Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5Cob/205/2023 1109218933 27. 11. 2024 Mgr. Mgr. Miriam Plavčáková ECLI:SK:KSBA:2024:1109218933.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej a členov senátu JUDr. Evy Fulcovej a JUDr. Blanky Malichovej, v právnej veci žalobcu: T.. Q.. O. Ž., narodený dňa XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, P., zastúpeného: Mgr. Andrea Trokanová, advokátka, so sídlom Štvrť SNP 61, Trenčianske Teplice, IČO: 40 502 708, proti žalovanému: T.. Z.Í. U., narodený dňa XX.XX.XXXX, bytom C. C.Q. XXXX, C. C., zastúpenému: LMH Legal, s.r.o., so sídlom Moyzesova 314/39, Modra, IČO: 55 137 652 o zaplatenie 25.160,99 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-26Cb/113/2009-595 zo dňa 15.06.2023, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-26Cb/113/2009-595 zo dňa 15.06.2023 v napadnutom III. a IV. výroku potvrdzuje. II. Žalovanému súd proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom zastavil konanie v časti o zaplatenie 15.984,12 €, druhým výrokom vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol, tretím výrokom rozhodol o nároku žalovaného na náhradu trov konania tak, že žalovanému tento nárok priznal v rozsahu 100 % a štvrtým výrokom rozhodol o nároku štátu na náhradu trov konania tak, že štátu tento nárok priznal v rozsahu 100 %. 2. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 25.160,99 € s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia resp. titulom nezaplatenej ceny diela (hodnoty architektonických prác), ktoré žalobca podľa jeho tvrdení vykonal na základe ústne uzatvorenej zmluvy o dielo. 3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie okrem uvedenia skutkových okolností a všeobecných právnych východísk odôvodnil v časti III. a IV. výroku nasledovne: „68. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III). Uznesením č. k. 26Cb/113/2009-453 zo dňa 26.06.2019 v spojení s uznesením č. k. 26Cb/113/2009-519 zo dňa 05.08.2021 súd priznal znalcovi znalečné vo výške 1.197,20 eur, pričom jeho časť (697,20 eur) bola uhradená zo štátnych finančných prostriedkov. Nárok na náhradu trov konania priznal preto súd štátu proti žalobcovi v rozsahu 100 % (výrok IV). O výške náhrady trov konania žalobcu i štátu rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).“ 4. Proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-26Cb/113/2009-595 zo dňa 15.06.2023 podal včas odvolanie žalobca, ktorý odvolaním napadol III. a IV. výrok označeného rozsudku. Odvolací dôvod vymedzil ustanovením § 365 ods. 1 písm. h) CSP/nesprávne právne posúdenie/. 5. Žalobca v podanom odvolaní argumentoval tým, že súd prvej inštancie žalobu zamietol v podstate z dôvodu, že sa nejedná o bezdôvodné obohatenie ale o záväzkový vzťah z ústne uzavretej zmluvy o dielo a žalobca nepreukázal odovzdania diela žalovanému, v dôsledku čoho žalovanému nevznikla povinnosť
zaplatiť cenu diela. Podľa súdu prvej inštancie žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a preto žalobu zamietol. Žalobca správnosť záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k druhému výroku napadnutého rozsudku namietal, avšak s prihliadnutím na svoje súčasné osobné a majetkové pomery ( žalobca sa medzitým stal dôchodcom), uviedol, že nemá po 14 rokoch súdneho konania, aj vzhľadom na doteraz investované prostriedky, možnosti a podmienky na ďalšie pokračovanie v konaní, a preto nepodal odvolanie proti rozsudku vo veci samej, aj keď sa s rozsudkom nestotožnil. Žalobca uviedol, že vníma túto situáciu ako obmedzenie bežného občana v prístupe k spravodlivosti a možnosti reálne sa domáhať svojich práv súdnou cestou. 