Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Co/72/2024 1122205155 05. 06. 2024 JUDr. Michaela Králová ECLI:SK:KSBA:2024:1122205155.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobkýň v 1. rade: J.. G.. Q. I., G.., nar. XX.XX.XXXX, bytom: A. X, XXX XX U., v 2. rade: W. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom: A. X, XXX XX U., zastúpená zákonnou zástupkyňou žalobkyňou v 1. rade, obe zastúpené advokátkou JUDr. Martinou Mrázovou, so sídlom: Šoltésovej 20, Bratislava, proti žalovanému: A. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom: H. X. XX, XXX XX Š., zastúpený JUDr. Mgr. Tomáš Štefanka, advokát, so sídlom: M. Chrásteka 512/25, Žiar nad Hronom, o návrhu žalovaného na zrušenie neodkladného opatrenia, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. mája 2023, č.k. 9C/32/2022-409, takto rozhodol: I. Odvolací súd uznesenie bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. mája 2023, č.k. 9C/32/2022-409 v napadnutej časti p o t v r d z u j e. II. Žalobkyne v 1. a v 2. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Bývalý Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 25. mája 2023, č.k. 9C/32/2022-409, návrh žalovaného na zrušenie neodkladného opatrenia nariadeného uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04.07.2022 č.k. 9C/32/2022-66 zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyne v 1. a 2. rade majú voči žalovanému právo na náhradu trov konania vo výške 100 %. 2. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že uznesením zo dňa 4.7.2022 č.k. 9C/32/2022-66 nariadil neodkladné opatrenie v nasledovnom znení: I. Súd zakazuje žalovanému (odporcovi) písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami úplne kontaktovať žalobkyňu (navrhovateľku) v 1. rade. II. Súd zakazuje žalovanému písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami úplne kontaktovať žalobkyňu v 2. rade. III. Súd zakazuje žalovanému priblížiť sa k žalobkyni v 1. rade na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov. IV. Súd zakazuje žalovanému priblížiť sa k žalobkyni v 2. rade na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov. V. Súd ukladá žalobkyni v l. rade v lehote 30 dní podať na vecne a miestne príslušnom súde návrh na zákaz styku otca s maloletou žalobkyňou v 2. rade. V prípade ak žalobkyňa v 1. rade návrh nepodá v stanovenej lehote, súd podľa § 336 ods. 3 CSP aj bez návrhu uznesenie o neodkladnom opatrení zruší. VI. Žalobkyňa v 1. rade je povinná zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava I súdny poplatok vo výške 16,50 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. 3. Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodným návrhom doručeným bývalému Okresnému súdu Bratislava I dňa 13.06.2022 sa žalobkyne v 1. a 2. rade domáhali, aby súd nariadil neodkladné opatrenie, ktorým zakáže žalovanému písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami úplne kontaktovať žalobkyne v 1. a 2. rade, a ktorým zakáže žalovanému priblížiť sa k žalobkyniam v 1.a 2. rade na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov. Žalobkyne v 1. a 2. rade návrh na nariadenie neodkladného opatrenia odôvodnili tým, že žalobkyňa v 1. rade a žalovaný sú rodičmi žalobkyne v 2. rade. Žalobkyňa
v 1. rade sa so žalovaným zoznámila v roku 2016. Počas vzájomného spolužitia žalovaný žalobkyňu v 1. rade zamykal v izbe, obmedzoval jej pohyb a neumožňoval jej ani návštevu toalety, čo niekedy trvalo aj niekoľko hodín, pričom v tom čase bola žalobkyňa v pokročilom štádiu tehotenstva. Po narodení žalobkyne v 2. rade žalovaný žalobkyňu v 1. rade aj s dcérou opäť zamykal v izbe, kde bola veľká zima a nekúrilo sa tam, opakovane žalobkyňu v 1. rade fyzicky aj slovne napádal, žalobkyňa v 1. rade mala obavy, že ublíži ich dcére. Žalovaný žalobkyni v 1. rade neprispieval na jedlo alebo potreby pre dcéru a žalobkyňa v 1. rade žila len z vlastných úspor. Dňa 19.12.2019, žalovaný žalobkyni v 1. rade vulgárne nadával a slovne ju napádal, napadol ju fyzicky a udrel ju päsťou do tváre, pričom bezprostredne pri útoku mala žalobkyňa v 1. rade na rukách maloletú dcéru, ktorej mohol týmto útokom žalovaný ublížiť a ohroziť jej život alebo zdravie. Tento útok si u žalobkyni v 1. rade vyžiadal lekárske ošetrenie a práceneschopnosť. Po útoku sa žalobkyňa v 1. rade z dôvodu pretrvávajúcich obáv o svoj život a zdravie, ako aj o život a zdravie ich maloletej dcéry odsťahovala od žalovaného. Žalobkyňa v 1. rade uvedené oznámila OR PZ Žiar nad Hronom, kde tiež uviedla, že žalovaný prišiel za ňou do domu, kde bývala, a pod zámienkou "pekného večera" žalobkyňu v 1. rade priviazal k masérskemu stolu, kde ju asi 5 hodín znásilňoval, pričom žalobkyňa v 1. rade kričala od bolesti, čo viedlo k vzneseniu obvinenia žalovaného. Preto má žalobkyňa v 1. rade pretrvávajúce obavy zo žalovaného, že by toto svoje konanie mohol zopakovať o čom svedčí skutočnosť, že žalovaný žalobkyňu v 1. rade sleduje aj mimo súdom určeného času styku medzi žalovaným a maloletou dcérou. Žalobkyňa v 1. rade uviedla, že nemá snahu bezdôvodne brániť žalovanému v styku s maloletou dcérou, avšak na druhej strane žalobkyňa v 1. rade, vzhľadom na pretrvávajúce obavy o jej život a zdravie ako aj o život a zdravie maloletej dcéry, je nútená domáhať sa ochrany svojich práv a svojho zdravia a života. Dňa 02.06.2020 vydal Okresný súd Prievidza rozsudok č.k. 9P/11/2020-173, ktorým schválil rodičovskú dohodu žalobkyne v 1. rade a žalovaného, v rámci ktorej bol dohodnutý aj styk žalovaného s maloletou dcérou. K uzavretiu rodičovskej dohody došlo potom, čo pred pojednávaním žalovaný sľúbil, že dá žalobkyni v 1. rade pokoj, ak stiahne trestné oznámenie. Na základe toho uzavrela žalobkyňa v 1. rade predmetnú rodičovskú dohodu, ktorá však nikdy neplatila, pretože týranie pokračovalo ďalej a žalobkyňa nemohla stiahnuť trestné oznámenie a musela brániť život a zdravie seba a maloletej dcéry. Z dôvodu protiprávneho konania žalovaného, opakovaných slovných útokov a fyzického napadnutia, neustáleho a opakovaného ponižovania žalobkyne v 1. rade zo strany žalovaného, pretrvávajúcich obáv a strachu žalobkyne v 1. rade tak o život a zdravie žalobkyne v 1. rade a maloletej dcéry a obavy z možného vycestovania žalovaného s ich maloletou dcérou do zahraničia bez vedomia a súhlasu žalobkyne v 1. rade, podala žalobkyňa v 1. rade na polícii trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona. V uvedenej veci začali orgány činné v trestnom konaní trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona a vo veci bolo Okresným riaditeľstvom PZ v Žiari nad Hronom, odborom kriminálnej polície dňa 15.10.2021 vydané uznesenie sp.zn. Č.T.: K.-XXX/ X-T.-M.-XXXX, o začatí trestného stíhania za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Dňa 31.03.2022 vydal vyšetrovateľ PZ uznesenie sp.zn. ČVS: K.-XXX/X-T.-M.-XXXX, ktorým v zmysle § 199 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestného poriadku začal trestné stíhanie za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. b), písm. c), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona a za zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona a za zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. b) Trestného zákona a súčasne podľa § 206 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona vzniesol proti žalovanému obvinenie za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona a za zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona a ust. § 139 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného zákona a za zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného zákona. Dôvody začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia proti žalovanému ako obvinenému vyšetrovateľ PZ podrobne špecifikoval na 21 stranách predmetného uznesenia. Proti uzneseniu o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia podal žalovaný ako obvinený sťažnosť, o ktorej rozhodla Okresná prokuratúra Žiar nad Hronom uznesením č.k. 1Pv 272/21/6613-16 zo dňa 28.04.2022 tak, že sťažnosť žalovaného ako obvineného zamietla ako nedôvodnú. Žalobkyňa v 1. rade uviedla, že psychické týranie zo strany žalovaného naďalej pretrváva počas stretnutí medzi ním a maloletou dcérou, na čo žalobkyňa v 1. rade opakovane upozorňovala aj sociálnoprávnu kuratelu ÚPSVaR Prievidza, opakovane privolávala počas stretnutí medzi žalovaným a maloletou dcérou policajnú hliadku a podala na žalovaného tri trestné
