Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/116/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1101899462 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1101899462.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Alena Roštárová, v spore žalobkyne: F. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. - B. F.. XX, XXXXX R., O. sP., právne zast.: Advokátska kancelária KORABOVA & LOVICH s.r.o., so sídlom Laurinská 4, Bratislava, proti žalovaným: 1. Slovenská kancelária poisťovateľov, Bajkalská 19B, Bratislava, IČO: 36 062 235, zákone zast.: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava a 2. U. E., nar. XX.XX.XXXX, E. č.XX, F., o zaplatenie 4.046 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 18C 146/2001-384 zo dňa 13.10.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 18C 146/2001-384 zo dňa 13.10.2016 v napadnutej časti výroku I a v súvisiacom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom rozhodol tak, že žalovaní 1. a 2. sú povinní zaplatiť žalobkyni 4.046 Eur spolu s 17,6 % úrokom z omeškania ročne počnúc od 19.02.2002 do zaplatenia, v časti uplatnených úrokov z omeškania za dobu od 14.04.2000 do 18.02.2002 žalobu zamietol a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania. 2. Žalobkyňa sa žalobou domáhala zaviazania Slovenskej poisťovne a.s., Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava (právny predchodca žalovaného v 1.rade) a U. E., E. č.XX, XXX XX F. ako žalovaného v 2. rade k zaplateniu 7.913,63 DM (t.j. 4046 Eur) spoločne a nerozdielne spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % od 14.04.2000 do zaplatenia. Svoj nárok žalobkyňa odôvodnila tým, že dňa 09.10.1999 došlo k dopravnej nehode na území Slovenskej republiky v okrese Trnava, ktorú na základe výsledkov vyšetrovania zapríčinil žalovaný v 2.rade a v dôsledku ktorej, okrem iného, bola na motorovom vozidle žalobkyni tov. zn. V. XXX ev.č. Y. spôsobená škoda. Výška spôsobenej škody na motorovom vozidle bola vyčíslená na základe znaleckého posudku vypracovaného nemeckou znaleckou kanceláriou sumou 37.000 DM (hodnota vozidla pred nehodou, t.j. 45.000 DM - hodnota zvyškov po nehode, t.j. 8.000 DM= 37.000 DM) a uplatnená u žalovaného v 1. rade k náhrade prostredníctvom advokáta JUDr. Friedla. Žalovaný v 1. rade žalobkyni uhradil škodu spôsobenú na motorovom vozidle len čiastočne vo výške 32.520 DM. Vo zvyšku náhradu škody odmietol s poukazom na interný výpočet odpočítateľnej hodnoty zvyškov, ktorý na rozdiel od znaleckého posudku predloženého žalobkyňou bol vyčíslený sumou 12.500 DM. Súčasťou žaloby bol aj nárok na náhradu nákladov spojených s používaním prenajatého motorového vozidla za účelom plnenia pracovných povinností ako vedúca pobočky spoločnosti I. za obdobie od 29.10.1999 do 29.11.1999 vo výške 1.275,63 DM ako i náhrada nákladov spojených s právnym zastúpením v súvislosti s mimosúdnym vymáhaním náhrady škody od právneho predchodcu žalovaného v 1.rade Slovenskej poisťovni a.s.. 3. Právny predchodca žalovaného v 1. rade sa k žalobe vyjadril tak, že uviedol, že pri stanovení hodnoty odpočítateľných zvyškov vychádzal z nadobúdacej hodnoty vozidla bezprostredne pred jeho poškodením v dôsledku dopravnej nehody uvedenej v znaleckom posudku vypracovaným nemeckou znaleckou kanceláriou (45.000 DM) avšak ich cenu, na rozdiel od znaleckého posudku, stanovil vo výške 12.520 DM a to z dôvodu odlišných zásad pre výpočet výšky náhrady škody platiacich na území Slovenskej republiky. Keďže dopravná nehoda sa stala na území Slovenskej republiky, s poukazom na vyhlášku č. 130/1976 Zb. o Dohovore o práve použiteľnom na dopravné nehody výpočet výšky náhrady škody vykonal v zmysle Zásad pre oceňovanie motorových vozidiel spracovaný v súlade so Znaleckým štandardom schváleným MS SR dňa 01.07.1990. Pokiaľ ide o náhradu škody za vypožičanie náhradného vozidla vo výške 2.158 DM, tak uviedol, že k tomuto nároku sa vyjadrí až po predložení relevantných dokladov. Nárok na náhradu nákladov spojených s právnym zastúpením pri mimosúdnom vymáhaní náhrady škody neuznáva, nakoľko sa k ich úhrade v zmysle § 4 písm. c) vyhl. 423/1991Zb. písomne nezaviazal. 