Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1To/42/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118010428 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Zelenayová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1118010428.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ivety Zelenayovej a sudkýň JUDr. Magdalény Blažovej a JUDr. Márie Szabóovej, v trestnej veci obžalovaného Y. L. a spol., pre prečin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20, § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. a iné, o odvolaniach obžalovaných Y. L. a N. L. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3T/34/2018 zo 06.03.2020, na verejnom zasadnutí konanom 20. apríla 2021 v Bratislave, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania obžalovaných Y. L., nar. XX.XX.XXXX v R. a N. L., nar. XX.XX.XXXX v R., z a m i e t a j ú . o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3T/34/2018 zo 06.03.2020 boli obžalovaní Y. L. a N. L. uznaní za vinných, z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák., v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. formou spo- lupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa 12.11.2016 v čase okolo 03:00 hodine v Bratislave na Medenej 16 v priestoroch podniku Nu E. R., kde obaja obžalovaní pracovali ako vyhadzovači, fyzicky napadli poškodeného G. L., a to tak, že po tom, ako obaja obžalovaní vyzvali poškodeného k tomu, aby opustil priestor podniku Nu E. R., poškodený s nimi dobrovoľne odchádzal smerom k východu, pričom pred východom sa poškodený otočil, aby zavolal kamaráta, na čo ho obžalo- vaný Y. L. udrel do oblasti hlavy, v dôsledku čoho poškodený spadol na zem, kde ho obaja obžalovaní rukami viackrát udreli do oblasti hlavy a vrchnej časti tela, pričom obžalovaný Y. L. ho tiež viackrát kopal nohou do tváre a vrchnej časti tela, čím poškodenému G. L. spôsobili zlomeninu nosa a zlomeninu spodiny očnice (orbity) vpravo, herniáciu orbitálneho tuku s dobou práceneschopnosti tri mesiace, počas ktorej bol závažne ovplyvňovaný obvyklý spôsob života poškodeného. Za to boli prvostupňovým súdom odsúdení nasledovne: Obžalovaný Y. L. podľa § 156 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. j/, § 37 písm. h/ Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. súd obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určil obžalovanému skúšobnú dobu v trvaní 4 roky. Podľa § 50 ods. 2, § 51 ods. 4 písm. e/ Tr. zák. uložil mu aj primeranú povinnosť spočívajúcu v príkaze osobne sa ospravedlniť poškodenému G. L., nar. XX.XX.XXXX vo H., A. republike, trvale bytom T. XXA/X/XX, XXXX H., A. republika. Obžalovaný N. L. bol odsúdený podľa § 156 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. j/, § 37 písm. h/ Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. súd obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu v trvaní 2 roky. Podľa § 50 ods. 2, § 51 ods. 4 písm. e/ Tr. zák. uložil mu aj primeranú povinnosť spočívajúcu v príkaze osobne sa ospravedlniť poškodenému G. L., nar. XX.XX.XXXX vo H., A. republike, trvale bytom T. XXA/X/XX, XXXX H., A. republika. Podľa § 287 ods. 1 Tr. zák. bola obom obžalovaným Y. L. a N. L. uložená povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenému G.novi L., nar. XX.XX.XXXX vo H., A. republike, trvale bytom T. XXA/ X/XX, XXXX H., A. republika, škodu vo výške 13.519,69 Eur. Podľa § 288 ods. 2 Tr. zák. bol poškodený G. L., nar. XX.XX.XXXX vo H., A. republike, trvale bytom T. XXA/X/XX, XXXX H., A. republika, so zvyškom svojho nároku na náhradu škody odkázaný na civilný proces.Proti tomuto rozsudku, v zákonnej lehote, prostredníctvom obhajcu, podali 06.03.2020 odvolanie obaja obžalovaní a to proti výroku o vine a treste, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku. Následne, prostredníctvom obhajcu, po doručení písomného vyhotovenia rozsudku, ho zhodne odôvodnili samostatnými podaniami zo 04.06.2020, v ktorých zhodne namietali, s poukazom na odôvodnenie rozsudku a hodnotenie dôkazov, že ho nepovažujú za správny a dôvodný, že súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre vydanie rozsudku, v dôsledku čoho bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného poriadku v ich neprospech, že vykonaným dokazovaním nebol zistený stav veci, o ktorom by neboli dôvodné pochybnosti a v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku nebolo preukázané, že skutok vôbec spáchali. Uviedli, že súd síce vykonal všetky dostupné dôkazy, avšak podľa ich názoru pri ich hodnotení, napriek rozsiahlemu odôvodneniu rozsudku, dôsledne nepostupoval v zmysle zásady § 2 ods. 12 Tr. por., keď súd síce opísal vyčerpávajúcim spôsobom, avšak tento dôkazný postup mal aj logicky a vecne presvedčivým spôsobom zdôvodniť. Obžalovaní nepovažujú vyhodnotenie dôkazného postupu za vyhodnotenie zdôvodnené logicky a vecne presvedčivo, práve naopak, z odôvodnenia rozsudku je možné identifikovať postup súdu, ktorý nezodpovedá zákonnému vyhodnoteniu dôkazného postupu a v rámci neho zákonne získaných dôkazov z dôkazných prostriedkov vykonaných na hlavnom pojednávaní. Požiadavka na dôsledný postup súdu vyplýva aj z § 168 ods. 1 Tr. por., vzhľadom na požiadavky kladené na odôvodnenie rozsudku, z ktorého musí byť zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd pri svojom rozhodnutí za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov (najmä ak si vzájomne odporujú). Z odôvodnenia musí byť tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal z obhajobným tvrdením obžalovaného a akými právnymi úvahami sa riadil, keď posúdil ním zistené skutočnosti podľa príslušných ustanovení trestného zákona v otázke viny a trestu. Podľa odvolateľov niet sporu o tom, že procesné predpisy ponechávajú hodnotenie vykonaných dôkazov na voľnú úvahu súdu prvého stupňa, avšak voľná úvaha nemôže byť absolútna a nesmie byť prejavom ľubovôle, resp. svojvôle a podľa ich názoru vykonané dôkazy súd vyhodnotil značne jednostranne a to v ich neprospech. Obžalovaní zhodne poukázali na to, že od začiatku trestného stíhania vinu za spáchaný skutok popierajú. Súd ich obrane neuveril, pričom svoje rozhodnutie o ich vine založil na výpovedi poškodeného L., výpovediach svedkov O. a A.. Rozpory vzniknuté pri výpovedi svedka O., ktoré boli počas jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní viackrát odstraňované, súd v odôvodnení rozsudku vysvetlil tým, že sa netýkali podstatných a rozhodných skutočností, pričom dokonca rozpory vo výpovediach poškodeného L. a svedka O. vyhodnotil ako prirodzené, nemajúce žiadny podstatný význam vo vzťahu k rozhodným skutkovým okolnostiam. Na druhej strane výpovediam svedkov H., T., G. W., H. W. a D., ktorí potvrdili obranu obžalovaných, súd neuveril a vyhodnotil ich ako nepravdivé, nemajúce oporu vo vykonaných dôkazoch a ktorých obsah bol podľa názoru súdu nepochybne ovplyvnený obhajobnou argumentáciou obžalovaných. Obžalovaní nesúhlasia s vyhodnotením dôkazov tak, ako ich vyhodnocuje v odôvodnení rozsudku súd s poukazom na fakt, ktorý bol podľa ich názoru od začiatku trestného stíhania vedeného proti nim prehliadaný a ktorý spočíva v skutočnosti, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že v čase, kedy malo dôjsť ku skutku, t. j. dňa 12.11.2016 okolo 03:00 hod. bol poškodený L., ako aj svedok O. pod vplyvom alkoholu. Z dokazovania taktiež nepochybne vyplynulo, že obžalovaný L. s obžalovaným L. pod vplyvom alkoholu v čase, kedy malo dôjsť ku skutku, neboli. Na rozdiel od názoru súdu sú obžalovaní toho názoru, že výpovede poškodeného a svedka O. si rozporujú v podstatných okolnostiach, pričom táto rozpornosť je evidentná po vykonaní ich prvých výpovedí, následne sa chronologicky pri vykonávaní ďalších procesných úkonoch rozpornosť pochopiteľne zmierňuje, avšak je prítomná aj počas výsluchov uvedených osôb realizovaných na hlavnom pojednávaní. Súd na jednej strane výpoveď svedka D., ktorý podával výpoveď o okolnostiach bezprostredne predchádzajúcich spáchaniu skutku a mal byť v čase spáchania skutku pod vplyvom alkoholu, vyhodnocuje ako nepravdivú a na strane druhej výpoveď svedka, ktorý bol rovnako v čase údajného spáchania skutku zo strany obžalovaného pod vplyvom alkoholu, pričom túto skutočnosť priznávajú aj samotní svedkovia vo svojich výpovediach a táto skutočnosť je preukázaná aj výpoveďou svedka G. D. (svedok O. a poškodený L.), vyhodnocuje ako pravdivú, umožňujúcu vyvolať trestnú zodpovednosť obžalovaných a nemôžu s takýmto vyhodnocovaním dôkazov súhlasiť, nakoľko pokiaľ by boli takto získané dôkazy vyhodnotené rovnakou úvahou súdu, tak by výpovede svedkov boli vyhodnotené buď ako pravdivé (t. j. aj výpoveď svedka D.), resp. ako nepravdivé (t. j. aj výpoveď poškodeného L. a svedka D.). Podľa názoru obžalovaných, v právnom štátne nie je možné, aby určitá skupina dôkazov svedčiacich v prospech obžalovaného bola vyhodnocovaná ako dôkazy s nižšou právnou silou a iným spôsobom ako iná skupina dôkazov, ktorá by mohla za splnenia zákonných podmienok byť vyhodnotená ako skupina dôkazov hovoriaca proti obžalovanému. Zároveň je potrebné uviesť, že žiadny z vykonaných dôkazov nemá väčšiu dôkaznú silu ako iný dôkaz získaný v priebehu trestného konania, pričom z odôvodnenia rozsudku vyplýva skutočnosť, že výpovede poškodeného a svedka O. boli napriek ich vzájomnej objektívnej rozpornosti, ako aj toho, že k ustáleniu skutočností uvádzaných týmito svedkami prakticky dochádzalo v priebehu celého trestného konania, vyhodnotené napriek týmto skutočnostiam ako jediné pravdivé, relevantné a postačujúce pre závery, ktorými súd uznal obžalovaných vinnými, a teda týmto dôkazom napriek ich účinnej obhajobe bola prisúdená vyššia dôkazná sila než ostatným dôkazom získaným z jednotlivých dôkazných prostriedkov na hlavnom pojednávaní. Nie je im taktiež zrejmé, z akého dôvodu bola výpoveď svedka D. vyhodnocovaná súdom ako nedôveryhodná a ním uvádzané skutočnosti za nepravdivé. Súd