oznámenia v priebehu obdobia máj až december 2020. Počas stretnutí žalovaný vystavoval maloletú dcéru nebezpečným situáciám a správal sa iracionálne, napríklad úmyselne hodil dcére loptu priamo do cesty, kde sa pohybovali motorové vozidlá, alebo vôbec nereagoval v situácii, hoci priamo videl, keď nákladné vozidlo cúvalo priamo na maloletú dcéru, kde ak by nebola žalobkyňa v 1. rade zasiahla, mohlo by u maloletej dcéry dôjsť k smrteľnému úrazu. Uvedené situácie vyústili opäť do napadnutia žalobkyne v 1. rade zo strany žalovaného dňa 07.04.2021, kedy žalobkyňa v 1. rade bola nútená zo stretnutia žalovaného a maloletej odísť skôr. Následne po uvedenom incidente žalovaný vycestoval do Dominikánskej republiky, kde sa zdržiaval až do konca júna 2021, teda sa nejednalo o krátkodobý dovolenkový pobyt. Od tohto incidentu dňa 07.04.2021 sa žalobkyňa v 1. rade nemohla stretnutí medzi žalovaným a maloletou dcérou zúčastňovať, nakoľko mala a neustále má vážne obavy o svoj život a zdravie. Na stretnutiach, kedy je prítomná žalobkyňa v 1. rade žalovaný neustále narúša osobnú zónu žalobkyne v 1. rade, čo u nej, najmä, nie však výlučne s poukazom na jej znásilnenie žalovaným v minulosti, spôsobuje regres jej zdravotných problémov z minulosti. Žalobkyňa v 1. rade sa žalovaného bojí, pociťuje z neho značný strach a úzkosť a bojí sa o svoje dieťa. Z týchto pretrvávajúcich dôvodov chodievala aj v minulosti na stretnutia medzi žalovaným a maloletou dcérou s doprovodom, a to so svojím otcom alebo matkou. Maloletá neustále odmieta stretávanie s otcom, zo stretnutí s ním je vystresovaná, bojazlivá, a dochádza k zhoršovaniu jej psychického zdravotného stavu. Po dodržaní intenzity nariadených stretnutí medzi žalovaným a maloletou sa táto začala v noci pomočovať, odmieta chodiť do škôlky a odmieta byť so žalovaným sama v neprítomnosti žalobkyne v 1. rade ako jej matky. O uvedených skutočnostiach žalobkyňa v 1. rade opakovane informovala aj sociálno-právnu ochranu ÚPSVaR Prievidza. V konaní vedenom na OR PZ Žiar nad Hronom pod č.k. K.-XXX/X-T.-M.-XXXX bola vo veci samej vypočutá svedkyňa N.. J. E.. Bezprostredne po vykonaní jej výsluchu bola svedkyňa písomne kontaktovaná J.. P.. J.. S. Š. X., právnou zástupkyňou žalovaného ako obvineného. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil uvedenej svedkyni výzvu, ktorou ju vyzval, aby sa zdržala ďalšieho konania, ktoré by malo smerovať voči jeho osobe a rovnako aby sa zdržala vyjadrení proti jeho osobe. Z hľadiska vnímania uvedenej svedkyne, táto považovala túto výzvu žalovaného za určité vyhrážanie alebo vyvíjanie nátlaku na jej osobu. Vo veci samej vypovedala aj ďalšia svedkyňa, a to H. I., matka žalobkyne v 1. rade. Ako reakcia na výpoveď svedkyne H. I., zo strany žalovaného bolo jeho podanie proti H. I. s tým, že táto sa mala dopustiť priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1. písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Aj svedkyňa H. I. vníma toto konanie zo strany žalovaného ako určitý nátlak alebo formu vyhrážania, aby táto nevypovedala v neprospech žalovaného ako obvineného a žalovaný ako obvinený sa svedkyni H. I. touto formou mstí za jej výpoveď v trestnom konaní. Dňa 30.04.2022 sa konalo ďalšie stretnutie medzi žalovaným a maloletou za prítomnosti žalobkyne v 1. rade, a to v detskej herni FUN v Prievidzi. Po ukončení tohto stretnutia, v rozsahu nariadenom Okresným súdom Prievidza, žalobkyňa v 1. rade zobrala maloletú ku starým rodičom, pričom títo bývajú na Lúčnej ulici v Prievidzi, kadiaľ nevedie žiadna cesta, po ktorej by bolo nutné odísť z detskej herne FUN, pre žalovaného, aby sa dostal z Prievidze do svojho trvalého bydliska. Napriek tejto skutočnosti pri odchode od starých rodičov o 13:30 hod. táto videla, ako pred ich domom prechádza pomaly v aute žalovaný a cez otvorené okno ich sleduje. Situácia sa opakovala aj dňa 02.05.2022, kedy žalobkyňa v 1. rade opäť videla žalovaného, ako ju sleduje v aute na ceste za Prievidzou a tiež v popoludňajších hodinách prechádzal provokatívne blízko popri nej a jej kolegoch na Námestí Slobody v Prievidzi pred Meštianskym domom potom, ako žalobkyňa v 1. rade a jej kolegovia ukončili pracovné stretnutie. Podľa názoru žalobkyne v 1. rade sa nejedná o náhodné stretnutia a ide o účelové konanie žalovaného ako jeho reakcie na vedené trestné konanie proti jeho osobe. Nakoľko toto konanie žalovaného vyvoláva u žalobkyne v 1. rade dôvodné obavy o jej život a zdravie ako aj o život a zdravie maloletej dcéry a toto konanie žalobkyňa v 1. rade považuje zo strany žalovaného za zastrašovanie, podala žalobkyňa v 1. rade dňa 04.05.2022 na Obvodnom oddelení PZ v Prievidzi trestné oznámenie. Žalobkyňa v 1. rade písomne prostredníctvom e-mailu zo dňa 04.05.2022 upozornila žalovaného na toto jeho konanie a výslovne ho požiadala, aby sa do budúcnosti takéhoto konania a jej prenasledovania zdržal, nakoľko má z neho strach. Žalovaný poprel, že by žalobkyňu v 1. rade ako aj žalobkyňu v 2. rade dňa 30.04.2022 sledoval, čím vzbudzuje u žalobkyni v 1. rade ďalšie dôvodné obavy o jej život a zdravie, ako aj o život a zdravie maloletej. Žalobkyňa v 1. rade má vážne a dôvodné obavy a strach zo žalovaného a jeho konania tak voči nej ako aj voči maloletej. Žalobkyňa v 2. rade stretnutia s otcom odmieta, nakoľko jej spôsobujú vážne zdravotné a psychické problémy. Okrem toho je z popísaných skutočností zrejmé, že žalovaný ako obvinený v trestnom konaní účelovo konaná tak, aby ovplyvňoval svedkov v trestnom konaní a svojím prenasledovaním má snahu zastrašiť aj priamo žalobkyňu v 1. rade. Je vysoko pravdepodobné, že žalovaný si "mapuje" pohyb a správanie žalobkyne v 1. rade, čo u nej vzbudzuje dôvodnú obavu, že by mohol ublížiť jej alebo žalovanej v 2. rade. Žalobkyňa
v 1. rade sa obáva akéhokoľvek ďalšieho kontaktu so žalovaným ako aj akéhokoľvek kontaktu medzi žalovaným a maloletou dcérou, a to predovšetkým aj s poukazom na aktuálne prebiehajúce trestné konanie vedené na OR PZ v Žiari nad Hronom pod č.k. ČVS: K.-XXX/X-T.-M.-XXXX a obáva sa, že zo strany žalovaného by mohlo dôjsť k ďalším fyzickým útokom na žalobkyňu v 1. rade alebo ich spoločnú dcéru tak, ako tieto útoky žalovaný realizoval v čase ich spoločného spolužitia, ako aj následne po vzájomnom odlúčení. Žalovaný pri kontakte so žalobkyňou v 1. rade pred maloletou dcérou vykrikuje na žalobkyňu v 1. rade, ako si mohla dovoliť podať na neho trestné oznámenie neustále komentuje jej stav a konanie, úkoluje ju a snaží sa zatiahnuť do manipulatívnych praktík ako počas ich spolužitia. Zjavne teda na týchto stretnutiach nejde o budovanie vzťahu s maloletou, ktorá sama musí byť svedkom toho "cirkusu". Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je žalobkyňa v 1. rade toho názoru, bolo nevyhnutné bezodkladne upraviť pomery strán sporu, a to tak vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade ako aj vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade, keďže tu existujú dôvodné obavy žalobkyne v 1. rade o jej život a zdravie ako aj o život a zdravie maloletej. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uznesením zo dňa zo dňa 04.07.2022 č.k. 9C/32/2022-66 nariadil navrhované neodkladné opatrenie a uložil žalovanému zákaz približovať sa k žalobkyniam na vzdialenosť menšiu ako 50 m. 4. Žalovaný návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 19.05.2023 navrhol zrušenie tohto neodkladného opatrenia nariadeného uznesením Okresného súdu Bratislava I dňa 04.07.2022 č.k. 9C/32/2022-66. Návrh na zrušenie nariadeného neodkladného opatrenia žalovaný odôvodnil tým, že podľa neho odpadli dôvody, pre ktoré bolo neodkladné opatrenie nariadené, nakoľko dôvody konštatované súdom v odôvodnení nariadeného neodkladného opatrenia, že tu existujú dôvodné obavy žalobkyne v 1. rade o jej život a zdravie, ako aj o život a zdravie a ďalší zdravý vývin maloletej, toho času nemôžu byť dané a nie sú reálne s tým, že skutočným dôvodom nebola táto obava žalobkyne v 1. rade, ale jej zámer o úplné zamedzenie kontaktu žalovaného s maloletou dcérou. Žalovaný poukázal na to, že zákaz uložený neodkladným opatrením dodržuje, vyživovaciu povinnosť voči maloletej si plní a má záujem sa s maloletou stretávať bez akýchkoľvek rušivých vplyvov. Uviedol, že žalobkyňa v 1. rade neposkytla žalovaného o maloletej žiadne informácie od doručenia uznesenia, na čo podľa žalovaného neexistuje žiadny objektívny dôvod a to napriek žalovaným podaného návrhu na Okresnom súde Prievidza vedeného pod sp.zn. 4P/49/2022 o uloženie povinnosti matke informovať otca o maloletom dieťati a napriek upozorneniu zo strany kolízneho opatrovníka zo dňa 08.02.2023 o tejto zákonnej povinnosti. Žalovaný navrhol modifikáciu zákazu uloženého mu neodkladným opatrením s tým, že zákaz by sa nevzťahoval na účasť žalovaného na procesných úkonoch v súdnych konaniach a v konaniach pred orgánmi činnými v trestnom konaní, nakoľko v týchto konaniach je podľa žalovaného potrebné, aby sa žalovaný spoločne so žalobkyňou v 1. rade zúčastňoval, a nebolo mu tým upierané právo na osobnú účasť na pojednávaniach, na znaleckom dokazovaní v rámci psychologického vyšetrenia pozorovaním interakcie žalovaného s maloletou. Žalovaný uviedol, že mu nariadené neodkladné opatrenia spôsobuje v súdnom konaní nemalé ťažkosti, keď na pojednávaní sa zúčastnil len právny zástupca žalovaného, ktorý musel navrhnúť výsluch žalovaného za použitia § 195 ods. 3 CSP, teda písomne, poukázal na vznikajúce prieťahy v súdnom konaní v dôsledku neexistencie výnimky zo zákazu uloženého neodkladným opatrením, a ide o súdne konanie vo veci starostlivosti súdu o maloletých, v rámci ktorého by mal súd postupovať v súlade so zásadou rýchlosti a hospodárnosti bez zbytočných prieťahov. Žalovaný uviedol, že uznesenie, ktoré neobsahuje výnimku zo zákazu približovať sa k žalobkyniam na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov, vzťahujúcu sa na účasť žalovaného na procesných úkonoch v súdnych konaniach a v konaniach pred orgánmi činnými v trestnom konaní, je rozhodnutím rozporným so zaužívanou súdnou praxou v obdobných veciach. 5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 334 Civilného sporového poriadku, a vecne tým, že súd zruší neodkladné opatrenie na návrh v tom prípade, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Táto úprava zahŕňa predovšetkým tie prípady, keď došlo k zmene pomerov, čo má za následok, že neodkladné opatrenie už nie je nutné ani účelné. Účelom zrušenia neodkladného opatrenia je predovšetkým právna istota dotknutých subjektov v tom zmysle, že bude jednoznačne rozhodnutím súdu konštatované, že účinky neodkladného opatrenia pominuli. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný dostatočným spôsobom nepreukázal, že dôvody, pre ktoré bolo predmetné neodkladné opatrenie nariadené, odpadli. V súvislosti s domácim násilím je mimoriadne dôležité minimalizovať kontakt násilníka s obeťou, v domácom aj v akomkoľvek inom prostredí obete. Žalovaný v danom prípade nepreukázal, že by dôvody nariadeného neodkladného opatrenia odpadli napríklad tým, že došlo k zmene správania sa žalovaného a komunikácie so žalobkyňami v 1. a 2. rade, ktoré by viedlo k zániku obavy zo strany žalobkyne v 1. rade o jej život, zdravie ako aj
obavy o zdravý vývin maloletej. Nakoľko v tomto prípade neodpadli dôvody, pre ktoré bolo predmetné neodkladné opatrenie nariadené, súd prvej inštancie návrh žalovaného na zrušenie neodkladného opatrenia zamietol. Pokiaľ ide o návrh žalovaného na modifikáciu nariadeného neodkladného opatrenia, súd prvej inštancie považoval tento návrh za neopodstatnený ako aj formálne nevykonateľný, z dôvodu možností využitia zákonných procesných prostriedkov na zabezpečenie procesných práv žalovaného v rámci konkrétneho súdneho konania alebo konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní tak, aby tento procesný postup nenarušil a nezmaril účinky nariadeného neodkladného opatrenia, v dôsledku ktorého by mohlo dôjsť k ohrozeniu žalobkýň v 1. a 2. rade. 6. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie a v rámci svojho odvolania navrhol, aby odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako ,,CSP“) uznesenie zrušil a vec súdu prvej inštancie vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, alebo aby odvolací súd postupom podľa ust. § 388 CSP uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že zruší neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04.07.2022, č.k. 9C/32/2022-66. Žalovaným uloží spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania, v rozsahu 100 %. Pre prípad, ak by odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť jeho odvolacieho návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia, in eventum navrhol, aby odvolací súd rozhodol o jeho odvolaní tým spôsobom, že zmení uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25.05.2023, č.k. 9C/32/2022-409 tak, že rozhodne o výnimke zo zákazu uloženého mu neodkladným opatrením, v zmysle ktorej ostane uložený zákaz ďalej v platnosti s výnimkou povolenej účasti jeho osoby na procesných úkonoch (pojednávaniach, znaleckých vyšetreniach, atď.) v súdnych konaniach a konaniach pred orgánmi činnými v trestnom konaní, na ktoré bude predvolaný, a to v rozsahu nevyhnutnom na riadnu účasť jeho osoby na týchto úkonoch, a aby mu súd zároveň priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania, v rozsahu 100 %. Toto odvolanie podáva z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1, písm. a) CSP), z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1, písm. b) CSP), z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1, písm. d) CSP), z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1, písm. e) CSP), z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1, písm. f) CSP), z dôvodu, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1, písm. g) CSP), z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1, písm. h) CSP).V prvom rade namieta, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), čo je zrejmé z názoru súdu vyslovenom v bode 6. uznesenia, že ,,v tomto prípade neodpadli dôvody, pre ktoré bolo predmetné neodkladné opatrenie nariadené“. S uvedeným názorom súdu nesúhlasí. Rovnako nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie v bode 6. uznesenia, podľa ktorého ,,dostatočným spôsobom nepreukázal, že dôvody, pre ktoré bolo predmetné neodkladné opatrenie nariadené, odpadli.“ Zastáva názor, že opisom skutkových okolností a predloženými dôkazmi, ktoré ich preukazujú, dostatočným spôsobom preukázal, že sú splnené zákonné predpoklady na zrušenie neodkladného opatrenia, z dôvodu odpadnutia dôvodov, pre ktoré bolo nariadené, keďže je toho času preukázané, že dôvody - tvrdené ,,obavy” žalovanej v 1. rade, pre ktoré bolo v roku 2022 neodkladné opatrenie nariadené, nie sú už reálne. V rámci zdôvodnenia tohto názoru sa pridržiava jeho argumentácie obsiahnutej na stranách 3 a 4 jeho návrhu, a teda tvrdí, že je preukázané, že skutočným dôvodom pre ktorý sa žalovaná v 1. rade v roku 2022 návrhom domáhala nariadenia neodkladného opatrenia, nebola jej ,,obava“ o svoj život a zdravie, ani jej ,,obava“ o život, zdravie a ďalší zdravý vývin maloletej W., ale jej skutočný zámer tkvel v iracionálnej snahe o úplné zamedzenie jeho kontaktu s maloletou W., vo vzťahu ku ktorej mu žalovaná v 1. rade svojvoľne upiera realizáciu aj tých práv, ktoré jej vyplývajú priamo zo zákona a na realizáciu ktorých sa zákaz uložený mu neodkladným opatrením nevzťahuje. Že uvedená úvaha je opodstatnená, nachádza oporu aj v aktuálnom rozhodnutí Okresného súdu Prievidza, ktorý na pojednávaní konanom dňa 01.06.2023, vo veci o návrhu otca na uloženie povinnosti matke informovať otca o maloletom dieťati, vedenom pod sp.zn. 4P/49/2022, po vykonanom dokazovaní vyhovel jeho návrhu a vyhlásil rozsudok, ktorým uložil matke (t.j. žalovanej v 1. rade) povinnosť informovať ho jeden krát mesačne, vždy k poslednému dňu v kalendárnom mesiaci ,,o zdravotnom stave maloletej W., o zmene jej zdravotného stavu, o
