Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/5/2021 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319203871 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1319203871.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, Bratislava, IČO: 31 595 545, zastúpený JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, IČO : 37 928 422 proti žalovanému: S. K., nar. 4.4.1985, bytom Nám. Svobody 25, Slušovice, Česká republika, zastúpený JUDr. Vladislavom Pečíkom, advokátom, so sídlom Koľajná 9, Bratislava, IČO : 52 772 586 o zaplatenie 526,40 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 24C/75/2019-103 zo dňa 17. júla 2020 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 526,40 € spolu s 5% ročným úrokom z omeškania od 26.10.2017 do zaplatenia titulom náhrady škody v zmysle § 813 Občianskeho zákonníka. Zároveň rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania. 1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobca tvrdil, že žalobca a Trenčiansky samosprávny kraj (poistník) uzavreli poistnú zmluvu č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poistenie majetku. Dňa 1.6.2017 došlo ku škodovej udalosti spôsobenej konaním žalovaného, ktorú žalobca eviduje pod číslom K. XXXXXXXXXX. K poistnej udalosti došlo tak, že žalovaný poškodil závoru do areálu Nemocnice s Poliklinikou Považská Bystrica, ktorá je poistenou organizáciou v zriaďovateľskej pôsobnosti poistníka. V zmysle poistnej zmluvy žalobca poskytol poistenému poistné plnenie 526,40 €. Uvedenú sumu si žalobca v zmysle § 813 Občianskeho zákonníka uplatnil u žalovaného ako nárok na náhradu škody, nakoľko poistený mal voči žalovanému nárok na náhradu spôsobenej škody, pričom tento nárok prešiel na žalobcu. Žalovaný však náhradu poistného plnenia žalobcovi neposkytol, a to ani sčasti. Žalovaný tvrdil, že v deň 1.6.2017, kedy malo dôjsť ku škode, pracoval ako kuriér a so služobným autom prišiel do nemocnice odniesť zásielku pre klientku, ktorá sa v danom čase nachádzala v nemocnici. O tejto skutočnosti nemocnica od začiatku vedela z kamerového záznamu, aj z výsluchu zamestnanca nemocnice uvedenom v uznesení OO PZ a rovnako v uplatnení nároku na náhradu škody zo dňa 5.6.2017, kde sa v kolónke č. 30 uvádza „zamestnanec kuriérskej služby GLS“. Ďalej tvrdil, že po príchode k závore stlačil tlačidlo na vydanie parkovacieho lístka, pričom však tento mechanizmus nefungoval, skúšal to niekoľkokrát. Následne sa snažil závoru manuálne zdvihnúť v domnienke, že nefunguje automatické otváranie, nakoľko na displeji svietil nápis voľný prejazd. Následne, zrejme s použitím väčšej sily, posunul závoru tak, že sa už nevracala späť a zostala otvorená. Skutkový stav tvrdený žalobcom a žalovaným bol nesporný a vychádzal z neho pri rozhodnutí, keď strany nespochybnili skutkové tvrdenia protistrany. Predmetom sporu bolo právne posúdenie námietok žalovaného, ktorý namietal že a) nárok žalobcu je premlčaný, b) žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný, c) žalobca nepreukázal výšku spôsobenej škody a d) žalovaný nezavinil škodu. 1.2. Po vyriešení otázky právomoci slovenského súdu konať a aplikácii rozhodného slovenského práva a rozhodnom podľa čl. 7 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a článku 4 bod 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) súd prvej inštancie vec posúdil s poukazom na ustanovenie § 420 ods. 1 a 2 , § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka keď na základe uvedeného nesporného skutkového stavu a zákonných ustanovení mal za to, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal nato, že sa v prvom rade zaoberal námietkou žalovaného, že nie je pasívne vecne legitimovaný, pretože