Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10CoCsp/17/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316215396 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Eren ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1316215396.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: PROPERTY NETWORK s. r. o., Záhradnícka ul. č. 46, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 44 763 433, zastúpený advokátkou: JUDr. Alexandra Skybová, Záhradnícka ul. č. 46, Bratislava, proti žalovanej: M.. V. O., G.. XX. XX. XXXX, K. F.. Q.. K. Č.. XXXX/XX, Š., zastúpená: JUDr. Peter Kubik, advokát, s.r.o., IČO: 36 869 295, Poľná cesta č. 966/9, Dunajská Streda, o zaplatenie istiny 4. 000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13. februára 2020, č. k. 17Csp/20/2016 - 204, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanej p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu istinu 4. 000 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 10. 08. 2016 do zaplatenia, titulom ústne uzavretej zmluvy o pôžičke a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 657, § 774, § 775, § 776, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a vecne tým, že z vyhodnotenia dôkazov, najmä obsahu e-mailovej správy zo dňa 08. 07. 2016 v spojení s vyhodnotením výsluchov strán sporu jednoznačne vyplynul záver, že nešlo o zmluvu o pôžičke, ale o vyplatenie prvej časti kúpnej ceny, ktorú žalobca bez zmluvnej opory zadržiaval na svojom účte a vyplatil ho žalovanej nie v plnej sume 5. 000 eur, ale len v sume 4. 000 eur s tým, že aj keby pripustil, že by mal nárok vyplývať zo zmluvy o sprostredkovaní, tak zo zhodných výpovedí strán sporu vyplynulo, že túto dňa 07. 06. 2016 na základe ústnej dohody ukončili definitívne, a to na všetkých doterajších projektoch, z dôvodu ktorého je požiadavka žalobcu, aby mu žalovaná vrátila poskytnutú sumu 4. 000 eur ako „províziu“ za predaj jej rodinného domu M. W., bez právneho základu, a nárok žalobcu nie je dôvodný ani ako odmena sprostredkovateľa, ani ako nárok zo zmluvy o pôžičke, uzavretie ktorej pred súdom nepreukázal, keď naopak, sám vo svojej e-mailovej správe žalovanú sumu označil ako prvú časť kúpnej ceny zloženú kupujúcimi W. za rodinný dom vo vlastníctve žalovanej. Uviedol, že neobstojí ani jeho tvrdenie, že išlo iba o nešťastnú formuláciu, ktorú však považoval v súvislosti s ďalšími dôkazmi len za účelové tvrdenie žalobcu, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. Poukázal na skutočnosť, že v danej veci bolo nesporné, že žalobca dňa 19. 04. 2016 previedol na bankový účet žalovanej sumu 4. 000 eur, avšak vo vyhodnotení dôvodu, pre ktorý bola predmetná suma vyplatená žalovanej, sa strany sporu rozchádzali, keď žalobca tvrdil, že išlo o pôžičku/sprostredkovateľský poplatok a žalovaná, že to bola záloha vyplatená M.N. W. za predaj jej rodinného domu poskytnutá žalobcom na základe ich ústnej dohody s konateľom žalobcu. Uviedol, že sám konateľ žalobcu vo svojej výpovedi uviedol, že v tomto spore žaluje titulom pôžičky, nie titulom sprostredkovateľského poplatku, faktúru vystavil na spol. POLOMSTAV z dôvodu, aby si túto položku mohla žalovaná zahrnúť do nákladov s tým, že viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, sa znovu zaoberal obsahom a právnymi následkami Rezervačnej zmluvy č. 14042016 pre účely tohto konania. Poukázal na skutočnosť, že Rezervačná zmluva č. 14042016 zo dňa 15. 04. 2016 bola podpísaná konateľom žalobcu aj v mene žalovanej, čo sám žalobca potvrdil s odôvodnením, že taká bola medzi stranami sporu bežná prax s tým, že ako predávajúca je v tejto zmluve uvedená žalovaná, sprostredkovateľom je spoločnosť žalobcu a v článku 3 bod 1. Zmluvy je uvedené, že kupujúci sú na základe tejto zmluvy povinní zložiť do úschovy sprostredkovateľa za poskytnutie rezervácie rezervačný poplatok vo výške 5. 000 eur, pričom podľa bodu 2 tohto článku v prípade uzavretia kúpnej zmluvy medzi predávajúcim a kupujúcimi, sa rezervačný poplatok započíta na prvú časť kúpnej ceny. Poukázal na článok 5, z ktorého vyplýva, že doba trvania zmluvy bola uzavretá na dobu určitú, t. j. do 15. 06. 