Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4CoPr/2/2021 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117229640 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1117229640.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobkyne: S. M., nar. X.XX.XXXX, bytom J. XX, C., zast.: MAREK PARTNERS, s.r.o., so sídlom Mudroňova 51, Bratislava, IČO: 47 960 264, proti žalovanému: Tiger Stores Slovakia, s.r.o., so sídlom Obchodná 43-49, Bratislava, IČO: 46 924 469, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe a náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 26. februára 2020 č.k. 7Cpr 1/2018-142 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa voči žalovanému domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe listom žalovaného zo dňa 13.10.2017, podľa ktorého mal pracovný pomer medzi ňou a žalovaným skončiť 13.10.2017, je neplatné a náhrady mzdy vo výške 1.300 Eur v sume dvojnásobku jej priemerného mesačného zárobku podľa § 134 Zákonníka práce, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, ako i náhrady trov konania. Žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. 2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobkyňou tým, že žalobkyňa pracovala pre žalovaného ako asistentka predaja, v predajni „V. P.“, v nákupnom centre R., v období od 02.10.2017 do 13.10.2017. Žalovaný nemal žalobkyni predložiť a dať jej podpísať pracovnú zmluvu, ktorá by upravovala jej pracovné podmienky, a to ani pri nástupe do práce, ani v priebehu trvania pracovného pomeru. Dňa 13.10.2017 bolo žalobkyni jej nadriadenou (vedúcou predajne v obchodnom centre R.) oznámené, že s ňou žalovaný končí pracovný pomer v skúšobnej dobe. Neskôr bolo žalobkyni doručené písomné oznámenie žalovaného zo dňa 13.10.2017 o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe ku dňu 13.10.2017. Žalovaná bola v čase začatia aj ukončenia pracovného pomeru maloletá, t.j. nemala ešte XX rokov, ktorá skutočnosť nebola zohľadnená žalovaným pri dojednávaní podmienok pracovného pomeru a žalovaný (podľa názoru žalobkyne) porušil niekoľko ustanovení Zákonníka práce, ktoré mali slúžiť predovšetkým na jej ochranu, ako maloletej zamestnankyne. Keďže písomná pracovná zmluva medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnancom nebola uzavretá v deň nástupu do práce (02.10.2017) ani pred týmto dňom, nemohla byť platne dohodnutá skúšobná doba. Z uvedeného dôvodu preto nemohlo podľa žalobkyne dôjsť k platnému skončeniu pracovného pomeru medzi ňou a žalovaným a preto považuje skončenie jej pracovného pomeru so žalovaným v skúšobnej dobe podľa § 72 Zákonníka práce za neplatné. Listom zo dňa 31.10.2017 označeným ako Stanovisko k skončeniu pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa v skúšobnej dobe žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu informovala žalovaného o svojom názore, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe je podľa jej názoru neplatné a zároveň ho informovala, že netrvá na ďalšom zamestnávaní. Zároveň vyzvala žalovaného na splnenie jej zákonných nárokov v zmysle § 79 ods. 5 Zákonníka práce. Na list jej právneho zástupcu reagovala pani C.. B. C., právna zástupkyňa žalovaného, e-mailom zo dňa 10.11.2017, ktorá priznala, že pracovná zmluva žalobkyni doručená nebola a že je ochotná priznať jej mzdu za maximálne dva mesiace, a to vo výške dvojnásobku hrubej mzdy 870 Eur (t.j. 2 x 435 Eur za mesiac); ponúkla urovnanie, podľa ktorého žalovaný žalobkyni vyplatí vo výplatnom termíne 20.11.2017 mzdu za dva mesiace. Právny zástupca žalobkyne reagoval e-mailom zo dňa 24.11.2017, v ktorom informoval právnu zástupkyňu žalovaného, že nároky žalobkyne je potrebné počítať z hrubej mzdy vo výške 650 Eur, ktorá s ňou bola dohodnutá (v ústnej forme) pri jej nástupe do práce. Zároveň vyzval žalovaného na uzavretie dohody o urovnaní v lehote do 04.12.2017. Právna zástupkyňa žalovaného napriek urgencii zo dňa 04.12.2017 na e-mail zo dňa 24.11.2017 do dnešného dňa nereagovala. Ako je zrejmé z vyššie opísaných skutočností, výška mzdy žalobkyne nebola dohodnutá písomne a môže byť považovaná za spornú. Právna zástupkyňa žalovaného tvrdí, že žalobkyňa mala dohodnutú mzdu vo výške 435 Eur mesačne (v hrubom). Žalobkyni však pri nástupe do práce povedali, že jej mesačná mzda (v hrubom) bude 650 Eur, preto pri uplatňovaní nárokov uvedených v žalobe vychádza z toho, že jej mesačná mzda bola dohodnutá vo výške 650 Eur. V zmysle listu žalovaného zo dňa 13.10.2017 mal pracovný pomer so žalobkyňou okamžite skončiť dňa 13.10.2017. Žalobkyni nemal byť návrh pracovnej zmluvy datovaný dňom 02.10.2017, predložený žalovaným, tento jej nikdy nemal byť poskytnutý na posúdenie a podpísanie. Za nepravdivé označila tvrdenie žalovaného, že návrh pracovnej zmluvy jej bol daný k podpisu v deň jej nástupu do práce a vzala si ho na posúdenie rodičom. Rovnako tak dokument označený ako Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, datovaný dňom 13.10.2017, bol žalobkyni doručený až dodatočne po tom, ako sa do veci zapojili jej právni zástupcovia. Podľa názoru žalobkyne žalovaný tieto dokumenty účelovo vyrobil až po tom, ako so žalobkyňou neplatne skončil pracovný pomer a začala sa prostredníctvom svojich právnych zástupcov domáhať svojich práv vyplývajúcich jej zo Zákonníka práce. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že časť mzdy vo výške 107,04 Eur jej zaplatil žalovaný až dňa 04.12.2017, teda až takmer dva mesiace po neplatnom skončení pracovného pomeru ku dňu 13.10.2017. Je totiž zrejmé, že ak by žalovaný mal už ku dňu 13.10.2017 k dispozícii pracovnú zmluvu obsahujúcu údajne dohodnutú mzdu vo výške 435 Eur a písomné skončenie pracovného pomeru datované dňom 13.10.2017, nič by mu nebránilo, aby už začiatkom novembra 2017 vysporiadal mzdu žalobkyne spolu s ostatnými mzdami svojich zamestnancov za október 2017. Postup žalovaného však nasvedčuje tomu, že až po tom, čo medzi ním a právnymi zástupcami žalobkyne prebehla komunikácia ohľadom mimosúdneho riešenia právnych nárokov žalobkyne, a bolo jasné, že vec skončí pred súdom, žalovaný účelovo pristúpil k produkovania dokumentov, ktorými by mohol dosiahnuť zníženie sebe spôsobenej škody na minimum, najmä v podobe zníženie dohodnutej mzdy žalobkyne na zákonné minimum 435 Eur. Z uvedeného postupu žalovaného sa žalobkyni javí, že ak by nevyhľadala právnu pomoc, žalovaný by jej možno ani žiadnu mzdu nevyplatil. Žalobkyňa si uplatňuje náhradu mzdy za dva mesiace, pričom mzda predstavuje sumu 650 Eur v hrubom, pretože táto suma jej bola ponúknutá pred nástupom do práce a s ňou ústne súhlasila. Keďže žalobkyni nebola daná na podpis žiadna pracovná zmluva, je zrejmé, že dohodnutá výška mzdy zostáva medzi stranami sporná, preto na dôkaz svojho tvrdenia predložila ako dôkazné prostriedky, potvrdzujúce dôvodnosť jej tvrdenia, že dohodnutá mesačná mzda predstavovala sumu 650 Eur v hrubom: Inzerát žalovaného zverejnený internetovom portály Profesia.sk pre pozíciu „Asistent/ ka Predaja“ pre miesto práce J.: Zobrazenie pracovného inzerátu Žalovaného, dostupný na webovej adrese: https://www.profesia.sk/praca/tiger-stores-slovakia/M. (snímaný dňa 22.08.2019) - Príloha č. 1 V tomto inzeráte je ponúkaná mzda 650 Eur brutto. Zároveň žalobkyňa poukázala na vetu v inzeráte: „Predchádzajúce znalosti z predajne sú vítané, ale nie sú potrebné, všetko Ťa veľmi radi zaučíme.“ Z uvedeného vyplýva, že aj pri absencii skúseností zamestnanca bol žalovaný pripravený ponúknuť mu mzdu vo výške 650 Eur v hrubom. Žalobkyňa taktiež predložila pracovné inzeráty v ďalších obchodných prevádzkach v obchodnom centre R., v ktorých sú ponúkané ešte vyššie nástupné mzdy, ako jej boli ponúknuté, a to: Pracovný inzerát prevádzky Y. G. ponúka nástupnú mzdu 750 Eur v hrubom: Zobrazenie pracovného inzerátu prevádzky Y. G., dostupný na webovej adrese: https://R..sk/predavac-predavacka- chovatelske-potreby-R.-0 (snímaný dňa 22.08.2019) - Príloha č. 2, Pracovný inzerát prevádzky G. O. ponúka nástupnú mzdu 700,- EUR v hrubom:, Zobrazenie pracovného inzerátu prevádzky Y. G., dostupný na webovej adrese: https://R..sk/hladame-kolegov-tpp-0 (snímaný dňa 22.08.2019) - Príloha č. 3 Z uvedených dôkazov je zrejmé, že je celkom mimo reality tvrdenie žalovaného, že obchodná prevádzka žalovaného v obchodnom centre R. mohla ponúkať nástupný plat len vo výške 435 Eur. K rovnakej otázke zároveň žalobkyňa navrhuje vypočuť aj vedúcu predajne žalovaného, ktorá žalobkyňu prijímala do zamestnania a dohadovala s ňou pracovné podmienky. Žalobkyňa pozná len je krstné meno I.. Jej osobné údaje potrebné na jej predvolanie tak bude musieť oznámiť súdu žalovaný. 