Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8CoPr/9/2024 1112239709 24. 09. 2024 JUDr. Ondrej Krajčo ECLI:SK:KSBA:2024:1112239709.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: F.. Z. S., J.. XX.XX.XXXX, G. S. XX, J. S. J. I., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Peter Peružek, s.r.o., so sídlom Podzámska 41/A, Hlohovec, IČO: 47 256 371, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 15. decembra 2023, č.k. B1-8Cpr/10/2012 - 520, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáha určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru medzi žalobcom a žalovaným výpoveďou zo strany žalovaného č. 30/2012/32/48 zo dňa 03.07.2012 a náhrady mzdy vo výške 719 eur mesačne odo dňa 01.10.2012, kedy mal štátnozamestnanecký pomer skončiť, do času kedy mu žalovaný začne prideľovať prácu a umožní mu pokračovať v práci podľa služobnej zmluvy. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Prvoinštančný súd vychádzal zo zistenia, že žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ uzatvorili dňa 12.04.2000 pracovnú zmluvu č. 11/2000-410/19 s nástupom do práce od 15.04.2000, ktorou boli žalobcovi pridelené koncepčné a analytické práce v oddelení pre dokumentáciu zločinov komunizmu. Inštrukciou 6/2006 MSSR z 31.03.2006 č. 4932/2006-53 bolo zrušené ODZK ako aj štátnozamestnanecké miesto žalobcu, a to dňom 01.04.2006. Dňa 02.01.2007, po nástupe do zamestnania po ukončení dočasnej práceneschopnosti, žalobca prevzal od žalovaného rozhodnutie o skončení jeho štátnozamestnaneckého pomeru, z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/133/2007-165 zo dňa 12.06.2009 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/325/2009 z 24.09.2009, došlo k zrušeniu rozhodnutia z 02.01.2007 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Následne žalovaný dňa 20.11.2009 zaslal ÚPSVR v Bratislave žiadosť o udelenie súhlasu so skončením štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zamestnancovi so zdravotným postihnutím. V čase od 20.11.2009 ÚPSVR v Bratislave opakovane udeľoval súhlas na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom, ktorý Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny ako príslušný orgán opakovane zrušovalo a vec vracalo prvostupňovému orgánu na nové konanie a rozhodnutie. Konanie o udelenie predchádzajúceho súhlasu prebiehalo do februára 2012, keď ÚPSVR v Bratislave rozhodnutím č.j. BA/2012/02092/033905 zo dňa 27.02.2012 opätovne udelil súhlas ("predchádzajúci súhlas k rozviazaniu štátnozamestnaneckého pomeru podľa
§ 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov"). Toto rozhodnutie bolo potvrdené aj rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č. AA/2012/23766/8735/OPČ-SSZ zo dňa 14.05.2012. Dňa 18.07.2012 žalobca ako zamestnanec od žalovaného ako zamestnávateľa prevzal Výpoveď zo strany služobného úradu zo dňa 03.07.2012, podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe z dôvodu uvedeného v § 47 písm. b) zákona o štátnej službe, t. j. zrušenie štátnozamestnaneckého miesta žalobcu k 31. marcu 2006 vo funkcii odborný radca v organizačnom útvare ODZK, v odbore štátnej služby 1.02 Kancelária predstaviteľa štátnej moci, na základe Inštrukcie 6/2006 MSSR zo dňa 31. marca 2006 č. 4932/2006-53, ktorou sa mení a dopĺňa Organizačný poriadok MSSR č. 2717/2003-30 z 1. marca 2003 v znení neskorších interných riadiacich aktov, ktorou sa s účinnosťou od 1. apríla 2006 zrušilo ODZK vrátane predmetného štátnozamestnaneckého miesta a služobný úrad nemá pre neho iné vhodné štátnozamestnanecké miesto. V danej výpovedi bolo uvedené, že výpoveď je daná v súlade § 50 zákona o štátnej službe na základe rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zo 14. mája 2012 č. AA/2012/23766/8735/OPČ-SSZ, ktorých odvolací orgán potvrdzuje rozhodnutie ÚPSVR Bratislava z 27. februára 2012 č.j. BA/2012/02092/033905, ktorým bol udelený predchádzajúci súhlas k skončeniu jeho štátnozamestnaneckého miesta. Rovnako bolo vo výpovedi uvedené, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu končí uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, ktorá začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Žalobca listom zo dňa 02.08.2012 adresovaným žalovanému a doručeným mu dňa 08.08.2012, písomne oznámil, že s výpoveďou zo dňa 03.07.2012 nesúhlasí, považuje ju za neplatnú a trvá na ďalšom prideľovaní práce a jeho ďalšom zamestnávaní. K uplynutiu dvojmesačnej výpovednej doby v zmysle výpovede zo dňa 03.07.2012 došlo dňa 30.09.2012. Žalobcovi bolo vyplatené odstupné vo výške trojnásobku funkčného platu, v sume 2.157 eur. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 13S/156/2012-70 zo dňa 08.01.2014 zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal zrušiť rozhodnutie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava z 14.05.2012 ako aj rozhodnutie ÚPSVR Bratislava z 27.02.2012 z dôvodu nezákonnosti. Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/134/2015 zo dňa 26.04.2017, pričom obe rozhodnutia nadobudli právoplatnosť dňa 02.06.2017. Od zrušenia ODZK reálne v služobnom úrade nevykonával prácu. Od 01.03.2010 až do skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru uplynutím výpovednej doby dňa 30.09.2012 bola žalobcovi mesačne vyplácaná náhrada funkčného platu z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa. 3. Takto zistený skutkový stav posúdil podľa ust. § 33 ods. 1 písm. d) a e), § 33 ods. 5, § 46 ods. 1 písm. b), § 47 písm. b), § 48 ods. 1, 2, 3, § 50, § 120 zákona č. 400/2009 Z.z., o štátnej službe, § 61 ods. 1,2 § 64 ods. 1 písm. a), § 77, § 79 ods. 1, 2, § 142 ods. 3, § 240 ods. 8 a 9 Zákonníka práce, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na to, že predmetom konania bolo posúdenie platnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru strán sporu na základe výpovede žalovaného zo dňa 03.07.2012 (list MSSR č. 30/2012/32/48), doručenej žalobcovi dňa 18.07.2012, ako aj nárok žalobcu na náhradu mzdy uplatneného žalobcom určením mesačnej výšky 719 eur za obdobie odo dňa, kedy mal štátnozamestnanecký pomer skončiť - 01.12.2012, do času, kedy mu žalovaný začne prideľovať prácu a umožní mu pokračovať v práci podľa služobnej zmluvy. Platnosť výpovede posudzoval podľa zákona o štátnej službe v spojení so Zákonníkom práce - za primeraného použitia jeho ustanovení vymenovaných v § 120 zákona o štátnej službe, a to v ich znení účinnom v čase dania (doručenia) výpovede žalobcovi. V prvom rade sa zaoberal posúdením, či bola žaloba podaná včas. Lehota dvoch mesiacov na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru určená § 77 Zákonníka práce začína plynúť odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Ide o tzv. hmotnoprávnu lehotu, pričom posledný deň tejto lehoty musí byť žaloba doručená súdu, v opačnom prípade uvedený nárok zaniká. Medzi stranami nebolo sporné, že výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 18.07.2012. Štátnozamestnanecký pomer mal skončiť uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby. Pokiaľ žalobca spochybňoval dĺžku výpovednej doby 2 mesiacov (s tým, že nevie, či by nemala byť 3 mesiace, lebo pracovný pomer trval dlhšie ako 5 rokov), táto jeho námietka nebola dôvodná. Výpovednú dobu v danom prípade upravuje priamo zákon o štátnej službe v § 48 ods. 1 a 2, v zmysle ktorých je výpovedná doba dva mesiace a začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Dvojmesačná výpovedná doba začala plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, t. j. od 01.08.2012 a skončila sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, teda dňa 30.09.2012. Dňom kedy mal štátnozamestnanecký pomer skončiť bol 01.10.2012 a od neho začala žalobcovi plynúť dvojmesačná prekluzívna lehota na podanie žaloby, s posledným dňom na uplatnenie práva 01.12.2012. Žaloba bola podaná na súde dňa
