Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7CoPr/3/2024 1322201262 16. 12. 2024 JUDr. Mariana Harvancová ECLI:SK:KSBA:2024:1322201262.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, E., zast. Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o. so sídlom Mickiewiczova č. 2, Bratislava, IČO: 35 951 087, proti žalovanému: F. G. - H. plyn s miestom podnikania Obchodná č. 53, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 17 461 472, zast. Advokátska kancelária - JUDr. Tomáš Havlík, s.r.o., so sídlom M ickiewiczova 9, Bratislava - mestská časť Rusovce, IČO: 50 566 784, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, uspokojenie mzdových nárokov a vydanie vecí, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 06.09.2023, č.k. B3-62Cpr/4/2022-142, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutých výrokoch II. a IV., p o t v r d z u j e. II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku VI., m e n í tak, že žalobkyňa má proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania. III. Žalobkyňa m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%.
odôvodnenie: 1. Výrokom I. súd prvej inštancie konanie v časti týkajúcej sa nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku a nároku na vydanie hnuteľných vecí zastavil. Výrokom II. určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 12.01.2022 je neplatné a pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným skončil fikciou dohody dňa 18.01.2022. Výrokom III. súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni mzdu v sume 720 eur brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 720 eur od 19.01.2022 do zaplatenia, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Výrokom IV. súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 1 440 eur brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1 440 eur od 19.01.2022 do zaplatenia, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Výrokom V. súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti úroku z omeškania zamietol a výrokom VI. rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 38 ods. 1 veta prvá, tretia a štvrtá, § 68 ods. 1 písm. b), § 70, § 79 ods. 4 písm. b),§ 77 § 79 ods. 5 § 118 ods. 1, § 129 ods. 1, 3 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce ( ďalej len „Zákonník práce“), § 37 ods. 1, § 122 ods. 2 § 517 ods. 2 (ďalej len „Občiansky zákonník“). Pri posudzovaní otázky včasnosti uplatneného nároku na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, mal súd prvej inštancie za to, že žalobkyňa si nárok uplatnila v prekluzívnej lehote. Ustálil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 12.01.2022, bolo žalobkyni doručené dňa 17.01.2022. Nakoľko deň okamžitého skončenia pracovného pomeru nasleduje po dni doručenia takéhoto právneho úkonu, mal súd za to, že udalosť, od ktorej sa dvojmesačná lehota začína, pripadla
na 18.01.2022, preto prekluzívna lehota na uplatnenie určovacieho nároku skončila dňa 18.03.2022, t. j. v deň podania žaloby, preto je zrejmé, že žalobkyňa uplatnila svoj určovací nárok včas. Ako nedôvodné vyhodnotil námietky žalobkyne, že uvedený právny úkon nemal byť žalobkyni doručený do vlastných rúk tak, ako to vyžaduje ust. § 38 ods. 1 Zákonníka práce. Žalovaný uniesol dôkazné bremeno a dôkazom opaku formou poštového podacieho lístku preukázal, že okamžité skončenie pracovného pomeru doručoval žalobkyni do vlastných rúk, pričom nie je relevantným žalobkyňou deklarované tvrdenie, že Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru si osobne neprevzala a že žalovaný nepredložil doručenku preukazujúcu vlastnoručný podpis potvrdzujúci osobné prevzatie zásielky. Ako nedôvodnú vyhodnotil i námietku žalobkyne, že žalovaný nepreukázal dodržanie prekluzívnej dvojmesačnej subjektívnej lehoty na okamžité skončenie pracovného pomeru, nakoľko v samotnom právnom úkone okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 12.01.2022 výslovne uviedol, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru spočívajúci v odcudzení finančnej hotovosti a vytváraní fiktívnych dokladov zistil dňa 11.01.2022, t.j. bezprostredne pred pristúpením k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Ak žalovaný zistil odcudzenie finančnej hotovosti a vytváranie fiktívnych dokladov zo strany žalobkyne dňa 11.01.2022, je zrejmé, že v uvedený dátum sa zároveň dozvedel o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru, preto ak nasledujúci deň pracovný pomer strán okamžite skončil, učinil