Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/258/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201679 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1020201679.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členov senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: LOJECT 1 s.r.o., Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 45 476 438, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. 102019602/2017 zo dňa 22.09.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté opatrenie (výzva na prijatie opatrenia proti nečinnosti - oznámenie) žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102019602/2017 zo dňa 22.09.2017 a opatrenia (oznámenia) Daňového úradu Bratislava č. 100556161/2017 zo dňa 30.03.2017 zrušuje a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že Daňový úrad Bratislava (ďalej aj ako „správca dane“) rozhodnutím č. 100045448/2017 zo dňa 10.01.2017 určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu X XXX eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2011 a znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie jún 2011 v sume vo výške XXX XXX,XX eura, na sumu vo výške XXX XXX,XX eura. Súčet nadmerného odpočtu priznaného vo vyrubovacom konaní v sume vo výške XXX XXX,XX eura, vyrubenej dane po daňovej kontrole v sume vo výške X XXX,XX eura a nadmerného odpočtu odpočítaného od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období v sume vo výške X XXX,XX eura, spolu v sume vo výške XXX XXX,XX eura, mal byť žalobcovi vrátený do 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Z úradného záznamu správcu dane č.100123621/2017 zo dňa 19.01.2017 vyplýva, že rozhodnutie č. 100045448/2017 zo dňa 10.01.2017 nadobudlo právoplatnosť dňa 19.01.2016 a zákonná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu uplynula dňa 29.01.2017. 2. Daňový úrad Bratislava dňa 27.01.2017 vrátil žalobcovi nadmerný odpočet v sume vo výške XXX XXX,XX eura. 3. Výzvou zo dňa 01.03.2017 žalobca požiadal správcu dane o vydanie rozhodnutia o priznaní úrokov od 26.09.2011 z dôvodu vrátenia nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie za mesiac jún 2011 dňa 27.01.2017. 4. Daňový úrad Bratislava oznámením č. 100556161/2017 zo dňa 30.03.2017 oznámil žalobcovi, že daňový poriadok neupravuje priznanie úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly, úrok podľa ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, (ďalej len „daňový poriadok“) a ani zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo aj ako „zákon o DPH“), neupravuje priznanie úroku za obdobie počas vykonávania daňovej kontroly, ktorá bola ukončená do 31.12.2016, a ani zo znenia ust. § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. nevyplýva platiteľovi dane nárok na kompenzáciu finančnej straty počas kontroly, ktorá začala v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu. Až za nedodržanie 10-dňovej lehoty od právoplatnosti rozhodnutia prizná správca dane úrok za každý deň omeškania v súlade s daňovým poriadkom. Uviedol, že pri vyplatení nadmerného odpočtu postupoval v súlade s ust. § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z., a preto nie je možné priznať úrok žalobcovi za požadované obdobie od 26.09.2011 do 27.01.2017. 5. Na základe podaného odvolania žalobcu zo dňa 24.04.2017 voči oznámeniu správcu dane č. 100556161/2017 zo dňa 30.03.2017, mu správca dane oznámil písomným podaním č. 100992040/2017 zo dňa 19.05.2017, že v zmysle daňového poriadku je odvolanie voči oznámeniu neprípustné. Opravný prostriedok je v zmysle ust. § 72 ods. 1 možné podať výlučne proti rozhodnutiu. Z uvedeného dôvodu Daňový úrad Bratislava, nevypracoval predkladaciu správu a neodstúpil odvolanie žalobcu proti predmetnému oznámeniu Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. 6. Žalobca podaním zo dňa 07.08.2017 vyzval žalovaného na prijatie opatrenia proti nečinnosti Daňového úradu Bratislava vo veci odvolania voči oznámeniu č. 100556161/2017 zo dňa 30.03.2017 o nepriznaní úroku z titulu oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu dane za zdaňovacie obdobie jún 2011 v sume 128 251,67 eura v zmysle ust. § 66 daňového poriadku alebo o prijatie rozhodnutia vo veci samej. 7. Žalovaný výzvou na prijatie opatrenia proti nečinnosti - oznámenie č. 102019602/2017 zo dňa 22.09.2017, oznámil žalobcovi, že vydané oznámenie nie je vydané v rozpore s ustanoveniami § 72 a § 73 daňového poriadku. Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v zmysle ust. § 79a zákona č. 222/2004 Z.z., platí od 01.01.2017. Žalovaný sa stotožnil s názorom správcu dane, že proti oznámeniu nie je možné podať odvolanie. K požiadavke žalobcu, aby vo veci vydania rozhodnutia rozhodol druhostupňový orgán, žalovaný oznámil, že ako druhostupňový orgán je odvolacím orgánom a nemôže konať namiesto správcu dane z dôvodu, že to povaha veci vylučuje. II. Žaloba 8. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 02.11.2017 sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého opatrenia žalovaného č. 102019602/2017 zo dňa 22.09.2017 (ďalej aj „napadnuté opatrenie“) v spojení s opatrením Daňového úradu Bratislava č. 100556161/2017 zo dňa 30.03.2017 (ďalej aj „opatrenie Daňového úradu Bratislava“), z dôvodu ich nezákonnosti. 9. Konštatoval, že podľa ust. § 79 zákona č. 222/2004 Z.z., správca dane vráti nadmerný odpočet platiteľovi dane vo všeobecnej lehote 30 dní, ktorá v prípade žalobcu pripadla na 26.09.2011. V prípade začatia daňovej kontroly do 10 dní po skončení daňovej kontroly alebo právoplatnosti príslušného rozhodnutia. Na účely daňového poriadku sa nadmerný odpočet DPH považuje za daňový preplatok. Ust. § 79 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. určuje správcovi dane, ktorý vrátil daňový preplatok po uplynutí zákonných lehôt povinnosť rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku vo výške minimálne 10 % p.a.. 10. Žalobca bol presvedčený, že daňové orgány sú si zjavne vedomé nesprávnosti svojho právneho názoru a ich postup v predmetnej veci považoval za účelový a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13S/1/2017. 