Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/82/2023 z 23. 10. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 4Co/82/2023 1114210376 23. 10. 2024 Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI:SK:KSBA:2024:1114210376.3

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej st. a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcov: 1/ Q. N., nar. XX.XX.XXXX, 2/ D. Q., nar. XX.XX.XXXX, 3/ C. Q., nar. XX.XX.XXXX, 4/ G.. L. Q., nar. XX.XX.XXXX, všetci žalobcovia bytom Š., žalobkyňa 4/ zastúpená zákonným zástupcom - žalobkyňou 1/, všetci žalobcovia právne zastúpení: MAPLE & FISH s.r.o., IČO: 36 718 432, Žižkova 22B, Bratislava, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, Štefanovičova 4, Bratislava, právne zast.: JUDr. Felix Neupauer, Dvorákovo nábrežie 8/A, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov 1/ až 4/ a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03. februára 2023 č. k. 8C/72/2014-509 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. mája 2023 č. k. 8C/72/2014-624 takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie v celosti p o t v r d z u j e . II. Žiadna zo strán sporu n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 10.000 eur do troch dní od jeho právoplatnosti, žalobcom 2/ až 4/ každému sumu 6.000 eur do troch dní od jeho právoplatnosti, všetko titulom ich nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za smrť ich blízkej osoby (dcéry a sestry) spôsobenej dopravnou nehodou zavinenou vodičom motorového vozidla poisteného u žalovaného, vo zvyšku žalobu pokiaľ ide o výšku náhrady nemateriálnej ujmy a žalobu titulom postmortálnej žaloby žalobkyne 1/ zamietol a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že vo vzťahu k žalobe žalobkyne 1/ žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu a ďalej, že žalobcovia 2/ až 4/ majú nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. 2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobcovia 1/ až 4/ domáhali proti žalovanému zaplatenia sumy vo výške 50 000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku smrti dcéry a sestry žalobcov - L. R., nar. XX.XX.XXXX. Žalobkyňa 1/ žiadala o zaplatenie sumy vo výške 10 000,- eur z dôvodu, že došlo k zásahu do jej osobnostných práv podľa ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v spojení so zákonom č. 381/2001 Z. z., zároveň si uplatnila aj sumu 10 000,- eur s poukazom na ustanovenie § 15 OZ ako postmortálnu ochranu osobnosti nebohej dcéry. Žalobcovia 2/ až 4/ sa domáhali zaplatenia sumy každý po 10 000,- eur z dôvodu zásahu do ich osobnostných práv úmrtím sestry. Žalobu odôvodnili na tom skutkovom základe, že dňa 21.08.2012 v čase o 11.15 hod. vodič C. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. Č.. XXX, viedol na úseku Popudinské Močidlany - Holíč osobné motorové vozidlo zn. Škoda Felícia, pričom z nezistených príčin prešiel do protismerného pruhu jazdy a narazil do protiidúceho nákladného motorového vozidla zn. Man. Uviedli, že v dôsledku tejto dopravnej

nehody posádka vozidla Škoda Felícia - vodič C. T. a spolucestujúca L. R. zomrela. Poukázali na to, že v uvedenej veci bolo začaté trestné stíhanie pre prečin usmrtenia, v rámci ktorého bolo zistené, že vodič C. T. viedol vozidlo v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové vozidlo, ktorý si privodil požitím alkoholu a s najväčšou pravdepodobnosťou porušil ustanovenie § 9 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. c) a § 137 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, avšak z dôvodu, že vodič C. T. ako podozrivý zo spáchania trestného činu dňa 21.08.2012 zomrel, trestné stíhanie bolo zastavené. Žalobcovia tvrdili, že osobné motorové vozidlo Škoda Felícia bolo v čase dopravnej nehody povinne zmluvne poistné na zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného, a preto si listom zo dňa 16.01.2014 uplatnili voči žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy. Svoj nárok odôvodnili s poukazom na ustanovenie § 13 ods. 1 a 2 a § 15 OZ, § 4 ods. 2 písm. a) a § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, taktiež poukázali na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 z 24.10.2013 a C-277/12 z 24.10.2013. Žalobcovia tak mali za to, že spôsobením dopravnej nehody došlo k zásahu do súkromia zosnulej a taktiež žalobcov, ktoré je chránené ako osobnostné právo podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uviedli, že porušením práva na život zosnulej došlo k zásahu do práva na súkromie, ktoré zahŕňa právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami. Boli názoru, že protiprávne narušenie týchto vzťahov zo strany iného predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život. Žalobcovia sa tak domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla zásahom do práva na ochranu osobnosti a okrem uvedeného sa žalobkyňa 1./ domáhala v zmysle § 15 OZ aj práva na ochranu osobnosti zosnulej. 3. Žalovaný namietal, že predmetom poistného krytia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu nie je nemajetková ujma. Podľa žalovaného motorové smernice o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravujú rozsah minimálneho poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pričom samotná zodpovednosť za škodu je už predmetom vnútroštátnej úpravy. Vzhľadom na uvedené žalovaný tvrdil, že nie je pasívne vecne legitimovaným, žalobcom nespôsobil ani škodu, ani nemajetkovú ujmu. Žalovaný tiež uviedol, že právnym titulom tohto sporu je zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pričom žalobcovia nie sú ani osobami poškodenými, ani poistenými z titulu zákonného poistenia a nebola im spôsobená škoda v zmysle ponímania škody podľa tohto zákona. Žalovaný tak nesúhlasil s extenzívnym výkladom ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. Nakoniec poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/93/2008, podľa ktorého obsah práva žalobcov ako osôb uvedených v § 15 OZ nie je zhodný s obsahom práva zomrelého, ktorému bolo zasiahnuté do osobnostného práva, práva na život, pretože do obsahu týchto práv osôb nepatrí právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 4. Žalobcovia v replike uviedli, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žiadajú podľa § 15 v spojení s § 415, § 420 OZ. Považovali za nepochybné, že spôsobením dopravnej nehody došlo k porušeniu právnej povinnosti a zároveň i k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti (v dôsledku smrti), predovšetkým práva na život, zdravie, súkromie, a to tak zosnulej ako i pozostalých. Tvrdili, že podľa § 1 3 ods. 1 a 2 OZ majú osoby, ktorým sa neoprávnene zasiahlo do práva na ochranu osobnosti, nárok na náhradu škody, pričom podľa § 16 Občianskeho zákonníka, kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu. Žalobcovia uviedli, že majú originálny nárok, pretože bolo porušené ich právo na súkromie, okrem toho žalobkyňa 1/ si uplatnila aj nárok podľa § 15 OZ, pretože bolo porušené aj právo zosnulej na život a zdravie. Považovali za zrejmé, že následkom usmrtenia mal. L. R. bolo porušené právo žalobcov na súkromie, t. j. právo udržiavať a rozvíjať citové, emocionálne a rodinné väzby, právo na spolužitie s ďalšími osobami, došlo k závažnému zásahu, ktorý je nenapraviteľný a trvalý. V dôsledku toho utrpeli šok z úmrtia, smútok zo straty blízkej osoby, ktorá je pre nich nenahraditeľná, psychickú traumu a trvalú nemožnosť vyrovnať sa so stratou blízkej osoby, čím došlo k narušeniu ich rodinného a súkromného života a možnosti ich osobného a finančného zabezpečenia v budúcnosti. Žalobcovia zároveň zdôraznili, že žiaden právny predpis nevylučuje nemajetkovú ujmu spod pojmu škoda, ani spod rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. 5. Žalovaný následne tvrdil, že pôvodcom neoprávneného zásahu do práva žalobcov bola fyzická osoba, ktorá zavinila dopravnú nehodu, teda žalobcom vznikol nárok výlučne voči vinníkovi. Podľa žalovaného, aj keby pripustil, že nárok spadá aj pod rozsah krytia podľa zákona č. 381/2001 Z. z., potom by mal vinník ako poistený v zmysle § 4 ods. 2 tohto zákona právo, aby poisťovateľ, teda žalovaný za neho nahradil

poškodenému uplatnené a preukázané nároky. Následne by potom podľa § 15 ods. 1 tohto zákona platilo, že poškodený (žalobcovia) je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody (voči žalovanému) priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Žalovaný na základe uvedeného tvrdil, že nárok z titulu zásahu do osobnostného práva existuje výlučne len jeden, a to voči vinníkovi ako priamemu pôvodcovi zásahu, ktorý sa dopustil porušenia § 11 OZ. Plnenia vzniknutého nároku sa však následne môžu poškodení už domáhať ako voči vinníkovi, tak aj voči poisťovateľovi, a to buď individuálne alebo voči obidvom naraz, pričom plnenie môžu dostať iba raz. Žalovaný však mal za to, že uvedené by platilo len v prípade, ak by vinník nebol zomrel, preto poprel existenciu nároku žalobcov. Žalovaný s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/3169/2007 z 16.08.2007 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/126/2011 z 16.04.2012 uviedol, že povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 OZ je osobne spätá s osobou, ktorá sa dopustila neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, takže má osobnostný charakter, a preto zaniká smrťou takejto osoby. Teda pokiaľ subjekt, ktorý do osobnostných práv fyzickej osoby zasiahol, zomrel, nemožno túto povinnosť uložiť, lebo smrťou zasahujúceho subjektu uvedená povinnosť zaniká a neprechádza na iného. Preto žalovaný tvrdil, že by bol povinný za vinníka plniť v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. len vtedy, ak by táto povinnosť existovala aj u osoby vinníka, resp. pokiaľ by táto povinnosť prešla na inú osobu. Keďže sa tak nestalo, nárok žalobcov zanikol momentom úmrtia vinníka a žiadnym úkonom alebo zákonným ustanovením nedošlo k prevodu alebo prechodu povinnosti na žalovaného. Na pojednávaní dňa 24.11.2016 žalovaný bližšie uviedol, že netvrdí, že by momentom úmrtia vinníka došlo k zániku poistnej zmluvy, ale úmrtím vinníka došlo k zániku nároku ako takého. Zároveň žiadal súd, aby v prípade, ak by sa s touto argumentáciou súd nestotožnil, potom prihliadol na tvrdenie, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný. Vyjadril sa tiež k požadovanému nároku žalobkyne 1/, ktorá si svoj nárok odvodzovala od § 15 a § 11 a § 13 ods. 2 OZ. Podľa žalovaného si totiž žalobkyňa 1/ nemohla uplatniť náhradu nemajetkovej ujmy patriacu priamo zosnulej, pretože nedošlo k prechodu alebo prevodu nárokov zosnulej. 6. Žalobcovia napokon nesúhlasili s argumentáciou žalovaného. Poukázali na to, že nežiadajú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy od dedičov vinníka, ani z poistnej zmluvy dedičov vinníka, ale svoj nárok odvodzujú od § 13 a § 15 OZ v spojení s § 9 zákona č. 381/2001 Z. z. Uviedli, že v čase neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov, t.j. v čase dopravnej nehody totiž existovala poistná zmluva č. XXXXXXXXXX na povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel uzavretá so žalovaným ako poisťovateľom. Mali za to, že pritom smrť poisteného nie je dôvodom zániku poistenia zodpovednosti podľa § 9 zákona č. 381/2001 Z. z., keďže podľa § 2 písm. h) tohto zákona sa škodovou udalosťou rozumie skutočnosť, ktorá môže byť dôvodom vzniku práva poškodeného na plnenie poisťovateľa. Rovnako poukázali na § 15 ods. 1 tohto zákona, podľa ktorého náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému, poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Žalobcovia tvrdili, že podstata poistnej zmluvy spočíva v tom, že poisťovateľ nahradí za poisteného poškodenému spôsobenú škodu a uplatnené nároky, teda slúži na odškodnenie poškodených v prípade škodovej udalosti a zakladá vzťah poškodený - poisťovateľ. Poisťovateľ sa preto podľa ich názoru nemôže rozhodnúť nenahradiť vzniknutú škodu z dôvodu, že poistený pri dopravnej nehode zomrel. Žalobcovia svoje tvrdenia podopreli aj o rozhodovaciu prax slovenských súdov, poukázali na uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 206/2015 z 29.04.2015 a sp. zn. III. ÚS 646/2015 zo 16.12.2015, rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/60/2015 z 31.03.2016 a sp. zn. 6Co/387/2015 z 28.06.2016, následne v podaní zo dňa 07.03.2017 poukázali na ďalšie uznesenie Ústavného súdu SR, a to sp. zn. I. ÚS 474/2016 z 17.08.2016 a v podaní zo dňa 18.08.2017 na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/2017 z 24.05.2017, sp. zn. II. ÚS 847/2016 z 10.11.2016, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/82/2016 z 25.05.2016, sp. zn. 3MCdo/1/2016 z 14.06.2017. 7. Súd prvej inštancie v predmetnej veci v poradí prvým rozsudkom sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa 21.09.2017 žalobu zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Proti uvedenému rozsudku žalobcovia podali odvolanie a žiadali rozsudok zrušiť. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 4Co/61/2018-263 zo dňa 30.09.2019 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, dôvodiac, že sa súd prvej inštancie pri vypracovaní odôvodnenia napadnutého rozsudku neriadil § 220 ods. 2 CSP a rozsudok vypracoval bez zákonom predpísaných náležitostí riadneho odôvodnenia, teda bez uvedenia právneho posúdenia veci a bez vysvetlenia posúdenia relevantných skutkových a právnych argumentov sporových strán, teda napadnuté rozhodnutie je arbitrárne a nepreskúmateľné. Odvolací súd vzhľadom na zásadu hospodárnosti konania poukázal na jednotlivé vývojové štádiá riešenia problematiky náhrady nemajetkovej ujmy spočívajúcej v

zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla a s ním spojenú postupne sa vyvíjajúcu rozhodovaciu prax súdov. S poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11.10.2016 zdôraznil povinnosť súdov uplatňovať v rozhodovacej praxi eurokonformný výklad zákonov a stotožnil sa so súdmi nižšej inštancie, ktoré uplatnili extenzívny výklad pojmu „škoda“ tak, že do tohto pojmu subsumovali aj nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv pri dopravnej nehode, pričom tento extenzívny výklad pojmu škoda nepovažoval za prejav svojvôle vedúcej k ústavnej neudržateľnosti. Za smerodajné považoval odvolací súd aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 31.07.2017, ktoré bolo publikované ako judikát č. R 61/2018, podľa ktorého škodou na účely zákona č. 381/2001 Z. z. je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla a v spore o náhradu takejto ujmy je pasívne legitimovaná poisťovňa. Z dôvodu, že napadnutý rozsudok sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa 21.09.2017 bol v celom rozsahu zrušený, odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie bude povinný opätovne o nároku žalobcov rozhodnúť, pričom v spornej otázke týkajúcej sa krytia náhrady nemajetkovej ujmy spočívajúcej v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla bude vychádzať z odvolacím súdom uvedeného právneho názoru, podľa ktorého je poisťovňa pasívne legitimovaná. 8. V poradí druhým rozsudkom sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa 02.06.2020 súd prvej inštancie priznal žalobkyni 1/ sumu vo výške 20 000,- eur tak, ako žiadala, žalobcovi 2/ priznal sumu 5 000,- eur, žalobcovi 3/ sumu 4 000,- eur a žalobkyni 4/ sumu 3 000,- eur, pričom vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie vychádzal zo zákona č. 381/2001 Z. z. v spojení s OZ a dospel k záveru o danosti nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu úmrtia člena ich rodiny a v prípade žalobkyne 1/ považoval aj jej nárok titulom postmortálnej ochrany osobnosti za daný. 9. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie obe strany sporu. Žalobcovia 2/ až 4/ nesúhlasili s priznanou výškou náhrady nemajetkovej ujmy. Zdôraznili, že sa ich život v dôsledku smrti sestry zásadne zmenil, smrť sestry im spôsobila závažný zásah do ich súkromia a rodinného života, keďže medzi nimi a zosnulou existovali sociálne, morálne, citové vzťahy, ako aj úzke citové väzby vytvorené v rámci súkromného života, keďže spolu všetci vyrastali ako deti. Tvrdili, že smrť sestry bola pre nich mimoriadne traumatizujúcou udalosťou, ktorá ich postihla v detstve a bude sprevádzať do konca života. Mali za to, že súd vzhľadom na nesprávne skutkové zistenia dospel k neprimerane nízkej výške náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá nie je v súlade s princípom primeranosti. Poukázali na to, že v čase tragickej nehody boli vo vývinovom veku, pričom táto okolnosť značne zhoršila ich psychický vývoj a štart do života. Uviedli, že práve vzhľadom na ich nízky vek a z toho vyplývajúca rozumová a vôľová vyspelosť bola pre nich nečakaná strata sestry veľkou psychickou ranou, s ktorou sa ťažko vyrovnávali. Zároveň mali za to, že vekový rozdiel medzi súrodencami nie je tak veľký, aby odôvodňoval priznanie rozdielnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, pričom poukázali na rozhodnutia súdov. Za dôležitú považovali aj skutočnosť, že sa museli ako maloletí po tejto tragickej udalosti odsťahovať z obce D., v ktorej dovtedy bývali, pretože ich očierňovala manželka zosnulého vodiča a pošpinila dobré meno ich zosnulej sestry. Tvrdili, že okrem bolesti, psychickej ujmy a traumy spôsobenej nečakanou stratou blízkej osoby pri dopravnej nehode museli znášať aj ďalšie psychické útrapy spojené s núteným opustením ich doterajšieho bezpečného sociálneho a rodinného prostredia, na ktoré boli zvyknutí a naviazaní. 10. Žalovaný v odvolaní namietal, že sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s otázkou zániku nároku žalobcov z dôvodu úmrtia vinníka pri dopravnej nehode, zároveň mal za to, že vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ žalobkyni 1/ priznal náhradu nemajetkovej ujmy v mene zosnulej podľa § 15 OZ. Nepovažoval za sporné, že pôvodcom neoprávneného zásahu do osobnostného práva žalobcov bol vinník ako fyzická osoba, tvrdil však, že žalobcom vznikol nárok výlučne voči vinníkovi. Tvrdil, že povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 OZ je osobne spätá s osobou, ktorá sa dopustila neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, takže má osobný charakter, a preto zaniká smrťou takejto osoby. Podporne poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky. Ohľadom náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do práv zosnulej podľa § 15 OZ žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/93/2008 zo dňa 30.3.2010 a tvrdil, že práve z dôvodu úmrtia vinníka došlo aj k zániku možnosti, resp. povinnosti konajúceho súdu pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zohľadniť iné formy zadosťučinenia, okolnosti, osobnostné či majetkové pomery na strane vinníka. 11. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 4Co/143/2020-422 zo dňa 31.05.2022 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď sa odvolací súd stotožnil s právnym posúdením súdu prvej inštancie vo veci ohľadom relevancie smrti vinníka

