Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Co/59/2024 1118200058 18. 12. 2024 Mgr. Jana Janics Bajánková ECLI:SK:KSBA:2024:1118200058.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a členiek senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Renáty Janákovej v právnej veci žalobcu: A. Č.Í., U.. XX.XX.XXXX, R. Q. XXXX/XX, D.E. R., zastúpený LG Iuris s.r.o., IČO: 47253 690, so sídlom Trenčianska 56/D, Bratislava proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody vo výške 4.473,18 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23. februára 2024, č.k. B1-21C/1/2018-95 , takto rozhodol: Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného zaplatenia náhrady škody vo výške 4 473,18 eur podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z.z.) titulom náhrady škody spočívajúcej v náhrade trov obhajoby ( I. výrok). Druhým výrokom súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania žalovanému. 2. V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie popísal skutkové zdôvodnenie žaloby ako aj podstatný obsah písomných vyjadrení a ústnych prednesov sporových strán. Ozrejmil, že žalobca svoj nárok zdôvodnil tým, že na základe podania trestného oznámenia zo dňa 12.12.2003 oznamovateľkou spoločnosťou Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. na Okresnú prokuratúru v Považskej Bystrici sa dňa 11.06.2004 začalo trestné stíhanie pre trestný čin poisťovacieho podvodu spáchaného v štádiu pokusu. Následne dňa 21.09.2007 začal vyšetrovateľ KR PZ Úradu justičnej a kriminálnej polície v Trenčíne trestné stíhanie, okrem iného, voči žalobcovi. Proti predmetnému uzneseniu žalobca podal v zákonnej lehote sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátorky Krajskej prokuratúry Trenčín sp. zn. XKv XX/XX - XXX zo dňa 12.10.2007 zamietnutá ako nedôvodná. Dňa 06.10.2008 po vykonanom dokazovaní bola Okresnému súdu v Považskej Bystrici podaná na žalobcu obžaloba. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 16.04.2009 Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom uznal obžalovaného vinného z uvedeného skutku a bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov nepodmienečne. Po odvolaní Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 23To/104/2009 zo dňa 10.08.2010 zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vrátil ho súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom zo dňa 16.05.2011 sp. zn. X/XXX/XXXX oslobodil žalobcu spod obžaloby, nakoľko skutok nie je trestným činom. Po podaní odvolania prokurátorky Krajskej prokuratúry Trenčín bol oslobodzujúci rozsudok dňa 10.08.2010 Krajským súdom v Trenčíne zrušený v celom rozsahu a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Rozsudkom
Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 16.05.2011 bol žalobca opätovne oslobodený spod obžaloby. Proti uvedenému rozhodnutiu podala odvolanie krajská prokurátorka a uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 05.06.2012 bol oslobodzujúci rozsudok zrušený v celom rozsahu a vec vrátená súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Následne Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom zo dňa 31.07.2013 žalobcu opätovne oslobodil spod obžaloby, nakoľko skutok nie je trestným činom. Po odvolaní prokurátora toto rozhodnutie Krajský súd v Trenčíne potvrdil až uznesením sp. zn. 23To/109/2013 zo dňa 12.06.2014. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.06.2014. Žalobca mal za to, že oslobodzujúci rozsudok má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré považoval za nezákonné, a teda boli splnené podmienky na uplatnenie si nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. 3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením zo dňa 21.09.2007, Č.: L.-XX/OEKF.-XXXX, Úrad justičnej a kriminálnej polície Trenčín vzniesol obvinenie žalobcovi za pokus trestného činu poisťovacieho podvodu spáchaného formou spolupáchateľstva. Krajská prokuratúra Trenčín dňa 06.10.2008 podala na žalobcu obžalobu pod XKv XX/XX - XXX pre uvádzaný trestný čin. Okresný súd v Považskej Bystrici rozsudkom zo dňa 16.04.2009, č. k. 1T/126/2008 - 559, uznal žalobcu vinným zo spáchania trestného činu poisťovacieho podvodu a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov nepodmienečne. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 10.08.2010, č. k. 23To/84/2011 - 597, napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Okresný súd v Považskej Bystrici rozsudkom zo dňa 16.05.2011, č. k. 1T/126/2008 585, žalobcu oslobodil spod obžaloby, nakoľko skutok nie je trestným činom. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 05.06.2012, č. k. 23To/84/2011 - 642, napadnutý rozsudok celom rozsahu zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Okresný súd v Považskej Bystrici rozsudkom zo dňa 31.07.2013, č. k. 1T/126/2008 - 754, žalobcu oslobodil spod obžaloby, nakoľko skutok nie je trestným činom Napokon Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 12.06.2014, č. k. 23To/109/2013 - 787, odvolanie prokurátora Krajskej prokuratúry proti rozsudkom zo dňa 31.07.2013, č. k. 1T/126/2008 754, zamietol ako nedôvodné. Faktúrou zo dňa 06.12.2007, č. XX/XXXX, vyfakturovala Advokátska kancelária JUDr. Dušan Divko vyúčtovanie trov obhajoby v celkovej výške 198,63 eur; faktúrou zo dňa 23.07.2008, č. XXXXXXX, vyfakturoval advokát JUDr. Vladimír Fraňo vyúčtovanie právnych služieb pri obhajobe v trestnom konaní v celkovej výške 862,86 eur; faktúrou zo dňa 04.04.2011, č. XXX/XXXX, vyfakturovala Advokátska kancelária JUDr. Jozef Holič vyúčtovanie služieb právnej pomoci v celkovej výške 304,51 eur; faktúrou zo dňa 11.09.2019, č. XXX/XXXX, vyfakturovala Advokátska kancelária JUDr. Jozef Holič vyúčtovanie služieb právnej pomoci v celkovej výške 833,32 eur; faktúrou zo dňa 05.08.2013, č. XXX/XXXX, vyfakturovala Advokátska kancelária JUDr. Jozef Holič vyúčtovanie služieb právnej pomoci v celkovej výške 526,57 eur; faktúrou zo dňa 20.09.2013, č. XXX/XXXX, vyfakturovala Advokátska kancelária JUDr. Jozef Holič vyúčtovanie služieb právnej pomoci v celkovej výške 165,56 eur; faktúrou zo dňa 13.06.2014, č. XXXX/XXX, vyfakturovala Advokátska kancelária JUDr. Jozef Holič vyúčtovanie služieb právnej pomoci v celkovej výške 255,91 eur. Z vyúčtovania trov právneho zastúpenia Advokátskou kanceláriou JUDr. Vladimír Fraňo zo dňa 23.07.2008 mal súd za preukázané, že menovaná advokátska kancelária vyúčtovala úkony, paušálne náhrady a cestovné náhrady ako trovy zastupovania v celkovej výške 1.858,68 eur. Z potvrdenia o prevzatí finančných prostriedkov zo dňa 30.07.2010 mal súd za preukázané, že advokát JUDr. Igor Müller prevzal od žalobcu ako vysporiadanie trov advokáta za právne zastupovanie v trestnej veci sp. zn. 1T/126/2010 sumu vo výške 330 eur. Následne si žalobca Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zo dňa 20.05.2017 voči žalovanému uplatnil nárok na náhradu škody v celkovej výške 4.473,18 eur titulom nezákonného rozhodnutia, za ktoré označil rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 31.07.2013 sp. zn. 1T/126/2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12.06.2014, sp. zn. 23To/109/2013 - 787. Pod bodom IV žiadosti žalobca zdôvodnil svoj nárok na náhradu škody, ktorá mu mala byť spôsobená pri výkone verejnej moci a to: uznesením o začatí trestného stíhania zo dňa 11.06.2004, Č.: D.-XX/BPK-Q.-XXXX; uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 21.09.2007, Č.: L.-XX/OEK-F.-XXXX; obžalobou Krajskej prokuratúry v Trenčíne zo dňa 06.10.2008, zn. XKv XX/XX XXX; rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 31.07.2013 sp. zn. 1T/126/2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12.06.2014, sp. zn. 23To/109/2013 - 787. Žalovaný listom zo dňa 13.12.2017 oznámil žalobcovi, že jeho žiadosť vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania, ktorú odôvodnil tým, že voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie pre pokus trestného činu poisťovacieho podvodu spáchaného formou spolupáchateľstva uznesením Úradu justičnej a kriminálnej polície Trenčín, Č.: L.-XX/OEK-F.