11. S poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora európskej únie (ďalej len ako „Súdny dvor“) vo veci KOVOZBER, s.r.o. proti Daňovému úradu Košice, C-120/15, žalobca uviedol, že okrem iného je potrebné vyvodiť jednoznačné závery, že podľa úniového práva (smernice interpretovanej rozhodnutiami Súdneho dvora), aj keď štát má právo vykonávať daňovú kontrolu v primeranom trvaní, daňovým subjektom patria úroky zo súm predstavujúcich zadržané nadmerné odpočty DPH od uplynutia všeobecných lehôt na vrátenie odpočtov a to až do dňa vrátenia zadržiavaných súm nadmerných odpočtov. Konštatoval, že tento záver sa opiera predovšetkým o zásadu neutrality DPH, v zmysle ktorej kontrola dane vykonaná orgánmi štátu, spojená so zadržaním oprávneného nadmerného odpočtu, nesmie byť kontrolovanému daňovému subjektu na ujmu bez primeranej kompenzácie. Primeraná kompenzácia preto musí pokryť obdobie zadržiavania nadmerného odpočtu a zohľadniť celú sumu zadržiavaného nadmerného odpočtu. 12. Žalobca argumentoval, že v predmetnom prípade postačuje, aby daňové orgány eurokonformne interpretovali relevantné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. a daňového poriadku a teda spôsobom, podľa ktorého budú považovať nadmerný odpočet za daňový preplatok podľa ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku a to, odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na jeho vrátenie, keďže od tohto dňa nadmerný odpočet nezákonne zadržiavali a tak zasiahli do vlastníckeho práva spoločnosti žalobcu. Pre úplnosť žalobca dodal, že právna úprava ust. § 79a zákona č. 222/2004 Z.z., účinná od 01.01.2017 upravuje kompenzáciu (úrok) zo zadržaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, ktorá sa považuje za primeranú po dobu 6 mesiacov (úroková sadzba cca 1,5 % ročne). S ohľadom na prechodné ustanovenie k novele zákona č. 222/2004 Z. z. vykonanej zákonom č. 297/2016 Z. z. konštatoval, že túto právnu úpravu nie je možné použiť v prípadoch, kedy daňová kontrola bola skončená pred 01.01.2017 (čo je jeho situácia).. Ďalej uviedol, že aj v Českej republike vznikla obdobná situácia, pričom súdy sa s novelou vysporiadali tak, že v prípadoch, kedy uplynula primeraná lehota daňovej kontroly pred zmenou zákona, daňové orgány majú postupovať podľa rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 7Aps/3/2013-34 zo dňa 25.08.2014. 13. Žalobca uviedol, že hoci sa oznámenia správcu dane a žalovaného považujú za rozhodnutia, nemožno opomenúť absenciu zákonných náležitostí rozhodnutia podľa ust. § 63 daňového poriadku, t.j. výrok, odôvodnenie, poučenie o opravnom prostriedku, označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, číslo a dátum rozhodnutia, identifikačné údaje osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, vlastnoručný podpis zamestnanca žalovaného alebo správcu dane a odtlačok úradnej pečiatky. 14. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby krajský súd napadnuté opatrenie žalovaného vrátane opatrenia Daňového úradu Bratislava, zrušil a vec vrátil Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie a rozhodnutie. III. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 15. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v písomnom vyjadrení zo dňa 02.03.2018, v ktorom uviedol, že správca dane vykonal u žalobcu kontrolu oprávnenosti vrátenia nadmerného odpočtu na DPH alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie jún 2011, ktorá bola ukončená dňa 17.02.2012. Výsledkom kontroly bolo neuznanie a nevrátenie vykázaného nadmerného odpočtu v sume vo výške XXX XXX,XX eura. Nadmerný odpočet na zdaňovacie obdobie jún 2011 bol žalobcovi vrátený až na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/238/2014-61 zo dňa 07.10.2015. Krajský súd v Bratislave uvedeným rozsudkom zrušil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava a vec vrátil na ďalšie konanie. Potvrdil, že nadmerný odpočet bol vrátený žalobcovi dňa 27.01.2017. 16. Vyjadril názor, že správca dane postupoval v zmysle platnej legislatívy Slovenskej republiky, ktorá do 31.12.2016 nemala právnu úpravu priznania náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet k dani z pridanej hodnoty za dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, ktorá začala v lehote na jeho vrátenie. 17. Žalovaný uviedol, že samotná Smernica Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len ako Smernica Rady 2006/112/ES“), ktorá bola transponovaná do vnútroštátneho právneho predpisu - zákona č. 222/2004 Z.z., nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu a neupravuje ani to, či a ani za akých podmienok platiteľovi dane prislúcha nárok na úrok z omeškania zo strany daňového úradu v prípade, ak je daňový úrad v omeškaní s vrátením nadmerného odpočtu. Mal za to, že členské štáty si môžu konkrétne podmienky upraviť vo svojom vnútroštátnom práve, pričom však musia dodržiavať základné zásady fungovania systému DPH, najmä zásadu neutrality a zásadu proporcionality, ktoré interpretoval vo svojej judikatúre Súdny dvor. 18. Žalovaný sa s názorom žalobcu nestotožnil, nakoľko Súdny dvor vo svojej početnej judikatúre poukázal na tzv. „primeranú lehotu“, až po uplynutí ktorej, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu, vzniká právo daňového subjektu na vyplatenie úrokov z omeškania. Konštatoval, že v súlade s judikatúrou SDEÚ, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe, po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania 19. Zdôraznil, že práve z dôvodu, že priznanie úroku zo zadržania nadmerného odpočtu počas výkonu daňovej kontroly, nebolo vo vnútroštátnej legislatíve Slovenskej republiky do 31.12.2016 upravené, bol novelou zákona o DPH č. 297/2016 Z. z. účinnou od 01.01.2017, zákon o DPH doplnený o ustanovenie - § 79a Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, ktoré absentujúci právny stav vo veci priznania úroku z nadmerného odpočtu z dôvodu oneskoreného vrátenia, resp. zadržania počas daňovej kontroly v súlade s európskou legislatívou upravilo. 20. Žalovaný konštatoval, že právna úprava výšky úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly účinná od 01.01.2017 (úroková sadzba 1,5% ročne) sa javí ako zodpovedajúca realite na bankovom trhu a najmä odzrkadľujúca zásadu neutrality dane. Žalovaný bol presvedčený, že s ohľadom na prechodné ustanovenie zákona č. 297/2016 Z. z., nie je možné túto právnu úpravu použiť v prípadoch, kedy daňová kontrola bola skončená predo dňom 01.01.2017. 