Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 1To/19/2024 1124010141 05. 06. 2024 JUDr. Peter Šamko ECLI:SK:KSBA:2024:1124010141.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Šamka a členov senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a Mgr. Petra Lizúcha v trestnej veci obžalovaného S. H., stíhaného pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného S. H. proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 0T/29/2024 zo dňa 28.02.2024, na verejnom zasadnutí konanom dňa 05.06.2024, pomerom hlasov 3:0 takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Tr. por. sa z r u š u j e rozsudok Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 0T/29/2024 zo dňa 28.02.2024. Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný S. H., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom Q. XXX/X, R. uznáva za vinného, že dňa 09.01.2024 v čase okolo 18:30 hod. v Bratislave na Stavbárskej ulici č. 38 sa vyhrážal svojej bývalej družke L. V., s ktorou má maloleté dieťa, a to tým spôsobom, že prišiel k vstupným dverám bytu, bez označenia, nachádzajúceho sa na 9. poschodí obytného domu posledné dvere vpravo na chodbe, kde následne búchal a kopal do dverí, pričom spoza dverí kričal na poškodenú slová: „zabijem ťa“, čím vzbudil u poškodenej L. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R., L. XXX/XX, dôvodnú obavu o jej život a zdravie, teda inému sa vyhrážal smrťou takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu,
čím spáchal prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. Za to sa odsudzuje: Podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 4 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaraďuje obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom Mestský súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvého stupňa“) pod sp. zn. 0T/29/2024 zo dňa 28.02.2024 uznal obžalovaného S. H. za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona na skutkovom základe, že dňa 09.01.2024 v čase okolo 18:30 hod. v Bratislave na Stavbárskej ulici č. 38 sa vyhrážal svojej bývalej družke L. V., s ktorou má maloleté dieťa, a to tým spôsobom, že prišiel k vstupným dverám bytu, bez označenia, nachádzajúceho sa na 9. poschodí obytného domu (posledné dvere vpravo na chodbe), kde následne búchal a kopal do dverí, pričom s nožom v ruke spoza dverí kričal na poškodenú slová: „zabijem ťa“, v dôsledku čoho poškodil zámok dverí, ktorý sa zasekol a svojim konaním u poškodenej L. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R., L. XXX/XX, vzbudil dôvodnú obavu o jej život a zdravie. Za to súd prvého stupňa uložil obžalovanému S. H. podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 4 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky. Súd prvého stupňa zaradil obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku podal po vyhlásení rozsudku odvolanie obžalovaný S. H. proti výroku o vine a súvisiacom výroku o treste a navrhol zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. e) Trestného poriadku a vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, alternatívne ak by odvolací súd potvrdil vinu obžalovaného, navrhol uloženie alternatívneho trestu (trestu povinnej práce, prípadne peňažného trestu, resp. trestu domáceho väzenia). V písomných dôvodoch odvolania obžalovaný prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. R. S. poprel, že by vyhrážky ”zabijem ťa“ vyslovil s nožom v ruke. Priznáva, že nôž držal, avšak ešte v čase, keď kričal, že sa sám zabije a potom ho odhodil do chodby. Takéhoto konania sa dopustil po použití obsahu fľaše vodky. Vytkol tak súdu prvého stupňa právnu kvalifikáciu skutku, pretože skutku sa nedopustil so zbraňou. Okrem svojej výpovede na