Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/34/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213201940 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1213201940.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v právnej veci žalobcu: BETA - CAR, s. r. o., so sídlom: Drevárska 23/1649, Pezinok, IČO: 34 127 224, zastúpená: C&T Advokáti s.r.o., advokátska kancelária so sídlom: Fedinova 3b, Bratislava, IČO: 51 284 961, proti žalovanému: Bratislavská vodárenská spoločnosť, a. s., so sídlom: Prešovská 48, Bratislava IČO: 35 850 370, zastúpená: ius aegis s.r.o., so sídlom: Nedbalova 12, Bratislava, IČO: 36 857 203, o zaplatenie 60.158,50 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č. k. 58C/17/2013-137, zo dňa 31.10.2017, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č. k. 58C/17/2013-137, zo dňa 31.10.2017 vo výroku II, ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, mení tak že: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 22.857,54 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 22.857,54 eur od 27.05.2013 do zaplatenia, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti odvolací súd napadnutý výrok II potvrdzuje. II. Žalobcovi sa priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v pomere 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k. 58C/17/2013-137 zo dňa 31.10.2017 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 37.300,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 37.300,96 eur odo dňa 13. 09. 2012 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 24%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 28.01.2013 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 60.158,50 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril Zmluvu č. V104500000 o dodávke pitnej vody z verejného vodovodu, predmetom ktorej bola dodávka pitnej vody z verejného vodovodu, odvádzanie odpadovej vody verejnou kanalizáciou, vrátane odpadových vôd z iných vodných zdrojov, vôd z povrchového odtoku a ich prečistenie v čistiarni odpadových vôd. Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú od 01.05.2007. Podľa čl. 4.1 Zmluvy žalobca mal povinnosť oznámiť žalovanému zistenú poruchu na vodovodnej alebo kanalizačnej prípojke. Listom zo dňa 21.08.2012 žalobca upozornil žalovaného na fakt, že vody z povrchového odtoku nie sú odvádzané do verejnej kanalizácie. Pracovníkmi žalovaného bola následne vykonaná kontrola odberného miesta č. 104-500 a bolo zistené, že odpadové vody a vody z povrchového odtoku nie sú odvádzané kanalizačnou prípojkou zaústenou do čističky odpadových vôd, ale sú odvádzané odbočkou do miestneho potoka. Na základe toho žalovaný k 30.06.2012 pozastavil fakturáciu nákladov a písomne žalobcovi oznámil, že k tomuto dňu odstupuje od Zmluvy podľa bodu 7.2 z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia. Faktúra za mesiac júl 2012 č. 612113269 bola stornovaná a dobropis bol žalobcovi zaslaný poštou. Mal za to, že odpadové vody nikdy neboli odvádzané kanalizačnou prípojkou, ale boli od začiatku odvádzané odbočkou do miestneho potoka a teda plnenie zo Zmluvy bolo od začiatku nemožné. 3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení s nárokom uvedeným v žalobe nesúhlasil, žiadal túto zamietnuť ako nedôvodnú a uviedol, že v súlade s § 23 ods. 2 zákona č. 442/2002 Z. z. vlastník stavby alebo vlastník pozemku je povinný pripojiť stavbu alebo pozemok, kde vznikajú odpadové vody na verejnú kanalizáciu a uzatvoriť zmluvu o pripojení s vlastníkom verejnej kanalizácie, ak nemá povolenie príslušného orgánu štátnej vodnej správy na iný spôsob nakladania s odpadovými vodami. Rovnako v zmysle § 26 ods. 1 písm. g/ cit. zákona má vlastník povinnosť oznámiť prevádzkovateľovi nové údaje súvisiace s odovzdaním odpadových vôd do verejnej kanalizácie. Žalobca nepredložil žalovanému povolenie príslušného orgánu štátnej vodnej správy na vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd v súlade s § 21 ods. 1 písm. c/ zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách, odporca v dobrej viere uzatvoril Zmluvu o odvádzaní odpadových vôd so žalobcom a fakturoval mu za poskytnutie tejto služby poplatky v súlade s platnými právnymi predpismi. Zároveň uplatnil aj námietku premlčania podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka na plnenia realizované pred 01. februárom 2011 a úroky z omeškania navrhoval priznať dňom 29.01.2013. 