Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Cob/20/2022 1107243557 20. 11. 2024 Mgr. Štefan Zelenák ECLI:SK:KSBA:2024:1107243557.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Eleny Kúšovej, v právnej veci žalobcu Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1, 814 99 Bratislava, IČO: 00 603 481, proti žalovanému Black a White, a. s., Kaštieľ 5, 900 27 Bernolákovo, IČO: 31 387 888, práv. zast. LMH Legal, s.r.o., Moyzesova 39, 900 01 Modra, IČO: 55 137 652, o zaplatenie 23.613,20 EUR s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 25Cb/175/2008-461 zo dňa 7.10.2021 jednohlasne, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 25Cb/175/2008-461 zo dňa 7.10.2021 v napadnutom výroku I. a III. potvrdzuje. II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 11.422,89 EUR spolu s úrokom z omeškania 90,81 EUR a úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 11.422,89 EUR od 28.11.2007 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol a žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal. 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 29.11.2007 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 26.063,90 EUR s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalobca je vlastníkom pozemku parc. č. XXXX/XX o výmere 1.357 m2 nachádzajúceho sa v k. ú. G. - V.. Na uvedenom pozemku sa nachádzala stavba, ktorej vlastníkom bol v období od 10.11.2005 do 4.3.2007 žalovaný. Dňa 5.3.2007 sa novým vlastníkom stavby stala obchodná spoločnosť ŠIROKÉ, s.r.o., so sídlom Kupeckého 5, Bratislava, IČO: 35 887 575. 3. Žalovaný ako vlastník stavby požiadal žalobcu o predaj predmetného pozemku, ktorý schválilo Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta SR Bratislavy uznesením z 30.3.2006, č. 980/2006. Vzhľadom na skutočnosť, že kúpna zmluva nebola žalovaným podpísaná v lehote 60 dní od schválenia uznesenia, citované uznesenie stratilo svoju platnosť. Keďže kúpa pozemku nebola zrealizovaná, žalobca vypracoval a zaslal žalovanému návrh nájomnej zmluvy na pozemok, ktorý by riešil jeho užívanie na zmluvnom základe. Žalovaný však žalobcom predložený návrh nájomnej zmluvy neakceptoval a po opakovanej korešpondencii medzi stranami boli rokovania o nájomnom vzťahu ukončené. 4. Keďže žalovaný užíval pozemok vo vlastníctve žalobcu v období od 10.11.2005 do 4.3.2007 bez zmluvného vzťahu a neplatil žalobcovi žiadnu úhradu, bezdôvodne sa obohatil na úkor žalobcu. Žalobca vyčíslil bezdôvodné obohatenie na sumu 785.201,-Sk (26.063,90EUR) ako 440,-Sk/m2/rok x 1.357 m2, ktoré zodpovedá nájomnému, ktoré by bol žalovaný povinný platiť žalobcovi v zmysle interných pravidiel pri realizácii a sledovaní záväzkových vzťahov k nehnuteľnému majetku hlavného mesta SR Bratislavy.
5. Žalovaný v odpore namietal, že žalobca bezdôvodné obohatenie a jeho výšku určil na základe interného materiálu. Rovnako tak poukázal na to, že výšku bezdôvodného obohatenia odôvodňoval žalobca obvyklým nájomným, avšak obvyklé nájomné k 10.112005 žalobca nepreukázal. Podľa žalovaného žalobca vedel o skutočnosti, že od mája 2004 je stavba - telocvičňa mimo prevádzku, navyše dňa 10. 12.2006 bola telocvičňa zničená požiarom. Žalobca podľa názoru žalovaného neprihliadal na hodnotu veci a spôsobu jeho užívania. Záverom žalovaný namietol premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 10.11. 2005 do 18.12.2005. K odporu žalovaný predložil list spoločnosti eBi, a.s. v likvidácii zo 14.7.2005 adresovaný žalobcovi, list žalovaného z 29.11.2005 adresovaný žalobcovi a stanovisko žalovaného k výzve žalobcu na zaplatenie z 9.1.2008. 