Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-6S/268/2019 1019201697 13. 04. 2023 JUDr. Otília Belavá ECLI:SK:KSBA:2023:1019201697.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Valérie Kleinovej, v právnej veci žalobcu: MAC TV s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpený advokátskou kanceláriou: ADAUS, s. r. o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 731 544, proti žalovanej: Rada pre mediálne služby, so sídlom Palisády 36, 811 06 Bratislava, IČO: 30 844 151, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. RP/32/2019 zo dňa 06.11.2019, jednohlasne, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Krajský súd v Bratislave žalovanej n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Rozhodnutie správneho orgánu. 1. Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až ods. 3 a § 5 ods. 1 písm. g) a h) zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“) postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z., svojím rozhodnutím č. RP/32/2019 zo dňa 06.11.2019 rozhodla, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým že, v rámci televíznej programovej služby JOJ odvysielal dňa 05.03.2019 v čase o cca 9:10 hod. program Súdna sieň, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, ktorý naplnil hodnotiace kritéria podľa ustanovenia - § 1 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 589/2007, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania (ďalej len „JSO“) vulgárne vyjadrovanie, - § 1 ods. 2 písm. f) JSO slovnú agresivitu, expresívne vyjadrovanie, - § 1 ods. 2 písm. g) JSO vulgárne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov, ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 JSO podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov, čím účastník konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil JSO, za čo uložila žalobcovi podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu - pokutu, určenú podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške X.XXX,- €.
II. Žaloba. 2. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu elektronicky dňa 16.12.2019 žalobca žiada, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil s odôvodnením, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 3. Žalobca namieta, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, keď nesúhlasí s názorom žalovanej, že program mal byť označený prísnejšie, t.zn. pre divákov od 15. rokov. Žalobca citoval ust. § 20 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., vo vzťahu ktorému uviedol, že čo sa týka kvalitatívnej i kvantitatívnej stránky obsahu odvysielaného programu, ktorého prepis bol uvedený v napadnutom rozhodnutí, údajné vulgárne vyjadrovanie, slovná agresivita, expresívne vyjadrovanie, vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu, podľa názoru žalobcu, neboli použité v takej miere, aby mohli ohroziť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých. Žalobca uviedol, že aplikácia ust. § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., je nejednoznačná, nakoľko každý výraz je nutné posudzovať s prihliadnutím na jeho konkrétne použitie v danom programe, ako aj s prihliadnutím na charakter samotného programu. Program „Súdna sieň“ svojím námetom a scenárom je koncipovaný ako formát patriaci do kategórie zábavných programov, v ktorom je nutné z celkového hľadiska zachovať určitú autenticitu skutočných súdnych prípadov. Aj účinkujúci v programe sú si vedomí, že daný program je šírený verejnosti a striktne podlieha ustanoveniam zákona č. 308/2000 Z. z.. V tomto kontexte, i keď je možné očakávať bežné vyjadrovanie účinkujúcich, ich vyjadrenia nedosahujú takú intenzitu, aby bolo nutné označiť program hodnotiacim kritériom nevhodnosti do 15 rokov veku. Nejednoznačnosť ust. § 20 zákona č. 308/2000 Z. z. vyplýva najmä zo skutočností, že expresívne vyjadrovanie je hodnotiacim kritériom nevhodnosti pre maloletých do 15 rokov veku a je aj kritériom nevhodnosti pre maloletých do 12 rokov veku podľa § 1 ods. 3 písm. k) JSO expresívne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých do 12 rokov. Je teda zrejmé, že každý (hoci aj opakujúci sa) výraz, je nutné posudzovať s prihliadnutím na jeho konkrétne použitie v danom programe ako aj s prihliadnutím na charakter samotného programu. Z uvedeného tiež vyplýva, že stanoviť jasnú, všeobecne akceptovateľnú hranicu medzi vulgárnym vyjadrovaním odôvodňujúcu označenie programu ako nevhodného pre maloletých do 15 alebo do 18 rokov nie je možné. Žalobca má za to, že frekvencia výskytu kritérií nevhodných pre maloletých nad rámec označenia programu je v danom programe nízka. 4. Žalobca namieta, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci, ktoré spočíva v tom, že žalovaná v Oznámení o začatí správneho konania, ako aj v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podkladom (dôkazom) pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú: - záznam z vysielania programu „Súdna sieň“, ktorý bol odvysielaný na Programovej službe JOJ dňa 05.03.2019 v čase o cca 9:10 hod; - prepis/popis skutkového stavu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na ust. § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., podľa ktorého sa na konanie podľa tohto zákona, vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o správnom konaní (Správny poriadok) a zároveň žalobca citoval ust. § 34 ods. 2, ods. 4, § 22 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Správneho poriadku s tým, že žalovaná nevykonala dôkaz - obhliadku záznamu z vysielania. Žalobca namieta, že žalovaná v rozhodnutí síce tvrdí, že sa s predmetným podkladom (dôkazom) oboznámila, avšak z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé akým spôsobom tak urobila, kedy tak urobila, kto bol pri tomto úkone prítomný, akým spôsobom vykonanie tohto dôkazu prebiehalo, atď.. Táto skutočnosť nevyplýva ani z administratívneho spisu a ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Z vykonania tohto dôkazu neexistuje žiaden záznam - zápisnica. Uvedená skutočnosť je v priamom rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie žalovanej je postavené na zisteniach, ktoré žalovaná mohla získať jedine detailným preskúmaním predložených obrazovo - zvukových záznamov z vysielania. Žalobca má zato, že členovia Rady sa s dôkazom - záznam z vysielania nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tento nevykonali.
