Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Co/7/2023 1216202935 30. 09. 2024 Mgr. Patricia Skotnická ECLI:SK:KSBA:2024:1216202935.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcov: X. A.. A. G., X. H. G., S. J. XB, L., obaja zastúpení E.. F., C. R..K..S.., A.: XX XXX XXX, J. XX, L., proti žalovanej: Slovenská K., Y. H. F. F. H. Y.V. R. K., J. X, L., o náhradu škody v sume 310.047,79 eura s prísl., na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 27.09.2018, č. k. 9C/30/2016-366, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu zo dňa 22.02.2016, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovanej zaplatenia sumy 310.047,79 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 310.047,79 eura od 17.01.2016 do zaplatenia a s ušlým ziskom vo výške 17,6 % ročne zo sumy 310.047,79 eura od 04.03.1999 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v prieťahoch v trestnom konaní, vedenom proti E. L., v ktorom podali dňa 03.11.1998 trestné oznámenie, pričom súd vydal odsudzujúci rozsudok až dňa 12.03.2015. Škoda im mala vzniknúť orgánmi Policajného zboru (ďalej len „PZ“) pri vyšetrovaní trestného činu, v konaní pred súdmi a taktiež nezaistením majetku odsúdeného, ktorý im ako poškodeným nevrátil požičané finančné prostriedky. Vyšetrovanie trestného činu pritom prebiehalo v období rokov 1999 do 17.05.2012, kedy bola voči páchateľovi trestného činu podaná obžaloba na súd. V zápisnici o podanom vysvetlení zo dňa 03.11.1998, spísanej na Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave II, Oddelenie Ružinov - západ, ako aj v trestnom oznámení podanom dňa 05.11.1998 pritom žalobcovia uplatnili podnet na včasné zaistenie majetku E. L., a v tejto súvislosti predložili i jeho čestné vyhlásenie zo dňa 12.10.1998, v ktorom označil bankové konto ako zdroj, z ktorého sa zaviazal do konca roku 1998 zaplatiť žalobcovi v 1. rade jeho pohľadávku, čo však napokon neurobil. Orgány činné v trestnom konaní existenciu a hodnotu majetku E. L. nikdy nezisťovali, neuskutočnili žiadne zaisťovacie opatrenia, a preto žiaden majetok nezaistili. Vyšetrovateľ PZ vydal uznesenie o začatí trestného stíhania dňa 04.04.2003, t. j. po 4 a pol roku od podania trestného oznámenia, pričom až dňa 28.10.2004 vzniesol voči E. L. obvinenie zo spáchania trestného činu podvodu, s vyčíslením škody spôsobenej žalobcom v sume 310.064,39 eura (9.341.000,-Sk); vyšetrovanie bolo ukončené dňa 03.05.2012, t. j. po uplynutí 13 a pol roka od podania trestného oznámenia. Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I podal dňa 17.05.2012 obžalobu na Okresný súd Bratislava I, ktorý dňa 12.03.2015 vyhlásil odsudzujúci rozsudok; ten sa stal právoplatný a vykonateľný dňa 28.03.2015. Postup orgánov činných v trestnom konaní považovali žalobcovia za rozporný s Trestným poriadkom, ktorý ukladá povinnosť viesť vyšetrovanie v súlade so zákonom a včas, pričom podľa § 209 ods. 2 Trestného poriadku má byť vyšetrovanie ukončené do 4 mesiacov od vznesenia obvinenia. Uvedená lehota dodržaná nebola, keďže vyšetrovanie trvalo 13 a pol roka; zvyšok prieťahov bol zavinený súdom. Žalobcovia boli traumatizovaní v dôsledku straty celoživotných úspor, ako aj z dôvodu neodôvodnených prieťahov zo strany orgánov činných v trestnom konaní pri vyšetrovaní predmetnej veci. Z uvedeného dôvodu žiadali o náhradu škody v celkovej sume 310.047,79
eura, ktorá pozostávala z osobnej pôžičky odsúdenému v sume 6.249.250, Sk (207.437,10 eura), z ktorej tento plnil 659.000,-Sk (21.874,79 eura), a preto zostatok predstavoval sumu 5.590.500,-Sk (185.570,60 eura). K predmetnej sume žalobcovia pripočítali sumu 3.750.000,-Sk (124.477,20 eura), ktorá mala byť vkladom žalobcu v 1. rade do tichého spoločenstva v spoločnosti, v ktorej bol E. L. jediným spoločníkom. Žalobcovia mali za to, že pokiaľ by slovenské orgány konali včas a zaistili ich nárok majetkom E. L., predmetná škoda by im nevznikla, nakoľko by z neho boli uspokojení; vznik škody bol teda v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánov štátu. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca v 1. rade podal dňa 03.11.1998 na Obvodnom oddelení PZ Ružinov - západ ústne do zápisnice trestné oznámenie vo veci spáchania trestného činu podvodu a podvodného úpadku voči E. L.. Totožné trestné oznámenie adresoval dňa 05.11.1998 i Okresnej prokuratúre Bratislava II. Vyšetrovateľ Okresného úradu justičnej polície PZ uznesením zo dňa 04.04.2003, ČVS: OÚJP-265/30-02-Chm, začal trestné stíhanie voči neznámemu páchateľovi pre trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, pričom uznesením zo dňa 28.10.2004, ČVS: ORP - 265/OEK - B1-2002, vzniesol obvinenie voči E. L., pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava I uznesením zo dňa 10.06.2011, č. k. 1Pv/103/11-16, zamietla návrh žalobkyne v 2. rade na zaistenie nároku na náhradu škody na majetku obvineného E. L., proti ktorému uzneseniu nepodala žalobkyňa v 2. rade opravný prostriedok. Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I podal dňa 15.05.2012 obžalobu voči E. L., v tom čase ušlému, za spáchanie trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, ktorá bola doručená Okresnému súdu Bratislava I dňa 17.05.2015 (správne má byť 17.05.2012 - pozn. odvolacieho súdu). Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 12.03.2015, sp. zn. 7T/38/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 28.03.2015, uznal E. L., zdržiavajúceho sa na neznámom mieste, vinným z toho, že 1/ ako fyzická osoba si od poškodeného žalobcu v 1. rade na základe vzájomne uzatvorených ústnych zmlúv o pôžičke postupne na rôznych miestach požičal finančné prostriedky v celkovej sume 6.249.500,-Sk (207.437,10 eura), ktoré osobne prevzal a z nich vrátil len sumu 659.000,-Sk (21.874,79 eura), zvyšok nevrátil, následne v priebehu roku 1998 odpredal všetok svoj osobný majetok, konkrétne osobné motorové vozidlo zn. H. I. X, sedan, rok výroby 1998, EČV: L. L., za sumu 285.000,-Sk (9.460,27 eura), trojizbový byt č. X, nachádzajúci sa na X. poschodí bytového domu na H. N. Y. L., za sumu 300.000,-Sk (9.958,18 eura), avšak podľa odborného vyjadrenia č. 26/2015 zo dňa 17.02.2015, v čase scudzenia v hodnote 37.600 eur, napriek tomu, že mal vedomosť o svojom záväzku voči žalobcovi v 1. rade, čo potvrdil aj v rámci úhrnnej zmluvy o pôžičke zo dňa 15.01.1998, pričom dňa 03.11.1998 vycestoval s celou svojou rodinou do Kanady za účelom trvalého pobytu, čím žalobcovi v 1. rade a žalobkyni v 2. rade spôsobil škodu vo výške 47.060,27 eura a 2/ dňa 31.10.1997 a dňa 17.11.1997 prevzal od poškodeného žalobcu v 1. rade na M. N. v L. finančné prostriedky v sume celkom 3.750.000,-Sk (124.477,20 eura), ktoré mali byť na základe budúcej zmluvy o tichom spoločenstve (uzavretej dňa 15.01.1998) účelovo použité ako vklad tichého spoločníka poškodeného žalobcu v 1. rade do obchodnej spoločnosti E.-L., R..K..S.., H. XX, A.: XX XXX XXX, čo potvrdil v uzavretej zmluve o tichom spoločenstve, obžalovaný však uvedené finančné prostriedky do spoločnosti nevložil, nezahrnul ich ani do účtovníctva, pričom následne dňa 10.02.1998 v rozpore s úhrnnou zmluvou o pôžičke a zmluvou o tichom spoločenstve previedol 51 % obchodného podielu v spoločnosti E.-L., R..K..S.. na S. Z. L., čo žalobcovi v 1. rade zatajil, následne dňa 03.09.1998 previedol zvyšných 49 % obchodného podielu v spoločnosti E.-L., R..K..S.. na osoby A. E. C. A. J., pričom následne o mesiac neskôr dňa 03.11.1998 s celou rodinou vycestoval do F. za účelom trvalého pobytu, čím poškodeným žalobcom v 1. a v 2. rade spôsobil škodu vo výške 124.477,20 eura, a teda v bode 1/ zmaril uspokojenie svojho veriteľa tým, že scudzil časť svojho majetku a činom spôsobil značnú škodu, v bode 2/ na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a činom spôsobil značnú škodu, čím spáchal trestný čin poškodzovania práv veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a), ods. 3 Trestného zákona a zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Obžalovaný bol odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 3 roky. Zároveň trestný súd obžalovaného zaviazal nahradiť poškodeným žalobcom škodu vo výške 171.537,47 eura a vo zvyšku ich s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. Žalobcovia podali dňa 12.03.2018 na Okresný súd Bratislava II žalobu voči E. L. ako žalovanému, ktorej predmetom bolo zaplatenie sumy 138.510,34 eura s príslušenstvom, konanie bolo vedené pod sp. zn 10C/15/2018. 3. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalobcovia požiadali Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky žiadosťou zo dňa 16.07.2015 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 310.047,79 eura s prísl. spôsobnej nesprávnym úradným postupom, ktorého sa mali dopustiť orgány činné v
trestnom konaní tým, že nezisťovali a nezaistili majetok E. L. a nekonali náležite a včas. Ich žiadosť bola v časti odstúpená na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ako aj na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky. 4. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky listom zo dňa 24.08.2001 adresovaným žalobcovi v 1. rade oznámilo, že sekcia kontroly a inšpekčnej služby prešetrila jeho sťažnosť zistiac, že vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania PZ Bratislava I po zaevidovaní podnetu na trestné stíhanie od 20.06.2000 nekonal v súlade s ustanovením § 158 ods. 1 Trestného poriadku, a preto jeho sťažnosť vyhodnotila ako opodstatnenú. Nešlo však o subjektívne zavinenie, ale stav, ktorý mal objektívne príčiny spočívajúce v enormnej zaťaženosti vyšetrovateľov. Sekcia kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky opätovne prešetrila sťažnosť žalobcu v 1. rade, pričom listom zo dňa 22.02.2002 mu oznámila, že prijaté opatrenia neboli splnené a preto jeho opakovanú sťažnosť vyhodnotila ako opodstatnenú. Za zistený nedostatok sa generálny riaditeľ sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ospravedlnil. Okresná prokuratúra Bratislava I v upovedomení zo dňa 13.6.2011 a zo dňa 18.04.2012 nekonštatovala existenciu prieťahov v trestnom konaní. 5. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie ustálil, že žalobcovia sa v konaní domáhali náhrady škody, ktorá im mala vzniknúť v dôsledku prieťahov v konaní, ako i tým, že orgány činné v trestnom konaní nezabezpečili a nezaistili majetok obvineného E. L., ktorý im nemal ako vrátiť požičané finančné prostriedky. Žalobcovia v priebehu konania špecifikovali obdobie, za ktoré si uplatňovali nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, ako obdobie prípravného (predsúdneho) konania, ktoré sa začalo podaním trestného oznámenia žalobcom v 1. rade do zápisnice dňa 03.11.1998 a bolo ukončené podaním obžaloby voči obvinenému E. L. prokurátorom Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 15.05.2012, č. k. 1Pv 103/11-41. Súd prvej inštancie mal za to, že napriek skutočnosti, že trestné konanie bolo začaté ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), pokiaľ prieťahy v konaní trvali i po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), bolo potrebné o uplatnenom nároku na náhradu škody žalobcov rozhodnúť podľa tohto zákona. Ak teda žalobcom bola spôsobená škoda v dôsledku prieťahov v súdnom konaní, bez ohľadu na skutočnosť, že tieto vznikli ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., pokiaľ trvali i po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. bolo potrebné ich posudzovať podľa ustanovení tohto zákona. 