tak nepochybne včas - počas plynutia zákonnej subjektívnej lehoty vyžadovanej ustanovením § 68 ods. 2 Zákonníka práce. Pri posudzovaní obsahu listu - okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 12.01.2022 súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný okrem uvedenia odkazu na ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, dôvod skončenia pracovného pomeru skutkovo vymedzil výlučne všeobecným konštatovaním, že žalobkyňa odcudzila finančnú hotovosť a vytvárala fiktívne doklady. Upriamil pozornosť na to, že žalovaný v skutkovom vymedzení okamžitého skončenia pracovného pomeru neozrejmi. kedy, akým konaním, v akom rozsahu (v akej výške peňažnej čiastky), v akej intenzite (jednorazovo či opakovane) a voči komu sa mala žalobkyňa odcudzenia finančnej hotovosti dopustiť alebo dopúšťať, t. j. nie je zrejmé ani koho svojím protiprávnym konaním mala poškodiť (či išlo o odcudzenie hotovosti kolegovi, zákazníkovi alebo odcudzenie žalobkyni zverených peňazí zamestnávateľom). Zároveň žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru žiadnym spôsobom nešpecifikoval doklady, ktoré mala žalobkyňa fiktívne vytvárať a teda ani výkladom prejavu vôle zamestnávateľa nie je možné vydedukovať, aké dokumenty mala žalobkyňa falšovať, pozmeňovať alebo inak neoprávnene manipulovať. Preto nebolo možné posúdiť so zreteľom na okolnosti týkajúce sa správania - konania žalobkyne bezprostredne pred okamžitým skončením pracovného pomeru. Preto skutkový dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru v okamžitom skončení pracovného pomeru posúdil súd ako nevymedzený dostatočne určito a nezameniteľne s iným dôvodom, i napriek tomu, že bezprostredne po skončení pracovného pomeru vo výzve zo dňa 08.02.2022 jednoznačne špecifikoval a vecne i časovo opísal jednotlivé skutky žalobkyne, ktorými mala odcudzovať peniaze na úkor svojho zamestnávateľa a manipulovať s tabuľkami tržieb a hotovosti. I keď skutkový dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru netreba rozvádzať do všetkých podrobností, je nutné mať na zreteli, že výkladom prejavu vôle nie je možné dopĺňať vôľu účastníka - zamestnávateľa, ktorú síce mal, ale neprejavil ju. Žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru neprejavil vôľu, že žalobkyňa počas jednotlivých mesiacov roku 2021 manipulovala s tabuľkami na evidenciu denných tržieb a hotovosti, čím spôsobila žalovanému škodu v sume 12 019,59 eur, že úpravami príjemiek spôsobila nezrovnalosti v sklade v hodnote 10 668,13 eur bez DPH a že inventúrou zistil rozdiel v tovare v hodnote mínus 11 168,45 eur, preto všeobecné vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré možno interpretovať len s tým záverom, že žalobkyňa sa dopustila krádeže finančnej hotovosti a falšovania úradných dokumentov, hoci nevedno ako, kedy, v akom rozsahu a v súvislosti s akými dokladmi, nie je možné považovať za určité vymedzenie skutkového dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru a to ani s prihliadnutím na výklad prejavu vôle žalovaného. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vyhodnotil okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 12.01.2022 ako rozporné s ust. § 70 Zákonníka práce v spojení s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.z. ako neplatným právnym úkonom. Hodnotiac okamžité skončenie pracovného pomeru dané zo strany žalovaného dňa 12.01.2022 ako neplatný právny úkon z dôvodu neurčitosti skutkového vymedzenia jeho dôvodu, považoval súd za nadbytočný procesný návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného pred Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave I pod ČVS: ORP-335/4-VYS-B1-2022, ktorého predmetom je skutok kladený žalobkyni za vinu v súvislosti s jej závažným porušením pracovnej disciplíny a súčasne nehospodárnym by bol aj žalovaným navrhnutý výsluch svedkov. Konštatujúc neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, za nespornej skutočnosti, že žalobkyňa netrvala na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával, súd ustálil, že pracovný pomer strán skončil fikciou dohody dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť,