V tejto súvislosti žalobca uviedol, že vzhliadnutie obrazovo - zvukového záznamu z vysielania členmi Rady je možné považovať za špecifickú formu obhliadky podľa ust. § 38 Správneho poriadku, nakoľko obhliadkou sa rozumie každý postup, ktorým sa správny orgán vlastným empirickým vzhliadnutím presvedčí o predmete konania. Žalobca namieta, že žalovaná predmetné dôkazy nevykonala, resp. o ich vykonaní, ako dôkazného prostriedku (obhliadky) v rozpore s § 22 ods. 1 Správneho poriadku, nevyhotovila zápisnicu. Vyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu (obhliadky predmetného záznamu z vysielania) má pre vysielateľa, ako účastníka správneho konania, zásadný význam, nakoľko je významnou procesnou zárukou, pretože ide o objektívny popis priameho pozorovania, ide o formalizovaný súhrn údajov miesta, času a označenia úkonu, identifikáciu prítomných osôb, popis priebehu predmetného úkonu a ďalšie zákonné požiadavky podľa ustanovení Správneho poriadku. Nie je možné zápisnicu o vykonaní dôkazu zamieňať/stotožňovať/nahrádzať napr. s prepisom/popisom skutkového stavu vyhotovenom zamestnancom kancelárie Rady, či prerozprávanou/ prepísanou analýzou obsahu záznamov z vysielania jedného člena Rady alebo zamestnanca kancelárie Rady. Takže nielen hodnotenie, ale aj selekcia, analýza prepisu/popisu je prejavom subjektívneho náhľadu na vec, takže ak by analýza nahradila zápisnicu, došlo by k situácii, kedy by de facto rozhodovali nikým nevolení úradníci/zamestnanci, namiesto osobného rozhodovania členov Rady. 5. Žalobca namieta nepresnosť a neurčitosť výroku napadnutého rozhodnutia, keďže vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý, nakoľko iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Žalovaná vo výroku rozhodnutia neuviedla konkrétne vulgárne vyjadrenia, slovnú agresivitu alebo expresívne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciou výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých do 15 rokov, akým malo k zásahu do ľudskej dôstojnosti účinkujúcich vo vysielanom programe dôjsť. Uvedené má za následok, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, keďže z výroku nie je dostatočne zreteľné, akým konaním sa mal účastník konania dopustiť porušenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.. Žalobca uviedol, že v oblasti správneho práva neexistuje žiadny predpis, ktorý by ustanovoval podmienky a postupy pri ukladaní sankcií za porušenie povinností vyplývajúcich zo správnych predpisov. Vzhľadom na túto medzeru v zákone je potrebné analogicky použiť tú právnu úpravu, ktorá je cieľom a účelom chýbajúcej právnej úprave najbližšia. Takou úpravou je ukladanie trestných sankcií ustanovených v zákone č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, a v tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 147/2008 zo dňa 12.03.2009, v ktorom najvyšší súd judikoval, že „ ... trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.“ Tiež poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/31/2011 zo dňa 25.04.2012, v zmysle ktorého „ ... Dohovor v článku 6 ods. 1 veta prvá uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“, z ktorej právnej úpravy podľa názoru súdu vyplýva nevyhnutnosť poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívna zodpovednosť.“ Rovnakému záveru dospel aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 571/2015 zo dňa 12.04.2016, v ktorom uviedol „ ... Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru, z odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov Rady Európy 13. februára 1991 (ďalej aj „odporúčanie o správnych sankciách“), ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976), ústavný súd pripomína, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie č. (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktmi, za ktoré ukladá trest súd, a
správnymi deliktmi, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.“ V zmysle uvedeného, podľa názoru žalobcu je potom zrejmé, že pri ukladaní akýchkoľvek sankcií musí Rada (rovnako ako každý iný správny orgán) prihliadať okrem ustanovení správneho práva aj na príslušné ustanovenia trestného práva. V už citovanom rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/31/2011, najvyšší súd uviedol „ ... Z týchto hľadísk (že na správne trestanie sa primerane použijú aj príslušné ustanovenia trestného práva, pozn.) je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože podľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností. U priestupkoch je obdobná právna úprava, keď výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to nielen z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, ale taktiež pre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu, ako aj pre správne určenie sankcie a jej výšky. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok možno považovať za zrozumiteľné a môže byť vynútiteľné exekúciou. Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového a miestneho) plne korešponduje i s medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky a to s požiadavkami čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, v zmysle ktorého pri „akomkoľvek trestnom obvinení“, je potrebné poskytnúť záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Takto vykladá Dohovor stabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že výrok rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho poriadku).“ III. Vyjadrenie žalovanej. 6. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním zo dňa 02.03.2020, doručeným súdu dňa 04.03.2020 s tým, že napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené, vydané na základe správnych skutkových a právnych záverov. Výšku uloženej sankcie - pokuty považuje za plne odôvodnenú, a navrhla súdu žalobu zamietnuť. 7. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobca nesúhlasí s názorom žalovanej, že predmetný program mal byť označený prísnejšie, ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov a zároveň žalobca uvádza, že aplikácia ust. § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je nejednoznačná, žalovaná uviedla, že s takýmto názorom nesúhlasí. K údajnej nejednoznačnosti predmetného ustanovenia žalovaná zdôraznila, že rozdiel medzi jednotlivými kritériami nevhodnosti v zmysle vyhlášky o JSO je praxou Rady ozrejmený v každom jednom rozhodnutí týkajúcom sa zaradenia jednotlivých scén pod kritéria nevhodnosti a Rada sa výkladu týchto rozdielov medzi nimi konzistentne pridržiava. Akékoľvek tvrdenie o tom, že nie je možné rozoznať hranice medzi jednotlivými kritériami, považuje, vzhľadom na počet svojich rozhodnutí o uložení sankcie s rovnakým predmetom správneho deliktu voči žalobcovi, za snahu vyviniť sa zo zodpovednosti za správny delikt. Žalobcovi, ako skúsenému vysielateľovi, musí byť zrejmé, pod aké kritérium nevhodnosti tá ktorá scéna spadá. Vylúčenie subjektívneho názoru zaradenia jednotlivých scén pod to ktoré kritérium JSO je garantované v § 6 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., v zmysle ktorého „Rada má deväť členov, ktorých volí a odvoláva národná rada.“ Z uvedeného vyplýva, že Rada je kolektívny správny orgán,