4. Rozsudkom zo dňa 11.12.2013, č. k.: 58C/17/2013-92 (v poradí prvý rozsudok), súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 60.158,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 60.158,50 eur odo dňa 30.06.2012 do zaplatenia. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, zrušil uznesením zo dňa 29.12.2016, č. k. 2Co 98/2014-105 v poradí prvý rozsudok a vec tomuto vrátil na ďalšie konanie. V zmysle uznesenia Krajského súdu v Bratislave, ktorým zrušil v poradí prvý rozsudok, sa súd prvej inštancie zaoberal skúmaním správnosti a opodstatnenosti žalobcom uplatneného nároku, námietkou žalovaného o porušení všeobecne záväzných právnych predpisov na strane žalobcu, námietkou žalovaného, že žalobca nepreukázal od kedy je odpojený od verejnej kanalizácie, vznikom bezdôvodného obohatenia a začiatkom plynutia premlčacej doby. 5. Na základe vykonaného dokazovania považoval súd prvej inštancie za preukázané, že strany sporu uzavreli Zmluvu č. V104500000 o dodávke pitnej vody z verejného vodovodu a odvádzaní odpadových vôd, predmetom ktorej bolo uskutočňovanie dodávky pitnej vody z verejného vodovodu, odvádzanie odpadovej vody verejnou kanalizáciou, vrátane odpadových vôd z iných zdrojov, vôd z povrchového odtoku a ich prečistenie v čistiarni odpadových vôd. Predmetná zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú od 01.05.2007. V zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení, bolo povinnosťou strán sporu uzatvoriť zmluvu, ak vlastník stavby alebo vlastník pozemku nemá povolenie príslušného orgánu štátnej vodnej správy na iný spôsob nakladania s odpadovými vodami. Žalobca nepreukázal, že disponuje povolením príslušného orgánu štátnej vodnej správy na iný spôsob nakladania s odpadovými vodami a preto bol povinný uzatvoriť so žalovaným Zmluvu o dodávke pitnej vody z verejného vodovodu a odvádzaní odpadových vôd, povinnosť ktorá tomuto vyplývala zo zákona a teda s prihliadnutím na záväzkové vzťahy vznikajúce podľa príslušných ustanovení zákona č. 513/1991 Zb., medzi podnikateľskými subjektmi v rámci výkonu ich podnikania, súd prvej inštancie dospel k záveru, že na daný záväzkový vzťah je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia občianskeho zákonníka (povinnosť uzatvoriť zmluvu vyplývala zo zákona), preto sa súd prvej inštancie nemohol stotožniť s návrhom žalobcu, že takýto vzťah je potrebné posudzovať podľa obchodného zákonníka, najmä čo sa týka premlčacej doby. 6. Súd prvej inštancie mal listom zo dňa 21.08.2012 za preukázané, že žalobca upozornil žalovaného, že vody z povrchového odtoku nie sú odvádzané do verejnej kanalizácie. Po vykonaní kontroly odberného miesta č. 104-500 bolo zistené, že odpadové vody, splaškové vody z povrchového odtoku nie sú odvádzané kanalizačnou prípojkou zaústenou do čističky odpadových vôd, pričom sú odvádzané do miestneho potoka. Ďalej mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný k 30.06.2012 pozastavil fakturáciu nákladov a oznámil žalobcovi, že k uvedenému dňu odstupuje od Zmluvy podľa bodu 7.2 z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia. Žalobca pritom odvádzal žalovanému faktúry od 01.05.2007, faktúra za mesiac júl 2012 č. 612113269 bola žalovaným stornovaná. Na pojednávaní konanom dňa 26.06.2017 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že o skutočnosti vzniku bezdôvodného obohatenia a kto sa obohatil na úkor žalobcu sa dozvedel 5 dní pred týmto dátumom, t. j. dňa 16.08.2012. Súd prvej inštancie zastáva názor, že v danom prípade plnenie zo strany žalovaného bolo nemožné od počiatku uzavretia zmluvy. Verejnou vyhláškou Obvodného úradu životného prostredia v Pezinku č. K..P.