28.11.2012, teda včas. Ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore, pričom poukazoval na jeho pôvodné označenie v žalobe ako Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, keď podľa neho opravu tohto označenia realizovanú v režime postupu v zmysle § 129 C.s.p. nemožno považovať za zmenu osoby na strane žalovaného. Poukazované označenie žalovaného bolo vo vecnom rozpore s tým, ako žalobca vymedzil rozhodujúce skutkové okolnosti, resp. ako zo skutkového hľadiska odôvodnil svoju žalobu, keď za svojho zamestnávateľa konzistentne označoval MSSR. Výkladom obsahu žaloby nebolo možné dospieť k inému záveru, ako tomu, že žalobca sa podanou žalobou domáha požadovaného určenia voči svojmu zamestnávateľovi. Čo sa týka formálnych a materiálnych náležitosti výpovede v zmysle § 61 ods. 1 Zákonníka práce, výpoveď bola vyhotovená v písomnej forme a bola žalobcovi riadne doručená dňa 18.07.2012, ktoré skutočnosti v konaní ani neboli rozporované. Daný jednostranný právny úkon nepovažoval za neplatný ani z dôvodov v zmysle 37 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom takéto námietky žalobca v konaní ani neuplatňoval. Ten napokon v konaní tiež uviedol (na pojednávaní dňa 26.01.2022), že nespochybňuje ani existenciu výpovedného dôvodu, ani to, že v doručenej výpovedi je dôvod výpovede skutkovo nezameniteľný s iným výpovedným dôvodom. Ide o podmienky v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce v spojení konkrétne s § 47 písm. b) Zákona o štátnej službe, ktoré mal za splnené z vykonaného dokazovania. Súladne s § 47 písm. b) Zákona o štátnej službe bolo (vo výpovedi aj riadne vymedzeným) výpovedným dôvodom zrušenie štátnozamestnaneckého miesta s tým, že služobný úrad nemá pre žalobcu iné vhodné štátnozamestnanecké miesto. V nadväznosti na uvedené preto skúmal splnenie podmienok daných § 47 písm. b) Zákona o štátnej službe, ktoré musia byť splnené súčasne, teda, či sa zrušilo predmetné štátnozamestnanecké miesto žalobcu a či služobný úrad nemal pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo (v prípade ak také miesto pre neho mal) štátny zamestnanec nesúhlasil s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodol sa so služobným úradom inak. V tomto smere poukázal na to, že bolo nesporným, že k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta došlo na základe Inštrukcie 6/2006 MSSR z 31.03.2006 č. 4932/2006-53, ktorou sa zrušilo ODZK, vrátane štátnozamestnaneckého miesta žalobcu. Ďalšou podmienkou citovaného ustanovenia bolo splnenie tzv. ponukovej povinnosti zo strany žalovaného, že "služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto". Tá je obdobná ponukovej povinnosti v zmysle § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce (Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.), avšak špeciálne pre oblasť štátnozamestnaneckých vzťahov sa ponuková povinnosť vzťahuje na iné pre štátneho zamestnanca vhodné štátnozamestnanecké miesto v rámci služobného úradu. Žalovaný teda nebol povinný žalobcovi ponúkať, vyhľadávať, či iniciatívne preverovať iné štátnozamestnanecké miesta v iných služobných úradoch, resp. na iných orgánoch štátnej či verejnej moci (prípadne iných zamestnávateľov), ako to nesprávne vykladal žalobca. Formuláciu príslušnej časti § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe "služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak", nemožno v žiadnom prípade vykladať tak, že by žalovaný bol povinný (za stavu, keď nemá v služobnom úrade pre zamestnanca iné vhodné miesto) zabezpečiť akékoľvek trvalé preloženie mimo jeho služobného úradu alebo obdobnú dohodu, len preto, že žalobca mal o to záujem. Už z tohto dôvodu nemohla byť dôvodnou námietka žalobcu o zmarení (možnosti) jeho trvalého preloženia na Inšpektorát práce Bratislava. Navyše samotné tvrdenia žalobcu, že inšpektorát mal o neho záujem neboli v konaní preukázané. Uvedené nemožno vyvodiť zo všeobecných odkazov na postup v zmysle ustanovení § 33 zákona o štátnej službe. Že príslušná odpoveď inšpektorátu mala len informatívny charakter a nevyplýva z nej, že by mal tento pre žalobcu voľné štátnozamestnanecké miesto, vyhodnotili aj správne súdy v konaní o preskúmaní predchádzajúceho súhlasu ÚPSVR