Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/66/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317010622 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1317010622.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Vladimíra Buchvalda a Mgr. Michala Kačániho, PhD., v trestnej veci obžalovaného K. S., pre pokus pokračovacieho zločinu poškodzovania veriteľa podľa § 14 ods.1 k § 239 ods. 1 písm. a/, ods. 5 písm. a/ Tr. zák., o odvolaniach obžalovaného K. S. a poškodeného A. T. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 28.05.2020 sp. zn. 6T/114/2017, na verejnom zasadnutí konanom 06. mája 2021 takto r o z h o d o l : I./ Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/ Tr. por. sa napadnutý rozsudok z r u š u j e v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný K. S., nar. XX.XX.XXXX v Z. I., trvale I. L., L. XX/X, u z n á v a v i n n ý m , ž e v bode 1/ po tom, čo dňa 25.01.2010 uzatvoril s poškodeným A. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. 1, I., Zmluvu o pôžičke na sumu vo výške 730.000,- eur ako novatívny záväzok s lehotou splatnosti do 31.01.2011, ktorou zanikli všetky záväzky z titulu predchádzajúcich pôžičiek poskytnutých obvinenému A. T. v období od 19.12.2007 do 25.01.2010, dňa 09.11.2010 podpísal na notárskom úrade JUDr. Idy Plichtovej, Račianska 69/A, Bratislava s Z. S. rod. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. 4, L., Zmluvu o prevode vlastníckych a investorských práv k rozostavanej stavbe a dohodu o užívaní pozemku, na základe ktorej za dohodnutú kúpnu cenu 24.900,- eur previedol na Z. S. rod. K. vlastnícke a investorské práva k rozostavanej stavbe rodinného domu nachádzajúceho sa na parcele č. XXXX/X9 a garáže nachádzajúcej sa na parcele č. XXXX/XX v katastrálnom území Z., na ul. X. Z., zapísané na LV č. XXXX, Správa katastra Pezinok, katastrálne územie Pezinok a následne dňa 28.01.2011 ako predávajúci v I. rade a majiteľ pozemkov par. č. XXXX/XX (200m2), par. č. XXXX/XX (52m2), par. č. XXXX/X (514m2), par. č. XXXX/XX (68m2) v podiele 1/1 a par. č. XXXX/XX (1.338m2) v podiele 417/3781, zapísané na LV č. XXXX, Správa katastra Pezinok, katastrálne územie Pezinok spolu s Z. S. rod. K., predávajúcou v II. rade a v tom čase už majiteľkou rozostavanej stavby rodinného domu v zmysle kúpnej zmluvy uvedené nehnuteľnosti odpredali kupujúcim U.. D. K., E. XXXX/XX, B. P. a D. O., X. 8, I., za cenu 229.000,- eur, pričom časť kúpnej ceny vo výške 149.071,80 eur, týkajúcej sa rozostavaného rodinného domu, bola uhradená na účet Z. S. rod. K., čím tak na škodu svojho veriteľa A. T. v období pred lehotou splatnosti Zmluvy o pôžičke z 25.01.2010 odstránil časť svojho majetku a spôsobil mu tak škodu vo výške 124.171,80 eur, stanovenú ako rozdiel medzi cenou, za ktorú obvinený dňa 09.11.2010 rozostavaný rodinný dom predal, vtedy svojej družke Z. S. rod. K., a cenou, za ktorú bol rozostavaný rodinný dom dňa 28.01.2011 odpredaný U.. K. D. a O. D., v bode 2/ po tom, čo dňa 25.01.2010 uzatvoril s poškodeným A. T., nar. 19.09.1972, bytom A. 1, I., Zmluvu o pôžičke na sumu vo výške 730.000,- eur ako novatívny záväzok s lehotou splatnosti do 31.01.2011, ktorou zanikli všetky záväzky z titulu predchádzajúcich pôžičiek poskytnutých obvinenému A. T. v období od 19.12.2007 do 25.01.2010, uzatvoril dňa 09.12.2010 na notárskom úrade JUDr. Idy Plichtovej, Račianska 69/A, Bratislava s U.. X. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, S. M., Kúpnu zmluvu na nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX, katastrálne územie A., Správa katastra Považská Bystrica, Katastrálny úrad Trenčín, parcely reg. „C“: par. č. XXX/X orná pôda o výmere 2.934 m2, par. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 750 m2, par. č. XXX/X záhrady o výmere 469 m2, par. č. XXX/X ostatné plochy o výmere 450 m2, par. č. XXX/X orná pôda o výmere 758 m2, rodinný dom súpisné číslo XXX postavený na KN pare. číslo XXX/X, za dohodnutú cenu 10.500,- eur, čím na škodu svojho veriteľa A. T. v období pred lehotou splatnosti Zmluvy o pôžičke z 25.01.2010 odstránil časť svojho majetku a spôsobil mu tak škodu vo výške 121.500,- eur stanovenú ako rozdiel medzi cenou, za ktorú obvinený dňa 09.12.2010 uvedené nehnuteľnosti predal svojmu synovi Ing. X. S., a hodnotou nehnuteľnosti určenou ku dňu 09.12.2010 znalcom z odboru stavebníctvo - stavebné práce, odvetvie - oceňovanie nehnuteľností a dopravné stavby v znaleckom posudku č. XX/XXXX z 10.06.2016 na sumu 132.000,- eur, t e d a v bode 1/ a 2/ dopustil sa konania, ktoré bezprostredne smerovalo k čiastočnému zmareniu uspokojenia svojho veriteľa tým, že predal časť svojho majetku a k spôsobeniu škody veľkého rozsahu, ktorého sa dopustil v úmysle spáchať tento trestný čin, avšak k dokonaniu činu nedošlo, č í m s p á c h a l v bode 1/ a 2/ pokus pokračovacieho zločinu poškodzovania veriteľa podľa § 14 ods. 1 k § 239 ods. 1 písm. a/, ods. 5 písm. a/ Tr. zák. Za to sa o d s u d z u j e podľa § 239 ods. 5 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j/ Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. v spojení § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu 3 (tri) roky a zároveň ukladá probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. II./ Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. sa odvolanie poškodeného A., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 28.05.2020 sp. zn. 6T/114/2017 bol obžalovaný K. S. uznaný za vinného pre pokračovací zločin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a/, ods. 5 písm. a/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že v bode 1/ po tom, čo dňa 25.01.2010 uzatvoril s poškodeným A. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. 1, I., Zmluvu o pôžičke na sumu vo výške 730.000,- eur ako novatívny záväzok s lehotou splatnosti do 31.01.2011, ktorou zanikli všetky záväzky z titulu predchádzajúcich pôžičiek poskytnutých obvinenému A. T. v období od 19.12.2007 do 25.01.2010, dňa 09.11.2010 podpísal na notárskom úrade JUDr. Idy Plichtovej, Račianska 69/A, Bratislava s Z. S. rod. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. Zmluvu o prevode vlastníckych a investorských práv k rozostavanej stavbe a dohodu o užívaní pozemku, na základe ktorej za dohodnutú kúpnu cenu 24.900,- eur previedol na Z. S. rod. K. vlastnícke a investorské práva k rozostavanej stavbe rodinného domu nachádzajúceho sa na parcele č. XXXX/XX a garáže nachádzajúcej sa na parcele č. XXXX/XX v katastrálnom území Pezinok, na ul. X. Z., zapísané na LV č. XXXX, S. katastra Pezinok, katastrálne územie Pezinok a dňa 28.01.2011 ako predávajúci v I. rade a majiteľ pozemkov par. č. XXXX/XX (200m2), par. č. XXXX/XX (52m2), par. č. XXXX/X (514m2), par. č. XXXX/XX (68m2) v podiele 1/1 a par. č. XXXX/XX (1.338m2) v podiele 417/3781, zapísané na LV č. XXXX, Správa katastra Pezinok, katastrálne územie Pezinok spolu s Z. S. rod. K., predávajúcou v II. rade a v tom čase už majiteľkou rozostavanej stavby rodinného domu v zmysle kúpnej zmluvy uvedené nehnuteľnosti, odpredal kupujúcim Ing. D. K.ovi, E. XXXX/XX, B. P. a D. O., X. 8, I., v cene 229.000,- eur, kde časť kúpnej ceny vo výške 149.071,80 eur, bola uhradená na účet Z. S. rod. K., čím tak na škodu svojho veriteľa A. T. odstránil časť svojho majetku a spôsobil mu tak škodu vo výške 124.171,80 eur, stanovenú ako rozdiel medzi cenou, za ktorú obvinený dňa 09.11.2010 rozostavaný rodinný dom predal, vtedy svojej družke Z. S. rod. K., a cenou, za ktorú bol rozostavaný rodinný dom dňa 28.01.2011 odpredaný U.. K.ovi D. a O. D., v bode 2/ po tom, čo dňa 25.01.2010 uzatvoril s poškodeným A. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. 1, I., Zmluvu o pôžičke na sumu vo výške 730.000,- eur ako novatívny záväzok s lehotou splatnosti do 31.01.2011, ktorou zanikli všetky záväzky z titulu predchádzajúcich pôžičiek poskytnutých obvinenému A. T. v období od 19.12.2007 do 25.01.2010, uzatvoril dňa 09.12.2010 na notárskom úrade JUDr. Idy Plichtovej, Račianska 69/A, Bratislava s U.. X. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, S. M., Kúpnu zmluvu na nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX, katastrálne územie A., Správa katastra Považská Bystrica, Katastrálny úrad Trenčín, parcely reg. „C“: par. č. XXX/X orná pôda o výmere 2.934 m2, par. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 750 m2, par. č. XXX/X záhrady o výmere 469 m2, par. č. XXX/X ostatné plochy o výmere 450 m2, par. č. XXX/X orná pôda o výmere 758 m2, rodinný dom súpisné číslo XXX postavený na KN parc. číslo XXX/X, za dohodnutú cenu 10.500,- eur, čím na škodu svojho veriteľa A. T. odstránil časť svojho majetku a spôsobil mu tak škodu vo výške 121.500,- eur stanovenú ako rozdiel medzi cenou, za ktorú obvinený dňa 09.12.2010 uvedené nehnuteľnosti predal svojmu synovi U.. X. S., a cenou určenou znalcom z odboru stavebníctvo - stavebné práce, odvetvie - oceňovanie nehnuteľností a dopravné stavby. Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému K.ovi S. podľa § 239 ods. 5 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/, § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Podľa § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. bol obžalovanému výkon trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 roky a zároveň mu bol uložený probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 4 Tr. zák. bola obžalovanému uložená povinnosť spočívajúca v príkaze dostaviť sa v lehotách stanovených probačným a mediačným úradníkom na súd za účelom plnenia probačného dohľadu. Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení podal odvolanie obžalovaný proti výroku o vine a treste a v zákonom stanovenej lehote aj poškodený vo vzťahu k výroku o náhrade škody, resp. preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj proti výroku o treste. V písomných dôvodoch odvolania obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil, na základe čoho dospel v neprospech obžalovaného k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. Obžalovaný argumentoval tým, že na naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa je potrebné, aby existoval reálny, po materiálnej stránke existujúci záväzok páchateľa voči poškodenému. Podstatné je to, že táto pohľadávka poškodeného, ktorému zodpovedá záväzok páchateľa, musí byť legálna a najmä v čase skutku reálne existujúca a páchateľ pritom koná spôsobom, kedy sa zbavuje svojho majetku, resp. koná iným spôsobom, ktorým poškodzuje svojho veriteľa. Existencia zmluvy, zmenky, notárskej zápisnice iba po formálnej stránke, bez reálnej, materiálnej existencie záväzku, nemôže založiť trestnú zodpovednosť páchateľa, ktorý by navonok konal spôsobom, ktorý predpokladá skutková podstata trestného činu poškodzovania veriteľa. Súd v danom prípade nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie, keď za reálne a materiálne existujúci vyhodnotil záväzok obžalovaného vo výške 279.000,- eur, ktorý mal vzniknúť z písomného vyhlásenia obžalovaného o uznaní dlhu zo dňa 31.01.2011, podpísaného na Notárskom úrade JUDr. Idy Plichtovej, na sumu 730.000,- eur. V danom prípade nastala situácia, kedy síce formálne existovala listina deklarujúca existenciu záväzku obžalovaného voči poškodenému vo výške 730.000,- eur (notárska zápisnica zo dňa 25.01.2010), ale reálne tento záväzok v čase spáchania žalovaného skutku 09.11.2010 a 09.12.2010 neexistoval, čo bolo preukázané vykonaným dokazovaním, resp. existencia takéhoto záväzku bola dokazovaním minimálne výrazne spochybnená. Obžalovaný síce potvrdil, že takúto listinu podpísal, avšak vysvetlil za akých okolností, pod akým intenzívnym a dlhodobým tlakom poškodeného, mysliac si ako právny laik, že