Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/91/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116203898 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1116203898.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: Wüstenrot poisťovňa, a.s., IČO: 31 383 408, Karadžičova 17, Bratislava, zastúpeného SEDLAČKO&PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 853 186, Štefánikova 8, Bratislava, proti žalovanému: S. Q., R. XX/A, O., zastúpenému advokátkou JUDr. Veronikou Poláčkovou, LL.M, MBA, Jozefská 3, Bratislava, o zaplatenie 5.086,89 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27.02.2019, č.k. 14C/22/2016-81, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu 5.086,89 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 2.315,37 eura od 01.08.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 1.398,72 eura od 01.09.2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.372,80 eura od 01.02.2013 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 5.086,89 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 2.315,37 eura od 01.08.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 1.398,72 eura od 01.09.2013, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.372,80 eura od 01.02.2013 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny 5.086,89 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 2.315,37 eura od 01.08.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 1.398,72 eur od 01.09.2013 (do zaplatenia - pozn. odvolacieho súdu) a s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.372,80 eura od 01.02.2013 do zaplatenia dôvodiac, že dňa 08.03.2010 uzatvoril so žalovaným poistnú zmluvu č. 606/147276-0 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „poistná zmluva“) zn. Q. O. A. D., A.: O.-XXX V. (ďalej aj ako „motorové vozidlo“), so začiatkom poistenia od 08.03.2010. Podľa policajnej relácie zo dňa 29.01.2013 a oznámenia likvidačného zástupcu zo dňa 20.02.2013 došlo dňa 25.01.2013 v Slovinsku k poistnej udalosti, pri ktorej vodič poisteného motorového vozidla p. U. Š.S. narazil do motorového vozidla zn. B. F., A.B.: D., ktorého vlastníkom bol p. G. W., (ďalej len „poškodený") a ten si uplatnil právo na náhradu škody spôsobenej prevádzkou poisteného motorového vozidla u likvidačného zástupcu žalobcu v zmysle § 15a zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“). Likvidačný zástupca oznámil listami zo dňa 09.04.2013, 02.07.2013 a 05.08.2013 zlikvidovanie náhrady škody v prospech poškodeného, v rámci ktorej vyplatil poškodenému poistné plnenie v sume 3.328,35 eura, 2.010,66 eura a 2.339,58 eura, teda celkovo sumu 7.678,59 eura, ktorú následne žalobca vyplatil na účet likvidačného zástupcu; z takto vyplatenej sumy zodpovedalo poistné plnenie náhrade škody v sume 6.358,62 eura. Z tejto sumy si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na pomernú náhradu poistného plnenia v sume 5.086,89 eura v zmysle § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z. z dôvodu porušenia povinnosti žalovaného oznámiť poisťovni škodovú udalosť, ktorá vznikla mimo územia Slovenskej republiky v lehote 30 dní. Žalobca zdôraznil, že oznamovacia povinnosť poisteného ohľadne poistnej udalosti má pre činnosť poisťovne nedozerný význam, keďže poškodenému môže priznať náhradu škody iba na základe dôvodného návrhu; iba včasné oznámenie a šetrenie poistnej udalosti môže byť relevantným základom pre posúdenie jej povinnosti poskytnúť poistné plnenie. Tým, že v čase uplatnenia náhrady škody o poistnej udalosti nevedel, nemohol kvalifikovane reflektovať na návrh poškodeného, nakoľko nemohol posúdiť jeho dôvodnosť, či došlo k škodovej udalosti, či škodu spôsobil poistený a podobne. V neposlednom rade vedie zanedbanie povinnosti poistených k sťaženiu tvorby rezervy na poistné plnenie. 