6. Následne súd prvej inštancie posudzoval námietku žalovanej o nedostatku jej procesnej spôsobilosti konať v mene Slovenskej republiky, ktorú vyhodnotil za nedôvodnú s poukazom na § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. Predmetom konania bol totiž nárok na náhradu škody, ktorá mala žalobcom vzniknúť z dôvodu prieťahov v predsúdnom konaní, začatom podaním trestného oznámenia žalobcom v 1. rade do zápisnice dňa 03.11.1998 a bolo ukončené podaním obžaloby prokurátorom Okresnej prokuratúry Bratislava I dňa 15.05.2012, č. k. 1Pv 103/11-41, ako aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nezabezpečili a nezaistili majetok obvineného E. L.. 7. Za dôvodnú konajúci súd vyhodnotil v poradí druhú námietku žalovanej, ktorou namietala včasnosť uplatnenia nároku žalobcov na náhradu škody, keď sa nestotožnil s tvrdením žalobcov, že sa o škode dozvedeli až právoplatnosťou rozsudku, ktorým bol odsúdený páchateľ trestného činu. Súd prvej inštancie s poukazom na § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. pritom zdôraznil, že v prípade zodpovednosti za nesprávny úradný postup sa uplatňuje len jediná, a to subjektívna premlčacia lehota. Jej začiatok je stanovený na okamih, kedy sa poškodený o vzniku škody dozvedel, a teda kedy zistil skutkové okolnosti, z ktorých možno dovodiť vznik škody a orientačne aj jej rozsah tak, aby mohol určiť približne výšku škody v peniazoch. Tento okamih sa odvíja od vedomosti žalobcov o tom, že im škoda v určitej výške vznikla a že za ňu zodpovedá štát, a nie od vedomosti o nesprávnom úradnom postupe samotnom. V takom prípade nie je rozhodná vedomosť o tom, ktorý orgán štátu škodu spôsobil, ani to, či a kedy sa poškodený dozvedel o výsledku šetrenia príslušného orgánu o jeho sťažnosti pre nesprávny úradný postup. Vzhľadom na to, že predmetom konania bol nesprávny postup orgánov činných v trestnom prípravnom konaní, žalobcovia sa ako poškodení dozvedeli o škode najneskôr momentom podania obžaloby prokurátorom Okresnej prokuratúry Bratislava I na Okresný súd Bratislava I, t. j. dňa 17.05.2012; počnúc nasledujúcim dňom (18.05.2012) im začala plynúť subjektívna premlčacia lehota podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. na uplatnenie nároku na náhradu škody, a táto uplynula dňa 18.05.2015. Pokiaľ žalobcovia podali žalobu vo veci na súd prvej inštancie dňa
22.02.2016, s prihliadnutím i na 6 mesačnú lehotu na vybavenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 v spojení s § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., podali ju oneskorene. 8. Súd prvej inštancie nad rámec uvedeného konštatoval, že i v prípade, ak by žalovanou vznesená námietka premlčania nebola dôvodná, nemohol by žalobe po vecnej stránke vyhovieť. Uviedol, že predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, resp. orgánu štátu sú: 1. nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci/orgánu štátu, 2. existencia škody a 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci/orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou. Aby bola daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, tento musí byť hlavnou, priamou a bezprostrednou príčinou škody, a teda nestačí, ak je v tomto smere len príčinou sprostredkovanou. 9. Pokiaľ išlo o prvý predpoklad zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup, bolo podľa mienky konajúceho súdu potrebné, aby príslušný orgán (t. j. v trestnom konaní prokurátor ako dozorujúci orgán) konštatoval nesprávny úradný postup; je tomu tak z dôvodu, že súdu v civilnom konaní neprináleží hodnotiť postup vyšetrovateľov. Dozorujúci prokurátor v trestnom konaní pritom nekonštatoval žiadne prieťahy a ani neoznačil iné konanie vyšetrovateľov za nesprávne alebo v rozpore so zákonom. Zároveň, uznesením zo dňa 10.06.2011 prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava I zamietla návrh žalobkyne v 2. rade na zaistenie nároku žalobcov, nakoľko žalobcovia ako poškodení v trestnom konaní nepreukázali dostatočne závažné skutočnosti na vydanie kladného rozhodnutia. Žalobkyňa v 2. rade voči tomuto rozhodnutiu nepodala opravný prostriedok. 10. Žalobcovia nepreukázali ani existenciu v poradí druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu. Žalobcovia tvrdili, že v dôsledku nekonania orgánov činných v trestnom konaní im bola spôsobená škoda, keďže finančné prostriedky požičané páchateľovi trestného činu E. L. nezískali späť; svoje nároky voči nemu si pritom uplatnili v občianskom súdnom konaní, ktoré bolo vedené (prebiehalo) na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 10C/15/2018. A napokon, súd prvej inštancie mal za to, že v danom prípade nebola preukázaná ani existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, ktorá ako otázka skutková, musí byť vždy s istotou preukázaná; dôkazné bremeno zaťažovalo pritom žalobcov. Žalobcovia podľa mienky konajúceho súdu nepreukázali, že by ich prípadná škoda bola v priamom dôsledku s konaním orgánov činných v trestnom konaní, a teda nepreukázali priamy súvis vzniku škody (ktorý výslovne zákon vyžaduje) s konaním orgánov činných v trestnom konaní. So zreteľom na tieto skutočnosti konajúci súd žalobu žalobcov v intenciách článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 1, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2, § 19 ods. 1, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) zamietol. 11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a v konaní plne úspešnej žalovanej nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko jej v konaní žiadne trovy nevznikli. 