Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10CoPr/2/2021 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320205907 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec Eren ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1320205907.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: J. T., B.. XX. XX. XXXX, W. XX, XXXXX W., D., zastúpený: Kinstellar, s. r. o., Hviezdoslavovo nám. č. 13, Bratislava, IČO: 35 873 833, proti žalovanému: EUROPERSONAL & FABRIKA s. r. o., Mlynské Nivy č. 70, Bratislava, IČO: 44 972 911, zastúpený advokátom: JUDr. Julián Lapšanský, Zelinárska ul. č. 8, Bratislava, IČO: 45 941 815, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy vo výške 4. 965, 94 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 01. decembra 2020, č. k. 19Cpr/13/2020 - 63, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalobcovi p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil (I. výrok), že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 13. 01. 2020 na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17. 03. 2020 je neplatné, II. výrokom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4. 747, 95 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 400 eur od 21. 04. 2020 do zaplatenia, zo sumy 869, 59 eur od 21. 05. 2020 do zaplatenia, zo sumy 869, 59 eur od 21. 06. 2020 do zaplatenia, zo sumy 869, 59 eur od 21. 07. 2020 do zaplatenia, zo sumy 869, 59 eur od 21. 08. 2020 do zaplatenia, zo sumy 869, 59 eur od 21. 09. 2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti konania (správne rozsudku, pozn. odvolacieho súdu), vo zvyšku konanie zastavil (III. výrok) a žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94 % (IV. výrok). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 154, § 179 ods. 1, § 191 ods. 1, 2 C. s. p., § 42 ods. 1, § 58 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11, § 59 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 71 ods. 1, 3, § 77, § 79 ods. 1, § 134 ods. 1, 2, 3, 4, 9 Zákonníka práce a vecne tým, že skončenie pracovného pomeru žalobcu na základe oznámenia zo dňa 17. 03. 2020 je neplatné s tým, že z konania žalovaného (zakomponovanie rozväzovacej podmienky do pracovnej zmluvy) je zrejmý úmysel vyhnúť sa zákonnej povinnosti poskytnúť žalobcovi odstupné podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, na ktoré by mu vznikol nárok v prípade skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa, teda žalovaného pre nadbytočnosť (§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce), pričom takéto správanie zamestnávateľa nemôže požívať právnu ochranu. Uviedol, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že uzatvorili dňa 13. 01. 2020 platnú (v zmysle 58 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce) pracovnú zmluvu a dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca na druh práce: Operátor vysokozdvižného vozíka, na dobu určitú do 31. 08. 2020 s dátumom nástupu do práce 13. 01. 2020 a nebolo ani sporné, že uzatvorili dodatok k tejto pracovnej zmluve a dohode o dočasnom pridelení zamestnanca upravujúci mzdové nároky žalobcu, pričom rovnako medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol pridelený na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi a to DHL Exel Slovakia, s.r.o., so sídlom Diaľničná 2, 903 01 Senec, keď sporné medzi stranami bolo, či došlo k skončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovaného na základe Oznámenia o skončení pracovného pomeru zo dňa 17. 03. 2020, kedy žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho pracovný pomer bol uzatvorený so zamestnávateľom na dobu určitú do skončenia prác u užívateľského zamestnávateľa, ktorý skončil na základe oznámenia ku dňu 17. 03. 2017, teda na základe rozväzovacej podmienky zakotvenej v článku III ods. 3.3 pracovnej zmluvy a dohody o dočasnom pridelení zamestnanca zo dňa 13. 01. 2020. Poukázal na skutočnosť, že z odôvodnenia uvedeného oznámenia vyplýva, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného mal skončiť z dôvodu, že zo strany užívateľského zamestnávateľa dňa 16. 03. 2020 došlo k naplneniu rozväzovacej podmienky dohodnutej v článku III. ods. 3.3 pracovnej zmluvy a dohody o dočasnom pridelení zamestnanca uzatvorenej dňa 13. 01. 2020 a týmto sa pracovný pomer založený uvedenou zmluvou a dohodou o dočasnom pridelení zamestnanca skončil po uplynutí dohodnutej doby jeho trvania v súlade s ustanovením § 71 ods. 1 Zákonníka práce a článku III. ods. 3.3 pracovnej zmluvy a dohody o dočasnom pridelení zamestnanca dňom 17. 03. 2020. Zdôraznil, že Zákonník práce v § 59 vymedzuje taxatívne spôsoby, za akých je možné skočiť pracovný pomer zo strany zamestnanca i zamestnávateľa, t. j. pracovný pomer možno skončiť len spôsobom upraveným v Zákonníku práce a z dôvodu, ktorý tento právny predpis obsahuje, avšak medzi také nepatrí skončenie pracovného pomeru oznámením z dôvodu, že došlo k splneniu rozväzovacej podmienky, pričom by išlo o rozširovanie taxatívne vymedzených spôsobov a dôvodov skončenia pracovného pomeru, čo je neprípustné. Poukázal na novelu Zákonníka práce účinnú od 01. 