Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/148/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215225652 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1215225652.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v sporovej veci žalobcov: 1/ Z. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale L. E. XX, L., 2/ J. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXX, Y. F., obaja zastúpení spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanej: Univerzitná nemocnica Bratislava, Pažítková 4, Bratislava, IČO: 31 813 861, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 05. augusta 2020 č. k. 52C 437/2015-350 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 15.000,- eur v lehote do 3 dní od jeho právoplatnosti, v napadnutej vyhovujúcej časti o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 7.500,- eur do 3 dní od jeho právoplatnosti a v napadnutej a súvisiacej časti o nároku žalobcov 1/, 2/ na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100% p o t v r d z u j e . V napadnutých zamietajúcich častiach odvolanie žalovanej o d m i e t a . Žalobcovia 1/, 2/ majú proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 155.000 eur v lehote tri dni od jeho právoplatnosti a vo zvyšnej časti žalobu voči žalobkyni 1/ zamietol, žalobcov 2/ zaplatiť náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 7.500 eur v lehote tri dni od jeho právoplatnosti a vo zvyšku žalobu voči žalobcovi 2/ zamietol, v časti o náhradu nemajetkovej ujmy priznal žalobcom 1/, 2/ voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, v časti o povinnosti žalovanej ospravedlniť sa žalobcom priznal žalobcom 1/, 2/ voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a v časti o nároku žalobcov na zverejnenie všetkých výrokov právoplatného rozhodnutia súdu v tlači s L. pôsobnosťou na náklady žalovanej a zaplatiť žalobcom preddavok 800 eur žalovanej voči žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. Vychádzal zo žaloby žalobcov 1/, 2/, ktorou žiadali uložiť žalovanej povinnosť ospravedlniť sa im do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia za neoprávnený zásah do ich práva na súkromie, a to spôsobom, že na ich adresu zašle doporučene list podpísaný štatutárnym zástupcom žalovanej v znení uvedenom v žalobnom petite. Zároveň sa domáhali aj zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- eur žalobkyni 1/a 10.000,- eur žalobcovi 2/. Taktiež sa domáhali toho, aby im súd priznal právo zverejniť všetky výroky právoplatného rozhodnutia súdu v tlači s L. pôsobnosťou na náklady žalovanej v rozsahu maximálne 800,- eur v časti inzercia v rámčeku, a aby súd žalovanej uložil povinnosť toto právo strpieť a zaplatiť žalobcom preddavok 800,- eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a náhrady trov konania. 3. Žalobu skutkovo odôvodnili tým, že dňa XX.XX.XXXX bola žalobkyňa 1/ prijatá na D.-J. F. Z. na indukciu potratu. Nakoľko mali informáciu o úmrtí ich dieťaťa už v čase pred vykonaním tohto zákroku, mali záujem svoje dieťa riadne pochovať. O tejto skutočnosti upovedomili zdravotnícky personál žalovanej, pričom lekári im potvrdili, že zabezpečenie tela ich dieťaťa na účel pochovania nie je problém. Žalobcovia svoju požiadavku opakovane vyjadrili aj bezprostredne po pôrode. Personál žalovanej však nevykonal žiadne administratívne úkony za účelom zabezpečenia tela ich dieťaťa. Deň po pôrode žalobcovia zisťovali, akým spôsobom im budú pozostatky dieťaťa vydané. Personál žalovanej zistil, že neboli zabezpečené žiadne úkony potrebné pre zabezpečenie odovzdania pozostatkov dieťaťa žalobcom a pozostatky ich dieťaťa sú v spaľovni a nie je možné im pozostatky vydať. Žalobcovia podali voči nekonaniu personálu žalovanej sťažnosť. Žalovaná vo svojej odpovedi priznala svoje pochybenie ohľadom nezabezpečenia potrebných úkonov na vydanie pozostatkov dieťaťa. Na základe uvedeného žalobcovia vyzvali žalovanú na poskytnutie primeraného zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia a náhrady utrpenej nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahu do ich súkromia. Pre žalobcov bolo nenarodenie ich dieťaťa nečakanou stratou, s ktorou sa v dôsledku odňatia možnosti pochovať ho vyrovnávajú mimoriadne ťažko, taktiež s ohľadom na to, že telo ich mŕtveho dieťaťa skončilo v spaľovni spolu s biologickým odpadom. Tvrdili, že nesprávnym postupom personálu žalovanej boli ukrátení o moment rozlúčky s ich vytúženým dieťaťom, ktorý je nevyhnutný v procese vnútorného uzdravenia z tejto bolestnej skúsenosti. Žalobkyňa 1/ v dôsledku tejto skutočnosti trpí ťažkou psychickou traumou, ktorá si vyžaduje ambulantné liečenie v starostlivosti psychológa a psychiatra, pričom obaja žalobcovia prežívajú pocity úzkosti, smútku a skľúčenosti. Uviedli, že postupom žalovanej došlo navždy k ochudobneniu ich životov o možnosť zájsť za svojím dieťaťom na cintorín. Nevykonanie úkonov na zabezpečenie možnosti žalobcov pochovať svoje dieťa žalovanou spôsobilo neoprávnený zásah do práva na rešpektovanie ich súkromia, vrátane práva rozhodnúť o osude pozostatkov ich potomka. 4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe poukázala na to, že žalobkyňa 1/ bola dňa XX.XX.XXXX prijatá na A.. D.-J. F. Z. N. C. N. Y. X. R.. M. C. H., čo je jedno z pracovísk žalovanej. Personál žalovanej poučil žalobkyňu 1/ o nutnej indukcií potratu a nutnosti hospitalizácie. Dňa XX.XX.XXXX bol vykonaný potrat. Dňa XX.XX.XXXX bola ukončená hospitalizácia a žalobkyňa 1/ bola prepustená z nemocnice. Dňa 05.08.2015 bola žalovanej doručená výzva na mimosúdne vyrovnanie, v ktorej si žalobcovia uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000,- eur, t.j. o 10 000,- eur menej, než si uplatňujú v žalobe. Žalovaná si vyžiadala dokumentáciu žalobkyne 1/ z dôvodu jej sťažnosti od svojho Odboru kontroly, sťažností a v súčinnosti s Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý sťažnosť žalobkyne 1/ vybavoval. Zistili, že v spise s dokumentáciou žalobkyne 1/ sa nenachádzali všetky vyjadrenia lekárov uvedených žalobkyňou 1/ v predmetnej sťažnosti, ani sociálnej sestry, ale len vyjadrenie lekárky H.. H. G. zo dňa 23.03.2015, ktorá prišla do styku so žalobkyňou 1/ dňa XX.XX.XXXX, teda deň po potrate. Žalovaná uviedla, že odpoveď na sťažnosť žalobkyne 1/ vybavená vedúcou odboru kontroly žalovanej vychádzala z nedostatočne zistených informácií, z nesprávneho posúdenia celej záležitosti, a teda z nesprávneho skutkového stavu, čo vyvodila z vyjadrení dotknutých lekárov, sociálnej sestry, zdravotnej dokumentácie žalobkyne 1/ a zo skutočnosti, že patologické oddelenie, ktoré vykonáva vydávanie telesných pozostatkov, spadá pod iný subjekt - t.j. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Bolo vykonané opakované šetrenie sťažnosti žalobkyne 1/, na základe ktorého sa dospelo k odlišným zisteniam. Zo strany odboru kontroly žalovanej bola žalobkyni 1/ poslaná Odpoveď na sťažnosť - Oprava zo dňa 22.02.2016. Žalovaná ďalej uviedla, že v zdravotnej dokumentácii žalobkyne 1/ sa nenachádza písomná žiadosť o pochovanie plodu. H.. G. zistila, že žalobkyňa 1/ nepodala písomnú žiadosť o pochovanie plodu, preto kontaktovala oddelenie patologickej anatómie a súdneho lekárstva, oddelenie histopatológie a ústav súdneho lekárstva ÚDZS, kde ju informovali, že plod sa tam nenachádza, je už v spaľovni, a preto ho nie je možné vydať. Podľa neskoršieho zistenia bola táto informácia nesprávna. Uvedená skutočnosť bola oznámená žalobkyni 1/ a aj sociálnej sestre H.. F., ktorá o tom vykonala zápis vo forme sociálneho konzília dňa XX.XX.XXXX. Žalobkyni 1/ bolo odporučené, aby sa po odovzdaní prepúšťacej správy predsa len išla opýtať na stav plodu na oddelenie anatomickej patológie, pričom žalobcovia tak neurobili. Žalovaná mala za to, že zavinenie celej situácie spôsobilo pracovisko ÚDZS poskytnutím nesprávnych informácií. Žalovaná nezmarila vydanie pozostatkov plodu, nakoľko ho nemala ani k dispozícií, takže ho nemohla ani vydať. V prípade, že by žalobcovia išli na ÚDZS ešte dňa XX.XX.XXXX, t.j. dňa kedy bola žalobkyňa 1/ prepustená z nemocnice, pravdepodobne by im bol plod vydaný, nakoľko z pitevného protokolu, ktorý bol žalobcom vydaný ÚDZS vyplýva, že pitva bola vykonaná dňa XX.XX.XXXX. Žalovaná poskytuje zdravotnú starostlivosť pacientom, t.j. živým bytostiam/ plodom a ÚDZS vykonáva pitvy, výkony prehliadok mŕtvych, laboratórno-vyšetrovacie metódy, čiže má na starosti telá/plody po úmrtí. Žalovaná namietla svoju pasívnu legitimáciu v konaní. K nemajetkovej ujme žalovaná uviedla, že pre zodpovednosť žalovanej za vzniknutú nemajetkovú ujmu musia byť splnené tri základné zodpovednostné predpoklady, a to protiprávne konanie škodcu, vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a nemajetkovou ujmou. Mala za to, že nezavinila, že plod žalobkyne 1/ nebol pochovaný a namietala svoju zodpovednosť. 5. Súd prvej inštancie z Výzvy na mimosúdne vyrovnanie zo dňa 04.08.2015 adresovanej žalovanej zistil, že žalobcovia na základe vyjadrenia žalovanej k svojej sťažnosti zo dňa 09.03.2015 žiadali žalovanú, aby na ich adresu zaslala list s ospravedlnením a uhradila im náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20 000,- eur. Z odpovede žalovanej zo dňa 25.05.2015 na sťažnosť vyvodil, že v dôsledku nesprávneho postupu zamestnancov UNB došlo k zabráneniu v práve na pochovanie mŕtvo narodeného dieťaťa žalobcov. Posudzujúc okolnosti prípadu dospela žalovaná k názoru, že k pochybeniu došlo na jej strane. Z Odpovede žalovanej na sťažnosť - OPRAVA zo dňa 22.02.2016 vyvodil, že bolo zistené, že pri šetrení sťažnosti žalobkyne 1/neboli žalovanou zohľadnené všetky okolnosti prípadu, čo malo za následok nesprávne konštatovanie záverov šetrenej sťažnosti. Žalovaná konštatovala, že nebolo preukázané podanie žiadosti žalobcov o pochovanie plodu vo forme písomnej tak, ako to vyžaduje ustanovenie zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve a teda nedošlo k administratívnemu pochybeniu zdravotníckeho personálu žalovanej. Z uvedeného dôvodu sťažnosť žalobkyne 1/ hodnotila v celom rozsahu ako neopodstatnenú. 6. Z písomného vyjadrenia H.. H. G. zo dňa 23.3.2015 k sťažnosti žalobkyne 1/ zistil, že do kontaktu so žalobkyňou 1/ prišla po prvýkrát na rannej vizite dňa XX.XX.XXXX, kde žalobkyňa 1/ vyslovila požiadavku, že chce plod pochovať a dopytovala sa na postup jeho získania pre pohrebnú službu, s tým, že v zdravotnej dokumentácii žalobkyne 1/ nebola jej písomná žiadosť, preto kontaktovala sociálnu sestru, ktorá jej priniesla tlačivo k žiadosti na pochovanie plodu. Telefonicky dopytovala patologicko - anatomické oddelenie na C. XX Y. L., kde jej oznámili, že plod bol už v spaľovni, pričom túto informáciu podala žalobkyni 1/ a taktiež jej poradila, aby sa na uvedené oddelenie išla osobne informovať o stave plodu, čo neurobila. Po dvoch mesiacoch ju žalobcovia vyhľadali a oznámili jej, že z pitevnej správy ich mŕtveho dieťaťa vyplýva, že pitva bola vykonaná až XX.XX.XXXX a teda im poskytla nepravdivú informáciu o stave plodu. Má za to, že ak by sa žalobkyňa 1/ osobne dopytovala na oddelení patologicko - anatomickom, tak, ako jej radila, neprišlo by k tejto situácii. Osobne nemala dôvod znemožniť žalobkyni 1/ pochovať plod. 7. Z písomného vyjadrenia H.. K. R., J.. zo dňa 07.09.2015 k sťažnosti žalobkyne 1/ vyvodil, že dňa XX.XX.XXXX bol ako pohotovostný lekár privolaný H.. C. F., J.. k príjmu žalobkyne 1/ ohľadne potvrdenia diagnózy mŕtveho plodu a určenia indukcie potratu, keď počas celého jeho kontaktu so žalobkyňou 1/ nebola vyslovená požiadavka na pochovanie plodu po jeho potratení. Anamnéza pacientky sa podrobne zaznamenáva, a v prípade, že by táto požiadavka pri prijatí bola vyslovená, nebol by problém požiadavku zdokumentovať, preto považuje tvrdenie žalobkyne 1/ o tom, že požiadala pochovať potratený plod po ukončení tehotenstva v čase príjmu za nepravdivé. 