2016, a výška odmeny sprostredkovateľa a jej podmienky neboli obsahom tejto zmluvy, z dôvodu ktorého vychádzal z obsahu ustanovenia § 774 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sprostredkovateľskou zmluvou sa sprostredkovateľ zaväzuje obstarať záujemcovi za odmenu uzavretie zmluvy a záujemca sa zaväzuje sprostredkovateľovi poskytnúť odmenu vtedy, ak bol výsledok dosiahnutý pričinením sprostredkovateľa. Uviedol, že strany sporu sa zhodli na tom, že spoluprácu ukončili osobne na stretnutí dňa 07. 06. 2016 v kancelárii žalobcu, keď jeho konateľ na pojednávaní dňa 27. 09. 2017 uznal, že veci týkajúce sa predaja nehnuteľností žalovanej, vypracovanie kúpnej zmluvy, si už žalovaná dotiahla sama, z čoho logicky vyplýva záver, že v zmysle citovaného ustanovenia § 774 Občianskeho zákonníka nebola žalovaná ako predávajúca povinná poskytnúť odmenu realitnej kancelárii žalobcu ako sprostredkovateľovi, pretože výsledok nebol dosiahnutý jeho pričinením, pričom konateľ žalobcu nerozporoval ani ďalšie žalovanou tvrdené skutočnosti, a to, že síce vypracoval rezervačnú zmluvu, ale žalovaná musela kvôli chybám ním uvedeným v zmluve opravovať údaje za účelom poskytnutia hypotekárneho úveru budúcim kupujúcim; vyhotovil kúpnu zmluvu, ktorá obsahovala zásadné nedostatky v predmete prevodu, ktorý bol jednou zo základných častí tejto zmluvy, keď v zmluve bola chybne uvedená úplne iná nehnuteľnosť, pričom na stretnutí dňa 07. 06. 2016 si chcela žalovaná tieto nedostatky so žalobcom vydiskutovať a vytkla mu chyby v pripravovaných zmluvách, a konateľ žalobcu na tieto tvrdenia reagoval tým, že so žalovanou ukončil spoluprácu úplne. Poukázal na skutočnosť, že zo záverov dokazovania, obsahu výpovedí strán sporu vyplýva jednoznačný záver, že žalobca nedosiahol výsledok sledovaný rezervačnou zmluvou, nepričinil sa o uzavretie kúpnej zmluvy medzi žalovanou ako predávajúcou a M. W. ako kupujúcimi, všetky zmluvy a organizáciu predaja si zabezpečila výlučne žalovaná sama, spoluprácu ukončili dňa 07. 06. 2016 osobne ešte pred uplynutím dohodnutej doby trvania Rezervačnej zmluvy, t. j. 15. 06. 2016, a preto nárok žalobcu, právne založený na nároku vyplývajúcom z rezervačnej zmluvy, zamietol. Uviedol, že nárok žalobcu posudzoval aj z hľadiska možného uzavretia zmluvy o pôžičke, čo tvrdil žalobca a podporne svoj nárok preukazoval tvrdením, že aj v minulosti požičal žalovanej sumu 4. 000 eur, a to dňa 19. 04. 2016, kde je v poznámke uvedené: O. O. (Č.. L.. X), keď tvrdil, že predmet tohto sporu má rovnaký právny a skutkový základ, a to, že si žalovaná od neho požičala sumu 4. 000 eur, ktorú jej zaslal na účet. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že z dôvodu neexistencie písomnej zmluvy o pôžičke vychádzal z ust. § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa pre platné uzavretie zmluvy o pôžičke nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá aj ústne alebo konkludentne a vychádzajúc zo záverov dokazovania ustálil, že k vzniku zmluvy o pôžičke uzavretej medzi stranami sporu ústnou formou nedošlo, keď jednak toto tvrdenie žalobcu žalovaná od začiatku popiera, ako ústne, tak aj vo svojich písomných e-mailových správach, kde jednoznačne uvádza, že medzi nimi nedošlo k uzavretiu pôžičky, ale išlo o zálohu na kúpu rodinného domu v jej vlastníctve, na druhej strane jediný relevantný písomný dôkaz produkovaný žalobcom je jeho mail zo dňa 08. 07. 2016, adresovaný žalovanej, kde konateľ žalobcu výslovne uviedol: „... chcem sa opýtať, ako chceš vyriešiť pôžičku pre teba od našej firmy vo výške 4. 000 eur, ktorú skladal u G. W. ako prvú časť kúpnej ceny a ktorú sme ti požičali na stavbu jeho domu dňa 19. 04. 2016...