absolvovaných zdravotných prehliadkach a lekárskych vyšetreniach s údajom o dátume vyšetrenia, mieste vyšetrenia, dôvodu vyšetrenia a osoby, ktorá vyšetrenie vykonala, o priebehu liečby, o liekoch, o alergiách, o názve a sídle predškolského zariadenia, ktoré maloletá navštevuje, o vzdelávaní v predškolskom zariadení, o dochádzke do predškolského zariadenia, o záujmových a voľnočasových aktivitách maloletej, o návštevách záujmových krúžkov maloletou, o mieste pobytu maloletej, o zmene pobytu maloletej, o mieste pobytu maloletej počas výletov v čase trvajúcom viac ako dva dni, a to emailom na adresu otca dieťaťa A..O., počnúc dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia“. Súčasne súd prvej inštancie matke (žalovanej v 1. rade) uložil povinnosť ,,oznámiť otcovi dieťaťa najneskôr tri dni pred zamýšľaným podaním žiadosti o zmenu predškolského zariadenia názov a sídlo ňou vybraného nového predškolského zariadenia maloletej W., a to emailom na adresu otca dieťaťa A..O., počnúc dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia.“ Takto súd rozhodol, nakoľko na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že matka si svoju zákonnú povinnosť informovať ho o maloletej W. dlhodobo neplní. Za celkom nelogické považuje zdôvodnenie súdu v bode 6. uznesenia, kde súd uviedol, že ,,žalovaný v danom prípade nepreukázal, že by dôvody nariadeného neodkladného opatrenia odpadli napríklad tým, že došlo k zmene správania sa žalovaného a komunikácie so žalobkyňami v 1. a 2. rade, ktoré by viedlo k zániku obavy zo strany žalobkyne v 1. rade o jej život, zdravie ako aj obavy o zdravý vývin maloletej.“ V tejto súvislosti sa pýta, akým spôsobom mal preukazovať ,,zmenu správania a komunikácie“ so žalovanými, keď má neodkladným opatrením uložený úplný zákaz kontaktovať ich a približovať sa k nim na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov? Za daného právneho stavu má za to, že vo vzťahu k preukázaniu ,,zmeny správania a komunikácie“ so žalovanými bolo postačujúce, ak tvrdil a preukázal, že zákaz uložený neodkladným opatrením riadne dodržiava, keď žalované žiadnym spôsobom (písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou ani inými prostriedkami) nekontaktuje a ani sa k nim na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov nepribližuje, a že vyživovaciu povinnosť k maloletej W. v sume 200,- eur mesačne, ktorá mu bola uložená rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 02.06.2020, č.k. 9P/11/2020-173, si zodpovedne plní riadne a včas. Je povážlivé, ak súd prvej inštancie vzhľadom na tieto skutočnosti (zodpovedné dodržiavanie zákazu jeho osobou a riadne plnenie si vyživovacej povinnosti) neskúmal, či nie sú dané dôvody aspoň na zmenu uloženého zákazu, napríklad aj v smere zníženia vzdialenosti (50 metrov), na ktorú sa nemôže k žalovaným približovať, keď táto vzdialenosť je neprimerane veľká a v reálnom živote môže medzi dotknutými osobami spôsobovať problémy, keď častokrát osoba, ktorej je takýto zákaz uložený, ani nemusí vedieť, že osoba, ku ktorej sa nesmie približovať, sa od nej nachádza vo vzdialenosti menšej ako 50 metrov, pričom preukazovanie takejto skutočnosti je veľmi náročné. Tým, že preukázal, že žalované nekontaktuje, že sa k nim nepribližuje, že si zodpovedne plní riadne a včas vyživovaciu povinnosť k maloletej W. (a súčasne tvrdí, že stretnutia s maloletou W. v rozsahu vymedzenom v súdnom rozhodnutí má záujem začať opätovne realizovať a ich realizáciu uskutočňovať bez akýchkoľvek rušivých vplyvov), má za to, že neexistuje právny základ pre ďalšie zachovanie nariadeného neodkladného opatrenia. Ďalej namieta, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci aj vo vzťahu k posúdeniu jeho eventuálneho návrhu, ktorým sa domáhal ,,aby súd vydal rozhodnutie, v ktorom rozhodne o výnimke zo zákazu uloženého mu neodkladným opatrením, v zmysle ktorej ostane uložený zákaz ďalej v platnosti s výnimkou povolenej účasti jeho osoby na procesných úkonoch (t.j. pojednávaniach, znaleckých vyšetreniach, atď.) v súdnych konaniach a konaniach pred orgánmi činnými v trestnom konaní, na ktoré bude predvolaný, a to v rozsahu nevyhnutnom na riadnu účasť jeho osoby na týchto úkonoch, a aby mu súd zároveň priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.” Hoci eventuálny návrh v jeho návrhu z 19.05.2023 dôkladne argumentačne odôvodnil, súd prvej inštancie sa s touto jeho argumentáciou v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia vysporiadal v bode 6. uznesenia len jednou vetou, v ktorej súd uviedol: ,,Pokiaľ ide o návrh žalovaného na modifikáciu nariadeného neodkladného opatrenia, súd považuje tento návrh za neopodstatnený ako aj formálne nevykonateľný, z dôvodu možností využitia zákonných procesných prostriedkov na zabezpečenie procesných práv odporcu v rámci konkrétneho súdneho konania alebo konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní tak, aby tento procesný postup nenarušil a nezmaril účinky nariadeného neodkladného opatrenia, v dôsledku ktorého by mohlo dôjsť k ohrozeniu žalobkýň v 1. a 2. rade.“ Žalovaný v rámci svojho odvolania zdôraznil, že CSP stanovuje kritériá pre odôvodnenie rozsudku v ust. § 220 ods. 2, podľa ktorého: ,,V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd
dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“ Podľa § 234 ods. 2 CSP: ,,Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.“ Podľa Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 24.04.2008, sp.zn. III. ÚS 311/2007: ,,Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.