pokiaľ si takúto sumu nikdy nepožičal a neexistujú preto žiadne ďalšie dôkazy (prevody z účtu, príjmové doklady, listina) tak, ako tomu bolo pri sumách, ktoré si od poškodeného reálne požičal a vrátil, nemôže takéto vyhlásenie mať pre neho žiadne zásadné právne dôsledky. V období od 19.12.2007 si na základe štyroch zmlúv požičal od poškodeného sumu v súčte 14.300.000,- Sk (v prepočte 474.673,- eur) z dôvodu zdokladovania a preukázateľnosti vždy bankovým prevodom z účtu poškodeného a vždy bola ku každému prevodu vyhotovená notárska zápisnica. Uvedenú sumu použil obžalovaný na developerský projekt a okrem tejto sumy si od obžalovaného nepožičal žiadne iné finančné prostriedky. Táto suma bola obžalovaným poškodenému reálne vrátená prevodom budovy, tak ako to vyplýva z kúpnej zmluvy zo dňa 13.05.2010, kedy spoločnosť obžalovaného previedla na poškodeného nehnuteľnosť na Y. v I., podľa znaleckého posudku č. XXX/XXXX v hodnote zodpovedajúcej reálne dlžnej sume 14.300.000,- Sk. Navyše toho istého dňa, kedy bola podpísaná na notárskom úrade JUDr. Ivy Plichtovej táto kúpna zmluva, bolo na tom istom notárskom úrade, toho istého dňa 13.05.2010 poškodeným podpísané a notársky overené Vyhlásenie o splatení dlhu, v ktorom poškodený potvrdil, že mu obžalovaný vrátil dlžnú sumu 13.000.000,-Sk (431.520,- eur). Týmto mal obžalovaný za to, že poškodenému nedlží žiadnu sumu a dlh, ktorý si reálne požičal, poškodenému dňa 13.05.2010 zanikol. Skutočnosť, že obžalovaný si od poškodeného nepožičal sumu 730.000,- eur, ale sumu nižšiu, bola preukázaná vykonaným psychofyziologickým vyšetrením pravdovravnosti obvineného, výsledky ktorého súd aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Tz 13/02 pripustil ako dôkaz na hlavnom pojednávaní (iniciatívne vyšetrenie vyvolané samotným obvineným nie je porušením práv obvineného). Z vyšetrenia vyplýva, že obvinený bol absolútne pravdovravný pri odpovediach „nie“ na otázky, či mu poškodený okrem sumy 14.300.000,- Sk (v prepočte 474.673,- eur) poskytol aj iné finančné prostriedky. Súčasne poskytnutie sumy 14.300.000,- Sk je preukázané výpisom z účtu spoločnosti obžalovaného a listinnými dôkazmi. Nelogická a pochybná sa javí aj výpoveď a postoj poškodeného, ktorý sumu 14.300.000,- Sk poskytol obžalovanému vždy iba prevodom na účet, vždy súčasne spolu s listinou preukazujúcou pôžičku a následne napriek tomu, že obžalovaný bol pri splatnostiach týchto súm v omeškaní, mu mal poškodený poskytnúť ďalšie sumy vo výške cca 270.000,- eur a to v hotovosti, bez svedkov a akejkoľvek listiny. Z vykonaného dokazovania podľa obžalovaného vyplýva, že existencia pohľadávky poškodeného bola vyvrátená, resp. výrazne spochybnená. Pokiaľ reálne neexistoval žiaden dlh obžalovaného voči poškodenému, vykonanými majetkovými dispozíciami obžalovaného v novembri a decembri 2010 nemohlo dôjsť k naplneniu zákonných znakov skutkovej podstaty žalovaného trestného činu pre absenciu objektívnej a subjektívnej stránky skutkovej podstaty. Dôvody svojho odvolania obžalovaný K. S. doplnil písomným podaním z 14.09.2020. V jeho rámci poukázal na to, že v prípade stíhania pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 239 Tr. zák. si musí súd otázku existencie a obsahu konkrétneho záväzkovo-právneho vzťahu (medzi dlžníkom ako obvineným a veriteľom ako poškodeným) posúdiť samostatne, pričom okrem iného musí súd sám posúdiť, aká je výška pohľadávky veriteľa (poškodeného) a kedy je pohľadávka veriteľa (poškodeného) splatná. Otázku existencie a obsahu záväzkovo-právneho vzťahu si musí súd vyriešiť vždy samostatne ako predbežnú otázku v zmysle § 7 ods. 1 Tr. por., pretože ide o posudzovanie viny obžalovaného. Na riadne zistenie skutočnej existencie a obsahu záväzkovo- právneho vzťahu medzi ním a poškodeným A. T. a na riadne zistenie skutočnej (nie iba poškodeným tvrdenej) výšky pohľadávky A. T. a jej splatnosti, súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku úplne rezignoval, hoci obžalovaný počas celého konania údajnú pohľadávku A. T. vo výške 730.000,- eur popieral. Ak obžalovaný v konaní pred súdom vedenom pre trestný čin poškodzovania veriteľa výšku pohľadávky poškodeného, resp. ďalšie s ňou súvisiace okolnosti (jej splatnosť, prípadne spôsob jej vysporiadania a pod.), na základe určitých dôvodov spochybňuje, súd sa nemôže uspokojiť s tým, že bez ďalšieho mechanicky preberie všetky tvrdenia poškodeného týkajúce sa jeho údajnej pohľadávky a túto posúdi tak, ako keby bola medzi obžalovaným a poškodeným nesporná. Počas celého trestného stíhania a osobitne v konaní pred súdom prvého stupňa pritom obžalovaný opakovane namietal, že A. T. mu v rokoch 2007 až 2008 požičal (iba) štyri pôžičky, všetky bankovým prevodom na jeho účet v banke, spolu v sume 14.300.000,- Sk, ktoré sú aj preukázané v spise, každú so splatnosťou jedného roka a každú zabezpečenú notárskou zápisnicou s jeho vyhlásením ako povinnej osoby o uznaní dlhu a súhlase s exekúciou. A. T. mu všetky peniaze požičal iba na účet v banke. Nie je pravdou, že by mu A. T. niekedy poskytol nejaké peniaze v hotovosti, a to ani ako pôžičku, a dokonca mu nikdy nevyplatil ani „kúpnu cenu“ vo výške 100.000,- eur, ktorú si sám uviedol do kúpnej zmluvy z 13.05.2010 uzavretej medzi nimi, na základe ktorej od neho, resp. od jeho spoločnosti, nadobudol budovu na Záhorského XX v I. (ktorej všeobecná hodnota v roku 2009 bola určená znaleckým posudkom na sumu 451.000,- eur). V čase, keď mu dal A. T. podpísať vymyslenú zmluvu o pôžičke z 25.01.2010 na sumu 730.000,- eur a následne ho dotlačil aj k podpísaniu notárskej zápisnice z toho istého dňa o uznaní dlhu a súhlase s exekúciou, mu A. T. dokopy požičal a nemal odo neho vrátenú len sumu 14.300.000,- Sk (474.673,04 eur). K žiadnemu reálnemu odovzdaniu rozdielu (iba na papieri uvádzanej) sumy 730.000,- eur a skutočne mu vyplatenej sumy 474.673,04 eur zo strany A. T. nikdy nedošlo. Tento rozdiel (255.326,96 EUR) mal v skutočnosti predstavovať iba úroky pre A. T. podľa jeho vlastného želania, ktorý však ako svedok pred súdom vypovedal, že vraj „nemali dohodnuté na poskytnutie pôžičky žiadne úroky alebo iné odplaty, nakoľko mali kamarátsky vzťah a nie obchodný“. A. T. v priebehu celého konania žiadnym dôkazom nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že mu vraj v hotovosti vyplatil aj rozdiel medzi sumou 14.300.000,- Sk a 730.000,- EUR (t. j. zhruba 255.000,-eur). Úvaha súdu prvého stupňa o výške pohľadávky A. T., vychádzajúca iba z uznania dlhu vo výške 730.000,- eur a jeho splatení do dňa 31.01.2011, je vo vzťahu k preukázanosti údajnej pohľadávky A. T. absolútne nedostatočná. V tomto smere obžalovaný poukázal na to, že súd prvého stupňa zjavne nesprávne a v rozpore aj s konštantnou rozhodovacou praxou civilných súdov, poňal význam a právne účinky notárskej zápisnice spísanej pod č. N 4/2010, Nz 2170/2010, NCRls 2233/2010, z 25. januára 2010 na notárskom úrade notárky JUDr. Idy Plichtovej v Bratislave. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 63/2009, z 25. novembra 2010 bolo judikované, že dohoda oprávnenej osoby a povinnej osoby obsiahnutá v notárskej zápisnici, ktorá vyjadruje súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, nemá hmotnoprávnu povahu a teda dohoda oprávnenej a povinnej osoby nemá sama osebe za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností účastníkov právneho vzťahu. Takáto zápisnica nie je rozhodnutím súdu alebo iného orgánu a nemá ani účinky, ktoré zákon s rozhodnutím spája a nie je vybavená napríklad účinkami právoplatnosti ani záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány. Takýto stav celkom nevylučuje, aby v individuálnych prípadoch - so zreteľom na osobitné okolnosti prejednávanej veci - sa povinná osoba domáhala návrhom na súde určenia, že nie je povinná plniť (resp. že neexistuje dlh, ktorý by mala plniť), čo je však celkom vylúčené v prípade, ak má povinná osoba plniť na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, pozn. obžalovaného. V danom prípade tak notárska zápisnica nepredstavuje právoplatné rozhodnutie (iného) súdu v zmysle § 7 ods. 1 Tr. por. o predbežnej otázke, ktorým by bol trestný súd v tejto veci viazaný. Povinnosťou prvostupňového súdu preto bolo, aby sám v celom rozsahu samostatne posúdil predmetnú otázku ako predbežnú a nemôže si vystačiť len s odkazom na to, že podpísal notársku zápisnicu, ktorá nezakladá nevyvrátiteľnú právnu domnienku správnosti a pravdivosti jej obsahu a ktorá nepredstavuje právnu skutočnosť samu osebe vedúcu ku vzniku práv a povinností účastníkov, ak jej absentuje reálny hmotnoprávny základ. Práve nadužívanie ako i zneužívanie inštitútu exekučnej notárskej zápisnice zo strany veriteľov viedlo k rozvoju pomerne rozsiahlej a ustálenej judikatúry exekučných súdov, ktorá bola opakovane aprobovaná aj Ústavným súdom Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil právny názor, že je akceptovateľný právny záver vychádzajúci z toho, že ak má mať notárska zápisnica ako verejná listina účinok explicitného exekučného titulu, potom musí byť splnená požiadavka na to, aby v čase jej podpisovania „dlžníkom“ a zároveň jeho vyjadrením súhlasu s jej vykonateľnosťou reálne bola pôžička (úver) aj vyplatená. Ak to tak nebolo, potom notárska zápisnica nie je vykonateľným exekučným titulom z dôvodu, že v čase jej podpisu ešte žiadny dlh neexistoval. Taktiež Krajsky súd v Trnave v uznesení, sp. zn. 24 CoE 191/2012, z 30. júna 2013 judikoval, že notárska zápisnica so súhlasom s vykonateľnosťou nie je samostatným zaväzovacím dôvodom a ani sa ňou nezakladá domnienka o existencii dlhu v dobe jej spísania. Z prehľadu priložených rozhodnutí súdov k problematike notárskej zápisnice ako exekučného titulu možno uzavrieť, že súdy neuznávajú notársku zápisnicu s vyhlásením povinného o uznaní dlhu (titulom pôžičky) a súhlase s exekúciou ako spôsobilý exekučný titul jednak nepochybne vtedy, ak v čase jej podpísania dlžníkom nebola pôžička dlžníkovi zo strany veriteľa už aj reálne vyplatená, jednak aj vtedy, ak bez ohľadu na to, či peňažné prostriedky titulom pôžičky už boli dlžníkovi veriteľom skutočne poskytnuté, v čase spísania notárskej zápisnice dlžník ešte nebol v omeškaní s ich vrátením, pretože takéto určenie dlhu v notárskej zápisnici potom nie je dostatočne určité, keďže nie je možné vopred zistiť, či a v akom rozsahu sa povinný v budúcnosti dostane do omeškania (pričom pred splatnosťou pohľadávky nie je takéto plnenie ani súdne vymáhateľné). V danej trestnej veci teda platí, že aj keby zo strany A. T. došlo k reálnemu poskytnutiu peňažných prostriedkov vo výške 730.000,- eur (k čomu nedošlo) už v čase podpísania zmluvy o pôžičke z 25.01.2010, v tento deň ešte predmetná pôžička nebola splatná, a teda s jej vrátením nebol v omeškaní. Do omeškania s vrátením pôžičky (keby mu bola pôžička v uvedenom rozsahu reálne poskytnutá) sa mohol dostať až 1. februára 2011, čo je až po uskutočnení všetkých právnych úkonov údajne mariacich uspokojenie veriteľa, za ktoré je obžalovaný. Táto okolnosť potom musí viesť jednak k záveru o nespôsobilosti predmetnej notárskej zápisnice byť exekučným titulom, ale i k záveru o celkom nesprávnom právnom posúdení zo strany súdu prvého stupňa vo vzťahu k charakteru žalovaného skutku, nakoľko pre dokonanie trestného činu poškodzovania veriteľa je nutné, aby sa dlžník (páchateľ) dopustil protiprávneho konania až po splatnosti pohľadávky (ak by došlo k protiprávnemu konania pred splatnosťou pohľadávky, mohlo by ísť o pokus trestného činu poškodzovania veriteľa). Nad rámec uvedeného najpodstatnejšiu okolnosť však predstavuje práve fakt, že k reálnemu požičaniu sumy vo výške 730.000,- eur zo strany A. T. nikdy nedošlo. A. T. mu požičal spolu