t.j. ku dňu 18.01.2022, ktorý je dňom nasledujúcim po dni doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyni. V intenciách ustanovenia § 79 ods. 5 Zákonníka práce súd preto priznal žalobkyni nárok náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, pričom výšku uplatneného mzdového nároku v sume 1 440 eur brutto (2 x základná mesačná mzda v sume 720 eur) žalovaný nenamietal, preto peňažný nárok žalobkyne súd považoval za nielen právne dôvodný, ale aj správne vyčíslený. V konaní nebolo medzi procesnými stranami sporné, že žalovaný nevyplatil žalobkyni mzdu za mesiac december 2021 (splatnú dňa 15.01.2022), t. j. za obdobie predchádzajúce okamžitému skončeniu pracovného pomeru, preto považujúc nárok na zaplatenie mzdy v sume 720 eur brutto za nesporný, súd priznal žalobkyni popri náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru aj nárok na zaplatenie mzdy za mesiac december 2021. Podľa článku VI. bodu 2. pracovnej zmluvy, zamestnávateľ bol povinný vyplácať zamestnancovi mzdu za mesačné obdobie v 15ty deň nasledujúceho mesiaca, preto odhliadnuc od skončenia pracovného pomeru žalovanému vznikol záväzok vyplatiť žalobkyni mzdu za mesiac december 2021 dňa 15.01.2022. Nakoľko žalovaný pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru už dňa 12.01.2022, t. j. pred splatnosťou mzdy, vychádzajúc z ustanovenia § 129 ods. 3 Zákonníka práce, že pri skončení pracovného pomeru zamestnávateľ vyplatí mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, teda v danom prípade dňa 18.01.2022, súd priznal žalobkyni úroky z omeškania zo sumy 720 eur (mzdy za mesiac december 2021) od 19.01.2022 do zaplatenia a zo sumy 1440 eur od 19.01.2022 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti uplatneného úroku z omeškania (úrok z omeškania zo sumy 720 eur za obdobie od 16.01.2022 do 18.01.2022 a úrok z omeškania zo sumy 1 440 eur od 18.01.2022 do 19.01.2022) nárok žalobkyne ako právne nedôvodný zamietol. Pokiaľ išlo o výšku zákonných úrokov z omeškania, súd v vychádzal z ust. § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 01.01.2015. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania žalovaného (k 19.01.2022) predstavovala 0,00 %, preto súd žalobkyni priznal zákonný úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne z priznaných peňažných pohľadávok tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol postupom podľa ust. § 255 ods. 1, 2 a § 256 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) na základe zásady úspechu sporových strán a zásady procesnej zodpovednosti za zastavenie konania tak, že s prihliadnutím na čiastočný procesný úspech oboch sporových strán, keď žalobkyňa bola úspešná v určovacom nároku i nárokoch na peňažné plnenie (s výnimkou nepatrnej časti úrokov z omeškania), ale zavinila zastavenie konania v časti týkajúcej sa nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, keďže v uvedenej časti vzala žalobu späť bez uvedenia dôvodu, pričom tento pôvodne uplatnený nárok ani nevyčíslila, v dôsledku čoho náhradu trov konania nebolo možné ani pomerne rozdeliť, súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. 4. V zákonnej lehote podala proti výroku VI. rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolanie žalobkyňa, ktoré odôvodnila ust. § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Poukázala na to, že podaním zo dňa 25.07.2022 rozšírila žalobu aj o náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku a vydanie hnuteľných vecí, o tomto podaní súd prvej inštancie bez odkladu procesne nerozhodol. Následne na výzvu súdu podaním zo dňa 24.08.2023 špecifikoval uplatnené nároky a súd na pojednávaní dňa 06.09.2023 pripustil zmenu žaloby, takto pripustená zmena však neobsahovala pôvodne navrhnutý nárok ( v podaní zo dňa 25.07.2022) o zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Preto v tejto časti nemohla zobrať návrh späť ani procesne niesť zodpovednosť za zastavenie konania. Na základe uvedeného tak mala plný úspech v konaní a mala jej byť priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100%. Zároveň doplnil, že nárok za nevyčerpanú dovolenku si nemohla uplatniť z dôvodu, že jej nebola zo strany žalovaného poskytnutá žiadna výplatná páska ani iný dokument. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý výrok zrušil a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 5. Proti výroku II., IV. a VI. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný dôvodiac naplnením odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Nestotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že deň okamžitého skončenia pracovného pomeru nasledoval po dni doručenia takéhoto právneho úkonu. Mal za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru je účinné vo chvíli, kedy bolo doručené adresátovi, Nakoľko okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobkyni doručené dňa 17.01.2022 do vlastných rúk a žalobu doručila na súd dňa 18.03.2022 urobila tak po uplynutí prekluzívnej dvojmesačnej lehoty. Zároveň nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že právny úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru je neplatný pre jeho neurčitosť. Poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 5Cdo/205/2007 zo dňa
