Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3CoPr/3/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316214158 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1316214158.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobkyne: J.. V. A.Y., N.. XX.X.XXXX, P.B. XX, A., zastúpenej advokátom Q.. Q. V., W.., D. XX, A., proti žalovanému: Ú. K. P. B. Ú. W. M. A., V.Š. XX, A., J.: XX XXX XXX, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a iné, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 17Cpr/7/2016-107, zo dňa 12.12.2019, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým medzitým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, založeného pracovnou zmluvou zo dňa 1.6.2016, na základe skončenia v skúšobnej dobe zo dňa 29.6.2016, je neplatné s tým, že jej pracovný pomer naďalej trvá. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru u žalovaného založeného pracovnou zmluvou zo dňa 1.6.2016, na základe skončenia v skúšobnej dobe oznámením žalovaného zo dňa 29.6.2016, určenia trvania jej pracovného pomeru naďalej a zaplatenia náhradu mzdy 1.088 eura mesačne brutto počnúc od 6.7.2016 do právoplatnosti rozhodnutia súdu. V konaní nebolo sporné, že strany sporu (žalobkyňa ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ) uzavreli dňa 16.9.2002 pracovnú zmluvu s dojednaným dňom nástupu do práce 16.9.2002, druhom práce komplexné zabezpečenie ekonomiky práce, miestom výkonu práce Ú., Z. Y., V. XX, A., s dojednanou skúšobnou dobou 3 mesiace. Podľa pracovnej náplne (nedatovanej, na č.l. 11), podpísanej za žalovaného ekonomickým riaditeľom J.. Ľ. N., žalobkyňa pôsobila vo funkcii vedúca oddelenia ekonomiky práce s hlavnou činnosťou komplexné zabezpečenie ekonomiky práce, vrátane mzdovej, s celoslovenskou pôsobnosťou. Strany sporu (žalobkyňa ako štátny zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ) uzavreli dňa 25.9.2013 služobnú zmluvu podľa § 27 zákona č. 400/2009 Z.z. s dojednaným dňom vzniku štátnozamestnaneckého pomeru 26.9.2013, na funkciu štátny radca - vedúci zamestnanec - riaditeľ odboru ekonomického. Dňa 31.5.2016 uzavreli strany sporu dohodu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru ku dňu 31.5.2016. Dňa 1.6.2016 uzavreli strany sporu (žalobkyňa ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ) pracovnú zmluvu s dojednaným dňom nástupu do práce 1.6.2016, druhom práce 01.10.02 komplexné zabezpečovanie ekonomiky práce, vrátane mzdovej oblasti, vedúca W., miestom výkonu práce Ú.W., Y. Z., V. XX, A., s dojednanou skúšobnou dobou 3 mesiace. Žalovaný skončil pracovný pomer žalobkyne založený pracovnou zmluvou zo dňa 1.6.2016 podľa § 72 Zákonníka práce, ku dňu 30.6.2016, listom zo dňa 29.6.2016. 3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že spornou zostala skutočnosť, či žalovaný mohol zákonným spôsobom ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou v skúšobnej dobe, pričom zodpovedanie tejto otázky záviselo od posúdenia, či bolo možné v pracovnej zmluve zo dňa 1.6.2016 skúšobnú dobu platne dojednať. V súvislosti s takto nastolenou otázkou žalobkyňa nespochybňovala len platnosť skončenia pracovného pomeru a možnosť platného dojednania skúšobnej doby, ale aj platnosť pracovnej zmluvy zo dňa 1.6.2016 ako takej, keď tvrdila, že pracovný pomer, založený pracovnou zmluvou zo dňa 16.9.2002, nebol nikdy ukončený žiadnym zo spôsobov upravených v Zákonníku práce, tento pracovný pomer podľa žalobkyne trval, a preto nebolo možné platne uzavrieť novú pracovnú zmluvu medzi tými istými účastníkmi na totožnú pracovnú pozíciu a s totožnou pracovnou náplňou. S touto argumentáciou žalobkyne sa súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu stotožnil. Žalovaný neprodukoval v konaní žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že pracovný pomer žalobkyne založený pracovnou zmluvou zo dňa 16.9.2002 riadne skončil. Argumentácia