Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/37/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107201942 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1107201942.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobkyne: E. Č., nar. XX.X.XXXX, bytom I. Č.. XX, O. Z. K., prechodne bytom T. Č.. X/F, B., zastúpená JUDr. Eva Borovská, advokátka, Štefánikova č. 7, Bratislava, proti žalovaným : 1/ Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť, Olejkárska č. 1, Bratislava, IČO: 00 492 736, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group a.s., so sídlom Štefanovičova č. 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 8C/13/2007 - 773 zo dňa 12. marca 2019 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovaní 1/ a 2/ majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o náhradu škody titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia (aj zvýšeného o 50%) a žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania. 1.1. Vychádzal z tvrdenia žalobkyne, že utrpela úraz pri dopravnej nehode, keď ako chodkyňa prechádzala cez prechod pre chodcov a na koľajisku bola zrazená električkou, ktorú riadil vodič zamestnanec žalovaného 1/. Za tento úraz podľa ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka zodpovedá žalovaný 1/ ako prevádzateľ dopravného prostriedku električky a žalovaný 2/ ako poisťovateľ podľa ustanovenia § 27 ods. 2 písm. e) zákona č. 164/1996 Z. z. Svoje rozhodnutie po právnej stránke oprel o ustanovenia § 427 ods. 1 a 2 § 428; § 429; § 441; § 444 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že je potrebné na vymáhané nároky aplikovať ustanovenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov v zmysle ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka, keďže dopravná nehoda, pri ktorej žalobkyňa utrpela úraz je udalosťou vyvolanou osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku. V zmysle ustanovenia § 428 druhá veta Občianskeho zákonníka sa môže prevádzateľ zodpovednosti zbaviť, ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom pripojeného vyšetrovacieho spisu Okresného dopravného inšpektorátu, Oddelenia dopravných nehôd Bratislava II č. k. Č.: H.-XXX/ODN-XX-D., rozhodnutiami OS BA I č. k. 17C 65/2007 v spojení s rozhodnutím odvolacieho i dovolacieho súdu v konaní ktorom si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu majetkovej škody z rovnakej udalosti zakladajúcej jej nárok na uplatnenú náhradu škody. 1.2. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že žalovaný 1/ ako prevádzateľ sa zbavil zodpovednosti, pretože sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Vo všetkých znaleckých posudkoch vyhotovených v trestných konaniach vzťahujúcich sa na danú vec, i v tomto súdnom konaní, bolo konštatované, že chodkyňa (žalobkyňa) vytvorila vodičovi električky z technického hľadiska prekážku náhlu a to pri zohľadnení všetkých variant spôsobu chôdze žalobkyne. Otázka predvídateľnosti chôdze žalobkyne na druhú stranu cez koľajovú dráhu je otázkou právneho posúdenia, pričom súd vyhodnotil túto otázku v tom smere, že žiadny vodič električky nemohol predvídať za danej situácie, že chodkyňa bude prechádzať po prejdení prechodu pre chodcov ďalej cez koľajisko, a to v rozpore s právnymi predpismi, pričom v danom prípade je irelevantné, či sa chodkyňa rozbehla do jazdnej dráhy električky (tak ako vypovedal vodič) alebo plynule prechádzala z prechodu pre chodcov na koľajisko, príp. zastavila na ostrovčeku a potom prešla na koľajisko. Ako vyplýva z predložených znaleckých posudkov, išlo o prehľadný úsek cesty, preto aj z tohto hľadiska bolo možné predpokladať, že chodci majú možnosť sledovať prehľadne dopravnú situáciu a teda aj vidieť prichádzajúce vozidlo, preto nie je dôvod na záver, že vodič by mal predpokladať a očakávať vstup chodcov na koľajisko, znížiť maximálne rýchlosť, a to pod nižšiu rýchlosť ako je maximálna povolená rýchlosť jazdy v uvedenom úseku. Pri dodržaní všetkých dopravných predpisov vzťahujúcich sa na daný úsek zo strany vodiča (ako to vyplynulo z vyšetrovania nehody) nie je možné vyvodiť predvídateľnosť správania chodkyne v danej situácii. Súd nepovažoval námietky právnej zástupkyne žalobkyne týkajúce sa záverov znaleckého dokazovania za dôvodné, a mal za to, že v znaleckých posudkoch boli vyčerpané všetky možnosti a spôsoby stretu vozidla s chodkyňou, pričom v každom bol uvedený záver, že chodkyňa vytvorila vodičovi prekážku náhlu. Súd považoval preukázanie liberácie žalovaného 1 za dostatočné. 