Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5Co/21/2024 1222200951 25. 06. 2024 JUDr Janka Richterová ECLI:SK:KSBA:2024:1222200951.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Richterovej a sudcov JUDr. Juraja Považana a JUDr. Milana Chalupku v spore žalobcu: J.. N. N., Q.. XX.XX.XXXX, U. W.N. J., F. Č.. XX, zastúpeného Fridrich Lawyers, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Dunajská č. 6, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, so sídlom v Bratislave, Bajkalská č. 21/A, IČO: 17 331 927, o porušenie zákazu diskriminizácie; na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 16. mája 2023 č. k. 32C/8/2022-355, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že žalovaný vo vzťahu k nemu porušil zásadu rovnakého zaobchádzania a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 16.500 €. 2. Žalobu považoval za procesne prípustnú, i keď podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona nie je takýto typ žaloby výslovne uvedený. Svoje závery založil na rozhodnutí najvyššieho súdu sp zn. 5Cdo/7/2010 i na skutočnosti, že určovacia žaloba je prípustná podľa § 11 a nasl. OZ. Obťažovanie ako jedna z foriem diskriminácie podľa antidiskriminačného zákona (§ 2a ods. 4) je daná len v prípade danosti dôvodov podľa § 2 ods. 1. Obťažovanie na pracovisku bez diskriminačného dôvodu je predmetom úpravy v § 13 Zákonníka práce, resp. v § 4 služobného zákona. Žalobca netvrdil diskriminačný dôvod z dôvodu predpokladaného v § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona a takýto dôvod nezistil ani súd. Žalobca nepreukázal ani existenciu skutočností, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že došlo k jeho diskriminácií, resp. k obťažovaniu na pracovisku bez diskriminačného dôvodu, teda nedošlo k obráteniu dôkazného bremena na žalovaného. 3. Skutkové tvrdenia žalobcu o diskriminačnom správaní sa žalovaného vyhodnotil ako nepreukázané a účelové. 4. Z výpovedí svedkov, bývalých i súčasných zamestnancov žalovaného, vyplýva, že žalobca sa v práci správal nevhodne, arogantne a povýšenecky, zasahoval do ich kompetencií, chcel všetko riadiť a kontrolovať, opakovane sa na jeho správanie sťažovali. Požiadavky na žalobcu, do ktorého pracovnej náplne patrilo aj spracovávanie podkladov pre generálneho tajomníka služobného úradu a plnenie ďalších úloh podľa pokynov vedúceho štátneho zamestnanca, boli zo strany ústredného riaditeľa legálne a spadali do jeho pracovnej náplne. Kontaktovanie ústredného riaditeľa na služobný mejl žalobcu z jeho súkromného mejlu nemožno samo o sebe považovať za diskriminačné alebo zneužívajúce
správanie, keďže išlo o služobnú mejlovú adresu žalobcu a ústredný riaditeľ v nej riešil služobné záležitosti. Súkromnú mejlovú adresu riaditeľ bežne používal na komunikáciu i vo vzťahu k iným zamestnancom. Tvrdenia o zneužití, resp. o obťažovaní žalobcu s ohľadom na jeho rodinu a finančnú situáciu (onkologické ochorenie manželky) rovnako posúdil ako nepreukázané, keď svedkovia tieto tvrdenia jednoznačne odmietli. Tvrdenie žalobca o tom, že mu nebolo umožnené adaptačné vzdelávanie, či mentoring, bolo vyvrátené výpoveďou jeho bezprostredne nadriadeného H. E.Š.. 5. Za nepreukázané súd prvej inštancie vyhodnotil i tvrdené obťažovanie žalobcu v súvislosti s prípravou a postupom verejného obstarávania na zatepľovanie budovy SOI v Trenčíne, resp. bol preukázaný opak. V rozhodnom období žalobca nemal žiadne rozhodovacie právomoci, resp. podpisové právo k predmetných verejným obstarávaniam. Ústredný riaditeľ J. Y. preto nemal dôvod vyvíjať v tejto súvislosti na žalobcu nátlak. Zasahovanie ústredného riaditeľa do verejného obstarávania odmietli vo svojich svedeckých výpovediach svedkovia E., X. G. D.. Podobne nebolo preukázané obťažovanie zasahovaním