4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 09.10.1999 došlo na území Slovenskej republiky v okrese Trnava k dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný v 2.rade. Tento na základe uzavretej poistnej zmluvy s právnym predchodcom žalovaného v 1. rade (Slovenská poisťovňa a.s.) ohlásil poistnú udalosť poisťovni za účelom poskytnutia náhrady škody poškodenému na základe vyhl. č. 423/1991 Zb. MF SR upravujúcej rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V dôsledku dopravnej nehody bola manželovi žalobkyne spôsobená škoda na zdraví (náhrada bolestného) a žalobkyni škoda na majetku. Škoda na majetku pozostávala z poškodenia motorového vozidla tov. zn. P. XXX. Motorové vozidlo bolo po dopravnej nehode odtiahnuté do Nemecka. Náklady spojené s odťahom, vyprostením a uskladnením motorového vozidla boli vyčíslené na sumu 309,58 DM. Výška škody na motorovom vozidle bola predmetom skúmania nemeckej znaleckej kancelárie Mário Kessler , Woldegker Chaussee 22, 17094 Coelpin, ktorá v znaleckom posudku č. 862/261099 označila škodu za totálnu, nadobúdaciu hodnotu vozidla bezprostredne pred dopravnou nehodou vyčíslila na sumu 45.000 DM a hodnotu odpočítateľných zvyškov určila sumou 8.000 DM. Znalecká kancelária si za vypracovaný znalecký posudok vyúčtovala znalečné vo výške 1.794,52 DM. Slovenská poisťovňa a.s. priznala manželovi žalobkyne náhradu bolestného vo výške 98,92 DM, žalobkyni náhradu nákladov spojených s odťahom motorového vozidla ako i znalečné v plnej výške. Ohľadom škody na vozidle poisťovňa akceptovala aj závery znaleckého posudku predloženého žalobkyňou v ktorom hodnota motorového vozidla pred dopravnou nehodou bola stanovená na sumu 45.000 DM, avšak celkové plnenie krátila z dôvodu stanovenia vyššej hodnoty odpočitateľných zvyškov (12.500 DM) a žalobkyni vyplatila sumu 32.520 DM oproti požadovaným 37.000 DM (oznámenie poisťovne zo dňa 13.04.2000). Pokiaľ ide o náklady právneho zastúpenia súvisiace s mimosúdnym vymáhaním náhrady škody a náhradu nákladov spojených s prenájmom motorového vozidla pre potreby plnenia pracovných úloh žalobkyni, ich náhrada bola voči žalovaným uplatnená v predmetnej žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáha úhrady zostatku neuhradenej škody na motorovom vozidle. 5. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa čl. 1, 2, 8 a 9 vyhlášky č. 130/1976 o Dohovore o práve použiteľnom na dopravné nehody, podľa § 1, § 3, § 7, § 9 a § 28 vyhlášky č. 423/1991 Zb. ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a § 427 ods. 1, 2, § 822 a § 823 Občianskeho zákonníka. 6. S otázkou vecnej legitimácie sa súd prvej inštancie vysporiadal tak, že vyslovil, že pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 1. rade, tak zodpovednosť poisťovne ako žalovaného v 1. rade je daná právnymi normami upravujúcimi právne vzťahy vzniknuté zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (vyhl. č. 423/1991 Zb. a následne zák. č. 381/2002 Z. z.). Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 2. rade táto je založená na ust. § 427 ods.2 Obč. zákonníka, ktorý umožňuje poškodenému požadovať náhradu škody aj od priameho škodcu, t.j. vinníka dopravnej nehody. 