Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/210/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1509205795 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Šiffalovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1509205795.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: R. Š. - ŠEMI, L. Dérera 37, 831 01 Bratislava, IČO: 44 396 911, zastúpený: JUDr. Jana Kompišová, advokátka, Komárnická 36, 821 02 Bratislava, proti žalovanému: FIBI, s.r.o., Budatínska 17, 851 05 Bratislava, IČO: 35 845 821, zastúpený: JUDr. Tomáš Vaňo, advokát, Námestie SNP 23, 811 01 Bratislava, o zaplatenie 4.236,26 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 29Cb/164/2009-732 zo dňa 04.04.2018, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave opravuje označenie žalobcu v záhlaví rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 29Cb/164/2009-732 zo dňa 04.04.2018 tak, že namiesto: „R. Š., V.. XX.XX.XXXX, P. K.. E. XX, XXX XX P.“ má byť: „R. Š. - ŠEMI, L. Dérera 37, 831 01 Bratislava, IČO: 44 396 911“. II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 29Cb/164/2009-732 zo dňa 04.04.2018 p o t v r d z u j e . III. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 21.04.2009 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 2.132,73 Eur s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 05.09.2008 uzavrel Zmluvu o sprostredkovaní podľa § 642 a nasl. Obchodného zákonníka, predmetom ktorej bolo sprostredkovanie predaja tovaru tretím osobám v prospech žalovaného. Za sprostredkovateľskú činnosť si žalobca so žalovaným dohodol províziu vo výške 40-50 % z výnosov realizovaných obchodných prípadov. Žalobca uviedol, že v súlade so zmluvou vystavil žalovanému faktúru č. XXXXXXX za mesiac november 2008 na sumu 64.250,50 Sk (2.132,73 Eur). Táto suma mala vychádzať z podkladov, ktoré žalobcovi v mesiaci december 2008 (ale aj september a október 2008) poskytol žalovaný, ktorý jediný disponuje údajmi potrebnými na fakturáciu. Žalovaný faktúru neuhradil. 3. Súd vydal dňa 22.05.2009 platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor s odôvodnením, že predmetná faktúra bola duplicitne vystavená, a provízia za tento mesiac bola riadne uhradená. Zároveň uviedol, že žalovaný má voči žalobcovi pohľadávku titulom bezdôvodného obohatenia, ktorá vznikla vyplatením a prijatím neoprávnených provízií, na ktoré žalobca nemá právo. Uviedol, že provízia prináleží sprostredkovateľovi a vzťahuje sa len na obchodné prípady, resp. len na uzavreté sprostredkúvané zmluvy o predaji tovarov s tretími osobami, ktoré sa realizovali výlučne činnosťou sprostredkovateľa. Žalobca v období september 2008 až január 2009 si nezákonne nárokoval provízie, ktoré mu neparili a ktoré mu aj žalovaný vyplatil. Malo ísť o obchodné prípady klientov, ktorých si zabezpečil výlučne žalovaný a žalobca na týchto prípadoch žiadnym spôsobom neparticipoval. 4. Po prvom pojednávaní upravil žalobca žalobný petit rozšírením žaloby tak, aby výška provízie zodpovedala zmluve o sprostredkovaní, kde je výška provízie dohodnutá vo výške 40 % - 50 % z výnosu. Nakoľko žalobca má nárok na zaplatenie minimálne nesporných 40 %, rozšíril v tomto smere svoj návrh vo vzťahu k faktúre č. XXXXXXX, ktorej úhrada je predmetom tohto sporu, ako aj k faktúram, ktoré boli síce žalovaným uhradené, avšak žalobca fakturoval menej ako 40 % z výnosov, na čo mu vznikol podľa zmluvy nárok. 5. Žalovaný namietal, že žalobca za klientov INFORAMA, FINAGRO, ČESMAD, NBS, BASF, WÜSTENROT A RAMAT nemá zákonný nárok na sprostredkovateľskú províziu vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný spolupracoval s týmito spoločnosťami dávno pred uzavretím predmetnej sprostredkovateľskej zmluvy, a to pred dátumom 05.09.2008 a tiež z dôvodu, že pre týchto klientov žalobca nikdy žiadne obchody nesprostredkoval. Ďalej dal do pozornosti konajúceho súdu otázku nekalej súťaže, ktorej sa podľa neho dopúšťal žalobca pri svojej činnosti, a to konkrétne vyvolanie nebezpečenstva zámeny. Žalovaný uviedol, že žalobca pri svojej činnosti používal obchodné meno a osobitné označenie žalovaného, ktoré v zákazníckych kruhoch platia pre určitý podnik a vyvolávali u zákazníkov žalovaného a jeho klientov nebezpečenstvo zámeny. Rovnako poukázal na parazitovanie na povesti žalovaného, kde žalobca pri svojej sprostredkovateľskej činnosti využíval dobrú povesť žalovaného, jeho výrobkov s cieľom získať pre výsledok vlastného podnikania prospech, ktorý by inak nedosiahol. 6. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 29Cb/164/2009-567 zo dňa 10.09.2014 žalobe vyhovel. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 4Cob/65/2015-615 zo dňa 29.09.2016 rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že úlohou súdu bude opätovne posúdiť vznik nároku žalobcu na odmenu s ohľadom na splnenie podmienok uvedených v § 659 a 659a Obchodného zákonníka a jednoznačne ustáliť povahu nároku žalobcu, či ide o nárok vyplývajúci z uzavretej Zmluvy o obchodnom zastúpení alebo z inominátnej zmluvy a v prípade, ak dospeje k záveru, že žalobcovi patrí odmena, jej výšku riadne odôvodniť. 7. V konaní vykonal súd prvej inštancie dokazovanie dôkazmi uvedenými v odôvodnení rozhodnutia, vrátane výsluchu svedkov, ktorí mali pracovný vzťah k jednotlivým spoločnostiam, s ktorými mal žalobca obstarať uzavretie obchodov, ako aj pracovníkov žalovaného. Súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 652 ods. 1, § 654 ods. 1, § 655 ods. 1, § 659 ods. 1, 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 255, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Prihliadal pritom na čl. II, III Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 05.09.2008. 8. Poukázal na to, že v poslednom vyjadrení žalovaný namietal absolútnu neplatnosť Zmluvy o sprostredkovaní z dôvodu absencie slobodnej vôle strán takúto zmluvu uzatvoriť, pričom tento zmluvný vzťah účelovo nahradil pracovnoprávny vzťah a tento simulovaný právny úkon obchádza ak nie priam odporuje právnym normám. Za nesporné súd považoval, že žalobca bol zamestnancom žalovaného a po vzájomnej dohode sa jeho pracovnoprávny vzťah zmenil na zmluvný vzťah. Uviedol, že nie každá takáto zmena musí nutne znamenať obchádzanie zákona, prípadne nedostatok vôle takúto zmenu urobiť, a to na oboch zmluvných stranách. Súd konštatoval, že ani jedna zo strán sporu neuviedla také skutkové tvrdenia a neoznačila dôkazy na ich preukázanie, ktoré by nasvedčovali neplatnosti právneho úkonu, resp. existenciu simulovaného právneho úkonu. Po tom ako súd dospel k záveru, že Zmluva o sprostredkovaní uzavretá medzi stranami sporu nie je absolútne neplatným právnym úkonom, posudzoval zmluvný typ tejto zmluvy. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o obchodnom zastúpení, nakoľko úlohou žalobcu bolo sprostredkovať pre žalovaného uzatvorenie zmlúv o dodávke tovaru s tretími osobami ako sústavnú činnosť. 9. Predpokladom pre vznik nároku na zaplatenie odmeny je činnosť obchodného zástupcu smerujúca k uzavretiu obchodu medzi treťou osobou a zastúpeným. V prvom rade sa teda súd zaoberal otázkou vzniku nároku žalobcu na províziu z pohľadu vykonávania činnosti obchodného zástupcu. Žalobca v konaní svedeckými výpoveďami ako aj čestnými vyhláseniami preukazoval vykonanie činnosti v prospech žalovaného, v dôsledku ktorej malo dôjsť k uzavretiu obchodov. Ako vyplynulo zo svedeckých výpovedí, väčšina zo spoločností, ktoré boli obchodnými partnermi žalovaného, spolupracovala so žalovaným ešte pred tým, než vznikol pracovný vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Ich spolupráca sa neodvíjala od konkrétnej činnosti žalobcu, išlo o dlhodobú spoluprácu a žalobcu vnímali len ako kontaktnú osobu vo vzťahu k žalovanému, nie ako obchodného zástupcu, ktorý sprostredkoval konkrétne obchody. V tomto smere vypovedali svedkovia S.. Y. I., V. Č., D. Q. a S.. R. X.Ň.. Svedok R. V. sám kontaktoval žalobcu a prostredníctvom neho objednával reklamné predmety, nevedel, či bol zamestnancom žalovaného alebo vykonával sprostredkovateľskú činnosť. Svedok S.. R. P. uviedol, že o tom, s kým bude marketingové oddelenie spolupracovať, rozhodli majitelia spoločnosti a toto rozhodnutie nebolo jeho rozhodnutím, žalobcu považoval za výkonný článok a kontaktnú osobu žalovaného. Ani jeden z týchto svedkov jednoznačne nepotvrdil, že k uzavretiu obchodu so žalovaným došlo práve činnosťou žalobcu. Tento bol považovaný svedkami za kontaktnú osobu vo vzťahu k žalovanému, a nie ako samostatný podnikateľský subjekt konajúci v mene žalovaného na základe zmluvy o obchodnom zastúpení. Svedkyňa K. L. si osobu žalobcu nepamätala a svedkyňa Y.. Ľ. Y. uviedla, že k spolupráci so žalovaným došlo na základe vyhlásenia verejného obstarávania, ktorú vyhral žalovaný a taktiež jej svedecká výpoveď nepreukázala a ani nemohla preukázať, vzhľadom na charakter tohto obchodného prípadu, aktívnu činnosť žalobcu pri obstaraní tohto obchodu. Žalobca sa síce podieľal na realizácii obchodu, avšak nie na jeho obstaraní. Svedkyňa S. Z. zo spoločnosti Finagro taktiež uviedla, že so žalobcom nikdy nespolupracovala a pokiaľ potrebovala obstarať reklamné predmety, vždy kontaktovala žalovaného. Svedkyňa K. R. potvrdila, že spoločnosť Wüstenrot ako klienta žalovaného priviedla ona, a nie žalobca. Podľa súdu z týchto svedeckých výpovedí navyše nevyplynulo, či sa žalobca vôbec podieľal na obstaraní konkrétnych obchodov, z ktorých provízie sú predmetom tohto sporu. Súd uviedol, že nepostačuje, že svedkovia žalobcu poznali ako osobu spolupracujúcu, resp. pracujúcu pre žalovaného, pre posúdenie vzniku nároku na províziu z konkrétnych obchodov bolo potrebné preukázať, že žalobca realizáciu konkrétnych obchodov obstaral. 