“ Aj Najvyšší súd SR (pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu) vo viacerých svojich rozhodnutiach už vyslovil stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. (porovnaj: Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2019, sp.zn. 6Cdo/98/2017). S poukazom na citované ustanovenia zákona a právne názory najvyšších súdnych autorít, považuje žalovaný uznesenie súdu prvej inštancie za arbitrárne a zmätočné, nakoľko z neho nie je dostatočne zrejmé, čo bolo podkladom pre toto rozhodnutie a na základe akých skutočností súd rozhodol. Súd prvej inštancie v odôvodnení uznesenia neuviedol žiadnu relevantnú právnu argumentáciu, na základe ktorej by bolo možné jeho uznesenie považovať za zrozumiteľné, preskúmateľné, presvedčivé a riadne odôvodnené. Rozsah odôvodnenia uznesenia (1 veta) v časti vysporiadania sa s eventuálnym návrhom, je absolútne nedostatočný a vykazuje typické znaky súdnej svojvôle a arbitrárnosti. Žalovaný taktiež poukázal aj na rozsudok Krajského súdu Trnava z 31.01.2023, sp.zn. 26Co/10/2022. V danom prípade však súd prvej inštancie len stroho tvrdí, že jeho eventuálny návrh je ,,formálne nevykonateľný“, avšak na podporu tohto svojho názoru neuvádza žiadne relevantné úvahy a zdôvodnenia, ani neodkazuje na ustálenú rozhodovaciu prax, v ktorej by jeho názor o formálnej nevykonateľnosti jeho eventuálneho návrhu nachádzal oporu. Ak súd prvej inštancie v bode 6. uznesenia uvádza, že návrh na modifikáciu nariadeného neodkladného opatrenia je ,,neopodstatnený“, a to ,,z dôvodu možností využitia zákonných procesných prostriedkov na zabezpečenie procesných práv žalovaného v rámci konkrétneho súdneho konania“, ani táto úvaha nemôže obstáť. Jednak preto, že súd neuviedol aké konkrétne ,,zákonné procesné prostriedky“ na zabezpečenie práv žalovaného mal na mysli a predovšetkým preto, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho zásadným poukazom na to, že v dôsledku neexistencie výnimky zo zákazu uloženého mu neodkladným opatrením, dochádza v konaní vedenom pod sp.zn. 18P/43/2022 vedenom na Okresnom súde Prievidza, k zbytočným prieťahom, keďže neexistencia výnimky bráni znalkyni R.. J. F.K., R.. (pribratej do súdneho konania v roku 2021 a následne aj v roku 2023) predvolať ho so žalovanými na spoločné stretnutie, na ktorom by mohla uskutočniť psychologické vyšetrenie a v rámci neho posúdiť vzájomnú interakciu jeho osoby s maloletou W.. V tejto súvislosti poukázal najmä na to, že na uvedenom úkone (nevyhnutnom znaleckom vyšetrení - za spoločnej účasti so žalovanými) sa nemôže nechať zastúpiť právnym zástupcom, ani inou osobou, a teda aj z tohto dôvodu nemôže obstáť tvrdenie súdu, že aj bez udelenia výnimky z uloženého zákazu má (údajne) možnosť využitia zákonných procesných prostriedkov na zabezpečenie jeho procesných práv v rámci súdneho konania. V tomto prípade je totiž jeho osobná účasť na znaleckom vyšetrení nezastupiteľná. Ďalej namieta, že hoci vo svojom návrhu poukázal na judikatúru súdov prijatú v obdobných skutkových a právnych veciach (a to konkrétne uznesenie Okresného súdu Zvolen zo dňa 12.06.2017, sp.zn. 12C/19/2017, uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 09.08.2019, sp.zn. 19C/13/2019) a s poukazom na ňu dôvodil, že neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04.07.2022, č.k. 9C/32/2022-66, je v časti uloženého zákazu jeho osobe približovať sa k žalovaným nesprávne (keďže z uloženého zákazu neobsahuje výnimku, ktorá vzhľadom na niekoľko prebiehajúcich súdnych konaní, na ktoré je predvolávaný, je nutná), tak súd sa s touto jeho argumentáciou v odôvodnení svôjho rozhodnutia vôbec nezaoberal a žiadnym spôsobom sa s ňou v odôvodnení nevysporiadal, a to aj napriek tomu, že sa jednalo o zásadnú argumentáciu, o ktorú jeho návrh opieral. V tomto smere poukázal na to, že v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o.i. veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.01.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), judikatúry Ústavného súdu SR (sp.zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp.zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.03.2006, sp.zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006) nie je síce nutné, aby na každú námietku účastníka bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú účastníkom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). To, že sa jednalo o skutočne zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalovaným, je zrejmé aj z toho, že ním navrhovanú výnimku z uloženého zákazu súdy stanovujú v obdobných prípadoch ako je tento prakticky vždy, teda nielen v rozhodnutiach na ktoré poukázal v návrhu, ale napr. aj v iných rozhodnutiach. Ak teda súd prvej inštancie považoval jeho návrh na modifikáciu nariadeného neodkladného opatrenia za neopodstatnený, je potom možné konštatovať, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a že sa jedná o rozhodnutie súdu, ktoré je v súdnej praxi ojedinelým a rozporným so zaužívanou súdnou praxou v obdobných skutkových a právnych veciach. Pochybenie súdu vidí ďalej v tom, že v záhlaví, výroku a odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie označuje jeho osobu ako ,,povinného“ alebo ako ,,odporcu“ a odporkyne ako ,,navrhovateľky v 1. a 2. rade“, s čím podľa jeho názoru nemožno súhlasiť, keďže ide o návrhové konanie, pričom návrh na zrušenie neodkladného opatrenia podal on, a teda jeho osoba mala byť v uznesení označená ako ,,navrhovateľ“. Napokon pochybenie súdu vidí aj v tom, že súd o jeho návrhu zo dňa 19.05.2023 rozhodoval v konaní vedenom pod rovnakou spisovou značkou (sp.zn. 9C/32/2022), pod akou vydal neodkladné opatrenie, zrušenia ktorého sa návrhom domáhal. Zastáva názor, že súd prvej inštancie mal o jeho návrhu rozhodovať v konaní vedenom pod novou spisovou značkou, a ak tak neurobil, postupoval procesne nesprávne. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti považuje uznesenie vo všetkých jeho výrokoch za nesprávne a preto žiada, aby odvolací súd rozhodol v zmysle petitu jeho odvolania. 7. Žalobkyne sa prostredníctvom ich právnej zástupkyne vyjadrili k odvolaniu žalovaného a uviedli, že odvolateľ v podanom odvolaní nepreukázal naplnenie žiadneho odvolacieho dôvodu, z ktorého by bolo možné odvodiť naplnenie dôvodov zakladajúcich zmenu ním napadnutého rozhodnutia súdu I. inštancie (absentuje skutková a právna argumentácia naplnenia odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 CSP). Majú za to, že odvolanie odvolateľa - žalovaného v konaní je nedôvodné v celom jeho rozsahu, a preto ho navrhujú zamietnuť ako nedôvodné. Žalobkyňa v 1. rade - matka maloletej poukazuje na to, že odvolateľ v odvolaní zo dňa 12.06.2023 žiadnym spôsobom nevyvrátil skutkové ani právne závery zistené súdom I. inštancie, ktoré sú obsahom uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25.05.2023, č.k. 9C/32/2022-409. Žalobkyne považujú vydané uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25.05.2023, č.k. 9C/32/2022-409 za vecne správne v celom rozsahu. Uviedli, že výkon rodičovských práv a povinností k maloletej W. bol naposledy upravený rozsudkom Okresného súdu Prievidza, č.k. 9P/11/2020-173 zo dňa 02.06.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 04.06.2020, a ktorým bola schválená rodičovská dohoda. V nadväznosti na vyššie uvedené súdne rozhodnutia v spojitosti s ustanoveniami Zákona o rodine a CMP majú za to, že v danej veci došlo od posledného rozhodnutia súdu k podstatnej zmene pomerov, tak na strane rodičov, ako aj na strane maloletého dieťaťa. Aktuálna úprava styku bola daná v r. 2020, pričom matka zmenu pomerov, ako aj samotný návrh na zákaz styku otca s maloletou riadne odôvodnila a preukázala všetky tvrdené skutočnosti. Okresný súd Bratislava I mal v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia za to, že žalobkyňou navrhované neodkladné opatrenie týkajúce zákazu žalovaného písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami úplne kontaktovať žalobkyne v 1. a 2. rade a zákazu žalovaného priblížiť sa k žalobkyniam v 1.a 2. rade na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov je dôvodné, keďže z pripojených listinných dôkazov mal dostatočne osvedčené, že je nevyhnutné bezodkladne upraviť pomery strán sporu, a to tak vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade, ako aj vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade, keďže tu existujú dôvodné obavy žalobkyne v 1. rade o jej život a zdravie ako aj o život a zdravie žalobkyne v 2. rade ako maloletej dcéry žalobkyne v 1. rade ako aj obavy o ďalší zdraví vývin ich maloletej dcéry. Žalobkyňa v 1. rade sa obáva akéhokoľvek ďalšieho kontaktu so žalovaným, ako aj akéhokoľvek kontaktu medzi žalovaným a maloletou dcérou, a to predovšetkým aj s poukazom na aktuálne prebiehajúce trestné konanie vedené na OR PZ v Žiari nad Hronom pod č.k. ČVS: K.-XXX/X-T.-M.-XXXX a obáva sa, že zo strany žalovaného by mohlo dôjsť k ďalším fyzickým útokom na žalobkyňu v 1. rade alebo ich spoločnú dcéru, tak ako tieto útoky žalovaný realizoval v čase ich spoločného spolužitia ako aj následne po vzájomnom odlúčení. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že je tu daná aj bezodkladná potreba úpravy pomerov medzi žalobkyňou v 1. rade a žalovaným a ich maloletou dcérou. Na základe vyššie uvedeného považoval Okresný súd Bratislava I za potrebné nariadiť navrhované neodkladné opatrenie ako formu preventívneho riešenia problematiky fyzického a psychického násilia žalovaného voči žalobkyni v 1. rade, ktorého účelom je rýchla právna úprava situácie medzi stranami sporu a ktoré smeruje k ochrane telesnej a psychickej integrity žalobkyne v l. rade a maloletej. Súd