03. 2015, od ktorej vznikla povinnosť v prípade, ak agentúra dočasného zamestnávania uzatvorí so zamestnancom pracovný pomer na určitú dobu, dobu trvania tohto pracovného pomeru musí vymedziť konkrétnym dátumom jeho skončenia, čím sa malo znemožniť naviazanie skončenia pracovného pomeru na trvanie dočasného pridelenia napríklad vetou „skončením dočasného pridelenia sa skončí aj pracovný pomer na dobu určitú“, z dôvodu ktorého je potom aplikácia rozväzovacej podmienky viažuca sa na skončenie pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú na skončenie dočasného pridelenia v rozpore so zákonom a nemožno na základe nej skončiť pracovný pomer uzatvorený na dobu určitú skôr, ako nastal dátum uvedený v pracovnej zmluve ako dátum, ktorým bol vymedzený konkrétny deň skončenia pracovného pomeru na dobu určitú, v danom prípade deň 31. 08. 2020. Uviedol, že účinnosťou novely Zákonníka práce vykonanej zákonom č. 14/2015 Z. z. (účinná od 01. 03. 2015) je agentúra dočasného zamestnávania (žalovaný) povinný určiť dobu trvania pracovného pomeru dátumom jeho skončenia (§ 58 ods. 5 posledná veta Zákonníka práce), keď cieľom novely bolo riešenie problémov vyskytujúcich sa v aplikačnej praxi pri dočasnom pridelení zamestnanca s tým, že podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu má táto právna úprava „vylúčiť doterajšiu prax agentúr dojednať so zamestnancom dobu trvania pracovného pomeru v prípade dočasného pridelenia vo väzbe na trvanie dočasného pridelenia (t. j. aj rozväzovacou podmienkou), keď pri takomto dojednaní trvania pracovného pomeru sa tento skončí zo dňa na deň vrátením zamestnanca agentúre dočasného zamestnávania, čo možno z hľadiska porovnania s právami zamestnancov s pracovným pomerom na dobu určitú podľa § 48 Zákonníka práce vnímať ako zneužívanie práva zamestnávateľom, nakoľko samotný zamestnanec spravidla nemá právo jednostranne skončiť dočasné pridelenie, ktoré by viedlo aj ku skončeniu pracovného pomeru“, a keďže žalovaný v pracovnej zmluve a Dohode o dočasnom pridelení zamestnanca zo dňa 13. 01. 2020 dohodol so žalobcom pracovný pomer na dobu určitú do 31. 08. 2020, pracovný pomer sa skončil uplynutím uvedeného dňa (§ 59 ods. 2 Zákonníka práce), keď dojednanie rozväzovacej podmienky trvania pracovného pomeru k dátumu uvedeného v oznámení užívateľského zamestnávateľa v zmysle čl. III. bod 3.3 pracovnej zmluvy zo dňa 13. 01. 2020 je v rozpore s § 58 ods. 5 posledná veta Zákonníka práce v znení zák. č. 14/2015 Z. z. a takéto dojednanie je teda absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a preto sa pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným skončil dňom 31. 08. 2020. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že na základe uvedeného dospel k záveru, že skončenie pracovného pomeru žalobcu na základe oznámenia zo dňa 17. 03. 2020 je neplatné a pracovný pomer žalobcu skončil dňa 31. 08. 2020, kedy skončila doba určitá uvedená v článku III odsek 3.2 pracovnej zmluvy zo dňa 13. 01. 2020 s tým, že v danom prípade mal žalovaný možnosť so žalobcom uplatniť ako jeden z výpovedných dôvodov aj skončenie pracovného pomeru s ním z dôvodu jeho nadbytočnosti vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú, keď pri tomto druhu výpovede sa tiež aplikuje výnimka z § 63 ods. 2 Zákonníka práce, kde agentúra dočasného zamestnávania nemusí skúmať, či nemá možnosť zamestnancovi ďalej ponúknuť inú prácu jeho preradením alebo ho zamestnávať na kratší pracovný čas a môže mu výpoveď z uvedeného dôvodu dať. Poukázal na skutočnosť, že nakoľko Zákonník práce spôsob určenia doby trvania pracovného pomeru výslovne upravuje, subsidiarita Občianskeho zákonníka (§ 36) je v tomto prípade vylúčená s tým, že navrhovaný žalobný petit v čase podania žaloby na súd dňa 18. 05. 2020 je správny vzhľadom na skutočnosť, že jeho pozitívne vymedzenie v znení „určenia, že pracovný pomer trvá“ by vzhľadom na uplynutie doby trvania pracovného pomeru dojednaného do 31. 08. 2020 už nemalo opodstatnenie, i keď ust. § 59 ods. 1 Zákonníka práce nepredpokladá možnosť skončenia pracovného pomeru na základe „oznámenia“ zamestnávateľa na podklade rozväzovacej podmienky (zákonodarca nepredpokladal takúto „vynaliezavosť“ agentúr dočasného zamestnávania), z ktorého dôvodu táto skutková podstata skončenia pracovného pomeru nie je výslovne uvedená ani v § 77 Zákonníku práce, čo však nemôže sankcionovať zamestnanca vylúčením z pracovnoprávnej ochrany založenej na § 77 Zákonníka práce a ukladať mu povinnosť osobitne preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru zákonom nedovoleným spôsobom určovacou žalobou podľa § 137 písm. c) Zákonníka práce (správne § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku, pozn. odvolacieho súdu). Uviedol, že určenie tejto právnej skutočnosti vyplýva z osobitného právneho predpisu (Zákonníka práce) a z uvedeného dôvodu ide o určovaciu žalobu podľa § 137 písm. d) C. s. p. Priznanie náhrady mzdy odôvodnil súd prvej inštancie vecne tým, že medzi stranami sporu po čiastočnom späťvzatí žaloby čo do výšky nebola sporná náhrada mzdy za obdobie od 18. 