“ s tým, že už zo samotného obsahu tejto správy nepochybne vyplýva, že aj sám žalobca označuje ako pôvod posielaných peňazí prvú časť kúpnej ceny zloženú C. W. za rodinný dom vo vlastníctve žalovanej, pričom práve v odpovedi na tento e-mail žalovaná pôžičku popiera a odkazuje na ukončenie ich spolupráce o sprostredkovaní predaja. Výrok, ktorým rozhodol o náhrade trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 C. s. p. a vecne úspechom žalovanej v spore s tým, že o ich výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), zistený skutkový stav neobstojí (§ 365 ods. 1 písm. g/ C. s. p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), konanie má tiež inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Namietol, že zo žaloby a jeho vyjadrení je dôvod žaloby, resp. titul nároku zrejmý a keďže na ňom nič nemenil, nechápe, prečo súd túto skutočnosť prezentuje ako nejaké jeho priznanie sa k rozpornosti jeho vlastných tvrdení s uplatneným nárokom. Poukázal na skutočnosť, že momentom uzavretia kúpnej zmluvy dňa 06. 07. 2016 vznikla podľa Rezervačnej zmluvy zo dňa 15. 04. 2016 jeho povinnosť vydať rezervačný poplatok vo výške 5. 000 eur, ako časť kúpnej ceny žalovanej (ako predávajúcej z kúpnej zmluvy) a súčasne vznikol uzavretím kúpnej ceny jeho nárok na províziu proti žalovanej v rovnakej výške, takže si svoj nárok na zaplatenie sprostredkovateľskej odmeny započítava s nárokom žalovanej na vydanie rezervačného poplatku, a jedinou neuhradenou pohľadávkou v ich vzájomných vzťahoch zostal záväzok žalovanej k splateniu pôžičky, ktorý si týmto titulom aj uplatnil. Namietol, že súd prvej inštancie neuviedol dôvod, pre ktorý by mali byť podmienky sprostredkovateľskej odmeny a jej výška uvedené v Rezervačnej zmluve, a napriek tomu, že z tohto dôvodu vychádzal zo zákonnej úpravy sprostredkovateľskej zmluvy uvedenej v § 774 Občianskeho zákonníka, z jeho argumentácie a záveru to nevyplýva, keď za sprostredkovateľskú činnosť považuje činnosti, ako sú spracovanie marketingu nehnuteľnosti, inzerciu, vypracovanie zmlúv, právne služby a pod., ktoré podľa zákona netvoria obsah sprostredkovania, čo je dôkazom nesprávneho výkladu a nesprávnej aplikácie tejto právnej normy. Poukázal na skutočnosť, že sprostredkovateľskú zmluvu uzavrel so žalovanou neformálne, len ústne, takže o jej obsahu a hlavne o nejakých dojednaniach presahujúcich práva a povinnosti určené zákonom, ako sú súdom uvádzané činnosti, resp. ich absencia, nemôže žiadna zo strán predložiť relevantný dôkaz, a preto treba so súdom súhlasiť, že za obsah tejto sprostredkovateľskej zmluvy je nutné považovať len to, čo stanovuje zákon v ust. § 774 Občianskeho zákonníka, t. j. povinnosť sprostredkovateľa obstarať pre záujemcu uzavretie zmluvy, čím však zákon nemá na mysli vypracovanie kúpnej zmluvy, ale obstaranie príležitosti k jej uzatvoreniu spočívajúce v tom, že sprostredkovateľ nájde záujemcu o uzavretie zmluvy s určitým obsahom a skontaktuje ho so záujemcom o sprostredkovanie, čím si svoju povinnosť zo sprostredkovateľskej zmluvy, ako ju definuje zákon, v podstate splní a v prípade, že záujemca využije túto príležitosť a uzavrie s touto osobou zmluvu, vznikne mu nárok na odmenu. Poukázal na skutočnosť, že ani žalovaná nepopiera, že k uzavretiu sprostredkovateľskej zmluvy došlo, a ak odmieta uznať jeho nárok na províziu z dôvodu, že nevypracoval riadnu kúpnu zmluvu, vyplýva to najskôr z jej nesprávneho názoru na to, čo je sprostredkovateľ povinný vykonať, pričom nikde netvrdí, že vypracovanie kúpnej zmluvy bolo v zmluve dohodnuté, ako jeho povinnosť, pričom síce popiera, že kupujúcich M. W. obstaral a pridáva k tomu vymyslený príbeh, ako došlo k tomu, že M. W. prejavili záujem o kúpu predmetných nehnuteľností, no už zo samotnej existencie Rezervačnej zmluvy, v ktorej vystupuje výslovne ako sprostredkovateľ, jeho úlohy uschovateľa rezervačného poplatku, ale aj celý rad jednaní s M. W. a žalovanou, jednoznačne dokazujú účelovosť takéhoto tvrdenia žalovanej a naopak potvrdzujú, že s kupujúcimi skontaktoval a dohodol predmet zmluvy on ako žalobca. Namietol, že inak by dôvod na jeho pribratie ako jednu zo strán Rezervačnej zmluvy a poveriť ho úschovou rezervačného poplatku, ktorý mal byť zároveň garanciou jeho provízie neexistoval, ak toto všetko mohla urobiť bez neho, vrátane prevzatia rezervačného poplatku na svoj účet, zvlášť keď bola od týchto peňazí závislá, lebo hneď na druhý deň si od neho požičala 4 tisíc eur, a preto o jeho nároku na sprostredkovateľskú odmenu nemôže byť pochýb. Uviedol, že ani skutočnosť, že k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo po ukončení sprostredkovateľskej zmluvy, nemá na existenciu jeho nároku na províziu vplyv, nakoľko podstatné je, že sa o uzavretie kúpnej zmluvy preukázateľne pričinil, nie v tom zmysle, že ju vypracoval, ako si to predstavuje žalovaná a evidentne aj súd, pričom pokiaľ sprostredkovateľská činnosť, na základe ktorej bola uzatvorená zmluva s treťou osobou, bola vykonaná pred zánikom sprostredkovateľskej zmluvy (a to bola v podstate už pri uzatváraní Rezervačnej zmluvy), vzniká sprostredkovateľovi nárok na odmenu, a preto nie je zrejmé, na základe čoho dospel súd k názoru, že nárok na vrátenie pôžičky právne zakladá na Rezervačnej zmluve, keď uvádza, že preto jeho nárok, právne založený na nároku vyplývajúcom z rezervačnej zmluvy, zamietol, sa nedá zistiť, no jednoznačne je to nezmysel. Namietol, že bankovým prevodným príkazom zo dňa 19. 04. 2016 s poznámkou pre príjemcu „O. O.“ preukázal existenciu predmetnej pôžičky 4 tisíc eur, ktorej splatenie touto žalobou vymáha, nie nejakej minulej pôžičky a pokiaľ sa spomínala iná, v minulosti poskytnutá pôžička žalovanej, jednalo sa o pôžičku 6 tisíc eur, ktorú žalovaná ako pôžičku akceptovala a riadne vrátila prevodným príkazom zo dňa 24. 05. 2016 s poznámkou „O. E.“, a uviedol to iba ako podporný dôkaz. Poukázal na skutočnosť, že súd si evidentne zamieňa tvrdenia s dôkazmi, keď okrem toho, že zamlčuje hlavný dôkaz o existencii pôžičky, a to bankový prevodný príkaz potvrdzujúci prevod čiastky 4 tisíc eur z jeho účtu na účet žalovanej s poznámkou „. O., je podľa neho dôkazom o neexistencii pôžičky popieranie žalovanej, zatiaľ čo jediný relevantný písomný dôkaz pôžičky ani nespomenie, čím nadraďuje ničím nepodložené zjavne účelové tvrdenia žalovanej nad písomný materiálny dôkaz a jeho smerodajné vyjadrenie považuje za zmätočné v uvedenom maily, ktorým chcel oznámiť žalovanej, že si svoj nárok na vrátenie pôžičky započíta s rezervačným poplatkom, ktorý sa v dôsledku uzavretia kúpnej zmluvy, o existencii ktorej sa domnieva, transformoval na časť kúpnej ceny. Uviedol, že to, že v maily označuje prevedenú čiastku 4. 000 eur z jeho účtu na jej účet ako pôžičku, súdu neprekáža považovať tento mail za jednoznačný dôkaz uznania, že sám uznáva, že sa nejednalo o pôžičku, ale o prevod rezervačného poplatku. Vytkol súdu prvej inštancie, že neberie v úvahu, že pôvod peňazí použitých na výdaj či úhradu čohokoľvek, nemá pre posúdenie právneho dôvodu platby žiaden význam, nakoľko význam má jedine dôvod platby, nie pôvod použitých peňazí s tým, že sa nevyjadril ani k jeho argumentom, keď tvrdil, že v zmysle zákona o tom, čo sa určitou platbou uhrádza rozhoduje vždy platca, nie príjemca. Namietol, že sa nevyjadril ani k právnemu zdôvodneniu tejto zásady, a to, že z akékoľvek dôvodu prijaté peniaze sa stávajú vlastníctvom príjemcu, a tieto peniaze už nemožno oddeľovať od jeho ostatných finančných prostriedkov, a ako také je oprávnený zahrnúť ich do svojich finančných aktivít, čo znamená, že ich ako súčasť svojho majetku môže použiť na úhradu čohokoľvek, v danom prípade na poskytnutie pôžičky, a preto tvrdiť, že žalovanej poskytol práve tie peniaze, ktoré boli rezervačným poplatkom, je nezmyslom, pretože peniaze na účte nie sú vec, ktorá by bola ako taká nezameniteľná. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že z výpovedí strán sporu jednoznačne vyplynul záver, že nešlo o pôžičku, ale o vyplatenie prvej časti kúpnej ceny, ktorú bez zmluvnej opory zadržiaval na svojom účte a vyplatil ho žalovanej nie v plnej sume 5 tisíc eur uviedol, že úplne v rozpore s dôkazom, akým je Rezervačná zmluva tvrdí, že zadržiaval na svojom účte prvú časť kúpnej ceny (teda nie rezervačný poplatok) bez zmluvnej opory, a ako takú ju vyplatil žalovanej, nakoľko ak by skutočne zadržiaval uvedenú čiastku na svojom účte bez zmluvnej opory, znamenalo by to, že súd nepovažuje Rezervačnú zmluvu za platnú, no v takom prípade by nemal uvedenú čiastku čo vyplácať žalovanej, ale zo zákona by mal povinnosť vrátiť ju M. W., inak by sa jednalo o jeho bezdôvodné obohatenie na ich úkor. Poukázal na ustanovenie čl. 3 bod 2. Rezervačnej zmluvy, z ktorého