Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Co/2/2024 1221203221 16. 10. 2024 JUDr. Michaela Králová ECLI:SK:KSBA:2024:1221203221.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v spore žalobkyne: B. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom: Q. G. X, K., právne zastúpená: BOHUNICKÝ & Co. s. r. o. so sídlom: Lermontovova 16, Bratislava, IČO: 47 876 034, proti žalovanej: Univerzitná nemocnica Bratislava, so sídlom Pažítková 4, Bratislava Ružinov, IČO: 31 813 861, o neplatnosť výpovede danej žalobkyni, na odvolanie žalovanej voči rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10. júla 2023, č.k. B1-19C/28/2021-142, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10. júla 2023, č.k. B1-19C/28/2021-142, p o t v r d z u j e. II. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 10. júla 2023, č.k. B1-19C/28/2021-142 rozhodol tak, že výpoveď žalovanej z nájmu bytu č. X, nachádzajúceho na Q. G. Č.. X v K., Z. Q., na prízemí stavby so súpisným číslom XXXX, stojacej na pozemku s parcelným číslom XXXX/X, v katastrálnom území A. M., obec K. - mestská časť A. M., okres K. T., ktorá je Okresným úradom K., katastrálny odbor, vedená na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie A. M., obec K. - mestská časť A. M., okres K. T., zo dňa 23. apríla 2021, č. P.-X.X/XXXX/XXXX, doručená žalobkyni dňa 03. mája 2021, je neplatná. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 18. júna 2021 domáhala určenia neplatnosti výpovede zo dňa 23. apríla 2021, č. P.-X.X/XXXX/XXXX, ktorú jej dala žalovaná. Tvrdila, že je nájomcom bytu č. X, nachádzajúceho sa na Q. G. Č.. X v K., vchod Q., na prízemí stavby so súpisným číslom XXXX, stojacej na pozemku s parcelným číslom XXXX/X, v katastrálnom území A. M., obec K. - mestská časť A. M., okres K. T., ktorá je Okresným úradom K., katastrálny odbor, vedená na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie A. M., obec K. - mestská časť A. M., okres K. T.. Žalobkyňa nadobudla a má užívacie právo k predmetnému bytu najneskôr od 01. septembra 1980, kedy bolo toto právo upravené ako tzv. osobné užívanie bytu. S účinnosťou od 01. januára 1992 došlo ustanovením § 871 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) k transformácii tohto práva na nájom bytu. Žalobkyni bola dňa 03. mája 2021 doručená výpoveď z nájmu, v ktorej sa ale neuvádza žiaden dôvod. Žalovaná vychádzala z toho, že nejde o nájom bytu, ale len o nájom. S tým žalobkyňa nesúhlasí a je názoru, že výpoveď je neplatná,
pretože vo výpovedi nie je dôvod výpovede vymedzený v zmysle § 711 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nie sú splnené taxatívne dôvody pre výpoveď podľa § 711 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 3. Žalovaná so žalobou nesúhlasila. Tvrdila, že priestory prenajaté žalobkyni nie sú bytom, ale nebytovým priestorom, a preto sa na tento vzťah musia uplatniť ustanovenia § 663 až § 684 Občianskeho zákonníka. De iure sa nejedná o byt. Podľa stavebného zákona je rozhodujúci stav podľa platného kolaudačného rozhodnutia. Existencia uvedeného rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty. Za byt nemožno považovať byt, kde tento účel vyplýva len z vôle strán bez existencie rozhodnutia správneho orgánu. Neexistuje rozhodnutie, ktoré by určovalo daný nebytový priestor za byt. Tvrdila, že právo žalobkyne na osobné užívanie bytu sa nezmenilo na nájom bytu, ale len na prostý nájom. Výpoveď považuje preto za platnú. 4. Žalobkyňa v replike poukázala na to, že nie je preukázané, že by rozhodnutie o určení priestoru za byt neexistovalo. Žalobkyňa ho nemá k dispozícii, lebo nebola stavebníkom. Stavba je historická a je zachytená už na fotografiách z 30. rokov 20. storočia. Dokončenie stavby prebehlo za iných právnych a historických pomerov. Žalovaná by mala disponovať kolaudačným rozhodnutím ako vlastník stavby. Aj pre existenciu nebytového priestoru sa vyžaduje kolaudačné rozhodnutie, ale žalovaná ani takým rozhodnutím nedisponuje. Za nedôvodné považuje žalobkyňa odkazy žalovanej na súdnu prax, keďže sa týkajú iných situácií. 5. Žalovaná v duplike poukázala na to, že existencia rozhodnutia stavebného úradu je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty. Žalobkyňa takéto rozhodnutie nepredložila, nakoľko také rozhodnutie neexistuje. Nedisponuje ním ani žalovaná. Daná výpoveď je preto platná a účinná. 6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 137 písm. d) CSP, § 685 ods. 1, § 710 ods. 1, § 711 ods. 1, 2, 6, § 711 ods. 1, § 153, § 155, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 62 zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi v znení účinnom do 31. decembra 1991, § 104 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) a vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v prvom rade, hoci v danom prípade je predmetom žaloby určenie právnej skutočnosti, je daná žaloba prípustná podľa § 137 písm. d) CSP, pretože možnosť domáhať sa určenia neplatnosti výpovede nájmu z bytu vyplýva priamo z osobitného predpisu, ktorým je § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka. V druhom rade, súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou, či je žaloba podaná včas. Nebolo medzi stranami sporné, že výpoveď bola žalobkyni doručená dňa 03. mája 2021. Žalobu doručila žalobkyňa súdu dňa 18. júna 2021. Je preto zrejmé, že bola zachovaná trojmesačná lehota predpísaná ustanovením § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka a žaloba bola podaná včas. Súd prvej inštancie sa preto zaoberal vecou samou. Z dokazovania bolo preukázané, že predchodca žalovanej ako socialistická organizácia dňa 01. septembra 1980 podľa § 153 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 1991 prenechala žalobkyni za