10. Svedkyňa D. R. vo svojej výpovedi uviedla, že ona sama hľadala kontakt na žalobcu po jeho odchode z predchádzajúcej reklamnej agentúry. Tento kontakt aj našla, nakontaktovala sa na neho a chcela s ním ďalej spolupracovať. O tejto skutočnosti bol oboznámený aj žalovaný, a žalobca bol svedkyni žalovaným aj pridelený. Z tejto výpovede podľa súdu vyplýva, nie žalobca, ale svedkyňa vyvinula kroky k spolupráci so žalovaným. Navyše svedkyňa poznala žalovaného ešte pred nástupom žalobcu do pracovného pomeru so žalovaným, o čom svedčí Zmluva o sprostredkovaní zo dňa 02.01.2008, ktorú uzavrela svedkyňa so žalovaným a ktorá je obsahovo veľmi podobná zmluve, ktorú mal uzavretú žalovaný so žalobcom. Podpis tejto zmluvy sa svedkyňa pokúsila vysvetliť čestným prehlásením zo dňa 08.09.2017, ktoré opisuje dej nesúvisiaci so skutkovým stavom tohto sporu. V tomto čestnom prehlásení je však uvedené, že po skončení činnosti žalobcu pre žalovaného urobila svedkyňa ešte zopár obchodov so žalovaným, avšak nebola spokojná. Provízie, ktoré sú predmetom tohto sporu, sú províziami z posledného obdobia pôsobenia žalobcu pre žalovaného, a teda nie je zrejmé, či svedkyňa nerealizovala tieto obchody priamo so žalovaným bez účasti žalobcu, nakoľko tento spoluprácu so žalovaným v tom čase už ukončil. Súd konštatoval, že ani táto svedkyňa nepotvrdila, že konkrétne obchody, ktoré boli uzavreté medzi ňou a žalovaným, boli uzavreté v dôsledku činnosti žalobcu. Ďalej poukázal na to, že svedkovia R. L., N. P. a R. Q. potvrdili, že žalobcu poznajú, vykonával činnosti či už ako zamestnanec žalovaného alebo v inom právnom postavení, k tomu, či skutočne aj sprostredkoval uzavretie jednotlivých obchodov sa však vyjadriť nevedeli. 11. Čo sa týka predložených čestných vyhlásení spoločností, s ktorými mal uzavrieť obchody žalovaný pričinením žalobcu, stotožnil sa súd s názorom žalovaného, že tieto sú nedôveryhodné. Všetky čestné vyhlásenia obsahujú rovnaký text a väčšina z nich je rovnakého dátumu. Navyše ani jedno z čestných prehlásení nekonkretizuje obchod, ktorý mal žalobca sprostredkovať, a teda či provízia za tento „predmetný obchod“ je predmetom tohto sporu. Napríklad svedok S.. R. P. v čestnom vyhlásení prehlásil, že na objednávkach a dodávkach tovaru v období od septembra 2008 do januára 2009 sa sprostredkovaním podieľala živnostníčka R. Š. - ŠEMI, a preto došlo k uzavretiu predmetného obchodu. Vo svojej svedeckej výpovedi však svedok uviedol, že o spolupráci so žalobcom aj so žalovaným rozhodli majitelia spoločnosti a považoval ju za kontaktnú osobu, a jej pracovnému zaradeniu nevenoval pozornosť. 12. Za nepochybné súd považoval, že každý obchodný zástupca vyvíja činnosť, výsledkom ktorej má byť uzavretie obchodu zastúpeným s treťou osobou. Avšak nie vždy je výsledkom takejto činnosti aj skutočne uzavretie obchodu. Za činnosť, ktorá smeruje k uzavretiu obchodu však obchodnému zástupcovi nepatrí odmena, úspech či neúspech takejto činnosti je podnikateľským rizikom obchodného zástupcu. Obchodnému zástupcovi patrí dohodnutá odmena len v prípade, ak v dôsledku jeho činnosti došlo k uzavretiu obchodu. V prejednávanom prípade by vznikol žalobcovi nárok na províziu v zmysle čl. III Zmluvy z výnosov realizovaných obchodných prípadov a nie za činnosti smerujúce k realizácii obchodných prípadov, ktoré žalobca nepochybne vykonával, a to bez ohľadu na to za akých podmienok tieto činnosti vykonával. Dospel k záveru, že žalobcovi nemohol vzniknúť ani nárok na náhradu nákladov spojených s jeho činnosťou obchodného zástupcu podľa § 659 ods. 2 OBZ, nakoľko to nebolo v Zmluve dojednané, a navyše tento nárok by vznikol len popri nároku na províziu z obchodu, ktorého sa náklady týkajú. Vzhľadom na to, že žalobca v konaní nepreukázal vznik nároku na provízie fakturované faktúrou č. XXXXXXX, ktorá je predmetom tohto sporu, teda nepreukázal, že k uzavretiu obchodov medzi žalovaným a tretími osobami došlo v dôsledku jeho činnosti ako obchodného zástupcu v zmysle § 654 ods. 1 OBZ, súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Z tohto dôvodu sa súd nevenoval výške uplatnenej provízie. Úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. 13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Svoje podanie odôvodnil tým, že neboli splnené procesné podmienky podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. 