03. 2020 do 31. 08. 2020, teda za obdobie, do kedy mal pracovný pomer žalobcu trvať s tým, že náhrada mzdy predstavuje sumu vo výške 4. 747, 95 eur vypočítaná tak, že priemerný hodinový zárobok žalobcu zisťovaný ako pravdepodobný zárobok je za 1. kvartál 2020 vo výške 5,3333 eur/hod. a priemerný mesačný zárobok žalobcu je tak v skutočnosti vo výške 869, 59 eur a je vypočítaný ako mzda, ktorú by žalobca zrejme dosiahol, a to ako súčin pravdepodobného hodinového zárobku žalobcu (5,3333 eur/hod.) vynásobený priemerným počtom pracovných hodín v roku 2020 podľa ustanoveného 37,5 hodinového týždenného pracovného času žalovaného, teda 163,05 hodín. Priznanie príslušenstva k istine odôvodnil právne ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a vecne tým, že priznal žalobcovi aj 5% - ný úrok z omeškania počítaný od prvého dňa po splatnosti mesačnej mzdy podľa pracovnej zmluvy zo dňa 13. 01. 2020 (čl. VII ods. 7.2), ročne zo sumy 400 eur od 21. 04. 2020 do zaplatenia, zo sumy 869, 59 eur od 21. 05. 2020 do zaplatenia, zo sumy 869, 59 eur od 21. 05. 2020 do zaplatenia, zo sumy 869, 59 eur od 21. 05. 2020 do zaplatenia, zo sumy 869, 59 eur od 21. 05. 2020 do zaplatenia, zo sumy 869, 59 eur od 21. 05. 2020 do zaplatenia, keď mesačný zárobok predstavuje sumu 869, 59 eur. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 C. s. p. a vecne tým, že z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, náhrady ušlej mzdy 4. 965, 94 eur s príslušenstvom, a preto išlo o niekoľko samostatných nárokov, keď na pojednávaní dňa 01. 12. 2020 žalobca vzal žalobu v časti náhrady ušlej mzdy o 217, 99 eur s príslušenstvom späť bez uvedenia dôvodu, resp. s uvedením dôvodu hospodárnosti, a preto konanie v tejto časti zastavil, čím z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania čiastočne v jednom z dvoch uplatnených nárokov a v tomto rozsahu vznikol žalovanému nárok na náhradu trov konania, pričom zohľadniac pôvodný žalobný petit v celosti zhrnul, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov v rozsahu 94 % s tým, že o ich výške rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 2. Proti výrokom I., II. a IV rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa (od účinnosti Civilného sporového poriadku ide o súd prvej inštancie, pozn. odvolacieho súdu) vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.), ako i z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.) a navrhol rozhodnutie vo výrokoch I. a II. zrušiť a zmeniť a žalobu zamietnuť a výrok IV. zrušiť a zmeniť tak, že mu bude náhrada trov konania v rozsahu 100 % priznaná s tým, že si zároveň uplatnil trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. K posúdeniu neplatnosti rozväzovacej podmienky dohodnutej v pracovnej zmluve a dohode o dočasnom pridelení zamestnanca zo dňa 13. 01. 2020 súdom prvej inštancie uviedol, že sa nejednalo o dohodnutie spôsobu skončenia pracovného pomeru, ale o vymedzenie trvania pracovného pomeru a poukázal na skutočnosť, že pracovný pomer so žalobcom bol v zmysle článku III. ods. 3.2 Pracovnej zmluvy dohodnutý na dobu určitú, a to do 31. 08. 2020 s tým, že sa súčasne so žalobcom v článku III. ods. 3.3 Pracovnej zmluvy dohodli na rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru k dátumu uvedenému v oznámení Užívateľského zamestnávateľa, ktorý s účinnosťou ku dňu 17. 03. 2020 ukončil objednávku na výkon práce žalobcu, čím došlo k naplneniu rozväzovacej podmienky podľa článku III. ods. 3.3 Pracovnej zmluvy, a teda aj k skončeniu pracovného pomeru žalobcu. Uviedol, že splnením rozväzovacej podmienky, t. j. dňom uvedeným v oznámení užívateľského zamestnávateľa, pracovný pomer žalobcu zanikol uplynutím doby určitej, teda nejednalo sa o nový dôvod alebo spôsob skončenia pracovného pomeru nad rámec Zákonníka práce. Poukázal na § 1 ods. 4 Zákonníka práce, § 36 ods. 1 Občianskeho zákonníka, odbornú literatúru (Barancová H. - Zákonník práce, Komentár. 4. vydanie. Bratislava: C. H. Beck 2015, str. 115) s tým, že použitie Občianskeho zákonníka v jeho prvej časti treba využiť v prípadoch, ak osobitná úprava Zákonníka práce v jeho prvej časti celkom chýba alebo ju Zákonník práce neupravuje komplexne, pričom takýmto prípadom je aj právna úprava právnych úkonov, kedy Zákonník práce v ustanoveniach § 15 a § 16 upravuje iba niektoré vybrané osobitosti právnych úkonov oproti komplexnej právnej úprave právnych úkonov obsiahnutej v Občianskom zákonníku, z čoho vyplýva, že Zákonník práce takto neobsahuje komplexnú právnu úpravu právnych úkonov v oblasti pracovnoprávnych vzťahov (napr. neupravuje definíciu právneho úkonu, náležitosti právneho úkonu, vznik a uzatváranie zmlúv, neplatnosť právnych úkonov), a preto je potrebné na tieto spoločenské vzťahy spadajúce do oblasti pracovného práva aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako to uvádza vyššie citovaná