Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/113/2022 1318204432 29. 05. 2024 JUDr. Mariana Harvancová ECLI:SK:KSBA:2024:1318204432.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, D., proti žalovanému: D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, G., zast. JUDr. Mariannou Kohútovou Bérešovou, advokátkou, Štefánikova 47, Bratislava, o zaplatenie sumy 1.600 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18.02.2022 č.k. 21C/86/2018-195, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku I., p o t v r d z u j e. II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku III. m e n í tak, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 37,50%. III. Žalobca m á proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom zaplatiť žalobcovi sumu 500 eur s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 500 eur od 21.08.2018 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku ( výrok I.), v zostávajúcej časti žalobu zamietol (výrok II.) a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania ( výrok III.). 2. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 631, § 632, § 633 ods. 1,2, § 634 ods. 1, § 635 ods. 1,2,4,5, § 642 ods. 1,2, § 517 ods. 1 prvá veta zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Vecne rozhodnutie zdôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané a medzi stranami sporu bolo nesporné, že na základe obhliadky bytu na F. XX E. G. žalobcom vlastnícky patriacemu žalovanému s manželkou došlo medzi žalobcom a žalovaným v septembri - októbri 2016 k uzavretiu Zmluvy o dielo, ktorej predmetom bolo vykonanie elektroinštalačných prác v lehote do konca decembra 2016. V konaní mal súd prvej inštancie za nesporne preukázané, že cena za dielo bola sporovými stranami dohodnutá v sume 1000 eur za práce i materiál, ako i skutočnosť, že do dnešného dňa uhradil žalovaný žalobcovi celkovo 500 eur (300 eur na začiatku vykonávania prác za materiál a v marci-apríli 2017 sumu 200 eur vybratých z bankomatu). V konaní nebolo preukázané, žeby zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol na základe písomnej Zmluvy o dielo zo dňa 15.10.2016, ktorú k žalobe pripojil žalobca, nakoľko voľným okom je zrejmé, že na predmetnej Zmluve o dielo nie je podpis žalovaného. I keď žalobca počas konania menil svoje skutkové tvrdenia ohľadne výšky dojednanej sumy, súd prihliadol na telefonický rozhovor žalovaného a svedka D. H. B., syna žalobcu, ktorý potvrdil, že nejakú sumu za dielo žalovaný žalobcovi zaplatil. Nevzhliadol na výpoveď svedka I., švagra žalovaného ohľadne jeho svedectva, že bol prítomný pri odovzdávaní tri alebo štyri krát po 300 eur alebo 400 eur žalovaným žalobcovi v predmetnom byte a že celkovo bol svedkom vyplatenia v hotovosti sumy 1.050
eur, majúc za to, že jeho výpoveď sa súdu nejavila dostatočne vierohodná. Ako nedôvodnú vyhodnotil argumentáciu žalovaného ohľadne nekvality vykonaných elektroinštalačných prác, nakoľko žalovaný sa reklamácie vád diela v zákonnej lehote, resp. nikdy nedomáhal u žalobcu, sám žalovaný uviedol, že toto od žalovaného nežiadal. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že predmetné dielo bolo žalobcom žalovanému odovzdané riadne a žalobcovi tak prináleží odmena za vykonané dielo a priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 500 eur. Zároveň priznal žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po obdržaní žaloby a platobného rozkazu zo súdu, t.j. od 21.08.2018 do zaplatenia, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“) tak, že v konaní pomerne úspešnému žalobcovi i žalovanému nepriznal ich náhradu. 