ktorý koná v pôsobnosti stanovenej zákonom č. 308/2000 Z. z. keď ust. § 11 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. upravuje, „Rada je schopná uznášať sa, ak je na zasadnutí prítomných najmenej sedem jej členov, pričom jedným z nich musí byť predseda Rady alebo podpredseda Rady. Na platné uznesenie Rady je potrebný súhlas najmenej päť členov Rady. Rada hlasuje verejne. Tajne sa hlasuje pri voľbe predsedu Rady a podpredsedu Rady.“ V zmysle uvedeného je absolútne vylúčené, aby Rada subjektívne posudzovala akýkoľvek skutkový stav, nakoľko na platné uznesenie Rady hlasovaním je potrebných najmenej 5 hlasov. Práve väčšinové hlasovanie Rady zaručuje, aby nedochádzalo k subjektívnemu rozhodovaniu jej členov, ale pôsobí ako objektivizačný prvok. K posúdeniu samotného programu, žalovaná odkázala na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, strany 12 až 15, v ktorých sú podrobne rozobraté jednotlivé kritériá nevhodnosti, ktoré Rada aplikovala na posudzovaný prípad, vrátane sporných výrazov a scén, na základe ktorých bol program vyhodnotený ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov. Rada vzala do úvahy aj kontextuálny výskyt, spôsob a formu spracovania alebo zobrazenia jednotlivých hodnotiacich kritérií vzhľadom na charakter a druh programu, umelecké a morálne posolstvo programu a tiež z hľadiska intenzity a frekvencie výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo neprístupnosti v diele, tak ako to vyplýva z § 1 ods. 5 JSO. Žalovaná je názoru, že správne zhodnotila skutkový stav a vyhodnotila nevhodnosť daného programu na základe konkrétnych klasifikačných kritérií nevhodnosti podľa JSO. 8. K námietke nevykonania dôkazu - ohliadku záznamov z vysielania programovej služby, resp. pri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore s ustanoveniami Správneho poriadku, nakoľko o vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu, žalovaná v prvom rade citovala ustanovenia § 22 ods. 1, § 32 ods. 2, ods. 3 a § 34 ods. 3 Správneho poriadku. S poukazom na citované ustanovenia Správneho poriadku v ďalšom uviedla, že podkladom pre rozhodnutie sú podľa správneho poriadku všetky skutočnosti, ktoré môžu prispieť k zisteniu skutočného stavu veci. Záznam vysielania je jedným z podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní, na ktorom je jednoznačne zaznamenaný skutkový stav. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Vzhľadom na dikciu ust. § 34 ods. 3 Správneho poriadku, bol žalobca povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení uvedených vo vyjadrení, dôkazy, ktoré sú mu známe. Žalobca bol vyzvaný v oznámení o začatí správneho konania, aby zaslal svoje stanovisko a navrhol dôkazy, čo znamená, že žalovaná postupovala v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku, keď dala žalobcovi možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadril k jeho podkladom a k spôsobu ich zistenia, t.zn. žalobca bol v oznámení o začatí správneho konania vyzvaný na vyjadrenie k podkladom ktorými bol záznam vysielania programu Súdna sieň odvysielaného na programovej službe JOJ dňa 05.03.2019 v čase o cca 9:10 hod., a prepis/popis skutkového stavu, ktorý tvoril prílohu predmetného oznámenia. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca bol oboznámený s tým, čo tvorí podklad rozhodnutia a súčasne bol vyzvaný aby navrhol ďalšie dôkazy na podporu svojich tvrdení, čo neurobil. Žalovaná zdôraznila, že súčasťou oznámenia o začatí správneho konania bolo aj poučenie, podľa ktorého, pokiaľ účastník konania svoje procesné práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť, ak zhromaždené doklady a dôkazy sú dostačujúce, aj bez jeho stanoviska. Z uvedeného potom vyplýva, že žalovaná poskytla žalobcovi možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, pričom žalobca bol zároveň náležite poučený. Preto spochybnenie sledovania záznamov vysielania, ktorých obsah je predmetom správneho konania, členmi Rady, nemá racionálny základ a námietky žalobcu sú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše zavádzajúce. Z povahy podkladu pre rozhodnutie - zo záznamu vysielania je zrejmé, že s podkladom sa možno oboznámiť výlučne len jeho vzhliadnutím, pričom v rozhodnutí č. RP/32/2019 zo dňa 06.11.2019 na str. 2 je uvedené, cit.: „Rada po získaní všetkých podkladov pre rozhodnutie a oboznámení sa s nimi v danej veci rozhodla dňa 06.11.2019.“ z čoho je zrejmé, že žalovaná dôkladne a spoľahlivo zistila skutkový stav tak, ako bol žalobcom odvysielaný, a to z podkladov pre rozhodnutie, ktoré aj v rozhodnutí uviedla. Žalovaná súhlasí s tvrdením žalobcu o tom, že písomný prepis/popis skutkového stavu nie je možné zamieňať ani stotožňovať so zápisnicou o vykonaní dôkazu, nakoľko písomný prepis/popis skutkového stavu je iba nevyhnutným prejavom zásady písomnosti správneho konania. Písomný prepis/popis skutkového stavu slúži na zachytenie obsahu skutkového stavu zaznamenaného na technickom nosiči, t.j. na hmotnom substráte, do písomnej podoby, v ktorej je možné ho použiť na účely správneho konania, t.j. zaslať účastníkovi konania ako jeden z podkladov pre rozhodnutie a dať mu možnosť sa k jeho obsahu vyjadriť a v konečnom dôsledku použiť ho ako súčasť odôvodnenia rozhodnutia. Skutkový stav v tej najhodnovernejšej podobe je zachytený v podobe záznamu vysielania, avšak vzhľadom na písomnosť správneho konania, ako aj jeho konečného výstupu vo forme písomného rozhodnutia, je nutné tento obsah preniesť do písomnej formy, ktorá obsahuje popis diania obrazovej