14. Uviedol, že činnosť R.. Š. spočívala v tom, že vyšla v ústrety firme FIBI, s.r.o. a zo zamestnankyne sa transformovala na „živnostníčku“. R.. Š. sa od septembra 2008 osobne a len v záujme žalovaného starala o udržanie a rozširovanie zákazníckeho kmeňa, o management obchodovania, o spokojnosť zákazníkov, vrátane objednávania a dodávok tovaru (osobitne pri každom jednotlivom predaji), a osobne zabezpečovala všetko od prijatia objednávky až po dodanie tovaru tretej osobe - ňou získanému zákazníkovi firmy FIBI, s.r.o.. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/375/2008 zo dňa 18.06.2009, podľa ktorého je podstatné v konaní pri hodnotení činnosti sprostredkovateľa preukázať, či osoba, ktorá sa považuje za sprostredkovateľa, reálne vykonávala konkrétne činnosti. Potom aj v prípade, že by sprostredkovateľovi odmena za sprostredkovanie nepatrila, patrí mu odmena za tie činnosti, ktoré reálne vykonal (v prípadnom rámci iného záväzkového vzťahu). Zdôraznil, že účastníci zmluvného vzťahu si boli vedomí, že R.. Š. patrí odmena zo všetkých uzavretých obchodov, na ktorých participovala. V tomto zmysle vypracovala samotná FIBI, s.r.o. výpočty sprostredkovateľskej odmeny (za účasti svojej ekonómky R.. Q.). Konateľka a majiteľka s.r.o. FIBI (O.. Y.) osobne upravovala údaje v tabuľke - odsúhlasovala provízie a následne dávala príkazy na ich výplatu. Dôvodnosť nároku, podľa názoru žalobcu, jednoznačne potvrdila aj v konaní vypočutá svedkyňa R.. Q.. 15. Namietal, že súd prvej inštancie meritórne rozhodol v neprospech žalobcu, na jeho škodu, bez primerane racionálneho a presvedčivého vysvetlenia, bez pokusu objasniť odklon od ustálenej rozhodovacej činnosti súdov. Pritom aj odvolací súd v uznesení č.k. 4 Cob/65/2015 zo dňa 29.09.2016 uviedol, že zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným má charakter sústavnej činnosti a zodpovedá zneniu a obsahu zmluvy o obchodnom zastúpení, pričom v danom prípade žalobca ako obchodný zástupca vyvíjal činnosť v prospech žalovaného. Odvolací súd správne zdôraznil, že sprostredkovateľovi (analogicky obchodnému zástupcovi) patrí odmena nielen ak nájde nového/doposiaľ neznámeho uchádzača o uzavretie zmluvy, ale aj v prípade, ak pôsobí na uchádzača v záujme príkazcu. Za danej situácie nepriznať nárok žalobcovi a dokonca priznať náhradu trov žalovanému, považoval za nesprávne a nespravodlivé. Nazdával sa, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, a teda súd mal možnosť nepriznať žalovanému náhradu trov konania. Uviedol, že žalovaný dosiahol benefit tým, že žalobca pre neho pracoval, ale v danej súvislosti žalobcovi za jeho prácu nezaplatil. Mal za to, že aj keby zmluva o sprostredkovaní bola neplatná, zostáva platné dojednanie o výške odmeny pre R.. Š.. Žalobca ďalej uviedol, že treba uvažovať i tak, že ak by Krajský súd v Bratislave v čase rozhodovania o odvolaní žalovaného voči prvostupňovému rozsudku bol presvedčený, že nárok žalobcu nie je daný, bol by rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil. Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Cob/65/2015 zo dňa 29.09.2016 však nevyplýva, že by odvolací súd vyslovil nedôvodnosť nároku žalobcu - práve naopak, z odôvodnenia citovaného rozhodnutia vyplýva, že aj v prípade obchodných partnerov žalovaného, s ktorými žalovaný spolupracoval už predtým, a na ktorých pracoval žalobca, by mala žalobcovi patriť provízia. Zdôraznil, že v opakovanom prvostupňovom konaní nebolo vykonané žiadne také dokazovanie, z ktorého by vyplynula zmena - nedôvodnosť nároku žalobcu. Za danej situácie teda rozhodnúť v neprospech žalobcu a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, považoval za rozporné so závermi vykonaného dokazovania ako s platnou právnou úpravou a rozhodovacou činnosťou súdov. 16. Žalobca považoval za dokázané, že vykonával v záujme žalovaného práce v súvislosti so zabezpečovaním dodávky reklamných predmetov pre zmluvných partnerov žalovaného. To, že žalobca predmetné činnosti vykonával, podľa neho vyplýva zo záverov vykonaného dokazovania (najmä svedecké výpovede osôb, s ktorými žalobca pri dodávkach komunikoval, čestné prehlásenia predložené v danom zmysle žalobcom, svedecká výpoveď p. R.. Q., ako aj ostatné listiny nachádzajúce sa v spise). V ďalšom teda bolo potrebné zodpovedať otázku, akú čiastku má žalovaný v danej súvislosti uhradiť žalobcovi. V tomto zmysle je podľa neho mimoriadne významné, že existuje osobitná dohoda medzi účastníkmi o výške odmeny (40 až 50 percent zo zisku) a správnosť výpočtov odmeny potvrdila aj svedkyňa p. R.. Q.. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil niekoľko modalít výpočtov odmeny. Namietal, že súd síce z vykonaného dokazovania správne vyvodil, že žalobca pre žalovaného pracoval, ale nesprávne a nevysvetliteľne to nepovažoval za dôvod, aby žalovaný plnil v prospech žalobcu. Ak prvostupňový súd vedel, že vlastne je jedno, či a čo žalobca pre žalovaného vykonal, aj tak mu vôbec nič nepatrí, žalobcovi nebolo zrejmé, prečo vôbec vykonával rozsiahle dokazovanie, prečo 9 rokov pojednával, prečo nechal strany predkladať stále nové a nové výpočty, keď súd mohol bez akéhokoľvek dôkazu žalobu zamietnuť hneď na úvod. Okrem toho uviedol, že skutočnosť, že M. Šedivá vykonávala v rozhodnom období práce/činnosti pre žalovaného ani nebolo potrebné dokazovať, nakoľko v tom smere ide o zhodné tvrdenie účastníkov. Poukázal na znenie § 186 ods. 2 a § 151 ods. 1 CSP. 17. Žalobca ďalej namietal, že sa mu postupom prvostupňového súdu odňala možnosť konať pred súdom, lebo súd nerozhodoval súladne s právom účastníka na súdnu ochranu a spravodlivý proces, nezohľadnil verifikovateľne správne argumenty žalobcu a nevysporiadal sa s faktograficky i právne korektnými dôkazmi predkladanými a produkovanými pred súdom zo strany žalobcu. Súd v napadnutom rozsudku vybral z výpovedí svedkov len určité časti, isté podstatné momenty ale opomína. Dodal, že ak by sme uvažovali v rovine možnej neplatnosti obchodno-právneho vzťahu žalobcu a žalovaného a vnímali by sme žalobcu stále len ako zamestnanca žalovaného, tak treba mať osobitne na pamäti ochrannú funkciu pracovného práva vo vzťahu k zamestnancovi v pracovno-právnych vzťahoch. Za zásadnú otázku žalobca považoval, či mu za vykonané práce patrí odmena a v akej výške, súd sa však vôbec nezaoberal tým, na akú čiastku by žalobca mal nárok v súvislosti s ním vykonanou prácou a dospel k chybnému záveru, že žalobcovi vôbec nevznikol nárok na odmenu. Žalobca trval na tom, že jeho pričinením boli realizované obchody medzi žalovaným a tretími osobami/obchodnými partnermi, vďaka čomu žalovaný dosahoval zisk. Záver súdu, že žalobca nepreukázal realizáciu konkrétnych obchodov je podľa neho v rozpore s vykonaným dokazovaním. Zdôraznil, že p. O.. Y. a p. R.. Q. boli práve tými kompetentnými a vecne orientovanými osobami, ktoré v tom čase mali prehľad i kompetenciu potvrdiť, odsúhlasiť dôvodnosť nárokov p. R.. Š.. Pozornosť tiež upriamil na to, čo uviedla pred súdom, resp. v následnom čestnom vyhlásení z 09.09.2017 p. D.. R., ktorá detailne vysvetlila, ako prebiehalo obchodovanie, aké zásluhy na realizácii obchodných prípadov má žalobca. Skutočnosti uvedené v bode 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku sú, podľa žalobcu, zrejmou nesprávnosťou. 18. Okrem toho, vo vzťahu k výkladu contra proferentem a preferencii platnosti právneho úkonu ako všeobecným výkladovým pravidlám žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 243/2007 z 19.06.2008. Poukázal tiež na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 242/07 z júla 2008, nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 1774/14 z 09.12.2014, uznesenie Ústavného súdu ČR II. ÚS ČR 1471/2014 z 26.06.2014. Namietal, že v napadnutom rozsudku chýba zmienka o žalobcom predloženej konštantnej rozhodovacej činnosti súdov, súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s tým, prečo sa odklonil od judikovaných káuz, ani na akom právnom základe vec inak posúdil. V tejto súvislosti žalobca poukazoval napr. na argumenty z uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. 1 Cob 375/2008 z 18.06.2009. Okrem toho poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 4389/2009 z 20.11.2009 odkazujúci na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 403/03 z 17.08.2005, uznesenie Krajského súdu v Ústí nad Labem sp. zn. 10 Co 510,511,512/2004 z 24.08.2004 a nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS 335/2006 z 30.10.2007. Podľa žalobcu treba jednoznačne formulovať v akom právnom postavení ho súd vidí a aká odmena za jeho celkovú prácu mu mala patriť. Súd podľa neho ignoroval skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli a reálny stav vyhodnotil v rozpore s platným právom. Tvrdil, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie chýba úplné právne posúdenie prípadu, resp. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. ak odvolací súd dospeje k záveru, že nie sú dané podmienky na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel v zmysle predloženého petitu a súčasne žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy prvostupňového i odvolacieho súdneho konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku. 19. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 28.08.2018. Napadnutý rozsudok považoval za vecne správny a zákonný v procesnej ako aj hmotnoprávnej rovine. Zároveň sa pridržal všetkých svojich tvrdení a podaní v konaní. Uviedol, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, z čoho usudzoval svoj neoprávnený nárok, preto bola žaloba dôvodne zamietnutá. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal žalobcu k náhrade trov odvolacieho konania. 20. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 14.02.2019, v ktorom uviedol že nakoľko vyjadrenie žalovaného neobsahuje žiadnu vecnú argumentáciu, nie je ako reagovať. Pridržal sa podaného odvolania a jeho ostatných podaní a prednesov. 21. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo. 22. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k. 29Cb/164/2009-732 zo dňa 04.04.2018 je potrebné potvrdiť ako vecne správny. 23. Podľa § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. 24. Podľa § 652 OBZ, zmluvou o obchodnom zastúpení sa obchodný zástupca ako podnikateľ zaväzuje pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv (ďalej len „obchody“) alebo dojednávať a uzatvárať obchody v mene zastúpeného a na jeho účet a zastúpený sa zaväzuje zaplatiť obchodnému zástupcovi províziu. 25. Podľa § 654 ods. 1 OBZ, predmetom záväzku obchodného zástupcu je vyhľadávanie záujemcov o uzavretie obchodov, ktoré sú vymedzené v zmluve. 26. Podľa § 659 ods. 1 OBZ, obchodný zástupca má nárok na províziu dojednanú alebo zodpovedajúcu zvyklostiam v odbore činnosti podľa miesta jej výkonu s prihliadnutím na druh obchodu, ktorý je predmetom zmluvy. Províziou je aj odmeňovanie obchodného zástupcu vykonávané v závislosti od počtu alebo od úrovne obchodov. 27. Podľa § 659 ods. 2 OBZ, nárok na úhradu nákladov spojených so svojou činnosťou má obchodný zástupca popri provízii, len keď to bolo dojednané a ak nevyplýva zo zmluvy niečo iné, len keď mu vznikol nárok na províziu z obchodu, ktorého sa náklady týkajú. 28. Podľa článku II. Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 05.09.2008, predmetom zmluvy je sprostredkovanie zmluvy o predaji tovarov tretím osobám. Sprostredkovateľ zabezpečí pre záujemcu uzatvorenie zmlúv o dodávke tovaru. 29. Podľa článku III. Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 05.09.2008, záujemca sa zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi 40-50% provízie z výnosov realizovaných obchodných prípadov. 30. Podľa § 191 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 31. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 32. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 33. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 34. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava V č.k. 29Cb/164/2009-732 zo dňa 04.04.2018, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné: 35. Podľa § 224 CSP, súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania. 36. Odvolací súd zistil, že pri vyhotovovaní napadnutého rozhodnutia došlo k chybe v písaní, keď súd prvej inštancie v záhlaví napadnutého rozsudku uviedol nesprávne označenie žalobcu, keď namiesto „R. Š. - ŠEMI, L. Dérera 37, 831 01 Bratislava, IČO: 44 396 911“ uviedol „R. Š., V.. XX.XX.XXXX, P. K.. E. XX, XXX XX P.“. Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 224 CSP I. výrokom tohto rozhodnutia opravil označenie žalobcu v záhlaví rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 29Cb/164/2009-732 zo dňa 04.04.2018 tak, že namiesto: „R. Š., V.. XX.XX.XXXX, P. K.. E. XX, XXX XX P.“ má byť: „R. Š. - ŠEMI, L. Dérera 37, 831 01 Bratislava, IČO: 44 396 911“. 37. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 4.236,26 Eur s príslušenstvom a náhradu trov konania. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 29Cb/164/2009-567 zo dňa 10.09.2014 žalobe vyhovel. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 4Cob/65/2015-619 zo dňa 29.09.2016 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Následne súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, keď dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal vznik nároku na provízie fakturované faktúrou č. XXXXXXX, ktorá je predmetom tohto sporu, teda nepreukázal, že k uzavretiu obchodov medzi žalovaným a tretími osobami došlo v dôsledku jeho činnosti ako obchodného zástupcu v zmysle § 654 ods. 1 OBZ a taktiež žalobcovi nemohol vzniknúť ani nárok na náhradu nákladov spojených s jeho činnosťou obchodného zástupcu podľa § 659 ods. 2 OBZ. Žalobca s uvedeným záverom nesúhlasil a v odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f), h) CSP. 38. Súd prvej inštancie ustálil, že v danom prípade žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o obchodnom zastúpení, nakoľko úlohou žalobcu bolo sprostredkovať pre žalovaného uzatvorenie zmlúv o