8. Z písomného vyjadrenia H.. C. F. zo dňa 07.09.2015 k sťažnosti žalobkyne 1/ konštatoval, že žalobkyňu 1/ prvýkrát vyšetrila počas ústavnej pohotovostnej služby dňa XX.XX.XXXX. Pri ultrazvukovom vyšetrení bolo diagnostikované intrauterinné odumretie plodu. Následne bol privolaný pohotovostný lekár služby H.. K. R., J.. k potvrdeniu diagnózy. Pacientka bola poučená o nutnosti hospitalizácie. Počas príjmu a komunikácie s pacientkou pacientka žiadosť na pochovanie plodu nespomínala. Celá anamnéza a žiadosti pacientiek sa podrobne zapisujú do dokumentácie. Keby ju žalobkyňa 1/ informovala o žiadosti pochovať plod, nevidela by problém so zápisom danej skutočnosti do zdravotnej dokumentácie. Preto tvrdenie žalobkyne 1/ o tom, že počas príjmu žiadala pochovanie plodu po indukcii potratu, mala za nepravdivé. 9. Z písomného vyjadrenia H.. B. F. zo dňa 07.09.2015 k sťažnosti žalobkyne 1/ vyvodil, že so žalobkyňou 1/ prišla do kontaktu pri službe dňa XX.XX.XXXX. Pohotovostným a atestovaným lekárom bol G.. H.. H. F., M.., ktorý bol privolaný na pôrodnú sálu a bol prítomný počas celého potratu ako atestovaný lekár. Počas potratu prebiehala diskusia medzi žalobcami o tom, že by chceli plod pochovať, avšak jednoznačná požiadavka nebola vyslovená a ani predložená písomná žiadosť o pochovanie potrateného plodu podľa zákona o pohrebníctve č. 131/2010 Z.z.. V rámci diskusie žalobcov informovala o pomerne vysokých nákladoch súvisiacich so zabezpečením pohrebu. Keď sa definitívne rozhodnú o pochovaní plodu, nech sa podrobne informujú na Súdnolekárskom pracovisku ÚDZS a patologickej anatómii, na C. XX Y. L., kde sa však nedostavili. 10. Z písomnej odpovede H.. U. F. zo dňa 29.09.2015 na žiadosť žalobkyne 1/ zistil, že u žalobkyne 1 bolo dňa XX.XX.XXXX zadané sociálne konzílium H.. G., kde bolo uvedené, že pacientka žiada pochovať plod, ktorý bol potratený dňa XX.XX.XXXX. V jej prítomnosti uvedená lekárka telefonicky kontaktovala patologicko-anatomické oddelenie, kde jej poskytli informáciu, že potratený plod je spálený. Táto skutočnosť bola oznámená žalobcom. Na základe sociálneho riešenia sa u žalobkyne 1/ informovala, či bola z jej strany podaná žiadosť o pochovanie potrateného plodu na gynekologicko - pôrodníckom oddelení, pričom táto uviedla, že daná žiadosť z jej strany nebola podaná. 11. Zo sťažnosti žalobkyne 1/ zo dňa 09.03.2015 zistil, že dňa XX.XX.XXXX bola prijatá do nemocnice na oddelenie gynekológie, kde po Š. dňoch od prijatia prebehol samotný potrat, t.j. dňa XX.XX.XXXX. Dňa XX.XX.XXXX sa pri prepúšťaní z nemocnice informovala u H.. G., ako si pohrebná služba vypýta pozostatky dieťaťa, ktorá následne privolala sociálnu sestru a informovala žalobcov, že je potrebné spísať žiadosť, avšak v tomto prípade to nie je možné, nakoľko dieťa už bolo v spaľovni. H.. F. sa ospravedlňovala, že nevedela, že má nemocnica žalobcom dať tlačivá na vyplnenie žiadosti. Po dvoch mesiacoch z výsledkov pitvy zistili, že pitva prebehla dňa XX.XX.XXXX, deň na to, čo sa na dieťa informovali a ešte cca X dní bolo v chladiacom boxe. H.. G. jej podala zlú informáciu, čím ju uviedla do omylu a pri osobnom konfrontovaní si chybu nepriznala. Na základe uvedeného žiadala o prešetrenie, kto žalobcov teda uviedol do omylu, keďže H.. G. sa odvolávala na oddelenie patológie. 12. Z výpovede svedka H.. K. R., J.. súd prvej inštancie zistil, že nebol informovaný o skutočnosti, že žalobkyňa 1/ chce pochovať svoje dieťa, ani o jej žiadosti. V prípade, že je takáto žiadosť zo strany pacienta lekárovi daná, táto skutočnosť sa zapíše do zdravotnej dokumentácie pacienta a vypíše sa formulárové tlačivo, ktoré je k dispozícií na oddelení. Jedna kópia tlačiva ostáva na oddelení, jedna sa vydá žiadateľovi a ďalšie ide s ostatkami na patológiu. Keď sa presúvajú pozostatky mŕtveho plodu na patológiu, postupuje sa nasledovne: Vypíše sa tzv. histológia alebo žiadanka o histologické vyšetrenie, ktorú vyplní lekár, podpíše a opečiatkuje, a ak je požiadavka na pochovanie, je dobré ju do tejto histológie uviesť, pričom na to neexistuje žiadny predpis na oddelení. Pri vznesení tejto požiadavky je najlepšie formulár vyplniť hneď, pričom všetky údaje vie pacient vypísať sám. Táto žiadosť musí mať písomnú formu. Podľa jeho názoru plod na pochovanie vydáva patológia, pričom zo strany rodiča je potrebná písomná žiadosť, o čom je pacient poučený. 13. Z výpovede svedkyne H.. C. F.O. zistil, že dňa XX.XX.XXXX prijímala žalobkyňu 1/, pričom nebola informovaná, žeby vzniesla požiadavku o pochovanie plodu. Bola iba na ambulancii, pri diagnostikovaní a počas príjmu. Uviedla, že v prípade, že pacient vznesie ústnu žiadosť o pochovanie plodu, na oddelení poučia pacienta o tom, že musí podať písomnú žiadosť, ktorá je verejne dostupná. Na oddelení však dostupná nie je, preto je nutné zavolať sociálnu sestru. Táto ústna požiadavka pacienta o pochovanie plodu sa samozrejme poznamenáva do zdravotnej dokumentácie pacienta. Do zdravotnej dokumentácie môže zapisovať údaje pacienta lekár a sestra. 14. Z výpovede svedkyne H.. B. F. zistil, že bola prítomná počas pôrodu plodu žalobcov, ktorí sa nezáväzne rozprávali o možnosti pochovania plodu. Jednoznačnú, definitívnu požiadavku podľa jej názoru nevzniesli. Aj napriek tejto skutočnosti ich poučila o tom, že keď sa rozhodnú, majú to ísť riešiť na patológiu. V prípade, keby ústnu požiadavku na pochovanie plodu vzniesla žalobkyňa 1/ na oddelení, poučili by ju o tom, že je potrebné dať písomnú žiadosť a zaznamenala by sa táto skutočnosť v zdravotnej dokumentácií pacientky. Nie je podľa nej pravdou tvrdenie žalobcov, že dňa XX.XX.XXXX vzniesli ústnu požiadavku na pochovanie dieťaťa. Nikdy žalobcom neuviedla, ani sa im neospravedlnila za to, že nemala vedomosť o povinnosti dať žalobcom niečo vypísať, podpísať a zavolať sociálnu sestru. Jej rozhovor so žalobcami o možnosti pochovania dieťaťa považovala za nezáväzný a preto nebol zaznamenaný do zdravotnej dokumentácie. Uviedla, že je pravdou, že bola privolaná na druhý deň k pacientke za účelom ozrejmenia situácie, kedy už bola zrejmá a jednoznačná požiadavka žalobkyne 1/ na pochovanie ostatkov plodu. Nepoučila ju o možnosti podania písomnej žiadosti, nakoľko situácia bola už vyhrotená. V prípade, že pacientka vznesie túto požiadavku a nemá vyplnenú písomnú žiadosť, lekár, ktorý buď vedie pôrod, alebo je ošetrujúcim lekárom alebo je prítomný pri vznesení tejto žiadosti, pomôže pacientke vyplniť žiadosť. V danom prípade písomná žiadosť nebola súčasťou dokumentácie, pričom keby bola podaná, bola by súčasťou dokumentácie. 15. Z výpovede svedkyne H.. H. G. zistil, že žalobkyňa 1/ bola jej pacientka. Po vizite jej pacientka predložila požiadavku, že chce plod pochovať. Po rozhodnutí vedúceho oddelenia H.. E. zadala sociálne konzílium, nakoľko je to štandardný postup. Po príchode sociálnej sestry poučili pacientku o potrebe písomnej žiadosti, pričom uviedla, že spolu s ňou jej ju pomôžu vyplniť. Sociálna sestra ju však poučila, že je potrebné predovšetkým zistiť, kde sú pozostatky plodu. Preto sa kontaktovala s patológiou a upovedomila pacientku, že telo nie je možné vydať, na základe čoho ona odmietla vypísať žiadosť o pochovanie plodu. Tieto informácie nezaznamenala do zdravotnej dokumentácie, pretože informovala vedúceho oddelenia a aj preto, že to bolo v sociálnom konzíliu. Ďalej uviedla, že pri odovzdávaní plodu na patológiu sa spraví žiadosť o histopatologické vyšetrenie. V prípade, že je vypísaná žiadosť o pochovanie plodu, je povinný lekár ju tam pripojiť. Písomná žiadosť sa podáva 4 x v zmysle vestníka a pripája sa na patológiu. Nemajú žiadnu povinnosť poučovať pacienta o tom, že jedine oni ako oddelenie môžu túto žiadosť pripojiť k telu, keď ho odosielajú na patológiu. Nikdy nebola prítomná pritom, že by sa H.. F. ospravedlnila žalobkyni 1/ alebo sa vyjadrila v tom zmysle, že nevedela, že jej má dať nejakú žiadosť. Opakovane volala na patológiu, kde jej bolo povedané, že ak sa plod v evidencii nenachádza, bol pravdepodobne spálený. Túto informáciu spolu s tým, že sa má ísť informovať na patológiu, podala pacientke. O dva mesiace prišli žalobcovia do nemocnice, pričom sa bezprostredne po pôrode neboli informovať na patológii o stave tela ich dieťaťa, nakoľko boli v citovom rozpoložení. Podľa jej názoru, keby šla pacientka na patológiu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, bol by jej vydaný plod XX.XX.XXXX. 16. Z výpovede svedkyne U. F. zistil, že k žiadosti o sociálne konzílium bolo uvedené, že rodička žiadala sociálne poradenstvo ohľadne pochovania potrateného plodu dňa XX.XX.XXXX. Predmetné zadanie lekára je súčasťou sociálneho konzília. Výsledok sociálneho konzília je písomný a zakladá sa do chorobopisu. Zadanie na sociálne konzílium sa nezakladá do zdravotnej dokumentácie. Keď prišla na oddelenie, bola sama s H.. G. a spýtala sa jej, kde sa nachádza plod. Doktorka uviedla, že plod nie je možné pochovať, nakoľko bol spálený. Na základe uvedeného prišla k záveru, že nie je potrebné vypisovať písomnú žiadosť o pochovanie a táto žiadosť nebola vypísaná. Keď prišla na izbu, pýtala sa pacientky, či má vypísanú žiadosť. Uviedli, že nevedeli, že majú mať vypísanú písomnú žiadosť. Na základe vyžiadania ju poskytujú pacientom, ale tu už to nebolo potrebné na základe informácie, že telo nie je možné vydať. 17. Z výpovede svedkyne G.. J.. H. Y., J.., H., H., zistil, že pokiaľ ide o prvú odpoveď na sťažnosť žalobcov písomnú odpoveď vypracovala p. K., pričom ona ju iba podpisovala z pozície štatutárneho zástupcu. V tom čase žiadne šetrenia nerobila. Pokiaľ ide o písomnú odpoveď na sťažnosť s názvom "oprava", jej text pripravovala sama a aj ju podpísala. Trvá na tom, čo uviedla v tejto odpovedi. Pri prvom šetrení doktorka K. vychádzala len z jedného vyjadrenia lekára, teda neboli zohľadnené všetky vyjadrenia. 18. Z výpovede svedkyne H.. F. A. vyvodil, že pozná žalobcov krátko. Žalobkyňa 1/ bola jej spolupacientka, keď boli v nemocnici, jej manžela videla, len keď prišiel po ňu. Spolu so žalobkyňou 1/ ležali na izbe dňa XX.XX.XXXX. Žalobkyňa 1/ jej vravela, že si chce dieťatko pochovať. Následne prišla nejaká pani doktorka, ktorej sa žalobkyňa 1/ pýtala, kde je bábätko, nakoľko ho chce pochovať. Bola jej bola poskytnutá informácia, že je to biologický materiál a išlo do spaľovne. Na to žalobkyňa 1/ uviedla, že aj pri pôrode vravela, že si ho chce pochovať. Na základe uvedeného sa jej doktorka ospravedlňovala, že jej je ľúto, čo sa stalo. Pani doktorka povedala, že na pochovanie plodu je potrebné vyplniť žiadosť. Žalobkyňa 1/ uviedla, že nevedela o povinnosti vyplniť nejaké papiere. 19. Z výpovede svedka O. R., S. žalobkyne 1/ a R. žalobcu 2/ zistil, že bol navštíviť svoju G. v nemocnici po jej prijatí, ktorá mu povedala, že už vie, že dieťatko je mŕtve a vyvolajú jej pôrod. Pôrod mali vyvolať až o X dni. Bola z toho samozrejme veľmi smutná, pričom ho informovala o tom, že chcú s manželom dieťatko pochovať a túto skutočnosť oznámili lekárke, ktorá mala službu a je to vybavené. Následne už v nemocnici nebol, preto mu všetko referoval žalobca 2/. Dozvedel sa o nemožnosti pochovania, nakoľko nemocnica dala telo spopolniť. 20. Súd prvej inštancie vychádzal z obsahu výpovede žalobkyne 1/, že dňa XX.XX.XXXX prišla do nemocnice na C., pretože doma nepočula srdcové ozvy plodu, kde ju prijali H.. R. a H.. F.Á., ktorí urobili sono plodu a potvrdili úmrtie. H.. R. odišiel a H.. F. spísala prijímaciu správu, pričom jej povedala, že chce dieťatko po odrodení pochovať, načo H.. F. povedala, že sa to dorieši potom. Dňa XX.XX.XXXX porodila, kde pri pôrode bola H.. F., H.. F. a H.. F., ktorej zopakovala, že chce dať dieťa pochovať, táto uviedla, že to nebude problém. Na druhý deň povedala H.. G., že žiadali pochovať plod a opýtala sa, aký je postup pri zabezpečení pohrebnej služby. H.. G. privolala sociálnu sestru, ktorá doniesla žiadosť, ktorú bolo treba vypísať, avšak informovali ju o tom, že medzitým volali na patológiu, kde uviedli, že telo tam už nie je a nachádza sa v spaľovni a je zbytočné vypisovať žiadosť. Uvedené už riešila s H.. F., ktorá bola privolaná a ospravedlnila sa jej, že nevedela, že bolo potrebné vypísať žiadosť. Na patológii sa osobne žalobcovia stretli s patológom, ktorý vykonal pitvu ich dieťaťa a zistili, že k nej došlo v termíne, kedy boli pracovníkmi žalovanej informovaní, že telo ich dieťaťa je v spaľovni. Patológ im odporučil, že môžu podať sťažnosť na nemocnicu alebo na úrad. Nakoľko žalobkyňa 1/ komunikovala s nemocnicou, podala sťažnosť na nemocnicu. 