Bratislava s výpoveďou, čo vyplýva priamo z predložených rozhodnutí (Krajského súdu v Trenčíne vo veci sp. zn. 13S/156/2012 a Najvyššieho súdu SR vo veci 3Sžo/134/2015). K ďalším námietkam žalobcu vo vzťahu k ponukovej povinnosti, najmä všeobecným námietkam o tom, že žalovaný prijímal iných zamestnancov, napriek voľným pracovným miestam neponúkol inú prácu a on nevylúčil ani jednu pracovnú príležitosť, zdôraznil, že splnenie ponukovej povinnosti treba posudzovať podľa stavu existujúceho v čase dania výpovede, čo vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe aplikovateľnej aj v danom prípade (R 54/1998, 3MCdo/14/2010, 4MCdo/5/2010, 1Cdo/54/2003, 8Cdo/52/2016, 8Cdo/194/2017). Žalobca výslovne nepopieral skutkové
tvrdenia žalovaného, ktorý poukazoval na 5 konkrétnych pracovných miest, voľných u neho v čase dania výpovede, ktoré však nespĺňali kritérium vhodnosti pre žalobcu, keď požadovaním vzdelaním bol odbor právo. V rozhodujúcom čase, t.j. 18.07.2012, teda žalovaný nemal voľné iné štátnozamestnanecké miesto, ktoré by bolo vhodné pre žalobcu a teda k porušeniu uvedenej zákonnej povinnosti nedošlo. Rovnako vychádzal z toho, že dôvod zrušenia štátnozamestnaneckého miesta žalobcu bolo stále aktuálnym, keďže organizačný útvar, v ktorom bol žalobca zaradený v čase dania výpovede neexistoval a rovnako ani jeho štátnozamestnanecké miesto. Skutočnosť, že žalovaný žalobcu po zrušení príslušného oddelenia evidoval ako nezaradeného zamestnanca (na čo poukazoval samotný žalobca) a až do skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru na základe predmetnej výpovede mu neprideľoval prácu, pričom toto obdobie považoval za prekážky v práci na strane zamestnávateľa (a žalobcovi počas neho vyplácal plat), možno taktiež vyhodnotiť v prospech záveru, že žalovaný v príslušnom období skutočne nedisponoval vhodnou prácou pre žalobcu. Vzhľadom na uvedené je teda zrejmé, že pokiaľ žalobca v konaní predkladal množstvo žiadostí o prácu v iných služobných úradoch resp. u iných zamestnávateľov (z ktorých mnohé dokonca prechádzali času zrušenia ODZK), ako aj negatívne odpovede, tieto neboli relevantnými pri posúdení neplatnosti výpovede danej mu žalovaným. Ani žalovaným tvrdená a žalobcom nepopretá aktivita (snaha o zabezpečenie iného pracovného uplatnenia žalobcu) nad rámec ponukovej povinnosti (predovšetkým voči ministerstvám a súdom, pričom o výberoch a výberových konaniach bol žalobca taktiež informovaný) neznamená, že žalovaný bol povinný mu zabezpečiť inú (akúkoľvek) prácu mimo jeho služobného úradu, a uvedené nemôže mať pre žalovaného negatívny dôsledok spočívajúci v neplatnosti výpovede. Pokiaľ žalobca navrhoval vykonanie dokazovania vyžiadaním informácií od všetkých zdravotných poisťovní ako aj Sociálnej poisťovne o tom, za koho /muž - žena/ žalovaný dal prihlášku v čase od 12.06.2009 do 30.09.2012 a na aké obsadzované pracovné zaradenie, takéto dokazovanie považoval súd prvej inštancie za neúčelné a nadbytočné. Ak takéto dokazovanie malo slúžiť na preukázanie skutočnosti, že u žalovaného v danom období nastúpili iní štátni zamestnanci, uvedené nepreukazuje či dané miesta boli vhodné pre žalobcu, ani nie je zrejmé, ako to možno z evidencie poisťovaní zistiť. Príslušné konkrétne tvrdenia žalovaného o voľných pracovných pozíciách v jeho služobnom úrade v zodpovedajúcom čase výpovede, naviac žalobca ani účinne nepopieral. V neposlednom rade poukázal prvoinštančný súd na to, že na tomto dokazovaní žalobca v konaní následne už netrval, keď na pojednávaní dňa 15.12.2023 uviedol, že na žiadnom z navrhovaných dôkazov ďalej netrvá a nemá ani ďalšie takéto návrhy. Za splnenú mal aj ďalšiu osobitnú podmienku platnosti výpovede v zmysle § 50 zákona o štátnej službe. V konaní nebolo sporným, že žalobca je občanom so zdravotným postihnutím, ktorému bolo možné dať platnú výpoveď len na základe právoplatného rozhodnutia príslušného ÚPSVR, ktorým bol udelený predchádzajúci súhlas podľa osobitného predpisu (§ 13 ods. 1 písm. e) tretí bod zákona č. 5/2004 