Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7CoCsp/23/2023 1321201136 21. 08. 2024 JUDr. Mariana Harvancová ECLI:SK:KSBA:2024:1321201136.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v spore žalobcu: W. M. F., F..E..D.., F. F. P.C. X, V., C.: XX XXX XXX, zast.: E. G., F..E..D.., F. F. P. X, V., C.: XX XXX XXX, proti žalovanému: P. Ď., O.. XX.XX.XXXX, Z. V. Š. XX, V., o zaplatenie 10.576,77 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III zo dňa 27.01.2023, č.k. 21Csp/20/2021-182, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. II. Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.576,77 eur s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 10.576,77 eur od 27.07.2018 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a zároveň priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v pomere úspechu 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (výrok II.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 497, § 502 ods. 1, § 504 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a ust. § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 3, 5 a 9, § 517 ods. 1 a 2, § 524, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že sporný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je potrebné posudzovať vo svetle cieľov smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od zákona o spotrebiteľských úveroch, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, žalovaného. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy. Poskytnutie úveru právnym predchodcom žalobcu žalovanému ako dlžníkovi a súčasne ako spotrebiteľovi z titulu uzavretia Zmluvy o spotrebnom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.12.2017 (ďalej len „Zmluva o úvere“) vzhľadom na strany zmluvného vzťahu posúdil ako spotrebiteľský zmluvný vzťah. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 10.000 eur dňa 21.12.2017 prevodom na bankový účet žalovaného. Žalovaný sa zaviazal splácať predmetný úver s dohodnutým 17,40 % ročným úrokom v mesačných 120-ich splátkach po 167,67 eur, splatných k 20. dňu v mesiaci so platnosťou prvej splátky 18.01.2018 až do konečnej splatnosti úveru 20.12.2017. RPMN dlžníka bola 17,40 %, priemerná hodnota RPMN bola 8,80 %. Celková čiastku, ktorú sa zaviazal žalovaný uhradiť veriteľovi predstavovala sumu 20.120,40 eur. Predmetná Zmluva o úvere v čl. X
obsahovala špecifikáciu výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a poplatkov predmetného úveru v Splátkovom kalendári, ktorý tvoril súčasť Zmluvy o úvere. V čl. 7 zmluvy je uvedený vzorec pre výpočet RPMN, v čl. III zmluvy sú uvedené všetky potrebné informácie pre výpočet RPMN. Ako vyplýva z výpisu z úverového účtu žalovaného, tento riadne nesplácal predmetný úver, preto právny predchodca žalobcu predžalobnou upomienkou zo dňa 26.05.2018 vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy nedoplatku úverových splátok s upozornením na oprávnenosť veriteľa úver zosplatniť v prípade neuhradenia dlžnej splátky splatnej v mesiaci 03/2018 do 05.07.2018. Z dôvodu, že žalovaný dlžné splatné splátky úveru neuhradil, právny predchodca žalobcu listom zo dňa 21.07.2018 oznámil žalovanému zosplatnenie predmetného úveru a vyzval žalovaného na bezodkladnú úhradu nedoplatku celého úveru vo výške 10.578,14 eur. V konaní bolo preukázané (výpis z úverového účtu žalovaného), že žalovaný vyčerpal z poskytnutého úveru sumu 10.000 eur a uhradil sumu 335,34 eur. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 11.08.2021 v súlade s § 524 Občianskeho zákonníka postúpil VÚB, a.s. na žalobcu predmetnú pohľadávku zo Zmluvy o úvere na žalobcu, čím preukázal žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore, navyše Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.03.2022, právoplatným dňa 10.06.2022 pripustil vstup žalobcu namiesto pôvodného žalobcu VÚB, a.s. do tohto konania na strane žalobcu. Pasívnu vecnú legitimáciu v spore žalovaného mal súd preukázanú jednak jeho podpisom na predmetnej Zmluve o úvere, jednak prevzatím úveru 10.000 eur na jeho vlastný bankový účet dňa 21.12.2017. Následne súd prvej inštancie podrobil Zmluvu o úvere posúdeniu, či obsahuje zákonom stanovené náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, prihliadnuc na rozsudok Európskeho súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit, a.s. proti M. V. ako i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018. Mal za to, že Zmluva o úvere jasne a zrozumiteľne obsahuje Splátkový kalendár, ktorý jasne obsahuje rozpis splátky na istinu, úrok, preto námietku žalovaného posúdil ako nedôvodnú. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalovaného vo vzťahu k nesplneniu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to že zmluva neobsahuje dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V predmetnej zmluve je uvedený počet splátok 120, v Splátkovom kalendári je uvedený dátum splatnosti poslednej splátky úveru 20.12.2027, ktorý údaj je možné považovať za splnenie označenia doby trvania zmluvy. Čo sa týka termínu konečnej splatnosti predmetného úveru, táto je v predmetnej Zmluve o úvere jasne špecifikovaná dátumom 20.12.2027, preto i táto námietka žalovaného je nedôvodná. K námietke žalovaného, že veriteľ nemal oprávnenie predmetný úver zosplatniť naraz, v dôsledku čoho je zosplatnenie neplatné a veriteľ nemôže žiadať od žalovaného jednorazové zaplatenie úveru, súd prvej inštancie uviedol, že vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru listom zo dňa 21.07.2018 bolo v súlade s § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka a čl. 9.2 predmetnej Zmluvy o úvere, v ktorom ustanovení sa zmluvné strany jasne dohodli na možnosti úver zosplatniť naraz v prípade jeho včasného a riadneho nesplácania žalovaným, ktorý bol v omeškaní s úhradou jednej splátky alebo čiastočného plnenia jednej splátky dlhšie ako 3 mesiace. Z výpisu z úverového účtu mal za preukázané, že žalovaný uhradil výlučne prvé dve splátky úveru, následne od splátky splatnej 20.03.2018 úver prestal platiť úplne. Z uvedeného dôvodu právny predchodca žalobcu ako veriteľ Predžalobnou upomienkou zo dňa 26.05.2018 oznámil žalovanému evidovanie nedoplatku na splátkach z predmetnej zmluvy o viac ako tri mesiace a vyzval žalovaného na úhradu omeškaných splátok s upozornením na možnosť zosplatnenia úveru. Žalovaný splátky neuhradil, preto právny predchodca žalobcu v súlade so zákonom a dohodnutými podmienkami v Zmluve o úvere predmetný úver platne zosplatnil, čím vznikla žalovanému povinnosti zaplatiť zvyšok úveru žalobcovi jednorazovo. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že právny predchodca žalobcu nesprávne vypočítal RPMN v Zmluve o úvere, súd prvej inštancie uviedol, že RPMN právny predchodca žalobcu vypočítal na základe vzorca uvedeného v Zmluve o úvere v čl. 7 v súlade s § 19 a prílohou č. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a ktoré predpoklady mu uviedol jednak žalovaný a jednak si zistil sám žalobca v rámci posudzovania žiadosti žalovaného o poskytnutie úveru. RPMN v Zmluve o úvere bola uvedená vo výške 17,40 %. Mal za to, že Zmluva o úvere v čl. III obsahuje všetky potrebné informácie, z ktorých RPMN bola vypočítaná a bola v Zmluve o úvere riadne uvedená. Súd prvej inštancie prepočtom na interaktívnej kalkulačke na internetovej stránke Ministerstva financií SR zistil, že hodnota RPMN vzťahujúca sa k predmetnému úveru žalovaného je 16,03%, z čoho je zrejmé, že veriteľ v Zmluve o úvere vypočítal RPMN nesprávne. Avšak na to, aby bol úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2017 Z.z. je skutočnosť, že RPMN bola v Zmluve o úvere vypočítané nesprávne v neprospech spotrebiteľa, čo v tomto prípade splnené nebolo. Z vykonaného dokazovania a listinných dokladov mal súd prvej inštancie za preukázané, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ žalovaného pred uzatváraním predmetnej Zmluvy o úvere pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať predmetný úver postupoval s odbornou starostlivosťou zabezpečením si potrebných
dokladov, samozrejme vychádzajúc i z údajov, ktoré mu poskytol sám žalovaný a následne vykonal výpočet limitu výšky možnej splátky z predmetného úveru už s poukazom i na dovtedajšie platby splátok iných úverov žalovaným. Ak v predmetnej zmluve neboli uvedené žiadne náklady a výdavky žalovaného, neboli uvedené osoby, ku ktorým mal žalovaný vyživovaciu povinnosť, bol len uvedený zamestnávateľ žalovaného a mesačný príjem žalovaného doložený poslednými výplatnými páskami, práve žalovaný uvádzal veriteľovi klamlivé informácie za účelom dosiahnutia obdržania úveru, keďže sám neuvádzal, aké má výdavky. Takéto konanie žalovaného považoval súd za rozporné s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rovnako námietky žalovaného, že Zmluva o úvere obsahuje množstvo neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré žalovaný vôbec nešpecifikoval a súd ich ani preskúmaním Zmluvy o úvere nezistil. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú, preto zaviazal žalovaného na zaplatenie uplatnenej sumy 10.576,77 eur spolu s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy nedoplatku úveru od 6. dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru do zaplatenia v súlade s § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým dňom sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalobcovi ako plne úspešnej procesnej strane priznal voči žalovanému náhradu trov konania v pomere úspechu 100%. O výške trov rozhodne súd samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP. 3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP a žiadal odvolací súd, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil námietku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Uviedol, že priložená Zmluva o poskytovaní služieb XXXXXXXXXX zo dňa 22.09.2016 nie je žalovaným spotrebiteľom podpísaná a neobsahuje posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Dodávateľ neposúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a z toho dôvodu veriteľ nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Z uvedených dôkazov Dáta dopytu, ktoré priložil žalobca je nesporné, že žalovaný nemal schopnosť splácať ďalší úver vo výške 10.000 eur, keďže už splácal iné úvery splátkami v celkovej výške 921 eur, keď podľa žalobcu mal mať príjem 1.128 eur, pričom poskytnutím prejednávaného úveru s mesačnou splátkou 167,67 eur je nesporné, že takýto úver nemal schopnosť žalovaný splácať. Súd prvej inštancie ignoroval dôkaz - dáta dopytu predložený žalobcom. Súd prvej inštancie neodôvodnil napadnutý rozsudok v súlade so zákonom, ani presvedčivo pri rozhodovaní nevzhliadol na písomné námietky žalovaného zo dňa 01.09.2022 podané osobne súdu do podateľne súdu 05.09.2022, ktorými namietal obsah zmluvy a že veriteľ mohol zistiť, že žalovaný má mnoho iných úverov. Namietal, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy ani dôkaz predložený žalobcom, ktorý odôvodňuje aplikáciu ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch čo znamená, že veriteľ nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru. V písomnom vyjadrení uviedol, že Consumer Finance Holding, a.s. mu mal poskytnúť i predošlé úvery a to 22.09.2016 vo výške 10.000 eur, 08.06.2017 úver vo výške 10.000 eur, 14.09.2017 úver vo výške 3.000 eur, 12.12.2017 úver vo výške 3.000 eur. Žiadosť o úver nepodal. V konaní súd neskúmal, či peniaze boli prijaté na účet žalovaného, pričom takýto dôkaz v spise absentuje. Ďalej namietal, že žalobca postupoval voči žalovanému bez odbornej starostlivosti a v rozpore s dobrými mravmi boli porušené jeho spotrebiteľské práva najmä tým, že žalobca použil v zmluve početné neprijateľné zmluvné podmienky a zmluva neobsahuje všetky náležitosti, ktoré zo zákona obsahovať má. Pokiaľ v zmluve absentuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky a je v nej uvedená len jednotná suma splátky bez tohto rozlíšenia, tak ako tomu bolo v tomto prípade, uvedený nedostatok spôsobuje následok, že sa úver považuje ako bezúročný a bez poplatkov. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádza len údaj o výške mesačnej splátky vrátane úrokov ako jednu sumu, z ktorej nie je zrejmé akú časť z nej predstavuje istina a akú časť úrok určených splátok. V otázke rozporu medzi Smernicou a zákonom vo veci členenia splátok spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov nie sú v súdnej ani teoretickej rovine pochybnosti o tom, že vzhľadom na charakter spotrebiteľských sporov (horizontálne spory medzi jednotlivcami) a právnu silu Smernice, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že priamym účinkom Smernice by jednotlivcovi bola uložená povinnosť, ktorú by podľa vnútroštátneho práva nemal, priamy účinok Smernice nie je právne možný. Závery o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru teda boli po prijatí Rozsudku C-42/15 judikované všetkými krajskými súdmi na území Slovenskej republiky (a rozsudkami okresných súdov). Vyššie uvedené sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na otázku doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru - náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona,
