Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/23/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1618201731 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kučerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1618201731.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcov: X/ T. G., D.. XX.XX.XXXX, H. N. Č.. V. XXXX/XX, B., X/ F. G., D.. XX.XX.XXXX, Č.. XXX, A. Š., obaja zast.: JUDr. Edita Lehocká, advokátka, Štúrova 1267, 908 41 Šaštín - Stráže, proti žalovaným: X/ F. Z., D.. XX.XX.XXXX, N. XXX/XX, Z., X/ M. Z., D.. XX.XX.XXXX, F.Y. XXXX/X, Z., X/ S. Z., D.. XX.XX.XXXX, N. XXX/XX, Z., všetci zast.: JUDr. Ester Bujnovská, advokátka, Záhorácka 5478/15B, 901 01 Malacky, o vypratanie nehnuteľností, na odvolanie žalovaných 1/, 2/, 3/ proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 32C/251/2018-235 zo dňa 9.9.2019 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobcom 1/, 2/ sa priznáva voči žalovaným 1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : 1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/, 2/, 3/ povinnosť vypratať nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva Č.. XXXX vedenom pre katastrálne územie Z., V. N. Č.. XX na H. podlaží bytového domu so súpisným číslom XXX, postaveného na parcele č. XXX/XX, S. XX a podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti XXXX/XXXXXX a nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX vedenom pre katastrálne územie Z., ako podiel vo veľkosti XXXX/XXXXXX na pozemku registra Y. s parcelným číslom XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX O. a odovzdať ich žalobcom spoločne a nerozdielne do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok); priznal žalobcom náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok). 2/ Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania skutkovo zistil, že žalobcovia 1/, 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností - bytu s podielom bytu na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu s veľkosťou spoluvlastníckych podielov 1 a zastavaného pozemku s veľkosťou spoluvlastníckych podielov po XXXX/XXXXXX. Na nehnuteľnostiach viazne vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania nehnuteľností v prospech M. G., D.. XX.XX.XXXX. Z pripojeného katastrálneho spisu súd prvej inštancie zistil, že žalobcovia nadobudli nehnuteľnosti na základe Darovacej zmluvy uzavretej medzi nimi a M. G., D.. XX.XX.XXXX, dňa 21.11.2017, pričom pravosť podpisov strán bola osvedčená dňa 22.11.2017. Vklad zmluvy do katastra nehnuteľnosti bol povolený rozhodnutím Okresného úradu O., katastrálneho odboru zo dňa 05.01.2018, číslo vkladu V 6349/2017. Z listu žalobcov adresovanej žalovanej 1/ zo dňa 25.01.2018 súd ďalej zistil, že žalobcovia žalovanú 1/ vyzvali na uzavretie nájomnej zmluvy, ktorú jej zaslali, a v ktorej bola výška mesačného nájomného stanovená na 200,- eur. Nájomná zmluva mala byť na dobu určitú do 31.05.2018. V liste žalobcovia uviedli, že ak nesúhlasí s nájomnou zmluvou, je potrebné, aby sa z bytu odsťahovala, na čo jej stanovili lehotu do 31.03.2018. Z odpovede žalovanej zo dňa 06.02.2018 súd prvej inštancie zistil, že žalovaná predloženú nájomnú zmluvu podpísať odmietla z dôvodu, že krátkodobý nájom bytu je pre ňu nedostatočný. Žalovaná v liste žalobcom uviedla, že byt užíva spolu s rodinou 40 rokov odvodene a so súhlasom rodičov, pričom za túto dobu platila náklady spojené s užívaním, ako aj rekonštrukcie bytu. Spochybnila spôsob nadobudnutia nehnuteľností zo strany žalobcov a navrhla im nájomné vo výške 1,- eur ročne. Z výsluchu svedkyne M. G., darkyne a matky žalovanej 1/ a žalobcov, súd prvej inštancie zistil, že v predmetnom byte bývala 43 rokov. Najprv tam bývala spolu s