3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný dôvodiac ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietal, že napadnutý rozsudok vôbec neuvádza na základe akých skutočností považuje súd za preukázanú dlžnú sumu, ktorú súd stanovil na 500 eur. Súd opakovane konštatoval, že žalobca vo svojich podaniach klamal keď uvádzal, že dohoda za perfektne vykonané dielo bola dohodnutá na sumu 1600 eur a že žalovaný žalobcovi nič nezaplatil. Žalobca vo svojom žalobnom návrhu a taktiež na začiatku konania pred súdom tvrdil, že mu žalovaný nič nezaplatil, počas konania postupne žalobca priznal svoju lož, a tiež sa priznal, že mu žalovaný údajne zaplatil 500 eur. Tým žalobca priznal, že vo svojom návrhu ako aj v predchádzajúcej výpovedi klamal a snažil sa oklamať a zaviesť aj súd keď neskôr, pod ťarchou dôkazov, uviedol, že žalobca mu uhradil 300 eur v hotovosti a neskôr 200 eur. Ani tieto jeho tvrdenia sa však nezakladajú na pravde. Keďže však žalobca nevystavoval príjmové doklady v zmysle zákonnej povinnosti, nie je možné to preukázať. Namietal, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na závere, že neuveril svedkovi strany žalovaného (švagrovi žalovaného) len preto, lebo „sa jedna o švagra žalovaného“ a preto len z tohto dôvodu sa súdu „výpoveď uvedeného svedka nejavila dostatočne vierohodná“. Nevzhliadol tak, na svedectvo osoby, o ktorej sa nepreukázali žiadne pochybnosti o jej dôveryhodnosti. Podstatným tvrdením žalobcu v tomto konaní bolo, že mu žalovaný nič neuhradil - čo počas konania sám žalobca opakovane vyvrátil a priznal, že mu žalovaný uhradil minimálne 500 eur. Ďalej žalobca nepreukázal, že strany sa dohodli na plnení 1600 eur. Navyše žalobca predložil súdu sfalšovanú zmluvou o dielo. V konaní bolo ďalej preukázané, a žalobca sa v konaní aj priznal, že neoprávnene použil kľúče od bytu žalovaného, keď dávno po skončení prác na byte žalovaného použil tento kľúč tak, že ho vložil do zámky bytu žalovaného a snažil sa počas dňa, keď zrejme predpokladal, že nikto nebude doma, neoprávnene vniknúť do bytu žalovaného. Žalovaný predložil doklad o výrobe nových bezpečnostných kľúčov z tohto obdobia, uvedená skutočnosť nebola sporná. Poukázal na to, že podľa ust. § 632 Občianskeho zákonníka bol žalobca povinný vydať žalovanému potvrdenie, čo však neurobil. Dôkazná povinnosť bola na strane žalobcu a žalobca ju v tomto konaní neuniesol. Napriek tomu mu súd priznal nárok v sume 500 eur, a to na základe nahrávky, z ktorej selektívne „vytiahol“ len tento údaj a ďalší údaj o tom, že žalovaný žalobcovi už zaplatil najmenej 600 eur odignoroval. Ak súd mal za to, že celková cena diela bola dohodnutá na 1000 eur a tvrdenia v nahrávke sú pravdivé, potom už len z toho vyplýva, že nezaplatená čiastka by mala byť nie 500 eur, ale 400 eur. Ani s týmito skutočnosťami sa súd nijako v napadnutom rozsudku nevysporiadal. Nie je pravdou ani konštatovanie súdu, že žalovaný nereklamoval vady, ktoré spôsobil žalovaný pri vykonávaní elektroinštalácie. Ako bolo zo strany žalovaného v konaní uvádzané, žalovaný opakovane reklamoval vady, keď ich opakovane uvádzal žalobcovi ako chyby, tak ako sme ich predložili do súdneho spisu a to poškodenie kachličiek či vypínačov a ďalšie, ktoré sme predložili súdu aj v obrázkovej podobe. Tieto škody, ktoré žalobca napáchal v byte žalovaného žalovaný koniec koncov zmienil aj v telefonáte, ktorý súd tak podrobne rozoberá. Žalobca nepredložil žiadny ďalší dôkaz, ktorým by podporil svoje tvrdenia o rozsahu a cene za vykonanie diela. Žalobca na pojednávaní dňa 02.05.2019 sám uviedol: „Okrem zmluvy o dielo som nepredkladal na podpis nič žalovanému. Keďže zmluva bola sfalšovaná, je zrejmé , že žalobca nepredložil žalovanému nič.“. Žalovaný predložil žalobcovi Zmluvu o pripojení so Západoslovenskou distribučnou zo 14.10.2016 spolu s Prílohou č. 1 technickými podmienkami, čo žalobca nepoprel, kde je v bode 3 uvedené, že žiadateľ zabezpečí vybudovanie nového trojfázového ističa. Toto mal vykonať za žalovaného žalobca. Žalobca však tento istič nevybudoval, a aj na samotnom pojednávaní uviedol, že to mali urobiť elektrárne. Túto skutočnosť súd v napadnutom rozsudku taktiež úplne opomenul. Toto bola jedna zo základných úloh žalobcu, ktorú však nesplnil. Na základe tejto chyby žalobcu pri vykonávaní svojej práce potom začal žalovanému vypadávať poistky a bol nútený nechať si opraviť celú elektroinštaláciu. Len vo vzťahu k tejto skutočnosti - trojfázovému ističu sme uviedli, že sme túto vec u žalobcu nereklamovali, keďže žalobca tvrdil že to nemá robiť a žalovaný sa domnieval,