hlavnom pojednávaní poukázal na výpoveď svedka Y. U., ktorý vypovedal, že videl nôž, ktorý obžalovaný pred vyhrážaním odhodil. Je pritom podľa obžalovaného nepochybné, že v čase vyslovenia hrozby nôž v ruke nemal. Navyše konanie, ktorého sa dopustil, môže byť podľa obžalovaného posúdené maximálne ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, pretože nebolo spôsobilé vzbudiť u poškodenej obavu o jej život a zdravie. Uviedol, že išlo len o slovné výmeny názorov bez fyzického ataku. Výrok o treste považuje za neprimerane prísny. Obžalovaný poukázal na danosť aplikácie § 39 ods. 1 Trestného zákona a v tejto súvislosti uviedol, že viaceré okolnosti, ktoré inak samy o sebe sú len všeobecne poľahčujúcimi okolnosťami, v konkrétnom prípade v súhrne môžu nadobudnúť taký význam, že ich bude možné posúdiť ako výnimočné okolnosti prípadu (R 21/1970), pričom odvolací súd by mal vziať na zreteľ, že už samotné väzobné stíhanie je pre obžalovaného ponaučením. Obžalovaný vyslovil, že podľa § 36 písm. h) Trestného zákona skutok spáchal pod vplyvom tiesnivých osobných alebo rodinných pomerov, ktoré si sám nespôsobil. Aplikáciu § 36 písm. h) Trestného zákona obžalovaný vyvodzoval z toho, že všetky konflikty medzi ním a poškodenou vychádzajú zo situácie, že poškodená mu zamedzuje styk s maloletou dcérou tým, že spolu nežijú v jednej domácnosti, čím sa nie svojou vinou ocitol v tiesnivých rodinných pomeroch. Zo strany poškodenej ako bývalej partnerky totiž dochádzalo k hrozbám, že s dcérou odíde do zahraničia. Podľa obžalovaného je náležitá aj aplikácia poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, že sa ku skutku priznal, avšak nie, že by k jeho spáchaniu došlo so zbraňou. Spáchanie trestného činu úprimne ľutuje. Obžalovaný je toho názoru, že nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky spôsobí ešte väčšie odlúčenie od jeho maloletej dcéry. V závere podaného odvolania navrhol doplniť dokazovanie oboznámením predchádzajúcich odsúdení a vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, prípadne psychológia za účelom uloženia ochranného liečenia, resp. objasnenia povahových vlastností obžalovaného, resp. za
účelom uloženia takého trestu, aby nedošlo k porušeniu zásad ukladania trestov podľa § 34 Trestného zákona. K odvolaniu obžalovaného sa prokurátor nevyjadril. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) po preskúmaní veci nezistil žiadne dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa na neverejnom zasadnutí (§ 316 ods. 3 Trestného poriadku) ani zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku v súlade s § 326 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, a preto nariadil verejné zasadnutie. Verejné zasadnutie odvolací súd vykonal za prítomnosti obžalovaného, zvoleného obhajcu JUDr. Jána Falisa a prokurátora. Verejného zasadnutia sa zúčastnila aj náhradná obhajkyňa JUDr. Viola Cehláriková. Súd prvého stupňa vykonal verejné zasadnutie podľa § 294 ods. 2 Trestného poriadku v neprítomnosti poškodenej Simony Kurucovej. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zvolený obhajca obžalovaného JUDr. Ján Falis uviedol, že sa pridržiava písomných dôvodov odvolania. Navrhol doplniť dokazovanie výsluchom obžalovaného, ktorý by chcel doplniť určité skutočnosti a doplniť dokazovanie výsluchom matky obžalovaného, ktorá by ozrejmila povahové vlastnosti obžalovaného aj s ohľadom na napäté vzťahy medzi ním a poškodenou. Pokiaľ ide o výrok o treste, v prípade uznania viny navrhol uložiť alternatívny trest nespojený s trestom odňatia slobody, pretože takýto druh trestu dokáže zabezpečiť ochranu spoločnosti. Prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Obžalovaný S. H. uviedol, že sa pridržiava prednesu zvoleného