-XXXX zo dňa 21.09.2007. S poukazom na plynutie objektívnej premlčacej lehoty, v ktorej musia byť uplatnené nároky na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, mal žalovaný za to, že dňa 09.10.2017 bolo najneskôr žalobcovi doručené uznesenie o vznesení obvinenia, nakoľko v tento deň bol realizovaný výsluch žalobcu ako obvineného za prítomnosti jeho obhajcu. Žalovaný zdôraznil, že premlčacia lehota vymedzená § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. je 10-ročná a má charakter objektívnej premlčacej lehoty a nie je možné ju v žiadnom prípade prekročiť, t. j. nepredlžuje sa ani o časový úsek trvania predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Z uvedeného teda vyplýva, že objektívna premlčacia lehota uplynula najneskôr dňa 09.10.2017. K podaniu žaloby došlo až dňa 05.01.2018, čiže po uplynutí 10-ročnej (objektívnej) premlčacej lehoty. Žalobcom uplatnený nárok je však premlčaný aj z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 1T/126/2008 - 754 zo dňa 31.07.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23To/109/2013 - 787 zo dňa 12.06.2014 bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty sa odvíja od okamihu, kedy bolo poškodenému doručené (oznámené) zrušujúce rozhodnutie. Trojročná subjektívna premlčacia lehota tak uplynula najneskôr dňa 12.06.2017. 4. Z tohto skutkového stavu, právne odkazujúc na § 3 ods. 1 písm. a), ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, ods. 3, § 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z vyvodil súd prvej inštancie záver, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Ozrejmil predpoklady pre úspešné uplatnenie si náhrady škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a definíciu a účel právneho inštitútu premlčania. Skonštatoval, že v prejednávanej veci sa žalobca domáhal nároku na náhradu škody, ktorá mu mala byť spôsobená nezákonnými rozhodnutiami označenými žalobcom, a to uznesenie o začatí trestného stíhania zo dňa 11.06.2004, Č.: D.-XX/BPK-Q.-XXXX, uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 21.09.2007, Č.: L.-XX/ OEK-F.-XXXX, obžalobu zo dňa 06.10.2008, Xkv XX/XX - XXX, rozsudok Okresného súdu v Považskej Bystrici zo dňa 16.04.2009, sp. zn. 1T/126/2008 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 05.06.2012, sp. zn. 23To/84/2011. Uviedol, že nakoľko žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku, z dôvodu hospodárnosti pristúpil k posúdeniu dôvodnosti vznesenej námietky premlčania prednostne. Ozrejmil, že v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa právo na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci nezákonným rozhodnutím premlčí v lehote troch rokov odo dňa, keď sa oprávnený subjekt (žalobca) dozvedel o škode. V tejto súvislosti odkázal na to, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 31.07.2013, č. k. 1T/126/2008 - 754. Odvolanie prokurátora krajskej prokuratúry proti predmetnému rozsudku bolo zamietnuté uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12.06.2014, č. k. 23 To/109/2013 - 787, a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.06.2014. Najneskôr týmto dňom sa tak žalobca dozvedel, že trestné konanie vedené voči nemu nemalo byť začaté, z dôvodu že skutok, ktorý mu bol kladený za vinu, nie je trestným činom. Najneskôr týmto dňom sa žalobca dozvedel, že mu v rámci trestného konania vznikla škoda v podobe trov právneho zastúpenia. Rozvinul, že žalobca iný deň nadobudnutia vedomosti o tejto skutočnosti v žalobe netvrdil. Týmto dňom preto začala žalobcovi plynúť premlčacia lehota. Subjektívna premlčacia lehota preto uplynula dňa 12.06.2017. Žalobca si svoj nárok uplatnil u žalovaného žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody listom zo dňa 20.05.2017, doručeným žalovanému dňa 13.06.2017 (ako vyplýva z Oznámenia žalovaného o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody - č. l. 41), čiže až dňom nasledujúcim po dni, kedy mal byť nárok najneskôr uplatnený na súde, a to dňa 12.06.2017. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že žalovaný v konaní účinne vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku. Z uvedeného dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol a ďalšími prostriedkami procesného útoku, ktoré by mali preukázať splnenie všetkých predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, sa v konaní nezaoberal. 5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. podľa pomeru úspechu vo veci a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli. 6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentoval, že dňa 10.06.2017 (podané na poštovú prepravu) v súlade s ustanoveniami § 15 ods. 1 v spojení s § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 18 zák. č. 514/2003 Z. z. podal písomnú