3. Žalovaný sa k žalobe písomne nevyjadril. 4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, svedkov: S. E., Ľ. M., oboznámil sa s predloženými listinnými dôkazmi: pracovnou zmluvu zo dňa 2.10.2017, osobným dotazníkom, životopisom, zoznamom zamestnancov za 10/2017, prihláškou zo dňa 2.10.2017 a odhláškou zo zdravotnej poisťovne A. zo dňa 13.10.2017, registračným listom FO zo Soc. poisťovne, výplatnou páskou žalobkyne, mzdovým listom žalobkyne, emailovou komunikáciou zo dňa 10.11.2017, 24.11.2017 a 18.10.2017, Stanoviskom k skončeniu pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa v skúšobnej dobe zo dňa 31.10.2017 , E-mail pani C.. B. C. zo dňa 10.11.2017, E-mail s odpoveďou pre pani C.. B. C. zo dňa 24.11.2017, pracovným inzerátom žalovaného na webovej adrese: https:// www.profesia.sk/praca/tiger-stores-slovakia/M. (snímaný dňa 22.08.2019), ako ostatným obsahom spisu. Z Registračného listu FO Soc. poisťovne a.s. mal za preukázané, že žalovaný žalobkyňu prihlásil do poisťovne od 02.10.2017, dátum vyplnenia formulára 29.09.2017 o 10:01:46 a z Registračného listu FO Soc. poisťovne a.s., že žalovaný žalobkyňu odhlásil z poistenia od 13.10.2017, dátum vyplnenia formulára 12.10.2017 o 14:13:12. Z Listu dávky zdravotnej poisťovne A. mal preukázané, že žalovaný žalobkyňu prihlásil na dávky od 02.10.2017 a odhlásil k 13.10.2017. Z osobného dotazníka žalobkyne zistil, že má ukončené základné vzdelanie. Z pracovnej zmluvy zo dňa 02.10.2017 mal za preukázané, že žalovaný dňa 02.10.2017 podpísal pracovnú zmluvu pre žalobkyňu, na základe ktorej mala pre žalovaného pracovať ako asistentka predaja v J., s dňom nástupu do práce 02.10.2017, na dobu neurčitú, s príjmom 435 Eur brutto, skúšobná doba v dĺžke 3 mesiace. Dňa 13.10.2017 bolo žalobkyni dané Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa § 72 Zák. práce, bez uvedenia dôvodu. Z plnej moci X. N. zo dňa 02.01.2017 mal za preukázané, že táto je žalovaným splnomocnená podľa písm. b) k tomu, aby uzatvárala pracovné zmluvy a obdobné zmluvy zo zamestnancami a brigádnikmi a tiež ich ukončovala. Podľa informácie zo Slovenskej pošty zo dňa 15.10.2019 bola zásielka O. XXXXXXXSK adresovaná žalobkyni bola dodaná dňa 20.10.2017. Z Inzerátu žalovaného uverejneného internetovom portály Profesia.sk pre pozíciu „Asistent/ka Predaja“ pre miesto práce J.: Zobrazenie pracovného inzerátu Žalovaného, dostupný na webovej adrese: https://www.profesia.sk/ praca /tiger-stores-slovakia/M. (snímaný dňa 22.08.2019) - Príloha č. 1 mal za preukázané, že je v ňom žalovaným ponúkaná mzda 650 Eur brutto. Zároveň je v inzeráte uvedené: „Predchádzajúce znalosti z predajne sú vítané, ale nie sú potrebné, všetko Ťa veľmi radi zaučíme.“ Pracovný inzerát prevádzky Y. G. ponúka nástupnú mzdu 750 Eur v hrubom: Zobrazenie pracovného inzerátu prevádzky Y. G., dostupný na webovej adrese: https://R..sk/predavac-predavacka-chovatelske-potreby-R.-0 (snímaný dňa 22.08.2019) - Príloha č. 2, Pracovný inzerát prevádzky G. O. ponúka nástupnú mzdu 700 Eur v hrubom:, Zobrazenie pracovného inzerátu prevádzky Y. G., dostupný na webovej adrese: https://R..sk/ hladame-kolegov-tpp-0 (snímaný dňa 22.08.2019) - Príloha č. 3. Z emailu S. E. zo dňa 18.10.2017 mal za preukázané, že žalobkyni, p. S. a otcovi žalobkyne bola preposlaná elektronická verzia dokumentu - Ukončenie pracovného pomeru, kde je uvedené, že žalobkyni bol tento dokument zasielaný aj na adresu jej trvalého bydliska, nakoľko sa nedostavila osobne, ako bolo dohodnuté. Listom zo dňa 31.10.2017 označeným ako Stanovisko k skončeniu pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa v skúšobnej dobe žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu informovala žalovaného o tom, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe je podľa jej názoru neplatné a zároveň ho informovala, že netrvá na ďalšom zamestnávaní. Žalobkyňa si zároveň uplatnila nárok na náhradu mzdy vo výške dvojnásobku priemerného mesačného zárobku, tiež požiadala o „určité finančné zadosťučinenie vo forme náhrady mzdy nad rámec minimálnych zákonných nárokov“. C..B. C. odpovedala mailom zo dňa 10.11.2017, že ako právny zástupca žalovaného pracovnú zmluvu pre žalobkyňu podpísala dňa 02.10.2017 a nevie, z akého dôvodu sa nedostala k žalobkyni, s tým, že vyvodí z toho dôsledky pre manažérku predajne. Uviedla, že žalovaný nezamestnáva žiadneho zamestnanca bez písomnej pracovnej zmluvy. Žalobkyni dali výpoveď v skúšobnej dobe, pretože po odpracovaní 50 hodín neboli jej nadriadené s jej prácou vôbec spokojné. Ponúkla urovnanie, že žalobkyni sú ochotní priznať mzdu za dva mesiace, pri hrubej mzde 435 Eur, ktorá jej bude vyplatená vo výplatnom termíne 20.12. Právny zástupca žalobkyne mailom zo dňa 24.11.2017 predložil žalovanému predstavu o urovnaní, na základe ktorej sa domáhal pre žalobkyňu vyplatenia náhrady mzdy vo výške 650 Eur za tri mesiace, ako i náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 280 Eur + DPH. Zo mzdového listu žalobkyne za r. 2017 a výplatnej pásky mal za preukázané, že žalovaný jej vyplatil mzdu vo výške 107,04 Eur netto, dňa 04.12.2017, pri tarife 435 Eur, za odpracovaný čas od 02.10.2017 do 13.10.2017, počet hodín 50. V Čestnom prehlásení X. N. zo dňa 05.12.2019 táto prehlasuje, že dňa 13.10.2017 podpísala dokument Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, s ktorým bol so žalobkyňou skončený pracovný pomer dňom 13.10.2017. 5. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení § 17 ods. 2,3, § 18, § 38 ods. 1,3,4, § 40 ods. 3, § 41 ods. 4, § 42 ods. 1, § 43 ods. 1,2, § 45 ods. 1 a 3, § 46, § 59 ods. 1, § 72 ods. 1, § 77, § 79 ods. 4 písm. b) a ods. 5 Zákonníka práce, § 151 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 6. Konštatoval, že žalobkyňou uplatnený nárok posudzoval ako pracovnoprávny nárok, t.j. podľa Zákonníka práce. Vychádzal z ustanovenia § 1 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy. Podľa ods. 4, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Medzi stranami nemal za sporné, že žalobkyňa bola ku dňu nástupu do zamestnania u žalovaného C., mala XX rokov a XX mesiacov, mala ukončené iba základné vzdelanie a bola bez pracovných návykov. Za sporné mal, či vznikol medzi stranami sporu pracovný pomer, či na základe písomne uzatvorenej pracovnej zmluvy, ústnou formou uzatvorenej pracovnej zmluvy alebo vznikla iba faktická závislá práca. Podľa právneho zástupcu žalobkyne v žalobe zo dňa 11.12.2017 písomná pracovná zmluva medzi stranami sporu nebola uzatvorená v deň nástupu do práce, 02.10.2017, ani pred týmto dňom. Návrh pracovnej zmluvy datovaný dňom 02.10.2017, predložený žalovaným, žalobkyňa nikdy nevidela a nikdy jej nebol poskytnutý na posúdenie rodičom a podpísanie mal za účelový výmysel žalovaného. Navrhol vypočuť vedúcu predajne žalovaného, ktorá žalobkyňu prijímala do zamestnania a dohadovala s ňou pracovné podmienky. Žalobkyňa pozná len je krstné meno I.. Jej osobné údaje potrebné na jej predvolanie bude musieť oznámiť súdu žalovaný. V dôsledku toho nebola platne dohodnutá skúšobná doba a preto nemohlo dôjsť k platnému skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou v skúšobnej dobe, zároveň tvrdil, že mzdové nároky žalobkyne treba odvodzovať od ústnej formy pracovnej zmluvy, ktorá bola so žalobkyňou uzatvorená pri nástupe do zamestnania. Neskôr tvrdil, že nakoľko žalobkyňa mala uzatvorený pracovný pomer so žalovaným, ktorého základom nebola podpísaná pracovná zmluva, išlo o faktický pracovný pomer. Riešia druhý nárok, či žalobkyňa mala nárok na náhradu mzdy vo výške 650 Eur brutto alebo 430 Eur. K týmto tvrdeniam súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný (jeho zástupkyňa) C.. C. v e-maili zo dňa 10.11.2017 priznala, že pracovná zmluva žalobkyni doručená nebola, že táto v ňom len uviedla, že ako právny zástupca žalovaného pracovnú zmluvu pre žalobkyňu podpísala dňa 02.10.2017 a nevie, z akého dôvodu sa k žalobkyni nedostala. V spore C.. C. v zmysle § 151 ods. 2 CSP účinne tvrdenie právneho zástupcu poprela a uviedla vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach tak, že po pracovnom pohovore so žalobkyňou, kedy táto o prácu prejavila záujem, dohodli sa na nástupe do práce dňa 02.10.2017, žalovaný žalobkyňu, ako zamestnávateľa, prihlásil v zmysle zákona, deň pred nástupom do práce, do sociálnej a zdravotnej poisťovne a to dňa 29.9.2017. Ona osobne písomne vyhotovenú pracovnú zmluvu pre žalobkyňu za žalovaného podpísala, vyplývalo jej to z jej pracovného zaradenia ako vedúceho zamestnanca žalovaného, bola regionálnou manažérkou pre ČR a SR. Ďalej šetrením v predajni zistila, že pracovná zmluva zo dňa 02.10.2017, ktorú osobne podpísala, bola žalobkyni predložená k podpisu manažérkou na zmene, I. P., v deň nástupu do práce, dňa 02.10.2017. Keďže žalobkyňa bola v tom čase mladistvá, žalobkyňa ju požiadala, aby jej písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy, pred jej podpisom, dala na vyjadrenie rodičom. Manažérka I. P. jej vyhovela, nepredpokladala, že žalobkyňa pracovnú zmluvu nepodpíše a preto jej prácu pridelila. Nakoľko pracovný pomer žalovaný so žalobkyňou skončil v skúšobnej dobe vo veľmi krátkom čase, trval 5 dní, pričom nešlo o nepretržitú prácu, ale v dni 2., 4., 6., 9., 10. októbra 2017, pre nespokojnosť s výsledkami jej práce, žalovaný si neuvedomil, že mu žalobkyňa písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy ňou podpísané, nedoručila. 7. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že pracovná zmluva vyhotovená v písomnej forme zo dňa 02.10.2017, s podpisom a pečiatkou žalovaného bola vydaná na akceptáciu a podpis žalobkyni, ako druhej zmluvnej strane, a to predovšetkým samotnou výpoveďou otca žalobkyne p. Ľ. M., ktorý vypovedal, že „dcéru žiadal o to, aby mu pracovnú zmluvu priniesla na vyjadrenie“ a tiež potvrdil, že „dcéra mu povedala, že jej dajú pracovnú zmluvu v písomnej forme“. Napokon uviedol, že „nešlo o zlyhanie vedúcej predajne, že by jej táto nedala pracovnú zmluvu.“ Žalovaný preto dôvodne predpokladal, že pracovný pomer vznikne na základe písomne vyhotovenej pracovnej zmluvy zo dňa 02.10.2017, pretože žalobkyňa v rámci pracovného pohovoru, netvrdila opak. Preto ju žalovaný riadne a v zákonných lehotách, pred nástupom do zamestnania prihlásil do príslušných poisťovní, čo mal súd za preukázané listinnými dôkazmi zo dňa 29.09.2017, z ktorých jeho úmysel jednoznačne vyplýva. Uviedol tiež, že vyjadrenie zákonného zástupcu žalobkyne, ako mladistvej, zamestnávateľom na uzatvorenie pracovnej zmluvy je prejavom v rámci predzmluvných vzťahov, avšak bezprostredne nesmeruje k vzniku, zmene a zániku práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch. Je to prejav vôle subjektu rozdielneho od účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Zákonník práce ho považuje za prejav vôle, ktorý nie je právnym úkonom a označuje ako „faktický úkon“. Na tieto faktické úkony sa nevzťahujú všeobecné ustanovenia Zákonníka práce, ani všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov. Preto uzavrel, že hoci vyjadrenie zákonného zástupu žalobkyne v zmysle § 41 ods. 3 a 4 Zák. práce žalovaný nežiadal, došlo síce k porušeniu jeho zákonnej povinnosti, ktoré by však nemalo za následok neplatnosť právneho úkonu. Na rozdiel od § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý nedodržanie písomnej formy sankcionuje neplatnosťou, v pracovnom práve je právny úkon, pri ktorom nebola dodržaná zákonom vyžadovaná písomná forma neplatný len vtedy, ak to zákon výslovne zakotvuje pomocou dikcie „inak je neplatný“, čo nie je prípad vzniku pracovného pomeru na základe písomnej pracovnej zmluvy. Konštatoval, že vznik zmluvy v pracovnom práve predpokladá splnenie troch základných podmienok: návrh (oferta), prijatie návrhu (akceptácia) a vzájomná zhoda vôle subjektov. Po oboznámení sa s písomne vyhotovenou pracovnou zmluvou žalovaným zo dňa 02.10.2017 mal za preukázané, že táto obsahuje všetky podstatné náležitosti ako sú uvedené v § 43 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, tiež i dojednanie mzdových nárokov, kedy v bode 4/1,2 bola mzda stanovená zamestnávateľom vo výške 435 Eur brutto, splatná do 20.dňa kalendárneho mesiaca, čím mal túto za platný právny úkon a žalobkyňa nemala podľa neho právny dôvod takúto zmluvu neuzavrieť. Ďalej uviedol, že písomná forma právneho úkonu predpokladá tiež splnenie dvoch podmienok: existenciu písomnosti a existenciu vlastnoručného podpisu. Nakoľko by zostalo iba v špekulatívnej rovine zistenie, či žalobkyňa prijala návrh na uzavretie zmluvy zo dňa 02.10.2019 alebo nie, po vyhodnotení dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach mal za preukázané, že nakoľko na pracovnej zmluve zo dňa 02.10.2017, ktorú súdu predložil žalovaný, absentuje vlastnoručný podpis žalobkyne, ako prejav prijatia tohto návrhu, pracovná zmluva zo dňa 02.10.2017 platne v písomnej forme nevznikla. Medzi stranami totiž nebolo sporné, že žalobkyňa doposiaľ návrh pracovnej zmluvy nepodpísala a to napriek tomu, že je spôsobilá na právne úkony, pretože v r. 2017 mala viac ako XX rokov, takmer XX rokov, aktuálne je plnoletá. Vyvodil tak záver, že k vzniku písomne uzatvorenej pracovnej zmluvy medzi stranami sporu nedošlo. Skúmal ďalej tvrdenie žalobkyne, že k vzniku pracovného pomer došlo medzi ňou a žalovaným na základe ústnej pracovnej zmluvy s odôvodnením, že sa so žalovaným dohodla na podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy, ako ich uviedla pred súdom a to: druh práce - dokladanie tovaru, výšku mzdy - 650 Eur brutto, skúšobnú dobu - 3 mesiace, zdá sa jej, že išlo - o trvalý pracovný pomer. Spornou bolo dojednanie o mzde. Žalobkyňa uvádzala ako dohodu sumu 650 Eur mesačne, žalovaný sumu 435 Eur mesačne. Žalobkyňa mzdu vo výške 650 Eur mesačne brutto preukazovala inzerátmi žalovaného, či irelevantne pracovnými ponukami iných zamestnávateľských subjektov, avšak nie v rozhodnom spornom období vzniku faktickej závislej práce, čo bolo 2/2017, ale až inzerátmi z r. 2018, čím nemal jej tvrdenie za pravdivé. Žalovaný toto jej tvrdenie popieral tým, že nemal záujem o uzatvorenie pracovného pomeru v ústnej forme, nakoľko s každým zamestnancom totiž uzatvára pracovnú zmluvu v písomnej forme. Preto písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy predložil k podpisu žalobkyni dňa 02.10.2017, t.j. pri nástupe do práce, čo mal súd po vykonanom dokazovaní za pravdivé. Predovšetkým žalovaný rezolútne popieral, že by sa so žalobkyňou dohodol na výške mzdy 635 Eur brutto, s odvolaním sa na písomne vypracovanú pracovnú zmluvu zo dňa 02.10.2017, kde jej ponúkal mzdu vo výške 435 Eur brutto, ako mzdu minimálnu, s ohľadom nato, že mala iba základné vzdelanie, nemala žiadne pracovné návyky a zručnosti, pred súdom vypovedala, že to bola jej prvá práca a naviac tým, že bola mladistvá, žalovaný s ňou nemohol platne uzatvoriť Dohodu o hmotnej zodpovednosti. Napokon právny zástupca žalobkyne účinne nepoprel tvrdenie žalovaného, že v rozhodnom období v r. 2017 nemal za povinnosť zverejňovať výšku ponúkanej mzdy, ako to pred súdom uviedla aj svedkyňa, S. E., manažérka žalovaného, že táto povinnosť bola stanovená zákonom až od mája 2018, pričom aj táto svedkyňa potvrdila, že žalobkyni bola ponúknutá minimálna mzda vo výške 435 Eur brutto. Tieto tvrdenia svedkyne na pojednávaní právny zástupca žalobkyne nepoprel, preto ich mal súd prvej inštancie za nesporné. Tvrdenie žalobkyne o vzniku ústnej pracovnej zmluvy medzi nimi nemal za pravdivé tiež z dôvodu, že hoci takúto formu vzniku pracovného pomeru Zákonník práce pozná, založenie pracovného pomeru ústnou pracovnou zmluvou nie je sankcionované neplatnosťou pracovnej zmluvy, ale ide o porušenie ustanovení Zákonníka práce, ktoré môže byť sankcionované zo strany inšpekcie práce, a keďže žalovaný tvrdil, že mal viaceré kontroly zo štátnych orgánov s negatívnym výsledkom, a toto jeho tvrdenie žalobkyňa výslovne nepoprela, mal tieto vyjadrenia žalovaného za nesporné, pritom nevzhliadol žiaden dôvod k tomu, aby žalovaný takto vo veci postupoval, keď vypracovanú pracovnú zmluvu mal v písomnej forme, žalobkyňu riadne nahlásil do poisťovní, pracovný pomer so žalobkyňou založil na základe ústnej pracovnej zmluvy, čím by zákon porušil. Preto súd prvej inštancie skonštatoval, že pracovná zmluva ústnou formou nevznikla. Napokon skúmal ďalšie tvrdenie právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 26.02.2020, že nakoľko jeho klientka pracovnú zmluvu nepodpísala, išlo o „faktický pracovný pomer“. Uviedol, že pokiaľ právny zástupca žalobkyne uvádzal, že ide o „faktický pracovný