deťmi a s manželom, neskôr len so žalovanou 1/ a jej rodinou. Náklady na bývanie platili spoločne pol na pol za celú dobu spoločného bývania. Byt nerekonštruovali, len vymenili okná a dvere, pričom svedkyňa hradila výmenu okna v jej spálni a polovicu okna v kuchyni. Svedkyňa uviedla, že posledné dva-tri roky žila pod nátlakom, nikto ju doma nezdravil. Má pocit, že ju znenávideli. Po hospitalizácií v júli 2017 pre cukrovku a amputáciu nohy pod kolenom išla bývať k synovi. Žalovanej 1/ nikdy nesľúbila, že jej nehnuteľnosti daruje. V čase darovania nebola nijako ovplyvnená, nebrala ani vtedy, ani nikdy žiadne lieky, poprela tiež, že by užívala liek Novalgin, ktorý jej bol pri prepustení z nemocnice predpísaný. Slobodne sa rozhodla byt previesť, nikto ju netlačil. Vedela, aké bude mať prevod následky, uviedla, že žalovaná 1/ sa už na ďalšom užívaní mala dohodnúť so žalobcami. Darovaciu zmluvu si pred podpisom prečítala. Keby byt nepreviedla, bola by v horšom postavení ako teraz, keďže žalovaná s rodinou ju chcela dať do domova dôchodcov. Synovia jej za darovanie bytu ani nič nesľúbili. U jedného z nich teraz býva a druhý ju k sebe berie na víkendy. Súd prvej inštancie ďalej zo záznamu o hospitalizácií M. G. a z jej prepúšťacej správy zo dňa 22.06.2017 zistil, že M. G. bola v čase od 09.06.2017 do 22.06.2017 hospitalizovaná na chirurgickom oddelení, kde jej bola vykonaná urgentná amputácia dolnej končatiny v predkolení. Pooperačne bola pacientka bez komplikácií preložená na geriatrické oddelenie za účelom nastavenia liečby diabetes mellitus 2. typu. V prepúšťacej správe jej bola diagnostikovaná okrem cukrovky druhého typu tiež flegmóna dolnej končatiny, hypertenzia, ateroskleróza a iná forma ischemickej choroby srdca. Žiadne psychické ochorenie jej diagnostikované nebolo. Bol jej predpísaný liek Novalgin, ktorý mala užívať každých 6 hodín. Zo zdravotnej dokumentácie svedkyne (darkyňa nehnuteľnosti) tiež vyplýva, že liek Novalgin jej po ukončení hospitalizácie už predpísaný nebol a svedkyňa jeho užívanie v celom rozsahu poprela. Z potvrdenia vystaveného O.. O. O. vyplynulo, že darkyňa nebola nikdy liečená psychiatrom. V konaní tak nebolo preukázané, že by svedkyňa M. G. trpela akoukoľvek duševnou poruchou, ani že v čase podpisu (21.11.2017) bola ovplyvnená ňou užívanými liekmi proti bolesti. Zo svedeckej výpovede svedkyne S. C., sestry žalobcov a žalovanej 1/ vyplynulo, že M. G. od roku 2000 býva len so žalovanou 1/, resp. s jej rodinou, pretože ostatné deti sa osamostatnili alebo ich matka z bytu vyhodila. Žalovanú 1/ mama naopak požiadala, aby ostala bývať s ňou, že neutiahne financovanie trojizbového bytu s tým, že sľúbila, že byt bude patriť žalovanej 1/, ktorá platila aj všetky náklady spojené s bytom. Sestra s mamou mali veľmi dobrý vzťah, varievali si spolu, upratovali. Mame sa ale zhoršil jej zdravotný stav a asi to vyvolalo nejaké nezhody. Ďalej uviedla, že žalovaný 2/ v byte prerobil kúpeľňu, kuchynskú linku, parkety, dlažbu, balkón a vymenil plastové okná. Nebola však priamym svedkom prerábok. Sestra s rodinou si podľa svedkyne nehľadali vlastné bývanie, lebo boli dohodnutí s mamou, že budú bývať v jej byte. Súd prvej inštancie dodal, že z dokazovania ohľadom platieb nákladov spojených s užívaním nehnuteľností skutkové závery nevyvodzoval, pretože nároky z týchto platieb neboli predmetom sporu. 