Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15CoPr/5/2024 1317200368 30. 09. 2024 JUDr. Eva Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2024:1317200368.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobkyne: H.. V. Y. S. Z. Á. K. S. Y. Á. , X. G. XX.X.XXXX, V. L. H., J. E. Č.. XXXX/XX, zastúpená URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, Červeňova č. 15, IČO: 47 244 895, za ktorú konajú Mgr. Ivan Gašperec, LL.M. a JUDr. Ondrej Urban MBA, proti žalovanému: Základná umelecká škola v Malackách, Malacky, Záhorácka č. 1918/49, IČO: 36 063 967, zastúpený Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., Bratislava, Twin City Tower, Mlynské Nivy č. 10, IČO: 47 239 921, za ktorú konajú Mgr. Jana Alušíková, JUDr. Vincent Hegedüš, Mgr. Zuzana Jahodníková, LLM., JUDr. Milan Malata a JUDr. Róbert Pružinský, o antidiskriminačnej žalobe a inom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 26. augusta 2020, č. k. 12 Cpr 2/2017-776, o trovách odvolacieho konania, takto rozhodol: I. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto a predchádzajúceho odvolacieho konania v rozsahu 100 %. II. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov dovolacieho konania právo. odôvodnenie: 1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 26.8.2020, č. k. 12 Cpr 2/2017-776, zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala, aby rozhodol, že žalovaný svojím konaním porušil zásadu rovnakého zaobchádzania a dopustil sa tak voči žalobkyni diskriminácie z dôvodu príslušnosti k národu, veku, jazyka a z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti a žalovanému uložil povinnosť uhradiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000,- € (výrok I.), zastavil konanie v časti uloženia povinnosti žalovanému napraviť protiprávny stav a zaplatiť žalobkyni náhradu časti funkčného platu za obdobie od 1.9.2016 až do doby právoplatnosti rozsudku, a to za obdobie od 1.9.2016 do 30.9.2016 sumu 98,- €, za obdobie od 1.10.2016 do 5.10.2016 sumu 13,99 €, za obdobie od 6.10.2016 do 23.10.2016 sumu 99,82 €, za obdobie od 24.10.2016 do 31.10.2016 sumu 66,31 €, za obdobie od 1.11.2016 do 14.11.2016 sumu 142,04 €, za obdobie od 15.11.2016 do 30.11.2016 sumu 193,31 €, za obdobie od 1.12.2016 až do doby právoplatnosti rozsudku sumu 338,30 € (výrok II.), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 98,- € od 12.10.2016 do 5.3.2017, 5 % ročne zo sumy 98,- € od 12.11.2016 do 5.3.2017, 5 % ročne zo sumy 174,69 € od 12.11.2016 do 5.3.2017, 5 % ročne zo sumy 232,09 € od 12.11.2016 do 5.3.2017, 5 % ročne zo sumy 298,30 € od 12.12.2016 do 5.3.2017, 5 % ročne zo sumy 338,30 € od 12.12.2016 do 5.3.2017, do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku príslušenstva žalobu zamietol (výrok III.) a o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (výrok IV.). 1.2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výrokom I. a IV. podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, dôvodiac, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“)], súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to vadu arbitrárnosti, vadu zmätočnosti, tým ipso facto aj vadu nezákonnosti rozsudku (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.). 1.3. Odvolací súd o odvolaní žalobkyne rozhodol tak, že rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 26. augusta 2020, č. k. 12 Cpr 2/2017-776, vo výroku I. a IV., potvrdil a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že plne procesne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, dôvodiac § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. 1.4. Proti rozsudku odvolacieho súdu, v celom jeho rozsahu, podala žalobkyňa dovolanie, dôvodiac ustanoveniami § 420 písm. f) C.s.p. a § 421 písm. a) C.s.p. Dovolací súd rozsudkom zo dňa 29.2.2024, sp. zn. 5 CdoPr 7/2023, dovolanie žalobkyne voči výroku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách prvoinštančného konania zamietol, zrušil výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania a v tomto rozsahu vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Vo vzťahu k zrušujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu dovolací súd uviedol, že podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a podľa 2. odseku tejto právnej normy, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Ide o normatívne vyjadrenie zásady úspechu, ktorou sa v civilnom sporovom konaní riadi rozhodovanie o náhrade trov konania. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním petitu s enunciátom rozhodnutia vydaného súdom. Ak strana nemá plný úspech vo veci, vo všeobecnosti platí, že súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Súd ale môže zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania za použitia § 257 C.s.p., v zmysle ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Medzi nástroje dotvárania práva patrí aj sudcovský výklad zákona v prípadoch, ak právna norma nepamätá na určitú skutočnosť. Dochádzať k nemu môže len v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, kedy súd môže dôjsť k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalobkyňa v dovolaní tvrdí, že odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania neprihliadol na špecifickosť charakteru súdneho konania a postavenie žalobkyne ako slabšej strany sporu. Dovolací súd z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nezistil, či a akým spôsobom bral pri rozhodovaní o náhrade trov konania do úvahy uvedenú skutočnosť a či skúmal aj prípadnú existenciu ďalších zvláštnych okolností hodných osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadať, čo odvolací súd napraví v novom rozhodnutí o uvedenej otázke. Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o trovách odvolacieho konania zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1, § 450 C.s.p.). Dovolací súd zároveň zdôraznil, že odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom je ustanovenie § 257 C.s.p. aplikované, by malo byť precízne, pričom ex lege sa vyžaduje, aby boli bezpečne preukázané skutočnosti, na základe ktorých je toto ustanovenie aplikované. 2. Po vrátení veci odvolací súd vec prejednal v rozsahu zrušenia dovolacím súdom, bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. 3.1. Vo vzťahu k výroku o trovách odvolacieho konania sa žalobkyňa domáhala aplikácie § 257 C.s.p., v dovolaní dôvodila, že predmetný spor má charakter tzv. antidiskriminačného sporu a už tento samotný charakter sporu predstavuje existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Poukázala na to, že aj ako neúspešná strana sporu je osobou slabšej strany sporu. 3.2. Odvolací súd uvádza, že podstata ustanovenia § 257 C.s.p. spočíva v tom, že len výnimočne nemusí súd strane, ktorá má nárok na náhradu trov konania podľa všeobecných zásad rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, túto náhradu trov konania priznať. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 C.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej
strane; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.7.2018, č. k. I. ÚS 153/2018-28 „V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 M Cdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000)... Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch... Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti... Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania.“ Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán sporu a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Taktiež je potrebné prihliadať na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Podľa publikácie Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok „K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno zahrnúť aj neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942). Odvolací súd poukazuje na to, že nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane sporu a aby neodporovalo dobrým mravom. Aj judikatúra konštatovala, že ustanovenie § 257 C.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Uvedené ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadať kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.1.2010, sp. zn. 2 M Cdo/17/2009). 3.3. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom prípade neboli naplnené výnimočné okolnosti a ani iné dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce použitie ustanovenia § 257 C.s.p. 3.4. Za jediný dôvod hodný osobitného zreteľa, odôvodňujúci použitie § 257 C.s.p. odvolateľka považovala skutočnosť, že v prejednávanej veci ide o antidiskriminačný spor a je slabšou stranou sporu. Je faktom, že antidiskriminačné spory Civilný sporový poriadok radí medzi spory s ochranou slabšej strany. Antidiskriminačný spor definuje ako spor, ktorý sa týka porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou. Ide predovšetkým o zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon) (ďalej len „Antidiskriminačný zákon“). Podľa C.s.p. na konanie v antidiskriminačných sporoch sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o konaní, ak nie je ďalej ustanovené inak. Ustanovenia C.s.p. sa použijú, ak predpisy o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou neustanovujú inak. Pokiaľ ide o zastupovanie osobitným subjektom, ktorým sa strana môže dať zastupovať v antidiskriminačnom spore, je osoba oprávnená na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou. Takouto osobou je Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Ani tu nie sú týmto pravidlom dotknuté ustanovenia upravujúce zastúpenie na základe splnomocnenia. Obmedzenie počtu takýchto zástupcov strany na jedného nie je v
antidiskriminačných sporoch ustanovené na rozdiel od spotrebiteľských sporov. Pokiaľ ide o poučovaciu povinnosť súd je povinný pri prvom procesnom úkone vo vzťahu k žalobcovi poučiť žalobcu vhodným spôsobom o možnosti jeho zastúpenia, jeho procesných právach a povinnostiach, a to nielen v rozsahu všeobecnej poučovacej povinnosti, ale aj o dôkazoch, ktoré je potrebné predložiť, možnosti podať návrh na neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie a iných možnostiach potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie jeho práv. Prejavom protektívnej funkcie tohto konania je aj vylúčenie kontumačných rozsudkov v neprospech osoby domáhajúcej sa ochrany práva z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Z uvedeného je zrejmé, že procesná úprava antidiskriminačných sporov slúži naplneniu účelu procesnej ochrany osoby domáhajúcej sa ochrany práva z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Je nástrojom vyvažovania prirodzenej hmotnoprávnej nerovnováhy vzťahu osoby domáhajúcej sa ochrany práva z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a porušovateľa tohto práva. 3.5. Napriek tomu, že v prejednávanej veci ide o spor s ochranou tzv. slabšej strany sporu, v ktorom odvolateľka má pozíciu slabšej strany sporu, odvolací súd zastáva názor, že toto samo osebe uloženie povinnosti náhrady trov konania nevylučuje, pričom existenciu ďalších skutočností, odôvodňujúcich použitie ustanovenia § 257 C.s.p. odvolateľka netvrdila a ani odvolací súd z predloženého spisu nezistil výnimočné okolnosti a ani iné dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce použitie ustanovenia § 257 C.s.p. 3.6.1. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na judikatúru súdov spojenú s aplikáciou ustanovenia § 257 C.s.p. Z rozhodnutí slovenských súdov vyplýva, že ani zhoršená majetková situácia strany sporu bez ďalšieho spravidla nebýva dôvodom pre nepriznanie náhrady trov. Aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p. neodôvodňuje skutočnosť, že strana nie je solventná alebo že zárobková a majetková situácia víťaznej strany sporu je lepšia ako u jej protistrany (sp. zn. II. ÚS 100/2020). Splnenie podmienok pre moderáciu náhrady trov automaticky nenastáva ani v prípade priznania nároku na bezplatnú právnu pomoc zo strany Centra právnej pomoci (sp. zn. I. ÚS 118/2017). Avšak kombinácia nepriaznivej majetkovej situácie s inými okolnosťami už naopak môže viesť k legitímnemu využitiu moderačného práva. Povinnosť k náhrade trov nebola osobe so zhoršenými majetkovými pomermi uložená napríklad vtedy, keď hmotná núdza strany nevznikla jej zavinením, ale z dôvodu dlhodobej starostlivosti o zdravotne postihnuté dieťa (sp. zn. I. ÚS 412/2017). Ale napríklad práceneschopnosť a príjem len vo forme nemocenských dávok z dôvodu len prechodne zhoršeného zdravotného stavu nie je dôvodom pre použitie ustanovenia § 257 C.s.p. (rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 9 Co 137/2018). 