3. Žalobca ďalej uviedol, že vyzval žalovaného listom zo dňa 20.06.2013 na zaplatenie sumy 2.315,37 eura v lehote 15 dní od doručenia výzvy, ktorú výzvu zopakoval listami zo dňa 23.07.2013 a 19.09.2013, na ktoré žalovaný nereagoval. Následne žalovaného vyzval listom zo dňa 05.08.2013 na zaplatenie sumy 1.398,72 eura v lehote 15 dní od doručenia výzvy, ktorú mu opätovne doručoval dňa 19.09.2013 a 22.10.2013; žalovaný danú sumu žalobcovi neuhradil. 4. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a jeho vyhodnotením dospel k záveru o dôvodnosti žaloby žalobcu. Konštatoval, že žalovaný sa k žalobe a predloženým dôkazom, hoci mu boli doručené a bol aj súdom kontaktovaný, nevyjadril, skutkové tvrdenia žalobcu nepoprel a svoju obranu, že poistný vzťah v čase poistnej udalosti netrval, ktorú predniesol až na pojednávaní, dôkazne nepreukázal. V konaní pritom nebolo sporné, že strany sporu uzatvorili dňa 08.03.2010 poistnú zmluvu, ktorej predmetom bolo povinné zmluvné poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, konkrétne zn. Q. O., A.: O.-XXXPE. Dňa 25.01.2013 došlo k poistnej udalosti, keď vodič poisteného motorového vozidla U. Š. narazil do motorového vozidla zn. B. F., A.: D., ktorého vlastníkom a súčasne poškodeným bol G. W.. Po likvidácii škodovej udalosti žalobca vyplatil na účet poškodeného sumu 3.328,35 eura, 2.010,66 eura a 2.339,58 eura, t.j. celkovo sumu 7.678,59 eura, o čom žalovaného upovedomil a uplatnil si voči nemu nárok na náhradu poistného plnenia v sume 5.086,89 eura podľa § 12 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. V konaní bolo preukázané, že žalovaný písomne neoznámil žalobcovi poistnú udalosť v lehote 30 dní odo dňa jej vzniku v zmysle § 10 ods. 1 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z., čím porušil svoju zákonnú povinnosť, pričom žalobcovi ani neoznámil dôvody brániace mu v takom oznámení, keďže na ním zasielané zásielky nereagoval. Na uvedenom základe, za situácie, keď sa žalovaný nevyjadril k žalobe, predloženým dôkazom, tieto nepoprel, pričom nepreukázal tvrdenia o tom, že poistku nezaplatil, súd prvej inštancie žalobe žalobcu za súčasnej aplikácie § 2, písm. f), § 4 ods. 1, § 10 ods. 1 písm. b), § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z., § 427 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), v plnom rozsahu vyhovel. 5. Majúc za preukázané, že žalovaný sa dostal svojim konaním do omeškania priznal súd prvej inštancie žalobcovi spolu s istinou i nárok na príslušenstvo, a to úrok z omeškania tak ako si ho žalobca uplatnil v žalobe, vo výške 5,5 % ročne zo sumy 2.315,37 eura od 01.08.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % ročne zo sumy 1.398,72 eura od 01.09.2013 a vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.372,80 eura od 01.12.2013 do zaplatenia, keď tento nárok považoval za súladný s § 517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. 6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a žalobcovi, ktorý bol v spore plne úspešný, priznal voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania. 7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a navrhol ho zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mal za to, že konajúci súd na základe vykonaných dôkazov nesprávne ustálil jeho povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.086,89 eura s prísl. Žalovaný považoval za nesporné uzavretie poistnej zmluvy dňa 08.03.2010, vznik škodovej udalosti dňa 25.01.2013, pri ktorej vodič poisteného motorového vozidla p. U. Š. narazil do motorového vozidla zn. B. F., vlastníka p. G. W., ktoré okolnosti sa dozvedel až z výziev zaslaných žalobcom; nesporným bolo i to, že žalobca zaplatil na účet likvidačného zástupcu sumu 7.678,59 eura, zodpovedajúcu náhrade škody. Žalovaný zdôraznil, že v čase škodovej udalosti už nebol vlastníkom, prevádzkovateľom a ani oprávneným držiteľom poisteného motorového vozidla, ktorého vlastníkom sa na základe kúpnej zmluvy z novembra 2012 stal p. U. Š.. Vlastnícke právo k motorovému vozidlu prešlo na