3/ Z tohto skutkového stavu, odkazujúc na § 37 ods. 1, § 38 ods. 1,2, § 39, § 46 ods. 1, 2, § 123, § 126 ods. 1 a § 712 ods. 1 až 4, §712a, § 712c, § 713, § 714 Obč. zák. súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Ozrejmil, že pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov, teda či im svedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré majú byť vypratané, z vykonaného dokazovania zistil, že žalobcovia sú podieloví spoluvlastníci nehnuteľností zapísaní v katastri nehnuteľností. Dodal, že z katastrálneho spisu vyplynula právne formálna bezchybnosť darovacej zmluvy, keďže bola uzavreté písomne, podpisy strán boli na jednej listine a ich prejavy boli dostatočne určité a zrozumiteľné. Zmluva mala tiež náležitosti predpísané zákonom o vlastníctve bytov. Ďalej skúmal, či darkyni nebola obmedzená spôsobilosť na právne úkony a či nekonala v duševnej poruche, ktorá by ju činila na uzavretie darovacej zmluvy neschopnou, pričom z výsluchu svedkyne M. G. (darkyne) a z jej zdravotnej dokumentácie jednoznačne vyplynulo, že jej spôsobilosť na právne úkony nebola v čase uzavretia darovacej zmluvy obmedzená a že táto nekonala ani v duševnej poruche. Darkyňa tiež pri svojom výsluchu potvrdila, že právny úkon uzavrela slobodne a vážne, bola si vedomá, čo podpisuje, ako aj následkov uzavretej zmluvy. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalobcovia v konaní preukázali svoje (spolu)vlastnícke právo k vypratávaným nehnuteľnostiam a ich aktívna vecná legitimácia je daná. Pokiaľ išlo o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných, súd prvej inštancie skonštatoval, že títo nepopierali, že by ju užívali, voči žalobe netvrdili, že by mali akýkoľvek právny titul nehnuteľnosti užívať, namietali len, že vypratanie je v rozpore s dobrými mravmi, že darkyňa im v minulosti prisľúbila nehnuteľnosti darovať a že do nehnuteľností investovali a platili náklady s ich užívaním spojené. Súd prvej inštancie v tomto kontexte uviedol, že pokiaľ by mal vlastnícku žalobu zamietnuť z dôvodu, že uplatnenie práva vlastníka na ochranu je v rozpore s dobrými mravmi, išlo by o prípad núteného obmedzenia vlastníckeho práva; nevylúčil, že uplatnenie práva vlastníka brániť sa proti neoprávneným zásahom môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s dobrými mravmi, pôjde však vždy o výnimočné prípady, kedy výkon práva vážne poškodí užívateľa veci, bez toho, aby vlastníkovi priniesol zodpovedajúci prospech, a vyhovenie žalobe by sa dotýkalo zvlášť významného záujmu žalovaného (spravidla ide o zabezpečenie bývania). V posudzovanom prípade však o takýto prípad nešlo. Žalobcovia nadobudli nehnuteľnosti od svojej matky, ktorá sa slobodne rozhodla, ako naloží so svojím majetkom. Žalovaní súdu nepreukázali, že by im darkyňa bola v minulosti prisľúbila nehnuteľnosti darovať, keďže to sama darkyňa aj žalobcovia popreli a túto skutočnosť majú potvrdzovať len výsluchy žalovanej 1/ a svedkyne S. C. (sestry žalovanej 1/), ktorej vzťah s matkou je vážne narušený. Žiaden iný dôkaz o záväzku darkyne nehnuteľnosť previesť do vlastníctva žalovaným v konaní nevzišiel najavo. Starostlivosť o nehnuteľnosti a úhrada nákladov s tým spojená nezakladajú nemravnosť požiadavky žalobcov na vypratanie, pretože súd prvej inštancie považoval za správne a morálne, aby sa užívatelia cudzej nehnuteľnosti podieľali aspoň na úhrade nákladov s tým spojených a nakoľko práve opačný postup by zakladal ich správanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie napokon skonštatoval, že akékoľvek vykonané investície do nehnuteľností žalovaní nepreukázali. 