vyplýva, že rezervačný poplatok sa započíta na prvú časť kúpnej ceny iba v prípade, že k uzavretiu kúpnej zmluvy dôjde za trvania tejto Rezervačnej zmluvy, pričom v stanovenej dobe trvania Rezervačnej zmluvy preukázateľne k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo, ergo mal postupovať pri nakladaní s rezervačným poplatkom niektorým zo spôsobov stanovených v čl. 3 Rezervačnej zmluvy, podľa ktorého, ak by uzavretie kúpnej zmluvy zmarili kupujúci, sprostredkovateľ a predávajúci mali právo na zaplatenie zmluvnej pokuty kupujúcimi, každý vo výške 1 rezervačného poplatku, t. j. každý vo výške 2,5 tisíc eur, keď v takom prípade má sprostredkovateľ rezervačný poplatok vydať kupujúcim, a preto by ho musel kupujúcim M. W. s ohľadom na ust. § 457 Občianskeho zákonníka vydať i v prípade neplatnosti Rezervačnej zmluvy, a len oni by si ho mohli od neho vymáhať. Poukázal na skutočnosť, že ani podľa Rezervačnej zmluvy neexistuje žiadna konfigurácia možnosti, kedy by bol povinný rezervačný poplatok vydať žalovanej s tým, že takáto situácia mohla nastať a v skutočnosti aj nastala, iba vtedy, ak by žalovaná, v podstate za neho uhradila túto čiastku kupujúcim sama tým, že ju ako preddavok odrátala od kúpnej ceny a len tak jej mohol vzniknúť nárok na zaplatenie tejto čiastky proti nemu ako proti osobe, za ktorú zaplatila dlh, avšak z iného právneho dôvodu. Poukázal na skutočnosť, že k takejto situácii v konečnom dôsledku došlo, nakoľko kúpna zmluva nebola uzavretá v čase trvania Rezervačnej zmluvy, a to z dôvodu omeškania žalovanej s dokončením stavebných prác na predávanej nehnuteľnosti, teda z dôvodu na strane predávajúceho, a preto v obave, že bude musieť platiť zmluvnú pokutu, začala žalovaná zvaľovať vinu za prieťahy pri uzatváraní kúpnej zmluvy naňho, keď si vraj neplnil svoje povinnosti (aké mu v skutočnosti zo zmluvy ani zo zákona vôbec nevyplývali) a vyprovokovala ho k vypovedaniu sprostredkovateľskej zmluvy a všetkej spolupráce s ňou, avšak v skutočnosti prieťahy spôsobovala sama, nakoľko nestíhala dokončiť stavbu predmetnej nehnuteľnosti a taktiež kupujúci, ktorí mali problémy s vybavením hypotéky. Poukázal na bod 3. článku bod 5 Rezervačnej zmluvy s tým, že k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo, rezervačný poplatok sa tým „transformoval“ na preddavok kúpnej ceny, takže oň bola znížená kúpna cena, ktorú bolo potrebné ešte doplatiť a žalovanej vznikol nárok na zaplatenie tejto čiastky proti nemu z titulu jeho bezdôvodného obohatenia na úkor žalovanej (§ 454 Občianskeho zákonníka), z čoho jasne vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je založený na ignorovaní rozhodujúcich skutočností, akcentovaní bezvýznamných faktov, nepodložených a účelových tvrdení žalovanej a nesprávnom výklade právnych noriem, predovšetkým ustanovení § 774 Občianskeho zákonníka upravujúcom sprostredkovateľskú zmluvu a § 657 Občianskeho zákonníka o pôžičke. 3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje v oboch výrokoch za vecne správne a spravodlivé, keď skutkové zistenia súdu prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania je možné považovať za zásadne správne, a následne súd správne právne posúdil vec. Uviedla, že z odvolania žalovaného (zrejme žalobcu, pozn. odvolacieho súdu) nevyplýva, v čom vidí žalobca tzv. inú vadu konania a zároveň nie je zrejmé aké, v doterajšom priebehu konania neuplatnené prostriedky procesnej obrany a procesného útoku chce ešte uplatniť, keďže mal dostatok priestoru a času, aby poprípade aj v opakovanom konaní na súde prvej inštancie uplatnil všetky prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, a preto nie sú podmienky na aplikáciu § 366 Civilného sporového poriadku. Uviedla, že súd prvej inštancie mal na rozhodnutie vo veci posúdiť tri právne vzťahy, resp. nároky z nich vyplývajúce, údajnú zmluvu o pôžičke, ktorú mala so žalobcom uzavrieť, údajnú zmluvu o sprostredkovaní a rezervačnú zmluvu zo dňa 15. 04. 2016 a nakoľko žalobca ju žaluje o zaplatenie sumy 4. 