žalovaného, že pracovný pomer žalobkyne uzavretý dňa 16.9.2002 bol nahradený novou štátnozamestnaneckou funkciou založenou služobnou zmluvou zo dňa 25.9.2013, neobstojí, keď založenie či vznik štátnozamestnaneckého pomeru medzi spôsoby skončenia pracovného pomeru nepatria. Žalovaný vo vzťahu k tomuto tvrdeniu, od ktorého odvodzoval pre seba priaznivé právne následky, neuniesol dôkazné bremeno. Ani v ďalšom konaní pred súdom prvej inštancie okrem tvrdenia, že nejde o kontinuálny pracovný pomer, ako tvrdí žalobkyňa, neprodukoval jediný relevantný dôkaz vyvracajúci jej právnu argumentáciu. 4. Žalovaný teda nepredložil listinný dôkaz preukazujúci riadne skončenie pracovného pomeru žalobkyne zo dňa 16.9.2002. Vychádzajúc z § 59 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý taxatívne stanovuje štyri možnosti skončenia pracovného pomeru (dohodou, výpoveďou, okamžitým skončením a skončením v skúšobnej dobe) súd prvej inštancie skonštatoval, že ani jeden z nich nebol v prípade pracovného pomeru žalobkyne, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.9.2002, naplnený. Prisvedčil preto argumentácii žalobkyne, že jej pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 16.9.2002 kontinuálne trval; tomuto záveru svedčí aj skutočnosť, že jej pri podpise pracovnej zmluvy zo dňa 1.6.2016 nebola predložená pracovná náplň, keďže táto bola totožná s pracovnou náplňou podľa pracovnej zmluvy zo dňa 16.9.2002. Žalovaný síce argumentoval, že pracovná náplň nie je podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy, s čím sa súd prvej inštancie stotožnil, ale zároveň dodal, že v kontexte posúdenia kontinuity pracovného pomeru žalobkyne od 16.9.2002 svedčí absencia pracovnej náplne v prospech procesnej a skutkovej argumentácie žalobkyne o kontinuite jej pracovného pomeru. V prospech kontinuity pracovného pomeru žalobkyne podporne svedčí aj ňou predložený dôkaz o evidencii zo Sociálnej poisťovne, z ktorého jasne vyplýva, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trval ako jednoliaty celok od 16.9.2002 kontinuálne bez akejkoľvek zmeny do 30.6.2016. 5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že po ustálení predpokladu ohľadom kontinuálneho pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 16.9.2002 je dojednanie skúšobnej doby v pracovnej zmluve zo dňa 1.6.2016 v zmysle § 45 Zákonníka práce neplatné. Ak totiž žalovaný ako zamestnávateľ dohodol so žalobkyňou ako zamestnankyňou skúšobnú dobu v pracovnej zmluve zo dňa 16.9.2002, nemohol platne dohodnúť skúšobnú dobu opakovane. Vzhľadom na skutkové a právne závery vedúce k dôvodnosti žalobkyňou tvrdeného nároku, že skončenie jej pracovného pomeru u žalovaného, založeného pracovnou zmluvou zo dňa 1.6.2016 na základe skončenia v skúšobnej dobe zo dňa 29.6.2016, je neplatné a jej pracovný pomer naďalej trvá, súd prvej inštancie po prijatí záveru o kontinuálnom trvaní pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 16.9.2002 medzitým rozsudkom (§ 214 ods. 1 CSP) rozhodol najprv o základe jej uplatneného nároku a žalobe v tejto časti s poukazom na § 43 ods. 1, § 45 ods. 1, § 59 ods. 1, § 72 ods. 1 Zákonníka práce vyhovel. 6. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie. Uviedol, že dňa 1.6.2016 uzatvoril so žalobkyňou pracovnú zmluvu na dobu neurčitú s dojednanou 3-mesačnou skúšobnou dobou. Žalobkyňa uzatvorila uvedenú zmluvu na základe svojej vlastnej slobodnej a vážnej vôle, pričom so všetkými zmluvnými podmienkami (vrátane 3-mesačnej skúšobnej doby podľa § 45 Zákonníka práce) súhlasila, čo preukázala vlastnoručným podpisom zmluvy. V zmysle § 72 Zákonníka práce žalovaný s účinnosťou odo dňa 1.7.2016 ukončil so žalobkyňou pracovný pomer v skúšobnej dobe. 7. Žalovaný namietol nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne zistený skutkový stav (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), nakoľko súd prvej inštancie