pomer“, toto označenie nie je správne, pretože nejde o plnohodnotný pracovný pomer, ale o faktickú závislú prácu. Vychádzal z Komentára ZP Barancová a kol. r. 2017: str. 101, že Zákonník práce výslovne neupravuje faktický pracovný pomer. Ide o vzťah založený na základe neplatnej pracovnej zmluvy. Právne následky faktického pracovného pomeru sú rozdielne v závislosti od toho, či neplatnosť pracovnej zmluvy spôsobil zamestnanec. Táto skutočnosť podstatne determinuje rozdielnosť právnych následkov neplatnej pracovnej zmluvy vo vzťahu k zamestnancovi. Uvedená rozdielnosť právnych následkov je priamo založená a vyplýva z § 17 Zák. práce, podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak ju nespôsobil sám. Ak zamestnanec zámerne spôsobí neplatnosť pracovnej zmluvy, treba mu poskytnúť len mzdu (plat) za vykonanú prácu, bez ďalších pracovno-právnych nárokov, ktoré vyplávajú a sú späté s platným pracovným pomerom. Iba v prípade, ak zamestnanec nespôsobil neplatnosť pracovnej zmluvy, je zamestnávateľ povinný poskytnúť mu nielen mzdu (plat), ale aj iné plnenia, ktoré sú viazané inak na platný pracovný pomer (dovolenku a pod). Uviedol tiež, že Zákonník práce vo svojom čl. 2 poukazuje pri každom konaní účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, na súlad s dobrými mravmi. Hoci ZP ani iný pracovnoprávny predpis nevymedzuje pojem „dobré mravy“, na rozdiel od zneužitia práva, zásadu contra bonos mores možno chápať viac ako objektívne. Zásadne sa nevyžaduje, aby si konajúci bol vedomý toho, že koná v rozpore s dobrými mravmi. Je tu viac prítomná subjektívna stránka, zavinenie. Nie každé správanie sa oprávneného subjektu, ktoré je v rozopre s dobrými mravmi, je aj zneužitím práva. Na druhej strane, každé zneužitie práva je správaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Čl. 2 Základných zásad ZP počíta s prípadmi, že subjekt môže právo vykonať aj nedovoleným spôsobom, v rozpore s dobrými mravmi. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie zistil, že v prejednávanom prípade, žalobkyňa ako zamestnanec, dňa 02.10.2017 prácu de facto vykonávať začala, a hoci so žalovaným pracovnú zmluvu neuzavrela v písomnej forme, pracovný pomer vznikol platne. Ako uviedol vyššie, žalobkyňa v spore nepreukázala, že by ohľadom mzdy došlo k platnému dojednaniu so žalovaným na sumu 635 Eur brutto. K tomuto záveru dospel súd prvej inštancie po tom, čo mal výpoveď žalobkyne pred súdom v r. 2019 za nepravdivú s ohľadom na to, že tú, ktorá s ňou vykonávala pracovný pohovor, následne ju prijímala dňa 02.10.2017 do pracovného pomeru, označila ako nejaká „I.“, na meno ktorej si nespomína, pričom u žalovaného 5 dní pracovala, a keď žalovaný uviedol, že táto „I.“ je manažérka a vedúca predajne, jej priezvisko je P., hoci ju spočiatku právny zástupca žalobkyne žiadal v spore vypočuť, od jej výsluchu prekvapivo upustil a to dokonca aj na upozornenie súdu, že táto by mala objasniť spornú skutočnosť, čo sa v deň nástupu do zamestnania udialo. Avšak napokon právny zástupca žalobkyne pred súdom uviedol, že žalobkyňa má manažérku I. P. medzi svojimi „ priateľmi na facebooku“ tiež vedel, že táto „I.“ je pracovne v zahraničí. Žiadal vo veci vyniesť rozsudok, pričom samotný žalovaný nemal námietky voči výsluchu tejto svedkyne. Za daného stavu vyhlásil dokazovanie za skončené, nakoľko v zmysle § 185 CSP môže vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, a iba celkom výnimočne môže súd vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu, ako je to aj v prípade individuálnych pracovnoprávnych sporov, avšak žalobkyňa bola zastúpená zástupcom z radov advokátov, kedy súd predpokladá, že so všetkou starostlivosťou bráni záujmy svojho klienta a zrejme poznal ďalšie okolnosti, pre ktoré od tohto dôkazu upustil. Súd tak z dôvodu hospodárnosti, aby nenavyšoval trovy konania, na jeho žiadosť vo veci rozhodol. Osobu žalobkyne považoval súd prvej inštancie za nedôveryhodnú, ktorá napr. buď klamala alebo jej právny zástupca, ktorý na prvom pojednávaní konanom dňa 17.05.2019, teda takmer po 2 rokoch tvrdil, že spornú pracovnú zmluvu zo dňa 02.10.2017 vidí prvýkrát. Súd prvej inštancie ma za pravdivé tvrdenie žalovaného, že po tom, ako sa otec žalobkyne dožadoval pracovnej zmluvy, táto bola zaslaná žalobkyni, v novembri 2017, čo potvrdil saj samotný otec žalobkyne pred súdom. Nakoľko však žalobkyňa bola v tom čase už plnoletá, ako otec žalobkyne pred súdom potvrdil, že pracovná zmluva prišla na dcérine meno doporučene a dcéra tú zásielku prevzala. S ohľadom v tom čase na vek žalobkyne len predpokladal, že táto sa domnievala, že jej bude ponúknutá mzda 650 Eur brutto, avšak keď zamestnávateľ zistil, že je mladistvá, bez pracovných skúseností, tak jej pochopiteľne ponúkol na začiatok logicky minimálnu mzdu, v tom čase vo výške 435 Eur brutto a keď to žalobkyňa zistila, hoci otec ako zákonný zástupca žiadal predložiť mu na vyjadrenie túto pracovnú zmluvu, túto mu jednoducho zatajila a nakoľko jej za veľmi krátky čas, 5 dní oznámili, že sú s jej prácou nespokojní, že s ňou pracovný pomer končia, oznámila to otcovi a tento začal ex post konať a vec prešetrovať. V danom prípade mal za nesporné, že ku dňu 02.10.2017 mala žalobkyňa ukončené iba základné vzdelanie, ako vypovedala pred súdom, bola to jej prvá práca. Nemala žiadne pracovné návyky, zručnosti a skúsenosti, naviac bola mladistvá, v dôsledku čoho s ňou žalovaný nemohol platne uzavrieť dohodu o hmotnej zodpovednosti. Žalobkyňa sa preto nemohla porovnávať s ostatnými pracovnými silami na trhu práce. Ako vypovedal pred súdom žalovaný, bola jeho prvou mladistvou, ktorú dovtedy zamestnával. Nakoľko žalobkyňa ako zamestnanec spôsobila podľa súdu prvej inštancie neplatnosť pracovnej zmluvy, treba jej v zmysle § 17 ZP poskytnúť len mzdu (plat) za vykonanú prácu, bez ďalších pracovno-právnych nárokov, ktoré vyplývajú a sú späté s platným pracovným pomerom (dovolenku a pod). Mal za to, že tak ako vyplynulo zo mzdového listu žalobkyne, žalovaný postupoval správne, ak žalobkyni za výkon práce za 5 dní, celkom 50 hodín, vyplatil dňa 04.12.2017 mzdu vo výške 107,04 Eur netto, keď na iné jej nárok za danej situácie nevznikol. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že bez ohľadu na to, či k faktickému pracovnému pomeru došlo zo zavinenia zamestnanca alebo bez jeho zavinenia, faktický pracovný pomer je potrebné zo strany zamestnávateľa neodkladne skončiť. Vyslovil, že zvláštnosť skončenia faktického pracovného pomeru spočíva v tom, že ho zamestnávateľ neukončuje spôsobom, ktorý predpokladá § 59 ZP. Citované ust. ZP zakotvuje spôsoby skončenia pracovného pomeru, ktorý bol založený platnou pracovnou zmluvou. Na základe vyššie uvedeného uzavrel, že faktický pracovný pomer mal zamestnávateľ skončiť faktickým neprideľovaním práce bez potreby právneho úkonu smerujúceho k jeho skončeniu, aký je zakotvený v § 59 ZP. V danom prípade žalobkyňa žalovanému oznámila, že nemá záujem pre neho pracovať, v skutočnosti pre neho nepracuje od 13.10.2017, na druhej strane jej žalovaný od 13.10.2017 žiadnu prácu neprideľuje, čím ich právny vzťah bez ďalšieho zanikol a preto bolo nadbytočné rozhodovanie o požadovanom žalobnom návrhu. Uviedol, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielskoz 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzskoz 19. februára 1998). Dal do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. 8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na plnú náhradu trov konania, s tým, že o výške náhrady, ktorú je žalobkyňa povinná zaplatiť žalovanému, súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. 9. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a určiť, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe listom žalovaného zo dňa 13.10.2017, podľa ktorého mal pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným skončiť 13.10.2017, je neplatné, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť jej náhradu mzdy vo výške 1300 Eur brutto, t.j. v sume dvojnásobku jej priemerného mesačného zárobku podľa § 134 Zák. práce a nahradiť jej trovy konania v rozsahu 100%. Odvolanie podala z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie spočíval podľa nej v tom, že v priebehu celého konania nepostupoval v súlade s ustanovením § 181 ods. 2 CSP, podľa ktorého bol povinný určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd prvej inštancie bol tiež povinný uviesť svoje predbežné právne posúdenie veci. Len na pojednávaní konanom dňa 04.09.2019 uviedol nasledovnú vetu, ktorá bola doslovne prepísaná do zápisnice z pojednávania: „Súd dáva predbežné právne posúdenie vo veci podľa § 41 ods. 4 ZP, § 42 ods.1 ZP, § 43, §45, §59 ods. 1 písm. d), § 72, §77 až §79 ZP.