Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Cob/1/2024 1507210310 11. 09. 2024 Mgr. Štefan Zelenák ECLI:SK:KSBA:2024:1507210310.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Ley Gubovej, v právnej veci žalobcu ALISON Slovakia s.r.o., Tomášikova ulica 12735/64, 831 04 Bratislava, IČO: 35 792 141, práv. zast. JUDr. Jurajom Žuchom, advokátom, Ventúrska 7, 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému ANDALEX II, s.r.o., Tehelná 42, 900 42 Dunajská Lužná, IČO: 35 893 605, práv. zast. JUDr. Slávom Uhrinom, advokátom, Švabinského 19, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, o zaplatenie 6.946,42 EUR s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 29Cb/92/2007-494 zo dňa 17.9.2020 v znení opravného uznesenia č.k. 29Cb/92/2007-499 zo dňa 20.11.2020, v znení dopĺňacieho rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B5-29Cb/92/2007-563 zo dňa 22.8.2023 jednohlasne, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č.k. 29Cb/92/2007 - 494 zo dňa 17.9.2020 v znení opravného uznesenia č.k. 29Cb/92/2007-499 zo dňa 20.11.2020, v znení dopĺňacieho rozsudku Mestského súdu Bratislava III, č.k. B5-29Cb/92/2007-563 zo dňa 22.8.2023 p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.946,42 EUR spolu s 14,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 68.355,17 EUR od 6.2.2007 do 15.2.2007, zo sumy 35.161,25 EUR od 16.2.2007 do 28.2.2007, zo sumy 6.946,42 EUR od 1.3.2007 do zaplatenia, druhým výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 22.8.2023 súd prvej inštancie rozhodol tak, že rozsudok zo dňa 17.9.2020 dopĺňa tretím výrokom tak, že žalovaný je povinný nahradiť trovy štátu v rozsahu 100%. 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 11.4.2007 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu vo výške 6.946,42 EUR s prísl. titulom nezaplatenej faktúry č. FO0700023 zo dňa 22.1.2007 za dodávku a montáž technologického zariadenia. Súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol rozsudkom č.k. 29Cb/92/2007-139 (v poradí prvým), ktorým žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 6.946,42 EUR spolu s 14,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 68.355,17 EUR od 6.2.2007 do 15.2.2007, zo sumy 35.161,25 EUR od 16.2.2007 do 28.2.2007, zo sumy 6.946,42 EUR od 1.3.2007 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 2.123,32 EUR na účet právneho zástupcu, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd posúdil právny vzťah žalobcu a žalovaného podľa ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich kúpnu zmluvu a z vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim vznikol záväzkovo-právny vzťah vyplývajúci z neformálne uzavretej kúpnej zmluvy, na základe ktorej žalobca dodal žalovanému tovar a žalovaný tento tovar prevzal bez toho, aby namietal jeho
vady, čím mu vznikla povinnosť zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu. Keďže žalovaný za žalobcom dodaný a fakturovaný tovar nezaplatil celú kúpnu cenu, súd žalobe žalobcu vyhovel. 3. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý ho navrhoval zmeniť a žalobu zamietnuť. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 3Cob/313/2010-185 zo dňa 6.4.2011 rozhodol tak, že rozsudok zo dňa 29.4.2010 zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave, pritom uviedol, že sa nestotožnil s názorom žalovaného, že mu bola konaním pred súdom odňatá možnosť konať pred súdom a tiež s názorom, že tunajší súd mal na daný prípad aplikovať zákon o ochrane spotrebiteľa, nakoľko tak ako sám žalovaný písal v jeho odvolaní, kupoval síce zariadenie za účelom jeho zabudovania do obchodných nebytových priestorov, ktoré však ako uviedol ďalej prenajímal, teda podľa názoru súdu nekupoval zariadenie