úhradu do osobného užívania bez určenia doby užívania byt č. X, ktorý sa nachádza na Q. G. č. X v K., vchod Q., na prízemí stavby so súpisným číslom XXXX, stojacej na pozemku s parcelným číslom XXXX/X, v katastrálnom území A. M., obec K. - mestská časť A. M., okres K. T.. Tým vzniklo žalobkyni právo osobného užívania predmetného bytu podľa § 155 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 1991 na základe dohody o odovzdaní a prevzatí bytu z 01. septembra 1980, o ktorej bola spísaná podľa § 155 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 1991 spísaná zápisnica označená ako „Zápis o dohode a odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 01. septembra 1980“. Táto listina nebola v konaní stranami súdu predložená, ale obe strany na ňu odkazovali a jej existencia nebola sporná. Preto ani súd prvej inštancie nemal pochybnosti o tom, že žalobkyni právo na osobné užívanie predmetného bytu vzniklo dňa 01. septembra 1980. 7. Hoci z označenia predmetného zápisu vyplýva, že žalobkyni bol odovzdaný „byt“, žalovaná tvrdila, že v skutočnosti nejde o byt, pretože ide o nebytový priestor. Poukazovala na to, že neexistuje žiadne kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu, ktoré by „priestor“ prenajatý žalobkyni určovalo za byt. Právna úprava účinná v čase uzatvorenia dohody o osobnom užívaní predmetného bytu obsahovala definíciu bytu v § 62 zákona č. 41/1964 Zb., pričom táto definícia sa vzťahovala na celý právny poriadok (nielen pre účely tohto zákona). Pre to, aby miestnosť alebo súbor miestností bol považovaný za byt musia byť tieto podľa rozhodnutia stavebného úradu určené na bývanie. Súčasne nemožno na otázku stavebného určenia daného bytu použiť a aplikovať súčasnú právnu úpravu stavebného zákona, ktorý
bol platný a účinný aj v čase uzatvorenia dohody o osobnom užívaní bytu, pretože treba zohľadniť, že predmetná budova stála už v 30. rokoch 20. storočia. Nemožno sa preto zo strany žalovanej dovolávať otázky stavebného určenia podľa zákona, ktorý nadobudol účinnosť neskôr, než bola stavba postavená, a nie skorších zákonov (napr. stavebný zákon z roku 1958, resp. 1949 až po stavebné štatúty žúp účinné v 20. rokoch 20. storočia). Treba preto zohľadniť, že ak sa v roku 1980 daný „priestor“ označoval ako byt, pričom ho tak označila socialistická organizácia ako predchodkyňa žalovanej, a aj následne v rokoch 1993 a 1995 bol tento „byt“ označený ako byt v evidenčných listoch na stanovenia nájomného, potom to smeruje k záveru, tento byt bol určený na užívanie ako byt podľa skorších predpisov, ktoré boli platné a účinné pred nadobudnutím účinnosti súčasného stavebného zákona (t.j. pred 01. októbrom 1976). 8. Súd prvej inštancie mal za to, že nielen označenie v listinách, ale aj faktický stav smeruje k záveru, že išlo aj v čase uzatvorenia dohody dňa 01. septembra 1980 o byt podľa § 62 zákona č. 41/1964 Zb. Treba zohľadniť, že už v čase uzatvorenia dohody platil § 104 ods. 1 stavebného zákona, ktorý rieši situácie, ak sa doklady k užívaniu nezachovali, a ktorý treba na danú vec aplikovať. Daný byt je preto určený na bývanie, pretože je na to vybavený svojim stavebnotechnickým účelom. Z dokazovania bolo totiž preukázané, že predmetný byt spočíva z dvoch obytných miestnosti, kuchyne, predsiene, komory, ďalšej izby, má kúpeľňu a WC a žalobkyňa v ňom býva od roku 1980. Sama žalovaná na pojednávaní dňa 10. júla 2023 uviedla, že pri sprístupnení bytu v r. 2021 bola žalobkyňa v byte a byt užívala. Ak teda žalobkyňa uvedené miestnosti užíva na bývanie takmer 43 rokov, potom z tohto faktu a z ostatných zistených skutkových okolností vyplýva, že ide o byt a treba uzavrieť, že ide o priestory stavebnotechnicky najbližšie účelu bývania, na ktorý aj skutočne slúži. Žiadnemu inému účelu tieto priestory ostatných 43 rokov neslúžia (opak preukázaný nebol) a preto iný záver než ten, že ide o byt určený na bývanie nemožno prijať. V danom prípade teda ide o byt. Na to, aby byt bol predmetom občianskoprávnych vzťahov nemusí byť zapísaný v katastri nehnuteľnosti [tam sa zapisuje len, ak je byt súčasne aj predmetom vlastníckych vzťahov, čo nie je každý byt; porov. § 6 písm. d) zákona č. 162/1995 Z.z.]. Zápis do katastra nie je právnou podmienkou toho, aby šlo o byt (porov. § 62 zákona č. 41/1964 Zb., resp. § 43b ods. 4 stavebného zákona v súčasnom znení). 9. V uvedenej otázke žalovaná poukazovala na dve rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Tieto rozhodnutia nie sú v rozpore s vyššie uvedenými závermi. Súd prvej inštancie uviedol, že nespochybňuje, že „rozhodujúcim pre otázku, či v konkrétnom prípade ide o byt je kolaudačný stav a nie stav faktický, t.j. spôsob užívania miestností alebo súboru miestností. Ak sa v kolaudačnom rozhodnutí povoľuje užívanie stavby k určenému účelu, potom aj zmeny v spôsobe užívania stavby sú prípustné len na základe rozhodnutia stavebného úradu o zmene užívania stavby. (…) Zmeniť účel užívania stavby, ktorý bol určený kolaudačným rozhodnutím, prípadne v stavebnom povolení, môže vykonať len stavebný úrad po prerokovaní v stavebnom konaní a po jej dokončení vykonaním kolaudácie zmeny stavby. Až z takéhoto rozhodnutia stavebného úradu súd (…) vychádza“ (rozsudok z 30. júna 2008, sp.zn. 2 Cdo 122/2007), resp. že „pojmovým znakom bytu, ako predmetu občiansko-právnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie, dané právoplatným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občiansko-právnych vzťahov ako byty“ (R 87/2003, rozsudok z 29. mája 2002, sp.zn. 4 Cdo 27/02). V danom prípade ale ide o byt, ktorého kolaudácia, resp. stavebnotechnické určenie bolo realizované za pôsobnosti staršej právnej úpravy, nie v režime aktuálneho stavebného zákona. Súčasne preto treba prihliadať na § 104 ods. 1 stavebného zákona, ktorý takéto situácie v starších nehnuteľnostiach rieši a s ohľadom na uplatnenie tohto ustanovenia na daný skutkový stav tieto závery nie sú s týmito rozhodnutiami v nijakom rozpore. Inými slovami, ak v danom prípade nie je k dispozícii rozhodnutie o určení miestností za byt, musí sa vychádzať z toho, že dané miestnosti sú určené za byt, nakoľko je to stavebnotechnicky najbližšie účelu bývania, na ktorý tieto priestory aj skutočne slúžia. 