Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/47/2023 1112228976 25. 09. 2024 JUDr. Mariana Harvancová ECLI:SK:KSBA:2024:1112228976.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/X, XXX XX D. E., zast.: Tomášek & partners, s.r.o. , so sídlom Rožňavská 2, 821 01 Bratislava, IČO: 36 858 811, proti žalovaným: 1/ UNIQA pojišťovna, a.s., IČO: 49 240 480, so sídlom Evropská 810/136, Praha 6 - Vokovice 160 00, Česká republika, 2/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXX/XX, XXX XX B. G., o zaplatenie 2685,11 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného 1/ proti rozhodnutiu bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25.06.2019, č.k. 9C/163/2012-574, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti výroku I, ktorým bola uložená žalovanému 1/ a žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.685,11 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.685,11 eur od 27.01.2012 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e a v časti spôsobu plnenia sa výrok I. m e n í tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku II. v časti spôsobu plnenia m e n í tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. III. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku III. v časti spôsobu plnenia m e n í tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. IV. Výrok V. rozsudku súdu prvej inštancie sa z r u š u j e. V. Žalobca m á proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 2.685,11 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.685,11 eur od 27.01.2012 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku ( výrok I.), rozhodol, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v rozsahu 100 % ( výrok II.), uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne náhradu trov štátu v rozsahu 100% ( výrok III.) , s tým, že výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( výrok IV.), tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného ( výrok V.). 2. Rozhodnutie vo veci právne zdôvodnil § 442 ods. 1, § 517 ods. 1,2,3, § 822, § 823, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník ( ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 1, § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001
Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ( ďalej len „ zákon o PZP“) a Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „Nariadenie vlády“). Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným znaleckým dokazovaním bolo v konaní preukázané, že škoda vznikla pri účastníkmi nehody deklarovanom priebehu nehody. Tento záver potvrdil Kontrolný znalecký posudok a tiež Posudok 2. Kontrolný znalecký posudok dospel k totožnému záveru ako Posudok 2, že je technicky prijateľné, že k nehode došlo tak, ako to tvrdia účastníci nehody (Žalobca a vodička vozidla H. p. I. J.). Na otázku č. 4: „Vyjadriť sa, ak akému poškodeniu na vozidlách by došlo, keby k stretu vozidiel došlo popísaným spôsobom“ znalecký ústav v kontrolnom znaleckom posudku uviedol, že: „Poškodenia zadokumentované pri riešení škodovej udalosti a popísané v tomto znaleckom posudku zodpovedajú poškodeniam, ktoré sú technicky prijateľné v súvislosti s deklarovaným spôsobom vzniku poškodenia.“ Spomínané znalecké posudky jasne a presvedčivo vyvrátili záver Posudku 1 o tom, že k nehode vozidiel C. B. a H. vôbec nedošlo. Ako nadbytočný vyhodnotil súd návrh žalovaného 1/ na nariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania (z dôvodu odlišných záverov Posudku 1 a Kontrolného znaleckého posudku), majúc za to, že ďalšie znalecké dokazovanie nie je potrebné a bolo v rozpore so zásadou hospodárností súdneho konania. Doplnil, že kontrolný znalecký posudok bol nariadený v súlade s právnymi predpismi a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami nachádzajúcimi sa v spise. Kontrolným znaleckým posudkom v spojení s následným výsluchom znalca E. K., B. L., B., ktorý sa podieľal na vypracovaní Kontrolného znaleckého posudku, boli vyjasnené všetky skutočnosti (otázky), ktoré považoval žalovaný 1/ za sporné. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania mal za to, že došlo k vzniku škodovej udalosti, čo preukazuje i prítomnosť príslušníkov Policajného zboru SR na mieste nehody, uloženie pokuty vodičke I. J. v blokovom konaní ako aj vzniknuté a zadokumentované poškodenia na vozidlách. Výšku škody žalobca preukázal predloženým potvrdením uskutočnenia prevodu F., že dňa 25.10.2011, ktorým uhradil faktúru za opravu C. B. vo výške 2 685,11 eur. Na základe vykonaného dokazovania tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a žalovaná strana nedôvodne odoprela poistné plnenie, preto rozhodol tak, že žalovaných 1/ a 2/ zaviazal povinnosťou na náhradu škody spoločne a nerozdielne podľa § 511 od. 1 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z toho, že žalobca oznámil škodovú udalosť žalovanému 1/ dňa 11.10.2011 telefonicky, vznikla žalovanému 1/ najneskôr do uplynutia troch mesiacov a 15 dní po oznámení o škodovej udalosti, t.j. do 26.01.2012, uhradiť škodu žalobcovi. Nakoľko k zaplateniu náhrady škody zo strany žalovaného 1/ ani žalovaného 2/ žalobcovi nedošlo, súd priznal žalobcovi úroky z omeškania od 27.01,2012 vo výške 9 % ročne. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky v období od 14.12.2011 bola vo výške 1%. Vzhliadnuc k uvedenému súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1/ a 2/ aj na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 2/ Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vo výške 9 % ročne zo sumy 2.685,11 eur od 27.01.2012 do zaplatenia . O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1/, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“) v zmysle zásady úspechu strany vo veci, vychádzajúc z toho, že žalobca mal v konaní úspech 100%. S tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O náhrade trov štátu, ktoré mu vznikli vyplatením znaleckej odmeny súdnym znalcom súd rozhodol podľa § 259 CSP. 3. Proti výroku I. rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti úrokov z omeškania a proti výroku II. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 1/, dôvodiac naplnením odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. a), b), c), d), e), f), g) a h). Poukázal na to, že v lehote 3 mesiacov odo dňa nahlásenia predmetnej poistnej udalosti žalobcom, žalobcovi písomne oznámil, že mu neposkytne poistné plnenie z dôvodov, ktoré boli uvedené v oznámení o vybavení škodovej udalosti zo dňa 16.12.2011. Toto oznámenie žalovaného 1/ o vybavení poistnej udalosti žalobca pripojil k žalobe, avšak v tejto prílohe je nesprávne uvedený dátum 30.01.2012. S týmto oznámením žalobca nesúhlasil a doručil žalovanému 1/ podanie označené ako „odvolanie“ zo dňa 04.01.2012, v ktorom namietal spôsob vybavenia poistnej udalosti. K sťažnosti žalobcu sa žalovaný 1/ vyjadril v podaní označenom „Odpoveď na sťažnosť“ zo dňa 24.01.2012, v ktorom zotrval na pôvodnom stanovisku. Je teda zrejmé, že žalovaný 1/ v lehote stanovenej v ust. § 11 ods. 6 zákona o PZP splnil svoju povinnosť a ukončil šetrenie škodovej udalosti a oznámil žalobcovi dôvody, pre ktoré mu neposkytuje poistné plnenie. Mal za to, že súd prvej inštancie v nedostatočnom rozsahu skúmal nárok žalobcu na úroky z omeškania a odklonil sa od judikatúry súdov vyššieho stupňa, a to rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/145/2017 zo dňa 22.11.2018. S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací súd výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie v časti priznaného úroku z omeškania zrušil príp. v tejto časti návrh žalobcu zamietol. Namietal i správnosť výroku o nároku náhrade trov konania, majúc za to, že je potrebné zohľadniť pomer istiny a úrokov z
omeškania ( 1795,16 eur k 02.07.2019), preto navrhol aby odvolací súd výrok II. zmenil tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania a súčasne zmenil výrok III. tak, že žalobca je povinný uhradiť náhradu trov štátu v rozsahu 40% a žalovaní 1/ a 2/ v rozsahu 60% a priznal mu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ uviedol, že s právnym názorom žalovaného 1/ a tiež právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/145/2017 zo dňa 22.11.2018, nesúhlasí. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 17.12.2009 sp.zn. 25Cdo/895/2008, nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22.03.2017. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu voči výrokom II. a III. rozhodnutia súdu prvej inštancie uviedol, že v posudzovanom prípade pri posudzovaní úspechu v spore rozhodujúcou len uplatnená istina bez príslušenstva, a to z dôvodu, že žalobca nevyčíslil úrok z omeškania pevnou sumou, ale len percentuálne. Odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Obo/243/2007 zo dňa 27.11.2008, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.01.2020 sp.zn. 43CoCsp/1/2020, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.06.2019 sp.zn. 13CoCsp/14/2019. Mal za to, že v právnom štáte nemožno sankcionovať subjekt práva za to, že si svoje práva uplatnil. Na základe uvedeného žiadal výroky I., II. a III. ako vecne správne potvrdiť. 5. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zopakoval odvolaciu argumentáciu a opätovne dal do pozornosti rozhodnutie sp.zn. 3Cdo/145/2017 zo dňa 22.11.2018. 6. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalovaného 1/ nevyjadril. 7. Podaním zo dňa 19.04.2022 žalovaný 1/ oznámil súdu, že sa podrobne oboznámil so závermi nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 14.10.2021 sp.zn. III. ÚS 309/2020 a mal za to, že tieto závery žalobca nesprávne interpretuje. 8. Podaním zo dňa 18.11.2022 žalobca upriamil pozornosť na to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/145/2017 zo dňa 22.11.2018 bolo zrušené nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 309/2020. Poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax súdnych autorít SR, a to uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Obdo/27/2021 zo dňa 23.02.2022, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4Cpb/153/2020 zo dňa 23.06.2022, nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 263/2022 zo dňa 07.09.2022. 9. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP). Podaným odvolaním žalovaný 1/ napadol časť výroku I, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, preto predmetom odvolacieho prieskumu nebolo posúdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie v časti priznania istiny v sume 2.685,11 eur. Zároveň odvolací súd preskúmaval správnosť výrokov II. a III. rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd o podanom odvolaní rozhodoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), a keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem s použitím § 378 ods. 1 v spojení s § 470 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 1/ nie je podané dôvodne. 10. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalovaným 1/, odvolací súd upozorňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380 ods. 1 CSP), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. 11. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu zaoberal iba tými odvolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalobcovia výslovne uviedli a skutkovo vymedzili v odvolaní; pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie,
nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní. 12. Podľa § 11 ods. 6 zákona o PZP, poisťovateľ je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti a) skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný, b) poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené. 13. Podľa § 11 ods. 7 zákona o PZP, poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia. 14. Podľa § 11 ods. 8 zákona o PZP, ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu. 15. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 16. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd prvej inštancie strane nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza, že uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou SR, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou SR zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1Cdo 6/2014, 3Cdo 38/2015, 5Cdo 201/2011, 6Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Odvolací súd zdôrazňuje, že ako vyplýva aj z judikatúry ÚS SR, iba skutočnosť, že strana sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá by znemožnila odvolateľovi realizáciu ich procesných práv a ktorá by im zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní.
17. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. 18. V podanom odvolaní odvolateľ bližšie neozrejmil, aké skutkové závery súdu prvej inštancie považuje za nesprávne. Nebolo sporným, že ku škodovej udalosti došlo dňa 10.10.2011 a dňa 11.10.2011 žalobca oznámil telefonicky škodovú udalosť žalovanému 1/. Úroky z omeškania si žalobca uplatňoval na tom skutkovom základe, že mu zo strany žalovaného 1/ nebolo poskytnuté poistné plnenie najneskôr do uplynutia troch mesiacov a 15 dní od oznámenie škodovej udalosti. Uplatňované úroky z omeškania tak žalobca nežiadal titulom nesplnenia si nepeňažnej povinnosti žalovaného 1/, t.z. s odkazom na ust. § 11 ods. 6 zákona o PZP. Preto argumentácia žalovaného 1/ vo vzťahu k preukazovaniu splnenie si povinnosti podľa citovaného ustanovenia, nebola dôvodnou. 19. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 20. Pokiaľ žalovaný 1/ argumentoval rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/145/2017 z 22.11.2018, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetné rozhodnutie bolo zrušené nálezom Ústavného SR zo 14.10.2021 sp. zn. III. ÚS 309/2020. Ústavný súd Slovenskej republiky v Nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 309/2020 a III. ÚS 214/2020 zo 14. októbra 2021 a sp. zn. III. ÚS 215/2020 z 28. októbra 2021 zhodne skonštatoval, že výklad ust. § 11 ods. 6 až 8 zákona o PZP prijatý všeobecnými súdmi v zrušovaných rozhodnutiach vylučuje poskytnutie poistného plnenia, ktoré by zahŕňalo aj úroky z omeškania z náhrady škody sa dostáva tak do ostrého konfliktu s racionálnym účelom právnej úpravy. Súdy zároveň neaplikovali eurokonformný výklad v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (kodifikované znenie), keď všeobecné súdy sú zároveň súdmi Európskej únie, ktoré sú povinné aplikovať úniové právo (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-106/77 vo veci Simmenthal). Ústavný súd Slovenskej republiky v odôvodnení nálezu III. ÚS 215/2020 z 28. októbra 2021 uviedol, že poisťovňa bola poškodeným priamo žalovaná, a preto sa na priznanie úroku z omeškania vzťahujú ustanovenia, podľa ktorých sa poisťovňa dostáva do omeškania bezprostredne po tom, ako si poškodený u nej uplatní svoj priamy nárok na náhradu škody s tým rozdielom, že na úrok z omeškania nemá nárok za obdobie troch mesiacov na šetrenie poistnej udalosti a 15 dní na výplatu, ak k výplate žiadanej náhrady skutočne došlo. Tým však zrejme nemá byť dotknutý rozsah poistného plnenia, ktorým je krytie nárokov poškodeného na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravného prostriedku, ktorá pre plné (štandardné) odškodnenie na seba viaže aj povinnosť platenia úrokov z omeškania. 21. Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 22.02.2024, sp.zn. 4Cdo/131/2022 uviedol: „Z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že výkladom omeškania poisťovateľa s poskytnutím plnenia podľa § 11 ods. 7 zákona o PZP sa najvyšší súd (opakovane) zaoberal v rozhodnutiach sp.zn. 1Cdo/225/2021 z 27.apríla 2022, sp. zn. 2Cdo/306/2021 z 25. apríla 2022 a sp. zn. 4Cdo/99/2022 z 20. júla 2022, v ktorých tam konajúce senáty dospeli k záveru, „poisťovňa bola poškodeným priamo žalovaná, a preto sa na priznanie úroku z omeškania vzťahujú ustanovenia, podľa ktorých sa poisťovňa dostáva do omeškania bezprostredne po tom, ako si poškodený u nej uplatní svoj priamy nárok na náhradu škody s tým rozdielom, že na úrok z omeškania nemá nárok za obdobie troch mesiacov na šetrenie poistnej udalosti a 15 dní na výplatu, ak k výplate žiadanej náhrady skutočne došlo“. Správnosť predmetného záveru pri
