Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/75/2021 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513221297 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1513221297.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci navrhovateľa: R. C., L.. XX.XX.XXXX, J. X O. J., XX XXX Q., V. O., štátny občan V. O., zast. advokátskou kanceláriou Bartošík Šváby s.r.o., Plynárenská ul. č. 7/A, Bratislava proti odporcom: X/ I. C., L.. X. X. XXXX, Š. M.Č. D. O., J. N. A.. Č.. X, J., X/Lara S. C., L.. XX. X. XXXX, J. N. A.. Č.. X, J., Š. M. D. S. V. O., o zapretie otcovstva, na odvolanie odporcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo 18. novembra 2020 č. k. 41C/221/2013-642, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa m e n í tak, že návrh sa z a m i e t a . Žiadnemu z účastníkov sa nepriznáva nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že R. N. C., L.. XX.X.XXXX, nie je otcom B. S. C., L. XX.X.XXXX a P. R. C., L.. XX.X.XXXX, obaja narodení z matky I. C., O. B., L.. X.X.XXXX. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na ich náhradu. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľ uzavrel manželstvo s odporkyňou 1/ dňa 26.2.1994. Z ich manželstva sa dňa 29.8.1996 narodili B. S. C. a P. R. C. - odporcovia 2/, 3/. Odporca 3/ P. R. C. zomrel dňa XX.X.XXXX, teda pred vyhlásením napadnutého rozsudku (viď úmrtný list na č.l. 703). Manželstvo navrhovateľa a odporkyne 1/ rozviedol Okresný súd Bratislava V rozsudkom č. k. 8C/102/2002-28 z 3.12.2003, pričom rozvodový rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.2.2004. Deti súd na čas po rozvode manželstva zveril do výchovy a opatery matky I. C. a navrhovateľovi ako ich otcovi uložil povinnosť platiť na výživu každého z nich po 250,- eur mesačne. Rodičovstvo matky a otca k deťom vyplýva z ich rodných listov. Znaleckým posudkom súdneho znalca Doc. RNDr. Vladimíra Feráka CSc. je preukázané, že otcovstvo navrhovateľa k B. S. C. a k P. R. C. je vylúčené. Ich biologickým otcom je podľa znaleckého posudku súdneho znalca RNDr. Ľudovíta Kádašího, CSc. z 5.2.2002 O. D.L.. O. D. otcovstvo k deťom uznáva. Vypovedal, že s I. C. sa poznal ešte v čase pred jej zosobášením sa s navrhovateľom. Vzťah bol vážny a ich odlúčenie spôsobil jej odchod do V., kde sa vydala. V čase manželskej krízy sa vrátila na Slovensko, začali sa stretávať a spoločne bývať. I. C. otehotnela, nedokázala však pre náboženské presvedčenie jej rodiny manželstvo ukončiť a preto nemohol jeho vzťah s ňou ďalej budovať. O narodení detí sa dozvedel prostredníctvom jej sestry, ktorá tiež žila vo V.. V roku 2001 s nimi I. C. prišla na Slovensko a vtedy ich prvýkrát uvidel. Od toho momentu deti vnímal ako jeho. Požiadali psychológa o radu ako majú deťom oznámiť jeho otcovstvo. Deti sa zoznámili s jeho rodinou a trávili spolu čas. V čase druhého manželstva I. C. mu v stretávaní sa s deťmi bolo zabránené. Po ukončení tohto manželstva sa jeho vzťah k deťom obnovil. Keďže je ich otcom, chcel vec vysporiadať aj právne. Právnik mu oznámil, že je to vo vzťahu k manželovi matky komplikované. Túto cestu vzdal a považoval to za racionálne riešenie situácie rešpektujúc rozhodnutie I. C.. Z jej rozprávania, ako aj z rozprávania jej sestry a jej matky vie, že I. C. navrhovateľovi povedala, že deti nie sú jeho. Svedkyňa B. O. vypovedala, že sa od I. C., s ktorou sú od študentských čias dôverné priateľky, dozvedela, že s O. D., ktorý bol ich spolužiak z gymnázia, otehotnela. Následne chcela ukončiť manželstvo s navrhovateľom, rozhodnutie však zmenila a zostala s ním žiť vo V.. Po jej návrate s deťmi na Slovensko obnovila vzťah s O. D.. Keďže ona od počiatku vedela, že navrhovateľ nie je ich otcom, považovala za absurdné, aby on o tom nebol informovaný. Navrhovateľ otcovstvo k deťom prijal. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Podľa názoru súdu sa však navrhovateľ o tom, že nie je otcom detí dozvedel v roku 2003 vychádzajúc zo skutočností a poukazujúc nato, že v roku 2002 si matka detí (odporkyňa 1. rade) dala spolu s biologickým otcom detí O. D. vypracovať znalecký posudok na analýzu DNA z ktorého vyplynulo, že biologickým otcom detí je O. D.. V tom istom roku dňa 20.5.2002 podala odporkyňa v 1. rade na tunajšom súde vedenom pod sp. zn. 8C/102/2002 návrh na rozvod manželstva a dňa 8.12.2008 odporcovia v 2. a 3. rade podali na tunajšom súde vedenom pod. sp. zn. 14C/275/2008 návrh na vyslovenie prípustnosti zapretia otcovstva podľa § 96 Zákona o rodine (v ktorom ako dôkaz bol priložený uvedený znalecký posudok). Za predpokladu, že by sa navrhovateľ o tom, že nie je otcom detí dozvedel skôr, súd má za to, že by využil právnu úpravu na Slovensku v znení k času narodenia detí, ktorá vychádzala z práva manžela zaprieť otcovstvo do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa. V Slovenskej republike toto právo upravoval § 57 Zákona o rodine č. 94/1993 Zb., ktorý však od 1.4.2005 nahradil zákon č. 36/2005 Z. z.. Podľa § 114 zákona č. 36/2005 Z. z. sa právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2005 posudzovali podľa ustanovenia tohto zákona. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté sa posudzovali podľa predpisu č. 94/1993 Zb.“ 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že návrh je dôvodný. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol: „Dňa 20.4.2011 Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze PL ÚS 1/2010 vyslovil, že ustanovenie § 86 odsek 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine nie je v súlade s článkom 6 odsek 1 a článkom 8 odsek 1 Dohovoru o ľudských právach. V citovanom náleze sa zaoberal problematikou lehoty na zapretie otcovstva. Uviedol, že obmedzenia zákonnej lehoty na podanie zapieracej žaloby, ktorého účelom je ochrana práv dieťaťa a zabezpečenia stability rodinných pomerov, sa má hodnotiť ako rešpektovanie limitov ustanovená v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Európsky súd pre ľudské práva túto skutočnosť potvrdil vo svojej judikatúre, v ktorej uviedol, že zavedenie premlčacej lehoty na začatie konania o otcovstve je ospravedlniteľné snahou zaistiť právnu istotu v rodinných vzťahoch a chrániť záujmy dieťaťa (rozsudok Rasmussen proti Dánsku, rozsudok z 28. novembra 1984, sťažnosť č. 8777/79). Keďže Národná rada SR neuviedla do šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov SR ustanovenie § 86 odsek 1 Zákona o rodine do súladu s Dohovorom o ľudských právach, stratil § 86 odsek 1 zákona o rodine platnosť. K času začatia tohto konania (18.6.2013) neobmedzoval právny poriadok Slovenskej republiky manžela matky zapieracou lehotou pre zosúladenie faktického a právneho stavu otcovstva k dieťaťu. Manžel matky mal právo zaprieť otcovstvo voči dieťaťu a matke, ak sú obidvaja nažive ( § 88 Zákona o rodine ). Zapieraciu lehotu zaviedol až zákon číslo 175/2015 Z. z., ktorým bol Zákon o rodine zmenený. S účinnosťou od 1.1.2016 mohol manžel toto právo uplatniť v lehote do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke (§ 86 Zákona o rodine v znení k 1.1.2016 v čase od 