12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia podľa obsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. a navrhli ho zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Nesúhlasili s primárnym dôvodom, pre ktorý konajúci súd zamietol ich žalobu, keď vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovanou za dôvodnú. Názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého sa mohli dozvedieť o vzniku škody najneskôr podaním obžaloby, t. j. dňa 17.05.2012, považovali za rozporný s prezumpciou neviny. Preukázanie viny páchateľa trestného činu je totiž neoddeliteľne spojené so spôsobením škody trestným činom. Nie je možné potom tvrdiť, že páchateľ je zodpovedný za škodu v dôsledku trestného činu, ak sa na neho hľadí ako na nevinného, a teda sa posudzuje ako osoba, ktorá trestný čin nespáchala. Žalobcovia považovali za neudržateľné, aby ako poškodení mali vedomosť o tom, že im v dôsledku trestného činu vznikla škoda v čase, kedy sa na páchateľa trestného činu hľadelo ako na nevinného; mali preto za to, že až dňom právoplatnosti a vykonateľnosti odsudzujúceho rozsudku, t. j. dňa 28.03.2015, nadobudli vedomosť o tom, že trestným činom odsúdeného E. L. im bola spôsobená škoda. Keďže v tom čase bol odsúdený ušlým, jeho pobyt nebol známy a i v dôsledku prieťahov v konaní nebolo možné uspokojiť ich nároky ako poškodených; vznikla im preto škoda spočívajúca v nedobytnosti ich pohľadávky voči nemu. Ak by orgány činné v trestnom konaní postupovali promptne a bez prieťahov,
odsudzujúci rozsudok by bol vyhlásený v čase, kedy páchateľ disponoval majetkom, z ktorého by sa mohli uspokojiť ich nároky. 13. Pokiaľ išlo o nesprávny úradný postup žalobcovia poukázali na to, že ustanovenie §9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., na ktoré poukazovala žalovaná v priebehu konania, argumentujúc, že dozorujúci prokurátor nikdy nekonštatoval existenciu prieťahov v prípravnom konaní, resp. nezákonný postup, nadobudlo účinnosť až novelou zákona č. 412/2012 Z. z. Do tej doby nebol nesprávny úradný postup v zákone č. 514/2003 Z. z. bližšie definovaný, pričom až súdna prax priniesla potrebu ustálenia tohto pojmu. Keďže v čase prijatia a účinnosti novely zákona č. 412/2012 Z. z. už vyšetrovanie bolo skončené, nebolo možné spravodlivo od nich požadovať, aby na základe zmeny právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. žiadali o odstránenie nečinnosti vyšetrovateľa za účelom preukázania prieťahov v konaní. V ich prípade však konštatovala nečinnosť tak Okresná prokuratúra, ako aj Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Nesprávny úradný postup vyšetrovateľa, resp. orgánov verejnej moci spočívajúci v neúmerne dlhom vedení trestného konania preto vzhľadom na celkovú dĺžku konania (16,5 roka), považovali za zrejmý. 14. Pokiaľ súd prvej inštancie v súvislosti s existenciu nesprávneho úradného postupu poukázal i na to, že proti rozhodnutiu prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I, ktorým zamietla ich návrh na zaistenie majetku E. L., nepodali opravný prostriedok, podotkli, že titulom ich nároku na náhradu škody bol nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci, a nie nezákonné rozhodnutie. Ten, okrem enormných prieťahov v konaní, spočíval i v nevydaní žiadneho rozhodnutia o ich návrhu ako poškodených na zaistenie ich nároku, ktorý bol náležite uplatnený ešte v roku 1998, t. j. pri podaní trestného oznámenia. Za nedôvodnú považovali obranu žalovanej, podľa ktorej v čase podania žiadosti nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe, a teda zaistenie nároku na náhradu škody nebolo ani procesne možné. K vzneseniu obvinenia voči E. L. došlo až v roku 2004, z dôvodov prieťahov v konaní, a preto pokiaľ by tieto neexistovali, bolo možné vzniesť obvinenie oveľa skôr, a tým zaistiť včas ich nárok ako poškodených. Samotná skutočnosť, že v dôsledku nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní neboli naplnené procesné podmienky zaistenia nároku na náhradu škody, nemôže byť pričítaná na ich ťarchu. 15. Žalobcovia sa nestotožnili ani so záverom konajúceho súdu spochybňujúcim naplnenie druhého predpokladu zodpovednosti za škodu, a to vzniku škody, ktorý naviac nedostatočne odôvodnil, nakoľko sa touto otázkou v skutočnosti nezaoberal, len stroho konštatoval, že sa domáhajú peňažného plnenia aj od páchateľa. Žalobcovia pritom s ohľadom na všetky okolnosti prípadu považovali akékoľvek vyhliadky na vymoženie žalovanej čiastky od páchateľa trestného činu za absolútne nereálne, pričom také konanie by si vyžiadalo iba ďalšie neúmerné a márne vynaložené finančné výdavky; naviac nebolo ani známe, či páchateľ trestného činu bol nažive. Vzhľadom na to, že škoda a jej výška, za ktorú evidentne zodpovedal páchateľ trestného činu, bola konštatovaná priamo v odsudzujúcom rozsudku, považovali žalobcovia existenciu majetkovej ujmy za úplne zrejmú a jednoznačnú. Podotkli pritom, že v súčasnosti sa nemajú ako domáhať peňažného plnenia od samotného páchateľa, ktorý sa nachádza na neznámom mieste, všetkého majetku na území Slovenskej republiky sa zbavil a existencia iného majetku im nebola známa. Práve dlhodobá nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní podľa nich spôsobila nedobytnosť ich pohľadávky voči páchateľovi trestného činu, čím bol naplnený i predpoklad existencie príčinnej súvislosti medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Orgány činné v trestnom konaní svojou nečinnosťou vytvorili odsúdenému dostatočný priestor na to, aby so svojim majetkom bezpečne naložil, resp. sa ho účelovo zbavil, ušiel a zatajil miesto svojho pobytu; ich nárok voči páchateľovi trestného činu sa tak v dôsledku postupu orgánov činných v trestnom konaní stal reálne nevymožiteľným. Na uvedenom základe žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že ich žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná im náhradu trov konania voči žalovanej. 16. Žalobcovia písomným podaním zo dňa 16.05.2019 doplnili, že medzičasom Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 19.02.2019, právoplatným dňa 25.04.2019, uložil E. L. povinnosť nahradiť im škodu vo výške 138.510,34 eura s prísl., na uplatnenie ktorej boli odkázaní v odsudzujúcom trestnom rozsudku. Predmetný rozsudok považovali pritom za nevykonateľný, resp. bezpredmetný, a to vzhľadom na úmrtie E. L. dňa 06.01.2016. 17. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcov, ani k ich podaniu zo dňa 16.05.2019 písomne nevyjadrila.
18. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 25.06.2020, č. k. 3Co/6/2019-407, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej proti žalobcom v 1. a v 2. rade nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnil sa so súdom prvej inštancie, že žalobcami vymedzené obdobie prieťahov v trestnom konaní od 03.11.1998 do 17.05.2012 spadá pod právnu úpravu zákona č. 514/2003 Z. z. a prisvedčil i jeho postupu, keď sa pri posudzovaní oprávnenosti nároku žalobcov na náhradu škody správne zameral najskôr na posúdenie dôvodnosti vznesenej námietky premlčania; nestotožnil sa však s jej právnym posúdením. Poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5MCdo 13/2010, konštatoval, že jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej lehoty je okamih, kedy sa žalobcovia skutočne dozvedeli o škode, t. j. o skutkových okolnostiach, z ktorých možno zistiť vznik škody v predpokladanej výške, zakladajúcej jej uplatnenie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Prisvedčil, že za skutočnú škodu možno považovať i ujmu, spočívajúcu v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda však v takom prípade vzniká až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným, v ktorej súvislosti odvolací súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 165/2012; ujma odškodniteľná v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. vznikne potom až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie z tohto právneho vzťahu jeho účastníkov. Hoci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že Okresný súd Bratislava I uložil rozsudkom zo dňa 12.03.2015, sp. zn. 7T/38/2012, odsúdenému, t. č. nebohému E. L., nahradiť žalobcom škodu vo výške 171.573,47 eura a vo zvyšku ich odkázal na civilné súdne konanie a následne na základe žaloby žalobcov zo dňa 12.03.2018 Okresný súd Bratislava II zaviazal nebohého žalovaného zaplatiť žalobcom sumu 138.510,34 eura s prísl., ktorá pohľadávka v celosti zodpovedala uplatnenému nároku na náhradu škody, žalobcovia, napriek deklarácii nepreukázali bezúspešnosť jej vymoženia, t. j. uspokojenia súdmi právoplatne priznanej pohľadávky voči nebohému, v celkovej sume 310.083,81 eura; len samotná smrť E. L., bez súčasného osvedčenia, že tento nezanechal žiaden majetok ako dedičstvo (na území Slovenskej republiky alebo v zahraničí), nevylučuje možnosť uspokojenia nárokov žalobcov voči nemu. Odvolací súd sa stotožnil aj s absenciou príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, ktorú konštatoval súd prvej inštancie. Podľa mienky odvolacieho súdu bolo v prípade príčinnej súvislosti významné, aby žalobcovia osvedčili, že v období tvrdenej nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní existoval taký majetok nebohého, z ktorého by mohol byť reálne a pri pravidelnom behu udalostí uspokojený ich nárok na zaplatenie pohľadávky v sume celkom 310.047,79 eura, avšak k jeho uspokojeniu nedošlo práve v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Hoci žalobcovia za uvedeným účelom podali návrh na vykonanie dokazovania, tento však v primeranej lehote nedoplnili a v priebehu ďalšieho konania na ňom nezotrvali; žalobcovia tak nepreukázali existenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a deklarovanou škodou. Odvolací súd, konštatujúc, že síce súd prvej inštancie posúdil nesprávne žalovanou vznesenú námietku premlčania, vyhodnotiac túto za dôvodnú, v ďalšom správne uzavrel, že žalobcovia nepreukázali splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu, a to najmä existenciu škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Nakoľko na vyvodenie zodpovednosti voči štátu je potrebné kumulatívne splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, absencia čo i len jednej musí nevyhnutne viesť k zamietnutiu žaloby; za daného stavu tak nepovažoval za potrebné skúmať i danosť nesprávneho úradného postupu ako ďalšieho z týchto predpokladov. 19. Na dovolanie žalobcov v 1. a v 2. rade Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29.11.2022, sp. zn. 7Cdo 137/2021, zrušil rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 25.06.2020, sp. zn. 3Co/6/2019, a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Dôvodil, že nosné dôvody, na základe ktorých súd prvej inštancie zamietol žalobu, spočívali v jeho právnom závere o premlčaní nároku žalobcov; nad rámec uvedeného, skôr na posilnenie celkovej argumentácie, následne, pritom pomerne stroho a bez náležitého vysvetlenia konštatoval aj nesplnenie všetkých troch predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to a/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, b/ existencia škody a c/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou. Odvolací súd v nesúhlase s právnymi závermi súdu prvej inštancie o premlčaní sporného nároku však založil svoje rozhodnutie na nepreukázaní dvoch z troch predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to existencie škody a príčinnej súvislosti; tieto ďalej rozvinul spôsobom predtým neuvádzaným a nepoznaným konajúcim súdom, ako aj sporovými stranami. Dovolací súd mal za to, že strohé a bez náležitého vysvetlenia uvedené dôvody, ktoré konajúci súd uviedol nad rámec veci, a teda netvoriace nosné dôvody jeho rozhodnutia, nezbavili odvolací súd jeho manudukčnej povinnosti vyplývajúcej z § 382 C.s.p. Konštatujúc, že podstatou manudukčnej povinnosti podľa citovaného ustanovenia je zabrániť odňatiu
možnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania, dospel dovolací súd k záveru, že tým, že odvolací súd takto nepostupoval a túto povinnosť si nesplnil, dovolatelia v danej procesnej situácii nemali možnosť namietať správnosť tohto iného/nového právneho názoru zaujatého v samotnom odvolacom rozhodnutí; týmto nesprávnym postupom odvolacieho súdu tak došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) C.s.p., ktorá procesná vada predstavovala okolnosť, pre ktorú musel dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť. 20. Odvolací súd, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným vyššie, výzvou zo dňa 05.04.2024, vyzval sporové strany v zmysle § 382 C.s.p., aby sa vyjadrili k možnému použitiu na vec sa vzťahujúcich ustanovení právnych predpisov, ktoré pri doterajšom rozhodovaní o veci neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce, a to § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 1, ods. 5, § 19 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného v rozhodnom čase a § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka. 21. Žalobcovia v reakcii na výzvu odvolacieho súdu v celom rozsahu zotrvali na právnej argumentácii prezentovanej v nimi podanom odvolaní vychádzajúcej z potreby aplikácie zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom a účinnom do 31.12.2012. Za uvedenej právnej úpravy sa za nesprávny úradný postup považovalo i porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote; za nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci pokladali zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb, a to bez potreby preskúmania postupu vyšetrovateľa zo strany dozorujú ceho prokurátora. Súdy pritom posudzovali otázku zákonnosti postupov orgánov verejnej moci, ako aj existencie zbytočných prieťahov ako otázku predbežnú. 