zohľadnení systematickej a teleologickej metódy výkladu ustanovení § 11 ods. 6 až 8 zákona o PZP potvrdil Ústavný súd Slovenskej republiky už vo svojich skorších nálezoch, sp. zn. III. ÚS 214/2020 zo 14. októbra 2021 a sp. zn. III. ÚS 309/2020 zo 14. októbra 2021, ktoré predchádzali spomínaným rozhodnutiam najvyššieho súdu. 22. Preto napriek tomu, že žalovaný 1/ splnil v stanovenej lehote svoju nepeňažnú povinnosť danú mu ust. § 11 ods. 6 zákona o PZP, splnenie uvedenej povinnosti neznamená, že žalobcovi nevznikol nárok na úroky z omeškania v súlade s ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Trojmesačná zákonná lehota na vybavenie poistného plnenia a na to nadväzujúca 15-dňová lehota na plnenie podľa zákona o PZP má svoje opodstatnenie v záujme dôsledného vyšetrenia poistnej udalosti, no nepredstavuje žiadnu liberáciu škodcu od platenia príslušenstva pohľadávky (úrokov z omeškania; § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Vzťah poškodeného a žalovanej poisťovne nie je vzťahom poškodeného a škodcu, ale vzťahom osobitným, ktorého podstatou je verejnoprávna potreba náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, čo sa prejavuje v osobitných konštrukciách § 11 ods. 6 až 8 zákona o PZP, ktoré modifikujú osobitnou úpravou následky § 563 Občianskeho zákonníka. Poisťovňa ( žalovaný 1/) bola poškodeným (žalobcom) priamo žalovaná, a preto sa na priznanie úroku z omeškania vzťahujú ustanovenia, podľa ktorých sa poisťovňa dostáva do omeškania bezprostredne po tom, ako si poškodený u nej uplatní svoj priamy nárok na náhradu škody s tým rozdielom, že na úrok z omeškania nemá nárok za obdobie troch mesiacov na šetrenie poistnej udalosti a 15 dní na výplatu, ak k výplate žiadanej náhrady skutočne došlo. 23. Vzhliadnuc k zhora uvedenému má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď žalobcovi priznal i ním uplatnené príslušenstvo pohľadávky, keďže trojmesačná zákonná lehota na vybavenie poistného plnenia a na to nadväzujúca 15-dňová lehota na plnenie podľa zákona o PZP (§ 11 ods. 6, 7 zákona o PZP) nepredstavuje liberáciu škodcu od platenia príslušenstva pohľadávky v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak sa teda v prejednávanej veci vykonaným dokazovaním zistilo, že žalovaný neposkytol žalobcovi poistné plnenie na základe žalobcom riadne uplatnenej a ním preukázanej škody (čo do rozsahu a výšky), a to v lehote podľa § 11 ods. 6, 7 zákona o PZP, je povinný odo dňa nasledujúceho po uplynutí uvedenej lehoty (t.j. 3 mesiace + 15 dní) zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania v zákonnej výške. 24. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP majúc za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu – pozri aj § 160 a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2). Preskúmaním rozhodnutia súdu prvej inštancie naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu nebolo odvolacím súdom zistené. 25. Možno tak prijať záver, že žalobca bol v konaní pred súdom prvej inštancie plne úspešným, preto súd prvej inštancie postupoval vo veci vecne správne, keď aplikujúc ust. § 255 ods. 1 CSP priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania. V súvislosti s trovami štátu odvolací súd poukazuje na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené v uznesení z 31. júla 2018 sp. zn. 4Obo/3/2018, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9 z roku 2018 pod por. č. 75, v ktorom zaujal stanovisko, podľa ktorého štátu patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade v danom čase s platnou procesnou normou, ustanovením § 148 OSP, podľa ktorej mu „ex lege“ vznikol nárok na ich náhradu, a to napriek tomu, že nová procesná úprava CSP analogické ustanovenie neobsahuje. Aplikáciou základného princípu uvedeného v čl. 4 ods. 2 CSP s použitím ustanovenia § 253 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu priznať aj za právnej úpravy Civilného sporového poriadku. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie vec správne posúdil, keď priznal štátu nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/ a 2/.