škodu mal spôsobiť pri doručovaní zásielky, kedy pracoval ako zamestnanec kuriérskej spoločnosti. Z citovaného ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že v takom prípade je škoda spôsobená právnickou osobou a sám zamestnanec za škodu takto spôsobenú nezodpovedá. Obrana žalovaného bola teda opodstatnená. Nebolo sporné, že žalovaný bol zamestnancom, zásielku doručoval v pracovný deň (štvrtok) a v bežnom pracovnom čase (o 11:08 hod.). Žalobca argumentoval, že škoda nebola spôsobená motorovým vozidlom, ale činnosťou žalovaného - manuálnym zdvíhaním automatickej závory. Takéto konanie žalovaného nie je možné považovať za konanie v rámci plnenia pracovných úloh. Takáto činnosť sa priamo netýkala doručenia zásielky, žalovaný takýmto spôsobom konal sám, z vlastnej iniciatívy, bez pokynu zamestnávateľa preto ju možno považovať za exces. Na základe toho mal žalobca za to, že je daná priama zodpovednosť žalovaného ako „použitej osoby“, nakoľko svojim konaním vybočil z medzí činnosti svojho zamestnávateľa. S týmto názorom žalobcu sa súd prvej inštancie nestotožnil, keď dospel k záveru, že konaniu žalovaného nechýbal miestny, časový a vecný vzťah k plneniu úloh podnikateľa, tak ako to vyplýva aj z judikatúry, na ktorú poukazoval žalovaný (napr. R 5/1971, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 1855/2012). Zdvíhanie závory súviselo s doručovaním zásielky, povinnosť doručiť zásielku mal zamestnávateľ, nie žalovaný. Žalovaný nesledoval svoj vlastný záujem, nevybavoval si v nemocnici súkromnú záležitosť. Konanie žalovaného preto nebolo možné považovať za exces. Nakoľko žalovaný nebol v spore pasívne vecne legitimovaný, v dôsledku čoho nie je zodpovedný za vzniknutú škodu, prvoinštančný súd sa ďalšími námietkami žalovaného nezaoberal a žalobu zamietol. 1.3. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný mal v spore celkový úspech, preto mu bol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. priznaný nárok na plnú náhradu trov konania. O výške náhrady, ktorú je žalobca povinný zaplatiť žalovanému, súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f), h) C.s.p.). Nesúhlasil so záverom súdu o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v konaní, keď ako už uviedol, že v písomnom vyjadrení zo dňa 17.03.2020 žalovaný síce do areálu nemocnice vošiel služobným vozidlom ako zamestnanec kuriérskej služby s cieľom doručiť zásielku, avšak škoda nebola spôsobená prevádzkou služobného motorového vozidla. Pritom poukázal na Uznesenie Obvodného oddelenia PZ Považská Bystrica zo dňa 28.06.2017, z ktorého vyplývalo, že konanie žalovaného, ktorým došlo ku škode, spočívalo v tom, že ,,....prisunul vozidlo k závore, vystúpil z vozidla, a v snahe otvoriť závoru túto viackrát túto viackrát dvíhal smerom hore až do času, kedy závora ostala otvorená.........“, čím poškodil mechanické uchytenie závory a uzatvárací systém slúžiaci na zabránenie vjazdu vozidiel do areálu Nemocnice. Žalobca mal za to, že takéto konanie žalovaného nemožno považovať za konanie v rámci plnenia svojich pracovných úloh a takáto činnosť vybočuje z medzí činnosti právnickej osoby, nakoľko táto činnosť žalovaného - manuálne dvíhanie automatickej závory, sa priamo netýkala doručenia zásielky. Žalovaný takýmto spôsobom konal sám, z vlastnej iniciatívy, bez pokynu zamestnávateľa, preto ju možno považovať za exces. Takáto činnosť nepatrí k bežnej činnosti zamestnávateľa (kuriérskej spoločnosti) a žalovaný konal zjavne svojvoľne. Z tohto dôvodu je daná priama zodpovednosť žalovaného, nakoľko svojím konaním vybočil z medzí činnosti svojho zamestnávateľa, čím mu zároveň prináleží pasívna vecná legitimácia v tomto konaní. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý súhlasil so súdom v právnom posúdení pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko jeho konanie malo úzky súvis so spôsobenou škodou, a nešlo zo strany žalovaného o exces a preto žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný s názorom žalobcu uvedeným v odvolaní nesúhlasil. Uviedol, že on ako kuriér mal za úlohu doručiť zásielku pracovníkovi Nemocnice, a teda mal zámer pri plnení tejto pracovnej úlohy vojsť so služobným autom na parkovisko Nemocnice, čo mu ale nebolo technicky umožnené práve z dôvodu toho, že závora na parkovisku sa nedala dvihnúť. Preto ju skúsil dvihnúť ručne, čo sa mu poradilo, a následne zaparkoval na parkovisku, a zásielku odovzdal adresátovi. Teda toto manuálne zdvihnutie závory malo priamy súvis s vykonaním pracovnej úlohy (odovzdaním zásielky), lebo toto zdvihnutie robil práve a výlučne za týmto účelom. Inak povedané, ak by žalovaný nemal za úlohu odovzdať zásielku do Nemocnice, tak by nikdy túto závoru nedvíhal, a teda by nikdy nedošlo k jej poškodeniu. Medzi plnením pracovnej úlohy a vznikom škody je tak nespochybniteľný kauzálny nexus. Ak by nastala hypotetická situácia, že by normálne vošiel na parkovisku cez otvorenú závoru, a potom by sa „z ničoho nič“ vrátil k závore, a túto by úmyselne poškodil, tak vtedy by sa dalo hovoriť o jeho priamej zodpovednosti za škodu, avšak on túto závoru zdvíhal práve preto, aby sa na parkovisko dostal, a aby zásielku odovzdal adresátovi. To že samotná škoda nesúvisela s prevádzkou služobného motorového vozidla je bez právneho významu, lebo pracovná činnosť kuriéra sa neobmedzuje len na šoférovanie, ale aj na všetky činnosti, ktoré majú za cieľ doručiť zásielku adresátovi. 3.1. Žalovaný taktiež ale poukázal nato, že samotný nárok žalobcu (ak by aj pasívne vecne legitimovaný bol) je premlčaný. Nemocnica totiž po vzniku škody podala trestné oznámenie ohľadom poškodzovania cudzej veci, kde si uplatnila ako poškodený nárok na náhradu škody, čím došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby. Príslušný orgán činný v trestnom konaní však trestné stíhanie zastavil, keďže bolo preukázané, že uvedený skutok nie je trestným činom (nebol preukázaný úmysel žalovaného škodu spôsobiť, a teda nedošlo k naplneniu subjektívnej stránky trestného činu, kde sa vyžaduje úmyselné zavinenie). Ako preukázal v Duplike zo dňa 11.05.2020 (resp. v jej prílohe), predmetné uznesenie o zastavení trestného stíhania nadobudlo právoplatnosť 04.07.2017. Od tohto dňa teda začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie si nároku na náhradu škody. Uvedená premlčacia doba uplynula 04.07.2019 (štvrtok), avšak samotná Žaloba bola podaná až 09.07.2019, teda po uplynutí premlčacej doby. S premlčaním nároku sa súd nezaoberal, keďže ako uviedol, nemal dôvod sa s ďalšími námietkami žalovaného zaoberať. Žalovaný uvedený postup akceptuje, a považuje ho za hospodárny, avšak ak by odvolací súd mal za to, že je pasívne vecne legitimovaný predsa žalobe nemožno vyhovieť aj z dôvodu premlčania nároku žalobcu. 4. Žalobca nevyužil svoje právo a repliku k vyjadreniu žalovaného nepodal. 5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu t.j. v celom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 6. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Podľa § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak poistený má proti inému právo na náhradu škody spôsobenej poistnou udalosťou, prechádza jeho právo na poistiteľa, a to do výšky plnenia, ktoré mu poistiteľ poskytol. 7.1. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. 7.2. Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. 