dodávke tovaru s tretími osobami, pričom zmluva má charakter sústavnej činnosti. Súd potom správne skúmal, či boli splnené predpoklady pre vznik nároku žalobcu na zaplatenie odmeny zo strany žalovaného. Podmienkou vzniku nároku obchodného zástupcu na províziu je splnenie niektorej z podmienok ustanovených v § 659a Obchodného zákonníka. To znamená, že obchodnému zástupcovi nárok na províziu vznikne v prípade, ak zastúpený obchod uzavrel na základe činnosti vykonanej obchodným zástupcom, a tiež v prípade, ak zastúpený obchod uzavrel s treťou osobou, ktorú na účel uskutočňovania týchto obchodov získal obchodný zástupca. Súd sa potom správne zaoberal otázkou vzniku nároku žalobcu na províziu z pohľadu vykonávania činnosti obchodného zástupcu. Aby bol žalobca v tomto konaní úspešný, musel by preukázať, že ten ktorý obchod sa uzatvoril v dôsledku jeho činnosti, alebo, že obchod sa uzatvoril s treťou osobou, ktorú ešte pred uzavretím obchodu získal na účel uskutočňovania obchodov tohto druhu. 39. Súd v tomto smere správne poukázal na skutočnosť, že každý obchodný zástupca vyvíja činnosť, výsledkom ktorej má byť uzavretie obchodu zastúpeným s treťou osobou. Avšak nie vždy je výsledkom takejto činnosti aj skutočne uzavretie obchodu. Za činnosť, ktorá smeruje k uzavretiu obchodu však v danom prípade obchodnému zástupcovi nepatrí odmena, úspech či neúspech takejto činnosti je podnikateľským rizikom obchodného zástupcu. Obchodnému zástupcovi patrí dohodnutá odmena len v prípade, ak v dôsledku jeho činnosti došlo k uzavretiu obchodu. Nárok na dohodnutú odmenu v zmysle čl. III zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, vzniká z výnosov realizovaných obchodných prípadov. Žalobca však v konaní nepreukázal, že k uzavretiu obchodov medzi žalovaným a tretími osobami došlo v dôsledku jeho činnosti ako obchodného zástupcu v zmysle § 654 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie okrem toho správne ustálil, že žalobcovi nevznikol ani nárok na náhradu nákladov spojených s jej činnosťou obchodného zástupcu podľa § 659 ods. 2 Obchodného zákonníka, nakoľko to nebolo v zmluve dojednané a navyše tento nárok by vznikol len popri nároku na províziu z obchodu, ktorého sa náklady týkajú. S poukazom na uvedené sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal vznik nároku na provízie fakturované faktúrou č. XXXXXXX, ktorá je predmetom tohto sporu a žalobu z tohto dôvodu zamietol. 40. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho, kto existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. 41. Žalobca v konaní preukazoval svedeckými výpoveďami ako aj čestnými vyhláseniami vykonanie činnosti v prospech žalovaného v dôsledku ktorej malo dôjsť k uzavretiu obchodov. S uvedenými dôkazmi a ich vyhodnotením sa v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne vysporiadal súd prvej inštancie. Ako uviedol súd prvej inštancie, ani jeden zo svedkov jednoznačne nepotvrdil, že k uzavretiu obchodov so žalovaným došlo práve v dôsledku činnosti žalobcu. Odvolací súd sa stotožnil s názorom konajúceho súdu, ktorý čestné vyhlásenia spoločností, s ktorými mal uzavrieť obchody žalovaný pričinením žalobcu, vyhodnotil ako nedôveryhodné, čo súd v bode 48. rozhodnutia náležite odôvodnil. Odvolací súd poukazuje na to, že Civilný sporový poriadok vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Podľa názoru odvolacieho súdu z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Zároveň, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. 42. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že dôvodnosť jeho nároku potvrdila v konaní vypočutá svedkyňa R.. Q. odvolací súd uvádza, že táto svedkyňa i v zmysle jej podania zo dňa 04.05.2012 mala od 01.11.2008 mandátnu zmluvu so spoločnosťou FIBI, s.r.o. na kontrolu účtovníctva a vyhodnocovanie obchodných prípadov tzv. zákaziek. Vzhľadom na činnosť, ktorú svedkyňa R.. Q. vykonávala a ktorou bola kontrolu účtovníctva a vyhodnocovanie obchodných prípadov, jej výpoveď nemohla sama o sebe preukázať, že obchody, za ktoré si žalobca v konaní uplatnil nárok na províziu, žalovaný uzatvoril v dôsledku činnosti žalobcu, a to najmä s poukazom na to, že zo svedeckých výpovedí obchodných partnerov žalovaného takáto skutočnosť nevyplýva. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že skutočnosť, že žalobca vykonával v rozhodnom období činnosti pre žalovaného nebolo potrebné dokazovať, nakoľko v tomto smere išlo o zhodné tvrdenie účastníkov. Zo súdneho spisu totiž vyplýva, že žalovaný počas konania namietal, že žalobca si uplatňoval aj provízie, ktoré mu neprináležali, nakoľko sa jednalo o obchodné prípady klientov, ktorých si zabezpečil výlučne žalovaný a žalobca na týchto prípadoch žiadnym spôsobom neparticipoval. Žalovaný tvrdil, že tretie osoby, za ktorých žalobca požaduje vyplatiť províziu, žalobca nezískal a nevyhľadal a jeho konanie v priamej príčinnej súvislosti nemalo za následok uzavretie obchodov s týmito subjektmi. Z uvedeného dôvodu nie je možné aplikovať § 151 CSP, ako sa nesprávne domnieval žalobca. 