prvej inštancie preto podľa ust. § 325 ods. 2 písm. g) a h) CSP uložil žalovanému zákaz písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami úplne kontaktovať žalobkyne v 1. a 2. rade a zakázal žalovanému priblížiť sa k žalobkyniam v 1.a 2. rade na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov. Za podstatné skutočnosti rozhodujúce pre zamietnutie návrhu odvolateľa, v ktorom žiada zmeniť uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25.05.2023, č.k. 9C/32/2022-409 tak, že žiada, aby odvolací súd zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04.07.2022, č.k. 9C/32/2022-66 alebo alternatívne, aby odvolací súd zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25.05.2023, č.k. 9C/32/2022-409 tak, že rozhodne o výnimke zo zákazu uloženého žalovanému neodkladným opatrením, v zmysle ktorej ostane uložený zákaz ďalej v platnosti, s výnimkou povolenej účasti žalovaného na procesných úkonoch v súdnych konaniach a konaniach pred orgánmi činnými v trestnom konaní, žalobkyne v 1. a 2. rade uvádzajú, že v konaní je nepochybné, že v trestnom konaní bolo nariadené znalecké dokazovanie znalcom z oblasti psychiatrie a sexuológie. Poukazujú na znalecké posudky, ktoré opätovne zakladajú do spisu ako dôkaz preukazujúci zistené závažné poruchy na strane odvolateľa - otca maloletej, ktoré zakladajú dôvodnosť, oprávnenosť, legálnosť a nevyhnutnosť potvrdenia vydaného uznesenia súdu I. inštancie o zákaze priblíženia a iné. Na základe doplnenia dokazovania v trestnom konaní vyšetrovanie je v štádiu ukončenia a doručovania výziev na preštudovanie vyšetrovacieho spisu (matka mal. - Q.. I. a jej PZ sa tohto úkonu zúčastnili dňa 11.03.2024) s tým, že obvinený p. W. - otec maloletej požiadal o termín preštudovania spisu na deň 27.03.2024. Predpokladajú, že po uzavretí spisu bude predložený prokuratúre za účelom podania obžaloby na súd. Aj týmto preukazujú dôvodnosť nariadeného neodkladného opatrenia aj v tomto štádiu konania. Zo zápisnice založenej v trestnom konaní Žiar nad Hronom, z ktorej jednoznačne vyplýva odôvodnenosť vydaného/nariadeného neodkladného opatrenia, tak ako vyplýva z uznesenia súdu v tejto veci. Do pozornosti odvolacieho súdu dali aj vyjadrenie p. R., z ktorého vyplýva, že ,,maloletá W. pri vykonaní úkonu stretnutia s otcom dieťaťa - odvolateľ - za prítomnosti pracovníkov ÚPSVaR na tomto úkone nariadeným zo strany Okresného súdu Prievidza (asistencia ÚPSVaR) vyplýva, že maloletá W. od otca utekala. Nechcela sa stretnúť. Opisovala pred ÚPSVaR (vo veku primeranom rozhodnému obdobiu vykonania úkonu) telesné tresty, ktoré na nej vykonával p. W. (udieral maloletú po ruke, keď sa mu nepáčili reakcie, alebo odpovede maloletej - forma trestu) s tým, že účelovo bral maloletej veci osobného charakteru (sponky z vlasov a pod.). Takéto správanie má črty deviačného správania, ktoré podrobne popísali znalci vo svojich posudkoch, preto zotrvávajú na dôvodnosti nariadeného neodkladného opatrenia v celom jeho rozsahu. Ochrana maloletej, jej oprávnených záujmov sú prioritou a je nutné zachovať status quo, teda nariadené neodkladné opatrenie bez akejkoľvek zmeny. K tvrdeniu odvolateľa, že je potrebné/dôvodné zmeniť nariadené neodkladné opatrenie a zabezpečiť výnimku pri procesných úkonoch uvádzame nasledovné: Pre účely odvolacieho konania uvádzajú, že odvolateľ uplatnil totožný procesný návrh na modifikáciu nariadeného neodkladného opatrenia a to tak, aby sa nevzťahovalo na vykonávanie procesných úkonov znaleckého dokazovania, pojednávaní a pod. s tvrdením, že sa údajne má zmariť jeho právo na spravodlivý proces s tým, že súd I. inštancie sa v tejto časti vysporiadal s týmto procesným návrhom odvolateľa na zmenu nariadeného neodkladného opatrenia tak, že tento procesný návrh bol zamietnutý ako nedôvodný. Stotožňujú sa s už vydaným rozhodnutím súdu I. inštancie (res iudicata) a to, že v prípade potreby vykonania procesného úkonu v rámci dokazovania pred OČTK ako aj iné úkony v konaní pred súdom, existujú zákonné procesné prostriedky na zabezpečenie realizácie týchto úkonov, tak aby sa vykonali bez narušenia/porušenia nariadeného neodkladného opatrenia. Zároveň sa stotožňujú so záverom súdu I. inštancie, že doposiaľ nevnikla žiadna požiadavka ani potreba pred OČTK v rámci vykonaného dokazovania, ani v konaní pred civilnými súdmi, ktorá by zakladala potrebu zmeny nariadeného neodkladného opatrenia. Naliehavosť požiadavky odvolateľa s tvrdením, že je potrebné zmeniť neodkladné opatrenie v tej časti, aby sa zabezpečila účasť na procesných úkonoch je preto nedôvodný, opakujú, že nevznikla žiadna potreba v doposiaľ vykonaných úkonoch OČTK a súdu, ktorá by zakladala požiadavku na prítomnosť otca maloletej - odvolateľa v ingerencii s matkou maloletej alebo maloletou. Majú za to, že absentuje naliehavá potreba upraviť právne vzťahy, ktoré by bez úpravy nezniesli odklad alebo boli zmarené, či sťažené. V danom prípade však platí opak, táto potreba nevznikla, preto nariadené neodkladné opatrenie v rozsahu ako vyplýva z výroku súdu I. inštancie je vecne správne a zabezpečuje ochranu matky maloletej a rovnako aj maloletej. Dôkazom potreby ochrany maloletej a matky maloletej sú aj už doručené znalecké posudky, ktorých závery sú nespochybniteľné a bude predmetom konania na súde, s akým výsledkom sa ukončí trestné konania obvineného p. W. - otca maloletej. Na podporu dôvodnosti nariadeného neodkladného opatrenia v rozsahu ako vyplýva z výroku súdu I. inštancie matka maloletej zistila, že v období roka 2023 a začiatkom roka 2024 je objektom sledovania zo strany p. W. alebo osôb, ktoré p. W. angažoval, a to z tohto dôvodu, že do vyjadrení právneho zástupcu za p. W. na Okresnom súde Prievidza
sa uvádzajú skutočnosti, ktoré nie sú verejne známe, nie sú verejne dostupné (napr. úmrtie psa matky mal., aktivity matky v oblasti podnikania na území Rakúska - založenie živnosti, ako aj iné ....) Matka má obavu o život a zdravie maloletej, ako aj o seba, túto skutočnosť oznámila vyšetrovateľke, ktorá vedie konanie voči obvinenému P. W. na OR PZ Žiar nad Hronom. Aj tieto skutočnosti zistené matkou a oznámené OČTK do konania zakladajú podľa ich názoru naliehavú potrebu nevyhnutnosti zachovania nariadeného neodkladného opatrenia najmä s ohľadom na maloletú. Z konania jednoznačne vyplýva preukázaný dôvodný záver, že matka má vážne a dôvodné obavy a strach o maloletú z otca. Maloletá dôvodne odmieta stretnutia s otcom, tieto jej spôsobujú vážne zdravotné a psychické problémy. V konaní bol podaný návrh vo veci samej - a to návrh na zákaz styku otca s maloletou W., a to z dôvodu, že tu hrozí potenciálna ujma na fyzickom zdraví dieťaťa, ujma na psychickom zdraví dieťaťa a ujma v inej než zdravotnej oblasti. Psychické zdravie charakterizuje duševná pohoda dieťaťa, k narušeniu ktorej dôjde v prípade, ak rodič vykonáva svoje rodičovské práva psychicky škodlivým spôsobom, čo narušuje zdravý vývoj osobnosti dieťaťa. V danom prípade