zložky. Uvedený prepis/popis skutkového stavu je neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia a je tiež písomnosťou, ktorá sa zasiela účastníkovi konania už pri začatí správneho konania z dôvodu, aby sa mohol k jej obsahu ako k jednému z podkladov pre rozhodnutie vyjadriť. Preto prepis/popis skutkového stavu, ktorý je súčasťou administratívneho spisu a je obsiahnutý aj v rozhodnutí správneho orgánu, treba vnímať výlučne ako prejav zásady písomnosti správneho konania a z toho dôvodu ho nie je možné zamieňať, resp. ho považovať za dokument, ktorý by suploval zápisnicu o vzhliadnutí záznamu vysielania žalovanou. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na skutočnosť, že žalobca nenamieta rozpor medzi skutkovým stavom popísaným v napadnutom rozhodnutí a záznamom vysielania. Žalobca sa obmedzuje len na všeobecné tvrdenia ohľadom autenticity zisteného skutkového stavu a subjektívneho vnímania odvysielaného obsahu členmi Rady, prípadne zamestnancami Rady, čo však nemá racionálny základ a neopiera sa o konkrétne skutočnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené potom vyplýva, že žalovaná sa dôsledne oboznámila so skutkovým stavom veci, pričom dospela k záveru, že podklady pre rozhodnutie, ktorými sú prepis/popis skutkového stavu a záznam vysielania, sú dostačujúce pre rozhodnutie vo veci. Žalovaná preskúmala skutkový stav veci na základe všetkých dostupných podkladov, o ktorých mala za to, že nie sú sporné, a vzhľadom na absenciu relevantných námietok žalobcu, nemala o ich nespornosti pochybnosť. 9. Vo vzťahu k námietke, že Rada nevyhotovila zápisnicu o vzhliadnutí záznamu predmetného vysielania, žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/11/2013 ktorý k obdobnej námietke vyslovil právny názor „ ... Pokiaľ navrhovateľ namietal, že Rada pri vykonávaní dôkazov postupovala v rozpore so správnym poriadkom, keď nevyhotovila zápisnicu svedčiacu o tom, že vzhliadnutím záznamu predmetného vysielania sa oboznámila bezprostredne priamym pozorovaním s jeho obsahom, poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 71 ods. 1 zákona o vysielaní v spojení s § 34 ods. 2 a 4 správneho poriadku a § 22 ods. 1,2,3 správneho poriadku, čím nedostatočne zistila skutkový stav veci, zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov a v konaní Rady bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, v ktorej súvislosti dal do pozornosti uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 - 82 z 3. apríla 2012, najvyšší súd nepovažoval jeho námietku za dôvodnú. Podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny orgán spíše zápisnicu. V citovanej právnej úprave zákonodarca ustanovuje, že správny orgán spisuje zápisnicu pri ústnom podaní, pri dôležitom úkone v konaní, pri ústnom pojednávaní a ak vo veci koná a rozhoduje kolektívny správny orgán pri hlasovaní. Podľa okolností prípadu je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony v konaní bude považovať za dôležité, čo vyplýva z dikcie zákonom stanovenej „najmä“. Zápisnica predstavuje písomný záznam o vykonanom procesnom úkone, resp. konaní o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu. Dôležitosť zápisnice spočíva v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len jeden z možných dôkazov v správnom konaní (34 ods. 2), a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než iné dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods. 5. Vychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci je zrejmé, že navrhovateľ v stanovisku k začatiu správneho konania nevzniesol námietku, v ktorej by vyjadril pochybnosti k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní, uvedených v oznámení o začatí správneho konania - záznam z vysielania a prepis/ popis skutkového stavu tvoriaceho prílohu oznámenia, vo vyjadrení taktiež nenavrhoval vykonanie žiadneho dôkazu a nevyjadril ani pochybnosti o tom, že by odporca v predmetnom konaní postupoval len z prepisu/popisu vypracovaného kanceláriou Rady bez bezprostredného vzhliadnutia odvysielaného programu. Odporca sa k uvedenej námietke navrhovateľa vyjadril v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku tak, že uviedol, že z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania, je zrejmé, že je možné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah je predmetom správneho konania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany navrhovateľa sú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce. Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd dospel k záveru že nevyhotovenie zápisnice resp. iného záznamu odporcom o oboznámení sa so záznamom z predmetného vysielania v danom prípade nie je možné považovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p. Pokiaľ navrhovateľ v danej súvislosti dal do pozornosti uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 - 82 z 3. apríla 2012, najvyšší súd zastáva názor, že nie je možné vychádzať z právneho názoru Nejvyššího správního soudu ČR
uvedeného v tomto rozhodnutí, keďže jeho právny názor bol ustálený na inej právnej úprave vyplývajúcej z § 18 ods. 1 správního řádu. ... “ K uvedenému žalovaná tiež uviedla, že obdobná námietka bola vznesená žalobcom i v konaniach č. 2Sž/3/2009, 3Sž/66/2009, 5Sž/8/2010, 3Sž/22/2012, 6Sž/21/2012, 2Sž/15/2013, 6Sž/7/2014, v ktorých najvyšší súd postup žalovanej pred vydaním rozhodnutia nespochybnil a napadnuté rozhodnutia Rady potvrdil. S názorom najvyššieho súdu súhlasil aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 2/2015-12, I. ÚS 3/2015-11, I.ÚS 4/2015-11. Žalovaná je názoru, že záznam vysielania (zvukovo-obrazovú, príp. iba zvukovú, informáciu zachytenú na nosiči dát), je obdobný ako listina. Podobne ako pri vykonaní dôkazu listinou, aj v prípade záznamu vysielania sa správny orgán najprv presvedčí o jeho pravosti, t.j. či ho poskytol vysielateľ, ktorý o to bol dožiadaný a či spĺňa formálne náležitosti špecifikované vo vyžiadaní. V prípade záznamu získaného z nahrávacieho zariadenia Rady, sa skúma, či bol skutočne získaný záznam vysielania toho-ktorého vysielateľa. Následne sa Rada oboznámi s jeho obsahom, čiže vzhliadne vysielanie, ktoré je na dátovom nosiči zaznamenané. Rovnako ako v prípade listiny, ani o vzhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje zápisnica, nakoľko je zrejmé, že s jeho obsahom je možné sa oboznámiť len jeho vzhliadnutím. V prípade ohliadky ide o odlišný dôkaz, nakoľko predmetom ohliadky môžu byť len veci hmotnej povahy, napríklad predmety alebo nehnuteľnosti. V prípade záznamu vysielania má hmotnú povahu len nosič dát na ktorom je vysielanie zaznamenané. Fakt, že Rada vzhliadne záznam vysielania, neznamená, že týmto postupom vykonáva ohliadku, nakoľko nie je možné ohliadnuť niečo, čo nemá hmotnú povahu. Rada môže ohliadnuť len nosič dát ako taký, ale nie jeho obsah. Z uvedeného teda vyplýva, že nebol dôvod, aby Rada o vzhliadnutí záznamu vysielania spísala zápisnicu. Skutočnosť, že členovia Rady sa s obsahom záznamu vysielania oboznámili, vyplýva aj z napadnutého rozhodnutia, v ktorom žalovaná detailne popisuje a rozsiahlo analyzuje vysielanie konkrétneho vysielateľa. Je zrejmé, že v prípade, ak by Rada nevzhliadla záznam vysielania, nemohla by robiť závery a hodnotenia, nakoľko by netušila, čo je jeho obsahom. Zo žaloby nie je zrejmé, ako by zápisnica o vzhliadnutí záznamu vysielania mala vyzerať. Pravdepodobne podľa žalobcu by malo ísť o písomnosť, v ktorej by bolo uvedené, že členovia Rady vzhliadli záznam vysielania, čo by všetci členovia Rady podpísali s uvedením dátumu, kedy písomnosť podpísali. Takáto zápisnica by však nemala vyššiu výpovednú hodnotu ako samotné rozhodnutie a žalobca by voči nej mohol vzniesť rovnaké námietky. 