iba sumu 14.300.000,- Sk (474.673,04 eur) v priebehu rokov 2007 a 2008 štyrmi pôžičkami, všetky na jeho účet v banke a na všetky mal od neho zabezpečené exekučné notárske zápisnice, čo je preukázané z obsahu spisu. V tejto súvislosti obžalovaný poukázal tiež na to, že zmluva o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka je reálnym kontraktom a na svoje uzavretie nevyžaduje osobitnú formu, vyžaduje však tradíciu - skutočné odovzdanie, prenechanie predmetu pôžičky, ktorým sú druhovo určiteľné veci, najmä peniaze, dlžníkovi veriteľom. Samotná notárska zápisnica spísaná pod č. N 4/2010, Nz 2170/2010, NCRls 2233/2010, z 25. januára 2010 nepreukazuje, či a kedy došlo skutočne k reálnemu poskytnutiu pôžičky vo vvške 730.000,- eur zo strany veriteľa A. T.. Uzavretie (podpísanie) samotnej písomnej zmluvy o pôžičke, bez toho, aby došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky dlžníkom veriteľovi, vzhľadom na reálnu povahu pôžičky ako zmluvného typu, nemá za následok vôbec vznik právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom z pôžičky. Ani písomná dohoda veriteľa s dlžníkom zo zmluvy o pôžičke o tom, že doterajší záväzok dlžníka z pôžičky zaniká a nahrádza sa novým záväzkom vrátiť určitú peňažnú sumu, však nespôsobuje vznik nového záväzku na vrátenie pôžičky v rozsahu prevyšujúcom sumu, ktorá bola dlžníkovi skutočne požičaná (reálne odovzdaná), pretože reálna povaha zmluvy o pôžičke musí zostať vždy zachovaná a takáto zmluva vzniká vždy aj skutočným prenechaním predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Akákoľvek písomná dohoda znejúca na fiktívnu, v skutočnosti reálne neodovzdanú sumu, nemôže zakladať záväzok dlžníka na vrátenie takejto „pôžičky“, a to ani vtedy, ak by sa dohoda vydávala za privatívnu nováciu. Inými slovami, pri zmluve o pôžičke ako zmluvnom type nikdy nie je možné platne uskutočniť pôžičku „len na papieri“, teda „z ničoho“ stvoriť „niečo“. Pokiaľ ide o dôvod, pre ktorý podpísal A. T. fiktívnu zmluvu o pôžičke z 25.01.2010 spolu s notárskou zápisnicou obžalovaný uviedol, že keď nebol schopný vrátiť A. T. reálne poskytnuté pôžičky v celkovej sume 14.300.000,- Sk (474.673,04 eur), A. T. ho stále tlačil, vyvolával mu atď., že on musí mať z toho nejaký úrok, tak si sám „vytvoril“ sumu 730.000,- eur. A. T. pod stálym tlakom, kedy mu bude vrátená pôžička, žiadal vyplatenie aj uvedeného zisku, stále mu vyvolával a pozýval ho do jeho kancelárie, kde od neho žiadal vyplatenie tzv. úroku a toto sa opakovalo intenzívnejšie a častejšie. V jednom období poslal svojich ľudí aj so svojím vozidlom spoločnosti A3P, ktorí ho sledovali. Títo T. ľudia stáli ráno pri jeho dome okolo 6.30 - 7.00 hod., a keď ich vyzval, čo tam robia a čo od neho chcú, povedali, že pán T. chce vrátiť peniaze. Keď ho sledovali, zastavil v L., oni zastavili za ním a na jeho otázku, prečo to robia, povedali, že má vrátiť T. peniaze, lebo inak si to urobí po svojom. Na to im povedal, že zavolá políciu a oni odišli. Následne aj zavolal políciu a podľa evidenčného čísla vozidla bolo zistené, že ide o vozidlo spoločnosti A3P. Toto konanie zo strany pána T.a pociťoval ako nátlak na jeho osobu a mal i strach o seba a svoju rodinu. V tom čase mal zdravotné i psychické problémy a pod tlakom všetkých týchto okolností, najmä zo strachu z možného ďalšieho konania A.a T.a, súhlasil a podpísal T. písomnú zmluvu o pôžičke na vymyslenú sumu 730.000,- eur s tým, že reálne požičanú sumu 14.300.000,- Sk si T. navŕšil na túto sumu, ktorá mala zahŕňať i úroky (či výnos) podľa jeho predstavy, ktoré však zrejme nemal v úmysle zdaňovať daňou z príjmov fyzickej osoby, a preto ich chcel tiež vydávať za istinu. Podpísal mu tieto listiny aj preto, že sa domnieval, že pokiaľ T. nemá preukázané, že mu predmetné peňažné prostriedky v takomto rozsahu aj reálne poskytol na účet, bez zmluvy, bez svedkov a podobne, tak takáto zmluva aj tak nemôže byť platná. Treba uviesť, že aj sám poškodený A. T. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní priznal, že keďže z pôžičiek mu nebolo nič zaplatené, na základe toho na neho „začal tlačiť“. Tvrdenie A.a T.a, že rozdiel medzi sumou pôžičky deklarovanou v písomnej zmluve o pôžičke a sumou preukázateľne poskytnutých pôžičiek prevodom na jeho účet v banke mu bol vraj vyplatený v hotovosti, spochybňujú viaceré závažné skutočnosti. Ako nepochopiteľné sa javí to, prečo by mu A. T. poskytol ako hotovostnú pôžičku sumu okolo 255.000,- eur bez toho, aby si dal v čase jej odovzdania od neho aspoň písomne potvrdiť prevzatie tejto sumy a bez prítomnosti akýchkoľvek svedkov, a to navyše v čase, keď mu už dlžil z predchádzajúcich pôžičiek sumu 14.300.000,- Sk (474.673,04 eur), ktoré mu poskytol výlučne len na účet v banke a ku ktorým si nechal od neho podpísať notárske zápisnice. Ako nevysvetliteľné je tiež to, prečo by mu A. T. požičal okolo 255.000,- eur v hotovosti, keď všetky predchádzajúce pôžičky mu požičal vždy len prevodom na jeho účet v banke, pričom suma 255.326,96 eur predstavuje vyše polovicu z celkového súčtu všetkých dovtedy mu poskytnutých pôžičiek. Pre akéhokoľvek nestranného posudzovateľa musí byť neuveriteľné tvrdenie A.a T.a, že za poskytnutie pôžičiek v ním tvrdenej výške 730.000,- eur od neho nepožadoval „žiadne úroky alebo iné odplaty, nakoľko mali kamarátsky vzťah, a nie obchodný“. V tejto súvislosti obžalovaný uviedol, že sám absolvoval vyšetrenie pravdovravnosti na polygrafe, z výsledkov ktorého vyplýva, že bol absolútne pravdovravný pri odpovediach „nie“ na otázky, či mu A. T. okrem sumy 14.300.000,- Sk poskytol aj iné finančné prostriedky. Súd prvého stupňa predmetný dôkaz žiadnym spôsobom nevyhodnotil a ak by súd mienil taký dôkaz nevykonať, bolo jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozsudku uviesť, prečo ho nevykonal. Za kľúčové považoval obžalovaný pochybné a neštandardné konanie A.a T.a, keď obsah jeho tvrdení sa nezhoduje s ním samým podpísanými listinami, resp. je zjavne nelogický a nepreukázaný. Súd prvého stupňa úplne ignoroval závažný fakt že A. T. 12.05.2010 preukázateľne podpísal Vyhlásenie o splatení dlhu, v ktorom potvrdil, že dňa 12. mája 2010 mu bola od neho vrátená dlžná suma vo výške 431.520,95 eur, a to „v hotovosti“. A. T. pritom ako svedok v konaní pred súdom prvého stupňa opakovane vypovedal, že obžalovaný mu zo sumy 730.000,- eur nikdy nič nevrátil. Nedá sa dosť dobre vysvetliť, prečo by za obvyklých a nie pochybných okolností čestný, hodnoverný a pravdovravný občan podpísal svojmu dlžníkovi kvitanciu o vrátení sumy 431.520,95 eur (13.000.000,- Sk), ak žiadne peniaze od neho v skutočnosti vrátené nedostal. Vysvetlením je to, že takáto nepravdivá kvitancia A.a T.a o vrátení sumy 431.520,95 eur (13.000.000,- Sk) v hotovosti nebola vykonaná za obvyklých a nie pochybných okolností, ale bola iba súčasťou uspokojenia, resp. „riešenia“ pohľadávky A.a T.a voči nemu, keď súbežne s predmetnou nepravdivou kvitanciou (na druhý deň po jej podpísaní, 13.05.2010) bola uzavretá „kúpna zmluva“ medzi obžalovaného vtedajšou spoločnosťou DOMSTAVBA, spol. s r. o„ ako predávajúcim a A. T. ako kupujúcim, na základe ktorej A. T. v skutočnosti bezodplatne nadobudol nehnuteľnosti na Y. XX v I., ktoré mali podľa znaleckého posudku č. 161/2009, ktorý je obsahom spisu, všeobecnú hodnotu 13.586.826,- Sk (451.000,- eur). A. T. už v čase uzatvárania kúpnej zmluvy z 13.05.2010, v ktorej bola iba na papieri uvedená fiktívna kúpna cena 100.000,- eur (ktorú v zmysle čl. IV bodu 1 kúpnej zmluvy „kupujúci vyplatí predávajúcemu v hotovosti k rukám predávajúceho v lehote 10 dní odo dňa podpisu tejto zmluvy“), vedel, že žiadnu kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti mu v skutočnosti nikdy nevyplatí (čo mu ani nevyplatil) a že prevod nehnuteľnosti naňho je len formou uspokojenia jeho pohľadávky voči nemu. Už z tohto hľadiska je tak predmetná kúpna zmluva z 13.05.2009 absolútne neplatná ako právny úkon učinený nie vážne (ako právny úkon simulovaný), keď dohoda o kúpnej cene obsiahnutá v kúpnej zmluve nebola uzavretá zmluvnými stranami vážne a kúpnou zmluvou sa nesledovala výmena veci za peniaze, ale uspokojenie pohľadávky kupujúceho voči predávajúcemu, čo je svojím spôsobom porušením princípu zákazu prepadného zálohu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 144/2010 z 30. marca 2011). Aj keby sa akceptovalo tvrdenie poškodeného A.a T.a, že vraj mal s ním „gentlemanskú“ dohodu, že mu budovu odpredá naspäť a že chcel mať protihodnotu a zábezpeku, aby budovu nepredal tretej osobe, i v takom prípade by kúpna zmluva z 13. mája 2010 bola neplatná ako simulovaný právny úkon a pre obchádzanie ustanovení zákona o zabezpečovacom prevode práva. S tým priamo súvisí nepravdivé tvrdenie A.a T.a, že mu vraj skutočne vyplatil „kúpnu cenu“ za nehnuteľnosti na Záborského XX v I. vo výške 100.000,- eur v hotovosti, pričom nebolo o tom vyhotovené žiadne potvrdenie, nakoľko mu nikdy kúpnu cenu vo výške 100.000,- eur nevyplatil. On sám pritom od T.a vyplatenie sumy 100.000,- eur ani nežiadal, keďže obaja už pri podpísaní kúpnej zmluvy z 13.05.2010 vedeli, že kúpna cena v nej uvedená je iba fiktívna a že v skutočnosti sa prevodom nehnuteľností na T.a iba uspokojuje T.ova pohľadávka voči nemu. Opäť sa javí ako nepochopiteľné, aby mu T. v máji 2011 vyplatil v hotovosti kúpnu cenu 100,000,- eur za nehnuteľnosti bez prítomnosti akýchkoľvek svedkov a bez toho, aby si od neho dal prevzatie týchto peňažných prostriedkov aspoň potvrdiť, keď v tom čase mu mal podľa jeho tvrdení už dlžiť 730.000,- eur. Tvrdenia o údajných hotovostných výplatách T. voči obžalovanému jednak v rozsahu pôžičky v sume 255.326,96 eur a jednak v rozsahu platby kúpnej ceny za nehnuteľnosti na Y. XX v I. v rozsahu sumy 100.000,- eur, nie sú potvrdené žiadnymi svedkami a nie sú potvrdené ani žiadnym úkonom z jeho strany. Ak bol A. T. schopný s vlastným úradne osvedčeným podpisom podpísať kvitanciu o tom, že mu vrátil v hotovosti 431.520,95 eur, pričom pred súdom sám vypovedá, že mu nikdy nič nevrátil, jeho hodnovernosť musí byť natoľko oslabená, že nie je možné bez ďalšieho uveriť ani jeho tvrdeniam o údajných hotovostných úhradách súm 255.326,96 eur a 100.000,- eur. V priebehu celého doterajšieho trestného stíhania nebol daný žiaden dôraz na to, akým spôsobom mu požičal zvyšnú sumu, pričom A. T. žiadnym spôsobom neobjasnil a nepreukázal ani to, odkiaľ pochádzali peňažné prostriedky, ktoré mu údajne hotovostne vyplatil, či a kedy tieto peňažné prostriedky pred ich údajnou hotovostnou výplatou vybral z účtu v banke, alebo či ich mal doma a pod. A. T. mu mal podľa jeho tvrdení vyplatiť dokopy sumu 830.000,- eur (730.000,- eur titulom pôžičky a 100.000,- eur titulom kúpnej ceny za nehnuteľnosti na Y. XX v I.), pričom orgány činné v trestnom konaní ani súd sa vôbec nezaoberali pôvodom a legálnosťou pôvodu predmetných peňažných prostriedkov. Obžalovaný ďalej uviedol, že bezodplatným prevodom jeho nehnuteľností na Y. XX v I. v máji 2011 na A.a T.a považoval celú záležitosť jeho dlhu voči A. T. za vysporiadanú, pričom s takýmto riešením v tom čase súhlasil aj A. T.. Predmetné nehnuteľnosti majú ešte vyššiu hodnotu, než sa uvádzala na znaleckom posudku č. 161/2009, okolo 15.000.000,- Sk, čo prevyšovalo hodnotu skutočne mu poskytnutých pôžičiek od A.a T.a. Preto bol presvedčený, že reálna pohľadávka A.a T.a voči nemu bola týmto spôsobom uspokojená, pričom sa tak stalo ešte v máji 2010, teda pred vykonaním úkonov z novembra a decembra 2010, ktorými mal podľa obžaloby zmariť uspokojenie pohľadávky A.a T.a. V tejto súvislosti považoval obžalovaný za podstatnú i výpoveď svedka A.. Z. S., ktorý jednoznačne uviedol, že nikdy nebol svedkom, že by A. T. a obžalovaný