-XX/XXXX-A. z 11.01.2006 bola predmetná kanalizácia klasifikovaná ako verejná. Predchádzajúci majiteľ PC EKON, s. r. o. nehnuteľnosti v roku 2006 odpojil predmetnú verejnú prečerpávaciu stanicu od elektrickej energie a znemožnilo sa tak jej riadne fungovanie. Išlo tak o faktickú nemožnosť plnenia od počiatku, pričom poskytnuté plnenie predstavuje bezdôvodné obohatenie. Súd prvej inštancie poukázal na to, že bezdôvodné obohatenie predstavuje záväzok, ktorého obsahom je povinnosť toho, kto sa obohatil, vydať to, o čo sa obohatil, a tomu korešpondujúce právo toho, na ktorého úkor k obohateniu došlo, požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. Preto podľa súdu prvej inštancie námietky žalovaného, že k bezdôvodnému obohateniu došlo aj porušením právnych povinností žalovaného, že žalobca nemá povolenie na vypúšťanie odpadových vôd iným spôsobom ako do verejnej kanalizácie a taktiež že žalobca nepreukázal od kedy je odpojený od verejnej kanalizácie, nie sú v zmysle vyššie uvedeného právne významné. 7. Súd prvej inštancie vychádzajúc z ust. § 37 ods. 2 OZ, podľa ktorého právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný, dospel k záveru, že v danom prípade plnil žalobca žalovanému na základe neplatného právneho úkonu, čím sa žalovaný bezdôvodne obohatil. Čo sa týka uplatnenej námietky premlčania zo strany žalovaného, súd prvej inštancie na túto prihliadol s tým, že žalobca preukázateľne listom zo dňa 21.08.2012 upozornil žalovaného na skutočnosť, že vody z povrchového odtoku z nehnuteľnosti na B. Q. Č.. XX v Pezinku nie sú odvádzané do verejnej kanalizácie. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní konanom dňa 26.06.2017 uviedol, že o vzniku bezdôvodného obohatenia a kto ho spôsobil sa žalobca dozvedel dňa 16.08.2012. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa neviaže na dátum splatnosti tak, ako je tomu v prípade začiatku plynutia všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 ods. 2 OZ, ale k inej skutočnosti, ktorou je vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto sa obohatil, pričom nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia netvorí jeden celok. V tejto súvislosti nie je právne významné, že oprávnený z bezdôvodného obohatenia sa o uvedených skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr pri vynaložení potrebnej starostlivosti a nie je ani právne významné, či oprávnený z bezdôvodného obohatenia mal také právne znalosti, aby bol subjektívne schopný posúdiť uvedené skutkové okolnosti a zistiť, že zmluva podľa ktorej plnil, je neplatná. Deň nasledujúci po dni kedy sa žalobca dozvedel o bezdôvodnom obohatení a kto sa na úkor žalobcu obohatil, predstavuje okamih uplynutia subjektívnej premlčacej doby, t. j. nároky žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia pred dňom 17.08.2010 súd prvej inštancie vyhodnotil ako premlčané. 8. Súd prvej inštancie k priznanému úroku z omeškania uviedol, že v prípade, ak má byť bezdôvodné obohatenie vydané v peniazoch, ide o peňažný dlh, ktorý ak nie je splnený riadne a včas, vzniká oprávnenému ako veriteľovi právo požadovať od povinného ako dlžníka úroky z omeškania. Uplatnenie práva na úroky z omeškania nepredstavuje samo o sebe výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný listom zo dňa 12.09.2012 odstúpil od Zmluvy č. V104500000 o dodávke pitnej vody z verejného vodovodu a odvádzaní odpadových vôd v zmysle ustanovenia § 575 OZ a bodu 7.2 zmluvy, bez ohľadu na to, ku ktorému dňu žalovaný odstúpil od predmetnej zmluvy (vzhľadom k zastaveniu fakturácie). Následkom odstúpenia od zmluvy je skutočnosť, že sa zmluva zrušuje od samého počiatku. V právnych vzťahoch účastníkov zmluvy nastáva rovnaký právny stav, ako keby k uzavretiu zmluvy nikdy nebolo došlo, čím sa „od začiatku“ obnovujú ich práva a povinnosti. Zákon tu počíta s tým, že účastníci zrušenej zmluvy sa vzájomne vyporiadajú podľa zásad o bezdôvodnom obohatení