obhajcu. Uviedol, že pochybil a ”bol v tom alkohol”. S istotou však vie, že v čase, keď ziapal a búchal na dvere, nôž odhodil a nechcel nikoho vystrašiť. Zdôraznil, že hrozby by vo vzťahu k poškodenej nenaplnil. Vyslovil ľútosť nad svojim konaním, bol by rád, ak by dostal ešte jednu šancu. Odvolací súd podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku súdu prvého stupňa, proti ktorým obžalovaný podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo riadiac sa pritom, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a odvolanie obžalovaného vyhodnotil ako čiastočne dôvodné, pretože súd prvého stupňa nesprávne ustálil právnu kvalifikáciu konania obžalovaného S. H.. K zachovaniu práva obžalovaného S. H. na obhajobu odvolací súd pre úplnosť konštatuje, že dôvod povinnej obhajoby z dôvodu väzobného stíhania vznikol u obžalovaného S. H. až vykonateľnosťou rozhodnutia sudcu pre prípravne konanie o vzatí do väzby, nepôsobí spätne, a nemal preto vplyv na zákonnosť prechádzajúcich úkonov (primerane R 50/2013). Obžalovaný si obhajcu nezvolil. Obžalovanému tak bol teda ešte v konaní pred súdom prvého stupňa ustanovený obhajca JUDr. Martin Priecel. Odvolací súd o termíne verejného zasadnutia na deň 13.05.2024 (pondelok) upovedomil ustanoveného obhajcu JUDr. Martina Priecela ešte dňa 23.04.2024, ktorý podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 10.05.2024 (piatok) požiadal z dôvodu práceneschopnosti o určenie nového termínu verejného zasadnutia mimo tých, ktoré v podaní vymedzil. Z dôvodov podrobne uvedených v opatrení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.05.2024 bol ustanovený obhajca podľa § 43 ods. 1 Trestného poriadku oslobodený od povinnosti obhajovania obžalovaného, najmä s poukazom na to, že trestná vec obžalovaného S. H. je vedená väzobne a účasť ustanoveného obhajcu JUDr. Martina Priecela na ďalšom termíne verejného zasadnutia bola neistá, pričom v trestnej veci riešenej väzobne bolo nevyhnutné postupovať s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Krajský súd v Bratislave opatrením sp. zn. 1To/19/2024 zo dňa 13.05.2024 ustanovil tak obžalovanému podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku obhajkyňu JUDr. Violu Cehlárikovú. K obhajcovi JUDr. Jánovi Falisovi a jeho časovo-parciálnej obhajobe obžalovaného je potrebné uviesť, že odvolaciemu súdu bolo dňa 07.05.2024 doručené plnomocenstvo, ktorým matka obžalovaného písomne splnomocnila ešte dňa 23.04.2024 obhajobou advokáta JUDr. Jána Falisa. Ak preto zvolený obhajca JUDr. Ján Falis doručil plnomocenstvo odvolaciemu súdu dňa 07.05.2024, v súlade s § 36 ods. 5 Trestného poriadku účinky zastupovania zvoleným obhajcom nastali okamihom doručenia
splnomocnenia konajúcemu odvolaciemu súdu až dňa 07.05.2024. Obhajca JUDr. Ján Falis však dňa 13.05.2024 o 07:32 hod., teda bezprostredne pred konaním prvého termínu verejného zasadnutia dňa 13.05.2024 o 09:00 hod. doručil odvolaciemu súdu vypovedanie plnomocenstva. Ďalšieho termínu verejného zasadnutia dňa 05.06.2024 sa následne zúčastnil aj obhajca JUDr. Ján Falis, ktorý pred verejným zasadnutím dňa 03.06.2024 doručil odvolaciemu súdu ďalšie plnomocenstvo zo dňa 28.05.2024 udelené mu už zo strany obžalovaného S. H.. Odvolací súd, vzhľadom na zvolenie si obhajcu JUDr. Jána Falisa v tejto trestnej veci zo strany obžalovaného potom ako mu bola ustanovená obhajkyňa JUDr. Viola Cehláriková, na verejnom zasadnutí dňa 05.06.2024 zrušil postupom podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku opatrenie o ustanovení obhajkyne JUDr. Violy Cehlárikovej a zároveň ju odvolací súd opatrením podľa § 42 ods. 1 Trestného poriadku ustanovil ako náhradnú obhajkyňu. Z vyššie načrtnutého prierezu pritom vyplýva, že dôvodná obava, že by mohlo byť zmarené verejné zasadnutie pre neprítomnosť zvoleného obhajcu, bola legitímna. Obžalovaný mal tak zachované právo na obhajobu prostredníctvom obhajcu kontinuálne počas celého obdobia trvania dôvodov povinnej obhajoby, ktoré mohol vykonávať sám alebo vždy prostredníctvom niektorého z vyššie uvedených obhajcov. Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného S. H., v posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti skutkových zistení, z jeho strany tak ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, ktoré sa potom následne premietli podľa obžalovaného do nesprávneho spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaného súdom prvého stupňa. Okrem toho, že v podstate ide aj o zopakovanie argumentácie obžalovaného z hlavného pojednávania, vrátane jeho presvedčenia, že stíhaného skutku sa nedopustil so zbraňou, je nevyhnutné uviesť, že obžalovaný zmenil svoju obhajobu v porovnaní s konaním pred súdom prvého stupňa v podstatnej miere tak, že v konaní pred súdom prvého stupňa popieral akékoľvek vyhrážky produkované na adresu poškodenej a pripúšťal len kopanie a búchanie, v odvolacom konaní zmenil svoj postoj a priznal spáchanie skutku, avšak naďalej popiera skutkové zistenie, že by išlo o verbalizovaný prejav za použitia zbrane a rovnako obžalovaný má za to, že môže ísť o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Napriek tomu, že obžalovaný S. H. výrazne zmenil obhajobu, tak bez ohľadu na zmenu postoja obžalovaného možno podľa odvolacieho súdu konštatovať, že výrok o vine je možné oprieť o súhrn dôkazov, ktoré po ich zhodnotení jednoznačne a bez pochybností odôvodňujú záver o vine obžalovaného zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona. V prvom rade je potrebné poukázať na výpoveď poškodenej L. V. z prípravného konania zo dňa 10.01.2024 prečítanej na hlavnom pojednávaní postupom podľa § 263 ods. 4 Trestného poriadku (č. l. 37 a nasl. spisu), z ktorej vyplýva, že po tom ako obžalovaný z bytu, ktorý poškodená užíva, zobral kuchynský nôž, vybehol na chodbu bytového domu, kde obžalovaný kričal, že sa ide zabiť. Poškodená vypovedala, že následne zamkla vchodové dvere do bytu, načo obžalovaný kopal a búchal do vchodových dverí a kričal na poškodenú “zabijem ťa”. Výpoveď poškodenej z prípravného konania možno hodnotiť ako vnútorne mimoriadne presvedčivú, pretože pravdivosť jej výpovede z prípravného konania je podporovaná ďalšími na hlavnom pojednávaní vykonanými dôkazmi. K výpovedi poškodenej L. V. z prípravného konania zo dňa 10.01.2024, však možno vytknúť súdu prvého stupňa, keď prečítal obe výpovede poškodenej z prípravného konania z toho istého dňa postupom podľa § 263 ods. 4 Trestného poriadku. Na výpoveď poškodenej, ktorá bola vykonaná dňa 10.01.2024 od 11:30 hod. (č. l. 27 a nasl. spisu), pretože išlo vo významnej miere o rozhodujúci dôkaz, nebolo možné prihliadnuť. Výpoveď poškodenej nebola vykonaná kontradiktórnym spôsobom a obžalovaný nemohol poškodenej klásť otázky a nebol prítomný na tomto výsluchu. Na prvú výpoveď poškodenej z prípravného konania tak nebolo možné prihliadnuť ako na dôkaz, na základe ktorého by bolo možné vyvodzovať v procese hodnotenia dôkazov vinu obžalovaného. Opačný záver pritom poskytuje výpoveď poškodenej L. V. zo dňa 10.01.2024 od 18:00 hod. (č. l. 37 a nasl. spisu), ktorá bola realizovaná za prítomnosti obžalovaného S. H.. Súd prvého stupňa pritom správne prečítal neskoršiu výpoveď poškodenej z prípravného konania, ktorá na hlavnom pojednávaní využila svoje právo odoprieť výpoveď podľa § 130 Trestného poriadku, pričom v prípravnom konaní bola o svojom práve odoprieť výpoveď riadne poučená a výslovne vyhlásila, že toto právo nevyužíva, keď uviedla, že vypovedať bude.