000 z titulu poskytnutia údajnej pôžičky, bolo pre rozhodnutie sporu prvoradé, aby žalobca preukázal jednak uzatvorenie ústnej, alebo písomnej zmluvy o pôžičke, keďže pôžička je reálnym kontraktom, tak aj poskytnutie peňažných prostriedkov s tým, že žalobca v priebehu doterajšieho konania síce tvrdil, ale nepreukázal žiadnym spôsobom, že by došlo medzi nimi k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, na základe ktorej by mu mala vrátiť sumu 4. 000 eur, keď nepreukázal, že by požiadala o pôžičku, že medzi nimi došlo k dohode o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, pričom preukázal jedine, že na jej účet poslal sumu 4. 000 eur. Poukázala na skutočnosť, že nielen na súde, ale aj v odpovedi na email žalobcu zo dňa 07. 08. 2016 poprela akúkoľvek pôžičku od žalobcu a to, že peniaze, ktoré jej posielal pochádzali od M. W., ako aj to, že mali slúžiť ako prvá časť kúpnej ceny nehnuteľnosti C. W. od nej, vyplýva z emailu samotného žalobcu, ktorý to potvrdil, ako aj M. W., pričom tieto skutočnosti znemožňujú posúdiť poskytnutie sumy 4. 000 eur zo strany žalobcu ako pôžičku, lebo nešlo o peniaze žalobcu. Uviedla, že poskytnutie peňažných prostriedkov (úhradu peňažných prostriedkov v zmysle ustálenej judikatúry nie je možné samo o sebe považovať za právny úkon), hoci sú jednostranne označené ako pôžička, ešte neznamená uzatvorenie zmluvy o pôžičke, ktorá je dvojstranným právnym úkonom, nakoľko za poskytnutím peňažných prostriedkov musí byť kauzálny vzťah, vôľa jednej zo zmluvných strán (veriteľa) poskytnúť dočasne peňažné prostriedky druhej zmluvnej strane (dlžníkovi) a vôľa druhej zmluvnej strany (dlžníka) prijať tieto peniaze a zaviazať sa ich vrátiť veriteľovi, avšak v tomto prípade žalobca nepreukázal takúto kauzu, keďže tie peniaze jej patria z celkom iného právneho dôvodu, ako pôžičky s tým, že prevod peňazí na jej účet nie je, na rozdiel od tvrdenia žalobcu, hlavným dôkazom o poskytnutí pôžičky, keď poskytnutie peňazí by malo byť iba premietnutím vôle zmluvných strán uzatvoriť zmluvu o pôžičke do reality, realizáciou zmluvy o pôžičke, pričom vôľa zmluvných strán uzatvoriť zmluvu o pôžičke tu chýba od začiatku. Uviedla, že žalobca síce preukázal, že jej poukázal sumu 4. 000 eur, avšak nepreukázal právny dôvod, z ktorého údajne peňažné prostriedky poskytol, a ktorým má byť uzatvorenie ústnej, či písomnej zmluvy o pôžičke. Poukázala na skutočnosť, že v priebehu konania bolo jednoznačne preukázané, že M. W. poukázali na účet žalobcu sumu 5. 000 eur, ako prvú časť kúpnej ceny kupovanej od nej, tiež vyšlo najavo, že žalobca túto sumu nevrátil M. W.Ý., naopak ona ju zohľadnila pri uzatváraní kúpnej zmluvy s M. W., z čoho vyplýva, že navonok postupovali obaja tak, ako mali pri „riadnom“ chode udalostí, pričom riadnemu chodu udalostí viac - menej zodpovedá aj skutočnosť, že žalobca druhý deň po obdržaní peňazí od W., časť z nich (po bezdôvodnom zadržaní sumy 1. 000 eur) jej poukázal, keďže tieto peniaze jej boli de facto určené (ako prvá časť kúpnej ceny), pričom problém začína tam, že žalobca túto sumu, ktorú jej poslal považuje za pôžičku, kým ona za súčasť kúpnej ceny (suma bola zohľadnená v zmluve s W.), a na to, aby tvrdenie žalobcu o pôžičke obstálo, musel vymyslieť ako odôvodniť, prečo nevrátil peniaze W., pričom na vyriešenie tohto „problému“ vykonštruoval svoj nárok na províziu za sprostredkovanie predaja jej nehnuteľnosti manželom W., avšak ani v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že vôbec zmluvu o sprostredkovaní uzavreli, s akým obsahom, a aká provízia v nej bola dohodnutá. Namietla, že žalobca poukazuje na skoršiu spoluprácu medzi žalobcom a jej spoločnosťou, POLOMstav s.r.o., teda s celkom iným subjektom a zároveň hovorí o provízii z kúpnej ceny 190. 000 eur, pričom kúpna cena jej nehnuteľností kupovaných M. W. bola v sume 130. 000 eur, čo jednoznačne vyplýva aj z rezervačnej zmluvy zo dňa 15. 04. 2016, keďže mala dostať sumu 130. 000 eur za predaj rozostavanej nehnuteľnosti, zvyšok mala byť vyplatená spoločnosti POLOMstav s.r.o., ktorá realizovala dokončenie kupovanej nehnuteľnosti na základe zmluvy o dielo s tým, že žalobca hovorí o provízii 3 % (žalovaná o 2 %) z kúpnej ceny, pričom sa však obaja opäť opierajú o skoršie zmluvy o sprostredkovaní uzatvorené medzi žalobcom a spoločnosťou POLOMstav s.r.o., teda nie s ňou, avšak ani 3 % -ná (tobôž nie 2 % - ná) provízia nezodpovedá odmene 5. 