21. Podľa názoru žalovaného z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že v Slovenskej republike neexistovala do 01.01.2017 právna úprava na priznanie úrokov za dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, a preto Daňový úrad Bratislava podľa jeho názoru pri nepriznaní nároku postupoval v súlade so zákonom. 22. Žalovaný navrhol, aby Krajský súd v Bratislave žalobu ako nedôvodnú zamietol. IV. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave 23. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 1S/268/2017-111 zo dňa 18.04.2019 zrušil napadnuté opatrenie (výzva na prijatie opatrenia proti nečinnosti - oznámenie) žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102019602/2017 zo dňa 22.09.2017 a opatrenie (oznámenie) Daňového úradu Bratislava č. 100556161/2017 zo dňa 30.03.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. 24. Po preskúmaní opatrenia v intenciách námietok vznesených žalobcom, krajský súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a preskúmavané opatrenie a opatrenie správcu dane je potrebné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaným aj správcom dane v zmysle ust. § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušiť. 25. Krajský súd sa prioritne zaoberal otázkou prípustnosti súdneho prieskumu napadnutých správnych aktov a dospel k záveru, že ide o autoritatívne opatrenia o právach a právom chránených záujmoch žalobcu podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, a preto ich nemožno vylúčiť zo súdneho preskúmania správnym súdom za súčasnej neexistencie výnimiek z generálnej klauzuly vyjadrených v § 7 SSP. Krajský súd mal za nesporné, že opatrenia obsahujú konečnú informáciu o tom, že úrok zo súm predstavujúcich nadmerné odpočty DPH, ktoré správca dane zadržal, po dobu trvania daňovej kontroly, nebudú žalobcovi priznané, pretože podľa názoru žalovaného slovenský právny poriadok takýto postup orgánov správy daní neumožňuje. 26. Krajský súd poukázal na záväznosť Smernice Rady 2006/112/ES a povinnosť všetkých vnútroštátnych orgánov aplikujúcich právo (aj daňové orgány) vykladať posudzovaný právny vzťah eurokonformne, t.j. v súlade s právom únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo povinný takéto ustanovenie nepoužiť. Krajský súd ďalej odkázal na opakovane vyslovený právny názor Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len ako „Súdny dvor“), podľa ktorého za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu (porovnaj napríklad Costa P Enel, 6/64 z 15.07.1964, Zb. s 1141), všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf 5/88, 13.07.1989 Zb. s 2609 bod 17), nariadenia (napr. Polity, 437114.12 971 Zb. s 1039 bod 9), smernice (D. 8/81, 19.01.1982 Zb. s 53), rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78, 8.3971 Zb. s 867) a medzinárodné zmluvy uzatvorené úniou (J., 104/81, 26.10.1982 Zb. s 3641). Krajský súd uviedol, že podľa judikatúry Súdneho dvora má úniové právo prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by preto nemal byť ďalej aplikovateľný. Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s úniovým právom a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu úniových práv použiť a vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne situácie bez úniového prvku. 27. Uviedol, že čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES musí byť priamo aplikovaný aj v slovenskom právnom poriadku. Tento článok pritom Súdny dvor vo svojej konštantnej judikatúre vyložil tak, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly (rozhodnutie vo veci C-120/15 Kovozber ako aj staršia judikatúra Súdneho dvora vo veci C-l07/10 E. K. X. [body 51, 52, 53], veci C-431/12 Rafinäria Steaua Romänä, [bod 23], veci C-654/13 Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó[bod 32]). Krajský súd v odôvodnení prebral ďalšie závery z uznesenia Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber. 28. Zastával názor, že by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr, bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Krajský súd je toho názoru, že prístup správcu dane i žalovaného, ktorí právo na takúto kompenzáciu popierajú, je neproporcionálny, nie je ničím opodstatnený ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt len na tom základe, že u neho bola vykonaná daňová kontrola. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH. je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. 29. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku pre tento prípad nie je prijateľné a poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v rozsudku zo dňa 06.06.2017 sp. zn. 4Sžf/57/2016, ktorý vyložil bod 30 uznesenia Súdneho dvora o veci C-120/15 Kovozber a tiež zásadu ekvivalencie a efektivity, na ktoré poukazuje Súdny dvor. V. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 30. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd“ alebo aj ako „kasačný súd“), rozsudkom sp. zn. 1Sžfk/56/2019 zo dňa 20.10.2020 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/268/2017-111 zo dňa 18.04.2019 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 31. Krajský súd vyhovel žalobcovi odpoveďami na prvé dve otázky, a to v bodoch 40 až 54 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde zdôraznil predovšetkým priamu aplikovateľnosť úniového práva a s poukazom na zásadu daňovej neutrality zaviazal daňové orgány, aby priznali náhradu v podobe úroku už od uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, a to aj v prípade žalobcu, u ktorého sa daňová kontrola skončila pred 31.12.2016. Krajský súd vyhovel žalobcovi aj pri odpovedi na tretiu otázku, keď uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že § 79 ods. 3 Daňového poriadku nie je pre tento prípad prijateľné. 32. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal vyššie uvedené závery krajského súdu a argumentoval neexistenciou právnej úpravy na priznanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu resp. jeho časti za dobu vykonávania daňovej kontroly, dovolával sa aplikácie primeranej lehoty na vykonanie daňovej kontroly namiesto všeobecnej lehoty, a tiež poukazoval na to, že nemožno aplikovať ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Kasačný súd vyhodnotil za dôvodnú kasačnú sťažnosť v časti nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom vo vzťahu k možnosti aplikácie ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku. 33. Najvyšší súd zdôraznil, že si uvedomuje, že jeho právne názory neboli v otázke priznania kompenzácie zo zadržaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v minulosti jednotné (účastníci taktiež poukazovali na rozdielne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), hoci v prevažnej miere sa v rozhodnutiach v rôznych variáciách objavoval názor, že aj bez osobitného vnútroštátneho ustanovenia má daňová správa povinnosť takýto úrok poskytnúť. 34. Zákon č. 222/2004 Z.z. účinný v čase rozhodovania správcu dane i žalovaného už obsahoval ust. § 79a ktorého aplikáciu krajský súd odmietol (a vlastne aj obaja účastníci) v zmysle ktorého, v prípade začatia daňovej kontroly patrí daňovému subjektu úrok v tam ustanovenej výške z nadmerného odpočtu po uplynutí 6 mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5. Ide tu o právnu úpravu nároku, ktorý si žalobca uplatňoval. 35. Poukázal na zjednocujúce stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu z 30.10. 2019, sp. zn. Snj 36/2019 k unifikácii rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 6/2019 pod č. 56. 36. Kasačný súd v súlade s týmto zjednocujúcim stanoviskom konštatoval, že krajský súd síce postupoval správnou právno-aplikačnou metódou, keď hľadal eurokonformný výklad príslušných predpisov, ale dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď aplikoval ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku a neaplikoval ust. 79a zákona č. 222/2004 Z.z. na súdenú vec. 37. Súčasne poukázal aj na rozsudky Najvyššieho súdu zo dňa 27.06.2019 sp.zn. 1Sžfk/75/2017, rozsudok zo dňa 30.07.2019 sp. zn. 1 Sžfk/24/2018 a rozsudok zo dňa 17.04.2019 sp. zn. 3Sžfk/4/2019, rozsudok zo 06.10.2020 sp. zn. 4Sžfk/61/2020, v ktorých bola prijatá aplikácia ust. § 79a zák. č. 222/2004 Z.z. a na ktorých závery odkazuje. 38. Záverom Najvyšší súd dodal, že pri predchádzajúcom nedostatku explicitnej zákonnej úpravy výšky a okamihu, odkedy je potrebné úrok priznať, a pri rozkolísanosti a istej zdržanlivosti doterajšej judikatúry v tejto otázke, je namieste považovať vyššie uvedené zjednocujúce stanovisko zároveň za akceptáciu lehoty a výšky úrokovej sadzby podľa ust.§ 79a zákona č. 222/2004 Z.z. ako primeranej lehoty a primeranej výšky úrokovej sadzby aj v predchádzajúcom období. A teda nevnímal právny názor o nutnosti aplikácie tohto ustanovenia aj na predchádzajúce vzťahy ako mechanickú retroaktívnu aplikáciu zákona, ale ide o zásadné stanovisko k v minulosti uspokojivo nevyriešeným právnym otázkam vo vzťahu k hmotnému právu zakladajúcemu právo na požadovaný úrok. 39. Na základe uvedeného sa kasačný súd nestotožnil s právnym posúdením veci krajským súdom, a preto v snahe dosiahnuť dôsledné zjednotenie rozhodovacej praxe zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a uviedol, že sa nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v kasačnej sťažnosti, nakoľko mal za to, že už vyššie uvedené je dostačujúcim dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku. 40. Najvyšší súd prijal záver, že krajský súd bude povinný sa opäť zaoberať vecou v zmysle vyššie uvedených právnych názorov kasačného súdu (§ 469 SSP) a rešpektovať najnovší vývoj súvisiacej judikatúry ako aj citované zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu z 30.10. 2019 sp. zn. Snj 36/2019. VI. Relevantné právne predpisy 41. Podľa článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 42. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. 43. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 44. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 45. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2016, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný po dať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. 46. Podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2016, daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac (písm. a/), platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol (písm. b/), a platiteľ nemal v období 6 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov v súhrne viac ako 1 000 eur (písm. c/). 47. Podľa § 79 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2016, ak platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 platiteľ zvýši nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním, daňový úrad vráti sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom daňovom priznaní alebo na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom kontrolnom výkaze, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov. 48. Podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2016, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. 49. Podľa § 79a ods. 1, ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2017, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2 (ods. 1). Platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane (ods. 2). 50. Podľa § 65 ods. 1, ods. 2 Daňového poriadku, orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne bezodkladne, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha vecí pripúšťa a je tak možné urobiť na základe dokladov predložených daňovým subjektom; inak rozhodne do 30 dní odo dňa začatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na rozhodnutie rozhodne do 60 dní (ods. 1). Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Ak rozhoduje druhostupňový orgán, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo, a ak rozhoduje ministerstvo, minister (ods. 2). 51. Podľa § 66 Daňového poriadku, ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je v tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v § 65 ods. 1 a 2 a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci rozhodnúť druhostupňový orgán. 52. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2016, ak správca dane vráti da2ový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. 53. Podľa článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. VIII. Právne posúdenie veci 54. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 Správneho súdneho poriadku („ďalej len ako SSP“), preskúmal napadnuté opatrenia a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Vec rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 24.06.2021 v zmysle ust. § 107 ods. 2 SSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP). 55. Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci bolo preskúmanie napadnutého opatrenia žalovaného č.102019602/2017 zo dňa 22.09.2017 (ďalej aj ako „napadnuté opatrenie“) v spojení s opatrením Daňového úradu Bratislava č. 100556161/2017 zo dňa 30.03.2017 (ďalej aj ako „opatrenie Daňového úradu Bratislava“). Žalovaný napadnutým opatrením oznámil žalobcovi, že vydané opatrenie Daňového úradu Bratislava nie je vydané v rozpore s ustanoveniami § 72 a § 73 daňového poriadku a Daňový úrad Bratislava pri vyplatení nadmerného odpočtu postupoval v súlade s ust. § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z., a preto mu nie je možné priznať úrok za požadované obdobie od 26.09.2011 do 27.01.2017, s tým, že náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v zmysle ust. § 79a zákona č. 222/2004 Z.z., platí až od 01.01.2017. 56. V prvom rade sa krajský súd zaoberal otázkou prípustnosti súdneho preskúmania napadnutých správnych aktov. V systéme správneho súdnictva je právo na prístup k súdnemu preskúmaniu právoplatného orgánu verejnej správy na základe žaloby determinované princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia alebo opatrenia orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia, alebo rušia oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté, okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje (ust. § 7 SSP). Pre účely posúdenia prípustnosti preskúmania veci súdom, nie je rozhodujúce, ako je rozhodnutie alebo opatrenie správneho orgánu označené, alebo, či obsahuje zákonom predpísané náležitosti. 57. V danom prípade je nesporné, že oznámenia správcu dane a žalovaného obsahujú konečnú informáciu o tom, že úrok zo súm predstavujúcich nadmerné odpočty DPH, ktoré správca dane zadržal, po dobu trvania daňovej kontroly, nebudú žalobcovi priznané, pretože podľa názoru žalovaného slovenský právny poriadok takýto postup orgánov správy daní neumožňuje. Napriek tomu, že tieto predmetné oznámenia sú reakciou žalovaného na návrh žalobcu na prijatie opatrení proti nečinnosti v zmysle ust. § 66 daňového poriadku, možno ich považovať za správne akty orgánu verejnej správy, ktoré sú opatreniami priamo sa dotýkajúcimi práv, povinností a právom chránených záujmov žalobcu v súvislosti s úrokmi z nadmerného odpočtu DPH zadržaného na čas vykonávania daňovej kontroly, ktoré si žalobca uplatnil voči orgánom správy daní. Žalovaný považoval vydaním týchto oznámení otázku práva žalobcu na uplatnený úrok za uzatvorenú, bez možnosti napadnutia riadnym opravným prostriedkom. Keďže ide o autoritatívne opatrenia o právach a právom chránených záujmoch žalobcu podľa ust. § 3 ods. 1 písm. c) SSP, nemožno ich vylúčiť zo súdneho preskúmania správnym súdom za súčasnej neexistencie výnimiek z generálnej klauzuly vyjadrených v ust. § 7 SSP. 58. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy podľa SSP je posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. 59. Žalobca žiadal priznať úrok od 26.09.2011 do 27.01.2017 zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH vo výške 10 % ročne s poukazom na ust. § 79 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. a jeho výkladu v zmysle judikatúry Súdneho dvora, pričom argumentoval tým, že daňové orgány podľa aplikovateľnej judikatúry a požiadaviek úniového práva mali priznať úrok za obdobie odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, t.j. od 26.09.2011 do dňa faktického vrátenia nadmerného odpočtu, t.j. do 27.01.2017, spolu za 1 947 dní, vypočítaného podľa ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku. Uviedol, že dôvodom pre skorší začiatok plynutia lehoty je to, že ho vyžaduje úniová úprava. Vnútroštátna úprava je totiž v rozpore s právom únie, ktoré je preto potrebné použiť prednostne. Konštatoval, že žalovaný a správca dane s jeho výkladom ohľadne ich povinností nesúhlasili a tvrdili, že vnútroštátne právo im to neumožňuje. Podľa žalobcu, žalovaný a správca dane vec nesprávne právne posúdili, čím porušili aj zásadu neutrality DPH. Žalobca sa v žalobe dovoláva priznania úroku na základe ustanovenia ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku, jeho výkladom v duchu judikatúry Súdneho dvora EÚ vo veciach C-107/10 (E. K.) a C-120/15 (Kovozber), ktoré interpretujú článok 183 smernice 2006/112/ ES. Ide o právne záväzný výklad citovanej smernice, ktorého účinky pôsobia ex tunc, teda odo dňa jej prijatia, a sú prameňom práva na území všetkých členských štátov EÚ. Rozsudky Súdneho dvora EÚ týkajúce sa prejudiciálnych otázok sú spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165, bod 2). Súdny dvor výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. Súdnym dvorom interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok teda nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter a pôsobí ex tunc (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veciach Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; Kühne a Heitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s. 379, bod 27). 