Z. z. v znení aktuálnom v čase výpovede). Splnenie tejto podmienky bolo preukázané na základe predložených právoplatných rozhodnutí ÚPSVR v Bratislave č. BA/2012/0209/033905 zo dňa 27.02.2012 a potvrdzujúceho rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava, č. AA/2012/23766/8735/OPČ-SSZ zo dňa 14.05.2012, ktoré boli preskúmané aj v správnom súdnictve už poukazovanými právoplatnými rozhodnutiami Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13S/156/2012-100 zo dňa 04.03.2015 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/134/2015 zo dňa 26.04.2017. Pokiaľ žalobca v predmetnom konaní namietal, že v uvedenom správnom súdnom konaní pred Krajským súdom v Trenčíne rozhodoval nesprávny súd (resp. v súvislosti s tým porušenie práva na spravodlivý proces), keď mal podľa neho rozhodovať Krajský súd v Bratislave, uvedené nebol v tomto konaní oprávnený preskúmavať. Žalobca mal možnosť uplatniť si tieto výhrady priamo v rámci namietaného konania. Možno pritom doplniť, že z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že tak i učinil a táto jeho námietka bola vyhodnotená ako nedôvodná. Za opodstatnenú nepovažoval ani námietku žalobcu, že výpoveď nebola prerokovaná v odborovej organizácii a táto k nej nedala predchádzajúci súhlas. Uvedené podmienky platnosti výpovede právna úprava účinná v čase dania výpovede totiž žalovanému neukladala. Povinnosť prerokovania príslušné ustanovenia zákona o štátnej službe ani Zákonníka práce povinnosť vôbec neobsahovali, ako náležite poukazoval žalovaný s ohľadom na časovú platnosť § 74 Zákonníka práce. Rovnako ani podmienka súhlasu zástupcov zamestnancov v zmysle § 240 ods. 8 a 9 Zákonníka práce nebola vo vzťahu k žalobcovi relevantnou, keď tento nebol členom takéhoto orgánu, ako na to taktiež poukazoval žalovaný, čo žalobca ani nepreukazoval ani netvrdil. Pokiaľ žalobca uviedol, že chce poukázať aj na podozrenie z možnej diskriminácie (pri vyplnení tlačiva o výške príjmu), ani tieto jeho príslušné tvrdenia nemohli mať význam v posudzovanej otázke platnosti výpovede a súvisiacej náhrade príjmu, pričom žalobca si v tomto konaní riadne nevymedzoval iné nároky. Bez relevancie v danom konaní boli aj tvrdenia žalobcu o jeho osobných pomeroch a negatívnych skúsenostiach pri hľadaní si práce, ktoré v konaní dokladoval. Napokon poukázal na to, že ďalšie tvrdenia a námietky
strán sporu boli nadbytočné a v danej veci bez právneho významu, a preto nepovažoval za potrebné v súlade s konštantnou judikatúrou sa s nimi osobitne vysporiadavať, keď vzhľadom na už uvedené dospel k záveru, že predmetná výpoveď je platná, nakoľko spĺňa zodpovedajúce zákonné náležitosti, dané najmä v zmysle § 47 písm. b) a § 50 zákona o štátnej službe v spojení s § 61 Zákonníka práce, a preto, keď nebol daný základ nároku v podobe neplatnosti výpovede, a teda neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru medzi žalobcom a žalovaným, nemohol byť dôvodným ani ďalší žalobcom uplatnený nadväzujúci nárok na náhradu platu, žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Hoci z dôvodu zamietnutia žaloby bol žalovaný v spore plne úspešný, nárok na náhradu trov konania mu nepriznal, keďže z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, ani si žiadne neuplatňoval. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalobca, ktorý napadnutý rozsudok žiadal zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, prípadne ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca v odvolaní namietol iba správnosť záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaný nebol povinný vyhľadávať, ponúkať či preverovať iné pracovné miesta. Zdôraznil, že žalovaný to reálne urobil, hoci len vo svojich podriadených organizáciách, pričom ak teda podľa súdu prvej inštancie toto uskutočnil žalovaný nad rámec svojich zákonných oprávnení, tak potom mal proaktívne komunikovať s Inšpektorátom práce Bratislava, ktorý mal vhodné pracovné miesto pre žalobcu. Predmetné tvrdenie súdu prvej inštancie je zavádzajúce a nebolo dostatočne