Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/217/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244992 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1111244992.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Branislav Král a členky senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Alena Roštárová, v právnej veci žalobkyne: B. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. 4, W., zastúpená advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom Radlinského 2, Bratislava, proti žalovanému: Slovenské republika, v mene ktorej koná Národná banka Slovenska, so sídlom ul. Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 24C 219/2011-370, zo dňa 14.07.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 24C 219/2011-370, zo dňa 14.07.2017, vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol, p o t v r d z u j e. Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 24C 219/2011-370, zo dňa 14.07.2017, návrh na začatie konania pred Súdnym dvorom Európskej únie, podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, v predmetnej veci zamietol. Okresný súd zamietol aj návrh žalobkyne na náhradu škody vo výške 6.533,11 Eur a žalovanému nepriznal nárok na náhrad trov konania. 2. Žalobkyňa sa podaným návrhom domáhala, aby súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na náhradu škody v sume 6.533,11 Eur s príslušenstvom, ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad PODIELOVÝM DRUŽSTVOM SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len Družstvo). Žalobkyňa návrh odôvodnila tým, že ako člen Družstva vložila peňažne´ prostriedky do Družstva, za účelom ich zhodnotenia, nakoľko Družstvo zhromažďovalo peňažne´ prostriedky od svojich členov a zabezpečovalo ich zhodnocovanie podľa zákona cˇ. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení´ niektorých zákonov (ďalej len zákon o cenných alebo papieroch ZoCP). Družstvo tak robilo na základe verejnej ponuky Družstva v rámci Prospektu investície, ktorý´ schválil Úrad pre finančný trh rozhodnutím UFT-002/2002/SPI zo dňa 21.03.2002, ktoré´ nadobudlo právoplatnosť dňa 28.03.2002. Nadobúdanie majetkových hodnôt z peňažných prostriedkov zhromaždených na základe verejnej ponuky Družstva a ich spravovanie v rámci Prospektu investície upravovala zmluva, ktoru´ uzatvorili ako zmluvne´ strany Družstvo a CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej len Obchodník s CP ), s názvom Zmluva o správe portfólia cenných papierov, uzavretá´ podľa zákona o cenných papieroch, o správe aktív podľa Obchodného zákonníka, ktorá´ bola menená´ a doplňovaná´. Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených žalobkyňou do Družstva mala bytˇ v súlade s Prospektom investície podľa zmluvy 8 % p.a. Družstvo na zhodnocovanie peňažných prostriedkov používalo výhradne spoločnosť CAPITAL INVEST, o.c.p. Obchodník s CP vykonával činnosť obchodníka s cennými papiermi podľa zákona o cenných papieroch cˇ. 566/2001 Z. z., na základe povolenia na poskytovanie investičných služieb NBS do 01.03.2011, kedy mu NBS odobrala povolenie na poskytovanie investičných služieb. Nad činnosťou Družstva a Obchodníka s CP mala právomoc vykonávať dohlaď NBS v súlade so zákonom cˇ. 566/1992 Zb. O Národnej banke Slovenska, v súlade so zákonom cˇ. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení´ niektorých zákonov (ďalej len ZoCP), ako aj zákonom cˇ. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení´ niektorých zákonov. Žalobkyňa vložila peňažne´ prostriedky do Družstva výhradne z dôvodu, že sa spoliehala na to, že Družstvo a aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný´ dohlaď NBS tak, ža bude zabezpečené´ ich riadne fungovanie a tým budú´ nielen ochránene´ jej peňažné´ prostriedky, ale aj budú´ zhodnotene´ v garantovanej výške. Žalobkyňa sa dozvedela, že Obchodník s CP s Družstvom k 30.04.2010 skončil spoluprácu, že Družstvu neodovzdal žiadne portfólio cenných papierov, ani zverene´ peňažné´ prostriedky a že z tohto dôvodu Družstvo nemá´ prostriedky na výplatu žalobkyňou zverených finančných prostriedkov, vrátane ich zhodnotenia. V dôsledku vyššie uvedeného konania Obchodníka s CP, v spojení s jeho činnosťou pre Družstvo tak vznikla žalobkyni škoda, ktorá´ predstavuje sumu, o ktoru´ sa zmenšil jej majetok, pretože Družstvo žalobkyni nevyplatilo finančné´ prostriedky zhodnotene´ o dohodnutý´ zisk. žalovaný v dôsledku nesprávneho úradného postupu NBS, porušením zákonných ustanovení´ tykajúcich sa dohľadu, zodpovedá´ za škodu spôsobenú´ žalobkyni. Žalobkyni vznikla škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad činnosťou Obchodníka s CP, ktorý´ vykonával pre Družstvo činnosť podľa Zmluvy, keď po zistení´ závažných a podstatných nedostatkov v činnosti Obchodníka s CP NBS neurobila riadne a včas úkony potrebne´ na nápravu zistených nedostatkov, ani na ich zamedzenie do budúcnosti, pričom musela vedieť z charakteru zistených porušení´, že nedostatky v činnosti Obchodníka s CP zasahujú´ do práv a právom chránených záujmov Družstva vo vzťahu k jeho záväzkom voči členom, ktorí mu zverili prostriedky na ich zhodnotenie. Nesprávny úradný´ postup NBS ďalej spočíval v tom, že vo vzťahu k Družstvu NBS nevykonala potrebne ´ opatrenia na zabránenie vzniku škody na majetku, ktorý´ zverilo Obchodníkovi s CP a ktorý´ bol tvorený ´ z vložených prostriedkov jeho členov. NBS najmä neupozornila včas Družstvo na možnosť rizika vyplývajúceho z jeho spolupráce s Obchodníkom s CP. NBS ďalej zbytočnými prieťahmi, resp. svojou nečinnosťou spôsobila, že neprijala v konaní´ voči Družstvu a Obchodníkovi s CP vhodne´ opatrenia, ktorými by zabezpečila, že Družstvo a Obchodník s CP by nemohol so svojim majetkom nakladať inak, než za účelom uspokojenia pohľadávky žalobkyne. Obchodník s CP mohol pokračovať v protiprávnom konaní´ na ujmu Družstva a tretích osôb vrátane žalobkyne až do 01.03.2011, kedy NBS odobrala Obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb. 3. Žalovaný v písomnom vyjadrení´ uviedol, že žalobkyňa až po podaní žaloby požiadala žalovaného o predbežné prerokovanie nároku. Ďalej uviedol, že návrh je neopodstatnený, nakoľko žalobkyňa spolu s návrhom súdu a ani žalovanému s návrhom na predbežné´ prerokovanie nároku nepredložila žiadne dôkazy. Žalovaný poukázal aj na tu´ skutočnosť, že žalobkyňa si mala svoju pohľadávku uplatniť v konkurznom konaní, nakoľko na Družstvo bol vyhlásený konkurz uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3K 95/2010, zo dňa 11.04.2011, ktoré bolo dňa 18.04.2011 zverejnene´ pod značkou K000394, v časti 75 B Obchodného vestníka číslo 75/2011. Žalovaný vo svojom písomnom doplnení vyjadrenia k návrhu uviedol, že Podielové´ družstvo slovenské investície a jeho dcérske spoločnosti - Euro Družstvo slovenské investície, Dolárové družstvo slovenské´ investície a Sporiteľné družstvo stred BB "v konkurze" - vystupujúce pod spoločným logom "Slovenské investície" - sú podnikateľské´ subjekty, ktoré´ vznikli a vyvíjali činnosť podľa Obchodného zákonníka. Za celkovú´ činnosť Družstva zodpovedá ´ a v mene Družstva koná´ predstavenstvo ako štatutárny orgán družstva, ktorý´ riadi činnosť Družstva a rozhoduje o všetkých záležitostiach Družstva, pokiaľ nie sú´ zákonom, stanovami alebo rozhodnutím členskej schôdze vyhradene´ inému organu Družstva. Žalobkyňa ako investor musela vedieť, že s takouto investíciou je spojene´ aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov, tak, ako to ustanovuje § 129 ods. 1 písm. b) zákona cˇ. 566/2001 Z. z. ZoCP. Spoliehanie sa žalobcu na to, že Družstvo aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohlaď NBS, pričom pod týmto dohľadom budú peňažné prostriedky zhodnotene´ v garantovanej výške (8% p.a.), sú účelové a založené aj na neznalosti právnych predpisov. Žalovaný vo vyjadrení´ ďalej uviedol, že Úrad pre finančný´ trh (ktorého kompetencie pri výkone dohľadu prešli od 01.01.2006 na NBS) schválil pre Družstvo dňa 21.03.2002 Prospekt investície podľa § 127 ods. 2 ZoCP (právoplatným dňa 28.03.2002), na základe ktorého bolo Družstvo oprávnene´ ponúkať majetkove´ hodnoty s lehotou verejnej ponuky majetkových hodnôt 10 rokov. Prospekt investície je svojou povahou informačný dokument, ktorého účelom je investorom poskytnúť dostatok informácií pre ich investičné rozhodnutie. Pri jeho schvaľovaní orgán dohľadu postupuje podľa § 127 ods. 4, v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP a posudzuje najmä jeho úplnosť (teda či obsahuje všetky údaje podľa § 128 ods. 1 ZoCP) a tiež vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedá štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorého vyhlásenie o tom, že skutočnosti uvedene´ v Prospekte investície sú úplne´ a pravdivé, ako aj jeho podpis, ktorý Prospekt investície musí obsahovať (§128 ods. 1 pi´sm. h/ ZoCP). Zákonnej úprave odporuje a je zavádzajúce tvrdenie žalobcu, že schválený ´ Prospekt investície obsahoval aj samotnú Zmluvu o správe portfólia. Prospekt investície ma´ podľa zákona obsahovať a obsahuje iba zoznam zmlúv, ktoré´ zabezpečujú´ odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje, čo je povinná náležitosť prospektu podľa § 128 ods. 1 písm. a/ bodu 10 ZoCP. Zákon o cenných papieroch však nepožadoval, aby pri schvaľovaní prospektu boli predložené samotne´ zmluvy (požadoval sa len ich zoznam) a schválený Prospekt investície tieto zmluvy nikdy neobsahoval. Schválenie Prospektu v žiadnom prípade neznamenalo schválenie Zmluvy. Schválením Prospektu investície nevznikol medzi Družstvom a Obchodníkom s CP zmluvný vzťah, a teda eventuálne nedodržiavanie povinnosti´ zo zmluvy medzi Družstvom a Obchodníkom s CP zo strany Obchodníka s CP by vo všeobecnosti bolo porušením ich zmluvného vzťahu, ale nie porušením Prospektu investície. Žalovaný vykonával dohlaď nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt len v zákonom vymedzenom limitovanom rozsahu, a to dohlaď nad plnením povinnosti´ vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt ustanovených v ZoCP, teda kontroloval zverejnenie schváleného Prospektu investície pred začatím verejnej ponuky (§ 126 ods. 2 ZoCP a § 127 ZoCP), aktuálnosť prospektu investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinnosti´ vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a splnenie povinnosti predložiť pred zverejnením NBS na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 ZoCP. Až s účinnosťou od 01.06.2010 bola NBS oprávnená´ dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľˇ majetkových hodnôt dodržiava schválený´ Prospekt investície. NBS teda nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohlaď nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, pretože by to bolo nezákonným prekročením jej kompetencie. Z polročných správ Družstva predkladaných Družstvom NBS nevyplývali žiadne indície a ani informácie o zhoršenej finančnej situácii Družstva, ktorá´ by ohrozila vyplácanie vyrovnávacích podielov či podielov na zisku jeho členom. Družstvo od začiatku obchodnej spolupráce s Obchodníkom s CP, nemalo žiadne výhrady k činnosti Obchodníka s CP a ani nikdy NBS neoznámilo, že Obchodník s CP neoprávnene vyúčtováva odmenu alebo si inak neplní povinnosti vyplývajúce zo zmluvy uzatvorenej s Družstvom, ale ani nikdy nepodalo žiadnu žalobu na súd z dôvodu, že Obchodník s CP nekoná v súlade s uzatvorenou zmluvou, prípadne svojim konaním spôsobuje škodu Družstvu. Až po 8 rokoch vzájomnej spolupráce s Obchodníkom s CP listom doručeným NBS dňa 15.04.2010 žiadalo Družstvo o preskúmanie postupu Obchodníka s CP a žiadalo o vykonanie dohľadu na mieste. Družstvo sa nedomáhalo svojich nárokov voči Obchodníkovi s cennými papiermi na príslušnom súde, ale žiadalo okamžitú nápravu od NBS. NBS po podaní podnetu Družstvom a oboznámení sa s informáciami uvedenými v podnete, vykonala ihneď v období od 20.04.2010 do 06.05.2010 u Obchodníka s CP dohlaď na mieste, pri ktorom bolo zistene´, že Obchodník s CP neposkytoval pre Družstvo investičnú´ službu riadenie portfólia v zmysle ZoCP. Vzhľadom na podozrenie z možného poškodenia klientov Obchodníka s CP, NBS v záujme ochrany klientov Obchodníka s CP, vydala rozhodnutie cˇ. E.-XXXX/XXXX zo dňa 12.07.2010 o predbežnom opatrení, ktorým Obchodníkovi s CP uložila zdržať sa nakladania s majetkom klientov zvereným Obchodníkovi s CP, bez predchádzajúceho písomného súhlasu NBS. Rozhodnutím cˇ. E.-XXXX-X/XXXX, zo dňa 21.12.2010, NBS odobrala Obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov uvedených v § 156 ods. 2 písm. a/ ZoCP. V rozhodnutí ´ boli zároveň uvedene´ aj iné porušenia ZoCP. Proti rozhodnutiu podal Obchodník s CP rozklad. V konaní o rozklade, ako druhostupňový orgán rozhodovala Banková rada Národnej banky Slovenska, ktorá napadnute´ prvostupňové rozhodnutie potvrdila svojím rozhodnutím cˇ. L.-XXX/XXXX, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 04.03.2011. 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že NBS listom zo dňa 20.04.2010 vyzvala Družstvo, aby predložilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby Družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní´ finančných prostriedkov, keďže v Družstve nastali zmeny, tykajúce sa údajov zahrnutých do prospektu investície, ktoré by mohli matˇ vplyv na hodnotenie ponúkaných majetkových hodnôt investorom, a v dôsledku ktorých sa stala neaktuálna podstatná časť prospektu investície. Družstvo podalo dňa 28.04.2010 žiadosť o schválenie dodatku k Prospektu investície. Žiadosť Družstva nebola úplná. NBS vyzvala Družstvo na odstránenie nedostatkov. Družstvo požiadalo trikrát o predĺženie lehoty na odstránenie nedostatkov celkovo na 120 dni´, ale napriek tomu nedostatky neodstránilo. NBS ako prvostupňový útvar dohľadu nad finančným trhom, svojim rozhodnutím cˇ. E.