7. Predmetom žaloby je nárok na náhradu škody spočívajúci v rozdielnom ocenení odpočítateľných zvyškov motorového vozidla. Tento rozdiel bol spôsobený tým, že podľa znaleckého posudku nemeckej znaleckej kancelárie bola hodnota zvyškov ocenená sumou 8.000 DM, pričom Slovenská poisťovňa a.s. zvyšky ocenila sumou 12.500 DM s poukazom na platné cenové relácie, resp. postup pri oceňovaní na území Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o náhradu nákladov za prenájom motorového vozidla žalobkyňou, v čase od 29.10.1999 do 29.11.1999, súd prvej inštancie v plnom rozsahu akceptoval uplatnený nárok na náhradu vo výške 1.275,63 DM. Žalobkyňa sa jednak k potrebe prenajatia vozidla vyjadrila v rámci svojej výpovede uskutočnenej prostredníctvom dožiadaného súdu kedy uviedla, že v uvedenom období pracovala ako vedúca pobočky spoločnosti I. kam dochádzala z bydliska v AG. Použitie verejnej dopravy neprichádzalo do úvahy, nakoľko súčasťou jej pracovných úloh bola aj návšteva klientov v domácnosti. Toto tvrdenie podporila aj písomným potvrdením spoločnosti I. AG R. zo dňa 03.12.1999 o používaní súkromného vozidla na služobné účely a následne doložením riadneho účtovného dokladu - faktúrou č. XXXXXX vo výške 1.275,63 DM. Uvedené zistenia považoval súd prvej inštancie za dostatočné z hľadiska preukázania oprávnenosti predmetného nároku nakoľko tieto zodpovedali pracovným a existenčným potrebám žalobkyne. Pokiaľ žalovaní tvrdili opak mali svoje tvrdenia náležitým spôsobom zdôvodniť. Žalobkyňa používala v súvislosti s výkonom svojej funkcie a plnenia pracovných úloh svoje osobné motorové vozidlo. V súvislosti s dopravnou nehodou došlo k poškodeniu dopravného prostriedku, prostredníctvom ktorého vykonávala svoju prácu. Preto je pochopiteľné, že vzniknutú situáciu riešila na čas nevyhnutne potrebný nájmom motorového vozidla. Konanie žalobkyne je v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou. Pokiaľ ide o náhradu nákladov právneho zastúpenia uplatnených vo výške 2.088 DM právna zástupkyňa na pojednávaní dňa 13.10.2016 uviedla, že v čase kedy došlo k dopravnej nehode právny predchodca žalovaného v 1.rade nemal zriadeného likvidačného zástupcu v Nemecku a preto žalobkyňa bola nútená s poisťovňou komunikovať priamo. Vzhľadom k tomu, že je príslušníčkou cudzieho štátu, nie je znalá slovenského práva a neovláda slovenský jazyk, bola nútená požiadať o právnu pomoc advokátsku kanceláriu, ktorá je súčasne spôsobilá komunikácie s ňou. Faktom je, že podľa čl. 4 písm. c) vyhl. 423/1991 Zb. poisťovňa nie je povinná hradiť trovy mimosúdneho prerokovania nárokov poškodeného. V danom prípade však nie je možné nárok žalobkyne posudzovať len v intenciách vykonávacieho predpisu, ale vzhľadom k osobitným okolnostiam prípadu je namieste poukázať na čl. 46 ústavy. Podľa Ústavy Slovenskej republiky, predovšetkým podľa článkov upravujúcich základné práva a slobody, každý má právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46) bez ohľadu na to, či je občanom Slovenskej republiky. Preto využitie právnej pomoci advokátskej kancelárie žalobkyňou v súvislosti s vymáhaním náhrady škody možno považovať za využitie práva garantovaného ústavou. Výška poskytnutej právnej pomoci bola účtovaná za dva úkony právnej pomoci prevzatie a príprava a rokovanie s protistranou, pričom pri vyčíslení hodnoty jednotlivých úkonov sa vychádzalo z náhrady škody vymoženej v mimosúdnom konaní od poisťovne t.j. 34.453 DM podľa § 11/1 v tom čase platnej advokátskej tarify. Spoločná zodpovednosť za škodu prichádza do úvahy v prípade ak za náhradu škody zodpovedajú dvaja alebo viacero subjektov aj keď z iného právneho titulu. V takomto prípade ide o solidárnu zodpovednosť a pokiaľ sa poškodený rozhodne uplatňovať si svoj nárok na náhradu škody voči všetkým zodpovedným subjektom, úroky z omeškania s plnením je možné priznať až od doby kedy posledný zo zodpovedných subjektov sa dostal do omeškania. V danom prípade rozhodnou skutočnosťou pre začatie plynutia omeškania s plnením alebo priznania práva na úroky z omeškania bolo doručenie žaloby žalovanému v 2. rade. Výška úrokovej sadzby bola stanovená v súlade s vykonávacím predpisom. 8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 a § 262 CSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na ich náhradu. 9. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný v 1. rade, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP a navrhol, aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok zmenil a žalobu v časti 1.070,76 Eur s prísl. zamietol. Zároveň si žalovaný v 1. rade uplatňuje proti žalobkyni právo na náhradu trov konania. Žalovaný v 1. rade má za to, že pokiaľ si žalobkyňa v rámci istiny uplatnila aj náhradu nákladov - trov právneho zastúpenia vo výške 2.088 DM (1.071,75 Eur) s prísl., nemá toto oporu v zákone a preto súd pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia žalobcu dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobkyňa uviedla, že v čase poistnej udalosti bola nútená komunikovať so žalovaným v 1. rade priamo. Nakoľko žalobkyňa neovláda slovenský jazyk, bola nútená využiť právnu pomoc advokátskej kancelárie. Žalovaný v 1. rade má za to, že náklady, ktoré boli v tomto prípade vynaložené za strany žalobkyne v súvislosti s právnymi službami, ktoré boli žalobkyni poskytnuté zo strany JUDr. Friedla pred podaním žaloby na súd sú neúčelné, nakoľko komunikácia bola možná priamo so žalovaným v 1. rade. Žalobkyni nebránilo nič v tom, aby zaslala všetky potrebné podklady na posúdenie výšky škody, ktorá vznikla, pričom na tento úkon žalobkyňa nepotrebovala právneho zástupcu. Za nesprávne považuje žalovaný v 1. rade aj to, že súd rozhodol a zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade aj na úhradu úrokov z omeškania z uplatnených trov právneho zastúpenia. Trovy právneho zastúpenia predstavujú samostatný nárok, nie sú škodou na veci, a preto nemôžu byť zahrnuté v istine, ale samostatne, súd o výške trov právneho zastúpenia rozhoduje v zmysle CSP samostatným uznesením. 10. K odvolaniu žalovaného v 1. rade sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že z podaného odvolania vyplýva, že žalovaný v 1. rade napadol iba výrok I rozsudku a to iba v časti, čo do sumy 1.070,76 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne. Žalovaný v 1. rade v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti a relevantné právne argumenty, ktoré by z jeho strany už neodozneli. Žalobkyňa sa nemôže stotožniť s námietkou žalovaného v 1. rade, že nemá oporu v zákone, že si žalobkyňa uplatnila v rámci istiny aj náhradu nákladov. Žalobkyňa je toho právneho názoru, že trovy právneho zastúpenia, ktoré vznikli žalobkyni v procese predsúdneho uplatnenia nárokov na náhradu škody voči žalovanému v 1. rade, možno považovať za príslušenstvo pohľadávky v zmysle ust. § 121 ods. 3 OZ. Na podporu svojich argumentov poukázala na uznesenie ÚS SR zo dňa 07.11.2008, sp. zn. IV. ÚS 358/08 a uznesenie KS Košice zo dňa 29.02.2015, sp. zn. 3Co/94/2015. Rovnako tak sa žalobkyňa nestotožňuje s právnou námietkou žalovaného v 1. rade, že trovy právneho zastúpenia predstavujú samostatný nárok, nie sú škodou na veci a preto nemôžu byť zahrnuté v istine. Ako vyplýva z vyššie uvedenej právnej argumentácie žalobkyne, ako aj z ustálenej judikatúry súdov SR, náklady, vzniknuté strane sporu v predsúdnom štádiu, sú príslušenstvom pohľadávky podľa ust. 121 ods. 3 OZ a v spore ich možno uplatniť ako hmotnoprávny nárok, odlišný od trov konania. Nárok na náhradu trov súdneho konania je nárokom procesným, o ktorom súd rozhoduje z úradnej povinnosti podľa procesného predpisu CSP (uznesenie NS SR zo dňa 28.10.2009, sp. zn. 4Cdo 280/2009). Žalobkyňa sa taktiež nestotožňuje s ďalším dôvodom odvolania, v rámci ktorého žalovaný v 1. rade poukazuje na skutočnosť, že náklady, ktoré boli v tomto prípade vynaložené za strany žalobkyne v súvislosti s právnymi službami, ktoré boli žalobkyni poskytnuté zo strany JUDr. Friedla pred podaním návrhu na súd sú neúčelné. Žalobkyňa poukazuje na správne konštatovanie súdu prvej inštancie v bode 15. odôvodnenia rozsudku. Žalobkyni vzniknuté a