10. Okrem toho treba poukázať aj na to, že účelom právnej fixácie bytu kolaudáciou je v prvom rade zaručiť stavebnotechnické kvality bytu. V type nájomnej zmluvy nie je v zásade potrebné chrániť takýto účel sankciou neplatnosti. Nie je to hodnota, ktorá robí zmluvu nezmyselnou alebo spoločensky škodlivou. Aj pokazené auto si možno vypožičať. Ak sa užíva nehnuteľnosť bez kolaudácie, tak na nápravu týchto pochybení môže slúžiť správne trestanie proti vlastníkovi. Ak aj niekoho táto norma chráni, tak je to skôr nájomník než prenajímateľ. V súlade s právom je opačný výklad - ak prenajímateľ niečo prenajal, je povinný umožniť to nájomcovi užívať na dohodnutý účel (§ 664). Ak teda žalovaná prenajala žalobkyni byt, je povinná zabezpečiť, aby bol a zostal bytom spôsobilým na bývanie. Ak
prenajatý priestor nie je bytom, žalovaná ako prenajímateľ si neplní svoje záväzky, ale nemá to za následok neplatnosť nájomnej zmluvy, ani jej zánik, či zmenu na iný typ nájmu (porov. nález Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS 294/2018 z 11. októbra 2018, publikované v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 42/2018). Predmetný vzťah osobného užívania daného bytu sa podľa § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01. januára 1992 zmenil s účinnosťou od 01. januára 1992 na nájom bytu podľa ustanovení § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na ten sa vzťahuje, že je chránený a ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len z dôvodov ustanovených v zákone. 11. Žalovaná namietala, že právo osobného užívania bytu sa podľa § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmenilo len na prostý nájom (podľa § 664 Občianskeho zákonníka, čiže nie na nájom bytu. Takýto výklad nie je podľa názoru súdu prvej inštancie správny a nezodpovedá jazykovej skladbe ustanovenia § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie upravuje transformáciu troch inštitútov, t.j. (i) práva osobného užívania bytu, (ii) právo užívania iných obytných miestností a (iii) miestností neslúžiacich na bývanie na príslušný, resp. zodpovedajúci „nový“ inštitút nájmu. V prípade každého jedného z nich ide z gramatického hľadiska o nezhodný prívlastok, v ktorom je podstatné meno „právo“ rozvíjané prívlastkom (tým je: osobné užívanie bytu, užívanie iných obytných miestností, resp. užívanie miestností neslúžiacich na bývanie). Toto právo sa účinnosťou zákona č. 509/1991 Zb. zmenilo na nájom (z gramatického hľadiska sa zmenil predmet, ale jeho prívlastky zostávajú zachované). Čiže zmenil osobné užívanie bytu na nájom bytu, osobné užívanie iných obytných miestností na nájom miestnosti v zariadeniach určených k trvalému bývaniu a osobné užívanie miestnosti neslúžiacich na bývanie na nájom nebytových priestorov. Bolo by v rozpore s požiadavkou legislatívnej stručnosti, aby zákonodarca zvlášť pri každom „osobnom užívaní“ uvádzal, na ktorý z nájmov sa to-ktoré osobné užívanie zmenilo. Tento výklad zodpovedá aj rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít. Podľa Najvyššieho súdu SR „zákon č. 509/1991 Zb. výrazne zasiahol do dovtedajšej právnej úpravy osobného užívania bytu, a to úpravou v ustanoveniach § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka“ (R 61/1994, stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR z 23. marca 1994, sp.zn. Cpj 24/93). Najvyšší súd neodkazuje na § 664 ako tvrdí žalobca, ale na § 685 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje chránený nájom bytu. Rovnako to chápe aj odborná literatúra, podľa ktorej zákon č. 509/1991 Zb., ktorý zaviedol do právnej úpravy § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zrušil inštitút osobného užívania bytu a nahradil ho nájmom, preto bolo nutné zakotviť pravidlá pre transformáciu existujúcich vzťahov osobného užívania na vzťahy nájomné. Podľa § 871 ods. 1 sa priamo zo zákone zmenilo na nájom právo osobného užívania bytu, právo osobného užívania iných obytných miestností a právo osobného užívania miestností neslúžiacich na bývanie. Nájomný vzťah vznikol vždy k 1. januáru 1992. Na novo vzniknuté nájomné vzťahy sa použijú ustanovenia o nájme bytu (§ 685 až 716), ustanovenia o nájme miestnosti v zariadeniach určených k trvalému bývaniu (§ 717, 718) a ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (Švestka, J., Spáčil, J. a kol.: Občanský zákoník: komentář. II, § 460-880. Praha: C.H. Beck, 2008, s. 2252). Opačný výklad by tiež odporoval účelu právnej úpravy zákona č. 509/1991 Zb., ktorým bolo v prípade zavádzaného ustanovenia § 871 Občianskeho zákonníka len zmeniť predošlé právne vzťahy na právne vzťahy zodpovedajúce novej právnej úprave (bližšie Federálne zhromaždenie ČSFR, parlamentné tlače č. 685 a 966, rok 1991, dostupné na www.nrsr.sk). 