len pre vlastnú potrebu. Prenájom nehnuteľností, bytových a nebytových priestorov spojených s poskytovaním aj iných než základných služieb spojených s prenájmom je aj predmetom podnikateľskej činnosti žalovaného. Krajský súd v Bratislave sa stotožnil s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie pochybil, keď bez vyporiadania sa s okolnosťami uzavretia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným a bez zistenia skutočnej povahy žalovaným poskytnutého plnenia bezpečným spôsobom dospel k záveru, že účastníci uzatvorili kúpnu zmluvu. Krajský súd v Bratislave sa tiež nestotožnil so záverom súdu, že žalovaný zaplatením časti kúpnej ceny uznal v zmysle ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka zvyšok záväzku, a to s ohľadom na okolnosti daného prípadu, a to obsah e-mailovej komunikácie účastníkov, ktorý potvrdzuje úmysel žalovaného doplatiť zvyšnú časť ceny zariadenia, ale iba za splnenia v korešpondencii uvedených podmienok, teda vyvracia záver, že by žalovaný bez ďalších výhrad uznával svoj záväzok plniť zvyšok ceny. Krajský súd v Bratislave napokon uviedol, že v ďalšom konaní bude potrebné doplniť dokazovanie za účelom bezpečného preukázania charakteru právneho vzťahu účastníkov a na základe jeho výsledkov posúdiť existenciu vád poskytnutého plnenia a riadne a včasné uplatnenie práv a zodpovednosti za vady. 4. Súd prvej inštancie v odôvodnení po opätovnom prejednaní veci uviedol, že k tvrdeniam žalovaného o tom, že v predmetnom záväzkovoprávnom vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ jednak odkázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Cob/313/2010-185 zo dňa 6.4.2011, v ktorom sa Krajský súd v Bratislave s uvedenou okolnosťou už vysporiadal a jednak na tomto mieste k námietkam žalovaného uvedeným na pojednávaní konanom dňa 25.1.2012 uviedol, že mal preukázané, že žalovaný si u žalobcu objednal dodanie technologického zariadenia za účelom, aby tieto mohlo ďalej užívať Ministerstvo vnútra SR ako konečný užívateľ, s ktorým mal podpísanú zmluvu o nájme, a ktorému ich dal k dispozícii. Z uvedeného bolo potrebné vyvodiť jednoznačný záver o tom, že žalovaný technologické zariadenie neobstarával pre svoju vlastnú potrebu na nepodnikateľské využitie. Uvedená skutočnosť bola preukázaná aj z Dodatku č. 1 k Nájomnej zmluve zo dňa 23.11.2006, podľa ktorej sa prenajímateľ zaviazal doplniť prenajaté nebytové priestory o vybavenie, ktoré zahŕňa digitálnu telefónnu ústredňu ERICSSON MX-ONE Telephony switch, digitálne a analógové telefónne prístroje Ericsson Dialog, sieťové zariadenie CISCO a príslušenstvo vrátane inštalácie a tiež skutočnosť, že pri preberaní diela bol prítomný aj zástupca Ministerstva vnútra SR C.. L. P.. Medzi stranami v konaní bola sporná skutočnosť, či žalobca splnil svoj záväzok dodať žalovanému technologické zariadenie riadne. Žalovaný odôvodňoval nezaplatenie zvyšku ceny za technologické zariadenie tým, že žalobca si nesplnil svoje povinnosti ako dovozca, keď žalovanému nedodal vôbec návod na použitie, vyhlásenie o zhode podľa nariadenia vlády SR č. 443/2001 Z.z. dodal oneskorene až po uvedení výrobku na trh, pričom toto vyhlásenie neobsahovalo náležitosti a špecifikáciu výrobkov, záručný list neobsahoval potrebnú identifikáciu výrobkov, t. j. typ a výrobné číslo a nepreukázal novosť a pôvod výrobkov. 