sa v odôvodnení rozsudku sám usvedčuje z určitej predpojatosti voči obžalovaným spočívajúcej v selektívnom vyhodnocovaní dôkazov, keď výpovede obžalovaných, ktoré sa zhodujú označuje za nevierohodné, pričom túto nevierohodnosť opiera o ničím nepreukázanú a len hypotetickú vzájomnú dohodu medzi obžalovanými, pričom sa absolútne nezaoberá myšlienku spočívajúcou vtom, že výpovede obžalovaných sú zhodné, pretože obžalovaní povedali pravdu, nemuseli si nič vymýšľať a žiadne okolnosti uvádzať až dodatočne tak ako sa to javí z jednotlivých výsluchov poškodeného L. a svedka O.. Poukázali na konkrétne skutočnosti uvádzané svedkom O. v priebehu konania, kde svedok pred vyšetrovateľom dňa 20.06.2017 uviedol, že ho odsotil obžalovaný L., následne pri výsluchu na pojednávaní dňa 10.10.2019 uviedol, že to bol obžalovaný L., pred vyšetrovateľom dňa 20.06.2017 uviedol, že nevie, kde sa nachádzal obžalovaný, pričom na pojednávaní dňa 10.10.2019 popísal, kto a v akom poradí vychádzal z prevádzky baru, rovnako najskôr pred vyšetrovateľom uviedol, že si nepamätá, či obžalovaný L. bil poškodeného, pričom na pojednávaní, po troch rokoch od doby, kedy malo dôjsť k spáchaniu skutku už uviedol, že poškodeného bili obaja obžalovaní. V súvislosti s úvahou súdu týkajúcou sa skutočnosti, že poškodený na rozdiel od obžalovaných nemohol mať vedomosť o nefunkčnosti kamerového systému, v dôsledku čoho je podľa názoru súdu nepredstaviteľné, že by poškodený išiel podávať trestné oznámenie s uvedením nepravdivých a lživých skutočností, ktoré by mohli byť okamžite vyvrátené kamerovými záznamami z miesta činu, ak by boli funkčné, obžalovaní predložili úvahu spočívajúcu v tom, že takúto vedomosť mohol mať ktorýkoľvek zákazník, vrátane poškodeného, pričom sa nedá vylúčiť ani situácia, že takúto informáciu si poškodený najskôr zistil a až následne zrealizoval oznámenie skutku na polícii, čomu by nasvedčoval aj časový moment, keďže poškodený neoznámil spáchanie skutku bezprostredne po jeho údajnom dokonaní, ktorý skutkový priebeh by bol vzhľadom na charakter jeho zranení formou telefonátu na tiesňovú linku očakávaný. Zároveň argumentovali tým, že pokiaľ by poškodený pristúpil k oznámeniu incidentu, za predpokladu, že sa stal, ihneď po jeho dokonaní, bolo by možné priamo na mieste činu stotožniť a identifikovať množstvo nestranných svedkov, ktorí by tvrdenia poškodeného verifikovali. Oznámenie skutku poškodeným po dlhšom časovom odstupe nasvedčuje skôr skutočnosti, že poškodený si mohol byť vedomý toho, že obžalovaní mu nespôsobili žiadne zranenia, avšak boli jedinými dodatočne dohľadateľnými osobami, voči ktorým by mohla byť vyvodená zodpovednosť za zranenia, ktoré mu mohli byť spôsobené v inom čase a na inom mieste, ktorú skutočnosť však poškodený z logických dôvodov pred orgánmi činnými v trestnom konaní neuviedol. Nestotožnili sa ani s úvahou súdu, že pokiaľ by mal poškodený nepravdivo vypovedať o priebehu útoku, vystavoval by sa riziku nájdenia prípadného svedka, ktorý by si mohol priebeh incidentu nahrať na mobilný telefón, čím by sa za predpokladu dokázania neviny obžalovaných vystavoval riziku krivej výpovede, k čomu uviedli, že nakoľko nedošlo k incidentu tak, ako ho prezentoval poškodený, nebolo preto zaujímavé pre žiadneho zákazníka, resp. iného svedka si priebeh vyvádzania poškodeného z miesta, na ktorom malo dôjsť k spáchaniu skutku natáčať na mobilný telefón, pričom je dôvodné očakávať, že pokiaľ sa stal skutok tak, ako tvrdí poškodený, uvedenú situáciu by si s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou niektorý zo zákazníkov, resp. iných osôb zaznamenal, keďže žijeme v dobe, kedy sa situácie obdobného charakteru stávajú predmetom diskusií na sociálnych sieťach, prípadne sú prezentované v štandardných médiách, čo však v súvislosti s udalosťou, ktorá sa odohrala dňa 12.11.2016 v čase okolo 03:00 v priestoroch podniku Nu E. R. nenastalo, keďže išlo o bežnú, avšak ráznu asistenciu odvedenia poškodeného preukázateľne identifikovaného svedkami v priebehu konania, ako problémového zákazníka, za účelom predchádzania vzniku škôd na zdraví, resp. majetku. Podľa názoru obžalovaných z vykonaného dokazovania vyplýva, že k napadnutiu poškodeného obžalovanými došlo v priestoroch Nu E. R., pričom uvedenú skutočnosť potvrdzuje len poškodený a svedok O., avšak vzhľadom na vykonané dokazovanie sa nedá vylúčiť ani skutočnosť, že k zraneniu poškodeného mohlo dôjsť aj inak, ako to uviedol sám poškodený, pričom sa nedá vylúčiť ani napadnutie poškodeného mimo priestorov Nu E. R., avšak osobami odlišnými od obžalovaných, ktorá skutočnosť vyvoláva pochybnosť o vine obžalovaných a mala by byť vyhodnocovaná v ich prospech. Po oboznámení sa s odôvodnením rozsudku vzniká obraz, že výpovede obžalovaných a svedkov, ktorí uvádzajú skutočnosti, ktoré by mohli byť vyhodnotené ako dôkazy svedčiace v prospech obžalovaných, sú nevierohodné a naopak, výpoveď poškodeného a svedka O. sú, ako jediné v konaní spôsobilé vzbudzovať dojem vierohodnosti, ktorá sa následne prenáša na vyvodenie trestnej zodpovednosti obžalovaných a v neposlednom rade aj priznaní nároku na náhradu škody poškodenému. Súdom predostrené vyhodnotenie dôkazov sa preto obžalovaným javí ako jednostranné, a to v ich neprospech, čím podľa ich názoru došlo k nesprávnej aplikácií ustanovení § 2 ods. 12 a § 168 ods. 1 Tr. por. a obžalovaní sú toho názoru, že súd pri hodnotení dôkazov nevychádzal zo základnej zásady trestného konania, a to, že skutočnosti, ktoré spochybňujú zistený skutkový stav, musia byť zohľadnené a posúdené v prospech obžalovaného. Nad rámec uvedeného obžalovaní uviedli, že nie je povinnosťou obžalovaného dokazovať svoju nevinu, pretože zásada prezumpcie neviny vyžaduje, aby to bol štát, kto nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno. Je nevyhnutné, aby vina obžalovaného bola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná. Vykonané dôkazy musia jednoznačne a s najvyšším stupňom istoty preukazovať, že skutok uvedený v obžalobe sa stal a že práve obžalovaný je skutočne osobou, ktorá sa žalovaného skutku dopustila. V prípade existencie akýchkoľvek rozumných pochybností o tom, či sa obžalovaný žalovaného skutku dopustil, je potrebné tieto pochybnosti vykladať v jeho prospech a nie naopak. Ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok. Obžalovaní sú teda toho názoru, že súd sa dôsledne nevyrovnal so všetkými skutočnosťami potrebnými na zákonné rozhodnutie a na základe vyššie uvedených skutočností navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil na nové prerokovanie a rozhodnutie prvostupňového súdu. V súlade s ustanovením § 314 Tr. por. boli obe odvolania obžalovaných zaslané na prípadné vyjadrenie, ako prokurátorovi, tak aj splnomocnencovi poškodeného, pričom splnomocnenec poškodeného využili svoje právo a k odvolaniu obžalovaných sa vyjadril, podaním z 03.07.2020 tak, že nesúhlasil s odôvodnením odvolania obžalovaných, nakoľko súd v rozsudku jednoznačne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opieral a akými logickými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Argumentoval, že súd v rozsudku na strane 8-10 jasne a zreteľne poukázal na konkrétne vyjadrenia a tvrdenia svedkov H., T., G. a H. W., na základe ktorých vyhodnotil ich výpovede ako prejav vopred pripravenej verzie priebehu skutkových okolností, v súlade s výpoveďami obžalovaných, ktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci. Zároveň na strane 12 rozsudku zrozumiteľne a opäť s poukazom na konkrétne vyjadrenia a skutočnosti vysvetlil, akými úvahami sa spravoval pri vyhodnocovaní výpovede svedka D., ako nedôveryhodnej. Na strane 10-11 rozsudku taktiež poukázal na logickú a prirodzenú mieru zhodnosti vo výpovedi poškodeného a výpovedi svedka O. v podstatných častiach, ktoré boli navyše podopreté aj výpoveďou svedka A., na základe čoho na strane 13 rozsudku súd dospel k správnemu logickému záveru z vykonaného dokazovania, že možno tak s rozumnou istotou konštatovať, že ak by poškodený a svedok O. vypovedali nepravdu a mali by v úmysle lživo označiť obžalovaných Y. L. a N. L., ako páchateľov trestného činu, museli by takéto možnosti (zachytenie predmetného incidentu na kamerovom zázname podniku alebo na mobilnom telefóne nejakého zákazníka) vziať do úvahy a vzhľadom na vysokú mieru neistoty v tejto otázke, by nepochybne s takou rozhodnosťou nevypovedali o obžalovaných ako o páchateľoch stíhaného trestného činu. Rovnako by poškodený neoznačil ako svedka aj G. D., najmä za tých okolností, že ho predtým (v období pred skutkom) nepoznal, pričom keď mu povedal, že ho navrhuje ako svedka, zaujal k tomu negatívny postoj, čo potvrdil samotný G. D.. V prípade, ak by poškodený mienil uviesť lživé skutočnosti, nemalo by takéto jeho konanie žiaden logický a racionálny základ. Poškodený má za to, že v súlade s § 168 ods. 1 Tr. por. je z napadnutého rozsudku absolútne zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval jednotlivé výpovede obžalovaných, poškodeného a svedkov podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu a rozsudok preto rozhodne nepovažuje za jednostranný, ako uvádzajú obžalovaní. Vzhľadom k uvedenému vyjadreniu navrhol poškodení odvolania obidvoch obžalovaných ako nedôvodné zamietnuť. Na verejnom zasadnutí senátu odvolacieho súdu, ktoré na žiadosť obžalovaného Y. L. z 19.04.2021, aby sa verejné zasadnutie 20.04.2021 vykonalo bez jeho prítomnosti, sa podľa § 293 ods. 7 Tr. por. konalo v jeho neprítomnosti, obhajca obžalovaných, s poukazom na písomné dôvody oboch odvolaní, navrhol v konečnom návrhu rozsudok súdu prvého stupňa ako nezákonný zrušiť podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Splnomocnenkyňa poškodeného, rovnako s poukazom na písomné vyjadrenie k odvolaniu oboch obžalovaných, vzhľadom na správnosť a zákonnosť prvostupňového rozsudku, navrhla odvolanie oboch obžalovaných, ako nedôvodné zamietnuť. Poškodený sa pridržal konečného návrhu splnomocnenkyne a dodal, že problém s dvojitým videním, pri určitom uhle pohľadu, má naďalej. Prokurátorka navrhla odvolanie obidvoch obžalovaných ako nedôvodné zamietnuť, vzhľadom na správnosť a zákonnosť prvostupňového rozsudku. Obžalovaný N. L. právom posledného slova uviedol, že má za to, že všetko podstatné bolo povedané a pridržal sa konečného návrhu obhajcu. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací ( § 315 Tr. por.), primárne konštatoval prípustnosť odvolaní ( § 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaných Y. L. a N. L. nie sú dôvodné, vzhľadom na správnosť a zákonnosť napadnutého prvostupňového rozsudku. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli vykonané na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci, v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. a tieto okresný súd správne vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Okresný súd v konaní postupoval v súlade so základnými zásadami trestného konania, vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné na jeho rozhodnutie, tieto aj správne následne vyhodnotil, pričom sa riadil vyššie uvedenými ustanoveniami a zásadami trestného konania. Skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní. Pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie o obžalobe, ktorá na obžalovaných Y. L. a N. L. bola podaná. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo, ako aj v celom ich súhrne, logickým a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov nemožno nič vytknúť. V odôvodnení napadnutého rozsudku v intenciách ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por. súd prvého stupňa podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom rozviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenie a napokon tiež, akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa ustanovení Trestného zákona v otázke viny obidvoch obžalovaných , ako odvolateľov. Krajský súd si tieto skutkové zistenia a z nich vyvodené právne posúdenia v celom rozsahu osvojil a odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, bez potreby v celom rozsahu ho opakovať. Aj senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že skutok popísaný v napadnutom rozsudku sa stal a spáchali ho obžalovaní Y. L. a N. L., spôsobom v ňom popísaným. Nemá preto pochybnosti, že skutkové zistenia uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku sú v súlade so stavom veci a je nimi preukázané, že obžalovaní v kritickej dobe a nezákonným spôsobom, uvedeným v skutkovej vete napadnutého rozsudku, teda spoločným konaním inému úmyselne ublížili na zdraví a spôsobili ním ťažkú ujmu na zdraví a súčasne aj spoločným konaním sa dopustili na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti tým, že napadli iného. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Čo sa týka výroku o vine v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, krajský súd nezistil pochybenia, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie veci a uplatnenie práva ani jedného z obžalovaných na obhajobu. Pred súdom prvého stupňa bolo na hlavnom pojednávaní vykonané dokazovanie zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu okresný súd vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a dospel ku správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd nemá preto pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených vo výroku napadnutého rozsudku, pretože zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom k tomu, že skutkové zistenia okresného súdu sa opierajú o dôkazy, na ktoré sa poukazuje v napadnutom rozsudku a o ich vierohodnosti a zákonnosti nemá pochybnosť ani odvolací súd, preto si ich v celom rozsahu osvojuje a v jednotlivostiach na ne aj odkazuje. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie na hlavných pojednávaniach, s poukazom na obhajobné argumenty obžalovaných tak, že sa s nimi nemohol stotožniť nasledovne: „.. nakoľko výsledky vyplývajúce z procesu dokazovania ich jednoznačným spôsobom vyvracajú a bez najmenších rozumných pochybností vylučujú akýkoľvek iný záver, než je ten, ktorý svedčí o vine obžalovaných za spáchaný skutok. V tomto smere súd uvádza, že orgány činné v trestnom konaní získali a zabezpečili rozhodujúce dôkazy zákonným spôsobom a v rozsahu nevyhnutnom pre náležité zistenie a objasnenie skutkového stavu, ktorých vykonanie na hlavnom pojednávaní preukázalo ich vzájomnú obsahovú zhodu, resp. obsahovú nadväznosť a vzájomné dopĺňanie sa. Po ich vyhodnotení bolo možné vylúčiť akékoľvek pochybnosti o vine obžalovaného za spáchaný skutok. Z obhajoby obžalovaných je zrejmé, že sa má opierať o vzájomnú konzistentnú výpoveď oboch obžalovaných, ktorá má byť podporovaná aj výpoveďami niektorých svedkov a súčasne o spochybňovanie výpovede poškodeného Martina L. a svedka G. O. z dôvodu rozporov v ich výpovediach, poukazujúc pritom aj na výpoveď svedka G. D.tiaka. Na základe vykonaných dôkazov a ich vyhodnotenia vrátane posudzovania logických a časových súvislostí možno konštatovať, že ich obhajoba bola presvedčivo a bez rozumných pochybností vyvrátená a ako taká nie je spôsobilá ani pre uplatnenie zásady „in dubio pro reo“, t. j. v pochybnostiach v prospech veci obžalovaného (obžalovaných). V tejto súvislosti súd poznamenáva, že práve až pozoruhodná a nápadná zhoda v samotnej štruktúre výpovedí obžalovaných v prípravnom konaní (ktoré boli na hlavnom pojednávaní prečítané postupom podľa § 258 odsek 4 Trestného poriadku, keďže obžalovaní využili svoje právo nevypovedať), t. j. zhoda v chronologickom popise ich verzie priebehu udalostí, ale aj zhoda štruktúry ich výpovede napríklad v časti, ako sú zamestnanci daného podniku školení, ako reagujú zákazníci a pod., a to až v pozoruhodných detailoch, pričom v istých podrobnostiach mala byť ich výpoveď podopretá niektorými výpoveďami svedkov, svedčí pre také vyhodnotenie obhajobných tvrdení obžalovaných, ako aj tvrdení niektorých svedkov, v zmysle ktorého ide o výpovede účelovo zosúladené, ktoré je v kontexte vyhodnotenia všetkých dôkazov potrebné považovať za nepravdivé, vedené výraznou snahou o vylúčenie alebo podstatné zoslabenie možnosti vyvodzovať voči obžalovaným trestnoprávnu zodpovednosť za spáchaný skutok. Na základe výsledkov vyplývajúcich z procesu dokazovania je evidentné, že obžalovaní sa na svojej verzii priebehu skutkových okolností vopred dohodli, a to pravdepodobne vychádzajúc z predpokladu, že dôkazná situácia, v rámci ktorej bude voči ich tvrdeniam a tvrdeniam niektorých svedkov stáť „iba“ tvrdenie poškodeného a jedného - dvoch svedkov, nebude spôsobilá založiť výrok o ich vine za skutok, ktorý im je kladený za vinu. Naopak, drobné rozpory, resp. rozpory v nepodstatných skutočnostiach z hľadiska posudzovania obsahu výpovede ako celok v prípade poškodeného G. L. a G. O. je potrebné hodnotiť ako prirodzené, ktoré nemajú žiadny podstatný význam vo vzťahu k rozhodným skutkovým okolnostiam, o ktorých poškodený aj menovaný svedok vypovedali z hľadiska obsahu zhodne. Poškodený G. L. podrobne a presvedčivo popísal priebeh skutkového deja, ktorého rozhodná časť sa odvíja od momentu, keď za ním obžalovaní ako zamestnanci podniku NU E. R. prišli s tým, že ho chceli vyviesť z tohto podniku pre správanie sa poškodeného voči svedkyni K. T. - čašníčky, ktorú mal obliať pivom, až po koniec útoku zo strany obžalovaných, pričom vierohodne popísal aj následné okolnosti jeho odchodu z daného miesta vrátane toho, ako sa dostal späť do miesta svojho bydliska vo H. v A. republike. Súd pritom nezistil žiadnu ani najmenšiu skutočnosť, pre ktorú by mal poškodený vypovedať nepravdivo a úmyselne lživo (krivo) obviniť obžalovaných zo spáchania trestného činu a tým sa vystaviť hrozbe trestného stíhania za trestný čin - prečin krivého obvinenia podľa § 345 Trestného zákona. V tomto smere súd nezistil u poškodeného ani existenciu akéhokoľvek motívu pre takéto nepravdivé označenie obžalovaných ako páchateľov stíhaného skutku. Za takýto motív určite nemožno považovať ani snahu poškodeného uplatniť si nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, o výške ktorého v čase svojho oznámenia ani nemohol mať vedomosť (poškodený hneď na druhý deň išiel do nemocnice vo Viedni, kde sa prvé dva dni podrobil vyšetreniam a od 15.11.2016 bol hospitalizovaný až do 23.11.2016, pričom ešte v deň prepustenia z nemocnice podal trestné oznámenie a vypovedal ako poškodený). Pritom si asi ťažko možno rozumne predstaviť, že by poškodený, žijúci v Rakúskej republike bol na takéto odškodnenie odkázaný a že by iba z takéhoto dôvodu hneď po ukončení svojej hospitalizácie v Rakúskej republike išiel nepravdivo označiť obžalovaných ako páchateľov úmyselného trestného činu. Čo sa týka výpovedí jednotlivých svedkov súd konštatuje, že hoci v prospech obžalovaných vypovedali viacerí svedkovia, ich výpovede súd vyhodnotil ako nepravdivé, ktoré nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch a ktorých obsah bol nepochybne ovplyvnený obhajobnou argumentáciou obžalovaných. Svedok G. H. na hlavnom pojednávaní uviedol, že v daný deň nevidel žiaden konflikt, pričom o danom konflikte sa dozvedel asi 5-6 dní po tom, čo sa mal stať. Uvedené vyjadrenie svedka je však v rozpore s tým, čo vypovedala svedkyňa K. T., ktorá uviedla, že ešte v ten deň po konflikte jej menovaný svedok uviedol, že poškodený asi dostal na „piču“ a aj sám svedok vo výpovedi z prípravného konania vypovedal, že kolegyni oznámil, že ten zákazník, ktorý ju oblial, asi dostal na hubu.V prospech obžalovaných vypovedala aj svedkyňa K. T. vo svojej druhej výpovedi z prípravného konania, ako aj na hlavnom pojednávaní. Vo svojej výpovedi uskutočnenej v prípravnom konaní dňa 13.07.2017, ako aj na hlavnom pojednávaní totiž uviedla, že videla, ako sa poškodený zahnal na obžalovaného lakťom, Y. (L.) sa uhol a N. (L.) mal ruku na hrudi svedka O.. Ešte predtým vnímala správanie poškodeného ako