22. Vo vzťahu k jednotlivým atribútom vzniku nároku na náhradu škody zotrvali na doterajšej argumentácii v konaní. Zopakovali, že žalobou sa domáhajú náhrady škody spôsobenej pri výkone verenej moci, dôvodiac, že v priebehu rokov 1997 až 1998 sa stali poškodenými v dôsledku naplnenia znakov skutkovej podstaty trestných činov poškodzovania veriteľa a podvodu, spáchaných slovenským štátnym občanom E. L.; trestné konanie sa viedlo neúmerne dlho, pričom odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.03.2015, sp. zn. 7T/38/2012, nadobudol právoplatnosť až dňa 28.03.2015. Žalobcovia uplatnili podnet na včasné zaistenie majetku E. L. a v trestnom konaní predložili okrem iného i jeho čestné vyhlásenie zo dňa 12.10.1998, v ktorom tento označil svoje bankové konto ako zdroj, z ktorého sa zaviazal vyrovnať pohľadávku žalobcovi v 1. rade, čo však neurobil. Orgány činné v trestnom konaní nikdy nezisťovali existenciu a hodnotu majetku E. L. a nevykonali žiadne procesné úkony smerujúce k zaisteniu jeho majetku, a tým k zabezpečeniu nároku žalobcov ako poškodených na náhradu škody, ktorú im spôsobil, hoci bolo známe, že je ušlý v F.; nevyužili ani možnosti spolupráce ponúkané kanadskou políciou, ani národnou ústredňou A.. Žalobcovia ďalej, poukazujúc na priebeh trestného konania, uviedli, že vyšetrovanie bolo skončené až dňa 03.05.2012 po ich opakovanej sťažnosti adresovanej ministrovi vnútra, t. j. po uplynutí 13 a pol roka odo dňa podania trestného oznámenia. Obžaloba bola podaná dňa 17.05.2012 a odsudzujúci rozsudok bol vyhlásený až po približne troch rokoch. Postup orgánov činných v trestnom konaní bol podľa ich mienky v rozpore s ustanovením § 209 ods. 2 Trestného poriadku; vyšetrovanie a následné súdne konanie boli v konečnom dôsledku skončené na základe dôkazov, ktoré mali orgány činné v trestnom konaní k dispozícii už na začiatku vyšetrovania. Ak by pritom konali v súlade so zákonom a bez zbytočných prieťahov, využili by kanadskou políciou ponúknutú možnosť spolupráce a zaistili by ich nárok ako poškodených v trestnom konaní, nedošlo by k zmareniu ich možnosti uspokojiť svoj nárok na náhradu škody od E. L.; tento, v súčasnosti už zomrelý, tak mal dostatočný časový priestor na to, aby ako ušlý dosiahol status neznámeho pobytu a účelovo sa zbavil majetku, a teda po skončení trestného konania ho nebolo možné nájsť a už vôbec od neho vymáhať a vymôcť nárok na náhradu škody. Žalobcovia ako fyzické osoby pritom nemajú možnosť získať dôkazy o tom, akým majetkom E. L. v minulosti disponoval, aký majetok patrí do dedičstva po ňom a akým spôsobom sa majetku zbavil; tieto možnosti mali práve orgány činné v trestnom konaní, od ktorých žalobcovia očakávali, že ich spravodlivo využijú. Hoci prisvedčili, že majú možnosť podať návrh na vykonanie exekúcie proti E.H. L., uvedené však považovali s ohľadom na ich pomery, keď tomuto s dôverou požičali svoje celoživotné úspory, nedostupné, nakoľko je dôvodné predpokladať jeho absolútnu nemajetnosť a s tým spojené zastavenie exekúcie a povinnosť žalobcov uhradiť trovy exekúcie. Navyše E.Í. L. už nežije, a teda voči nemu nemožno podať žiadny návrh a im nemá odkiaľ byť známy okruh jeho dedičov. Žalobcovia poukázali i na nekonzistentnosť súdov pri ponímaní sumy
vyčíslenej orgánmi činnými v trestnom konaní (zrejme ako škody) vo výške 310.064,40 eura uvádzajúc, že táto najskôr predstavovala nesplatenú časť pohľadávky, do právoplatného odsúdenia E. L. išlo o predpokladanú škodu a po jeho právoplatnom odsúdení išlo o skutočnú škodu. Nakoľko si žalobcovia nárok na náhradu škody uplatnili v rámci adhézneho konania ako súčasti trestného konania pred orgánmi činnými v trestnom konaním, ktorých nečinnosťou im vznikla ujma, ide o škodu spôsobenú orgánmi štátu; tým boli súčasne naplnené všetky hmotnoprávne predpoklady vzniku nároku na náhradu škody. 23. Žalobcovia vo vzťahu k záverom odvolacieho súdu v zrušenom rozsudku zo dňa 25.06.2020, sp. zn. 3Co/6/2019, pokiaľ išlo o príčinnú súvislosť uviedli, že v adhéznom konaní sa domáhali právom aprobovaným spôsobom nároku na náhradu škody voči E. L., pričom bolo právom a zároveň i povinnosťou orgánov činných v trestom konaní využiť dostupné inštitúty a prijať potrebné opatrenia na zabránenie mu v porušovaní právnych noriem. Zotrvali na tom, že majetková ujma im vznikla tým, že orgány činné v trestnom konaní vytvorili E. L. dostatočný priestor na bezpečné zbavenie sa svojho majetku, útek a zatajenie sa pred žalobcami ako i orgánmi verejnej moci, čím sa ich nárok stal v praxi nevymožiteľným. Za nesprávny potom označili názor o nepreukázaní nedobytnosti pohľadávky. Zdôraznili, že súdnymi rozhodnutiami, a to odsudzujúcim rozsudkom, ako i rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19.02.2019, č. k. 10C/15/2018-64, právoplatným dňa 25.04.2019, je priamo zadefinovaná výška škody. Ako fyzické osoby nemajú možnosť získať dôkazy o tom, akým majetkom E. L. v minulosti disponoval, aký majetok patrí do dedičstva po ňom, či akým spôsobom sa tento majetku zbavil. Žiadať od nich začatie exekučného konania voči nemu, keď jeho pobyt už v čase vydania odsudzujúceho rozsudku nebol známy, je čisto formalistický prístup, nesúladný s právom; za nereálne považovali aj vyžadovanie dedičského rozhodnutia po osobe ušlej do F. s neznámym pobytom. V rozhodnom čase, keď boli dané skutočnosti zistiteľné a majetok páchateľa bolo možné zaistiť, sa žalobcovia obrátili na orgány činné v trestnom konaní s požiadavkou zaistenia jeho majetku; orgány činné v trestnom konaní však k tomu nikdy nepristúpili. Odvolaciemu súdu navrhli zabezpečiť dožiadaním príslušných orgánov dôkaz, a to dedičské rozhodnutie po E. L.; v súvislosti s možnosťou predkladať dôkazy v odvolacom konaní poukázali pritom na bod 12.2 rozhodnutia dovolacieho súdu zo dňa 29.02.2022, sp. zn. 7Cdo 137/2021. Žalobcovia záverom navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a zaviazať žalovanú na náhradu trov konania. 