literatúra. Uviedol, že účelom rozväzovacej podmienky nie je obchádzanie zákona a úmysel vyhnúť sa zaplateniu odstupného podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že nárok na odstupné vzniká až po 2 rokoch trvania pracovného pomeru, zatiaľ čo dočasné pridelenie môže v zmysle ustanovenia § 58 ods. 6 Zákonníka práce trvať maximálne 24 mesiacov, čo už ipso facto vylučuje, aby dočasne pridelenému zamestnancovi v akomkoľvek okamihu skončenia pracovného pomeru vznikol nárok na odstupné, a preto je motív obchádzania zákona vylúčený už samotným znením zákona a ide o účelovú interpretáciu súdu prvej inštancie v snahe umelo podporiť svoju neudržateľnú argumentáciu. Poukázal aj na nesprávnu citáciu § 58 ods. 2 až § 58 ods. 11 Zákonníka práce, keďže ich znenie v bodoch 40 až 49 rozsudku vôbec nezodpovedá zneniu príslušných ustanovení Zákonníka práce, tak ako sú tieto vyhlásené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a aké bolo ich znenie v rozhodujúcom čase (t. j. v čase vzniku a skončenia dočasného pridelenia), pričom túto citáciu nemožno vykladať ani ako voľnú interpretáciu predmetných ustanovení Zákonníka práce a ide o svojvoľné uvedenie ustanovení Zákonníka práce bez akejkoľvek opory v platnom znení Zákonníka práce, z čoho je zrejmé, že súd prvej inštancie nepozná právo a keď ho nepozná, tak ho logicky nemôže ani správne interpretovať. Poukázal na skutočnosť, že vychádzajúc z uvedených záverov možno právnu úpravu odkladacích a rozväzovacích podmienok tak, ako je obsiahnutá v ustanovení § 36 Občianskeho zákonníka, aplikovať aj na oblasť pracovnoprávnych vzťahov, keďže Zákonník práce neobsahuje v tomto smere žiadnu osobitnú úpravu a ani neobsahuje výslovný zákaz aplikácie ustanovenia § 36 Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy. Namietol, že už v konaní pred súdom prvého stupňa (súd prvej inštancie) poukázal na okolnosť, že žalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa možno podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce domáhať jedine v prípade skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo skončením dohodou a nakoľko ide o taxatívny výpočet spôsobov skončenia pracovného pomeru, medzi ktorými sa skončenie pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú nenachádza a tento výpočet nemožno rozšíriť ani extenzívnym výkladom, ako to činí súd prvej inštancie (bod 65. rozsudku) s tým, že otázka vzťahu žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a žaloby o určenie, že pracovný pomer trvá je rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 1Cdo/193/2005, ktorý bol aj publikovaný v časopise Zo súdnej praxe 53/2007) riešená tak, že pokiaľ ku skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť iným spôsobom než uvedeným v § 59 ods. 1 Zákonníka práce, neprichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 77 Zákonníka práce, a preto sa účastník môže domáhať určenia existencie pracovného pomeru všeobecnou žalobou podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti § 137 písm. c/ C. s. p.), keď závery tohto rozhodnutia možno plne vztiahnuť aj na posudzovaný sporný prípad. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa odchýlil aj od rozhodovacej praxe Krajského súdu Bratislava (viď napr. rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 25C/209/2008 alebo rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 14Co/128/2006 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 27C/185/2006) s tým, že prvostupňový súd v rozpore so zákonným ustanovením § 77 Zákonníka práce a citovanou judikatúrou subsumoval právnu ochranu zamestnanca pod ust. § 77 Zákonníka práce (bod 65. rozsudku) a navrhol zmenu prvého výroku napadnutého rozsudku tak, že žaloba bude v tejto časti zamietnutá. Namietol, že prvostupňový súd sám z vlastnej iniciatívy bez právneho základu a bez návrhu žalobcu subsumoval právny vzťah sporových strán pod ustanovenie § 77 Zákonníka práce a určil, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 13. 01. 2020 na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17. 03. 2020 je neplatné, napriek tomu, že žalobca žiadal určenie, že k skončeniu pracovného pomeru nedošlo a z pohľadu hmotného práva ide o správne naformulovaný petit, ktorý obstojí tak v čase podania žaloby, ako aj v čase vyhlásenia rozsudku. Uviedol, že ide opätovne zo strany súdu prvej inštancie o účelovú dezinterpretáciu, tento krát uplatneného nároku žalobcu, nakoľko ním sformulovaný petit si nežiadal žiadnu „pomocnú barličku“ v podobe súdom prvej inštancie zvolenej konštrukcie. Poukázal na skutočnosť, že pri určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa využíva zásada tzv. relatívnej neplatnosti, ktorá je založená na vyvrátiteľnej domnienke platnosti tohto právneho úkonu, čo znamená, že relatívne neplatný právny úkon spôsobuje následky, akoby bol platný, ak nebol zbavený predmetných následkov, ktorých môže byť zbavený rozhodnutím súdu alebo tým, že ho účastníci po vzájomnej dohode uznajú za neplatný, z dôvodu ktorého pri domáhaní sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru platí, že pracovný pomer skončil, pokiaľ súd nerozhodne o neplatnosti jeho skončenia. Poukázal na to, že Najvyšší súd SR rozhodol, že ak nedôjde k určeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce, vychádza sa z toho, že pracovný pomer bol skončený platne s tým, že v zmysle judikatúry a odbornej literatúry ustanovenie § 77 Zákonníka práce priznáva účastníkom pracovnoprávneho vzťahu možnosť uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru; tým je však zároveň z aspektu ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti § 137 písm. c/ C. s. p.) vylúčené, aby sa niektorý z nich domáhal z rovnakého právneho dôvodu žalobou podanou v zmysle ust. § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti § 137 písm. c/ C. s. p.) určenia, že pracovný pomer trvá. Uviedol, že petit žaloby podanej žalobcom bol jednoznačne formulovaný za účelom určenia, že k skončeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi nedošlo, a teda z jeho strany malo ísť o nulitný právny úkon v dôsledku jeho absolútnej neplatnosti, avšak prvostupňový súd vo výroku I. rozsudku určil neplatnosť právneho úkonu vo svetle ust. § 77 Zákonníka práce, a teda ho sankcionoval relatívnou neplatnosťou. Poukázal na nesúlad znenia rozsudku vyhláseného na pojednávaní dňa 01. 12. 2020 s doručeným znením rozsudku, a to v časti úrokov z omeškania, kde vo vyhlásenom znení priznal žalobcovi pri každej ním uplatnenej sume úroky z omeškania od 21. 05. 2020, zatiaľ čo v písomnom vyhotovení rozsudku jednotlivo od 21. 05. 2020 až 21. 09. 2020. Namietol, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, nakoľko rozsudok je nedostatočne a rozporne odôvodnený (III. ÚS 311/07, III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06), keď vnútorná rozporuplnosť je viditeľná napríklad aj z bodu 62. rozsudku, kde prvostupňový súd uvádza, že dojednanie rozväzovacej podmienky trvania pracovného pomeru je absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, avšak napriek tomu ďalej v odôvodnení (bod 64, 65) a vo výroku I. rozsudku posudzuje neplatnosť podľa ust. § 77 Zákonníka práce, a teda ako neplatnosť relatívnu. K tvrdeniu súdu prvej inštancie v bode 65 rozsudku („žalobca nemal inú možnosť, ako domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe oznámenia zo dňa 17 03. 2020 aplikujúc § 77 Zákonníka práce“), žalovaný uviedol, že opomenul, že žalobca sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru nedomáhal, nakoľko sa domáhal určenia, že pracovný pomer účastníkov sa napadnutým úkonom neskončil. 3. Žalobca, ktorému súd prvej inštancie lehotu na vyjadrenie sa k odvolaniu, ktoré mu bolo doručené dňa 28. 12. 2020 predĺžil, sa k nemu nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. apríla 2021 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. 5. Odvolací súd rozsudok v jeho napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.), pretože súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 6. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutie považuje za logické, presvedčivé a zrozumiteľné, pričom je nutné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán (v tomto prípade žalovaného), ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (podobne aj rozhodnutia IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 Dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd sa vyššie uvedenými zásadami riadil a svoje rozhodnutie náležite, podrobne a najmä presvedčivo odôvodnil (v súlade s ust. § 220 ods. 2 C. s. p.), pričom sa dostatočne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci podstatnými skutočnosťami, resp. so všetkými námietkami žalovaného, ktoré v konaní prezentoval, a preto sa nestotožnil s jeho tvrdením, že napadnutý rozsudok je nedostatočne a rozporne odôvodnený, nakoľko z hľadiska zákonom vyžadovaných náležitostí na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 220 ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa tieto zákonom vyžadované náležitosti. Z jeho obsahu je zrejmé, čoho sa žalobca žalobou domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadrili žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozsudku. K tvrdeniu žalovaného, že nesprávna citácia zákonných ustanovení § 58 ods. 2 až 11 Zákonníka práce v napadnutom rozsudku znamená, že súd prvej inštancie nepozná právo, a preto ho ani nemôže správne interpretovať, odvolací súd uvádza, že síce ide o zrejmú chybu, ktorej sa prvoinštančný súd dopustil, avšak táto očividná nesprávnosť v kontexte so zrozumiteľným odôvodnením rozsudku, nespôsobila ani jeho zmätočnosť a ani jeho rozporuplnosť. 8. K tvrdeniu žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. 9. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým určil, že skončenie pracovného pomeru, založeného pracovnou zmluvou uzavretou medzi žalobcom a žalovaným dňa 13. 01. 2020, na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17. 03. 2020 je neplatné a zároveň priznal žalobcovi náhradu mzdy vo výške 4. 