agresívne, nakoľko strkal do ľudí a ju oblial pivom. V rámci svojej prvotnej výpovedi z prípravného konania uskutočnenej dňa 29.11.2016 však uviedla, že pracovník SBS N. (L.) vyzval poškodeného, aby vyšiel von podniku, videla, že tento zákazník odchádzal s SBS-károm dobrovoľne a viac sa tomu nevenovala. Na otázku povedeného príslušníka, či sa pri vyvádzaní z baru ten zákazník, ktorý ju oblial pivom, správal agresívne výslovne uviedla, že nie, videla, že normálne odchádza z podniku s SBS-károm, vtedy bol zas taký krotký. Tieto rozpory na hlavnom pojednávaní (po tom, čo boli odstraňované postupom podľa § 264 odsek 1 Trestného poriadku) svedkyňa vysvetľovala tým, že sa na to pri jej prvom výsluchu nepýtali a neprikladala zahnaniu sa lakťom väčší význam. Tu však súd poukazuje na to, že vo svojej druhej výpovedi svedkyňa o zahnaní sa lakťom vypovedala v rámci spontánnej časti výpovede, čo dokumentuje samotná zápisnica o jej výsluchu z uvedeného dňa, kde sú až následne protokolované otázky vyšetrovateľa a odpovede svedkyne na ne. Uvedené vysvetlenie svedkyne tak nemôže obstáť, keďže zrazu si na takú skutočnosť spomenula aj s odstupom času a bez toho, aby sa na to vyšetrovateľ opýtal. Okrem toho, svedkyňa uvedenú skutočnosť vo svojej prvej výpovedi neuviedla ani po tom, čo jej boli zo strany povereného príslušníka kladené otázky, ktorých obsah jednoznačne dával svedkyni priestor, aby si na takú skutočnosť, ako je zahnanie sa lakťom zo strany poškodeného, ktorý ju predtým dokonca oblial pivom, spomenula. V kontexte konania tejto svedkyne je pritom zrejmé, že ak by skutočne registrovala také konanie poškodeného, ktorý sa mal na obžalovaného L. zahnať lakťom, tak by to určite uviedla už pri prvom svojom výsluchu, a nie až o niekoľko mesiacov neskôr, a to dokonca bez kladenia otázok zo strany vyšetrovateľa. Nepravdivosť jej následného vyjadrenia dokumentuje už len to jej vyjadrenie urobené pri prvom výsluchu, kedy uviedla, že po príchode biletárov poškodený skrotol, dobrovoľne s nimi odchádzal preč a ona sa o to viac nestarala. Je nepochybné, že výpoveď menovanej svedkyne v následne zmenenej a doplnenej časti nemôže obstáť a jej obsah je nepochybne prejavom odzrkadľujúcom účelové zosúladenie jej neskoršej výpovede s výpoveďou obžalovaných. Svedkyňa ani hodnoverne nevysvetlila rozpor v jej výpovediach ohľadne správania sa poškodeného a jeho kamaráta v podniku, keď najskôr uviedla, že ich strkanie bolo iba také kamarátske a ich správanie pripisovala tomu, že majú vypité a až v ďalších svojich výpovediach hovorila o agresívnom správaní poškodeného, čo možno opäť vyhodnotiť iba v tom smere, že sa snažila prispôsobiť výpovediam obžalovaných, vykresľujúcich poškodeného od začiatku ako osobu s agresívnym správaním. Možno teda zhrnúť, že menovaná svedkyňa nevypovedala pravdivo nielen pokiaľ ide o snahu poškodeného lakťom zasiahnuť obžalovaného Y. L., ale ani o tom, že videla, ako N. L. zadržiava svedka G. O. a napokon ani o takých skutočnostiach, ktoré mali poukazovať na agresívne správanie sa poškodeného. Tomu napokon nasvedčuje aj jej prvotné vyjadrenie, že strkanie sa poškodeného s kamarátom bolo také kamarátske a pripisovala to tomu, že mali vypité, ako aj vyjadrenie svedka G. H., ktorý v rámci odstraňovania rozporov v jeho výpovedi potvrdil, že poškodeného nevnímal, že by bol agresívny, ale ho ignoroval. Na tomto mieste nemožno nespomenúť, že poškodený bol v danom podniku s dvomi osobami, a to svedkom, G. O. a svedkom G. D., pričom práve naposledy menovaný bol značne pod vplyvom alkoholu, čo sám svedok potvrdil, pričom v zmysle vykonaného dokazovania to mohol byť primáme on, kto strkal do druhých a poškodený sa s takýmto spávaním svedka v podstate „zviezol“. V súvislosti so snahou obžalovaných vykresliť poškodeného ako agresívnu osobu je „zaujímavé“ tiež to, že ak obžalovaný Y. L. uviedol, že sa poškodený už na začiatku správal agresívne tým, že sa obžalovaných opýtal, či chcú na piču, ako je možné, že ich do podniku vpustili, obzvlášť za situácie, keď podľa ich vyjadrenia a vyjadrenia majiteľa podniku svedka H. G. sú ich zákazníci mimoriadne citliví na to, ak sa ich niekto čo i len dotkne a každú takúto situáciu oznamujú na stránke podniku. Menovaný svedok dokonca použil výraz „stačí, ak sa niekto na niekoho škaredo pozrie a už je to na facebooku“, pričom podľa jeho vyjadrenia v ten deň nebolo na ich stránke absolútne nič. Z takýchto vyjadrení možno pritom odôvodnene usudzovať, že zákazníci by museli na stránke podniku uviesť aj správanie poškodeného, ktorý mal viackrát strkať do hostí a poukázať aj na konanie obžalo- vaných, keďže podľa vyjadrenia obžalovaných aj v danej nočnej hodine bol podnik plný a zákazníci by museli zaregistrovať jednak zmienené strkanie poškodeného, jednak jeho snahu udrieť obžalovaného L. lakťom a následne aj konanie obžalovaného L., ktorý mal dať poškodenému kolenom do brucha. Takáto obhajoba obžalovaných je zjavne neopodstatnená a vzhľadom na všetky súvislosti je zrejmé, že aj výpoveď svedka H. G. v časti, ako by to (konflikt) zákazníci určite uviedli na ich stránke, ako si zisťoval u niektorých zákazníkov, čo sa v inkriminovaný deň stalo a aj v časti týkajúcej sa samotných obžalovaných, je možné považovať za čisto účelovú, vedenú výlučne snahou pomôcť obžalovaným. Za takúto výpoveď považuje súd aj výpoveď svedka G. W., ktorý aj s odstupom vyše jedného roka do najmenších podrobností popísal situáciu v bare, ako videl poškodeného obliať barmanku pivom, ako sa následne správal, ako prišli obžalovaní, ako presne a v akom poradí odchádzali, ako sa poškodený zahnal po obžalovanom L. a ako ho on následne vyviedol von. Veľmi presne a v zhode s tvrdeniami obžalovaných a ostatných svedkov vypovedajúcich v prospech obžalovaných nezabudol poznamenať, kde stál druhý obžalovaný, ktorý stál chrbtom k obžalovanému L. a s vystretou rukou ku kamarátovi poškodeného. V kontexte prvotných výpovedí svedkov K. T. a G. H., ktorý taktiež potvrdil, že po príchode biletárov mal byť poškodený krotký a mal sa spávať normálne, pričom menovaná svedkyňa uviedla, že poškodený dobrovoľne s nimi odchádzal von z podniku, je zrejmé, že aj tento svedok nevypovedal pravdu o tom, čo vnímal vlastnými zmyslami. Vo vzťahu k tejto, ako aj ostatným výpovediam svedkov popisujúcich konanie obžalovaného L. a L. pri vyvádzaní poškodeného treba pritom podotknúť, že títo svedkovia spolu s obžalovanými vypovedali o tom, že daný podnik bol v ten večer plný zá- kazníkov. V tomto smere sú teda schopnosti uvedených svedkov zachytiť uvedené skutočnosti naozaj pozoruhodné a pozoruhodná je aj interpretácia ich vnímania konania jednotlivých osôb, ktorá je takmer identická aj v takých súvislostiach, kde by to reálne možné byť nemohlo. Taktiež svedok H. W. sa snažil navodiť dojem, že pred príchodom poškodeného okolo 04:00 hod. do podniku na G. ul. počul od zákazníkov, že vonku je nejaká potýčka a kvôli opuchnutej ruke poškodeného, na ktorej mal krv, si myslel, že práve poškodený bol jedným z účastníkov danej potýčky. Svedok uviedol viaceré podrobnosti o tom, ako im oznámili pochybných hostí v NU E. R. (poškodený a jeho kamaráti) a opäť vo vzácnej zhode s vyjadrením najmä obžalovaného L. vypovedal aj v takých otázkach, kde by sa to v prípade pravdivých tvrdení svedka nedalo rozumne očakávať. Na základe výsledkov vyplývajúcich z procesu dokazovania a hodnotenia vykonaných dôkazov je evidentné, že obsah výpovedí obžalovaného a vyššie menovaných svedkov nie je dôsledkom pravdivého popisu skutočností nimi priamo vnímaných, ale prejavom vopred pripravenej verzie priebehu skutkových okolností, ktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci. V kontrapozícii k výpovediam obžalovaných a uvedených svedkov sú výpovede poškodeného G. L., svedka G. O. a svedka G. A., ktorých obsahová zhoda je prirodzená, jednoznačne uveriteľná a ničím nespochybnená, pričom pre posúdenie veci nepodstatné nepresnosti sú logickým dôsledkom toho, že popis a interpretácia určitých okolnosti dvomi osobami nikdy nemôže byť v najmenších podrobnostiach identická. Poškodený G. L. a svedok G. O. presvedčivým spôsobom popísali okolnosti predchádzajúce skutku, ako aj samotný skutok, pričom súd opätovne poznamenáva, že v konaní nebola zistená žiadna skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá ich výpovede spochybniť a založiť dôvod pre čo i len hypotetickú úvahu o alternatívnej a pre obžalovaných priaznivejšej verzii priebehu skutkových okolností. Pokiaľ ide o dokázané skutočnosti súd poukazuje na výpoveď poškodeného G. L., ktorý presvedčivo popísal, ako ho obžalovaný Y. L. pri vyvádzaní z podniku, počas ktorého s ním išiel dobrovoľne, napadol úderom do pravej zadnej časti hlavy po tom, čo sa otáčal a volal na kamaráta G. O., v dôsledku čoho spadol na zem, ako aj následné pokračovanie v útoku zo strany obžalovaných. Vylúčil že by sa na niekoho zahnal lakťom. Zbili ho obaja, pričom od obžalovaného Y. L. dostal aj kolenom do hlavy a práve z tohto dôvodu mal také veľké zlomeniny na tvári. Ako hlavného útočníka označil obžalovaného Y. L., avšak spolu s ním útočil aj obžalovaný N. L., ktorý ho držal, fixoval, aby ho druhý obžalovaný mohol udierať, avšak aj obžalovaný L. ho aktívne udieral do hlavy, dával mu päsťovky do hlavy takisto ako L.. R. ho rukami aj nohami do hrude aj do hlavy, pričom mu boli spôsobené zranenia, a to zlomenina nosa, zlomená dolná orbita, zranený očný sval a očný nerv, doteraz má dvojité videnie a psychické problémy. Spočiatku ho vyvádzali kľudne, obžalovaný L. ho držal za ruku a išiel vedľa neho a druhý obžalovaný išiel za nimi. K útoku došlo pred východom z podniku, kde čupel v rohu po útoku po tom, čo spadol na zem, pričom následne si chránil hlavu. Poškodený následne presvedčivo popísal, ako bol nahnevaný na svedka G. O., že sa ho nezastal, že následne išiel menovaný svedok do NU E. V. a on šiel za ním, avšak ho nepustili, nakoľko mal zranenia na tvári, pričom mal krv