22.02.2008, majúc za to, že z odôvodnenia okamžitého skončenia pracovného pomeru je nepochybné čo chcel prejaviť, dôvod skončenia, takto definovaný dôvod nemožno dodatočne meniť a žalobkyňa bola v plnej miere s týmito skutočnosťami oboznámená, keďže bola osobne prítomná na mieste zistenia týchto skutočností, a to aj za účasti privolanej polície. Mal tak za to, že okamžité skočenie pracovného pomeru zo dňa 12.01.2022 je platný právny úkon. Pre úplnosť doplnil, že vo veci uniesol dôkazné bremeno a rozsiahlymi listinnými dôkazmi preukázal, že sa žalobkyňa dopustila skutočností, pre ktoré s ňou okamžite skončil pracovný pomer. Naopak žalobkyňa sa k ním predloženým dôkazom nevyjadrila. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a určil, že žaloba žalobkyne sa zamieta a priznal mu nárok na náhradu trov konania. 6. Strany sa vzájomne k odvolaniam nevyjadrili. 7. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a vychádzajúc z podaného odvolania v odvolacom konaní preskúmaval výrok II., IV. a VI. rozsudku, pričom výrok I., III. a V. ako odvolaním nenapadnuté nadobudli právoplatnosť. Odvolací súd vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 8. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP). 9. K námietke odvolateľa, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 10. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že ním odvolateľ namietal právne závery súd prvej vo vzťahu k posúdeniu začiatku plynutia prekluzívnej premlčacej doby podľa ust. § 77 Zákonníka práce. Okamih skončenia pracovného pomeru na seba viaže začiatok dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby, ktorou sa zamestnanec ako i zamestnávateľ môže obrátiť na súd, aby rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Táto dvojmesačná lehota je lehotou hmotnoprávnou, čo znamená, že posledný deň tejto lehoty musí byť žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru doručená súdu. Ustanovenie § 77 stanovuje lehotu dvoch kalendárnych mesiacov, ktorá plynie odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. Zásada právnej istoty, ktorá úzko súvisí s požiadavkou stability práva, sa uplatňuje aj vo vzťahoch medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Naplnenie tejto požiadavky sleduje tiež právna úprava obsiahnutá v § 77 ZP. Dvojmesačná lehota uvedená v tomto ustanovení patrí medzi prekluzívne lehoty. Základným účelom inštitútu preklúzie je pôsobiť na subjekty právnych vzťahov, aby v primeraných lehotách uplatňovali svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby ani jedna strana týchto vzťahov nebola vystavená právnej neistote po časovo neprimeranú dobu. Preklúzia znamená zánik práva neuplatnením v zákonom stanovenom čase, ktorý nastáva len v zákonom stanovených prípadoch. 11. Zákonník práce premlčanie a pojem preklúzia neupravuje. Pre pracovnoprávne vzťahy treba použiť v súvislosti s vymedzením týchto pojmov Občiansky zákonník. Lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Právo možno uskutočniť (vykonať) po prvý raz, keď na strane oprávneného subjektu vznikne možnosť podať na jeho základe žalobný návrh. Ide o objektívne určenie začiatku plynutia lehoty. V prípade, ak je uspokojenie nároku obmedzené na určitú dobu a plnenie z toho vyplývajúce sa stane splatným uplynutím tejto doby, so zročnosťou je spojený začiatok plynutia lehoty. Vzhľadom na to, že ide o hmotnoprávne lehoty, na zachovanie treba úkon urobiť tak, aby došiel adresátovi v posledný deň lehoty. 12. Z ustanovenia § 77 Zákonníka práce vyplýva, že ak chce zamestnanec alebo zamestnávateľ dosiahnuť, aby nenastali právne účinky vyplývajúce z rozviazania pracovného pomeru, musí v lehote dvoch mesiacov podať na súde žalobu na určenie, že právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného
pomeru je neplatný. Dvojmesačná lehota podľa vyššie cit. ust. § 77 Zákonníka práce je lehotou prekluzívnou a súčasne ide o lehotu hmotnoprávnu. To znamená, že účastník, ktorý uplatňuje neplatnosť rozviazanie pracovného pomeru, musí uplatniť svoj nárok žalobou na súde tak, aby žaloba došla na súd najneskôr v posledný deň lehoty (por. rozsudok NS ČR , 21 Cdo 1436/2001 zo dňa 14.05.2002). 13. Pre posúdenie, či žalobkyňa včas uplatnila neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru na súde, je zodpovedanie relevantnej otázky týkajúcej sa dňa skončenia pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, pretože počiatok behu lehoty na uplatnenie neplatnosti rozviazanie pracovného pomeru Zákonníka práce sa viaže ku dňu, kedy mal pracovný pomer skončiť týmto rozviazaním, tzn. v danom prípade 17.01.2022. V konaní bolo totiž nesporným, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou zo dňa 12.01.2022 bolo žalobkyni doručené dňa 17.01.2022. Lehota podľa § 77 Zákonníka práce je lehotou určenou podľa mesiacov, koniec behu tejto lehoty je preto určený na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota počíta, tzn. v danom prípade dva mesiace. Udalosť, od ktorej sa počíta lehota na uplatnenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru okamžitým skončením, je totiž ako vyplýva z vyššie uvedeného je deň nasledujúci po dni, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. Dňom kedy sa mal pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončiť bol deň 17.01.2022, preto sa prekluzívna lehota začala počítať od 18.01.2022 (odo dňa nasledujúceho) a uplynula dňa 18.03.2022, keďže žalobkyňa doručila žalobu na súd prvej inštancie dňa 18.03.2022, urobila tak včas. 14. Ďalej odvolateľ namietal právne posúdenie súdu prvej inštancie v časti neurčitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v zmysle § 70 Zákonníka práce sa v písomnom vyhotovení okamžitého pracovného pomeru musia skutkovo vymedziť jeho dôvody tak, aby nebolo možné ho zameniť s iným dôvodom. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť vymedzený takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v akom konkrétnom konaní zamestnanca alebo zamestnávateľa spočíva a tiež aj z dôvodu, aby nebolo možné dodatočne meniť dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Okrem toho všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka kladú aj zákonné požiadavky na určitosť právneho úkonu, ktorý však môže byť neplatný len za predpokladu, že sa ani pomocou výkladu nedá zistiť, čo ním chcel účastník vyjadriť. 15. Je nepochybné, že okamžité skončenie pracovného pomeru predstavuje významný zásah do existencie pracovného pomeru, lebo pracovný pomer sa na jeho základe končí okamžite okamihom jeho doručenia. Je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru, ku ktorému môže zamestnávateľ pristúpiť vtedy, ak nemožno od neho spravodlivo žiadať, aby s ohľadom na závažné porušenie pracovnej disciplíny, mohol zamestnanca ďalej zamestnávať, t.j. ponechať ho na pracovisku ešte počas plynutia výpovednej doby. Teda porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom musí byť závažné, najvyššej intenzity a musí doliehať nielen na samotného zamestnávateľa, ale aj na ostatných zamestnancov, kedy nie je žiadúce s ohľadom na morálku, pracovnú disciplínu na pracovisku a plnenie úloh zamestnávateľa, aby zamestnanec zotrval na pracovisku. 16. Odvolací súd má z to, že vymedzenie skutku, pre ktorý došlo v danom prípade k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, nezodpovedá zákonnej dikcii § 70 Zákonníka práce, ktorý normuje podmienky a povinnosti toho, kto má písomne v okamžitom skončení pracovného pomeru skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, pričom špecifikovaný dôvod nie je možné zameniť s iným. Charakteristiku skutku, obsiahnutú v predmetnom okamžitom skončení pracovného pomeru „odcudzenie finančnej hotovosti, vytváranie fiktívnych dokladov“ nemožno považovať za určitú, jasnú a dostatočnú, lebo v nej nie je uvedené to, kedy a počas akého obdobia malo k opísanému skutku dôjsť, o akú sumu ( či opakovanú, jednorazovú) sa malo jednať, kedy, kto a akým spôsobom toto odcudzenie finančnej hotovosti zistil, čo nasledovalo ďalej, ako na tieto zistenia reagovala žalobkyňa. Charakteristika závažného porušenia pracovnej disciplíny je tak nedostatočne vyjadrená. Dôvod citovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru pritom nie je možné dodatočne meniť, ani dopĺňať, vysvetľovať, keďže tieto dôvody musia byť presne a jednoznačne vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru. Súd prvej inštancie zároveň správne konštatoval, že z obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru v prejednávanej veci nevyplývalo, kedy malo dôjsť k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou.