8.9.2011 do 31.12.2015 nebolo účinné a platné, v podstate v tomto časovom období nebolo súčasťou slovenského právneho poriadku, čo znamená, že v období od 8.9.2011 do 31.12.2015 právo manžela matky zaprieť otcovstvo nebolo obmedzené žiadnou lehotou). Zák. č. 175/2015 v prechodnom § 119b ods. 2 Zákona o rodine účinného k 1.1.2016 platí, že konanie o zapretí otcovstva manželom matky dieťaťa o ktorom súd nerozhodol do 31.12.2015 sa dokončí podľa zákona účinného od 1. januára 2016. Súd poukazuje na toto ustanovenie a udáva, že ide o procesnú povahu a je ho potrebné interpretovať v súlade s ústavnou doktrínou civilného procesného práva. Ide o ustanovenie vyjadrujúce princíp aplikability, t. j. princíp okamžitej použiteľnosti, podľa ktorého sa nová právna úprava použije na všetky konania prebiehajúce na súde začaté podľa predchádzajúcej procesnej úpravy. Súd uvádza, že pre procesné právo je vo všeobecnosti pri strete novej a starej právnej úpravy charakteristický tzv. princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem vyjadrený v § 470 ods. 1 CSP. Tento princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem je komplementárny s osobitným pravidlom v podobe zachovania účinkov (procesných) úkonov, vykonaných v ,,živých“ konaniach podľa predchádzajúcej zrušenej právnej úpravy. Tento komplementárny princíp treba však jednoznačne odlišovať od prípadnej ultraaktivity hmotnoprávnych noriem. Rozdiel spočíva v tom, že priznaním účinkov procesným úkonom vykonaným v konaní za účinnosti zrušenej právnej úpravy sa ipso facto ultraaktivita nestanovuje - ultraaktivita procesných predpisov sa stanovuje osobitným právnym pravidlom, ktoré je samo o sebe nezávislé od prípadného pravidla justifikácie účinkov procesných úkonov. Inak povedané, jedno aj druhé pravidlo, ultraaktivita i justifikácia účinkov môžu byť normované od seba úplne nezávisle. Kým princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem je spravidla (v zmysle svojho legislatívneho vyjadrenia), resp. vždy (v zmysle interpretačnom, tam, kde tento princíp nie je explicitne vyjadrený) dopĺňaný komplementárnym pravidlom o justifikácii účinkov procesných úkonov, ultraaktivita, teda pravidlo, že začaté konania sa dokončia podľa doterajších (zrušených a neúčinných) procesných predpisov či noriem, môže byť potenciálne normovaná (to musí byť vždy, na rozdiel od predošlých dvoch princípov) úplne nezávisle od dvojice komplementárnych pravidiel okamžitej aplikability a justifikácie účinkov procesných úkonov (Števček, Ficová a kol. Civilný sporový poriadok. Veľký komentár. C. H. BECK. 2016. s. 1493 - 1494). Z uvedeného je zrejmé, že princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem vyjadrení v ustanovení § 470 ods. 1 CSP, je dopĺňaný princípom justifikácie (zachovania) účinkov procesných úkonov uskutočnených podľa predchádzajúcej zrušenej právnej úpravy, pričom tento princíp je explicitne vyjadrený v ustanovení § 470 ods. 2 CSP prvej vety. Princíp ultraaktivity je zase explicitne vyjadrený v ustanovení § 470 ods. 2 druhej vety a stanovuje pravidlo podľa ktorého ,,Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.