sa prejudiciálne nezaoberal otázkou platnosti, t.j. samotnej existencie pracovného pomeru uzavretého dňa 1.6.2016 (porovnaním druhu práce a jej stručných charakteristík medzi pracovnou zmluvou uzatvorenou dňa 16.9.2002 a 1.6.2016), pričom táto otázka je podstatná pre ďalšie rozhodovanie vo veci samej. Zo spisu je zrejmá existencia pochybností o tom, či pracovný pomer uzatvorený dňa 1.6.2016 s tou istom pracovnou náplňou ako pracovný pomer uzatvorený dňa 16.9.2002 nie je absolútne neplatný z dôvodu rozporu s § 50 Zákonníka práce, ktorý priamo zakazuje uzatvoriť súbežne druhý pracovný pomer s rovnakým druhom práce medzi tým istým zamestnancom a zamestnávateľom. 8. Taktiež mal žalovaný za zrejmé, že zamestnanec aj zamestnávateľ mali po skončení štátnozamestnaneckého pomeru dňa 31.5.2016 záujem o uzatvorenie nového pracovného pomeru; záver súdu prvej inštancie o kontinuite pracovného pomeru uzatvoreného dňa 16.9.2002 uzatvorením novej pracovnej zmluvy dňa 01.06.2016 je preto nesprávny a ničím nepodložený, nakoľko sa v tomto prípade jedná o dva samostatné pracovné pomery (dve samostatné pracovné zmluvy) a nie o jeden tak, ako uviedol súd prvej inštancie. 9. Žalovaný ďalej uviedol, že pri prejudiciálnom posúdení platnosti pracovnej zmluvy zo dňa 1.6.2016 s ohľadom na § 50 Zákonníka práce by bolo možné dospieť iba k dvom záverom. Prvým možným záverom by bolo, že pracovný pomer uzatvorený dňa 1.6.2016 je v súlade s § 50 Zákonníka zákona, t.j. je platný a jedná sa o nový súbežný pracovný pomer popri pracovnom pomere uzatvorenom dňa 16.9.2002; v tom prípade by žalovaný bol oprávnený v pracovnej zmluve zo dňa 1.6.2016 dohodnúť so žalobkyňou skúšobnú dobu v rozsahu 3 mesiacov a následne skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe dňa 29.6.2016; súd prvej inštancie by preto musel dospieť k záveru o nedôvodnosti žaloby a žalobu zamietnuť. Druhým možným záverom by bolo, že pracovný pomer uzatvorený dňa 1.6.2016 nie je v súlade s § 50 Zákonníka práce, t.j. je absolútne neplatný; súd prvej inštancie by preto musel dospieť k záveru o nedôvodnosti žaloby a žalobu zamietnuť, nakoľko žalobca sa nemôže domáhať určenia práva, ktoré by mu malo vzniknúť z absolútne neplatného právneho úkonu. 10. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázala na skutočnosť, že žalovaný až s odvolaním predkladá doklad (prílohu č. 8 - pracovná náplň; pravdepodobne k pracovnej zmluve zo dňa 1.6.2016), ktorý od neho počas celého konania pred súdom prvej inštancie žiadala žalobkyňa a aj súd prvej inštancie. Tento doklad jej nikdy nebol doručený, predkladaný ani inak oboznamovaný. Navyše je v priamom rozpore s obsahom platových dekrétov od roku 2004 do r. 2013 a následne v rozpore aj s dekrétom z roku 2016, kde je jasne uvedené to isté číslo katalógového miesta žalobkyne 01.10.02. Uvedený postup žalovaného a predloženie takéhoto dokladu je v rozpore s § 366 CSP, pričom odvolací súd by naň nemal vôbec prihliadať. Podotkla, že jej pracovná náplň z roku 2002 v spise, ktorá bola podpísaná aj žalobkyňou ako zamestnancom (ešte za slobodna S.) a J.. Ľ. N., ekonomickým riaditeľom nebola nikdy sporná, avšak nový dokument podpísaný len J.. Š. K. nemá ani rovnaký font ako zmluva zo dňa 1.6.2016 a žalobkyňa doručovanie a oboznamovanie s akoukoľvek náplňou práce v konaní poprela a žalovaný napriek tomu zostal pasívny a žiadnu náplň nepredložil. 11. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie sa prejudiciálne nezaoberal otázkou platnosti, t.j. samotnej existencie pracovného pomeru uzavretého dňa 1.6.2016, žalobkyňa uviedla, že podstatnou je otázka, či bola a mohla byť platne dojednaná skúšobná doba v dokumente označenom ako pracovná zmluva zo dňa 1.6.2016. Žalovaný takto konštruuje novú obranu na základe nového dokumentu predloženého až spolu s odvolaním. Žalobkyňa od počiatku tvrdila, že ide o jeden a ten istý pracovný pomer založený zmluvou zo dňa 16.9.2002 s tou istou pracovnou náplňou, pri ktorom už skúšobná doba uplynula. Žalovaným namietané nesprávne právne posúdenie a nesprávne zistený skutkový stav ako dôvody pre odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie preto nie sú dané. 12. Dve možnosti právneho posúdenia predložené žalovaným sú podľa žalobkyne nesprávnym pochopením stavu, ktorý mienil žalovaný svojím úkonom v podobe skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe dosiahnuť. Žalovaný vykonal úkon, ktorý označil ako oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, v ktorom výslovne konštatuje, že „oznamujem Vám, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou č. 115/R/ou/2016 zo dňa 1.6.2016 končím podľa § 72 zákona č. 311/2001 Z.z. v skúšobnej dobe k 30.6.2016“. Žalobkyňa takéto skončenie pracovného pomeru presne tak, ako ho naformuloval žalovaný, napadla žalobou na súde. Na trvanie pracovného pomeru ďalej, lebo nebol nikdy ukončený, je potrebné judikovať, že skončenie pracovného pomeru spôsobom, akým ho identifikoval pôvodne žalovaný je neplatné; zamestnanec pritom nemá možnosť odchyľovať sa od toho, ako zamestnávateľ ukončoval pracovný pomer. 13. Žalovaný v replike k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že pracovná náplň je v zmysle článku 7 pracovnej zmluvy zo dňa 1.6.2016 jej neoddeliteľnou súčasťou. Tvrdenia žalobkyne o povahe právneho úkonu (že sa týka toho istého pracovného pomeru) pri vzniku pracovného pomeru dňa 1.6.2016 mal za rozporné s dobrými mravmi v zmysle § 16 Zákonníka práce, nakoľko v čase podpísania pracovnej zmluvy zo dňa 1.6.2016 preukázateľne neupozornila zamestnávateľa na existenciu rovnakého pracovného pomeru (so zhodným obsahom, pričom o zhode vedela) založeného dňa 16.9.2002, čím sama mohla spôsobiť neplatnosť právneho úkonu, nakoľko žalovaný v čase vzniku pracovného pomeru dňa 1.6.2016 vychádzal z § 61 ods. 2 písm. b) a § 61 ods. 8 zákona č. 400/2009 Z.z. a predpokladal, že pri vzniku štátnozamestnaneckého pomeru v roku 2013 si žalobkyňa splnila povinnosť ukončiť pracovný pomer založený v roku 2002. Žalovaný ďalej zotrval na tvrdení, že dňa 1.6.2016 došlo k vzniku nového pracovného pomeru; rovnako zotrval na potrebe zaoberania sa otázkou platnosti tohto pracovného pomeru pre pochybnosti týkajúce sa možného súbehu existencie dvoch pracovných pomerov s rovnakým druhom práce. Argument žalobkyne o predkladaní dôkazu (pracovnej náplne) v odvolacom konaní mal žalovaný za bezpredmetný s prihliadnutím na § 366 písm. c) CSP, nakoľko súd prvej inštancie pre absenciu uvedeného dôkazu a len na základe argumentácie žalobkyne rozhodol s vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Opakovane žiadal vyriešiť prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti pracovného pomeru dňa 1.6.2016 porovnaním druhu práce a jej stručných charakteristík medzi pracovnými zmluvami zo dňa 16.9.2002 a 1.6.2016. 14. Žalobkyňa vo vyjadrení k replike žalovaného uviedla, že odkaz na § 366 písm. c) CSP ako dôvodu prípustnosti novoty v konaní nie je založený na správnom pochopení významu uvedeného ustanovenia. V predmetnej veci nie je možné v konaní súdu prvej inštancie identifikovať vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ktorá by mala vyplývať z novoty predkladanej žalovaným. Argument žalovaného o jej tvrdeniach, ktoré majú byť v rozpore s dobrými mravmi pri poukaze na § 61 ods. 2 písm. b) a § 61 ods. 8 zákona č. 400/2009 Z.z. mala za nedôvodný. Žalovaný totiž nepreukázal, že by vykonávala akúkoľvek inú zárobkovú činnosť po dobu trvania štátnozamestnaneckého pomeru, keďže jej pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 16.9.2002 spočíval a bol pokrytý režimom podľa § 141 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce ako voľno bez náhrady mzdy počas trvania štátnozamestnaneckého pomeru. Záverom žalobkyňa podotkla, že žalovaný sa vyjadruje tak, akoby nemal vedomosť o existencii jej pracovného pomeru, resp. o tom, že nebol ukončený vôbec. Nebolo pritom zodpovednosťou žalobkyne u žalovaného mať na starosti veci týkajúce sa existencie a ukončovania pracovných pomerov. 