24. Žalovaná na výzvu odvolacieho súdu oznámila nesúhlas s použitím § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka; k použitiu § 17 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. podotkla, že takéto ustanovenie sa v právnej úprave nenachádza. Pokiaľ išlo o ostatné ustanovenia uvedené vo výzve odvolacieho súdu, súhlasila, aby tieto boli použité pri ďalšom prejednávaní veci, nakoľko tieto už boli súdom prvej inštancie, resp. odvolacím súdom pri posudzovaní sporu aplikované. 25. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcov bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a zohľadniac i právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v odôvodnení jeho uznesenia zo dňa 29.11.2022, sp. zn. 7Cdo 137/2021, dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť. 26. V prvom rade odvolací súd udáva, že zotrval na svojom názore vyjadrenom už v pôvodnom rozsudku zo dňa 25.06.2020, sp. zn. 3Co/6/2019, v rámci ktorého vyhodnotil postup konajúceho súdu, zameriavajúci sa pred vlastným meritórnym rozhodnutím na vyhodnotenie opodstatnenosti vznesenej námietky premlčania, za správny. Rovnako nevidel dôvod na zmenu postoja pri hodnotení námietky premlčania, keď sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o premlčaní nároku žalobcov. Ten pritom vychádzal z toho, že žalobcovia sa dozvedeli o nimi tvrdenej škode, spočívajúcej v nemožnosti uspokojenia ich nároku voči E. L. v trestnom konaní, deň po skončení nimi vymedzeného obdobia prieťahov v konaní, t. j. dňa 17.05.2012. Odvolací súd je toho názoru, že zo skutočností tvoriacich obsah súdneho spisu nemožno nijako vyvodiť, že by sa žalobcovia dozvedeli o nimi tvrdenej škode najneskôr momentom podania obžaloby voči E. L. prokurátorom Okresnej prokuratúry Bratislava I na Okresný súd Bratislava I, tak ako konštatoval súd prvej inštancie. Je pritom evidentné, že konajúci súd ustálil počiatok plynutia premlčacej lehoty vo väzbe na žalobcami vymedzené ohraničenie obdobia nesprávneho úradného postupu, a nie vo väzbe na zistenie, kedy im boli známe skutkové okolnosti, z ktorých mohli zistiť vznik škody zakladajúcej jej uplatnenie. Počiatok premlčacej lehoty sa pritom neodvíja od okamihu, kedy sa poškodený dozvie o nesprávnom úradnom postupe. Vznik škody pritom žalobcovia evidentne odvodzovali od nevymožiteľnosti ich pohľadávky v sume 310.047,79 eura voči
E. L., o ktorej podľa obsahu súdneho spisu nemali v čase podania obžaloby vedomosť; doposiaľ vykonané dokazovanie pritom (zatiaľ) nenasvedčuje ani tomu, že by takou vedomosťou disponovali ku dňu právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.03.2015, sp. zn. 7T/38/2012, ktorým uznal Jiřího Burkovca za vinného zo spáchania tam uvedených trestných činov (28.03.2015), ako bez opory v dôkazoch tvrdili žalobcovia, počítajúc od ktorého dátumu by nepochybne podali žalobu včas. Získaním vedomosti o páchateľovi trestného činu, jeho odsúdení a o jeho záväzku zaplatiť žalobcom škodu v sume 171.537,47 eura totiž títo nenadobudli vedomosť o škode (nedobytnosť) a jej výške, ktorá okolnosť zakladá počiatok plynutia premlčacej lehoty v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.; predpoklad hypotézy právnej normy sa totiž nespája s vedomosťou žalobcov o tom, kto za škodu zodpovedá. So zreteľom na uvedené sa javí, že žalobcom v čase podania žaloby (22.02.2016) neuplynula premlčacia lehota v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. 27. Hodno pritom podotknúť, že nesprávnosť záveru o nedôvodnosti žalovanou vznesenej námietky premlčania, ktorý vyslovil odvolací súd i v rozsudku zo dňa 25.06.2020, sp. zn. 3Co/6/2019, nevytkol Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci dovolacieho prieskumu v rozhodnutí zo dňa 29.11.2022, sp. zn. 7Cdo 137/2021. 28. Odvolací súd ďalej uvádza, že i napriek chybnému záveru o oneskorenom podaní žaloby, sa konajúci súd v odôvodnení napadnutého rozsudku venoval posúdeniu jej vecnej opodstatnenosti a skúmal, či žalobcovia preukázali splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, ktorými sú 1/ nesprávny úradný postup, 2/ existencia škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou; dospel pritom k záveru, že tieto neboli dané, s ktorým posúdením sa žalobcovia v odvolaní nestotožnili. 29. Pokiaľ ide o žalobcami namietaný nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v trestnom konaní v období od 03.11.1998 do 17.05.2012, odvolací súd musel prisvedčiť ich argumentácii, že pri jeho posúdení konajúci súd síce správne aplikoval ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., avšak nie v znení účinnom v rozhodnom čase. V čase, kedy sa mali orgány činné v trestnom konaní dopustiť tvrdených zbytočných prieťahov v trestnom konaní, a teda i žalobcami namietaného nesprávneho úradného postupu, zákon č. 514/2003 Z. z. na účely preukázania jeho (ne)danosti explicitne nevyžadoval vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru prokurátorom, tak ako chybne konštatoval súd prvej inštancie, zrejme berúc zreteľ na právnu úpravu § 9 ods. 3 citovaného zákona účinnú od prijatia novely č. 412/2012 Z. z., t. j. od 01.01.2013. I keď treba prisvedčiť konajúcemu súdu, že na účely naplnenia predpokladu zodpovednosti za nesprávny úradný postup možno podporne vychádzať z výsledkov šetrenia postupu vyšetrovateľa dozorujúcim orgánom (prokurátorom), absencia takého podkladu nevedie automaticky k záveru o nepreukázaní existencie nesprávneho úradného postupu, najmä pokiaľ žalobcovia tvrdili a predložili iné listinné dôkazy, ktorými mienili preukázať nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní (viď odpovede Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na sťažnosti žalobcu v 1. rade zo dňa 24.08.2001, zo dňa 22.02.2002, ktorých obsah uviedol súd prvej inštancie v bodoch 31. a 32. odôvodnenia rozhodnutia); ich posúdením a vyhodnotením samostatne, ako i vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi založenými v súdnom spise z hľadiska danosti nesprávneho úradného postupu sa pritom konajúci súd nezaoberal, pričom nevyhodnotil ani tvrdenie žalobcov, že nebolo rozhodné o ich žiadosti na zaistenie majetku obvineného E. L., hoci túto podali súčasne s trestným oznámením zo dňa 03.11.1998; išlo pritom o inú žiadosť, ako bola predmetom posúdenia podľa uznesenia prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 10.06.2011, č. k. 1Pv 103/2011-16. 30. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno potom záver konajúceho súdu o tom, že žalobcovia nepreukázali existenciu nesprávneho úradného postupu považovať zatiaľ za predčasný, a tým za nesprávny, vychádzajúci naviac z právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. v znení, ktoré nebolo účinné v rozhodnom čase. 31. Odvolací súd musel prisvedčiť i ďalšej odvolacej argumentácii žalobcov týkajúcej sa v poradí druhého predpokladu zodpovednosti, a to existencie škody, čo malo následne vplyv i na posúdenie danosti príčinnej súvislosti medzi tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom. V rámci odvolacieho prieskumu pritom zohľadnil i stanovisko, ktoré v tomto smere prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 29.11.2022, sp. zn. 7Cdo 137/2021, označiac odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie za strohé a bez náležitého vysvetlenia. Konajúci súd konštatoval absenciu majetkovej