21. Vychádzal tiež z obsahu výpovede žalobcu 2/, že dňa XX.XX.XXXX bola žalobkyňa 1/ (jeho H.) prijatá na oddelení H.. F. a H.. R., J.., ktorý tam už potom nebol. S H.. F. sa rozprávali, čo sa stalo a už vtedy jej tlmočili žiadosť, že chcú svoje dieťa pochovať. Uviedla im, že to nie je žiadny problém. Po Š. dňoch dňa XX.XX.XXXX sa uskutočnil pôrod ich dieťaťa, pri ktorom bola celý čas prítomná H.. F., bol tam aj ďalší lekár, ale nebol tam celý čas. Opätovne žalobcovia poznamenali, že chcú dieťa pochovať. Po potrate sa rozprával s H.. F., že chcú ich dieťa pochovať, ktorá spomenula, že budú nejaké zvýšené náklady v tejto súvislosti, pričom poznamenala, že to zariadi. Dňa XX.XX.XXXX prepustili žalobkyňu 1/ z nemocnice. H.. G., ktorej sa žalobcovia pýtali, ako si pohrebná služba vyžiada telíčko ich dieťaťa, si zavolala sociálnu sestru a oznámila im, že dieťa je už v spaľovni. Následne bola zavolaná H.. F., ktorá sa žalobcom aj pred H.. G. a sociálnou sestrou ospravedlnila, že nevedela, že im má dať žiadosť a podobne. Neskôr vysvitlo, že dňa XX.XX.XXXX tam ani sociálna sestra nebola, nemal by danú situáciu kto riešiť a ani im dať predmetnú žiadosť a papiere. Boli radi, že idú preč z nemocnice, nie že ešte mali ísť na pitevňu. Navyše dostali informáciu, že telíčko je v spaľovni. Zo strany pracovníkov žalovanej túto informáciu nijako neriešili, ani neoverovali, či je telíčko spálené, alebo nie. Po dvoch mesiacoch sa žalobcovia dopátrali od doktora na patológií, že až dňa XX.XX.XXXX bola vykonaná pitva a následne bolo telo spálené. Po týchto udalostiach sa zhoršil jeho zdravotný stav, hoci nevyhľadal psychiatrickú pomoc. 22. Podľa právneho zástupcu žalobcov 1/, 2/ došlo konaním žalovanej k zásahu do ich rodinného života a integrity rodinných vzťahov. Poukázal na to, že bolo porušené právo žalobcov na súkromie, ktorého obsahom je aj stránka rodinného života človeka, ktorú nemožno od neho oddeliť, pričom pochovanie rodinného príslušníka je súčasťou našej kultúry. Postup žalovanej, ktorý znemožnil sériou úkonov pochovanie rodinného príslušníka žalobcov, zasiahol do práv žalobcov. K námietke žalovanej, že nemá pasívnu vecnú legitimáciu uviedol, že vo vzťahu k žalovanej sa domáhajú žalobcovia svojho nároku za nezabezpečenie administratívneho postupu, ktorý mal zabezpečiť a umožniť pochovanie plodu a nie toho, že žalovaná mala tento plod vydať. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej preukazuje podľa neho aj to, že žalovaná je štátna príspevková organizácia a jej zriaďovateľom je Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorý vydal odborné usmernenie č. 05101/4/2006-OZS z 27.03.2006 publikované vo vestníku Ministerstva zdravotníctva 01.02.2006, ročník 54, v čiastke 24 - 27. V tomto usmernení zriaďovateľ uvádza podrobný postup pracovísk ministerstva pri zabezpečení nároku na pochovanie plodu, ktoré je uvedené v článku 2 odborného usmernenia. Žalovaná v zmysle tohto usmernenia nepostupovala. Odpoveď na sťažnosť - Oprava zo dňa 22.02.2016 považuje za účelový krok žalovanej s cieľom sťažiť žalobcom preukazovanie ich nároku voči žalovanej. Táto oprava bola urobená až potom, čo žalobcovia podali žalobu na súd. Poukázal na vyjadrenie H.. G., ktorá uviedla, že plod je spálený, čo potvrdila aj sociálna sestra. Po tomto oznámení neboli žalobcovia v psychickom stave, v ktorom by mohli zisťovať na patológii a overovať si správnosť resp. nesprávnosť poskytnutej informácie zo strany H.. G.. Uviedol, že napriek vedomosti pracovníkov žalovanej o potrebe poskytnúť súčinnosť pri spísaní žiadosti žalobcom, títo súčinnosť neposkytli, čím zmarili ich právo na pochovanie plodu. Povinnosť vyplniť na základe ústnej žiadosti rodiča príslušný formulár, ktorý zabezpečí, aby mohlo dôjsť k pochovaniu potrateného alebo predčasne odňatého ľudského plodu, má v zmysle výkladu § 3 ods. 8 zákona č. 131/2010 Z.z. gynekologicko-pôrodnícke pracovisko (jeho pracovníci), a to v spolupráci s rodičom, a to aj po vykonaní pitvy (ak plod už nie je u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti). Iný výklad uvedeného ustanovenia by podľa neho bezdôvodne zasiahol do ústavou garantovaných práv žalobcov. Mal za zrejmé, že písomný formulár je potrebný pre administratívne potreby interného vybavenia záležitosti v rámci interných procesov pri nakladaní s ľudskými pozostatkami u poskytovateľa a nie je podmienkou (povinnosťou - obmedzením) pre uplatnenie práva na pochovanie ako súčasti práva na súkromie a rodinný život žalobcov. Upozornil, že zákon priznáva povinnosť zaznamenávať do zdravotnej dokumentácie pacienta údaje týkajúce sa rozsahu poskytnutia zdravotnej starostlivosti, resp. služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti výlučne poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, preto žalobkyňa 1/ ako prijímateľ zdravotnej starostlivosti nemá absolútne žiadne právo ani možnosť do svojej zdravotnej dokumentácie zapisovať akékoľvek údaje (vrátane údajov súvisiacich so žiadosťou o pochovanie plodu svojho dieťaťa). 23. Podľa záverečnej reči právneho zástupcu žalobcov vykonaným dokazovaním v spore preukázali, že žalovaná svojim postupom porušila ustanovenia zákona o pohrebníctve, ako aj odborné usmernenie MZ SR o manipulácii s telesnými pozostatkami. Mali za preukázané, že opakovane ústne žiadali pracovníkov žalovanej o pochovanie plodu, napriek tomu nebola táto žiadosť riadne zaznamenaná v zdravotnej dokumentácii žalobkyne 1/ a zo strany pracovníkov žalovanej nebol zabezpečený žiadny ďalší nevyhnutný administratívny postup za účelom vybavenia tejto žiadosti, pričom považujú ústnu žiadosť, ktorá bola nepochybne vznesená, za plne postačujúcu na zabezpečenie riadneho postupu smerujúceho k pochovaniu plodu. Z výpovedi svedkov, ako aj z celého postupu žalovanej podľa nich vyplýva, že jej pracovníci nemali žiadnu vedomosť o tom, ako majú v danom prípade postupovať, preto ich postup bol úplne rozporný. Taktiež poukázal na postup a výpoveď sociálnej sestry, ktorá neposkytla potrebnú súčinnosť pacientke, ale lekárovi. Pacientku nepoučila o tom, že je potrebné podať písomnú žiadosť a možno ju podať na oddelení, nakoľko to ako sama uviedla, nepovažovala za potrebné z dôvodu spálenia plodu. Nejednotný postup pracovníkov žalovanej sa prejavil aj v tom, že až po tomto prípade boli zabezpečené školenia na usmernenie pracovníkov. Mal za to, že postupom žalovanej jednoznačne došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov, a to práva na rodinný život a súkromie, keď v dôsledku neumožnenia pochovania mŕtveho plodu tento zásah podľa jeho názoru je takej intenzity, že okrem ospravedlnenia je adekvátne finančného zadosťučinenia v žalovanej výške, preto žiadal žalobe vyhovieť v plnom rozsahu. 24. Žalovaná v priebehu konania namietala nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v spore. Poukázala na sťažnosť žalobkyne 1/ zo dňa 09.03.2015, ktorej obsahom je skutočnosť, že bola uvedená do omylu a žiada prešetriť, kto ju uviedol do omylu. Poukázala na ustanovenie § 3 Zákona o pohrebníctve, podľa ktorého žiadateľ o vydanie tela môže písomne požiadať o toto vydanie, pričom písomná forma je v zmysle uvedeného ustanovenia obligatórna a písomná žiadosť mala byť smerovaná žalovanej. Tvrdila, že žalobkyňa 1/ nebola uvedená do omylu žalovanou. Omyl a poskytnutie nesprávnej informácie spôsobil odlišný subjekt od žalovanej (informácia z patológie), ktorý spadá pod ÚDZS. Uviedla, že keďže žalobcovia (rodičia) písomne nepožiadali o pochovanie plodu, nesplnili si zákonný predpoklad na zabezpečenie pochovania plodu, čo nemôže byť na škodu žalovanej. Žalovaná uviedla, že opakovanú ústnu žiadosť žalobcov nepovažovala za postačujúcu na spustenie informačného procesu vedúceho k zabezpečeniu práva žalobcov pochovať predčasne odňatý alebo potratený ľudský plod. 25. Podľa záverečnej reči povereného zástupcu žalovanej z dôvodu, aby mohla byť určená zodpovednosť žalovanej za vzniknutú nemajetkovú ujmu v predmetnom konaní, a teda aj jej povinnosť nahradiť žalobcom nemajetkovú ujmu v peniazoch, musia byť splnené tri základné zodpovednostné predpoklady, a to protiprávne konanie škodcu, vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a nemajetkovou ujmou. Žalovaná namieta existenciu jej protiprávneho konania, ako aj existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním žalovanej a vzniknutou nemajetkovou ujmou žalobcov. Žalovaná tvrdila, že pre vznik zodpovednosti žalovanej neboli naplnené dve podmienky, a to neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti a nemajetkovou ujmou na osobnosti. Žalovaná neporušila žiadne právne povinnosti. Personál žalovanej nemá povinnosť poúčať alebo edukovať rodičov (žalobcov) o možnosti pochovať potratený plod, pričom je to výlučne v gescií a v zodpovednosti rodičov, ako ich výhradné právo - v tomto prípade žalobcov. Nesplnenie zákonnej povinnosti žalobcov nemôže byť na ťarchu žalovanej. Žalobcovia písomne nepožiadali o pochovanie plodu a personálu jednoznačne nevyslovili do dňa vykonania potratu, t.j. do XX.XX.XXXX ani ústnu požiadavku, že chcú plod pochovať. Z vykonaného dokazovania vyvodil, že ústna požiadavka žalobkyne 1/ o pochovanie plodu bola vyslovená až dňa XX.XX.XXXX, t.j. G. po potrate, pričom v tom čase sa plod nachádzal na úplne odlišnom právnom subjekte, a to na ÚDZS na patologickom oddelení. Žalovaná nezmarila vydanie pozostatkov plodu, nakoľko ho nemala ani k dispozícií, takže ho nemohla ani vydať. Ak by sa žalobcovia išli informovať priamo na ÚDZS, ako im to odporučila H.. G., bolo by im umožnené zo strany ÚDZS vydanie plodu za účelom pochovania, ale žalobcovia sa neboli ani len informovať. Trvala na námietke ohľadne jej pasívnej vecnej legitimácie. Mal za to, že včasná žiadosť o pochovanie plodu (ani písomná, ani ústna) nebola zo strany žalobcov preukázaná. Namietal aj výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, keďže pri výzve na mimosúdne vyriešenie prípadu si najskôr uplatňovali sumu vo výške 20 000,- eur, ktorú s podaním žaloby zvýšili na 30 000,- eur. Podľa názoru žalovanej nemajetková ujma pre žalobcov vznikla najmä z faktu potratu, teda tým, že prišli o svoje dieťa vo vyššej fáze tehotenstva, a nie tým, že nemajú pochovaný plod. 26. Vo veci samej rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 24.03.2017, č. k. 52C/437/2015-171, ktorým žalovanému uložil povinnosť ospravedlniť sa žalobcom 1/, 2/, ďalej uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur, vo zvyšnej časti žalobu voči nej zamietol, ďalej žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 eur a vo zvyšnej časti žalobu voči nemu zamietol, taktiež zamietol žalobu v časti o nároku žalobcov na zverejnenie rozsudku v tlači a žalobcom 1/, 2/ priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. 