-XXXX/X-X/ XXXX, zo dňa 26.08.2010, konanie o žiadosti Družstva zastavila. Družstvo podalo proti uvedenému rozhodnutiu rozklad. O rozklade ako druhostupňový´ orgán rozhodovala Banková´ rada NBS, ktorá ´ prvostupňové´ rozhodnutie potvrdila svojím rozhodnutím cˇ. L.-XXXX/XXXX, zo dňa 08.12.2010. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 16.12.2010. Medzičasom NBS, ako prvostupňový´ útvar dohľadu nad finančným trhom listom cˇ. E.-XXXXX/XXXX, zo dňa 27.08.2010, doručila Družstvu oznámenie o začatí´ konania za porušenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) ZoCP a § 125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 ZoCP, a to tým, že Družstvo nedodržiavalo schválený´ Prospekt investície a že skutočnosti v ňom uvedene´ nie sú aktuálne a pravdivé. Toto konanie bolo ukončené vydaním rozhodnutia cˇ. E., zo dňa 30.05.2011, ktorým sa Družstvu zakázal predaj majetkových hodnôt. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 18.07.2011. NBS nebola pri vykonávaní dohľadu nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy v konaní, postupovala v súlade so ZoCP, preto žalovaný žiadal návrh zamietnuť. 5. Právny zástupca žalobkyne doručil súdu prvej inštancie návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní´ Európskej únie podľa ustanovenia § 109 ods.1 písmeno c) O.s.p., s poukazom na ustanovenie § 1 O.s.p., podľa ktorého vnútroštátny súd je povinný zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Návrh bol odôvodnený na tom skutkovom základe, že sa žalobkyňa pred vnútroštátnym súdom domáha náhrady škody proti členskému štátu z titulu zodpovednosti za škodu, ktorá jej mala bytˇ spôsobená nesprávnym a neodborným dohľadom zo strany verejnoprávneho orgánu a to NBS nad Družstvom, ktorého bola členom a Obchodníkom s CP, ktorého Družstvo používalo na zhodnocovanie finančných prostriedkov získaných od žalobkyne. Družstvo zhromažďovalo peňažné prostriedky a zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle ZoCP na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 126 zákona o cenných papieroch, a to na základe zverejneného Prospektu investície, ktorý schválila NBS. Prospekt investície bol vypracovaný k 20.02.2002 a doplnený dodatkami a zo dňa 21.03.2003, 03.06.2008. Dohlaď nad aktuálnosťou, úplnosťou a pravdivosťou prospektu bol zverený NBS. Podľa návrhu žalobkyne právna úprava inštitútu prospektu investície obsiahnutá v zákone o cenných papieroch je výsledkom implementácie Smernice 2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 04.11.2003 o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie a o zmene a doplnení´ smernice 2001/34/ES. Žalobkyňa uviedla vo svojom návrhu, že Družstvo svojim konaním porušovalo, okrem iných ustanovenie § 125 c) ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak NBS voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, vydaním Rozhodnutia o zákaze činnosti, s odvolaním sa na to, že NBS dohliadať ani sankcionovať Družstvo pred 01.06.2010 nemohla za prípadné nedodržanie prospektu investície a pred 01.01.2009 ani za prípadné neaktualizovanie prospektu investície z dôvodu, že nemala na to zákonné kompetencie. Súd prvej inštancie podľa návrhu žalobkyne mal položiť Súdnemu dvoru EU´ dve prejudiciálne otázky a to prvú, či je porušením pravá Európskej únie, ak člensky´ štát zavedie do vnútroštátneho poriadku inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorý je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov predpokladaným v Smernici 2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo o ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES a na tento inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt sa štát následne odvoláva vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú´ NBS spotrebiteľom na finančnom trhu, nedostatočným výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt tým spôsobom, že štát argumentuje, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je osobitosťou národnej legislatívy, na ktoru´ sa právo Európskej únie nevzťahuje. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku mal súd prvej inštancie položiť druhu ´ otázku v tom znení, či je porušením článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, v spojení s článkom 29 Smernice 2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo o ich prijatí na obchodovanie a o zmene a doplnení smernice 2001/ 34/ES, ak člensky´ štát v rozpore s povinnosťami uloženými štátu v článku 21 ods. 3 písm. d) a f) Smernice poukazuje vo vnútroštátnom v konaní o zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú NBS spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú´ ponuku majetkových hodnôt, že NBS nemala v zmysle vnútroštátnej legislatívy po implementácii Smernice 2003/71/ES dostatočne´ kontrolne´ a sankčné kompetencie na včasné zakázanie nezákonne vykonávanej verejnej ponuky majetkových hodnôt subjektmi, nad ktorými mala v zmysle vnútroštátnej legislatívy povinnosť vykonávať dohlaď na finančnom trhu. 6. Žalovaný žiadal, aby súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 (pôvodného článku 234) Zmluvy o založení´ Európskeho spoločenstva, nakoľko žalobca zavadzajúco tvrdí, že Inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je zjavne totožný s Inštitútom verejnej ponuky cenných papierov predpokladaným v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/71/ES zo dňa 04.11.2003 o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov, alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení Smernice 2001/34/ES v platnom znení. Definícia verejnej ponuky do majetkových hodnôt do 21.07.2013 bola zakotvená v § 126 zákona cˇ. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a ich investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoCP), ktorým definícia verejnej ponuky cenných papierov je zakotvená v § 120 ZoCP. Z týchto definícií je zrejme´, že ide o dva absolútne odlišné Inštitúty, ktoré boli zavedene´ do právneho poriadku Slovenskej republiky od 01.01.2002 na základe zákona ZoCP. Úprava verejnej ponuky majetkových hodnôt bola zavedená do právneho poriadku Slovenskej republiky z dôvodu, aby upravila podmienky činnosti už v praxi existujúcich a podnikajúcich podnikateľských subjektov, na ktoré sa verejná ponuka cenných papierov nevzťahovala a ani sa nevzťahuje, z dôvodu rozdielneho zadefinovania verejnej ponuky cenných papierov a verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktoré zohľadňuje aj rozdielne investičné stratégie a metódy podnikania pri verejnej ponuke majetkových hodnôt v porovnaní s podnikaním pri verejnej ponuke cenných papierov na základe zverejneného prospektu cenných papierov, ktorý pôvodne