60. Žalovaný vyjadril názor, že správca dane postupoval v zmysle platnej legislatívy Slovenskej republiky, ktorá do 31.12.2016 nemala právnu úpravu priznania náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet DPH za dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, ktorá začala v lehote na jeho vrátenie. Podľa názoru žalovaného z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že v Slovenskej republike neexistovala do 01.01.2017 právna úprava na priznanie úrokov za zadržiavaný nadmerný odpočet DPH za dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti a teda, Daňový úrad Bratislava pri nepriznaní nároku postupoval v súlade so zákonom. Preto navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 61. Správny súd zistil z administratívneho spisu, že Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č. 100045448/2017 zo dňa 10.01.2017 určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu X XXX eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2011 a znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2011 v sume vo výške XXX XXX,XX eura, na sumu vo výške XXX XXX,XX eura. Súčet nadmerného odpočtu priznaného vo vyrubovacom konaní v sume vo výške XXX XXX,XX eura vyrubenej dane po daňovej kontrole v sume vo výške X XXX, XX eura a nadmerného odpočtu odpočítaného od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období v sume vo výške X XXX,XX eura, spolu v sume vo výške XXX XXX,XX eura, mal byť žalobcovi vrátený do 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Z úradného záznamu správcu dane č.100123621/2017 zo dňa 19.01.2017 vyplýva, že rozhodnutie č. 100045448/2017 zo dňa 10.01.2017 nadobudlo právoplatnosť dňa 19.01.2016 a zákonná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu uplynula dňa 29.01.2017. Ďalej mal správny súd zistené z administratívneho spisu, že správca dane - Daňový úrad Bratislava dňa 27.01.2017 vrátil žalobcovi nadmerný odpočet v sume vo výške XXX XXX,XX eura a že žalobca výzvou zo dňa 01.03.2017 požiadal správcu dane o vydanie rozhodnutia o priznaní úrokov od 26.09.2011 z dôvodu vrátenia nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie za mesiac jún 2011 dňa 27.01.2017. Zároveň mal správny súd zistené z administratívneho spisu, že žalobca podaním zo dňa 07.08.2017 vyzval žalovaného na prijatie opatrenia proti nečinnosti Daňového úradu Bratislava vo veci odvolania voči oznámeniu č. 100556161/2017 zo dňa 30.03.2017 o nepriznaní úroku z titulu oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu dane za zdaňovacie obdobie jún 2011 v sume XXX XXX,XX eura v zmysle ust. § 66 daňového poriadku alebo o prijatie rozhodnutia vo veci samej a že žalovaný výzvou na prijatie opatrenia proti nečinnosti - oznámenie č. 102019602/2017 zo dňa 22.09.2017, oznámil žalobcovi, že vydané oznámenie nie je vydané v rozpore s ustanoveniami § 72 a § 73 daňového poriadku, nakoľko náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v zmysle ust. § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. platí až od 01.01.2017. 62. V konaní bolo nesporné, že zákon č. 222/2004 Z.z. platný a účinný v čase vykonávania daňovej kontroly u žalobcu a následného vrátenia uplatnených nadmerných odpočtov, neobsahoval osobitné ustanovenie o povinnosti daňového úradu zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH počas vykonávania daňovej kontroly. Z ustanovenia § 79 zákona č. 222/2004 Z.z. účinného do 31.12.2016 vyplýva, že ak platiteľovi vznikne v zdaňovacom období nadmerný odpočet a platiteľ ho nemôže odpočítať od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, vráti daňový úrad neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Z tohto pravidla platí výnimka, podľa ktorej daňový úrad vráti daňový odpočet už do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak je zdaňovacím obdobím platiteľa kalendárny mesiac a ak sú splnené ostatné zákonné podmienky (§ 79 ods. 2 písm. b), písm. c) zákona č. 222/2004 Z.z.). Zákon tiež stanovuje, že ak daňový úrad v rámci uvedených lehôt začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do 10 dní od jej skončenia. 63. Ďalej bolo v konaní nesporné, že inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly bol do zákona č. 222/2004 Z.z. zakomponovaný až s účinnosťou od 01.01.2017. 64. V konaní bolo sporné: - či je možné eurokonformným výkladom alebo priamou aplikáciou úniového práva dovodiť pri chýbajúcej výslovnej vnútroštátnej právnej úprave do 31.12.2016 povinnosť správcu dane poskytnúť kompenzáciu v podobe úroku z omeškania za zadržaný nadmerný odpočet DPH, ak správca dane začal daňovú kontrolu do uplynutia všeobecnej lehoty na jeho vrátenie podľa § 79 ods. 1, 2 a 5 zákona č. 222/2004 Z. z., - či nárok na takýto úrok vzniká už uplynutím vyššie uvedenej všeobecnej lehoty alebo od neskoršieho okamihu (uplynutím tzv. primeranej lehoty na vykonanie daňovej kontroly), - aká výška úrokovej sadzby by sa v takom prípade mala aplikovať - špecificky sa žalobca domáhal analogickej aplikácie úrokovej sadzby podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku. 65. Po preskúmaní žalobou napadnutého opatrenia v spojení s opatrením Daňového úradu Bratislava v intenciách námietok vznesených žalobcom, správny súd dospel k záveru o potrebe ich zrušenia, nakoľko žalovaný ako aj Daňový úrad Bratislava vec nesprávne právne posúdili, čo malo za následok vydanie týchto nezákonných opatrení. 66. V preskúmavanej veci vyslovil záver Najvyšší súd Slovenskej republiky v zrušujúcom rozsudku sp. zn. 1Sžfk/56/2019 zo dňa 20.10.2020 v tejto veci a ktorý správny súd považuje za záväzný, že pri predchádzajúcom nedostatku explicitnej zákonnej úpravy výšky a okamihu odkedy je potrebné úrok priznať a pri rozkolísanosti a istej zdržanlivosti doterajšej judikatúry v tejto otázke, je namieste považovať zjednocujúce stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.10.2019 sp. zn. Snj 36/2019 k unifikácii rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 6/2019 pod č. 56. Zároveň to považoval za akceptáciu lehoty a výšky úrokovej sadzby podľa ust.§ 79a zákona č. 222/2004 Z.z. ako primeranej lehoty a primeranej výšky úrokovej sadzby aj v predchádzajúcom období. A teda nevnímal právny názor o nutnosti aplikácie tohto ustanovenia aj na predchádzajúce vzťahy ako mechanickú retroaktívnu aplikáciu zákona, ale ide o zásadné stanovisko k v minulosti uspokojivo nevyriešeným právnym otázkam vo vzťahu k hmotnému právu zakladajúcemu právo na požadovaný úrok. 67. Správny súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ako „Súdny dvor“) zo dňa 21.10.2015 vo veci C-120/15 KOVOZBER, s.r.o. proti Daňovému úradu v Košiciach (ďalej aj ako „rozhodnutie SDEÚ vo veci C-120/15 Kovozber“) v ktorom, bola posúdená právna úprava Slovenskej republiky týkajúca sa vrátenia nadmerného odpočtu DPH uvedenej v zákone č. 222/2004 Z. z. s tým, že prijal záver, že takáto vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi so zásadami daňovej neutrality podľa ktorej, vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesťkrát až dvanásťkrát dlhšie ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca (bod 25, 26). Súdny dvor v