niekedy medzi sebou niekto niekomu odovzdávali financie. Ďalej vypovedal, že niečo začul v tom zmysle, že čo sa týka ohľadne toho baráku (Y. XX), že ten barák bol prevedený na pána T.a zato, že pán S. mal podlžnosti voči T.. Podľa obžalovaného tak A. T. voči nemu nikdy nemal pohľadávku v rozsahu sumy 730.000,- eur, pretože takúto sumu mu v skutočnosti nepožičal a jeho reálna pohľadávka bola s jeho súhlasom vysporiadaná tým, že naňho previedol v máji 2010 predmetné nehnuteľnosti. Na základe uvedeného tak ani nemohol spôsobiť škodu v takých výškach, aké sa deklarujú vo výroku o vine v napadnutom rozsudku. V čase, keď sa mal dopustiť uzavretím zmlúv ukracujúcich uspokojenie pohľadávky A.a T.a, už A. T. nemal voči nemu pohľadávku a aj keby na základe odlišného posúdenia mal, vo vzťahu k existencii a výške tejto pohľadávky by jeho zavinenie, vzhľadom na uvedené skutočnosti, nebolo a nemohlo byť úmyselné. Veľmi závažnou otázkou je aj princíp ultima ratio, teda princíp subsidiarity trestnej represie a v tomto smere obžalovaný poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 3080/16 z 23. mája 2017, ako aj na odbornú literatúru, v zmysle ktorej je v právnych podmienkach Slovenskej republiky nevyhnutné chápať princíp ultima ratio ako interpretačné pravidlo, ktoré sa uplatňuje popri formálnych znakoch skutkovej podstaty trestného činu. Nejde teda o nejakú osobitnú právnu normu, ale o metódu výkladu práva. V prejednávanej veci je zjavné, že medzi ním a A. T. je spor o existencii a o výške pohľadávky A.a T.a voči nemu, pričom existencia a výska pohľadávky A.a T.a voči nemu nebola v čase uzavretia zmlúv ani v súčasnosti judikovaná žiadnym právoplatným rozhodnutím súdu. Pritom dôvody, ktorými spochybňuje pohľadávku A.a T.a v jej spornom rozsahu (teda v rozsahu sumy 255.326,96 eur) nie sú zjavne vymyslené ani nepodložené a obžaloba nepredložila v tejto súvislosti žiaden dôkaz preukazujúci pohľadávku v tomto rozsahu. Uvedené teda treba uzavrieť tak, že ak naozaj jestvuje medzi nimi objektívny spor o existencii a výške pohľadávky A.a T.a, už len táto okolnosť sama osebe vyžaduje uplatnenie princípu ultima ratio. Poškodený A. T. mal totiž k dispozícii súkromnoprávne prostriedky, určené výslovne na ochranu veriteľov proti zhoršeniu vymožiteľnosti pohľadávok, ktoré musia mať prednosť pred vyvodzovaním trestnoprávnej zodpovednosti. Pokiaľ ide o právne úkony tykajúce sa nehnuteľností na Ul. X. Z. v Pezinku, poškodený A. T. na tento účel zákonom určenú odporovaciu žalobu o určenie neúčinnosti právnych úkonov nevyužil. Je vylúčené, aby ochranu porušených alebo ohrozených súkromnoprávnych záujmov fyzických alebo právnických osôb na seba automaticky preberali orgány činné v trestnom konaní a (trestný) súd namiesto civilných súdov. V tejto spojitosti obžalovaný poukázal na to, že v súvislosti s niektorými právnymi úkonmi, ktoré sú posudzované v tejto trestnej veci, je vedených niekoľko civilných súdnych sporov, ktoré bližšie rozviedol v predmetnom podaní. Rozhodovaná vec svojou podstatou nepresahuje civilnoprávnu matériu a orgány činné v trestnom konaní a súdy v trestnom konaní v nej nemôžu suplovať rozhodovaciu činnosť civilných súdov. Keďže princíp ultima ratio treba chápať ako všeobecné interpretačné pravidlo noriem trestného práva, nemožno ho limitovať, resp. zamieňať len s materiálnym korektívom uplatňovaným pri prečinoch podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. Vždy je potrebné vyhodnotiť všetky okolnosti konania obvineného i poškodeného v ich vzájomných súvislostiach. Najmä ak samo konanie veriteľa (poškodeného) vo vzťahu k obvinenému sa javí ako nie bežné, obvyklé či poctivé, je vylúčené, aby bol dlžník automaticky trestnoprávne postihovaný za neuspokojenie veriteľa v takom rozsahu, aký by si veriteľ predstavoval, i keby malo ísť o desiatky tisíc eur. Ak by A. T. chcel ako veriteľ voči nemu konať čestne, mal do kúpnej zmluvy z 13. mája 2010 na nehnuteľnosti na Y. XX v I. uviesť ako kúpnu cenu reálnu trhovú hodnotu predmetných nehnuteľností s tým, že táto kúpna cena sa započíta v zodpovedajúcom rozsahu na jeho pohľadávku voči nemu titulom vrátenia pôžičiek. Z celého konania A.a T.a sa dôvodne javí, že mu išlo skutočne len o dosiahnutie čo najväčšieho a najistejšieho „zisku“ na jeho úkor. Takéto konanie, keď navyše A. T. nikdy nemal oprávnenie na poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom, nemôže požívať právnu ochranu, dokonca prostriedkami trestného práva. Vzhľadom na všetky uvádzané dôvody obžalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, alternatívne aby odvolací súd sám vo veci rozhodol tak, že ho spod obžaloby oslobodí. K odvolaniu obžalovaného sa vyjadril poškodený písomným podaním urobeným prostredníctvom svojho splnomocnenca, v ktorom uviedol, že považuje za správny záver súdu, že došlo k spáchaniu zločinu poškodzovania veriteľa podľa príslušných ustanovení Trestného zákona tak, ako je skutkovo a právne vymedzený vo výroku rozsudku. Poškodený považuje odvolanie obžalovaného za nedôvodné, pričom „argumentácia" v ňom obsiahnutá je tendenčná, účelová a nijako nevyvracia závery vyplývajúce z dôkazov vykonaných v súdnom konaní. Obžalovaný sa opakovane tendenčne snaží prezentovať skutkové tvrdenia vzťahujúce sa k peňažnému nároku (pohľadávke) poškodeného, pričom sa však s týmito tvrdeniami vysporiadal už konajúci súd a dal riadne odpovede na otázku naplnenia objektívnej stránky trestného činu. Poškodený považuje výrok o vine za vecne správny a navrhuje, aby ho odvolací súd potvrdil. Za nesprávny považuje výrok o treste, pričom v tomto smere uviedol, že „nízky“ trest (t. j. podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody podľa ustanovení § 51 Trestného zákona) a najmä absencia výroku o povinnosti nahradiť škodu poškodenému, prakticky negujú jeden z účelov trestného konania. Uloženým trestom pri absencii výroku o povinnosti nahradiť škodu obžalovaný prakticky dosahuje „beztrestnosť“ z pohľadu materiálneho dosiahnutia náhrady škody. V tejto spojitosti dodal, že obžalovaný dosiahol vyhlásenie konkurzu na svoj majetok (ide o konkurzné konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8K/44/2014), čo v konečnom dôsledku znamená absenciu skutočného uspokojenia nároku poškodeného (a aj iných veriteľov) a vôbec možnosti takéhoto uspokojenia. Konkurz bol vyhasený na základe tzv. dlžníckeho samonávrhu (obžalovaný vystupuje ako navrhovateľ konkurzu na vlastný majetok), čo zakladá dôvodnú domnienku poškodeného, že ide o účelové konanie obžalovaného s cieľom prostredníctvom konkurzného konania zamedziť uspokojeniu svojich veriteľov, resp. sa zbaviť svojich vymáhateľných záväzkov. Uvedené je potrebné hodnotiť osobitne v súvislosti s ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii (§ 48 a § 44 ods. 4), z čoho je zrejmé, že vyhlásením konkurzu na majetok obžalovaného sa poškodenému zamedzuje viesť akékoľvek iné (exekučné) konanie pre uspokojenie svojho nároku a zároveň je zrejmé (z hodnoty majetku všeobecnej podstaty), že tento nárok nebude uspokojený ani v samotnom konkurznom konaní a pre poškodeného je tak úplne bez významu formálna existencia notárskej zápisnice deklarujúca jeho peňažný nárok. Nepripustením poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody, resp. neuložením povinnosti nahradiť škodu samostatným výrokom v rámci odsudzujúceho rozsudku súd prakticky vytvoril takú situáciu, že poškodený nemôže reálne uplatňovať svoj nárok v inom konaní a zároveň obžalovaný nie je na jej náhradu zaviazaný trestným rozsudkom, hoci ide o škodu nepochybne spôsobenú trestným činom. Obžalovaný tak prakticky dosiahol z pohľadu materiálnej povinnosti nahradiť škodu (nepochybne spôsobenú trestným činnom) stav „beztrestnosti“, keď je zrejmé, že poškodený nemá k dispozícii žiadne konanie, v ktorom by ju mohol fakticky vynucovať. Ak by bola škoda priznaná odsudzujúcim rozsudok, táto by bola zároveň nedotknutá účinkami konkurzného konania, pričom takýto stav by bol vecne správny, keďže ide o škodu nepochybne spôsobenú trestným činom a jej výška bola v trestnom konaní ustálená a je súčasťou vymedzenia skutku. V samotných dôvodoch svojho odvolania poškodený opätovne poukázal na to, že na majetok obžalovaného bol vyhlásený konkurz a notárska zápisnica je tak pre poškodeného bez právneho a skutkového významu. Poškodený na podklade notárskej zápisnice neuplatňuje (a nemôže uplatniť) škodu v inom konaní a nijako tak nemôže dosiahnuť jej uspokojenie. Vzhľadom na dosiahnutú fázu konkurzného konania však poškodený už nemôže ani uplatniť škodu spôsobenú trestným činom, ktorá mu navyše nesprávnym postupom súdu ani nebola priznaná. Vzhľadom na to, že exekučné konanie je zastavané v dôsledku prebiehajúceho konkurzného konania vedeného voči obžalovanému, bolo odôvodnené, aby súd vo veci rozhodol aj o náhrade škody a zaviazal obžalovaného na jej náhradu. Nesprávnosť rozsudku zdôrazňuje fakt, že obžalovaný fakticky dosiahol stav, keď poškodený nemôže uplatniť nárok na náhradu škody v exekučnom konaní. Súd mal tieto skutočnosti zohľadniť aj pri výroku o treste a mal obžalovanému uložiť náhradu škody spojenú s hrozbou premeny trestu na (nepodmienečný) trest odňatia slobody, ak nedôjde k úhrade škody poškodenému v skúšobnej dobe. Aktuálnou konštrukciou súd vytvoril stav, že poškodený nemôže uplatniť nárok v exekučnom konaní a zároveň obžalovaný nie je povinný mu škodu nahradiť, hoci bola nepochybne spôsobená trestným činom a jej výška bola v trestnom konaní riadne preukázaná a zistená a súčasne obžalovaný nie je „nútený“ škodu nahradiť ani trestným rozsudkom v dôsledku nesprávneho posúdenia veci zo strany súdu. Bolo by tak v súlade so zásadou individuálnej represie voči obžalovanému, aby mu súd uložil povinnosť náhrady škody a zároveň uložil trest tak, že v prípade, ak škoda nebude nahradená v určenej skúšobnej dobe, dôjde k premene nepodmienečného trestu odňatia slobody. K odvolaniu poškodeného sa vyjadril obžalovaný osobitným písomným podaním, v ktorom uviedol, že odvolanie poškodeného v časti týkajúcej sa (absentujúceho) výroku o náhrade škody je nedôvodné a odvolanie poškodeného v časti týkajúcej sa výroku o treste je neprípustné. Podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemá poškodený v trestnom konaní v žiadnom prípade (nikdy) právo podať odvolanie proti výroku rozsudku o treste, a to v nijakom rozsahu, a nemôže sa odvolaním domáhať ani „hrozby premeny trestu na nepodmienečný trest odňatia slobody, ak nedôjde k úhrade škody poškodenému v skúšobnej dobe“. Pokiaľ súd prvého stupňa nerozhodol v napadnutom rozhodnutí o náhrade škody, v tejto časti je napadnutý rozsudok bez ďalšieho správny, hoci z iných dôvodov, než uviedol súd prvého stupňa. V tejto súvislosti obžalovaný poukázal na § 47 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, z ktorého jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na to, že od 4. novembra 2014 prebieha na neho ako úpadcu konkurz, v trestnom konaní vedenom voči nemu nie je možné rozhodnúť o náhrade Škody. Ďalej dodal, že ak A. T. má voči nemu nejaké pohľadávky, môže (a má) si ich uplatňovať nie v exekučnom konaní, ani v trestnom konaní, ale v konkurze, ktorý nie je „účelový“, ale bol vyhlásený súdom v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z. Na tomto základe navrhoval, aby odvolací súd odvolanie poškodeného v časti smerujúcej proti (chýbajúcemu) výroku o náhrade škody podľa § 321 Tr. por. ako nedôvodné zamietol. Krajský súd v I. v konaní o odvolaní obžalovaného a poškodeného nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa zúčastnil obžalovaný, jeho obhajcovia, splnomocnenec poškodeného a prokurátorka krajskej prokuratúry. Obhajcovia obžalovaného na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom sa pridržiavali podaného odvolania a jeho dôvodov. Ďalej uviedli, že poškodený v danej veci zvolil nekalé praktiky, ktoré sa podobajú známym praktikám z 90. rokov 20. storočia. Poškodený mal celú záležitosť riešiť súdnou cestou, čo však neurobil. V danej veci neboli naplnené zákonné znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu po subjektívnej stránke. V posudzovanej veci pritom ide o spor medzi obžalovaným a poškodeným ohľadom jednak existencie a jednak výške pohľadávky. Tento spor sa nemôže riešiť prostriedkami trestného práva, keďže ide o civilný spor. Na tomto základe navrhovali, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa vlastnej úvahy buď vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie, alebo sám vo veci rozhodol rozsudkom a obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Odvolanie poškodeného navrhovali zamietnuť. Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhovala, aby odvolanie obžalovaného bolo ako nedôvodné zamietnuté. Splnomocnenec poškodeného na verejnom zasadnutí uviedol, že poškodený odmieta, že by sa dopustil nekalých praktík voči obžalovanému. Práve obžalovaný zneužil dôveru poškodeného. Protiprávnym konaním obžalovaného bola poškodenému spôsobená škoda a preto je namieste, aby bolo rozhodnuté výrokom aj o náhrade škody. Z tohto dôvodu navrhoval, aby odvolací súd potvrdil výrok o vine, zmenil výrok o treste a rozhodol o náhrade škody tak, že zaviaže obžalovaného, aby finančnú čiastku vo výške 249.171,80 eur poškodenému uhradil. Obžalovaný K. S. na verejnom zasadnutí uviedol, že poškodený mal kontakty na prokuratúru a súdy a to ovplyvnilo aj danú trestnú vec. Prehral všetky civilné spory a vie, prečo sa tak stalo. Má poznatky, že bývalý predseda Okresného súdu Bratislava III JUDr. Lindtner ovplyvňoval aj danú trestnú vec a preto bol uznaný za vinného. Žiada len spravodlivosť, nakoľko doposiaľ žil riadnym životom a teraz má zdravotné problémy, keďže je chorý na srdce. K výroku v bode I./ Krajský súd v I. ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.) primárne konštatoval prípustnosť odvolania podaného obžalovaným (§ 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., pričom zistil, že odvolanie obžalovaného K.a S. je čiastočne dôvodné. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli vykonané na hlavnom pojednávaní dôkazy v rozsahu umožňujúcom rozhodnúť o podanej obžalobe, avšak okresný súd pochybil, keď v tomto konaní nepremietol výsledky vykonaného dokazovania z hlavného pojednávania do tzv. skutkovej vety svojho rozhodnutia a súčasne pochybil aj pri právnej kvalifikácii protiprávneho konania obžalovaného. Pochybenia súdu prvého stupňa v tých skutkových otázkach, ktorých sa dopustil v prospech obžalovaného, nie je možné napraviť, nakoľko prokurátor odvolanie v jeho neprospech nepodal a preto korigovaniu týchto chýb bráni § 322 ods. 3 veta druhá Tr. por. To ale neplatí pre právnu kvalifikáciu žalovaného skutku, pri ktorej prvostupňový súd pochybil v neprospech obžalovaného. Nakoľko odvolanie čo do výroku o vine podal obžalovaný, odvolací súd bol povinný tento nedostatok napraviť. Z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom prvého stupňa vyplynulo, že obžalovaný K. S. a poškodený A. T. uzavreli dňa 25.01.2010 Zmluvu o pôžičke na sumu vo výške 730.000,- eur ako novatívny záväzok s lehotou splatnosti do 31.01.2011, ktorou zanikli všetky záväzky z titulu predchádzajúcich pôžičiek poskytnutých obžalovanému A. T. v období od 19.12.2007 do 25.01.2010. Táto skutočnosť vyplýva nielen z výsluchov obžalovaného K.a S. a poškodeného A.a T.a, ale predovšetkým zo Zmluvy o pôžičke uzavretej medzi nimi dňa 25.01.2010, ako aj z Notárskej zápisnice č. N4/2010, Nz 2170/2010, NCRls 2233/2010 z toho istého dňa (č. l. 14 - 19), ktorou obžalovaný K. S. ako povinná osoba urobil vyhlásenie o uznaní dlhu a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Oba tieto listinné dôkazy pritom dokumentujú skutočnosť, že poškodený poskytol obžalovanému pôžičku v sume 730.000,- eur, ktorú sa obžalovaný zaviazal vrátiť najneskôr do 31.01.2011. Vyhlásením o splatení dlhu z 12.05.2010 (č. l. 84) poškodený A. T. ako veriteľ písomne potvrdil obžalovanému K.ovi S. ako dlžníkovi, že mu bola vrátená dlžná suma 431.520,95 eur (13.000.000,- Sk). Dňa 13.05.2010 bola medzi spoločnosťou DOMSTAVBA, spol. s.r.o. (v menej ktorej konal obžalovaný) a poškodeným uzatvorená kúpna zmluva (č. l. 262), predmetom ktorej bol odplatný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaných na Správe katastra pre hl. m. SR Bratislavu, okres Bratislava III, obec Bratislava - m. č. Nové Mesto, k. ú. Nové Mesto, na Liste vlastníctva č. XXX ako I. pozemky parcely registra „C“ par. č. XXXXX/X o výmere 178 m2, parc. č. XXXXX/X o výmere 30 m2, parc. č. XXXXX/ X o výmere 51 m2 a II. stavba - iná budova označená súpisným číslom XXX postavená na parc. č. XXXXX/X (ďalej len „nehnuteľnosti na Y. ulici č. XX v I.“) a to za kúpnu cenu 100.000,- eur. Z vyjadrení tak obžalovaného, ako aj poškodeného je nepochybné, že vrátenie dlžnej sumy v zmysle Vyhlásenia o splatení dlhu z 12.05.2010 je priamo naviazané na prevod vyššie uvedených nehnuteľností, ktorých hodnota približne zodpovedala sume uvedenej v danom vyhlásení (v zmysle znaleckého posudku č. 161/2009 z 22.10.2009 bola hodnota nehnuteľností na Y. ulici č. XX v I. stanovená na sumu 451.000,- eur /13.586.826,- Sk/). Ďalšími listinnými dôkazmi vykonanými súdom prvého stupňa na hlavnom pojednávaní bolo preukázané, že obžalovaný K. S. uzatvoril dňa 09.11.2010 s Z. S. rod. K. Zmluvu o prevode vlastníckych a investorských práv k rozostavanej stavbe a dohodu o užívaní pozemku (č. l. 815 - 818), predmetom ktorej bol odplatný prevod vlastníckych a investorských práv k rozostavenej stavbe rodinného domu a garáže na parc. č. XXXX/XX a parc. č. XXXX/XX v kat. úz. Pezinok, na ul. X. Z. a to za sumu 24.900,- eur. Následne na základe Kúpnej zmluvy z 28.01.2011 (č. l. 799 - 801), uzatvorenej medzi obžalovaným K.om S. a Z. S. rod. K. ako predávajúcimi v I. a II. rade a Ing. K.om D. a O. D. ako kupujúcimi, došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na ulici X. Z. č. X/A v Z., vedeným na Liste vlastníctva č. XXXX a Liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie Z., obec Pezinok, okres Pezinok a to stavby rodinného domu so súpisným číslom XXXX postavenej na pozemku parc. č. XXXX/XX o výmere 200 m2 zastavanej plochy a garáže so súpisným číslom XXXX postavenej na pozemku parc. č. XXXX/ XX o výmere 57 m2 zastavanej plochy, ktorých vlastníkom bol predávajúci v II. rade a pozemkov registra „C“ katastra nehnuteľnosti parc. č. XXXX/X o výmere 514 m2, parc. č. XXXX/XX o výmere 200 m2, parc. č. XXXX/XX o výmere 57 m2 a prac. č. XXXX/XX 68 m2, ktoré boli vo vlastníctve predávajúceho v I. rade. V zmysle uvedenej kúpnej zmluvy bola kúpna cena dohodnutá na sumu 2XX.000,- eur, z ktorej časť v sume 5.000,- eur mala byť uhradená ako forma rezervačnej zálohy, časť v sume 74.928,20 eur mala byť uhradená na účet Slovenskej sporiteľne, a.s. ako vysporiadanie pohľadávky banky voči predávajúcemu v I. rade a posledná časť v sume 149.071,80 eur mala predstavovať úhradu na účet predávajúceho v II. rade. K nadobudnutiu vlastníckeho práva kupujúcich k predmetným nehnuteľnostiam došlo rozhodnutím Správy katastra Pezinok z 07.03.2011, č. V 495/2011 (č. l. 802), ktorým povolil vklad vlastníckeho práva na základe vyššie uvedenej kúpnej zmluvy. Napokon z kúpnej zmluvy spísanej dňa 09.12.2010 vo forme Notárskej zápisnice č. N 149/2010, NZ 51904/2010, NCRls 52581/2010 vyplynulo, že obžalovaný K. S. ako predávajúci predal Ing. X. S. ako kupujúcemu nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území A., obec Z. I., okres Z. I. a zapísaných na Správe katastra Z. I., Katastrálny úrad Trenčín, na Liste vlastníctva č. XXX ako pozemky parcely registra „C“ parc. č. XXX/X o výmere XX34 m2, parc. č. XXX/X o výmere 750 m2, parc. č. XXX/X o výmere 469 m2, parc. č. XXX/X o výmere 450 m2, parc. č. XXX/X o výmere 758 m2 a stavby rodinného domu súpisné číslo XXX postavenej na par. č. XXX/ X a to za kúpnu cenu 10.500,- eur. Svedok Ing. X. S. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že kúpnu cenu za uvedené nehnuteľnosti vyplatil obžalovanému v hotovosti. Znaleckým posudkom č. 65/2016 z 10.06.2016 vypracovaného Ing. Petrom Kapustom, znalcom z odboru: Stavebníctvo - stavebné práce, odvetvie: Oceňovanie nehnuteľností a dopravné stavby, bola hodnota uvedených stavieb a pozemkov ku dňu 09.12.2010 stanovená na sumu 132.000,- eur. Na základe takto vykonaného dokazovania krajský súd konštatuje, že prvostupňový súd tak pri skutku v bode I., ako aj pri skutku v bode II. (v zmysle § 10 ods. 15 Tr. por. sa skutkom rozumie aj čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, ak nie je výslovne uvedené inak) vychádzal z nesprávneho spôsobu výpočtu spôsobenej škody, v dôsledku čoho výška spôsobenej škody nezodpovedá reálnemu stavu veci. Z popisu skutku v bode I. vyplýva, že časť kúpnej ceny v sume 149.071,80 eur má predstavovať kúpnu cenu za rodinný dom, ktorý obžalovaný predal Z. S. rod. K. za sumu 24.900,- eur, a rozdiel v týchto sumách má predstavovať škodu ustálenú orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom, ktorá vznikla na základe protiprávneho konania obžalovaného. Nakoľko z výpovedí obžalovaného aj poškodeného možno vyvodiť, že suma 24.900,- eur nebola ani len z časti obžalovaným použitá na úhradu jeho dlhu voči poškodenému, nebol žiaden dôvod, aby sa pri určovaní výšky škody spôsobenej poškodenému táto suma odpočítala zo sumy 149.071,80 eur. Uvedené platí rovnako aj pri skutku v bode II., kde bola škoda vypočítaná ako rozdiel medzi hodnotou nehnuteľností stanovenou znaleckým posudkom č. 65/2016 na sumu 132.000,- eur a sumou 10.500,- eur, za ktorú obžalovaný nehnuteľnosti špecifikované v skutku v bode II. predal svojmu synovi Ing. X. S.. Aj v tomto prípade nebola z vyplatenej kúpnej ceny uhradená poškodenému čo i len časť jeho pohľadávky, ktorú mal voči obžalovanému, preto akékoľvek zníženie rozsahu spôsobenej škody o sumu 10.500,- eur iba na základe takéhoto spôsobu výpočtu nebolo opodstatnené. Škoda spôsobená niektorou formou konania predpokladanou v skutkovej podstate trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Tr. zák. sa odvíja buď od hodnoty zmenšeného majetku dlžníka, ak jeho hodnota nedosahuje hodnotu pohľadávky veriteľa, alebo od výšky samotnej pohľadávky, ktorú má poškodený ako veriteľ voči obžalovanému ako dlžníkovi, ak hodnota, o ktorú obžalovaný svoj majetok zmenšil, presahuje výšku pohľadávky poškodeného. Tieto kritéria tak mali byť rozhodujúce pre orgány činné v trestnom konaní a súd pri určovaní výšky spôsobenej škody. Ak teda súd prvého stupňa ustálil výšku pohľadávky poškodeného ako rozdiel medzi sumou 730.000,- eur v zmysle Zmluvy o pôžičke z 25.01.2010 a Notárskej zápisnice z toho istého dňa, ktorou obžalovaný urobil vyhlásenie o uznaní dlhu v tejto výške, a sumou 451.000,- eur, ktorá bola stanovená v znaleckom posudku č. 161/2009 z 22.10.2009 ako hodnota nehnuteľností na Záborksého ulici č. XX v I. a to v spojení s Vyhlásením o splatení dlhu v sume 431.520,95 eur, mala byť škoda vypočítaná v najvyššej možnej sume predstavujúcej hodnotu majetku, ktorého sa obžalovaný zbavil v úmysle zmariť uspokojenie svojho veriteľa (poškodeného) a ktorá by čo najviac dosahovala úroveň výšky pohľadávky poškodeného. Paradoxne súd prvého stupňa svoju predchádzajúcu úvahu o výške dlhu obžalovaného spochybňuje konštatovaním, že ak by aj došlo k započítaniu uvedenej sumy 451.000,- eur do celkového dlhu 730.000,- eur, obžalovaný bol stále poškodenému dlžný sumu 279.000,- eur, pričom v zátvorke v tejto vete uvádza, že skutočnosť započítania poškodený vylúčil a rovnako tak nebola ani v konaní ničím preukázaná. Z uvedeného vyplýva, že prvostupňový súd sám nemal ujasnenú skutočnú výšku celkového dlhu obžalovaného voči poškodenému v tom smere, či ide o sumu 279.000,- eur alebo o sumu vyššiu. V tejto súvislosti krajský súd ešte dodáva, že ani prípadné stanovenie sumy 279.000,- eur nevyznieva presvedčivo, keďže Vyhlásenie o splatení dlhu z 12.05.2010, ktoré podpísal nielen poškodený, ale aj obžalovaný, sa vzťahuje na sumu 431.520,95 eur, teda sumu nižšiu, než bola stanovená v znaleckom posudku a ak vzhľadom na všetky okolnosti mala táto suma zodpovedať skutočnej vôli obžalovaného aj poškodeného splatiť dlh v uvedenom rozsahu, prichádzalo by do úvahy zníženie celkového dlhu obžalovaného z 730.000,- eur práve o uvedenú sumu. Týmito skutočnosťami, ako ani ďalšími aspektmi vzťahujúcimi sa k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na Y. ulici č. XX v I. sa okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nijako nezaoberal. Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvostupňový súd pri ustaľovaná výšky spôsobenej škody postupoval nesprávne a nedôsledne, avšak vzhľadom na to, že tieto nedostatky v skutkových zisteniach sú na prospech obžalovaného, krajský súd v dôsledku odvolania podaného čo do výroku o vine iba obžalovaným, nemohol pristúpiť k ich korekcii. Z tohto dôvodu nemalo žiaden relevantný význam ani vykonanie dôkazu prečítaním znaleckého posudku č. 30/2010 z 22.11.2010 (ako listinného dôkazu na č. l. 703 - 733), v ktorom bola hodnota stavieb, ktoré obžalovaný na základe kúpnej zmluvy predal Z. S. rod. K., stanovená k rozhodnému obdobiu na sumu 186.763,12 eur (v tomto prípade ide o úplne inú situáciu, než pri vyššie zmienenom vyhlásení o splatení dlhu a pre účely zisťovania spôsobenej škody by bola takto znaleckým posudkom stanovená hodnota nehnuteľnosti do istej miery relevantným podkladom, pričom primárne by sa pri stanovení hodnoty predanej nehnuteľnosti vo vzťahu k zisťovaniu spôsobenej škody malo postupovať na základe kritérií upravených v § 126 ods. 1 Tr. zák.). Vykonanie tohto dôkazu súd prvého stupňa úplne opomenul, pričom ako už bolo uvedené, so zreteľom na zásadu zákazu reformatio in peius (zákaz zmeny postavenia obžalovaného k horšiemu, ak bol opravný prostriedok podaný len zo strany obžalovaného), jeho vykonanie už neprichádzalo vôbec do úvahy. V súvislosti so skutkovými okolnosťami popísanými v bode I. krajský súd dodáva, že sa možno iba domnievať, že suma 74.928,20 eur, predstavujúca rozdiel medzi kúpnou cenou 2XX.000,- eur, ktorú uhradili kupujúci Ing. K. D. a O. D. za predmetné nehnuteľnosti a sumami 5.000,- eur ako rezervačnej zálohy a 149.071,80 eur, ktorá bola z uvedenej ceny zaplatená Z. S. rod. K., nebola pre účely ustálenia rozsahu spôsobenej škody zohľadnená práve z dôvodu, že táto predstavovala časť kúpnej ceny za pozemky, ktoré boli vo vlastníctve obžalovaného a ktorá bola použitá na úhradu pohľadávky, ktorú mala Slovenská sporiteľňa, a.s. voči obžalovanému. Nie je však zrejmé, prečo sa týmito okolnosťami orgány činné v trestnom konaní nezaoberali z toho hľadiska, či taktiež nejde o zmenšenie majetku obžalovaného v zmysle skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Tr. zák., alebo či nemohli byť naplnené aj zákonné znaky niektorého iného trestného činu (zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 Tr. zák.) za predpokladu, že by táto suma prevyšovala hodnotu majetku, ktorého sa obžalovaný zbavil spôsobom popísaným v bode I. a bode II. skutkovej vety napadnutého rozsudku a ktorý by tak inak nepostačoval na uspokojenie pohľadávky veriteľa - poškodeného. Hoci žiadne zo zmienených pochybení nebolo možné reparovať, vzhľadom na ich význam ich krajský súd nemohol nechať bez povšimnutia a to aj s ohľadom na tvrdenia obžalovaného, ktorými sa snažil navodiť dojem o istých nekalých okolnostiach, pre ktoré došlo k uznaniu jeho viny. Uvedené nedostatky v prospech obžalovaného rozhodne takýmto jeho ničím nepodloženým podozreniam nenasvedčujú. Ak obžalovaný skutočne disponuje takými informáciami, aké prezentoval na verejnom zasadnutí v konaní na odvolacom súde, malo by byť jeho povinnosťou sa s týmito obrátiť na príslušné orgány činné v trestnom konaní za účelom ich preverenia. Na druhej strane krajský súd v zhode s argumentáciou obžalovaného konštatuje, že prvostupňový súd pochybil aj pri právnom posúdení skutku Z vyššie rozobratých dôkazov, ako aj zo samotnej skutkovej vety obžaloby a napadnutého rozsudku (bez toho, aby to bolo dostatočne zdôraznené) vyplýva, že obžalovaný uskutočnil úkony smerujúce k zmenšeniu svojho majetku v úmysle zmariť uspokojenie svojho veriteľa predtým, než sa pohľadávka poškodeného stala splatnou. Vzhľadom na všetky okolnosti tak konanie obžalovaného nemôže byť po právnej stránke kvalifikované ako dokonaný trestný čin, ale iba ako jeho vývojové štádium vo forme pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. Nakoľko prvostupňový súd postupoval pri právnom posúdení zistených skutkových okolností v rozpore s Trestným zákonom, je odvolanie obžalovaného k výroku o vine napadnutého rozsudku čiastočne dôvodné. Tieto nedostatky v rozhodovacej činnosti okresného súdu týkajúce sa právnej kvalifikácie skutku korigoval odvolací súd v rámci svojho postupu spôsobom, že po zrušení napadnutého rozsudku v celom rozsahu, sám rozhodol rozsudkom tak, že obžalovaného K.a S. uznal za vinného iba z pokusu pokračovacieho zločinu poškodzovania veriteľa podľa § 14 ods. 1 k § 239 ods. 1 písm. a/, ods. 5 písm. a/ Tr. zák. na skutkovom základe uvedenom v tomto rozsudku, ktorý krajský súd oproti jeho popisu v napadnutom rozsudku upravil tak, aby bolo konanie obžalovaného v období pred splatnosťou pohľadávky poškodeného vymedzené jednoznačne a zrozumiteľne. V tejto súvislosti krajský súd len dopĺňa, že požiadavka vyslovená v § 278 ods. 1 Tr. por., aby súd rozhodoval len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu neznamená, že musí ísť o úplnú zhodnosť tzv. skutkovej vety obžalobného návrhu a rozsudku; niektoré skutočnosti uvedené v obžalobe môžu odpadnúť, niektoré zase pribudnúť, nesmie sa však zmeniť podstata konania. Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a v následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený (alebo ku ktorému konanie páchateľa smerovalo) a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Súd musí na jednej strane skutok uvedený v obžalobe prejednať v celom rozsahu, na strane druhej má právo, dokonca povinnosť do rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného pojednávania, ktoré prípadne skutočnosti uvedené v obžalobe modifikujú alebo aj negujú, pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku a pokiaľ tomu nebráni zásada zákazu zmeny postavenia obžalovaného k horšiemu. Obžalovaného K.a S. z vyššie ustálených skutkov (čiastkových útokov pokračovacieho zločinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a/, ods. 5 písm. a/ Tr. zák.) predovšetkým usvedčuje svedecká výpoveď poškodeného A.a T.a, ako aj vo veci vykonané listinné dôkazy a podporne aj svedecké výpovede Z. S., Dipl. Ing. Y. D., Ing.K.a D. a O. D.. Pokiaľ ide o výpoveď poškodeného krajský súd konštatuje, že z vykonaných dôkazov, ako ani zo samotného obsahu jeho výpovede nebola zistená žiadna okolnosť, pre ktorú by bolo možné pochybovať o jej pravdivosti. Výpoveď poškodeného možno považovať za konzistentnú, logickú a presvedčivú, ktorá, na rozdiel od obhajobnej argumentácie obžalovaného, zapadá aj do rámca logických a časových súvislostí. Vzhľadom na celkovú sumu finančných prostriedkov, ktoré poškodený obžalovanému postupne v priebehu dlhšieho obdobia poskytoval, ani krajský súd nezistil žiaden dôvod, ktorý by mohol vyvolať rozumnú (teda nie ničím nepodloženú) pochybnosť o tom, že popri časti peňažných prostriedkov, ktoré z celkovej sumy 730.000,- eur poškodený poukázal obžalovanému na účet v banke, mu zvyšnú časť z uvedenej sumy poskytol aj v hotovosti, obzvlášť za situácie, ak k tomu malo dôjsť v rámci viacerých pôžičiek. Vyššie uvedená suma nepochybne potvrdzuje ten fakt, že poškodený disponoval značným objemom finančných prostriedkov a z tohto hľadiska niet dôvod spochybňovať to, že poškodený mal aj istý väčší obnos peňažných prostriedkov v hotovosti v sídle obchodnej spoločnosti (vo svojej kancelárii), ktorej bol jediným spoločníkom. Z výsluchu svedka Z. S. pritom vyplynulo, že obžalovaný navštevoval poškodeného v jeho kancelárii pomerne často, pričom započul, ako sa obžalovaný rozprával s poškodeným o podlžnosti obžalovaného, ktorý svoj dlh v sume 730.000,- eur pri tomto rozhovore s poškodeným aj uznal. Toto vyjadrenie svedka potvrdzuje tvrdenia poškodeného o existencii dlhu obžalovaného v rozsahu sumy uvedenej v Zmluve o pôžičke z 25.01.2010 a v Notárskej zápisnici z toho istého dňa, v ktorej obžalovaný vyhlásil uznanie dlhu. Hoci Z. S. vykonával funkciu konateľa v obchodnej spoločnosti, v ktorej spoločníkom bol poškodený, možno aj jeho výpoveď považovať za vierohodnú a to vzhľadom na jej celkový obsah, z ktorej nevyplýva ani náznak jeho snahy vypovedať nepravdivo, prípadne skreslene v prospech poškodeného alebo v neprospech obžalovaného. Tomu napokon nasvedčuje aj odvolávanie sa obžalovaného na tvrdenie tohto svedka o tom, že nebol svedkom odovzdávania finančných prostriedkov zo strany poškodeného obžalovanému. Uvedené vyjadrenie je však logickým dôsledkom skutočnosti, že svedok Z. S. nemal dôvod sa ich stretnutí zúčastňovať, hoci registroval návštevy obžalovaného u poškodeného, keďže obžalovaný pri týchto návštevách musel prejsť aj cez jeho kanceláriu. Uvedené tvrdenie tak nijako nespochybňuje skutočnosť, že poškodený poskytoval obžalovanému pôžičky peňazí aj v hotovosti. Obhajoba obžalovaného, v ktorej rámci spochybňoval existenciu samotného dlhu v sume predstavujúcej rozdiel medzi výškou pôžičky uvedenej v Zmluve o pôžičke z 25.01.2010 a v Notárskej zápisnici, ktorej obsahom bolo uznanie dlhu a sumou zodpovedajúcou Vyhláseniu o splatení dlhu z 12.05.2010, nemohla obstáť aj s ohľadom na ďalšie preukázané skutočnosti. Samotná Zmluva o pôžičke, ako aj Notárska zápisnica vo viacerých ustanoveniach dokumentujú, že zo strany poškodeného k poskytnutiu pôžičky v celkovej sume 730.000,- eur už došlo. Je tomu tak v ustanovení čl. I.1, čl. III.1. Zmluvy o pôžičke a v bode 2. a v bode 5. Notárskej zápisnice. Nešlo teda len o záväzok, ktorý poškodený na základe Zmluvy o pôžičke z 25.01.2010 spolu s uznaním dlhu v Notárskej zápisnici ešte len v budúcnosti plniť mal, ale z jeho strany už k plneniu reálne došlo, pričom napr. v uvedenom bode 5 Notárskej zápisnice poskytnutie plnenia zo strany poškodeného vyhlásil sám obžalovaný. V tomto smere je argumentácia obžalovaného opierajúca sa o ním predložené rozhodnutia všeobecných súdov a Ústavného súdu SR neopodstatnená, nakoľko v posudzovanom prípade nejde o uznanie dlhu, ktorý mal vzniknúť až v budúcnosti. Zo strany obžalovaného tak išlo o snahu preniesť pozornosť od podstaty riešených otázok a vyvolať zdanie, že poškodený nedisponuje exekučným titulom k dlžnej sume, čo malo podporiť pochybnosť o existencii dlhu, v dôsledku čoho podľa obžalovaného nemohli byť naplnené ani zákonné znaky trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Tr. zák. V tejto súvislosti ešte odvolací súd podotýka, že neplatnosť právneho úkonu spočívajúceho v uznaní dlhu obžalovaným nebola konštatovaná žiadnym súdnym rozhodnutím a ani v tomto konaní krajský súd žiaden dôvod takejto neplatnosti nezistil a rovnako nezistil žiadnu okolnosť, pre ktorú by bol odôvodnený záver