Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/126/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617208172 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1617208172.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., IČO: 47 967 692, so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., IČO: 50 361 368, so sídlom Martinčekova 13, Bratislava proti žalovanej: S. Z., J.. XX.X.XXXX, N. N. I.Á. XX, S. o zaplatenie 5 427, 36 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 1.3.2019, č.k. 31Csp/258/2017-152, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku III., ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi zmluvný úrok vo výške 19% ročne zo sumy 5 427,36 eur od 12.8.2014 do 10.8.2018. Vo zvyšnej zamietajúcej časti sa rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalobcovi sa proti žalovanej priznáva nárok na plnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti vyčíslených úrokov a úrokov z omeškania vo výške 1 030,09 eur zastavil (výrok I.), uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi istinu 5 427,36 eur, vyčíslené úroky a úroky z omeškania vo výške 419,67 eur, úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 5 427,36 eur od 1.6.2017 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok III.) a žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100% (výrok IV.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 4, 5, 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“) a vecne tým, že právny predchodca žalobcu Poštová banka, a.s. poskytol žalovanej na základe zmluvy o úvere - konsolidácia sumu 6 500 eur, pričom zmluvné strany sa dohodli na splácaní úveru mesačnými splátkami vo výške 159,07 eur vrátane poistného po dobu 72 mesiacov. Vyvodil, že uzatvorená úverová zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Konštatoval preukázanie splnenia podmienok pre postúpenie pohľadávky bankou v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a zároveň existenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Predmetnú zmluvu podrobil súdnej kontrole v otázke splnenia zákonných podmienok uzavretia zmluvy v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a dospel k záveru, že zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Vychádzal zo zisteného skutkového stavu, v zmysle ktorého právny predchodca žalobcu úver zosplatnil dňa 11.8.2014, pričom ku dňu zosplatnenia vyčíslil dlžnú sumu na istinu 5 427,36 eur, úrok 521,47 eur, poplatky za upomienky 39,28 eur, poistné 24,21 eur. Výšku dlžnej nezaplatenej istiny mal za nespornú a taktiež aj jednoznačne preukázanú. Vo vzťahu k ďalšej časti žalobného nároku konštatoval, že išlo o vyčíslené zmluvné úroky a úroky z omeškania, ktoré po čiastočnom späťvzatí žaloby predstavovali sumu 2051,20 eur a zmluvný úrok vo výške 19% zo sumy 5427,36 eur od 01.06.2017, pričom žalobcovi priznal sumu 419,67 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Priznaná suma bola určená ako vyčíslené úroky zmluvné a úroky z omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru vo výške 521,49 eur + vyčíslené úroky z omeškania po zosplatnení vo výške 799,38 eur mínus úhrady vykonané od 22.06.2017 do 14.08.2018 žalovanou, ktoré žiadal žalobca započítať na vyčíslené úroky = 419,67 eur. K zamietnutiu žaloby došlo z toho dôvodu, že vychádzal z názoru, že dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutého úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu a po splatnosti dlhu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti dlhu zaniká. Poukázal pritom na uznesenie Ústavného súdu SR, sp.zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012, v zmysle ktorého ústavný súd odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Uzavrel, že veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. Vyslovil, že ak existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. Z hľadiska právnej istoty poukázal na aktuálne rozhodnutia odvolacích súdov v oblasti zmluvných úrokov po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 5427,36 eur ako istiny počítaný od 01.06.2017 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p., pričom pri určovaní pomeru úspechu neúspechu strán v konaní vychádzal len z uplatnenej istiny, ktorá bola v celom rozsahu žalobcovi priznaná, a tak je možné konštatovať, že mal plný úspech vo veci a vznikol mu tak nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovanému. 3. Proti uvedenému rozsudku žalobca podal odvolanie v rozsahu, v ktorom súd žalobu vo zvyšku zamietol z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), f) a h) C.s.p., t.j. že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd vychádzal, keď uzavrel, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4Obo/143/1998 namietal, že ide o rozhodnutie, ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu. V tejto súvislosti poukázal na § 16 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého veriteľ by mal mať rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s dohodnutým úrokom až do okamihu splatenia úveru. Rovnako poukázal na rozhodovaciu prax súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru, ktorá je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom právneho štátu, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty. Zastával názor, že ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy, je teda nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa. S poukazom na znenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyvodil, že veriteľ má nárok na úrok až do zosplatnenia