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky podaním zo dňa 13.12.2017, doručeným dňa 29.12.2017 pod č. XXXXX/XXXX/XXX mu oznámilo, že jeho žiadosti nebolo vyhovené. Dôvodilo, že označené rozhodnutia v žiadosti nemožno považovať za nezákonné na účely zák. č. 514/2003 Z. z., keďže nikdy ako právoplatné neboli zrušené nadriadeným súdom pre nezákonnosť a preto vyhodnotilo žiadosť žalobcu ako nedôvodnú. V deň doručenia Oznámenia o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo strany Ministerstva spravodlivosti SR t.j. dňa 29.12.2017 bola doručená žaloba na náhradu škody do podateľne, v tom čase príslušného Okresného súdu Bratislava I, prostredníctvom mailového podania a následne bola doplnená žaloba v zmysle ustanovenia § 125 ods. 2 C.s.p. Ďalej uviedol, že Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne bolo jeho právnemu zástupcovi v trestnom konaní doručené dňa 25.09.2014 a predpokladal, že aj v tom čase bolo doručované aj jemu samotnému a tak subjektívna lehota začala plynúť až deň nasledujúci po doručení uvedeného rozhodnutia. Poukázal na to, že podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. sa právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Podľa § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. Počas predbežného prerokovania nároku lehota neplynula a žalobu podal v deň doručenia Oznámenia o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo strany žalovaného. V danom prípade preto mal za to, že žaloba bola podaná v zákonných lehotách a preto jeho nárok nie je možné považovať za premlčaný. Taktiež mal za to, že súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. 7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za zákonný, správny a navrhol ho potvrdiť. Uviedol, že nesprávnosť premlčania nároku vzhliadol žalobca v skutočnosti, že dňa 10.6.2017 podal na Ministerstvo spravodlivosti SR (na poštovú prepravu) písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami. Žalobca rovnako poukázal na skutočnosť, že uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12.6.2014, č. k. 23 To/109/2013 - 787, (ktorým bolo právoplatne skončené trestné konanie žiadateľa), bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 25.9.2014. Vo vzťahu k uvedenej argumentácii odvolateľa žalovaný poukázal na to, že svoju námietku premlčania prezentoval už vo svojom prvom písomnom vyjadrení zo dňa 27.3.2018. Žalobca mal takmer šesť rokov, aby kvalifikovane a včas reagoval na procesnú obranu žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom možnosť na prednes skutočností, ktoré tvoria obsah žalobcovho odvolania, mal nielen využitím práva na vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného k žalobe (ktoré nevyužil), ale aj na pojednávaní dňa 23.2.2024, ktorého sa bez ospravedlnenia, resp. žiadosti o odročenie, nezúčastnil. Na pojednávaní dňa 23.2.2024 súd prvej inštancie v súlade s § 182 C.s.p. uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. Z dôvodu, že žalobca prostriedky procesného útoku, prezentované vo svojom odvolaní, v zmysle § 154 C.s.p. neuplatnil najneskôr do vyhlásenia tohto uznesenia, je nutné ich posúdiť ako neprípustné novoty v odvolacom konaní. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd na tvrdenia žalobcu prezentované v jeho odvolaní neprihliadal, nakoľko nespĺňajú ani jednu z výnimiek podľa § 366 C.s.p. a žalobca ani nijakým spôsobom nekonkretizoval, z akého dôvodu on sám vzhliada ich prípustnosť. Ďalej mal za to, že jeho tvrdenie o premlčaní nároku žalobcu, ako i o začiatku premlčacej lehoty dňa 12.6.2014, nebolo žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie, t. j. do vydania uznesenia o vyhlásení dokazovanie za skončené, resp. rozsudku vo veci výslovne (ani žiadnym iným spôsobom) popreté, a preto ho nutno považovať podľa § 151 ods. 1 C.s.p. za nesporné. Akcentoval, že žalobcom neskoro uvádzané skutočnosti až v odvolacom konaní sú nielen v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, ale aj v rozpore so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ (t. j. zákony sú písané pre bdelých alebo aj inak povedané, že právo patrí bdelým). Pasivita žalobcu v tomto konaní, či už pri oneskorenom podaní žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody alebo spočívajúca v absencii procesnej aktivity v civilnom sporovom konaní (replika, účasť na pojednávaní) nemôže byť odstránená ani nahradená námietkou nesprávneho právneho posúdenia v odvolacom konaní. Vo vzťahu k správnosti posúdenia premlčania žalovaný poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého súd prvej inštancie konštatoval premlčanie žalobcovho nároku, pretože mal za to, že sa o škode dozvedel, keď trestné konanie žalobcu bolo právoplatne skončené dňa 12.6.2014, a to uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12.6.2014, č. k. 23 To/109/2013 - 787, a žalobca doručil svoju žiadosť o predbežné prerokovanie nároku Ministerstvu spravodlivosti SR až dňa 13.6.2014. Z uvedeného mal za to, že súd prvej inštancie vec správne posúdil, ak ako začiatok premlčania označil deň 12.6.2014, pretože táto
skutočnosť vyplýva z dôkazu, ktorý do konania predložil žalobca. Z faktúry č. XXXX/XXX vystavenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozefa Holiča je zrejmé, že tento sa dňa 12.6.2014 zúčastnil na verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Trenčíne, a teda v súlade § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., mal obhajca žalobcu, resp. aj samotný žalobca „oznámené“ zrušujúce rozhodnutie. Za nesprávny považoval aj názor žalobcu o podaní žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na poštovú prepravu dňa 10.6.2017, a teda v lehote do 12.6.2017. Poukázal na to, že Zák. č. 514/2003 Z. z., rovnako ako Občiansky zákonník, na ktorý zák. č. 514/2003 Z. z. v rámci subsidiarity odkazuje, predstavuje normu hmotného práva a právna úprava v ňom obsiahnutá sa týka hmotnoprávnych lehôt, pre ktoré platí zásada, že úkon sa urobí včas vtedy, ak v lehote príde k adresátovi. Skutočnosť že samotná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená až dňa 13.6.2017 sporná nebola. Žalobcom navrhnutá aplikácia procesných lehôt, ktoré majú osobitnú úpravu (napr. § 121 ods. 5 CSP), založenú na zásade, že lehota je zachovaná, ak písomné podanie sa odovzdá poštovej doprave, je v rozpore s § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. a hmotnoprávnym charakterom zák. č. 514/2003 Z. z. Napokon relevantnosť doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vyplýva i z § 16 ods. 4 veta prvá zák. č. 514/2003 Z. z. , v zmysle ktorého ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Napokon za nesprávne považoval aj tvrdenie žalobcu, že podaním žaloby elektronickými prostriedkami dňa 29.12.2017, bola žaloba podaná včas. V tejto súvislosti poukázal na znenie § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. 8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu. Na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil, keď aplikoval v napadnutom rozsudku citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pričom tieto ustanovenia, týkajúce sa žalobcom uplatneného nároku, aj správne vyložil a vysvetlil. Dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie úplne postačovalo na zistenie pre rozhodnutie relevantných skutočností ako aj pre samotné rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). 10. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Dôvody, pre ktoré žalobu zamietol, riadne ozrejmil, pričom sa vysporiadal so skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. Keďže v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods.2,3 C.s.p.), odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods.2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní. 11. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre neho ako žalobcu privodili priaznivé rozhodnutie. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia veci ( porovnaj aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/60/2016). S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 2 Cdo 238/2008, sa odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní odvolacím súdom relevantné.
12. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého možno súdnu vymáhateľnosť nároku odvrátiť námietkou. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje nároky a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe právo vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v civilnom konaní má za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe nárok priznať. Takáto situácia nastala aj v prejednávanej veci, keď si žalobca uplatnil svoje nároky voči žalovanému žalobou na súde oneskorene, po uplynutí premlčacej doby, pričom žalovaný vzniesol námietku premlčania. Ak žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím na súde až po uplynutí trojročnej premlčacej doby od právoplatnosti rozsudku, ktorým bol oslobodený spod obžaloby, jeho právo sa premlčalo a súd nemohol jeho žalobe v vyhovieť. Súd prvej inštancie potom rozhodol správne, ak žalobu žalobcu rozsahu zamietol bez potreby vykonávania ďalších dôkazov, ktoré by boli v danej situácii bezvýznamné. 13. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu. Judikatúra dospela k záveru, že ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan trestný čin nespáchal a že trestné stíhanie voči nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 183/2009). Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre nezákonnosť príslušným orgánom. V prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o vznesení obvinenia má oslobodzujúci rozsudok rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto rozhodnutia. Oslobodzujúci rozsudok odôvodňuje záver, že žalobca nespáchal trestný čin, čím vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení mu obvinenia. Právoplatnosťou rozsudku, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby, sa trestné konanie končí, čo znamená, že zanikajú účinky uznesenia o vznesení obvinenia a jeho zrušenie sa preto zároveň stáva bezpredmetným (nadbytočným). Tieto právne závery sú viacnásobne judikované rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít a v rozhodovacej praxi súdov ustálené. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že premlčacia doba podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 plynie odo dňa doručenia, prípadne oznámenia rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie, pričom v posudzovanej veci sa v zmysle ustálenej judikatúry za zrušenie právoplatného rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia) považuje právoplatný oslobodzujúci rozsudok. 14. V posudzovanej veci je nesporné, že uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12.6.2014, č. k. 23 To/109/2013 - 787, (ktorým bol žalobca právoplatne oslobodený spod obžaloby a bolo ním jeho trestné konanie skončené) nadobudlo právoplatnosť dňa 12.06.2014. Týmto dňom začala tak žalobcovi plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá uplynula dňa 12.06.2017. Žalobca doručil žalobu na súd až dňa 02.01.2018, teda oneskorene, po uplynutí tejto premlčacej doby. Možno potom uzavrieť, že súd prvej inštancie správne ustálil, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom vydania nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia je premlčaný a keďže sa žalovaný premlčania dovolal, nebolo možné žalobcovi premlčané právo priznať. Predpoklady na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2013 Z.z. boli naplnené momentom právoplatnosti rozsudku, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby (dňa 12.06.2014). Práve žalobca musí sledovať plynutie premlčacích lehôt tak, aby svoje právo v stanovenej lehote vykonal, alebo uplatnil proti žalovanému žalobou na súde, a to v zmysle zásady, že právo patrí bdelým. Keďže si žalobca v posudzovanej veci uplatnil žalobou na súde už premlčané nároky, nemohlo byť vzhľadom na dôvodné vznesenie námietky žalovaným, jeho žalobe vyhovené. 