dopravnej nehody k povinnosti poisťovne plniť poškodeným škodu a v zmysle eurokonformného výkladu pojmu škoda pre účely povinnosti poisťovne plniť poškodeným pozostalým obete dopravnej nehody aj nemajetkovú ujmu. Krajský súd uviedol, že žalobou uplatnený nárok nie je nárokom na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, ktorý nárok je daný výlučne vo vzťahu k osobe, ktorá neoprávnený zásah realizovala, ale ide o nárok titulom náhrady škody spôsobenej dopravnou nehodou, keď v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. je poisťovňa, u ktorej bolo povinne zmluvne poistené vozidlo, ktorého vodič spôsobil dopravnú nehodu, povinná za vinníka dopravnej nehody uhradiť poškodeným škodu, ktorou sa rozumie aj nemajetková ujma. Smrť vinníka dopravnej nehody a zánik jeho právnej subjektivity je bez právnej relevancie k povinnosti poisťovne plniť náhradu škody poškodeným za škodcu v prípade existencie poistenia zodpovednosti vozidla, ktorým bola dopravná nehoda spôsobená v čase tejto dopravnej nehody. Tiež zdôraznil, že žalobou uplatnený nárok nie je nárokom na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, ale nárokom na náhradu škody v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. s tým, že žalobcovia ako škodu oprávnene a legitímne žiadajú uhradiť nemajetkovú ujmu, ktorá im smrťou ich blízkej osoby pri dopravnej nehode vznikla. Vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy ohľadom jednotlivých žalobcov odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie neuviedol, z akých dôkazov vychádzal, z akých dôkazov zistil príčinnú súvislosť medzi pomočovaním žalobkyne 4/ a jej zlými snami a smrťou jej staršej sestry pri dopravnej nehode, na základe akých dôkazov dospel k záveru o existencii diagnostikovanej depresie žalobcu 2/ a existencii príčinnej súvislosti medzi depresiou a smrťou sestry, pričom vo vzťahu k žalobcovi 3/ neuviedol žiadne konkrétne skutkové zistenia. Ďalej podľa odvolacieho súdu sa ako príčina odsťahovania sa z obce javí iná skutková okolnosť, a to ohováranie bývalou manželkou vodiča, ktoré skutkové zistenia je eventuálne spôsobilé vyvrátiť príčinnú súvislosť medzi dopravnou nehodu a neoprávneným zásahom jej vinníka do osobnostných práv žalobcov a týmto následkom. Odvolací súd považoval za potrebné v ďalšom rozhodnutí súdu prvej inštancie uviesť rozsiahlejšie skutkové zistenia a nevychádzať len z veku žalobcov, ktoré kritérium nemusí byť jediné možné a správne. Ohľadom nároku žalobkyne 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy titulom zásahu do osobnostných práv zosnulej krajský súd uviedol, že súd prvej inštancie neuviedol žiadne bližšie právne úvahy k výške priznanej náhrady, ani nepoukázal na žiadnu judikatúru, v zmysle ktorej je možné žiadať finančné zadosťučinenie. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie vykonať a vyhodnotiť dokazovanie k výške náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k jednotlivým žalobcom a vo vzťahu k žalobkyni 1/ rozobrať existenciu jej nároku na finančné zadosťučinenie titulom postmortálneho nároku. 12. Žalobcovia po vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie mali za to, že hoci sa nestotožnili s výškou náhrady nemajetkovej ujmy priznanej im zrušeným rozsudkom, v konaní pred súdom prvej inštancie bolo vykonané dokazovanie, z ktorého mali za preukázané, že nebohá Kristína žila v spoločnej domácnosti so žalobcami a mali vzájomne dobré vzťahy. Tvrdili, že sa so smrťou zosnulej vyrovnávali ťažko, žalobkyňa 4/ sa takmer dva roky pomočovala a mala zlé sny, žalobca 2/ trpel depresiami, navštevoval psychológa, žalobkyňa 1/ musela skončiť v práci a po smrti dcéry sa museli odsťahovať z obce, kde dovtedy bývali. Žalobcovia upozornili na to, že žalovaný ani raz počas súdneho konania nepoprel žiadne zo skutkových tvrdení, tvrdenia ohľadom zásahu do ich osobnostných práv nijako nespochybnil a ani neuviedol vlastné skutkové tvrdenia, zároveň nerozporoval vykonané dôkazy. Skutkový stav nimi preukázaný tak považovali za nesporný. Žiadali zohľadniť ich neľahké a nepriaznivé sociálne postavenie, keď v čase zásahu do ich práva na súkromie žalobkyňa 1/ ako osamelá matka 4 maloletých detí prišla o svoje prvorodené dieťa, ktoré bolo podľa všetkých indícií navyše sexuálne zneužívané zo strany vinníka dopravnej nehody. Tvrdili, že žalobcovia 2/ až 4/ žili v čase tragickej dopravnej nehody v neúplnej rodine, keďže ich otec bol väzobne stíhaný, čo v spojení s ich nízkym vekom značne zintenzívnil negatívnosť následkov zásahu do ich práva na súkromie a rodinný život. Intenzitu zásahu do ich práva považovali za preukázanú výsluchom žalobkyne 1/, z výpovede ktorej mali za preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi pomočovaním sa žalobkyne 4/, depresiami žalobcu 2/, či odsťahovaním sa z obce a tragickou dopravnou nehodou. Mali za to, že v konaní boli preukázané negatívne zmeny v ich životoch z dôvodu neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv, pričom tvrdili, že príčinnú súvislosť konania a následkov je potrebné hodnotiť v komplexnej súvislosti všetkých udalostí. Ohľadom postmortálneho nároku žalobkyne 1/ uviedli, že právo na ochranu osobnosti podľa § 13 OZ je osobnej povahy, teda smrťou poškodenej osoby uvedené právo zaniká a neprechádza na rodičov a ani na osoby uvedené v § 15 OZ, uvedené však podľa nich nič nemení na tom, že nárok osôb uvedených v § 15 OZ na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa neodvodzuje z práva zosnulej osoby, ale vyplýva priamo z tohto ustanovenia. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/54/1999. 13. Súd prvej inštancie vo veci opätovne nariadil pojednávanie. Právny zástupca žalobcov zotrval na svojich doterajších vyjadreniach, žiadal žalobe vyhovieť. Mal za preukázaný právny základ nároku, ako

aj intenzitu zásahu do práv žalobcov. Právny zástupca žalovaného žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že pokiaľ sa žalobcovia v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu nedomáhajú ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, ale náhrady škody, potom sa podľa § 442 OZ nahrádza skutočná škoda, ktorú v predmetnom konaní nemal za preukázanú. Ďalej nepoprel právny nárok podľa § 15 OZ, avšak v tomto prípade vylúčil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže sa neposkytuje ochrana nebohej dcére, ani žiadna satisfakcia, ale ide o nárok vyplývajúci pre rodinu, ktorý považoval za nedôvodný. 14. Z výpovede žalobkyne 1/ súd prvej inštancie zistil, že zosnulá maloletá L. R. bola jej prvorodená dcéra, bolo to dobré dieťa, mala ju rada, ako aj ostatné jej deti. V tom čase mala partnera, tvorili spolu klasickú rodinu. Zosnulá L. sa učila dobre, bola bezproblémová. Žalobcovia 2/ až 4/ sú tiež jej deťmi, pričom ich otec nie je totožný s otcom zosnulej L.. Žalobcovia a zosnulá bývali v spoločnej domácnosti, súrodenecké vzťahy boli klasické, mali sa radi, žalobcovia 2/ až 4/ na zosnulú sestru dodnes spomínajú, avšak v rámci možností, pretože to nie je ľahké. Otec žalobcov 2/ až 4/ bol vo väzbe. Po smrti L. sa ich život úplne zmenil. Žalobkyňa 1/ prežívala smrť dcéry veľmi ťažko, aj v čase pojednávania dňa 25.10.2022 sa jej o smrti dcéry ťažko rozprávalo. Uviedla, že jej dcéru L. sexuálne zneužíval nebohý C. T. - vodič Škody Felícia, ktorý býval aj spolu s jeho manželkou v ich susedstve. Tvrdila, že uvedené riešila sociálna kuratela, aj polícia. Po nehode bolo pošpinené dobré meno jej dcéry, manželka pána T. ich očierňovala, museli sa preto z obce Prietržka odsťahovať. Žalobkyňa 4/ sa skoro 2 roky pomočovala, mala zlé sny, žalobca 2/ trpel depresiami, navštevoval psychológa, mal problém spomenúť smrť sestry, žalobca 3/ tiež vnímal náhle zmiznutie nebohej sestry. Žalobcovia 2/ až 4/ nechceli ísť na pohreb nebohej sestry, báli sa, pričom ich strach trval niekoľko rokov. Žalobkyňa 1/ tiež musela vyhľadať pomoc psychiatra. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalobkyňa 1/ podľa jej udania po pol roku od smrti jej dcéry dala v práci výpoveď, pretože prípad jej nebohej dcéry bol medializovaný a jej zamestnávateľovi sa to nepáčilo. 15. Z písomnej výpovede žalobcu 2/ súd prvej inštancie zistil, že s nebohou sestrou býval v spoločnej domácnosti, dobre spolu vychádzali, chodili spolu von s kamarátmi. Úmrtie sestry prežíval ťažko, chýbala mu, doma ostalo ticho, smutno a prázdno, mal problém so spánkom, v súčasnosti má občas pocit strachu a úzkosti. Po smrti sestry chodil na sedenia k bližšie neoznačenej pani. 16. Z písomnej výpovede žalobcu 3/ vyvodil, že s nebohou rovnako býval v spoločnej domácnosti. Nebohú sestru mal rád, považoval ju za dobrú sestru, dobre spolu vychádzali. V rodine pred tragédiou nemali problémy. Smrť sestry prežíval ťažko. 17. Z písomnej výpovede žalobkyne 4/ zistil, že so zosnulou sestrou mali spoločnú izbu, často sa spolu hrali a nebohá Kristína ju brala na prechádzky. Rodinné vzťahy pred nehodou boli dobré. Po smrti sestry žalobkyňa 4./ plakala, veľmi jej chýbala a dodnes chýba. Spolu s bratom vyhľadali odbornú pomoc, bližšie neuviedla. 18. Listom Okresného riaditeľstva PZ v Skalici, odbor kriminálnej polície, Č.: O.-XXX/OVK-E.-XXXX z 22.08.2012 bolo žalobkyni 1/ oznámené, že dňa 21.08.2012 bolo začaté trestné stíhanie pre prečin usmrtenia. 19. Zo záznamu Okresného riaditeľstva PZ v Skalici, odbor kriminálnej polície, Č.: O.-XXX/OVK-E.XXXX z 24.09.2012 súd prvej inštancie zistil, že dopravná nehoda bola v štádiu vyšetrovania. Súčasťou uvedeného záznamu bol aj záznam dopravnej nehody z 21.08.2012 a tiež list o prehliadke mŕtveho a štatistické hlásenie o úmrtí L. R.. Zo záznamu dopravnej nehody zistil, že osobné motorové vozidlo Škoda Felícia, ktorého vodičom bol C. T., bolo povinne zmluvne poistené pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (č. XXXXXXXXXX) u KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. od 05.10.2011. 20. Mal za preukázané, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Skalici, odbor kriminálnej polície, Č.: O.-XXX/OVK-E.-XXXX z 14.03.2013 bolo trestné stíhanie pre prečin usmrtenia zastavené, pretože trestné stíhanie nie je prípustné proti tomu, kto zomrel. Z odôvodnenia tohto uznesenia súd prvej inštancie zistil, že vodič C. T. zomrel, pričom s najväčšou pravdepodobnosťou svojím konaním porušil § 9 ods. 1, § 137 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Na základe toxikologickej analýzy znalci zistili, že C. T. bol v čase dopravnej nehody ovplyvnený alkoholom, bol v stave ťažkej opitosti. Naopak, nebohá L. R. nebola v čase nehody ovplyvnená etylalkoholom, ani inými cudzorodými toxikologicky významnými látkami, drogami, ani liečivami. 21. Žalobcovia si prostredníctvom právneho zástupcu listom zo dňa 16.01.2014 uplatnili u žalovaného náhradu nemajetkovej ujmy spolu v sume 50 000,- eur. Žalovanému bol list doručený dňa 17.01.2014. Žalovaný listom zo dňa 20.02.2014 oznámil žalobcom výsledok riešenia škodovej udalosti č. XXXXXXXXXX z poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX, podľa ktorého na nemajetkovú ujmu z povinného zmluvného poistenia nie je právny nárok.

22. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 11 OZ, § 13 ods. 1 až 3 OZ, § 15 OZ, čl. 16 veta prvá Ústavy SR, čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR, § 4 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla účinného v čase dopravnej nehody (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“) a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. 23. Vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, že dňa 21.08.2012 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej zomrela nebohá L. R., dcéra žalobkyne 1/ a sestra žalobcov 2/ až 4/. Zosnulá bola spolucestujúcou vodiča C. T. v motorovom vozidle Škoda Felícia, ktorý v čase dopravnej nehody viedol motorové vozidlo v stave ťažkej opitosti a z nezistených príčin prešiel do protismeru, kde narazil do protiidúceho nákladného vozidla. Pri tejto dopravnej nehode zomrel okrem dcéry/sestry žalobcov aj samotný vodič, ktorý bol zrejme zodpovedný za dopravnú nehodu, preto bolo trestné stíhanie vedené pre prečin usmrtenia zastavené. Osobné motorové vozidlo zn. Škoda Felícia bolo v čase nehody povinne zmluvne poistené pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel práve u žalovaného. Zosnulá mala v čase nehody 15 rokov a žila v spoločnej domácnosti so svojou matkou - žalobkyňou 1/ a súrodencami - žalobcom 2/, ktorý mal v čase smrti svojej sestry 10 rokov, žalobcom 3/, ktorý mal 7 rokov a žalobkyňou 4/, ktorá mala 4 roky. V priebehu súdneho konania súd prvej inštancie vypočul žalobkyňu 1/ ako matku zosnulej L.U., žalobcovia 2/ až 4/ predložili písomné výpovede. Z výpovedí žalobcov mal súd prvej inštancie za preukázané, že sa ich život v dôsledku smrti nebohej L. zmenil, smrť dcéry a sestry spôsobila závažný zásah do ich života, súkromia a rodinného života, nebohá im veľmi chýba, aj v súčasnosti pociťujú bolesť v dôsledku jej straty. Žalobcovia na základe uvedeného žiadali od žalovaného v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. v spojení s ustanovením § 11 a nasl. OZ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zároveň sa žalobkyňa 1/ domáhala aj nároku titulom postmortálnej ochrany osobnosti jej nebohej dcéry. Žalovaný s uplatneným nárokom žalobcov nesúhlasil, vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keď mal za to, že v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. nie je možné uplatniť náhradu nemajetkovej ujmy, keďže nespadá pod pojem „škoda“ podľa tohto zákona, ďalej nesúhlasil s nárokom žalobcov ani z dôvodu, že okrem L. R. zomrel aj vinník dopravnej nehody, preto tvrdil, že ich nárok zanikol. V neposlednom rade nesúhlasil ani so žiadosťou žalobkyne 1/ nahradiť jej sumu 2 x 10 000,- eur, a to titulom náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahu do jej života, ako i života jej nebohej dcéry L.. Viazaný právny názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení sp. zn. 4Co/61/2018-263 zo dňa 30.09.2019 ohľadom existencie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, na margo danej problematiky poukázal na to, že podľa právnej vety uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/177/2018 z 29.11.2018 je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax považovať aj rozhodnutie z 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 8/2018 pod č. R 61/2018 v znení právnej vety: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“. Uzavrel, že z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody tak odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obetiach dopravnej nehody, za ktorú možno podľa § 13 OZ priznať peňažnú náhradu za nemajetkovú ujmu, ktorú v širšom poňatí treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. Pokiaľ ide o žalovaným namietaný nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 381/2001 Z. z. v dôsledku smrti vinníka dopravnej nehody, súd prvej inštancie uviedol, že sa odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia č. k. 4Co/143/2020-422 zo dňa 31.05.2022 stotožnil s právnym posúdením súdu prvej inštancie a uviedol, že žalobou uplatnený nárok nie je nárokom na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, ktorý nárok je daný výlučne vo vzťahu k osobe, ktorá neoprávnený zásah realizovala, ale ide o nárok titulom náhrady škody spôsobenej dopravnou nehodou, a preto v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. je poisťovňa, u ktorej bolo povinne zmluvne poistené vozidlo, ktorého vodič spôsobil dopravnú nehodu, povinná za vinníka dopravnej nehody uhradiť poškodeným škodu, ktorou sa rozumie aj nemajetková ujma. Smrť vinníka dopravnej nehody a zánik jeho právnej subjektivity je bez právnej relevancie k povinnosti poisťovne plniť náhradu škody poškodeným za škodcu v prípade existencie poistenia zodpovednosti vozidla, ktorým bola dopravná nehoda spôsobená v čase tejto dopravnej nehody. Súd prvej inštancie dodal, že smrťou vodiča motorového vozidla, ktoré bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného, nedošlo súčasne aj k zániku poistenia zodpovednosti, pretože uvedená okolnosť nespôsobuje zánik poistenia v zmysle ustanovenia § 9 zákona č. 381/2001 Z. z., ani ustanovenia § 800 a § 802 OZ, práve naopak, podľa ustanovenia § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. má poškodený priamy nárok na náhradu škody proti

poisťovateľovi, pričom uvedené zákonné ustanovenie nevylučuje zároveň zodpovednosť samotného škodcu - v tomto prípade nebohého vinníka dopravnej nehody. To znamená, že v prípade, ak by vinník dopravnej nehody túto prežil, poškodení by sa boli mohli domáhať uplatnenia svojich nárokov aj voči škodcovi. Hoci žalovaný popieral nárok žalobcov aj z dôvodu smrti vinníka dopravnej nehody, keď mal za to, že povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 OZ je osobne spätá s osobou, ktorá sa dopustila neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, a preto zaniká smrťou takejto osoby, súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobcov, podľa ktorej je ich nárok odvodený tak od ustanovenia § 11 a nasl. OZ, ako i zákona č. 381/2001 Z. z., pretože v čase dopravnej nehody existovala poistná zmluva č. XXXXXXXXXX na povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel uzavretá medzi žalovaným ako poisťovateľom a vinníkom dopravnej nehody, a preto sa poškodení môžu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. obrátiť so žiadosťou o náhradu škody priamo na poisťovateľa. V danom prípade mal za dôležitú existenciu poistnej zmluvy na povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a z nej vyplývajúcu povinnosť žalovaného nahradiť škodu (teda aj nemajetkovú ujmu), za ktorú poistený zodpovedá a ku ktorej došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti. 24. Súd prvej inštancie uviedol, že každá fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zásah do práva na ochranu osobnosti označil za konanie smerujúce k určitej zmene oproti súčasnému stavu. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je podľa súdu prvej inštancie každé konanie či opomenutie, ktoré zasahuje do práv fyzickej osoby chránených zákonom a je v rozpore s povinnosťou zásahu stanoveným právnym poriadkom. Rešpektovanie súkromného života zahrňuje aj právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami a jeho súčasťou je tiež rodinný život zahrňujúci aj vzťahy medzi blízkymi príbuznými či blízkymi osobami. Protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov zo strany iného predstavuje podľa neho neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby. Podľa Občianskeho zákonníka prislúcha ochrana osobnosti každej fyzickej osobe bez ohľadu na pôvod, rasu, národnosť, či sociálne postavenie. Predmetom ochrany je osobnosť človeka vo svojej celistvosti ako nehmotný statok, ktorý patrí konkrétnej fyzickej osobe. Obsahom tohto práva je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú príkladom uvedené v § 11 OZ. Túto ochranu zákon zabezpečuje v plnom rozsahu aj vtedy, ak sú napadnuté len jednotlivé zložky osobnosti fyzickej osoby (napr. fyzická integrita, občianska česť, meno, podoba človeka, prejavy osobnej povahy a pod.). V občianskom práve platí zásada, že ohrozenie, resp. porušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka je ohrozením, porušením jeho osobnosti ako celku. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. 25. Vzhľadom na vyššie uvedené sa súd prvej inštancie zaoberal s uplatnenou výškou náhrady nemajetkovej ujmy. Mal za preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu zo strany poisteného (vodiča motorového vozidla - vinníka dopravnej nehody), teda k zásahu, ktorý bol objektívne spôsobilý privodiť porušenie osobnostných práv žalobcov ako pozostalých príbuzných na súkromný a rodinný život s nebohou L.. Žalobkyňa 1/ ako matka nebohej dcéry si uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000,- eur. Z jej výpovede vyvodil, že dopad tragédie bol pre ňu silný a bolestivý. Zosnulá L. R.Á. bola jej prvorodená dcéra, ktorú mala rada, považovala ju za dobré, bezproblémové dieťa, ktoré dosahovalo v škole dobré výsledky. Okrem L., ktorá mala v čase nehody takmer 15 rokov, má žalobkyňa aj ďalšie deti žalobcov 2/ až 4/, ktorých otec nie je totožný s otcom nebohej L.. Žalobkyňa 1/ a jej deti bývali v spoločnej domácnosti, súrodenecké vzťahy boli klasické, deti sa mali radi. Po smrti L. sa ich život úplne zmenil. Žalobkyňa 1/ prežívala smrť dcéry veľmi ťažko, keď vyhodnotil, že aj po 10 rokoch od tragédie sa jej o smrti dcéry ťažko rozprávalo. Uviedla, že jej dcéru L. sexuálne zneužíval nebohý C. T. - vinník dopravnej nehody, ktorý býval aj spolu s manželkou v ich susedstve. Tvrdila, že po nehode bolo pošpinené dobré meno jej dcéry, manželka pána T. ich očierňovala, museli sa preto z obce D. odsťahovať, pričom z dôvodu, že prípad jej dcéry bol aj medializovaný, podala v práci výpoveď. Žalobkyňa 1/ musela po smrti dcéry vyhľadať pomoc psychiatra. Žalobcovia 2/ až 4/ ako súrodenci nebohej L. sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v rovnakej sume ako ich matka. Z výpovede žalobkyne 1/ a z písomnej výpovede žalobcov 2/ až 4/ vyvodil, že žalobca 2/ mal v čase úmrtia sestry 10 rokov, mal s ňou dobrý vzťah, mali

sa radi, chodievali von s kamarátmi. Po smrti L. ostalo doma ticho, smutno a prázdno, mal problém so spánkom, ťažko sa so stratou sestry vyrovnával, chýba jej, pričom v súčasnosti má občas pocit strachu a úzkosti. Po smrti sestry chodil na sedenia k bližšie neoznačenej pani. Žalobca 3/ mal v čase nehody 7 rokov, rovnako mal rád svoju sestru, dobre spolu vychádzali, jej smrť prežíval ťažko. Nakoniec maloletá žalobkyňa 4/ mala v čase smrti jej sestry 4 roky, zdieľala so sestrou L. spoločnú izbu, často sa spolu hrali a chodili na prechádzky. Nebohá L. jej veľmi chýba, po jej strate veľa plakala, bola jej poskytnutá odborná pomoc, ktorú bližšie nešpecifikovala. 26. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania a skutkových tvrdení strán sporu dospel k záveru, že vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci, intenzitu, rozsah a trvanie nepriaznivých následkov ide o ujmu, ktorú žalobcovia pociťujú ako značnú. Náhle ukončenie medziľudských, rodinných väzieb medzi žalobcami a nebohou L.Í. považoval za zásah do práva na súkromie, a preto na strane žalobcov vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Pri určení peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadol u každého zo žalobcov predovšetkým na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku smrti. U žalobcov bola neoprávneným zásahom narušená celistvosť rodiny, ktorú v tom čase predstavovala žalobkyňa 1/ ako matka a jej maloleté deti, bolo zasiahnuté do ich rodinného a súkromného života, pričom následky sú trvalé a nezvrátiteľné. Vzťahy medzi nimi a nebohou boli silné, žili v spoločnej domácnosti, boli v dennodennom kontakte, spoločne prežívali udalosti bežného života. V dôsledku tragickej smrti došlo k závažnej ujme na práve žalobcov na rodinný život spočívajúcej v strate maloletej dcéry a sestry, čím sú do budúcnosti ochudobnení v citovej oblasti. Žalobcovia dodnes smútia za nebohou L.. Posúdenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je závislé od úvahy súdu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určovaná základnými zákonnými kritériami, a to závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Len subjektívne pocity nie sú rozhodujúce, keď podstatné je i objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase, v tej istej situácii vnímala aj každá iná fyzická osoba. Kvantifikácia „odškodnenia“ nemajetkovej ujmy neznamená bezhraničnú neobmedzenosť. Mal za potrebné vychádzať z individuálnych okolností prípadu a stretu práv postihnutej osoby a osoby, ktorá spôsobila neoprávnený zásah. Pre priznanie peňažného zadosťučinenia považoval za nevyhnutné preukázať, že iná forma morálneho zadosťučinenia sa nejaví ako postačujúca, že v dôsledku neoprávneného zásahu došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere. Zákon nestanovuje ani rámcové čiastky odškodnenia nemajetkovej ujmy, a preto súd pri rozhodovaní musí prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Primeranosť zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu znamená, že nemôže ísť o zneužívanie tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Výška uplatneného zadosťučinenia, nemajetkovej ujmy teda musí byť primeraná, aby sa dosiahol účel kompenzácie a zároveň nesmie byť pre škodcu likvidačná. 27. Súd prvej inštancie pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v rámci použitia princípu proporcionality porovnal výšku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej aj v iných obdobných veciach, s tým, že priznaná výška nemajetkovej ujmy nemusí byť rovnaká, nemala by však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu. Poukázal na to, že napríklad Okresný súd Čadca rozsudkom sp.zn. 5C/47/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/255/2018 priznal rodičom náhradu nemajetkovej ujmy po 18 000,- eur a súrodencom po 6 000,- eur, Okresný súd Nové Zámky rozsudkom sp. zn. 9C/121/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/8/2017 priznal rodičom, ktorí s nebohým nežili v spoločnej domácnosti, po 10.000,- eur a bratovi 5 000,- eur, Okresný súd Liptovský Mikuláš rozhodnutím sp. zn. 7C/256/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/264/2013 priznal rodičom po 10 000, - eur, Okresný súd Humenné v rozhodnutí sp. zn. 12C/60/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/212/2015 priznal rodičom sumu po 20 000,- eur, Okresný súd Nitra v rozhodnutí sp. zn. 4C/119/2014 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Co/286/2017 priznal rodičom po 15 000,- eur a sestre 10 000,- eur, Okresný súd Vranov nad Topľou v rozhodnutí sp. zn. 5C/38/2012 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/183/2014 priznal rodičom 15 000,- eur a bratovi 5.000,- eur, Okresný súd Prešov rozsudkom sp. zn. 20C/66/2021 zo dňa 18.02.2022 priznal rodičom náhradu nemajetkovej ujmy v sume po 15 000,- eur, kým súrodencom sumu po 5 000,- eur. 28. V konaní mal za preukázané, že medzi žalobcami a nebohou L. existovali silné rodinné vzťahy, žili v spoločnej domácnosti. Z výpovedí žalobcov vyvodil, že išlo o rodinu, ktorej hlavou bola žalobkyňa 1/ ako matka, ktorá zabezpečovala starostlivosť o jej maloleté deti - nebohú Kristínu a žalobcov 2/ až 4/, pričom súrodenci mali dobrý vzťah, spolu dobre vychádzali, trávili spoločné chvíle. Otec nebohej L. s nimi nežil a otec žalobcov v 2/ až 4/ rade bol v čase tragickej udalosti vo väzbe. Uvedené tvrdenia žalobcov nemal