kde zákonodarca vyššie novelou s účinnosťou od 01.05.2018 z citovaného ustanovenia požiadavku uvádzania „termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru" a to z rovnakých dôvodov, pre ktoré novelizoval ustanovenie § 9 ods. 2 písm. i) Zákona (členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov). V zmysle vyššie uvedeného tak vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti do 30.04.2018 obsahovať uvedenie aj doby jej trvania, aj termínu konečnej splatnosti. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje nesprávne vypočítanú RPMN a taktiež neuvádza presne, jasne a zrozumiteľne predpoklady pre výpočet RPMN, čo má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva obsahuje neprijateľné podmienky, ktorými spotrebiteľ nie je viazaný a ako celok takáto zmluva nemôže obstáť ako platná s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka. Predmetný úver nebol platne zosplatnený, pretože veriteľ ho len vyzval na splatenie celého zosplatneného úveru, v žiadnom prípade sa nejedná o upozornenie v lehote 15 dní pred samotným zosplatnením na zosplatnenie úveru, takéto zosplatnenie odporuje zákonu a jedná sa o neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Spornými sú tak i právne úkony dodávateľa, ktoré mal urobiť podľa ust. § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, pričom postúpenie je v rozpore so zákonom. Postúpenie bankovej pohľadávky na nebankovú spoločnosť je podľa zákona neplatné. Postúpenie pohľadávky nebolo urobené podľa ust. § 526 ods 1. Občianskeho zákonníka, z čoho vyplýva, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v spore. Na základe ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého nemožno postúpiť pohľadávku, obsah ktorej by sa zmenou veriteľa zmenil je potrebné uviesť, že niet pochýb, že postúpením pohľadávky banky na inú osobu ako banku sa jej obsah mení. V zmysle prvej vety ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, účinného od 01.04.2004 „Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa." Uviedol, že v spotrebiteľských zmluvách nie je možné platne dojednať odchýlenie sa od (ust. § 92 ods. 8) Zákona o bankách v neprospech spotrebiteľa. Naviac dodávateľ nepreukázal ani účinky zosplatnenia, keď nepreukázal, kedy doručil dodávateľ zosplatnenie žalovanému. Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z., banka môže postúpiť len tú časť svojej pohľadávky, ktorá je splatná, teda tú časť, ktorú už dlžník mal zaplatiť, ale nezaplatil riadne a včas. Ďalšia odvolacia argumentácia odvolateľa smerovala voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie odmietol odpor žalovaného proti Platobnému rozkazu zo dňa 23.06.2021 č.k. 21Csp/20/2021-42. Namietal predbežné právne posúdenie súdom uvedené v zápisnici o pojednávaní zo dňa 18.11.2022, v ktorom súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle § 181 ods. 2 CSP uvádza predbežné právne posúdenie veci, kt. je nárok žalobcu na zaplatenie úveru v zmysle § 497 Obchodného zákonníka, pričom ide o nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie a v rozpore s odôvodnením napadnutého rozsudku, pretože podľa Občianskeho zákonníka piata hlava spotrebiteľskej zmluvy, platí na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Ďalej namietal, že na pojednávaní dňa 18.11.2022 požiadal súd o poskytnutie lehoty na oboznámenie sa s listinami, ktoré mu súd krátkou cestou doručil, pričom súd mu poskytol lehotu 4 dni, napriek tomu sa vyjadril podaním zo dňa 20.11.2022 a namietal, že mu súd neumožnil ani 5 dňovú lehotu na oboznámenie sa a ani nezachoval ani 5 dňovú lehotu na prípravu pojednávania. V súdnom spise sa nenachádza osvedčenie o poskytnutí úveru, s čím sa súd prvej inštancie doposiaľ nevysporiadal a žiadal vykonať dôkaz na osvedčenie poskytnutia úveru. Namietal nedoručenie vyjadrenia žalobcu, ktorým mal preukazovať proces posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať úver. K listinám s názvom Dáta dopytu uviedol, že z týchto listín vyplýva, že spotrebiteľ nemal schopnosť splácať úver. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že počítal s úverovým zaťažením vo výške 617,67 eur, pretože sám poskytol tri úvery pred úverom, ktorý žaluje. Nestotožnil sa s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 19. kde uvádza, že „ustanovenia o úvere upravuje Obchodný zákonník“, pretože má za to, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu a uvedené považuje za zmätočné posúdenie. Súd prvej inštancie nemal dôkazy na preukázanie poskytnutia úveru ani osvedčenia údajov o RPMN uvedenej v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je nesprávna a nesprávne číslovanie rozsudku. Ide o zmätočný rozsudok a zmätočné číslovanie a zmätočné a rozdielne úvahy nekorešpondujúce s vykonaným dokazovaním, neopreté o správne právne normy a nesprávne právne posúdenie. Odôvodnenie predmetného rozhodnutia zákonom stanovené podmienky podľa § 220 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku nespĺňa. S poukazom na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva dospel k záveru, že v rozhodovaní súdom prvej inštancie došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a súd sa nevysporiadal s každou námietkou, riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, ide o arbitrárne rozhodnutie pričom má právo na riadne odôvodnenie. 4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril v podaní zo dňa 17.08.2023, v ktorom uviedol, že predložil dôkazy preukazujúce skúmanie bonity klienta pred uzavretím zmluvy. Uviedol, že predložená žiadosť
bola vyplnená na základe informácií, ktoré banke predložil žalovaný. Skutočnosť, že uvedený dokument dlžník nepodpísal, nemení nič na tom, že banka disponovala všetkými údajmi potrebnými na posúdenie bonity a tieto údaje poskytol žalovaný. Ďalej uviedol, že veriteľ overoval v Sociálnej poisťovni vymeriavací základ 1398 eur, avšak počítal s príjmom 1128 eur čo zodpovedá čistej mzde. Veriteľ počítal s úverovým zaťažením vo výške 617,67 eur (450 eur existujúce úvery + 167,67 eur novovzniknutá splátka), ktoré korešponduje s dopytom z úverového registra. Žiadna kreditná karta v čase uzavretia zmluvy, ktorá je predmetom tohto konania neexistovala. Ďalšie tvrdenia žalovaného v podanom odvolaní považoval za nepreukázané resp. za plne vyriešené rozsudkom súdu prvej inštancie. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril. 6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané dôvodne. 7. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia istiny 10.576,77 eur s 5% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 27.07.2018 do zaplatenia. Svoj nárok odôvodnil tým, že medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 21.12.2017 uzavretá Zmluva o úvere, na základe ktorej poskytol žalovanému pôžičku vo výške 10.000 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal splatiť v 120 mesačných splátkach vo výške 167,67 eur, do celkovej sumy pôžičky 20.120,40 eur, RPMN za úver 17,40 %, ročná úroková sadzba úveru 17,40 %, priemerná RPMN za úver 8,80 %. Žalovaný uhradil právnemu predchodcovi žalobcu len sumu 335,34 eur , čím porušil povinnosť splácať poskytnutú pôžičku. Žalobca v zmysle ust. § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka listom zo dňa 26.05.2018 - Predžalobná upomienka, vyzval žalovaného k úhrade dlžných splátok a poskytol mu lehotu viac než 30 dní a poučil ho o možnosti zosplatnenia úveru. Žalovaný ani v dodatočnej lehote dlžné splátky neuhradil, preto právny predchodca žalobcu úver zosplatnil o čom žalovaného upovedomil listom zo dňa 21.07.2018. 8. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f), i), j), k), l), n), o) a p) zákona o spotrebiteľských úveroch účinného od 01.06.2017, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) odplatu podľa osobitných predpisov,18aa) k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, n) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, o) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, p) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
9. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a), b) a d) zákona o spotrebiteľských úveroch účinného od 01.06.2017, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa), d)v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. 10. Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. 11. Podľa ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia. 12. Podľa ust. § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. 13. Podľa ust. § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. 14. Podľa ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“) v znení účinnom od 28.06.2021, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. 15. Ako prvoradé, v súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalovaným, odvolací súd upozorňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. 16. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať a zaoberal sa iba tými odvolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré odvolateľ výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní; pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní. 17. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. 18. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 19. V podanom odvolaní odvolateľ namietal porušenie povinnosti právneho predchodcu žalobcu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere s odbornou starostlivosťou skúmať schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver (§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.). Zo žalobcom predloženej listiny Dáta dopytu (v spise na č.l. 144 a nasl.) aj dopytu zo Sociálnej poisťovne (č.l. 154) jednoznačne vyplýva, že právny predchodca žalobcu posudzoval schopnosť žalovaného splácať úver pred poskytnutím úveru, a to v rozsahu uvedenom v ust. § 7 ods. 20 zákona č. 129/2010 Z.z.. Z vykonaného dopytu vyplýva, že žalovaný mal príjem 1128 eur a mesačné splátky úverov v registri NRKI predstavovali sumu 450 eur (z toho a) suma 228 eur finančná inštitúcia L01 - spotrebiteľský úver v sume 10 000 eur a spotrebiteľský úver v sume 3000 eur, b) suma 222 eur finančná inštitúcia B02 - úver na bývanie v sume 30 000 eur a spotrebiteľský úver v sume 5000 eur), na základe čoho právny predchodca žalobcu porovnaním výdavkov a príjmov žalovaného dospel k záveru, že žalovaný bude schopný splácať mesačnú splátku vo výške 167,67 eur. V zozname Dát dopytu nie je uvedený žalovaným tvrdený hypotekárny úver od Prima banka, a.s. zo dňa 21.01.2014 v sume 50 000 eur ani ním tvrdený záväzok vo vzťahu k Home Credit v sume 1100 eur, preto v danom čase nemohol právny predchodca žalobcu ani z takto neznámych údajov vychádzať. Žalovaný svoje tvrdenia o tom, že v čase posudzovania žiadosti právnym predchodcom žalovaného splácal aj splátky iných úverov (hypotekárny úver v sume 50 000 eur od Prima banka, a.s.), ničím nepreukázal, preto súd prvej inštancie na ničím nepreukázané tvrdenia žalovaného ani nemohol adekvátne reagovať. Prenášanie povinnosti žalovaného uviesť výšku svojich mesačných výdavkov príp. uviesť existenciu a výšku vyživovacej povinnosti voči tretej osobe na právneho predchodcu žalobcu, dôvodiac tým, že právny predchodca žalobcu je profesionál, je nutno považovať za účelovú obranu žalovaného s cieľom vyhnúť sa a oddialiť plnenie svojich zmluvných povinností. Z obsahu Dát dopytu je zrejmým, že zo strany žalovaného sa nejednalo o prvý kontakt s finančnou inštitúciou, len za obdobie rokov 2015-2015 čerpal cca 15 úverov, cca 14 jeho žiadosti o poskytnutie úverov mu bolo zamietnutých, čo nasvedčuje tomu, že s otázkou stanovenia výšky svojich mesačných výdavkov nebol konfrontovaný prvý krát. Nutno doplniť, že ust. zákona č. 129/2010 Z.z. nielen ukladajú povinnosť veriteľovi pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, ale zároveň ukladajú i dlžníkovi (spotrebiteľovi) povinnosť poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (§ 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.). 20. Žalovaný opakovane v odvolaní namietal nedostatok odbornej starostlivosti zo strany právneho predchodcu žalobcu, rozpor s dobrými mravmi a porušenie spotrebiteľských práv najmä tým, že v Zmluve o úvere právny predchodca žalobcu použil neprijateľné zmluvné podmienky. Podľa názoru odvolacieho súdu je Zmluva o úvere určitá a zrozumiteľná, je zrejmé akú sumu si dlžník požičiava, za akú odplatu a do kedy musí vrátiť požičané peniaze s dohodnutou odplatou. Odvolací súd preskúmaním obsahu Zmluvy o úvere nemal za preukázané, že by obsahovala také zavádzajúce údaje, ktoré by ovplyvnili rozhodnutie spotrebiteľa, teda také, o ktorých by sa dalo konštatovať, že ide o nekalú obchodnú praktiku (§ 7 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa) príp. že by konanie právneho predchodcu žalobcu napĺňalo znaky klamlivého konania alebo klamlivého opomenutia( § 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Neplatnosť celej zmluvy môže nastať vtedy, ak ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá obsahuje neprijateľnú podmienku, v znení ako je uvedená vo výroku rozhodnutia súdu a jej uzatvorenie bolo dosiahnuté za použitia nekalej obchodnej praktiky alebo úžery (§ 53d Občianskeho zákonníka). V danom prípade ako je už vyššie uvedené nevzhliadol odvolací súd dôvod na konštatovanie, že Zmluva o úvere bola uzatvorená za použitia nekalej obchodnej praktiky, príp. by obsahovala neprijateľnú zmluvnú podmienku.