“ Súd prvej inštancie okrem tejto jedinej vety v priebehu celého konania nevyslovil vôbec nič, čím by čo len ústnou formou bližšie vysvetlil svoje predbežné právne posúdenie veci, aby tak strany sporu naviedol, ako majú v ďalšom priebehu konania usmerňovať svoju argumentáciu. A už vôbec neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Pre právneho zástupcu žalobkyne bol tento postup súdu prvej inštancie prekvapivý, avšak nakoľko vymedzenie ustanovení Zákonníka práce zodpovedalo jeho právnemu posúdeniu merita sporu uvedenému v žalobe, pripísal tento postup tomu, že súd prvej inštancie súhlasí s jeho právnym posúdením veci a nepovažuje za potrebné a hospodárne ho ďalej rozvíjať, najmä s ohľadom na relatívne malú hodnotu sporu. Právny zástupca žalobkyne preto v ďalšom priebehu konania postupoval v intenciách žaloby, keďže nemal žiaden dôvod predpokladať, že súd prvej inštancie má o jeho právnom posúdení veci akékoľvek pochybnosti. V tomto názore bol utvrdzovaný aj v tom, že keď na každom pojednávaní poukazoval na to, že medzi stranami sporu nie je sporné, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe je neplatné pre neuzavretie pracovnej zmluvy v písomnej forme a súd prvej inštancie by sa mal venovať len otázke výšky dohodnutej mzdy, súd prvej inštancie vždy mlčal a ani len náznakom strany sporu neupozornil na to, že by sa mali venovať otázkam, či vznikol medzi stranami pracovný pomer, či na základe písomne, ústne alebo konkludentne uzatvorenej pracovnej zmluvy, alebo či žalobkyňa zavinila neuzavretie pracovnej zmluvy v písomnej forme. Dokonca ani keď súd prvej inštancie ústne vyniesol pre právneho zástupcu žalobkyne prekvapujúci rozsudok, ktorým žalobu zamietol, vôbec rozsudok v merite veci právne neodôvodnil, ale len uviedol, že žalobkyňu považoval za nedôveryhodnú a zástupkyňu žalovaného za dôveryhodnú. Keď sa právny zástupca žalobkyne súdu spýtal, aké je teda právne posúdenie merita sporu, súd právneho zástupcu rázne zahriakol, že odôvodnenie bude v písomnom vyhotovení rozsudku a nariadil stranám, aby opustili pojednávaciu miestnosť. Až pri doručení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorého rozsah mimochodom vôbec nekorešponduje s pomerne jednoduchou skutkovou situáciou a malou hodnotou sporu, tak právny zástupca žalobkyne zistil, akými právnymi úvahami sa súd prvej inštancie zaoberal v priebehu konania. Poukázal na bod 45/ napadnutého rozsudku, kde je uvedené, že „spornými medzi stranami sa ukázalo“, či vznikol medzi stranami sporu pracovný pomer, či na základe písomne uzatvorenej pracovnej zmluvy, ústnou formou uzatvorenej pracovnej zmluvy alebo vznikla iba faktická závislá práca. Akoby tak súd prvej inštancie až pri vynášaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, čo je medzi stranami sporné. Zároveň podľa napadnutého rozsudku za ťažiskové súd prvej inštancie považoval ustanovenia § 17 ods. 2 a 3, § 18, § 38 ods. 1, 3 a 4 Zákonníka práce, teda ustanovenia týkajúce sa platnosti právnych úkonov a doručovania. Žiadne z týchto ustanovení však nie je medzi ustanoveniami, ktoré súd prvej inštancie uviedol, keď dával predbežné právne posúdenie vo veci. Žalobkyňa a jej právny zástupca tak v priebehu konania nemali žiadnu možnosť prispôsobiť svoju právnu argumentáciu a ďalší postup tomu, ako v skutočnosti súd prvej inštancie vnímal vec, najmä predložiť návrhy na dokazovanie týkajúce sa údajného zavinenia žalobkyne, že pracovná zmluva nebola platne uzavretá. Postup súdu prvej inštancie tak podľa názoru žalobkyne treba hodnotiť ako zmarenie strane (žalobkyni) predkladať konkrétne dôkazy o týchto skutočnostiach. Žalobkyňa poukázala na to, že z ustanovenia § 181 ods. 2 CSP vyplýva, že súd je pred ďalším postupom vo veci povinný určiť, ktoré skutkové tvrdenia považuje medzi stranami za sporné a ktoré za nesporné. Rovnako sudca na prvom pojednávaní oznámi, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Náležité splnenie uvedených povinností je podmienené dôsledným oboznámením sa s listinnými dôkaznými prostriedkami, celkovým skutkovým stavom veci, procesnými podaniami strán a musí v neposlednom rade vychádzať z predbežného právneho posúdenia veci. Obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení a vymedzenie predmetu dokazovania má podľa právneho zástupcu žalobkyne zásadný význam pre ďalší procesný postup strán v kontradiktórnom sporovom konaní. Postup súdu je pre strany a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný. Súd je zároveň povinný umožniť stranám adekvátne reagovať na vzniknutú procesnú situáciu a vytvoriť im priestor na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených záujmov. Taktiež je sudca povinný na prvom pojednávaní stranám a ich zástupcom oznámiť predbežné právne posúdenie veci, ktorého účelom je zefektívnenie, zrýchlenie a zjednodušenie sporového konania, vrátane prevencie tzv. prekvapivých rozhodnutí. Bola toho názoru, že z ust. § 181 ods. 2 CSP vyplýva obligatórna povinnosť súdu oboznámiť strany nielen o predbežnom právnom posúdení veci, ale aj uviesť, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné (ktoré považuje za nesporné), a tiež označiť dôkazy, ktoré vykoná, a ktoré nevykoná, pričom takýto nesprávny postup súdu určený zákonom sa prejavil v priebehu konania a následne pri rozhodovaní o uplatnenom nároku tým, že stranám sporu bola odňatá možnosť zaujať postoj k úvahám súdu, navrhnúť relevantné dôkazy a konať tak, aby boli zachované základné princípy korektného procesu. Mala za to, že zaradenie tohto ustanovenia do zákona malo za cieľ zvýšiť predvídateľnosť postupu súdu a posilniť právo na spravodlivý súdny proces. V záujme dosiahnutia predvídateľnosti postupu a rozhodovania ukladá toto ustanovenie súdu povinnosť oboznámiť strany sporu na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhovaných dôkazov (ne) treba vykonať. Stranám sporu má tým byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných oprávnení. Poukázal na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a konštatoval, že podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994). Žalobkyňa poukazuje i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). Mala za to, že predvídateľnosť rozhodnutia a jeho účinkov je rovnako významná ako iné procesné postuláty; princípy legitímneho (oprávneného) očakávania a predvídateľnosť rozhodnutia sú totiž súčasťou právnej istoty - pojmového znaku právneho štátu. Preto bolo potrebné, aby súd prvej inštancie na pojednávaní zhrnul, ktoré právne významné skutkové tvrdenia strán je možné považovať za zhodné a ktoré z týchto tvrdení zostali sporné, prípadne, ktoré navrhnuté dôkazy nevykoná. V danej veci súd prvej inštancie plne nedodržal zákonom stanovený postup podľa § 181 ods. 2 CSP. V nedodržaní tohto postupu treba podľa žalobkyne vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci (II ÚS 261/06) viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/18/2010). Vytýkala súdu prvej inštancie, že ani z jednej zápisnice z pojednávaní počas celého konania nevyplýva, že by súd postupoval podľa odseku 2 citovaného ustanovenia. Pritom je žiaduce strany sporu oboznamovať (prirodzene bez náznaku zjavnej prejudikácie) o úvahách, ktorými sa súd pri posudzovaní veci zaoberá tak, aby mali možnosť sa k nim vyjadriť, navrhnúť prípadné dôkazy a uvedomiť si svoju procesnú pozíciu, čo je v záujme predvídateľnosti postupu súdu, a tým aj posilnenia práva na spravodlivý proces. Porušením práva na spravodlivý proces je možné podľa žalobkyne chápať i taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré jej priznáva Civilný procesný poriadok za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými predpismi. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. S poukazom na vyššie uvedené mala žalobkyňa za to, že súd prvej inštancie pochybil, ak vo veci vyhlásil rozsudok, pričom predtým v priebehu konania neurčil nesporné a sporné skutkové tvrdenia, a to minimálne ohľadom platnosti uzavretia pracovnej zmluvy a údajného zavinenia neplatnosti pracovnej zmluvy zo strany Žalobkyne. Súd prvej inštancie teda porušil svoju obligatórnu povinnosť v zmysle § 181 ods. 2 CSP, čím porušil zákonom dané procesné práva žalobkyne. V dôsledku vyššie uvedeného bola žalobkyňa toho názoru, že by odvolací súd mal napadnutý rozsudok s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň by však odvolací súd mal podľa § 391 ods. 3 CSP v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. Žalobkyňa sa totiž obáva, že ak by odvolací súd len bez ďalšieho vrátil vec súdu prvej inštancie, tento súd by nové konanie vykonal len formálne a naďalej by sa držal svojho právneho posúdenia veci. Preto je potrebné, aby odvolací súd posúdil aj ďalšie argumenty žalobkyne uvedené nižšie v tomto odvolaní. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam žalobkyňa poukázala na tú skutočnosť, že jej otec ako aj jej právny zástupca neustále súdu prvej inštancie pripomínali, že v danom prípade vôbec nejde o dosiahnutie finančného zisku na úkor žalovaného. Uviedla, že jej otec už desaťročia zastáva funkciu generálneho riaditeľa vo významných nadnárodných spoločnostiach, čomu zodpovedá, že žalobkyňa nie je v žiadnom prípade odkázaná na tých 1.300 Eur, ktoré si v žalobe uplatnila od žalovaného. Tieto peniaze sú pre ňu celkom nepodstatné. Poukázala na svoju výpoveď pred súdom prvej inštancie zo dňa 04.09.2019, v ktorej súdu uviedla, že jej vzdelanie bolo ukončené nedokončením prvého ročníka strednej školy, keď prepadla zo X predmetov. Súdu prvej inštancie teda bolo známe, že rozumové schopnosti žalobkyne sú vzhľadom na len základné vzdelanie zákonite značne znížené. V napadnutom rozsudku však túto skutočnosť vôbec nezohľadnil, aj keď to bol povinný urobiť najmä pri úvahách o dôveryhodnosti osoby žalobkyne uvedených v bode 65 napadnutého rozsudku. Pritom ak mal Súd prvej inštancie pochybnosti o dôveryhodnosti žalobkyne, mal na to v prvom rade upozorniť strany sporu, aby sa k tomu mali možnosť vyjadriť. Ak by tak súd prvej inštancie postupoval, právny zástupca žalobkyne by mohol predložiť dôkazy preukazujúce značne znížené rozumové schopnosti žalobkyne a s tým nerozlučne spojené aj značne znížené pamäťové schopnosti. Avšak vzhľadom na to, že súd prvej inštancie nikdy nedal najavo, že posudzuje dôveryhodnosť osoby žalobkyne, z etických dôvodov jej právny zástupca pochopiteľne nepovažoval za potrebné na tieto skutočnosti nadbytočne upozorňovať a dokonca ich súdu dokazovať. Ak by súd prvej inštancie vzal náležite do úvahy značne znížené rozumové schopnosti žalobkyne, musel by úplne inak vyhodnotiť jej výpoveď o tom, či niekedy videla písomnú pracovnú zmluvu datovanú dňa 02.10.2017. Skutočnosť, že žalobkyňa v októbri alebo novembri 2017 prevzala doporučenú zásielku od žalovaného, ktorá okrem iného obsahovala aj návrh pracovnej zmluvy, neznamená, že aj s porozumením prečítala dokumenty v tejto zásielke a pochopila ich význam a právne dôsledky. Za žalobkyňu tieto dokumenty čítajú jej rodičia a práve oni boli tými, ktorí komunikovali s jej právnymi zástupcami a so žalovaným. Preto žalobkyňa súdu neklamala, keď vyhlásila, že návrh pracovnej zmluvy nevidela. Každé klamanie implicitne vždy znamená úmyselnú snahu hovoriť nepravdu. V prípade žalobkyne však rozhodne nemožno predpokladať takýto úmysel, a súd prvej inštancie ani takýto úmysel klamať zo žiadnych konkrétnych dôkazov nevyvodil. Pravda je taká, že vzhľadom na svoje znížené rozumové schopnosti, aj keby žalobkyňa tento dokument v minulosti videla, tomuto dokumentu by neprikladala takú váhu, aby si ho zapamätala a vedela označiť aj o takmer dva roky neskôr. V podobných veciach za ňu vždy konali jej rodičia. Koniec - koncov, bola v tom čase (dňa 20.10.2017, kedy podľa bodu 12 napadnutého rozsudku bola zásielka dodaná žalobkyni) maloletá, keďže vek XX rokov dovŕšila až dňa XX.XX.XXXX. Bolo teda úplne prirodzené, že v tej veci za ňu konali rodičia. Zarážajúce však je, že súd prvej inštancie označil osobu žalobkyne za nedôveryhodnú len na základe jednej-jedinej odpovede na otázku súdu, ktorú považoval na nepravdivú a aj keď súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku použil skratku „napr.“, nikde nie je uvedená žiadna iná taká skutočnosť, náležite preukázaná pred súdom, z ktorej by bolo možné vyvodzovať údajnú nedôveryhodnosť žalobkyne. Pre preskúmateľnosť napadnutého rozsudku odvolacím súdom je však podľa žalobkyne nepochybne nutné, aby súd prvej inštancie nepoužíval odkaz „napríklad“, ale aby jasne špecifikoval tieto dôvody, ako aj dôkazy, na ktorých sú založené. Naproti tomu, súd prvej inštancie uviedol len svoj „predpoklad“, ktorý by nemal patriť do žiadneho seriózneho rozsudku vyneseného v mene Slovenskej republiky. Podľa tohto „predpokladu“ súdu prvej inštancie mala žalobkyňa svojmu otcovi zatajiť, že jej bola do ruky daná na podpis pracovná zmluva, a to z obavy, že sa jej otec nahnevá, pretože v pracovnej zmluve nie je uvedená hrubá mzda 650 Eur mesačne, ale len minimálna mzda 435 Eur. Súd prvej inštancie k takémuto nepochopiteľnému „predpokladu“ dospel napriek tomu, že mu bolo viackrát vysvetlené, že žalobkyňa a jej rodina žijú po materiálnej stránke vo vysokom nadštandarde a peniaze v tejto záležitosti pre nich nie sú vôbec podstatné. Vždy im išlo len o to, aby si žalobkyňa dokázala dlhodobo udržať prácu, a aby sa k nej zamestnávatelia správali férovo, teda rovnako, ako ku komukoľvek inému. Súd prvej inštancie teda zjavne tam, kde mu chýbali dôkazy, ktorými by podložil svoj ničím neopodstatnený záver o nedôveryhodnosti žalobkyne, celkom svojvoľne ich nahradil svojimi ničím nepodloženými predstavami, aké asi podľa jeho názoru boli pohnútky žalobkyne. Práve na základe týchto svojich vlastných predstáv o pohnútkach žalobkyne, a teda nie na základe konkrétnych dôkazov, následne súd prvej inštancie vyvodil záver o tom, že žalobkyňa mala zaviniť neplatnosť uzavretia pracovnej zmluvy v písomnej forme podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce. Okrem toho, súd prvej inštancie v bode 62 napadnutého rozsudku uvádza citácie ohľadom posudzovania dobrých mravov a zneužitia práva, avšak tieto úvahy žiadnym spôsobom nenadväzujú na akékoľvek dôkazy alebo fakty týkajúce sa posudzovaného prípadu. Preto nie je vôbec zrejmé, z akého dôvodu boli vôbec tieto vety pripojené do odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalobkyni sa preto javí, že súd prvej inštancie mohol mať v úmysle takouto formou implicitne naznačiť údajné nečestné úmysly žalobkyne, aj keď nemal k dispozícii žiadne dôkazy, ktorými by ich mohol preukázať. Žalobkyňa vytýkala súdu prvej inštancie, že v priebehu konania a v napadnutom rozsudku nesprávne určoval, koho zaťažuje dôkazné bremeno ohľadom tej-ktorej spornej otázky. Jadrom záverov napadnutého rozsudku je, že súd prvej inštancie uveril tvrdeniu žalovaného, že bol návrh pracovnej zmluvy, podpísaný zo strany splnomocnenkyne žalovaného, skutočne odovzdaný žalobkyni, a to zo strany pani I. P., vedúcej predajne žalovaného. Žalobkyňa však jednoznačne poprela, že by jej bola pracovná zmluva odovzdaná. Vzhľadom na negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje, pretože na nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti, sa tak dôkazné bremeno preukázať, že pracovná zmluva odovzdaná bola, prenieslo na žalovaného. Bolo podľa žalobkyne povinnosťou žalovaného, aby predložil dôkaz, ktorým preukáže, že pracovná zmluva bola žalobkyni odovzdaná paňou I. P., a to najmä výsluchom pani P.. Právny zástupca žalobkyne síce už od začiatku konania poukazoval na to, že by súd mal vypočuť pani P., pretože jej výpoveď je pre meritum sporu podstatná, to ale neznamená, že by tak konal pretože znášal dôkazné bremeno ohľadom tohto dôkazu, ako nesprávne uzavrel súd prvej inštancie v bode 64, keď uviedol, že právny zástupca žalobkyne od výsluchu pani P. prekvapivo upustil. Výsluch pani P. mal navrhnúť žalovaný, pretože jemu prislúchalo dôkazné bremeno ohľadom otázky, či pracovná zmluva bola žalobkyni odovzdaná. Preto skutočnosť, že pani P. pred súdom nevypovedala, je výlučne na škodu žalovaného. Žalovaný totiž žiadnym iným hodnoverným dôkazom pred súdom nepreukázal, že pani P. pracovnú zmluvu žalobkyni odovzdala. Jediné, čo súdu predložil, boli len tvrdenia o údajnom „šetrení“ vykonanom paňou C., ktorá však ale pri odovzdaní pracovnej zmluvy nebola. Preto jej výpoveď nemôže postačovať na to, aby bolo preukázané, že pracovná zmluva bola dňa 02.10.2017 odovzdaná žalobkyni. Súd prvej inštancie tak postupoval nesprávne, ak len na základe obyčajného