12. Žalovaná odkazovala na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. októbra 2009, sp.zn. 2 Cdo 117/2008, čo ale nie je nedôvodné. Citované rozhodnutie sa týka aplikácie § 871 ods. 4 Občianskeho zákonníka, nie odseku 1. Toto rozhodnutie rieši situáciu transformácie osobného užívania služobných bytov, ktoré sa aplikuje tak, že „pokiaľ zákonné predpoklady pre služobné byty splnené neboli, zmenilo sa osobné užívanie na prostý nájom (§ 871 ods. 4 Občianskeho zákonníka)“. Ustanovenie sa vzťahuje „len na právne vzťahy, ktoré k uvedenému dátumu už vznikli a trvali“ (tamtiež). Osobné užívanie k služobným bytom, ktoré ku dňu 01. január 1992 boli služobnými bytmi sa zmenilo na nájom služobného bytu. Napokon uvádza to priamo toto rozhodnutie, že „účelom ustanovenia § 871 ods. 4 Občianskeho zákonníka bolo upraviť priamo zo zákona (ex lege) premenu existujúceho práva osobného užívania bytu trvale určeného pre ubytovanie pracovníkov organizácie na nájom služobného bytu a to k dátumu 01.01.1992“ (tamtiež). Čiže osobné užívanie (služobného) bytu sa zmenilo na nájom (služobného) bytu, nie na „prostý nájom“. Argumentáciu žalovanej preto treba odmietnuť. V súhrnnej skratke, vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou, ktorý bol pred 01. januárom 1992 osobným užívaním predmetného bytu je s účinnosťou od 1. januára 1992 chráneným nájmom bytu podľa § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka. 13. Zvyšok právnej stránky veci má povahu jednoduchého právneho posúdenia. Keďže v danom prípade išlo ku dňu doručenia výpovede žalobkyni o nájom bytu, tento bol chránený podľa § 685 ods. 1
Občianskeho zákonníka a k dohode nedošlo, skončiť ho možno jednostranne výpoveďou len z dôvodov ustanovených v zákone. Bolo preukázané, že žalovaná dala žalobkyni podľa § 710 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnú výpoveď z daného nájmu bytu, ktorú doručila žalobkyni dňa 3. mája 2021. Bolo preukázané, že táto výpoveď v rozpore s § 711 ods. 2 Občianskeho zákonníka neobsahuje skutkovo vymedzený dôvod výpovede tak, aby tento nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Preto je táto výpoveď s poukazom na citované ustanovenie neplatná. Súd preto žalobe vyhovel v celom rozsahu. Z tohto hľadiska je preto aj nadbytočné skúmať, či je daný niektorý z dôvodov výpovede podľa § 711 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom žalovaná ani netvrdila, že niektorý z týchto dôvodov je daný. 14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f) CSP - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. e) CSP - súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a § 365 ods. 1 písm. h) CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná trvala na svojom právnom názore a to, že napriek formálnemu označeniu nebytového priestoru, ktorý bol označovaný počas nájomného vzťahu ako byt nie je bytom ale nebytovým priestorom, a preto sa na tento zmluvný vzťah vzťahujú ustanovenia § 663 - 684 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník"). Žalovaná uviedla, že žalobkyňa považuje za nesporné, že nebytový priestor, z ktorého jej žalovaná vypovedala nájom je byt a odvoláva sa na označenie uvedené v dokumente označenom ako „Výpoveď prenajímateľa z nájomného vzťahu, vzniknutého na základe Zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu". Zároveň sa mylne žalobkyňa domnieva, že za byt považuje uvedený nebytový priestor vo vyššie uvedenej stavbe so súp. č. XXXX aj žalovaná. Napriek tomu, že počas zmluvného vzťahu bol predmetný priestor označovaný ako byt sa „de iure" aj „de facto" nejedená o byt. Žalovaná poukázala na ustanovenie § 76 - § 84 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon") v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorých pri zisťovaní, či miestnosť je alebo nie je obytnou miestnosťou, a či súbor obytných miestností je alebo nie je bytom, je rozhodujúci stav podľa platného kolaudačného rozhodnutia. Pojmovým znakom bytu ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie, dané právoplatným kolaudačným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia uvedeného rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty. Žalovaná v rámci podaného odvolania poukázala aj na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej pojmovým znakom bytu ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie dané právoplatným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty. V zmysle § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Právo osobného užívania bytu a právo užívania iných obytných miestností a miestností neslúžiacich na bývanie vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa mení dňom účinnosti tohto zákona na nájom. Spoločné užívanie bytu a spoločné užívanie bytu manželmi sa mení na spoločný nájom. Zákonodarca nepoužil, tak ako sa domnieva žalobkyňa pri zmene práva osobného užívania bytu ako ani spoločného užívania bytu manželmi na „spoločný nájom bytu" ale na „spoločný nájom" a „nájom". Termín „nájom bytu", ktorý by teda teoreticky určoval zmluvný vzťah podľa ustanovení § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka nebol explicitne zákonodarcom upravený. Žalovaná má za to, že žalobkyňa užívala predmetné priestory viac ako 30 rokov, pričom nájomné, ktoré uhrádzala bolo aj napriek nie možno požadovanej úrovni bývania nájomcami podhodnotené a nezodpovedalo primeranej výške. Podľa § 711 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ") prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak: a) prenajímateľ potrebuje byt pre seba, manžela, pre svoje deti, vnukov, zaťa alebo nevestu, svojich rodičov alebo súrodencov, b) nájomca prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, c) nájomca alebo ten, kto je členom jeho domácnosti, hrubo poškodzuje prenajatý byt, jeho príslušenstvo, spoločné priestory alebo spoločné zariadenia v dome alebo sústavne narušuje pokojné bývanie ostatných nájomcov alebo vlastníkov bytov, ohrozuje bezpečnosť alebo porušuje dobré mravy v dome, d) nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace, alebo tým, že prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa, e) je potrebné z dôvodu verejného záujmu s bytom alebo s domom naložiť tak, že byt nemožno užívať, alebo ak byt alebo dom vyžaduje opravy, pri ktorých vykonávaní nemožno byt alebo dom najmenej počas šiestich mesiacov užívať, f) nájomca prestal spĺňať predpoklady užívania bytu osobitného určenia alebo predpoklady užívania bytu vyplývajúce z osobitného určenia domu, g) nájomca využíva byt bez