3.6.2. Z rozhodnutí slovenských súdov vyplýva, že v súvislosti s použitím ustanovenia § 257 C.s.p. prihliadajú aj na potrebu ochrany slabšej strany sporu, pričom ani táto skutočnosť sama osebe nevylučuje uloženie povinnosti náhrady trov konania procesne neúspešnej strane sporu. Aj v takýchto konaniach platí, že sa náhrada trov nepriznáva, k uplatneniu moderačného oprávnenia súdy pristupujú vtedy, až keď k postaveniu slabšej strany pristúpi ďalšia okolnosť. Moderačné právo v prospech spotrebiteľa súdy uplatnili napríklad v prípadoch, ak spotrebiteľ po podaní žaloby dobrovoľne splnil žalovaný nárok, ale následne sa proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolal; dôvodom pre nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania bola skutočnosť, že predmetom sporu bola bagateľná suma a žalobca svoj nárok vymohol na základe jednoduchej žaloby formulárového typu (sp. zn. II. ÚS 29/2020); okrem znevýhodneného postavenia spotrebiteľa bol zohľadnený tiež jeho nízky príjem a výška uplatnenej náhrady trov (rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 4 Co 57/2019); už v dobe poskytnutia úveru sa javilo ako pravdepodobné, že ho spotrebiteľ nebude schopný splatiť a aj v dobe vydania rozhodnutia bola jeho majetková situácia zlá (rozhodnutie Krajského súdu Košice sp. zn. 2 Co 87/2018); voči spotrebiteľovi boli použité nekalé obchodné praktiky (rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 22 Co 118/2018). 3.6.3. Pokiaľ ide o zdravotný stav, vážne ochorenie obvykle nebýva dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania druhej strane sporu (rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12 Co 31/2019); rovnaký záver platí aj pre vyšší vek (sp. zn. IV. ÚS 245/2020). Existujú však okolnosti, na ktoré v kombinácii s konkrétnymi obmedzeniami vyplývajúcimi zo zhoršeného zdravotného stavu alebo vyššieho veku súdy prihliadli v otázke splnenia podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p. <https://www.epi.sk/form/goto.ashx?k=part&value=4375472&f=3> V súdnej praxi boli zdravotné problémy alebo seniorský vek vyhodnotené ako jeden z faktorov odôvodňujúcich nepriznanie trov v situácii, keď v konaní zastavenom na základe späťvzatia žaloby po zistení, že žalovaný zaplatil uplatnený peňažný nárok ešte pred jej podaním, malo byť podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky zohľadnené, že pre žalobcu bolo vzhľadom na jeho ťažké zdravotné postihnutie objektívne veľmi problematické denne kontrolovať stav bankového účtu (sp. zn. III. ÚS 317/2020); vyšší vek strany sporu v kombinácii
s nízkym príjmom, v porovnaní s pomerne dobre majetkovo situovanou protistranou, bol v konkrétnom konaní vyhodnotený ako dôvod pre čiastočné krátenie náhrady trov (sp. zn. I. ÚS 312/2018). 3.6.4. Z vyššie uvedeného vyplýva, slovenské súdy pri aplikácii § 257 C.s.p. uplatňujú postup, pri ktorom skúmajú dôvody hodné osobitného zreteľa v kombinácii s výnimočnými okolnosťami jednotlivého prípadu, odôvodňujúcimi uplatnenie moderačného práva. Aj v tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že v prípade iniciovania súdneho sporu si musí byť strana sporu vedomá skutočnosti, že v prípade neúspechu, musí znášať náhradu trov, ktoré protistrane vznikli. Zároveň poukazuje na to, že, ako vyplýva z odôvodnenia uvedeného v bode 3.2. tohto rozhodnutia, aplikácia § 257 C.s.p. neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami, slúži na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. Hranice sudcovskej úvahy sú však dané účelom právnej náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie pripúšťa len ako výnimku. Žalovaný v prejednávanom prípade musel brániť svoje práva v súdnom konaní, ktoré vyvolala odvolateľka, bol v konaní procesne úspešný, preto odvolateľka je povinná zniesť sankciu v podobe povinnosti nahradiť trovy konania, ktoré vzniknú pri tejto procesnej činnosti. „Bolo by v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného práva, pokiaľ by civilný proces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry účastníka spôsobené len tým, že bol nútený dôvodne hájiť svoje práva.“ (m. m. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 263/2016, zo dňa 17. augusta 2016). 4. S poukazom na všetko vyššie uvedené odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov tohto, ako aj prechádzajúceho odvolacieho konania v rozsahu 100 % (§ 453 ods. 3, § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.). 5. O trovách dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 453 ods. 1 a ods. 3, § 255 ods. 2 C.s.p. a keďže v dovolacom konaní mala každá zo strán konania čiastočný úspech, odvolací súd o týchto trovách rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 6. Odvolací súd záverom uvádza, že žalovaného nevyzýval na vyjadrenie k prípadnému použitiu ustanovenia § 257 C.s.p., keď tomuto bolo doručené dovolanie žalobkyne (č. l. spisu 901) a tento sa k dovolaniu nevyjadril, poznajúc jeho obsah. 7. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).