je nepochybné, že k narušeniu psychického zdravia došlo, a to práve škodlivým správaním zo strany otca. Rovnako tak je naplnená hmotnoprávna podmienka na vydanie rozhodnutia o zákaze styku, a teda, že uvedené je v záujme maloletého dieťaťa. V rámci vyššie uvedeného bolo preukázané, že styk otca s maloletým dieťaťom ohrozuje jeho zdravý fyzický a najmä psychický vývoj. Zároveň poukázali na čl. 3 bod 1, 2, článok 19 bod 1, Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ dieťa styk s rodičom odmieta a toto odmietanie nemožno pripísať manipulácii a ovplyvňovaniu povinného rodiča, podľa názoru ESĽP vyjadrenom v rozhodnutí Kapr proti Českej republike zo dňa 28. marca 2006 je použitie donucovacích prostriedkov skôr kontraproduktívne, a to predovšetkým z dôvodu, že môže mať za následok degradáciu vzťahov medzi dieťaťom a týmto neempatickým rodičom. Pri posudzovaní miery zavinenia v súvislosti s problematickou realizáciou stretnutí môže mať významnú relevanciu vnímanie styku z pohľadu samotného dieťaťa. Nakoľko jednou z príčin problematického realizovania styku môže byť to, že zo strany oprávneného rodiča dochádza len k tzv. formálnemu realizovaniu styku s dieťaťom. To sa v tomto prípade deje vyššie popísaným spôsobom, ktorý dieťa traumatizuje. Otec sa dieťaťu vôbec nepokúša venovať, ale naopak čas využíva na očierňovanie matky a vytváranie konfliktných situácií, t.j. čas trávi s dieťaťom pasívne a nezmysluplne tak, že nenapĺňa potreby a túžby dieťaťa. Výsledkom tohto postoja rodiča je, že sa dieťa otca bojí a necíti sa s ním bezpečne. Rovnako by mal súd posudzovať v súvislosti so zavinením aj správanie samotného oprávneného, ktorý sa sám z výkonu práva diskvalifikuje. Podľa nálezu Ústavného súdu ČR sp.zn. II. ÚS 3489/15 pokiaľ povinný rodič nemôže plniť svoju judikovanú povinnosť z dôvodu negatívneho postoja samotného dieťaťa k oprávnenému rodičovi, pričom tento negatívny postoj nebol vyvolaný správaním alebo úmyselným ovplyvňovaním dieťaťa povinným, nemožno násilne presadzovať zmenu želania dieťaťa ohľadne stretávania sa s oprávneným rodičom pod tlakom ukladania pokút povinnému. V zmysle vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že nemožno maloletú W. nútiť k realizácii styku s otcom. Zároveň majú za to, že sú naplnené všetky predpoklady pre nariadenie zákazu styku s otcom, a to najmä s ohľadom na najlepší záujem maloletého dieťaťa. Zdôraznili, že matka sa vždy aj napriek vážnym prekážkam spôsobeným na strane otca snažila vytvárať priaznivé podmienky na styk otca s maloletou, pripravovala ju tak po fyzickej, ako aj psychickej stránke na styk s otcom a vždy sa snažila maloletú viesť k tomu, aby si vytvorila s otcom pozitívny vzťah. Faktom však je, že táto povinnosť matky nemôže byť bezbrehá a v žiadnom prípade nemôže viesť k vystaveniu ohrozenia maloletej na jej živote a zdraví zo strany otca. Maloletej už len zmienka o otcovi spôsobuje stres a psychickú nepohodu. Otec s maloletou nevie nadviazať konštruktívnu komunikáciu, s citom sa jej venovať a napomôcť zlepšeniu ich vzťahu. Otec svojím správaním a konaním ohrozuje psychický vývoj, zdravotný stav a výchovu maloletej. Necitlivé správanie sa otca voči maloletej vyúsťuje do zdravotných problémov maloletej. Psychický stav maloletej je už dnes v dôsledku správania otca narušený, pričom nariadené neodkladné opatrenie pomohlo zastabilizovať situáciu na strane maloletej. Akékoľvek ďalšie zotrvanie na stretávaní sa otca s maloletou, pri jeho súčasnom procesnom postavení obvineného, by so sebou mohlo niesť riziko, že by mohli byť ohrozené záujmy maloletej, ako aj, že by sa mohol otec mstiť cez maloletú matke. Z toho dôvodu je na nariadenom neodkladnom opatrení dôvodné zotrvať až do právoplatného skončenia predmetnej trestnej veci, kedy bude spoľahlivo potvrdené resp. vyvrátené, či otec je alebo nie je trestne zodpovedný za skutok, ktorý sa mu kladie za vinu v právoplatnom uznesení o vznesení obvinenia. Otec je obvinený zo závažnej trestnej činnosti, ktorého predmetom bol útok na osobu matky, avšak súčasne aj na bezbrannú osobu maloletej. Status obete, podľa zákona o obetiach, je priznaný teda nielen matke, ale aj maloletej a neodkladné opatrenie by malo preventívne chrániť predovšetkým maloletú, ktorej vlastne zabezpečuje ochranu jej matka, keďže si ju nevie zabezpečiť sama z dôvodu nízkeho veku, bezbrannosti a neskúsenosti. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, príslušnú právnu úpravu a ustálenú judikatúru navrhli, aby
odvolací súd vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie v celom rozsahu zamietne ako nedôvodné, respektíve odvolací súd potvrdí odvolaním napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25.05.2023, č.k. 9C/32/2022-409 v celom rozsahu. 8. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu, podľa § 379, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne a právne správne potvrdiť (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 9. Podľa § 65 CMP poriadok odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu. 10. Podľa § 66 CMP odvolací súd nie je odvolacími dôvodmi viazaný. 11. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. 12. Podľa § 334 Civilného sporového poriadku súd na návrh neodkladné opatrenie zruší, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. 13. Odvolací súd ako prvoradé pripomína, že každé neodkladné opatrenie musí vždy vychádzať z pomerov a okolností, ktoré existujú v čase rozhodovania. Základnou podmienkou uplatnenia tohto procesného inštitútu je preukázanie potreby neodkladného zásahu súdu do pomerov účastníkov. V konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloletých (§ 111 CMP) je neodkladné opatrenie procesným prostriedkom ochrany zjavne ohrozených práv maloletého dieťaťa do doby, kým nebude o nich rozhodnuté podľa príslušných ustanovení Zákona o rodine. Ochrana práv maloletého dieťaťa je prioritou každého konania súdu podľa § 111 CMP a súd je povinný ju zabezpečiť aj proti vôli rodiča. 14. Súd zruší neodkladné opatrenie na návrh v tom prípade, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Táto úprava zahŕňa predovšetkým tie prípady, keď došlo k zmene pomerov, čo má za následok, že neodkladné opatrenie už nie je nutné ani účelné. Účelom zrušenia neodkladného opatrenia je predovšetkým právna istota dotknutých subjektov v tom zmysle, že bude jednoznačne rozhodnutím súdu konštatované, že účinky neodkladného opatrenia pominuli. Inými slovami, zákonným dôvodom zrušenia neodkladného opatrenia je zmena tých pomerov, ktoré oproti stavu rozhodujúcemu v čase jeho nariadenia boli relevantné pre jeho nariadenie. Z uvedeného potom a contrario vyplýva, že existencia/ trvanie týchto dôvodov vytvára zároveň zákonnú prekážku, aby sa strana domáhajúca jeho zrušenia mohla dôvodne tohto návrhu aj domôcť. 15. Z obsahu spisu vyplýva, že neodkladné opatrenie prospech žalobkýň bolo vydané z dôvodu negatívneho správania sa žalovaného hlavne vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade a taktiež v dôsledku podozrenia pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby, ako aj podozrenia z trestného činu sexuálneho zneužívania. Pre podozrenie zo spáchania týchto skutkov žalovaným v súčasnosti prebiehajú trestné konania, ktoré nie sú právoplatne skončené. Rovnako tak nie právoplatne skončené ani konanie týkajúce sa zákazu styku otca s maloletou dcérou. Všetky tieto „otvorené konania“ a zistenia z nich plynúce, sú rozhodujúce pre posúdenie dôvodnosti trvania nariadeného neodkladného opatrenia týkajúceho sa zákazu priblíženia žalovaného k žalobkyniam. Žalovaný v rámci podaného odvolania tvrdí, že toho času riadne uložený zákaz priblíženia sa k žalobkyniam dodržiava a súčasne si riadne plní vyživovaciu povinnosť voči maloletej, a aj z týchto dôvodov má za to, že nie je daný dôvod trvania nariadeného neodkladného opatrenia. Odvolací súd k týmto argumentom žalovaného uvádza, že samotná skutočnosť, že žalovaný riadne dodržiava nariadené neodkladné opatrenie nemôže byť samotným dôvodom na zrušenie nariadeného neodkladného opatrenia ohľadom zákazu priblíženia žalovaného k žalobkyniam. Rovnako tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie mal modifikovať a prehodnotiť skrátenie vzdialenosti na zákaz priblíženia, nakoľko v bežnom živote ide o veľkú vzdialenosť (50 m) a kedykoľvek sa môže stať, že uvedenú vzdialenosť žalovaný poruší aj keď nechtiac, nepovažuje odvolací súd za dôvod pre zrušenie nariadeného neodkladného opatrenia. V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že zmena nariadeného neodkladného opatrenia vrátane skúmania primeranej vzdialenosti vzťahujúcej sa k zákazu priblíženia žalovaného k žalobkyniam mohla byť predmetom konania iba v rámci posudzovania podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia, prípadne v rámci odvolacieho konania týkajúceho sa výlučne