o neexistencii dlhu obžalovaného, resp. o jeho existencii by bolo možné mať dôvodné pochybnosti. Obžalovaný K. S. sa snažil svoje tvrdenia podporiť tiež tým, že k podpisu Zmluvy o pôžičke z 25.01.2010 a k k podpisu Notárskej zápisnice pristúpil v dôsledku nátlaku, ktorý na neho vyvíjal poškodený a v dôsledku s tým spojeného strachu o seba a svoju rodinu. Ak by tomu tak skutočne bolo a obžalovaný by mal obavy z možného konania poškodeného, museli by mu také obavy brániť nepochybne aj v tom, aby sa zbavoval svojho majetku so zjavným úmyslom zmariť uspokojenie pohľadávky poškodeného. Táto obhajobná rovina je zjavne účelová, nakoľko niet rozumného dôvodu pripustiť, aby niekto, kto neeviduje voči inému žiaden dlh, resp. je presvedčený o jeho splatení, sa nechá prinútiť k jeho uznaniu z dôvodu takých obáv, aké sa snažil naznačiť obžalovaný, ale vzápätí uskutoční kroky k tomu, aby sa takáto obava stala ešte intenzívnejšou. Uvedené platí obdobne aj pokiaľ ide o obžalovaným deklarovaný zdravotný stav, pre ktorý mu lekár odporúčal vyhýbať sa stresu a ktorý mal byť tiež jednou z príčin, ktorý ho primäl k uzavretiu Zmluvy o pôžičke a k uznaniu dlhu. Ak by obžalovaný k týmto úkonom pristúpil z týchto dôvodov, musel si byť vedomý, že riziko vymáhania dlhu zo strany poškodeného a jeho úspešnosť sa výrazne zvyšuje, čo by bolo zjavne citeľnejším stresovým faktorom s eventuálnym dopadom na zhoršenie jeho zdravotného stavu. Z racionálnych a logických dôvodov je neudržateľné, aby obžalovaný v dôsledku takého konania poškodeného, aké sa snažil prezentovať, uznal dlh, ktorý neexistuje a ktorého úspešnosť následného vymáhania by v prípade, ak by k uznaniu dlhu nedošlo, bola (z pohľadu obžalovaného) minimálna, resp. výrazne obmedzená. Pritom aj priemerne rozumne uvažujúci jednotlivec by v prípade takého nátlaku na uzavretie zmluvy o pôžičke a na uznanie dlhu v tak vysokej sume a z toho vyplývajúcich dôsledkov, nepochybne inklinoval k oznámeniu takého konania orgánom činným v trestnom konaní, čo v prípade obžalovaného platí o to viac, že podľa jeho vyjadrenia už v súvislosti s konaním poškodeného mal políciu kontaktovať „iba“ preto, že si všimol osoby v aute v jeho blízkosti, ktoré mu mali oznámiť požiadavku na splatenie dlhu. Ak obžalovaný argumentuje tým, že bol v presvedčení, že Zmluva o pôžičke z 25.01.2010 a Notárska zápisnica bude neplatná v dôsledku neexistencie svedkov, ktorý by potvrdili poskytnutie finančných prostriedkov, tak krajský súd konštatuje, že takýto argument je až nehodný osoby, ktorá podnikala v oblasti stavebníctva a ktorá tak nepochybne uzavrela viacero rôznych typov zmlúv a ktorá si okrem toho už predtým požičala od poškodeného vysoké sumy finančných prostriedkov, vo vzťahu ku ktorým podpísala zmluvy a notárske zápisnice. Rovnako pri tejto obrane obžalovaného možno vysloviť, že aj priemerne intelektuálne vyspelý jedinec si je vedomý dôsledkov spojených s písomne potvrdeným prejavom vôle a dôkaznej hodnoty s tým spojenej, pričom sa asi vôbec nebude môcť vopred spoliehať na neplatnosť ním urobeného právneho úkonu. Za daných okolností odvolací nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by bolo možné spochybňovať tvrdenie poškodeného a pre ktorý by mohol rozumne uvažovať v tom smere, že k požičanej sume peňazí nedošlo z dôvodu, že poškodený ich mal požičať obžalovanému v hotovosti a bez svedkov, hoci predtým mu požičané finančné prostriedky poukazoval na účet v banke. V tejto súvislosti možno za neopodstatnený považovať aj ten argument obžalovaného, ktorým poskytnutie pôžičky poškodeným v hotovosti považoval za neuveriteľné preto, že poškodený by mu ich nemal dôvod poskytnúť, keďže už predchádzajúce pôžičky, ktoré mu poskytol, neboli obžalovaným vrátené. Treba však poukázať na to, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že poškodený tak konal už predtým, t. j. už predtým poskytol finančné prostriedky obžalovanému napriek tomu, že mu predchádzajúce pôžičky z jeho strany vrátené neboli. Napokon tvrdenia poškodeného nespochybňujú ani okolnosti spojené s prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na Y. ulici č. XX v I., hoci sa obžalovaný taký dojem snažil navodiť. V tomto smere krajský súd uvádza, že ak by obžalovaný skutočne chcel primárne predajom týchto nehnuteľnosti vyrovnať svoj dlh voči poškodenému (resp. časť dlhu), nie je zrejmé, prečo vôbec súhlasil s uvedením kúpnej ceny v sume 100.000,- eur, ak Vyhlásenie o splatení dlhu z 12.05.2010 znelo na úplne inú sumu. Vzhľadom na lehotu splatnosti pôžičky v sume 730.000,- eur (31.01.2011) nemal žiaden dôvod s takouto sumou uvedenou v kúpnej zmluve súhlasiť a dokonca v danom čase nemal ani dôvod pristúpiť k predaju tejto nehnuteľnosti poškodenému. Ak podľa obžalovaného mala táto nehnuteľnosť dokonca vyššiu hodnotu, než aká zodpovedala sume uvedenej v znaleckom posudku č. 161/2009, mohol do momentu splatnosti pohľadávky poškodeného prejaviť snahu o jej predaj tretej osobe za túto vyššiu sumu. Tieto skutočnosti tak nasvedčujú verzii poškodeného, v zmysle ktorej chcel obžalovaný ďalšiu pôžičku, ktorú mu už poškodený bez ďalšieho poskytnúť nemienil, na základe čoho sa dohodli na predaji tejto nehnuteľnosti ako formy zábezpeky a to za okolností popísaných poškodeným, Otázka platnosti alebo neplatnosti s tým spojených uskutočnených právnych úkonov nie je pre hodnotenie uvedených skutočností rozhodujúca. Obhajoba obžalovaného je okrem obsahu ním podpísanej Zmluvy o pôžičke z 25.01.2010 a Notárskej zápisnice dokumentujúcej uznanie dlhu vyvrátená aj jeho konaním spočívajúcom v právnych úkonoch, ktorými prevádzal svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na jemu blízke osoby. Ak by totiž obžalovaný považoval svoje dlhy voči poškodenému za vysporiadané na základe Vyhlásenia o splatení dlhu a s tým spojeným prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa na Y. ulici č. XX v I., nemohol mať žiaden racionálny, logický a ani ekonomický dôvod na to, aby uzatváral zmluvy, na základe ktorých previedol nehnuteľnosť na ul. X. Z. v katastrálnom území Pezinok a nehnuteľnosti v katastrálnom území A. na svoju v tom čase družku a svojho syna a to za kúpne cenný výrazne nižšie, než bola ich skutočná hodnota. Takéto konanie obžalovaného, ktoré je doslova učebnicovým príkladom konania predpokladaného v skutkovej podstate trestného činu poškodzovania veriteľa v zmysle § 239 Tr. zák., vylučuje akýkoľvek iný záver, než je ten, že obžalovaný tak konal iba z dôvodu jeho úmyslu zmariť uspokojenie pohľadávky poškodeného ako svojho veriteľa. Inak povedané, ak obžalovaný previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam popísaným v bode I. a II. tohto rozsudku za nižšie popísaných okolností a časových súvislostí na svoju družku a syna a to za ceny, ktoré zjavne nezodpovedajú ich reálnej hodnote, nemožno mať žiadne rozumné pochybnosti o tom, že obžalovaný musel mať o svojom dlhu a záväzku voči poškodenému vedomosť a že jeho dlh mal aj reálny základ. Z uvedeného je zrejmé, že obžalovaný nemohol mať na predaji nehnuteľnosti Z. S. rod. K. za sumu 24.900,- eur žiaden iný záujem než ten, aby sa zbavil svojho majetku za zjavne neprimeranú cenu s tým, aby jeho príjem z tohto predaja nemohol byť použitý na uspokojenie pohľadávky poškodeného ako jeho veriteľa. Takýto záver možno vysloviť na základe toho, že obžalovaný vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam previedol iba krátko predtým, ako pohľadávka poškodeného nadobudla splatnosť, hoci na to nemal žiaden iný dôvod, než ukrátiť svojho veriteľa. Pokiaľ ide o nehnuteľnosť - rozostavaný rodinný dom na ul. X. Z. v Pezinku (rozostavaný nie z hľadiska faktického, ale iba právneho pre absenciu kolaudačného rozhodnutia v tom čase), odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že obžalovaný k jej predaju v tom čase svojej družke Z. S. rod. K. pristúpil po tom, čo oslovil realitnú kanceláriu BBK za účelom sprostredkovania jej predaja tretím osobám a uzavrel s ňou zmluvu o vykonávaní takejto činnosti, pričom v tomto období bol obžalovaný výlučným vlastníkom aj tejto nehnuteľnosti (teda nielen vlastníkom prislúchajúcich pozemkov). Tento fakt nepochybne vyplýva z výpovede svedka Dipl. Ing. Y. D. ako zamestnanca realitnej kancelárie BBK reality, ktorý potvrdil, že zmluvu na predaj nehnuteľností na ul. X. Z. v Pezinku uzatváral s obžalovaným K.om S., ale potom prešli práva na pani K.. Ak teda obžalovaný uzavrel predmetnú zmluvu s realitnou kanceláriou, ktorá napokon sprostredkovala predaj uvedených nehnuteľností kupujúcim Ing. K.ovi D. a O. D. za sumu 2XX.000,- eur, je prevod rozostavenej stavby rodinného domu na ul. X. Z. v Pezinku družke obžalovaného za sumu 24.900,- eur, ku ktorému došlo v období medzi uzatvorením zmluvy s realitnou kanceláriou a predajom nehnuteľností menovaným kupujúcim, takou skutočnosťou, ktorá jednoznačne preukazuje úmysel obžalovaného zbaviť sa svojho majetku s jediným cieľom a to znemožniť uspokojenie pohľadávky poškodeného. Uvedené platí rovnako aj čo sa týka nehnuteľnosti v obci A., ku ktorej vlastnícke právo obžalovaný previedol na svojho syna Ing. X. S. za sumu 10.500,- eur, hoci v zmysle znaleckého posudku č. 65/2016 bola jej hodnota v uvedenom čase stanovená na sumu 132.000,- eur. Aj k prevodu vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti došlo v období krátko pred lehotou splatnosti pohľadávky poškodeného, hoci na takýto postup obžalovaný nemal žiaden relevantný dôvod. V tomto smere krajský súd konštatuje, že nebolo možné uveriť tvrdeniu svedka Ing. X. S., ktorý kúpu tejto nehnuteľnosti vysvetľoval tým, že mal záujem v nej bývať, nakoľko uvažoval o pracovnej ponuke zo Žiliny. V tomto smere je zarážajúcou tá skutočnosť, že Ing. X. S. uvedenú nehnuteľnosť kúpil ešte predtým, ako sa reálne rozhodol ohľadne zmienenej pracovnej ponuky, pričom ho ku kúpe nehnuteľností inak nič nenútilo, keďže jej vlastníkom v rozhodnom čase bol jeho otec. Uvedené je zvýraznené tým, že nakoniec do pracovného pomeru v uvedenej spoločnosti nenastúpil. Už len z hľadiska úhrady poplatkov spojených s prevodom nehnuteľností a časových nákladov nemožno tvrdenie menovaného svedka akceptovať. Práve so zreteľom na dobu, kedy došlo k predaju uvedenej nehnuteľnosti synovi obžalovaného za zjavne neprimeranú cenu, je zrejmé, že úmyslom obžalovaného aj v tomto prípade bolo zbaviť sa tejto nehnuteľnosti v úmysle zmariť uspokojenie svojho veriteľa. Ucelený obraz o predaji tejto nehnuteľnosti dotvára jej ďalší predaj pani Y., tety v tom čase družky obžalovaného a následný predaj svedkyni JUDr. W. K., opäť osobe, ktorá sa pozná s osobou Z. S. rod. K.. Napokon krajský súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k psychofyziologickému vyšetreniu pravdovravnosti obžalovaného (na tzv. polygrafe, resp. detektore lži) a jeho výsledkom, ktoré boli obsiahnuté v odbornom vyjadrení z 09.12.2015 a ktorý súd prvého stupňa pripustil ako dôkaz a tento na hlavnom pojednávaní aj vykonal. V súvislosti s týmto dôkazom je potrebné vysloviť, že prvostupňový súd pochybil v dvoch rovinách a to na jednej strane v tom, že vykonanie tohto dôkazu vôbec pripustil a na druhej strane zase v tom, že ak už k vykonaniu tohto dôkazu na hlavnom pojednávaní došlo, mal ho súd prvého stupňa podrobiť hodnoteniu a to aj v spojitosti s vyjadrením obžalovaného na hlavnom pojednávaní ohľadne požičanej sumy 500.000,- Sk a svoje úvahy z toho vyplývajúce rozobrať v odôvodnení napadnutého rozsudku, k čomu prvostupňový súd ani len okrajovo nepristúpil. K týmto pochybeniam potom pristupuje nedostatok v postupe okresného súdu z toho hľadiska, že v spisovom materiály sa nachádzajú aj ďalšie listinné dôkazy, ktoré vo vzťahu k tomuto dôkazu a jeho hodnoteniu podľa § 2 ods. 12 Tr. por. majú svoju relevanciu (napr. zmluva o pôžičke na sumu 500.000,- Sk, výpis z účtu obžalovaného, listinné dôkazy týkajúce sa civilných súdnych konaní a pod.), ktoré však na hlavnom pojednávaní vykonané neboli. Vzhľadom na neprípustnosť vykonania dôkazu spočívajúceho k oboznámeniu výsledkov vyšetrenia obžalovaného na polygrafe, odvolací súd nepovažoval za dôvodné vykonať na verejnom zasadnutí aj zmienené ostatné listinné dôkazy. Neprípustnosť vykonania tohto dôkazu vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.07.2002 sp. zn. 6Tz 13/2002, ako aj z príslušnej judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá je plne aplikovateľná aj v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky. V tomto smere nemožno súhlasiť s argumentáciou obžalovaného, v zmysle ktorej sa zmienené uznesenie Najvyššieho súdu SR na daný prípad nevzťahuje. Najvyšší súd v ňom totiž výslovne uviedol, že vyšetrením na detektore lži je možné samozrejme overiť pravdovravnosť obvineného, ak s tým vysloví súhlas, otázky na overenie pravdovravnosti výpovede obvineného, by však nemali v žiadnom prípade (aspoň súčasná právna úprava to nedovoľuje) úzko súvisieť s konaním, v ktorom sa vidí trestný čin, a už vôbec by nemali byť sugestívne alebo kapciózne. Výsledky vyšetrenia na detektore lži je z týchto dôvodov možné považovať len za kriminalisticko-technický prostriedok, ktorý môže slúžiť na zameranie vyšetrovania za účelom vyhľadania, zistenia a vykonania dôkazov. V tomto uznesení najvyšší súd uviedol aj to, že za predpokladu, že odborným vyjadrením sa má objasniť len skutočnosť v jednoduchých prípadoch, nemožno sa ním vyjadrovať k tak zložitým procesom ako je priebeh psychofyziologických procesov u konkrétneho obvineného a už vôbec nie je prípustné nahrádzať ním výsluch obvineného, resp. iný úkon trestného konania, ktorý s obvineným možno vykonať len podľa zákona, pretože len zákon stanovuje presne vymedzenú formu, kto ho má vykonať, za akých podmienok, po akom poučení, akou formou a rámcovo aj, aký má mať obsah. V posudzovanej trestnej veci obžalovaného K.a S. bolo jeho vyšetrenie na detektore lži zamerané nie na zistenie pravdovravnosti obžalovaného, ale na konkrétne overenie pravdivosti jeho výpovede, čo je s ohľadom na vyššie uvedené neprípustné bez ohľadu na to, aký výsledok sa takýmto vyšetrením dosiahol. Napokon krajský súd považoval za bezpredmetné aj tie odvolacie námietky obžalovaného, ktorými považoval uplatňovanie prostriedkov trestného práva v danom prípade za neprípustné s poukazom na princíp „ultima ratio“. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR pravidlo „ultima ratio“ možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zák., teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z13.08.2013, sp. zn. 2 Tdo 35/2013 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov SR 6/2014 pod č. 96, ale aj právny názor uvedený v Uznesení Najvyššieho súdu SR z 28.07.2015, sp. zn. 2 Tdo 41/2015). Avšak aj bez ohľadu na túto rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu má krajský súd za to, že v posudzovanej trestnej veci by bolo uplatňovanie princípu „ultima ratio“ neprípustné, nakoľko závažnosť žalovaného trestného činu s ohľadom na spôsob jeho spáchania a spôsobený následok presahuje rámec možností poskytnutia ochrany porušeným právam poškodeného prostriedkami súkromného práva. Inak povedané, závažnosť konania obžalovaného dosiahla taký stupeň, ktorý si vyžaduje vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti bez ohľadu na to, či poškodený mal a využil prostriedky, ktoré mu poskytovali odvetvia súkromného práva. Na základe uvedených úvah bola vina obžalovaného K.a S. dokazovaním vykonaným pred prvostupňovým súdom aj podľa názoru odvolacieho súdu preukázaná v rovine istoty na úrovni pravidla „bez akýchkoľvek rozumných pochybností“ a to i napriek tomu, že v posudzovanej trestnej veci došlo zo strany prvostupňového súdu k chybám rozsudku, najmä preto, že sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a zároveň došlo aj k porušeniu Trestného zákona v neprospech obžalovaného, čo malo za následok zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/ Tr. por. Nakoľko odvolací súd na základe preskúmania všetkých výrokov napadnutého rozsudku zrušil výrok o vine, v zmysle ustanovenia § 321 ods. 3 Tr. por. musel obligatórne zrušiť aj výrok o treste. Vo vzťahu k výroku o treste odvolací súd konštatuje, že v posudzovanej veci uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 3 roky za súčasného uloženia probačného dohľadu nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe, tak ako mu bol uložený aj napadnutým rozsudkom, možno považovať za akceptovateľné z hľadiska zákonom stanovenej trestnej sadzby. Rovnako ako prvostupňový súd aj nadriadený súd zistil u obžalovaného jednu poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život (§ 36 písm. j/ Tr. zák.) a súčasne nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť predpokladanú v § 37 Tr. zák. Vzhľadom na prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností bolo potrebné aplikovať vo výroku o treste § 38 ods. 3 Tr. zák., podľa ktorého sa v takom prípade znižuje horná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu. Výsledná upravená trestná sadzba tak predstavuje rozpätie 3 roky až 6 rokov a 4 mesiace. Za takéhoto stavu by uloženie trestu odňatia slobody v danej výmere bolo dostatočné so zreteľom na osobu obžalovaného a jeho doterajší život, avšak Trestný zákon pre určenie druhu trestu a jeho výmery stanovuje aj také kritéria, ako je spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie a pohnútka, pričom základným vodidlom pre uloženie trestu je jeho účel vymedzený v § 34 ods. 1 Tr. zák. Týmito kritériami sa súd prvého stupňa dostatočne nezaoberal a odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku o treste je skutočne iba minimálne. Vzhľadom na všetky vyššie popísané skutočnosti dokumentujúce spôsob spáchania činu a okolnosti s tým spojené, následok v podobe rozsahu spôsobenej škody a skutočnosti dokumentujúce zavinenie obžalovaného, možno správnosť takto uloženého trestu považovať za značne pochybnú, obzvlášť v spojitosti s tým, že súd prvého stupňa nijako nevysvetlil, prečo do výroku o treste nepoňal aj uloženie povinnosti obžalovanému nahradiť poškodenému v skúšobnej dobe spôsobenú škodu (§ 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák. v znení účinnom v čase spáchania skutku). Možno sa len domnievať, že prvostupňový súd túto povinnosť neuložil so zreteľom na § 47 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Toto ustanovenie však upravuje zákaz rozhodnúť v trestnom konaní o náhrade škody podľa § 287 ods. 1 Tr. por., t. j. výrokom, ktorý je po nadobudnutí jeho právoplatností exekučným titulom. Takýmto výrokom však nie je uloženie povinnosti obžalovanému nahradiť v skúšobnej dobe škodu spôsobenú trestným činom podľa § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák. (v súčasnosti § 51 ods. 4 písm. d/ Tr. zák.), nakoľko tento nikdy nebude predstavovať exekučný titul, ale je iba súčasťou výroku o treste pri podmienečne odloženom výkone trestu odňatia slobody s probačným dohľadom a predstavuje tak súčasť stanovených podmienok, ktoré je následne súd povinný skúmať v súvislosti s rozhodnutím o tom, či sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil alebo nie. Takémuto výroku teda nebráni ani prebiehajúce konkurzné konanie. Obžalovaný by sa síce počas priebehu tohto konania mohol brániť tým, že uloženú povinnosť ako súčasť výroku o treste počas tohto obdobia plniť nemohol, to ale platí iba počas priebehu tohto konkurzného konania, ktoré môže byť právoplatne skončené aj pred uplynutím skúšobnej doby. Z uvedeného je zrejmé, že samotné vyhlásenie konkurzu na majetok obžalovaného netvorilo prekážku pre uloženie tejto primeranej povinnosti v rámci výroku o treste, keďže nejde o výrok zakladajúci exekučný titul, pričom rozhodnutie o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia s dohľadom pre nesplnenie tejto povinnosti by bolo závislé od momentu skončenia konkurzného konania a možností obžalovaného uloženú povinnosť plniť. Súd prvého stupňa si pritom ani nedal námahu, aby pre účely výroku o treste a s tým prípadne spojenej povinnosti nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu, zisťoval stav tohto konkurzného konania. Súd prvého stupňa napokon pochybil aj v tom, že v rámci probačného dohľadu obžalovanému uložil podľa § 51 ods. 4 Tr. zák. povinnosť spočívajúcu v lehotách stanovených probačným a mediačným úradníkom dostaviť sa na súd za účelom plnenia probačného dohľadu. Nesprávnosť takto uloženej povinnosti spočíva v tom, že už samotné uloženie probačného dohľadu podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. v sebe implicitne obsahuje povinnosť obžalovaného tento dohľad plniť a s tým spojenú povinnosť sa dostaviť k probačnému a mediačnému úradníkovi. Odvolací súd však ani výrok o treste nebol oprávnený prehodnocovať v rovine pre obžalovaného nepriaznivejšej, nakoľko proti výroku o treste prokurátor odvolanie nepodal, naopak odvolania sa výslovne vzdal. Na tomto základe krajský súd podľa § 239 ods. 5 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j/ Tr. zák. uložil obžalovanému trest odňatia slobody v rovnakej výmere, ako mu bol uložený okresným súdom, t. j. vo výmere 3 roky, ktorého výkon mu podľa § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. v spojení § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. podmienečne odložil na skúšobnú dobu 3 roky a zároveň mu uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Vzhľadom na vyššie uvedenú zjavnú nadbytočnosť povinnosti uloženej súdom prvého stupňa podľa § 51 ods. 4 Tr. zák., pri súčasnej absencii uloženia inej povinnosti alebo obmedzenia, krajský súd nemal zákonný podklad na korigovanie tohto pochybenia, preto s poukazom na § 322 ods. 3 veta druhá Tr. por. žiadne obmedzenie ani povinnosť podľa § 51 ods. 3, ods. 4 Tr. zák. neuložil. Vzhľadom na vyjadrené úvahy, Krajský súd v I. o odvolaní obžalovaného K.a S. rozhodol spôsobom vyplývajúcim z výrokov tohto rozsudku, pričom v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. mal dostatok podkladov pre vlastné rozhodnutie. K výroku v bode II./ Čo sa týka odvolania poškodeného A.a T.a krajský súd zistil, že tak v časti, v ktorej smerovalo proti výroku napadnutého rozsudku o náhrade škody, resp. proti tomu, že taký výrok nebol urobený, ako aj v časti smerujúcej proti výroku o treste, je odvolanie poškodeného podané neoprávnenou osobou. Z obsahu predloženého spisu totiž vyplýva, že súd prvého stupňa uznesením vyhlásenom na hlavnom pojednávaní nepripustil poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody do konania. V takom prípade už súd v rozsudku nerozhoduje o nároku na náhradu škody a to ani odkazom poškodeného na civilný proces (R 48/1962) a to bez ohľadu na dikciu § 47 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Ak teda bolo rozhodnuté, že poškodený v trestnom konaní nemôže uplatňovať nárok na náhradu škody, nie sú splnené podmienky na to, aby sa o náhrade škody vôbec rozhodovalo a za takéhoto stavu poškodený ani nemôže byť oprávnenou osobou na podanie odvolania. Pokiaľ ide o odvolanie poškodeného smerujúce k výroku o treste napadnutého rozsudku, krajský súd poukazuje na § 307 Tr. por., z ktorého jednoznačne vyplýva, že poškodený nie je oprávnený napadnúť odvolaním rozsudok pre nesprávnosť výroku o vine a ani výroku o treste. Na tomto základe odvolací súd odvolanie poškodeného A.a T.a podľa § 316 Tr. por. ako podané neoprávnenou osobou zamietol. K výrokom v bode I./ a II./ Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.