6. Rozsudkom zo dňa 11.9.2013, č. k. 25Cb/175/2008-160 Okresný súd Bratislava I pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu 23.613,20 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 90,81 EUR a úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 23.613,20 EUR od 28.11.2007 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania. Uznesením Krajského súdu v Bratislave z 22.10.2015, č. k. 1Cob/64/2014-187 odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 7. Súd prvej inštancie posúdil žalobou uplatnený nárok ako nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia získaný plnením bez právneho dôvodu, keďže žalovaný ako vlastník stavby bez existencie relevantného právneho titulu užíval predmet vlastníctva žalobcu (pozemky vo vlastníctve žalobcu) bez toho, aby za užívanie pozemku žalobcu poskytol žalovaný žalobcovi akékoľvek plnenie. Čo sa týka posúdenia charakteru stavby postavenej na predmetnom pozemku súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“ v príslušnom gramatickom tvare) z 18. marca 2015, sp. zn. I. ÚS 650/2013, z ktorého vyplýva, že ustanovenie § 24 ods. 1, zákona o vlastníctve bytov zakotvuje primerané použitie jednotlivých ustanovení zákona o vlastníctve bytov aj na iné než bytové domy, za predpokladu, že sa v týchto domoch nachádzajú byty, prípadne nebytové priestory. Predmetné zákonné ustanovenie však nie je možné vzťahovať na všetky stavby (budovy), ako to žiadal žalovaný. Takýto extenzívny výklad ustanovenia § 24 ods. 1, zákona o vlastníctve bytov by išiel proti samotnému účelu a zmyslu zákona. V rozhodovanom spore predstavuje budovu telocvičňa, ktorej účelové určenie je limitované kolaudačným rozhodnutím predloženým žalovaným, z ktorého je zrejmé, že predmetná budova je účelovo určená ako telocvičňa, v ktorej sa nenachádzajú žiadne samostatné byty (a ani samostatné viaceré nebytové priestory), ktoré by patrili viacerým vlastníkom, v ktorých podielovom spoluvlastníctve by mali byť spoločné časti a spoločné zariadenia budovy. Z uvedeného podľa názoru súdu vyplýva jednoznačný záver, v zmysle ktorého je na stavbu telocvične vylúčená aplikácia zákona o vlastníctve bytov, keďže ustanovenie § 24 ods. 1, zákona o vlastníctve bytov na predmetnú telocvičňu nedopadá. Uvedené znamená, že v dôsledku vylúčenia aplikácie zákona o vlastníctve bytov na danú budovu (t. j. telocvičňu) nie je možné použiť ani ustanovenie § 23 ods. 5, zákona o vlastníctve bytov zakotvujúce zákonné vecné bremeno k pozemku, na ktorom sa nachádza stavba, v prospech vlastníka stavby. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako právne irelevantnú argumentáciu žalovaného týkajúcu sa ustanovenia § 9a zákona č. 138/1991 Zb. o správe majetku obcí, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až s účinnosťou od 1.7.2009, a preto na rozhodovaný spor, v ktorom sa rieši nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od 19.12.2005 do 4.3.2007, nedopadá. Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia v peniazoch, ktoré je žalovaný povinný žalobcovi vydať s poukazom na znenie ustanovenia § 458 ods. 1, Občianskeho zákonníka, nie je možné podľa názoru súdu vychádzať z pravidiel hospodárenia žalobcu ako interného dokumentu žalobcu, ktorý nemôže zaväzovať iné subjekty, ako je žalobca. Rovnako tak nie je možné priznať úspech tvrdeniu žalovaného, že pre výšku bezdôvodného obohatenia je určujúca položka 19 pravidiel hospodárenia žalobcu. Okrem už uvedenej výhrady súdu k pravidlám hospodárenia žalobcu ako interného dokumentu žalobcu je potrebné poukázať na to, že položka 19 sa vzťahuje len na nájom pozemkov neslúžiacich účelom podnikania vrátane poľnohospodárskej výroby. 8. Na pozemkoch žalobcu sa nachádzala telocvičňa. Zo samotnej skutočnosti, že sa jedná o telocvičňu, nie je možné vyvodiť, že by jej účel neslúžil na podnikanie. Súd poukazuje na tvrdenie žalovaného v spore, že predmetnú telocvičňu odkúpil za účelom vykonať jej rekonštrukciu na jej užívanie verejnosťou na športové účely, konkrétne na trénovanie golfových odpalov do sietí. Podľa súdu je zrejmé, že žalovaný pri nadobudnutí vlastníckeho práva k telocvični (vrátane zamýšľanej rekonštrukcie) zamýšľal jej využívanie na podnikateľské účely v súlade s predmetom jeho podnikania. Pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia nepodstatné, že v rozhodnom období telocvičňa na žalovaným zamýšľaný účel neslúžila, určujúce je objektívne kritérium, a to účel, ktorý bol sledovaný