tvrdenia žalovaného, ktoré nebolo podopreté žiadnym dôkazom, vyhodnotil, že žalovaný uniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo ohľadom otázky, či pracovná zmluva bola dňa 02.10.2017 odovzdaná žalobkyni. K odvolaciemu dôvodu podľa z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, žalobkyňa uviedla, že z dôvodu chybného procesného postupu súdu prvej inštancie bola zbavená práva predložiť dôkazy a právnu argumentáciu týkajúce sa otázky, či bola pracovná zmluva platne uzavretá, a ak nie, koho zavinením, resp. že má pochybnosti o dôveryhodnosti žalobkyne. Ak by súd prvej inštancie postupoval správne a poučil by strany sporu o sporných otázkach, ako mu to zákon nariaďuje, právny zástupca žalobkyne by súdu prvej inštancie predložil písomné doklady preukazujúce znížené rozumové schopnosti žalobkyne, ako napríklad jej písomné hodnotenia počas školskej dochádzky. Zároveň by právny zástupca žalobkyne vypočul jej otca k tomu, či žalobkyňa vzhľadom na svoje znížené rozumové schopnosti mohla rozpoznať, aký dokument a s akými právnymi dôsledkami jej bol doručený v októbri 2017. Ak by to bolo nevyhnutné, právny zástupca žalobkyne by navrhol aj dokazovanie prostredníctvom znaleckého posudku. Zistený skutkový stav tak neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené zo strany žalobkyne z dôvodu chybného procesného postupu súdu prvej inštancie. V dôsledku vyššie uvedeného mala žalobkyňa za to, že by odvolací súd na základe tohto odvolacieho dôvodu mal napadnutý rozsudok zrušiť, alebo sám doplniť dokazovanie a následne napadnutý rozsudok zmeniť a jej žalobe vyhovieť. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, poukázala žalobkyňa na to, že súd prvej inštancie v bode 63 napadnutého rozsudku výslovne konštatoval: „Na základe vyššie uvedeného súd zistil, že v prejednávanom prípade, žalobkyňa ako zamestnanec, dňa 02.10.2017 prácu de facto vykonávať začala a hoci so žalovaným pracovnú zmluvu neuzavrela v písomnej forme, pracovný pomer vznikol platne.“ Súd prvej inštancie teda sám výslovne konštatoval, že medzi žalobkyňou a žalovaným platne vznikol pracovný pomer. To však znamená, že v danom prípade nemohlo ísť o faktický pracovný pomer, resp. faktickú závislú prácu, ako neskôr v napadnutom rozsudku konštatoval súd prvej inštancie, pretože faktický pracovný pomer možno konštatovať len v prípade, ak pracovný pomer platne nevznikol. Tým je daný zjavný rozpor v právnom posúdení, na ktorom je založené odôvodnenie napadnutého rozsudku. Žalobkyňa pritom poukázala na to, že súd prvej inštancie celkom opomenul posúdiť otázku, či pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným nevznikol konkludentným spôsobom, pričom sa zaoberal len tým, či bol uzavretý v písomnej alebo ústnej forme. Z napadnutého rozsudku je pritom zjavné, že sám súd prvej inštancie v danom prípade konštatoval existenciu všetkých podstatných náležitosti pre uzavretie pracovnej zmluvy podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce, teda druh práce, na ktorý bola žalobkyňa prijatá, teda „Asistentka predaja“, miesto práce, teda predajňa Tiger Stores nachádzajúca sa v M. Q. R. E. J., deň nástupu do práce, teda 02.10.2017, a mzdové podmienky - v bode 57 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že považoval za nesporné, že žalobkyni bola ponúknutá minimálna mzda 435 Eur. Následne v bode 67 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný postupoval správne, ak žalobkyni vyplatil mzdu vo výške 107,04 Eur, teda zodpovedajúcu minimálnej mzde 435 Eur. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie mal za dokázané, že medzi spornými stranami bola platne dohodnutá aj táto posledná podstatná náležitosť pracovnej zmluvy, v podobe hrubej mzdy vo výške 435 Eur. Ak by teda súd prvej inštancie posúdil uzavretie pracovnej zmluvy konkludentným spôsobom, vzhľadom na prítomnosť všetkých podstatných náležitostí pracovnej zmluvy, a zo skutočnosti, že žalobkyňa prácu aj skutočne niekoľko dní vykonávala v súlade s dohodnutými podstatnými náležitosťami pracovnej zmluvy, musel by konštatovať, že pracovná zmluva bola uzavretá platne, a to konkludentným spôsobom. Naproti tomu v prípade faktického pracovného pomeru ide o situáciu, ak neboli dojednané podstatné náležitosti pracovnej zmluvy - napr. vôbec, alebo sú neurčité (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a zároveň zo situácie vyplýva, že ide o výkon závislej práce, inak by nemohlo ísť o faktický pracovný pomer, a keď osoba nebola spôsobilá dojednať takýto právny úkon (napr. obmedzenie, pozbavenie spôsobilosti na právne úkony), resp. keď právne predpisy nepriznávajú právo dojednať takýto právny úkon (napr. občan tretieho štátu nesplnil podmienky na výkon práce podľa osobitných predpisov). Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR (sp. zn. 21 Cdo 2287/2002) v tejto súvislosti uvádza: „O tzv. faktický pracovní pomer se múze jednat pouze za situace z níž vychází i dovolatelkou zmiňovaný rozsudek Nejvyššího soudu (sp. zn. 21 Cdo 2014/2000), že fyzická osoba sice začala pro zamestnavatele s jeho souhlasem pracovat, avšak v dúsledku toho, že pracovní smlouva nebyla sjednána platne, nebyl zde právní úkon ve smyslu ustanovení § 27 zák. práce zpúsobilý založit pracovní pomer. Pouze v prípade, jestliže pracovní smlouva není sjednána platne (kupr. proto, že v rozporu se zákonem byl se ženou sjednán druh práce ženám zakázaný - srov. § 150 zák. práce), nemúze vzniknout pracovní pomer jako vzájemne provázaný komplex práv a povinností, nýbrž jen dílčí (právem neaprobovaný) faktický vztah, jehož vyporádání se rídí pracovneprávními predpisy.“ Zároveň, keďže súd prvej inštancie sám výslovne konštatoval, že pracovný pomer platne vznikol, nebol daný vôbec žiaden dôvod na to, aby súd posudzoval zavinenie neuzavretia pracovnej zmluvy podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce. Napokon, aj keď v posudzovanom prípade bol podľa názoru žalobkyne pracovný pomer založený platnou pracovnou zmluvu uzavretou konkludentne, žalobkyňa považovala za nesprávny a ničím nepodložený záver súdu prvej inštancie uvedený v bode 68 napadnutého rozsudku, podľa ktorého sa v prípade faktického pracovného pomeru, bez ohľadu na zavinenie zamestnanca, neuplatnia ustanovenia o skončení pracovného pomeru podľa § 59 a nasl. Zákonníka práce. Uviedla, že nadpis nad § 59 Zákonníka práce znie „Skončenie pracovného pomeru“. Ustanovenie § 59 ods. 1 Zákonníka práce následne začína slovami „Pracovný pomer možno skončiť (...)“. V žiadnom ustanovení Zákonníka práce sa nehovorí, že sa pod pojmom „pracovný pomer“ myslí len pracovný pomer založený pracovnou zmluvou. Takýto zužujúci výklad rozhodne nevyplýva z gramatického výkladu príslušných ustanovení a právny zástupca nepozná ani žiaden judikát alebo odbornú literatúru, ktorá by podporovala takýto zužujúci výklad. A ani sám súd prvej inštancie žiaden odkaz na konkrétny judikát alebo odbornú literatúru neuviedol. Preto mala žalobkyňa za to, že tento záver súdu prvej inštancie je celkom arbitrárny a nemá žiadnu oporu v znení Zákonníka práce, v judikatúre, a ani v odbornej literatúre. Vzhľadom na vyššie uvedené, mal súd prvej inštancie vec právne posúdiť tak, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k uzavretiu pracovnej zmluvy platne konkludentným spôsobom. Ďalej vzhľadom na ustanovenie § 45 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré výslovne pod podmienkou neplatnosti vyžaduje, aby bola skúšobná doba dojednaná písomne, mal právne posúdiť ako neplatné aj skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 13.10.2017, ako v žalobe žiadala žalobkyňa. Žalobkyňa taktiež trvala na tom, že v konaní pred súdom prvej inštancie dostatočným spôsobom preukázala, že dohodnutá výška hrubej mzdy mala predstavovať sumu 650 Eur, a nie iba minimálnu mzdu 435 Eur, ako účelovo tvrdil žalovaný. Súd prvej inštancie bol povinný prihliadnuť na dôkazy predložené žalobkyňou vo forme inzerátov na pracovné pozície predavačiek v obchodnom centre R., ktoré aj keď sa priamo netýkali žalobkyne, napriek tomu jednoznačným spôsobom preukazovali prax, že na miesta predavačiek sú prijímaní zamestnanci za podstatne vyššiu hrubú mzdu, ako je minimálna mzda, a to aj v prípade, ak nemajú žiadnu predošlú prax. Takýto prístup si jednoducho vyžiadal všeobecný nedostatok voľných pracovných síl v meste J.. Súd prvej inštancie bol povinný na túto skutočnosť prihliadnuť a odmietnuť celkom zrejmé účelové tvrdenia žalovaného o údajne dohodnutej len minimálnej mzde. Pretože však súd prvej inštancie takto vec právne neposúdil, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. 