medzi stranami za sporné, resp. žalovaný nepreukázal opak. V dôsledku tragickej udalosti sa spôsob spoločného života žalobcov zmenil, pričom nebyť tragickej udalosti, mohli pokračovať v doterajšom spôsobe ich života. Zaujal názor, že v dôsledku toho, že maloletá dcéra žalobkyne 1/ a sestra žalobcov 2/ až 4/ bola pri dopravnej nehode usmrtená, došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov, nepredvídateľne a neočakávane došlo k pretrhnutiu ich rodinných a citových väzieb. Mal za to, že úmrtie maloletej, prvorodenej dcéry bolo nepochybne pre žalobkyňu 1/ ako matku traumatizujúce a smútok zo straty milovanej osoby je pre ňu trvalý. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňou 1/ požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške je primeraná a spôsobilá aspoň čiastočne zmierniť závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu jej práva došlo. Žalobkyňa 1/ je zasiahnutá stratou blízkej osoby, prvorodeného dieťaťa, ktoré v jej živote bolo jedným z najbližších ľudí, ktoré vychovávala, starala sa a zároveň nebohá L. bola podľa udania matky bezproblémové dieťa, s dobrými úspechmi v škole. Pre žalobkyňu 1/ neočakávaná smrť jej blízkej osoby preukázateľne predstavovala a predstavuje mimoriadnu udalosť s ťažko napraviteľným následkom, v prípade ktorej je podľa názoru súdu prvej inštancie morálna satisfakcia nepostačujúca. Priznanú výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú aj vo vzťahu k výške priznanej, prisúdenej nemajetkovej ujmy v obdobných veciach v iných prípadoch, aj keď poukázal na to, že v prípade rodiča, ktorý za tragických okolností utrpí stratu dieťaťa, sa priznáva aj vyššia suma náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdil, že priznaná výška nemajetkovej ujmy priznaná žalobkyni 1/ v prejednávanej veci nepôsobí likvidačne ani pre žalovaného a predstavuje štandardnú kompenzáciu zmiernenia ujmy žalobkyne 1/, a preto jej priznanie nie je podľa neho prostriedkom bezdôvodného obohatenia sa žalobkyne 1/. Vzniknutá trauma je zo života žalobkyne 1/ len ťažko odstrániteľná. 29. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že v dôsledku dopravnej nehody spôsobenej vodičom C. T., pri ktorej zomrela sestra žalobcov 2/ až 4/, došlo k zásahu do osobnostných práv aj žalobcov 2/ až 4/ ako súrodencov, pretože stratili sestru, s ktorou v čase dopravnej nehody žili v spoločnej domácnosti, mali dobré vzťahy, trávili spolu voľné chvíle, starali sa jeden o druhého, pričom v dôsledku úmrtia maloletej L. došlo k nezvratnému ukončeniu tohto spolužitia. Úmrtím nebohej L. mal za splnenú požiadavku ustanovenia § 13 ods. 2 OZ, teda právo aj žalobcov 2/ až 4/ na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže následky zásahu nemal za možné odstrániť len morálnou satisfakciou, pretože žiadna by nepostačovala na primerané vyváženie a zmiernenie ujmy žalobcov 2/ až 4/ ako súrodencov nebohej. Aj ujma vzniknutá žalobcom 2/ až 4/ je neodstrániteľná, náhla a tragická smrť sestry predstavuje zásah do chránených osobnostných práv súrodencov, keď má jednoznačne negatívny vplyv na pozostalých súrodencov, ovplyvní ich osobnosť, psychiku a ich ďalší život. Súd prvej inštancie mal za to, že v prípade žalobcov 2/ až 4/ predstavuje primeranú náhradu nemajetkovej ujmy suma vo výške 6 000,- eur, pričom každému zo súrodencov priznal rovnakú sumu. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade žalobcov 2/ až 4/ vychádzal z prezumovanej skutočnosti, že v prípade náhlej tragickej smrti súrodenca dochádza vždy, pokiaľ medzi súrodencami boli harmonické a dobré vzájomné vzťahy, k zásahu do právom chránených osobnostných práv pozostalých súrodencov. V konaní nemal za sporné, že súrodenci, nebohá L. a žalobcovia 2/ až 4/, mali dobré vzťahy, bývali spolu, trávili spolu voľný čas, mali sa radi. Hoci žalobcovia 2/ až 4/ v minimálnej miere popisovali vzájomný vzťah so sestrou L. a ich život po tragickej udalosti, mal za to, že k zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život došlo, keďže v čase dospievania prišli za tragických udalostí o najstaršiu sestru. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy rovnako prihliadol na výšku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej aj v iných obdobných veciach a dospel k záveru, že suma vo výške 6 000,eur priznaná každému zo žalobcov 2/ až 4/ je v súlade so zásadou proporcionality, ako aj s rozhodovacou praxou slovenských súdov. 30. V súlade s rozhodovacou praxou súdov SR mal aj úmrtie rodinného príslušníka spôsobené zavinením inej osoby pri dopravnej nehode za neoprávnený zásah do práva pozostalých na súkromie a rodinný život. Medzi žalobcami a zosnulou existovali sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci súkromného rodinného života, preto v dôsledku zavineného konania nebohého vodiča motorového vozidla Škoda Felícia, ktoré ako následok vyvolalo úmrtie zosnulej, došlo zároveň k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie žalobcov, čo je v rozpore s článkom 19 ods. 2 Ústavy SR. Takýmto protiprávnym zásahom bola spôsobená ujma, ktorá bráni napĺňať citové potreby pozostalých, ktorým tak vznikla nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, t. j. sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj emocionálna sféra. Pri úmrtí jedného z členov rodiny môže pozostalá osoba utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva s blízkou osobou. Medzi stranami sporu nemal za sporné okolnosti, za ktorých došlo k úmrtiu maloletej L., nebola sporná zodpovednosť vodiča C. T. za dopravnú nehodu a ani to, že v čase dopravnej nehody bolo motorové vozidlo, ktorým bola škoda spôsobená, poistené u žalovaného. Žalovaným nebol spochybnený

ani blízky príbuzenský vzťah žalobcov k zosnulej. V priebehu konania žalovaný nesporoval ani žalobcami uvádzané skutkové tvrdenia týkajúce sa dôvodu pomočovania sa žalobkyne 4/ po smrti sestry L., depresie žalobcu 2/, či dôvod odsťahovania sa z obce D., v ktorej žalobcovia v čase dopravnej nehody žili. Odvolací súd upriamil pozornosť súdu prvej inštancie na to, že uvedené tvrdenia žalobcov však nie sú preukázané, resp. síce vyplývajú z ich výpovedí, avšak nie je preukázaná príčinná súvislosť s úmrtím nebohej L.. Súd prvej inštancie na vyššie uvedené skutkové tvrdenia žalobcov pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy preto neprihliadol, keďže nemal za preukázanú príčinnú súvislosť medzi týmito tvrdeniami a úmrtím maloletej L.Í. pri dopravnej nehode, a to ani výpoveďami žalobcov. Uvedené však podľa názoru súdu prvej inštancie nič nemení na právnom nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako pozostalým príbuzným v dôsledku úmrtia ich dcéry/sestry, pričom ich nárok súd prvej inštancie považoval za dostatočne odôvodnený na základe vykonaného dokazovania. 31. Pripomenul, že žalobkyňa 1/ sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10 000,- eur aj titulom postmortálnej ochrany osobnosti s poukazom na § 15 OZ, teda v dôsledku zásahu do práva na život zosnulej L.. Mala za to, že sa jej nárok neodvodzuje z práva zosnulej osoby, ale vyplýva priamo z ustanovenia § 15 OZ, poukázala pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/54/1999. Žalovaný s predmetným nárokom nesúhlasil, aj keď ho nespochybnil, mal za to, že v tomto prípade je vylúčená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže sa neposkytuje ochrana nebohej dcére, ani žiadna satisfakcia, ale ide o nárok vyplývajúci pre rodinu, ktorý považoval za nedôvodný. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/93/2008 tvrdil, že obsah práva žalobcov ako osôb uvedených v § 15 OZ nie je zhodný s obsahom práva zomrelého, ktorému bolo zasiahnuté do osobnostného práva, práva na život, pretože do obsahu týchto práv osôb nepatrí právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 32. Za úlohu inštitútu postmortálnej ochrany osobnosti považoval to, aby fyzická osoba mala zabezpečenú účinnú ochranu osobnosti nielen po celú dobu svojho života, ale aj po jej smrti. Táto zákonná úprava zabezpečuje možnosť ochrany pred neoprávnenými zásahmi znevažujúcimi pamiatku (pietu) zomrelej fyzickej osoby aj v čase, kedy fyzická osoba ako subjekt osobnosti už nie je nažive. K prijatiu tejto právnej úpravy viedla jednak požiadavka verejného záujmu a jednak požiadavka zachovania pamiatky, celkovej piety k zomrelému a spomienky na neho, čo súvisí s tým, že ide o hodnoty, ktoré nestrácajú svoj význam pre najbližšie osoby zomrelého. Zákon preto stanovil, že smrťou fyzickej osoby vzniká taxatívne vymedzenému okruhu osôb, ktoré neboli sami neoprávneným zásahom postihnuté, právo na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelého. Ide tu o zvláštne právne nástupníctvo (sukcesiu), na základe ktorého patrí ex lege určitým osobám pôvodné (originárne) subjektívne právo k uplatneniu ochrany osobnosti iného - zomrelej fyzickej osoby. Pre vznik tohto subjektívneho práva osobám uvedeným v § 15 OZ nie je podstatné, či sa neoprávnený zásah do osobnosti zomrelej fyzickej osoby stal ešte za jej života alebo až po jej smrti. Za hmotnoprávny predpoklad, za splnenia ktorého osoby uvedené v § 15 OZ môžu s úspechom toto právo uplatniť, označil smrť fyzickej osoby. Predmetom tohto subjektívneho práva sú napriek smrti fyzickej osoby naďalej pretrvávajúce hodnoty, a to pamiatka zomrelého, celková pieta k nemu a spomienka na neho, teda posmrtné záujmy fyzickej osoby (pozri Karel Knap, Jirí Švestka a kolektív, „Ochrana osobnosti podle občanského práva“ Linde, Praha, a. s., str. 81 a nasl.). Podstatou a zmyslom postmortálnej ochrany osobnosti je teda umožniť po smrti fyzickej osoby uplatniť jej najbližším príbuzným právo na ochranu jej osobnosti, a tak čeliť neoprávneným zásahom, ktoré znevažujú (zneucťujú) pamiatku, pietu a spomienku zomrelej fyzickej osoby. Takýmito zásahmi sú neoprávnené zásahy do cti, dôstojnosti zomrelej fyzickej osoby, do jej povesti a mena, do telesných pozostatkov zomrelého, ak ich možno identifikovať a pod. Zdôraznil, že zvláštne subjektívne právo osôb vymedzených v § 15 OZ na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelého nie je, čo do obsahu a rozsahu, zhodné s vlastným osobnostným právom zomrelej fyzickej osoby (viď bod 14. rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/92/2015 z 22.02.2017). 33. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/92/2015 z 22.02.2017, dospel k záveru, že žalobe žalobkyni 1/ čo do jej nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 000,- eur titulom postmortálnej ochrany osobnosti nie je možné vyhovieť. Žalobkyňa 1/ si v predmetnom spore uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do osobnostných práv jej nebohej dcéry spočívajúci v jej usmrtení pri dopravnej nehode, zároveň aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne 1/ v dôsledku úmrtia jej dcéry. Posúdil, že v prípade prvého nároku nejde o zásah do osobnostného práva zomrelého, ktorého ochrana podľa vyššie uvedeného výkladu by bola v súlade so zmyslom a účelom postmortálnej ochrany osobnosti, a teda, ktorého ochrana by patrila do režimu posmrtnej ochrany osobnosti podľa § 15 OZ. Okrem toho usmrtenie dcéry žalobkyne 1/ predstavuje neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne 1/ podľa § 11 a nasl. OZ (práva na súkromný a rodinný život). Ide teda

o zásah, ktorým bola sama žalobkyňa 1/ postihnutá a za ktorý v tomto konaní uplatnila nárok vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Takýto nárok súdna prax aj pod vplyvom Európskeho súdu pre ľudské práva správne pripúšťa. Samozrejme ale požaduje, aby vždy došlo k naplneniu predpokladov vyplývajúcich z ustanovenia § 13 ods. 2 a ods. 3 OZ. Žalobkyňa 1/ preto nemôže s úspechom uplatniť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv jej nebohej dcéry spočívajúci v jej usmrtení podľa § 15 OZ. Podľa bodu 16. uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu SR „aj tu platí zásada, podľa ktorej žalobcovia (pozn. pozostalí rodičia) nemôžu byť v lepšom právnom postavení, než aké by mala zásahom dotknutá fyzická osoba, ktorej právo na ochranu osobnosti uplatňujú. Žalobcom môžu patriť len tie práva na jej ochranu, ktoré by mala sama zomrelá osoba ako subjekt priamo neoprávneným zásahom dotknutý. V danom prípade ale povaha veci nepripúšťa, aby neoprávneným zásahom dotknutá nebohá dcéra žalobcov mohla sama uplatniť právo na ochranu svojej osobnosti vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za svoje vlastné usmrtenie podľa § 11 a nasl. OZ. Potom ani žalobcovia ako osoby síce uvedené v § 15 OZ nemôžu s úspechom uplatniť právo na ochranu jej osobnosti v takejto forme. Nemôže im totiž patriť viac práv, než by patrilo samotnej nebohej dcére žalobcov ako subjektu, do ktorého osobnostných práv neoprávnený zásah smeroval. Dovolací súd dospel aj z tohto dôvodu k záveru, že žalobcovia nemôžu predmetný nárok s úspechom uplatniť podľa § 15 OZ.“ 34. Hoci súd prvej inštancie v zrušenom rozsudku sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa 02.06.2020 poukázal v súvislosti s uplatneným nárokom na postmortálnu ochranu osobnosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/84/2011 zo dňa 13.10.2011, podľa ktorého „nie je vylúčené, že tým istým konaním, ktoré po smrti fyzickej osoby neoprávnene zasiahlo do osobnosti zomrelého (napr. jeho cti a dobrého mena), došlo zároveň k zásahu aj do osobnosti pozostalej osoby (napr. do jej práva na súkromie). Podľa okolností, za ktorých k takému konaniu došlo, prichádza do úvahy tak možnosť tzv. postmortálnej ochrany osobnosti zomrelého v zmysle ustanovenia § 15 OZ, ako aj možnosť ochrany osobnosti pozostalej osoby v zmysle § 11 až 13 OZ.“ Práve vyššie uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/92/2015 z 22.02.2017 upresnil, že v uvedenej veci ale nevyslovil názor, že žalobcovia (pozn. rodičia) môžu súčasne uplatniť tzv. postmortálnu ochranu osobnosti zomrelého podľa § 15 OZ a zároveň aj ochranu svojej osobnosti podľa § 11 až § 13 OZ, t. j. uplatniť obidva nároky kumulatívne, ale práve naopak, uviedol, že žalobcovia majú právo zvoliť si jednu z týchto možností, a že v danom prípade si zvolili druhú z nich. 35. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobu v časti nároku žalobkyne 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 000,- eur titulom postmortálnej ochrany osobnosti zamietol. Zamietol tiež žalobu žalobcov 2/ až 4/ nad priznanú sumu 6 000,- eur. 36. O nároku na náhradu trov konania (aj prechádzajúcich odvolacích konaní) rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1, 2 CSP. V prípade žalobou uplatneného nároku žalobkyne 1/ na zaplatenie sumy vo výške 10 000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku smrti dcéry a sumy 10 000,- eur s poukazom na ustanovenie § 15 OZ ako postmortálnu ochranu osobnosti nebohej dcéry, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa 1/ bola čo do sumy 10 000,- eur priznanej jej titulom uplatnenej nemajetkovej ujmy s poukazom na zákon č. 381/2001 Z. z. úspešná, kým čo do sumy 10 000,- eur uplatnenej titulom postmortálnej ochrany osobnosti neúspešná, keďže súd žalobu v tejto časti zamietol. S poukazom na § 255 ods. 2 CSP, kedy úspech žalobkyne 1/ bol v rozsahu 50%, zároveň úspech žalovaného bol v rovnakom rozsahu, potom rozhodol tak, že vo vzťahu k žalobe žalobkyne 1/ nemá žiadna zo strán nárok na náhradu trov konania. Tiež vyhodnotil, že žalobcovia 2/ až 4/ boli v predmetnom konaní v plnom rozsahu úspešní. Aj keď ich žaloba bola sčasti zamietnutá, jej predmetom boli nároky, ktorých výška plnenia závisela len od úvahy súdu prvej inštancie, preto aplikoval zásadu úspechu vo veci. Keďže žalobcovia 2/ až 4/ mali plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto ich procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu, považoval ich za plne procesne úspešných (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/191/2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/141/2018). 37. Všetci žalobcovia podali proti tomuto rozsudku explicitne v rozsahu jeho výrokov II. až IV., avšak podľa obsahu odvolania v rozsahu zamietajúceho výroku vo vzťahu k žalobkyni 1/ pokiaľ ide o zamietnutie jej postmortálnej žaloby a vo vzťahu k žalobcom 2/ až 4/ pokiaľ ide o nepriznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, majúc za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súdnom konaní mali za bez pochybností