na tričku aj na nohaviciach. Následne sa chcel dostať domov do Viedne, odišiel na kamenné námestie, kde asi trištvrte hodiny čakal na kamaráta z Rakúska, ktorý ho odviezol domov. Poškodený pritom hodnoverne vysvetlil, prečo skutok nahlásil s istým časovým odstupom, keďže bol kvôli predmetným zraneniam hospitalizovaný v nemocnici vo Viedni, rovnako ako samotnú skutočnosť, prečo išiel do nemocnice až na druhý deň. Poškodený poukázal tiež na to, že do iných ľudí strkal svedok D., avšak bolo to iba také detské strkanie z dôvodu opitosti. Tento svedok videl, aké zranenia mu boli spôsobené, keď sa už po incidente nachádzali pred podnikom, kde bol aj on. Tohto svedka v ten deň stretol prvý krát, pričom už bol opitý. Následne sa s ním stretol, aby mu povedal, čo sa stalo, pričom svedok D. bol strašne nahnevaný, že ho označil za svedka a nechcel ani prísť svedčiť, nakoľko už mal opletačky s políciou, bol už odsúdený, výslovne uviedol, že nechce vypovedať a s políciou veľmi spolupracovať nebude. Keď mu povedal, čo sa mu stalo, svedok bol prekvapený, pričom uviedol, že si to veľmi nepamätá, lebo bol opitý. Spomínal si iba, že mal niečo s nosom. Poškodený tiež uviedol, že keď bol vec nahlásiť na polícii, bolo mu tam povedané, že v podniku sú kamery a že to budú vyhodnocovať, čo ho potešilo a dúfal, že to bude na kamerách zaznamenané. V obsahovej zhode s výpoveďou poškodeného bola aj výpoveď svedka G. O., ktorý uviedol, že po tom, čo poškodený oblial barmanku pivom, avšak nie schválne, nakoľko tam v tom čase bolo narvaté, prišli asi na podnet barmanky poškodeného vyviesť obžalovaní. On ich nasledoval a v oblúku obžalovaní napadli poškodeného, konkrétne obžalovaný L. zrazil poškodeného k zemi, pričom on (svedok) stál asi 2 metre od nich. Obžalovaný L. držal poškodeného pri jeho vyvádzaní za ruku, pričom svedok im hovoril, že ho vyvedie sám, na čo ho obžalovaný L. odsotil spôsobom „vypadni“, v dôsledku čoho sa svedok zapotácal. Následne už videl poškodeného v rohu ako ho obžalovaní tlčú. Poškodený kľačal, resp. bol v drepe, rukami si držal hlavu, pričom obžalovaní ho bili päsťami a kopali ho. Konkrétne obžalovaný L. ho kopal kolenom a udieral päsťami do hlavy a bili o aj do hrudníka. Obaja obžalovaní stáli vedľa seba oproti poškodenému. On bol z toho v šoku, keď vyviedli poškodeného videl, že má krvavý nos. Poškodeného chcel vziať na toaletu, aby si umyl nos, ale obžalovaní ich už nepustili dnu. Poškodenému spočiatku iba krvácal nos, no po chvíli mu opuchla aj tvár. Po pár minútach odchádzali do U. E. V., dovnútra išiel ale sám. S poškodeným sa po incidente aj pohádali, nakoľko mu tento vyčítal, že mu nepomohol. Spočiatku si myslel, že to zranenie nie je až tak vážne, avšak po pár minútach to vyzeralo dosť opuchnuté. Svedok tiež, uviedol, že poškodený mal ísť následne domov, pričom mal prísť po neho kamarát. Svedok rozhodne vylúčil, že by obžalovaným poďakoval za vyvedenie poškodeného z podniku, nakoľko nebolo za čo. K osobe svedka G. D. svedok uviedol, že tento mal k veci negatívny postoj, nakoľko nechcel mať opletačky. Pri výsluchu tohto svedka boli viackrát odstraňované rozpory v jeho výpovediach postupom podľa § 264 odsek 1 Trestného poriadku, ktoré sa však netýkali podstatných a rozhodných skutočností, pričom svedok na hlavnom pojednávaní uviedol, že vypovedá to, čo videl, pričom z jeho pohľadu bol dôležitý ten konflikt. Výslovne pritom poukázal na to, že si pamätá podstatné veci, nepodstatné veci, napr. v akom rozostupe kto ako išiel až tak neriešil. V tejto súvislosti súd dodáva, že je celkom bežné, ak sa pamäťová stopa u svedka zachová v podstatných okolnostiach, nie v okolnostiach, ktoré z hľadiska jeho vnímania nemusí považovať za významné. Preto, ak sa nezrovnalosti vo výpovedi svedka týkajú skutočností, ktoré nemajú podstatný význam, nemožno výpoveď takéhoto svedka k podstatným skutočno tiam považovať za nehodnovernú a pochybnú, ak takémuto záveru inak nič nenasvedčuje. V danej veci práve o takýto prípad výpovede svedka ide, kedy súd nezistil žiadnu ani najmenšiu skutočnosť, pre ktorú by sa aj tento svedok mal v dôsledku krivej výpovede a krivej prísahy vystaviť riziku trestného stíhania. Jeho výpoveď je pritom v zhode s výpoveďou svedka poškodeného, pričom obe výpovede (poškodeného a menovaného svedka) sú podopreté aj výpoveďou svedka G. A., ktorý potvrdil, že v uvedenú noc po napadnutí poškodeného, prišiel pre neho do Bratislavy a odviezol ho späť domov do Viedne, pričom v súvislosti s touto okolnosťou vypovedal presvedčivo aj na otázky obhajcu a súd ani pri tomto svedkovi nezistil nič, čo by bolo vôbec spôsobilé založiť pochybnosť o skutočnostiach, o ktorých tento svedok vypovedal. Pokiaľ ide o skutočnosti uvedené svedkom G. D., ktoré mali svedčiť v prospech obžalovaných a v zmysle ktorých mal poškodený s ním ísť po skutku taxíkom a nemal žiadne viditeľné zranenia, pričom mu mal následne ujsť autom aj s jeho taškou, tu súd primárne konštatuje, že samotný svedok pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní prezentoval zjavne zaujatý negatívny postoj k osobe poškodeného, o čom svedčí celý obsah zápisnice o hlavnom pojednávaní v časti jeho výsluchu, pričom jeho tvrdenia boli vyvrátené nielen svedkom A., ale aj svedkyňou L. G. - bývalou partnerkou tohto svedka, ktorá poprela, že by bola prítomná pri tom, ako poškodený prišiel svedkovi vrátiť tašku, o ktorej sa svedok zmieňoval, že mu s ňou poškodený v deň skutku odišiel a potom mu ju v jej prítomnosti vrátil. V súvislosti s výpoveďou tohto svedka je tiež potrebné poukázať na ten fakt, že v rozhodnom čase bol značne pod vplyvom alkoholu, čo sám potvrdil, pričom na skutočnosť, že si toho veľa nepamätal, poukázal samotný poškodený, ktorému to mal svedok uviesť po tom, čo mu on popísal, čo sa stalo. Problémy tohto svedka s alkoholom naznačila aj svedkyňa L. G., a to v spojitosti s tým, že sa mu problémy nevyhýbali, čo v spojení so samotným negatívnym postojom G. D. k jeho povinnosti svedčiť v danej veci, ako aj k samotnej osobe poškodeného, vytvára pre súd dostatočný priestor, aby vedel náležíte vyhodnotiť osobu tohto svedka a skutočnosti ním uvedené v tom smere, že sú nepravdivé. Všetky zo strany obhajoby v konaní namietané skutočnosti ohľadne rozporov vo výpovediach svedkov, ohľadne toho, že poškodený sa chcel ísť ešte zabávať, resp. aj poukaz na uvedený obsah výpovede svedka D., pritom nemajú opodstatnenia ani z hľadiska posudzovania logických súvislostí. Z tohto hľadiska je potrebné uviesť, že poškodený G. L. a ani svedok G. O. nemohli mať vedomosť o tom, že by konanie obžalovaných nemohlo byť zaznamenané kamerami vnútri podniku, resp. o tom, že kamery v tomto podniku sú nefunkčné (nefunkčnosť kamier v podniku potvrdil svedok R. V., ale aj svedkovia G. H. a K. T.). Asi ťažko si možno rozumne predstaviť, že by poškodený išiel podávať trestné oznámenie s uvedením nepravdivých a lživých skutočností, ktoré by mohli byť okamžité vyvrátené obrazovými (kamerovými) záznamami z uvedeného podniku, ak by boli funkčné, pričom opätovne súd uvádza, že o ich nefunkčnosti poškodený nemohol mať vedomosť na rozdiel od obžalovaných, ktorí sa paradoxne nezmyselne sťažovali na odstup času medzi skutkom a podaním trestného oznámenia práve z dôvodu, že mohli byť zabezpečené kamerové záznamy. Rovnako by poškodený nemohol predpokladať, že by si inkriminovaný incident niekto (napr. zákazník podniku) nezaznamenal napríklad na mobilný telefón, čím by sa taktiež mohol poškodený veľmi jednoducho vystaviť „usvedčeniu“ z krivého obvinenia. To primerane platí aj na osobu svedka G. O.. Taktiež nemohol mať vedomosť o tom, že by nebol zaznamenaný jeho následný pohyb v čase po skutku (či už v meste umiestnenými kamerami, prípadne aj iným spôsobom), kedy by opätovne mohli byť jeho tvrdenia ľahko vyvrátiteľné. Možno tak s rozumnou istotou konštatovať, že ak by poškodený a svedok O. vypovedali nepravdu a mali by v úmysle lživo označiť obžalovaných Y. L. a N. L. ako páchateľov trestného činu, museli by takéto možnosti vziať do úvahy a vzhľadom na vysokú mieru neistoty v tejto otázke, by nepochybne s takou rozhodnosťou nevypovedali o obžalovaných ako o páchateľoch stíhaného trestného činu. Rovnako by poškodený neoznačil ako svedka aj G. D., najmä za tých okolností, že ho predtým (v období pred skutkom) nepoznal, pričom keď mu povedal, že ho navrhuje ako svedka, tento k tomu zaujal negatívny postoj, čo potvrdil samotný G. D.. V prípade, ak by poškodený mienil uviesť lživé skutočnosti, nemalo by takéto jeho konanie žiaden logický a racionálny základ. V neposlednom rade nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že sám svedok H. sa pred svedkyňou K. T. ešte v ten večer (v tú noc) vyjadril, že poškodený asi dostal na „piču“, v dôsledku čoho išli menovaní svedkovia skontrolovať, či sa na danom mieste ne- nachádza krv. Ak by k útoku obžalovaných na poškodeného nedošlo, nemalo by také vyjadrenia svedka H. a následné konanie oboch svedkov žiadne opodstatnenie. Je pritom nerozhodné, že svedkovia žiadnu krv nenašli, nakoľko z výpovede svedkyne T. vyplýva, že predmetnú kontrolu miesta vykonali s odstupom nejakého času, pričom k odstráneniu krvných stôp mohlo dôjsť akýmkoľvek cieleným konaním (nielen obžalovaných) alebo aj konaním čisto náhodným. Vzhľadom na takto zistené a vyhodnotené skutočnosti má súd bez akýchkoľvek rozumných pochybností za to, že skutok sa stal tak, ako to popísal poškodený G. L. a svedok G. O., pričom obhajobu obžalovaných považoval v celom rozsahu za vyvrátenú. Vo vzťahu k spôsobenému následku spočívajúcom v spôsobení ťažkej ujmy na zdraví súd poukazuje na závery znaleckého posudku č. 1/2017 zo dňa 12.12.2016 a jeho doplnenia č. 29/2017 zo dňa 09.10.2017, písomne vypracovanými znalcom G.. G. W., PhD., ktoré sa, pokiaľ ide o spôsobené zranenia na tele poškodeného, premietli aj do popisu skutku a o ktorých úplnosti a správnosti súd nemal žiadne pochybnosti. V rámci týchto záverov sa