21. Pokiaľ odvolateľ namietal, že sumu úveru nikdy neprijal na svoj účet a takýto dôkaz v spise absentuje, uvedené tvrdenie je v rozpore s obsahom spisu. Na č.l. 170 sa nachádza výpis z VÚB banky, podľa ktorého bola na účet č. F. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX dňa 21.12.2017 poukázaná suma 10 000 eur, t.z. na zhodný účet ako uviedol žalovaný v Zmluve o úvere (bod. III. Zmluvy o úvere) a vyhlásil, že je jeho vlastníkom( bod V. Zmluvy o úvere). Sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je založená na tom, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy na ich preukázanie je zásadne vecou sporových strán, ktorý musí, aj keď s ohľadom na § 292 CSP v redukovanej miere, platiť aj v spotrebiteľských sporoch. Ustanovenie § 295 CSP, ktoré umožňuje súdu môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, je treba vykladať vo svetle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie tak, vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či zmluvné ustanovenie nie je nekalou zmluvnou podmienkou (napr. rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Asturcom C-40/08). Vykonávanie dôkazov v zmysle § 295 CSP by preto malo smerovať k posúdeniu neprijateľnosti zmluvných ustanovení spotrebiteľskej zmluvy a všetkých okolností súvisiacich s jej uzatvorením (rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Cdo/131/2019 zo dňa 31.03.2021). V prejednávanej veci sa o takýto prípad nejednalo, nakoľko právny predchodca žalobcu žalovaným tvrdené skutočnosti účinne vyvrátil predložením listinných dôkazov, ktoré žalovaný účinne nepoprel. 22. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že Zmluva o úvere obsahuje zákonné náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, a to výšku mesačnej splátky a úrokov, počet splátok a ich splatnosť. Pokiaľ odvolateľ namietal, že v zmluve absentuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a poplatky, pričom predmetná zmluva obsahuje len údaj o mesačnej splátke vrátane úrokov a nie je zrejmé akú časť predstavuje istina a ako časť úrok určených splátok, na uvedenú námietku dal vyčerpávajúcu odpoveď súd prvej inštancie v bode 24. odôvodnenia, keď konštatoval, že v zmysle rozsudku Európskeho súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit, a.s. proti Kláre Bíróovej, Zmluva o úvere nemusí spresňovať aká časť splátky pripadne na istinu a aká časť na príslušenstvo, ale iba výšku počet a frekvenciu splátok. V zmysle uvedeného si právny predchodca žalobcu splnil svoje povinnosti, pričom nad ich rámec ako súčasť zmluvy priložil aj amortizačnú tabuľku (Splátkový kalendár), z ktorej vyplýva aká časť splátky predstavuje istinu a aká úrok. 23. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorá riešila otázku výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. (uznesenie zo dňa 30.1.2019, sp.zn. 7Cdo/98/2018, zo dňa 22.2.2018, sp.zn. 3Cdo/146/2017, zo dňa 17.4.2018, sp.zn. 3Cdo/56/2018, zo dňa 23.4.2018, sp.zn. 4Cdo/211/2017, 3Cdo/56/2018, 4Cdo/65/2018, 5Cdo/132/2017, 3Cdo/45/2018, 7Cdo/98/2018, 6Cdo/113/2018, 7Cdo/112/2019, 5Cdo/22/2019, 5Cdo/56/2020, 7Cdo/101/2018, 7Cdo/112/2019, 7Cdo/174/2019). V neposlednom rade nastolená problematika bola predmetom posudzovania zo strany Súdneho dvora EÚ (veci C-42/15 Home Credit Slovakia proti M. V., či C-331/18 TE proti Pohotovosti), ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 44/2020). Najvyšší súd SR skonštatoval, že vychádzajúc z účelu Smernice 2008/48/ES, právnych záverov vyjadrených v rozsudku Európskeho súdneho dvora z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti M. V. a účelu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z dospel k záveru, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu možno dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Tvrdenia žalovaného, že Zmluva o úvere neobsahuje dobu trvania, a termín konečnej splatnosti nie sú pravdivé, nakoľko termín konečnej splatnosti je uvedený deň 10.12.2027 a k dobe trvania je uvedených 120 mesiacov alebo do splatenia všetkých záväzkov klienta. Na základe uvedeného možno konštatovať, že Zmluva o úvere obsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
24. Zároveň je potrebné poukázať na rozhodnutie Súdneho dvora vec C-331/18 zo dňa 5.9.2019, ktorý uviedol 1. Článok 10 ods. 2 písm. h) až j) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, podľa ktorej musí zmluva o úvere špecifikovať rozpis každej splátky určenej, podľa prípadu, na amortizáciu istiny, splatenie úrokov a ostatných nákladov. 2. Článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. 1 smernice 2008/48, ako boli vyložené rozsudkom z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia (C-42/15, EU:C:2016:842), sa majú uplatniť na zmluvu o úvere, o akú ide vo veci samej, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením tohto rozsudku a pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku. 25. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 1Cdo/78/2022 zo dňa 28.03.2023 uviedol: „v rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu bolo zistené, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v obdobnej veci uznesením z 30. novembra 2021 sp. zn. 2Cdo/69/2020, v ktorom eurokonformným výkladom § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom do 30. apríla 2018, dospel k záveru, že „v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla 2018 nemožno od dodávateľov (veriteľov) žiadať, aby v nich uvádzali presný termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádzalo tento pojem („termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“), je za použitia eurokonformného výkladu práva možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len vyjadruje požiadavku na uvedenie „dĺžky, či doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“. Vo svojom rozhodnutí upozornil na skutočnosť, že z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici tým spôsobom, aby zmluva o úvere upravovala okrem dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere špeciálne navyše aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, dokonca v podobe konkrétneho dátumu. Zohľadňujúc účel zákona sa predpoklady vyžadované zákonom a Smernicou zhodujú. Dovolací súd eurokonformným výkladom ustanovenia vylúčil taký prístup, podľa ktorého by zmluva o spotrebiteľskom úvere nevyhnutne musela obsahovať okrem doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru s uvedením konkrétneho dátumu. Požiadavka na uvedenie „doby, či dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“ je v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. c/ Smernice a túto nie je možné vykladať potom iným spôsobom. Závery z tohto rozhodnutia boli publikované aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2022 pod č. R 16/2022, v ktorom občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu vyjadrilo jednotný záver: „V zmluvách o spotrebiteľských úveroch uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. apríla 2018 nie je potrebné uvádzať presný termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Náležitosti uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f/ zákona sú splnené, ak zmluva obsahuje údaj o dobe trvania zmluvy a údaje, z ktorých možno určiť, dokedy povinnosť platiť úver s príslušenstvom trvá.... Už prechádzajúce zrušujúce rozhodnutie vydané v tejto veci 30. októbra 2019 sp. zn. 1Cdo/59/2019 poukazovalo na skutočnosť, že zákonom z 12. októbra 2017 č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo s účinnosťou od 1. mája 2018 k zmene ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. a k vypusteniu niektorých náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere so zreteľom na závery vyjadrené v Rozsudku C-42/15. Odstránenie odlišností výkladu je potom potrebné preklenúť jeho eurokonformným výkladom. ..