Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/57/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516214547 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1516214547.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Alena Roštárová, v právnej veci žalobcu: R Collectors, s.r.o., IČO: 50 094 297, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou RELEVANS s.r.o., IČO: 47 232 471, Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, proti žalovanému: R. V., nar. XX.XX.XXXX, pobyt hlásený F. - C., o zaplatenie 2.053,54 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 10Csp/49/2016-97 zo dňa 27.11.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 10Csp/49/2017- 97 zo dňa 27.11.2017 v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 27.11.2017 č.k. 10Csp/49/2017- 97 zaviazal prvým výrokom žalovaného na zaplatenie sumy 1.117,94 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne z dlžnej sumy od 01.09.2016 do zaplatenia žalobcovi, druhým výrokom vo zvyšku súd žalobu zamietol a tretím výrokom nepriznal stranám nárok na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou podanou na súd dňa 14.10.2016 sa pôvodný žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 2.053,54 Eur spolu s dlžnými úrokmi z istiny vo výške 1.087,97 Eur, zmluvným úrokom vo výške 24,50 % ročne zo sumy 2.053,54 Eur od 01.09.2016 do zaplatenia a zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 2.053,54 Eur od 01.09.2016 do zaplatenia a nahradiť vzniknuté trovy konania, titulom nesplnenia svojho záväzku dlžníka, vyplývajúceho o Zmluvy o spotrebiteľskom úvere dostupná pôžička č. 1445018151 (ďalej Zmluva), uzavretej medzi procesnými stranami dňa 17.02.2014. Na návrh pôvodného žalobcu uznesením zo dňa 04.09.2017 súd prvej inštancie pripustil zmenu žalobcu tak, že z konania vystúpil pôvodný žalobca a na jeho miesto vstúpil R Collectors, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297, ktorý s uvedeným súhlasil. 3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predmetný vzťah je spotrebiteľský a pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že občan ako spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok vopred určených dodávateľom, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť. Vo všeobecných pravidlách pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách zákon stanovuje, že takého ustanovenia v zmluvách, spôsobujúce nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné. Spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy typové či adhézne, sú zmluvy, ktoré o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov s tým, že dodávateľ zmluvy vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv a stanovuje podmienky jej realizácie. Návrh zmlúv býva často predtlačený na formulároch s tým že fyzická osoba - spotrebiteľ nemá možnosť dosiahnuť zmenu v návrhu zmluvy, nemôže vyjednávať, môže návrh buď prijať alebo neprijať a zmluvu neuzavrieť. Dodávateľ je osoba konajúca pri uzatváraní a plnení zmluvy v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je silnejšou zmluvnou stranou, ponúkajúcou spotrebiteľovi k spotrebe určitú vec, vrátane finančných prostriedkov, ktorej forma distribúcie je predmetom podnikania dodávateľa. Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, predstavuje slabšiu zmluvnú stranu, nemôže vopred ovplyvniť pripravený návrh zmluvy. Zákon zakotvuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách, ku ktorým patrí aj predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere. Vychádza sa z predpokladu, že spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa všeobecne očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a oproti spotrebiteľovi so znalosťou ponúkaného tovaru a služieb, čo zodpovedá poctivému prístupu v podnikaní. Zákon predpokladá, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. V súlade s prílohou Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zákon uvádza príkladne podmienky zakotvené v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za neprijateľné. Podľa článku 5 uvedenej smernice všetky písomné ustanovenia spotrebiteľských zmlúv musia byť vyjadrené zrozumiteľne, v prípade nezrozumiteľnosti sa podmienka má vykladať v prospech spotrebiteľa. Podľa článku 4 ods. 2 smernice ak hlavný predmet zmluvy, cena alebo úhrada, prípadne tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom nie sú vyjadrené zrozumiteľne, je potrebné preskúmať, či tieto podmienky nie sú nekalé. Oprávnené pochybnosti o zrozumiteľnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vzbudzuje absencia dôležitého a povinného údaju - ročnej percentuálnej miery nákladov. Predmetná spotrebiteľská úverová zmluva obsahuje všetky potrebné náležitosti v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení, procesné strany sa predpísanou písomnou formou dohodli na predmete zmluvy, spôsobe úhrady, zmluva obsahuje potrebný údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, pri uzavretí zmluvy neboli obídené príslušné ustanovenia vnútroštátneho práva ani príslušné ustanovenia smernice č. 93/13/EHS. Z obsahu úverovej zmluvy mal súd za preukázané, že žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky za dohodnutých podmienok splácania, zmluvné podmienky žalobca splnil, žalovaný si svoju povinnosť riadne a včas splácať poskytnuté finančné prostriedky formou mesačných splátok nesplnil. Súd sa stotožnil s tvrdeniami procesného útoku žalobcu, žalovaný jednoznačne porušil písomne dohodnuté zmluvné podmienky, nesplácal poskytnuté finančné prostriedky riadne a včas, žalobca preto oprávnene požadoval zaviazať žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny, predstavujúcej rozdiel medzi poskytnutými peňažnými prostriedkami, t.j. reálnym čerpaním spotrebiteľského úveru zo strany žalovaného a sumou, ktorú žalovaný žalobcovi reálne uhradil na úverovej istine. Povahou občianskoprávny vzťah uzavretý medzi procesnými stranami patrí medzi právny vzťah spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je aplikovateľné, že práva dodávateľa vzniknuté na základe zmluvných podmienok, ktoré by mali podľa neskoršej právnej úpravy povahu tzv. neprijateľných, resp. neprimeraných podmienok a ktoré by tak boli s poukazom na ustanovenie §53 OZ ex lege neplatné, nemôžu požívať právnu ochranu. Splnenie zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného žalobca zabezpečil úrokom z úveru vo výške uvedenej v úverovej zmluve (24,50 % ročne), uvedená sankčná podmienka predstavuje neprimeranú zmluvnú podmienku z hľadiska pomeru k výške poskytnutého úveru. Žalovaný zaplatil titulom úverového vzťahu sumu celkom 982,06 Eur, ku ktorej sa žalobca v žalobe vôbec nevyjadril. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s predmetnou zmluvou zistil, že v nej absentujú povinné zmluvné náležitosti - neobsahuje rozčlenenie splátok na istinu, úroky a poplatky, pre ktoré zo zákona treba považovať úver za bezúročný a bez poplatkov, preto je žalovaný povinný vrátiť len požičanú istinu. Žalovaný si požičal sumu 2.100 Eur- 982,06 Eur úhrady = 1117,94 Eur a preto žalovaného k zaplateniu dlžnej sumy zaviazal tak ako je vo výroku I. uvedené a vo zvyšku žalobu zamietol. Požadovaný úrok z úveru vo výške 24,50 % ročne súd prvej inštancie posúdil ako neprimeraný. Podľa zmluvy o úvere mala byť RPMN vo výške 27,45 %, avšak výpočtom súd prvej inštancie zistil, že táto je správna vo výške 31,69 %. Žalovaný mal platiť 72 mesiacov po 60,29 Eur, pri riadnom splácaní úveru by tak zaplatil sumu 4.340,88 Eur. Pri požičaní sumy 2.100 Eur by tak náklady spojené s úverom boli v sume 2240,88 Eura a nie ako je uvedené v zmluve v sume 1874,63 Eur. Výška RPMN vypočítaná s ohľadom na skutočnú výšku úveru nezodpovedala žalobcom deklarovanej hodnote 27,45 %. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi zákonný ročný úrok z omeškania vo výške 5,25 % z priznanej istiny od 01.09.2016 do zaplatenia. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 497 ObZ, § 502 ods. 1 ObZ, § 52ods. 1,3 a 4 OZ, § 53 ods. 1 OZ, § 54 ods. 1 a 2 OZ, § 517 OZ,§ 1 ods. 2 , § 2 písm. g) , § 9 ods. 1 a 2 zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods.1 CSP a § 262 o ods. 1 CSP tak, že stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania vzhľadom na to , že žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 35,58 % a žalovaný bol v konaní úspešný v rozsahu 28,83 %. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie proti druhému výroku (II.), ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol a tretiemu výroku ( III.), ktorým súd žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP a vec nesprávne právne posúdil podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. V odvolaní uviedol, že nepovažuje za správny názor súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahuje rozdelenie splátky úveru na istinu, úroky a poplatky. Úlohou zákonnej úpravy je zabezpečiť, aby spotrebiteľ vedel posúdiť rozsah svojho záväzku. Požiadavka, aby úverová zmluva obsahovala rozklad jednotlivej splátky v členení na istinu, úrok a poplatky nie je v súlade s požiadavkami Smernice 2008/48/ES. Z uvedeného tak vyplýva, že ani sankcia v podobe toho, že úver je poskytnutý bez úroku a poplatkov, ak neobsahuje rozklad jednotlivej splátky v členení na istinu, úrok a poplatky, nie je primeraná. Poukázal na dôvodovú správu k § 11 zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý nahradil zákon č. 258/2001 Z. z. ktorá ohľadom výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov uvádza, že spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere). Uviedol, že v danom prípade nebola dohodnutá amortizácia istiny úveru a z tohto dôvodu sa náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. dá vyhovieť jedine nasledovným spôsobom, ktorý považuje žalovaný za postačujúci. Zmluva o úvere obsahuje požadované náležitosti, keďže sa v nej uvádza, že (i) výška úveru, (ii) úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou, (iii) výška mesačnej splátky, (iv) RPMN banky v %, (v) taktiež priemernú RPMN na trhu, (vi) celkovú výšku úveru, (vii) dátum 1. splátky, (viii) dátum nasledujúcich splátok, (ix) počet mesačných splátok, (x) dátum konečnej splatnosti úveru. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje za absolútne dostatočné a v súlade so zákonom, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a zároveň určuje počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková čiastka splatiť. Poukázal na rozhodnutia a záver krajských súdov SR v obdobných veciach. Uviedol, že zmluva o úvere obsahuje všetky požiadavky, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje vychádzajúc pritom z pre Slovenskú republiku záväzného rozsudku Súdneho dvora vo veci č. C - 42/15, Home Credit Slovakia. V predmetnom rozsudku Súdny dvor ES uviedol, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti podľa čl. 10 ods. 2 Smernice, sankcia v podobe toho, že zmluva sa považuje za zmluvu bez úrokov a poplatkov je primeraná len v prípade, ak ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Ďalej sa Súdny dvor v uvedenom rozsudku taktiež vyjadril, že smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá by spresňovala, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré Smernica nestanovuje. Ustanovenie čl. 10 ods. 2 písm. h) by sa nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva čl. 10 ods. 2 Smernice. Žalovaný poznal výšku úveru, výšku celkových nákladov, výšku mesačnej splátky, počet mesačných splátok, výšku zmluvného úroku, termín konečnej splatnosti úveru, výšku RPMN banky. Žalovaný tak presne vedel, koľko z toho, čo zaplatí, pripadne na príslušenstvo (nakoľko bolo vyjadrené celkovou výškou nákladov). Žalovaný nemohol mať žiadne pochybnosti o výške svojho záväzku. Zmluvné vyjadrenie je dokonca v súlade aj s výkladom podľa dôvodovej správy zákona, je teda dôvodné skonštatovať, že žalovaný neporušil žiadnu povinnosť. Poukázal na rozhodnutia súdov SR, kde sa rieši aj otázku neuvedenia niektorých informácií, ktoré sa týkajú podmienok vrátenia poplatkov spojených s úverom v zmluve o úvere s tým, že Súdny dvor tiež rozhodol, že vzhľadom na cieľ ochrany spotrebiteľa sledovaný Smernicou Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov a iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, zmenenej a doplnenej Smernicou 98/7/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16.2.1998 v záujme boja proti nespravodlivým úverovým podmienkam a na to, aby sa dlžníkovi umožnilo poznať všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy, čl. 4 uvedenej Smernice vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku, pričom porušenie povinností veriteľa, ktorá má podstatný význam v kontexte Smernice 2008/48 môže byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej úpravy zánikom nároku tohto veriteľa na úroky a poplatky. Takýto podstatný význam má povinnosť uviesť v zmluve o úvere najmä náležitosti ako je ročná percentuálna miera nákladov, počet a frekvencia splátok, ako aj prípadná existencia notárskych poplatkov a prípadne požadované záruky a poistenie. Keďže neuvedenie týchto náležitosti v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, sankcia spočívajúca v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky stanovená vo vnútroštátnej právnej úprave sa musí považovať za primeranú v zmysle čl. 23 Smernice 2008/48 a judikatúry pripomenutej v bode 63 tohto rozsudku. Za primerané by sa však nemalo považovať, ak v súlade s touto vnútroštátnou právnou úpravou uplatnenie takejto sankcie vyvolá voči veriteľovi závažné následky v prípade neuvedenia niektorých náležitostí spomedzi náležitostí upravených v čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48, ktoré svojou povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku. Za týchto okolností potom súd uviedol, že čl. 23 Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne orgány" (čl. 249 pododsek 3 ZES, čl. 288 Zmluvy o EÚ). Smernica je teda adresovaná členským štátom, ktoré majú povinnosť ju transponovať v predpísanej lehote do svojho vnútroštátneho právneho poriadku. Členské štáty si pri transpozícii smernice zachovávajú určitú mieru diskrečnej právomoci a sú viazané iba cieľom preberanej smernice, a nie prostriedkami na jeho dosiahnutie. Smernice, ktoré sú stále najpoužívanejším právnym nástrojom, sú čoraz presnejšie a podrobnejšie, takže členským štátom neostáva veľký manévrovací priestor pri ich preberaní do vnútroštátneho práva. Členským štátom sa obvykle ponecháva iba možnosť vlastnej úpravy sankčného mechanizmu v prípade nedodržania prebratých ustanovení smernice fyzickými alebo právnickými osobami. Z tohto dôvodu transpozícia smerníc spočíva často iba v zapracovaní doslovného prekladu ustanovení smerníc do vnútroštátnych predpisov, ako dôsledok obmedzenej diskrečnej právomoci členských štátov. I v prípade smernice 2008/43/ES možno hovoriť o obmedzenej diskrečnej právomoci, nakoľko podľa článku 22 ods. 1. 1. tejto smernice členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Má za to, že priemerného spotrebiteľa zaujíma predovšetkým výška úveru a suma, ktorú výsledné zaplatí, teda ľudovo povedané, o koľko preplatí jemu poskytnutý úver. Priemerný spotrebiteľ nebude skúmať každú jednu splátku samostatne. Je teda maximálne v záujme spotrebiteľa rozhodnutie, podľa ktorého absencia rozdelenia každej splátky na istinu, úroky a poplatky nespôsobuje bezúročnosť úveru, nakoľko spotrebiteľ mal všetky potrebné informácie k uzatvoreniu zmluvy a mohol sa fundovane rozhodnúť. Žalobca tak konal s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere riadneho splácania úveru žalobcom, nakoľko sám žalovaný svoj záväzok zo zmluvy o úvere splnil riadne (a načas). Smernica 2008/48/ES upravuje zmluvy o spotrebiteľských úveroch. Účelom zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bolo prebrať do Slovenského práva smernicu 2008/48. Súdny dvor v Luxembursku v rozsudku zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 rozhodol, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Citovaný článok sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovuje amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Konkrétne ide o to, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ je zo zmluvy možné identifikovať dátumy splátok. Zmluva taktiež nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny, úroku, poplatku. V prípade, že je uvedená výška poskytnutej sumy, celková výška splatenej sumy, počet a výška splátok, úrok, RPMN a začiatok či koniec splácania, má každý spotrebiteľ možnosť si zistiť všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluvy. Žiadal, aby odvolací súd, aby podľa § 389 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil v napadnutej časti a vrátil vec na nové prejednanie, alebo aby odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, tak, že žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), a pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené stranám sporu a ich zástupcom zákonným spôsobom (§ 219 ods. 3 CSP) a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22.06.2021. 6. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku (II.) a v napadnutom výroku (III.) o náhrade trov konania vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd uvádza, že časť rozsudku súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku (I.) nebola napadnutá odvolaním, a nestala sa predmetom odvolacieho prieskumu. 7. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval). 8. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že záväzkový vzťah medzi stranami sporu, ktorý bol založený na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 1445018151 uzavretej medzi procesnými stranami dňa 17.02.2014, má povahu spotrebiteľského vzťahu. Predmetná skutočnosť nebola v konaní ani sporná. Vzhľadom na spotrebiteľskú povahu uzavretej zmluvy, ktorej predmetom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru poskytnutého veriteľom spotrebiteľovi, sa právny vzťah účastníkov zmluvy spravuje zákonom č. 129/2010 Z.z. 9. Odvolací súd ďalej uvádza, že možno prisvedčiť odvolacej námietke a argumentácii žalobcu, že súd prvej inštancie vo vzťahu k § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vec po právnej stránke posúdil nesprávne, keďže vychádzajúc z účelu a zmyslu sledovaného § 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona, nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej - ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ citovaná právna norma hovorí o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ju eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Tento odvolacím súdom preferovaný eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v plnej miere korešponduje aj s aktuálnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.2.2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.4.2018, sp. zn. 4 Cdo 187/2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.11.2018, sp. zn. 3 Cdo 45/2018). 10. Uvedený nesprávny právny záver súdu prvej inštancie však nemá vplyv na správnosť napadnutého rozsudku ako takého. Pre vznik právnych následkov vyplývajúcich z § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch totižto postačuje absencia čo i len jednej z náležitostí zmluvy uvedenej v citovanom ustanovení. Odvolací súd sa zaoberal splnením náležitostí uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 predmetného zákona a to s ohľadom na následok ich nedodržania vyplývajúci z § 11 ods. 1 zákon o spotrebiteľských úveroch spočívajúci v tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Otázka, či sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, je otázkou právnou, nie skutkovou. Súd na zistený skutkový stav, teda obsah Zmluvy o úvere (o ktorej predtým urobil právny záver, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere) aplikuje príslušné ustanovenia zákon o spotrebiteľských úveroch, pričom ak zistí nedostatok niektorej náležitosti vyžadovanej týmto zákonom, ktorý znamená naplnenie hypotézy niektorej z právnych noriem uvedených v § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, musí prijať právny záver, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10, podľa ktorého súd členského štátu EÚ je povinný ex offo skúmať existenciu údaja o RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere a i bez návrhu aplikovať sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. 11. V danom prípade súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, podľa ktorého žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 19.02.2014 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému úver vo výške 2.100 Eur, ktorý sa žalobca zaviazal uhradiť v mesačných splátkach vo výške 60,29 Eur splatných vždy v 25. deň v mesiaci s termínom splatnosti prvej splátky dňa 25.03.2014, s počtom splátok 72. Úroková sadzba predstavovala výšku 24,50 % ročne, výška RPMN banky bola podľa zmluvy 27,45 %, pri priemernej výške RPMN na trhu 18,87 %. Celková výška nákladov bola podľa zmluvy 1874,63 Eur. 12. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že výška RPMN uvádzaná v zmluve o spotrebiteľskom úvere je nesprávne uvedená, nakoľko podľa zmluvy o úvere mala byť RPMN vo výške 27,45 %, avšak výpočtom súd zistil, že táto je správna vo výške 31,69 %. Žalovaný mal platiť 72 mesiacov po 60,29 Eur, pri riadnom splácaní úveru by tak zaplatil sumu 4.340,88 Eur. Pri požičaní sumy 2.100 Eur by tak náklady spojené s úverom boli v sume 2.240,88 Eur a nie ako je uvedené v zmluve v sume 1.874,63 Eur. Výška RPMN vypočítaná s ohľadom na skutočnú výšku úveru nezodpovedala žalobcom deklarovanej hodnote 27,45 %. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie, a to že výška RPMN uvádzaná žalobcom v predmetnej zmluve je nesprávna stotožňuje. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy, ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného potom vyplýva záver, že pokiaľ je žalobcom nesprávne uvedená výška RPMN v predmetnej zmluve, tak takýto úver je potom potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. V takomto prípade má žalobca nárok len na zaplatenie poskytnutej sumy úveru bez úrokov a poplatkov po zohľadnení žalovaným uhradených platieb. 13. Odvolací súd uvádza, že odvolateľ k záverom súdu prvej inštancie ohľadne nesprávnosti výšky RPMN uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej medzi stranami sporu nevzniesol žiadne konkrétne odvolacie námietky. 14. S poukazom na vyššie uvedené preto odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol a v závislom výroku o náhrade trov konania je vecne správny. 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalovaný plne úspešný, preto mu odvolací súd priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3.0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).