schvaľoval Úrad pre finančný trh a to v období od 01.01.2002 do 31.12.2005 a neskôr po 01.01.2006 NBS. Podľa názoru žalovaného, táto zákonná úprava plne rešpektuje aj článok 16 Charty základných práv Európskej únie, podľa ktorého sa sloboda podnikania uznáva v súlade s právom EU´, vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou. Podľa názoru žalovaného odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku nemôže bytˇ kladná, a preto je bezpredmetne´ zaoberať sa druhou prejudiciálnou otázkou položenou žalobcom v návrhu, nakoľko alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré možno zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho a parlamentu a Rady 2011/61/EU´ zo dňa 08.06.2011, o správcoch alternatívnych investičných fondov a zmene na doplnení´ smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES) číslo 1060/2009 (EU´) číslo 1095/2010. Alternatívne investičné fondy podľa vyjadrenia žalovaného tvoria heterogénnu skupinu investičných združení´ rôznych právnych foriem zriadených v rôznych právnych systémoch. Cieľom smernice EU´ 2011/61/EU´ podľa bodu 4, v spojení s bodom 1 jej preambuly, je ustanoviť vnútorný trh pre správcov alternatívnych investičných fondov a harmonizovaný a prísny regulačný rámec, ako aj rámec dohľadu pre činnosti všetkých správcov alternatívnych o investičných fondov v rámci Európskej únie, vrátane správcov alternatívnych investičných fondov, ktorí majú sídlo v členskom štáte EU´. 7. Pri rozhodovaní o tomto návrhu súd prvej inštancie vychádzal z cˇl. 267 Konsolidovaného znenia Zmluvy o fungovaní Európskej únie a dospel k záveru, že rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o položených otázkach nie je nevyhnutne´ pre vydanie rozhodnutia vo veci a z tohto dôvodu sa neobrátil na Súdny dvor Európskej únie, ako aj z dôvodu, že prvostupňový súd nie je súdom, proti ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, a preto mu táto povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie nevyplýva, nakoľko táto povinnosť vyplýva po zhodnotení skutkových okolnosti´ len súdu, voči ktorému rozhodnutiu nie je prípustný´ opravný prostriedok. Na základe vyššie uvedeného preto súd prvej inštancie návrh žalobkyne na obrátenie sa na Súdny dvor Európskej únie zamietol. 8. Na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd mal preukázané, že žalobkyňa vložila do Družstva žalovanú istinu. Žalobkyňa si svoju pohľadávku uplatnila v konkurznom konaní sp. zn. 3K/95/2010. Nesprávny úradný postup videla v tom, že vláde a štátu verila. Preto dala do Družstva peniaze a očakávala výnos, pričom ňou uplatnená škoda predstavuje peniaze, ktoré vložila. Svoje členské práva nevyužila nikdy ani sa nezúčastnila na členskej schôdzi. Žalobu voči členom predstavenstva, resp. členom kontrolnej komisie Družstva nepodala. Jej právny zástupca ju o tejto možnosti neinformoval. O personálne zloženie orgánov družstva sa nezaujímala. O prepojení Družstva s Obchodníkom s CP nevedela. Úrad pre finančný trh rozhodnutím z 21.03.2002, schválil Družstvu Prospekt investície. Úrad pre finančný trh Družstvo oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku podľa § 127 ods. 4, v spojení s § 122 ods. 7 ZoCP a zároveň Družstvo upozornil, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov, uvedených v prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejne ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt, pretože úrad vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 ZoCP, ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Dňa 02.06.2008 uzavrelo Družstvo s Obchodníkom s CP Zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa Obchodník s CP ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio Družstva ako jeho klienta, v súlade so schváleným prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných analýz. Obchodník s CP sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Zmluva bola ukončená zo strany Obchodníka s CP výpoveďou zo dňa 30.03.2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s CP sa Družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči Obchodníkovi s CP viacerými žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm. Družstvo sa svojich nárokov voči Obchodníkovi s CP nedomáhalo súdnou cestou. Družstvo finančné prostriedky, ktoré získalo od svojich členov neposkytovalo Obchodníkovi s CP na základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci Obchodníka s CP priamo disponovali peniazmi Družstva na základe udeleného súhlasu Družstvom. S finančným prostriedkami na účte Družstva boli oprávnené disponovať zamestnankyne Obchodníka s CP. Družstvo malo účty v Slovenskej sporiteľni, a.s., v Československej obchodnej banke, a.s. a Všeobecnej úverovej banke, a.s. Rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č. OPK-9750/3/200, NBS na základe kontroly vykonanej v r. 2007, uložila Obchodníkovi s CP pokutu vo výške 500.000 SK za porušenie rozhodnutí špecifikovaných ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z. Banková rada NBS v konaní o rozklade, predmetné prvostupňové rozhodnutie rozhodnutím zo dňa 07.05.2008, č. GUV-841/2008, zrušila a vrátila vec na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Následne NBS rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila Obchodníkovi s CP opätovne pokutu, a to vo výške 300.000 SK za porušenie ustanovení § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b) ZoCP. Rozhodnutím č. ODT-8305/2010, zo dňa 12.07.2010, NBS rozhodla o predbežnom opatrení, ktorým Obchodníkovi s CP uložila zdržať sa nakladania s majetkom klientov (toto rozhodnutie bolo Obchodníkovi s CP doručené dňa 14.07.2010). Rozhodnutím č. ODT-8305-5/2010, zo dňa 21.12.2010, NBS odobrala Obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a) ZoCP. O podanom rozklade ako druhostupňový orgán rozhodovala Banková rada NBS, ktorá napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdila svojím rozhodnutím č. GUV-274/2011, s právoplatnosťou dňa 04.03.2011. 9. Súd prvej inštancie nárok žalobkyne právne posúdil podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR (ďalej len Ústava), § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj podľa § 127 ods. 2 a § 128 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch (ďalej len ZoCP). 10. Súd prvej inštancie vznik škody titulom nesprávneho úradného potupu posudzoval v zmysle § 9 zákona cˇ. 514/2003 Z. z. Žalobkyňa bola v konaní povinná preukázať súdu všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti žalovaného za vznik škody, ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bola členkou. Ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť za predpokladu, že sú splnene´ všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti kumulatívne (nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi škodou a neprávnym úradným postupom štátneho orgánu). Ak nie je splnená čo len jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za vznik škody, nie je možné nárok na náhradu škody priznať. V prípade zodpovednosti štátu za vznik škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, musí žalobkyňa v konaní splnenie všetkých troch podmienok vzniku zodpovednosti spoľahlivo preukázať. 11. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný svojím konaním neporušil svoje povinnosti keďže pri výkone verejnej moci postupoval v rozsahu svojich kompetencií daných mu zákonom, nedopustil sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupoval spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto jeho postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa z. č. 514/2003 Z. z. Jeho postup bol v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Štát (SR) nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne postavenie a jeho vnútorné vzťahy sa spravujú princípmi členskej samosprávy v Družstve, v zmysle stanov Družstva a ustanovení Obchodného zákonníka. Pokiaľ by žalovaný zakázal činnosť spočívajúcu v uzatváraní vyššie uvedených vzťahov s členmi Družstva a Družstvom, zasiahol by tým do občiansko-obchodnoprávnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva ako aj do vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej čl. 20 ods. 1 Ústavy, pretože by tým obmedzil resp. zmaril ich možnosť nadobudnúť majetkové hodnoty a realizovať svoje práva a uplatňovať nároky vyplývajúce z uvedených zmlúv. Žalovaný nevykonával a ani nemohol vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konal v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy a v rozpore s ust. ZoCP a zákonom č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom. Žalovaný vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa len v zákonom vymedzenom limitovanom rozsahu podľa ZoCP, t. j. bol oprávnený kontrolovať zverejnenie schváleného prospektu investícií počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt či dodržiavanie ust. § 126 ods. 5 ZoCP. 12. Žalobkyňa ako členka Družstva neinvestovala predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak, členská schôdza je najvyšším orgánom Družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti Družstva, kontrolujú činnosť Družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a stanov Družstva. Sama žalobkyňa svoj návrh odvodňovala tým, že peňažné prostriedky do Družstva vložila výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahla na to, že Družstvo a aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými vykonáva dohľad NBS a tak že bude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jej peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. Jej spoľahnutie vychádzalo z toho, že Družstvo malo ako jednu z činností zapísaných v predmete činnosti podľa výpisu z OR SR, zhromažďovanie peňažných prostriedkov od svojich členov formou členských vkladov a vykonávania činností na uspokojovanie potrieb svojich členov spočívajúce v efektívnom zhodnotení vložených finančných prostriedkov. Žalobkyňa vložila svoje finančné prostriedky do Družstva a plným vedomím toho, že vložením finančných prostriedkov sa stala členom podnikateľského subjektu (Družstva), pričom s členstvom sú spojené určité práva a povinnosti, ktoré sa týkajú okrem iného aj hospodárenia a majetku Družstva. Bola to práve samotná žalobkyňa, ktorá zanedbala prevenčnú povinnosť uloženú jej Obchodným zákonníkom ako členovi Družstva a v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka mala postupovať ako člen Družstva v spolupráci s ďalšími členmi Družstva s primeranou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nej spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika. Mohla a mala sa presvedčiť ako člen Družstva, o skutočnostiach uvádzaných Družstvom, mala sa aktívne, s dostatočnou starostlivosťou riadne a včas zaujímať o svoje práva (výkon svojich práv) voči Družstvu, nakoľko ich podcenením či zanedbaním sa aj sama zapríčinila o znehodnotenie alebo nevymožiteľnosť. 13. Súd prvej inštancie nemal za preukázanú ani príčinnú súvislosť medzi žalobkyňou označenou škodou a tvrdeným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcim v nečinnosti. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalobkyne, že keby NBS včas zakročila a pozastavila by činnosť Družstva a Obchodníka s CP, žalobkyni by škoda nevznikla. Uzavretím právneho úkonu s Družstvom, žalobkyni označená škoda ešte nevznikla, vznikla jej vymožiteľná pohľadávka voči Družstvu a škoda jej prípadne môže vzniknúť až v dôsledku nevymožiteľnosti tejto pohľadávky voči Družstvu. Škoda žalobkyne má svoje príčiny vo finančnom hospodárení Družstva a v spôsobe jeho podnikania. Pokiaľ by bola zakázaná činnosť Družstva a Obchodníka s CP, uvedené samo o sebe by nemalo za následok, že pohľadávka žalobkyne z uzavretých právnych úkonov by bola uspokojená, práve naopak, uložením sankcií by mohla byť táto vymožiteľnosť ohrozená z dôvodu dosahu na celú ich podnikateľskú činnosť. 14. V čase rozhodnutia súdu prvej inštancie žalobkyňa nepodala nijakú žalobu o náhradu škody proti Družstvu, proti žiadnemu členovi predstavenstva Družstva, či proti členovi kontrolnej komisie, resp. nepreukázala, že si takúto škodu uplatnila a jej škoda nemohla byť týmto spôsobom nahradená. Podľa ustálenej súdnej judikatúry, nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z. z., môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom. Preto, ak má žalobca pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z. z., a tým ani predpoklad existencie škody. 15. Žalobkyňa si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ust. § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva Družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ust. § 244 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen Družstva je oprávnený v mene Družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči Družstvu za ním spôsobenú škodu. Každý veriteľ Družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky Družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie. Členovia predstavenstva Družstva, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým Družstvu spôsobili. Existencia pohľadávky žalobkyne na náhradu škody voči vyššie uvedeným subjektom Družstva vylučuje možnosť, aby sa žalobkyňa mohla úspešne domáhať náhrady škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobkyňa nepreukázala, že by sa bez svojej viny bezúspešne domáhala náhrady škody voči subjektom Družstva. Škoda na strane žalobkyne vznikne až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala splnenie žiadneho z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, ktorá jej mala vzniknúť titulom nesprávneho úradného postupu žalovaného, a preto súd prvej inštancie návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. 16. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) tak, že žalovaný bol v celom rozsahu v spore úspešný a preto mu priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 17. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že konanie ma´ inú vadu, ktorá mohla matˇ za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnute´ dôkazy, potrebne´ na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhla rozsudok zmeniť a jej žalobe vo veci samej vyhovieť, alebo rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietla, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná´ banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala na riadny výkon dohľadu zo strany žalovaného, pretože nemohla predpokladať, že dohlaď nad Prospektom investície je podľa žalovaného len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovaného, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovaného z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol (nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III. U´S 341/07, sp. zn. U´S 243/07, sp. zn. PL. U´S 21/96). Argument žalovaného, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 ZoCP, ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla matˇ o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinnosti´ Národnou bankou Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený ZoCP. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobkyňa považovala záver súdu prvej inštancie, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patri´ bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovene´ povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola "bdela´" s tým, že jej nepatrili ani zákonom stanovene´ právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani Obchodníka s cennými papiermi, ktorými by mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedla, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 ZoCP, je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa § 135 ods. 1 ZoCP (platného v tomto znení´ od 1. 5. 2007) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že žalovaný v priebehu celého konania tvrdil opak - preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a Obchodníkovi s cennými papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak široko, že ma´ zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú´ vystavené dohliadane´ subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou Obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viestˇ k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobkyne. Poukázala na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011, bolo výpoveďou svedka G. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia ma´ nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorene´ zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý´ v tom čase akcionársky vlastnil Obchodníka s cennými papiermi, t. j. že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od žalobcov investovane´ v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s Obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s., a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom G. C., vtedajší predseda predstavenstva Obchodníka. Odvolateľka poukázala ďalej na to, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že cele´ portfólio Družstva je rozložené a investovane´ do prepojených subjektov s CI HOLDINGa. s. a Obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči Obchodníkovi ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 300.000 SK nevyužila svoje kompetencie v zmysle ZoCP a neprijala žiadne následné kontrolne´ alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť Obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť Obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo Obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj Obchodníka s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu jej banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. 3.2011 Obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie Zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska. 18. Odvolateľka ďalej uviedla, že Národná´ banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. 5.2011, cˇ. ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18. 7. 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje do neho zahrnuté boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. 12. 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. 8. 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalosti´ a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojene´ boli neaktuálne minimálne od 1. 10. 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú´ nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva boli neaktuálne už k 31. 12. 2006. Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení´ s § 128 ods.1 pi´sm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1, v spojení, s § 127 ods. 4 ZoCP od 31. 12. 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti). Žalobkyňa konštatovala, že existujúce konkurzne´ konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobkyne ako veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. 4. 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný´ zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak žalobkyňa doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru žalovanej a prvoinštančného súdu povinný jej dane´ plnenie vrátiť. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie nezohľadnil správu o stave konkurzu, ako aj výpoveď ustanoveného správcu konkurznej podstaty, došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci vzhľadom na zistený´ skutkový stav. Odvolateľka napokon zdôraznila, že podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona cˇ. 514/2003 Z. z. nie je, aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, keďže citovaný zákon upravujúci osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z osobitných predpokladov tejto zodpovednosti. 19. Žalovaný vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedol, že súd prvej inštancie pri konaní v prejedávanej veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatne´ a rozhodujúce písomné listinne´ dôkazy, či už predložené žalobkyňou alebo žalovaným. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležite´ skutočnosti (§ 186 CSP), pretože na prvoinsˇtancˇnom súde už od 2. 7. 2012 pravidelne prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolene´ stranou sporu, keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR, všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolene ´ stranou, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasni´ skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovane´ základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. U´S 115/03, III. U´S 209/04, I. U´S 241/07). Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám žalobkyne, a preto jej tvrdenie, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Žalobkyňa nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Poukázal na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dane´ platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z cˇl. 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj Obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvene´ ustanoveniami zákona o dohľade a ZoCP. Žalovaný vo svojom vyjadrení´ uviedol, že žalobkyňa mohla požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencii´ v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo jej bytˇ známe, že s investíciou je spojene´ aj riziko a doterajší´alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinnosti´, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencii´ orgánu dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. §129 ods. 3 ZoCP (teda až od 1.6.2010), boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírene´ tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, malo zákonom uloženú´ aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla Národná´ banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1. 2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 ZoCP v znení´ zákona cˇ. 558/2008 Z. z. a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá´ investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré ma´ Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinnosti´. Žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) ZoCP spočívajúcu v tom, že zverejnene´ alebo hromadne používané´ oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojene´ aj riziko a doterajší´ alebo propagovaný´ výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom Družstva vždy zodpovedne´ predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Žalovaný uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom, a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 ZoCP, pričom tieto informácie Národná´ banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129, § 130 ZoCP a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Žalovaný namietal, že nikdy počas súdneho konania netvrdil, že Obchodník s CP a Družstvo nepatria medzi dohliadane´ subjekty, ale zdôraznil, že nevykonával dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ktoré malo široký predmet činnosti. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná´ banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantne´ rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konania postupovala v rámci jej oprávnení´a v súlade so ZoCP, zákonom cˇ. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. 20. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/4968/2009, žalovaný uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednostnou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, a preto zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia bytˇ najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následné musia bytˇ jednoznačne a nespochybniteľne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia bytˇ splnene´ súčasne. Uviedol, že skutočná existencia pohľadávky žalobkyne a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní, pokiaľ ich správca konkurznej podstaty Družstva neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka žalobkyne voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže žalobkyni vzniknúť sˇkoda. 21. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, v čase podania odvolania. 22. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 23. V súvislosti so žalobkyňou podaným opravným prostriedkom odvolací súd upozorňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zasadne daný odvolaním (§ 380 ods. 1 CSP), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom ma´ bytˇ napadnute ´ rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých ma´ bytˇ preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie preskúmaval len v rozsahu odvolacích dôvodov žalobkyne obsiahnutých v podanom odvolaní a v záujme riadneho vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalobkyne dopĺňa nasledovne´. 24. K žalobkyni uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logicky´ rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo, ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo bytˇ zistene´ spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení tykajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejedna´vanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými. 25. K námietke odvolateľky, že rozsudok prvoinsˇtancˇne´ho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový ´ stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 26. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody je v danom prípade ust. § 9 zákona cˇ. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ma ´ povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. 27. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu u za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon cˇ. 514/2003 Z. z. v ustanovení § 9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebne´ považovať aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolnosti ´ toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú´ s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku vyplývajúceho z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobnosti´ a jeho správnosť je potrebne´ posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže bytˇ aj nevydanie alebo oneskorene´ vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu ma´ aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 28. Zákon cˇ. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí´), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhy´ jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá´ môže bytˇ riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy ma´ bytˇ príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu ma´ preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktoru´ je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľˇ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť, ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná´ (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí bytˇ preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní´ príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností´ prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. 29. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú´ súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktoru´ nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže bytˇ len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu veci´ a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasné však musí bytˇ preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy ma´ bytˇ príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu ma´ preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktoru´ je požadovaná náhrada. 30. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. V danom prípade nie je sporne´, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní´ však bol sporný´ rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 ZoCP (novela ZoCP vykonaná zákonom cˇ. 129/2010 Z.z.),teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú´ povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície. Teda až od 1.6.2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený´ Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle §125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 ZoCP bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 ZoCP (novela ZoCP vykonaná´ zákonom cˇ. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov Prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128ods. 1 písm. h/ ZoCP pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, ZoCP neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností´ pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ako sa mylne domnieva žalobkyňa. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 azˇ § 130 ZoCP. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s úvahou súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa si musela bytˇ vedomá toho, že s jej investíciou je spojene´ riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ ZoCP v znení platnom do 21.7.2013; § 126 až § 130 boli zo ZoCP vypustene´ novelou vykonanou zákonom cˇ. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu NBS v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To iste´ platí´ aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť. 31. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti Národnej banky Slovenska, v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko ZoCP neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, preto ani NBS z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybne´, že ak ma´ bytˇ štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinnosti´ Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobkyňa vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť NBS pri aplikácii zákonov viac povinnosti´ ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú. 32. Z obsahu zmluvy uzavretej medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva čo v praxi znamenalo, že Obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedene´ znamená, že riziko nieslo samotne´ Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nakúp, či predaj toho ktorého finančného nastroja (cˇl. III bod 1 pi´sm. c/ Zmluvy, v spojení s § 5 ZoCP) využívalo na vlastne´ riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Žalobkyňa si ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela bytˇ vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do rozhodnutia NBS zo dňa 21. 12.2010, cˇ. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala Obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3. 2011, cˇ. GUV - 274/2011, vykonával Obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bola žalobkyňa v rozhodnom čase členom, spĺňa znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastne´ riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania, kedy zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobkyni. 33. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkami žalobkyne o nedostatočných opatreniach NBS na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, zohľadňujúc aktívny prístup NBS k Obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. 1. 2008, cˇ. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila Obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 500.000 SK, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. 8. 2008, cˇ.OPK-9750-5/2007, ktorým uložila Obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 300.000 SK a následne rozhodnutím zo dňa 21.12. 2010, cˇ. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala Obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení v postupe NBS, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový´ stav zo strany štátneho orgánu sú´odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov, sa ma´ rozhodnutie dotýkať. 34. Z uvedeného je potom bez akejkoľvek pochybnosti zrejme´, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zákona cˇ. 514/2003 Z. z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska. 35. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu CˇR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazovala žalobkyňa, jeho interpretácia je nesprávna a zavadzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady škody, ktoru´ veriteľom spôsobili osoby povinne´ podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd CˇR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011, tykajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29Cdo 4968/2009, nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže bytˇ zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd CˇR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže bytˇ objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejme´, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plne´ uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu CˇR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu CˇR vyplýva, že a) predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejme´, že poškodený´ neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, b) to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu, a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. 36. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne k okolnosti, že konanie ma´ inú vadu, ktorá mohla matˇ za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 365 ods.1 písm. d) CSP) a o tom, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnute´ dôkazy, potrebne´ na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods.1 písm. e) CSP) odvolací súd konštatuje, že namietane´ pochybenia v postupe súdu prvej inštancie pri prejednani´ veci nezistil. 37. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 CSP zdôvodnil. 38. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobkyňa neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné, a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie. 39. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 40. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, avšak vzhľadom na to, že žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. 41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).