27. O odvolaní strán sporu rozhodol Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 30.01.2019, č. k. 4Co/263/2017-223, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu povinnosti žalovaného ospravedlniť sa žalobcom, v rozsahu zamietnutia žaloby v časti týkajúcej sa nároku žalobcov na zverejnenie všetkých výrokov právoplatného rozhodnutia súdu v tlači s L. pôsobnosťou na náklady žalovaného v rozsahu maximálne 800 eur v časti inzercie v rámčeku a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcom preddavok 800 eur. Vo zvyšnej časti t.j. pokiaľ ide o nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, taktiež zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania. 28. Odvolací súd k zrušenej časti rozsudku súdu prvej inštancie pokiaľ ide o priznanie náhrady za nemajetkovú ujmu uviedol, že súd prvej inštancie v danom prípade vyhodnotil ujmu žalobcov za značnú s ohľadom na jednoznačný záver, že trvanie dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného je doživotné, s ktorým právnym posúdením nároku sa odvolací súd stotožnil, avšak súdu prvej inštancie vytkol, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v tomto smere neuviedol svoje ďalšie právne posúdenie veci ohľadom konkrétnej výšky priznanej náhrady a nevyhodnotil všetky výsledky vykonaného dokazovania. Žiadnym spôsobom nevyhodnotil dokazovaním zistenú skutočnosť a jej prípadný vplyv na rozhodnutie, že žalobkyňa 1/ v minulosti podstúpila A. B., kedy o vydanie plodu za účelom jeho pochovania nežiadala. Súd prvej inštancie tiež nevyhodnotil listinné dôkazy, lekársku správu J.. F. - klinického psychológa a H.. R. - psychiatra, podľa ktorých je v žalobkyňa 1/ v ich starostlivosti z dôvodu straty dieťaťa, resp. odumretia plodu a z dôvodu nemožnosti ho pochovať, t. j. ide o kumuláciu zdravotných dôvodov, keď dokazovaním sa nezameral na zistenie miery jej frustrácie z dôvodu nemožnosti potratené dieťa pochovať a na cintoríne ho v ďalšom svojom živote navštevovať a mieru frustrácie z dôvodu samotnej straty očakávaného dieťaťa. Odvolací súd rovnako prisvedčil i odvolacím námietkam žalobcov proti zamietajúcej časti preskúmavaného rozsudku vzťahujúcej sa k čiastočnému zamietnutiu ich nároku na retulárnu náhradu nemajetkovej ujmy, a to argumentácii ohľadom opravy odpovede žalovanej na ich sťažnosť realizovanú už po začatí súdneho konania, ktorý prejav žalovanej odvolací súd vyhodnotil za prejav nárok na náhradu nemajetkovej ujmy umocňujúci a jej výšku ovplyvňujúci, ktoré taktiež súd prvej inštancie nevyhodnotil. 29. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania odvolací súd uviedol, že žalobcovia neboli úspešní v rozsahu 100%, keďže od úvahy súdu závisela len výška ním priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za predpokladu preukázania základu tohto nároku, pričom žaloba bola tiež zamietnutá aj v časti o priznanie nároku na uverejnenie súdneho rozhodnutia v tlači, v rozsahu ktorej boli žalobcovia neúspešní. Neprijal záver, že i rozhodnutie v tejto časti záviselo od úvahy konajúceho súdu, keď kritériom pre rozhodnutie o tejto časti žaloby je unesenie dôkazného bremena. 30. Po zrušení rozhodnutia súd prvej inštancie doplnil dokazovanie na základe procesnej aktivity strán sporu a zistil nasledovné: 31. Podľa znaleckého posudku zo dňa 27.02.2020 vypracovaného znalcom J.. F. F., J.. pokiaľ ide o otázku ustálenia miery frustrácie žalobkyne 1/ z dôvodu nemožnosti pochovať dieťa znalec uviedol, že hlavná emócia pri strate, ktorá už nastala a je nevratná, je smútok. Smútok je proces, ktorý má svoj začiatok a koniec. Žalobkyni 1/ po pôrode mŕtveho plodu nebol umožnený klasický spôsob smútenia a to tým, že ho nemohla pochovať. Nebola jej zo strany žalovanej poskytnutá psychologická alebo psychiatrická intervencia alebo pomoc. Samotná udalosť pôrodu mŕtveho plodu nebola pre žalobkyňu 1/ takou traumou ako oznámenie, že mŕtvy plod bol daný do biologického odpadu a nebude ho môcť pochovať. Obdobie od XX.XX. do XX.XX.XXXX zo psychologického hľadiska prežívala tak, že sa snažila prijať stratu ako skutočnosť, pričom zažívala bolesť smútenia. Snažila sa prispôsobiť situácii a prostrediu, že plod je mŕtvy. Išlo o tichý žiaľ nad stratou. Mŕtvy plod mala v sebe X dní, no zo zdravotnej dokumentácie nevypláva, že sa u nej vyskytli psychické problémy. Psychická dekompenzácia nebola pozorovaná podľa zdravotnej dokumentácie ani pri pôrode mŕtveho plodu. Zákrok vyňatia mŕtveho plodu bol vykonaný až dňa XX.XX.XXXX. S mŕtvym plodom bola hospitalizovaná takmer V. a v zdravotnej dokumentácii nie je záznam, že by jej bola poskytnutá psychologická pomoc. Ak by žalobkyňa mala možnosť dodržať bežný spôsob pochovávania, pravdepodobne by celú situáciu zvládla štandardným spôsobom a k sťažnosti by nedošlo. U žalobkyni 1/ došlo k šoku nie z dôvodu, že sa jej narodilo mŕtve dieťa, to spracovala pravdepodobne počas X dní, keď mala mŕtvy plod v sebe, ale z dôvodu, že mŕtvy plod nemohla pochovať pre administratívnu chybu personálu nemocnice. Na otázku ustálenia miery frustrácie žalobkyne 1/ z dôvodu samostatnej straty očakávaného dieťaťa uviedol, že po oznámení o úmrtí plodu pociťovala telesné ťažkosti stiahnuté hrdlo, zvieranie pri srdci, únava, pocit prázdnoty, strata chuti do jedla, tráviace problémy, nedostatok svalovej sily, problémy s dychom, precitlivenosť na zvuk a iné zmyslové precitlivenosti, nechcela zo začiatku uveriť, že strata je skutočnosť. Mala pocit viny, že niečo zanedbala. Nepociťovala pocit nepriateľstva voči nikomu. Ten sa objavil až potom, čo jej nemocničný personál neempaticky oznámil, že nemôže svoj plod pochovať. Telesné príznaky smútenia vrátane identifikačných bolestí však v danom prípade nemôžu byť označené za chorobu. Situácia po zistení, že plod nebude môcť pochovať, menovanú zatrogenizoval a keďže smútenie nebolo ukončené pochovaním mŕtveho plodu, vyvinula sa pravdepodobne patologická reakcia pri smútení. Keď smútok trvá príliš dlho, je odložený alebo nadmerný, či skrytý, prejavuje sa skôr poruchami telesného zdravia alebo poruchami správania. Na otázku uvedenia iných odborných zistení znalec uviedol, že miera frustrácie žalobkyne 1/ bola po oboznámení, že plod je mŕtvy síce s emočnými prejavmi ako je plač a vzlykanie, ale neobsahovala dekompenzovanú reakciu. Žalobkyňa 1/ absolvovala už jeden potrat a pravdepodobne psychické prejavy potláčala do svojho vnútra depresívnymi prejavmi. Reakcia na mŕtvy plod bola z psychologického hľadiska omnoho slabšia ako reakcia na oznam, že mŕtvy plod nemôže pochovať. Znalec J.. F. F., J.. na otázky strán sporu uviedol, že smútenie je proces, ktorý má svoj začiatok a koniec. V tomto prípade nebolo dokončené, nakoľko nebol vykonaný pohreb plodu, preto reakcia na nemožnosť pochovania bola silnejšia. Nevie sa vyjadriť k psychickému stavu žalobkyne, nakoľko ju vyšetril niekoľko rokov po udalosti. Pokiaľ ide o epizódu agresívneho správania žalobcu 2/, tento nebol súčasťou psychologického vyšetrenia. Táto epizóda v správaní sa vyskytla ojedinele a s ohľadom na okolnosti nie je výnimočná. Podľa znalca prišlo k vysporiadaniu sa žalobkyne 1/ so skutočnosťou odumretia plodu. O tejto skutočnosti vedela X dní. Dochádzalo k procesu lúčenia, aj keď verila na zázrak, že pri pôrode sa táto skutočnosť nepotvrdí a dieťa sa narodí živé, ale vysporiadala sa s tým. 32. Súd prvej inštancie doplnil výsluch žalobkyne 1/, ktorá uviedla, že A. podstúpila v roku XXXX vo veku XX rokov asi v X-X V.. Dôvodom bol X. J., F. L. J. M. C. J. C. O. E. V.. Preto ho opustila a potom zistila, že je tehotná. Bola mladá a neskúsená, v XX rokoch jej zomrela matka, nevedela čo má robiť, preto išla na A.. Pokiaľ ide o pochovanie plodu, bolo jej povedané, že sa to nedalo. 33. Podľa právneho zástupcu žalobcov súd prvej inštancie mal všetky podklady na posúdenie nemajetkovej ujmy. Mal za to, že žalobkyňa 1/ dostatočným spôsobom vysvetlila skutočnosti, ktoré považoval odvolací súd za potrebné v rámci určenia výšky retulárnej náhrady, dostatočne vysvetlila, prečo podstúpila A. a nepožiadala o vydanie plodu, keďže išlo o ranné štádium tehotenstva a plod nemal dostatočnú veľkosť pre jeho vydanie. Žalobkyňa 1/ mala záujem plod pochovať, trauma, ktorú pociťuje v súvislosti s tým, že nemohla pochovať svoje dieťa, je natoľko závažná, že nie je inej možnosti ako sanovať tento zásah do osobnostných práv. Mal za to, že žalobcovia jednoznačne preukázali, aký vplyv a dopad má skutočnosť, že nemohli dieťa pochovať v dôsledku konania žalovanej. Je ťažké sa vysporiadať s touto traumou. Uviedol, že zo znaleckého posudku je jednoznačné, že ak by mala žalobkyňa 1/ možnosť pochovať svoje mŕtve dieťatko, jej pocity a prežívanie tejto smutnej udalosti by boli oveľa lepšie, resp. by mali bežný priebeh, pričom práve tým, že by mala možnosť svojmu mŕtvemu dieťaťu pripraviť pohreb, by prišlo k faktickému rozlúčeniu s dieťatkom a žalobkyňa by sa mohla posunúť v živote ďalej. Neprofesionálnym prístupom žalovanej sa tak nestalo, čo malo za následok ťažké depresie žalobkyne 1/. Zo znaleckého posudku vyvodil záver, že žalobkyňa v dôsledku nemožnosti pochovať mŕtve dieťa pociťuje do dnešného dňa smútok, ktorý ovplyvňuje jej fyzické ako aj psychické zdravie. Tento fakt umocňuje fakt, že mŕtve dieťatko bolo odstránené spolu s ostatným biologickým odpadom. Znalec určil, že miera frustrácie so straty dieťaťa je v porovnaní s mierou frustrácie nemožnosti pochovať potratené dieťa zanedbateľné. Mal za evidentné, že nemajetková ujma pramení z toho, že nemohla pochovať mŕtve dieťa. 34. Podľa žalovanej v predloženom potvrdení J.. U. F. zo dňa 15.03.2016 sa konštatuje, že prognóza terapie zameranej na podporu hojivého priebehu procesov smútenia je priaznivá. Žalobcami uplatnenú ujmu mala v slede všetkých súvislostí za účelovú, neadekvátnu, nadhodnotenú. K znaleckému posudku vykonanému v spore uviedla, že v ňom chýbajú závery o tom, aký vplyv na žalobkyňu 1/ malo agresívne správanie žalobcu 2/, keď ani znalec sa nijakým spôsobom nevyjadril ku skutočnostiam, či agresívne správanie žalobcu 2/ neovplyvnilo psychický stav a intenzívnejšie prežívanie traumy žalobkyne 1/. V znaleckom posudku bolo uvedené, že žalobkyňa 1/ trpí miernym pesimizmom a má zvýšenú tendenciu k celkovej neurotickej anxiete, k pasivite, nervozite, úzkostným postojom a vykazuje celkovo zvýšenú mieru ustráchanosti a nízky prach strachu. Znalec usudzuje, že u žalobkyne sa môžu prejavovať osobnostné problémy a nevyrovnanosť a taktiež sa u nej môžu manifestovať neurotické príznaky, psychický zmätok. Tieto faktory sú znalcom uvádzané ako rizikové faktory pri úmrtí blízkej osoby, keď v znaleckom posudku ale absentujú závery o tom, či žalobkyňa 1/ nemala uvedené vlastnosti už predtým, ako došlo k úmrtiu dieťaťa. Namietala, že znalec nevyhodnotil premorbídnu osobnosť žalobkyne 1/. V znaleckom posudku je uvedené, že žalobkyňa mala psychické problémy aj pred úmrtím dieťaťa, ale zo znaleckého posudku nie je zrejmá miera ich udávaného zhoršenia. Znalec sa nezaoberá psychologickou interpretáciou, že išlo o potlačenú reakciu zo straty plodu, ktorá sa mohla transformovať do hnevu kvôli nemožnosti pochovať plod. Podľa žalovanej nedošlo nekonaním zamestnancom žalovaného k zásahu do osobnostných práv žalobkyne 1/. Žalovaná žiadala súd prvej inštancie o uplatnenie moderačného pravidla a uplatnenú náhradu výšky nemajetkovej ujmy primerane upraviť. Poukázala na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že nemožno na tento prípad aplikovať rozhodnutie, na ktoré súd prvej inštancie poukázal vzhľadom na odlišnosť resp. rozdielnosť a rozsah prípadu a rozsah zásahu. Zásah spočíval iba v nesúčinnosti pri administratívnom zabezpečení pohrebu resp. pochovaní plodu. 35. Ustálený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 11 OZ, § 13 ods. 1, 2 a 3 OZ, § 1 zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve (v znení účinnom k 29.12.2014), § 3 ods. 8 citovaného zákona, § 4 ods. 1 písm. f) citovaného zákona, § 5 ods. 2 písm. f) citovaného zákona, § 19 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 350/2005 Z. z., § 45 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona, čl. 2 odborného usmernenia o manipulácii s ľudskými pozostatkami č.05101-4/2006-OZS zo dňa 27.3.2006, ktoré vydalo Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky podľa § 45 ods. 1 zákona č. 576/2004Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 350/2005 Z. z. so zreteľom na čl. 2 ods. 1, 2 CSP, keď na základe uvedených zákonných ustanovení zákona a vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobcov 1/, 2/ v časti ich nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je čiastočne dôvodná. 