tomto rozhodnutí vyslovuje jednoznačný záver, že uvedený článok sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. V dôvodoch tohto rozhodnutia Súdny dvor odkazuje na staršiu judikatúru (E. K., body 51, 52, 53, ďalej Rafinăria Steaua Română, C-431/12, bod 23, Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, bod 32) a konštatuje, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné ju považovať za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor však zdôraznil, že nakoľko zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Podľa Súdneho dvora z existujúcej judikatúry vyplýva, že pri výpočte úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so smernicou obvykle vrátený (bod 29). Súdny dvor sa vyjadril i k otázke neutrality systému DPH, na ktorú musia členské štáty prihliadať pri stanovení podmienok vrátenia nadmerných odpočtov DPH. Tieto podmienky musia umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom, pričom prijatý spôsob vrátenia nesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne finančné riziko (bod 21). Preto uvedené rozhodnutie Súdneho dvora je podľa názoru správneho súdu nutné vykladať v súlade s jeho znením tak, že ak si to vyžaduje riadne vykonanie daňovej kontroly, môže byť lehota na vrátenie nadmerného odpočtu predĺžená. Po dobu trvania daňovej kontroly však zdaniteľná osoba nemôže disponovať s finančnými prostriedkami, t.j. zadržaným nadmerným odpočtom DPH počas vykonávania daňovej kontroly, a preto je znevýhodnená v porovnaní s inými daňovými subjektmi u ktorých daňová kontrola vykonaná nebola. Toto znevýhodnenie je podľa Súdneho dvora nevyhnutné kompenzovať zaplatením úrokov, čím sa zaručí dodržanie zásady daňovej neutrality. 68. Zároveň správny súd zdôrazňuje, že prameňom práva európskej únie je Smernica Rady 2006/112/ ES a ktorá je pre členský štát záväzná a v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Potom všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo (aj daňové orgány) sú povinné posudzujúci právny vzťah vykladať eurokonformne, t.j. v súlade s právom únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo povinný takéto ustanovenie nepoužiť. 69. Z rozsudku Súdneho dvora C-107/10 ohľadom výkladu čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES ďalej vyplýva, že má sa vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. V súvislosti s úrokmi z omeškania Súdny dvor v bode 24 tohto citovaného rozhodnutia uvádza ...“v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe, po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania“... (pozri rozsudok Rafinaria Steaua Româna, C-431/R, EU: C:2013:686, bod 23 a uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyárto, C-654/13; EU:C2014/2127 bod 32). 70. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, správny súd poukazuje na opakovane vyslovený právny názor Súdnym dvorom podľa ktorého, za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu (porovnaj napríklad Costa P Enel, 6/64 z 15.07.1964, Zb. s 1141), všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf 5/88, 13.07.1989 Zb. s 2609 bod 17), nariadenia (napr. Polity, 437114.12 971 Zb. s 1039 bod 9), smernice (Becker 8/81, 19.01.1982 Zb. s 53), rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78, 8.3971 Zb. s 867) a medzinárodné zmluvy uzatvorené úniou (Kupfenberg, 104/81, 26.10.1982 Zb. s 3641). 71. Správny súd poznamenáva, že prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Povaha komunitárneho práva, najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych právnych poriadkov, nevyžaduje jeho transformáciu alebo preberanie do práva členských štátov. Osobitný charakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný výber teórie, ale priamo predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území každého členského štátu. V zmysle uvedeného možno konštatovať, že úniové právo (akákoľvek jeho právna norma) má vždy prednosť (vyššiu právnu silu) pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy alebo, či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie. 72. Súdny dvor taktiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci, vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány (Hubbard, C-20/92 01.07.1993, Zb. s. I-3777, bod 19; Sail 82/71, 21.03.1972, Zb. s 119 bod 5). 73. Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takomto prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe Súdneho dvora prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by preto nemal byť ďalej aplikovaný. 74. Ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je totožný, je vnútroštátny súd povinný v medziach svojich právomocí a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom, a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva únie, nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie (ČEZ, C-115/08 z 27.10.2009 bod 138, Q., C-357/06, 18.12.2007 Zb. s I-12311, E. C-262/97 z 26.09.2000 Zb. s I-7321 bod 39, 40, IN.CO.GE, C-10 22/97, 22.10.1998 Zb. s I-6307, bod 20, K., 157/86 04.02.1988 Zb. s 673, bod 11; I., 106/77 z 09.03.1978 Zb. s 629 body 21-20). Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu úniových práv použiť a vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne situácie bez úniového prvku. 75. Správny súd zdôrazňuje, že aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného článkom 183 Smernice Rady 2006/112/ES v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry SDEÚ platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní úpravy únie dodržať zásadu ochranu legitímnej dôvery. Právo na odpočítanie je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Toto právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe. Pokiaľ ide o možnosť upravenú v článku 183 smernice o DPH stanoviť, aby bol odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia alebo vrátený. Súdny dvor spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane, a preto každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia aby zabezpečil, že splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. 