10. Vo vzťahu k námietke, že výrok napadnutého rozhodnutia je nepresný a neurčitý, žalovaná uviedla, vo výroku napadnutého rozhodnutia skonštatovala, že žalobca porušil „ ... povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. tým že, v rámci televíznej programovej služby JOJ odvysielal dňa 05.03.2019 v čase o cca 9:10 hod. program Súdna sieň, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, ktorý naplnil hodnotiace kritériá podľa ustanovenia - § 1 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 589/2007, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania (ďalej len „JSO“) vulgárne vyjadrovanie, - § 1 ods. 2 písm. f) JSO slovnú agresivitu, expresívne vyjadrovanie, - § 1 ods. 2 písm. g) JSO vulgárne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov, ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 JSO podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov, čím účastník konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil JSO. ...“ V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu SR, ktorými potvrdil rozhodnutia ukladajúce sankcie za porušenie § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., v ktorých bol výrok ukladajúci sankciu za porušenie predmetného ustanovenia formulovaný v rovnakom rozsahu ako v prípade napadnutého rozhodnutia, ako vecne správne (rozsudky sp. zn. 5Sž/17/2010, 8Sž/8/2010, 2Sž/8/2010, 5Sž/8/2010, 4Sž/10/2010, 5Sž/17/2010, 6Sž/7/2014, 5Sž/14/2015). Napr. v rozsudku sp.zn. 6Sž/7/2014 najvyšší súd potvrdil rozhodnutie Rady č. RP/095/2013 a vyslovil názor „ ... Náležitosti rozhodnutia zákonodarca ustanovuje v § 47 Správneho poriadku a právnu úpravu náležitostí výroku rozhodnutia v odseku 2 uvedenej právnej normy. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v prípade ukladania sankcie za porušenie právnej povinnosti je v prvom rade konkrétny popis skutku ako nezastupiteľná časť rozhodnutia z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a
aké opatrenia či sankcie boli uložené a len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok možno považovať za zrozumiteľné a môže byť vynútiteľné exekúciou. ...Z vyššie uvedeného vyplýva, že výrok rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§47 ods. 2 správneho poriadku). ...“ Žalovaná tiež poukázala na ust. § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. s tým, že predmetné ustanovenie nehovorí o jednotlivých výrokoch, slovách, slovných spojeniach, preto k naplneniu skutkovej podstaty posudzovaného správneho deliktu nemôže dôjsť len jednotlivým vyjadrením, slovom, pasážou, tzn. časťou programu. Z rovnakého dôvodu Rada pri konštatovaní porušenia vo výroku rozhodnutia uvádza, že k porušeniu ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. došlo odvysielaním programu a jeho nesprávnym označením ako celku a nie jednotlivými scénami, prípadne výrokmi. Najvyšší súd tiež v rozhodnutí sp.zn. 5Sž/28/2012, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady č. RP/074/2012 konštatoval „ ... Pokiaľ navrhovateľka namietala nedostatočnú určitosť a preskúmatelnosť výroku rozhodnutia, najvyšší súd dospel k záveru, že určitosť skutku uvedeného vo výroku a spôsob jeho formulovania závisí od druhu porušenej povinnosti. Formulácia skutku musí umožniť tento subsumovať pod konkrétne ustanovenie zákona, aby skutok nebol zameniteľný s iným skutkom. V danom prípade je aj podľa názoru najvyššieho súdu dostatočne určité, akým programom, v akom vysielaní, v akom časovom rozpätí a z akých skutkových dôvodov je potrebné program ako celok posúdiť z hľadiska jeho možného negatívneho vplyvu na morálny vývoj maloletých. Porušenie ustanovení zákona o ochrane maloletých predmetným programom je dané obsahom a spôsobom spracovania, s prihliadnutím na kontext celého programu. Nemožno preto prisvedčiť navrhovateľke, že pre posúdenie rozporu so zákonom mala odporkyňa uviesť vo výroku jednotlivé slová, vety, slovné spojenia, ktoré mohli ohroziť morálny vývoj maloletých. Najvyšší súd považuje za vecne správne uvedenie jednotlivých nežiaducich slov, výrokov a formulácií v dôvodoch rozhodnutia, pretože práve podľa obsahu dôvodovej časti rozhodnutia možno s istotou konštatovať naplnenie znakov „vulgárneho jazyka” a „slovnej agresivity" aj v kontexte celého programu. Rada zdôvodnila aj kontext použitia expresívnych výrazov vo vzájomných hádkach súťažiteľov, ktoré sú výrazom vzájomnej nenávisti a agresivity. Intenzita týchto výrazov je vysoká a v kombinácii so sprievodnými gestikulačnými prejavmi súťažiacich naplnili pojem slovnej agresivity, ktorá je v zmysle JSO dôvodom pre stanovenie nevhodnosti a neprístupnosti pre maloletých do 18 rokov. Uvedenie takýchto súvislostí vo výroku rozhodnutia by bolo práve v rozpore so zákonnou požiadavkou stručnosti a zrozumiteľnosti výroku. ...“ Najvyšší súd tiež v rozhodnutí sp.zn. 2Sž/24/2012, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady č. RP/054/2012 konštatoval „ ... Najvyšší súd považuje za vecne správne uvedenie jednotlivých nežiaducich slov, výrokov a formulácií v dôvodoch rozhodnutia, pretože práve podľa obsahu dôvodovej časti rozhodnutia možno s istotou konštatovať naplnenie znakov „vulgárneho jazyka“ a „slovnej agresivity“ aj v kontexte celého programu. Rada zdôvodnila aj kontext použitia expresívnych výrazov vo vzájomných hádkach súťažiteľov, ktoré sú výrazom vzájomnej nenávisti a agresivity. Intenzita týchto výrazov je vysoká a v kombinácii so sprievodnými gestikulačnými prejavmi súťažiacich naplnili pojem slovnej agresivity, ktorá je v zmysle JSO dôvodom pre stanovenie nevhodnosti a neprístupnosti pre maloletých do 18 rokov. Uvedenie takýchto súvislostí vo výroku rozhodnutia by bolo práve v rozpore so zákonnou požiadavkou stručnosti a zrozumiteľnosti výroku. Výrok rozhodnutia, pokiaľ ide o uvedenie skutkovej vety (konanie porušujúce zákon), nemôže slúžiť na to, aby bol zoznamom jednotlivých inkriminovaných výrokov samostatne, ale aby dal podklad pre subsumovanie danej skutkovej vety pod príslušnú právnu kvalifikáciu a uloženie sankcie. ...“ Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že výroková časť napadnutého rozhodnutia, je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným. Vo výrokovej časti rozhodnutia je vymedzený: -čas spáchania správneho deliktu - dňa 05.03.2019 v čase o cca 9:10 hod., -spôsob spáchania správneho deliktu - odvysielanie programu Súdna sieň, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, -správny delikt - program obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace kritériá „vulgárne vyjadrovanie, slovnú agresivitu, expresívne vyjadrovanie a vulgárne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia, vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov“, a ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 JSO podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov, čím účastník konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil JSO.