36. Právne dôvodil, že OZ poskytuje ochranu osobnosti subjektom, proti ktorým smeroval zásah znižujúci ich vážnosť, dôstojnosť a česť a ohrozujúci ich postavenie a uplatnenie v spoločnosti, keď podmienkou pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti je preukázanie, že došlo k neoprávnenému zásahu a že tento zásah bol objektívne spôsobilý porušiť alebo aspoň ohroziť fyzickú alebo mravnú integritu osobnosti oprávneného, pričom obe tieto podmienky musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo dotknutej osoby domáhať sa ochrany a povinnosti subjektu zásahu znášať sankcie. V tejto súvislosti poukázal na to, že v prejednávanej veci je nevyhnutne potrebné akcentovať základné etické a morálne hodnoty spoločnosti, subsumované pod zákonom chránené právo na ochranu osobnosti vyjadrené v § 11 a nasledujúcich OZ. 37. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v priamej príčinnej súvislosti s neposkytnutím nevyhnutnej súčinnosti žalovanou, na ktorú táto bola riadne vybavená, o potrebe jej poskytnutia a jej administrácii mala dostatočné vedomosti a vzhľadom na zdravotné a duševné rozpoloženie žalobcov 1/, 2/ ako aj Odborné usmernenie vydané práve pre postup žalovanej, nemohol pochybovať o dôvodnosti poskytnutia tejto súčinnosti. Uzavrel, že došlo k zásahu do osobnostného práva žalobcov 1/, 2/ spočívajúceho v práve na dôstojné pochovanie pozostatkov mŕtveho dieťaťa, čo potvrdil svojím rozhodnutím aj odvolací súd, ktorý k nemajetkovej ujme uviedol, že nemajetková ujma vyjadruje najmä náhradu za utrpené pocity frustrácie, šoku, stresu, smútku, straty zo spoločenstva s blízkou osobou a pod. K vzniku nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť vzhľadom na odlišnú povahu jednotlivých hodnôt osobnosti tvoriacich ich fyzickú a morálnu jednotu rôznym spôsobom. Ustanovenia § 11 až 16 OZ upravujú právo na ochranu osobnosti ako jednotné právo rešpektujúce všestranný slobodný rozvoj osobnosti človeka, keď rodinné vzťahy patria medzi vzťahy najintímnejšie a najsúkromnejšie, v ich rámci sú vzťahy medzi manželmi, prípadne medzi rodičmi a deťmi. Integrálnou súčasťou práva na ochranu osobnosti je právo na súkromie zahŕňajúce širokú oblasť súkromia fyzickej osoby, najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového života. Patrí sem i právo na uchovanie pamiatky po rodinnom príslušníkovi, keď je nepochybné, že v danom prípade stratili žalobcovia a celá ich rodina možnosť realizácie týchto súkromných práv vo vzťahu k vytúženému, avšak nenarodenému dieťaťu a zostali tak ochudobnení o takýto citový vzťah k rodinnému (hoci nenarodenému) príslušníkovi. Nečakanými, šokujúcimi udalosťami súvisiacimi s ich žiadaním o vydanie potrateného plodu došlo k závažnému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov ako rodičov, pričom žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nemôže byť podľa odvolacieho súdu postačujúcou, pretože porušenie práva na súkromie sa odlišuje od prípadov neoprávneného zásahu do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, kedy musí dôjsť k ich zníženiu v značnej miere, pričom pri zásahu do práva na súkromie difamačný následok podmienkou nie je a v tomto prípade nevzniká procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie vážnosti a dôstojnosti fyzickej osoby v spoločnosti. Podmienkou priznania a aj výšky náhrady nemajetkovej ujmy je i podľa odvolacieho súdu existencia závažnej ujmy vzhľadom na okolnosti, za ktorých k zásahu došlo, na intenzitu zásahu, jeho trvanie a dopad a dôsledky, a to nie pre subjektívne pocity fyzickej osoby, ale na základe objektívneho hľadiska, ktorým je, že predmetnú ujmu by v danom čase a mieste tak vnímala každá fyzická osoba. Súd prvej inštancie v danom prípade ujmu žalobcov vyhodnotil za značnú s ohľadom na jednoznačný záver, že trvanie dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného je doživotné, s ktorým právnym posúdením nároku sa odvolací súd stotožnil. 38. Po zvážení intenzity zásahu, jeho závažnosti, všetkých okolností, ktoré k nemu viedli ako aj všetkých ostatných relevantných skutočností mal súd prvej inštancie za to, že samotné morálne zadosťučinenie v podobe písomného ospravedlnenia je v prejednávanom prípade nepostačujúce, nakoľko nemal pochýb o tom, že zásah žalovanej do osobnostných práv žalobcov vyvolal vo sfére ich osobného života vážne následky a ešte znásobil ich primárnu traumu z narodenia mŕtveho plodu. Hoci nespochybnil, že v porovnaní s narodením mŕtveho plodu ide o menšiu hodnotu, menšiu stratu, zaujal názor, že napriek tomu ide taktiež o zásah vážny a najmä nenapraviteľný a preto posúdil ako odôvodnené priznanie nemajetkovej ujmy žalobcom. 39. Konštatoval, že rozhodnutie o prípadnom priznaní, či výške nemajetkovej ujmy je plne v jeho decíznej právomoci, avšak podotkol, že v tomto smere pri určovaní jej výšky zohľadnil skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, z rozhodnutia odvolacieho súdu, ako i pôvodnej výšky nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobcovia i od žalovanej uplatnili mimosúdne. 40. Pokiaľ ide o námietku žalovanej ohľadne A. B., ktorý žalobkyňa 1/ podstúpila pred cca XX rokmi a kedy o pochovanie nežiadala, súd prvej inštancie túto vyhodnotil ako nedôvodnú, bez vplyvu na priznanie výšky nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že uvedený B. žalobkyňa 1/ podstúpila v roku XXXX ako XX-ročná v počiatočnej fáze tehotenstva, niekedy medzi X C. X V.. V danej dobe nemala vybudované zázemie v partnerovi, s ktorým dieťa čakala, naopak tento bol nevhodný, rozišla sa s ním a až potom zistila, že čaká dieťa. Vzal do úvahy aj skutočnosť, že žalobkyňa v XX rokoch stratila matku ako významnú oporu v živote, s ktorou by sa mohla poradiť, a to najmä v období dospievania a prvých vzťahov. K okolnostiam A. sa žalobkyňa vyjadrila aj pri rozhovore so znalcom. Zo všetkých relevantných skutočností mal za zrejmé, že v danej dobe bola v inej životnej situácií, ktorá nie je porovnateľná so situáciou, ktorá je predmetom posúdenia, keď v tomto prípade k počatiu dieťatka a jeho plánovanému narodeniu došlo v stabilnom manželskom zväzku a v zrelom veku žalobkyne. Preto uzavrel, že skutočnosť, že v roku XXXX podstúpila žalobkyňa A. v K. Š. V., nemá žiadny dopad na nemožnosť pochovanie plodu, nakoľko v tejto fáze tehotenstva vydanie plodu a jeho následne pochovanie ani nebolo možné. 41. Pokiaľ ide o námietku žalovanej týkajúcu sa miery frustrácie zo straty dieťaťa a frustrácie z nemožnosti dieťa pochovať, súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že miera frustrácie so straty dieťaťa je oveľa (neporovnateľne) nižšia ako miera frustrácie z nemožnosti dieťa pochovať, keď vychádzal zo znaleckého posudku č. 3/2020 zo dňa 27.02.2020 vypracovaného znalcom ustanoveným v konaní J.. F. F.X.S., ktoré dokazovanie navrhla vykonať žalovaná. Znalec v predmetnom znaleckom posudku aj pri svojom výsluchu uviedol, že pokiaľ ide o stratu dieťaťa žalobkyňa mala čas sa vyrovnať zo stratou dieťaťa počas X dní, keď bola hospitalizovaná v nemocnici, vedela o úmrtí plodu a čakala na zákrok, ktorým jej mali plod z tela vyňať. Preto prišlo k vysporiadaniu sa žalobkyne so skutočnosťou odumretia plodu. V zdravotnej dokumentácii nezistil, že by sa v danej dobe hospitalizácie vyskytli psychické problémy žalobkyne. Tieto problémy sa nevyskytli ani po pôrode mŕtveho plodu. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že u žalobkyne 1/ samotná strata dieťaťa nevyvolala psychické problémy, ani nezvýšila mieru frustrácie, ale vyvolala logicky prirodzený pocit smútku, ako proces, ktorý má začiatok a koniec. Skutočnosť, že žalobkyňa 1/ nemala možnosť pochovať svoje nenarodené dieťa, jej neumožnilo zvládnuť proces smútenia klasickým spôsobom a ukončiť ho pochovaním t.j. fyzickou rozlúčkou a nastal u nej šok z dôvodu, že mŕtvy plod (svoje dieťa) nemohla pochovať z dôvodu pochybenia personálu nemocnice žalovanej. V konaní nemal za preukázané, že epizóda v správaní žalobcu 2/ (H.), ktorá sa vyskytla ojedinele a ktorá s ohľadom na okolnosti, v ktorých sa nachádzal, nie je výnimočná, mala vplyv na psychický stav a intenzívnejšie prežívanie traumy žalobkyne 1/. Nemal ani za preukázané, že by žalobkyňa 1/ mala znalcom zistené symptómy už predtým, ako došlo k strate dieťaťa. 42. Súd prvej inštancie sa pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy žalobcov riadil aj právnym názorom odvolacieho súdu vzťahujúcim sa k čiastočnému zamietnutiu nároku žalobcov na relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy, keď odvolací súd uviedol ohľadom opravy odpovede žalovanej na sťažnosť žalobcov realizovanú už po začatí súdneho konania, že tento prejav žalovanej odvolací súd vyhodnotil za prejav nárok na náhradu nemajetkovej ujmy umocňujúci a jej výšku ovplyvňujúci. 43. Súd prvej inštancie teda s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, ako aj s poukazom na judikatúru súdov SR týkajúcu sa výšky priznania nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv žalobcov, a to konkrétne do rodinného života, k čomu jednoznačne došlo aj v prejednávanej veci, v tomto smere podľa svojho uváženia právne posúdil, že na dosiahnutie spravodlivého usporiadania pomerov medzi sporovými stranami je nevyhnutné žalobkyni 1/ priznať peňažnú náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 15. 000 eur a žalobcovi 2/ priznať peňažnú náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 7.500 eur. Súd prvej inštancie sa rozhodol znížiť výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy oproti žalobcami požadovanej výške náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko aj v predmetnej judikatúre (napr. KS Banská Bystrica z 30.07.2015 12Co 465/2014 za úmrtie dieťaťa priznal 33.500 eur, KS Trnava z 13.11.2013 24Co 479/2012 za úmrtie syna priznal náhradu 25.000 eur, NS SR z 27.10.2010 1Cdo 77/2009 za úmrtie syna priznal sumu 6.638 eur, NS SR z 30.01.2018 7 Cdo 170/2016 priznaná suma za úmrtie dieťaťa 40.000 eur a pod. ) je priznanie nimi požadovanej výšky náhrady viazané na skutočnosť úmrtia dieťaťa spôsobenú zásahom do osobnostných práv (rodinného života), pričom v prejednávanej veci mal za to, že ujma, ktorú utrpeli žalobcovia v tomto konaní z dôvodu nemožnosti svoje dieťa pochovať je nižšia, nakoľko ich dieťa sa narodilo mŕtve bez akéhokoľvek zavinenia žalovanej. Vo zvyšnej časti preto nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. 44. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade so zásadou úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP zohľadniac, že v konaní si žalobcovia uplatňovali tri nároky, keď v časti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy mali plný úspech vo veci, preto im v tejto časti priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, taktiež mali v časti povinnosti ospravedlnenia plný úspech vo veci, preto im v tejto časti priznal nárok na náhradu trov konania taktiež v rozsahu 100%. V časti nároku žalobcov na zverejnenie všetkých výrokov právoplatného rozhodnutia súdu v tlači s L. pôsobnosťou na náklady žalovanej v rozsahu maximálne 800 eur v časti inzercie v rámčeku a uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť im preddavok 800 eur mala v konaní plný úspech žalovaná, preto by mala právo na náhradu trov konania voči neúspešným žalobcom v tejto časti, keď však žalovanej žiadne trovy v tejto časti nároku žalobcov zo spisu nevyplývajú, preto nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v súlade so zásadou racionality jej v tejto časti nepriznal. 