zaplatené trovy právneho zastúpenia v predsúdnom štádiu konania o náhrade škody boli vynaložené účelne. Právnu pomoc žalobkyňa ako cudzí štátny príslušník bez znalostí slovenského jazyka a právnych predpisov SR v čase, keď SR nebola členom EÚ, vyhľadala u advokáta, zapísaného v zozname advokátov, vedeného pri Slovenskej advokátskej komore so sídlom kancelárie v mieste sídla žalovaného v 1. rade, znalého nemeckého jazyka, ktorý s ňou mohol komunikovať v jej materinskom jazyku, tento vyúčtované služby právnej pomoci riadne vykonal a vyúčtoval v zmysle vyhl. MS SR č. 163/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2004. Obrana žalovaného v 1. rade, v zmysle ktorej by uznal náklady právneho zastúpenia až po tom, akoby odmietol nahradiť žalobkyni celú uplatnenú škodu, vyznieva preto pomerne kontroverzne a alibisticky. V čase poskytnutia poistného plnenia bola totiž v platnosti pôvodná vyhláška č. 423/1991 Zb., ktorá vyššie uvedený postup žalovaného v 1. rade v žiadnom svojom ustanovení neupravovala. Preto sa žalobkyňa nazdáva, že ide o účelovú obranu žalovaného v 1. rade, ktorou sa tento pokúša poprieť jedno zo základných ústavných práv, garantovaných čl. 46 Ústavy SR. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobkyňa navrhuje odvolaciemu súdu. Aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, nakoľko je vo výrokoch vecne správny a aby žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným v 1. a 2. rade. 11. V vyjadreniu žalobkyne sa opätovne replikou vyjadril žalovaný v 1. rade, ktorý uviedol, že zotrváva na svojich skorších vyjadreniach. 12. Žalovaný v 2. rade ostal v rámci odvolacieho konania nečinný. 13. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného v 1. rade nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 12.10.2021; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, resp. ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, v čase podania odvolania. 14. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd zaviazal žalovaného v 1. a 2. rade zaplatiť žalobkyni sumu 4.046 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6% ročne od 19.02.2002 do zaplatenia a naň nadväzujúci výrok o náhrade trov konania, je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 15. Žalovaný v 1. rade v odvolaní zopakoval skutočnosti, ktoré boli pred súdom prvej inštancie iba tvrdené, ale nepreukázané. V podanom odvolaní namietal, že nemožno sa stotožniť so záverom súdu, že žalobkyni vznikol nárok na zaplatenie sumy vo výške 1.070,76 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6% ročne od 19.02.2002 do zaplatenia z titulu náhrady nákladov - trov právneho zastúpenia žalobkyne pri pokuse o mimosúdne vybavenie veci. 16. Odvolací súd poukazuje na názor vyplývajúci z uznesenia ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 358/08, ktorý bol žalobkyňou vyjadrený v odvolaní, s ktorým odvolací súd súhlasí, a to, že nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky sú spravidla aj trovy, vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu (napr. zaobstaranie znaleckého posudku, cestovné a iné obdobné náklady súvisiace s uplatnením pohľadávky). 17. Žalovaný v 1. rade ďalej namietal, že táto náhrada nákladov právneho zastúpenia pred podaním žaloby je neúčelná. Odvolací súd sa v danom prípade stotožňuje a aj poukazuje na názor vyslovený už súdom prvej inštancie v tom zmysle, že vzhľadom na to, že žalobkyňa je príslušníčkou cudzieho štátu, nie je znalá slovenského práva a neovláda slovenský jazyk, bola nútená požiadať o právnu pomoc advokátsku kanceláriu, ktorá bola spôsobilá komunikácie s ňou. V predmetnom prípade nie je možné nárok žalobkyne posudzovať len v intenciách čl. 4 písm. c) vyhlášky 423/1991 Zb., ale vzhľadom k osobitným okolnostiam prípadu je namieste poukázať na čl. 46 Ústavy SR. Preto využitie právnej pomoci advokátskej kancelárie žalobkyňou v súvislosti s vymáhaním náhrady škody možno považovať za využitie práva garantovaného ústavou. Výška poskytnutej právnej pomoci bola účtovaná za dva úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava a rokovanie s protistranou), pričom pri vyčíslení hodnoty jednotlivých úkonov sa vychádzalo z náhrady škody vymoženej v mimosúdnom konaní od poisťovne, t. j. 34.453 DM podľa vyhlášky MS SR č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom do 31.12.2004. 