Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-8Sa/48/2023 1023200716 19. 05. 2023 JUDr. Blanka Malichová ECLI:SK:KSBA:2023:1023200716.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: P. K., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť A. republiky, doklad totožnosti: E t. č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, Slovenská republika, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Komárno, Dunajské nábrežie 14, 945 01 Komárno proti žalovanému: Mobilná jednotka PZ Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe žalobcu zo dňa 02.05.2023, o prepustenie zo zaistenia, podanej proti rozhodnutiu č. PPZ-HCP-BA5-1178-013/2023-AV zo dňa 17.04.2023, takto rozhodol: I. Žalobu z a m i e t a . II. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Žaloba 1. Žalobou zo dňa 02.05.2023, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 SSP, doručenou dňa 10.05.2023 Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 2 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) žalobca domáhal nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a náhrady trov konania. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 88 ods. 1 písm. b/, § 88 ods. 4, § 89 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“) a ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a ust. § 206 ods. 4, § 221 ods. 2, § 225 ods. 2 SSP. Rozhodnutiu správneho orgánu vytkol neúčelnosť jeho zaistenia za momentálneho skutkového stavu. Uviedol, že dňa 17.04.2023 bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP- BA5-1178-010/2023AV, v ktorom nebola určená lehota na vycestovanie. 2. V žalobe namietal, že inštitút zaistenia je podľa práva Európskej únie poslednou možnosťou, tzv. ultima ratio, ktorú treba využiť až v prípade, že iné možnosti nie sú k dispozícií. Potrebu použitia zaistenia žalovaný odôvodnil nedostatočne, pričom potrebe uloženia miernejšieho donucovacieho prostriedku sa nevenoval vôbec. Argumentácia žalovaného predstavujúca odklon od relevantných dôvodov, na základe ktorých bol zaistený (ktoré však v rozhodnutí absentujú), podľa žalobcu nasvedčuje záveru o zmätočnosti napadnutého rozhodnutia. Inštitút zaistenia výrazným spôsobom zasahuje do základných ľudských práv a slobôd jednotlivca, a preto je potrebné zaoberať sa každým prípadom individuálne, a to najmä keď sa stanoví maximálna možná dĺžka doby zaistenia. Dĺžku doby zaistenia označil za stanovenú len všeobecne bez dostatočného odôvodnenia použitia zaistenia. II.
Rozhodnutie 3. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 17.04.2023, č. PPZ-HCP-BA5-1178-013/2023-AV, právne odôvodneným ust. § 88 ods. 1 pís. b/, § 88 ods. 4, 5, § 89 ods. 1 a/, b/ zákona o pobyte cudzincov, žalovaný podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, zaistil žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom dĺžku doby zaistenia stanovil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 17.07.2023. 4. V rozhodnutí poukázal na prevzatie žalobcu dňa 17.04.2023 o 12:00 hod. od Polície Českej republiky v rámci Readmisnej dohody medzi Slovenskou republikou a Českou republikou. Žalobca disponuje cestovným pasom, ktorý však nie je opatrený vízom, ako to vyžaduje Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1806 zo dňa 14. novembra 2018, uvádzajúce zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov víza a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti. Pre absenciu víz má žalobca na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, na základe ktorého bol dňa 17.04.2023 v čase o 12.00 hod., podľa ust. § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov predvedený na Mobilnú jednotku Policajného zboru Bratislava, z dôvodu konania vo veci administratívneho vyhostenia. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru, na základe čoho začal správny orgán dňa 17.04.2023 konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia a toho istého dňa vydal podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov rozhodnutie o administratívnom vyhostení, vedené pod č. PPZ-HCP-BA5-1178-010/2023-AV, v ktorom neurčil lehotu na vycestovanie, ale žalobcovi uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov. 5. Dňa 17.04.2023 bola spísaná zápisnica o vyjadrení žalobcu v zmysle ust. § 22 ods. 1 správneho poriadku, vedená pod číslom PPZ-HCP-BA5-1178-009/2023-AV, v ktorej sa vyjadril k svojmu príchodu na územie Slovenskej republiky ako aj k dĺžke doby zdržiavania sa na území schengenského priestoru. Uviedol, že z Turecka vycestoval pred troma dňami spolu s ďalšími cudzincami, ktorí sú spolu s ním zadržaní, legálne na svoj cestovný doklad do mesta Belehrad v Srbsku, kde na nich čakalo auto, ktorým prišli rovno k hraniciam s Maďarskom, do mesta Subotica. Ešte v Turecku dal každý cca 5000 eur a za túto sumu mali ísť za pomoci prevádzačov až do Nemecka. Cez plot na Maďarsko - srbskej hranici prešli za pomoci rebríka, pričom prevádzač bol Afganec, ktorého mali zabezpečeného. Po prekročení hranice po nich hneď prišli taxíky, asi 5-6 áut. Tieto vozidlá ich zaviezli do nejakého opusteného domu, kde strávili celý deň. Večer pre nich prišli opäť taxíky a odviezli ich na autobusovú stanicu. Tam nastúpili na autobus ktorý mal ísť až do Nemecka. Lístky na tento autobus mu boli zaslané na mobilný telefón. Ďalej žalobca uviedol, že v domovskej krajine mu nehrozí smrť, a z Turecka vycestoval z ekonomických dôvodov. O udelenie azylu na území Slovenskej republiky nežiadal. V predmetnej zápisnici mu bola daná možnosť podľa ust. § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení sa vyjadriť, pričom k predloženým podkladom sa vyjadriť nechcel. 6. Žalovaný v rozhodnutí skonštatoval, že hrozba rizika úteku je v prípade žalobcu dôvodná, jeho pobyt na území Slovenskej republiky a členských štátov je neoprávnený, nakoľko sa tu žalobca zdržiava síce s platným cestovným dokladom, avšak bez akékoľvek udeleného víza a zároveň nemá na území Slovenskej republiky ani na území iného členského štátu udelený pobyt, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA5-1178-010/2023-AV, na výkon ktorého je zaistený, mu bol uložený zákaz vstupu na tri roky. Je osobou, ktorá prišla na územie Slovenskej republiky nelegálne, nelegálne prekročila hranice schengenského priestoru v Maďarsku a nezrealizovaním výkonu vyhostenia prostredníctvom inštitútu zaistenia, reálne hrozí zmarenie administratívneho vyhostenia, prípadne jeho podstatné sťaženie. 7. Správny orgán neurčil lehotu na vycestovanie z dôvodu, že na výkon administratívneho vyhostenia sa vyžaduje vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt podľa ust. § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Žalobcovi nebola určená lehota na vycestovanie z dôvodu, že hoci disponuje cestovným dokladom, nedisponuje povolením na pobyt, resp. vízom, ktoré by ho oprávňovalo zotrvať na území schengenského priestoru.