preukázané listinnými dôkazmi. Zároveň ak teda na iných "služobných úradoch" žalovaný hľadal takúto prácu pre žalobcu, hoci len proaktívne, potom ak bola daná možnosť preloženia tohto zamestnanca, hoci aj na iný služobný úrad, mal takto žalovaný konať, nakoľko takéto konanie bolo v legitímnom očakávaní žalobcu. Zároveň potom logicky plynie jediný záver a to taký, že žalovaný zmaril trvalé preloženie žalobcu na Inšpektorát práce Bratislava. Vzhľadom na uvedený nesprávny právny záver súdu prvej inštancie o nesplnení ponukovej povinnosti žalovaného zaťažuje uvedené konanie vrátane rozhodnutia vadou, ktorá je súčasne odvolacím dôvodom. S poukazom na uvedené žiadal žalobca odvolaniu vyhovieť. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že žiadny právny predpis a teda ani Zákon o štátnej službe v znení účinnom do 31.12.2012 ani Zákonník práce neukladá povinnosť zamestnávateľovi zabezpečiť preloženie zamestnanca v štátnej službe do iného služobného úradu. Povinnosťou zamestnávateľa v rámci ponukovej povinnosti nie je hľadať zamestnancovi prácu, ale ponúknuť mu iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, ktoré má voľné. Nesplnenie ponukovej povinnosti by teda v tomto prípade mohlo byť súdom konštatované len v prípade, ak by v rámci skutkového dokazovania bolo preukázané, že žalovaný (nie iný subjekt) mal v okamihu doručovania výpovede (t. j. nie predtým, ale ani po tomto úkone) voľné vhodné štátnozamestnanecké miesto, ktoré žalobcovi neponúkol. Takáto skutočnosť však v konaní nebola preukázaná. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že v rozhodujúcom čase mal 5 voľných miest, ktoré však nespĺňali kritérium vhodnosti, nakoľko požadovaným vzdelaním pre všetky tieto miesta bol odbor právo, ktoré žalobca nemal. Súd teda dospel k správnemu záveru, že v rozhodujúcom čase t. j. ku dňu 18.07.2012, kedy bola žalobcovi doručená výpoveď, nemal voľné štátnozamestnanecké miesto, ktoré by bolo vhodné pre žalobcu a teda mu nemal aké miesto ponúknuť. Ponuková povinnosť sa netýka iného vhodného voľného miesta na inom služobnom úrade a je nutné zdôrazniť, že ani prípadná existencia takéhoto miesta nezakladá žalobcovi nárok na preloženie štátneho zamestnanca, nakoľko podľa § 33 ods. 5 zákona č. 400/2009 Z. z. takéto preloženie je možné len po dohode vedúcich úradov príslušných služobných úradov. Hoci je existencia voľného miesta na inom služobnom úrade pre posúdenie otázky splnenia jeho ponukovej povinnosti v tomto konaní irelevantná, podotkol, že tvrdenie žalobcu, že existovala možnosť jeho trvalého preloženia na iný služobný úrad - Inšpektorát práce Bratislava, ale ministerstvo jeho snahu zmarilo svojou nečinnosťou, sa nezakladá na pravde. Podanie z Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 12.04.2010, predložené žalobcom v tomto konaní, označené ako "Žiadosť o trvalé preloženie - odpoveď", nepreukazuje akceptáciu žiadosti o trvalé preloženie, ani možnosť reálneho zamestnania žalobcu a nemôže byť vykladaná ani ako prísľub preloženia na takéto miesto v prípade, ak by došlo k dohode vedúcich služobných úradov. V tomto liste je len všeobecný odkaz na ustanovenie § 33 ods. 1 písm. s) a § 33 ods. 5 zákona č. 400/2009 Z. z. a neobsahuje zmienku o existencii reálneho voľného štátnozamestnaneckého miesta na Inšpektoráte práce Bratislava. K tomuto sa napokon už vyjadril aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 04.03.2015 č. k. 13S/156/2012, ktorým zamietol správnu žalobu žalobcu (čo následne potvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky), keď v odôvodnení o. i. uviedol,