45. Proti tomuto rozsudku podala riadne a včas odvolanie žalovaná v rozsahu výroku o jej povinnosti zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 15.000 eur do troch dní od jeho právoplatnosti, v rozsahu výroku o jej povinnosti zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 7.500 eur do troch dní od jeho právoplatnosti, v zamietajúcich častiach a v rozsahu výroku o nároku žalobcov 1/, 2/ na náhradu trov konania v rozsahu 100% a v napadnutých častiach žiadala rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, dôvodiac, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k neprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa v odôvodnení rozsudku nezaoberal jej podstatnou argumentáciou prednesenou v záverečnej reči ohľadom uplatnenia moderačného práva a o žiadosti uplatnenú náhradu výšky nemajetkovej ujmy primerane upraviť. Žalovaná pritom tiež poukázala na to, že uplynutím dlhšieho času ako aj narodením dieťaťa žalobcom je nemajetková ujma a pociťovaný zásah do osobnostných práv žalobcov omnoho menšej intenzity a rozsahu ako v žalobnom návrhu. Nakoľko táto argumentácia nebola ani zaprotokolovaná v zápisnici z predmetného pojednávania (15.07.2020), žalovaná žiadala odvolací súd o oboznámenie sa s predmetnou argumentáciou zo zvukového záznamu z pojednávania. Poukázala na to, ž podľa právnej teórie je plynutie času faktor ujmu zmierňujúci. Mala za to, že s plynutím času mnohé následky zásahov do všeobecného osobnostného práva strácajú na intenzite. Žalovaná považovala za ďalšiu významnú a relevantnú okolnosť narodenie dieťaťa žalobcom ako výnimočný moment a faktor ujmu zmierňujúci. Podľa nej narodenie dieťaťa znížilo intenzitu a rozsah zásahu, jeho trvanie, dopad a dôsledky a podstatným spôsobom pomohlo a pomáha k prekonávaniu prežitej traumy, keď navyše dieťa sa narodilo žalobcom na jej pracovisku v X. C. Z.. G.. Zamestnanci žalovanej teda pomohli k prežitiu krásnych chvíľ žalobkyni (Znalecký posudok č. 3/2020, vypracovaný J.. F. F., J.., str. XX) a odčiniť tak vo veľkej miere údajné pochybenia ich kolegov z X. R.. M. C. H.. Ďalej uviedla, že prvoinštančný súd do rozsudku premietol právny názor odvolacieho súdu, že oprava odpovede žalovanej na sťažnosť žalobcu bol prejav nároku na náhradu nemajetkovej ujmy umocňujúci a jej výšku ovplyvňujúci. Žalovaná mala za to, že prvoinštančný súd zvýšil náhradu nemajetkovej ujmy najmä na základe tejto skutočnosti, pričom ale odvolací súd zvýšenie náhrady nemajetkovej ujmy na základe tejto skutočnosti nežiadal, len požadoval, aby sa súd prvej inštancie uvedeným zaoberal v odôvodnení rozsudku a uvedené vyhodnotil. Súd prvej inštancie podľa nej postupoval vo viacerých bodoch tak, ako to uviedol odvolací súd a správne rozšíril dokazovanie v predmetnej veci, a tým mal možnosť objektívnejšie vyhodnotiť skutkový stav. Napriek uvedenému podľa nej nezohľadnil všetky kritéria pri zvýšení náhrady nemajetkovej ujmy v porovnaní s prvým vo veci vydaným rozsudkom a tak toto zvýšenie je podľa žalovanej neprimerané. Vyjadrila názor, že súd prvej inštancie mal náhradu nemajetkovej ujmy znížiť. Nestotožnila sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v tej časti, kde poukázal na skutočnosti uvedené v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia rozsudku ako aj na judikatúru súdov SR týkajúcu sa výšky priznania nemajetkovej ujmy, zásahu do osobnostných práv žalobcov a to konkrétne do rodinného života, pričom odôvodnil zníženie žalobcami požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy tým, že v predmetnej judikatúre je priznanie nimi požadovanej výšky náhrady viazané na skutočnosť úmrtia dieťaťa spôsobenú zásahom do osobnostných práv (rodinného života), pričom poukázal na to, že ujma, ktorú utrpeli žalobcovia v tomto konaní z dôvodu nemožnosti pochovať dieťa je nižšia, nakoľko ich dieťa sa narodilo mŕtve bez akéhokoľvek zavinenia žalovanej. Žalovaná poukázala na to, že výpočet použitých rozsudkov vychádza z úplne iných skutkových okolnosti, a to dopravných nehôd a nie náležitej súčinnosti zdravotníckeho personálu pri poskytnutí súčinnosti rodičom pri pochovávaní mŕtveho plodu, nakoľko súd prvej inštancie nenašiel rozhodnutie v obdobnej veci, avšak komparáciu s ním uvedenými rozhodnutiami nepovažuje žalovaná za správnu. Žalovaná sa stotožnila s názorom odvolacieho súdu, že pre rozhodovanie v tomto konaní nemožno použiť ani rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 28.08.2013 spis. zn. 2Co/67/2012, nakoľko v uvedenom prípade išlo o živo narodené dieťa, ktoré zomrelo po niekoľkých hodinách od pôrodu a jeho mŕtve telo bolo za účelom pochovania vydané neznámej osobe odlišnej od rodičov. Do pozornosti dala aj ustanovenie § 7 ods. 1 OZ, podľa ktorého napríklad aj spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká až narodením, keď túto spôsobilosť má síce aj počaté dieťa, avšak len za predpokladu, ak sa narodí živé. Vyjadrila názor, že zvýšenie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom sa odchyľuje od rozhodovacej praxe a náhrada nemajetkovej ujmy mala byť žalobcom práve naopak ponížená. Poukázala na skutočnosť, že jej zamestnanci ihneď po vznesení ústnej požiadavky žalobcov dňa XX.XX.XXXX, aby im vydala mŕtvy plod za účelom jeho pochovania, kontaktovali Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, kde mal plod podstúpiť pitvu. Konanie zamestnancov žalovanej bolo aktívne a urobili všetky úkony smerujúce k tomu, aby bol plod vydaný žalobcom. V tom čase ale, bohužiaľ, bolo neskoro na vydanie plodu, nakoľko sa už nachádzal v spaľovni. Tiež uviedla, že jasné a zrozumiteľné odôvodnenie podstatných záverov súdu je zákonnou požiadavkou v zmysle § 220 ods. 2 CSP a tiež požiadavkou pre naplnenie práva na spravodlivý súdny proces, keď porušenie práva účastníka konania na riadne odôvodnenie rozsudku znamená upretie jeho práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom a súčasne mu odníma možnosť náležíte skutkovo a právne argumentovať proti nemu v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť jasným, zrozumiteľným a presvedčivým podkladom pre zistenie opodstatnenosti výroku súdneho rozhodnutia. Iba uvedenie všeobecných téz, či abstraktných myšlienok, nespĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia. 46. Žalobcovia vo svojej odvolacej replike realizovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu elektronickým podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 7.09.2020 zhrnuli, že žalovaná v rámci odvolania poukazuje predovšetkým na to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal v rámci napadnutého rozhodnutia s jej argumentáciou týkajúcou sa plynutia času, kedy uplynutím dlhšieho času je nemajetková ujma a pociťovaný zásah do osobnostných práv žalobcov omnoho menšej intenzity a rozsahu ako v žalobnom návrhu, žalovaná poukazuje na to, že odvolací súd v rámci zrušujúceho uznesenia nežiadal od súdu prvej inštancie zvýšenie nemajetkovej ujmy, podľa žalovanej súd prvej inštancie v rámci napadnutého rozhodnutia nezohľadnil všetky kritéria pre zvýšenie náhrady nemajetkovej ujmy a žalovaná rovnako namieta analógiu súdu prvej inštancie, ktorou odôvodnil viacerými rozsudkami týkajúcimi sa zásahu do osobnostných práv žalobcov, výšku priznanej nemajetkovej ujmy. Podľa žalovanej sa zamestnanci žalovanej nedopustili takého konania (pozn. podobného so súdom prezentovanými rozhodnutiami) a neoprávnený zásah mal spočívať len v neposkytnutí náležitej súčinnosti pri zabezpečovaní vydania pozostatkov plodu, pričom žalovaná poukazuje na ust. § 7 ods. 1 OZ, podľa ktorého spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti (pozn. právna subjektivita) vzniká až narodením, keď túto spôsobilosť má síce aj počaté dieťa, a sa narodí živé. Žalovaná navyše naďalej trvá na tom, že konanie žalovanej bolo aktívne a urobili všetky úkony smerujúce k tomu, aby bol plod vydaný žalobcom. Zároveň žalovaná konštatuje, že v tom čase (XX.XX.XXXX) bolo neskoro na vydanie plodu, nakoľko sa už nachádzal v spaľovni. 47. Žalobcovia sa v celom rozsahu stotožnili s napadnutím rozhodnutím, považujúc ho za správne, zákonné a dostatočne vecne odôvodnené. Nestotožnili sa s argumentáciou žalovanej, nakoľko hoci táto pre nezainteresovaných môže byť racionálna, z vykonaného dokazovania bola podľa nich vyvrátená, najmä znaleckým posudkom č.3/2020, vypracovaným J.. F. F., J.., v ktorom znalec po osobných stretnutiach so žalobkyňou uskutočnených po vyše J.A. (X) rokoch od potratu dieťaťa dospel k záveru, že miera frustrácie žalobkyne 1/ z dôvodu nemožnosti pochovať potratené dieťa bola zo psychologického hľadiska neporovnateľne silnejšia (väčšia) ako reakcia na mŕtvy plod. Zároveň znalec uviedol, že: „zo strany nemocnice (žalovanej) neboli žiadne správy, v ktorých by nemocnica empaticky pristupovala k tejto problematickej situácii.“ Mali za to, že práve konanie žalovanej počas celého súdneho procesu, ďalej umocňovalo a umocňuje v žalobkyni pocit frustrácie a beznádeje z toho, že nemohla pochovať svoje vytúžené dieťatko. Žalovaná počas celého súdneho konania používa všetky prostriedky procesnej obrany (čo je jej právo ale nie povinnosť) a namieta svoju zodpovednosť za uvedené konanie jej zamestnancov. Ako príklad neempatického, ba dokonca neetického konania, uviedli nasledovné: a) žalovaná doložila do konania po podaní žaloby odpoveď žalovanej na sťažnosť žalobkyne - OPRAVA zo dňa 22.02.2016, z ktorej vyplynulo, že žalovaná pri šetrení sťažnosti žalobkyne 1/ nezohľadnila všetky potrebné skutočnosti, a teda záver, ku ktorému žalovaná dospela v rámci odpovede na sťažnosť zo dňa 04.08.2015 (žalovaná konštatovala pochybenie svojich zamestnancov) považuje za nesprávny, a teda sťažnosť je neopodstatnená. Týmto úkonom účelovo žalovaná sťažila preukazovanie ich nároku na primerané zadosťučinenie vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, b) žalovaná namietala podstúpenie A., ktorú podstúpila žalobkyňa 1/ ešte v roku XXXX, pričom pri tejto nemala mať podľa žalovanej žalobkyňa 1/ vôľu pochovať tento plod. Kvôli uvedenej námietke, ktorá nemala žiadnu relevanciu na prejedávané konanie, bola nútená žalobkyňa 1/ opätovne vypovedať, pričom z jej výpovede vyplynulo, že A. podstúpila ako XX-ročná v J. O. V. (X-X V. D.) z osobných dôvodov, ktoré súd prvej inštancie odôvodnil v rozhodnutí, pričom zároveň mali za jednoznačne preukázané, že žalobkyňa 1/ z objektívnych príčin (veľkosť plodu) nemohla požiadať o jeho vydanie za účelom jeho pochovania. Mali za to, že žalovaná, ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, mala mať vedomosť o nemožnosti vydať pozostatky plodu v takomto R. Š.V. V.U., a teda musela mať vedomosť o tom, že táto jej námietka je irelevantná. 48. Vzhľadom na vykonané dokazovanie, predovšetkým na závery znaleckého posudku, ktorého realizáciu navrhla práve žalovaná, považovali za evidentné, že v tomto prípade čas „nelieči“ v takom rozsahu, v akom si to predstavuje žalovaná, a pocity frustrácie a úzkosti, ktoré ovplyvňujú nie len duševné zdravie žalobkyne 1/, ale aj fyzické, pociťuje žalobkyňa 1/ aj po vyše J. (X) rokoch od oznámenia zamestnancov žalovanej o tom, že nemôže pochovať svoje dieťa. Zároveň sa domnievali, že samotné súdne konanie trvajúce od roku 2015 nemôže pôsobiť na nich priaznivo. Intenzita a okolnosti zásahu do ich osobnostných práv, tak ako konštatoval súd prvej inštancie i odvolací súd, boli takej intenzity, že morálne zadosťučinenie v podobe ospravedlnenia je nedostačujúce, pričom vzhľadom na nereparovateľný následok v podobe nemožnosti pochovania plodu, je v tomto prípade dôvodné z ich strany požadovanie relutárnej náhrady spôsobenej nemajetkovej ujmy. 49. K námietke žalovanej, že odvolací súd nežiadal od súdu prvej inštancie navýšenie nemajetkovej ujmy, poukázali na závery jeho zrušujúceho uznesenia, v ktorom Krajský sa Krajský súd v Bratislave stotožnil s ich argumentáciou k výške nemajetkovej ujmy, pričom poukázal na neetické konanie žalovanej, spočívajúce v oprave odpovede na ich sťažnosť, ktoré podľa nich ovplyvňuje samotnú výšku relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy. Uviedli, že z ust. § 13 ods. 3 OZ vyplýva, že o výške nemajetkovej ujmy rozhoduje súd na základe jeho úvahy, a teda uvedená námietka žalovanej, týkajúca sa toho, že odvolací súd nepožadoval navýšenie nemajetkovej ujmy žalobcov, je podľa ich názoru nedôvodná a bezpredmetná. Tiež mali za to, že súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil v napadnutom rozhodnutí výšku priznanej relutárnej náhrady za zásah do ich osobnostných práv, keď podľa nich zobral do úvahy všetky vykonané dôkazy, vysporiadal sa s námietkami žalovanej, zobral tiež do úvahy právny názor odvolacieho súdu, v zmysle ktorého vykonal doplnenie dokazovania, dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci a na základe uvedeného im priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie rovnako zobral do úvahy aj rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky, keď analogicky uviedol viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, ktorých predmetom sporu bol rovnako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do ich osobnostných práv. Vzhľadom na to, že v Slovenskej republike neexistuje žiadne obdobné rozhodnutie súdov SR, bolo namieste použitie analógie, tak ako to odôvodnil súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. 