(a na ktorý mala telocvičňa slúžiť). Týmto účelom bolo dosahovanie zisku (ako základného pojmového znaku podnikania žalovaného ako podnikateľského subjektu). Skutočnosť, že predmetná telocvičňa vyhorela, nemá za následok zánik nároku žalobcu. Tvrdenie žalovaného, že po požiari v novembri 2006 budova telocvične neexistovala, nezodpovedá skutočnosti, keďže, ak by stavba telocvične neexistovala, nemohol by žalovaný previesť vlastnícke právo k nej na obchodnú spoločnosť ŠIROKÉ, s.r.o.. Určujúca pre stanovenie výšky bezdôvodného obohatenia, na ktoré má žalobca nárok, je tak podľa názoru súdu výška nájmu za rovnaký alebo porovnateľný pozemok v rozhodnom období. 9. Súd prvej inštancie ustálil uplatnený nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Medzi stranami sporu nedošlo k uzavretiu zmluvy ktorá by oprávňovala žalovaného predmetný pozemok užívať a preto sa na strane žalovaného jedná o bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu. Určujúca pre stanovenie výšky bezdôvodného obohatenia, na ktoré má žalobca nárok, je tak podľa názoru súdu prvej inštancie výška nájmu za rovnaký alebo porovnateľný pozemok v rozhodnom období. Najobjektívnejším dôkazom, na základe ktorého je možné určiť výšku bezdôvodného obohatenia, nájomná zmluva uzatvorená medzi žalobcom ako prenajímateľom a predchádzajúcim vlastníkom telocvične ako nájomcom (obchodnou spoločnosťou eBi, a.s. v likvidácii) č. 08-83-0872-05-00 z 21. decembra 2005, v ktorej bol nájom dohodnutý vo výške 220,-Sk/m2/rok. Uvedená nájomná zmluva sa týka pozemku parc. č. XXXX/XX o výmere 1.357 m2 nachádzajúceho sa v k. ú. G. - V., o ktorý ide aj v rozhodovanej veci, a nie o iný - hoci porovnateľný - pozemok vo vlastníctve žalobcu. S poukazom na dátum uzavretia nájomnej zmluvy (21.12.2005) z predmetnej zmluvy vyplýva obvyklá (trhová) hodnota nájmu pozemku vo vlastníctve žalobcu v čase vzniku bezdôvodného obohatenia. Znalec F.. S. F., K.. v znaleckom posudku č. 41/2018 určil výšku obvyklého nájmu pozemku vo vlastníctve žalobcu za obdobie od 19.12.2005 do 4.3.2007 vo výške 11.901,56 EUR (zaokrúhlene vo výške 11.900,- EUR). Znalcom určená výška obvyklého nájmu približne zodpovedá dojednanej výške nájmu medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou eBi, a.s. v likvidácii, ktorá za dané obdobie pri zohľadnení sumy 220,-- Sk/m2/ rok cena nájmu predstavuje (pred odpočítaním platby žalovaného vo výške 278,72 eur) sumu 11.945,96 EUR. Znalcom určená výška obvyklého nájmu sa približuje trhovej cene nájmu, ktorá je určujúca podľa názoru súdu (220,- Sk/m2/rok), a diametrálne sa odlišuje od predstáv žalobcu, že výška nájmu má byť 440,- Sk/m2/rok, ako aj od predstáv žalovaného, podľa ktorých výška nájmu má byť 5,-Sk/m2/rok. 10. Vznesenú námietku premlčania súd prvej inštancie posúdil ako dôvodnú len čiastočne, a to za obdobie od 19.12.2005 do 27.12.2005 v súlade s ustanovením § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako obdobie viac ako 2 roky pred doručením žaloby súdu, keďže žaloba žalobcu bola súdu doručená dňa 28.12.2007. Za obdobie od 28.12.2005 do 26.6.2006 nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný nie je s poukazom na znenie ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka, keďže odo dňa podania žaloby na súdu (od 28.12.2005) premlčacia lehota ohľadom uplatneného nároku spočívala. Denná výška nájmu (pri základe 220,- Sk/m2/rok) predstavuje sumu 27,15 EUR. Za 9 dní (od 19.12.2005 do 27.122005) sa jedná o sumu 244,35EUR a v tejto časti je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný a preto ho nie je možné vzhľadom na dôvodne uplatnenú námietku premlčania žalobcovi priznať. Nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je podľa názoru súdu prvej inštancie dôvodný vo výške 11.422,89 EUR. Žalovaný sa s plnením peňažného dlhu dostal do omeškania uplynutím 15 dní od doručenia výzvy žalobcu z 5.11.2007, t. j. dňa 28.11.2007. 11. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania vo výške podľa predpisov občianskeho práva, a to vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.), t. j. vo výške 8,5 % ročne. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.422,89 EUR spolu s úrokom z omeškania 90,81 EUR a úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 11.422,89 EUR od 28.11.2007 do zaplatenia. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade § 255 ods. 2, C.s.p. tak, že vzhľadom na čiastočný úspech strán konania žiadne zo strán nárok nepriznal. 12. Proti I. a III. výroku rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) CSP, v ktorom namietal, že žalobca v konaní neuniesol potrebné dôkazné bremeno a aj napriek tomu súd prvej inštancie priznal žalobcovi absolútne nepreskúmateľnú a dokonca akúsi nejasnú časť žalovanej sumy (výrok I.), ktorá na základe vykonaného dokazovania nielenže bola nezákonná a nedôvodná (nárok ako celok absolútne nepreukázaný čo do právneho dôvodu ako aj výšky), ale už jeho samotné uplatnenie bolo evidentne v rozpore s dobrými mravmi. Prvoinštančný súd odmietol riadne a úplne zistiť skutkový stav, nevykonal navrhnuté dokazovanie, nevykonal dokazovanie skutočnosťami rozhodujúcimi pre posúdenie uplatneného nároku na prípadné zaplatenie bezdôvodného obohatenia, ktoré na strane žalovaného nevzniklo a objektívne vzniknúť nemohlo. V rozpore s usmernením a
záväzným právnym názorom odvolacieho súdu rozhodol prvoinštančný súd v napádanom rozsudku, keď po štvrtej zmene zákonného sudcu na jedinom pojednávaní dňa 7.10.2021 bez akéhokoľvek vyhodnotenia dokazovania a v rámci predbežného právneho názoru bližšie neuviedol, prečo nebude hodnotiť výšku nároku v kontexte interného dokumentu žalobcu, podobne neuviedol, prečo nebude zohľadňovať objektívnu skutočnosť, že stavba vo vlastníctve žalovaného v novembri 2006 vyhorela a naopak v napádanom rozsudku (bod. 28.1 odôvodnenia) fabuluje v tomto smere úplne zmätočné a arbitrárne závery. Prvoinštančný súd vyššie uvedeným nesprávnym procesným postupom, najmä postupom v rozpore s § 181 ods. 2 CSP a § 185 ods. 1 CSP neoboznámením s vykonaním dokazovania a nevykonaním dokazovania na pojednávaní podľa § 188 ods. 1 CSP v spojení s § 204 CSP - sporované listiny žalovaným) znemožnil žalovanému reálne uskutočňovať procesná práva, zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci na základe vykonaného dokazovania (§ 182 CSP) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a v súlade s tým žalovaný napáda nezákonnosť rozhodnutia podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. V danej veci ide o viac ako 13 ročný spor, kde sporové strany doložili do súdneho spisu nespočetné množstvo najmä listinných dôkazov, posledný vo veci ustanovený zákonný sudca v zmysle napádaného rozsudku dôkazy de facto zúžil na počet 6ks, keď v zmysle zápisnice z pojednávania zo dňa 7.10.2021 a najmä z napádaného rozsudku nijako nevyplýva, akým spôsobom sa súd vysporiadal z množstvom ďalších iných dôkazov založených v súdnom spise, ktoré žalovaný predložil v rámci procesnej obrany a účinne a dôvodne nimi poprel žalobou uplatňovaný nárok žalobcu. Jediným dôkazom, ku ktorému sa súd vyjadril tak, že ho nevykoná, bol navrhovaný výsluch znalca F.. S. X., K.. (znalecký posudok č. 41/2018). Vo vzťahu k danému návrhu žalovaný pre potrebné spresnenie dodáva, že výsluch znalca žalovaný navrhol v rámci ústneho prednesu do zápisnice na pojednávaní dňa 20.9.2019, kde okrem iného vymedzil rozsiahle námietky k znaleckému posudku, ktorý vypracoval uvedený znalec. O tomto návrhu t.j. návrhu na výsluch znalca rozhodla v tom čase zákonná sudkyňa