15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP. 16. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). 17. Žalovaný v odvolaní nenamietal správnosť záveru súdu prvej inštancie, že nebola naplnená ani jedna z taxatívne stanovených štyroch možností skončenia pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 16.9.2002 v zmysle § 59 ods. 1 Zákonníka práce. Vychádzajúc z uvedeného potom súd prvej inštancie prisvedčil argumentácii žalobkyne, že jej pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 16.9.2002 kontinuálne trval; tomuto záveru svedčí aj skutočnosť, že jej pri podpise pracovnej zmluvy zo dňa 1.6.2016 nebola predložená pracovná náplň, keďže táto bola totožná s pracovnou náplňou podľa pracovnej zmluvy zo dňa 16.9.2002; rovnako tomu svedčí aj dôkaz o evidencii zo Sociálnej poisťovne, podľa ktorého pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trval ako jednoliaty celok od 16.9.2002 kontinuálne bez akejkoľvek zmeny do 30.6.2016. Záver súdu prvej inštancie o kontinuite pracovného pomeru uzatvoreného dňa 16.9.2002 uzatvorením pracovnej zmluvy dňa 1.6.2016 mal žalovaný za nesprávny, keď podľa neho sa jednalo o dva samostatné pracovné pomery. Táto námietka žalovaného je však v rozpore s ním vyslovenou pochybnosťou, či pracovný pomer uzatvorený dňa 1.6.2016 s tou istou pracovnou náplňou ako pracovný pomer uzatvorený dňa 16.9.2002 nie je absolútne neplatný z dôvodu rozporu s § 50 Zákonníka práce. 18. Žalovaný až k podanému odvolaniu pripojil pracovnú náplň žalobkyne na pozícii vedúca oddelenia ekonomiky, vyhotovenú a podpísanú J.. Š. K., povereným riadením odboru ekonomického; t.j. pracovnú náplň, ktorá mala tvoriť neoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy zo dňa 1.6.2016. V odvolaní však žiadne dôvody prípustnosti založenej listiny ako prostriedku procesnej obrany v odvolacom konaní neuviedol. Prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, pritom možno v odvolaní použiť len v prípadoch uvedených v § 366 pod písm. a) až d) CSP. Podľa obsahu uplatnenej novoty by do úvahy prichádzala novota jedine podľa § 366 písm. d) CSP, teda že ju bez svojej viny žalovaný nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (prípustnosť uplatnenej novoty v zmysle § 366 písm. a) až c) CSP neprichádza do úvahy). Žalovaný však neodôvodnil a nepreukázal, prečo uvedenú listinu bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie; povaha uplatneného dôkazu (pracovná náplň, ktorý podľa tvrdenia žalovaného a aj podľa pracovnej zmluvy zo dňa 1.6.2016 mala byť jej neoddeliteľnou súčasťou) pritom vylučuje to, že by išlo o dôkaz nový, z objektívnych príčin žalovanému neznámy, nedostupný alebo inak nezistiteľný. 19. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že žalobkyňa už v žalobe uviedla, a to opakovane, že žalovaný jej nikdy nedoručil žiadnu inú pracovnú náplň než tú na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.9.2002. Na pojednávaní dňa 19.1.2017 zástupca žalovaného uviedol, že má informáciu, že existuje pracovná náplň k danej pracovnej zmluve a že doplní v krátkej lehote informáciu, či bola táto pracovná zmluva doručená žalobkyni. Na ďalšom pojednávaní dňa 12.4.2017 uviedol, že pracovná náplň bola žalobkyni doručená spolu so zmluvou, pričom doklad o doručení pracovnej náplne neexistuje; zároveň uviedol, že žalobkyňa bola o pracovnej náplni oboznámená ústne. Poukaz žalobkyne na nepredloženie pracovnej náplne vo vzťahu k preukázaniu trvania totožného pracovného pomeru následne zdôraznil odvolací súd v uznesení (odsek 31.) č.k. 3CoPr/15/2017-78, zo dňa 21.2.2019. Žalobkyňa aj následne v konaní zotrvala na tvrdení, že jej pracovná náplň k