1.3. Súd prvej inštancie vec vyhodnotil s poukazom na právne závery prijaté v rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 17C 65/2007 zo dňa 17. 12. 2012 o zamietnutí žaloby žalobkyne, ďalej v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co 165/2013 - 256 zo dňa 16. 03. 2016 o potvrdení zamietajúceho žalobu žalobkyne rozhodnutia súdu prvej inštancie, a v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Cdo 13/2017 zo dňa 11. 04. 2018, o odmietnutí dovolania žalobkyne. Poukázal najmä na konštatovanie uvedené v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co 165/2013 - 256 zo dňa 16. 03. 2016 .. "že zostalo nepochybne preukázané, že odporca (H. J. ako vodič električky) sa nedopustil protiprávneho konania, že sa ani v najmenšej časti nespolupodieľal na vzniku dopravnej nehody, na vzniku škody žalobkyni na zdraví, na veciach, a že teda nie je daná ani príčinná súvislosť. Naopak bolo preukázané, že žalovaný neporušil žiadnu právnu povinnosť, nekonal v rozpore so zákonom, vodič električky vynaložil všetko úsilie, ktoré bolo možné od neho požadovať. Napriek včasnej reakcii, vyvinutiu maximálneho možného úsilia bez časového oneskorenia, vodič električky nemohol kolízii zabrániť; navrhovateľka vytvorila vodičovi električky prekážku náhlu, nepredvídateľnú, svojím konaním bezprostredne ohrozila bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a (výlučne len) sama vlastným konaním zavinila dopravnú nehodu. Škodlivý následok u žalobkyne ako poškodenej nastal v priamej bezprostrednej, nesprostredkovanej, príčinnej súvislosti výlučnej len s jej chovaním. Už len tieto dôvody sú spôsobilé odôvodniť zamietnutie návrhu na súd a potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa." Z uvedených dôvodov žalobu žalobkyne voči obom žalovaným ako nedôvodnú zamietol, nezaoberajúc sa a nevyhodnocujúc tak už ďalšie skutočnosti, ktoré namietali žalovaní počas konania. 1.4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov v celom rozsahu s tým, že podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Rozsudok odvolaním napadla žalobkyňa ktorá považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne, a to z dôvodov zakotvených v § 365 ods. 1 písm. a), b), e), f), h) C.s.p.. Súd žalobkyni napadnutý rozsudok doručil dňa 24.06.2019, pričom na pojednávaní dňa 7.2.2019 odročil pojednávanie na deň 5.3.2019 za účelom vyhlásenia rozsudku. V tento deň rozsudok nevyhlásil a vyhlásil ho až po uplynutí 30 dňovej lehoty, dňa 12.03.2019, pričom súd neprítomným neodoslal rozsudok najneskôr do 3 dní, nakoľko rozsudok doručoval až po 3 mesiacoch od jeho vyhlásenia. 2.1. Žalobkyňa zastáva názor, že súd nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní. V predmetnom prípade v priestupkovom konaní bolo konštatované len to, že žalobkyňa išla mimo priechodu pre chodcov, keď považovali úsek električkovej trate za úsek, ktorý sa nepovažuje za prechod pre chodcov a blokovú pokutu žalobkyňa dostala výlučne z uvedeného dôvodu a nie preto, že by dopravnú nehodu zavinila. 2.2. Poukázala na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady XXXX/XX/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Smernica je priamo aplikovateľná a preto sa žalobkyňa dovoláva priameho účinku smernice, nakoľko vnútroštátnou rozhodovacou činnosťou nebola poskytnutá adekvátna ochrana jej práv. 2.3. Súd prvej inštancie sa nezaoberal ani neodôvodnil ako sa jednotlivé príčiny podieľali na dopravnej nehode, pričom je presvedčená, že jej konanie nie je možné dať ani na jednu rovinu s konaním vodiča električky, pretože vodič v dostatočnej vzdialenosti chodkyňu-žalobkyňu videl, čo potvrdili i znalci a títo aj konštatovali, že za určitých podmienok mohol vodič električky nehode zabrániť. V konaní nebolo sporné, že vodič električky videl žalobkyňu z veľkej vzdialenosti ako prechádza po prechode pre chodcov a nebol oprávnený spoliehať sa na to, že chodkyňa zastane, ale mal predvídať, že žalobkyňa pôjde až na druhú stranu cesty. Súd pochybil, keď pri posudzovaní miery zodpovednosti a určení miery zavinenia nevzal do úvahy i to, že vodič električky porušil niekoľko zákonných ustanovení a to § 4 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z. O premávke na pozemných komunikáciách. Ako vyplýva z Rozhodnutia NS ČR, sp.zn. 25Cdo 1264/2002, pre posúdenie, nakoľko sa na škodlivom výsledku podieľali jednotlivé príčiny na oboch stranách a z hľadiska porušenia právnej povinnosti škodcu a poškodeného, je podstatné hlavne to, o aké významné povinnosti išlo a aký vplyv malo toto porušenie na vznik škody. V prípade žalovaného išlo bezo sporu o významné a závažné porušenie právnej povinnosti, lebo venovať sa vedeniu vozidla, prispôsobiť rýchlosť jazdy povahe a stavu cesty ako i situácii na ceste je povinnosťou dôležitou, na druhej strane žalobkyňa a jej správanie bolo správaním bežného chodca, ktorý prechádza po vyznačených miestach - prechode pre chodcov. 