15. Žalobca v odvolaní tiež namietal, že uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12.6.2014, č. k. 23 To/109/2013 - 787, (ktorým bolo právoplatne skončené jeho trestné konanie, bolo jeho právnemu zástupcovi a asi aj jemu doručené dňa 25.9.2014. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že v žalobe žalobca tieto skutkové okolnosti netvrdil. V žalobe naopak uviedol, že uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 12.6.2014, č. k. 23 To/109/2013 - 787 nadobudlo právoplatnosť dňa 12.06.2014. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 27.3.2018 vzniesol námietku premlčania, ktorú odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 1T/126/2008 - 754 zo dňa 31.07.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23To/109/2013 - 787 zo dňa 12.06.2014 bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Uviedol, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty sa odvíja od okamihu, kedy bolo poškodenému doručené (oznámené) zrušujúce rozhodnutie. Poukázal v tomto vyjadrení na to, zo skutkového stavu konania je zrejmé, že dňa 12.06.2014 sa uskutočnilo verejné zasadnutie o odvolaní, ktorého sa zúčastnil obhajca žalobcu, na ktorom Krajský súd v Trenčíne vyhlásil uznesenie, č. k. 23To/109/2013-787 zo dňa 12.06.2014, ktorým zamietol odvolanie prokurátora krajskej prokuratúry. Navyše aj z obsahu samotnej žaloby je zrejmé, že obhajca žalobcu sa zúčastnil verejného zasadnutia o odvolaní dňa 12.06.2014, nakoľko túto skutočnosť žalobca uviedol v rámci listinných dôkazov ním predložených v súvislosti s vyúčtovaním trov obhajoby (príloha č. 15 žaloby). Vzhľadom na uvedené mal za to, že premlčacia lehota začala žalobcovi plynúť od dňa 12.06.2014.Trojročná (subjektívna) premlčacia lehota, tak uplynula najneskôr dňa 12.06.2017, pričom žalobca si uplatnil svoj nárok žiadosťou o predbežné prerokovanie v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. na Ministerstve spravodlivosti SR až dňa 13.06.2017 t. j. po uplynutí premlčacej lehoty a z tohto dôvodu premlčacia lehota nemohla spočívať podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Posledným dňom premlčacej doby bol preto najneskôr 12.06.2017. Žalobca počas prvoinštančného konania žiadnym spôsobom nereagoval na procesnú obranu žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom možnosť na prednes skutočností, ktoré tvoria obsah žalobcovho odvolania, mal nielen využitím práva na vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného k žalobe (ktoré nevyužil), ale aj na pojednávaní dňa 23.2.2024, ktorého sa bez ospravedlnenia nezúčastnil. Prvý krát žalobca uvedenú argumentáciu uviedol až v odvolaní, odvolací súd však na ňu prihliadnuť nemohol vzhľadom na ustanovenie § 366 C.s.p.. 16. Nesprávny je aj názor žalobcu o podaní žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na poštovú prepravu dňa 10.6.2017, a teda v lehote do 12.6.2017. Zákon č. 514/2003 Z. z., ako aj Občiansky zákonník, na ktorý zák. č. 514/2003 Z. z. odkazuje, predstavuje normu hmotného práva a právna úprava v ňom obsiahnutá sa týka hmotnoprávnych lehôt, pre ktoré platí zásada, že úkon sa urobí včas vtedy, ak v lehote príde k adresátovi. Uvedené znamená, na to, aby bola Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podaná včas, by najneskôr dňa 12.6.2017 musela byť žalovaným prijatá ( by mu musela byť doručená ). Skutočnosť, že samotná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená až dňa 13.6.2017 sporná v konaní nebola. 17. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). 18. Na základe uvedeného obsah odvolania žalobcu nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 19. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, avšak vzhľadom na to, že žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018). 20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).