ustálenú pasívnu vecná legitimáciu žalovaného, ako poisťovne, ktorá je poisťovateľom v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Rovnako mali v súdnom konaní za bez pochybností ustálený právny nárok žalobcov, resp. vyriešenú právnu otázku povinnosti žalovaného ako poisťovateľa uhradiť žalobcom podľa zákona o PZP aj nemajetkovú ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv pozostalých po obeti dopravnej nehody spôsobnej prevádzkou motorového vozidla. 38. K výške náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov 2/ až 4/ títo v odvolaní uviedli, že sa s odôvodnením priznania súm náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- EUR nestotožňujú, nesúhlasia s ním a sú toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj, že nevysporiadaním sa s judikatúrou predloženou žalobcami došlo k zásahu do ich práva na súdne konanie. Pripomenuli, že od začiatku súdneho konania tvrdili, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v požadovanej výške im patrí už len z toho dôvodu, že došlo k pretrhnutiu citových, rodinných, sociálnych, či morálnych vzťahov vytvorených v rámci ich súkromného života, ako pozostalých príbuzných. Neoprávnený zásah do ich práva na súkromie a rodinného života sám o sebe odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Napriek uvedenému však žalobcovia navyše v súdnom konaní vyčerpávajúco preukázali intenzitu zásahu do ich práva na súkromie a rodinného života a s tým súvisiaci vznik negatívnych následkov, a to najmä výpoveďami žalobcov. Žalobcovia vo svojich výpovediach, okrem iného, podrobne opísali, aký bol ich vzťah so zosnulou pred tragickou dopravnou nehodou, ako strata sestry negatívne ovplyvnila ich životy, rodinu a súkromie, pričom z dôkazov predložených v súdnom konaní mali za preukázanú aj intenzitu tohto zásahu. Vzhľadom na uvedené neprisvedčili správnosti záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého údajne nemala byť preukázaná príčinná súvislosť medzi tvrdeniami žalobcov (negatívnymi následkami) a smrťou nebohej sestry. Namietali, že uvedený záver súdu prvej inštancie nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže práve naopak všetky skutočnosti dokazované v súdnom konaní sa týkali výlučne ujmy žalobcov vzniknutej v súvislosti so smrťou nebohej Kristíny. Z čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 8 a § 151 ods. 1 CSP vyvodili, že civilný proces sa riadi princípom kantradiktórnosti a rovnosti strán sporu, pričom skutkové stvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela (pričom by musela navyše uviesť vlastné tvrdenia), sa považujú za nesporné. Žalovaný tvrdenia žalobcov počas celého súdneho konania nepoprel, nijako nerozporoval ani neuviedol vlastné skutkové tvrdenia vo vzťahu k tvrdeným a preukázaným následkom, ich intenzite, či príčinnej súvislosti s tragickou nehodou. Z vyjadrení a dôkazov predložených žalobcami v súdnom konaní jednoznačne vyvodili, že príčinou tvrdených a preukázaných následkov utrpenej nemajetkovej ujmy je práve smrť nebohej L.. Intenzitu zásahu do práv žalobcov na súkromie a rodinného života, ako aj príčinnú súvislosť medzi týmito a smrťou nebohej Kristíny nemali v súdnom konaní za sporné. Súdu prvej inštancie vytkli, že sa navyše v rozsudku obmedzil iba na konštatovanie, že príčinná súvislosť medzi tvrdeniami (negatívnymi následkami) žalobcov a smrťou nebohej L. nebola v konaní preukázaná, avšak uvedené nijakým spôsobom bližšie neodôvodnil, neuviedol z akých skutočností a dôkazov by mal takýto záver vyplývať, akými úvahami bol pri rozhodovaní vedený, príp. aké skutočnosti spochybňujú tvrdenú a preukázanú príčinnú súvislosť, ako ani neuviedol, aká iná skutočnosť mala byť údajnou príčinou spomenutých následkov. Rozsudok súdu prvej inštancie považovali preto v tejto napadnutej časti za arbitrárny a nepreskúmateľný, porušujúci právo žalobcov na spravodlivý proces, keď podľa § 220 ods. 2 CSP je povinnosťou súdu v odôvodnení rozsudku jasne vysvetliť, okrem iného, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, ako vec právne posúdil a odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má pritom dbať, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Uviedli, že počas celého súdneho konania poukazovali na rozhodnutia súdov SR v obdobných/obvyklých prípadoch, v ktorých súdy priznávajú súrodencom obetí tragických dopravných nehôd náhradu nemajetkovej ujmy bežne vo výške 10.000,- EUR. Ide napr. o rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 21.06.2018, sp. zn. 7Co/286/2017 alebo rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 22.07.2019, sp. zn. 23Co/251/2018. Rovnako žalovaní počas súdneho konania poukázali aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.07.2018, sp. zn. 3Cdo/19/2018, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil, že pri určovaní výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy treba vziať do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napr. zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (platný a účinný v čase tragickej dopravnej nehody; v súčasnosti nahradený zákonom č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov). Podľa predmetného zákona sa dokonca ani nevyžaduje preukazovanie intenzity zásahu do práv pozostalých, ale nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zakladá samotná smrť blízkej osoby. Z uvedených súdnych rozhodnutí, okrem iného, vyplýva, že výška náhrady nemajetkovej ujmy požadovaná žalobcami je bezpochyby

primeraná a dôvodná. Súdu prvej inštancie vytkli, že sa s vyššie uvedenou rozhodovacou praxou súdov v rozsudku vôbec nezaoberal, nevysporiadal a ani neuviedol, prečo sa od tejto rozhodovacej praxe odklonil a nepriznal žalobcom 2 až 4 plnú žalovanú sumu (10.000,- EUR každému samostatne). Aj z tohto dôvodu považovali napadnutý rozsudok za nesprávny, nezákonný a arbitrárny, porušujúci právo žalobcov na spravodlivý proces. 39. K postmortálnej ochrane osobnosti uplatnenej žalobkyňou 1 táto v odvolaní namietala, že právne posúdenie nároku žalobkyne 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy titulom postmortálnej ochrany osobnosti zomrelej dcéry súdom prvej inštancie je nesprávne, arbitrárne a nelogické, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Podľa názoru Okresného súdu s odkazom na rozsudok 6Cdo/92/2015 nemôže byť žalobkyňa 1/ v lepšom právnom postavení, než aké by mala zásahom dotknutá nebohá dcéra, a zároveň jej môžu patriť iba tie práva, ktoré by svedčali samotnej zosnulej (zosnulej teda údajne nesvedčí právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch). Rozsudok 6Cdo/92/2015 uvedené závery síce konštatuje, avšak úplne absentuje ich akékoľvek odôvodnenie, uvedenie úvah, právnych noriem, či judikatúry, na základe ktorých by bolo možné dospieť k uvedeným záverom. Odôvodnenie rozsudku 6Cdo/92/2015 mali za nepresvedčivé, neodôvodnené, nelogické a arbitrárne, a preto iba s mechanickým odkazom na rozsudok 6Cdo/92/2015 nie je podľa nich možné dospieť k spravodlivému rozhodnutiu. Uviedla, že osobám uvedeným v § 15 OZ priznáva zákon úplne nové a originárne práva, ktoré sú totožné s právami, ktoré by mala zomrelá osoba, ak by k jej smrti nedošlo, vrátane všetkých dostupných prostriedkov ochrany. Uvedené je hlavným zmyslom a účelom ust. § 15 OZ, teda aby ústavou garantované práva zosnulej mohli uplatňovať a chrániť osoby jej blízke. Ustanovenie § 15 OZ, ako ani žiadne iné ustanovenie naprieč celým právnym poriadkom SR zároveň právo na postmortálnu ochranu osobnosti nijakým spôsobom neobmedzuje, či nezužuje. Uvedené znamená, že osoby podľa § 15 OZ môžu voči škodcovi uplatňovať všetky prostriedky určené na ochranu osobnosti, ktoré priznáva OZ aj zomrelému poškodenému, teda môžu sa domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uvedený právny záver konštatoval aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 54/1999, ktorý preložila žalobkyňa 1 už skôr v súdnom konaní, a v zmysle ktorého: „Obsah tohto práva [práva podľa § 15 OZ] je zhodný s obsahom práva, ktorý patril zomrelému občanovi. Možno sa teda domáhať upustenia od neoprávnených zásahov, odstránenia následkov, ale aj zadosťučinenia v akejkoľvek, teda i finančnej (peňažnej) forme (porov. ust. § 15 v súvislosti s § 13 OZ). Ak je preto v zákone priamo určené, že po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti tam uvedeným osobám, nie je žiaden dôvod pre záver o zúžení výpočtu občianskoprávnych prostriedkov určených na ochranu osobnosti, a teda aj o vylúčení peňažného zadosťučinenia, ako jedného zo všeobecných obsahových prvkov práva na ochranu osobnosti iného. V tomto smere je podľa názoru Najvyššieho súdu vhodné akceptovať a vychádzať zo starého rozhodovacieho kritéria pre súdy (porov. ust. § 1 OSP), podľa ktorého treba predpisy vydané na ochranu určitých osôb vykladať tak, aby sa im zamýšľanej ochrany skutočne dostalo. Niet pochybností o tom, že občianskoprávna ochrana osobnosti podľa ust. § 15 OZ je v súčasných podmienkach účinná len vtedy, ak sa zadosťučinenie prizná v peniazoch; len v takomto prípade pôsobí preventívne nielen voči rušiteľovi, ale aj na všetkých ostatných, ktorí zamýšľajú urobiť neoprávnený zásah do osobnosti integrity zomrelej osoby.“ Na podporu nimi uvedeného právneho názoru poukázali taktiež na najaktuálnejšie závery právnej doktríny k riešenej otázke: „Obsah tohto práva z hľadiska zásahu médií do osobnostných práv je zhodný s obsahom práva, ktorý patril zomretému občanovi.“ „Ak je preto v zákone priamo určené, že po smrti fyzickej osoby patrí právo na ochranu jej osoby tam uvedeným osobám, nie je žiadny dôvod na záver o zúžení výpočtu občianskoprávnych prostriedkov určených na ochranu osobnosti, a teda aj o vylúčení peňažného zadosťučinenia ako jedného zo všeobecných obsahových prvkov práva na ochranu osobnosti iného. Opak totiž nemožno vyvodiť zo žiadneho z ustanovení § 11 - 15 OZ.“ „Odopierať priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch sa musí nutné javiť ako nespravodlivé a nemorálne. Zmiernenie nemajetkovej ujmy (následky neoprávneného zásahu) nemožno nikdy plne odstrániť finančným zadosťučinením, neslúži ani za života postihnutej osoby len jej samotnej, ale napríklad aj jej rodinným príslušníkom. Treba otvorene povedať, že tieto vyššie uvedené názory nie sú prijímané jednotné, ale v praxi začínajú prevládať. Prelomový sa nám javí v tomto smere rozsudok slovenského najvyššieho súdu [komentár vo vzťahu k tejto vete odkazuje v poznámke pod čiarou na rozsudok Najvyššieho súdu SR so sp. zn. 5 Cdo 54/1999, na ktorý poukazuje žalobkyňa 1/].“ Z vyššie uvedeného vyvodili, že otázka rozsahu nárokov osôb uvedených v § 15 OZ vo vzťahu k postmortálnej ochrane osobnosti nebola do dnešného dňa rozhodovacou praxou súdov jednoznačne

vyriešená. V súlade s rozsudkom 5 Cdo 54/1999 a najaktuálnejšími poznatkami akademickej a odbornej obce však možno konštatovať, že osobám uvedeným v § 15 OZ prislúcha v rámci postmortálnej ochrany zosnulého príbuzného aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ust. § 15 OZ priznáva oprávneným osobám úplne samostatné originárne právo nezávislé od práva poškodeného zosnulého, ktorého obsah a prostriedky ochrany sú však úplne zhodné s obsahom práva zosnulého podľa § 13 OZ. Zúženie práv a prostriedkov ochrany pozostalých príbuzných nevyplýva zo žiadneho ustanovenia právneho poriadku SR, a preto svojvoľné a ničím neodôvodnené obmedzenie predmetného práva (na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) by sa priečilo, okrem iného, ústavnému princípu právneho štátu a právu žalobcov na súdnu ochranu. Žalobkyňa 1/ namietala, že súd prvej inštancie sa s vyššie uvedenou argumentáciou žalobkyne 1/ a predloženými súdnymi rozhodnutiami vôbec nevysporiadal. Vo vzťahu k postmortálnej ochrane zosnulej L. sa obmedzil výlučne na odkaz na rozsudok 6Cdo/92/2015, na základe ktorého prišiel k záveru o potrebe žalobu v tejto časti zamietnuť, pričom vo svojom rozsudku nezhojil arbitrárnosť, nelogickosť a neodôvodnenosť rozsudku 6Cdo/92/2015. Napadnutý rozsudok trpí rovnakými vadami. Uvedené podporuje rovnako aj skutočnosť, že prvoinštančný súd v rozsudku najprv tvrdí, že nároku žalobkyne 1 uplatnenému titulom postmortálnej ochrany osobnosti jej zosnulej dcéry nie je možné vyhovieť z dôvodu, že osobám podľa § 15 nepatrí právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže toto právo údajne nepatrí ani poškodenej zosnulej, avšak na strane druhej tvrdí, že uplatnenému nároku žalobkyne 1 nie je možné údajne vyhovieť z dôvodu, že osoby domáhajúce sa ochrany osobnosti si môžu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatniť buď podľa § 11 až § 13 OZ (teda za zásah do ich práva na súkromie) alebo podľa § 15 (teda za zásah do práva na súkromie/život zosnulej). Uvedená argumentácia súdu prvej inštancie, ktorá je rovnako uvedená aj v rozsudku 6Cdo/92/2015, je podľa nej vnútorne nekonzistentná, rozporuplná a nelogická, keďže na jednej strane tvrdí, že osoby podľa § 15 OZ nemôžu za žiadnych okolností s úspechom uplatňovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak na strane druhej tvrdí, že to vlastne možné je, a to za predpokladu, že si súčasne neuplatňujú náhradu podľa § 11 až § 13 OZ (pričom podľa žalobkyne 1/ neexistuje právny základ na takéto obmedzenie súbežného uplatňovania nárokov). Opätovne na tomto mieste poukázala aj na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal ani s ďalšom argumentáciou a judikatúrou uvedenou vyššie, čím došlo, okrem iného, k porušeniu práva žalobkyne 1/ na spravodlivý proces. Záverom žalobcovia uviedli, že súd prvej inštancie vzhľadom na nesprávne skutkové zistenia v predmetnej veci, nesprávne vec právne posúdil, keď priznal žalobcom neprimerane nízku a neproporcionálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy v porovnaní so spôsobenou ujmou, a to najmä aj vzhľadom na osobitné okolnosti prípadu ako aj vzhľadom na skutočnosť, že suma požadovaná žalobcami nie je pre žalovaného neprimeraná a zďaleka ani likvidačná a takáto čiastka je v obdobných/ obvyklých prípadoch súdmi prisudzovaná. Súd prvej inštancie podľa žalobcov rovnako pochybil , keď sa v rozsudku vôbec nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalobcov, ako aj predloženou rozhodovacou praxou súdov. Rozsudok súdu prvej inštancie mali preto v napadnutých častiach za arbitrárny a nepreskúmateľný, čím došlo k zásahu do práv žalobcov na spravodlivý proces, pričom v časti uplatnenej postmortálnej ochrany nebohej L. vychádzal súd prvej inštancie podľa nich aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. V zmysle vyššie uvedeného žalobcovia navrhli, aby odvolací súdu vydal v súlade s ust. § 388 a § 390 CSP nasledovný rozsudok: „Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa 03.02.2023 mení vo výroku II., III., IV. a VI. tak, že II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 10.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3/ sumu 10.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 4/ sumu 10.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. VI. Žalobkyňa 1/ má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Krajský súd v Bratislave zároveň výrok V. rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa 03.02.2023 ruší. Žalobcovia majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd samostatným uznesením.“ 40. Proti tomuto rozsudku v rozsahu okrem zamietajúceho výroku a výroku, že vo vzťahu k žalobkyni 1/ žiadnej zo strán sporu sa nepriznáva nárok na náhradu trov konania, podal riadne a včas odvolanie žalovaný odôvodňujúc ho tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ustanovenie § 365 ods. 1 písm. d) CSP), a že rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ustanovenie § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Mal za to, že súd prvej inštancie sa v rozsudku dostatočne nevysporiadal s relevantnou právnou argumentáciou žalovaného a konštantnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k otázke zániku nároku z dôvodu úmrtia vinníka pri samotnej dopravnej nehode, čo je v rozpore s § 220 ods. 3 CSP, čím zaťažil rozsudok vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, a vo výsledku tak vec nesprávne právne posúdil. Aj keď je pravdou, že v tomto sa len riadil skôr prezentovaným názorom odvolacieho súdu, že nároky žalobcov v konaní nie sú nárokmi z titulu § 11 OZ, ale tento postulát už následne nedal do kontextu škody ako takej, ako uvádzal aj žalovaný, a že v tom prípade potom v zmysle § 442 OZ zo strany žalobcov žiadna skutočná škoda nebola ani len tvrdená, a už vôbec nie preukázaná. Práve z uvedeného dôvodu potom na základe konštrukcie odvolacieho súdu a vylúčenia nárokov žalobcov z režimu § 11 a nasl. OZ, mala byť žaloba zamietnutá. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa taktiež uvedenou konštrukciou odvolacieho súdu, že nároky žalobcov nie sú nárokmi podľa § 11 OZ, neriadil dôsledne, ale len selektívne. Tieto nároky pre účely argumentácie žalovaného o zániku nároku spod § 11 OZ na jednej strane vylučuje, ale pri rozhodovaní o výške a okolnostiach, ich opäť posudzuje práve podľa § 11 OZ, čo považoval za svojvoľné, arbitrárne a neudržateľné. Žalovaný v celom rozsahu zotrval na svojej argumentácii o dôvodoch zániku nároku, ktorými sa v zásade odvolací súd vôbec nezaoberal, keďže sa jej vyhol práve abstrahovaním predmetných nárokov žalobcov z § 11 OZ, pričom podľa žalovaného potom nemôže ísť o žiadne iné ako výlučne škodové nároky, ktoré je potom aj tak potrebné posudzovať a preukazovať. Vo svetle aktuálnej rozhodovacej činnosti NS SR platí, že „Vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 OZ a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom, je podmienený tým, že ide o zásah neoprávnený a tiež objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv (je pôvodcom, resp. subjektom zásahu).“ (R 128/2014). V danom prípade nemal za sporné, že pôvodcom neoprávneného zásahu do osobnostného práva žalobcov bol vinník ako fyzická osoba - pôvodca, subjekt zásahu. Žalobcom tak vznikol nárok výlučne voči vinníkovi. Pokiaľ by sme teoreticky pripustili, že nárok aj spadá pod rozsah krytia podľa zákona o PZP, potom by mal vinník ako poistený v zmysle § 4 ods. 2 zákona o PZP právo, aby poisťovateľ (t. j. žalovaný) za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky. Následne by potom v zmysle § 15 ods. 1 zákona o PZP platilo, že poškodený (žalobcovia, pozn. žalovaného) je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody (ktorý má voči osobe, ktorá škodu spôsobila, t.j. voči vinníkovi, pozn. žalovaného) priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Z uvedeného mal za zrejmé, že vo všeobecnosti platí, že nárok z titulu zásahu do osobnostného práva (nielen) existuje výlučne len jeden - a to voči vinníkovi (opäť vo všeobecnosti) ako priamemu pôvodcovi zásahu, ktorý sa dopustil porušenia § 11 OZ. Plnenia vzniknutého nároku sa však následne môžu poškodení už domáhať ako voči vinníkovi, tak aj voči poisťovateľovi, a to buď individuálne alebo voči obidvom naraz, pričom plnenie môžu dostať iba raz. Načrtnuté by však platilo v prípade, pokiaľ by nárok ako taký existoval, čo však vzhľadom na konkrétny skutkový stav - vinník zomrel priamo pri dopravnej nehode, ktorú zavinil - neplatí. Fyzická osoba môže uplatniť niektoré z nárokov uvedených v § 13 OZ, ak je tu subjekt, ktorý zodpovedá za neoprávnený zásah do osobnosti. Týmto subjektom môže byť iná fyzická osoba, právnická osoba, štát alebo viac osôb (či už fyzických alebo právnických). Povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 OZ je osobne spätá s osobou, ktorá sa dopustila neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, takže má osobný charakter, a preto zaniká smrťou takejto osoby [pozri uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) zo 16.08.2007, sp. zn. 30 Cdo 3169/2007]. Obdobne ďalej napr.: Rozsudok NS ČR z 27.09.2005, sp.zn. 30 Cdo 1051/2005, v zmysle ktorého „ak osoba, u ktorej okolnosti odôvodňujú, aby bola posudzovaná ako potenciálne povinná osoba za tvrdený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby (§ 11 OZ), zomrela, zanikla tým jej prípadná povinnosť vyvodzovaná z ustanovenia § 13 OZ. V tomto prípade ide o výlučne osobnú povinnosť povinného subjektu. Okrem toho zákon sám neustanovuje eventuálnu možnosť prípadného prechodu tejto povinnosti na ďalšie osoby, ako osoby z tohto vzťahu povinné.“, Uznesenie Vrchného súdu v Prahe zo 06.04.1995, sp. zn. 1 Co 338/1994, podľa ktorého „povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 OZ je osobne spätá s osobou, ktorá sa neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dopustila. Má teda osobný charakter, a preto zaniká smrťou takejto osoby.“,