“ CSP teda v ustanovení § 470 ods. 2 druhá veta výslovne stanovuje, že ex lege je vylúčená len aplikácia ustanovení CSP o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania a to tiež len za súčasného splnenia podmienky, že by boli v neprospech strany. Súd konštatuje, že pred účinnosťou novelizácie Zákona o rodine zákonom č. 175/2015 Z.z., ktorým bola opätovne zavedená lehota na zapretie otcovstva, bol podaný návrh zo strany navrhovateľa na zapretie otcovstva a teda realizované jeho žalobné právo. K realizácií tohto žalobného práva došlo v súlade so Zákonom o rodine platným v čase podania návrhu na zapretie otcovstva, ktorý v čase žiadnu lehotu obmedzujúcu výkon tohto žalobného práva neobsahoval, účinky realizácie tohto žalobného práva, ktoré nastali za starej právnej úpravy, kedy neexistovala lehota na zapretie otcovstva, preto v zmysle vyššie uvedeného princípu účinkov ostávajú zachované aj po tom, čo lehota na zapretie otcovstva bola do Zákona o rodine opätovne zavedená. Zároveň poukazuje nato, že naopak navrhovateľovi boli odňaté práva na podanie návrhu na zapretie otcovstva, nakoľko po uplynutí zapieracej lehoty, ktorá začala plynúť dňom, keď sa manžel matky o tom, že nie je otcom detí dozvedel (r. 2003), nie je poskytnutý žiadny účinný prostriedok nápravy na zapretie otcovstva, inak povedané právny otec (navrhovateľ) po uplynutí zapieracej lehoty nemal možnosť uplatniť svoje argumenty týkajúce sa zapretia otcovstva na súde napriek tomu, že napr. disponoval biologickým dôkazom, ktorý túto skutočnosť preukazuje. Požiadavka vytvorená účinného prostriedku nápravy vo vnútroštátnom právnom poriadku je pritom spojená s právom každého domáhať sa ochrany svojich subjektívnych práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe čoho je možné konštatovať, že navrhovateľ svoj návrh na zapretie otcovstva nepodal účelovo. Súd ma zato, že navrhovateľ podal návrh dňa 18.06.2013 v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky zák. č. 36/2005 Z.z. Zákona o rodine a to v čase od 08.09.2011 do 31.12.2015, ktorý žiadnu lehotu na podanie návrhu na zapretie otcovstva neustanovoval a v čase v ktorom mu toto právo bolo dané čo aj využil. Súd zároveň poukazuje nato, že formulované všeobecné prechodné ustanovenia nie je v rámci legislatívy ničím neobvyklým a z hľadiska právnej teórie je už notorietou, že v niektorých prípadoch je potrebné zamyslieť sa nad otázkou prípustnosti retroaktivity. Ako bolo už vyššie uvedené súd posúdil ustanovenie § 119b ods. 2 Zákona o rodine viažucej sa na procesnoprávny aspekt teda konanie a nejde o právo hmotnoprávnej povahy v zmysle ktorej by táto zakladala úvahu súdu smerujúc k myšlienke o retroaktivite. V danej veci nemožno opomenúť inštitút dobrých mravov. Definíciu dobrých mravov ponúka Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 55/2011-19 z 24.2.2011, podľa ktorého dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Podľa Najvyššieho súdu SR sa dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je v súlade so všeobecne uznávanými vzťahmi medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zriadenia a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011). Súdy v Českej republike ponímajú inštitút dobrých mravov podobne ako v SR: Dobrými mravmi rozumie ustanovenie § 3 ods. 1 OZ súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. (Uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31. augusta 2004, sp. zn. 25 Cdo 2648/2003). Zákonodarca zakotvil v právnych predpisoch inštitút dobrých mravov, aby tak bolo možné regulovať aj tie spoločenské vzťahy, ktoré žiadna právna norma výslovne nepredvída. Nesúlad a rozpor s dobrými mravmi súd vidí v konaní odporcov pričom poukazuje na potvrdzujúci dekrét Metropolitného tribunálu, Hlavná 28, Košice (č.l. 28 sp. zn. 14C 275/2008) v ktorom sa odporkyňa v 1. rade obrátila na Spiššký tribunál so žiadosťou o vyhlásenie neplatnosti manželstva s navrhovateľom. Ako dôvod