ústredného riaditeľa do verejného obstarávania na vykonanie skúšok osobných motorových vozidiel, keď svedok H. N. zrozumiteľne a hodnoverne vysvetlil, prečo sa rozhodli vykonať skúšku vozidla zn. A., G. Q. M.. Y.. Z jeho výpovede okrem toho vyplynulo, že výber vozidla nemal dopad na samotné verejné obstarávanie, pretože všetky autorizované skúšobne boli akreditované pre celú kategóriu vozidiel, nie pre ich konkrétne značky. Počas oboch verejných obstarávaní žalobca nepodnikol žiadne kroky, nepodal žiadnu sťažnosť, neodmietol plnenie služobnej úlohy podľa § 110 ods. 1, písm. d) a e) služobného zákona, ani nepodal oznámenie o kriminalite podľa zák. č. 583/2008. Trestné oznámenie podal až následne, po skončení služobného pomeru. 6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Pre nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Posúdenie vecnej opodstatnenosti žaloby súdom označil v rozpore s čl. 9 zákona o štátnej službe za príliš reštriktívne a formalistické, keď súd vychádzal len z § 2 antidiskriminačného zákona a neaplikoval aj § 4 ods. 4 o štátnej službe, t.j. žalobu neposudzoval z hľadiska porušenia povinnosti konať v súlade s dobrými mravmi a zákazu zneužitia výkonu práv a povinností na ujmu štátneho zamestnanca. Tvrdil, že hoci sa v čase štátnozamestnaneckého pomeru nachádzal v ťaživej rodinnej situácií pre závažné onkologické ochorenie manželky a počítalo sa s ním ako s budúcom vedúcim zamestnancom v riadiacej funkcii - vedúci odboru správy majetku, zaobchádzalo sa s ním inak ako s ostatnými zamestnancami. Od žalobcu sa vyžadovalo splnenie iných povinností, ako mu bezprostredne vyplývali z pracovnej zmluvy, teda išlo o odlišný prístup, spočívajúci v tom, že na žalobcu sa kládla požiadavka na asertívny prístup k ostatným zamestnancom a na nerešpektovanie princípov verejného obstarávania pri zatepľovaní budov SOI v Trenčíne. Za tohto jeho osobného stavu spolu s prísľubom kariérneho postupu a s finančnou motiváciou 100% osobného ohodnotenie (popri funkčnom plate) sa ho ústredný riaditeľ žalovaného pokúsil vmanipulovať do situácie, aby prevzal zodpovednosť za verejné obstarávania, ktoré môžu byť z pohľadu zákona o verejnom obstarávaní problematické. Zopakoval svoje tvrdenia o priebehu namietaného verejného obstarávania. Nesúhlasil so skutkovými závermi súdu, založenými na výpovediach svedkov, o neunesení dôkazného bremena o obťažovaní v súvislosti s verejným obstarávaním. Tvrdil, že súd nevyhodnotil vykonané dôkazy komplexne a vo vzájomných súvislostiach, úplne odignoroval tvrdenia a skutočnosti, v jeho prospech, neprihliadol na nepriame dôkazy (osobné ohodnotenie žalobcu, okolnosti verejného obstarávania, nedôveryhodnosť svedkov), hodnovernosť svedkov si dostatočným spôsobom neozrejmil, ktorým postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 7. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Tvrdil, že závery súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcom sú správne, vychádzajú z vykonaného a riadne vyhodnoteného dokazovania. Žalobca nepreukázal žiadne reálne kroky, či už v sťažnosti nadriadeným, odmietnutie služobnej úlohy a pod., pokiaľ bol na neho vyvíjaný nejaký nátlak. Emocionálny zásah, ktorý mal utrpieť, kolegovia nevypozorovali. Žalobca zamestnancov kontroloval bez toho, aby vysvetlil svoje postavenie, správal sa povýšenecky, direktívne, arogantne, na čo sa sťažovali. Viacerí zamestnanci podali výpovede, preto bolo potrebné vzniknutú situáciu riešiť, žalobcovi bolo zrušené poverenie na zastupovanie vedúceho odboru a následne sám žalobca oznámil ukončenie svojho štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe. 8. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov v ňom vymedzených (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že nie je opodstatnené.