súhlasu prenajímateľa na iné účely ako na bývanie. Podľa § 712a ods. 1 OZ: Ak sa nájomný pomer skončil z dôvodov podľa § 711 ods. 1 písm. a), e) alebo písm. f) alebo z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b) nájomcovi, ktorý prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, z dôvodu na strane zamestnávateľa alebo z dôvodu, za ktorý zamestnávateľ zodpovedá podľa osobitných predpisov, nájomca má právo na náhradný byt, ktorý je veľkosťou obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný bytu, ktorý má vypratať, a to s prihliadnutím na jeho životné a pracovné potreby. Nájomca má tiež právo na úhradu nevyhnutných výdavkov spojených so sťahovaním. V iných prípadoch skončenia vykonávania práce, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, nemá nájomca, ktorému bola daná výpoveď z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b), právo na bytovú náhradu. Žalovaný navrhol vykonanie dôkazu - výsluch žalobkyne, aby bolo zrejmé za akým účelom využíva žalobkyňa uvedený byt. Aj napriek skutočnosti, že bola žalobkyňa prítomná pri sprístupnení bytu dňa 18.3.2021 uvedené podľa žalovanej ešte neznamená, že tam skutočne býva a využíva byt na bývanie a nie na iný účel. Univerzitná nemocnica Bratislava chce uvedenú situáciu vyriešiť čo najskôr. Univerzitná nemocnica Bratislava je správcom majetku štátu a je povinná sa riadiť zákonom č. 278/1993 o správe majetku štátu a nakladať s majetkom štátu hospodárne. Žalobkyňa platí nájomné vo výške 42,72 eur za jeden štvrťrok, t.j. 14,24 eur za mesiac v Starom meste v Bratislave za 37 m2, čo znie až nereálne. V prípade, ak by sa riadili rozhodnutím súdu, že sa jedná o byt a podali výpoveď jedným z dôvodov uvedených v § 711 ods. 1 OZ, je žalovaná povinná v zmysle § 712a ods. 1 OZ pri niektorých dôvodoch zabezpečiť bytovú náhradu, ktorá je veľkosťou obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný bytu, ktorý sa má vypratať. Je takmer nemožné nájsť bytovú náhradu, ktorej výmera bude 37 m2 a suma nájomného by bola 14,24 eur mesačne. Žalovaná na základe vyššie popísaných skutkových ako aj právnych dôvodov žiada, aby súd vydal nasledovný rozsudok. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaná žiada odvolací súd, aby rozsudok Mestského súdu Bratislava IV v napadnutých častiach výroku zmenil (§ 388 CSP) tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanej náhradu trov konania na súde prvej inštancie, rovnako ako na súde druhej inštancie a to v celom rozsahu, alebo aby alternatívne predmetný rozsudok v napadnutých častiach výroku zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 389 CSP). 15. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že považuje rozsudok za vecne správny. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie viedol konanie procesne správne, vykonal a správne vyhodnotil všetky navrhnuté dôkazy a vec správne právne posúdil (správne subsumoval skutkový stav pod príslušné právne normy). Po preskúmaní obsahu odvolania možno skonštatovať, že základným pilierom odvolania je tvrdenie žalovanej, že byt č. X, nachádzajúci sa na prízemí stavby na Q. G. č. X v K., vo vchode Q. (v stavbe so súpisným č. XXXX postavenej na pozemku, parcely registra „R.“ č. XXXX/X, k. ú. A. M., ďalej aj ako „Byt“) nemá byť podľa názoru žalovanej bytom. Uvedené tvrdenie bolo nosným argumentom žalovanej aj v konaní na súde prvej inštancie. Žalobkyňa je toho názoru, že s touto argumentáciou žalovanej sa súd prvej inštancie v rozsudku riadne a presvedčivo vysporiadal, a to najmä v odsekoch 22. až 25. rozsudku. Žalovaná v odvolaní uviedla, že byt nepovažuje za byt z dôvodu absentujúceho kolaudačného rozhodnutia, ktoré by byt za byt označilo. Zhodne s právnym názorom súdu prvej inštancie má žalobkyňa za to, že na otázku výstavby a dokončenia bytu je treba nazerať v kontexte tej právnej úpravy, ktorá bola v relevantnom čase účinná. Podľa ustáleného skutkového stavu platí, že byt, ako aj stavba, v ktorej sa byt nachádza, existovala a bola užívaná už v 30. rokoch 20. storočia. V tomto období na území Slovenskej republiky žiadna ucelená a kodifikovaná úprava stavebného práva ešte nejestvovala. Čiastková a nejednotná úprava stavebného práva platila iba v podobe tzv. stavebných štatútov. „V slovenskej časti štátu existovali v jednotlivých mestách a vo vidieckych obciach a osadách tzv. stavebné štatúty, ktorých pôvod je ešte v stredoveku ako prejav relatívnej samostatnosti práv jednotlivých miest od práv šľachty. Poslednými stavebnými štatútmi boli stavebné štatúty vydané obecnými (mestskými) zastupiteľstvami na základe § 21 a § 22 zákonného článku XXII: 1886 o obecnom zriadení.“ Takmer všetky stavebné štatúty na území Slovenska platili až do ich súhrnného zrušenia zákonom č. 280/1949 Zb. o územnom plánovaní a výstavbe obcí (§ 28 ods. 1 bod č. 6). Avšak ani tento zákon, prijatý v roku 1949, t.j. pravdepodobne viac ako dve desaťročia po dokončení stavby, v ktorej sa byt nachádza, ešte kolaudačné konanie stále neupravoval. Ani ustanovenie § 118 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“), na ktoré žalovaný v odvolaní poukazuje, potrebu kolaudačného rozhodnutia pre kvalifikáciu miestnosti alebo súboru miestností ako bytu vôbec nepredpokladá. Predmetné ustanovenie bolo navyše do Občianskeho zákonníka zapracované až na základe právnej úpravy účinnej od 01.01.1992. O ustanoveniach § 76 až § 84 zákona č. 50/1976 Zb. na ktoré žalovaná tiež poukázala, platí vyššie uvedené analogicky tieto ustanovenia tiež existenciu kolaudačného rozhodnutia pre byt ako samostatný objekt neupravujú