Výroková časť rozhodnutia tak exaktne popisuje konanie, ktorého sa žalobca dopustil a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu správneho deliktu, za ktorý bola žalobcovi uložená sankcia. V zmysle povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., žalovaná posúdila program Súdna sieň zo dňa 05.03.2019 z hľadiska vekovej vhodnosti pre maloletých ako celok s tým, či jednotlivé scény obsahujú nevhodné obsahy v kontexte celého diela, jeho charakteru a obsahu, spôsobu a formy spracovania, intenzity a frekvencie nežiaducich obsahov. Vo vzťahu k výroku napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že výrok presne, úplne a dostatočne určito špecifikuje správny delikt spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným, nakoľko žalobca odvysielal dňa 05.03.2019 v čase o cca 9:10 hod. v rámci programovej služby JOJ iba jeden program s názvom Súdna sieň. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia na str. 11-15 podrobne rozvádza, ktoré konkrétne vyjadrenia a scény svojím obsahom, spôsobom a formou spracovania, s prihliadnutím na kontext, v akom boli odvysielané, zakladajú rozpor s § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.. IV. Administratívne konanie. 11. Z administratívneho spisu súd zistil, že Rada na svojom zasadnutí dňa 22.05.2019 prijala uznesenie o začatí správneho konania voči žalobcovi ako vysielateľovi, vo veci možného porušenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s tým, že v rámci televíznej programovej služby JOJ odvysielal dňa 05.03.2019 v čase o cca 9:10 hod. program Súdna sieň, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, čím mohlo dôjsť k nesprávnemu uplatneniu JSO. 12. Oznámenie o začatí správneho konania zo dňa 22.05.2019, bolo žalobcovi doručené dňa 14.06.2019, čím začalo správne konanie č. 1158/SKO/2019 a žalobca bol vyzvaný, aby v lehote najneskôr do 10 dní od doručenia oznámenia v súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 Správneho poriadku, zaslal svoje stanovisko, navrhol dôkazy a vyjadril sa k podkladom pre rozhodnutie v predmetnom správnom konaní. Súčasne bol žalobca upozornený, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom konaní sú dostačujúce podľa § 46 správneho poriadku. Prílohou oznámenia o začatí správneho konania bol aj prepis/popis skutkového stavu. 13. Keďže žalobca na výzvu nereagoval, žalovaná opätovne zaslala žalobcovi výzvu na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie zo dňa 12.08.2019, v ktorej bola určená lehota na vyjadrenie 5 dní odo dňa jej doručenia. Opätovná výzva bola žalobcovi doručená dňa 15.08.2019. 14. Žalobca sa vyjadril k začatiu správneho konania podaním zo dňa 19.08.2019, ktoré bolo Rade doručené dňa 20.08.2019. 15. Podkladom s ktorým Rada disponovala pre svoje rozhodnutie je záznam vysielania programu Súdna sieň odvysielaného na programovej službe JOJ dňa 05.03.2019 v čase o cca 9:10 hod., prepis/popis skutkového stavu a vyjadrenie žalobcu konania. 16. Rada v danej veci vydala rozhodnutie č. RP/32/2019 zo správneho konania č. 1158/SKO/2019, dňa 06.11.2019 špecifikované v odseku 1. tohto rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu. V. Právne posúdenie žaloby. 17. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods.1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 18. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 19. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
20. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí smerovať k tomu, či objasnenie skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný. 21. Podľa § 1 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“), tento zákon upravuje a) postavenie a pôsobnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len "rada"), b) práva a povinnosti vysielateľa, prevádzkovateľa retransmisie, poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a právnických osôb alebo fyzických osôb uvedených v § 2 ods. 3 a 4. 22. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. 23. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. 24. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými predpismi. 25. Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z., činnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti ( § 5) vykonávajú členovia rady a úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len "kancelária"). 26. Podľa § 5 ods.1 písm. g) zákona č. 308/2000 Z.z., do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov. 27. Podľa § 5 ods.1 písm. h) zákona č. 308/2000 Z.z., do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia. 28. Podľa § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu (ďalej len "jednotný systém označovania"). 29. Podľa § 64 ods.1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z., za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá sankciu - pokutu.
30. Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému. 31. Podľa § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z., rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená. Za deň, keď sa rada dozvedela o porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinností podľa tohto zákona na zasadnutí rady. 32. Podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z.z., uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila. 33. Podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z.z., rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 19 916 eur, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 3). 34. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní. 35. Podľa § 1 ods. 1 písm. b) JSO, audiovizuálne diela, multimediálne diela, programy poskytovaná prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programy alebo iné zložky televíznej programovej služby sa klasifikujú ako nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov, ak obsahujú vulgárne vyjadrovanie, vulgárne gestá, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne gestá. 36. Podľa § 1 ods. 2 JSO, audiovizuálne diela, multimediálne diela, programy poskytované prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programy alebo iné zložky televíznej programovej služby sa klasifikujú ako nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov, ak obsahujú f) slovnú agresivitu alebo expresívne vyjadrovanie, alebo g) vulgárne vyjadrovanie, vulgárne gestá, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne gestá, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov. 37. Podľa § 1 ods. 5 JSO, obsah audiovizuálnych diel, multimediálnych diel, programov poskytovaných prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programov alebo iných zložiek televíznej programovej služby sa posudzuje z hľadiska a) kontextuálneho výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo neprístupnosti v diele, v programe poskytovanom prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a v programe alebo inej zložke programovej služby, b) spôsobu a formy spracovania alebo zobrazenia jednotlivých hodnotiacich kritérií vzhľadom na charakter a druh diela alebo programu, umeleckého a morálneho posolstva diela alebo programu a c) intenzity a frekvencie výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo neprístupnosti v diele, v programe poskytovanom prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a v programe alebo inej zložke televíznej programovej služby. 38. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