10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že žalobkyňu riadne zamestnal, prihlásil vopred na Sociálnu poisťovňu a Zdravotnú poisťovňu. Avšak žalobkyňa nemala záujem prácu vykonávať, nedbala na pokyny svojich nadriadených. Netrvala na pracovnom pomere. Žalobkyni za každú odpracovanú hodinu riadne zaplatili, rovnako odviedli riadne poplatky a urobili odhlášky. Pokúsili sa aj o zmier, avšak právny zástupca žalobkyne niekoľkokrát menil čiastku ako odstupné a táto suma nevychádzala ani z hrubej ani z čistej mzdy žalobkyne. Uviedol, že v SR pôsobí od roku 2015, má 8 prevádzok, prechádza pravidelne kontrolami Úradu práce, sociálnych a zdravotných poisťovní, nikdy nemal so žiadnym zamestnancom problém. Stotožnil sa s rozsudkom súdu prvej inštancie a uviedol, že na všetkých pojednávaniach sa čítali a prevádzali dôkazy, žalobkyňa a jej právny zástupca mali široký priestor . 11. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že nakoľko Vyjadrenie žalovaného neobsahuje žiadne skutočnosti, ku ktorým by sa už v priebehu konania nevyjadrila, rozhodla sa nevyužiť svoje právo podľa § 374 ods. 1 CSP vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaného. 12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom sa dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné. 13. Žalobkyňa v odvolaní predovšetkým namietala, že súd prvej inštancie svojim procesným postupom porušil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 181 ods. 2 CSP, z ktorého vyplýva, že súd je pred ďalším postupom vo veci povinný určiť, ktoré skutkové tvrdenia považuje medzi stranami za sporné a ktoré za nesporné. Súd je zároveň povinný umožniť stranám adekvátne reagovať na vzniknutú procesnú situáciu a vytvoriť im priestor na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených záujmov. Žalobkyňa bola toho názoru, že z ust. § 181 ods. 2 CSP vyplýva obligatórna povinnosť súdu oboznámiť strany nielen o predbežnom právnom posúdení veci, ale aj uviesť, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné (ktoré považuje za nesporné), a tiež označiť dôkazy, ktoré vykoná, a ktoré nevykoná, pričom takýto nesprávny postup súdu určený zákonom sa prejavil v priebehu konania a následne pri rozhodovaní o uplatnenom nároku tým, že stranám sporu bola odňatá možnosť zaujať postoj k úvahám súdu, navrhnúť relevantné dôkazy a konať tak, aby boli zachované základné princípy korektného procesu. Uviedla, že z dôvodu chybného procesného postupu súdu prvej inštancie bola zbavená práva predložiť dôkazy a právnu argumentáciu týkajúce sa otázky, či bola pracovná zmluva platne uzavretá, a ak nie, koho zavinením, resp. že má pochybnosti o dôveryhodnosti žalobkyne. Právny zástupca žalobkyne tak v odvolaní tvrdil, že prostriedky procesnej obrany by boli použité po tom, ako by súd postupoval v zmysle § 181 ods. 2 CSP. Túto odvolaciu námietku nemožno považovať za dôvodnú, nakoľko včasnosť použitia prostriedkov procesnej obrany nezávisí od splnenia povinnosti súdu podľa § 181 ods. 2 CSP. Cieľom ust. § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany sporu už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu a tiež zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv(Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.12.2020, sp. zn. 2Obdo/56/2020). 14. Odvolací súd sa však stotožnil s odvolacou námietkou žalobkyne o nevysporiadaní sa súdu prvej inštancie s celým ňou uplatneným žalobným nárokom a o nedostatočnom a navyše zmätočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. 15. K procesnej vade odňatia možnosti konať pred súdom v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu môže dôjsť aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia ako následku absencie niektorej podstatnej časti súdneho rozhodnutia (ku ktorej nepochybne patrí aj výrok), ktorá robí rozhodnutie nepreskúmateľným. V dôsledku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorú zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom spravidla vždy dochádza k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom (napr. uznesenie NS SR sp.zn. 5 Cdo 223/2014 z 27. apríla 2015). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sumarizujúc konštatuje, že v posudzovanej veci okresný súd pochybil, keď nerozhodol o celom predmete konania, čím sa jeho rozhodnutie stalo nepreskúmateľné (sp.zn.II. ÚS 671/2017-11). 16. K takejto procesnej vade došlo aj predmetnej veci, keď súd prvej inštancie nerozhodol o prvom výroku žalobného návrhu žalobkyne, ktorým sa domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe listom žalovaného zo dňa 13.10.2017, podľa ktorého mal pracovný pomer medzi ňou a žalovaným skončiť 13.10.2017, je neplatné, takýto výrok v napadnutom rozhodnutí, či už vyhovujúci alebo zamietajúci absentuje a absentuje aj s tým súvisiace náležité odôvodnenie spočívajúce v právnom a vecnom posúdení tohto žalobného nároku. 17. Európsky súd a európske ústavné súdy, vrátane Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR vo svojej rozhodovacej činnosti stanovili viaceré požiadavky, ktoré musí spĺňať odôvodnenie súdneho rozhodnutia, resp. argumentácia obsiahnutá v tomto odôvodnení. Nedodržanie týchto požiadaviek má mať za následok zrušenie súdneho rozhodnutia. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach stabilne uvádza: „Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).“ (napr. III. ÚS 107/07). Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“ (IV. ÚS 14/07). Myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery musia byť súdom uvedené takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú.” (III. ÚS 311/07). „Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (I. ÚS 265/05).Aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie (subsumpcia skutkového stavu pod zvolené právne normy) nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (I. ÚS 33/2012). Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.“ (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Ústavnoprávna povinnosť súdu dostatočne odôvodniť súdne rozhodnutie vyplýva z Dohovoru, Ústavy SR aj Listiny základných práv a slobôd. 18. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobkyňa ako zamestnanec, dňa 02.10.2017 prácu de facto vykonávať začala, a hoci so žalovaným pracovnú zmluvu neuzavrela v písomnej forme, pracovný pomer vznikol platne. Uviedol, že pokiaľ právny zástupca žalobkyne uvádzal, že ide o „faktický pracovný pomer“, toto označenie nie je správne, pretože nejde o plnohodnotný pracovný pomer, ale o faktickú závislú prácu a že vychádzal z Komentára ZP Barancová a kol. r. 2017: str. 101, že Zákonník práce výslovne neupravuje faktický pracovný pomer. Následne uviedol, že bez ohľadu na to, či k faktickému pracovnému pomeru došlo zo zavinenia zamestnanca alebo bez jeho zavinenia, faktický pracovný pomer je potrebné zo strany zamestnávateľa neodkladne skončiť. Vyslovil, že zvláštnosť skončenia faktického pracovného pomeru spočíva v tom, že ho zamestnávateľ neukončuje spôsobom, ktorý predpokladá § 59 ZP. Citované ust. ZP zakotvuje spôsoby skončenia pracovného pomeru, ktorý bol založený platnou pracovnou zmluvou. Na základe vyššie uvedeného uzavrel, že faktický pracovný pomer mal zamestnávateľ skončiť faktickým neprideľovaním práce bez potreby právneho úkonu smerujúceho k jeho skončeniu, aký je zakotvený v § 59 ZP. Takéto nielen nedostatočné odôvodnenie v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP, ale aj navzájom si odporujúce, tak bránilo jeho prieskumu odvolacím súdom, keď nebolo zrejmé, ako v skutočnosti pracovný pomer žalobkyne u žalovaného súd prvej inštancie posúdil a aj v ďalšom vzhľadom na vykonané dokazovanie svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil . 19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 pím. b) a c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 396 ods. 1 CSP), v ktorom sa súd prvej inštancie bude riadiť vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, odstráni ním uvedené procesné nedostatky a vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie aj presvedčivo a náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodní. V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) v zmysle § 428 CSP.