Výpoveď poškodenej bola podložená ďalším radom priamych dôkazov, pretože svedok Y. U. (sused poškodenej) vypovedal ku konaniu obžalovaného, o ktorom sa dozvedel nie sprostredkovane, ale bol priamym svedkom udalosti, keď svojím priamym pozorovaním sledoval priebeh skutkového deja v čase, keď sa obžalovaný nachádzal v priestoroch chodby bytového domu pred bytom poškodenej. Výpoveď poškodenej odvolací súd tak vyhodnotil nielen ako celok, ale aj v súlade s ďalším vykonaným dokazovaním. Výpoveď svedka Y. U. významne podporuje dôveryhodnosť výpovede poškodenej, keďže svedok popísal agresívny stav obžalovaného pri jeho pobyte pred vchodovými dverami bytového domu a potvrdil nielen verbalizovaný prejav obžalovaného, že sa zabije, ale aj následne prednesené vyhrážky o zabití poškodenej počas toho, ako búchal a kopal do vchodových dverí poškodenej. Jednoznačne plynúce závery z vykonaného dokazovania, keď sa obžalovaný súčasne popri násilnom konaní vyhrážal poškodenej zabitím ako aj hrozbou toho, že nech poškodená otvorí dvere, lebo ich obžalovaný vyrazí, sú výsledkom logického, komplexného a presvedčivého vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, ktoré bezpečne vedú k záveru o vine obžalovaného zo spáchania skutku právne kvalifikovaného ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona. Podľa odvolacieho súdu neexistoval žiadny dôvod pochybovať o vyhrážkach zabitím, ktoré obžalovaný smeroval voči poškodenej a prejaveným fyzickým útokom do dverí voči poškodenej zdôraznil dôvodnosť obavy poškodenej z naplnenia vyhrážok. Preto konanie obžalovaného bolo potrebné posúdiť ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona. L. priebeh skutku týkajúci sa nebezpečného vyhrážania zo strany obžalovaného, svedok Y. U. popísal presne, celistvo a ani jeho výpoveď v tomto smere, týkajúca sa jeho konfliktu s obžalovaným, nebola zásadným spôsobom spochybnená (dokonca bola podporená výpoveďou samotného obžalovaného). Odvolací súd tak nevzhliadol dôvod, prečo by výpoveď tohto svedka nebola hodnoverná. Naopak výpoveď obžalovaného ešte na hlavnom pojednávaní bolo potrebné posúdiť aj v tých súvislostiach, že spočiatku popieral vyhrážky a pripúšťal len, že sa verbálne vyjadroval len k tomu, že zabije seba. Výpoveď obžalovaného je nepresvedčivá, pretože tak poškodená ako aj svedok potvrdzovali nielen slová o zabití seba, ale následne totožne vypovedali o vyhrážkach zabitím priamo poškodenej. V konečnom dôsledku obžalovaný v odvolacom konaní spochybňoval už len použitie noža, avšak svoje konanie, ktoré by mohlo vzbudiť obavu, hodnotil na úrovni priestupkovo-právnej zodpovednosti.