76. Pokiaľ ide o konkrétnu výšku úrokov správny súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu zo dňa 30.10.2019 sp. zn. Snj 36/2019 k unifikácii rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 6/2019 pod č. 56 a z ktorého vyplýva, že „Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 01.01.2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.01.2012 (Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 01.01.2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.2017) v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31.12.2016 vrátane“ nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“ 77. Zároveň správny súd poukazuje na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/34/2019 zo dňa 30.06.2020: „k námietke žalobcu, podľa ktorej nie je možné retroaktívne upravovať výšku úrokovej sadzby z nadmerného odpočtu zadržaného v minulosti (pred 01.01.2017), uviedol, že pri predchádzajúcom nedostatku explicitnej zákonnej úpravy výšky a okamihu, odkedy ho treba priznať, a pri rozkolísanosti a istej zdržanlivosti doterajšej judikatúry v tejto otázke, je namieste považovať vyššie uvedené zjednocujúce stanovisko za akceptáciu lehoty a výšky úrokovej sadzby podľa § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. ako primeranej lehoty a primeranej výšky úrokovej sadzby aj v predchádzajúcom období. Najvyšší súd SR nevníma právny názor o nutnosti aplikácie tohto ustanovenia aj na predchádzajúce vzťahy ako mechanickú retroaktívnu aplikáciu zákona, ale ide o zásadné stanovisko k v minulosti uspokojivo nevyriešeným právnym otázkam vo vzťahu k hmotnému právu zakladajúcemu právo na požadovaný úrok“. 78. Súčasne poukazuje správny súd aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.06.2019 sp. zn. 1 Sžfk/75/2017, rozsudok zo dňa 30.07.2019 sp. zn. 1 Sžfk/24/2018 a rozsudok zo dňa 17.04.2019 sp. zn. 3Sžfk/4/2019, rozsudok zo dňa 06.10.2020 sp. zn. 4Sžfk/61/2020, v ktorých bola prijatá aplikácia ust. § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. a na ktorých závery odkazuje. 79. Ďalej v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2019 sp. zn. 3 žfk 41/2017 (bod 13) je uvedené“: „že dostatočne určité pravidlo pre priznávanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v právnom poriadku Slovenskej republiky existuje a je vyjadrené ako náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa ust. § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 297/2016 Z. z.“. Podľa bodu 14, tretia a štvrtá veta citovaného rozsudku: „ Finančné riaditeľstvo musí v ďalšom konaní uviesť podrobnú argumentáciu, prečo neaplikuje na princípe prednosti práva EU uznesenie Súdneho dvora EU vo veci vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má prednosť pred vnútroštátnou úpravou ustanovenia § 85ke zákona č. 297/2016 Z. z. Súdneho dvora. V dôsledku toho nemožno z jeho aplikácie vylúčiť v § 85ke zákona č. 297/2016 Z. z. daňové kontroly skončené do 31.12.2016.“. 80. V zmysle § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. v znení zákona č. 297/2016 Z.z. v znení účinnom od 01.07.2017, má platiteľ nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu v podobe úroku z nadmerného odpočtu vo výške 2-násobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5, až do jeho vrátenia. 81. Z uvedeného vyplýva, že zákon o DPH platný a účinný v čase vykonávania daňovej kontroly u žalobcu a následného vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu neobsahoval osobitné ustanovenie o povinnosti správcu dane zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH počas vykonávania daňovej kontroly. V čase rozhodovania správcu dane (v danom prípade posudzovania žiadosti žalobcu o priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu) už zákon č. 222/2004 Z. z. obsahoval ustanovenie § 79a v zmysle ktorého, má platiteľ nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu vo forme úroku z nadmerného odpočtu vo výške 2-násobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, za každý deň od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5, až do jeho vrátenia. 82. Možno teda vyvodiť záver, že podľa práva Európskej únie žalobcovi patria úroky zo sumy predstavujúcej zadržaný nadmerný odpočet DPH od uplynutia všeobecných lehôt na vrátenie odpočtov podľa ust. § 79 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. a to, až do dňa vrátenia zadržaných súm jednotlivým žalobcom. Tento záver sa opiera predovšetkým o zásadu neutrality DPH, v zmysle ktorej kontrola dane vykonaná orgánmi štátu, spojená so zadržaním oprávneného nadmerného odpočtu nesmie byť kontrolovanému daňovému subjektu na ujmu bez primeranej kompenzácie. 83. S poukazom na vyššie uvedené právne závery správny súd dospel k záveru, že v ďalšom konaní bude úlohou orgánu verejnej správy opätovne posúdiť žiadosť žalobcu zo dňa 01.03.2017 o náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie jún 2011 v zmysle ust. § 79a ods.1 a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., tak ako to uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/56/2019 zo dňa 20.10.2020 opierajúc sa o zjednocujúce stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30.10.2019, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 6/2019 pod č. 56 a s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti prejednávanej veci rozhodnúť o nároku žalobcu formou rozhodnutia podľa ust. § 63 daňového poriadku. 84. Správny súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že žalovaný ako aj správca dane - Daňový úrad Bratislava, pri rozhodovaní o návrhu žalobcu vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a z tohto dôvodu sú ich opatrenia nezákonné. Preto správny súd postupoval podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a napadnuté opatrenia zrušil a vrátil vec orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. 85. Orgán verejnej správy je podľa ust. § 191 ods. 6 SSP viazaný právnym názorom správneho súdu. Ak by orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a tento opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP). 86. O náhrade trov konania rozhodol súd v zmysle ust.§ 167 ods. 1 SSP tak, že správny súd priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že žalobca mal vo veci plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd podľa ust. § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 87. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.