2.4. V odvolacom konaní žalobkyňa predložila nový dôkaz a to rozhodnutie Krajského súdu Prešov , sp. zn. 24 Co/85/2018 - 463 zo dňa 26.02.2019 v ktorom žalobca - Kooperatíva poisťovňa a.s. žalovala E. Č. - poškodenú na náhradu škody, ktoré poisťovňa vynaložila, ako náklad za poškodenie električky pri uvedenej dopravnej nehode. Dôkaz nebolo možné predložiť skôr , nakoľko Krajský súd Prešov rozhodol až 26.02.2019. Súd prvej inštancie žalobe spoločnosti Kooperatíva vyhovel a následne Krajský súd rozhodnutie prvej inštancie sp. zn. 4 C/177/2007 - 447 zo dňa 26.03.2018 zmenil a žalobu spoločnosti Kooperatíva poisťovňa a.s. zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania. Uvedenými rozhodnutiami došlo k stavu, že na jednej strane súdy žalobu poškodenej žalobkyne týkajúce sa náhrady škody z titulu poškodenia zdravia pri dopravnej nehode ku ktorej došlo 6.9.20404 zamietli a priznali žalovaným nárok na náhradu trov konania a súčasne došlo aj k zamietnutiu nároku poisťovne, ktorá uplatnila voči žalovanej poškodenej Lenke Čebrovej nárok na náhradu škody za poškodenie električky. 2.5. Záverom žalobkyňa namietala, že pri rozhodnutí o náhrade trov konania mal súd postupovať podľa ustanovenia § 257 C.s.p. a náhradu trov nepriznať, z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Za dôvody hodné osobitného zreteľa žalobkyňa považuje to , že ona sama pri dopravnej nehode utrpela ťažké poškodenie zdravia v mladom veku, ktorého následky musí znášať celý život; v znaleckých posudkoch bolo konštatované , že vodič nehode mohol zabrániť a tak rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, resp. znaleckého dokazovania. Ak výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku, keď konštatovali, že nemožno ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Z uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. 3. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sú dané liberačné dôvody pre zbavenia sa objektívnej zodpovednosti za škodu žalovaného 1/ nakoľko žalobkyňa vytvorila vodičovi náhlu prekážku a ten nemohol nehode zabrániť. Pre zabránenie nehody, a teda aj pre zabránenie vzniku škody bolo vynaložené všetko úsilie, ktoré bolo možné vyvinúť a aj napriek tomu ku kolízii muselo fyzikálne dôjsť. Takýto fyzikálny stav však navodila výlučne žalobkyňa, čo je konštatované aj v rámci znaleckého dokazovanie, v rámci ktorého sa uvádza, že jedinou technickou príčinou tejto dopravnej nehody bolo nesprávne konanie chodkyne ako účastníčky cestnej premávky. Významnou okolnosťou je aj to, že k predmetnej dopravnej nehode nedošlo na vyznačenom priechode pre chodcov, ale na koľajisku električiek. 3.1. Žalobkyňa ďalej v rámci odvolania konštatuje, že vodič električky sa dostatočne nevenoval riadeniu vozidla, nešiel primeranou rýchlosťou a postupne nespomaľoval, čo je však v absolútnom rozpore so závermi znaleckého dokazovania. Vyjadrenia obsiahnuté v odvolaní smerujú k preukázaniu akejsi fiktívnej povinnosti vodiča električky predvídať a reagovať na skutočnosti a situácie, ktoré mu zákon ako povinnosť neukladá. Kolíznu situáciu vytvorila žalobkyňa, ktorá vošla na koľajisko v čase a za situácie, keď s úplnou samozrejmosťou nemohla cez jazdnú dráhu bezpečne prejsť. Svojim konaním bezprostredne ohrozila bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a spôsobila dopravnú nehodu, čo konštatuje správny orgán pri rozhodovaní o priestupku, a ktoré bolo ako správne potvrdené tak rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave ako aj Najvyšším súdom SR vo veci preskúmania rozhodnutia. 