znalec okrem iného vyjadril aj k mechanizmu vzniku spôsobených zranení, kde uviedol, že objektívne lekárske zistenia o spôsobenom zranení zodpovedajú spôsobu a mechanizmu úrazu tak, ako uviedol poškodený. Taktiež konštatoval, že u poškodeného išlo o také poškodenie zdravia, ktoré si vyžiadalo chirurgické riešenie - operačnú rekonštrukciu spodiny pravej očnice a repozíciu zlomeniny nosových kostí dňa 18.11.2016, pričom ide o zranenie bolestivé, ktoré sa všeobecne zhodí do 3 mesiacov od vzniku úrazu. V zmysle znaleckého posudku je zníženie citlivosti časti tváre a dvojité videnie oka v priamej príčinnej súvislosti so vzniknutým poranením i mechanizmom poranenia. Obmedzenia poškodeného spočívali v poruche videnia, opuchu a hematóme pravého oka, nutnosti hospitalizácie, obmedzení dýchania nosom a pod., pričom aj v čase znaleckého skúmania mal poškodený pri pohľade nadol a do diaľky pocit dvojitého videnia a táto skutočnosť obmedzuje poškodeného na schopnosti pracovať, v dôsledku čoho je práceneschopný viac ako 42 dní. Bolestné znalec ohodnotil na 225 bodov. V čase vyhotovenia doplnenia k znaleckému posudku bol poškodený práceneschopný 139 dní, pričom znalec konštatoval, že za trvalé následky predmetného úrazu možno považovať diplopiu (dvojité videnie) pri pohľade nadol. Sťaženie spoločenského uplatnenia znalec stanovil na 525 bodov. Z uvedeného je zrejmé, že zranenia poškodeného si vyžiadali liečenie, ako a aj pracovnú neschopnosť presahujúcu štyridsaťdva kalendárnych dní, počas ktorých bol poškodený závažne ovplyvnený v obvyklom spôsobe života, čím je naplnená definícia poruchy zdravia trvajúcej dlhší čas, ktorý sa považuje za ťažkú ujmu na zdraví v zmysle § 123 odsek 3 písmeno i/ v spojení s § 123 odsek 4 Trestného zákona. Sumarizujúc uvedené zistenia súd v rozsudku mierne upravil skutkovú vetu z hľadiska konkretizácie konania obžalovaných, nakoľko z vykonaného dokazovania bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že poškodený spadol na zem v dôsledku konania iba obžalo- vaného Y. L., pričom len vo vzťahu k tomuto obžalovanému bol reálne preukázaný útok aj pokiaľ ide o kopanie do hlavy a hrudníka; o konaní obžalovaného L. nemal súd pochybnosti pokiaľ ide o údery rukou do oblasti hlavy a hrudníka poškodeného, čo však neplatí pokiaľ ide aj o jeho konanie spočívajúce v kopnutí, o ktorom z hľadiska vykonaných dôkazov možno mať pochybnosti, ktoré neboli presvedčivo odstránené. Takto ustálený skutkový stav (v zmysle jeho popisu v skutkovej vete výrokovej časti tohto rozsudku vrátane miesta spáchania činu, ktoré nepochybne je miestom verejnosti prístupným) mal súd za nepochybne preukázaný, pričom ustálený skutok napĺňa všetky formálne zákonné znaky prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1, odsek 3 písmeno c/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Spolupáchateľstvo obžalovaných je dané spoločným konaním oboch obžalovaných, pričom na tento záver nemá uvedená zmena žiaden vplyv, a to ani vo vzťahu k naplneniu znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty - ťažká ujma na zdraví, nakoľko spôsob konania aj obžalovaného N. L. je nepochybne pokrytý zavinením aj pokiaľ ide o uvedený ťažší následok. Vo vzťahu k zavineniu súd dopĺňa, že u oboch obžalovaných bolo preukázané úmyselné zavinenie pri oboch trestných činoch, a to vo forme priameho úmyslu (§15 písmeno a/ Trestného zákona), čo dokumentuje preukázaný spôsob spáchania činu a ostatné preukázané objektívne skutočnosti, ktoré akýkoľvek iný záver, t. j. o inej forme zavinenia, vylučujú. V tejto súvislosti súd dodáva, že vo vzťahu k ťažšiemu následku postačuje zavinenie z nedbanlivosti (§18 písmeno a/ Trestného zákona). Pri oboch trestných činoch - prečinoch súd skúmal aj materiálnu stránku - materiálny znak prečinu uplatňovaný ako materiálny korektív k formálnym znakom, a to z hľadiska posúdenia všetkých skutočností spadajúcich pod kritéria upravené v § 10 odsek 2 Trestného zákona. Pritom vychádzal z požiadavky, že skutočnosti predpokladané v § 10 odsek 2 Trestného zákona je potrebné hodnotiť vo svojom súhrne bez toho, aby sa niektorej pripisoval väčší či menší význam (jednej na úkor druhej). Na tomto základe dospel súd k záveru, že konkrétna závažnosť stíhaného prečinu dosahuje Trestným zákonom vyžadovaný stupeň pre vyvodzo- vanie trestnoprávnej zodpovednosti, t. j. stupeň vyšší než nepatrný. Tento záver vyplýva z už uvedeného spôsobu vykonania činu, spôsobeným následkom v podobe ublížením na zdraví a spôsobení ťažkej ujmy na zdraví poškodenému, taktiež z okolností, za ktorých bol čin spáchaný a uvedenej formy a miery zavinenia (priamy úmysel). Všetky v tomto smere rozhodné skutočnosti vo svojom súhrne preukazujú taký stupeň závažnosti činu, pre ktorý je nevyhnutné vyvodzovať voči páchateľovi (obžalovanému) trestnú zodpovednosť.“ Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaných, potrebné je primárne poukázať na to, že obaja obžalovaní popierali spáchanie skutku, nepopierali riadne a úplne vykonané dokazovanie prvostupňovým súdom, namietali hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom, s ktorým sa nestotožnili a poukazovali na svedecké výpovede, ktoré potvrdzovali ich obhajobné prednesy a naopak spochybňovali hodnotenie výpovedí poškodeného L. a svedka A.. Obaja obžalovaní, ktorí v prípravnom konaní využili právo nevypovedať, až na hlavnom pojednávaní sa zhodne vyjadrili ku skutku s tým, že popierali jeho spáchanie skutku, teda že by spôsobili zranenia poškodenému a že by sa neslušne správali na mieste prístupnom verejnosti. Pokiaľ ide o ich jednotlivé odvolacie námietky, vo všeobecnosti je potrebné primárne uviesť, že nejde o nové obhajobné ich prednesy, nakoľko rovnako namietali s poukazom na uvedené ich tvrdenia pred okresným súdom. Týka sa to predovšetkým hodnotenia svedeckých výpovedí G. H., H. W., K. T. a G. D., ktoré vyzneli v ich prospech. Potrebné je uviesť, že okresný súd správne poukázal na zistené rozpory v jednotlivých výpovediach svedkov, keď svedok G. H. na hlavnom pojednávaní uviedol, že v daný deň nevidel žiaden konflikt, pričom o danom konflikte sa dozvedel asi 5-6 dní po tom, čo sa mal stať, ale svedkyňa K. T. vypovedala, že ešte v ten deň po konflikte jej svedok H. uviedol, že poškodený asi dostal na „piču“ a aj sám svedok vo výpovedi z prípravného konania vypovedal, že kolegyni oznámil, že ten zákazník, ktorý ju oblial, asi dostal na hubu. Rovnako poukázal aj na rozpor vo výpovedi svedkyne K. T. v druhej výpovedi z prípravného konania, ako aj na hlavnom pojednávaní, že videla, ako sa poškodený zahnal na obžalovaného lakťom, Y. sa uhol a N. mal ruku na hrudi svedka O., predtým vnímala správanie poškodeného ako agresívne, nakoľko strkal do ľudí a ju oblial pivom, hoci pri prvej výpovedi z prípravného konania uskutočnenej uviedla, že N. L. vyzval poškodeného, aby vyšiel von podniku a videla, že tento zákazník odchádzal s SBS- károm dobrovoľne a bol krotký, viac sa tomu nevenovala, pričom pri vyvádzaní z baru ten zákazník, ktorý ju oblial pivom, na otázku, či sa správal agresívne výslovne uviedla, že nie, videla, že normálne odchádza z podniku s SBS-károm a že vtedy bol zas taký krotký. Tieto rozpory na hlavnom pojednávaní svedkyňa vysvetľovala tým, že sa na to pri jej prvom výsluchu nepýtali a neprikladala zahnaniu sa lakťom väčší význam. Súd správne v tomto smere poukázal na to, „že vo svojej druhej výpovedi svedkyňa o zahnaní sa lakťom vypovedala v rámci spontánnej časti výpovede, čo dokumentuje samotná zápisnica o jej výsluchu z uvedeného dňa, kde sú až následne protokolované otázky vyšetrovateľa a odpovede svedkyne na ne. Okrem toho, svedkyňa uvedenú skutočnosť vo svojej prvej výpovedi neuviedla ani po tom, čo jej boli zo strany povereného príslušníka kladené otázky, ktorých obsah jednoznačne dával svedkyni priestor, aby si na takú skutočnosť, ako je zahnanie sa lakťom zo strany poškodeného, ktorý ju predtým dokonca oblial pivom, spomenula. V kontexte konania tejto svedkyne je pritom zrejmé, že ak by skutočne registrovala také konanie poškodeného, ktorý sa mal na obžalovaného L. zahnať lakťom, tak by to určite uviedla už pri prvom svojom výsluchu, a nie až o niekoľko mesiacov neskôr, a to dokonca bez kladenia otázok zo strany vyšetrovateľa. Nepravdivosť jej následného vyjadrenia dokumentuje už len to jej vyjadrenie urobené pri prvom výsluchu, kedy uviedla, že po príchode biletárov poškodený skrotol, dobrovoľne s nimi odchádzal preč a ona sa o to viac nestarala. Je nepochybné, že výpoveď menovanej svedkyne v následne zmenenej a doplnenej časti nemôže obstáť a jej obsah je nepochybne prejavom odzrkadľujúcom účelové zosúladenie jej neskoršej výpovede s výpoveďou obžalovaných. Svedkyňa ani hodnoverne nevysvetlila rozpor v jej výpovediach ohľadne správania sa poškodeného a jeho kamaráta v podniku, keď najskôr uviedla, že ich strkanie bolo iba také kamarátske a ich správanie pripisovala tomu, že majú vypité a až v ďalších svojich výpovediach hovorila o agresívnom správaní poškodeného, čo možno opäť vyhodnotiť iba v tom smere, že sa snažila prispôsobiť výpovediam obžalovaných, vykresľujúcich poškodeného od začiatku ako osobu s agresívnym správaním. Možno teda zhrnúť, že menovaná svedkyňa nevypovedala pravdivo nielen pokiaľ ide o snahu poškodeného lakťom zasiahnuť obžalovaného Y. L., ale ani o tom, že videla, ako N. L. zadržiava svedka G. O. a napokon ani o takých skutočnostiach, ktoré mali poukazovať na agresívne správanie sa poškodeného. Tomu napokon nasvedčuje aj jej prvotné vyjadrenie, že strkanie sa poškodeného s kamarátom bolo také kamarátske a pripisovala to tomu, že mali vypité, ako aj vyjadrenie svedka G. H., ktorý v rámci odstraňovania rozporov v jeho výpovedi potvrdil, že poškodeného nevnímal, že by bol agresívny, ale ho ignoroval. Na tomto mieste nemožno nespomenúť, že poškodený bol v danom podniku s dvomi osobami, a to svedkom, G. O. a svedkom G. D., pričom práve naposledy menovaný bol