Z.. X. A. tak, že tento návrh nevykoná. Následne došlo k zmene zákonného sudcu a dňa 17.7.2021 bola žalovanému doručená výzva zo dňa 21.6.2021, aby žalovaný oznámil súdu, či navrhuje vykonať ďalšie dôkazy s tým, že na neskôr navrhnuté dôkazy súd nemusí prihliadať. Na uvedenú výzvu žalovaný reagoval odpoveďou zo dňa 16.8.2021 tak, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nenavrhuje. Uvedený listinný dôkaz (znalecký posudok č. 41/2018 ) teda pred súdom nebol vôbec použiteľný a to ani na akési podporné účely ako to zmätočne nazýva prvoinštančný súd v odôvodnení napádaného rozsudku, keď platná právna úprava vyhodnotenie listinných dôkazov na podporné účely vôbec nepozná. Žalovaný považuje za podstatu tohto odvolacieho dôvodu skutočnosť, že súd v zmysle § 191 ods. 1 CSP síce hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a jednotlivo, ale zároveň všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Práve táto zásada dokazovania nebola zo strany prvoinštančného súdu dodržaná, keď prijal pomerne jednostranné závery bez toho, aby vyhodnotil všetky potrebné súvislosti. Tvrdenie súdu o tom, že žalovaný neposkytol žalobcovi akékoľvek plnenie nejde v bode 20. len o prípadnú chybu v písaní, keď uvedený nepravdivý a vymyslený záver v rozpore s vykonaným dokazovaním je zachytený aj na zvukovom zázname zo dňa 7.10.2021, kedy bol vyhlásený predmetný rozsudok, a to v rámci jeho stručného odôvodnenia. Uvedené skutkové zistenie je v priamom rozpore s obsahom spisu ako a procesných úkonov, ktoré žalobca na základe úhrady žalovaného počas konania vykonal (čiastočné späťvzatie žalovanej sumy o úhradu vykonanú žalovaným). Súčasťou súdneho spisu je okrem iného písomné podanie žalovaného zo dňa 24.10.2011 označené ako Oznámenie súdu, ku ktorému boli pripojené ako listinné dôkazy výpis z účtu zo dňa 27.9.2011 a vyúčtovanie nájomného pre Hl. mesto Bratislava za pozemok pod stavbou telocvične za obdobie 2005 až 2007 (žalované obdobie). Súd prvej inštancie opomenul, že samotný žalobca predložil listinné dôkazy (napr. návrh nájomnej zmluvy), ktoré preukazovali, že pri určení výšky nájomného v prípade uzavretia nájomnej zmluvy bola táto zo strany žalobcu zásadne navrhovaná podľa interného predpisu. Spor medzi žalobcom a žalovaným bol de facto o to, podľa akej položky interných pravidiel sa malo postupovať a prečo. Súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam keď tvrdí, že položka č. 19 Pravidiel pri realizácií a sledovaní záväzkových vzťahov k nehnuteľnému majetku Hlavného mesta SR Bratislavy zo dňa 18.12.1996 v znení dodatkov č. 1 až 13, ktoré ako listinný dôkaz doručil súdu žalobca dňa 12.3.2008 sa pozemku, na ktorom bola stavba vo vlastníctve žalovaného, netýka. V súlade s účelom definovaným v liste vlastníctva č. XXXX, k.ú. V., ktorý ako listinný dôkaz predložil žalobca k jeho návrhu a podľa ktorého bola stavba po celý čas jej existencie zapísaná ako telocvičňa T-18. Pri vyčíslovaní prípadného bezdôvodného obohatenia (ktorého vznik žalovaný v konaní popieral a popiera) za užívanie pozemku pod stavbou bolo minimálne potrebné prihliadnuť na to, že k rekonštrukcií stavby a jej inému užívaniu t.j. na iný ako verejný účel (podnikateľský účel) počas celého žalovaného obdobia vôbec nedošlo, vo vzťahu k tomu žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a k nemu dôkazné bremeno. To, že daná stavba by slúžila