Výpoveď poškodenej L. V. a svedka Y. U. je pritom aj o skutkovej okolnosti, že obžalovaný mal pri sebe, hoci nie v rozhodnom čase vyhrážania sa zabitím poškodenej, nôž, ktorý bol v konečnom dôsledku aj zaistený pri obhliadke miesta činu. Odvolací súd sa však nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že obžalovaný v čase skutku mal pri sebe zbraň - nôž, ktorý síce nájdený a zaistený bol, avšak vzhľadom na výpoveď svedka Y. U., je možné konštatovať, že obžalovaný ešte predtým ako sa vyhrážal poškodenej, odhodil nôž na zem. Inými slovami, ak aj bol zaistený nôž, pričom jeho držbu obžalovaný ani nespochybňoval, nemôže to automaticky zakladať, že k spáchaniu trestného činu malo dôjsť so zbraňou. Dispozíciu so zbraňou obžalovaný aj svedok zhodne potvrdzovali, avšak mimo času, keď došlo k vyhrážaniu sa smrťou poškodenej. Poškodená pritom v čase nebezpečného vyhrážania bola vizuálne oddelená od obžalovaného vchodovými dverami, a jej výpoveď, že mal obžalovaný v tomto čase nôž, pramenila len z jej domnienok (avšak legitímnych), pretože poškodenej predtým ako vyšiel z bytu, nôž skutočne obžalovaný, odcudzil. Priamy svedok Y. U. dal pritom za pravdu obžalovanému, keď bezprostredne sám videl, že došlo ešte pred vyhrážaním sa, k vzdaniu sa dispozície s nožom. Takémuto záveru, že k použitiu noža nedošlo, zodpovedá aj vykonaná obhliadka miesta činu, ktorej závery konštatujú, že kovová zárubňa v oblasti zámku dverí obsahuje škrabance, avšak bez viditeľných stôp po páčení vo forme rýh alebo preliačin. Je tak podľa odvolacieho súdu výrazne pochybné, že zaistený nôž s dĺžkou 30 cm, z toho dĺžka čepele predstavuje 19,5 cm, by spôsobil len škrabance, ktoré podľa zápisnice o obhliadke miesta činu zodpovedajú “len” škrabancom akoby od kľúčov.
Podľa názoru odvolacieho súdu výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade sú jednoznačné a tvoria úplnú ucelenú reťaz dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný zaver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je tento uvedený vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa, keď tomu zodpovedá právna kvalifikácia skutku ako prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona, teda že sa poškodenej vyhrážal smrťou takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu. Pri posudzovaní dôvodnej obavy nie je potrebné, aby takáto obava skutočne vznikla, stačí možnosť vzniku takejto dôvodnej obavy. Pri posudzovaní otázky, či je vyhrážanie spôsobilé v inom vzbudiť dôvodnú obavu, treba prihliadať na všetky konkrétne okolnosti prípadu. Povaha vyhrážky o opakovanom zabití poškodenej L. V., v kontexte násilného pokusu vojsť do bytu poškodenej (kopaním a búchaním do dverí pod hrozbou vyrazenia dverí) nepochybne možnosť vzniku dôvodnej obavy napĺňa, čo bolo pretavené do konania poškodenej, keď kontaktovala následne pomoc. Odvolací súd však nezdieľa závery súdu prvého stupňa aj o tom, že stíhaný prečin možno právne kvalifikovať aj ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, teda že čin bol spáchaný na chránenej osobe, ktorou je podľa § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona blízka osoba. Aplikácia § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona totiž prichádza do úvahy len v prípade, ak trestný čin bol spáchaný v súvislosti s postavením chránenej osoby, čo explicitne vyplýva z ustanovenia § 139 ods. 2 Trestného zákona. Takýto záver má svoj podklad aj v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, z ktorej celkom jednoznačne vyplýva, že postavenie poškodenej musí byť v určitej vecnej súvislosti so spáchaným trestným činom, t. j. musí byť motivačným faktorom, ktorý založil alebo podporil vôľovú zložku, teda rozhodnutie páchateľa smerujúce k spáchaniu trestného činu. Podľa § 139 ods. 2 Trestného zákona možno spáchanie činu voči osobe uvedenej v § 139 ods. 1 Trestného