a navyše sa jedná o právny predpis účinný až od 01.10.1976. Legálnu definíciu bytu ako miestnosti alebo súboru, miestností, ktoré sú podľa kolaudačného rozhodnutia určené na trvalé bývanie, upravil až zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý vstúpil do účinnosti 01.09.1993. V čase výstavby a dokončenia predmetnej stavby neexistovala žiadna právna úprava, ktorá by kolaudačné rozhodnutie v súvislosti s užívaním bytu predpokladala alebo upravovala. Žalovaná sa v súvislosti s kolaudačným rozhodnutím ako predpokladom existencie bytu opiera o právne normy, ktoré vstúpili do účinnosti dávno potom, čo boli byt a stavba, v ktorej sa byt nachádza, postavené a dokončené. Je zaujímavé, že žalovaná je vlastníkom predmetnej stavby a ani ona sama nedisponuje žiadnym kolaudačným rozhodnutím, ktoré by s uvedenou stavbou súviselo. Uvedené je len ďalšou skutočnosťou potvrdzujúcou fakt, že v čase výstavby a dokončenia predmetnej stavby sa kolaudačné rozhodnutia jednoducho nevydávali. Z dôkazov, ktoré sú naozaj dostupné a ktoré boli súdu prvej inštancie predložené, vyplýva jednoznačný záver, že byt bol posudzovaný ako byt podľa právnej úpravy účinnej prinajmenšom od 01.09.1980, kedy žalobkyňa nadobudla právo osobného užívania bytu, a toto jej právo sa v zmysle novelizácie Občianskeho zákonníka neskôr transformovalo na nájom bytu. V tomto smere sa žalobkyňa plne stotožňuje aj so závermi súdu prvej inštancie uvedených v odsekoch 27. až 31. rozsudku a pre úplnosť opätovne poukazuje aj na závery právnickej literatúry a judikatúry, na ktoré poukazovali v článku II. žaloby, a ktoré na uvedenú otázku odpovedajú zhodne s názorom súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa tiež správne vysporiadal aj s návrhom žalovanej na výsluch žalobkyne, keď s prihliadnutím na vek žalobkyne a na to, že žalovaná nevysvetlila, ako konkrétne by výsluch žalobkyne napomohol objasneniu skutkového stavu; tento návrh zamietol. Otázka, či žalobkyňa ku dnešnému dňu byt skutočne užíva alebo nie, nemá právnu relevanciu (žalobkyni vyplýva z titulu nájmu právo byt užívať, nie povinnosť byt užívať). Záverečné tvrdenia žalovanej o výške nájomného za užívanie bytu považuje žalobkyňa za irelevantné a tiež skresľujúce. Žalovaná výšku nájomného posudzuje v kontexte jediného kritéria, a tou je lokalita bytu (Staré Mesto), avšak žalovaná vôbec neberie do úvahy napríklad úbohý stav bytu (udržiavanie predmetu nájmu v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie je povinnosťou žalovanej ako prenajímateľa), či jeho umiestnenie v blízkosti polikliniky cudzokrajných chorôb alebo jeho umiestnenie na prízemí, ku ktorému je verejne dostupný prístup (čo zvyšuje riziko možných vlámaní a krádeží v byte). Má za to, že napriek výške nájomného by žiaden zo zástupcov či zamestnancov žalovanej nebol ochotný v byte, vzhľadom na jeho stav a umiestnenie, dobrovoľne bývať. Žalobkyňa žije v byte vyše 40 rokov. K transformácii práva osobného užívania bytu na nájom bytu došlo novelizáciou Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1992; a žalovaná až do roku 2020 nemala voči nájmu bytu zo strany žalobkyne žiadne výhrady. Ak sa aj žalovaná rozhodla, že uvedený právny vzťah jej prestal vyhovovať, také rozhodnutie nesmie ísť na úkor práv žalobkyne, ktoré nadobudla v dobrej viere a v súlade s právnym poriadkom. Podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie rozhodol vecne správne. Z odôvodnenia rozsudku jasne vyplýva, čoho sa žalobkyňa domáhala, aké skutočnosti tvrdila, aké dôkazy označila, aké prostriedky procesného útoku použila; ako sa vo veci vyjadrila žalovaná a aké prostriedky procesnej obrany použila. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj so všetkými návrhmi na vykonanie dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé a zrozumiteľné, ako súd prvej inštancie vec právne posúdil; toto právne posúdenie veci súdom prvej inštancie je správne a v rozsudku riadne odôvodnené. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd I. výrok rozsudku ako vecne správny potvrdil a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 16. Žalovaná sa vyjadrila k vyjadreniu žalobkyne a uviedla, že sa pridržiava doteraz podaných písomných vyjadrení, ale považuje za potrebné vyjadriť sa k tvrdeniu žalobkyne: „Sme presvedčení, že napriek výške nájomného by žiaden zo zástupcov či zamestnancov žalovanej nebol ochotný v byte, vzhľadom na jeho stav a umiestnenie, dobrovoľne bývať“. Žalovaná má za to, že je zaujímavé a zarážajúce, že žalobkyňa niečo také tvrdí, keď ona samotná tam býva už vyše 40 rokov dobrovoľne a v nájme a počas tej doby ani raz nekontaktovala Univerzitnú nemocnicu Bratislava so žiadosťou o opravy v byte. Poukázal na ustanovenie § 668 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník: „Nájomca je povinný oznámiť prenajímateľovi bez zbytočného odkladu potreby opráv, ktoré má vykonať prenajímateľ. Pri porušení tejto povinnosti zodpovedá nájomca za škodu tým spôsobenú a nemá nároky, ktoré by mu inak prislúchali pre nemožnosť alebo obmedzenú možnosť užívať vec pre vady veci, ktoré sa včas prenajímateľovi neoznámili. Žalovaná na základe vyššie popísaných skutkových ako aj právnych dôvodov žiada, aby súd vydal nasledovný rozsudok: Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaná žiada odvolací súd, aby rozsudok Mestského súdu Bratislava IV v napadnutých častiach výroku zmenil (§ 388 CSP) tak že, žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanej náhradu trov konania na súde prvej inštancie, rovnako ako na súde druhej inštancie a to v celom rozsahu, alebo aby alternatívne predmetný rozsudok v napadnutých častiach výroku zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 389 CSP).
17. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedla, že súčasné vyjadrenia strán sporu predstavujú už iba výmenu názorov medzi nimi a pre toto odvolacie konanie nemajú zásadnú relevanciu. Predmetom tohto konania bolo posúdenie neplatnosti výpovede nájmu bytu; a nie to, v akom stave sa tento byt nachádza alebo či je nájomné uhrádzané žalobkyňou adekvátne alebo nie. Ich argumentáciu, na ktorú žalovaná vo svojom vyjadrení reaguje, uviedli len ako odpoveď na tvrdenia žalovanej, ktorá sa podľa ich názoru snažila navodiť dojem, akoby bola výška nájomného v nájomnom vzťahu medzi stranami sporu neprimeraná (čo však ale nie je predmetom tohto konania). Vzhľadom na to, že vyjadrenie žalovanej sa už netýka merita veci, v záujme hospodárnosti konania žalobkyňa opakuje, že odvolaním napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10.07.2023, č.k. B1-19C/28/2021-142 považuje za vecne správny. 18. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, nakoľko pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdiť (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 19. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom tohto konania bolo posúdenie platnosti výpovede z nájmu danej žalovanou žalobkyni, pričom prejudiciálnou otázkou bola otázka, či sa v danom prípade právo osobného užívania žalobkyne v zmysle § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka pretransformovalo na nájom bytu, alebo iba na nájom nehnuteľnosti. V priebehu konania žalovaná namietala aj to, že predmetná nehnuteľnosť nemá charakter bytu, z dôvodu absencie kolaudačného rozhodnutia. Žalovaná zdôraznila, že existencia kolaudačného rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty. Na túto námietku žalovanej odvolací súd uvádza, že žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie uviedla, nehnuteľnosť má charakter nebytového priestoru. K týmto tvrdeniam žalovanej však odvolací súd uvádza, že ak malo ísť o nebytový priestor nie je zrejmé, prečo žalovaná žalobkyni dala výpoveď z nájmu podľa § 667 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nie podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, ktorý by sa nepochybne na nájom nebytového priestoru musel vzťahovať. Rovnako tak z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie nevyplýva, že by žalovaná predložila súdu listinu osvedčujúcu skutočnosť, že táto nehnuteľnosť nie je byt, ale je to nebytový priestor, ktorou by vlastník nehnuteľnosti mal nepochybne disponovať. Samotné tvrdenie žalovanej, že predmetná nehnuteľnosť nie je bytom, nepovažuje ani odvolací súd za dostatočné k tomu, aby sa stotožnil s názorom, že nejde o byt, ale o nebytový priestor. Navyše súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že zo všetkých listinných dôkazov založených v súdnom spise, t.j. z evidenčného listu pre výpočet nájomného, ako aj zo zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu (listina nebola medzi stranami sporu sporná, obe sporové strany na ňu odkazovali), vyplýva, že ide o byt II. kategórie, ktorý dostala žalobkyňa do osobného užívania. Ak teda žalobkyni vzniklo právo osobného užívania (čo tiež nebolo medzi stranami sporu sporné), mohlo jej v danom prípade vzniknúť iba právo osobného užívania k bytu. Argumentácia žalovaného, že pojmovým znakom bytu ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie, dané právoplatným kolaudačným rozhodnutím stavebného úradu, nie je pre daný prípad aplikovateľná, nakoľko ustanovenie § 118 ods. 2 bolo do Občianskeho zákonníka zapracované až od 01.01.1992. Z opisu skutkového stavu však vyplýva, že predmetný byt bol postavený v 30. rokoch 20. storočia. Žalobkyňa preto správne poukázala na to, že v tomto období existovala na našom území iba čiastková a nejednotná úprava stavebného práva, v podobe tzv. stavebných štatútov, ktoré platili až do ich súhrnného zrušenia zákonom č. 280/1949 Zb. o územnom plánovaní a výstavbe obcí, avšak ani tento zákon kolaudačné konanie neupravoval. S ohľadom na vyššie uvedené nie je možné na ťarchu žalobkyne vykladať skutočnosť, že daná stavba pravdepodobne nebola kolaudovaná, a ak aj kolaudovaná bola, doklady o jej kolaudácii sa pravdepodobne nezachovali, a ak by sa zachovali tieto doklady by mala mať k dispozícii žalovaná (ako vlastník stavby), ktorá však žiadne takéto doklady v konaní pred súdom nepredložila. Preto súd prvej inštancie správne vychádzal z ustanovenia § 104 zák.č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého, ak sa doklady (predovšetkým overená dokumentácia), z ktorých by bolo možné zistiť účel, na aký bola stavba povolená nezachovajú platí, že stavba je určená účelu, na ktorý je svojím stavebnotechnickým usporiadaním vybavená. Ak vybavenie stavby nasvedčuje viacerým účelom, predpokladá sa, že stavba je určená účelu, na ktorý sa užíva bez závad.