Uznesenie NS SR zo 16.04.2012, sp.zn. 3 Cdo 126/2011, podľa ktorého „Všeobecnému osobnostnému právu fyzickej osoby na ochranu osobnosti zodpovedá povinnosť subjektu, ktorý do jej osobnostných práv neoprávnene zasiahol. Táto povinnosť má osobný charakter - je spätá s osobou zasahujúceho subjektu. Fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté, sa môže domáhať priznania zadosťučinenia iba voči tomu, kto do jej osobnosti neoprávnene zasiahol. Pokiaľ subjekt, ktorý do osobnostných práv fyzickej osoby zasiahol, zomrel, nemožno túto povinnosť uložiť, lebo smrťou zasahujúceho subjektu uvedená povinnosť zaniká a neprechádza na iného [§ 460 a za použitia analógie (§ 579 ods. 2) aj § 853 Občianskeho zákonníka]. Bolo by v rozpore s účelom zákona a podstatou práva na ochranu osobnosti, pokiaľ by túto povinnosť bolo možné uložiť tomu, kto sa protiprávneho zásahu nedopustil.“, a contrario rozsudok NS SR z 30.04.2009, sp. zn. 1 M Cdo 8/2007, podľa ktorého „predmetom postúpenia bola konkrétna (identifikovateľná) jestvujúca pohľadávka (nárok) na náhradu majetkovej škody proti štátu (...), nie nárok na náhradu osobnej - nemajetkovej ujmy, kde nie je naturálna reštitúcia možná a peňažné plnenie predstavuje určitú materiálnu satisfakciu vo vzťahu k takejto ujme. Vzhľadom na povahu uplatneného nároku tu o osobnostnom práve poškodeného (práve neoddeliteľne spojenom s osobnosťou fyzickej osoby) vôbec hovoriť nemožno. Uplatnené právo (nárok) má povahu práva, u ktorého je možný prechod ako aj prevod (cesia).“, alebo najmä Uznesenie NS ČR, sp.zn. 21 Cdo 5015/2008, v zmysle ktorého „Právo na poskytnutie morálnej i peňažnej satisfakcie podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka, ako aj tomu zodpovedajúca povinnosť, zanikajú smrťou oprávneného alebo smrťou povinného (§ 579 Občianskeho zákonníka). Podľa súdnej praxe zaniká toto právo bez ohľadu na to, či už bolo oprávneným uplatnené na súde, alebo už bolo právoplatne priznané (alebo dlžníkom výslovne uznané čo do dôvodu a výšky), a dokonca, či už bol začatý výkon rozhodnutia.“ (rovnako viď R 2/2015). Z vyššie citovaných rozhodnutí a zákonných ustanovení žalovaný vyvodil, že by bol povinný za vinníka plniť v zmysle zákona o PZP, pokiaľ by táto povinnosť existovala aj u osoby samotného vinníka, resp. pokiaľ by takáto povinnosť prešla na inú osobu v dôsledku dedenia. Vzhľadom na skutočnosť, že takúto povinnosť (by) mal vinník len za svojho života a jeho úmrtím došlo bez ďalšieho k jej zániku - t. j. k zániku nároku, nemožno vyvodiť záver iný ako ten, že pokiaľ zanikol nárok ako taký, logicky zanikla aj povinnosť plniť, a to aj zo strany žalovaného (keďže žiadnym spôsobom - ani zákonom, ani súkromnoprávnym úkonom - nedošlo k prevodu alebo prechodu nároku zo zomrelého vinníka priamo na žalovaného). Namietal, že žalovaný ako taký sa pritom žiadneho zásahu do osobnostných práv žalobcov nedopustil, ani za predmetnú dopravnú nehodu nezodpovedá. Tento záver považoval za podporený samotnou skutočnosťou, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ predstavuje až akýsi terciárny nárok v prípade obdobných nárokov, kde za daného skutkového stavu nemohlo byť žalobcom dané zadosťučinenie ani ospravedlním zo strany vinníka, jeho odsúdením v trestnom konaní, a pod. Vo vzťahu k uvedenému je podľa neho pritom bez právnej relevancie tvrdenie, že nakoľko v čase smrti vinníka poistenie zodpovednosti za škodu existovalo (nesporné, keďže predmetom poistenia je konkrétne motorové vozidlo, nie vinník), je samotné úmrtie vinníka bez významu k povinnosti žalovaného plniť, bez ďalších úvah a právnych záverov vo vzťahu k osobnostnému charakteru nároku, jeho nepodliehaniu dedeniu, inému prevodu či prechodu na žalovaného atď., čím vo výsledku vec nesprávne právne posúdil. Podotkol, že poisteným v zmysle zákona o PZP bol vinník, a nie žalobcovia. Pokiaľ potom na mieste poisteného vinníka z dôvodu jeho úmrtia a osobnostného charakteru tohto nároku neexistuje zodpovednostný subjekt, neexistuje osoba, za ktorú by žalovaný mohol byť zaviazaný plniť, a de facto tak nastáva právny stav, že za vinníka a osobu zodpovednú za zásah do práv žalobcov, je bez akejkoľvek zákonnej či zmluvnej opory označený žalovaný ako poisťovateľ, čo považoval za absurdné a neudržateľné. V tomto kontexte opäť poukázal na skutočnosť, že práve z dôvodu úmrtia vinníka došlo aj k zániku možnosti, resp. povinnosti konajúceho súdu, pri priznávaní náhrady „nie“ nemajetkovej ujmy v peniazoch, zohľadniť iné formy zadosťučinenia, okolnosti, osobnostné či majetkové pomery na strane vinníka, čím je opäť argumentačne podložený záver žalovaného o zániku nároku žalobcov. Žalovaný mal tiež za to, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci aj čo do otázky rozhodnutia o trovách konania. Namietal, že súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v rozpore s CSP a arbitrárne. Na jednej strane síce presne označuje ustanovenia CSP (§ 255 a nasl.), na strane druhej tieto už nedal do žiadneho kontextu s výškou žalovanej sumy, a sumy priznávanej, resp. postupoval presne opačne v prípade žalobkyne v 1. rade a žalobcov v 2. až 4. rade. Uviedol, že pokiaľ platí, že v zmysle CSP sa o trovách rozhoduje zásadne podľa pomeru úspechu, príp. že súd rozhodne tak, že trovy žiadnej zo strán neprizná, absentuje podľa neho zákonný dôvod na priznanie náhrady trov konania žalobcom v 2. až 4. rade v rozsahu 100%. Len zohľadnenie takého princípu potom zabraňuje umelému navyšovaniu žalobných súm v obdobných prípadoch, nakoľko žalobcovia vo všeobecnosti sú v týchto

konaniach už oslobodení od platenia súdnych poplatkov pričom pri akceptovaní takéhoto prístupu ešte ani neznášajú žiadne riziko trov konania, a to ani v prípade, pokiaľ by mali úspech výslovne zanedbateľný či len symbolický, kde vo výsledku by potom žalovaní vo všeobecnosti mohli byť zaviazaní znášať trovy konania dokonca vo vyššej výške, ako bol úspech samotných žalobcov, čo považoval za absurdné. Práve naopak, aj pokiaľ by súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán by náhradu trov nepriznal, vo výsledku by tak v zásade vyšiel v ústrety žalobcom, ktorí by napriek neúspechu v konaní v peňažnom vyjadrení nehradili trovy v zásade úspešného žalovaného. Len takýto postup a záver by potom v kontexte výsledku bolo možné považovať za spravodlivý, primeraný a najmä proporcionálny. Podporne poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Nitra a Krajského súdu v Nitre o trovách v obdobnom konaní. „Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenie súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, nakoľko žalobcovia sa domáhali od žalovaných zaplatenia sumy 35.000 eur pre žalobcov 1,2,5 a vo výške 25.000 eur pre žalobcov 2,3 priznaná bola suma 11.500 eur pre žalobcov 1,4, suma 12.500 eur pre žalobcov 3,5 a suma 16.500 eur pre žalobkyňu 2 a tak každá zo strán mala vo veci úspech len čiastočný. Ustanovenia § 255 ods.1,2 CSP preberajú zásadu úplného, alebo čiastočného úspechu v spore ako kritérium priznania náhrady trov konania. Pôvodné ustanovenie § 142 ods. 3 OSP, ktoré hovorilo o tom, že aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, nebolo do CSP prebraté a súd nemal možnosť vo veci takto postupovať, pričom ani nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa s poukazom na ustanovenie § 257 CSP.“ (rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 12C/212/2013-316 zo dňa 25.04.2018). Odvolací súd sa stotožňuje aj s rozhodnutím prvoinštančného súdu o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie, keď o náhrade týchto trov pri absencii, resp. výpadku pôvodného ust. § 142 ods. 3 OSP, počnúc od 01.07.2016 súd prvej inštancie za použitia ust. § 255 ods. 2 CSP o náhrade týchto trov s poukazom na čiastočný pomer úspechu strán v spore rozhodol správne tým spôsobom, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.“ (rozsudok KS v Nitre č. k. 5Co/209/2018-368 zo dňa 06.11.2019). Vzhľadom na všetku vyššie uvedenú právnu argumentáciu mal žalovaný za to, že rozsudok je zaťažený inou vadou, keďže sa súd prvej inštancie dôkladne nevysporiadal s argumentáciou ohľadom zániku nároku žalobcov. Vo výsledku tak vec vo vzťahu k žalovanému nesprávne právne posúdil, čo do otázky existencie povinnosti žalovaného plniť za vinníka, keď jeho samotná povinnosť/záväzok dedeniu nepodlieha a teda neexistuje subjekt (poistený), za ktorého by bol žalovaný povinný plniť. Pokiaľ by sa alternatívne akceptovalo tvrdenie, že v konaní nejde o nárok na nemajetkovú ujmu podľa § 11 OZ, ale o škodové nároky, žalobu by bolo nevyhnutné zamietnuť z dôvodu objektívneho nepreukázania výšky škody žalobcov. Vo svetle týchto skutočností preto v zmysle § 388 CSP v spojení s § 390 CSP žiadal, aby Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcov zamietne v celku. 41. Žalobcovia sa v odvolacej replike s argumentáciou žalovaného nestotožnili a označili ju za nesprávnu, čo odôvodnili aj poukazom na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/143/2020-422 zo dňa 31.05.2022, v ktorom sa krajský súd už raz zaoberal predmetnými námietkami žalovaného, pričom sa s nimi aj riadne vysporiadal a tieto označil za neopodstatnené. Mali za to, že súd prvej inštancie sa tiež v odôvodnení rozsudku vyčerpávajúco vysporiadal s argumentáciou žalovaného a svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil, pričom poukázal aj na právny názor uvedený najmä v odôvodnení uznesenia krajského súdu, v ktorom krajský súd vyčerpávajúco poukázal na vývoj predmetnej problematiky vo svetle rozhodnutí najvyšších súdnych autorít (vrátane európskych). Okresný súd jasne uviedol, že nárok žalobcov nie je odvodený iba z ust. § 11 a nasl. OZ, ale v tomto prípade vyplýva aj zo zákona o PZP, ktorý má vo vzťahu k OZ postavenie lex specialis. Ustanovenie § 9 zákona o PZP upravuje spôsob a dôvody zániku poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pričom neobsahuje ako dôvod zániku poistenia zodpovednosti smrť poisteného. Zároveň sú v zmysle § 15 ods. 1 zákona o PZP žalobcovia oprávnení uplatniť svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy priamo u žalovaného. Z uvedeného vyvodili, že v prípade existencie poistnej zmluvy na povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uzavretej na základe zákona o PZP nie je dôležitá skutočnosť, či priamy páchateľ/vinník dopravnej nehody (škodca) ešte žije, ale dôležitá je existencia samotnej poistnej zmluvy a z nej vyplývajúca priama povinnosť žalovaného nahradiť škodu (nemajetkovú ujmu), za ktorú zodpovedá poistený a ku ktorej došlo v čase trvania poistenia. Uvedené mali navyše aj za logické, podstatou poistnej zmluvy o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorej dôsledkom je často smrť a to aj samotného vinníka, je pokrytie náhrady škody takouto prevádzkou spôsobenej. Podľa názoru