zákona považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, len pri úmyselnom trestnom čine, pričom sa zároveň vyžaduje, aby páchateľ vedel, že poškodený je chránenou osobou a navyše, aby túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému, alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin. Táto subjektívna súvislosť, primeraná postaveniu alebo stavu chránenej osoby sa vyžaduje pri kvalifikačnom použití všetkých prípadov upravených v § 139 ods. 1 Trestného zákona (primerane stanovisko č. 117 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu s rozhodnutí súdov SR č. 8/2014). Zo skutkovej vety rozsudku súdu prvého stupňa pritom nevyplýva, že spáchanie prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona bolo z hľadiska konania obžalovaného subjektívne ovplyvnené súvislosťou s postavením poškodenej L. V., pričom formulácia skutkovej vety sa viazala len na zadefinovanie jej postavenia, že sa vyhrážal svojej bývalej družke L. V., s ktorou má maloleté dieťa. Priama súvislosť jej postavenia k osobe obžalovaného so spáchaním trestného činu však absentuje. Odvolací súd tak uznal obžalovaného S. H. zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona bez toho, aby bolo možné vyvodiť záver, že k spáchaniu trestného činu došlo závažnejším spôsobom konania (§ 360 ods. 2 písm. a) Trestného zákona) a ani, že by došlo k spáchaniu trestného činu na chránenej osobe (§ 360 ods. 2 písm. b) Trestného zákona). Pokiaľ ide o návrhy na doplnenie dokazovania produkované obžalovaným v konaní pred súdom prvého stupňa, najmä vypočuť matku obžalovaného a sestru poškodenej, treba uviesť, že tieto neboli priamymi svedkami skutku, pričom okolnosti stíhaného skutku boli bez akýchkoľvek pochybností, zistené inými vo veci vykonanými dôkazmi. Požiadavka obžalovaného vypočuť matku obžalovaného k napätým vzťahom medzi obžalovaným a poškodenou, by rovnako nemala priamy dopad na to, či sa skutok stal, pretože ako bolo uvedené, matka obžalovaného nebola účastníčkou skutkového deja. Vypracovanie znaleckého posudku na poškodenú k sklonom ku konfabulácii, nebolo podľa odvolacieho súdu rovnako náležité, pretože pravdovravnosť výpovede poškodenej bola potvrdená výpoveďou svedka Y. U., ktorý bol priamym svedkom skutku a potvrdzoval výpoveď poškodenej vo svojej celosti.
Pokiaľ ide o návrh obžalovaného, aby posúdil psychológ jeho povahové vlastnosti, odvolací súd konštatuje, sa predloženým návrhom na doplnenie dokazovania sa zaoberal, avšak návrhu na doplnenie dokazovania nevyhovel. Ako už bolo vyššie uvedené, skutkový stav bol zistený v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Ako už však bolo vyššie uvedené na podklade vykonaných a vo veci vyhodnotených dôkazov, bol to práve obžalovaný, ktorý klamal a až v konaní pred odvolacím súdom, skutok v jeho základnej podstate mimo použitia noža, potvrdil. V konečnom dôsledku nič nebránilo obžalovanému zabezpečiť si účasť psychológa v Ústave na výkon väzby, ktorý by ho vyšetril a znalecký posudok mohol obžalovaný predložiť odvolaciemu súdu. Za porušenie práva na obhajobu obžalovaného preto nemožno bez ďalšieho považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov teda aj situáciu, že súd nevyhovie návrhu obžalovaného na doplnenie dokazovania. Pri preskúmavaní výroku o treste obžalovaného odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne určil, že nevzhliadol žiadnu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 Trestného zákona, ale výlučne priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, že už bol obžalovaný za trestný čin odsúdený (odsúdenie Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 6T/110/2022). Aplikáciou § 38 ods. 4 Trestného zákona tak došlo pri prevahe priťažujúcich okolností k zvýšeniu dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o 1/3-inu a odvolací súd vychádzal z trestnej