6. Žalobca podal odvolanie len do výrokov o náhrade trov konania. Poukázal na to, že pôvodne sa domáhal zaplatenia sumy 25.160,99 €, avšak táto suma bola závislá od výsledkov znaleckého dokazovania. Po vykonaní znaleckého posudku vzal žalobca žalobu späť v časti, prevyšujúcej sumu určenú znaleckým posudkom. Uviedol, že súd prvej inštancie nekonal hospodárne a účelne, keď prieťahmi a včasným nerozhodovaním o procesných návrhoch strán sa bezdôvodne zvyšovala hodnota sporu, ktorá je základom pre výpočet trov konania. Výmaz pôvodne žalovaného v 1/rade považoval žalobca za účelový a zneužívajúci zákon, v snahe vyhnúť sa súdnemu konaniu. Žalobca bol v dôsledku zániku pôvodne žalovaného v 1. rade a jeho výmazu z obchodného registra nútený zobrať z časti žalobu späť, nakoľko v priebehu konania prestal existovať subjekt, od ktorého by nárok alebo jeho časť mohol úspešne vymáhať. Keďže žalovaný v 1. rade zanikol v priebehu konania bez právneho nástupcu, táto skutočnosť podstatným spôsobom ovplyvnila aj výsledok konania. Pritom, keby nedošlo k prieťahom v konaní, táto skutočnosť nemusela nastať. 7. Podľa žalobcu súd prvej inštancie pri rozhodovaní o úspechu žalovaného v spore a náhrade trov konania, nezohľadnil skutočnosť, že žalobca bol donútený zobrať žalobu v časti späť v dôsledku zániku žalovaného v 1. rade, pričom túto skutočnosť žalobca nijako nezavinil, avšak aj toto bolo vyhodnotené ako neúspech žalobcu v spore. 8. Žalobca tvrdil, že časť žaloby vzal späť na základe výsledkov znaleckého dokazovania, a to v časti o zaplatenie 9.136,12 €. Ďalšiu časť žaloby v sume 6.848,00 € vzal žalobca späť z dôvodu zániku žalovaného v 1. rade, nakoľko túto časť pohľadávky nemohol úspešne uplatňovať voči žalovanému v 3. rade. Súd na základe čiastočného späťvzatia žaloby zastavil konanie v časti o zaplatenie 15.984,12 €. Voči žalovanému v 3. rade si žalobca uplatňoval z pôvodne žalovanej sumy len 9.176,87 € a v tejto časti bola žaloba zamietnutá. 9. Žalobca namietol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o čiastočnom zastavení konania neprihliadol na procesné zavinenie na zastavení konania a žalovaný (pôvodne žalovaný v 3/rade) mal v konaní plný úspech a teda aj v časti, v ktorej bolo konanie zastavené. 10. Za najzávažnejšiu okolnosť hodnú osobitného zreteľa považoval žalobca neprimerane dlhú dobu súdneho konania, ktorá podľa neho nezodpovedá náročnosti sporu, a to tak z hľadiska právneho, ako aj z hľadiska dokazovania. Konanie, ktoré od podania žaloby dňa 25.05.2009 do vydania prvostupňového rozhodnutia 15.06.2023 trvalo 14 rokov, považoval za neefektívne, nehospodárne, v rozpore so zásadou rýchleho prejednania veci bez prieťahov a nadmerného zaťažovania strán sporu. Žalobca poukázal na viaceré okolnosti na strane súdu prvej inštancie, ktoré ovplyvnili dĺžku súdneho konania, vrátane nariadenia znaleckého dokazovania, ktoré vzhľadom na dôvody zamietnutia žaloby bolo tiež nehospodárne. 11. Žalobca považoval za pochybenie súdu, ak pri rozhodovaní o trovách konania sa súd vôbec nezaoberal neprimeranou dĺžkou konania, čo bolo dôvodom prieťahov v konaní a ako mohli prieťahy v konaní ovplyvniť samotné konanie, jeho hospodárnosť a výšku trov, a či tu z tohto dôvodu neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali použitie § 257 CSP. V tejto súvislosti odkázal na ustanovenia čl. 17, § 251, § 153 ods. 1, ods. 2 CSP s tým, že tieto ustanovenia umožňujú viesť konanie tak, aby nedochádzalo zo strany účastníkov konania k obštrukciám, neodôvodnenému odročovaniu pojednávaní a neprimeranému a zbytočnému predlžovaniu sporu. 12. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov štátu žalobca rovnako namietal, že o týchto trovách bolo rozhodnuté na základe úspechu v spore, bez zohľadnenia čiastočného zastavenia konania a jeho zavinenia, zodpovednosti za prieťahy v konaní a posúdenia účelnosti a hospodárnosti konania a dokazovania. 13. Zo skôr uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd zrušil odvolaním napadnuté výroky rozsudku a aby vo veci sám rozhodol tak, že žiadnej zo strán ani štátu nárok na náhradu trov konania neprizná. 14. Na odvolanie žalobcu reagoval žalovaný podaním zo dňa 23.10.2023, v ktorom uviedol, že odvolanie žalobcu považuje v celom rozsahu za nedôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti nie je podľa žalovaného založený na nesprávnom právnom posúdení.