3.2. Žalobkyňa poukazuje na rozpor rozsudku so znaleckými posudkami, v zmysle ktorých je konštatované, že vodič mohol nehode zabrániť, ak by začal núdzovo brzdiť skôr tvrdením ktorým zavádza súd, účelovo svojvoľne interpretuje závery znaleckého dokazovania tak, aby navodila dojem, že dopravnej nehode bolo možné zabrániť. Zo záverov znaleckého posudku č. 9/2012 jednoznačne vyplýva, že aj-keď znalec pripustil teoretickú možnosť odvrátenia dopravnej nehody, vodič električky reagoval tak, že nie je v reálnych možnostiach iného vodiča reagovať na nepredvídateľné správanie sa žalobkyne ako chodkyne skôr. Žalobkyňa ďalej v odvolaní tvrdí, že vodič električky mohol a mal predvídať konanie žalobkyne ako chodkyne, že po prejdení vozovky bude ďalej pokračovať v pohybe a vstúpi aj na koľajisko električiek. Nie je objektívne možné, aby vodič, resp. prevádzkovateľ dopravy predpokladal, že chodec, ktorý nejaví žiadne známky telesnej alebo duševnej poruchy, bude mať tak znížený pud sebazáchovy, že sa vystaví nebezpečenstvu na jeho živote a zdraví a urobí taký neočakávaný pohyb, ktorým integritou vlastného tela vstúpi do jazdnej dráhy električiek, a tak sa vystaví nebezpečenstvu. Opačný výklad by všeobecne vytváral právnu neistotu, v ktorej by každý účastník cestnej premávky bez jeho porušenia akejkoľvek právnej povinnosti zodpovedal za akúkoľvek škodu spôsobenú niekým iným. Takéto ponímanie zodpovednosti za škodu by bolo absurdné a rozporovalo by zákonné ustanovenie v zmysle ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. 3.3. Žalobkyňa v odvolaní predložila nový dôkaz, a to rozhodnutie Krajského súdu v Prešove. sp. zn. 24Co/85/2018-463 zo dňa 26.02.2019. V rámci odvolacieho konania sa však odvolací súd bližšie nezaoberal dôvodmi uvedenými v odvolaní proti prvoinštančenému rozsudku a taktiež sa ani nezaoberal okolnosťami vzniku dopravnej nehody, znaleckými posudkami a mierou zavinenia. Odvolací súd, ako je uvedené v predloženom rozhodnutí Krajského súdu v Prešove (str. 4 bod 14), znížením povinnosti nahradiť škodu zmiernil vplyv zodpovednosti na škodu tam, kde by jej uloženie v plnom rozsahu predstavovalo neprimeranú tvrdosť zákona. Žalovaný 1/ navrhol , aby odvolací súd rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. 4. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobkyňa opomína podstatnú skutočnosť, že v civilnom sporovom konaní (17C/65/2007) bola právoplatne vyriešená a zodpovedaná otázka zodpovednosti žalovaného (DPB) ako prevádzkovateľa dopravného prostriedku za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku ako aj zodpovedaná otázka zavinenia žalobkyne, v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 6. septembra 2004. Napriek tomu žalobkyňa značnú časť odvolania prezentuje tvrdenia (odhliadnuc od ich tendenčnosti a nesprávnosti), s ktorými sa súdy v civilnom sporovom konaní vyrovnali a otázka zodpovednosti žalovaného 1/ a otázka zavinenia žalobkyne bola právoplatne vyriešená a zodpovedaná. 4.1. Nenáležitosť poukazu žalobkyne na tzv. motorové smernice spočíva vtom, že električka (koľajové vozidlo) nie je motorovým vozidlom na ktoré sa vzťahuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z.z. .V predmetnom prípade tak zároveň absentoval priamy nárok žalobkyne proti žalovanej 2/ (nedostatok vecnej legitimácie). Na základe vyššie uvedeného žalovaná 2/ navrhol , aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 5. Žalobkyňa nevyužila svoje právo a repliku k vyjadreniam žalovaných nepodala. 6. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, pretože súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Prijatý záver, že žalovaný 1/ ako prevádzateľ vozidla sa zbavil zodpovednosti za vzniknutú škodu keďže žalobkyňa svojim konaním, ktoré bolo v rozpore s právnymi predpismi výlučne zapríčinila vznik škody považuje odvolací súd za vecne správny. 7. Žalobkyňa v odvolaní namieta procesné pochybenie súdu prvej inštancie. Popisuje postup súdu, ktorý predchádzal vyhláseniu rozhodnutia, poukazujúc na nedodržanie lehôt. Uvádza, ... “Súd žalobkyni napadnutý rozsudok doručil dňa 24.06.2019, pričom na pojednávaní dňa 7.2.2019 odročil pojednávanie na deň 5.3.2019 za účelom vyhlásenia rozsudku. V tento deň rozsudok nevyhlásil a vyhlásil ho až po uplynutí 30 dňovej lehoty, dňa 12.03.2019, pričom súd neprítomným účastníkom neodoslal rozsudok najneskôr do 3 dní, nakoľko rozsudok doručoval až po 3 mesiacoch od jeho vyhlásenia“. 7.1. Civilný sporový poriadok ukladá súdu povinnosť vyhlásiť rozsudok ihneď po skončení pojednávania, ktoré vyhláseniu predchádzalo. Ak to nie je možné, môže súd pojednávanie odročiť za účelom vyhlásenia rozsudku, a to najdlhšie na 30 kalendárnych dní. Uznesenie o odročení pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku je uznesením o vedení konania, ktorým súd nie je viazaný (§ 237 C.s.p). Ide o osobitný spôsob odročenia pojednávania, keď sa ustanovenia § 183 <aspi:// module='ASPI'&link='160/2015%20Z.z.