“. 26. Pokiaľ ide o výšku RPMN, žalovaný uviedol, že je nesprávne vypočítaná a Zmluva o úvere neobsahuje všetky predpoklady na jej výpočet, pričom neviedol aké konkrétne predpoklady na výpočet RPMN v zmluve chýbajú. Odvolací súd prepočítal výšku RPMN podľa internetovej stránky Ministerstva financií SR a dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že hodnota RPMN predmetného úveru je 16,03 % čiže nižšia ako je uvedené v spotrebiteľskej zmluve, t.j. je uvedená nesprávne ale v prospech spotrebiteľa, teda v súlade s § 11 ods. 1 ods. d) zákona o spotrebiteľských úveroch. V Zmluve o úvere sú tiež uvedené všetky predpoklady na výpočet RPMN, inak by ani súd prvej inštancie ani odvolací súd nemohli výšku RPMN vypočítať. Ďalej žalovaný v odvolaní namietal neexistenciu ročnej percentuálnej miery nákladov v Zmluve o úvere, čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, uvedené tvrdenie žalovaného je v rozpore s obsahom Zmluvy o úvere, a to konkrétne bodom
III. Zmluvy o úvere, v ktorom sa údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov nachádza „RPMN(X)........ 17,40 %.“. 27. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil námietku aktívnej legitimácie právneho predchodcu žalobcu pretože zmluva o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.09.2016 nie je žalovaným podpísaná a neobsahuje posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver, odvolací súd má za to, že táto odvolacia námietka je nedôvodná. Úver bol žalovanému poskytnutý na základe Zmluvy o úvere, ktorá je podpísaná žalovaným dňa 21.12.2017 (v súdnom spise na čl. 7). Predmetom zmluvy o poskytovaní služieb č. 1007680882 zo dňa 22.9.2016 nebolo poskytnutie úveru, ale na základe tejto zmluvy sa strany iba dohodli, že môžu uzatvoriť, zmeniť alebo zrušiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere. 28. Ďalej odvolateľ namietal, že predmetný úver nebol platne zosplatnený, pretože veriteľ ho len vyzval na splatenie celého zosplatneného úveru a v žiadnom prípade sa nejedná o upozornenie v lehote 15 dní pred samotným zosplatnením, pričom takéto zosplatnenie odporuje zákonu a jedná sa o neplatný právny úkon podľa § 39 Občiansky zákonníka. Ako vyplýva z obsahu spisu žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nenamietal, že by mu nebola doručená listina o zosplatnení úveru, preto súd prvej inštancie tieto skutkové tvrdenia v zmysle § 151 ods. 1 CSP, nepovažoval za sporné a mal za to, že oznámenie o zosplatnení úveru bolo žalovanému riadne doručené. Žalovanému nič nebránilo, aby namietal už v konaní pred súdom prvej inštancie, že mu zo strany veriteľa nebolo doručené zosplatnenie úveru a zároveň by dal tak priestor žalobcovi preukázať opak predložením dokladu o doručení predmetnej listiny. Odvolací súd považuje konanie žalovaného, ktorý prvý krát v odvolacom konaní namietal nedoručenie listiny o zosplatnení za účelové a za neprípustnú novotu v konaní (§ 366 CSP). Zároveň je potrebné poukázať na rozpornosť odvolacej argumentácie odvolateľa, ktorý v odvolaní na strane 8 odsek 5 najskôr tvrdil, že bol právnym predchodcom žalobcu vyzvaný na zaplatenie celého úveru (čo korešponduje s obsahom listiny „Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 21.07.2018“, pozn. odvolacieho súdu) avšak namietal nedoručenie výzvy podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (t.z. „Predžalobnej upomienky zo dňa 26.05.2018“, pozn. odvolacieho súdu), čo je v rozpore s vykonaným dokazovaním (doručenka na čl. 10 spisu). Pričom následne v odvolaní na strane 12 odsek 4 uviedol, že mu nebolo doručené „Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 21.07.2018“. 29. Prvoinštančný súd v bode 21 odôvodnenia rozhodnutia v súvislosti s týmito námietkami uviedol, že žalovaný uhradil výlučne prvé dve splátky úveru (t.z. splátku splatnú k 20.01.2018 a k 20.02.2018), následne od splátky splatnej 20.03.2018 úver prestal platiť úplne, čo žalovaný v konaní účinne nepoprel. Z tohoto dôvodu právny predchodca žalobcu ako veriteľ Predžalobnou upomienkou zo dňa 26.05.2018 oznámil žalovanému evidovanie nedoplatku na splátkach z predmetnej zmluvy, a to od splátky splatnej v mesiaci 03/2018 (splátka splatná k 20.03.2018) a vyzval ho na bezodkladnú úhradu omeškaných splátok v celkovej výške 503,01 eur (t.z. splátok od 03/2018 do 05/2018) do 05.07.2018, s upozornením na možnosť zosplatnenia úveru jednorazovo. V čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru bol žalovaný so splátkami v omeškaní viac ako tri mesiace (so splátkami splatnými k 20.3.2018, 20.04.2018 a 20.05.2018 ako i so splátkou splatnou k 20.06.2018), tak ako to vyplýva z textu „Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru“, právny predchodca žalobcu žalovaného v lehote nie kratšej ako 15 dní (v danom prípade poskytol veriteľ lehotu do 05.07.2018) upovedomil o uplatnení tohto práva (Predžalobná upomienka zo dňa 26.05.2018), preto bol právny predchodca žalobcu oprávnený využiť právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť Zmluvy o úvere. Z výpisu z prehľadu splátok a úhrad predloženým žalobcom v konaní (čl. 11) vyplýva, že právny predchodca žalobcu Zmluvu o úvere zosplatnil k 19.07.2018, t.z. najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky (splátky splatnej k 20.07.2018), o čom informoval žalovaného listom zo dňa 21.07.2018. Pričom možnosť zosplatnenia úveru bola platne dojednaná zmluvnými stranami v bode 9.2 Zmluvy o úvere. Pokiaľ žalovaný namietal, že právny predchodca žalobcu ho neupozornil v lehote 15 dní pred zosplatnením úveru na uplatnenie práva podľa ust. § 565 Občianskeho zákona, uvedené tvrdenie je v rozpore s obsahom Predžalobnej upomienky zo dňa 26.05.2018, v ktorej je uvedené: „Upozorňujeme Vás, že ak do 05.07.2018 nedôjde k úhrade splátky splatnej v mesiaci 03/2018, bude veriteľ oprávnený úver zosplatniť“. Právny predchodca žalobcu žalovanému neodňal možnosť prípadného douhradenia omeškaných splátok, keďže lehota na úhradu omeškaných splátok uplynula až dňa 05.07.2018. Odvolací súd má na základe uvedeného za to, že právny predchodca žalobcu splnil všetky podmienky na mimoriadne zosplatnenie úveru, ktoré predpokladá § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka.