8. Zodpovednosť za škodu nevzniká len z priameho protiprávneho úkonu fyzickej či právnickej osoby, ale aj vtedy, ak vznikla činnosťou osoby, ktorú zodpovedné subjekty na tieto činnosti použili. Zodpovednosť podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy za týchto predpokladov: škoda bola protiprávne spôsobená tými, ktorých právnická alebo fyzická osoba pri svojej činnosti použila a ku škode došlo pri činnosti, resp. plnenia úloh právnickej alebo fyzickej osoby. Či škoda bola spôsobená pri činnosti právnickej osoby, závisí vždy od okolností konkrétneho prípadu. Zodpovednosť právnickej osoby sa uplatní vtedy, ak bola spôsobená zamestnancami, členmi, spoločníkmi a inými osobami, ktoré použil podnikateľský subjekt. Pod zodpovednosťou za škodu spôsobenú konaním použitých osôb možno rozumieť aj konanie štatutárnych orgánov. Rozhodujúce je, či ten, kto spôsobil škodu, spôsobil škodu pri činnosti, ktorá je vykonávaná pre právnickú osobu a ktorá spadá do pôsobenia tejto osoby. Do rámca činnosti právnickej osoby spadá totiž nielen výkon zamestnania v pracovnom pomere, ale aj taká činnosť, ktorej nechýba miestny, časový a vecný vzťah k činnosti tejto osoby. Uvedené kritérium uvádza právna teória s odvolaním sa na judikát R 55/1971, ale aj česká judikatúra (okrem súdom prvej je inštancie citovaného rozhodnutia NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1855/2021 aj ďalšie rozhodnutia sp. zn. 25 Cdo 277/2004, 25 Cdo 670/2004, 25 Cdo 2600/2007, 23 Cdo 1120/2012) , podľa ktorej zásadným kritériom pre záver, či bola v konkrétnom prípade škoda spôsobená v rámci činnosti podnikateľa, je miestny, časový a predovšetkým vecný (vnútorný, účelový) vzťah činnosti, pri ktorej bola škoda spôsobená, k prevádzkovej (obchodnej) činnosti zamestnávateľa, teda či objektívne išlo o činnosť pre zamestnávateľa. 9. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nedôvodnosti žaloby pre nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nebolo žalobe vyhovené. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje. 9.1. Odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní nebolo preukázané, že žalovaný ako škodca pri činnosti, ktorou bola spôsobená škoda, sledoval výlučne uspokojovanie svojich osobných záujmov alebo potrieb a preto jeho konanie nie je možné považovať za exces. Žalovaný ako kuriér kuriérskej spoločnosti GLS mal za úlohu doručiť zásielku pracovníkovi Nemocnice, a teda mal zámer pri plnení tejto pracovnej úlohy vojsť so služobným autom na parkovisko Nemocnice, čo mu ale nebolo technicky umožnené z dôvodu toho, že závora na parkovisku sa nedala dvihnúť. Preto ju skúsil dvihnúť ručne, čo sa mu poradilo, a následne zaparkoval na parkovisku, a zásielku odovzdal adresátovi. Teda toto manuálne zdvihnutie závory t.j. činnosť ktorá mala za následok vznik škody mala priamy súvis s vykonaním pracovnej úlohy (odovzdaním zásielky), lebo toto zdvihnutie robil práve a výlučne za týmto účelom. Inými slovami touto činnosťou, ktorou bola škoda spôsobená, sledoval žalovaný z objektívneho i subjektívneho hľadiska plnenie svojich pracovných úloh t.j. doručenie zásielky a nesledoval svoj vlastný záujem, nevybavoval si v nemocnici súkromnú záležitosť. 10. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Samotná skutočnosť, že žalobca sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď súd prvej inštancie sa neodchýlil príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, keď dospel k záveru o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného ani nepoprel ich účel a význam. 11. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). 12. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bola plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).