000 eur, ktorú si žalobca mal započítať oproti jej nároku na vydanie preddavku od W.. Poukázala na skutočnosť, že údajný zápočet tejto odmeny (faktúra na províziu žalobcom v konaní predložená nebola), žalobca urobil voči jej spoločnosti, nie voči nej, čím nemohol spôsobiť zánik svojej povinnosti vydať jej peniaze, i keď tvrdil, ale nepreukázal, že okrem prijatia peňazí od M. W. vykonal akúkoľvek činnosť v tom smere, aby mohla uzatvoriť zmluvu A. W., nepreukázal, že by výsledok údajnej sprostredkovateľskej zmluvy bol dosiahnutý jeho pričinením, pričom dokonca sám na pojednávaní dňa 27. 09. 2017 uviedol, že veci týkajúce sa kúpnej zmluvy na dom W. dotiahla sama. Uviedla, že žalobca v konaní nepreukázal, že uzavreli sprostredkovateľskú zmluvu ohľadne nehnuteľnosti kupovanej M. W., ani to, že by mu vznikol nárok na províziu, a preto neuniesol dôkazné bremeno, že by peniaze pochádzajúce od M. W. si mohol nechať, ako to urobil, ak má byť suma 4. 000 eur zo dňa 19. 04. 2016 považovaná za pôžičku. Poukázala na to, že M. W. jej nehnuteľnosť vzhliadli pri ohliadke inej nehnuteľnosti vo vlastníctve jej spoločnosti POLOMstav s.r.o., pričom žalobca opierajúc sa o dovtedy dobré obchodné vzťahy so spoločnosťou POLOMstav s.r.o. bez toho, aby na to mal od nej plnú moc, aj za ňu podpísal s M. W. rezervačnú zmluvu č. 14042016 dňa 15. 04. 2016 a prijal prvú časť kúpnej ceny, i keď v priebehu konania na súde prvej inštancie nespochybnila platnosť rezervačnej zmluvy, je potrebné rezervačnú zmluvu zo dňa 15. 04. 2016 v takej podobe, v akej bola predložená v konaní, považovať za neplatnú, nakoľko ju žalobca nemohol zastúpiť pri tomto úkone, keďže na to nemal plnú moc (v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) ich záujmy v tomto prípade boli rozdielne: záujem žalobcu bol dohodnúť čo najvýhodnejšie podmienky vo svoj prospech na úkor zastúpenej zmluvnej strany - žalovanej a na základe takto vzniknutej rezervačnej zmluvy M. W. poukázali na účet žalobcu do úschovy sumu 5. 000 eur, ako prvú splátku kúpnej ceny nehnuteľnosti, ktorú mali v úmysle od nej kúpiť, a preto z rezervačnej zmluvy, vzhľadom aj na jej možnú neplatnosť, nemohli vzniknúť žiadne nároky žalobcu voči nej. Uviedla, že v zmysle textu (neplatnej) rezervačnej zmluvy, mala byť uzatvorená do konca mája 2016, keďže dovtedy nedošlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi ňou a M. W., žalobca musel naložiť s peniazmi U. W. určitým spôsobom, avšak peniaze už nemal, lebo jej ich poslal a keď do toho ešte prišlo ukončenie spolupráce medzi stranami sporu (žalobcom a žalovanou) na začiatku júna 2016, a žalobca sa o mesiac neskôr dozvedel, že napokon bez jeho pričinenia bola uzatvorená kúpna zmluva s M.N. W., situáciu využil a peniaze poskytnuté jemu W. poslané ďalej jej, prekvalifikoval na pôžičku, pričom takýmto účelovým prekrútením faktov sa následne snažil na jej úkor obohatiť. 4. Žalobca, ktorému bolo vyjadrenie žalovanej k jeho odvolaniu doručené dňa 30. 06. 2020, sa k nemu nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. februára 2021 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. 6. Podľa § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobcu zamietol. 8. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 9. V posudzovanej veci ide o v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie, keď rozsudok zo dňa zo dňa 25. októbra 2017, č. k. 17Csp/20/2016 - 66, ktorým žalobu žalobcu zamietol, zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 27. septembra 2018, č. k. 10Co/79/2018 - 119. 10. Podľa § 391 ods. 2 C. s. p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 11. Nosným dôvodom (ratio decidendi) zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu bola nepreskúmateľnosť v poradí prvého rozhodnutia, nakoľko právne závery, ktoré boli obsahom odôvodnenia rozsudku, nemali dostatočnú oporu v rozsahu súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania a zároveň v jeho odôvodnení absentovali racionálne a logické úvahy, ktorými sa súd prvej inštancie spravoval pri posudzovaní právneho stavu veci, keďže neuviedol žiadnu úvahu, ktorý ho viedla k záveru, že v posudzovanom spore nárok uplatnený žalobcom na zaplatenie istiny 4. 