30. Na podporu správnosti svojich úvah odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo 123/2022 zo dňa 30.01.2024: „Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom, ktorý prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu. Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Dovolací súd tiež nepovažuje za potrebné na tomto mieste viesť polemiku o tom, či je určenie splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie, skutkovou alebo právnou otázkou (skutkovou otázkou nesporne je označenie takejto splátky vo výzve na zaplatenie alebo v samotnom zosplatnení; ak však tieto listiny vymedzenie relevantnej splátky neobsahujú, je jej určenie na účely začatia počítania premlčacej doby len právnym konštruktom). Považuje však za vhodné uviesť, že pokiaľ sa vykonaným dokazovaním nepreukáže opak, treba vychádzať z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie § 565 druhej vety Občianskeho zákonníka je potrebné predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti“. 31. Podľa žalovaného postúpenie pohľadávky nebolo urobené podľa ust. § 526 ods 1. Občianskeho zákonníka, z čoho vyplýva, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v spore. Žalovaný poukázal na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. postúpenie pohľadávky banky zo spotrebiteľskej zmluvy na inú osobu, ktorá nie je bankou, je podľa neho neplatné. Odvolací súd k uvedenej námietke uvádza, že k zmene subjektu na strane žalobcu došlo uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6CoCsp/7/2022-95 zo dňa 31.03.2022, ktorým súd pripustil aby namiesto doterajšieho žalobcu Všeobecnej úverovej banky, a.s. vstúpil do konania W. M. F., F..E..D... Žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nenamietal, že obsah pohľadávky sa zmenil zmenou veriteľa. Napriek tomu odvolací súd považoval za potrebné sa vysporiadať s toto odvolacou námietkou žalovaného a má za to, že zákon o bankách v tomto prípade predstavuje špecifickú právnu úpravu (lex specialis) voči právnej úprave obsiahnutej vo všeobecnom právnom predpise, ktorým je Občiansky zákonník (lex generali). 32. Ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v znení účinnom v čase postúpenia, umožňovalo banke (právnemu predchodcovi žalobcu) svoju pohľadávku zodpovedajúcu peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Samotným postúpením pohľadávky nedochádza k inej zmene záväzku len k zmene v osobe veriteľa a v prípade, že zmluva bola platná, dochádza k tomu, že k veriteľovi pristupuje ďalšia osoba oprávnená prijať plnenie s účinkami i pre pôvodného veriteľa. O postúpenie pohľadávky v rozpore so zákonom by išlo v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách, čo nie je prejednávaný prípad. Žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní viac ako 90 dní a právny predchodca žalobcu žalovaného písomne vyzval na splnenie (Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 21.07.2018“), preto boli splnené predpoklady postupiteľnosti a pohľadávka právneho predchodcu žalobcu (banky) bola postupiteľná. 33. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27.09.2023, v ktorom uviedol: „Citované ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. Predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu v zmysle citovaného ustanovenia je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 OZ, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. 35. Primárnym právnym problémom v prejednávanej veci je posúdenie (ne)platnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 OZ, pretože od tejto skutočnosti sa odvíja aktívna vecná legitimácia žalobkyne. Rozhodujúcim je teda posúdenie, aké podmienky musia byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobkyňu zmluvou o postúpení pohľadávok, keď je zrejmé, že ich nedodržanie je sankcionované absolútnou neplatnosťou tohto právneho úkonu pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ). Podľa názoru dovolacieho súdu niet žiadneho dôvodu odkláňať sa od názorov vyjadrených v citovanom judikáte R 60/2018 a vyžadovať, aby výzva banky adresovaná dlžníkovi v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách obsahovala ďalšie, osobitné náležitosti než tie explicitne vyjadrené. Uvedené rozhodnutie
jasne definovalo podmienky pre platné postúpenie pohľadávky banky, a to a/ preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a b/ dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. 36. Vychádzajúc z uvedeného, ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v cit. § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods. 1 CSP a § 150 ods. 1 CSP tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností vedie k záveru o neplatnosti úkonu postúpenia pohľadávky, čo má za následok nepreukázanie aktívnej legitimácie postupníka. Zákon ale pre výzvu v zmysle cit. ustanovenia nestanovuje žiadne osobitné obsahové náležitosti. Z citovaného znenia sporného ustanovenia výslovne vyplýva len to, že banka môže postúpiť svoju pohľadávku, ak je napriek písomnej výzve banky jej klient/dlžník nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Z predmetného ustanovenia však pri použití žiadnej z výkladových metód nevyplýva povinnosť banky osobitne oznámiť klientovi možnosť postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu. Banka nie je povinná osobitne upozorňovať resp. informovať klienta/dlžníka na skutočnosť, že po márnom uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu bude oprávnená postúpiť pohľadávku na inú osobu. 37. Ak banka klienta/dlžníka písomne vyzve na úhradu presne špecifikovanej konkrétnej sumy pohľadávky, možno takúto písomnosť považovať za výzvu pred postúpením, od ktorej doručenia musí uplynúť aspoň 90 dní a následne možno pohľadávku postúpiť, pretože dlžník bol upozornený na omeškanie s úhradou jeho peňažného záväzku. Z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne vyplývať, že ak dlžník sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky, musí z nej však byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmá konkrétna špecifikácia pohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že uvedenú otázku okrajovo riešilo aj rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/191/2021, z ktorého vyplýva, že za výzvu na plnenie pred postúpením podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách možno považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, ak jeho obsahom je výzva dlžníkovi na zaplatenie pohľadávky. Výzvou v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru za predpokladu, že dlžník mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom takéhoto adresovaného jednostranného právneho úkonu (§ 45 ods. 1 OZ).