15. K námietke žalobcu o neaplikácii ustanovenia § 257 CSP žalovaný uviedol, že použitie tohto ustanovenia vyžaduje existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Také v danom prípade podľa žalovaného nenastali, žalobca ich nepreukázal a dokonca ich ani relevantne netvrdil. 16. Žalovaný tvrdil, že z právnej teórie vyplýva, že zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: - dôvody hodné osobitného zreteľa a - výnimočné okolnosti prípadu. 17. Poukázal na to, že pánom sporu bol žalobca, ktorý určoval, čo bude predmetom konania a poukázal aj na pôvodne uplatnený žalobný petit, ktorý žalobca formuloval ako solidárnu povinnosť voči všetkým žalovaným. Žalobca bol zároveň aj osobou, ktorá navrhla vykonanie znaleckého dokazovania. 18. Pokiaľ žalobca tvrdil, že ako najzávažnejšiu okolnosť hodnú osobitného zreteľa považuje neprimeranú dĺžku súdneho konania, žalovaný namietal, že tento aspekt súdneho konania nie je dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý predpokladá § 257 CSP a neprimeraná dĺžka súdneho konania sa odzrkadlila na oboch stranách sporu. Dĺžka súdneho konania podľa žalovaného nemôže mat žiaden dopad z pohľadu právneho posúdenia úspešnosti v spore a priznania náhrady trov konania. Žalobca v tomto smere podľa žalovaného „nevykonal žiadnu sebareflexiu, keď práve a jedine z dôvodu jeho absolútne zmätočných návrhov spor trval práve tak dlho, ako trval, pričom vyznieva až komicky napr. citovanie ustanovení o hospodárnosti konania a tzv. sudcovskej koncentrácií, ktorá by musela byť aplikovaná jedine voči nemu (pozri napr. podanie žalobcu zo dňa 9.3.2023, kde doložil ďalšie nové listinní dôkazy po takmer 14tich rokoch sporu ).“ 19. Žalobca teda podľa žalovaného nepreukázal, že by v danom spore boli v otázke náhrady trov konania kumulatívne splnené podmienky dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností, pre ktoré súd podľa jeho názoru mal údajne aplikovať ust. § 257 CSP. Naopak v prípade nepriznania náhrady trov konania žalovanému ako úspešnému účastníkovi by mohlo dôjsť k porušenia práve jeho ústavných práv na spravodlivý proces a majetkových práv. 20. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výroku III. a výroku IV. o náhrade trov konania ako vecne správne potvrdil. 21. Ďalšie vyjadrenia súdu doručené neboli. 22. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP)), a rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 23. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 24. Podľa § 365 ods. 1 CSP /Odvolacie dôvody/odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 25. Podľa § 379 CSP, /Viazanosť rozsahom odvolania/odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 26. Podľa § 380 ods. 1 CSP, /Viazanosť odvolacími dôvodmi/ odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 27. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 28. Úvodom odvolací súd poukazuje na to, že žalobca podané odvolanie čiastočne odôvodňoval nesprávnym rozhodnutím súdu prvej inštancie v merite veci (2. výrok rozhodnutia, nenapadnutý odvolaním). Pretože žalobca nepodal odvolanie voči výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o merite veci, na jeho argumentáciu v tejto otázke nemožno vôbec prihliadať.