značne pod vplyvom alkoholu, čo sám svedok potvrdil, pričom v zmysle vykonaného dokazovania to mohol byť primáme on, kto strkal do druhých a poškodený sa s takýmto spávaním svedka v podstate „zviezol“.V súvislosti so snahou obžalovaných vykresliť poškodeného ako agresívnu osobu je „zaujímavé“ tiež to, že ak obžalovaný Y. L. uviedol, že sa poškodený už na začiatku správal agresívne tým, že sa obžalovaných opýtal, či chcú na piču, ako je možné, že ich do podniku vpustili, obzvlášť za situácie, keď podľa ich vyjadrenia a vyjadrenia majiteľa podniku svedka H. G. sú ich zákazníci mimoriadne citliví na to, ak sa ich niekto čo i len dotkne a každú takúto situáciu oznamujú na stránke podniku. Menovaný svedok dokonca použil výraz „stačí, ak sa niekto na niekoho škaredo pozrie a už je to na facebooku“, pričom podľa jeho vyjadrenia v ten deň nebolo na ich stránke absolútne nič. Z takýchto vyjadrení možno pritom odôvodnene usudzovať, že zákazníci by museli na stránke podniku uviesť aj správanie poškodeného, ktorý mal viackrát strkať do hostí a poukázať aj na konanie obžalovaných, keďže podľa vyjadrenia obžalovaných aj v danej nočnej hodine bol podnik plný a zákazníci by museli zaregistrovať jednak zmienené strkanie poškodeného, jednak jeho snahu udrieť obžalovaného L. lakťom a následne aj konanie obžalovaného L., ktorý mal dať poškodenému kolenom do brucha. Takáto obhajoba obžalovaných je zjavne neopodstatnená a vzhľadom na všetky súvislosti je zrejmé, že aj výpoveď svedka H. G. v časti, ako by to (konflikt) zákazníci určite uviedli na ich stránke, ako si zisťoval u niektorých zákazníkov, čo sa v inkriminovaný deň stalo a aj v časti týkajúcej sa samotných obžalovaných, je možné považovať za čisto účelovú, vedenú výlučne snahou pomôcť obžalovaným. Za takúto výpoveď považuje súd aj výpoveď svedka G. W., ktorý aj s odstupom vyše jedného roka do najmenších podrobností popísal situáciu v bare, ako videl poškodeného obliať barmanku pivom, ako sa následne správal, ako prišli obžalovaní, ako presne a v akom poradí odchádzali, ako sa poškodený zahnal po obžalovanom L. a ako ho on následne vyviedol von. Veľmi presne a v zhode s tvrdeniami obžalovaných a ostatných svedkov vypovedajúcich v prospech obžalovaných nezabudol poznamenať, kde stál druhý obžalovaný, ktorý stál chrbtom k obžalovanému L. a s vystretou rukou ku kamarátovi po- škodeného. V kontexte prvotných výpovedí svedkov K. T. a G. H., ktorý taktiež potvrdil, že po príchode biletárov mal byť poškodený krotký a mal sa spávať normálne, pričom menovaná svedkyňa uviedla, že poškodený dobrovoľne s nimi odchádzal von z podniku, je zrejmé, že aj tento svedok nevypovedal pravdu o tom, čo vnímal vlastnými zmyslami. Vo vzťahu k tejto, ako aj ostatným výpovediam svedkov popisujúcich konanie obžalovaného L. a L. pri vyvádzaní poškodeného treba pritom podotknúť, že títo svedkovia spolu s obžalovanými vypovedali o tom, že daný podnik bol v ten večer plný zákazníkov. V tomto smere sú teda schopnosti uvedených svedkov zachytiť uvedené skutočnosti naozaj pozoruhodné a pozoruhodná je aj interpretácia ich vnímania konania jednotlivých osôb, ktorá je takmer identická aj v takých súvislostiach, kde by to reálne možné byť nemohlo. Taktiež svedok H. W. sa snažil navodiť dojem, že pred príchodom poškodeného okolo 04:00 hod. do podniku na G. ul. počul od zákazníkov, že vonku je nejaká potýčka a kvôli opuchnutej ruke poškodeného, na ktorej mal krv, si myslel, že práve poško- dený bol jedným z účastníkov danej potýčky. Svedok uviedol viaceré podrobnosti o tom, ako im oznámili pochybných hostí v NU E. R. (poškodený a jeho kamaráti) a opäť vo vzácnej zhode s vyjadrením najmä obžalovaného L. vypovedal aj v takých otázkach, kde by sa to v prípade pravdivých tvrdení svedka nedalo rozumne očakávať.“ Rovnako správne súd prvého stupňa vyhodnotil aj výpoveď svedka G. D., ohľadne ním uvádzaných skutočností, ako nevieryhodnú tak, ako to podrobne vyhodnotil na strane str. 12 rozsudku, s ktorým hodnotením sa stotožnil aj odvolací súd. jeho výpoveď nezodpovedala ostatným vykonaným dôkazom, nielen pokiaľ ide o okolnosti spoločného príchodu do podniku s poškodeným a svedkom O., ani ohľadne požívania alkoholu predtým a aj údajného spoločného odchodu taxíkom a údajného ujdenia poškodeného autom, ktoré mal riadiť. Týka sa to aj skutočnosti, že na poškodenom nevidel žiadne zranenia, ako aj okolnosti ohľadne vrátenia tašky poškodeným, za prítomnosti svedkyne L. G., ktorá to však nepotvrdila. Správne preto prvostupňový súd vyhodnotil uvedené výpovede menovaných svedkov, že nie sú dôsledkom pravdivého popisu skutočností nimi priamo vnímaných, ale prejavom vopred pripravenej verzie priebehu skutkových okolností, ktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci a boli prispôsobené verzii výpovediam obžalovaných. Aj podľa odvolacieho súdu bola vina obžalovaných preukázaná práve na základe usvedčujúcej výpovede poškodeného G. L., ktorý podrobne popísal, ako ho obžalovaný Y. L. pri vyvádzaní z podni- ku, počas ktorého s ním išiel dobrovoľne, napadol úderom do pravej zadnej časti hlavy po tom, čo sa otáčal a volal na kamaráta G. O., v dôsledku čoho spadol na zem, ako aj následné pokračovanie v útoku zo strany obžalovaných. Vylúčil, že by sa na niekoho zahnal lakťom. Podrobne popísal, ako ho zbili obaja obžalovaní a práve od obžalovaného Y. L. dostal aj kolenom do hlavy, z čoho mal aj následné veľké zlomeniny na tvári. Ako hlavného útočníka označil obžalovaného Y. L., avšak spolu s ním útočil aj obžalovaný N. L., ktorý ho držal, fixoval, aby ho druhý obžalovaný mohol udierať, avšak aj obžalovaný L. ho aktívne udieral do hlavy, dával mu päsťovky do hlavy, takisto ako L.. Obaja ho bili rukami aj nohami do hrude aj do hlavy, pričom mu boli spôsobené zranenia, a to zlomenina nosa, zlomená dolná orbita, zranený očný sval a očný nerv, doteraz má dvojité videnie a psychické problémy. Jeho výpoveď potvrdil aj svedok G. O.. Obaja pritom zhodne potvrdili, že výtržnosť v bare nerobili, pokiaľ oblial svedkyňu T. pivom, bolo to neúmyselné, vzhľadom na plný podnik. E. O. potvrdil, že po vyvedení z podniku mal poškodený krvavý nos, opuchla mu tvár a dokonca, keď ho chcel vziať naspäť do podniku umyť ho na toaletu, obžalovaní ich nepustili dnu. Potvrdil, že poškodenému spočiatku iba krvácal nos, no po chvíli mu opuchla aj tvár a aj výpoveď poškodeného, že mal po neho prísť kamarát. Táto skutočnosť bola taktiež preukázaná výpoveďou svedka G. A., ktorý podrobne popísal, nielen okolnosti, za ktorých sa dostal z Viedne do Bratislavy, a to na základe zavolania poškodeným, ale potvrdil aj zranenia na poškodenom, dokonca ho chcel odviesť aj na ošetrenie, čo však poškodený odmietol. Spôsobené zranenia poškodeného boli objektívne preukázané lekárskymi správami z ošetrenia poškodeného, keď hneď na druhý deň po skutku 13.12.2016 išiel do nemocnice vo H., kde uviedol, že bol zbitý 12.11.2016, dva dni sa podrobil vyšetreniam a od 15.11.2016 bol hospitalizovaný až do 23.11.2016, 18. 11.2016 sa podrobil operácii v celkovej anestézii, kde poškodenému bola vykonaná operačná repozícia spodiny očnice vpravo a repozícia zlomeniny nosových kostí, pričom ešte v deň prepustenia z nemocnice podal trestné oznámenie na neznámych páchateľov, ktorí ho 12.11.2016, v čase okolo 03:00 hod., v priestore podniku NU E. R., fyzicky napadli s popisom, ako ho zhodili na zem a následne udierali obaja rukami a kopali do tváre a vrchnej časti tela. Utrpel zlomeninu nosa a zlomeninu spodiny očnice (orbity) vpravo, herniáciu orbitálneho tuku s dobou práceneschopnosti od 12.11.2016 do 31.03.2017, teda v trvaní 139 dní, so spôsobeným následkom spočívajúcom v spôsobení ťažkej ujmy na zdraví súd, ako vyplýva aj so záverov znaleckých posudkov č. 1/2017 z 12.12.2016 a jeho doplnenia č. 29/2017 z 09.10.2017, písomne vypracovanými znalcom MUDr. Marekom Čambalom, PhD., ktoré sa, pokiaľ ide o spôsobené zranenia na tele poškodeného. V tomto smere možno len podotknúť, že pri úprave doby práceneschopnosti poškodeného súd mal aj upraviť celkovú dobu tak, ako vyplynulo z dodatku znaleckého posudku. Naviac zo znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že objektívne lekárske zistenia o spôsobenom zranení zodpovedajú spôsobu a mechanizmu úrazu tak, ako uviedol poškodený, že u poškodeného išlo o také poškodenie zdravia, ktoré si vyžiadalo chirurgické riešenie - operačnú rekonštrukciu spodiny pravej očnice a repozíciu zlomeniny nosových kostí dňa 18.11.2016, pričom ide o zranenie bolestivé, ktoré sa všeobecne zhojí do 3 mesiacov od vzniku úrazu. V zmysle znaleckého posudku je zníženie citlivosti časti tváre a dvojité videnie oka v priamej príčinnej súvislosti so vzniknutým poranením i mechanizmom poranenia. Obmedzenia poškodeného spočívali v poruche videnia, opuchu a hematóme pravého oka, nutnosti hospitalizácie, obmedzení dýchania nosom a pod., pričom aj v čase znaleckého skúmania mal poškodený pri pohľade nadol a do diaľky pocit dvojitého videnia a táto skutočnosť obmedzuje poškodeného na schopnosti pracovať, v dôsledku čoho je práceneschopný viac ako 42 dní. Naviac aj v čase odvolacieho konania poškodený potvrdil ešte obmedzené dvojité videnie, pri určitom stupňu pohľadu. Odvolací súd sa stotožnil aj s hodnotiacimi úvahami súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o jeho úvahy v súvislosti s nefunkčnosťou kamier na mieste činu tak, ako ich podrobne rozviedol na str. 12-13 rozsudku, ktoré taktiež obžalovaní namietali. Všetky zabezpečené dôkazy, vychádzajúc zo spisového materiálu, preukazujú spáchanie skutku obžalovanými Y. L. a N. L.. Všetky ich odvolacie námietky boli už súčasťou obhajobných prednesov oboch obžalovaných pre okresným súdom, s ktorými sa presvedčivým a teda dostatočným spôsobom vysporiadal vo svojom odôvodnení rozsudku už prvostupňový súd, s ktorými hodnotiacimi úvahami sa preto plne stotožňuje aj senát odvolacieho súdu, bez potreby opakovania rovnakých právnych záverov a hodnotiacich úvah. Pokiaľ obžalovaní namietali ustálený skutkový stav, tento vyplýva z vykonaného dokazovania a výroku napadnutého rozsudku, plne zodpovedá ustanoveniu § 163 ods. 3 Tr. por., podľa ktorého výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov, vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Z výrokovej časti predmetného rozsudku, jeho skutkovej časti tieto náležitosti boli splnené. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na správny postup okresného súdu, keď po vykonanom dokazovaní čiastočne upravil ustálenie skutkovej časti rozsudku, keď oproti obžalobe čiastočne upravil len výlučné konanie obžalovaného Y. L. a spoločné konanie oboch obžalovaných, keď kopanie do hlavy a tela poškodeného obžalovaným N. L. vypustil, nakoľko z hľadiska vykonaných dôkazov mal pochybnosti, ktoré neboli presvedčivo odstránené. V tejto súvislosti je však potrebné dodať, že obžalovaný N. L. participoval na agresívnom správaní obž. L. tým, že pri útoku obž. L., poškodeného držal. Preto odvolací súd všetky odvolacie námietky obžalovaných vyhodnotil ako neopodstatnené a aj nepravdivé a aj podľa názoru senátu krajského súdu, okresný súd správne ustálil, že žalovaný skutok sa stal tak, ako je uvedený v napadnutom rozsudku a to na základe dostatočne vykonaného dokazovania, v rámci ktorého bolo vyprodukovaných dostatok dôkazov, ktoré preukazujú skutkový stav a aj jednoznačne usvedčujú obžalovaných Y. L. a N. L. zo spáchania žalovaných prečinov. Odvolací súd pritom pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t. j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným, do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu. V prejednávanej veci odvolací súd ani sám, na základe svojho presvedčenia, nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolatelia v odvolaní namietajú hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladajú odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si aj odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o vine obžalovaných nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o vine. Súd prvého stupňa správne postupoval i v časti ustálenia právnej kvalifikácie protiprávneho konania oboch obžalovaných, keď ho kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., nakoľko tým, že spoločným konaním inému úmyselne ublížili na zdraví a spôsobili ním ťažkú ujmu na zdraví a súčasne sa aj spoločným konaním dopustili, na mieste verejnosti prístupnom, hrubej neslušnosti tým, že napadli iného, dopustili sa protizákonného konania, v danom prípade uvedených dvoch prečinov v jednočinnom súbehu, po subjektívnej aj objektívnej stránke. Z hľadiska zavinenia obžalovaných, tak ako správne uviedol prvostupňový súd, obžalovaní konali v priamom úmysle v zmysle § 15 písm. a) Tr. zák. ( str.14-15). K povahe poruchy zdravia poškodeného, z hľadiska naplnenia znakov skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák., odvolací súd dodáva, že podľa § 123 ods. 1 Tr. zák. ujmou na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie akékoľvek poškodenie zdravia iného. Podľa § 123 ods. 2 Tr. zák. ublížením na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie také poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného. Podľa § 123 ods. 3 písm. i/ Tr. zák. ťažkou ujmou na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie len vážna porucha zdravia alebo vážne ochorenie, ktorou je aj porucha zdravia trvajúca dlhší čas. Podľa § 123 ods. 4 Tr. zák. poruchou zdravia trvajúcou dlhší čas, sa na účely tohto zákona, rozumie porucha, ktorá si objektívne vyžiadala liečenie, prípadne aj pracovnú neschopnosť, v trvaní najmenej štyridsaťdva kalendárnych dní, počas ktorých závažne ovplyvňovala obvyklý spôsob života poškodeného. Pre záver, že ide o ublíženie na zdraví, je rozhodujúca povaha ujmy na zdraví, tzn. najmä akými príznakmi, ťažkosťami a bolesťami sa prejavuje, v akej intenzite, funkcia akého orgánu je porušená, po akú dlhú dobu a do akej miery narušila porucha zdravia obvyklý spôsob života poškodeného. Pokiaľ ide o zranenia, ktoré poškodený údermi obžalovaných utrpel, ako sú popísané vo výrokovej časti rozsudku, ktoré si vyžiadali ošetrenia a aj operačný zákrok spojený s hospitalizáciou a následnú domácu liečbu, pričom vyššie uvedené zranenia poškodeného si vyžiadali jeho dočasnú pracovnú neschopnosť v trvaní od 12.11.2016 do 31.03.2017. Pri preskúmaní výroku o treste napadnutého rozsudku krajský súd nezistil žiadny zákonný dôvod na zrušenie alebo zmenu uložených úhrnných podmienečných trestov odňatia slobody. Prvostupňový súd správne postupoval pri ukladaní druhu trestu z hľadiska jeho výmery, keď správne vychádzal zo všetkých hľadísk pre ukladanie druhu trestu a jeho výmery na základe § 34 ods. 4 Tr. zák., vychádzal aj z účelu trestu, podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. a správne zistil, že je treba ukladať trest odňatia slobody. Vo všeobecnosti je potrebné skonštatovať, že pri ukladaní trestu musí súd vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu. Túto závažnosť určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia zaraďuje medzi prečiny, zločiny, prípadne obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom zodpovedá buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím slobody, alebo povinnosť súdu ukladať len trest odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 2 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 3 Tr. zák. trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 34 ods. 6 Tr. zák. tresty uvedené v § 32 <javascript:%20fZzSRInternal('30279',%20'6412746', %20'6412746',%20'4777092',%20'4777105',%20'0')> možno uložiť samostatne alebo možno uložiť viac týchto trestov popri sebe. Za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody. Pri ukladaní trestu súd musí obligatórne prihliadnuť na všetky poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. a/ - o/ Tr. zák. a priťažujúce okolnosti podľa 37 písm. a/-m/ Tr. zák. Podľa § 38 ods. 1 Tr. zák. na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho dva roky, ak vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný, alebo Pri predmetnom prečine ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c Tr. zák. stanovuje zákonodarca trestnú sadzbu odňatia slobody na dva až päť rokov, a pri prečine výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody až na tri roky. Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaných, ich zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jej nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, je potrebné vychádzať zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu a teda musí byť úmerný k spáchanému prečinu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia). Správne okresný súd zistil u obidvoch obžalovaných zhodne jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák., že doposiaľ viedli riadny život a jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., že spáchali viac trestných činov (prečinov), čím u nich zhodne zistil tzv. remízu pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností 1:1, v dôsledku čoho postupom podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. súd správne ukladal úhrnný trest, nakoľko ich odsudzoval za dva prečiny a to podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný, v danom prípade teda podľa § 156 ods. 3 Tr. zák. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že dostatočným a vystihujúcim všetky zásady ukladania trestov je trest uložený okresným súdom, v danom prípade úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorý podmienečne odložil u oboch obžalovaných na rozdielnu skúšobnú dobu podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák., u obžalovaného Y. L., vzhľadom na väčšiu mieru zavinenia v trvaní 4 rokov a u obž. N. L. na skúšobnú dobu 2 roky, v zmysle výsledkov vykonaného dokazovania a vzhľadom aj na zásadu individualizácie trestu, osoby obžalovaných a ich pomery. V tomto smere dlhšia skúšobná doba uložená obž. Y. L. je opodstatnená aj s ohľadom na skutočnosť, že už bol v minulosti súdne trestaný (pre rovnaký prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. v roku 2011) a i keď má toto odsúdenie zahladené, okolnosť, že v minulosti sa už dostal do rozporu so zákonom, je taktiež zohľadnená v dlhšej skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, v porovnaní s obž. L.. Preto okresným súdom uložené podmienečné tresty odňatia slobody na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby sú nielen v súlade so zákonom, ale aj podľa senátu krajského súdu spravodlivo zohľadňujúce konanie obžalovaných, ich zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti ich nápravy, nakoľko uloženie tohto druhu trestu postačuje na zabezpečenie ochrany spoločnosti, s presvedčením že aj ich nápravu. Preto okresným súdom uložené druhy trestov a ich výmera obžalovaným sú zákonné a spravodlivé. Súd I. stupňa postupoval v súlade so zákonom, keď obom obžalovaným v súlade s § 50 ods. 2 Tr. zák. a § 51 ods. 4 písm. e/ Tr. zák. uložil aj primeranú povinnosť spočívajúcu v príkaze osobne sa ospravedlniť poškodenému G. L.rovi, tak, ako to podrobne upravil vo výrokovej odsudzujúcej časti rozsudku, čo taktiež zvyšuje účel uloženého trestu. Správny a v súlade so zákonom je aj výrok, ktorým okresný súd podľa § 287 ods. 1 Tr. por. zaviazal oboch obžalovaných k solidárnej povinnosti nahradiť spôsobenú škodu poškodenému vo výške 13.519,69 Eur tak, ako si ju riadne a včas poškodený G. L. uplatnil, špecifikoval a aj dokladoval, ako to podrobne rozviedol v tejto časti súd prvého stupňa v rozsudku. Keďže odvolací súd nezistil ani žiadne pochybenie v rámci adhézneho konania, pričom nezistil ani žiadne iné dôvody pre zmenu ktoréhokoľvek z výrokov napadnutého rozsudku, preto odvolania obžalovaných Y. L. a DY. ako nedôvodné v zmysle § 319 Tr. por. zamietol. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.