úveru, pričom ak je dlžník povinný platiť zmluvné úroky v prípade ak platí úver v splátkach, odporuje logickému výkladu, aby bol od toho oslobodený v prípade oprávnenej zmeny termínu splatnosti. Tvrdil, že úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy a predstavujú cenu úveru a dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní, pričom na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Poukázal na obchodné podmienky, s ktorými sa dlžník oboznámil a vyjadril s nimi súhlas. Nesúhlasil so záverom, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Podľa jeho názoru dohodnuté úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí, naproti tomu, úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti, pričom povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona a obidva úroky môže veriteľ žiadať popri sebe. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutia krajských súdov. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd vyhovel žalobe v celom rozsahu. 4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je podané dôvodne. 6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods.2 C.s.p.). 7. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal (po čiastočnom späťvzatí žaloby) zaplatenia istiny v sume 5 427,36 eur, vyčíslených zmluvných úrokov a úrokov z omeškania v sume 2 051,20 eur, zmluvných úrokov vo výške 19% ročne zo sumy 5 427,36 eur od 1.6.2017 do zaplatenia a úrokov z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 5 427,36 eur od 1.6.2017 do zaplatenia. Predmetom odvolacieho konania bol nárok žalobcu na zaplatenie zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení úveru (11.8.2014) do zaplatenia (vo výške 19% ročne zo sumy 5 427,36 eur od 12.8.2014 do zaplatenia). 8. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 9. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. 10. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 11. Je potrebné konštatovať, že súdna prax bola v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia nejednotná v otázke kumulácie zmluvne dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania po predčasnom zosplatnení úveru, a to s prihliadnutím na zákonnú ochranu spotrebiteľa. 12. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa výslovne riešila predmetná právna otázka, a ktoré zároveň možno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. 13. Ide predovšetkým o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/42/2020 zo dňa 16.6.2020, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. K uvedenému právnemu záveru sa pripojili aj iné senáty najvyššieho súdu vo svojich rozhodnutiach sp.zn. 8 Cdo/118/2020, 7Cdo/186/2020. 2Cdo/115/2019, 8Cdo/237/2019, 8Cdo/135/2020, 9Cdo/24/2020, 8Cdo/221/2019, 2Cdo/241/2019. 14. V prejednávanej veci pritom možno vychádzať z rovnakých záverov ako najvyšší súd, zohľadňujúc zistený skutkový stav veci, t.j., že zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou podliehajúcou zákonu o spotrebiteľských úveroch, čo je aj prípad prejednávanej veci. Zároveň je možné konštatovať, že zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods.3 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom, a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení Obchodného zákonníka o zmluve o úvere (§497 a nasledujúce). Ustanovenia Občianskeho zákonníka sa v prípade právneho vzťahu, účastníkom ktorého je spotrebiteľ, použijú vtedy, ak v Občianskom zákonníku existuje také ustanovenie, ktoré je možné prednostne aplikovať (§ 52 ods.2 OZ). 15. Najvyšší súd vyslovil, že „zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka či zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t.j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo“. 16. Odvolací súd ďalej poukazuje na záver rozhodnutia najvyššieho súdu, podľa ktorého „pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojedanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť však dlžník-spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.. Takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia § 53 ods.1 OZ. Na druhej strane postavenie veriteľa-dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda jeho právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody“. 17. So zreteľom na vyššie uvedené, opierajúc sa o právne závery najvyššieho súdu, konštatuje, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď vyslovil, že žalobca nemá nárok na zmluvný úrok po zosplatnení úveru. V danom prípade preto bolo potrebné napadnutý rozsudok zmeniť tak, že uvedenému žalobnému nároku (spočívajúcemu v zmluvnom úroku po zosplatnení úveru) súd vyhovie. Odvolací súd však dáva do pozornosti, že v zmysle vyššie uvedeného právneho názoru má žalobca nárok na zmluvný úrok iba za obdobie vopred dohodnuté v zmluve o úvere, ktorým je doba riadneho splácania úveru t.j. do času konečnej splatnosti úveru, v danom prípade do 10.8.2018, keďže žalobca má nárok na zmluvné úroky iba do tohto termínu konečnej splatnosti úveru, t.j. do dohodnutej doby trvania povinnosti splácať úver. 18. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvný úrok vo výške 19% ročne zo sumy 5 427,36 eur od 12.8.2014 do 10.8.2018 a zamietajúci výrok (III.) vo zvyšnej časti, t.j. v časti o zaplatenie zmluvného úroku od 11.8.2018 do zaplatenia, potvrdil. 19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich náhradu priznal úspešnému žalobcovi voči neúspešnej žalovanej zohľadňujúc úspech v spore čo do uplatňovanej istiny. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).