4/ K námietke žalovaných, že im pri vyprataní patrí právo na bytovú náhradu, pretože svoje užívacie právo odvodzujú od vlastníčky bytu, s ktorou sú v rodinnoprávnom vzťahu (je to matka, babka a svokra jednotlivých žalovaných), odkazujúc pritom na judikatúru Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/43/1999, sp. zn. 1Cdo/72/1999 a najmä sp. zn. 3MCdo/19/2009, súd prvej inštancie ozrejmil, že zo žiadnych ustanovení Občianskeho zákonníka nevyplýva povinnosť žalobcov žalovaným pri vyprataní bytu zabezpečiť bytovú náhradu. Takú povinnosť by nemala ani právna predchodkyňa žalobcov, M. G., keby žalovanú 1/ s jej rodinou chcela z bytu vypratať. Súd prvej inštancie dodal, že predmetná žalovanými uvádzaná judikatúra sa vysporiadava so situáciou po rozvode manželstva, kedy jeden z manželov býval v byte druhého manžela a zánikom ich rodinnoprávneho vzťahu zaniklo aj jeho užívacie právo. Za trvania manželstva je právo manžela v byte druhého manžela bývať odvodené od ich existujúceho rodinnoprávneho vzťahu, lebo obsah tohto vzťahu je okrem iného tvorený povinnosťou manželov žiť spolu (§ 18 zákona o rodine) a vzájomnou vyživovacou povinnosťou manželov (§ 71 zákona o rodine). Na tomto základe má manžel - nevlastník právo bývať so svojím manželom v byte vo vlastníctve druhého manžela a druhý manžel (vlastník) má povinnosť mu toto bývanie (užívanie bytu) umožniť. Rozvodom manželstva uvedený právny dôvod bývania zaniká a manžel (vlastník) sa môže domáhať vypratania bytu podľa § 126 ods. 1 Obč. zák. Nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela, ktorému rozvodom manželstva zanikol právny dôvod užívania bytu vo vlastníctve druhého manžela, a ktorý je preto povinný byt vypratať, nie je v Občianskom zákonníku výslovne upravený, to však neznamená, že rozvedenému manželovi v takom prípade bytová náhrada nepatrí. Jeho právne postavenie pri zániku jeho právneho dôvodu bývania, musí byť posúdené analogicky (§ 853 Obč. Zák.) podľa toho ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje právne vzťahy svojím obsahom a účelom najbližšie. Týmto ustanovením je § 713 ods. 1 Obč. zák. upravujúci nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela, ktorého právny dôvod užívania bytu bol, rovnako ako v prípade manžela užívajúceho byt v dome vo vlastníctve druhého z manželov, za trvania manželstva odvodený od existencie manželstva a ktorému rozvodom tento právny dôvod bývania zanikol. V prejednávanej veci však nešlo o vzťah medzi manželmi, ale o údajné odvodenie užívacieho práva od matky žalovanej 1/ ako vlastníčky bytu. Manželia sú aj v zmysle zákona o rodine, ale aj pre naplnenie zmyslu a účelu manželstva, povinní bývať spolu a o seba navzájom sa starať. Ak jeden z manželov vlastní byt, do ktorého sa nasťahuje druhý manžel (pretože tento vznikom manželstva nadobudol právo na užívanie takého bytu), potom od druhého manžela nemožno spravodlivo očakávať, že si počas trvania manželstva bude zabezpečovať svoju bytovú situáciu inak ako bývaním so svojím manželom, či že si bude udržiavať iný byt/dom len aby sa mal kam odsťahovať v prípade zániku manželstva. Ak následne dôjde k zániku manželstva rozvodom, je potrebné druhého manžela chrániť pred stratou bývania, k čomu slúži práve zabezpečenie bytovej náhrady pri vyprataní z bytu prvého z manželov. Vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi je však situácia odlišná. Rodičov síce zaväzuje vyživovacia povinnosť k dieťaťu, avšak len do času, kedy dieťa nebude schopné samo sa živiť. Je preto možné spravodlivo a rozumne očakávať, že dieťa po nadobudnutí plnoletosti a sebestačnosti od rodičov odíde, osamostatní sa. To, samozrejme, platí len ak sa rodičia s deťmi nedohodnú inak, napríklad na spoločnej domácnosti a viacgeneračnom spolužití. Preto sa v tomto prípade mohla darkyňa slobodne rozhodnúť, či a dokedy bude žalovanej 1/ a jej rodine (žalovaným 2/ a 3/) poskytovať možnosť bezodplatného obývania jej bytu. Ich užívanie nehnuteľností tak nebolo „odvodené“ od darkyne, ale bolo ňou tolerované, viazané na jej pokračujúci súhlas. Žalovaným nevzniklo akékoľvek právo nehnuteľnosť užívať bez súhlasu darkyne. Ak sa preto darkyňa rozhodla súhlas odvolať a byt previesť na svojich synov, neprešla na obdarovaných povinnosť zabezpečiť obyvateľom bytu pri vyprataní bytovú náhradu, pretože taká povinnosť nikdy nezaťažovala ani ich právnu predchodkyňu. 