a teda bolo povinnosťou žalovaného vrátiť žalobcovi to, čo od žalobcu prijal titulom bezdôvodného obohatenia, najskôr dňom kedy sa o tejto skutočnosti dozvedel, t. j. dňom odstúpenia od zmluvy. Súd prvej inštancie vzhľadom k uvedenému posúdil nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania dňom nasledujúcim po dni odstúpenia od zmluvy, t. j. dňom 13.09.2012 sa žalovaný dostal do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia žalobcovi (avšak nie vzhľadom na moment odstúpenia od zmluvy, nakoľko od neplatnej zmluvy nemožno odstúpiť vzhľadom k tomu, že nikdy nevznikla, ale na ten moment, že žalovaný sa najskôr týmto okamihom, po preverení si stavu vypúšťania vody mimo verejnej kanalizácie, dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia a o povinnosti vydať toto žalobcovi). Nakoľko žalovaný dlžnú sumu 37.300,96 eur žalobcovi doposiaľ neuhradil, dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a teda podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vyhlášky č. 87/1995 Z. z. je povinný zaplatiť navrhovateľovi aj úroky z omeškania, ktorých výška je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba bola v rozhodnom období stanovená na 0,75% p. a. 9. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a to do výroku II. a III. z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Súd prvej inštancie v zmysle výroku II. rozsudku zamietol zvyšnú časť uplatneného nároku žalobcu v sume 22.857,54 eur s odôvodnením, že podľa názoru súdu prvej inštancie je táto časť uplatneného nároku žalobcu premlčaná. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, a to jednak v otázke premlčania, nakoľko nesprávne aplikoval právnu úpravu premlčania obsiahnutú v Občianskom zákonníku, a jednak nesprávne posúdil zmluvný vzťah medzi stranami sporu výlučne podľa Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Žalobca má za to, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu bol jednoznačne obchodnoprávny. Vyplýva to jednak z povahy oboch účastníkov sporu, keďže sa daný zmluvný vzťah týkal jednoznačne ich podnikateľskej činnosti, ako aj zo samotného znenia zmluvy č. V104500000, ktorá bola uzatvorená podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ako to vyplýva z jej názvu a z bodu 7.5. danej zmluvy. Samotné strany sporu mali záujem, aby sa ich vzájomné vzťahy spravovali Obchodným zákonníkom a nie Občianskym zákonníkom. Žalobca zotrváva na prezentovanom názore počas konania pred súdom prvej inštancie, že otázka premlčania práva na bezdôvodné obohatenie v obchodnoprávnych vzťahoch sa v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou vyšších súdov posudzuje podľa úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku a opätovne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 23.10.2001, sp. Zn. M Obdo V 2/2000, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov, 2002, č. 2 pod číslom 34, s. 66 a nasl., v ktorom Najvyšší súd SR jednoznačne uviedol, že: „Právo na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej obchodnej zmluvy sa premlčuje v štvorročnej premlčacej dobe podľa § 397 Obchodného zákonníka, ktorá začína plynúť odo dňa, keď ku plneniu došlo.“ Tento právny názor bol potvrdený aj v neskoršom Náleze Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/04. Žalobca má za to, že úprava premlčania má v Obchodnom zákonníku celostný charakter a je ju nutné aplikovať aj na problematiku premlčania pri inštitúte bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch, predovšetkým, ak sa jedná o plnenie z neplatnej zmluvy. Nič na tom nemení ani to, že Občiansky zákonník upravuje osobitnú premlčaciu lehotu pre vydanie bezdôvodného obohatenia. Premlčanie a bezdôvodné obohatenie sú dva samostatné inštitúty a na tomto základe treba posudzovať aj ich právnu úpravu v oboch zákonníkoch, a s tým pristupovať aj k výkladu a aplikácii Občianskeho zákonníka na obchodné vzťahy. To znamená, osobitne pristupovať k právnej úprave bezdôvodného obohatenia nachádzajúcej sa v Občianskom