Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/109/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108208519 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1108208519.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Anny Kašajovej a Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: F.. X. S., bydlisko I. Č.. XX, Q., Č. V., adresa na doručovanie: K.. Q.. G. XX, XXX XX Q. - K., Č. V., proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 2. októbra 2018 č.k. 8C 63/2008-257 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. Vec posúdil právne podľa ust. § 3 ods. 1 písm. a), d), § 4 ods. 1, § 9 ods.1, 2, § 15 ods.1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 5 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. 3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 11.03.2008 domáhal proti žalovanému náhrady škody vo výške 1.299.000,- Sk spolu s príslušenstvom, ktorá mu podľa jeho tvrdenia vznikla prieťahmi v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici sp. zn. 45Cb 172/1997 (pred prevedením do Cb registra sp. zn. 1Rob 135/97). Domáhal sa zaplatenia sumy 2.692,27 Eur (811.000,- Sk) ako náhrady za majetkovú škodu a sumy 16.198,63 Eur (488.000,- Sk) ako náhrady za nemajetkovú ujmu. 4. V poradí prvým rozsudkom č. k. 8C 63/2008-33 zo dňa 23.03.2010, v spojení s opravným uznesením č. k. 8C 63/2008-45 zo dňa 15.05.2012, v časti opravy dátumu písomného vyhotovenia rozsudku, rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobu žalobcu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z dôvodu nesúčinnosti žalobcu a nejasnosti žaloby a jeho podaní nebolo jasné, čoho sa žalobca domáha, a z dôvodu tejto nejasnosti nemohol súd ani sám ex offo ustáliť skutkový stav veci a následne vec právne vyhodnotiť, a preto žalobu žalobcu zamietol. Na základe odvolania žalobcu odvolací súd uznesením č. k. 4Co 287/2012-49 zo dňa 26.06.2013 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že odvolanie žalobcu považoval za dôvodné a postupom súdu prvej inštancie bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. V poradí druhým rozsudkom č. k. 8C 63/2008-109 zo dňa 03.07.2014, súd prvej inštancie žalobu žalobcu opäť zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia majetkovej škody vo výške 811.000,- Sk a nemajetkovej ujmy vo výške 488.000,- Sk s príslušenstvom titulom nesprávneho úradného postupu Krajského súdu Banská Bystrica spôsobeného prieťahmi v konaní vedenom pod č. k. 45Cb 172/1997. Žalovaný poukazoval na to, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dokazovania vo všetkých zákonných predpokladoch, splnenie ktorých je potrebné pre prípadné úspešné uplatnenie jeho nároku. Namietal, že žalobca ani nepožiadal o predbežné prerokovanie uplatneného nároku, čím považoval uplatnený nárok za neprerokovaný. Súd prvej inštancie po zvážení argumentácie oboch strán ustálil, že argumentácia žalovaného je dôvodná a že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o existencii nesprávneho úradného postupu, vzniku škody, ani príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou a namietaným nesprávnym úradným postupom súdu. Uviedol, že pre úspešné uplatnenie náhrady škody bolo potrebné súčasné splnenie všetkých zákonných podmienok, a keďže v tejto veci nebola splnená už prvá základná podmienka - existencia nesprávneho úradného postupu, následne sa už nezaoberal a ani právne nevyhodnocoval ďalšie zákonné podmienky, a z dôvodu neexistencie právneho základu (nepreukázanie nesprávneho úradného postupu) žalobu v celom rozsahu zamietol. 5. Na základe odvolania žalobcu proti druhému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, odvolací súd uznesením č. k. 4Co 821/2014-120 zo dňa 30.11.2015 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie opäť zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie pre nedostatok zákonom daných náležitostí rozsudku ako i nedostatočnosť jeho odôvodnenia, z ktorého nebolo možné vôbec zistiť, aký skutkový stav súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania ustálil, ako ho vyhodnotil a právne posúdil, ako sa vysporiadal s argumentáciou strán, ktoré zistené skutočnosti považoval za podstatné pre rozhodnutie vo veci. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že z predloženého spisu zhodne so súdom prvej inštancie ustálil, že žalobca sa domáhal zaplatenia náhrady škody v celkovej výške 43.118,90 Eur s príslušenstvom, predstavujúcej majetkovú škodu vo výške 26.920,27 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 16.198,63 Eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom, spočívajúcom v prieťahoch v konaní sp. zn. 45Cb 172/1997 na Krajskom súde v Banskej Bystrici, ktoré malo trvať viac ako desať rokov, čo malo v súvislosti s vykonávacím konaním spôsobiť nevymožiteľnosť ním v uvedenom konaní uplatnenej pohľadávky (predstavujúcu uplatnenú škodu), a tiež s tým spojené ním špecifikované tvrdené útrapy, stresy a bezmocnosť, za ktoré požadoval žalobca nemajetkovú ujmu. Žalobca navrhol za účelom preukázania jeho tvrdení vykonať dôkazy, ktoré riadne špecifikoval. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie navrhnuté dôkazy vykonať, uviesť, čo z nich zistil, ako ich jednotlivo a v vzájomnej súvislosti vyhodnotil a vyvodiť z nich skutkové závery, ktoré budú východiskom pre právne posúdenie veci, alebo, ak sa rozhodne ich nevykonať, v odôvodnení rozsudku uviesť úvahu, prečo ich nevykonal. Uviedol, že súd prvej inštancie pripojil žalobcom označené spisy Krajského súdu v Banskej Bystrici a na pojednávaní vykonal dokazovanie ich oboznámením, z napadnutého rozsudku však napriek tomu žiadne zistenia ani ich vyhodnotenie neuviedol, čo odvolaciemu súdu znemožnilo zaujať k (absentujúcemu) hodnoteniu dôkazov akékoľvek stanovisko. Konštatoval, že napriek tomu, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaný namietal, že žalobou uplatnený nárok nebol predbežne prerokovaný, odvolací súd túto skutočnosť zo spisu nezistil, naopak zistil, že žalovaný v žiadnom zo svojich vyjadrení predbežné neprerokovanie nároku nenamietal. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že ak k predbežnému prerokovaniu žalobcom uplatneného nároku, ktoré je procesnou podmienkou jeho uplatnenia na súde, skutočne nedošlo, nemôže súd prvej inštancie o ňom konať ani rozhodovať. Jeho povinnosťou v takom prípade je vyzvať žalobcu na odstránenie nedostatku tejto podmienky konania so stanovením primeranej lehoty. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušil a vec mu podľa ods. 2 tohto ustanovenia vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude jeho povinnosťou, ak to považuje za potrebné, vykonať ďalšie dokazovanie (ak niektoré navrhnuté dôkazy nevykoná, vysvetlí v odôvodnení rozsudku, prečo nepovažoval ich vykonanie za dôvodné, alebo hospodárne, príp. nevyhnutné), vo veci opätovne rozhodnúť a najmä vypracovať rozhodnutie zákonom predpísaným spôsobom, teda tak, aby bolo preskúmateľné. 6. Po opätovnom prejednaní veci súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca podal dňa 02.04.1997 žalobu na Krajský súd v Banskej Bystrici proti žalovanému spoločnosť Čupka Pavel a spol., s. r. o. o zaplatenie sumy 89 355.- Sk spolu s 0,5% zmluvnou pokutou denne a úrokom z omeškania vo výške 19% ročne z tejto sumy od 25.03.1992 až do zaplatenia. Vec bola pôvodne vedená pod sp. zn. 1Rob 135/1997 a po prevedení do Cb registra pod sp. zn. 45Cb 172/1997. Na žalovaného bol Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 24K 26/1993 dňa 10.12.1997 vyhlásený konkurz, čím došlo zo zákona k prerušeniu predmetného konania. Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 04.10.2007 tak, že v celom rozsahu žalobe žalobcu vyhovel a uložil povinnosť správcovi konkurznej podstaty úpadcu Z.. S. Č., keďže na žalovaného bol Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 24K 26/1993 dňa 10.12.1997 vyhlásený konkurz. Konkurz bol zrušený a úpadca vymazaný z obchodného registra dňa 09.03.2011. Žiadosťou zo dňa 04.05.2018, doručenou Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 11.05.2018, požiadal žalobca o predbežné prerokovanie nárokov, ktorých sa domáha v predmetnej veci. Žalovaný listom zo dňa 30.08.2018 oznámil žalobcovi výsledok predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. S poukazom na tieto skutočnosti, mal žalovaný za to, že došlo k splneniu zákonnej podmienky predbežného prerokovania predmetných nárokov, čo pôvodne počas konania žalovaný, i s poukazom na druhé zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, namietal. Vzhľadom na zhodu strán v tejto časti žaloby, sa už súd prvej inštancie nezaoberal a nevyhodnocoval túto pôvodne v spore spornú otázku, či žiadal alebo nežiadal žalobca o predbežné prerokovanie predmetných nárokov. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia majetkovej škody vo výške 2.692,27 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 16.198,63 Eur titulom nesprávneho úradného postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn. 45Cb 172/1997 (pred prevedením do Cb registra sp. zn. 1Rob 135/97) a pod sp. zn. 36-24K 26/1993 podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Nesprávny úradný postup Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 45Cb 172/1997 podľa žalobcu spočíval v prieťahoch v tomto konaní. Žalobca podal žalobu dňa 02.04.1997, rozhodnuté bolo až 04.10.2007, skoro po 10 rokov, kedy súd žalobcovi vyhovel a uložil zaplatiť vymáhanú sumu správcovi konkurznej podstaty úpadcu Z.. S. Č., keďže dňa 10.12.1997 bol na žalovaného vyhlásený konkurz. Nesprávny úradný postup Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 36-24K 26/1993 podľa žalobcu spočíval v prieťahoch v tomto konaní, ktoré trvali od 10.12.1997, kedy bol vyhlásený konkurz na spoločnosť Čupka Pavel a spol., s. r. o. až do 09.03.2011, kedy bol konkurz zrušený a táto spoločnosť bola vymazaná z obchodného registra. Žalobca počas celého konania uvádzal, že tieto dve namietané súdne konania spolu súvisia, preto ak v žalobe a nasledovných podaniach namietal prieťahy v konaní sp. zn. 45Cb 172/1997, tak namietal prieťahy i v konkurznom konaní, kvôli ktorému bolo konanie sp. zn. 45Cb 172/1997 prerušené, aj keď to tak vyslovene nebolo presne v jeho žalobe uvedené, tak ako to namietal žalovaný. Súd prvej inštancie konštatoval, že v posudzovanej veci sa žalobca domáha svojich nárokov (nevyšpecifikoval v akej výške sa domáha majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na základe tohto titulu, keďže sa svojich nárokov domáhal na základe dvoch súdnych konaní) titulom nesprávneho úradného postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 45Cb 172/1997 podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Nesprávny úradný postup Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 45Cb 172/1997 podľa žalobcu spočíval v prieťahoch v tomto konaní odo dňa 02.04.1997, kedy žalobca žalobu podal na súd do 04.10.2007, kedy bolo vo veci rozhodnuté. Po vyhodnotení argumentácie oboch strán, mal súd prvej inštancie za to, že na danú vec je potrebné aplikovať, tak ako to uvádzal žalobca i s poukazom na druhé zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, zákon č. 514/2003 Z. z., pretože nesprávny úradný postup síce začal dňa 02.04.1997 za účinnosti starého zákona č. 58/1969 Zb., ale skončil, podľa časového vymedzenia žalobcom, dňa 04.10.2007, za účinnosti už nového zákona č. 514/2003 Z. z. (účinný od 01.07.2004). Podľa súdu prvej inštancie je pravdou, že namietané súdne konanie začalo žalobou žalobcu podanou na súd dňa 02.04.1997 a vo veci bolo rozhodnuté až dňa 04.10.2007, avšak doba trvania sporu skoro desať rokov, ktorú namieta žalobca, bola spôsobená objektívnou skutočnosťou, a to vyhlásením konkurzu na žalovaného dňa 10.12.1997 a následným zo zákona prerušením