uviedla, že muža, s ktorým uzavrela manželstvo (navrhovateľa), vlastne nepoznala, pri skladaní manželskej prísahy nebola triezva a nikdy po deťoch s manželom netúžila. V deň sobáša vedela, že nerobí dobre, ale nemala odvahu povedať nie k sobášu, ktorý jej pripadal ako divadlo. Vyriešila to alkoholom. V uvedenom bolo ďalej uvedené, že navrhovateľ sa síce narodil vo V., ale vyrastal v N. v S.. Pravdepodobne bol synom diplomata alebo aspoň zámožnej rodiny, lebo sa o všetko u nich starali sluhovia a slúžky. Toto ho zrejme predurčilo k pohodlnejšiemu chápaniu života vôbec. Počas manželstva odporkyňa v 1. rade niekoľkokrát vycestovala na Slovensko a s O. D. (biologickým otcom detí) bola stále v kontakte. V návrhu na rozvod manželstva (č. l. 2 sp. zn. 8C 102/2002) okrem iného uviedla, že aj napriek tomu, že mala s manželom (navrhovateľom) kladný vzťah jedným z jej dôvodov na uzavretie manželstva bola možnosť, keďže bol občanom V. O., legalizácie pobytu v zahraničí. Návrhom z 16.6.2008 požiadala odporkyňa v 1. rade tunajší súd o ustanovenie opatrovníka na zastupovanie detí v konaní o prípustnosti zapretia otcovstva navrhovateľa k ním, pretože nie je ich biologickým otcom. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 22P/176/2008. K uvedenému konaniu vypovedala, že tento návrh v tejto veci nepodala. K podpisu uviedla, že nie je jej. Pričom však jednoznačne potvrdila prevzatie rozhodnutia o ustanovení opatrovníka (doklad o doručení z 11.8.2008) a 12.8.2008 doručila do spisu podanie s vysvetlením k predmetnej veci. Dňa 26.6.2009 oznámila odporkyňa v 1. rade Okresnej prokuratúre Bratislava V, že navrhovateľ jej neplatí výživné a na ktorého bola 23.1.2013 podaná na tunajší súd obžaloba s tým, že mal spáchať prečin zanedbania povinnej výživy. Trestná vec je vedená pod sp. zn. 5T/8/2013 a nie je právoplatne skončená. Odporkyňa v 1. rade v rámci uvedených konaní neustále vykazuje znaky poloprávd, ktoré prezentuje podľa okolností smerujúc aj k získaniu financií nie malej sumy, nakoľko ide o určenie výživného pre každého z detí vo výške 250,- Eur, pričom dlh na výživnom, za predpokladu, že otcovstvo navrhovateľa bude určené, bude v značnej výške cca 120.000,- eur. Odporkyňa v 1.rade neuzatvárala manželstvo v zmysle atribútov a základných princípov, ktoré ustanovuje Zákon o rodine, nakoľko účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí. Navrhovateľa ani nepoznala a pri skladaní manželskej prísahy nebola triezva a nikdy po deťoch s manželom netúžila a v deň sobáša to vyriešila alkoholom. Súd má zato, že manželstvo uzavrela z rýdzo vypočítavých dôvodov, keďže išlo o solventného a uznávaného občana a prostredníctvom ktorého po uzavretí manželstva získa legalizáciu pobytu v zahraničí s možnosťou získania V. občianstva. Uzavretie manželstva v zmysle týchto jej pohnútok, ako aj jej ďalších vyjadrení v priebehu konania, že ho považovala za neplodného s poukazom nato, že sa počas ich manželstva neustále stretávala s biologickým otcom detí smerovalo jednoznačne k tomu, že s navrhovateľom nechcela žiť a spoločne vychovávať detí avšak žiada od neho plnenie zákonnej povinnosti vyživného na detí, ktorých nie je biologickým otcom (znalecký posudok vyššie uvedený). Nebránila sa ani tomu, aby podala na navrhovateľa podnet na začatie trestného stíhania z dôvodu, že na maloleté deti neplatil výživné a trestná vec je vedená pod sp. zn. 5T 8/2013. Za prečin takéhoto zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.b) Trestného zákona by mohol byť odsúdený na trest odňatia slobody až na 5. rokov. Odporcovia v 2. a 3. rade v Návrhu na vyslovenie neprípustnosti zapretia otcovstva zo dňa 8. 