29. Odvolací súd súhlasí so žalobcom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania nezohľadňuje skutočnosť, že konanie bolo v časti zastavené a v tejto súvislosti súd prvej inštancie vôbec neskúmal zavinenie subjektov konania na zastavení konania. 30. V danej veci súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 15.984,12 € zastavil a v časti o zaplatenie 9 176,87 € s príslušenstvom žalobu zamietol. 31. Pri čiastočnom zastavení konania mal súd prvej inštancie na účely rozhodovania o nároku na náhradu trov konania skúmať procesné zavinenie na zastavení konania a pri čiastočnom zamietnutí žaloby mal súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania zohľadniť zásadu úspechu v spore. 32. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že procesné zavinenie na zastavení konania je potrebné na účely rozhodnutia o celkových trovách konania hodnotiť ako neúspech v spore (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, citované nižšie). 33. Ak nejde o prípad, keď bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle citovaného ustanovenia § 142 ods. 2 OSP náhrada trov pomerne rozdelená. To vyžaduje určiť pomer úspechu oboch účastníkov (oboch strán) vo veci a od úspechu účastníka (víťaznej strany) odčítať jeho neúspech (t.j. mieru úspechu druhej strany). Vo výške rozdielu má účastník právo, aby mu druhý účastník (druhá strana) nahradil pomernú časť trov, ktoré vynaložil pri účelnom uplatňovaní alebo bránení práva. Výška trov, ktoré v konaní vznikli druhému účastníkovi, je tu nerozhodná. Ak je pomer úspechu a neúspechu u oboch strán rovnaký alebo približne rovnaký, súd vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. V prípade, ak konanie bolo sčasti zastavené (napr. z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby alebo pre nedostatok podmienok konania), súd prihliadne na to, či a kto zavinil, že k zastaveniu muselo dôjsť. Najprv teda posúdi [v režime § 146 ods. 1 písm. c) a ods. 2 OSP] otázku, čo bolo dôvodom, že konanie muselo byť sčasti zastavené, a s prihliadnutím na tento záver potom hodnotí (podľa § 142 ods. 2 OSP) celkovú otázku, z akej časti bol ten-ktorý účastník úspešný. Ak je na čiastočnom späťvzatí žaloby dané zavinenie žalobcu, treba z pohľadu § 142 ods. 2 OSP dôvodiť, že v tomto rozsahu nemal žalobca vo veci úspech. Vždy platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadom tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu. / Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. januára 2011, sp. zn. 6 M Cdo 19/2010/ 34. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 35. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 36. V zmysle skôr citovaného zákonného ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, ak súd zastavuje konanie ( napr. z dôvodu späťvzatia žaloby), zaoberá sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania tým, či niektorá zo strán sporu zavinila, že konanie muselo byť zastavené. V prípadoch, v ktorých bolo zastavenie konania zavinené stranou sporu, súd prizná protistrane náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložila na uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. Otázku zavinenia na zastavení konania je potrebné posudzovať podľa procesného výsledku. Ak došlo k zastaveniu pretože žalobca vzal účinne späť svoju žalobu, je v zásade žalobca povinný nahradiť trovy konania protistrane, nakoľko späťvzatím žaloby procesne zavinil zastavenie konania. Výnimkou sú prípady, ak k späťvztiu žaloby (čiastočnému späťvztiu žaloby) došlo pre správanie žalovaného (porovnaj nižšie citované rozhodnutia). V prejednávanej veci odvolací súd nezistil žiadne také správanie žalovaného, ktoré by malo za následok späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie sumy 15.984,12 €. Z tohto dôvodu je potrebné procesné zavinenie na zastavení konania pričítať výlučne žalobcovi. Odvolací súd na tomto mieste poznamenáva, že pôvodne žalovaný v 1/rade a jediný žalovaný v súčasnosti sú rôzne právne subjekty. 37. Z procesného hľadiska je navrhovateľovým zavinením na zastavení konania späťvzatie návrhu. Úvahy o tom, či si navrhovateľ bol alebo mohol byť vedomý bezdôvodnosti svojho návrhu na začatie konania, sú z hľadiska použitia citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku bezpredmetné. Rovnako tak nemôže obstáť ani argumentácia o tom, že žalovaný mal uvažovať o tom, či právne zastúpenie advokátom je alebo nie je zbytočné so zreteľom na nádej navrhovateľa na úspech vo veci. (Z IV, s. 736, zdroj ASPI) 38. Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej aj žalovanej) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 146 ods. 2 OSP. Nie je pritom vylúčené, aby súd súčasne došiel aj k záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 150 OSP (nepriznanie náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa). O náhrade trov konania pri späťvzatí žaloby (v sporovom konaní) súd preto vždy rozhoduje podľa ustanovenia § 146 ods. 2 OSP v spojení s § 150 OSP. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. septembra, sp. zn. 7 M Cdo 4/2010