%2523183'&ucin-k-dni='30.12.9999'> a § 184 C.s.p. <aspi:// module='ASPI'&link='160/2015%20Z.z.%2523184'&ucin-k-dni='30.12.9999'> neaplikujú. Ak teda súd prvej inštancie v danom prípade na tomto termíne rozsudok nevyhlásil, ale pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku opäť odročil, nie je týmito uznesením viazaný; môže ho zmeniť, prípadne vydať nové uznesenie, ktorým bude otázka vedenia konania upravená inak, pričom výslovné zrušenie predchádzajúceho uznesenia nie je potrebné. Uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania, zostáva bez vplyvu na rozhodnutie vo veci samej a nemôže privodiť vážnejšiu ujmu na právach strán sporu, a teda tým, že súd prvej inštancie opäť odročil pojednávanie za účelom vyhláseniu rozsudku nedošlo zo strany súdu prvej inštancie k nesprávnemu procesnému postupu, ktorým by žalobkyni znemožnil realizovať jej procesné práva. 7.2. Žalobkyňa popritom poukazuje, že na pojednávaní na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku súd prvej inštancie neprítomnej strane neodoslal rozsudok najneskôr do 3 dní, povinnosť ktorú zakotvuje ust. § 219 ods. 2 C.s.p.. Obsahom procesného oprávnenia strany sporu pri kontrole súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho právo preveriť, či bol rozsudok vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska vedomosti, či je súd rozsudkom viazaný, a ak áno, akým rozsudkom - akými konkrétnymi výrokmi), ako aj právom strany sporu je oboznámiť sa s tým, v akom zložení súd vyhlásil rozsudok, a s akým odôvodnením. Procesný nedostatok súdu pri tomto úkone, v dôsledku ktorého sa poprie samotná podstata verejného vyhlásenia rozsudku (t.j. ak súd niektorého z účastníkov konania vhodným spôsobom o verejnom vyhlasovaní rozsudku nevyrozumie), možno napraviť len tým, že súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku, napadnutý rozsudok zruší (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. júla 2012 sp. zn. 3 M Cdo 16/2011). Žalobkyňa mala vedomosť o dobe, čase a mieste vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie, a teda objektívne mala možnosť realizovať svoje procesné právo zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku v spore, v ktorom vystupuje ako jedna zo sporových strán, teda v tomto smere nedošlo k porušeniu jej procesných práv. 7.3. Súd prvej inštancie však nedodržal ust. § 219 ods. 2 veta druhá za bodkočiarkou C.s.p.. Odvolací súd zvažoval dopad tohto nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie. Ak by tento posúdil ako odvolací dôvod podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zamedzil by efektívnemu konaniu smerujúcemu k rýchlejšiu rozhodnutiu vo veci samej, cieľ ktorý sleduje čl. 17 Základných princípov, pričom tento nesprávny postup súdu prvej inštancie nemá dopad na právne posúdenie napadnutého rozsudku z hľadiska vecnej správnosti. Tým, že súd prvej inštancie nedoručil žalobkyni rozsudok do troch dní dopustil sa nesprávneho procesného postupu, ktorým však neznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nesprávny procesný postup žalobkyňa vidí tiež v tom, že nedodržaním formy rozhodnutia neboli splnené procesné podmienky s odkazom na ust. § 212 C.s.p., s tvrdením ktorým súhlasiť nemožno, keďže súd prvej inštancie rozhodol meritórne vo veci samej rozsudkom, tak ako to vyžaduje ust. § 212 ods. 1 C.s.p.. 8. Po vysporiadaní sa s nedôvodnosťou procesných námietok, vychádzajúc zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu možno ustáliť, že došlo k škodovej udalosti vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku a žalobkyňa utrpela škodu na zdraví, v prípade ktorom je daná príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a škodou na zdraví žalobkyne, t.j. sú dané predpoklady pre priznanie náhrady škody podľa § 427 Občianskeho zákonníka, ktorá je založená na princípe objektívnej zodpovednosti. K zamietnutiu žaloby o náhradu škody v takom prípade je možné dospieť len vtedy, ak má súd bezpečne preukázané, že škode nemohol žalovaný 1/ ako prevádzkovateľ zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať. Pokiaľ by to tak nebolo, žalovaný 1/ by sa nemohol celkom zbaviť zodpovednosti ani s poukázaním na to, že žalobkyňa porušila právnu povinnosť a že tento zavinený protiprávny úkon žalobkyne je v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou. 8.1. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie o uplatnenom nároku medzi stranami sporu bola v inom civilnom konaní právoplatne vyriešená otázka zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, ako aj zbavenia sa zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu s odkazom na ust. § 428 Občianskeho zákonníka, vyriešenou otázkou ktorou je súd v neskoršom konaní viazaný (R 40/2013). Všeobecný súd ani nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky by zaujal odlišné stanovisko, je takýto jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom (II. ÚS 349/09). V konaní o náhradu vecnej škody medzi totožnými stranami sporu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 11. apríla 2018, sp. zn. 3 Cdo 13/2017, odmietol dovolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. marca 2016, č. k. 2Co/165/2013-256 ktorý potvrdil zamietajúci rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17. decembra 2012, č. k. 17C/65/2007-220 a to z dôvodu že žalovaný 1/ ako prevádzateľ vozidla sa zbavil zodpovednosti za vzniknutú škodu s poukazom na ust. § 428 veta druhá Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie rešpektoval povinnosť aplikovať dôsledok vyplývajúci zo záväznosti právoplatného rozsudku vyhláseného v spore vedenom na Okresnom súde Bratislava I dňa 17. decembra 2012, pod sp.zn 17C/65/2007 a správne sa považoval byť viazaný právoplatným súdnym rozhodnutím vydaným v spomenutom spore medzi žalobkyňou a žalovaným. 8.2. Obrana žalovanej hľadajúca spornosť v nesprávnej úvahe súdu prvej inštancie pri jeho právnom posúdení je bezdôvodná. Bez akýchkoľvek pochybností zo znaleckých posudkov vyplýva, že vodič električky napriek včasnej reakcii, vyvinutiu maximálneho možného úsilia bez časového oneskorenia nemohol kolízii zabrániť, lebo žalobkyňa vytvorila vodičovi električky prekážku náhlu, nepredvídateľnú, svojím konaním bezprostredne ohrozila bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a výlučne sama vlastným konaním zavinila dopravnú nehodu. Vodič električky si teda počínal správne nielen vo vzťahu k jeho povinnostiam ako vodiča vozidla, ale vynaložil všetko úsilie ktoré možno od neho požadovať v zmysle § 428 Občianskeho zákonníka. Podľa záverov súdnej praxe (R 24/1970) pod „vynaložením všetkého úsilia“ je treba rozumieť všetku objektívne možnú starostlivosť, ktorú mohla organizácia vykonávajúca dopravu vyvinúť. Pri zisťovaní „vynaloženia všetkého úsilia“ na zabránenie škody teda nejde o zisťovania protiprávneho úkonu zo strany žalovaného, ale o zisťovanie kvalifikovaného úsilia na zabránenie vzniku škody, t.j. v najúčinnejšom spôsobe zabránenia vzniku škody. Najúčinnejší spôsob ako zabrániť vzniku škody je zo strany vodiča dodržiavať predpisy cestnej premávky a potom, čo žalobkyňa neočakávane vytvorila vodičovi električky prekážku náhlu, je okamžité brzdenie, bez časového oneskorenia, k čomu zo strany vodiča električky nepochybne aj došlo. 8.3. Žalobkyňa sa v odvolaní snaží navodiť zdanie, že dopravnej nehode bolo možné zabrániť, ak by vodič električky znížil rýchlosť. Tiež rozvíja úvahu o tom ako by sa mal vodič správať, aby potom, čo žalobkyňa vytvorí prekážku nepredvídateľnú a náhlu, zabránil vzniku škody. Odvolací súd považuje vo vzťahu k dôvodom zamietnutia žaloby tieto argumenty za bezvýznamné, keďže ich zodpovedanie by neviedlo ku zmene právneho záveru napadnutého rozsudku. Zo záverov znaleckých posudkov vyplýva, že technika jazdy vodiča električky bola správna. Vodič na žalobkyňu reagoval včas, naopak žalobkyňa vstúpila do koľajiska električiek v čase, keď to celková dopravná situácia v mieste dopravnej nehody nedovoľovala. Žalobkyňa vytvorila vodičovi náhlu prekážku a práve ona mohla zo všetkých alternatív priebehu dopravnej nehody, vytvorených znalcom, predísť dopravnej nehode, ak by jej správanie bolo v súlade s platnými právnymi predpismi. 8.4. Odvolací súd v celom rozsahu súhlasí s tvrdením žalovaného 1/, že úvaha žalobkyne, o tom, že vodič električky nebol oprávnený spoliehať sa na to, že chodkyňa zastane a mal predvídať, že žalobkyňa bude prechádzať aj cez koľajisko na druhú stranu cesty, t.j. mal očakávať, že sa bude správať v rozpore s právnymi predpismi je absurdné a takéto ponímanie zodpovednosti za škodu rozporuje zákonnému ustanoveniu v zmysle ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. 