zákonníku, ktorá sa bude aplikovať aj na obchodné vzťahy a osobitne pristupovať k právnej úprave inštitútu premlčania, ktorý ako celok pre obchodné vzťahy upravuje Obchodný zákonník a bude sa aplikovať aj na premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj napriek tomu, že Obchodný zákonník neupravuje osobitnú premlčaciu dobu pre vydanie práva na bezdôvodné obohatenie. Žalobca má za to, že o ustálenosti právneho posúdenia dĺžky premlčacej doby v obchodnom práve pri vydaní bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy niet pochýb, pričom prijatie opačného právneho záveru súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku je v rozpore s princípom právnej istoty strán sporu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhuje žalobca, aby odvolací súd v zmysle ustanovenia § 388 v spojení s ustanovením § 390 CSP rozsudok Okresného súdu Bratislava II, sp. zn.: 58Cb/17/2013-137 zo dňa 31.10.2017 v časti II. a III. výroku daného rozsudku zmenil a zaviazal žalovaného k úhrade sumy 22.857,54 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% odo dňa 30.06.2012 až do zaplatenia ako aj k plnej náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj v rámci odvolacieho konania. 10. K podanému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Poukazuje na to, že zo súdom prvej inštancie ustáleného skutkového stavu vyplýva, že súd prvej inštancie zastáva názor, že v danom prípade plnenie zo strany žalovaného bolo nemožné od počiatku uzatvorenia Zmluvy č. V104500000. Počiatočná nemožnosť plnenia robí právny úkon (Zmluvu) absolútne neplatný, a to bez ohľadu na to či o nej jej účastníci vedeli alebo nie. Podľa žalovaného je bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu potrebné kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie bez právneho dôvodu, nakoľko Zmluva je absolútne neplatná, a preto je potrebné na ňu hľadieť, akoby nikdy nebola. V prípade plnenia bez právneho dôvodu je podľa žalovaného len ťažko vzťah medzi účastníkmi označiť jednoznačne ako obchodnoprávny, teda môže nastať situácia, že aj pokiaľ by išlo o takýto druh plnenia medzi podnikateľmi, režim premlčania bude podriadený Občianskemu zákonníku. Výklad žalobcu, že sa v tomto prípade jedná o bezdôvodné obohatenie podľa skutkovej podstaty plnením z neplatného právneho úkonu žalovaný nepovažuje za správny. Žalobca sa pri svojom výklade opiera o absolútne neplatnú Zmluvu, z ktorej vyvodzuje existenciu obchodnoprávneho vzťahu. Túto je však potrebné podľa žalovaného vnímať akoby nikdy nebola a teda logicky na jej základe ani žiaden obchodnoprávny vzťah nemohol vzniknúť, t. j. v tomto prípade medzi žalobcom a žalovaným neexistuje a ani neexistoval žiaden obchodnoprávny záväzkový vzťah. Plnenie na základe absolútne neplatnej Zmluvy je potrebné vnímať ako plnenie bez právneho dôvodu, nakoľko tu absentuje akýkoľvek dôvod na plnenie. Z uvedeného preto vyplýva, že nárok, ktorého sa žalobca domáha, podlieha premlčaniu v režime Občianskeho zákonníka. 11. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného zdôraznil, že majetkový prospech bol získaný plnením z neplatného právneho úkonu, spravidla z neplatnej zmluvy vtedy, ak daný právny úkon trpí nejakou vadou, ktorú zákon sankcionuje absolútnou alebo relatívnou neplatnosťou. V tomto prípade bola medzi stranami sporu uzatvorená zmluva č. V104500000, ktorá je neplatná v zmysle ustanovenia § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže plnenie na základe tejto zmluvy bolo od počiatku nemožné, a teda hoci existoval absolútne neplatný právny úkon, žalovaný na jeho podklade inkasoval platby od žalobcu. Z tohto dôvodu sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu práve v dôsledku neplatnosti uzatvorenej zmluvy č. V104500000, a teda sa nemôže jednať o plnenie bez právneho dôvodu. 12. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť respektíve zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem). Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie a zmena rozhodnutia vyplýva len z iného právneho posúdenia veci. 13. Odvolanie žalobcu smeruje proti právnemu posúdeniu otázky záväzkového vzťahu a premlčania. V súdenej veci je medzi stranami sporným či ide v danom prípade o vzťah obchodnoprávny, a či sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, premlčuje podľa § 107 Občianskeho zákonníka alebo § 397 Obchodného zákonníka. Predmetom odvolacieho prieskumu je teda posúdenie, či ide v danom prípade o obchodný vzťah a v nadväznosti na to, či na posúdenie premlčania sa majú aplikovať ustanovenia občianskeho, alebo obchodného zákonníka. 14. Podľa ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. 15. Podľa ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, sa spravuje týmto zákonom. 16. Odvolací súd v prvom rade skúmal odvolaciu námietku, že ide v danom prípade o vzťah obchodnoprávny a nie občianskoprávny. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení obchodného zákonníka dospel k záveru, že v danom prípade vznikol medzi stranami sporu vzťah obchodnoprávny, nakoľko obe strany sú podnikateľmi a zmluvný záväzok sa týka ich podnikateľskej činnosti. Pre posúdenie, či ide o obchodnoprávny vzťah, alebo nie, nie je rozhodujúce, či tip zmluvy, ktorá bola medzi dvoma podnikateľskými subjektami uzatvorená, je upravená v osobitnom predpise, v danom prípade v zákone 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch. V samotnej zmluve, si jej účastníci aj upravili použitie Obchodného zákonníka na vzťahy neupravené zmluvou a to v bode 7.5 zmluvy. Vzhľadom na charakter strán zmluvy, kde obe strany sú podnikateľmi a vzhľadom aj k výslovnej písomnej úprave v zmluve o aplikácii ustanovení obchodného zákonníka, je zrejmé, že ide o vzťah obchodnoprávny. 17. Odvolací súd ďalej dopĺňa, že v danom prípade ide jednoznačne o bezdôvodné obohatenie z neplatného právneho úkonu. Je nepochybné, že došlo k uzatvoreniu zmluvy medzi stranami, teda k právnemu úkonu a zmluva (teda právny úkon) bol neskôr vyhlásený za neplatný. To, že úkon bol od počiatku neplatný, nemožno vyhodnotiť tak, že právny úkon teda vôbec nevznikol, a preto ide o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo bez právneho dôvodu, ako tvrdí žalovaný. Súd prvej inštancie v tomto smere správne posúdil, že ide o bezdôvodné obohatenie titulom neplatného právneho úkonu. 18. Odvolací súd sa ďalej zaoberal otázkou posúdenia premlčania a to, či sa má aplikovať občiansky zákonník, alebo obchodný zákonník. 19. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení ku dňu uzavretia zmluvy tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa riadia ustanoveniami tohto zákona. Ak nemožno niektoré otázky riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. 20. Právnymi vzťahmi upravenými v Obchodnom zákonníku sú podľa § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka aj obchodné záväzkové vzťahy a niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Obchodný zákonník neupravuje inštitút bezdôvodného obohatenia. Táto skutočnosť však neznamená, že záväzkový vzťah vzniknutý medzi tým, kto sa obohatil, a tým, na ktorého úkor sa takto obohatil, nemôže byť svojou povahou vzťahom obchodným. Keďže Obchodný zákonník neupravuje všetky záväzky, do ktorých podnikatelia vstupujú, nemožno len z toho, že určitý záväzkový vzťah je upravený iba v Občianskom zákonníku (respektíve v inom osobitnom predpise) vyvodzovať, že ide o vzťah občianskoprávny. Vzťah Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka je vyjadrený v § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka tak, že právne vzťahy upravené v Obchodnom zákonníku sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka a ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Bezdôvodné obohatenie a premlčanie sú samostatné právne inštitúty. Keďže bezdôvodné obohatenie je upravené iba v Občianskom zákonníku, je potrebné na bezdôvodné obohatenie v obchodnoprávnych vzťahoch v súlade s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka aplikovať Občiansky