39. Skôr citovaná judikatúra je aplikovateľná v danej veci, aj napriek tomu, že odkazuje na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Príslušné ustanovenia Civilného sporového poriadku o trovách konania sú totiž obsahovo takmer totožné. 40. Vo vzťahu k otázke procesného zavinenia na čiastočnom zastavení konania (prvý výrok odvolaním napadnutého rozsudku) odvolací súd poukazuje aj na to, že súd prvej inštancie uznesením č. k. 26Cb/113/2009-457 zo dňa 05.07.2019 zastavil konanie voči pôvodne žalovanému 1/ a 2/ a zároveň rozhodol o nároku na náhradu trov konania. (ods. 30 napadnutého rozhodnutia). 41. Žalobca v podanom odvolaní okrem iného namietal, že žalobca bol nútený zobrať podanú žalobu voči žalovanému v 1/rade späť v dôsledku jeho zániku (výmazu z obchodného registra) a súd prvej inštancie mal túto skutočnosť zohľadniť pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. 42. Neuviedol však, ako sa táto skutočnosť mala správne na trovách konania odzrkadliť. Odvolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že o späťvzatí žaloby voči pôvodne žalovanému v 1/rade súd prvej inštancie rozhodol uznesením č. k. 26Cb/113/2009-457 zo dňa 05.07.2019, v ktorom zároveň rozhodol aj o trovách konania v tejto časti (voči ktorému rozhodnutiu odvolanie nebolo podané žiadnym zo subjektov konania), preto odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď opätovne zohľadnil totožnú skutočnosť pri rozhodovaní o ďalších trovách konania. Odvolateľ zároveň žiaden takýto dôvod v podanom odvolaní neuviedol. 43. Preskúmaním nároku, ktorý si žalobca uplatňoval voči žalovanému (pôvodne žalovanému v 3/rade) odvolací súd zistil nasledovné: 44. Pôvodne podanou žalobou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 11.717,45 € s príslušenstvom (uložením tejto povinnosti solidárne aj voči pôvodne žalovanému v 1/rade a pôvodne žalovanému v 2/rade). Uvedená suma mala predstavovať cenu za nasledovnú projektovú dokumentáciu: - Koncepcia riešenia využitia územia zo dňa 15.07.2004 spolu 78.000,- Sk, - Koncepcia riešenia využitia územia zo dňa 29.09.2005 spolu 39.000,- Sk, - Návrh na zmenu ÚPN, projekt pre vydanie ÚR z 04/2005 spolu 48.000,- Sk, - Koncepcia riešenia zóny za účelom vydania ÚR z 10/2005 spolu 32.000,- Sk, - Obytný súbor IBV Kráľovičove Kračany z 07/2006 spolu 42.000,- Sk, - Koncepcia riešenia zóny za účelom vydania ÚR z 07/2006 spolu 64.000,- Sk, - Koncepcia riešenia zóny „Dolný hon“ zo dňa 16.07 - 17.07.2007 spolu 40.000. 45. V sumáre mali tieto nároky žalobcu predstavovať podľa žaloby sumu 353.000,- Sk/11.717,45 €. Avšak spočítaním skôr označených položiek je potrebné dospieť k záveru, že sumár dotknutých položiek predstavuje iba sumu 343.000,- Sk/11 385,51 €. 46. Podaním zo dňa 03.01.2014 (doručené súdu prvej inštancie 08.01.2014, čl. 166) žalobca upravil petit žaloby tak, že žiadal, aby súd pôvodne žalovaného v 1/ a v 3/rade solidárne zaviazal na zaplatenie sumy 25.160,99 €. Uvedeným podaním žalobca rozšíril žalobu voči pôvodne žalovanému v 3/rade o sumu 13.443,54 € s príslušenstvom, pričom pôvodne podanou žalobou sa zaplatenia tejto sumy domáhal iba od pôvodne žalovaných v 1/ a 2/rade, tvrdiac že sa jedná o cenu za projektovú dokumentáciu, objednanú žalovaným v 1/rade. Z podania zo dňa 03.01.2014 nie je zrejmé na základe akých skutočností žalobca žalobu voči pôvodne žalovanému v 3/rade rozšíril o ďalšie nároky. Súd návrhu na zmenu žaloby vyhovel uznesením, vyhlásenom na pojednávaní dňa 24.05.2021. 47. Z vypracovaného znaleckého posudku, ako aj z podania žalobcu zo dňa 16.11.2022 vyplýva, že práce, ktorých cenu si žalobca pôvodne podanou žalobou uplatňoval od žalovaného (pôvodne žalovaného v 3/rade) majú hodnotu 9.176,87 €. 48. Vzhľadom na skôr uvedené je potrebné dospieť k záveru, že ak si žalobca od žalovaného uplatňoval 11.717,45 € s príslušenstvom, (z toho sumu 331,94 € s príslušenstvom v dôsledku chyby v počítaní) a znalec tieto práce ocenil na sumu 9.176,87 €, možno iba sumu 2.208,64 € pričítať korekcii, (čiastočnému späťvaztiu žaloby) reflektujúcej na vykonané znalecké dokazovanie. 49. Zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 CSP súdom nie je v súlade s ústavou. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 04.02.2021, sp. zn. III. ÚS 475/2018-31) 50. Späťvzatie žaloby, prípadne čiastočné späťvztie žaloby na základe výsledkov vykonaného znaleckého dokazovania spravidla nemožno považovať za zavinené (z procesného hľadiska) žalobcom na účely rozhodovania o nároku na náhradu trov konania. Uvedené však platí iba v prípade, ak je nárok uplatnený žalobcom dôvodný a sporná je iba jeho výška závislá od znaleckého dokazovania, čo však nie je prípad prejednávanej veci, v ktorej súd prvej inštancie celý nárok žalobcu zamietol ako nedôvodný.