že cit.: "... List Inšpektorátu práce Bratislava z 12. apríla 2010 nemožno považovať za záväzné vyjadrenie k dočasnému resp. trvalému preloženiu žalobcu na výkon štátnej služby na tomto úrade v zmysle § 33 zákona o štátnej službe. Názor žalobcu, že došlo k uzavretiu záväznej dohody o jeho preložení na výkon štátnej služby na Inšpektorát práce Bratislava a že k jeho preloženiu postačoval len súhlas vedúceho služobného úradu MS SR o uvoľnení z doterajšej funkcie, nie je ničím podložený. List Inšpektorátu práce Bratislava z 12. apríla 2010 mal informatívny charakter o možnosti zaradenia na výkon štátnej služby po splnení podmienok uvedených v § 33 zákona o štátnej službe..." (predmetné rozhodnutie tvorí súčasť spisového materiálu v tejto veci). Vzhľadom na uvedené nie je možné oprávnene záveru súdu o splnení ponukovej povinnosti v tejto veci vyčítať, že z vykonaného dokazovania v konaní bolo možné dospieť k inému skutkovému zisteniu, ako tomu, že nemal v okamihu doručovania výpovede voľné vhodné miesto, ktoré by bol povinný ponúknuť žalobcovi a rovnako nemožno vzhľadom na príslušnú právnu úpravu namietať také právne posúdenie súdu, ktoré nepripustilo v tejto veci ako predmet ponukovej povinnosti miesto na inom služobnom úrade, konkrétne na Inšpektoráte práce Bratislava, nakoľko to je plne v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Keďže žalobca žiadne ďalšie skutkové a právne dôvody nesprávnosti rozsudku v odvolaní neuvádza, pričom odvolací súd je pri preskúmavaní viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, odvolanie nie je dôvodné a súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku aj vo vzťahu k žalobcom namietanému záveru dospel k správnemu zisteniu, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu bol skončený v súlade s príslušnými právnymi predpismi, a preto správne žalobu v celom rozsahu zamietol. 6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.), a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je v celom rozsahu vecne správny. 7. V preskúmavanej veci sa žalobca proti žalovanému domáhal určenia neplatnosti skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou žalovaného č. 30/2012/32/48 zo dňa 03.07.2012 a náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Pokiaľ ide o splnenie jednotlivých zákonom stanovených predpokladov platnosti predmetného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu, ako na to správne poukázal aj súd prvej inštancie, nebolo sporné, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané a napokon ani nebolo medzi stranami sporné, že všetky formálne a obsahové náležitosti výpovede č. 30/2012/32/48 zo dňa 03.07.2012 boli dodržané a došlo aj k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta žalobcu, čo malo za následok jeho nadbytočnosť. 8. Pokiaľ ide o splnenie podmienky vyplývajúcej z ust. § 50 Zákona o štátnej službe, v nadväznosti na skutočnosť, že v prípade žalobcu ide o občana so zdravotným postihnutím, súd prvej inštancie správne ustálil skutkový stav veci, ktorý aj správne právne posúdil, keď celkom správne dospel k záveru, že táto podmienka bola taktiež splnená. Právoplatnými rozhodnutiami ÚPSVR v Bratislave č. BA/2012/0209/033905 zo dňa 27.02.2012 a rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava, č. AA/2012/23766/8735/OPČ-SSZ zo dňa 14.05.2012, ktoré boli preskúmané aj v správnom súdnictve rozhodnutiami Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13S/156/2012-100 zo dňa 04.03.2015 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/134/2015 zo dňa 26.04.2017, ktorými bol prvoinštančný súd viazaný bez možnosti zaoberať sa ich správnosťou, bol totiž súhlas s predmetnou výpoveďou udelený. 9. Sporné medzi stranami bolo predovšetkým to, či zo strany žalovaného došlo k splneniu ponukovej povinnosti. V tomto smere však súd prvej inštancie rovnako dostatočne a správne ustálil skutkový stav veci, ktorý správne posúdil aj po právnej stránke, pričom na jeho základe dospel k správnemu záveru, že žalovaný ponukovú povinnosť vo vzťahu k žalobcovi bezo zbytku splnil a teda aj tento predpoklad platnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu bol splnený. Žalovaný mal totiž v rozhodnom čase voľné iba miesta, v ktorých bola nevyhnutná kvalifikácia v odbore právo, ktorou však žalobca (a to tiež nebolo sporné) nedisponuje, teda nemal žiadne voľné miesto, ktoré by mu mohol, resp. bol povinný ponúknuť. Na strane druhej, celkom správne súd prvej inštancie interpretoval aj ustanovenie § 47 písm. b) Zákona o štátnej službe, keď vychádzal z toho, že nebolo povinnosťou žalovaného (služobného úradu) ponúknuť a už vôbec nie vyhľadávať, či iniciatívne preverovať voľné štátnozamestnanecké miesta v iných služobných úradoch, resp. na iných orgánoch štátnej či verejnej moci (prípadne iných zamestnávateľov), ako to nesprávne vykladal žalobca. Správne v tomto smere prvoinštančný súd zdôraznil, že ust. § 47 písm. b/ Zákona o štátnej službe nemožno v žiadnom prípade