5. V odôvodnení súd prvej inštancie poukázal na to, že vzhľadom na to, že žalovaný si uplatnil voči žalobcovi právo zo zodpovednosti za vady dodaného technologického zariadenia, súd považoval za potrebné vysporiadať sa v prvom rade s okolnosťou, či žalovaný oznámil žalobcovi vady včas. Žalobca predložil súdu spolu tri dodacie listy, a to dodací list zo dňa 21.12.2006, zo dňa 29.12.2006 a zo dňa 22.1.2007, z ktorých mal súd preukázané, že za žalovaného dodané technologické zariadenie prevzal L.. F. H. na základe ústneho poverenia od konateľky žalovaného a C.. L. P. za Ministerstvo vnútra SR, ktoré malo byť konečným užívateľom zariadenia. Z týchto preberacích protokolov vyplýva, že typ a počet dodaného materiálu bol C.. L. P. potvrdený a pri preberacom konaní dňa 22.1.2007 sa konštatovalo, že práce boli vykonané na základe objednávky zo dňa 1.12.2006 a preberajúci nezistil žiadne nedostatky v plnení predmetnej dodávky, ktoré by bránili pri odovzdaní diela do prevádzky. Žalovaný, zastúpený pri preberaní technologického zariadenia od žalobcu L.. F. H., teda pri preberaní technologického zariadenia tomuto zariadeniu nijaké vady nevytýkal, napriek tomu, že L.. F. H., ako osoba, ktorá pôsobí okrem iného
aj ako advokát a aj v predmetnom súdnom konaní vystupuje ako právny zástupca žalovaného, musel vedieť, akým spôsobom a v akých lehotách je v zmysle Obchodného zákonníka vady diela žalobcovi potrebné vytknúť, aby žalovanému mohlo byť priznané právo z vád diela. V danom konkrétnom prípade mal súd preukázané, že žalovaný si uplatnil právo z vád diela až po tom, čo poukázal žalobcovi dve úhrady na cenu diela, keď dňa 15.2.2007 poukázal na účet žalobcu sumu vo výške 33.193,91 EUR a dňa 28.2.2007 sumu vo výške 28.214,83 EUR. K uplatneniu práva z vád diela prišlo zo strany žalovaného až 28.2.2007. Žalovaný uviedol, že po oboznámení sa s dokladmi zistil, že tovar nie je kompletný z dôvodu chýbajúcich dokladov a hneď na druhý deň vzniesol požiadavku u žalobcu na dodanie týchto dokladov. Skutočnosť, kedy sa s dokladmi oboznámil však súdu nijakým spôsobom nepreukázal. Vzhľadom na to, že pri preberaní diela od žalobcu bola zo strany žalovaného uskutočnená prehliadka jednak žalovaným ako aj zástupcom Ministerstva vnútra SR, ktoré malo byť končeným užívateľom dodaného zariadenia, mal súd za to, že vady diela bolo potrebné v súlade s ust. § 562 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka oznámiť bez zbytočného odkladu po tom, čo ich mal žalovaný pri vynaložení odbornej starostlivosti zistiť pri obhliadke diela. Z vyjadrení právneho zástupcu žalovaného uvedeného na pojednávaní konanom dňa 29.10.2008 vyplynulo, že sám zástupca žalovaného L.. F. H. uviedol, že sa pri podpisovaní preberacieho protokolu a dodacích listov unáhlil a tieto nemal podpísať, z čoho je možné vyvodiť, že nevynaložil pri preberaní diela odbornú starostlivosť, ktorú od neho zákon vyžadoval, z ktorého dôvodu nezistil vady diela, ktoré boli pri jeho preberaní zistiteľné, v dôsledku čoho ich podľa názoru súdu neoznámil žalobcovi včas. Pri preberaní diela bol pritom prítomný aj zástupca Ministerstva vnútra SR C.. L. P.r, ktorý mal s technologickými zariadeniami viaceré skúsenosti a ktorý dodanému dielu žiadne vady nevytýkal a ani z jeho svedeckých výpovedí poskytnutých v rámci predmetného konania nevyplynulo, žeby dielo nejaké vady malo, nakoľko z ich strany nebola uskutočnená žiadna objednávka na ich odstránenie. 6. Súd prvej inštancie mal za to, že skutočnosť, že žalobca splnil žalovanému v súlade s jeho objednávkou bola riadne preukázaná jednak zo svedeckých výpovedí svedkov, keď svedok E. V.čák vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že odovzdávaná ústredňa MX ONE a MD 110 sú hardwarovo totožné, a zo strany výrobcu išlo len o zmenu názvu z marketingového dôvodu a z dôvodu drobných vylepšení. Svedok C.. L. P., ktorý bol osobne prítomný pri preberaní diela, uviedol, že pri jej preberaní vedel, že preberá ústredňu MX ONE vzhľadom na jej funkcionalitu, nakoľko funkcionalita ústredne MX ONE je bohatšia oproti MD 110 a ústredňa MD 110 by nevykonávala technické úkony tak, ako ich vykonáva MX ONE, pričom funkcionalitu zariadenia si overil na základe jeho 30 ročného štúdia. Napokon skutočnosť, že žalobca dodal žalovanému ním objednané technologické zariadenie vyplynula jednoznačne aj zo znaleckého posudku číslo 7/2016 zo dňa 21.3.2016 vypracovaného znalcom C.. U. L., ktorý na otázku či dodal žalobca žalovanému objednané zariadenie, ktoré bolo definované v objednávke poskytol jednoznačnú odpoveď: „Áno, bolo dodané zariadenie ERICSSON MX-ONE Telephony Switch model TSWSP07“. 