39. Podľa § 47 ods. 1 Správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. 40. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. VI. Závery správneho súdu. 41. Predmetom súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutia žalovanej, ktorá rozhodla, že žalobca porušil povinnosť uloženú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. špecifikovanú v odseku 1. tohto rozhodnutia, keď klasifikovaním programu ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil JSO, keďže odvysielaný program s prihliadnutím na § 1 ods. 5 JSO podmieňuje jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov, za čo uložila žalobcovi pokutu podľa § 64 ods. 1 písm. d) v spojení s § 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške X.XXX,- €. 42. Treba uviesť, že žalovaná ako orgán verejnej správy dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie a retransmisiu a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania a retransmisie v rozsahu vymedzenom zákonom č. 308/2000 Z. z.. Poslaním žalovanej a zároveň aj povinnosťou, je presadzovať záujmy verejnosti a taktiež ochraňovať záujmy verejnosti pred možným negatívnym vplyvom zvukových či zvukovo-obrazových programov vysielaných v dostupných médiách. Ak pri plnení tejto povinnosti dospeje žalovaná v záveru, že konaním konkrétneho subjektu došlo alebo dochádza k porušovaniu zákona č. 308/2000 Z. z., je oprávnená podľa § 64 a nasl. zákona č. 308/2000 Z. z. uložiť sankciu. Vplyv médií na psychický či duševný vývoj maloletých je v súčasnosti čoraz silnejší. Charaktery, správanie, ako aj ďalšie smerovanie maloletých divákov či poslucháčov je ovplyvnené a vytvárané spoločnosťou, trendom, ktorým sa uberá. Charakter tej ktorej spoločnosti je častokrát vykresľovaný prostredníctvom seriálov či filmových programov vysielaných v dostupných masmediálnych prostriedkoch. Maloletí diváci predstavujú obzvlášť citlivú a veľmi ľahko ovplyvniteľnú skupinu, na ktorú majú média dosah. Z tohto pohľadu je preto nevyhnutné, aby vysielateľ dôsledne dodržiaval jednotlivé ustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z., ako aj ustanovenia JSO. Nesprávna klasifikácia programu podľa vhodnosti pre jednotlivú vekovú kategóriu môže mať fatálne následky pre vývoj maloletých. 43. Námietku žalobcu nesprávneho právneho posúdenia veci keďže aplikácia ust. § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je nejednoznačná, nakoľko každý výraz je nutné posudzovať s prihliadnutím na jeho konkrétne použitie v danom programe, ako aj s prihliadnutím na charakter samotného programu, uvedenú v odseku 3. tohto rozhodnutia, vyhodnotil súd ako nedôvodnú. Správny súd s názorom žalobcu nesúhlasí, nakoľko JSO obsahuje taxatívny výpočet konkrétnych situácií, pojmov, či vyjadrení, ktoré sú nevhodné pre konkrétnu vekovú kategóriu. Skutočnosť, že jednotlivé pojmy - vulgárne vyjadrovanie, expresívne vyjadrovanie či vulgárny jazyk, nemajú legálnu definíciu, neznamená, že nie je možné konkrétne slová zatriediť pod uvedenú kategóriu vulgarizmov. Podľa názoru súdu, nie je ani podstatná neexistencia legálnej definície uvedených pojmov, keďže reálny negatívny vplyv použitých slov, vyjadrení či scén v programe, na skupinu maloletých divákov, je pri použití zdravého rozumu, bezpochyby negatívny. V zmysle uvedeného kritéria/hodnotenia, potom nemôže byť problém zaradiť konkrétny program, podľa v ňom obsiahnutých slov, vyjadrení či scén, do konkrétnej kategórie, podľa vekovej vhodnosti. Súd má zato, že každý vysielateľ pozná význam jednotlivých vulgárnych či expresívnych slov použitých v programe, a podľa významu týchto slov, ako aj kontextu so scénickou situáciou v ktorej boli použité, nemôže byť problém zaradiť použité slovávýrazy pod slovnú agresivitu, vulgárne vyjadrovanie či expresívne vyjadrovanie. Správny súd má za to, že výrazy, ktoré zazneli v predmetnom programe, sú nepochybne hrubými vulgarizmami - debil (2x), šľapať, šľapala, šľape (10x), kurva, štetka (3x), hajzel (2x), fľandra (2x), kurvičku, sviňa jedna špinavá (2x), drž hubu, seriem na teba, vysrať na teba, hajzel jeden špinavý, sú v rozhodnutí jasne vymedzené, a nie je sporné ich zaradenie do týchto kategórií. K frekvencii a intenzite výskytu hodnotiacich kritérií v programe treba uviesť, že v programe sa niekoľko krát vyskytli vulgarizmy a expresívne slová, pričom podľa názoru súdu, čo i len nízka frekvencia použitých vulgarizmov a expresívnych slov v programe, bežne dostupnom maloletému divákovi, môže mať veľmi
negatívny vplyv na jeho ďalší vývoj a rast. Preto žalovaná musí každý program hodnotiť jednotlivo, nakoľko nie je možné vytvoriť určitý vzorec, pri ktorom by bolo možné povedať, po koľkokrát vyslovený expresívny výraz, resp. vulgarizmus patrí do miernej, resp. stredne či vysokej frekvencie či intenzity. Je na správnej úvahe odporkyne, aby jednotlivé hodnotiace kritéria posúdila vo vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na relevantné ustanovenia a následne dospela k určitému záveru, ktorý musí odôvodniť. V tomto kontexte žalovaná svoje rozhodnutie v spojení so správnou úvahou riadne a vyčerpávajúco odôvodnila. Na tomto mieste správny súd uzatvára, že pokiaľ ide o ochranu maloletých, JSO obsahuje podrobnú úpravu označovania zvukových diel, ako aj ich klasifikáciu ako nevhodných a neprístupných pre vekové skupiny maloletých do 18, 15, 12 a 7 rokov. Zákon č. 308/2000 Z. z. ako aj JSO sú každému dostupné, nakoľko sú uverejnené v Zbierke zákonov a ich ustanovenia sú formulované dostatočne presne a zrozumiteľne. Správny súd opätovne uvádza, že vplyv na morálku spoločnosti a jej jednotlivých členov, teda aj na maloletých, majú médiá v čoraz väčšom rozsahu. A práve z tohto dôvodu by malo byť pre žalobcu samozrejmé, aby vo svojom vysielaní vylúčil používanie vulgarizmov, neslušných slov, či expresívnych slov, nakoľko tieto sú spôsobilé vyvolať nebezpečenstvo, že práve maloletí si osvoja určitý model správania bez toho, aby porozumeli a vnímali ich nevhodnosť. 