tohto konania, a nie nečinnosťou súdu. Konštatoval, že žalobca počas konania nepreukázal žiadnym dôkazom, že by v namietanom súdnom konaní využil akékoľvek právne prostriedky, ktorými by namietal prieťahy v konaní, a žiadal o bezprieťahové konanie (napr. sťažnosť adresovanú predsedovi súdu, ústavnú sťažnosť, žiadosti o konanie vo veci). Argumentáciu žalobcu, že bolo zbytočné sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy v konaní podávať, pretože by takejto sťažnosti aj tak nevyhovel, považoval súd prvej inštancie za irelevantnú. Podľa súdu prvej inštancie v danej veci nie je naplnený prvý zákonný predpoklad existencia nesprávneho úradného postupu (právny základ), ktorého splnenie je potrebné, aby sa súd mohol zaoberať a právne vyhodnocovať ďalšie na tento prvý predpoklad nadväzujúce predpoklady, a to vznik škody a existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a právnym základom. Vzhľadom na konštatovanie o nedôvodnosti právneho základu, sa už následne nezaoberal a ani nevyhodnocoval ďalšie zákonné predpoklady. 7. K žalobcom uplatnenému nároku (majetkovej škody a nemajetkovej ujmy) titulom nesprávneho úradného postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní č. k. 36-24K 26/1993 súd prvej inštancie uviedol, že podľa žalobcu i v tomto konkurznom konaní nesprávny úradný postup spočíva v prieťahoch v konaní, ktoré trvali od 10.12.1997, kedy bol vyhlásený konkurz na spoločnosť Čupka Pavel a spol., s. r. o. až do 09.03.2011, kedy bol konkurz zrušený a táto spoločnosť bola vymazaná z obchodného registra. Podľa žalobcu toto namietané súdne konanie spolu súvisí s prvým namietaným konaním, a keď počas konania namietal prieťahy v konaní sp. zn. 45Cb 172/1997, tak namietal aj prieťahy v konkurznom konaní, kvôli ktorému bolo konanie sp. zn. 45Cb 172/1997 prerušené, aj keď to tak vyslovene nebolo presne v jeho žalobe uvedené. Žalovaný namietal, že žalobca vyslovene a jasne začal namietať prieťahy v tomto konkurznom konaní až počas konania dňa 06.12.2017, preto v tejto časti žaloby na pojednávaní dňa 03.05.2018 vzniesol podľa ust. § 19 zákona č. 514/2003 Z. z. námietku premlčania, keďže žalobca si uplatnil svoje nároky i týmto právnym základom až 06.12.2017, teda po zákonnej premlčacej lehote (svoje nároky týmto titulom si mohol žalobca uplatniť už pri podaní žaloby dňa 11.03.2008, keďže už vtedy vedel aká škoda a na základe čoho mu vznikla). Súd prvej inštancie v tejto časti uviedol, že je pravdou, že žalobca v samotnej žalobe vyslovene neuvádzal číslo konania tohto konkurzného konania, rovnako počas konania vo svojich rozsiahlych podaniach jednoznačne neuvádzal i toto konkurzné konanie. Podľa súdu prvej inštancie je možné ustáliť, že žalobca sa už samotnou žalobou domáhal svojich nárokov aj týmto namietaným súdnym konaním. Považoval preto námietku premlčania vznesenú žalovaným za nedôvodnú s tým, že iné ustálenie tejto spornej skutočnosti vzhľadom na právnu nekvalifikovanosť žalobcu, by sa javilo ako neprimerane formalistické. K námietke žalovaného, že ak by sa súd s ním vznesenou námietkou premlčania nestotožnil, tak ani pri tomto konaní žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní, súd prvej inštancie uviedol, že po vyhodnotení argumentácie oboch strán, má za to, že na danú vec je tiež potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z., pretože nesprávny úradný postup síce začal dňa 10.12.1997, za účinnosti starého zákona č. 58/1969 Zb., ale skončil, podľa časového vymedzenia žalobcom dňa 09.03.2011, za účinnosti už nového zákona č. 514/2003 Z. z. (účinný od 01.07.2004), nakoľko je smerodajné, kedy nesprávny úradný postup časovo skončil, nie kedy sa časovo začal. Opätovne skonštatoval, že žalobca počas konania žiadnym dôkazom nepreukázal, že by v namietanom súdnom konaní využil akékoľvek právne prostriedky, ktorými by namietal prieťahy v konaní alebo žiadal o bezprieťahové konanie a súd sám prieťahy v tomto