vykladať tak, že by žalovaný bol povinný (za stavu, keď nemá v služobnom úrade pre zamestnanca iné vhodné miesto) zabezpečiť akékoľvek trvalé preloženie mimo jeho služobného úradu alebo obdobnú dohodu, len preto, že žalobca mal o to záujem a preto nemohla byť dôvodná námietka žalobcu o zmarení (možnosti) jeho trvalého preloženia na Inšpektorát práce Bratislava, naviac za stavu, keď ani tvrdenie žalobcu, že inšpektorát mal o neho záväzný záujem, nebolo v konaní preukázané. 10. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta správnosť záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaný nebol povinný vyhľadávať, ponúkať či preverovať iné pracovné miesta s poukazom na skutočnosť, že žalovaný to reálne urobil, hoci len vo svojich podriadených organizáciách, pričom ak to uskutočnil nad rámec svojich zákonných oprávnení, mal proaktívne komunikovať s Inšpektorátom práce Bratislava, ktorý mal vhodné pracovné miesto pre žalobcu a ak bola daná možnosť jeho preloženia hoci aj na iný služobný úrad, mal takto žalovaný konať, nakoľko takéto konanie bolo v legitímnom očakávaní žalobcu, táto jeho námietka je zjavne neopodstatnená. Zo správania zamestnávateľa, ktorý nad rámec platnej právnej úpravy v súvislosti so skončením štátnozamestnaneckého pomeru za stavu, keď sám nemá iné k dispozícii iné vhodné miesto, vyvinie (chvályhodnú - pozn. odvolacieho súdu) aktivitu v snahe pomôcť dotknutému zamestnancovi so získaním nového zamestnania u iného zamestnávateľa, totiž v žiadnom prípade nemožno vyvodzovať existenciu akýchkoľvek nárokov zamestnanca, ktoré by boli vynútiteľné v konaní pred súdom alebo ktoré by mohli mať vplyv na platnosť skončenia pracovného pomeru daného zamestnanca, ak všetky zákonom stanovené podmienky platnosti skončenia pracovného (štátnozamestnaneckého) pomeru boli v celom rozsahu splnené. V preskúmavanej veci potom, za stavu, keď boli splnené všetky predpoklady pre platné skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu výpoveďou zo dňa č. 30/2012/32/48 zo dňa 03.07.2012, ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie, ani prípadná dobrovoľná neúspešná snaha žalovaného pomôcť žalobcovi, nemôže mať na platnosť predmetnej výpovede žiadny vplyv, a teda táto (mimochodom jediná) odvolacia námietka žalobcu nemôže obstáť. 11. S poukazom na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne a správne ustálil skutkový stav veci významný pre rozhodnutie, ktorý správne posúdil aj po právnej stránke, keď dospel k záveru, že boli dodržané všetky zákonom stanovené predpoklady platnosti výpovede zo dňa č. 30/2012/32/48 zo dňa 03.07.2012, pričom súdu prvej inštancie nemožno vytnúť ani žiadne procesné pochybenia, ktoré mohli mať, resp. mali, za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na ktoré by bolo potrebné prihliadať z úradnej povinnosti a po posúdení správnosti napadnutého rozsudku na základe podaného odvolania nebolo možné dospieť ani k odlišnému právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 C.s.p.), pričom sa v celom rozsahu stotožnil so všetkými skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktoré boli zrozumiteľne, logicky, účelne a presvedčivo vysvetlené v písomnom vyhotovení rozsudku, a to tak, že odvolací súd nepovažuje za potrebné v tomto smere nič naviac uviesť na doplnenie a v podrobnostiach v ďalšom iba odkazuje na písomné odôvodnenie napadnutého rozsudku. 12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 C.s.p., avšak úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).