že žalobca to ani nedokáže urobiť. Všetky ostatné vady a poškodenia žalovaný riadne a opakovane u žalobcu reklamoval, napriek tomu žalobca sa ich ani nepokúsil opraviť ani ich neuznal. Namietal aj výrok o trovách konania, keďže žalobca bol v konaní úspešný vo výške 500 eur a žaloval 1600 eur čo je 31,25% a žalovaný mal úspech vo veci 68,75%, preto mu mal súd priznať trovy konania vo výške 37,50%. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, žalobu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania. 4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že cena za vykonanie diela bola dohodnutá na sumu 1500 eur, pozostávala z ceny práce, dopravy, osadenia rozvodnej skrine, sekania drážok na káble, zapravenia vysekaných drážok, dovozu materiálnu a odvozu odpadu. Žaloba obsahuje nárok na zaplatenie nevyplatenej ceny práce ( 1500 eur) a cenu materiálu (100 eur). Za materiál žalovaný uhradil sumu 300 eur na začiatku prác, postupne bolo podľa dohody dokladované bločky za nakúpený materiál. Spomínaných ďalších 200 eur bolo niekedy v marci – apríl 2017 na stretnutí v Malackách v Tescu ponúknuté žalobcovi v hotovosti, čo žalobca odmietol. Nepoprel, že prijal hotovosť avšak len za materiál na začiatku prác, a to sumu 300 eur. Cena práce nebola uhradená. Ukončenie dohodnutých prác bolo v januári 2017 tesne pred inštaláciou kuchynskej linky, ostatné práce boli ukončené v decembri 2016. Zmluva o dielo bola dojednaná ústne asi v septembri 2016 a hneď začal s prácami. Zmluva o dielo bola v polovici 2016 doložená a podpísaná aj v písomnej forme a obsahuje všetky potrebné náležitosti. Do telefonátu žalovaný nič nereklamoval – vady. Posledný kontakt zo strany žalovaného bol nadviazaný v marci-apríli 2017. Vykonanie prác potvrdil svedok , švagor žalovaného. 5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca pôvodne žaloval sumu 1600 eur, následne priznal prijatie platieb od žalovaného. Žalovaný nikdy nijakú zmluvu nepodpísal, na zmluve nie je jeho podpis. V konaní žalobca priznal, že prijal sumu 500 eur, čo je v rozpore so žalobou. Žalobca nepredložil doklady o platbách ani nevyhotovil potvrdenie o prevzatí objednávky, neuniesol dôkazné bremeno. Vady prác reklamovali. 6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 CSP), predmetom odvolacieho konania bol výrok I .a závislý výrok III. o trovách konania, výrok II. ako odvolaním nenapadnutý nadobudol právoplatnosť. Odvolací súd na prejednanie veci v súlade s ust. § 384 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP nariadil pojednávanie na deň 29.05.2024 za účasti sporových strán, zopakoval dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie odvolacieho súdu, a to listinami založenými v súdnom spise za súčasného splnenia podmienok podľa § 204 CSP veta za bodkočiarkou, prečítaním zápisníc z pojednávania, na ktorých je zaznamenaný súdom prvej inštancie vykonaný výsluch svedkov (D. H. B., A. I. ako aj strán sporu a ich právnych zástupcov), pričom strany sporu podľa ich prednesu na odvolacom pojednávaní na svojich vyjadreniach (písomných, ústnych) vykonaných v súdnom spore zotrvali. Právne posúdenie odvolacieho súdu bolo vybudované na skutkových zisteniach urobených z dôkazov, ku ktorým sa strany sporu podľa priebehu konania na súde prvej inštancie a aj pred odvolacím súdom (zopakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu -listiny, záznam z telefonického hovoru a zápisnice z pojednávania) mali možnosť vyjadriť a na tieto dôkazy reagovať. Inak povedané, odvolací súd nevzhliadol potrebu zopakovať dokazovanie výsluchom svedkov, nakoľko títo boli v dostatočnom rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutkového stavu vypočutí súdom prvej inštancie. Preto postačovalo podľa názoru odvolacieho súdu iba prečítanie zápisníc obsahujúcich výpovede týchto svedkov a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 7. Ako prvoradé, v súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalovaným, odvolací súd upozorňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. 8. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať a zaoberal sa iba tými odvolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré odvolateľ výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní; pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany,
ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní. 9. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. 10. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm. h) CSP), odvolací súd uvádza. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 11. Vo vzťahu k námietkam odvolateľa, že žalobca mu nevydal potvrdenie o prevzatí objednávky, odvolací súd uvádza. Ust. § 632 Občianskeho zákonníka ukladá zhotoviteľovi, v prípade ak nedôjde k zhotoveniu diela na počkanie, povinnosť vydať objednávateľovi písomné potvrdenie o prevzatí objednávky. Nenaplnenie citovanej povinnosti však neznamená, že zmluva o dielo je neplatnou, príp. že k jej uzavretiu nedošlo. Účelom písomného potvrdenia je osvedčiť prijatie objednávky a skutočnosti, ktoré má písomné potvrdenie obsahovať, a to označenie predmetu diela a jeho rozsah, cenu za vykonané dielo a čas jeho zhotovenia. Nevydanie písomného potvrdenia o prevzatí objednávky nezakladá a ani nevedie k záveru o neplatnosti zmluvy, ani k záveru o tom, že by zmluva nemala vzniknúť( viď závery z rozhodnutia pod Cpj 39/1988, R 12/1989, NS ČR). Písomné potvrdenie o prevzatí objednávky má charakter jednostranného právneho úkonu, nepredstavuje písomnú formu zmluvy (dvojstranného právneho úkonu dvoch zmluvných strán), ale je len osvedčením o už uzavretej zmluve. Účelom potvrdenia je umožniť objednávateľovi, aby preukázal, čo je obsahom zmluvy. Ak dôjde k súdnemu sporu, nie objednávateľa ale dodávateľa zaťažuje pre prípad, že nevydal objednávateľovi písomné potvrdenie o prevzatí objednávky, - povinnosť dôkazná, teda povinnosť preukázať čo bolo obsahom ústnej zmluvy, že zmluvné strany dojednali predmet opravy a cenu opravy (odplatnosť) ako obligatórnu náležitosť platnej ústnej zmluvy, uvedené vecné otázky sa napokon stali aj predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie a posudzovania. Nakoľko žalobca nevydal žalovanému ako objednávateľovi písomné potvrdenie o prevzatí objednávky s náležitosťami v citovanom ustanovení Občianskeho zákonníka, dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu, v ktorého záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností, zakladajúcich ním tvrdené právo. Na druhej strane žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal (tak napr. rozhodnutia sp. zn. 2 Cdo 256/2012, 8 Cdo 140/2018). 12. Tak ako súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne konštatoval, medzi stranami bola ústne uzavretá zmluva o dielo, predmetom, ktorej bolo vykonanie elektroinštalačných prác v byte žalovaného, čo žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie ani v podanom odvolaní nesporoval. Nespornou je i skutočnosť, že medzi stranami bolo dojednané, že žalobcovi patrí za vykonanie diela odmena, t.j. zmluva bola dojednaná ako odplatná, ktorej výška a dôvodnosť žalobcom uplatňovaného nároku bola v konaní spornou. 13. Posúdenie dôkazného bremena je súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov (pozri II. ÚS 400/2009), avšak zahŕňa aj aplikáciu a interpretáciu hypotézy hmotnoprávnej normy, od ktorej sa odvíja rozloženie dôkazného bremena. Správne rozloženie dôkazného bremena vedie k vymedzeniu zisťovania skutočností a je nevyhnutným predpokladom na správne uplatnenie zodpovednosti účastníka za neunesenie dôkazného bremena, a tým priamo aj k obsahu výroku rozhodnutia vo veci samej. Určenie toho, ktorá strana má dokazovať určité skutočnosti, aby v spore