9. Odvolací dôvod ktorým žalobkyňa namieta, že súd nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní, považuje odvolací súd za nenáležitý, keďže toto zákonné znenie zodpovedá Občianskemu súdnemu poriadku v § 135 ods. 1 za bodkočiarkou, ktoré však stratilo účinnosť prijatím zákona č. 160/2015 Z.z.. Podľa § 193 veta tretia C.s.p. Súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. 9.1. Súd v civilnom konaní je teda viazaný rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok, alebo iný správny delikt a kto ho spáchal. Z výroku o vine je nutné vychádzať ako z celku a brať do úvahy jeho právnu a skutkovú časť s tým, že rieši naplnenie skutkovej podstaty priestupku konkrétnym konaním páchateľa. Rozsah a viazanosť rozhodnutia o tom, že bol spáchaný priestupok je daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty priestupku zároveň významnými okolnosťami pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. Závažnou okolnosťou z hľadiska uplatneného nároku je posúdenie následkov protiprávneho konania žalobkyne, t.j. či škodlivý následok u žalobkyne bol výlučne v priamej bezprostrednej, nesprostredkovanej príčinnej súvislosti s chovaním žalobkyne, z dôvodu ktorého je námietka nedôvodná. 10. Žalobkyňa vytýka súdu prvej inštancie, že nevzal do úvahy do akej miery sa na škodlivom výsledku podieľali jednotlivé príčiny na oboch stranách z hľadiska porušenia právnej povinnosti škodcom a poškodeným . Súd prvej inštancie vziať do úvah príčiny ktoré sa podieľali na škodlivom výsledku z hľadiska porušenia právnej povinnosti na oboch stranách ani nemohol, keďže žalovaný žiadnu povinnosť neporušil. Žalobkyňa nemôže dostať uspokojivú odpoveď na svoje odvolacie námietky, keď napriek jednoznačným výsledkom vykonaného dokazovania nerešpektujte primárny fakt, a to, že k dopravnej nehode nedošlo na vyznačenom priechode pre chodcov, ale na koľajisku električiek. Nerešpektuje ani právoplatné rozhodnutie o uznaní viny žalobkyne zo spáchania priestupku ktorého sa dopustila. Taktiež nerešpektuje nielen závery plynúce z trestného konania, ale ani zo znaleckého dokazovania. Za týchto okolností dať odpoveď žalobkyni na otázku ....“prečo súd prvej inštancie nezval do úvahy aké významné povinnosti žalovaný porušil, aké závažné bolo jeho porušenie a aký vplyv to malo na vznik škody....“ je reálne nemožné z dôvodu absenciu porušenia povinnosti žalovaného. Pokiaľ súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne nemožno v žiadnom prípade toto považovať za porušenie základného práva na spravodlivý proces (II. ÚS 21/96). 10.1. Bez reálneho základu je aj tvrdenie žalobkyne o porušení zákonných ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z. vodičom električky, keďže toto tvrdenie je v príkrom rozpore s právoplatnými rozhodnutiami, na ktoré sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí odvoláva. Ide o rozhodnutie priestupkového konania, trestného konania, ale aj rozhodnutia v civilnom sporovom konaní (vyššie spomínané rozhodnutia súdov sp. zn. 17C/65/2007, 2Co/165/2013, 3 Cdo 13/2017) ktoré akcentoval súd prvej inštancie vo svojom rozsudku. 11. Odkaz na Smernice Európskeho parlamentu a Rady (72/166/EHS, 90/232/EHS, 2005/14/ES) považuje odvolací súd za nenáležitý, nakoľko dôvody zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie spočívali v existencii liberačných dôvodov, týkali sa zodpovednosti za škodu, a nie poistenia zodpovednosti za škodu. Žalobkyňa tvrdí, že vnútroštátnou rozhodovacou činnosťou jej nebola poskytnutá adekvátna ochrana jej práv, tvrdenie ktoré nezodpovedá realite, keďže nárok žalobkyne je subsumovateľný pod ustanovenia § 427, § 428 Občianskeho zákonníka ktoré súd prvej inštancie aj pri svojom právnom posúdení aplikoval. Dôvody zamietnutia žaloby spočívali v existencii liberačných dôvodov, ktoré sa týkali samotného inštitútu zodpovednosti za škodu a nie inštitútu poistenia zodpovednosti za škodu.. Skutočnosť, že sa žalobkyňa s právnym názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie (I. ÚS 188/06), tak ako to tvrdí žalobkyňa. 