17. V rozsudku z 29. septembra 2009 sp.zn. 5 Cdo 74/2008 najvyšší súd dospel k záveru, že: „dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru je teda potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, pretože pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné len vtedy, kedy by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer okamžite skončený“. Ale tiež k záveru, že „ jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod.“. Ďalej, že: „Na okamžité skočenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti, a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Z uvedeného teda vyplýva, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom platne len vtedy, ak zamestnanec porušil zavinene svoje pracovné povinnosti, ak dosiahlo jeho konanie po zohľadnení všetkých rozhodujúcich okolností intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny“. V uznesení z 29. apríla 2010 sp.zn. 5 Cdo 95/2009 najvyšší súd uviedol, že : „Iba porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter tohto zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak bola prijatá)“. Dovolací súd zdôraznil, že „hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí vždy od konkrétnych okolností prípadu a v zásade ju ovplyvňuje 1/ osoba zamestnanca, 2/ funkcia, ktorú vykonáva (resp. jeho pracovné zaradenie), 3/ jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, 4/ spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, 5/ situácia, v ktorej k porušeniu došlo, 6/ dôsledky pre zamestnávateľa. Demonštratívny výpočet vyššie uvedených základných kritérií je rámcom objektívneho posúdenia stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny“. 18. Právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého je charakteristika skutku obsiahnutá v predmetnom okamžitom zrušení pracovného pomeru neurčitá a nedostatočná, je plne v súlade so závermi vyslovenými v citovaných rozhodnutiach dovolacieho súdu. Bez konkrétnej špecifikácie kedy a počas akého obdobia malo k opísanému skutku dôjsť, o odcudzenie akej sumy sa malo jednať, kto a akým spôsobom toto odcudzenie finančnej hotovosti zistil a pod,. nie je totiž možné zistiť, aké boli skutočné dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru potrebné na to, aby súd mohol posúdiť, či došlo k zavinenému porušeniu pracovnej disciplíny, a to takej intenzity, aby ho bolo možné, vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci, vyhodnotiť za závažné. 19. Pri posudzovaní dôvodnosti odvolania žalobkyne proti výroku VI. rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd zistil, že námietky odvolateľky sú dôvodné. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa uplatnený nárok rozšírila podaním zo dňa 25.07.2022 o zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku a o vydanie hnuteľných vecí. Nakoľko k zmene žaloby došlo po jej doručení žalovanému (doručená dňa 31.05.2022) bolo potrebné o zmenenej žalobe rozhodnúť (§ 142 CSP), súd prvej inštancie o zmene žaloby nerozhodol. Na pojednávaní dňa 06.09.2022 súdom prvej inštancie pripustená zmena žaloby neobsahovala nárok žalobkyne na zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku ani nárok na vydanie hnuteľných vecí. O takto pripustenej zmene žalobe súd prvej inštancie rozhodol a žalobe žalobkyne vyhovel (zamietol nárok len v nepatrnej časti prísl.). Bez vplyvu na uvedené
závery bolo vyjadrenie žalobkyne, že náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku ani nárok na vydanie hnuteľných vecí si neuplatnuje, pretože uvedené nároky neboli predmetom konania. Možno tak súhlasiť s námietkami žalobkyne, že nakoľko súd prvej inštancie nerozhodol o rozšírení žaloby v časti o zaplatenie náhrady za nevyčerpanú dovolenku ako i v časti o vydanie hnuteľných vecí, tieto nároky neboli predmetom konania a ako také ani nemohli byť späťvzaté. Vychádzajúc zo zhorauvedeného bola v konaní pred súdom prvej inštancie v merite veci úspešnou žalobkyňa (neúspech len v prevyšujúcej časti príslušenstva), preto bolo dôvodným priznať jej nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v celom rozsahu. 20. Vzhliadnuc k uvedenému odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku výrokoch II. a IV. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil a napadnutý výrok VI. podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobkyňa má proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania. S tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP a § 396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní mala plný úspech žalobkyňa, preto má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).