súdnom konaní, ktoré bolo rozsiahle a právne náročné, nezistil. Argumentáciu žalobcu, že bolo zbytočné sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy v konaní podávať, pretože by takejto sťažnosti aj tak nevyhovel, považoval aj v tomto prípade za irelevantnú. Skonštatoval, že v danej veci nie je naplnený prvý zákonný predpoklad existencia nesprávneho úradného postupu (právny základ), ktorého splnenie je potrebné, aby sa súd mohol zaoberať a právne vyhodnocovať ďalšie na tento prvý predpoklad nadväzujúce predpoklady, a to vznik škody a existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a právnym základom, a preto sa už nezaoberal a ani nevyhodnocoval ďalšie zákonné predpoklady. Dospel preto k záveru, že neexistujú právne tituly (právne základy) pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., preto žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. 8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, § 262 ods.1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), avšak žalovanému úspešnému v konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil z dôvodu, že mu žiadne trovy konania nevznikli. 9. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca včas odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie alebo zmeniť a jeho žalobe vyhovieť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. Odvolanie podal z dôvodov, že súd prvej inštancie nezistil riadne skutkový stav, vec nesprávne právne posúdil, rozsudok súdu prvej inštancie považuje za nesprávny a nepreskúmateľný. 10. Poukázal na body 18, 19 a 20 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a uviedol, že prvoinštančný súd svoje rozhodnutie odôvodnil len stručne a všeobecne, a ním uvedené nepreskúmateľné dôvody zamietnutia návrhu bez zistenia skutkového stavu nemôžu obstáť. Namietal, že sa úplne vyhol riadnemu zisteniu skutkového stavu, keď ani neuviedol, ktoré konkrétne dôkazné listiny vykonal, a čo z nich vyvodil, z odôvodnenia rozsudku vyplýva nepreskúmateľnosť, nakoľko súd riadne neujasnil, o čom má vlastne rozhodnúť. Uviedol, že porovnaním tretieho zamietajúceho rozsudku s jeho predchádzajúcim súd prvej inštancie zopakoval predchádzajúce vady a rozhodol neúplným a nepreskúmateľným rozsudkom. Namietal, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie neakceptoval skutočnosť, že v roku 1997 podal žalobu na zaplatenie 89.355,- Sk s 0,5% zmluvnou pokutou denne a 19% úrokom z omeškania od 25.3.1992 do zaplatenia a súd o veci nerozhodoval viac ako 10 rokov a až dňa 4.10.2007 vydal rozhodnutie, ktorým zaviazal žalovaného k povinnosti uhradiť celý žalovaný petit. Medzičasom sa dlžník ocitol v konkurze, preto dňa 4.10.2007 vydal rozsudok proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu Z.. S. Č., čo podľa žalobcu znamená, že už nemá možnosť svoju pohľadávku vymôcť. Nesúhlasil podľa neho s ničím nepodloženým tvrdením súdu prvej inštancie, že desať a pol rokov trvajúci súdny spor nepredstavuje nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní. Konštatoval, že súd prvej inštancie takúto úvahu ničím neodôvodnil, a prezentoval ju len vo všeobecnej rovine bez toho, aby z pripojených spisov skúmal dôvody desať a pol ročného trvania sporu, keď objektívnu dĺžku trvania sporu ani postup Krajského súdu v Banskej Bystrici nehodnotil, a úplne sa mu vyhol. Nadobudol dojem, že súd prvej inštancie sa nemieni prieťahmi v ním uvedenom konaní vôbec zaoberať, čím mu svojvoľne bráni v uplatnení práva na nestranný a spravodlivý proces, zneužíva svoju právomoc a vytvára ďalšie prieťahy v konaní. Namietal, že bez odôvodnenia nebol vykonaný ním navrhnutý dôkaz výsluchmi svedkov, konateľa úpadcu (dlžníka) K. Č., konkurzného správcu Z.. S. Č. a ostatnými ním navrhnutými dôkazmi, a tiež, že ním navrhnuté dôkazy spismi Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 45Cb 172/1997, 1Rob 135/97 a 24K 26/1993 súd prvej inštancie bez vysvetlenia