747, 95 eur s príslušenstvom. 10. V konaní nebolo sporným, že žalobca (štátny príslušník Ukrajiny s povolením na pobyt do 31. 08. 2020) uzavrel dňa 13. 01. 2020 so žalovaným pracovnú zmluvu a dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca na dobu určitú do 31. 08. 2020, s nástupom do práce dňa 13. 01. 2020 (na základe ktorej bol žalobca dočasne pridelený na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi DHL Exel Slovakia, s.r.o., so sídlom Diaľničná 2, 903 01 Senec). 11. Z obsahu pracovnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu zároveň vyplýva, že sa v čl. III ods. 3.3 dohodli na rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa s tým, že splnením rozväzovacej podmienky (t. j. dňom uvedeným v oznámení užívateľského zamestnávateľa) pracovný pomer zanikne k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa a zároveň, že doba na ktorú sa dočasné pridelenie dohodlo, je doba trvania pracovného pomeru (čl. IV ods. 4.3 pracovnej zmluvy). 12. V posudzovanej veci je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné rozlišovať medzi dvoma právnymi inštitútmi a ich realizáciou, t. j. trvanie pracovného pomeru na určitú dobu a trvanie a ukončenie dočasného pridelenia zamestnanca, keď v danom prípade bol pracovný pomer žalobcu síce dohodnutý na konkrétnu určitú dobu, ale v dohode o dočasnom pridelení bola súčasne dohodnutá aj možnosť predčasného skončenia dočasného pridelenia, čím sa následne končí aj pracovný pomer. Možnosť predčasného ukončenia je formulovaná tak, že dočasné pridelenie sa končí okamihom, kedy agentúra oznámi zamestnancovi, že užívateľský zamestnávateľ nepotrebuje výkon jeho práce. Možnosť takto sa dohodnúť na predčasnom skončení vyplýva priamo z § 58 ods. 8 Zákonníka práce, podľa ktorého sa dočasné pridelenie končí uplynutím času, na ktorý sa dohodlo, pred uplynutím tohto času možno skončiť pridelenie dohodou účastníkov pracovného pomeru alebo jednostranným skončením na základe dohodnutých podmienok. 13. Pod právnym pojmom „doba“ slovenská právna teória i prax rozumie presne ohraničený časový úsek, počas trvania ktorého má niekto niečo konať, niečoho sa zdržať, alebo niečo strpieť, alebo uplynutie ktorej, spôsobuje určité právne následky (účinky), t. j. vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov. V oblasti pracovného práva je pojem doba spojený, resp. používaný, okrem iného aj v súvislosti s pra- covným pomerom na určitú dobu. Možnosť platne dohodnúť vymedzenie trvania pracovného pomeru na určitú dobu aj iným spôsobom ako určením konkrétneho dňa sa odvíja predovšetkým od súdnej pra- xe, ktorá predpokladá, že zmluvné strany sa dohodnú odchylne na okamihu, ktorý nebude vzbudzovať žiadnu pochybnosť o tom, kedy sa má pracovný pomer zamestnanca skončiť, hoci nie je vopred známe, kedy presne tento okamih nastane (napr. skončením pracovnej úlohy alebo iných prác, návratom ženy - zamestnankyne z materskej dovolenky a podobne). Takto dohodnutý pracovný pomer sa teda skončí právnou skutočnosťou/udalosťou, ktorou môže byť uplynutie dohodnutej doby, alebo okamih ukončenia pracovnej úlohy bez toho, aby zamestnávateľ uplatnil niektorý z taxatívne uvedených výpovedných dôvodov v Zákonníku práce. Okamih skončenia pracovného pomeru na určitú dobu v prípade predčas- ného ukončenia dočasného pridelenia podľa súdnej praxe nenastáva na základe právneho úkonu zamestnávateľa alebo zamestnanca, ale na základe objektívne určiteľnej skutočnosti vymedzenej v pracovnej zmluve, ktorá obmedzuje dĺžku trvania pracovného pomeru na určitú dobu. Touto objektívnou skutočnosťou je podľa názoru žalovaného ukončenie dočasného pridelenia, ktoré nastane v dôsledku oznámenia užívateľského zamestnávateľa, že nepotrebuje výkon prác agentúrnych zamestnancov, resp. žalobcu. 14. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné predovšetkým zodpovedať otázku, či ide o objektívne určiteľnú skutočnosť, alebo o svojvôľu subjektu, ktorý ani nie je účastníkom pracovného pomeru. V prípade bežných vymedzení určitej doby, ako je napr. návrat zamestnankyne z materskej dovolenky, zamestnanca z výkonu verejnej funkcie, možno hovoriť o objektívne určiteľnej skutočnosti, a to z toho dôvodu, že ide o skutočnosť, ktorá nezávisí len od rozhodnutia jedného z účastníkov pracovného pomeru. V prípade dočasného pridelenia, ktoré sa predčasne končí na základe rozhodnutia užívateľského zamestnávateľa, ide fakticky o jeho rozhodnutie, ktoré môže nastať kedykoľvek (možno uvažovať, či ide o jeho svojvôľu) a následne na základe ukončenia prác dochádza ku skončeniu pracovného pomeru. 15. Pracovný pomer na určitú dobu však predstavuje atypickú formu pracovného pomeru v porovnaní s pracovným pomerom na neurčitý čas spojenú s preukázateľnou neistotou trvalého zamestnania pre zamestnanca, a preto Zákonník práce v ďalších ustanoveniach § 48 Zákonníka práce uvádza ďalšie obmedzenia uzatvárania pracovného pomeru na určitú dobu ako neštandardnej formy zamestnáva- nia, ktorej existencia má byť skôr výnimočnou v životnom cykle zamestnanca. V uvedenej súvislosti je teda pracovný pomer na určitú dobu z časového hľadiska pevným (fixným) presne ohraničeným ob- dobím, počas ktorého je povinnosťou zamestnávateľa a zamestnanca plniť si povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru, a to do okamihu dohodnutej doby, ktorej uplynutím sa pracovný pomer skončil. 