5/ Zohľadniac vyššie uvedené súd prvej inštancie uložil žalovaným povinnosť nehnuteľnosť vypratať v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku (bez poskytnutia bytovej náhrady). 6/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. a zohľadniac plný úspech žalobcov, priznal im voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 7/ Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní 1/, 2/ a 3/ a a navrhli, aby odvolací napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodili, že súd prvej inštancie im znemožnil uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.); súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.); ďalej že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a napokon, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.). Žalovaní argumentovali tým, že súd prvej inštancie zohľadnil len argumentáciu žalobcov a dôsledne sa nevysporiadal z ich tvrdeniami v širšom kontexte celého prípadu, nepripustil nevrhnuté vykonanie dokazovania a zamietnutie nároku na bytovú náhradu nevyhodnotil v súlade s platnou právnou praxou, ale len v zúženom kontexte. Odvolatelia konkrétne namietali, že súd prvej inštancie nevyhovel ich návrhu na doplnenie dokazovania vykonaním znaleckého úkonu - spracovaním znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria za účelom posúdenia zásadnej otázky, čo darkyňa nehnuteľnosti - matka žalovanej 1/ a žalobcov v období podpísania darovacej zmluvy v prospech žalobcov, vzhľadom na svoj nepriaznivý zdravotný stav po amputácii dolnej končatiny bola, resp. nebola spôsobilá na tento právny úkon. Žalobcovia tiež namietali, že sa súd náležitým spôsobom nevysporiadal s týmto ich návrhom na doplnenie dokazovania ani ho náležitým a presvedčivým spôsobom nevyhodnotil, pričom stanovisko znalca nahradil len svojim konštatovaním ohľadom zdravotného stavu M. G., vychádzajúc pritom z obsahu jej zdravotnej dokumentácie. Súd prvej inštancie podľa odvolateľov pochybila aj v tom, keď nevyhodnotil výpovede žalovaných, ani svedkyne S. C., z ktorých jednoznačne vyplynul záver, že M.U. G., s ktorou žalovaná 1/ (od jej narodenia spolu v predmetnom byte bývala a starala sa o spoločnú domácnosť, vyslovila a dlhodobo prejavila zámer byt darovať len žalovanej 1/, svojej dcére, s ktorou 42 rokov žila a zdieľala spoločnú domácnosť. Pokiaľ ide o odvolací dôvod týkajúci sa nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, žalovaní namietali, že súd prvej inštancie odignoroval ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, na ktorú poukazovali a jej aplikáciu neodôvodnene zúžil len na prípady rozvedených manželov. V tejto súvislosti poukázali na rozsudok NS SR sp. zn. 3M Cdo 19/2009, podľa ktorého „ osobitným spôsobom sú uspokojované bytové potreby tých, ktorí sami síce nie sú vlastníkmi, nájomcami či oprávnenými z vecného bremena, no napriek tomu, so zreteľom na existenciu ich rodinnoprávneho vzťahu k oprávnenému subjektu, sú oprávnení svoje bytové potreby uspokojovať tak, že svoje právo odvodzujú od vlastníka, nájomcu, či oprávneného z vecného bremena“. Ide v podstate o odvodené právo bývania, ktoré nie je podľa názoru odvolateľov možné zúžiť len na vzťah bývalých manželov, ale je tu potrebné brať do úvahy konkrétne osobitosti daného prípadu, odôvodnenosť užívaniu bytu dieťaťa od jeho narodenia bez prerušenia s rodičom a aplikovať na prejednávanú vec ust.§ 853 ods. 1 Obč. zák. Záverom odvolatelia namietali, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný , pretože v ňom absentujú dostatočné, presvedčivé a zrozumiteľné dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobe vyhovel. 