nového majiteľa momentom zaplatenia kúpnej ceny 7.500 eur dňa 25.11.2012, ktorý si evidentne nesplnil zákonnú povinnosť vykonať prepis motorového vozidla; táto okolnosť však nemôže byť na jeho ťarchu. Predajom motorového vozidla zároveň prestalo platiť i povinné zmluvné poistenie, o čom p. U. Š. upovedomil. Na uvedenom základe mal žalovaný za to, že v spore nie je pasívne vecne legitimovaný, keďže neporušil oznamovaciu povinnosť stanovenú v § 10 ods. 1 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z., nakoľko o nej nevedel, nebol vlastníkom motorového vozidla, vozidlo nešoféroval a nebol ani osobou participujúcou sa na škodovej udalosti; škoda na majetku poškodeného teda nevznikla jeho zavinením, ale zavinením vodiča motorového vozidla p. U. Š., ktorý splnil podmienky zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že p. U. Š. porušil pravidlá cestnej premávky a v príčinnej súvislosti s jeho protiprávnym konaním spôsobil škodu na majetku poškodeného, bol osobou pasívne vecne legitimovanou v spore. Žalovaný pritom podotkol, že poškodený si mohol uplatniť nárok na náhradu škody tak voči prevádzkovateľovi motorového vozidla na základe objektívneho princípu, ako aj voči vodičovi vozidla na základe zodpovednosti založenej na prezumpcii zavinenia. Poškodený nahlásil škodovú udalosť svojej poisťovni, uplatnil si nárok na poistné plnenie, ktoré bolo uhradené z povinného zmluvného poistenia plateného novým majiteľom motorového vozidla. Pokiaľ žalobca v konaní argumentoval ustanovením § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z. opomenul, že škodu nezavinil, keď túto spôsobil p. U. Š., ktorá okolnosť vyplývala z likvidačnej správy a policajných záznamov. Vzhľadom na to, že o poistnej udalosti nemal vedomosť, nakoľko už v čase jej vzniku nebol vlastníkom, prevádzkovateľom, oprávneným držiteľom, a ani vodičom motorového vozidla, nemohol ju ani žalobcovi oznámiť. Vo vzťahu k jeho osobe tak neboli splnené podmienky stanovené v § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z. upravujúceho tzv. osobitné postihové právo v rámci existujúceho záväzkového vzťahu. Postih proti poistenému sa pritom riadi rovnakými zásadami ako subrogačný postih, resp. prechod práva na tretiu osobu, pričom tento nemá charakter nároku na náhradu škody, jeho premlčanie sa riadi ustanovením § 101 Občianskeho zákonníka, nárok vznikne poisťovni v momente výplaty poistného plnenia poškodenému a jeho hornú výšku limituje výška poistného plnenia. Žalovaný podotkol, že predpokladom aplikácie § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. je právo poistiteľa požadovať od poisteného náhradu škody v prípade, ak škodu spôsobil za okolností v tomto ustanovení uvedených. Za poistenú treba považovať pritom každú osobu, ktorej zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je daná, t.j. nielen prevádzkovateľa motorového vozidla, ale i ďalšie osoby zodpovedajúce za škodu v zmysle § 427 a nasl., ako aj § 420 Občianskeho zákonníka; nie je teda rozhodujúce, či ide o zodpovednosť objektívnu alebo na základe zavinenia. Keďže vodič motorového vozidla zodpovedá za škodu, ktorá vznikla porušením jeho povinnosti dodržiavať predpisy cestnej premávky mal žalovaný za to, že uplatnenie nároku na náhradu poistného plnenia žalobcom v zmysle § 12 ods. 2 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z. (zrejme mal na mysli § 12 ods. 1 písm. g) citovaného zákona - pozn. odvolacieho súdu) je neopodstatnené, priečiace sa dobrým mravom. Zdôraznil, že nijakým spôsobom nesťažil činnosť žalobcu ako poisťovateľa pri poskytovaní poistného plnenia poškodenému. Vyhovením žalobe konajúci súd nesprávne posúdil skutkový stav, keď sa nezaoberal gramatickým a logickým výkladom zákona č. 381/2001 Z.z., ale iba prevzal tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe, na základe ktorých následne nesprávne ustálil otázku zodpovednosti za postihové právo. Podľa mienky žalovaného mal súd prvej inštancie zohľadniť i priebeh šetrenia škodovej udalosti, ako táto vznikla, kto je škodca, aký je príčinný vzťah medzi vznikom škody a následkom, tzv. kauzálny nexus; posúdením týchto skutočností by dospel konajúci súd k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno dôvodnosti svojho nároku. V závere odvolania žalovaný vytkol konajúcemu súdu arbitrárnosť odôvodnenia jeho rozhodnutia, čo vyústilo v porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. 