8. Správny orgán stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 17.07.2023, počas ktorej sa bude zariaďovať technicko-personálne zabezpečenie návratu žalobcu. V zmysle vyjadrenia Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej aj „ÚPZC“) sa po zaistení budú pracovníkmi ÚPZC vykonávať úkony spočívajúce v preštudovaní spisového materiálu, vybavenia leteniek a samostatnú realizáciu letu do krajiny do ktorej je žalobca vyhostený. Správny orgán skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, avšak dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa ust. § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov. Žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia uviedol, že nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu, nedisponuje finančnou hotovosťou, ktorá by tu reálne pokryla jeho pobyt, a nedisponuje ani cestovným dokladom, ktorý by ho oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. 9. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán skonštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, je zaistenie žalobcu aj v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a je zákonným pozbavením slobody osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia SR v zmysle článku 5 ods. 1 písm. i/ predmetného Dohovoru je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia SR, pričom táto podmienka je splnená. Počas konania o zaistení sa správny orgán zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru. III. Vyjadrenie 10. Vo vyjadrení, ktoré žalovaný doručil k podanej správnej žalobe, navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Konštatoval, že zaistenie žalobcu vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a teda z podkladov, ktoré si zabezpečil k vydaniu napadnutého rozhodnutia o zaistení žalobcu na výkon administratívneho vyhostenia, ktoré považuje za účelné a efektívne, vecne správne a v každej časti aj dostatočne odôvodnené. 11. K námietke žalobcu, že žalovaný sa nedostatočne zaoberal uložením miernejšieho donucovacieho opatrenia podľa ust. § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov podotkol, že už v samotnom rozhodnutí o zaistení uviedol, že nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená alternatíva zaistenia. Žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia uviedol, že na území SR nemá žiadnu rodinu, nedisponuje dostatočnou finančnou hotovosťou, ktorá by tu reálne pokryla zabezpečenie jeho pobytu, na území SR nevlastní žiadnu nehnuteľnosť a neuviedol žiadnu osobu, ktorá by mu poskytla ubytovanie. Na základe uvedeného, žalovaný nemohol rozhodnúť podľa ust. § 89 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, teda nemohol žalobcovi uložiť hlásenie pobytu. 12. Ďalej uviedol, že dĺžku doby zaistenia určil podľa ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na tri mesiace, t. j. nevyužil maximálnu lehotu zaistenia šesť mesiacov. V prípade uloženia miernejšieho donucovacieho opatrenia podľa ust. § 89 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, by žalobca musel preukázať finančné prostriedky v zmysle Vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 499/2011 o určení sumy finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky, na dobu 3 mesiace. Žalobca dostatočnou finančnou čiastkou nedisponuje, ani si ju nevedel zabezpečiť. 13. K námietke žalobcu, že „je potrebné zaoberať sa každým prípadom individuálne, a to najmä keď sa stanoví maximálna možná dĺžka doby zaistenia“ uviedol, že v prípade zaistenia žalobcu nebola stanovená maximálna dĺžka doby zaistenia a žalovaný daný prípad posúdil individuálne. IV. Právne posúdenie správneho súdu 14. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel bez vypočutia zástupcu žalobcu, ktorý
sa z pojednávania písomne ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP) nie je dôvodná, podľa ust. § 229 SSP ju zamietol. 15. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 16. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia, vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 17. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 18. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 19. Podľa § 225 ods. 2 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 2 môže byť podaná kedykoľvek počas trvania zaistenia, a to aj opakovane. Ak správny súd rozhodol o zamietnutí žaloby, možno ďalšiu správnu žalobu bez uvedenia nových dôvodov podať až po uplynutí lehoty 30 dní odo dňa, keď rozhodnutie správneho súdu o predchádzajúcej správnej žalobe nadobudlo právoplatnosť. 20. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 21. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. 22. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 23. Podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 24. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 25. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má