26. Správnosť záverov súdu prvej inštancie však nemožno konštatovať vo vzťahu k určeniu spôsobu plnenia žalovaných. Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona o PZP, poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Z toho vyplýva, že poisťovateľ vykonávajúci povinné zmluvné poistenie zodpovednosti má pri uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody rovnaké právne postavenie ako osoba, ktorá škodu priamo spôsobila. Poškodený môže priamo od neho požadovať na súde alebo mimo neho, náhradu škody. To však neznamená, že by z ustanovení zákona o PZP bolo možné vyvodzovať pasívnu solidaritu poisteného a poisťovateľa. Pre účely preskúmavanej veci treba preto zdôrazniť, že súd nie je oprávnený uložiť žalovaným povinnosť splniť záväzok spoločne a nerozdielne, iba na základe vlastnej úvahy a bez zákonnej legitimácie. To platí pre konštitutívne, ale aj pre deklaratórne rozhodnutia. Ak je v občianskom súdnom (sporovom) konaní na jednej alebo na oboch procesných stranách viacero strán sporu, ide o procesné spoločenstvo (aktívne alebo pasívne). V závislosti od intenzity prepojenia jednotlivých účastníkov v takomto procesnom spoločenstve so zreteľom na obsah ich vzájomného hmotnoprávneho vzťahu, prípadne spoločného vzťahu k tretím osobám sa rozlišuje spoločenstvo samostatné (pri ktorom každý spoločník vystupuje voči druhej strane samostatne) a nerozlučné, (ktoré je charakterizované tým, že rozhodnutie sa vzťahuje na všetkých spoločníkov spoločne). Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva. O nerozlučné spoločenstvo ide tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi. V danom prípade z právnej úpravy, ktorú treba aplikovať na vzájomný vzťah žalovaného 1/ a žalovaného 2/ (t.j. zo zákona č. 381/2001 Z. z.) nevyplýva, že by predmet konania nemohol byť prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému z nich, to znamená, že medzi žalovanými 1/ a 2/ ide o pasívne spoločenstvo samostatných spoločníkov. Nárok poškodeného na náhradu škody voči osobe zodpovednej za škodu a nárok poškodeného na plnenie podľa zákona o PZP nie sú jedným identickým nárokom, ale sú dvomi popri sebe existujúcimi nárokmi na to isté (jedno) plnenie. Oba tieto nároky totiž existujú popri sebe a vznikajú aj z odlišných právnych dôvodov. Právnym dôvodom vzniku záväzku poškodeného voči osobe zodpovednej za škodu je jej zodpovednosť za škodu podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Naopak u poisťovateľa z povinného zmluvného poistenia, resp. u žalovaného 1/ podľa zákona o PZP (najmä jeho § 4 ods. 2, § 15, § 24 ods. 2 a 3.) zakladá tento osobitný záväzok na plnenie tento všeobecne záväzný právny predpis. Hoci tieto dva nároky poškodeného existujú (každý z iného právneho dôvodu) popri sebe, tak poškodený nemá právo na obe tieto plnenia zároveň, nakoľko by to z jeho strany viedlo k bezdôvodného obohateniu. Preto plnením z jedného takéhoto právneho dôvodu zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť plniť z druhého právneho dôvodu. Teda postavenie osoby zodpovednej za škodu a poisťovateľa (resp. žalovaného 1/) je obdobné ako postavenie dlžníka a ručiteľa vo vzťahu k veriteľovi ( rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27.08.2014 vo veci sp. zn. 2 M Cdo 9/2013). Odvolací súd má tak odlišne od právnych záverov súdu prvej inštancie za to, že za tohto stavu žalovaný 2/ (ako osoba zodpovedná za škodu) a žalovaný 1/ (ktorý je povinný v zákonom stanovených prípadoch povinný poskytnúť plnenie podľa zákona č. 381/2001 Z.z.) nie sú vo vzťahu k žalobcovi solidárnymi dlžníkmi. Ak teda súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovaným zaplatiť žalobcovi ním uplatnenú sumu ako solidárnym dlžníkom, tak jeho rozhodnutie v časti určenie spôsobu plnenia žalovaných vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uvedené zistenie bolo dôvodom na zmenu výroku I., výroku II. a výroku III. rozhodnutia súdu prvej inštancie, v časti spôsobu uloženia povinnosti žalovaným plniť ako i dôvodom na zrušenie výroku V. rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodu jeho nadbytočnosti. 27. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I., ktorým bola uložená žalovanému 1/ a žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.685,11 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.685,11 eur od 27.01.2012 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v časti spôsobu plnenia výrok I. podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. v časti spôsobu plnenia podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. v časti spôsobu plnenia podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného a výrok V. rozsudku súdu prvej podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušil.
28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom k výsledku tohto odvolacieho konania bolo zrejmé, že úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalobca (k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie došlo len z dôvodu potreby upraviť spôsob plnenia), preto priznal žalobcovi proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. S tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).