12. Žalobkyňa k podanému odvolaniu priložila "nový dôkaz" rozhodnutie Okresného súdu Vranov nad Topľou z 25. augusta 2017, sp. zn. 4C/177/2007 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 26. februára 2019, sp. zn. 24Co/85/2018 o náhradu škody, ktorá bola zamietnutá z dôvodu využitia zmierňujúceho sudcovského práva, ku ktorému môže súd pristúpiť výhradne za predpokladu zodpovednosti fyzickej osoby za škodu, avšak zároveň existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre ktoré súd náhradu škody spôsobenej z nedbanlivosti primerane zníži. Logicky vzaté, ak by nebola daná zodpovednosť fyzickej osoby za škodu, nemohol by súd pristúpiť ani k aplikácii moderačného práva. Krajský súd v Prešove sa v právnom posúdení zodpovednosti žalobkyne pridržal záverov Okresného súdu Vranov nad Topľou o tom, že škoda vznikla výlučne konaním žalobkyne, avšak aplikoval ustanovenie § 450 Občianskeho zákonníka, a preto žalobu zamietol. Z uvedeného dôvodu ani predloženie „nového dôkazu „nemôže viesť ku zmene napadnutého rozsudku. Práve naopak, označené rozhodnutie rovnako tak potvrdzuje správnosť prijatého právneho záveru súdom prvej inštancie v danej veci. 13. Žalobkyni nebolo ani žiadnym spôsobom bránené v uplatnení prostriedkov procesného útoku v ktoromkoľvek štádiu súdneho konania na prvoinštančnom súde. Odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť závery súdu prvej inštancie a preto je nutné považovať rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne v dôsledku čoho došlo odvolacím súdom k potvrdeniu napadnutého rozsudku súd prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1,2 C.s.p. vrátane výroku o náhrade trov konania o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 , § 262 ods. 1 C.s.p., vzhľadom na pomer úspechu strán sporu vo veci. 14. Žalobkyňa v odvolaní poukázala na ustanovenie § 257 C.s.p. (pozri odsek 2.5.) a mala zato, že pri rozhodovaní o trovách konania toto ustanovenie bolo potrebné aplikovať, keď za dôvody hodné osobitného zreteľa žalobkyňa považovala , že sama pri dopravnej nehode utrpela ťažké poškodenie zdravia ktorého následky musí znášať celý život; v znaleckých posudkoch bolo konštatované , že vodič nehode mohol zabrániť a tak rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, resp. znaleckého dokazovania. 14.1. Rozhodnutie o trovách konania podľa tohto ustanovenia v posudzovanej veci podľa názoru odvolacieho súdu nie je opodstatnené, keď citované ustanovenie § 257 C.s.p. je výnimkou zo zásady zodpovednosti za výsledok a umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa strane sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad a či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vždy zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočnú povahu. Pri skúmaní, či sú v konkrétnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa, je potrebné prihliadať jednak k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán sporu, ako aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu nároku, k postoju účastníkov v priebehu konania a pod., pretože iba tieto kritéria sú určujúce pri aplikácií postupu v zmysle § 257 C.s.p. V posudzovanej veci odvolací súd nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa , ktoré by umožnili postup v zmysle citovaného ustanovenia a to s prihliadnutím na majetkové, sociálne a osobné pomery strán sporu. Odvolací súd nezistil ani žiadne také správanie sa žalovaných , ktoré by malo za následok prieťahy v súdnom konaní alebo ktoré by inak účelovo bránilo žalobkyni domáhať sa ochrany ňou tvrdeného práva a rovnako nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých žalobkyňa a uplatnila svoj návrh v konaní. Žalobkyňa v spore nepreukázala žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že od žalovaných možno spravodlivo požadovať, aby účelne vynaložené trovy konania (právneho zastúpenia) znášali z vlastných prostriedkov, keď samotná žalobkyňou tvrdená skutočnosť, že sama utrpela poškodenia zdravia; že rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, resp. znaleckého dokazovania, nemôžu v tomto smere obstáť. Naopak žalobkyňa si musela byť vedomá, že v inom civilnom konaní právoplatne vyriešená otázka zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, ako aj zbavenia sa zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu s odkazom na ust. § 428 Občianskeho zákonníka a aj napriek tomu sa rozhodla bezdôvodnou žalobou domáhať sa náhrady škody na zdraví. Ustanovenie § 257 C.s.p. možno aplikovať len v celkom výnimočných prípadoch a predmetné konanie a správanie sa strán sporu nevykazujú žiadne znaky výnimočnosti. 15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní boli plne úspešní žalovaní, preto im vznikol voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).