ignoroval, a nezistil tak riadne skutkový stav nevykonaním navrhnutých dôkazov došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nestotožnil sa s jeho právnym názorom o neunesení bremena tvrdenia a dôkazu. V súvislosti s ním tvrdenou dôvodnosťou uplatneného nároku poukázal na rôzne rozhodnutia Ústavného súdu ČR, Najvyššieho súdu ČR, Európskeho súdu pre ľudské práva. Uviedol, že požadované odškodnenie nemajetkovej ujmy preukazoval spisom Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 45Cb172/1997 a 1Rob 135/1997 a konkurzným spisom sp. zn. 24K 26/1993, teda skutočnosťou, že tieto konania stále trvajú a to už 17 rokov. Poukázal na postup ESĽP vo vzťahu k odškodňovaniu za nesprávny úradný postup súdov na Slovensku, kedy je jeden rok vadného konania odškodňovaný sumou 1.000 - 1.500 Eur. Konštatoval, že aj samotné konanie sp. zn. 8C 63/2008 je zaťažené prieťahmi spôsobenými dvomi nezákonnými rozhodnutiami. Mal za to, že príčinou toho, že stratil možnosť, aby jeho vykonateľné pohľadávky boli uspokojené exekúciou nehnuteľného majetku povinného, sú práve prieťahy v konaní , nečinnosť súdov a ich nezákonné rozhodnutia. Poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 145/2002 zo dňa 31.03.2003 a zotrval na tvrdení, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú poškodenému tým, že súd o jeho žalobe, ktorou si uplatnil pohľadávku voči dlžníkovi, nekonal, ak poškodený preukáže, že mal pohľadávku voči dlžníkovi, a že podstatnou príčinou toho, že sa pohľadávka stala nedobytnou, boli neodôvodnené prieťahy v súdnom konaní. Uviedol, že majetková škoda mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom všeobecných súdov v roku 1997, kedy bola podaná žaloba na Krajský súd Banská Bystrica, o ktorej bolo rozhodnuté až po 10 rokoch v roku 2007, keď bol už dlžník bez majetku. Bol toho názoru, že Krajský súd Banská Bystrica svojim nesprávnym úradným postupom vo forme prieťahov v konaní spôsobil škodu 810.000 Sk v hodnote pohľadávky. Žalobca mal za to, že v posudzovanej veci došlo k naplneniu všetkých podmienok z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím: a) bolo vydané rozhodnutie súdu, ktoré bolo pre nesprávne právne posúdenie veci zrušené a možno ho pokladať za nezákonné, b) škoda žalobcovi vznikla, keď nemohol brať úžitky z nehnuteľností, c) škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím súdu. 11. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 13. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodní obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 14. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 15. Podľa § 1 ods. 1 písmeno a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Podľa § 3 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Podľa § 3 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 citovaného zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Podľa ustanovenia § 17 ods. 5 citovaného zákona v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2. 16. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyšli najavo a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobu zamietol, aj riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. 17. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie spočíva v neprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h CSP), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v posudzovanej veci, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy, odvolací súd dáva do pozornosti, že vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. 18. Zákon č.514/2003 Z.z. upravuje zodpovednosť štátu za činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, keď na orgán územnej samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje aj zodpovednosť štátu za činnosť fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy a zodpovednosť orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu územnej samosprávy. Úprava sa týka zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy a tiež predbežného prerokovania nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu. 19. Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky: „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“ Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: „Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.“ Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými sú: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Splnenie týchto podmienok je žalobca, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno, povinný tvrdiť a aj preukázať. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu. Rozhodovanie o náhrade škody, ku ktorej vzniku došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu, je závislé od náležitého posúdenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, predovšetkým príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. 20. Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Rozhodujúce nie je časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. 21. Existencia príčinnej súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody je jedným z nevyhnutných predpokladov zodpovednosti za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda následkom nesprávneho úradného postupu, teda ak je nesprávny úradný postup a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nesprávneho úradného postupu nevznikla, teda musí ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Otázka príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade, je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. mája 2011, sp. zn. 5Cdo 24/2011). 22. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (t. j. v primeranej lehote) je jednou z procesných záruk spravodlivého procesu, ktorý je súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu. Je zaručené Ústavou Slovenskej republiky a ustanoveniami Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podstatou práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného ustanovením článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa v danom prípade nachádza osoba uplatňujúca si svoj právom chránený záujem na riešení svojho základného práva. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno hodnotiť ako právo, ktoré sa výslovne spája so súdnym konaním, ani ako právo, ktoré je výlučne späté so súdnou mocou. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie už spomínaného stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, II. ÚS 33/1999). Stav právnej neistoty je odstránený až právoplatným rozhodnutím vo veci. Vysloviť, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je možné za predpokladu, že v konaní došlo k zbytočným, ničím neodôvodneným prieťahom, ktoré svojou nečinnosťou zavinil súd. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Čo sa týka samotného postupu súdu a rýchlosti pri vybavovaní veci, tento je ovplyvňovaný aj objektívnymi podmienkami. 23. V predmetnom spore dôkazné bremeno v preukázaní, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívalo na žalobcovi, pričom súd prvej inštancie správne vyhodnotil jeho neunesenie. Nepreukázaním danosti tohto základného predpokladu založenia zodpovednosti žalovaného (štátu) za škodu v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. nebola splnená základná podmienka pre úspešné priznanie nároku na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, z ktorého nespochybniteľne vyplýva, že žalobca sa v danej veci domáha svojich nárokov titulom nesprávneho úradného postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn. 45Cb 172/1997 (pred prevedením do Cb registra sp. zn. 1Rob 135/97) a pod sp. zn. 36-24K 26/1993 podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Nesprávny úradný postup Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 45Cb 172/1997 podľa žalobcu spočíval v prieťahoch v tomto konaní. Žalobca podal žalobu dňa 02.04.1997, ale rozhodnuté bolo až 04.10.2007, zhruba po 10- tich rokoch, kedy súd žalobcovi vyhovel a uložil zaplatiť vymáhanú sumu správcovi konkurznej podstaty úpadcu Z.. S. Č., vzhľadom k tomu, že dňa 10.12.1997 bol na žalovaného vyhlásený konkurz. Nesprávny úradný postup Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 36-24K 26/1993 podľa žalobcu spočíva v prieťahoch v tomto konaní, ktoré trvali od 10.12.1997, kedy bol vyhlásený konkurz na spoločnosť Čupka Pavel a spol., s. r. o. až do 09.03.2011, kedy bol konkurz zrušený a táto spoločnosť bola vymazaná z obchodného registra. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie, že namietané súdne konanie začalo žalobou žalobcu podanou na súd dňa 02.04.1997 a vo veci bolo rozhodnuté až dňa 04.10.2007, avšak doba trvania sporu desať rokov, ktorú namieta žalobca, bola spôsobená objektívnou skutočnosťou, a to vyhlásením konkurzu na žalovaného dňa 10.12.1997 a následným zo zákona prerušením tohto konania, a nie nečinnosťou súdu. Tiež súhlasí so súdom prvej inštancie, že žalobca počas konania nepreukázal žiadnym dôkazom, že by v namietanom súdnom konaní využil akékoľvek právne prostriedky, ktorými by namietal prieťahy v konaní alebo žiadal o bezprieťahové konanie, ako aj s tým, že argumentácia žalobcu, že bolo zbytočné sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy v konaní podávať, pretože by takejto sťažnosti aj tak nevyhovel, je z hľadiska posúdenia danej veci právne bezvýznamná. 24. Na otázku oprávnenia všeobecného súdu preskúmať postup iného orgánu štátu, vrátane súdu, z hľadiska dĺžky konania, prípadne aj z iných hľadísk reagovali viaceré súdy, napr. NS ČR v rozhodnutí sp. zn. 30Cdo/57/2005 z 31.10.2005, ktorý v odôvodnení rozhodnutia uviedol: Pravomoc soudu v občanském soudním řízení je upravená zejména v ustanovení § 7 o.s.ž. tak, že v tomto řízení soudy projednávají a rozhodují spory a jiné právní věci, které vyplývají z občanskoprávních, pracovních, rodinných a obchodních vztahu, pokud je podlé zákona neprojednávají a nerozhodují o nich jiné orgány (odst. 1). Jiné věci soudy projednávají a rozhodují v občanském soudním řízení, jen stanoví-li to zákon (odst. 3). Neexistuje žádné zákonné ustanovení, které by opravňovalo soud, aby v občanském soudním řízení (v řízení o ochranu osobnosti) zasahoval do řízení trestního tím, že by např. aproboval postup orgánu činných v trestním řízení z hlediska rychlosti a účelnosti řízení (obdobné srovnej i odvolacím soudem zmíněné usnesení Ústavního soudu České republiky ze dne 2. března 2004, sp. zn. II. US 299/03). Aj napriek skutočnosti, že konanie o náhrade škody voči štátu nie je právnym predpisom podmienené predchádzajúcim konaním na Ústavnom súde, prípadne inom orgáne, žalobca je povinný preukázať, svoj nárok, vrátane toho, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Súd konajúci o nároku o náhradu škody nie je oprávnený preskúmavať postup iného orgánu štátu z hľadiska zákonnosti jeho postupu, ani z hľadiska rýchlosti a účelnosti konania. Nie je oprávnený urobiť záver o tom, že konanie iného orgánu štátu je poznačené prieťahmi. Nakoľko žalobca neoznačil ani nepredložil dôkaz o tom, že by niektorý z príslušných orgánov konštatoval nesprávny úradný postup v konaní za správny, považuje odvolací súd záver súdu prvej inštancie, že v danej veci nie je naplnený prvý zákonný predpoklad pre úspešné priznanie nároku na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy, a to existencia nesprávneho úradného postupu (právny základ), ktorého splnenie je potrebné, aby sa súd mohol zaoberať a právne vyhodnocovať ďalšie na tento prvý predpoklad nadväzujúce predpoklady a to vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom za správny. Odvolacie námietky žalobcu odvolací súd nepovažoval za dôvodné a spôsobilé na prijatie iného záveru. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli. 27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).