ujmy na strane žalobcov poukazom na to, že si svoje nároky voči páchateľovi trestného činu uplatnili v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II, sp. zn. 10C/15/2018. Z takto koncipovaného odôvodnenia nie sú poznateľné skutkové zistenia súdu prvej inštancie ohľadne škody, čo táto predstavovala, keď žalobcovia si okrem sumy 310.047,79 eura uplatnili i nárok na ušlý zisk vo výške 17,6 % ročne zo sumy 310.047,79 eura od 04.03.1999 do zaplatenia a na úrok z omeškania vo výške 5 ,05 % ročne zo sumy 310.047,79 eura od 17.01.2016 do zaplatenia, aké dôkazy na jej preukázanie žalobcovia predložili, ako ich konajúci súd zhodnotil, pričom absentuje i jeho myšlienková úvaha a nadväzujúce právne závery vedúce k tomu, že tento predpoklad zodpovednosti žalobcovia nepreukázali. Pokiaľ išlo o existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, ktorú rovnako nepovažoval konajúci súd za preukázanú, argumentoval tým, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, že ich prípadná škoda mala priamy súvis s konaním orgánov činných v trestnom konaní; konajúci súd dostatočne neozrejmil, z čoho vyvodil záver o nedostatku príčinnej súvislosti medzi tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom. Možno potom konštatovať, že konajúcim súdom koncipované odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa požiadavku dostatočne odôvodneného súdneho rozhodnutia, v ktorom by sa tento v miere potrebnej vysporiadal s argumentáciou a dôkazmi žalobcov, na ktorých založili dôvodnosť podanej žaloby, a to vo vzťahu k existencii škody, ako aj príčinnej súvislosti medzi ňou a tvrdeným nesprávnym úradným postupom, pričom dal i zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k (ne)oprávnenosti ich nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie tým znemožnil žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 32. So zreteľom na všetky vyššie vytknuté pochybenia konajúceho súdu, ktoré v súhrne nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, a to ani po ním uskutočnenej výzve zo dňa 05.04.2024, realizovanej v súlade so záväzným právnym názorom vyplývajúcim z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.11.2022, sp. zn. 7Cdo 137/2021, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ňom bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Vec opätovne prejedná, vykoná dokazovanie v rozsahu potrebnom na posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcov, vykonané dôkazy vyhodnotí v zmysle § 191 ods. 1 C.s.p. a na ich základe ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie. Následne svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci z hľadiska splnenia predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby bolo v plnej miere naplnené právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie. 33. Pre účely ďalšieho postupu súdu prvej inštancie vo veci považuje odvolací súd za vhodné uviesť, že je nepochybné, že žalobcovia sa v konaní domáhali náhrady škody, ktorá mala podľa ich udania predstavovať nevymoženú pohľadávku voči (t. č. nebohému) E. L. v sume 310.047,79 eura, pričom žiadali i zaplatenie ušlého zisku vo výške 17,6 % ročne zo sumy 310.047,79 eura od 04.03.1999 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 310.047,79 eura od 17.01.2016 do zaplatenia. Je pravdou, že za skutočnú ujmu treba považovať i ujmu, spočívajúcu v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda však v takom prípade nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným (obdobne k tomu nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 165/2012, mutatis mutandis uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 105/2004). Ak totiž medzi účastníkmi právneho vzťahu existujú určité práva a povinnosti, ktoré neboli splnené, tak ujma odškodniteľná v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. vznikne až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie z tohto právneho vzťahu jeho účastníkov. Podľa ustálenej judikatúry platí, že pokiaľ dlžník nezaplatil dlžnú čiastku svojmu veriteľovi, tento si nemôže s úspechom uplatniť nárok na jej náhradu z titulu zodpovednosti tretej osoby (štátu) za škodu, lebo mu škoda zatiaľ nevznikla; samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ani súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh v takom prípade nie je skutočnou škodou, ani ušlým ziskom (k tomu podporne i rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25Cdo 986/2001). Inými slovami povedané, ak svedčí poškodenému ako veriteľovi právo voči jeho dlžníkovi, ktoré môže uplatniť, resp. uspokojiť, nevzniká mu zatiaľ nárok na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci voči štátu. Až v prípade, že takú pohľadávku nemôže ako priamy nárok uspokojiť, vzniká mu majetková ujma (škoda) spočívajúca v strate jeho majetku (k tomu aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 25Cdo 2222/2004, sp. zn. 28Cdo
3320/2009, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4Cz 110/84). Náhrada škody z výkonu verejnej moci proti štátu (jeho prípadná zodpovednosť), nemá povahu všeobecného inštitútu, ktorý by ako jediný reparoval všetky potenciálne škody vzniknuté poškodenému subjektu. Nemožno pripustiť, aby sa poškodení domáhali náhrady škody priamo proti štátu bez toho, aby sa aspoň pokúsili vymôcť dlžné peniaze od toho, kto sa na ich úkor, a to prípade aj za pričinenia štátu, bezdôvodne obohatil. Vznik škody je totiž poškodený povinný preukázať, a v tomto ohľade nie je postačujúce len tvrdenie žalobcu, že sa na primárnom dlžníkovi ničoho nedomôže (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 184/2018). So zreteľom na uvedené bude úlohou konajúceho súdu posúdiť, či žalobcom svedčí ich tvrdenie o existencii škody (skutočnej a ušlého zisku) v uplatnenej výške, a to v priamej príčinnej súvislosti s nimi namietaným nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní; uvedené pritom predpokladá preukázanie, že nebyť nesprávneho úradného postupu nevznikla by im škoda v deklarovanej výške, nakoľko by dosiahli uspokojenie svojich nárokov z majetku (t. č. nebohého) E. L.. 34. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.). 35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).