50. V závere namietali pravdivosť tvrdenia žalovanej o tom, že dňa XX.XX.XXXX malo byť už neskoro na vydanie pozostatkov plodu, keď v tom čase sa mali pozostatky plodu nachádzať už v spaľovni. Považovali za nepochopiteľné, že žalovaná aj napriek vykonanému dokazovaniu, predovšetkým na pitevnú správu, v ktorej sa jednoznačne uvádza, že k pitve ich mŕtveho dieťaťa došlo až dňa XX.XX.XXXX, naďalej zotrváva na tomto svojom závere. Uvedené len poukazuje na morálny kredit žalovanej. Vzhľadom na uvedené žiadali, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a priznal im nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 51. Žalovaná v odvolacej replike doručenej súdu prvej inštancie dňa 23.09.2020 zotrvala na odvolacích argumentoch. Nestotožnia sa s výkladom žalobcov, že v znaleckom posudku vypracovanom J.. F. F. č. 3/2020 znalec po osobných stretnutiach so žalobkyňou 1/ po vyše J. rokoch od potratu dieťaťa dospel k záveru, že miera jej frustrácie z dôvodu nemožnosti pochovať potratené dieťa bola zo psychologického hľadiska neporovnateľne silnejšia (väčšia) ako reakcia na mŕtvy plod. Žalovaná mala za to, že znalec v znaleckom posudku v časti III. Záver, 3. Uveďte iné dôležité zistenia, hodnotil reakciu žalobkyne 1/ na nemožnosť pochovať potratený plod resp. reakciu na mŕtvy plod spätne t.i. prežívanie predmetných okolností žalobkyňou 1/ v minulosti. Pokiaľ ide o záver znaleckého posudku: „zo strany nemocnice (žalovanej) neboli žiadne správy, v ktorých by nemocnica empaticky pristupovala k tejto problematickej situácii“ žalovaná uviedla, že tento záver nemá oporu v dokumentácií, ktorú mal znalec pri vypracovávaní znaleckého posudku k dispozícií. Žalovanej nie je zrejmá námietka žalobcov, že žalovaná využíva počas celého súdneho konania všetky prostriedky procesnej obrany, s poznamenaním, že je to jej právo a nie povinnosť a námietka, že žalovaná namieta svoju zodpovednosť za uvedené konanie zamestnancov. Žalovaná iba legitímne bráni/bránila svoje práva a napriek niektorým záverom súdu prvej inštancie používala argumenty, ktoré nepovažovala ani za neempatické a ani za neetické, keď jej nemôže byť kladené na ťarchu, ak ma iný právny názor, namieta skutkové tvrdenia protistrany alebo namieta súdom zistený skutkový stav. Žalobcovia ako príklad neempatického, ba dokonca neetického konania uvádzajú, že žalovaná doložila do konania po podaní žaloby odpoveď na sťažnosť žalobkyne - OPRAVA zo dňa 22.06.2016, keď toto podanie nebolo podľa nej ako neempatické alebo neetické vyhodnotené ani odvolacím súdom, pričom odvolací súd len konštatoval, že uvedené podanie treba hodnotiť ako prejav nárok na náhradu nemajetkovej ujmy umocňujúci a jej výšku ovplyvňujúci. Odvolací súd toto konanie ako neetické neoznačil. Nakoľko k uvedenému podaniu napriek kvalifikovanej argumentácii žalovanej zaujal právny názor odvolací súd, žalovaná v ďalšom konaní upustila od predmetnej argumentácie. Zároveň žalobcovia označili za neempatické a neetické konanie žalovanej skutočnosť, že namietala podstúpenie A. žalobkyňou 1/, pričom samotný odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí vytkol súdu prvej inštancie, že nevyhodnotil dokazovaním zistenú skutočnosť a jej prípadný vplyv na rozhodnutie a teda, že žalobkyňa 1/ v minulosti podstúpila A. B., kedy o vydanie plodu za účelom jeho pochovania nežiadala. Tiež namietala, že predmetnú judikatúru, ktorú použil súd prvej inštancie, nemožno aplikovať na predmetný prípad. Napriek tomu, že rozhodnutie o prípadnom priznaní, či výške nemajetkovej ujmy je v plne decíznej právomoci súdu, podľa názoru žalovanej by sa nemalo toto rozhodnutie resp. priznaná výška v tomto prípade výrazne odchýliť alebo výrazne prevyšovať priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v prípadoch úmrtia dieťaťa, na ktoré práve poukázal súd prvej inštancie. Uviedla, že má právo nestotožniť sa so závermi vykonaného dokazovania a trvať na svojom tvrdení, že konanie jej zamestnancov bolo aktívne a urobili všetky úkony smerujúce k tomu, aby bol plod vydaný žalobcom. Predmetné tvrdenie ale ani netvorilo kostru argumentácie uvedenej v odvolaní a najmä nijakým spôsobom nevypovedá o morálnom kredite žalovanej. 52. V odvolacej duplike doručenej súdu prvej inštancie prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobcovia dňa 07.10.2020 poukázali na svoje predchádzajúce vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 03.09.2020. Zotrvali v celom rozsahu na svojich tvrdeniach a napadnutý rozsudok označili za správny a zákonný. K tvrdeniu, že znalec v Znaleckom posudku hodnotil reakciu žalobkyne 1/ na nemožnosť pochovať potratený plod spätne uviedli, že žalobkyňa 1/ absolvovala v dňoch 29.01.2020 a 24.02.2020 vyšetrenia u znalca, z ktorých rovnako znalec, rovnako ako aj z iných dokumentov, vychádzal pri vypracovaní znaleckého posudku, a teda aj na základe týchto vyšetrení uskutočnených po vyše piatich rokoch znalec ustálil mieru frustrácie žalobkyne 1/ z nemožnosti pochovať potratený plod. Z toho dôvodu mali za zjavné, že traumu, ktorú žalobkyňa 1/ pociťuje v dôsledku nemožnosti pochovať potratený plod, pociťuje dodnes, a ani z odstupom času sa frustrácia žalobkyne 1/ neodstránila. Vo vzťahu k tomu, že neexistujú žiadne správy, v ktorých by nemocnica empaticky pristupovala k tejto problematickej situácii, pričom podľa žalovanej tento záver nemá žiadnu oporu v podkladoch, na základe ktorých bol vypracovaný znalecký posudok, žalobcovia uviedli, že znalec uviedol v posudku explicitný výpočet podkladov, z ktorých vychádzal pri jeho vypracovaní. V rámci podkladov sú uvedené vyjadrenie lekárov žalovanej ako aj odpoveď žalovanej na výzvu na mimosúdne vyrovnanie. Podľa názoru žalobcov znalec disponoval dostatočným množstvom vyjadrení žalovanej, na základe ktorých dospel k záveru, že zamestnanci žalovanej neboli voči žalobcom empatickí, čím mohli vo výraznej miere zmierniť frustráciu žalobcov z nemožnosti pochovať potratený plod. Súd prvej inštancie podľa žalobcov v dostatočnej miere odôvodnil výšku priznanej nemajetkovej ujmy. Zobral do úvahy a posúdil jednotlivé aspekty, ktoré ovplyvňujú výšku nemajetkovej ujmy, a na základe vykonaného dokazovania, predovšetkým záverov znaleckého posudku (navrhovaný dokaz žalovanej) ako aj výsluchu žalobcov priznal žalobcom nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na uvedené žiadali napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť. 53. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali. 54. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností relevantných pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali proti žalovanej finančnej náhrady za spôsobenú nemajetkovú ujmu vzniknutú im v dôsledku jej neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti vyplývajúce z prednesov sporových strán a z obsahu spisu, pričom správne vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia, t. j. zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje zistenia a závery aj riadne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP), odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie stotožňuje a poukazuje naň (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcov proti žalovanej v priznanej výške. 55. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie svojho rozsudku vydaného v predmetnej veci dňa 30.01.2019 č. k. 4Co 263/2017-223, ktorým potvrdil pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie vydaný vo veci dňa 24.03.2017 č. k. 52C 437/2015-171 v rozsahu výroku o povinnosti žalovanej ospravedlniť sa žalobcom a v rozsahu zamietnutia žaloby v časti týkajúcej sa nároku žalobcov na zverejnenie všetkých výrokov právoplatného rozhodnutia súdu v tlači s bratislavskou pôsobnosťou na náklady žalovanej a uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom preddavok a vo zvyšku napadnutý rozsudok, t. j. aj v časti náhrady za nemajetkovú ujmu žalobcov zrušil a v tomto rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom odvolací súd v bode 48 konštatoval, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru o preukázaní žalobcami existencie neoprávneného zásahu žalovanej do ich osobnostných práv, keď v dôsledku tohto jej neoprávneného zásahu došlo k porušeniu ich práva na rodinný život, súkromie, na zachovanie spomienky na očakávané dieťa, k zásahu do psychického zdravia žalobkyne 1/ a pod., čím došlo k preukázaniu základu ich nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uplatneného žalobou. Odvolací súd jasne právne posúdil, že neoprávnený zásah žalovanej spočíval v neposkytnutí relevantnej legitímne očakávanej súčinnosti, za spolupráce s rodičom, majúc za to, že súčinnosť za danej situácie sa v medziľudských vzťahoch predpokladá a vzor žiadosti o pochovanie plodu bol dokonca prílohou odborného usmernenia, vychádzajúc z čl. 2 ods. 1 Odborného usmernenia o manipulácii s ľudskými pozostatkami č. 05101-4/2006-OZS zo dňa 27.03.2006, ktoré Ministerstvo zdravotníctva SR vydalo v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. b) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti. Neoprávnený zásah žalovanej voči žalobcom odvolací súd právne posúdil i na základe ust. § 5 ods. 2 písm. f) zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve v znení účinnom v rozhodnom čase, podľa ktorého vydať rodičovi potratený a predčasne odňatý plod na jeho pochovanie je povinný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti. Podľa bodu 52 rozsudku mal odvolací súd za nepochybné, že medzi osobnostné práva žalobcov patrí aj právo na uchovane pamiatky po rodinnom príslušníkovi, keď mal za nepochybné, že v danom prípade stratili žalobcovia a celá ich rodina možnosť realizácie týchto súkromných práv vo vzťahu k vytúženému, avšak nenarodenému dieťaťu a ostali tak ochudobnení o takýto citový vzťah k rodinnému (hoci nenarodenému) príslušníkovi. Odvolací súd vyjadril presvedčenie, že vzhľadom na nečakané šokujúce udalosti súvisiace s ich žiadaním o vydanie potrateného plodu došlo k závažnému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov ako rodičov, majúc za to, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nemôže byť postačujúcou, keď za podmienku priznania a aj výšky náhrady za nemajetkovú ujmu mal existenciu závažnej ujmy vzhľadom na okolnosti, za ktorých k zásahu došlo, na intenzitu zásahu, jeho trvanie, dopad a dôsledky, a nie pre subjektívne pocity žalobcov, ale na základe objektívneho hľadiska, t. j. že predmetnú ujmu by v danom čase a mieste tak vnímala každá fyzická osoba. Ustálil teda základ nároku žalobcov na peňažnú náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy, keď súdu prvej inštancie vytkol, že nevyhodnotil všetky dokazovaním zistené skutočnosti, a to že žalobkyňa 1/ v minulosti podstúpila A. B., kedy o vydanie plodu za účelom jeho pochovania nežiadala, nevyhodnotil tiež, že v zmysle listinných dôkazov - lekárskych správ je žalobkyňa 1/ v starostlivosti lekárov z kumulatívnych dôvodov, ktorými sú strata dieťaťa (odumretie plodu) a nemožnosť ho pochovať a dokazovaním sa nezameral na zistenie miery frustrácie z dôvodu nemožnosti dieťa pochovať a na cintoríne ho v ďalšom svojom živote navštevovať. Vytkol súdu prvej inštancie použitie rozsudku Krajského súdu v Bratislave vychádzajúceho z odlišných skutkových okolností (dieťa zomrelo po niekoľkých hodinách od pôrodu a mŕtve telo bolo vydané neznámej osobe), keď v danej veci považoval za potrebné zohľadniť prípadne i to, že spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká až narodením, hoci takúto spôsobilosť má aj počaté dieťa, avšak za predpokladu, že sa narodí živé. Odvolací súd prisvedčil na druhej strane aj odvolacím námietkam žalobcov týkajúcim sa opravy odpovede žalovanej na ich sťažnosť realizovanú až po začatí súdneho konania, ktorý prejav žalovanej odvolací súd vyhodnotil ako prejav nárok na náhradu za nemajetkovú ujmu umocňujúci a ovplyvňujúci. V bode 58 rozsudku odvolací súd uložil súdu prvej inštancie v ďalšom konaní povinnosť zákonným spôsobom vyhodnotiť všetky výsledky vykonaného dokazovania vo vzťahu k nároku žalobcov na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, prípadne dokazovanie v tomto smere aj doplniť a o tejto časti žaloby opätovne rozhodnúť. 