44. Námietku žalobcu, že žalovaná nevykonala dôkaz - obhliadku záznamu z vysielania, z vykonania tohto dôkazu neexistuje žiaden záznam - zápisnicu, uvedenú v odseku 4. tohto rozhodnutia, vyhodnotil súd ako nedôvodnú. Z administratívneho spisu je nepochybné, že jeho obsahom je o.i. i prepis skutkového stavu obsahujúci doslovný prepis posudzovaného programu, a preto, ako už vyslovil najvyšší súd v svojom rozhodnutí sp.zn. 6Sž/11/2013, že absencia zápisnice o vykonanom dokazovaní nie je takou vadou, ktorá by mohla spôsobiť nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, podporne v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu sp.zn. 6Sž/21/2012 zo dňa 29.05.2013, podľa ktorého „ ... Zákonodarca v právnej norme § 32 ods. 1 správneho poriadku stanoví povinnosť správneho orgánu presne a úplne zistiť skutočný stav veci a za týmto účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie s úpravou, že pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania, pričom postup, akým spôsobom má správny orgán si zadovážiť potrebné podklady pre rozhodnutie, neustanovuje. Inštitút spisovania zápisnice (§ 22 správneho poriadku) je spätý so zásadou písomnosti správneho konania. Zápisnica predstavuje písomný záznam o vykonanom procesnom úkone správneho orgánu, účastníka konania, zúčastnenej osoby, resp. ďalších subjektov v správnom konaní, ktorý vyhotovuje správny orgán. Zápisnica, ak ju bolo v konkrétnom konaní potrebné v zmysle zákona vyhotoviť, je súčasťou spisu rovnako ako ďalšie listové záznamy správneho orgánu zachytávajúce rôzne ďalšie skutočnosti ohľadne konania. Zákonodarca v správnom poriadku ustanovuje, že správny orgán spisuje zápisnicu pri ústnom podaní, pri dôležitom úkone v konaní a pri ústnom pojednávaní, ako aj, ak vo veci koná a rozhoduje kolektívny správny orgán pri hlasovaní. V správnom poriadku výslovne stanovuje prípady, kedy je správny orgán povinný spísať zápisnicu (§ 17 ods. 3, § 19 ods. 1, § 53), z ktorej právnej úpravy je možné prijať záver, že v ostatných prípadoch je podľa okolností na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony v konaní bude považovať za dôležité vychádzajúc z dikcie „najmä“, .... „pokiaľ v danom prípade Rada nespísala zápisnicu o tom, ako sa jej členovia oboznámili s podkladmi pre vydanie rozhodnutia, predovšetkým o tom, ako sa oboznámili so záznamom odvysielaného programu resp. s popisom/odpisom tohto záznamu, nedopustil sa v konaní takej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. A vzhľadom k tomu, že v danom prípade rada nespísala takúto zápisnicu, ani netvorí súčasť administratívneho spisu, nemohlo dôjsť k naplneniu dôvodov pre zrušenie rozhodnutia podľa § 250j ods. 3 OSP tak, ako to žiadal navrhovateľ. ...“ Aj Ústavný súd SR vyslovil právny názor v náleze sp.zn. I. ÚS 4/2015-11 zo dňa 14.01.2015, v zmysle ktorého „ ... Podľa § 34 ods. 1 správneho poriadku spôsob zisťovania skutkového stavu ohliadkou je len jedným z možných podkladov pre jeho zistenie a premietnutie záznamu z vysielania nie je obhliadkou na mieste samom, ale je priamo jedným z dôkazov pre zistenie skutkového stavu veci. ... Vzhľadom na skutočnosť, že skutkový stav o dodržiavaní povinnosti podľa zákona o vysielaní a retransmisii bol zisťovaný z obrazového a zvukového záznamu vysielania, ktorý v rozhodnutí je prepísaný do písomnej formy, odporkyňa postupovala v súlade s § 34 ods. 1 správneho poriadku s tým, že dostatočne zistila skutkový stav potrebný pre rozhodnutie o porušení povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 a v § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii. ...“ Na vyššie citované rozhodnutia najvyššieho súdu ako aj ústavného súdu poukázala žalovaná v svojom vyjadrení k žalobe.
45. Námietku žalobcu, že výrok napadnutého rozhodnutia je nepresný a neurčitý, keďže vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí obsahovať špecifikáciu deliktu, za aké konanie je subjekt postihnutý (konkrétne vulgárne vyjadrenia, slovnú agresivitu alebo expresívne vyjadrovanie), uvedenú v odseku 5. tohto rozhodnutia, vyhodnotil súd ako nedôvodnú. Podľa názoru správneho súdu, výrok napadnutého rozhodnutia zrozumiteľne a určito uvádza, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu povinnosti uloženej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., jasne a nezameniteľne opisuje skutkový dej, s uvedením programovej služby, deň a čas odvysielania označeného programu, spôsob spáchania správneho deliktu s označením príslušných ustanovení zákona č. 308/2000 Z.z. v spojení s JSO ktoré žalobca porušil, ako aj klasifikáciu nevhodného zásahu vo vzťahu k skupine označených maloletých divákov. Súd je názoru, že výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje žiadnu vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Na tomto mieste správny súd už len odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako aj na vyjadrenie žalovanej k žalobným námietkam, nakoľko rozsiahlo, vyčerpávajúco a v logických súvislostiach sú v nich citované rozhodnutia najvyššieho súdu k námietke nepresného a neurčitého výroku, a preto sa súd z dôvodu hospodárnosti konania už nebude k analýze a aplikácii označených rozhodnutí najvyššieho súdu k správnosti výroku napadnutého rozhodnutia vyjadrovať. 46. V závere správny súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí sa žalovaná jasne, logicky, zrozumiteľne a presvedčivo vysporiadala so všetkými okolnosťami majúcimi relevantný vplyv na posúdenie veci vyplývajúcimi z riadne zisteného skutkového stavu veci, ktorý žalovaná subsumovala pod správne ustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z. v spojení s JSO. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí vyjadrila správnu úvahu z hľadiska posúdenia dotknutého programu a jeho nesprávneho označenia JSO žalobcom a jasne uviedla, prečo bolo potrebné daný program označiť ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov a nie ako nevhodný pre maloletých do 12 rokov. Skutočnosti, ku ktorým žalovaná dospela na základe zákonom povolenej správnej úvahy, boli v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnené. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, aké skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, ako žalovaná vyhodnotila vykonané dôkazy, pri použití právnych predpisov a k akým záverom dospela. 47. Krajský súd v Bratislave po preskúmaní spisového materiálu a administratívneho spisu dospel k záveru, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mohli spôsobiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, a s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. VII. Trovy konania. 48. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s § 175 ods.1 SSP tak, keďže úspešnej žalovanej žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si neuplatnila, súd žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal. 49. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 4 SSP).
(§ 139 ods.
Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.