pracovnej zmluve zo dňa 1.6.2016 doručená nebola (na pojednávaniach dňa 10.10.2019, 14.11.2019). Napriek uvedenému na pojednávaní dňa 14.11.2019 pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania (§ 182 CSP) zástupca žalovaného výslovne uviedol, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania. 20. Žalovaný až v replike k vyjadreniu žalobkyne prípustnosť uplatnenej novoty odôvodnil § 366 písm. c) CSP, t.j. že má byť ňou preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa žalovaného súd prvej inštancie pre absenciu uvedeného dôkazu a len na základe argumentácie žalobkyne rozhodol s vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Možnosť argumentácie novými skutočnosťami a dôkazmi (teda takými, ktoré neboli uplatnené na súde prvej inštancie) je daná o.i. v prípade odvolacieho dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolanie žalovaného však takýmto odvolacím dôvodom odôvodnené nebolo. Rozhodnutie súdu pri absencii dôkazu, ktorým žalovaný disponoval, avšak tento dôkaz nepredložil v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom pred skončením dokazovania výslovne nemal návrhy na doplnenie dokazovania, nepredstavuje ani vadu konania a ani vadu rozhodnutia. 21. Na základe uvedeného bolo potrebné dospieť k záveru, že na pracovnú náplň ako na prostriedok procesnej obrany uplatneným žalovaným až v odvolaní nemohol odvolací súd, zohľadňujúc pritom dikciu § 366 CSP, prihliadať. Pokiaľ teda odvolacia argumentácia žalovaného bola postavená výlučne na tejto pracovnej náplni predloženej až s podaným odvolaním (vo vzťahu ku preukázaniu, či išlo o dva samostatné pracovné pomery alebo o pracovný pomer s tou istou pracovnou náplňou), pričom na túto pracovnú náplň nemožno v odvolacom konaní prihliadať, táto nemôže spochybniť záver súdu prvej inštancie o trvaní pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 16.9.2002. Pri predmete konania, ktorým je o.i. určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, potom súd prvej inštancie správne vychádzal so záveru uvedeného odvolacím súdom už v uznesení č.k. 3CoPr/15/2017-78, zo dňa 21.2.2019, že zákonná možnosť dojednať v pracovnej zmluve skúšobnú dobu je v zmysle § 45 Zákonníka práce obmedzená maximálnou dĺžkou jej trvania, ktorú nie je možné predlžovať, obligatórnou písomnou formou jej dojednania a vylúčením možnosti dohodnúť skúšobnú dobu v prípade opätovne uzatváraných pracovných pomerov na dobu určitú; dojednanie skúšobnej doby, ako pravidelnej obsahovej náležitosti pracovnej zmluvy, nemožno platne dohodnúť po tom, čo vznikol pracovný pomer, nemožno ju dohodnúť so spätnou platnosťou, ale najneskôr v deň, ktorý bol dojednaný ako deň nástupu do práce; dodatočné dohodnutie skúšobnej doby pre pracovný pomer, ktorý už vznikol, je totiž neplatné; zo zákonnej dikcie ustanovenia § 45 Zákonníka práce a účelu skúšobnej doby ako takej možno tiež logicky odvodiť, že v jednom pracovnom pomere je možné dohodnúť skúšobnú dobu len jedenkrát. Vychádzajúc z uvedeného potom súd prvej inštancie správne uzavrel, že po ustálení predpokladu ohľadom kontinuálneho pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 16.9.2002 je dojednanie skúšobnej doby v pracovnej zmluve zo dňa 1.6.2016 v zmysle § 45 Zákonníka práce neplatné; ak totiž žalovaný ako zamestnávateľ dohodol so žalobkyňou ako zamestnankyňou skúšobnú dobu v pracovnej zmluve zo dňa 16.9.2002, nemohol platne dohodnúť skúšobnú dobu opakovane. Skončenie pracovného pomeru žalobkyne v skúšobnej dobe podaním žalovaného zo dňa 29.6.2016 je preto s poukazom na § 45 ods. 1 v spojení s § 72 ods. 1 Zákonníka práce neplatné. 22. Záverom odvolací súd uvádza, že pri viazanosti odvolacím dôvodmi sa nemohol zaoberať tvrdeniami žalovaného uvedenými v replike k vyjadreniu žalobkyne, ktoré sa týkali rozpornosti tvrdení žalobkyne s dobrými mravmi. 23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).