16. Uvedené potvrdzuje i spôsob počítania času v pracovnoprávnych vzťahoch vo vzťahu k dobe upravený v § 37 Zákonníka práce, podľa ktorého okrem iného aj doba, na ktorú boli obmedzené práva alebo povinnosti, sa začína prvým dňom a končí sa uplynutím posledného dňa určenej alebo dohodnutej doby, a preto doba, po ktorú bolo obmedzené na základe pracovnej zmluvy trvanie pracovného pomeru, má začínať prvý dňom a končiť sa uplynutím posledného dňa dohodnutej doby, čo znamená, že z dohodnutého obsahu pracovnej zmluvy, kde sa deklaruje, že sa uzatvára na určitú dobu, má byť zrejmý okamih vzniku pracovného pomeru a okamih jeho skončenia v podobe objektívnej určiteľnej skutočnosti, ktorá nastane nezávisle od vôle zamestnávateľa a zamestnanca. Vychádzajúc i zo subsidiárnej pôsobnosti všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy, ktoré nie sú upravené v prvej časti Zákonníka práce, ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyžaduje na platnosť právneho úkonu jeho určitosť. Právny úkon je neurčitý, ak jeho obsah je vecne nejasný. Náležitosti tejto určitosti pri pracovnom pomere na dobu určitú definuje § 48 ods. 1 Zákonníka práce formou výslovného dohodnutia doby jeho trvania. 17. Objektívne určiteľnou skutočnosťou vo vzťahu k dobe trvania pracovného pomeru s prihliadnutím i na znenie doložky 311 smernice Rady 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorá je záväzná i pre Slovenskú republiky, je priamy časový údaj, splnenie určitej úlohy alebo určitá udalosť, nakoľko práve vymedzenie doby trvania pracovného pomeru objektívne určiteľným spôsobom odlišuje pracovný pomer na určitú dobu od pracovného pomeru na neurčitý čas. 18. Z § 58 ods. 3 prvá veta Zákonníka práce vyplýva, že písomná dohoda o dočasnom pridelení uzatvorená medzi zamestnancom a agentúrou dočasného zamestnávania ako zamestnávateľom musí obsahovať najmä názov a sídlo užívateľského zamestnávateľa; deň, keď dočasné pridelenie vznikne a dobu, na ktorú sa dočasné pridelenie dohodlo, druh práce, miesto výkonu práce, mzdové podmienky a podmienky jednostranného ukončenia výkonu práce pred uplynutím doby dočasného pridelenia. V poslednej vete tohto odseku sa výslovne konštatuje, že tieto náležitosti musí obsahovať aj pracovná zmluva uzatvorená medzi agentúrou dočasného zamestnávania a zamestnancom, ak sa táto pracovná zmluva uzatvára na určitú dobu. Takáto právna konštrukcia pritom explicitne diferencuje medzi pracovným pomerom uzatvoreným na určitú dobu a na neurčitý čas medzi agentúrou dočasného pridelenia a zamestnancom s ohľadom na uvádzanú skutočnosť, že skončenie dočasného pridelenia u konkrétneho užívateľského zamestnávateľa nespôsobuje a ani nemôže spôsobiť aj subsidiárny zánik pracovného pomeru. 19. Pracovný pomer dohodnutý od určeného dňa do skončenia výkonu prác u užívateľského zamest- návateľa nemôže v žiadnom ohľade predstavovať požadovanú objektívnu skutočnosť, ktorá je spôsobi- lá vyvolať skončenie pracovného pomeru na určitú dobu so zamestnancom a ani s ním predčasne ukon- čiť dočasné pridelenie. V tomto prípade ukončenie objednávky (skončenie výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa) predstavuje skutočnosť, ktorá má vplyv na obchodno-právny vzťah medzi agentúrou a užívateľským zamestnávateľom, ktorý je regulovaný dohodou o dočasnom pridelení zamestnancov podľa § 58a Zákonníka práce, resp. ide z pohľadu užívateľského zamestnávateľa o podmienku, na zá- klade ktorej užívateľský zamestnávateľ môže vo vzťahu k zamestnávateľovi zamestnanca napr. v po- dobe agentúry dočasného zamestnávania predčasne skončiť dočasné pridelenie, a to pred uplynutím doby dočasného pridelenia, ktorá má byť taktiež obsiahnutá v dohode podľa § 58a Zákonníka práce. 20. Z hľadiska pracovnoprávneho vzťahu by ale bolo možné uvažovať o tom, že medzi agentúrou a jeho zamestnancom je ukončenie objednávky na výkon prác zo strany užívateľského zamestnávateľa len právnym dôvodom pre agentúru ako zamestnávateľa na realizáciu právneho úkonu voči zamestnancovi, ktorým je jednostranné ukončenie dočasného pridelenia, a to pred uplynutím dohodnutej doby dočas- ného pridelenia. Jednostranné ukončenie dočasného pridelenia je právny úkon, ktorého uplatnením a doručením zamestnancovi zaniká dočasné pridelenie, a to pred uplynutím dohodnutej doby. Súčasne ním dochádza k ďalšej zmene obsahu pracovného pomeru a nie k skončeniu pracovného pomeru na určitú dobu, ktorého základným znakom je to, že objektívne určiteľná skutočnosť je taká skutočnosť, ktorá spôsobuje zánik pracovného pomeru bez toho, aby sa na ukončenie pracovného pomeru vyžadoval právny úkon zo strany zamestnávateľa zamestnanca. 