na podnikanie nebolo v sporovom konaní ničím preukázané. Súd na základe vykonaného dokazovania (výpisom z OR SR žalovaného) evidentne dospel k nesprávnym resp. ničím nepodloženým skutkovým tvrdeniam o podnikateľskom účele stavby stojacej na pozemku žalobcu, čo zakladá uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. To, že právnická osoba má zapísaný v predmete podnikania určitú činnosť automaticky neznamená, že hu aj vtom čase vykonávala, dokonca priamo v priestoroch stavby, ktorá ležala na pozemku žalobcu. Ako vyplýva z výpisu z obchodného registra žalovaného, na uvedenej adrese (t.j. adrese kde ležala dotknutá stavba) nemal žalovaný ako právnická osoba zapísanú žiadnu prevádzkareň, sídlo alebo akúkoľvek pobočku. V uvedenej stavbe a na danom mieste (ul. Seberínho 16, Bratislava) žalovaný žiadnu podnikateľskú činnosť nikdy nevykonával a z objektívnych dôvodov vykonávať ani nemohol (požiar stavby a jej následná sanácia a definitívne odstránenie). V konaní nebol doložený zo strany žalobcu žiaden dôkaz a (žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia), že by v súvislosti so stavbou telocvične počas žalovaného obdobia (vlastníctva žalovaným) bol na danom mieste produkovaný akýkoľvek podnikateľský účel prípad, dokonca nejaký zisk. Žalovaný v tomto smere argumentoval tým a tak, že za obdobie november 2006 až marec 2007 z dôvodu, že stavba vyhorela (teda žalovaný ju objektívne nemohol využívať) nemohlo objektívne dôjsť ani k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu za užívanie pozemku pod stavbou (stavbou, ktorá bola vyhorená a zostali z nej iba ruiny a časť skeletu). Uplatňovanie bezdôvodného obohatenia za obdobie, kedy stavba bola zničená požiarom bolo evidentne v rozpore s dobrými mravmi a podľa § 3 ods. 1 mu súd nemohol a nemal poskytnúť právnu ochranu. Skutočnosť dokedy bola stavba evidovaná na liste vlastníctva neprezumuje, že reálne v čase žalovaného obdobia stále ležala v užívaniaschopnom stave na pozemku žalobcu. Na základe kúpnej zmluvy žalovaného so spoločnosťou Široké s.r.o. táto spoločnosť nenadobudla žiadnu stavbu, ale len torzo (časť skeletu) pôvodnej zhorenej telocvične, o čom svedčí množstvo listinných dôkazov a komunikácia medzi novým vlastníkom a žalobcom, ktorý chcel odkúpiť pozemok parc. č. XXXX/XX vo vlastníctve žalobcu. 13. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel, podľa názoru žalovaného, k nesprávnym skutkovým záverom týkajúcim sa výšky obvyklého nájmu, ktorý odvodil od zmluvy, ktorej žalovaný nebol účastníkom a z ktorej na žalovaného neprešli žiadne práva ani povinnosti. V žalovanom období (2005 až 2007) spoločnosť eBi, a.s. v likvidácii a žalobca nemali uzavretú žiadnu nájomnú zmluvu a nie je jasné, akým spôsobom súd vykonal dôkaz - nájomnou zmluvou č. 08-83- 0872-05-00 z 20.12.2005. Základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik objektívne merateľného majetkového prospechu u obohateného, k žiadnemu takému na strane žalovaného však nedošlo, nakoľko žalovaný žalobcovi zaplatil nájomné vo výške, ktorá zodpovedala účelu využitia pozemku pod stavbou, ktorá nebola nikdy využitá na žiadne podnikateľské účely a žalovaný počas obdobia vlastníctva v danej stavbe žiadnu podnikateľskú a ani prípadne inú činnosť nevykonával a z daného vlastníctva mu vznikali iba značné náklady na údržbu, daň z nehnuteľnosti a pod. Zo strany súdu došlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu námietky premlčania v bode 32.1 odôvodnenia napádaného rozhodnutia, keď v tejto časti súd poukazuje na ust. § 112 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa po uplatnení nároku na súde tento nepremlčuje a lehota spočíva, čo však žalovaný nenamietal. 14. Žalovaný v odvolaní napádal aj nesprávne právne posúdenie veci týkajúce sa výroku o náhrade trov konania, keď súd nepriznal žiadnej strane sporu náhradu trov s odôvodnením, že malo ísť na oboch stranách o čiastočný úspech (bod 39. a jeho následné pod body odôvodnenia napádaného rozhodnutia). S arbitrárnymi a svojvoľnými úvahami o tom, že priznanie nároku v rozsahu 4% by nemalo prakticky žiaden význam sa nemožno stotožniť, už len vzhľadom na výšku žalovanej sumy a počet úkonov právnej služby za obdobie viac ako 13-ročného sporu. 15. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, že zamietne žalobný návrh v celom rozsahu a prizná žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%. 16. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 13.1.2022, v ktorom uviedol, že pokladá napadnutý rozsudok za vecne a právne správny, reflektujúci skutočné okolnosti prípadu. Žalobca trvá na názore, že žalovaný v predmetnom období (od 10.11.2005 do 4.3.2007) užíval pozemok vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu, ktorý by ho na to oprávňoval a za toto užívanie neuhradil žalobcovi riadne a včas odplatu. „Bezdôvodné obohatenie vzniká nielen v prípade, ak sa protiprávne rozmnoží majetok obohateného, ale aj vtedy, ak sa doterajší majetok nezmenší, hoci by k tomu došlo, keby bol obohatený plnil svoje povinnosti“ (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 102/2015-15 zo dňa 24.2.2015). „Povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba platí pre vlastníka stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom svoje vlastnícke právo využíva. Podstatné nie je ani to, či užívanie stavby prináša zisk.“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo 1405/2005 zo dňa 25.10.2006).
Skutočnosť, že na pozemku žalobcu po požiari stavby žalobcu ostali len pozostatky stavby a suť po horení, žalobca nemal možnosť svoj pozemok riadne užívať a čerpať z neho ďalší prospech. V súlade s listami žalovaného zo dňa 29.11.2005 a 18.1.2006 sa malo jednať jednoznačne o podnikateľskú činnosť keďže žalobca nikde neuvádzal, že by plánoval sprístupniť objekt verejnosti bezplatne. Napriek ďalším výhradám žalovaného k znaleckému posudku (č. 41/2018 vypracovaným F.. S. F.), ku ktorým sa žalobca nebude vyjadrovať, žalobca poukazuje opäť na listinný dôkaz predložený do konania, konkrétne na list žalovaného zo dňa 18.1.2006 označený ako „Pripomienky k návrhu Zmluvy o nájme pozemku č. 08-03xxx-06-00 predloženého dňa 13.1.2006“ a obzvlášť na bod 3. tohto listu, kde sám žalovaný navrhuje výšku nájmu určiť na sumu 220,- Sk za 1 m2 ročne. 17. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že uplatnený nárok žalobcu je v celom rozsahu v rozpore s dobrými mravmi s ohľadom na skutočnosť, že stavba žalovaného vyhorela a nebolo teda možné ju riadne užívať žalobca uviedol, že napriek tomu, že žalovaný nemohol riadne užívať svoju stavbu, ani žalobca nemohol riadne užívať svoj pozemok a to v dôsledku toho, že na ňom bola umiestnená stavba žalovaného. Pokladá za irelevantné, akým spôsobom stavbu užíval žalovaný alebo či mu prinášala zisk, žalobcovi by malo byť jednoznačne priznané finančné plnenie od žalovaného za bezdôvodné užívanie tohto pozemku. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil ako vecne a právne správny. 18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 12.11.2024. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadrením žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku v napadnutej časti nie je možné vyhovieť. 19. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 20. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca je vlastníkom pozemku parc. č. XXXX/XX o výmere 1.357 m2 nachádzajúceho sa v k. ú. G. - V.. Na uvedenom pozemku sa nachádzala stavba, ktorej vlastníkom bol v období od 10.11.2005 do 4.3.2007 žalovaný. Dňa 5.3.2007 sa novým vlastníkom stavby stala obchodná spoločnosť ŠIROKÉ, s.r.o., Kupeckého 5, Bratislava, IČO: 35 887 575. Žalovaný užíval pozemok vo vlastníctve žalobcu v období od 10.11.2005 do 4.3.2007 bez zmluvného vzťahu a neplatil žalobcovi žiadnu úhradu, bezdôvodne sa obohatil na úkor žalobcu. Predmetom konania bolo určenie výšky bezdôvodného obohatenia žalovaného. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru v tom, že pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia v peniazoch, ktoré je žalovaný povinný žalobcovi vydať s poukazom na znenie ustanovenia § 458 ods. 1, Občianskeho zákonníka, nie je možné vychádzať z pravidiel hospodárenia žalobcu ako interného dokumentu žalobcu, ktorý nemôže zaväzovať iné subjekty, ako je žalobca. Na predmetných pozemkoch žalobcu sa nachádzala telocvičňa. Po požiari v novembri 2006 už budova telocvične nebola využívaná na pôvodný účel, ale aj takto zničená budova bola prevedená na obchodnú spoločnosť ŠIROKÉ, s.r.o.. Určujúca pre stanovenie výšky bezdôvodného obohatenia, na ktoré má žalobca nárok, je tak podľa názoru odvolacieho súdu výška nájmu za rovnaký alebo porovnateľný pozemok v rozhodnom období. Súd prvej inštancie správne ustálil, že spôsob zámer užívania stavby (telocvične) je možné jednoznačne označiť ako zámer podnikateľský. 21. Súd prvej inštancie vecne správne posúdil vznesenú námietku premlčania v tom, že ju posúdil ako dôvodnú len čiastočne, a to za obdobie od 19.12.2005 do 27.12.2005 v súlade s ustanovením § 107 ods. 1, Občianskeho zákonníka, ako obdobie viac ako 2 roky pred doručením žaloby súdu, keďže žaloba žalobcu bola súdu doručená dňa 28.12.2007. Za obdobie od 28.12.2005 do 26.6.2006 nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný nie je s poukazom na znenie ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka, keďže odo dňa podania žaloby na súdu (od 28.12.2005) premlčacia lehota ohľadom uplatneného nároku spočívala.
22. Podľa názoru odvolacieho súdu bola súdom prvej inštancie správne posúdená výška bezdôvodného obohatenia v sume 11.422,89 EUR. Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne odôvodnil stanovenú výšku bezdôvodného obohatenia na základe ceny prenájmu obdobných pozemkov v danej lokalite (bod 30. 31.2. 31.4. napadnutého rozsudku). S uvedeným vyčíslením výšky bezdôvodného obohatenia sa odvolací súd stotožňuje a považuje ho za vecne správne. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku len poukázal na tú skutočnosť, že výpočet výšky bezdôvodného obohatenia korešponduje s jej vyčíslením znalcom F.. S. F., K.. v znaleckom posudku č. 41/2018. Podstatným pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia bola ceny prenájmu obdobných pozemkov v danej lokalite. 23. Čo sa týka odvolacích námietok žalovaného v tom, že nesprávnym procesným postupom, najmä postupom v rozpore s § 181 ods. 2, CSP a § 185 ods. 1, CSP neoboznámením s vykonaním dokazovania a nevykonaním dokazovania na pojednávaní podľa § 188 ods. 1, CSP v spojení s § 204 CSP - sporované listiny žalovaným) znemožnil žalovanému reálne uskutočňovať procesná práva, zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci na základe vykonaného dokazovania (§ 182 CSP) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, odvolací súd udáva, že súdne konanie prebiehalo dlhší čas (14 rokov) a strany konania produkovali veľké množstvo rôznych dôkazov. Súd v zmysle § 191 ods. 1, CSP hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a jednotlivo, všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. V procese vykonania a hodnotenia predložených dôkazov však súd vzhľadom na procesnú hospodárnosť konania odôvodňuje svoje rozhodnutie len na základe dôkazov ktoré majú priamu relevanciu k podstate prejednávanej veci. V posudzovanej veci súd prvej inštancie svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil a vyhodnotil dôkazy o ktoré oprel svoje rozhodnutie. Podľa názoru odvolacieho súdu v procesnom postupe súdu prvej inštancie nedošlo k takým pochybeniam, ktoré by mohli mať priamy vplyv na nesprávne rozhodnutie vo veci a preto vyššie uvedené procesné odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil ako nedôvodné. 24. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok splnil. 25. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v napadnutej zaväzujúcej časti a súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil, keďže neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalovaným. 26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 369 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. S poukazom na ust. § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 27. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).