uspela, stanovuje subjektívne dôkazné bremeno (formálne dôkazné bremeno, bremeno vedenia dôkazu). Subjektívne dôkazné bremeno sa uplatňuje len v sporoch, v ktorých sa uplatňuje prejednacia zásada. V tomto zmysle ide o zodpovednosť (ťarchu) strany za preukázanie tvrdených skutočností s tým, že pokiaľ ich strana nepreukáže, bude musieť niesť negatívne následky, t. j. na tvrdené skutočnosti súd bude hľadieť ako na nepreukázané. Uvedené môže znamenať aj prehru v spore. 14. Žalobca nesie bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom skutočností, ktoré sú hypotézou základnej normy a žalovaný nesie bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom skutočností, ktoré sú hypotézou protinormy. „Posúdenie dôkazného bremena je súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov (pozri II. ÚS 400/09), avšak zahŕňa aj aplikáciu a interpretáciu hypotézy hmotnoprávnej normy, od ktorej sa odvíja rozloženie dôkazného bremena. Správne rozloženie dôkazného bremena vedie k vymedzeniu zisťovaných skutočností a je nevyhnutým predpokladom na správne uplatnenie zodpovednosti účastníka za neunesenie dôkazného bremena, a tým priamo aj k obsahu výroku rozhodnutia vo veci samej. Nesprávne rozloženie dôkazného bremena spravidla vedie k diametrálne odlišnému výroku rozhodnutia. Za určitých okolností môže byť potom táto procesná chyba vo svojich účinkoch prejavom svojvôle, t. j. arbitrárnosti zo strany konajúceho súdu, ktorý napr. neúmerne zaťaží dôkazným bremenom jedného účastníka, nesprávne uplatní jeho zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena a následne rozhodne v neprospech tohto účastníka.“ (IV. ÚS 35/2012). 15. Odvolací súd má po zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu za to, že vykonané dokazovanie viedlo k jednoznačnému záveru, že medzi stranami došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o dielo, predmetom ktorej bolo vyhotovenie elektroinštalačných prác v byte žalovaného na ulici F. XX E. G., za dojednanú cenu 1000 eur, ktoré mali byť žalobcom vykonané do polovice januára 2017 ( dňa 18.01.2017 montáž kuchynskej linky). Preto i keď zo strany žalobcu nedošlo k vydaniu potvrdenia ( § 632 Občianskeho zákonníka), uvedené nebolo podmienkou platnosti zmluvy o dielo. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že žalobca dielo nevykonal riadne, t.z. v celom rozsahu, argumentujúc tým, že žalobca nezrealizoval „ pripojene trojfázového ističa“, odvolací súd poukazuje na znenie Prílohy č. 1 k Zmluve o pripojení odberného miesta elektrického zariadenia žiadateľa do distribučnej sústavy zo dňa 14.11.2016 ( ďalej len „ Príloha č.1“). Z obsahu Prílohy č. 1 vyplýva povinnosť žalovaného zabezpečiť vybudovanie novej elektrickej prípojky z hlavného domového vedenia bytového domu Račianska 65 vrátane elektromerného rozvádzača spotreby elektriny i vybudovanie nového hlavného trojfázového ističa pred elektromerom, meracieho miesta pre priame meranie spotreby elektriny a elektrickej inštalácie meradla spotreby elektriny až po odberné miesto a v neposlednom rade i vypracovanie správy z odbornej prehliadky a odbornej skúšky ( revíznej správy) vybudovaného odberného miesta. T.z. vykonanie celého radu na seba nadväzujúcich činností na to, aby žalovaný mohol nainštalovanú elektrokeramickú varnú dosku napojiť na „trojfázový istič“, zohľadniac pritom potrebu získať súhlas správcu domu so zriadením trojfázového odberu ako i skutočnosť, že pred vykonaním zásahu do elektrickej inštalácie bytového domu, kedy bolo potrebné odplombovať časť elektrického zaradenia, túto skutočnosť bol žalovaný povinný telefonicky ohlásiť Západoslovenskej distribučnej, a.s.. Preto pokiaľ žalovaný svoju argumentáciu, že žalobca bol povinný vybudovať aj „trojfázový istič“ založil na tom, že požiadal o zmenu počtu fáz „súhlas s pripojením na trojfázový istič“, je potrebné uviesť, že udelenie súhlasu Západoslovenská distribučná, a.s. vyžadovalo splnenie viacerých súvisiacich činností, a to i aktívnu účasť žalovaného ( napr. zabezpečenie súhlasu správcu), vo vzťahu ku ktorým žalovaný v konaní neuvádzal skutkové tvrdenia a ktorých splnenie v konaní ani nebolo preukázané. Pokiaľ odvolateľ namietal kvalitu vykonaných elektroinštalačných prác je nutno pripomenúť, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno, že by ním uvádzané vady diela reklamoval u žalobcu v zákonnej lehote. 16. Vychádzajúc tak z vyššie uvedeného možno súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie dojednanej sumy za dielo vo výške 1 000 eur, bolo tak na žalovanom, aby preukázal, že dojednanú cenu žalobcovi uhradil. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé
rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. 17. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie ako i zo zopakovaného dokazovania pred odvolacím súdom, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný uhradil žalobcovi len časť dojednanej sumy v rozsahu 500 eur. Pokiaľ žalovaný poukazoval na výsluch svedka A. I., ktorý uviedol, že určite „zazrel“ ako 3-4x žalovaný vypláca žalobcovi 300-400 eur, nutno uviesť, že svedok bližšie neuviedol kedy konkrétne malo k úhrade dôjsť, nebol bezprostredne tejto úhrady účastný a zároveň dôveryhodnosť ním uvádzaných skutočností spochybňuje vyjadrenie žalobcu, že svedka A. I. videl len 1 krát. Prevzatie peňazí žalobcom za účasti svedka A. I. nebolo potvrdené ani výsluchom svedka D. H. B. ( syna žalobcu), ktorý žalobcovi pri realizácii prác pomáhal. Zvažujúc dôsledne skutkové tvrdenia strán sporu a vykonané dokazovanie má odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie za to, že ani po zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu nemožno prisvedčiť odvolacej argumentácii žalovaného, že v konaní uniesol dôkazné bremeno preukazujúce úhradu dojednanej sumy. 18. Fakt, že v konkrétnom prípade je pre jednu stranu ťažšie podať dôkaz ako pre stranu druhú, nie je porušením princípu rovnosti a neodôvodňuje obrátenie dôkazného bremena cestou sudcovského dotvárania práva. Väčšia obtiažnosť podania dôkazu však nie je sama osebe dôvodom obrátenia dôkazného bremena, ani keby sa vyskytovala typovo, všeobecne. Pravidlá, ktoré rozdeľujú medzi procesné strany riziko dôkaznej núdze, nevychádzajú z požiadavky rovnomernosti rozdelenia tohto rizika. Základné pravidlo delenia dôkazného bremena je odôvodnené predovšetkým ochranou pokojného stavu. Strana, ktorá uplatňuje právny následok, usiluje v podstate o zmenu pokojného stavu (v širokom zmysle slova), a preto musí preukázať existenciu skutočností, ktoré zakladajú jej uplatňovaný právny následok. Ak zostanú tieto skutočnosti neobjasnené, nebude zmena doterajšieho pokojného (právneho) stavu odôvodnená a pravidlá dôkazného bremena ju budú chrániť(Viď napr. LEIPOLD, D. Beweislastregeln und gesetzliche Vermutungen. Berlin: Duncker & Humblot, 1966, s. 48. LEIPOLD, D. In: STEIN, F. - JONAS, M. Kommentar zum Zivilprozessordnung. Band 4 (§§ 253-327). 22. vydanie Tübingen: Mohr Siebeck, 2008, s. 704. PRÜTTING, H. Gegenwartsprobleme der Beweislast. München: C. H. Beck, 1983, s. 277-278. KLICKA, T. Die Beweislastverteilung im Zivilverfahrensrecht. Wien: Manz, 1995, s. 59. AHRENS, H. - J. Die Verteilung der Beweislast, s. 30.) 19. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného nepovažoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, majúc za to, že s nimi nie je potrebné sa osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). 20. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správy potvrdil. 21. Ako dôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku odvolateľa vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania (výrok III.). Vychádzajúc z ust. § 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru je úspechu vo veci) v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP (o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí). Žalobca bol úspešný v časti 500 eur t.j. 31,25% (500 eur zo sumy 1600 eur) a žalovaný v časti 1100 eur t.j. 68,75 % (1100 eur zo sumy 1600 eur) možno konštatovať, že v konaní mal úspešnejší žalovaný čistý úspech v rozsahu 37,50 %. Na základe uvedeného odvolací súd výrok III. o nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 37,50 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru je úspechu vo veci) v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP (o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí) a § 396 ods. 1, 2 CSP a rozhodol tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).