56. Preskúmaním obsahu predloženého spisového materiálu a procesného postupu súdu prvej inštancie realizovaného pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie sa po zrušení pôvodného vo veci vydaného rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie riadil intenciami odvolacieho súdu, ktorými bol v zmysle ust. § 391 ods. 2 SP viazaný, dôsledne, keď doplnil dokazovanie v stranami sporu navrhnutom rozsahu a celé vo veci vykonané dokazovanie opätovne vyhodnotil zákonu zodpovedajúcim spôsobom, pričom právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v pôvodnom rozsudku nebolo odvolacím súdom vytknuté. Úlohou odvolacieho súdu v rámci nového odvolacieho prieskumu bolo preto posúdiť správnosť a zákonnosť hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania vo vzťahu k priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov. 57. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti., pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. 58. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania. 59. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. 60. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010). 61. Vychádzajúc z vyššie uvedených zásad týkajúcich sa voľného hodnotenia dôkazov súdom možno podľa odvolacieho súdu nepochybne uzavrieť, že súd prvej inštancie hodnotil vykonané dokazovanie logicky a teda zákonu zodpovedajúcim spôsobom. Jeho právna úvaha o výške priznanej náhrady za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalovanou žalobcom nie je nepreskúmateľná a ani arbitrárna, právny záver súdu prvej inštancie je udržateľný, logický, dostatočne vysvetlený a jeho závery logicky vychádzajú zo správne zvolených premís. Súd prvej inštancie v rámci hodnotenia vykonaného dokazovania vzal na zreteľ všetky aspekty, na ktoré poukázal odvolací súd v rozhodnutí, ktorým pôvodný vo veci vydaný rozsudok čiastočne zrušil, keď odvolací súd neuložil súdu prvej inštancie pôvodne priznanú výšku náhrady so zreteľom na tieto aspekty znížiť, ale v rámci nového rozhodovania o tejto výške súdom prvej inštancie ich zohľadniť. Ak po ich zohľadnení a vyhodnotení vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru o adekvátnosti priznanej výšky náhrady za závažnosť nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcom, a to vyššej ako v jeho pôvodnom rozsudku, takémuto hodnoteniu dokazovania nebráni žiadna právna úprava, keď súd prvej inštancie svoje hodnotenie dôkazov aj v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite vysvetlil a zachoval tak právo strán sporu na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie správne hodnotil dokazovaním zistenú skutočností o staršom A. B. žalobkyne 1/, vykonanom vo svetle podstatne odlišných skutkových okolností, s ktorým hodnotením dokazovania v tomto smere uvedeným v bode 57 preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a nepovažuje za nutné ho dopĺňať, rovnako sa stotožňuje s hodnotením dokazovania uvedenom v bode 58 rozsudku súdu prvej inštancie pokiaľ ide o znalecké dokazovanie vo vzťahu k zisteniu miery frustrácie žalobcov z dôvodu nemožnosti pochovať svojho potomka, keď závery vo veci vykonaného znaleckého dokazovania sú jednoznačné a zrozumiteľné a niet žiadneho dôvodu s nimi polemizovať. Pokiaľ ide o zohľadnenie odpovede žalovanej na sťažnosť žalobcov a jej následnú opravu po začatí súdneho konania, odvolací súd v rozhodnutí zo dňa 30.01.2019 č. k. 4Co 263/2017-223 vyjadril názor, že táto dokazovaním zistená skutočnosť je výšku náhrady ovplyvňujúca a umocňujúca, keď nemal v úmysle právne úvahy súdu prvej inštancie v záujme zachovania dvojinštančnosti civilného sporového konania jednoznačne ovplyvňovať, pričom po opätovnom predložení veci odvolaciemu súdu sa odvolací súd s hodnotením aj tejto dokazovaním zistenej skutočnosti stotožňuje, majúc za to, že uvedený zvolený postup žalovanej vo vzťahu k žalobcom ich porušenie osobnostných práv zintenzívnil a predstavoval nesporne zosilnenie následkov ich psychickej ujmy. 62. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky žalovanej, odvolací súd k nim uvádza nasledovné: Ak žalovaná v rámci odvolacích námietok uvádza, že plynutie času je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zmierňujúci, je potrebné konštatovať, že dĺžka súdneho konania závisela aj od správania sa samotnej žalovanej, ktorá nárok žalobcov na materiálnu náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy neuznávala čo do samotného základu a žiadala žalobu na ochranu osobnosti žalobcov celkovo zamietnuť, keď procesná obrana je síce jej procesným právom, avšak vzhľadom na neúspech v konaní možno jedine uzavrieť, že uvedená skutočnosť nemôže negatívne ovplyvniť výšku priznanej náhrady pre žalobcov. Pokiaľ ide o narodenie dieťaťa žalobcom, odvolací súd vyjadruje presvedčenie, že táto síce v živote radostná udalosť nemusela bezpodmienečne determinovať zmiernenie pocitov frustrácie žalobcov z nemožnosti pochovať svoje prvé, hoci živo nenarodené dieťa, keď za rovnako možnú má i opačnú psychickú reakciu, že narodenie živého dieťaťa túto frustráciu ovplyvnilo i negatívne, a to práve pre starostlivosť o jedno dieťa a súčasnú nemožnosť pochovania druhého dieťaťa. Odvolacia argumentácia žalovanej o plynutí času ako blahodárneho účinku vo vzťahu k žalobcom a o narodení ich ďalšieho dieťaťa a s tým súvisiacim zhojením ich pocitov frustrácie z jej neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv je preto nie len účelová, ale až absurdná, z ktorého dôvodu nepovažoval odvolací súd za potrebné oboznamovať sa so záznamom z pojednávania konaného pred súdom prvej inštancie dňa 15.07.2020. Odvolací súd uvádza, že poskytnutie náležitej odbornej zdravotnej starostlivosti pracovníkov žalovanej pri narodení druhého dieťaťa žalobcov bolo ich pracovnou povinnosťou a nehodnotí ho ako pomoc pri zmierňovaní krivdy spôsobenej ich kolegami v predchádzajúcom období. Pokiaľ súd prvej inštancie aspoň čiastočne pri rozhodovaní o výške náhrady za nemajetkovú ujmu žalobcov prihliadol na rozhodnutia súdov SR, v ktorých bola rodičom priznaná náhrada za úmrtie dieťaťa, tento jeho postup nemožno hodnotiť za nezákonný a vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia negatívne ovplyvňujúci, keď súdne rozhodnutie vychádzajúce z identických skutkových okolností ako v preskúmavanej veci k dispozícii nie je a súdom prvej inštancie zohľadnené rozhodnutia boli správne zvoleným rámcom právnych úvah, ktorými sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní v danej veci čiastočne riadil. Poukaz súdu prvej inštancie na tieto výsledky súdnej praxe nemá preto negatívny vplyv na vecnú správnosť priznanej výšky náhrady za nemajetkovú ujmu žalobcov. V neposlednom rade je potrebné tiež uviesť, že v zmysle ust. § 7 ods. OZ má spôsobilosť mať práva a povinnosti aj počaté dieťa za predpokladu, že sa narodí živé, keď však predmetom preskúmavaného súdneho konania nie je žiadne jeho právo alebo povinnosť, ale právo jeho rodičov na ochranu osobnosti vo sfére ich súkromného rodinného a intímneho života. 63. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil odvolací súd všetky odvolacie námietky žalovanej za nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich častiach pokiaľ ide o priznané náhrady za nemajetkovú ujmu žalobcom 1/, 2/ ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Rovnako rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil aj v napadnutej časti o nároku žalobcov proti žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100%, hoci túto časť odvolania žalovaná neodôvodnila, t. j. v odvolaní neuviedla odvolacie dôvody, na ktorých doplnenie sa však vychádzajúc z ust. § 373 ods. 1 CSP nevyzýva, pričom však v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP je odvolací súd odvolacími dôvodmi viazaný a odvolanie bez zákonných náležitosti by bolo potrebné odmietnuť (§ 386 písm. d/ CSP). Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o nároku žalobcov na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100% tak odvolací súd potvrdil ako výrok s meritórnymi výrokmi súvisiaci (§ 379 písm. a/ CSP) vzhľadom na plný úspech žalobcov 1/, 2/ v konaní pred súdom prvej inštancie, keďže rozhodnutie o výške náhrady za nemajetkovú ujmu bolo závislé od úvahy súdu prvej inštancie a takéto rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania plne korešponduje s aktuálnou rozhodovacou praxou súdov SR, judikatúrou a so základnými zásadami a princípmi civilného sporového konania tvoriacimi súčasť civilného sporového konania (najmä čl. 4 ods. 2 Základných princípov), je preto udržateľné, nie je mechanické, ale naopak spravodlivé (napr. aj rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 2904/2016, IV.ÚS 1/2004, Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 56/2017). V prípadoch, ak rozhodnutie závisí od úvahy súdu, nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu, keď za základné je potrebné považovať, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté v intenzite odôvodňujúcej priznanie finančnej náhrady. 64. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej proti meritórnym zamietajúcim častiam rozsudku súdu prvej inštancie, skôr, než sa odvolací súd zaoberal jeho vecným prejednaním, skúmal prípustnosť odvolania žalovanej v tomto rozsahu a dospel k záveru, že je ho potrebné v tomto rozsahu odmietnuť. 65. Podľa ust. § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Citované procesné ustanovenie rieši problematiku aktívnej procesnej legitimácie o oprávnených subjektoch na podanie odvolania, pričom ide o subjektívnu procesnú podmienku predpísanú procesným kódexom, ktorá musí byť splnená na to, aby odvolanie mohlo byť prejednané odvolacím súdom. 66. Vychádzajúc z uvedeného potom možno uzavrieť, že zamietajúce rozhodnutia tvoriace súčasť preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie boli vydané v prospech žalovanej, ktorá nie je oprávnená proti týmto častiam rozsudku podať odvolanie, keďže tieto časti rozsudku nie sú vydané v jej neprospech. 67. Podľa ust. § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. So zreteľom na citované procesné ustanovenia odvolací súd odvolanie žalovanej proti zamietajúcim výrokom rozsudku súdu prvej inštancie ako odvolanie podané neoprávnenou osobou odmietol. 68. O nároku žalobcov proti žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalobcov v odvolacom konaní. 69. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).