12.2008 podanom na tunajšom súde pod sp. zn. 14C 275/2008 (uvedené konanie skončilo odmietnutím podania, pretože návrh bol neúplný, nezrozumiteľný a vady neboli odporcami v 2. a 3. rade odstránené) uviedli, že partner matky (odporkyne v 1. rade) ich vychováva a s láskou sa stará od r. 2003. Má k nim dobrý a vrúcny vzťah. Majú ho radi a považujú ho za svojho otca. Partner matky (ktorým bol JUDr. Vladimír Bezák) je rozhodnutý a mieni po úspešnom zapretí otcovstva v tomto konaní, osvojiť si tieto maloleté deti. V tomto konaní sa v tomto kontexte vyjadrovali aj o vrúcnom vzťahu k navrhovateľovi ako aj o tom, ako považujú za ich otca navrhovateľa, z čoho súd taktiež usudzuje špekulatívne pohnútky za rovnakým účelom a to zisku nehľadiac na vyššie uvedené dôsledky trestného stíhania navrhovateľa. Súd má zato, že uvedené konanie odporcov je v rozpore so všeobecne mravnými princípmi spoločenského zriadenia a možno im priznať absolútnu povahu stredu kolidujúcich tvrdení v prospech ich záujmov a následného úžitku a takéto činy súd morálne posudzuje ako zavrhnutiahodné.“ S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie návrhu vyhovel a určil, že navrhovateľ R. N. C. nie je otcom odporcov 2/, 3/. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podali obsahovo zhodné odvolania odporcovia 1/, 2/, 3/. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh zamietne. Vytkli súdu prvej inštancie, že sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v zrušujúcom uznesení z 24. 8. 2017 č. k. 6Co/212/2017- 453. Uviedli, že navrhovateľ podal návrh na zapretie otcovstva 10 rokov po tom, ako sa dozvedel, že nie je otcom odporcov 2/, 3/, pričom jediným dôvodom podania tohto návrhu bola obava z trestného stíhania v súvislosti s neplatením výživného. Podľa odporcov nie je správny záver súdu prvej inštancie, že by navrhovateľ nemal k dispozícii žiaden legitímny prostriedok nápravy. Zák. č. 94/1963 Z.z. v znení platnom v roku 2003 totiž v ust. § 62 pripúšťal, aby generálny prokurátor podal návrh na zapretie otcovstva, ak uplynula lehota ustanovená na zapretie otcovstva. 5. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom odvolania, nie však odvolacími dôvodmi (§ 65 a contrario, § 66 C.m.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny. 6. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia z 24. 8. 2017 č. k. 6Co/212/2017- 453 okrem iného uviedol: „V prejednávanej veci bolo medzi účastníkmi konania nesporné, že navrhovateľ nie je otcom odporcov 1/, 2/, keď túto skutočnosť odporcovia v podstate potvrdili aj v odvolaní. Spornou zostala otázka, či navrhovateľ návrh na zapretie otcovstva nepodal účelovo, keďže ho podal na súd prvej inštancie práve v čase, keď zák. č. 36/2005 Z.z. (Zák. o rodine) neupravoval lehotu na podanie návrhu na zapretie otcovstva. Zák. č. 36/2005 Z.z. v § 86 ods. 1 upravoval lehotu na podanie návrhu na zapretie otcovstva tak, že manžel matky dieťaťa môže zaprieť otcovstvo do 3 rokov odo dňa, keď sa dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa. Ústavný súd SR v náleze z 20.4.2011 sp. zn. PL. ÚS 1/2010 vyslovil, že ust. § 86 ods. 1 Zák. o rodine je v rozpore s čl. 6 ods. a s čl. 8 ods. 1 Dohovoru a toto ustanovenie bolo zrušené v čase od 8.9.2011 do 31.12.2015. Zákonom č. 175/2015 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1.1.2016, bol Zákon o rodine novelizovaný tak, že doň bolo vložené ust. § 86 ods. 1 v znení: „Manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom.“ Keďže Národná rada SR do 6 mesiacov od vyhlásenia uvedeného nálezu ústavného súdu ust. § 86 ods. 1 Zák. o rodine neuviedla do súladu s príslušnými článkami Dohovoru, toto ustanovenie po 6 mesiacoch od vyhlásenia predmetného nálezu stratilo platnosť. Ako je to uvedené vyššie, Národná rada SR až zákonom č. 175/2015 Z.z. účinným od 1.1.2016 uviedla ust. § 86 ods. 1 Zák. o rodine do súladu s Dohovorom. Tak došlo k tomu, že ust. § 86 ods. 1 Zák. o rodine v čase od 8.9.2011 do 31.12.2015 nebolo účinné a platné, teda v podstate v tomto časovom období nebolo súčasťou slovenského právneho poriadku. To však neznamená, že by v období od 8.9.2011 do 31.12.2015 právo manžela matky zaprieť otcovstvo nebolo obmedzené žiadnou lehotou. Zák. č. 175/2015 Z.z. totiž v prechodnom ust. § 119b ods. 2 ustanovil, že konanie o zapretie otcovstva manželom matky dieťaťa alebo jeho opatrovníkom, o ktorom súd nerozhodol do 31.12.2015, sa dokončí podľa predpisu účinného od 1. januára 2016. Navrhovateľ podal návrh na zapretie otcovstva na súd prvej inštancie dňa 18.6.2013, teda práve v období, keď právo manžela matky na zapretie otcovstva nebolo obmedzené žiadnou lehotou. Z toho však nemožno vyvodiť záver, že by navrhovateľ podal návrh na zapretie otcovstva „účelovo“. Navrhovateľ totiž tým, že podal predmetný návrh, konal v rámci a v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, ktorý žiadnu lehotu na podanie návrhu na zapretie otcovstva manžela matky neustanovoval. Súd prvej inštancie o návrhu navrhovateľa nerozhodol do 31.12.2015 (napadnutý rozsudok bol vyhlásený dňa 7.2.2017). Uplatní sa preto v prejednávanej veci prechodné ust. § 119b ods. 2 zák. č. 175/2015 Z.z. a konanie bolo potrebné dokončiť podľa Zák. o rodine v znení zák. č. 175/2015 Z.z.. To znamená, že súd prvej inštancie mal skúmať, či žalobca podal návrh včas, t. j. či ho podal pred uplynutím 3-ročnej lehoty uvedenej v § 86 ods. 1 Zák. o rodine v znení zák. č. 175/2015 Z.z. Navrhovateľ by teda návrh podal včas v prípade, ak ho podal na súd prvej inštancie pred uplynutím 3-ročnej lehoty plynúcej od momentu, keď sa dozvedel o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania uviedol, že odporkyňa 1/ mu už v roku 2003 povedala, že nie je biologickým otcom odporcov 2/, 3/. Odporkyňa 1/ vo vyjadrení k návrhu (č. l. 42) uviedla, že navrhovateľovi oznámila, že nie je biologickým otcom odporcov 2/, 3/ už v roku 1995, keď otehotnela. Znalec RNDr. Ľudovít Kádáši v znaleckom posudku Č.. X/XX z 5.2.2002 (č.l. 65) uviedol, že analýzou DNA dospel k záveru, že otcom odporcov 2/, 3/ je O. D., pričom pravdepodobnosť jeho otcovstva je 99,999 %, takže jeho otcovstvo je prakticky dokázané. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 31.3.2014 ( č.l. 76) právny zástupca navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ sa dozvedel o tom, že nie je otcom odporcov 2/, 3/, v čase, keď odporcovia 2/, 3/ mali 7 rokov, t. j. v roku 2003. Navrhovateľ na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 16.6.2014 (č. l. 102) uviedol, že o tom, že nie je otcom odporcov 2/, 3/ sa dozvedel začiatkom roku 2003 a oznámila mu to odporkyňa 1/. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysvetlil, akým spôsobom vyhodnotil tieto skutočnosti a jeho argumentácia je naviac zmätočná. Jeho záver, že navrhovateľ nebol obmedzený zapieracou lehotou, nie je správny z dôvodov, ktoré odvolací súd vysvetlil v ods. 9. Súd prvej inštancie na str. 6 prvý odsek odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že „právo navrhovateľa zaprieť otcovstvo bez obmedzenia zapieracou lehotou s poukazom na ustanovenie § 119b ods. 1, 2 zostalo zachované.“ K tomu však treba uviesť, že ust. § 119b ods. 1 zák. č. 175/2015 Z.z. sa na prejednávanú vec nevzťahuje, pretože toto ustanovenie sa týka zapretia otcovstva k dieťaťu, ktoré sa narodilo manželke otca dieťaťa po 7.9.2008. Ods. 2 tohto ustanovenia obsahuje celkom jednoznačnú úpravu, podľa ktorej sa konanie o zapretie otcovstva manžela matky, o ktorom súd nerozhodol do 31.12.2015, dokončí podľa predpisu účinného od 1.1.2016. Týmto predpisom je Zák. o rodine v znení zák. č. 175/2015 Z.z. Na prejednávanú vec sa teda vzťahuje ust. § 119b ods. 2 zák. č. 175/2015 Z.z. Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie judikatúru ESĽP uvedenú v Náleze Ústavného súdu SR z 20. 4. 2011 sp. zn. PL. ÚS 1/2010 a v uznesení Najvyššieho súdu SR z 28. 1. 2016 sp. zn. 5Cdo/459/2013. Možno zovšeobecniť, že tu sú 2 skupiny rozhodnutí ESĽP. Prvú skupinu tvoria rozhodnutia, v ktorých ESĽP dospel k záveru, že k porušeniu Dohovoru nedošlo v prípadoch, keď domnelý otec od momentu, keď sa o narodení dieťaťa dozvedel, vedel, že nie je otcom alebo mal pochybnosti o otcovstve, ale nevyužil možnosť zaprieť otcovstvo v zákonnej lehote (Rasmussen proti Dánsku). Druhú skupinu tvoria prípady, v ktorých otec nemal dôvod pochybovať o svojom otcovstve a o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že nie je otcom dieťaťa, sa dozvedel až po uplynutí zákonnej lehoty a nemá k dispozícii účinný prostriedok nápravy na zapretie otcovstva; v týchto prípadoch ESĽP vyslovil, že k porušeniu Dohovoru došlo. 7. V prejednávanej veci bolo preukázané, že navrhovateľ sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich jeho otcovstvo v roku 2003. V tom čase už nemohol podať návrh na zapretie otcovstva, pretože 6 - mesačná lehota na podanie takéhoto návrhu uvedená v ust. § 57 ods. 1 zák. č. 94/1963, Zb. mu uplynula, pretože odporcovia 2/, 3/ sa narodili v roku XXXX. To však neznamená, že zostal bez akéhokoľvek právneho prostriedku nápravy. Mohol totiž do nadobudnutia účinnosti zákona č. 36/2005 Z.z., teda do 1.4.2005, podať podnet na to, aby návrh na zapretie otcovstva podal generálny prokurátor v zmysle § 62 zák. č. 94/1963 Zb. Navrhovateľ namiesto toho dňa 18.6.2013 podal na súd prvej inštancie návrh na zapretie otcovstva domnievajúc sa, že v tomto období podanie návrhu na zapretie otcovstva nebolo obmedzené žiadnou lehotou. Ako je to však uvedené v predchádzajúcom odseku, na vec sa vzťahuje prechodné ust. § 119b ods. 2 zák. č. 175/2015 Z.z., podľa ktorého konanie o zapretie otcovstva manželom matky, o ktorom súd nerozhodol do 31.12.2015, sa dokončí podľa predpisu účinného od 1.1.2016, teda podľa zák. č. 36/2005 Z.z. (Zákon o rodine) v znení zák. č. 175/2015 Z.z. To znamená, že sa uplatní ust. § 86 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z.z. v znení zák. č. 175/2015 Z.z., podľa ktorého 3 - ročná lehota na podanie návrhu na zapretie otcovstva plynie odo dňa, keď sa manžel dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa. O takýchto skutočnostiach sa navrhovateľ dozvedel už v roku 2003 a návrh na zapretie otcovstva teda podal celkom zjavne po márnom uplynutí 3 - ročnej zapieracej lehoty. 8. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny. Preto ho odvolací súd zmenil v zmysle § 388 C.s.p. tak, že návrh zamietol. 9. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 52 C.m.p. 10. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).