žalovaného by potom do poistenia nepochopiteľne nespadali prípady, keď pri nehode dôjde aj k smrti vinníka, čo je absurdné - práve takéto často najzávažnejšie prípady by potom ostali nepokryté poistením nie je to súladné s právnou úpravou SR ani európskou judikatúrou, ide len o vymyslenie/ skúšanie aspoň nejakej (aj keď nereálnej) procesnej obrany zo strany žalovaného. S uvedenou argumentáciou žalobcov sa stotožnil aj Okresný súd, ktorý tento svoj právny názor premietol aj do odôvodnenia rozsudku, a preto nie je možné tvrdiť, že by sa Okresný súd dostatočne nevysporiadal s argumentáciou žalovaného. Na podporu vyššie uvedeného právneho názoru žalobcov ako aj Okresného súdu a Krajského súdu v Bratislave poukazujeme na rozsudok Krajského súdu v Prešove so sp. zn. 7Co/376/2015 zo dňa 31.03.2016, v ktorom uviedol súd nasledovné: „Aj keď pri dopravnej nehode dňa 20.09.2011 zomrel i vodič motorového vozidla, ktorý mal zároveň so žalovaným uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, táto okolnosť zánik povinnosti žalovaného plniť nespôsobuje. Zákon č. 381/2001 Z.z. ako osobitný právny predpis zánik poistenia zodpovednosti upravuje v ust. § 9. V zmysle tohto ustanovenia poistenie zodpovednosti okrem dôvodov ustanovených osobitným predpisom zaniká aj z ďalších dôvodov presne vymenovaných, medzi ktorými ale smrť poisteného uvedená nie je. Čo sa týka dôvodov ustanovených osobitným predpisom, v odkaze 12 k ust. § 9 sa uvádzajú iba ust. § 800 a § 802 Občianskeho zákonníka. Ani v týchto ustanoveniach smrť poisteného nie je uvedená ako dôvod zániku poistenia. Pri zániku poistenia komplexne upraveného zákonom č. 381/2001 Z.z. preto nemôže prichádzať do úvahy aplikácia ust. § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého smrťou dlžníka povinnosť nezanikne, ibaže jej obsahom bolo plnenie, ktoré mal osobne vykonať dlžník. Okrem toho zákon č. 381/2001 Z.z. v ust. § 15 upravuje priamy nárok poškodeného na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. To znamená, že plnenie nie je viazané iba na osobu poisteného. Cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je predovšetkým odškodniť poškodenú osobu, ktorou sa v zmysle článku 1 bodu 2 Smernice Rady 72/166/EHS rozumie akákoľvek osoba oprávnená na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Tento cieľ by nebolo možné naplniť, ak by povinnosť žalovaného plniť závisela len od toho, či vodič, ktorý bol zároveň aj poisteným pri dopravnej nehode zomrel alebo nie. K takýmto úmrtiam v cestnej premávke dochádza pomerne často, a preto nemožno pripustiť, aby z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla neboli uspokojení tí poškodení, ktorým síce bola spôsobená majetková alebo nemajetková ujma prevádzkou motorového vozidla, avšak osobou, ktorá dopravnú nehodu neprežila. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že vodič motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola spôsobená smrť synovi a bratovi žalobcov mal so žalovaným uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla i v čase dopravnej nehody. Keďže smrťou osoby zodpovednej za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nedochádza k zániku poistenia a povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému je opodstatnený.“ Uvedené závery potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení so sp. zn. 7Cdo/170/2016 zo dňa 30.01.2018, ktorým odmietol dovolanie proti vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu v Prešove. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, podľa ktorého žalobcom údajne nevznikla žiadna škoda, resp. že táto údajne nemala byť žalobcami v konaní tvrdená a preukázaná, žalobcovia uviedli, že žalovaný nesprávne obmedzuje vznik a existenciu škody iba s odkazom na § 442 OZ. Žalobcovia na podporu uvedeného opätovne poukázali na nižšie uvedené súdne rozhodnutia, v ktorých bola jednoznačne a bez pochybností vyriešená otázka výkladu pojmu „škoda“ pre účely zákona o PZP. V zmysle predmetnej ustálenej judikatúry sa pod pojem „škoda“ subsumuje aj nemajetková ujma pozostalých príbuzných obete tragickej dopravnej nehody, pričom v sporoch o náhradu tejto nemajetkovej ujmy je poisťovňa pasívne vecne legitimovaná. Zároveň je úplne bez akejkoľvek relevancie systematické umiestnenie ustanovení o ochrane osobnosti v OZ a z nich plynúce nároky na náhradu nemajetkovej ujmy (teda, že tieto nie sú systematicky zaradené do šiestej časti OZ, ale do jeho prvej časti). K uvedenému opätovne odkazujeme napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.07.2017, podľa ktorého: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.“ Uviedli, že tieto právne závery sú v súčasnosti už všeobecne prijaté čo preukazuje aj bohatá a jednotná rozhodovacia prax súdov, na ktorú žalobcovia už v priebehu súdneho konania poukázali, a to napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 7 Cdo 65/2018 zo

dňa 10.12.2018, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 82/2016 zo dňa 25.05.2016, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/1/2016 zo dňa 14.06.2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/256/2015, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 265/2017 zo dňa 24.05.2017, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 847/2016 zo dňa 10.11.2016, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo dňa 17.08.2016, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 206/2015 zo dňa 16.12.2015, rozhodnutie Súdneho dvora EU sp. zn. C-22/12 vo veci Haasová a ďalšie. Vzhľadom na doposiaľ uvedené mali za zrejmé, že nárok žalobcov uplatnený v tomto súdnom konaní smrťou vinníka dopravnej nehody nezanikol, žalovaný je v tomto súdnom konaní pasívne vecne legitimovaný a zároveň, že rozsudok je v časti existencie nároku žalobcov na náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy dostatočne a vyčerpávajúco odôvodnený, pričom vychádza zo správneho právneho posúdenia ustanovení OZ a zákona o PZP. V súvislosti s nárokom na náhradu trov konania žalobcovia poukázali na nasledovné rozhodnutia: uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 zo dňa 08.02.2017: „Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa doterajšej úpravy v Občianskom súdnom poriadku, ako aj podľa novej úpravy účinnej od 1. júla 2017 v Civilnom sporovom poriadku spravuje zásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania doterajšej a novej právnej úpravy vyplýva, že Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy.“ nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 zo dňa 27.08.2020: „V súvislosti s posudzovaním procesného úspechu strán sporu v konaní, ktorého predmetom je nárok, ktorého dôvodnosť a výšku je možné len predvídať vzhľadom na to, že závisí od znaleckého posudku, resp. úvahy súdu, tak ako to bolo v prípade sťažovateľa, dáva ústavný súd do pozornosti krajského súdu právnou vedou i praxou akceptovaný názor, podľa ktorého zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech, čo sa týka základu uplatneného nároku, a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu.“ nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 zo dňa 15.04.2020: „Ak mal sťažovateľ v hlavnej časti konania plný úspech, potom bolo potrebné priznať mu procesný úspech v plnom rozsahu, vychádzajúc z prisúdenej istiny, lebo výška bezdôvodného obohatenia je iba druhotná a nadväzujúca. Aj keď Civilný sporový poriadok na rozdiel od už zrušeného Občianskeho súdneho poriadku nemá ustanovenie obdobné § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, aj za súčasného stavu je možné použitím analógie v zmysle čl. 4 Civilného sporového poriadku postupovať podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a priznať úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobcu totiž nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu, ktorý závisí od znaleckej činnosti, resp. od úvahy súdu. Takýto právny názor zastáva aj rešpektovaná odborná literatúra, ale aj ústavný súd.“ Z vyššie uvedeného jednoznačne vyvodili, že v konaniach, v ktorých presný výsledok sporu (výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy) závisí od úvahy súdu, je žalobca pre účely nároku na náhradu trov konania plne úspešný v prípade, ak mu je priznaný žalovaný nárok, hoci suma priznaná je nižšia ako suma uplatnená. Rozsudok je teda v časti nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcom 2 až 4 správny, keďže nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol žalobcom 2 až 4 plne priznaný (teda boli v konaní plne úspešní), hoci výška požadovanej a priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy bola rozdielna. Bez ohľadu na uvedené však žalobcovia v ďalšom odkázali na svoje odvolanie voči rozsudku, v ktorom sa, okrem iného, odvolali aj voči výške náhrady nemajetkovej ujmy priznanej Okresným súdom a nepriznaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu postmortálnej ochrany zosnulej dcéry

žalobkyne 1, pričom podrobne uviedli, prečo by mala byť každému zo žalobcov priznaná plná žalovaná suma. Mali za to, že im mal byť priznaný žalovaný nárok v plnom rozsahu. Vzhľadom na skutočnosť, že v odvolaní žalobcov došlo k chybe v písaní, avšak z obsahu odvolania žalobcov je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že toto smerovalo aj proti nepriznaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu postmortálnej ochrany zosnulej L. R. (žaloba v časti tohto nároku bola zamietnutá výrokom V. rozsudku, ktorý bol odvolaním žalobcov výslovne napadnutý), uvádzajú žalobcovia nižšie odvolací návrh už s opravenou chybou v písaní. V zmysle vyššie uvedeného žalobcovia považujú odvolanie žalovaného za nedôvodné a navrhujú, aby mu odvolací súd nevyhovel; zároveň s poukazom na odvolanie žalobcov navrhujú, aby odvolací súd tomuto vyhovel v celom rozsahu a rozhodol v zmysle odvolania žalobcov, a teda vydal v súlade s ust. § 388 a § 390 CSP nasledovný rozsudok: „Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa 03.02.2023 mení vo výroku I., II., III., IV. a VI. tak, že I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 1 sumu 20.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2 sumu 10.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3 sumu 10.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 4 sumu 10.000,- EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. VI. Žalobkyňa 1/ má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Krajský súd v Bratislave zároveň výrok V. rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8C/72/2014 zo dňa 03.02.2023 ruší. Žalobcovia majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd samostatným uznesením.“ 42. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali. 43. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolania oboch procesných strán nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcov 2/ až 4/ proti žalovanému na náhradu nemajetkovej ujmy nad priznané sumy a aj na peňažné odškodnenie žalobkyne 1/ titulom postmortálnej žaloby stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Rovnako sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie o dôvodnosti ich žaloby v priznaných výškach. V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver, keď v odvolaniach uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania strán sporu a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s ich právnymi názormi, neznamená porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite. V záujme zachovania práva strán sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda vyjadruje stručne k ich odvolacím námietkam. 44. Najskôr tak odvolací súd poukazuje na odôvodnenie svojho zrušujúceho uznesenia vydaného vo veci dňa 31.05.2022 č. k. 4Co143/2020-422, v ktorom k otázke trvania alebo zániku zodpovednostného vzťahu poisťovateľa zákonného poistenia motorového vozidla, prevádzkou ktorého bola zavinená dopravná nehoda, a poškodeného z tejto dopravnej nehody po smrti vinníka dopranej nehody jednoznačne uviedol, že sa stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie v tomto smere, ktorý zaujal právny názor, že hoci žalovaný popieral nárok žalobcov z dôvodu smrti vinníka dopravnej nehody majúc za to, že povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 OZ je osobne spätá s osobou, ktorá sa dopustila neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, stotožnil sa s argumentáciou žalobcov, podľa ktorej je ich nárok odvodený od ust. § 11 a nasl. OZ, avšak aj od zákona č. 381/2001 Z. z., pretože v čase dopravnej nehody existovala poistná zmluva č. 6556425546 na povinné zmluvné postenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel uzavretá medzi žalovaným a vinníkom dopravnej nehody, preto sa poškodení žalobcovia môžu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. obrátiť so žiadosťou o náhradu škody a aj o náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej poisťovni titulom § 11 a 13 OZ v spojení s § 4 ods. 1 písm. a) a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. aj vtedy, ak priamy páchateľ ( škodca) vinník dopravnej nehody nežije. V danom prípade mal súd prvej inštancie za dôležitú existenciu poistnej zmluvy na povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a z nej vyplývajúcu povinnosť žalovaného nahradiť škodu (aj nemajetkovú ujmu), za ktorú poistený zodpovedá a ku ktorej došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti. K uvedenému odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že s uvedeným právnym posúdením veci ohľadom relevancie smrti vinníka dopravnej nehody k povinnosti poisťovne plniť poškodeným škodu a v zmysle eurokonformného výkladu pojmu škoda pre účely povinnosti plnenia poisťovne plniť poškodeným pozostalým obete dopravnej nehody aj nemajetkovú ujmu, sa stotožňuje a poukázal na správnosť týchto právnych záverov súdu prvej inštancie. Odvolací súd uviedol, že žalobou uplatnený nárok nie je nárokom podľa § 11 a nasl. OZ, ktorý je daný výlučne vo vzťahu k osobe zodpovednej za neoprávnený zásah a povinnosť zo zodpovednostného vzťahu sa nededí. Odvolací súd uviedol, že žalobou uplatnený nárok je nárokom titulom náhrady škody spôsobenej dopravnou nehodou, keď v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. je poisťovňa, u ktorej bolo povinne zmluvne poistené vozidlo, ktorého vodič dopravnú nehodu spôsobil, povinná za vinníka dopravnej nehody uhradiť poškodeným škodu, ktorou sa v zmysle vývinu rozhodovacej súdnej praxe rozumie aj nemajetková ujma. Dospel k záveru, že smrť vinníka dopravnej nehody a zánik jeho právnej subjektivity je teda bez právnej relevancie k povinnosti poisťovne plniť náhradu škody poškodeným za škodcu. Odvolací súd tiež jednoznačne uviedol, že ak žalovaný v rámci svojej obrany poukazoval na súdne rozhodnutia týkajúce sa zániku povinnosti plniť náhradu nemajetkovej ujmy smrťou osoby zodpovednej za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzických osôb, nie je možné v danej veci z nich vychádzať, nakoľko žalobou uplatnený nárok nie je nárokom podľa § 11 a nasl. OZ, ale nárokom v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z., s tým, že žalobcovia ako škodu oprávnene a legitímne žiadajú uhradiť nemajetkovú ujmu, ktorá im smrťou ich blízkej osoby pri dopravnej nehode vznikla. Odvolací súd tak konštatoval existenciu pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vo veci i v prípade smrti vinníka dopravnej nehody a existenciu základu nároku žalobcov proti nemu. 45. Na týchto už skôr jednoznačne a zrozumiteľne vyslovených a pre súd prvej inštancie aj záväzných právnych záveroch ohľadom povinnosti žalovaného plniť za škodcu poškodeným škodu a tým aj nemajetkovú ujmu i po smrti vinníka dopravnej nehody odvolací súd nič nemení a nemieni z dôvodu hospodárnosti opätovne vyvracať odvolacie argumenty žalovaného v tomto smere, s ktorými sa vysporiadal už v zrušujúcom uznesení, a to i s poukazom na vyššie uvedenú zásadu jednoty všetkých súdnych rozhodnutí vydaných v jednom spore. Žalovaný uvádzal tieto odvolacie námietky už v prvom odvolaní proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie vydanému vo veci, preto odvolací súd nebude nanovo polemizovať s odlišnými právnymi názormi žalovaného, keď poukazuje na to, že i podľa ústavnej judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I.ÚS 50/2004). Žalovaný vytrháva z kontextu jednotlivé dielčie vety odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a prekrúca jeho závery, na základe ktorých aktuálne v rámci nového odvolania proti preskúmavanému rozsudku súdu prvej inštancie tvrdí, že ak odvolací súd v zrušujúcom uznesení konštatoval, že žalobou uplatnený nárok nie je nárokom na ochranu

osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, ale nárokom podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, je potrebné ho zamietnuť z dôvodu neexistencie skutočnej (materiálnej) škody u žalobcov v príčinnej súvislosti s relevantnou dopravou nehodou. Odvolací súd už v zrušujúcom uznesení dospel k právnemu záveru a zotrváva na ňom, že žalobou uplatnený nárok je nárokom na náhradu škody podľa zákona č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého je žalovaná poisťovňa priamo hmotnoprávne povinná poškodeným nahradiť škodu za škodcu a ktorou sa v zmysle európskej judikatúry rozumie okrem škody majetkovej aj škoda (ujma) nemajetková. Odvolací súd nepolemizuje s právnym názorom žalovaného o tom, že povinnosť vyplývajúca zo zodpovednostného vzťahu titulom neoprávneného zásahu do osobnosti fyzických osôb podľa OZ smrťou toho, kto neoprávnený zásah spôsobil, zaniká, keďže ide o nedediteľný záväzok, avšak žalobcami uplatnený nárok v tomto konaní má iný hmotnoprávny základ, než nároky, ktoré boli predmetom súdnych sporov, na ktoré poukazoval žalovaný. Ide o hmotnoprávny nárok podľa zákona č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého je povinnosť poisťovne plniť za škodcu škodu poškodeným aj po jeho smrti jednoznačne daná, keďže uvedený zákon medzi dôvody, pre ktoré poisťovňa nie je povinná plniť, smrť vinníka dopravnej nehody nezaraďuje, keď škodou, ktorú je priamo poisťovňa povinná za škodcu poškodenému nahradiť, sa okrem majetkovej rozumie aj škoda nemajetková. Odvolací súd vyjadruje presvedčenie, že žalovaný takto jednoznačne formulované dôvody odvolacieho súdu pre svoje právne závery chápe a prekrúca ich a vytrháva ich z kontextu výlučne pre účely kontradiktórnosti sporového konania i v štádiu odvolacieho konania, na čo je procesne oprávnený. 46. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolacími námietkami žalobcov 2/ až 4/ a žalovaného viažucimi sa k súdom prvej inštancie priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom. 47. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorú si žalobcovia uplatňujú (okrem postmortálneho nároku uplatneného navyše žalobkyňou 1/), táto má vyjadrovať najmä náhradu za utrpené pocity frustrácie, šoku, stresu, smútku, straty spoločenstva s milovanou osobou a podobne. K vzniku nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť vzhľadom na odlišnú povahu jednotlivých hodnôt osobnosti tvoriacich ich fyzickú a morálnu jednotu rôznym spôsobom. 48. Európsky súd pre ľudské práva v niektorých prípadoch porušenia osobnostných práv napr. práva na život, osobnú slobodu a bezpečnosť, práva na súkromie a rodinný život, dospel k záveru o dostatočnosti zadosťučinenia formou konštatovania porušenia práva (napr. Český vs. ČR zo dňa 6.6.2000, Malhous vs. ČR zo dňa 12.8.2001, Pavletič vs. SR zo dňa 22.6.2004, Indra vs. SR zo dňa 1.2.2005). V iných, časovo neskorších prípadoch okrem záveru o porušení týchto práv súčasne priznal úspešným sťažovateľom náhradu za utrpenú ujmu (rozsudky Kučera vs. SR zo dňa 17.7.2007, Babylonová ves. SR zo dňa 20.6.2006, Turek vs. SR zo dňa 14.2.2006). 49. V prejednávanej a posudzovanej veci bolo relevantným činom vinníka dopravnej nehody a teda škodcu v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z., za ktorého je žalovaná poisťovňa priamo hmotnoprávne povinná poškodeným žalobcom plniť, zasiahnuté do práva na súkromný rodinný život matky a súrodencov nebohej. Sú teda z tejto dopravnej nehody poškodenými, keď im v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou zavinenou vodičom zákonne poisteným u žalovaného vznikla nemajetková ujma, ktorá nastala momentom smrti ich dcéry a sestry a ktorej následky v podobe rôznej formy citovej ujmy u nich určite pretrvávajú a budú ich sprevádzať po celý ďalší život. Takýmto úvahám nasvedčuje súdna prax vyvíjajúca sa v poslednom období práve so zreteľom na vývin judikatúry ESĽP. Nový prvok do tejto spoločensky veľmi citlivej občianskoprávnej problematiky vniesla aj novela OZ zakotvením ust. § 447b. Podľa citovaného ust. poškodený má nárok na jednorazové vyrovnanie, ktoré sa posúdi, a suma jednorazového vyrovnania sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Z tejto úpravy vyplynulo, že ak dôjde k usmrteniu blízkej osoby, má označená pozostalá osoba priamo zo zákona za predpokladu preukázania blízkeho vzťahu k usmrtenému nárok za vzniknutú nemajetkovú ujmu na jednorazové odškodnenie, a to bez potreby akéhokoľvek ďalšieho dokazovania. Rodinné vzťahy patria medzi najfrekventovanejšie medziľudské vzťahy. Najintímnejšími a najsúkromnejšími z nich sú spravidla vzťahy medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi a v prípade maloletých osôb aj medzi súrodencami. Vo vnútri rodiny vzniká celý komplex najrozmanitejších vzťahov a väzieb takej povahy a takého charakteru, že jedným vonkajším zásahom môže byť porušené právo na ochranu osobnosti viacerých členov rodiny (viď Z III. str. 178).

50. Právo na súkromie zahŕňa širokú oblasť súkromia fyzickej osoby, najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového života. Negatívny zásah do tejto sféry pôsobí obzvlášť zraňujúco, človeka zbavuje istoty a spôsobuje mu ujmy najrozličnejšieho typu. Normy občianskeho práva preto zabezpečujú aj ochranu takto chápaného súkromia fyzickej osoby. Za života vytvorené rodinné putá a citové väzby pretrvávajú spravidla aj po smrti fyzickej osoby a sú naďalej pozostalými pociťované a prežívané vo forme pamiatky na zomrelého a úcty k nemu. Význam takýchto pút a väzieb je preto nepopierateľný. V práve na súkromie je teda inkorporované oprávnenie fyzickej osoby vytvárať, udržiavať a slobodne rozvíjať interpersonálne vzťahy na emocionálnej báze, o to viac vzťahy medzi príslušníkmi rodiny budované na dlhodobých a citovo mimoriadne silných vzájomných väzbách. Pri reálnej existencii takýchto vzťahov určitej kvality medzi ľudskými bytosťami dochádza porušením práva na život jednej z nich k absolútnej a nezvratnej deštrukcii všetkých vybudovaných citových väzieb a tým k neoprávnenému zásahu do práva na súkromný a rodinný život pozostalých. Takáto skutočnosť potom, za splnenia predpokladu zániku medziľudských vzťahov a väzieb určitého stupňa intenzity, zakladá právo dotknutých osôb (pozostalých) na ochranu osobnosti (v danom prípade na náhradu nemajetkovej škody) so všetkým nárokmi, teda aj s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, keď morálne zadosťučinenie pri vyššie uvedenej večnej neodstrániteľnosti následkov rozhodne nemožno mať za postačujúce. Medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, preto môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať si vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti, aby tak fyzická osoba mohla rozvíjať a naplniť vlastnú osobnosť. V prípade, že dôjde k neoprávnenému zásahu pozostalého žalobcu na rodinný a súkromný život, nie je morálna satisfakcia postačujúca, a preto má právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V ustálenej judikatúre panuje názor, že smrť blízkej osoby nemožno nijako vyčísliť peniazmi, náhrada nemajetkovej ujmy preto predstavuje len určitú satisfakciu, je do istej miery odškodnením straty pozostalým. Výška náhrady nemajetkovej ujmy sa líši podľa okolností prípadu. Súdy pri rozhodovaní berú do úvahy niekoľko faktorov, napríklad, či subjekt, ktorý je zodpovedný za smrť blízkej osoby, spôsobil smrť úmyselne alebo z nedbanlivosti, do akej miery došlo k narušeniu, resp. zásahu do práva na rodinný a súkromný život, aký status mala zosnulá blízka osoba voči žalobcovi, či bola žalobcovi manželom, dieťaťom alebo rodičom, na určenie výšky nemajetkovej ujmy má do istej miery vplyv aj finančná situácia zodpovednej osoby. V neposlednom rade súdy prihliadajú aj na to, či pozostalí boli morálne uspokojení v podobe odsúdenia páchateľa za trestný čin alebo jeho verejného ospravedlnenia. Každý človek je podľa prirodzenej právnej teórie jedinečná a neopakovateľná ľudská bytosť, pretože disponuje špecifickými vlastnosťami a schopnosťami. Podľa článku 15 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. Právo na život patrí bezpochyby spomedzi všetkých ľudských práv medzi najvýznamnejšie, je najvyššou hodnotou, ktorú sa štáty prijatím medzinárodných dohovorov týkajúcich sa ochrany základných práv a slobôd a následnou transformáciou do ústavného systému zaviazali garantovať a ochraňovať pred nezákonnými zásahmi tretích osôb, ako i štátu samotného. Nemajetková ujma sa nedá presne a úplne vyjadriť v peniazoch, pretože nemajetkovú ujmu nemožno nikdy reálne nahradiť, pretože ju nie je možné zmerať alebo jednoznačne určiť jej hodnotu. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/265/2009, ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto spoločenstva a vzťahu s blízkou osobou. V takomto prípade má pozostalý právo, aby sa odstránili následky takýchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. V konaní musí byť preukázaná existencia bezprostredného vzťahu medzi neoprávneným konaním a škodlivým následkom, spôsobenou nemajetkovou ujmou, tzv. kauzálny nexus. Primeraným zadosťučinením sa rozumie určitá morálna satisfakcia, napríklad verejné ospravedlnenie, odsúdenie v trestnom konaní, ale podľa ustáleného právneho názoru je zásah do osobnostných práv a následne ujma najmä na živote natoľko traumatizujúca, že morálna satisfakcia určite nebude postačujúca. Keďže v súkromnom práve sa často používa ako sankcia vrátenie veci do pôvodného stavu, čo v prípade smrti blízkej osoby alebo iného neoprávneného zásahu podľa ustanovenia § 11 OZ nie je možné, jediným možným zadosťučinením je satisfakcia v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Túto možnosť pripúšťa aj § 13 ods. 2 OZ, podľa ktorého, ak by nebolo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom súd prihliada na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k zásahu do práva došlo. Negatívny zásah do osobnostnej sféry pôsobí obzvlášť zraňujúco, človeka zbavuje istoty a spôsobuje mu ujmy najrozličnejšieho typu. Normy občianskeho práva

preto v rámci ochrany osobnosti zabezpečujú ochranu takto chápaného súkromia fyzickej osoby. Za života vytvorené rodinné putá a citové väzby pretrvávajú spravidla aj po smrti fyzickej osoby a sú naďalej pozostalými pociťované a prežívané formou pamiatky na zomrelého a úcty k nemu. 51. Je nesporné, že smrťou maloletého dieťaťa a súrodenca došlo k pretrhnutiu rodinných a citovo veľmi hlbokých väzieb a tento stav je nenapraviteľný, keď touto stratou dochádza k strate možnosti ďalšej realizácie rodinného života a pozostalí ostali ochudobnení o citový vzťah k rodinnému príslušníkovi. Hodnota ľudského života nie je reálne vyčísliteľná. Dôvody priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch sú v ust. § 13 ods. 2 OZ, ktoré sa popri normách zákona č. 381/2002 Z. z. samozrejme použije i v danej veci, uvedené len demonštratívne. Zákon stanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, ak sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Osobe, ktorej bola spôsobená ujma, teda nevzniká procesná zodpovednosť preukazovať, že neoprávnený zásah mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti (3Cdo 137/2008). Porušenie práva na súkromie sa navyše odlišuje od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Takto dotknutej osobe teda nevzniká procesná povinnosť preukazovať existenciu difamačných následkov neoprávneného zásahu. 52. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti zásahu a jeho intenzitu, trvanie a dôsledky, považuje za ujmu značnú. Nie sú rozhodujúce však jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, či by predmetnú ujmu v danom mieste a čase vnímala ako značnú každá fyzická osoba. Uvedené je podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade jednoznačné a nesporné. 53. Žalobcovia stratili možnosť realizácie ďalšieho rozvoja rodinného života so svojou maloletou dcérou a sestrou a zostali ochudobnení o citový vzťah k rodinnému príslušníkovi. Jej nečakaným, šokujúcim úmrtím došlo k závažnému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov ako matky a súrodencov, pričom žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nemôže byť postačujúcou. Aj keď výška nemajetkovej umy je výsledkom voľného hodnotenia súdu, je potrebné prihliadnuť na okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Ujmu žalobcov je potrebné kvalifikovať za značnú, a to nie pre ich subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, že predmetnú ujmu v danom čase a mieste by tak vnímala každá fyzická osoba. V predmetnej veci došlo k strate najbližšieho člena rodiny, s ktorým žalobcovia viedli spoločnú domácnosť, išlo o maloleté dieťa žalobkyne 1/ a maloletú sestru maloletých súrodencov žalobcov 2/ až 4/, s ktorými sa rozvíjali ich vzájomné celoživotné vzťahy, čo sú pre žalobcov skutočnosti o to viac traumatizujúce a šokujúce. Za druhé kritérium v určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy je potom potrebné považovať okolnosti, za ktorých k zásahu došlo, a teda miera zodpovednosti za škodu samotným poškodeným (spoluzodpovednosť). Na strane zosnulej neboli zistené žiadne skutočnosti o jej spoluzavinení, naopak, je potrebné vziať do úvahy, že vinník dopravnú nehodu spôsobil pod vplyvom alkoholu. Podstatou predmetného konania nie je sankcia, ale náhrada škody v podobe nemateriálnej ujmy, a to satisfakcia za ňu, ktorá je adekvátna podľa názoru odvolacieho súdu v priznanej výške, a to so zreteľom na všetky aspekty vyslovené vyššie, ako aj so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov SR a ČR v obdobných veciach, keď žalobcovia v rámci svojho procesného útoku poukazovali na súdne rozhodnutia priznávajúce vyššiu sumu náhrady a žalovaný v rámci svojej procesnej obrany naopak na existujúce súdne rozodnutia priznávajúce nižšie sumy náhrad za nemajetkovú ujmu spôsobenú smrťou najbližšieho rodinného príslušníka. 54. Zohľadniac následky dopravenej nehody a okolnosti, za ktorých k nej došlo, dospel odvolací súd k záveru, že priznaná výška finančného zadosťučinenia ako náhrady škody v podobe nemateriálnej ujmy je adekvátna spôsobenej nemajetkovej ujme žalobcov, nie je pre žalovaného likvidačná, ktorý práve s ohľadom na dĺžku súdneho konania a aj známu rozhodovaciu prax sa mohol na povinnosť plniť finančne pripraviť, zároveň nepredstavuje pre žalobcov neoprávnený a nepoctivý zdroj príjmu v záujme prípadného polepšenia si v ich sociálnej situácii. Rozhodnutie je zároveň v súlade s rozhodovacou praxou súdov SR a nepredstavuje v tomto smere žiaden exces. Odvolací súd nevzal do úvahy dokazovaním zistenú skutočnosť, že žalobcovia sa po dopravenej nehode odsťahovali z pôvodného miesta bydliska podľa ich tvrdení z dôvodu ohovárania ich rodiny v dedine, nakoľko k tomuto nedochádzalo z dôvodu dopravnej nehody, ale z dôvodu údajného sexuálneho zneužívania zosnulej vinníkom dopravnej nehody, teda dôvod tejto ujmy nie je v prevádzke osobného motorového vozidla a absentuje tu tak príčinná súvislosť medzi prevádzkou motorového vozidla poisteného u žalovaného a touto ujmou žalobcov, čo však nič nemení na správnosti a adekvátnosti priznanej výšky náhrady

jednotlivým žalobcom zohľadniac ich vzťah so zosnulou, ako aj nedôvodnosť nároku vo výške vyššej než priznanej, nakoľko vykonaným dokazovaním neboli ani tvrdené a teda ani preukázané žiadne individuálne špecifické mimoriadne následky v príčinnej súvislosti so stratou blízkeho príbuzného, nakoľko žiaden zo žalobcov nebol na ňu odkázaný ekonomicky, výchovne, vzdelanostne, zdravotne a pod. 55. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobkyne 1/ viažuce sa k zamietnutiu jej postmortálneho nároku proti žalovanému, v tomto smere sa odvolací súd podľa § 387 ods. 2 CSP plne stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku o tejto časti žalobou uplatneného nároku, keď prihliadol k rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal aj súd prvej inštancie , v zmysle ktorých nie je možné kumulovať nároky na náhradu svojej nemajetkovej ujmy ako pozostalej osoby s nárokom postmortálnym, nakoľko by tak v prípade jednej fyzickej osoby došlo ku kumulácii peňažných prostriedkov nad výšku adekvátnu ujme samotného zosnulého. Podľa súdnych rozhodnutí predložených žalobkyňou 1/ bol vyjadrený právny názor, že postmortálnou žalobou možno požadovať peňažnú náhradu, avšak nedošlo ku konštatovaniu možnosti kumulácie nárokov podľa § 11, resp. 13 OZ a § 15 OZ v prípade jedného pozostalého. 56. Ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolací súd odvolaciu námietku o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, nakoľko zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporovej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, keď ako už bolo uvedené aj vyššie i podľa ústavnej judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I.ÚS 50/2004). Právne závery súdu prvej inštancie sú konzistentné a dostatočne preskúmateľné pre obe strany sporu, pre laickú i odbornú právnickú verejnosť a taktiež i pre odvolací súd, ktorý sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje. 57. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky oboch strán sporu za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celosti podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 58. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s ust § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na rovnaký pomer úspechu a neúspechu všetkých subjektov sporu v odvolacom konaní. 59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).