Inak povedané, súd prvej inštancie správne ustálil, že daný byt je určený na bývanie, lebo je na to vybavený svojim stavebnotechnickým účelom, nakoľko z dokazovania bolo preukázané, že je tvorený z dvoch obytných miestností, kuchyne, predsiene, komory a ďalšej izby, má kúpeľňu a WC a žalobkyňa v ňom býva od roku 1980, t.j. takmer 43 rokov. Súd prvej inštancie teda uzavrel, že predmetné priestory stavebnotechnicky najbližšie slúžia účelu bývania, a preto je treba predmetný byt považovať skutočne za byt v zmysle zákona, bez ohľadu na to, či sa táto stavebná technická dokumentácia zachovala alebo nie. Na základe uvedeného odvolací súd má v zhode so súdom prvej inštancie za to, že predmetná nehnuteľnosť je bytom a žalobkyni k tomuto bytu vzniklo právo osobného užívania. Ďalšia námietka žalovanej (s ktorou sa už riadne v rámci svojho odôvodnenia vysporiadal aj súd prvej inštancie) je, že osobné užívanie bytu sa v zmysle ustanovenia § 871 ods. 4 (nesprávne uvedený odsek, správne má byť odsek 1) zák.č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka zmenilo na prostý nájom a nie na nájom bytu. Ustanovenie § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka znie: „Právo osobného užívania bytu a právo užívania iných obytných miestností a miestností neslúžiacich na bývanie vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa mení dňom účinnosti tohto zákona na nájom. Spoločné užívanie bytu a spoločné užívanie bytu manželmi sa mení na spoločný nájom.“ Inak povedané, zákon nevymedzuje síce expresiss verbis presne, že právo osobného užívania bytu sa mení na nájom bytu, že právo osobného užívania obytných miestností sa mení na nájom obytných miestností, atď., avšak z daného ustanovenia možno dovodiť, že úmyslom zákonodarcu bolo zmeniť iba slovné spojenie „osobné užívanie“ na slovo „nájom“, pričom zostávajúce kategórie, t.j. byt, iné obytné miestnosti, resp. miestnosti neslúžiace na bývanie zostali v rámci terminológie zachované. Iný výklad by popieral zmysel celého inštitútu osobného užívania bytu, a ktorý vzhľadom na oprávnenia vzťahujúce sa k osobe, majúcej osobné užívanie bytu (t.j., výmena bytu, prechod osobného užívania, právo spoločného užívania bytu manželmi, a v neposlednom rade aj povinnosť poskytnúť bytovú náhradu pri zániku osobného užívania bytu), možno najbližšie prirovnať k nájmu bytu. Je treba zdôrazniť, že po novembri 1989 došlo v Československu, teraz v Českej (i Slovenskej) republike, k závažným politickým a ekonomickým zmenám. V ich dôsledku bol zavedený nový hodnotový systém modernej demokratickej spoločnosti, ktorého pohľadom treba vykladať i staré právne normy. To znamená aj povinnosť poskytovať náležitú ochranu vlastníckemu právu, alebo právu nájmu, ako aj iným ďalším právam. Každý musí mať v demokratickom právnom štáte istotu, že nestratí svoje právo iba samotnou zákonnou zmenou právneho predpisu. Žalovanou prezentovaný výklad citovaného ustanovenia by bez dôvodu zvýhodnil osoby, ktoré by nájom uzavreli až po roku 1992 oproti tým, ktorí mali právo osobného užívania k bytu nadobudnuté pred rokom 1992. Na základe uvedeného sa odvolací súd nestotožňuje s výkladom žalovanej k citovanému ustanoveniu a má za to, že ustanovenie § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka je treba vykladať tak, že právo osobného užívania bytu sa mení na nájom bytu, že právo osobného užívania obytných miestností sa mení na nájom obytných miestností, atď. Iný výklad nezodpovedaná ani logickému usporiadaniu vzájomných vzťahov vyplývajúcich z predchádzajúcej právnej úpravy. Posledná námietka žalovanej vznesená v rámci podaného odvolania bola tá, že súd prvej inštancie nevykonal všetky navrhnuté dôkazy, ktoré sú potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a to konkrétne žalovaná navrhla vykonanie dôkazu - výsluch žalobkyne, za tým účelom, aby bolo riadne zistené, za akým účelom žalobkyňa byt užíva. Tento dôkaz súd prvej inštancie nevykonal (uznesením súd zamietol návrh na vykonanie výsluchu žalobkyne), a to nielen s ohľadom na vek žalobkyne, ale hlavne z dôvodu, že predmetná žaloba aj jej prípadný úspech resp. neúspech sa odvíjal od právneho posúdenia daného sporu. S ohľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že výsluch žalobkyne považuje za nadbytočný a nehospodárny, a to nielen z dôvodu jej veku (XX rokov), ale hlavne z toho dôvodu, že žalobkyňa by svojou výpoveďou žiadnym spôsobom neprispela k inému právnemu posúdeniu veci, hlavne s ohľadom na zistený skutkový stav veci, a to bez ohľadu na zistenie, či žalobkyňa byt užíva, alebo neužíva. Povinnosť uskutočniť výsluch strany civilného sporu nie je absolútna. Ak súd nevykoná dôkaz výsluchom sporovej strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2016 sp.zn. 1 Cdo 8/2016). S ohľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie správne uviedol, že v danom prípade išlo o nájom bytu žalobkyňou a tento je chránený podľa ustanovenia § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len z dôvodov ustanovených v zákone (§ 710, § 711 Občianskeho zákonníka). Keďže vo výpovedi z nájmu bytu danej žalobkyni žalovanou nebol skutkovo vymedzený dôvod výpovede (§ 711 ods. 2 OZ) tak, aby tento nebolo možné zameniť s iným dôvodom, súd prvej inštancie správne konštatoval, že táto výpoveď je neplatná. 20. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že žiaden z argumentov žalovanej vznesený v rámci podaného odvolania nepovažuje odvolací súd za taký, ktorý by bol spôsobilý zmeniť správnosť záverov
súdu prvej inštancie. S ohľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a zároveň konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, 2 CSP). S poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby o neplatnosť výpovede nebola ani argumentácia žalovanej v odvolaní spôsobilá zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech odvolateľa. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 21. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). 22. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). 23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a ich náhradu úspešnej žalobkyni priznal vo výške 100 %, nakoľko žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, a preto jej vznikol nárok na náhradu trov konania. 24. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).