tohto neodkladného opatrenia. Inak povedané, tieto tvrdené skutočnosti nemôžu byť osobitným dôvodom pre návrh na zrušenie neodkladného opatrenia, nakoľko súd v rámci rozhodovania o zrušení uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia nemôže preskúmavať správnosť pôvodného uznesenia o neodkladnom opatrení, ale musí sa zaoberať iba otázkou, či strana domáhajúca sa zrušenia neodkladného opatrenia vo svojom návrhu tvrdí také skutočnosti, ktoré nastali po vyhlásení uznesenia o neodkladnom opatrení, a ktoré zároveň znamenajú aj zmenu skutkových okolností/pomerov (vrátane situácie, keď v priebehu konania nastane kvalitatívny posun v otázke miery preukázania rozhodujúcich skutočností, napr. keď z pôvodne osvedčenej skutočnosti po vykonaní príslušného dokazovania je preukázané, že táto nie je splnená) (uznesenie Ústavného súdu SR z 03. augusta 2017, sp.zn. II. ÚS 491/2017). 16. Pokiaľ ide o ďalšie tvrdenie žalovaného uvedené v rámci podaného odvolania a to konkrétne, že žalobkyňa v 1. rade žalovaného neinformovala o dôležitých skutočnostiach týkajúcich sa maloletej, a preto súd prvej inštancie rozhodol vo veci v rámci samostatného konania rozsudkom, ktorým zaviazal matku informovať otca maloletej, o všetkých dôležitých skutočnostiach týkajúcich sa maloletej v pravidelných intervaloch, tieto skutočnosti taktiež odvolací súd nepovažuje za relevantné, respektíve nemôžu byť dôvodom pre zrušenie nariadeného neodkladného opatrenia. Inými slovami, samotná skutočnosť, že matka si neplní informačnú povinnosť vyplývajúcu jej zo Zákona o rodine, nie je možné považovať za zmenu skutkových okolností, ktoré nastali po vydaní nariadeného neodkladného opatrenia a boli by rozhodujúce pre jeho zrušenie. Ide totiž o povinnosť matky vo vzťahu k druhému rodičovi vyplývajúcu jej zo zákona o rodine, ktorá žiadnym spôsobom nesúvisí s konaním a posudzovaním predpokladov pre zrušenie zákazu priblíženia žalovaného k žalobkyniam. Uloženie tejto informačnej povinnosti matke totiž žiadnym spôsobom nemá vplyv na trestné konania, ktoré sa vedú, na konanie o zákaze styku otca s maloletou, na strach žalobkyne v 1. rade zo žalovaného, z jeho konania, na podozrenia týkajúce sa prenasledovania matky a zisťovania informácií o matke maloletej. Preto tieto tvrdenia žalovaného odvolací súd vyhodnotil ako irelevantné vo vzťahu k tomuto konaniu. Žalovaný taktiež v rámci svojho návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia, ako aj v rámci podaného odvolania tvrdí, že žalobkyňa v 1. rade zavádza súd, z dôvodu, že jej jediným cieľom je zabránenie v kontakte žalovaného s jeho maloletou dcérou. Tieto tvrdenia žalovaného nedokáže odvolací súd ani potvrdiť ani vyvrátiť, avšak môže skonštatovať, že tieto argumenty otca mali byť predmetom prieskumu pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom v rámci konania o nariadenie neodkladného opatrenia a nie v rámci konania o jeho zrušenie. Pokiaľ ide návrh žalovaného vzťahujúci sa k modifikácii nariadeného neodkladného opatrenia hlavne v tom smere, aby bola do výroku uznesenia o zákaze priblíženia doplnená výnimka účasti žalovaného na procesných úkonoch v súdnych konaniach a v konaniach pred orgánmi činnými v trestnom konaní, odvolací súd uvádza, že uvedená výnimka týkajúca sa procesných úkonov žalovaného nemusí byť expressis verbis zahrnutá do výroku uznesenia súdu prvej inštancie o zákaze priblíženia, avšak aj bez takejto špecifikácie výroku je zrejmé, že tento zákaz priblíženia žalovaného k žalobkyniam počas vykonávania procesných úkonov, ako sú napríklad znalecké dokazovanie, alebo výsluchu, a taktiež počas súdnych pojednávaní neplatí. Inak povedené, nebolo by logické, aby tento zákaz priblíženia sa žalovaného k žalobkyniam trval aj počas procesných úkonov nariadených súdom, respektíve počas súdnych pojednávaní, nakoľko na týchto úkonoch sa prítomnosť zúčastnených strán sporu vyžaduje aj priamo v interakcii. Táto výnimka však nemusí byť priamo vyznačená v rámci výroku predmetného uznesenia, aj keď je pravdou, že častokrát súdy postupujú tak, že tieto výnimky do výroku uznesení pridávajú. Absencia takejto výnimky vo výroku uznesenia o zákaze priblíženia však nemôže spôsobiť to, že by nedošlo k súdnemu pojednávaniu, respektíve k nevykonaniu znaleckého úkonu, hlavne za situácie, ak sa vyžaduje napríklad interakcia otca s maloletou dcérou. Preto odvolací súd nepovažuje za potrebné v tomto smere modifikovať nariadené neodkladné opatrenie o zákaze priblíženia, nakoľko tento zákaz priblíženia, sa na procesné úkony nariadené súdom, alebo orgánmi činnými v trestnom konaní, ani súdne pojednávania nevzťahuje. Na záver odvolací súd dopĺňa, že ak žalovaný považoval za potrebné tieto skutočnosti mať obsiahnuté vo výroku predmetného uznesenia, tieto bolo potrebné namietať v rámci odvolacieho konania voči nariadenému neodkladnému opatreniu. Skutočnosť, že v dôsledku vycestovania mimo územia Slovenskej republiky žalovaný nestihol lehotu na podanie odvolania, nemôže byť vyhodnotená v tomto konaní v jeho prospech. Pokiaľ ide o námietku žalovaného týkajúcu sa označenia strán sporu, túto možno vyhodnotiť ako nedôvodnú, a to napriek tomu, že žalovaný je v danom prípade navrhovateľ (navrhuje zrušenie nariadeného neodkladného opatrenia), a návrh smeruje voči žalobkyniam. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie postupoval správne ak ponechal označenie „žalovaný“ žalovanému a taktiež označenie „žalobkýň“ žalobkyniam, a to nielen z dôvodu zrozumiteľnosti, ale aj z dôvodu, že v základom
konaní vystupuje otec na strane žalovaného, a skutočnosť, že podá procesný návrh nemôže spôsobiť zmenu jeho procesného postavenia. Pokiaľ ide o námietku žalovaného týkajúcu sa zápisu tohto návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia do konania o nariadenie neodkladného opatrenia, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak predmetný návrh priradil k pôvodnej spisovej značke týkajúcej sa nariadeného neodkladného opatrenia, nakoľko takýto návrh v zmysle rozvrhu práce je potrebné zapísať už k vydanému neodkladnému opatreniu, ktorého zrušenia sa strana sporu domáha. 17. Odvolací súd na záver uvádza, že žalovaný v rámci svojho návrhu ani v rámci podaného odvolania nepreukázal odpadnutie dôvodov, pre ktoré bolo neodkladné opatrenie (zákaz priblíženia) nariadené, a s poukazom na vyššie uvedené považuje aj odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie jeho ďalšie trvanie za dôvodné. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie, ako vecne a právne správne potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v priznal žalobkyniam nárok na náhradu trov odvolacieho konania o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).