7. Pokiaľ išlo o vady vytýkané žalovaným dielu spočívajúce v okolnosti, že žalobca nedodal žalovanému potrebné doklady súd uviedol, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynul záver o tom, že žalobca si v tejto oblasti splnil zákonom vyžadované povinnosti. Svedok E. V. uviedol, že zákazník dostáva návod len k terminálu alebo faxu, ale nedostáva návod ako taký k ústredni, pričom uviedol, že zákazník nemôže zariadenie servisovať a môže to urobiť len certifikovaná spoločnosť, v danom prípade žalobca. Potrebné informácie od výrobcu by žalovaný dostal, ak by sa stal certifikovaným partnerom výrobcu po splnení podmienok výrobcu. C.. U. L. ako ustanovený znalec v znaleckom posudku číslo 7/2016 zo dňa 21.3.2016 ako odpoveď na otázku, aby popísal a pripojil manuál pre užívateľa a manuál pre servisnú organizáciu k hardwarovým častiam telefónnej ústredne uviedol, že k telefónnej ústredni sa nedodáva užívateľský manuál, nakoľko pri bežnej prevádzke užívateľ nezasahuje do nastavení ústredne a jej služby využíva prostredníctvom iných zariadení - telefónov. Informácie pre servisných pracovníkov sú podľa znalca poskytované formou certifikovaných školení. Zákazník dostáva len návod k terminálu či faxu, ale nedostáva návod ako taký k ústredni, nakoľko ju nemá možnosť meniť alebo meniť jej konfiguráciu, pričom návody na použitie telefónnych aparátov žalovanému boli dodané riadne. Vzhľadom na skutočnosť, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynul záver o tom, že žalobca nebol povinný žalovanému doručiť manuál k dodanej telefónnej ústredni, súd dôkaz prekladom listín predložených žalovaným na pojednávaní konanom dňa 17.9.2020 nevykonal. K námietke žalovaného, že žalobca neposkytol žalovanému vyhlásenie o zhode súd uviedol, že z listiny predloženej žalobcom bolo preukázané, že žalobca vyhlásenie o zhode vydal dňa 23.2.2007, po tom ako tento doklad žalovaný od žalobcu žiadal a žalovaný následne dňa 28.2.2007 poukázal na účet žalobcu druhú časť kúpnej ceny vo výške 28.214,83 EUR. Svedok C.. L. P. v tejto súvislosti uviedol, že Ministerstvo vnútra SR ako
konečný užívateľ technologického zariadenia nikdy vyhlásenie o zhode nepožadovalo, je užívateľom cca 80 ústrední a takéto vyhlásenie o zhode Telekomunikačný úrad od Ministerstva vnútra SR nikdy nevyžadoval ku každej jednotlivej ústredni. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, nakoľko súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca si svoju povinnosť dodať žalovanému objednanú ústredňu splnil riadne, je žalovaný povinný zaplatiť dohodnutú cenu diela, ktorú však do dňa rozhodnutia tunajšieho súdu neuhradil v celom rozsahu. 8. Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci vznikli štátu trovy, keď zo štátnych finančných prostriedkov (rozpočtových prostriedkov súdu) bolo vyplatené znalečné (znalcovi C.. U. L.), ktoré nebolo pokryté preddavkom zloženým žalobcom a zároveň bolo zo štátnych finančných prostriedkov vyplatené aj svedočné (C.. L. P.). Keďže v konaní vznikli trovy štátu, súd o nároku na ich náhradu rozhodol za aplikácie čl. 4 ods. 2 CSP s použitím ustanovenia § 253 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že na ich náhradu bol zaviazaný v spore procesne neúspešný žalovaný (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2018, sp. zn. 4Obo/3/2018). 9. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) až h) C.s.p.. Uviedol, že odvolanie odôvodňuje najmä tým, že dodávka Ústredne je kúpnou zmluvou. Súd celý vzťah považoval za zmluvu o dielo, lebo žalovaný si objednal montáž Systému. V tej súvislosti poukázal na svedka C.. Y. P., ktorý uviedol, že Systém je od výrobcu dodávaný v komponentoch, ktoré sa kompletizujú u žalobcu vo firme, t. j. že komponenty vkladali zamestnanci žalobcu pri ich kompletizácii, a teda, že u žalobcu bola Ústredňa zložená a následne odvezená k žalovanému a zapojená. Dňa 23.2.2007 vystavil žalobca na žiadosť žalovaného vyhlásenie o zhode. Vyhlásenie o zhode bolo dodané dňa 23.2.2007, hoci nebolo potrebné. Svedok C.. L. P. v tejto súvislosti uviedol, že Ministerstvo vnútra SR ako konečný užívateľ nikdy vyhlásenie o zhode nepožadovalo, je užívateľom cca 80 ústrední a takéto vyhlásenie o zhode Telekomunikačný úrad od Ministerstva vnútra SR nikdy nevyžadoval ku každej jednotlivej ústredni. Dodávka Ústredne je kúpnou zmluvou, žalobca si ju objednal originálny výrobok spoločnosti Ericsson, pričom z obsahu cenovej ponuky z 2.11.2006 je zrejmé, že pod montážou sa rozumela len inštalácia. Žiaden z dôkazov však nepreukazuje, že žalovaný si u žalobcu objednal montáž samotnej Ústredne z komponentov. Časť objednávky týkajúca sa dodávky ústredne MX-ONE považuje za kúpnu zmluvu, keď všetky námietky žalovaného voči tovaru sa týkajú Ústredne. Bez chýbajúceho návodu na obsluhu, popisu a riadneho vyhlásenia o zhode má Ústredňa dokumentačnú vadu. Preukázal, že k Ústredni návod na obsluhu od výrobcu existuje, je dostupný na webe, má písomnú podobu a užívateľ podľa neho zasahuje do užívateľských nastavení Ústredne. Súdu ho predložil na pojednávaní 17.9.2020 č.l. 455. 10. Podľa žalovaného napadnutý rozsudok porušil právnu istotu na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie aj odklonu od práva žalovaného na riadnu sprievodnú a technickú dokumentáciu k ústredni MX-ONE, keď žalobca svoj postup odmietol s tým, že žiadne také informácie nemá k dispozícii a nie je povinný ich poskytnúť. Pretože žalobca vydal vyhlásenie o zhode bez tohto certifikátu, považuje sa to za nesplnenie požiadaviek Zákona o zhode. Bez chýbajúceho certifikátu notifikovaného orgánu na rádiovú časť Ústredne, nesmela byť Ústredňa uvedená na trh a ponúkaná na predaj. Prevádzka Systému do konca februára 2007 nebola funkčná a potom nebola odovzdaná do prevádzky. Doklad o odovzdaní do prevádzky nám žalobca nepredložil. Súd nesprávne vyčítal žalovanému, že nepreukázal, kedy sa oboznámil s tovarom, ak z dokazovania bolo zrejmé, že sa tak mohlo stať len v čase medzi odovzdaním vyhlásenia o zhode dňa 26.2.2007 a požiadavkou na doplnenie chýbajúcej dokumentácie dňa 28.2.2007. Žalovaný vady Ústredne uplatnil včas tým, že dňa 21.2.2007 požadoval predloženie dokladov o zhode a dňa 28.2.2007 aj návod na obsluhu. Prehlásenie obsiahnuté v preberacom protokole z 22.1.2007 o tom, že nezistil žiadne nedostatky v plnení, ktoré by bránili odovzdaniu diela do prevádzky nie je vyhlásením o tom, že plnenie nemá žiadne vady ani vyhlásením o tom, že vykonal prehliadku vtedy nekompletného a nefunkčného Systému. Znalec C.. U.. G. potvrdil na č.l. 242, že žalobca nesplnil svoju povinnosť sprístupniť žalovanému sprievodnú dokumentáciu k Ústredni. Napriek znaleckému posudku C.. U.. L. sú tu stále dôvodné pochybnosti o zhode objednaného a dodaného tovaru, ktoré dokazovanie len prehĺbilo. Svedok E. V.R. na č.l. 221 naproti tomu uviedol, že odovzdávaná ústredňa MX ONE a ústredňa MD 110 sú hardwarovo totožné, a zo strany výrobcu išlo oproti ústredni typu MD110 len o zmenu názvu z marketingového dôvodu a z dôvodu drobných vylepšení. