Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/117/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1518201130 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1518201130.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: L. P., M.. XX. X. XXXX, Q. Š. XXXX/XX, Q., zast. advokátkou Mgr. Stanislavou Tichou, Zakvášov 1519/55, Považská Bystrica, proti žalovanému: U. K. P., P..D..G.., I.: XX XXX XXX, U. XX, Q., zast. AK JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, Kubániho 16, Bratislava, o zaplatenie 2.091,29 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 6. novembra 2018, č. k. 12Csp/35/2018-87, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.091,29 eur. V časti úrokov z omeškania sa napadnutý rozsudok m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 5 % úroky z omeškania zo sumy 2.091,29 eur od 13. 3. 2018 do zaplatenia. V časti úrokov z omeškania za obdobie od 10. 12. 2016 do 12. 3. 2018 sa napadnutý rozsudok m e n í tak, že žaloba sa v tejto časti z a m i e t a. Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.091,29 eur s 5 %úrokom z omeškania od 10. 12. 2016 až do zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I) a žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (výrok II). 2. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 21.11.2012 strany uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi úver vo výške 1.500,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal zaplatiť v 42 splátkach po 80,37 eur mesačne, ktorých splatnosť bola dojedaná vždy k 18. dňu v mesiaci. Celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť, bola 3.375,54 eur. RPMN za úver bola stanovená vo výške 65,22 %, ročná úroková sadzba úveru 70,01 %, priemerná RPMN 46,3 %, poskytnutá čiastka revolvingu 790,84 eur, celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť, predstavovala sumu 1.928,88 eur. Predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu bola určená vo výške 70,01 %, ročná úroková sadzba revolvingu 76,21% a ročná úroková sadzba úrokov z omeškania 8,75 %. Žalobca sa tiež zaviazal pri uzavretí zmluvy zaplatiť žalovanému poplatok za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splátok úveru vo výške 215,75 eur. Žalovaný žalobcovi na základe uvedenej zmluvy poskytol v skutočnosti iba sumu 1.284,25 eur. Žalobca na základe tejto zmluvy uhradil sumu zodpovedajúcu celkovej čiastke úveru určenú vo výške 3.375,54 eur. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Súd považoval za nesporné v súlade s ust. § 151 ods. 1 CSP, že žalovaný žalobcovi na základe zmluvy o úvere poskytol finančné prostriedky vo výške 1.284,25 eur a žalobca na základe zmluvy o úvere uhradil do dňa 9. 12. 2016 sumu vo výške 3.375,54 eur.“ 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, žaloba je dôvodná. Zmluvu o revolvingovom úvere zo dňa 21. 11. 2012 uzatvorenú medzi stranami posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ust. § 52 Obč. zák., pretože žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa (veriteľa) a žalobca je spotrebiteľ (dlžník). Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal tým, či úver poskytnutý na základe uvedenej zmluvy je bezúročný a bezpoplatkový. V tejto súvislosti súd prvej inštancie považoval za dôvodnú námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov a s tým súvisiacimi celkovými nákladmi spotrebiteľa (§ 9 ods. 2 písm. j/ zák. č. 129/2010 Z.z.). Výška úveru mala byť podľa zmluvy 1.500,- eur, výška splátok 80,37 eur mesačne a celková čiastka, ktorú mal žalobca zaplatiť, predstavovala podľa zmluvy sumu 3.375,54 eur. Skutočná suma, ktorá bola žalobcovi poukázaná na účet, bola však 1.284,25 eur. Vzhľadom na to súd prvej inštancie skonštatoval, že vychádzajúc z daných parametrov, t. j. výška úveru 1.284,25 eur, výška splátky 80,37 eur, mal správny údaj o RPMN predstavovať 92,98 %. Súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru, že ďalšou absentujúcou obligatórnou náležitosťou je údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti úveru. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu o absencii výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov sa súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu ohľadne absencie náležitosti zmluvy podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch s odkazom na uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017. 4. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že aj v prípade, ak by zmluva obsahovala všetky obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Zz., odplata poskytnutého úveru požadovaná žalovaným prevyšovala najvyššiu prípustnú odplatu v zmysle § 53 ods. 6 Obč. zák. Zmyslom citovaného ustanovenia je postihovanie neprimeranej odplaty pri finančných plneniach a to neplatnosťou právneho úkonu. Za kritériá, na základe ktorých sa posudzuje výška odplaty za poskytnuté peňažné prostriedky, sa považujú odplaty poskytované bankami za obdobných podmienok. Podľa priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk v percentách vypočítaných podľa nariadenia EC NO 63/2002 ECB, priemerná úroková miera z úverov od 1 do 5 rokov v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere bola v hodnote 11,64 % ročne. V kontexte uvedeného súd prvej inštancie považoval žalovaným určenú ročnú úrokovú sadzbu vo výške 70,01 % za odporujúcu dobrým mravom v zmysle § 39 Obč. zák. 5. Z uvedených dôvodov dospel súd prvej inštancie k záveru, že predmetná úverová zmluva sa hneď z niekoľkých žalobcom uvedených dôvodov považuje za bezúročnú a bezpoplatkov. Súd prvej inštancie potom konštatoval, že žalobca sa dôvodne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 2.091,29 eur, ktoré vyčíslil tak, že žalovaný poskytol žalobcovi peňažné prostriedky v celkovej výške 1.284,25 eur a žalobca uhradil sumu 3.375,54 eur (3.375,54 - 1.284,25 = 2.091,29 eur). Žalobca bol povinný uhradiť poskytnutý úver bez úrokov a poplatkov, a teda len sumu, ktorá mu bola reálne poskytnutá. Žalovaný sa tak bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu o žalovanú sumu. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobe vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.091,29 eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. 6. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa nasledujúceho po poslednej platbe, ktorú uhradil žalovanému, teda od 10. 12. 2016, pričom o výške úrokov z omeškania rozhodol podľa ust. § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z., podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania splnením peňažného dlhu, Základná úroková sadzba ECB ku 10. 12. 2016 predstavovala 0,00 % a teda úrok z omeškania predstavuje 5,00 %. Uvedené príslušenstvo súd prvej inštancie priznal s poukazom na § 517 ods. 2 a § 121 odsek 3 Obč. zák. 7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 8. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Uviedol, že záver súdu prvej inštancie o prevýšení najvyššej prípustnej odplaty podľa § 53 ods. 6 Obč. zák. je nezákonný, pretože súd na zmluvný vzťah uzavretý v roku 2012 (20. 11. 2012) aplikoval znenie § 53 ods. 6 Obč. zák. účinné až od 1. 6. 2014. Dôvodil, že v čase uzavretia zmluvy platilo ust. § 53 ods. 6 Obč. zák., podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Zákonodarca v čase uzavretia zmluvy reguloval celkovú odplatu v súvislosti so spotrebiteľským úverom, nie iba jej jednu zložku - ročnú úrokovú sadzbu úveru. Vyplýva to aj z tej skutočnosti, kedy pri dvoch rôznych poskytovateľoch úverov - bankových a nebankových subjektoch - síce môže byť úroková sadzba (jej výška) výrazne odlišná, ale napr. pri bankových poskytovateľoch celková odplata je tvorená aj správou úverového účtu, rôznymi poplatkami za vyhotovenia výpisov a pod. V zákone bolo teda výslovne určené, že pri porovnávaní sa má vziať do úvahy nielen hodnota obvyklej odplaty, ale aj spôsob a miera zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých prostriedkov a lehota splatnosti. V tejto súvislosti žalovaný poukázal pritom na uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 3. 2018, č. k. 43CoSr/1/2018 a zo dňa 30. 3. 2016 č. k. 14Co/1016/2014. V tomto uznesení KS Banská Bystrica uviedol: „Administratívny strop odplaty pri spotrebiteľských úveroch bol zrušený spolu so zrušením zákona č. 258/2001 Z.z., ktorý bol nahradený Zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov zo dňa 09.03.2010, ktorý nadobudol účinnosť od 11.07.2010 a v časti novelizácie Občianskeho zákonníka účinnosť od 01.07.2010. Súčasťou navrhovanej právnej úpravy bola aj novelizácia Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Navrhované znenie § 53 ods. 6 sledovalo štandardizovanie a zjednotenie režimu posudzovania odplaty pri všetkých druhoch a formách požičiavania peňažných prostriedkov spotrebiteľom. Zákon č. 129/2010 Z.z. upustil režim administratívneho stropu odplaty. Dôvodom pre nové znenie ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného od 01.07.2010 bolo to, že má ísť o spresnenie ukazovateľa, z ktorého sa vychádza pri posudzovaní primeranosti odplaty za spotrebiteľský úver. Údajovú bázu, pokiaľ ide o výšku odplaty, lehoty splatnosti, spôsoby zabezpečenia a objemy poskytnutých úverov na finančnom trhu, poskytujú hlásenia uverejňované štvrťročne ministerstvom financií na základe hlásení subjektov poskytujúcich spotrebiteľské úvery. Z novelizovaného ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka vyplýva, že referenčné kritérium, podľa ktorého sa má posudzovať primeranosť, sa preniesla zo sektoru bánk na sektor finančného trhu ako taký, a teda na všetky spoločnosti poskytujúce peňažné prostriedky spotrebiteľom ..." Nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, ktorými spochybnil správnosť určenia hodnoty RPMN a považoval ich za nezákonné. Žalovaný za nesprávny považoval aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi nebol poskytnutý úver v sume 1.500,- eur, ale len 1.284,25 eur. Tento záver súdu prvej inštancie je podľa žalovaného založený na nesprávnom vyhodnotení podstaty započítania a nesprávnom výklade ustanovení zák. č. 129/2010 Z.z. Záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi bol poskytnutý úver iba vo výške 1.284,25 eur je nesprávny, pretože v rámci započítania dochádza k stretu dvoch pohľadávok - pohľadávka na vyplatenie úveru (v časti 215,75 eur) a pohľadávka na zaplatenie odplaty podľa dohody o poskytnutí služby (215,75 eur). Iná pohľadávka do započítania nevstupuje, čo znamená že uvedeným započítaním sa započítava aj časť úveru (215,75 eur) ktorá sa síce nevypláca, ale práve v rámci tejto kompenzácie sa „poskytuje.“ Žalobca predsa na započítanie „nedal“ inú svoju pohľadávku a teda ak súd nesporuje fakt, že odplata podľa dohody o poskytnutí služby bola uhradená, potom by mal akceptovať aj to, že bol uhradený započítaním. Toto započítanie je rovnocenné so situáciou, v ktorej najskôr by veriteľ vyplatil úveru 1500,- eur a dlžník obratom (alebo súčasne) odplatu vo výške 215,75 eur. Výsledný stav na strane dlžníka by bol 1.284,25 eur. Rovnaký stav ale nastáva aj v prípade započítania. Výsledok je teda úplne ten istý, ale aktéri vykonajú úkony zbytočne navyše, hoci by nemuseli. Vykonanie započítania pohľadávok podľa pravidiel normovaných zákonom alebo inej techniky pripustenej právom nemôže byť nezákonné. Navyše to, že dôjde k započítaniu vzájomných pohľadávok, nie je len výkonom zákonného oprávnenia, ale tiež najlepšie zodpovedá aj kauze vzťahu a praktickému usporiadaniu veci. Zmyslom započítania je práve to, aby sa nerobili zbytočne vzájomné úkony medzi stranami, ktoré majú voči sebe pohľadávky a sú vo vzájomne opozitnom veriteľsko - dlžníckom usporiadaní. Ak súd prvej inštancie tvrdí, že žalovaný poskytol úver 1.284,25,- eur, potom je namieste pochybnosť, na základe akej úvahy súdu teda žalobca splnil povinnosť zaplatiť odplatu na základe dohody o poskytnutí služby. Závery súdu o výške úveru sú nesprávne aj z ďalšieho hľadiska, a to konkrétne v súvislosti s definíciou „spotrebiteľského úveru“ Úverom sa rozumejú všetky finančné prostriedky poskytnuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Poskytnutím úveru sa v zmysle právnej úpravy a tiež ustálenej obchodnej praxe (vrátane bankovej i nebankovej) rozumie nielen vyplatenie prostriedkov úveru (v hotovosti, na účet a podobne), ale každá zákonom uznaná forma splnenia záväzku - teda aj započítanie. Samotný zák. č. 129/2010 Z.z. ako spôsoby poskytnutia spotrebiteľského úveru predpokladá (po prijatí regulácie v tejto otázke od 23. 12. 2015) ako spôsob poskytnutia: prevod na platobný účet spotrebiteľa, prevod na účty iného veriteľa, započítanie na úhradu iných záväzkov spotrebiteľa, alebo poštovú poukážku. Z uvedenej regulácie vyplýva, že spotrebiteľský úver môže byť poskytnutý vo forme úveru každým spôsobom, ktorý pripúšťa platné právo - s výnimkou poskytnutia v hotovosti. Nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie o tom, že úverom je len vyplatená suma, je možné priblížiť na príklade úveru použitého na refinancovanie iných, starších úverov. V takom prípade sú tieto staršie úvery uhradené a vyrovnané novým úverom tak, že prostriedky z nového úveru sú buď započítané so záväzkami zo starých úverov (ak ide o toho istého poskytovateľa úveru - toho istého veriteľa) alebo poukázané na účet iných subjektov (iných poskytovateľov úverov). Spotrebiteľ na účet neobdrží nič. Refinancovaním dochádza k zániku starých úverov - či už započítaním (ak ide o toho istého poskytovateľa - teda veriteľa aj zo starých úverov, a aj z nového úveru) alebo prevodom na účet. Refinancovaním sa teda spotrebiteľ zbaví záväzku zo starých úverov. Ak má platiť záver súdu, že úverom podľa zákona je výška skutočne poskytnutých prostriedkov, a tou je suma vyplatených prostriedkov (ako to tvrdí aj v tejto veci), tak by sa spotrebiteľ zbavil starých úverov (započítaním, prevodom na účet iného veriteľa) ale nevznikol mu už žiadny záväzok z nového úveru, keďže v zmysle tvrdenia žalobcu nedochádza k skutočnému poskytnutiu prostriedkov. Zákon teda nezakazoval formu poskytnutia úveru tak, že sa poskytuje v rámci kompenzácie pohľadávok (pritom od 23. 12. 2015 už výslovne vymedzil, že úver môže byť poskytnutý len kartou, bezhotovostne alebo v prospech poskytovateľa úveru, čo opätovne potvrdilo vyššie uvedené, a teda aj oprávnenosť postupu započítania - suma 168,17 eur bola započítaná ako výška poplatku za uzatvorenie Dohody o poskytnutí služby oproti výške poskytnutého úveru). Vo vzťahu ku konečnej splatnosti úveru žalovaný v odvolaní uviedol, že táto náležitosť nemôže byť v zmysle únijného práva dôvodom pre bezúročnosť úveru. Poukázal pritom na čl. 58 rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, v ktorom Súdny dvor vyslovil, že ustanovenie (čl. 10 ods. 2 smernica 2008/48/ES pozn.) by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Dôvodil tiež konštatáciou Súdneho dvora EÚ zároveň v danom rozsudku (výrok 4), že článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Napokon žalovaný poukázal aj na závery uvedené v uznesení Najvyššieho súdu SR (bod 24 odôvodnenia). V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že náležitosť „konečná splatnosť úveru“ únijné právo nepozná, čo viedlo k tomu, že došlo k zmene zák. č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti. Zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z čl. 4 ods. 4, 5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti, spôsobom vyplývajúcim zo Splátkového kalendára, ktorý predstavuje neoddeliteľnú súčasť zmluvy o revolvingovom úvere. Žalovaný v odvolaní namietol aj nesprávnosť výroku o úroku z omeškania, ktorý súd prvej inštancie priznal od 10. 12. 2016. Podľa žalovaného v konaní nebolo preukázané, že by sa dostal do omeškania dňom 10. 12. 2016. Ak súd prvej inštancie v prejednávanej veci vychádzal z toho, že ide o bezdôvodné obohatenie, potom časom splnenia záväzku by bol prvý deň po tom, kedy žalobca požiadal o plnenie (§ 563 Obč. zák.). Z ust. § 517 Obč. zák. totiž vyplýva, že subjekt je v omeškaní s plnením zásadne až od vtedy, keď ho nesplní v deň nasledujúci potom, kedy ho veriteľ požiadal o splnenie. Až od tohto dňa môže ísť o omeškanie a žalobca môže požadovať úroky z omeškania. 9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Podľa žalobcu argumentácia žalovaného ohľadom termínu konečnej splatnosti úveru je v rozpore s ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy. Žalovaný nesprávne a účelovo na podporu svojich tvrdení poukazuje na zmenu zákona č. 129/2010 Z.z. účinnú od 1. 5. 2018, ktorého zmena má preukazovať správnosť jeho právneho názoru, že termín konečnej splatnosti nikdy nebol obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy o úvere. Ide o subjektívnu predstavu žalovaného a z požiadavky právnej istoty právneho poriadku vyplýva, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti. Zároveň vo vzťahu k tejto námietke poukázal na zmätočnosť vo vyjadreniach žalovaného, keď tento v odpore proti platobnému rozkazu tvrdí, že Oznámenie je súčasťou zmluvných dojednaní a má záväzný charakter, nakoľko v zmluve o úvere absentujúce údaje (napr. dátum prvej a poslednej splátky) obsahuje toto Oznámenie, čím je splnená zákonná požiadavka, v inom svojom vyjadrení z 27. 6. 2018 naopak tvrdí, že oznámenie má len informatívny (teda nezáväzný) charakter o tom, na čom sa strany dohodli a v odvolaní už dokonca popiera potrebu uvádzania termínu konečnej splatnosti úveru. Pokiaľ v prípade podstatných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovaný odkazuje na Zmluvné dojednania, žalobca poukázal na to, že Zmluvné dojednania ani neboli podpísané. Vzhľadom na to ako aj vzhľadom na ust. § 40 Obč. zák. je žalobca toho názoru, že podstatné a zákonné náležitosti neboli písomne dojednané ani v Úverovej zmluve a ani Zmluvných podmienkach. Ohľadne odkazu žalobcu na závery Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 žalobca uviedol, že Súdny dvor EÚ vykladá výlučne právo Európskej únie a ako taký nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor Európskej únie aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách v spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102//EHS. Nevyjadroval sa však k výkladu zákona o spotrebiteľských úveroch. Súdom aplikované ustanovenia o spotrebiteľských úveroch sú odlišné od ustanovení smernice č. 2008/48/ ES (čl. 10 ods. 2 písm. c/ a čl. 10 ods. 2 písmeno h/ a nakoľko súd aplikoval vnútroštátny zákon o spotrebiteľských úveroch a nie smernicu č. 2008/48/ES, výklad dotknutých ustanovení smernice Súdnym dvorom EU vo veci C-42/15 nemá vplyv na rozhodovaciu činnosť v spore. Vzhľadom na to v predmetnom spore spomenutý rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-42/15, nemá vplyv na právne posúdenie veci vnútroštátnym súdom. Aj keď žalovaný poukazuje na zmenu zákona č. 129/2010 Z.z. účinnú od 1. 5. 2018, kde bola náležitosť „konečná splatnosť úveru“ vypustená, podľa zák. č. 129/2010 Z.z. v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti boli obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy o úvere pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Predmetná zmluva bola uzavretá v roku 2012, teda 5 rokov pred uvedenou novelou a táto sa teda na predmetnú zmluvu nemôže aplikovať. Žalobca sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že dojednanie o výške ročnej úrokovej sadzby 70,01 % je neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi ,odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 11. Odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že úver je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že neobsahuje správny údaj o RPMN a s tým súvisiacimi celkovými nákladmi spotrebiteľa. RPMN určuje percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za obdobie jedného roka v súvislosti s úverom, či pôžičkou, ich správou a ďalšími výdavkami spojenými s ich čerpaním, teda všetky náklady, ktoré sú s tou-ktorou pôžičkou spojené. RPMN teda v sebe zahŕňa všetky náklady s pôžičkou, či úverom spojené - napr. poplatky za uzatvorenie zmluvy, za správu úveru, za prevody peňažných prostriedkov, za poistenie schopnosti splácať a pod. RPMN je číslom, ktoré umožní spotrebiteľovi lepšie vyhodnotiť výhodnosť alebo nevýhodnosť poskytovanej pôžičky, či úveru. 12. Odvolací súd k námietke odvolateľa spochybňujúcej záver súdu prvej inštancie o krátení úveru o odplatu podľa dohody o poskytnutí služby vo výške 215,75 eur uvádza, že započítanie je jedným zo zákonom ustanovených spôsobov zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Predpokladom jeho platnosti je existencia pohľadávok spôsobilých na započítanie. Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná (§ 581 ods. 2 Obč. zák.). Zo skutkových záverov súdu prvej inštancie nevyplýva dohoda zmluvných strán o splatnosti odplaty podľa dohody o poskytnutí služby vo výške 215,75 eur ku dňu jej uzavretia; toto skutkové tvrdenie odvolateľ uviedol až v odvolaní. Navyše, ak by došlo k úhrade uvedenej odplaty splatnej podľa odvolateľa ku dňu uzavretia úverovej zmluvy jej započítaním, nebol by dôvod pre jej zahrnutie do mesačných splátok úveru a jej platenie žalobcom týmto spôsobom. Vychádzajúc z výšky plnenia skutočne poskytnutého veriteľom dlžníkovi je správny skutkový záver súdu prvej inštancie, že úverová zmluva obsahuje nesprávne uvedenie RPMN v neprospech spotrebiteľa (skutočná RPMN má byť vyššia), čo je dôvodom aplikácie fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. 13. Súčasťou úverovej zmluvy bol čl. 8 Dohoda o poskytnutí služby, ktorej predmetom bol záväzok žalovaného ako veriteľa poskytnúť žalobcovi ako dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru poskytnutého na základe úverovej zmluvy a záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému odplatu vo výške 215,75 eur a za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 112,08 eur. V čl. 8.4 bolo dojednané, že odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok je splatná dňom uzatvorenia dohody o poskytnutí služby, pričom zmluvné strany sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok, a to pohľadávky dlžníka voči veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky úveru a oproti pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi na zaplatenie odplaty. Odvolací súd zároveň uvádza, že argumentácia žalovaného o správnej výške RPMN neobstojí ani z dôvodu, že odplatu „za službu" vo výške 215,75 eur si žalovaný vyúčtoval už v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, či žalobca využije svoje právo požiadať o odklad platenia splátok alebo nie, pričom napriek snahe žalovaného navodiť dojem „samostatného dojednania" predmetné dojednanie nie je možné hodnotiť ako nezávislé od uzavretej zmluvy. Ak teda žalovaný inkasoval v súvislosti s poskytnutým úverom od žalobcu 215,75 eur, potom bol povinný zaplatenie tohto poplatku zahrnúť do nákladov spojených s úverom. Teda aj nezahrnutím tohto poplatku do celkových nákladov spojených s úverom, výška RPMN nebola určená správne, čím žalovaný znemožnil žalobcovi dosiahnuť reálnu predstavu o poskytovanom úvere zodpovedajúcu skutočnosti. 14. Odvolací súd zároveň uvádza, že úver poskytnutý žalobcovi je úverom spotrebiteľským podriadený režimu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a konštatuje vo vzťahu k údaju o RPMN v úverovej zmluve, že za podmienok, že v zmluve je uvedená úroková sadzba úveru vo výške 70,01 % a RPMN za úver vo výške 65,22 %, nemožno za žiadnych okolností vyvodiť správnosť údaju o RPMN, pričom takto nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov spĺňa znaky jej určenia v neprospech spotrebiteľa. V prípade takejto úverovej zmluvy nie je potom už nutné podrobnejšie sa zaoberať zmluvou upravenými poplatkami, konkrétne poplatkom za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru a jeho nezaradením do výpočtu RPMN, ako ani samotnou výškou úrokovej sadzby 70,01 % ročne a jej súladom s dobrými mravmi. Aj keby bol predmetný poplatok správne vylúčený z výpočtu RPMN, a aj keby bola úroková sadzba v zmluve určená v súlade s dobrými mravmi, predmetný úver by sa i tak považoval za bezúročný a bez poplatkov, pretože v ňom uvedená RPMN nekorešponduje ani len s údajmi, ktoré žalovaný do výpočtu RPMN podľa svojho vyjadrenia sám zahrnul. 15. Žalovaný ďalej namietal nesprávne právne posúdenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z.z., ktorý vyžaduje, aby bola v zmluve uvedená doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti. Vo vzťahu k uvedeným náležitostiam zmluvy odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvej inštancie poznamenáva, že zmluva o revolvingovom úvere túto náležitosť skutočne neobsahuje. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti musí spotrebiteľská zmluva obsahovať a tak explicitné ustanovenie, akým je § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z.z. cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Termín konečnej splatnosti a ani doba trvania zmluvy v Zmluve o revolvingovom úvere nie je uvedený a tento nemožno určiť ani na základe ostatných údajov uvedených v zmluve, keďže v predmetnej zmluve je uvedený len počet splátok (42), periodicita splácania (mesačne) a úplne absentuje uvedenie dátumu prvej splátky. Keďže nie je zrejmý dátum počiatku povinnosti splácania úveru, nemožno určiť ani jeho konečnú splatnosť ani dobu trvania zmluvy. 16. Nemožno súhlasiť ani s argumentáciou žalovaného, že pre údaj o prvej splátke a termíne konečnej splatnosti je postačujúce uvedenie týchto dní v listine označenej ako Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi (č. l. 8). Táto listina totiž nie je súčasťou Zmluvy o revolvingovom úvere; predstavuje iba jednostranné Oznámenie veriteľa, ktoré žalobca písomne neodsúhlasil. Sporové strany uzavreli Zmluvu o revolvingovom úvere, v ktorej tento údaj absentuje a Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi z 21. 11. 2012 je jednostranný právny úkon zo strany žalovaného, ktorý nemožno považovať za zmluvné dojednanie. Naviac zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. musí mať písomnú formu a teda musí byť účastníkmi zmluvy podpísaná. Oznámenie o schválení úveru dlžníkovi nemôže byť považované za písomne uzavretú zmluvu, keďže žalobca ho nepodpísal. Dôvodné nie sú ani námietky žalovaného, že zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie „termínu konečnej splatnosti" spôsobom vyplývajúcim z čl. 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky (uvedený v Oznámení o schválení úveru) je dňom konečnej splatnosti úveru, pretože tento spôsob nerešpektuje zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý vyžaduje písomnú formu. Ak teda žalovaný vychádza z toho, že žalobca akceptoval Oznámenie o schválení úveru, pretože podmienky v ňom uvedené prijal a podľa nich plnil, potom takýto spôsob uzatvorenia zmluvy by musel viesť k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1. 17. Vo vzťahu k odvolateľom namietanému právnemu záveru súdu prvej inštancie o tom, že dojednanie úrokovej sadzby je v rozpore s dobrými mravmi odvolávajúc sa na ust. § 39 Obč. zák., odvolací súd sa stotožňuje so záverom, že porušenie ust. § 53 ods. 6 Obč. zák. zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu a to vzhľadom na to, že úrok z úveru je jedným z definičných znakov zmluvy o úvere. Ak teda zákonu alebo dobrým mravom odporuje zmluva v časti odplaty (úrokov), je nutné tento dôvod neplatnosti vztiahnuť na celú zmluvu a neplatnou je v tomto prípade zmluva o úvere ako celok. Odvolací súd sa má za to, že ak je odplata (úrok) dohodnutá v zmluve o úvere neplatná v zmysle ust. § 39 Obč. zák., je zmluva o spotrebiteľskom úvere neplatná ako celok. V prípade odplaty ide o esenciálnu náležitosť úverovej zmluvy a vzhľadom na povahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemožno túto dohodu o odplate oddeliť od ostatného obsahu zmluvy. Nemožno v danom prípade aplikovať ustanovenie § 41 Obč. zák. a ponechať ostatné ustanovenia zmluvy platné, pretože z povahy tohto právneho úkonu a z jeho obsahu nevyplýva, že túto časť možno oddeliť od ostatného obsahu. 18. Úrok z úveru je jedným z pojmových znakov, ktoré zmluvu o úvere definujú a je jej podstatnou náležitosťou. Ak žalobca ako dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve podmienky, ktoré sú v rozpore s ust. § 53 ods. 1 Obč. zák., koná v rozpore so zákonom a takéto dojednanie o výške úroku nemôže byť výškou úroku, ktorá môže byť súdom akceptovateľná a v nadväznosti na to aj výška RPMN, tieto sú neplatné v zmysle ust. § 39 Obč. zák. v spojení s ust. § 53 ods. 5 Obč. zák. Keďže túto časť zmluvy od jej zvyšnej časti zmluvy z uvedených dôvodov nie je možné oddeliť, je neplatná celá zmluva pre jej rozpor so zákonom v zmysle citovaných ustanovení, čo má za následok vznik bezdôvodného obohatenia s vzájomnou reštitučnou povinnosťou strán, bez akýchkoľvek poplatkov, či zmluvných pokút, pre ich rozpor s ust. Občianskeho zákonníka. 19. Vo vzťahu k najvyššej prípustnej odplate odvolací súd poukazuje na to, že zákonom č. 106/2014 Z. z. bolo novelizované ust.§ 53 ods. 6 Obč. zák. s tým, že cieľom predmetnej zmeny bolo referenčné kritérium, podľa ktorého sa mala posudzovať primeranosť zo sektoru bánk preniesť na sektor finančného trhu ako taký a teda na všetky spoločnosti poskytujúce peňažné prostriedky spotrebiteľom. Toto však podľa názoru odvolacieho súdu nevylučuje koncept judikatórne ustálenej odplaty založenej aj na referenčnej báze odplaty požadovanej bankami. Ako ustálil súd prvej inštancie v čase uzavretia úverovej zmluvy sa priemerné úrokové miery u obdobného typu zmlúv pohybovali na úrovni 11,64 % ročne. Prekročenie úrokovej sadzby viac ako 6-násobne nepochybne odporuje akejkoľvek úvahe o adekvátnosti požadovanej odplaty a je v rozpore so zásadou dobrých mravov. 20. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.091,29 eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Preto odvolací súd tento výrok napadnutého rozsudku potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 21. Odvolanie žalovaného je však dôvodné pokiaľ ide o úroky z omeškania zo sumy 2.091,29 eur predstavujúcej bezdôvodné obohatenie. Ust. § 563 Obč. zák. ukladá dlžníkovi povinnosť plniť deň nasledujúci po tom, ako ho o plnenie veriteľ požiadal. Ak veriteľ vo výzve určí čas plnenia, pohľadávka sa stane splatnou uplynutím tejto doby. Za výzvu sa považuje aj žaloba podaná veriteľom. V takomto prípade dlh sa stane splatným deň po doručení návrhu dlžníkovi. Vzhľadom na to, že pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je v občianskom zákonníku určená doba splnenia, je treba vychádzať z toho, že ten, kto je povinný bezdôvodné obohatenie vydať (dlžník), je povinný plniť prvý deň po tom, čo bol veriteľom o splnenie požiadaný. Ak nedošlo k požiadaniu dlžníka skôr, je treba za kvalifikovanú výzvu považovať žalobu. Dňom splatnosti pohľadávky je potom deň po doručení tejto žaloby žalovanému. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca uplatnil svoj nárok žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 21. 2. 2018, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 2.091,29 eur spolu s 5 %úrokom z omeškania od 10. 12. 2016 do zaplatenia. Uvedená suma predstavovala bezdôvodné obohatenie žalovaného spočívajúce v platení zmluvných úrokov a poplatkov zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z.z. Ďalej z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný žalobu spolu platobným rozkazom (č. l. 16 spisu) prevzal dňa 12. 3. 2018. Žalobca však v konaní nepreukázal, že by žalovaného vyzval o vydanie bezdôvodného obohatenia pred podaním žaloby. Treba preto za kvalifikovanú výzvu žalobcu na plnenie považovať žalobu. Dňom zročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe nebude však deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale deň po doručení žaloby žalovanému. Možno preto urobiť záver, že žalovaný sa dostal s plnením do omeškania až dňom 13. 3. 2018. 22. Z týchto dôvodov odvolací súd v zmysle § 388 C.s.p. zmenil napadnutý rozsudok v časti úrokov z omeškania tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 5 % úroky z omeškania zo sumy 2.091,29 eur od 13. 3. 2018 do zaplatenia. Súčasne odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v časti úrokov z omeškania za obdobie od 10. 12. 2016 do 12. 3. 2018 tak, že žalobu v tejto časti zamietol. 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolací súd dodáva, že žalobca mal v konaní neúspech iba v pomerne nepatrnej časti a preto neprichádzala do úvahy aplikácia ust. § 255 ods. 2 C.s.p. pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania. 24. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).