zákonník. Inštitút premlčania ale upravuje tak Občiansky zákonník, ako aj Obchodný zákonník. Obchodný zákonník neupravuje len niektoré ustanovenia o premlčaní, ale v § 387 a nasledujúcich má komplexnú úpravu premlčania, čo opäť s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka potom znamená, že premlčanie všetkých obchodnoprávnych vzťahov sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Za otázku, ktorú nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka), by totiž bolo možné považovať len situáciu, keď by Obchodný zákonník neupravoval inštitút premlčania vôbec alebo by upravoval len niektoré ustanovenia o premlčaní. Inak povedané, aplikáciu Občianskeho zákonníka v uvedenom prípade nemožno oprieť o § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, pretože tam absentuje ustanovená podmienka, že túto otázku nemožno riešiť podľa Obchodného zákonníka. Z uvedeného potom vplýva, že pre účely posúdenia bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ale otázka premlčania sa bude spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho a Ústavného súdu Slovenskej republiky o tom, že v obchodných záväzkových vzťahoch je vylúčené použitie ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní, Najvyšší súd SR sp. zn. 1Obdo V 5/2008; Ústavný súd SR sp. zn. IV. ÚS 214/04 (podporne aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 70/2018). 21. Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba 4 roky. 22. Podľa § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka pri práve na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. 23. V danom prípade si uplatňuje žalobca vrátenie bezdôvodného obohatenia zo zaplatených faktúr za odvádzanie odpadových vôd verejnou kanalizáciou, kde splatnosť najstaršej faktúry bola dňa 22.03.2009. Žalobca podal žalobu na vrátenie bezdôvodného obohatenia dňa 28.01.2013, teda v lehote 4 rokov od dňa splatnosti najstaršej faktúry. Právo žalobcu preto premlčané nie je. Odvolací súd preto dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a pristúpil ku zmene napadnutého výroku II tak, že zaviazal žalovaného na úhradu aj zvyšnej časti žalovanej istiny a to vo výške 22.857,54 eur. Čo sa týka úroku z omeškania, tu odvolací súd uvádza, že čas plnenia v prípade vydania bezdôvodného obohatenia nevyplýva ani z právneho predpisu či dohody účastníkov. Žalovaný bol preto v zmysle § 563 OZ povinný dlh splniť prvého dňa po tom, čo ho žalobca ako veriteľ o plnenie požiadal. Žalobca v žalobe uvádza, že adresoval žalovanému žiadosť o vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa 24.10.2012, avšak predmetnú žiadosť k žalobe nepredložil, v súdnom spise sa nenachádza. Preto odvolací súd za čas, kedy bol žalovaný vyzvaný k plneniu považoval deň, kedy mu bol doručený návrh na začatie tohto konania, teda deň 27.05.2013. Podľa ust. § 3 nariadenia 87/1995 Z. z. je výška úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ku 27.05.2013 bola základná úroková sadzba ECB vo výške 0,50%, preto odvolací súd priznal úrok z omeškania vo výške 5,50% a vo zvyšku napadnutý výrok II. potvrdil. 24. Podľa ust. § 396 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 25. Podľa ust. § 396 ods. 2 OSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 26. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 27. Podľa ust. § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 28. Nakoľko došlo ku zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd rozhodoval o trovách odvolacieho aj prvoinštančného konania. Odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu žalovanej istiny (nebolo vyhovené iba počiatku omeškania, keď žalobca žiadal priznať úrok z omeškania odo dňa 30.06.2012, avšak tento mu bol priznaný odo dňa 13.09.2012, a odvolacím súdom priznanej istiny odo dňa 27.05.2013). Teda dá sa konštatovať, že plný úspech vo veci mal žalobca, ktorému preto prináleží náhrada trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100%. 29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).