000 eur s príslušenstvom, z ústne uzavretej zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu nevyplýva, pričom zároveň z rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo zrejmé, na základe akého právneho titulu bol žalobca legitimovaný poukázať sumu 4. 000 eur žalovanej, keď v konaní bolo nesporné, že voči žalovanej ako predávajúcej nebol v postavení kupujúceho, pričom prvoinštančný súd zároveň Rezervačnú zmluvu č. 14042016 posúdil ako irelevantnú na účely tohto konania, keďže konštatoval, že medzi stranami nešlo ani o sprostredkovateľský vzťah v zmysle ust. § 774 Občianskeho zákonníka. 12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko sa mu nepodarilo preukázať, že žalovaná istina predstavovala sumu, ktorú poskytol na základe ústne uzavretej zmluvy o pôžičke so žalovanou, a ani to, že žalobou uplatnený nárok by mal predstavovať jeho odmenu ako sprostredkovateľa predaja rodinného domu žalovanej M. W.. 13. Z obsahu žaloby žalobcu, ktorú na súd prvej inštancie podal dňa 14. 09. 2016 vyplýva, že svoj nárok na zaplatenie istiny 4. 000 eur s príslušenstvom kvalifikoval právne ako dlh z uzavretej zmluvy o pôžičke (§ 657 Občianskeho zákonníka), a ako z obsahu spisu vyplýva, žalovaná už v odpore proti platobnému rozkazu vydaného Okresným súdom Bratislava III dňa 04. novembra 2016, č. k. 17Csp/20/2016 - 18 existenciu ústne uzavretej zmluvy o pôžičke poprela a tvrdila, že žalovaná suma je rezervačným poplatkom bez 1. 000 eur dohodnutým v Článku 4 (Náležitosti Kúpnej zmluvy) Rezervačnej zmluvy č. 14042016, ktorú dňa 15. 04. 2016 uzavrela žalovaná ako predávajúca s kupujúcimi T.. Z. W. Q. T.. P. W. a žalovaným ako sprostredkovateľom, a ktorý kupujúci na účet žalobcu dňa 18. 04. 2016 vo výške 5. 000 eur poukázali. 14. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalobca dňa 19. 04. 2016 (deň po odoslaní sumy 5. 000 eur kupujúcimi na jeho účet), na účet žalovanej poukázal sumu 4. 000 eur s informáciou „.C. O.“, z dôvodu ktorého bolo povinnosťou žalobcu v konaní preukázať, že so žalovanou ústnu zmluvu o pôžičke uzavrel, avšak ani po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie v posudzovanej veci, nepredložil žiadne dôkazné prostriedky, ktoré by preukázali jej uzavretie, resp. vyvrátili tvrdenie žalovanej popierajúcej v priebehu celého konania uzavretie akejkoľvek pôžičky so žalobcom. 15. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom prvoinštančného súdu, že opak tvrdenia žalobcu preukazuje aj jeho mail zo dňa 08. 07. 2016 adresovaný žalovanej, v ktorom od nej žiada vysvetlenie riešenia poskytnutej pôžičky vo výške žalovanej istiny, zloženej kupujúcimi (M. W.), ako prvej časti kúpnej ceny, ktorú mala spoločnosť žalobcu požičať žalovanej na stavbu domu dňa 19. 04. 2016, z dôvodu ktorého súd prvej inštancie správne v konaní v súvislosti s nárokom uplatneným žalobcom posudzoval právne aj obsah Rezervačnej zmluvy č. 14042016 a dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobcovi nárok nevznikol ani titulom odmeny za sprostredkovanie, nakoľko nielenže výsledok, ergo uzavretie kúpnej zmluvy nebol dosiahnutý pričinením sprostredkovateľa (žalobcu), ale najmä iný logický záver, ako ten, ku ktorému dospel súd prvej inštancie, že žalobcovi nárok na odmenu za sprostredkovanie predaja nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovanej, ale ani titulom ústne uzavretej zmluvy o pôžičke nevznikol, z dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom nevyplýva. 16. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobcu zamietol a vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie pre rozhodnutie vo veci samej riadne zistil skutkový stav vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, a nakoľko žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie, odvolací súd sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej úspešnej v odvolacom konaní priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).