8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že pokiaľ žalovaný namietal, že v čase vzniku poistnej udalosti nebol vlastníkom motorového vozidla, ktorým došlo k spôsobeniu škody, nakoľko vlastnícke právo k nemu previedol ešte v novembri 2012 na p. U.U. Š., čím malo dôjsť k zániku poistenia, tieto skutkové tvrdenia uplatnil až v odvolacom konaní, bez splnenia niektorej z podmienok taxatívne uvedených v § 366 C.s.p., a preto na ne nemožno prihliadať. V tejto súvislosti zároveň zdôraznil, že v zmysle § 9 ods. 1 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. je zánik poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla viazaný na moment zápisu prevodu držby motorového vozidla v evidencii vozidiel, a teda jeho samotný predaj nie je postačujúci. Žalovaný v odvolaní potvrdil, že k prepisu prevodu držby motorového vozidla na inú osobu v evidencii vozidiel nedošlo, čím nedošlo k zániku poistenia z dôvodu prevodu jeho vlastníctva, pričom k nemu nedošlo ani v dôsledku neuhradenia poistného. Podľa poistnej zmluvy zo dňa 08.03.2010 si strany dohodli splatnosť poistného na ročnej báze, so začiatkom poistenia v mesiaci marec. Posledný termín splátky poistného pripadol potom na marec roku 2012, t.j. zhruba 8 mesiacov pred možným predajom motorového vozidla. Vzhľadom na to, že ku škodovej udalosti došlo v januári 2013, t.j. pred splatnosťou poistného za ďalší rok, nemohlo dôjsť k zániku poistnej zmluvy z dôvodu neuhradenia poistného. 9. Pokiaľ žalovaný namietal, že u neho neboli splnené predpoklady aplikácie § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z., nakoľko priamo nespôsobil škodu motorovým vozidlom, žalobca zdôraznil, že predmetný zákon obsahuje dva pojmy, a to pojem „vedenie motorového vozidla“ a pojem „spôsobenie škody motorovým vozidlom“, ktorý treba chápať širšie a vykladať ho v intenciách zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Ak by bol totiž úmysel zákonodarcu vykladať uvedený pojem ako reálne podieľanie sa osoby na vzniku škody, použil by výraz „vedenie motorového vozidla“ tak, ako ho obdobne použil v iných ustanoveniach zákona č. 381/2001 Z.z. Zákonodarca pritom rozlíšil nárok poisťovateľa na náhradu poistného plnenia tak voči poistníkovi (§ 12 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z.), ako i voči poistnému (§ 12 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z.), a preto pokiaľ by spôsobenie škody motorovým vozidlom zodpovedalo jeho vedeniu, bola by právna úprava v ustanovení § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z. nadbytočná. Žalobca podotkol, že v danej veci bol oprávnený uplatniť si tzv. postihové právo aj voči iným subjektom, odlišným od poistníka, t.j. aj voči vodičovi motorového vozidla, a to bez ohľadu na to, či bol poistníkom alebo poisteným; výber konkrétneho subjektu, voči ktorému si toto právo uplatní však bol v jeho plnej dispozícii, a teda nebolo jeho povinnosťou uplatniť ho aj voči vodičovi motorového vozidla ako poistenému, tak ako naznačoval žalovaný. V tomto smere považoval za nedôvodnú i jeho námietku ohľadne uplatnenia nároku v rozpore s dobrými mravmi. Poistený je totiž v zmysle § 10 ods. 1 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. povinný písomne oznámiť poisťovateľovi vznik škodovej udalosti do 30 dní od jej vznik, ak nastala mimo územia Slovenskej republiky, a to bez ohľadu na prípadné subjektívne presvedčenie o menej závažnom porušení zákonných povinností zo strany poisteného. Inštitút oznámenia škodovej udalosti má poisteného viesť k riadnemu plneniu zákonných povinností vyplývajúcich z poistného vzťahu a má pre činnosť poisťovne nedozerný význam. Poisťovňa totiž môže priznať poškodenému náhradu škody iba na základe dôvodného návrhu, pričom iba včasné oznámenie a šetrenie poistnej udalosti môže vytvárať relevantný základ pre posúdenie povinnosti toto plnenie poskytnúť. V prejednávanej veci sa pritom voči žalovanému nedomáhal náhrady celej sumy poskytnutého poistného plnenia, ale iba sumy 5.086,89 eura. 10. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu v podaní zo dňa 20.02.2020 podotkol, že ako osoba vyššieho veku, ktorá nebola v konaní pred súdom prvej inštancie právne zastúpená, nevedel svoje tvrdenia odborne podať takým spôsobom ako uviedol v odvolaní proti napadnutému rozsudku, ktoré zopakoval a na ktorých v ďalšom zotrval. Naviac namietol premlčanie práva žalobcu uplatneného v konaní, ktoré sa premlčí v lehote troch rokov odo dňa vyplatenia poistného plnenia. 11. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 05.03.2020 uviedol, že dostatočne preukázal opodstatnenosť uplatnenej pohľadávky, keď preukázal porušenie zákonnej povinnosti zo strany žalovaného; svoje tvrdenia pritom podložil relevantnými dôkazmi. Vo vzťahu k námietkam žalovaného ohľadne zániku poistného vzťahu z dôvodu prevodu vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, nezaplatenia poistného, ako i k naplneniu podmienok podľa § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z. zotrval na obsahu vyjadrenia k odvolaniu. 12. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.09.2021 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.). 13. Preskúmaním súdneho spisu, so zohľadnením odvolacej argumentácie žalovaného, sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom sa zaoberal posudzovaním dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie sumy 5.086,89 eura s príslušenstvom, dospejúc k záveru, že žalovaný porušil povinnosť podľa § 10 ods. 1 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z., keď ako poistený neoznámil žalobcovi, s ktorým mal uzatvorenú poistnú zmluvu, vznik škodovej udalosti zo dňa 25.01.2013, a preto sa žalobca, ktorý vyplatil poškodenému poistné plnenie v celkovej sume 7.678,59 eura, voči nemu v súlade s § 12 ods. 1 písm. g) citovaného zákona dôvodne domáhal jeho zaplatenia v časti 5.086,89 eura. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým záverom, pričom na ustálený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 381/2001 Z.z., ako i Občianskeho zákonníka a svoje dôvody, pre ktoré žalobe v plnom rozsahu vyhovel, a nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného, dostatočne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil; v tomto smere preto odvolací súd nesúhlasil s odvolacou námietkou žalovaného a napadnuté rozhodnutie nepovažoval za arbitrárne, bez relevantného odôvodnenia. 14. V ďalšom odvolací súd udáva, že pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentoval tým, že v čase škodovej udalosti nebol vlastníkom, prevádzkovateľom a ani oprávneným držiteľom motorového vozidla, ktorého prevádzkou vznikla škoda na motorovom vozidle zn. B. F., vlastníka p. G. W., túto okolnosť neuviedol v konaní pred súdom prvej inštancie. V civilnom súdnom konaní, ovládanom zásadou kontradiktórnosti, je kladený zvýšený dôraz na strany sporu, aby uniesli bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, a preto pokiaľ žalovaný nevyužil dostupné prostriedky procesnej obrany a pred súdom prvej inštancie nenamietal okolnosti týkajúce sa vlastníctva a držby, príp. prevádzky motorového vozidla, nemôže následne v odvolacom konaní, v snahe zvrátiť pre neho nepriaznivú situáciu, bez splnenia predpokladov podľa § 366 C.s.p., uvádzať nové okolnosti, ktorými mohol argumentovať už v prvoinštančnom konaní. Na tieto jeho novo uvádzané skutkové tvrdenia, ako i na námietku premlčania, ktorú vzniesol až vo vyjadrení zo dňa 20.02.2020, a teda po uplynutí lehoty na podanie odvolania, odvolací súd nemohol v zmysle § 366 a § 365 ods. 3 C.s.p. prihliadať. 15. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že jedinou skutočnosťou, ktorú žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie namietal, bolo, že v roku 2013 neuhradil poistku; túto jeho argumentáciu pritom vyhodnotil konajúci súd za nepreukázanú. I keď v zmysle tzv. negatívnej dôkaznej teórie platí, že neexistencia niečoho majúca trvajúci charakter sa nepreukazuje, a preto odvolaciemu súdu nie je zrejmé ako by žalovaný tvrdenú skutočnosť preukázal, okolnosť nezaplatenia poistného, splatného v roku 2013, nebola pre rozhodnutie vo veci podstatná. V konaní nebolo sporné, že strany sporu uzavreli dňa 08.03.2010 poistnú zmluvu, v ktorej sa dohodli na splatnosti poistného ročne, ku dňu 08.03. príslušného kalendárneho roka. Pokiaľ žalovaný zaplatil poistné v roku 2012, toto pokrývalo i obdobie vzniku škodovej udalosti, ktorá nastala dňa 25.01.2013, nakoľko ďalšia splatnosť poistného mala nastať dňa 08.03.2013; preto i prípadné nezaplatenie poistného splatného v roku 2013 nemalo na trvanie poistného vzťahu žiaden vplyv. 16. Vo vzťahu k námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, ktorú žalovaný odôvodnil novo uvádzanými skutkovými tvrdeniami o tom, že v rozhodnom čase už nebol vlastníkom, prevádzateľom a ani oprávneným držiteľom motorového vozidla, a preto nebol povinný nahlásiť škodovú udalosť, odvolací súd udáva tak, ako uviedol vyššie, že na tieto tvrdenia v zmysle § 366 C.s.p. neprihliadal. Žalovaný však súčasne namietal nesprávne právne posúdenie veci konajúcim súdom spočívajúce v tom, že u neho neboli splnené predpoklady pre aplikáciu § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z.; tejto odvolacej argumentácii žalovaného nemohol odvolací súd priznať úspech. 17. Z ustanovenia § 10 ods. 1 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. vyplýva povinnosť poisteného oznámiť poisťovni vznik škodovej udalosti nastalej mimo územia Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jej vzniku. Za poisteného pritom treba považovať toho, na koho sa vzťahuje poistenie zodpovednosti (§ 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z.z.), a preto je ním vodič motorového vozidla, ktorý nehodu zavinil podľa § 420 Občianskeho zákonníka, ale i prevádzateľ motorového vozidla podľa § 427 Občianskeho zákonníka, ten, kto použije dopravný prostriedok bez vedomia alebo proti vôli prevádzateľa (§ 430 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ako aj prevádzateľ podniku, v ktorom sa oprava vykonáva. 18. Z nesporných skutkových tvrdení v konaní pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalovaný bol poistníkom, teda osobou, ktorá uzatvorila poistnú zmluvu so žalobcom, pričom v čase škodovej udalosti bol i prevádzateľom motorového vozidla, t.j. tým, ktorý mal právnu a faktickú možnosť disponovať daným dopravným prostriedkom. Zodpovednosť prevádzateľa je podmienená alternatívne buď právnym panstvom nad motorovým vozidlom, teda jeho vlastníctvom alebo faktickou možnosťou ním disponovať podľa § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. Na žalovaného, ako v tom čase vlastníka a prevádzateľa motorového vozidla, sa preto vzťahovala oznamovacia povinnosť voči poisťovni; túto si však podľa jeho vlastných vyjadrení nesplnil. V konaní nebolo sporné, že žalobca v dôsledku škodovej udalosti vyplatil poškodenému vlastníkovi motorového vozidla zn. B. F., V.. G. W., plnenie v celkovej sume 7.678,59 eura, ktoré následne, v sume 5.086,89 eura, žiadal uhradiť žalovaným, majúc za to, že splnil podmienky pre uplatnenie postihového nároku v zmysle § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z. Pokiaľ žalovaný namietal, že poistnú udalosť nespôsobil, ani nezapríčinil jej vznik, odvolací súd udáva, že táto okolnosť nie je pre úspech v