“ 34. V podanom odvolaní žalovaný ďalej namietal nesprávne predbežné právne posúdenie súdom prvej inštancie uvedené v zápisnici o pojednávaní zo dňa 18.11.2022 (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). Odvolací súd uvádza, že predbežné právne posúdenie nie je konečným právnym posúdením, až nesprávne právne posúdenie v rozhodnutí vo veci samej môže mať za následok zrušenie takéhoto rozhodnutia odvolacím súdom. Predbežné právne posúdenie ako už z názvu vyplýva aj v prípade jeho nesprávnosti neznamená, že súd nemôže toto právne posúdenie v priebehu konania s ohľadom na procesnú situáciu zmeniť. Súd prvej inštancie síce predbežne právne posúdil vec tak, že sa jedná o nárok žalobcu na zaplatenie úveru v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka, avšak v bode 19. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že za spotrebiteľské úvery sa považujú aj úvery ako absolútne obchody. Je preto zrejmé, že súd prvej inštancie napriek tomu, že Zmluva o úvere bola uzatvorená podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka ako absolútny obchod posudzoval predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú a aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka aj zákona o ochrane spotrebiteľa. Odvolací súd s takýmto právnym posúdením súdu prvej inštancie v plnom rozsahu súhlasí, pretože súd nemôže zmeniť obsah zmluvy t.j. podľa akého ustanovenia bola zmluva uzatvorená, ale môže na ňu aplikovať príslušné ustanovenia, ktorými boli v tomto prípade ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv podľa Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa. Nejedná sa preto o zmätočné právne posúdenie tak, ako tvrdí žalovaný. Je nutno zdôrazniť, že i prípadné opomenutie postupu podľa ust. § 181 ods. 2 CSP zo strany súdu prvej inštancie by nelimitovalo stranu sporu pri realizácii jej procesných práv, nakoľko súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa ust. § 181 ods. 2 CSP (predtým § 118 ods. 2 O.s.p.) vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci (porovnaj aj uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/3/2016 z 22.03.2017, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/211/2013 z 13.05.2014). 35. K uvedenému odvolací súd poukazuje na právnu vetu uznesenia ústavného sp. zn. IV. ÚS 374/2022 uverejneného v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 81/2022 „Zmena predbežného právneho posúdenia súdom prvej inštancie od jeho konečného právneho posúdenia veci nemá za následok zásah do práva na súdnu ochranu, keďže sporovú stranu nediskvalifikuje z
možnosti uplatňovať svoje procesné práva priznané Civilným sporovým poriadkom v ďalšom konaní pred odvolacím súdom.“ 36. Pokiaľ odvolateľ namietal, že mu súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 18.11.2022 neposkytol lehotu 5 dní na oboznámenie sa s listinami, a teda nezachoval päťdňovú lehotu na prípravu pojednávania, odvolací súd uvádza. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému bolo dňa 07.11.2022 doručené predvolanie na pojednávanie konané dňa 18.11.2022, teda bola zachovaná päťdňová lehota na prípravu pojednávania. Pojednávanie zo dňa 18.11.2022 súd prvej inštancie odročil na 22.11.2022. Pojednávanie konané dňa 22.11.2023 bolo na námietku žalovaného z dôvodu nezachovania päťdňovej lehoty na prípravu na pojednávanie odročené na 27.01.2023. Z uvedeného je evidentné, že súd na námietku žalovaného uvedený nedostatok odstránil, preto odvolací súd konštatuje, že lehota na prípravu pojednávania bola v oboch prípadoch dodržaná a procesným postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu práv žalovaného. Nedôvodnou sa javí i námietka žalovaného, že mu súd prvej inštancie nedoručil podanie žalobcu zo dňa 16.12.2022, prílohou ktorého mala byť žiadosť o poskytnutie úveru, odvolací súd z obsahu spisu zistil, že uvedené podanie bolo žalovanému súdom prvej inštancie odovzdané na poštovú prepravu dňa 05.01.2023 (čl. 173) a fikciou doručenia aj účinne doručené ( čl. 177). 37. Žalovaný v odvolaní žiadal, aby odvolací súd prihliadal na obsah ním podaného odporu proti platobnému rozkazu, pričom namietal viaceré pochybenia súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o odpore. Odvolací súd v tejto veci uvádza, že Uznesenie ktorým súd prvej inštancie odmietol odpor žalovaného sp. zn. 21Csp/20/2021-53 zo dňa 30.8.2021 bolo predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý uznesením sp. zn. 6CoCsp/7/2022-95 zo dňa 31.3.2022 zrušil uznesenie sp. zn. 21Csp/20/2021-53 zo dňa 30.8.2021. V tomto konaní odvolací súd nie je oprávnený opätovne preskúmavať rozhodnutie o odpore a navyše sa jedná o rozhodnutie, ktoré už bolo v odvolacom konaní preskúmavané a toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom zrušené. 38. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia nevzhliadol odvolací súd za dôvodnú ani námietku odvolateľa, že rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí vadami a jeho závery nie sú presvedčivé . Podľa Ústavného súdu SR, o zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Uvedené nedostatky odvolací súd v rozhodnutí súdu prvej inštancie nevzhliadol. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie postupoval správne, vykonal vo veci potrebné dokazovanie, vyvodil z neho správny právny záver a svoje rozhodnutie aj riadne zdôvodnil, pričom v odvolaní neboli uvedené žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu alebo zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie dáva jasne a zrozumiteľne odpoveď na všetky dôležité a sporné otázka konania a je plne v súlade s požiadavkami týkajúcimi sa odôvodnenia rozhodnutia podľa ust. § 220 ods. 2 a 3 CSP. Nesprávnosť číslovania odôvodnenia rozhodnutia, nemá vplyv na správnosť rozhodnutia, nakoľko tento nedostatok možno odstrániť vydaním opravného uznesenia. 39. Pokiaľ žalovaný argumentoval v podanom odvolaní rozhodnutiami iných odvolacích súdov, je potrebné uviesť, že „Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali . 40. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd pre rozhodnutie vo veci považoval už za pre konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadať. Podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 41. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 42. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešný žalobca má proti neúspešnému žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).