9. Žalobca bol v dočasnom štátnozamestnaneckom pomere u žalovaného v skúšobnej dobe, len v trvaní dvoch mesiacov, a to v dovolenkovom období, keď z jeho iniciatívy v skúšobnej dobe bol pomer i ukončený (1. júl 2021-31.8.2021). Žalobca pred súdom prvej inštancie tvrdil, že došlo k jeho obťažovaniu zo strany ústredného riaditeľa v rámci verejného obstarávania na zatepľovanie budovy žalovaného v Trenčíne i do verejného obstarávania na vykonanie skúšok osobných motorových vozidiel. Okrem toho sa žalovaný cítil obťažovaný štatutárnym zástupcom, keď mu zasielal na služobnú adresu mejly, týkajúce sa služobných povinností, zo svojej súkromnej adresy, nebol mu daný mentoring a adaptačné vzdelávanie. 10. Súd prvej inštancie na posúdenie vecnej opodstatnenosti žaloby, v ktorej žalobca uplatňoval jednak určenie, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z tohto dôvodu, správne skúmal, či prichádza do úvahy podanie takejto žaloby podľa sporového poriadku, t. j. či je procesne prípustná a dospel k správnemu záveru o jej procesnej prípustnosti i v jej určovacej časti. 11. V súlade s antidiskriminačným zákonom (zák. č. 365/2004 Z.z.) súd prvej inštancie skúmal existenciu diskriminačného dôvodu podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona a dospel k správnemu záveru o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o jeho danosti (pohlavie, náboženské vyznanie, vek, sexuálna orientácia, manželský a rodinný stav, farba pleti, jazyk, politické alebo iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, majetok, rod, iné postavenie z dôvodu oznámenia kriminality a inej protispoločenskej činnosti). Ďalej skúmal, či v prípade žalobcu podľa Zákonníka práce, resp. zákona o štátnej službe ( zák. č. 55/2017) nešlo o šikanovanie na pracovisku (§ 13 ods. 1 a 2), resp. o konanie v rozpore s v rozpore s dobrými mravmi alebo pri zneužití práva (§ 4 ods. 3, 4 ). Otázku prípadného porušenia zásady diskriminácie skúmal teda komplexne, podľa relevantnej právnej úpravy. Neobstojí preto tvrdenie odvolateľa, že vec nesprávne právne posúdil len podľa antidiskriminačného zákona. 12. Dokazovanie je zákonom upravený postup, na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci. Súd rozhoduje, ktorý dôkaz vykoná a vykonané dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP). Uvedená zásada voľného hodnotenia dôkazov konkrétne znamená, že sudcov záver o pravdivosti a dôležitosti dôkazov pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Pri dôkaze výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký vzťah má svedok k strane konania a k prejednávanej veci, aká je jeho rozumová a duševná úroveň, na okolnosti, ktoré ovplyvňovali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na správanie pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a pod.) a na poznatky získané na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú, tzv. doktrína RAVEN) ; celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 27. októbra 2010, sp. zn. 30 Cdo 3577/2008). 13. Súd prvej inštancie vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie. S ohľadom na charakter tvrdení žalobcu, toto bolo založené predovšetkým na výpovediach svedkov, súčasných i bývalých zamestnancoch žalovaného, ktorí participovali na namietaných verejných obstarávaniach, resp. ktorí pracovali na úseku, na ktorom bol žalobca poverený zastupovať vedúceho zamestnanca. 14. Žalobca z hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie nesúhlasil. 15. Podľa názoru odvolacieho súdu hodnotenie jednotlivých svedeckých výpovedí a všetkých spoločne, spolu s ostatnými dôkazmi, bolo súdom prvej inštancie vykonané správne, v zmysle postupov, uvedených v bode 12., pričom súd závery o vierohodnosti a pravdivosti dôkazov aj riadne odôvodnil. Skutočnosti, ktoré z jednotlivých svedeckých výpovedí vyplynuli, opodstatňujú záver súdu prvej inštancie o tom, že boli popreté tvrdenie žalobcu o jeho obťažovaní, resp. o konaní žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, resp. pri porušení zákazu zneužitia výkonu práv. V súvislosti s prípravou a postupom verejného obstarávania sú aj celkom nelogické, pretože v tom čase k týmto procesom žalobca v dočasnej štátnej službe v skúšobnej dobe nemal žiadnu rozhodovaciu právomoc, rozpor so zákonom negovali svedkovia, ktorí už u žalovaného nepracovali (nadriadený J.. H. E., J.. P. X.X., S.
D.). Žalobca nebol za tento projekt zodpovedný, s jeho realizáciou sa začalo pred vznikom služobného pomeru žalobcu, k vyhodnoteniu ponúk a k uzavretiu zmluvy o dielo došlo až po skončení služobného pomeru. Podľa svedka J.. E. rozšírenie oslovených subjektov i o spoločnosť Arcus Signum nevnímal ako problém, naopak väčší počet účastníkov verejného obstarávania hodnotil pozitívne. Rovnako závery súdu prvej inštancie o tom, že problematické bolo práve správanie sa žalobcu, majú základ vo vykonanom dokazovaní. Výpovede oboch skupín svedkov (vtedajší aj bývalí zamestnanci žalovaného) vo vzťahu k závadnému správaniu sa žalobcu boli konzistentné. 16. Tvrdenia žalobcu o odlišnom prístupe žalovaného preto vonkoncom neobstoja, neboli napriek rozsiahlemu dokazovaniu preukázané, ale naopak vyvrátené 17. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 18. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). 19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).