18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. 19. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd sa stotožnil s názorom vysloveným súdom prvej inštancie, že žalobkyni vznikol v rámci náhrady škody aj nárok na zaplatenie sumy 1.070,76 Eur z titulu náhrady nákladov - trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli žalobkyni v procese predsúdneho uplatnenia nárokov. 20. Čo sa týka ďalšej námietky žalovaného v 1. rade, že žalobkyni bol spolu s vyššie uvedeným nárokom priznaný aj nárok na náhradu úrokov z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 19.02.20032 do zaplatenia nesprávne, odvolací súd uvádza, že vzhľadom na to, že súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd dospel k názoru, že náhrada nákladov - trov právneho zastúpenia z predsúdneho konania bola zahrnutá v nároku žalobkyne na náhradu škody, a v prípade omeškania dlžníka s plnením peňažného dlhu má veriteľ právo požadovať zaplatenie úrokov z omeškania. Úroky z omeškania v súkromnom práve sú príslušenstvom pohľadávky a vedľajším akcesorickým peňažným záväzkovým vzťahom. Právny osud hlavnej veci zdieľa aj jeho príslušenstvo. Základnou podmienkou vzniku dlžníkovho omeškania je splatnosť dlhu - hlavného záväzku, istiny. Právo na úroky z omeškania vzniká priamo zo zákona ako dôsledok porušenia právnej povinnosti s riadnym a včasným plnením záväzku. Úroky z omeškania možno žalobcovi priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Keďže v OZ pri nároku na náhradu škody nie je ustanovený čas splnenia, treba podľa ustanovenia § 78 OZ (teraz § 563) vychádzať z toho, že škodca je povinný škodu nahradiť prvý deň po tom, čo ho veriteľ o splnenie požiadal. Ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu; pravdaže, dňom zročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe nebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale deň, po doručení tejto žaloby žalovanému (R 27/1977). Okolnosť, že za účastníka dopravnej nehody, zodpovedného za škodu podľa § 427 OZ, je povinná plniť jeho poisťovňa zo zákonného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nevylučuje povinnosť škodcu platiť úroky z omeškania (Najvyšší súd ČR, sp. zn. 25 Cdo 649/2001). 21. Na základe vyššie uvedeného preto súd prvej inštancie správne žalobkyni priznal aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z uplatnenej náhrady škody a to od momentu doručenia žaloby žalovanému v 2. rade, t. j. od 19.02.2002. 22. Odvolací súd k žalovaným v 1. rade uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu CSP alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 23. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), tento odvolací dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený, pretože v posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, pričom právne závery súdu prvej inštancie sú aj v zhode s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, rozhodol vo veci vecne správne. 24. Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 CSP zdôvodnil. 25. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalovaný v 1. rade neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie. 26. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 27. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, a preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP. 28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).