21. To, že právny úkon v podobe jednostranného ukončenia dočasného pridelenia je nevyhnutné realizovať voči zamestnancovi, ktorý bol dočasne pridelený na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi, vyplýva z ustanovenia § 58 ods. 8 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže ukončiť dočasné pridelenie zamestnanca u užívateľského zamestnávateľa pred uplynutím dojednanej doby dočasného pridelenia v prípade, že užívateľský zamestnávateľ ukončí objednávku na výkon prác zamestnanca. Za takýto právny úkon nemožno považovať oznámenie agentúry zamestnancovi, že sa končí dočasné pridelenie, pretože toto oznámenie má často len ústnu formu a v prípade, ak je aj písomná forma, neobsahuje žiadny dôvod. Objavuje sa otázka, či takýto spôsob skončenia je v súlade s medzinárodným pracovným právom, ktoré vyžaduje, aby nedochádzalo k bezdôvodnému skončeniu pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Ukončenie objednávky samo o sebe nespôsobuje ukončenie dočasného pridelenia vo vzťahu k zamestnancovi, a tým skončenie pracovného pomeru, ale zakladá pre agentúru právny dôvod na uplatnenie jednostranného ukončenia dočasného pridelenia, neuplatnením ktorého sa nemôže skončiť dočasné pridelenie a ani pracovný pomer. Súčasne to nemôže spôsobovať skončenie pracovného pomeru na „určitú dobu“ uplynutím doby aj z toho dôvodu, že zamestnávatelia v praxi vôbec neuplatňujú postup v zmysle § 58 ods. 8 Zákonníka práce v spojení s § 38 ods. 1 a 4 Zákonníka práce, t. j. realizovať právny úkon, ktorým je jednostranné ukončenie pracovného pomeru. 22. Z vyššie uvedeného výkladu preto podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva jednoznačne správny právny záver prvoinštančného súdu konštatujúci absolútnu neplatnosť rozväzovacej podmienky, ktorá viazala skončenie pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú na skončenie dočasného pridelenia žalobcu. 23. Nebolo možné stotožniť sa ani s odvolacom námietkou žalovaného, tvrdiaceho, že prvoinštančný súd sám z vlastnej iniciatívy bez právneho základu a bez návrhu žalobcu subsumoval právny vzťah sporových strán pod ustanovenie § 77 Zákonníka práce a určil, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 13. 01. 2020 na základe jeho oznámenia zo dňa 17. 03. 2020 je neplatné, napriek tomu, že žalobca žiadal určenie, že k skončeniu pracovného pomeru nedošlo, nakoľko ako správne uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, žalobným petitom požadované určenie by z dôvodu zmluvne dohodnutého uzavretia pracovného pomeru na dobu určitú nemalo právne opodstatnenie. 24. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, že dohodnutie trvania pracovného pomeru na určitú dobu vo forme „do skončenia výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa a rovnaké dohodnutie doby dočasného pridelenia vo forme „do skončenia výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa smeruje k záveru o obchádzaní § 48 ods. 1 a 9, § 38 ods. 1 a 4, § 58 ods. 3 a 8 a § 59 Zákonníka práce. Ak by totiž bolo možné vyššie uvedené nekonkrétne vymedzenie určitej doby a skončenie pracovného pomeru závislé od svojvôle iného subjektu než sú účastníci pracovného pomeru, došlo by fakticky obchádzaniu spôsobov skončenia pracovného pomeru v § 59 Zákonníka práce, ktoré Zákonník práce vymedzuje ako taxatívne a nepripúšťa možnosť odchýliť sa od nich. Formou takéhoto určenia „určitej doby“ zo strany agentúry dočasného zamestnávania by sa stierali elementárne rozdiely medzi uzatváraním pracovného pomeru na určitú dobu a na neurčitý čas. Možno uviesť, že uzatvárané pracovné pomery na dobu určitú vrátane dohôd o dočasnom pridelení s agentúrnymi zamestnancami s uvedením formulácie ich skončenia v podobe „do skončenia výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa“, sú dohodnuté v rozpore s právnym poriadkom, a preto správne petit žaloby vlastnou aktivitou modifikoval priamo súd prvej inštancie a určil neplatnosť tohto právneho úkonu žalovaného. 25. K námietke žalovaného v podanom odvolaní o nesúlade výroku rozsudku vyhláseného na pojednávaní s písomne vypracovaným rozsudkom odvolací súd uvádza, že odvolací súd porovnaním zápisnice o pojednávaní zo dňa 01. 12. 2020 (viď č. l. 62 spisu) nezistil žiadnu vytýkanú nezrovnalosť, nakoľko vyhlásený výrok je identický s výrokom písomne vyhotoveného rozsudku, a preto túto argumentáciu posúdil ako bezdôvodnú. 26. Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúceho všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa aj správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a nakoľko žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, keď iba zopakovali svoje tvrdenia z prvoinštančného konania, ohľadne ktorých však súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, a keďže odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje odpovede na všetky argumenty uvádzané žalovaným v odvolaní a odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, 2 C. s. p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi plne úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).