spore relevantná. Pojem spôsobenie škody obsiahnutý v ustanovení § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z. treba totiž vykladať v spojení s § 10 ods. 1 až 4 citovaného zákona, ktorý viaže porušenie tam označených povinností na osobu poisteného, a preto je možné ho uplatniť vo všetkých prípadoch, keď je daná zodpovednosť subjektu za škodu spôsobenú motorovým vozidlom, či už je objektívneho alebo subjektívneho charakteru. Predmetný pojem „spôsobenie škody“ je teda potrebné vykladať v zmysle existencie zodpovednosti za škodu; v takom prípade je daný nárok na náhradu vyplateného poistného plnenia aj voči prevádzateľovi motorového vozidla ako subjektu zodpovedajúceho za škodu objektívne, t.j. aj voči žalovanému. V prípade použitia výkladu zvoleného žalovaným by sa pojem „spôsobenie škody“ chápal len ako zavinenie škody, t.j. len v zmysle subjektívnej zodpovednosti, kedy by nositeľom tejto povinnosti bol iba vodič motorového vozidla, ktorý škodu zavinil; tento výklad by však nezodpovedal sledovanému úmyslu a účelu zákona č. 381/2001 Z.z. (k tomu aj publikácia Poistné zmluvy, autor Q. V., Q. Š., C.H. Beck 2012, str. 345). Napokon, odvolací súd poukazuje podporne i na ustanovenie § 438 Občianskeho zákonníka, ktorý sleduje vysporiadanie škodcov voči poškodenému. Použitie pojmu škodca by mohlo evokovať účasť na spôsobení škody v zmysle vzniku škody v dôsledku priameho konania, či opomenutia škodcu, t.j. mohlo by evokovať charakter subjektívnej zodpovednosti. Predmetné ustanovenie však zastrešuje okruh akýchkoľvek nárokov zo vzniknutej škody, vrátane tých vyplývajúcich z objektívnej zodpovednosti. Preto treba rozšíriť význam pojmu „spôsobenie škody“ ako zodpovednosti za škodu. Na uvedenom základe je postihový nárok daný už zodpovednosťou za škodu, ktorá je čo do právneho základu, ako aj momentu vzniku škody zhodná so vznikom škody. Jeho uplatnenie pritom nemožno považovať za rozporné s dobrými mravmi, ako namietal žalovaný, keďže žalobca realizoval len to oprávnenie, ktoré mu zákon č. 381/2001 Z.z. priznával. Bolo pritom na výlučnej vôli žalobcu, či si uplatní svoj nárok voči žalovanému ako poistníkovi alebo sa bude totožného nároku domáhať voči poistenému - vodičovi motorového vozidla v zmysle § 12 ods. 2 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z. 19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno uzavrieť, že žalovaný v odvolaní neuviedol také tvrdenia a argumenty, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé zmeniť závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. I napriek tomu však odvolací súd v zmysle § 388 C.s.p. zmenil výrok rozsudku súdu prvej inštancie a zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 5.086,89 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 2.315,37 eura od 01.08.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 1.398,72 eura od 01.09.2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.372,80 eura od 01.02.2013 do zaplatenia, v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku, avšak len za účelom jeho formálnej nápravy, tak, aby tento spĺňal podmienku určitosti a vykonateľnosti súdneho rozhodnutia, nakoľko konajúci súd v ňom pri priznaní úroku z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 1.398,72 eura počnúc od 01.09.2013 opomenul ohraničiť čas trvania povinnosti žalovaného, ktorý žalobca podľa skutkových tvrdení uvedených v žalobe viazal na moment zaplatenia. Uvedená zmena napadnutého rozhodnutia však nemá vplyv na jeho vecnú správnosť, rovnako nemá vplyv na úspech žalobcu v konaní pre účely rozhodovania o trovách konania. 20. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov (prvoinštančného a odvolacieho) konania podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal v prvoinštančnom, ako aj v odvolacom konaní úspech, priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov konania. 21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).