43. Odvolací súd považoval za nedôvodnú i námietku žalobcu, že súd prvej inštancie sa odklonil od ustálenej rozhodovacej činnosti súdov, a to s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Cob/378/2008 zo dňa 18.06.2009. Odvolací súd poukazuje na to, že v uvedenom konaní v čase rozhodovania Krajského súdu v Bratislave o podanom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 29Cb/81/2007-56 zo dňa 09.10.2008, nebolo zrejmé, akú činnosť žalobca pre žalovaného vykonával, a teda bolo potrebné určiť jej predmet, vykonanie tejto práce právne posúdiť a podradiť pod záväzkovoprávny vzťah uzavretý konkludentne medzi účastníkmi. Nešlo však o obchodné zastúpenie. Na rozdiel od uvedeného konania v prejednávanej veci súd prvej inštancie ustálil, že predmetom činnosti žalobcu bolo obchodné zastúpenie na základe zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, a teda súd dôvodne skúmal, či boli splnené podmienky na to, aby žalobca ako obchodný zástupca mal nárok na províziu. 44. Za správny nemožno považovať ani žalobcom prezentovaný výklad uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/65/2015-619 zo dňa 29.09.2016. Nie je správne tvrdenie žalobcu, že „Treba uvažovať i tak, že ak by už v tom čase bol odvolací súd presvedčený, že nárok žalobkyne nie je daný, bol by rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil.“ Odvolací súd sa v citovanom rozhodnutí nevyjadril k dôvodnosti alebo nedôvodnosti nároku žalobcu na odplatu. Odvolací súd v danom rozhodnutí dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec a dostatočne sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami relevantnými pre rozhodnutie veci, pričom v napadnutom rozsudku absentovalo hodnotenie dôkazov zo strany súdu. Z tohto dôvodu odvolací súd zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 45. Za nedôvodnú odvolací súd považoval argumentáciu žalobcu o tom, že bol v pozícii zamestnanca žalovanej spoločnosti i po formálnom ukončení pracovného pomeru, kedy treba mať na pamäti ochrannú funkciu pracovného práva vo vzťahu k zamestnancovi v pracovnoprávnych vzťahoch. Odvolací súd poukazuje na to, že obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o obchodnom zastúpení podľa ustanovenia § 261 ods. 1 a 2 OBZ patrí medzi tzv. relatívne obchody. Zmluvnými stranami tohto záväzkového vzťahu je obchodný zástupca a zastúpený, pričom účastníkmi tohto vzťahu môžu byť len podnikatelia podnikajúci na základe živnostenského alebo iného podnikateľského oprávnenia. To znamená, že túto zmluvu nemôže uzavrieť podnikateľ s nepodnikateľom a že vzťah medzi obchodným zástupcom a zastúpeným nemôže byť vzťahom občianskoprávnym alebo pracovnoprávnym. 46. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 97/97). 47. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal so všetkými podstatnými a pre rozhodnutie relevantnými argumentmi sporových strán a svoje rozhodnutie zároveň riadne odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé z akých dôkazov súd vychádzal a taktiež aké ustanovenia právnych predpisov na prejednávanú vec aplikoval. Za neopodstatnenú odvolací súd považoval námietku žalobcu, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie chýba úplné právne posúdenie, resp. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uvedenú námietka žalobca bližšie nekonkretizoval, neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenia podľa jeho názoru súd aplikoval nesprávne a rovnako neuviedol, ktoré ustanovenia právnych predpisov mal podľa neho súd na prejednávanú vec aplikovať. Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky kritériá, ktoré na odôvodnenie súdneho rozhodnutia kladie ustanovenie § 220 ods. 2 CSP. 48. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). 49. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 29Cb/164/2009-732 zo dňa 04.04.2018 v zmysle § 387 ods. 2 CSP potvrdil ako vecne správny. 50. Odvolací súd na strane žalobcu nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 257 CSP, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane. O trovách odvolacieho konania bolo preto rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 51. O výške náhrady trov konania rozhodne zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 52. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).