sadzby 4 mesiace až 1 rok (základná trestná sadzba podľa § 360 ods. 1 Trestná zákona až na jeden rok). Odvolací súd neakceptoval obranu obžalovaného o existencii ďalších poľahčujúcich okolností, majúc za to, že bola náležitá aj aplikácia § 36 písm. h), písm. l) Trestného zákona, teda že by spáchal trestný čin pod vplyvom tiesnivých osobných pomerov alebo rodinných pomerov, ktoré si sám nespôsobil, a že by sa obžalovaný priznal k spáchaniu trestného činu a jeho spáchanie úprimne oľutoval. Reflektujúc na konanie obžalovaného v priebehu konania je vylúčená aplikácia poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, pretože obžalovaný sa nepriznal k spáchaniu trestného činu a tento úprimne neoľutoval. Počas konania pred súdom prvého stupňa spochybňoval spáchanie trestného činu a aj v podanom odvolaní mal naďalej za to, že ide o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Následne prejavená ľútosť nad svojim konaním, prejavená na verejnom zasadnutí v rámci konečných návrhov, nenapĺňa podľa odvolacieho súdu kritériá pre priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. Rovnako tak neobstojí obhajoba obžalovaného, že konal pod vplyvom tiesnivých osobných a rodinných pomerov, ktoré by si sám nespôsobil (§ 36 písm. h) Trestného zákona). Z vykonaného dokazovania nevyplynula existencia tiesnivých pomerov obžalovaného, a už vôbec nie takých, ktoré by si sám nespôsobil. Ak obžalovaný vyvodzoval pod týmito pomermi skutočnosť, že mu je zo strany poškodenej zabraňované v styku s maloletou dcérou, tieto pomery možno upraviť dohodou rodičov, resp. zákonným spôsobom formou úpravy styku rozhodnutím súdu. V žiadnom prípade nemôže zabránený styk otca s dcérou zo strany matky, čo však ani nebolo preukázané, odôvodňovať tiesnivé pomery obžalovaného. Pokiaľ ide o odpis registra trestov, v prípade záznamov pod č. 1 až 2 sa na obžalovaného hľadí akoby nebol odsúdený a z posledného odsúdenia (záznam č. 3 odpisu registra trestov) vyplýva, že trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 6T/110/2022 zo dňa 14.12.2022, právoplatného toho istého dňa, bol obžalovaný uznaný za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s uloženým trestom odňatia slobody s podmienečným odkladom vo výmere 10 mesiacov na skúšobnú dobu 30 mesiacov. Uloženie podmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému by preto nezodpovedalo zákonným kritériám upraveným v § 34 Trestného zákona a jeho uloženie by s poukazom na § 49 ods. 2 Trestného zákona neprichádzalo ani do úvahy, pretože obžalovaný spáchal dňa 09.01.2024 úmyselný trestný čin v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. U obžalovaného je primeraný výlučne nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok, ktorý lepšie zohľadňuje možnosti nápravy obžalovaného so zreteľom na potrebu ochrany spoločnosti a primerane vyjadruje aj naplnenie požiadavky generálnej prevencie. Obžalovanému ukladal odvolací
súd nepodmienečný trest odňatia slobody v jeho maximálnej výmere podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona, pretože obžalovaný sa opätovne dopustil prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona a v prípade obžalovaného ide o špeciálneho recidivistu. Zvýraznením závažnosti konania obžalovaného je pritom skutočnosť, že teraz stíhaného skutku sa dopustil opätovne k totožne poškodenej L. V., ktorej sa už vyhrážal, a bol za uvedené konanie právoplatne uznaný za vinného. Súd prvého stupňa postupoval správne aj pri zaradení obžalovaného do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pretože obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním vo výkone trestu odňatia slobody pre spáchanie úmyselného trestného činu. Vzhľadom na vyjadrené úvahy, krajský súd na základe odvolania obžalovaného rozhodol spôsobom, vyplývajúcim z výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.