8/ Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K odvolacej argumentácii žalovaných uviedli, že v priebehu konania bola jednoznačne preukázané, že darkyňa M. G. bola v čase podpisu darovacej zmluvy plne spôsobilá na právne úkony. K tomuto záveru dospel súd prvej inštancie nielen na základe listinných dôkazov, a to výpisom zo zdravotnej dokumentácie M. G., písomného potvrdenia ošetrujúceho lekára, ale aj z jej svedeckej výpovede, ktorá osobne deklarovala, že vedela akú listinu podpisuje a aké z darovania vzniknú následky. M. G. sa sama slobodne rozhodla disponovať so svojim majetkom (bytom), a tento darovala svojim synom. Žalovanými navrhované vykonanie dôkazu, a to vyhotovenie znaleckého posudku, je nehospodárne a nadbytočné, keďže sama darkyňa sa pred súdom jasne vyjadrila a o jej výpovedi nebola žiadna pochybnosť. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku správne uvádza, že je morálne a správne, aby sa obyvatelia cudzej nehnuteľnosti, ktorú užívajú bezodplatne, podieľali aspoň na úhrade nákladov s užívaním spojených, žalovaní však takto nekonajú, okrem toho, že bránia žalobcom vo vstupe do ich nehnuteľnosti, neuhrádzajú im mesačne žiadnu sumu ako odplatu za užívanie bytu a tak isto neuhrádzajú žalobcom žiadnu sumu, ktorú platia správcovi bytového domu za dodané energie a služby. Žalobcovi uhrádzajú za žalovaných správcovi bytového domu mesačne sumu 150 eur a za rok 2018 uhradil za žalovaných nedoplatok za dodané služby a energie vo výške 471 eur. Správanie žalovaných je v hrubom rozpore s dobrými mravmi a takéto správanie nemôže požívať právnu ochranu. Žalobcovi vo svojom vyjadrení dodali, že žalovaní majú možnosť náhradného bývania, čo bolo preukázané výpisom z U. Č.. XXXX, G.. Ú.. Z., z ktorého vyplýva, že matka žalovaného 2/ I. Z. je výlučnou vlastníčkou rodinného domu s. č. XXXX, v ktorom sama býva, čo vo svojej výpovedi potvrdil aj žalovaný 2/. Argumentácie, že jeho matka v rodinnom dome býva sama a nikoho v dome nechce nie je dostačujúcou a nemožno sa s ňou uspokojiť. Rovnako bolo v konaní preukázané, že je v možnostiach a schopnostiach žalovaných zabezpečiť si bývanie, nakoľko sú zárobkovo činní. V čase pred podaním žaloby, kedy mali žalobcovia záujem uzatvoriť so žalovanými nájomnú zmluvu za nájomné vo výške 200 eur mesačne, žalovaní dali proti ponuku na výšku mesačného nájomného 1 eur. Takéto konanie žalovaných rovnako nie je v súlade s dobrými mravmi. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu vo vzťahu k odvolacej argumentácii tiež namietali aplikáciu rozsudku NS SR sp. zn. 3M Cdo 19/2009, pretože označený rozsudok sa vysporiada so situáciou po rozvode manželstva, kedy jeden z manželov býval v byte druhého manžela a zánikom rodinnoprávneho vzťahu zaniklo aj jeho užívacie právo k bytu. Situácia rozvedených manželov nemôže byť aplikovaná na situáciu žalobcov. Darkyňa M.Ú. G. ako matka žalobcov a žalovaných nemala žiadnu povinnosť voči žalovaným zabezpečiť im bytovú náhradu. Táto povinnosť neexistuje ani vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými. Žalovaní užívajú predmetný byt bez akéhokoľvek právneho titulu, v konaní nebol preukázaný akýkoľvek prísľub, nebolo predložená žiadna listina, ktorou by darujúca M. G. prisľúbila prevod vlastníckeho práva k bytu žalovanej 1/. Pokiaľ ide o výpoveď S. C., dcére darkyne, ktorá vo svojej výpovedi potvrdila, že jej vzťah s matkou M. G. je vážne narušený, a podľa ktorej bol byt sľúbený žalovanej 1/, nemôže byť považovaný za dôkaz preukazujúci túto skutočnosť, nakoľko svedkyňa a jaj matka neboli spolu v kontakte od roku 2000, čo sama svedkyňa C. uviedla vo svojej výpovedi. 9/ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia odvolacieho pojednávania, prejednal odvolanie žalovaných a dospel k záveru, že mu nie je možné priznať úspech. 10/ Odvolací súd sa stotožňuje s nosnými dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Odvolacie dôvody žalovaných neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a náležite a v súlade so zásadou formálnej logiky ich aj vyhodnotil. Odvolací súd konštatuje, že žalovaní v odvolaní neuviedli žiadne podstatné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu, a s ktorými by sa prvoinštančný súd náležite nevysporiadal. 11/ K odvolacej argumentácii žalovaných odvolací súd dodáva, že z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie (oboznámenie sa s obsahom zdravotnej dokumentácie darkyne M. G., Výpisom zo zoznamu poskytnutých zdravotných výkonov a služieb, svedeckou výpoveďou samotnej darkyne M. G.) bolo nesporné, že darkyňa M. G. bola v čase uzatvorenia spornej darovacej zmluvy v prospech žalobcov 1/, 2/ (dňa 22.11.2017) v plnej psychickej kondícii, čo sama potvrdila vo svojej svedeckej výpovedi pred súdom prvej inštancie dňa 20.5.2019 (viď zápisnica na č.l. 150 - 151). Nebol teda žiadny dôvod spochybňovať jej spôsobilosť na právne úkony a schopnosť rozhodovať o svojom majetku v čase realizácie žalovanými namietaného právneho úkonu (darovania nehnuteľnosti), a teda ani žiadny dôvod ustanoviť do konania znalca z odboru psychiatria za účelom posúdenia, či darkyňa v čase podpisu darovacej zmluvy netrpela duševnou poruchou, ktorá by ju na tento úkon činila neschopnou, tak ako to navrhla právna zástupkyňa žalovaných na pojednávaní dňa 20.5.2019 (viď č.l. 151). 12/ Pokiaľ ide o zabezpečenie bytovej náhrady (náhradného bytu) v prospech žalovaných odvolací súd uvádza, že žalovaní 1/, 2/ neboli nájomcami vypratávaného bytu, ani osobami výživou odkázanými na darkyňu (matku M. G.). Žalovaná 1/ (aktuálne vo veku 45 rokov) je spôsobilá sama sa živiť a zabezpečiť si so žalovaným 2/ (manželom) pre seba, ako aj pre žalovanú 3/ (aktuálne už plnoleté dieťa) vhodné bývanie, a preto jej matka nemá voči nej akékoľvek právne povinnosti vyplývajúce z ich rodinnoprávneho vzťahu. Práve naopak, žalovanej 1/ vznikla morálna povinnosť poskytnúť svojej matke primeranú starostlivosť bez toho, aby túto podmieňovala prevodom bytu do jej vlastníctva. Odvolací súd je názoru, že právo na bytovú náhradu (náhradný byt) nevyplýva žalovaným z ust. Zákona o rodine č. 36/2005 Z.z. a v tomto kontexte nemožno analogicky aplikovať ani ust. § 713 ods. 1 Obč. zák. (§ 853 ods. 1 Obč. zák.). Rodinnoprávny vzťah medzi žalovanou 1/ a darkyňou (matka - plnoletá dcéra spôsobilá sama sa živiť) nezaložil darkyni právnu povinnosť poskytnúť žalovaným 1/ - 3/ v prípade ich vypratania z bytu bytovú náhradu. Z tohto dôvodu žiadna právna povinnosť neprešla ani na nových vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti. Odvolací súd je, zohľadniac uvedené, zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že v prejednávanej veci nemožno aplikovať ani rozhodnutie NS SR sp. zn. 3M Cdo 19/2009 zo dňa 3.2.2011, keď žalovaná 1/ nemohla mať akékoľvek legitímne očakávania, že predmetná nehnuteľnosť pripadne do jej výlučného vlastníctva (ako jednej zo štyroch detí darkyne). Odvolací súd dodáva, že pokiaľ by žalovaná bez akýchkoľvek prekážok akceptovala darovanie nehnuteľnosti matkou výlučne v jej prospech, rovnako musí akceptovať skutočnosť, že sa jej matka rozhodla so svojou nehnuteľnosťou naložiť inak, teda že ju darovala žalobcom 1/, 2/ ( súrodencom žalovanej 1/). 13/ Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 14/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a plne procesne úspešnými žalobcom 1/, 2/ priznal voči žalovaným 1/ - 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 15/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).