Ak totiž nárok žalobcu nie je dôvodný ako celok, výsledkom konania je vždy procesný neúspech žalobcu s následkom vzniku jeho povinnosti nahradiť trovy konania v celom rozsahu. 51. V prípade nepreukázania danosti samotného základu nároku uplatneného žalobcom, jeho omyl o výške nároku závislý od znaleckého posúdenia nemožno zohľadniť pri rozhodovaní o trovách konania a žalovaného za toto pochybenie sankcionovať v podobe nepriznania mu nároku na náhradu trov v dotknutom rozsahu. 52. Vzhľadom na to, že v časti o zaplatenie 2.208,64 € žalobca vzal žalobu späť na základe vykonaného znaleckého dokazovania, avšak nepreukázal v konaní pred súdom prvej inštancie ani základ uplatneného nároku, je potrebné zavinenie na zastavení konania v tejto časti pričítať žalobcovi. 53. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania podľa zásady zavinenia (§ 256 ods. 1 CSP) zákon ukladá súdu povinnosť priznať náhradu trov konania protistrane procesnej strany, ktorá zastavenie konania zavinila. V danom prípade zo skôr uvedených dôvodov žalobca zavinil čiastočné zastavenie konania (I výrok napadnutého rozhodnutia) v celom rozsahu. 54. V zmysle vyššie uvedeného pri rozhodovaní o celkových trovách konania je potrebné zavinenie na zastavení konania považovať za neúspech v spore. Preto sumarizujúc výsledok celého konania bol žalobca neúspešný celkovo v časti o zaplatenie 15.984,12 € (v tejto časti zavinil žalobca zastavenie konania) ako aj v časti o zaplatenie 9.176,87 € (v tejto časti bola žaloba zamietnutá), t.j. v celom rozsahu predmetu konania. 55. Napadnuté rozhodnutie o trovách konania pred súdom prvej inštancie, t.j. v časti III. výroku, zohľadniac zavinenie žalobcu na zastavení konania (§ 256 ods. 1 CSP) a neúspech žalobcu v spore (§ 255 ods. 1 CSP), preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 56. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil argumentáciu žalobcu o potrebe aplikácie ustanovenia § 257 CSP. 57. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 58. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255a nasl. CSP , súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Predkladateľ uviedol, že z dôvodu, že uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, má sa to vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. (Komentár, zdroj ASPI) 59. Nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 OSP (teraz § 257 CSP - pozn. autora) nemožno, podľa názoru ústavného súdu, odôvodniť iba všeobecným záverom o charaktere dlhotrvajúco prejednávanej právnej veci, záujmom na nezhoršovaní vzájomných susedských vzťahov účastníkov a poukazom na sociálnu situáciu žalovaných, ktorým bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. /Rozhodnutie Ústavného súdu SR z 31. júla 2008, sp. zn. IV. ÚS 147/08/ 60. Samotná nečinnosť súdu pri rozhodovaní o návrhu na späťvzatie žaloby, hoci aj neprimeranej dĺžky, nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 OSP, pre ktorý súd nemusí výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. /Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2012, sp. zn. 3 Obo 176/2010/ 61. Aplikácia § 257 Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu v konaní, príslušný súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Rozhodovanie o náhrade trov konania je v podstate druhotným spektrom konania, preto z pohľadu ústavnoprávnej udržateľnosti rozhodnutia Ústavný súd Slovenskej republiky nepovažuje za nevyhnutné, aby všeobecný súd za každých okolností poskytol stranám v konaní priestor, aby sa vyjadrili k potenciálnej aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku. /Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 113/2019 zo 6. júna 2019/
62. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: - dôvody hodné osobitného zreteľa a - výnimočné okolnosti. 63. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže spravidla dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Podľa súdnej praxe za dôvod hodný osobitného zreteľa je možné považovať aj sociálne okolnosti jednotlivých subjektov konania. Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je napríklad skutočnosť, že sa strana, ktorá nemala úspech vo veci, ocitne v takej závažnej sociálnej alebo majetkovej situácii, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa. Je však nutné prihliadnuť aj na pomery druhej strany sporu. 64. Žalobca v podanom odvolaní aplikáciu ustanovenia § 257 zdôvodňoval postupom súdu, ktorý podľa neho nekonal hospodárne a účelne, bol poznačený prieťahmi a neskorým rozhodovaním o procesných návrhoch subjektov konania. Za najzávažnejšiu okolnosť hodnú osobitného zreteľa žalobca označil neprimeranú dĺžku súdneho konania. 65. Z vyššie citovaných rozhodnutí, najmä z rozhodnutí Ústavného súdu SR z 31. júla 2008, sp. zn. IV. ÚS 147/08 a uznesenia Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2012, sp. zn. 3 Obo 176/2010 vyplýva, že za okolnosti hodné osobitného zreteľa nemožno vo všeobecnosti považovať neprimeranú dĺžku súdneho konania. Ak žalobca namietal, že musel vziať časť žaloby späť z dôvodu zániku pôvodne žalovaného v 1/rade, ani túto skutočnosť na účely rozhodnutia o trovách konania nemožno zohľadniť, pretože táto skutočnosť mohla mať prípadne vplyv na rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu k pôvodnému žalobcovi v 1/rade, t.j. v rozhodnutí, ktorým bolo konanie voči pôvodnému žalobcovi v 1/rade zastavené. Napriek tvrdeniu žalobcu, táto skutočnosť nemala žiadny vplyv na uplatnený nárok voči žalovanému (pôvodne žalovanému v 3/rade) - viď vyššie - odôvodnenie procesného zavinenia žalobcu na zastavení konania. Okolnosti hodné osobitného zreteľa na strane subjektov konania žalobca na účely aplikácie ustanovenia § 257 CSP netvrdil, s výnimkou tvrdenia, že sa v priebehu konania stal dôchodcom. K uvedenému tvrdeniu však žalobca nedoplnil žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o tom, že uloženie povinnosti zaplatiť žalovanému náhradu trov konania by bolo pre žalobcu neprimerane vážnym zásahom do jeho sociálnej alebo majetkovej situácie. 66. Zároveň žalobca poukázal na viaceré zákonné ustanovenia Civilného sporového poriadku, ktorých účelom je zabezpečiť efektívne vedenie súdneho konania. K tejto námietke musí odvolací súd poukázať na to, že približne polovica súdneho konania spadá do obdobia pred nadobudnutím účinnosti žalobcom označených zákonných ustanovení CSP. 67. K odvolacej argumentácii žalobcu, vzťahujúcej sa k IV. výroku napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné: 68. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že súd prvej inštancie uznesením č. k. 26Cb/113/2009-309 zo dňa 26.11.2014 nariadil znalecké dokazovanie na základe návrhu žalobcu a uložil žalobcovi ako aj každému zo žalovaných (v tom čase žalovaný v 1/ až 3/rade) zložiť preddavky na trovy znaleckého dokazovania vo výške 500,- €. 69. Podľa záznamu o zložení zo dňa 16.12.2015 žalobca tohto dňa zložil na účet súdu preddavok vo výške 500,- €. 70. Uznesením č. k. 26Cb/113/2009-453 zo dňa 26.06.2019 v spojení s uznesením č. k. 26Cb/113/2009-519 zo dňa 05.08.2021 súd priznal znalcovi znalečné vo výške 1.197,20 eur, pričom jeho časť (697,20 eur) bola uhradená zo štátnych finančných prostriedkov. 71. Podľa § 137 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (OSP), trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. 72. Podľa § 141 ods. 1 OSP, súd môže uložiť účastníkovi, u ktorého nie sú podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov, aby zložil preddavok na trovy dôkazu, ktorý navrhol alebo ktorý nariadil súd o skutočnostiach ním uvedených alebo v jeho záujme. 73. Podľa § 141 ods. 4 OSP, trovy dôkazov, ktoré nie sú kryté preddavkom, ako aj hotové výdavky ustanoveného zástupcu, ktorý nie je advokátom, a trovy spojené s tým, že účastník koná vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie ( § 18), platí štát.