v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 26. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená Chartou základných práv a slobôd. Najvyšší a aj Ústavný súd SR viackrát vo svojich rozhodnutiach akcentovali, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1SZa/6/2016 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013). 27. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. 28. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia, vrátane jeho dĺžky. V zmysle citovaných zákonných ustanovení musí mať žalovaný ustálený predmet konania, s prehľadom v aplikácii konkrétneho ustanovenia zákona, naviac ak potrebu zaistenia žalobcu odôvodnil jeho neoprávneným pobytom na území SR, bez dispozície akýmkoľvek dokladom totožnosti, víza či povolenia na pobyt. 29. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu, žalovaný lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobca nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. 30. Podľa žalovaného je riziko úteku v prípade žalobcu dôvodné, žalobca a jeho pobyt je na území Slovenskej republiky a členských štátov neoprávnený, nakoľko sa tu zdržiava síce s platným cestovným dokladom, ale bez udeleného víza, pričom na území Slovenskej republiky a ani na území iného členského štátu nemá udelený pobyt. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA5-1178- 010/2023-AV na výkon, ktorého je zaistený mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a členských štátov na tri roky. Je osobou, ktorá prišla na územie SR nelegálne, nelegálne prekročila hranice schengenského priestoru v Maďarsku a nezrealizovaním výkonu vyhostenia inštitútom zaistenia reálne hrozí zmarenie, prípadne sťaženie výkonu vyhostenia. 31. Žalobou sa žalobca domáhal prepustenia zo zaistenia podľa ods. 2 ust. § 221 SSP. Predpokladom vyhovenia žalobe podanej podľa citovaného ustanovenia je skutočnosť, že počas zaistenia žalobcu nastala okolnosť, ktorá by vytvorila spôsobilý dôvod na jeho prepustenie zo zaistenia, prípadne na nahradenie zaistenia miernejšími donucovacími prostriedkami. Z odôvodnenia samotnej žaloby, ale aj z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného je zrejmé, že od zaistenia žalobcu, dňa 17.04.2023, nenastala žiadna takáto okolnosť osvedčujúca zmenu pomerov v jeho zaistení, prípadne v jeho právnom postavení, nedošlo teda k žiadnej zmene pomerov, ktorá by svedčila v prospech vyhovenia žalobe. Naviac takáto skutočnosť nebola prezentovaná ani v samotnej žalobe, a z ničoho nevyplýva, že by akákoľvek situácia, ktorá by mala mať za následok prepustenie žalobcu, nastala. Objektívne teda v statuse žalobcu a ani v konaní pred súdom nebol preukázaný žiaden fakt, osvedčujúci zmenu okolností zaistenia, svedčiaci v prospech vyhovenia podanej žalobe a prepustenia žalobcu zo zaistenia. Naopak, rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA5-1178-010/2023-AV na výkon ktorého je žalobca zaistený, a ktorým bol z územia SR vyhostený za súčasného uloženia zákazu vstupu na tri roky, nasvedčuje dôvodnosti jeho zaistenia, i jeho ponechania v zaistení, práve na výkon administratívneho vyhostenia, na základe ktorého sa vyžaduje vycestovanie do krajiny pôvodu.
32. Žalobca teda žiaden osobitný predpis v súlade s dispozíciou ust. § 221 ods. 2 SSP neoznačil a neoznačil ani dôvody, ktoré by mali súd viesť k vyneseniu rozsudku, ktorým by jeho prepustenie nariadil. Jeho žalobná argumentácia spočívala len v uvedení jednotlivých ustanovení zákona o pobyte cudzincov a Správneho poriadku, bez konkrétneho vymedzenia skutkových dôvodov žaloby. Rozhodnutie o zaistení však zrušiť nežiadal a neuviedol ani žiaden relevantný, resp. akýkoľvek dôvod, pre ktorý by súd bez povinnosti preskúmavať rozhodnutie o zaistení, mal nariadiť jeho prepustenie. Jeho konštatovanie v podanej žalobe bolo viazané len na neúčelnosť zaistenia, bez bližšej argumentácie osvedčujúcej nedôvodnosť zaistenia, resp. zmenu jeho právneho postavenia počas zaistenia. Správny súd z uvedených dôvodov rozhodol podľa ust. § 229 SSP a žalobu zamietol. 33. Žalobca si v žalobe uplatnil aj nárok na náhradu trov konania podľa ust. § 12 ods. 5 zák.č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v znení neskorších predpisov a v súlade s Vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 153,26 eur. 34. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 35. O trovách konania žalobcu súd rozhodol postupom a contrario s § 167 SSP a s poukazom na výsledok konania mu trovy konania nepriznal. 36. Žalobcu pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b / sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Podľa § 440 SSP: 1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e / vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f / nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j / podanie bolo nezákonne odmietnuté. 2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ ; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).