74. Podľa § 148 ods. 1 OSP, štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal. 75. Z napadnutého rozhodnutia ako aj z obsahu súdneho spisu vyplýva, že v prejednávanej veci bolo nariadené na návrh žalobcu znalecké dokazovanie, pričom všetkým účastníkom konania súd uložil povinnosť zložiť preddavky na trovy znaleckého dokazovania. Túto povinnosť si splnil iba žalobca. Následne súd rozhodol o výške trov znalca (o znalečnom), pričom časť znalečného vo výške 697,20 € nebola krytá žalobcom zaplateným preddavkom, preto súd prvej inštancie rozhodol o zaplatení tejto časti znalečného zo štátnych finančných prostriedkov. Štátu takto v konaní vznikli trovy, ktoré bolo potrebné v konečnom rozhodnutí vysporiadať. 76. Vo vzťahu k trovám konania štátu odvolací súd poukazuje na to, že znalec bol ustanovený podľa predchádzajúceho procesného predpisu (OSP), podľa ktorého súd prvej inštancie rozhodol aj o preddavkoch na trovy konania. O znalečnom však už súd v súlade s § 471 CSP rozhodoval podľa nového procesného predpisu (CSP). 77. Občiansky súdny poriadok obsahoval osobitné ustanovenie o trovách štátu (§ 148 ods. 1 OSP), podľa ktorého mal štát právo na náhradu trov konania, ktoré platil, a to podľa výsledkov súdneho konania. 78. V konaní, v ktorom vo vzťahu medzi účastníkmi prichádza do úvahy náhrada trov konania, štát má podľa ustanovenia § 148 ods. 1 OSP právo na náhradu trov konania len proti tomu účastníkovi konania, ktorého by podľa výsledku konania postihovala povinnosť nahradiť trovy konania druhému účastníkovi. / R 34/1979/ 79. Podľa ustanovenia § 148 ods. 1 OSP štát nemá proti účastníkovi právo na náhradu trov konania, ktoré platil, bezvýnimočne, ale podľa výsledku konania. Tento uvádzaný zákonný predpoklad však nie je totožný so zákonným predpokladom "úspechu vo veci", ako sa uvádza napríklad v ustanovení § 142 ods. 1 alebo v ustanovení § 143 OSP. Ustanovenie § 148 OSP totiž platí tak pre konanie, v ktorom vo vzťahu medzi účastníkmi prichádza do úvahy náhrada trov konania (napr. ustanovenia § 142 až 145 OSP) a v ktorom účastníci majú prevažne postavenie navrhovateľov a odporcov, ako aj pre konanie v ostatných občianskoprávnych veciach, v ktorých vzhľadom na povahu prejednávaných vecí nemožno hodnotiť úspech či neúspech účastníka vo veci. /R 80/1995/ 80. Súčasný procesný predpis už osobitné ustanovenie o trovách štátu neobsahuje. 81. Štátu patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade s v danom čase platnou procesnou normou, ustanovením § 148 OSP, podľa ktorej mu ex lege vznikol nárok na ich náhradu, a to napriek tomu, že nová procesná úprava CSP analogické ustanovenie neobsahuje. Aplikáciou základného princípu uvedeného v čl. 4 ods. 2 CSP s použitím ustanovenia § 253 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu priznať aj za právnej úpravy Civilného sporového poriadku. /Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. júla 2018, sp. zn. 4Obo/3/2018 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R/75/2018/ 82. V súlade s vyššie citovaným rozhodnutím NS SR má štát nárok na náhradu trov konania voči strane sporu, ktorá bola v konaní neúspešná. Toto stranou bol v prejednávanej veci žalobca, ktorý bol neúspešný v celom rozsahu uplatneného nároku, preto súd prvej inštancie postupoval správne, ak štátu priznal nárok na náhradu trov konania iba voči žalobcovi. Prípadné zavinie na zastavení konania na rozhodnutie o nároku na náhradu trov štátu nemá v danej veci žiadny právne relevantný význam, pretože ako už bolo uvedené vyššie, čiastočné zastavenie konania v danom prípade zavinil výlučne žalobca. Na základe týchto skutočností odvolací súd napadnuté rozhodnutie v časti jeho IV. výroku o trovách štátu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 83. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 84. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu nadriadeného súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).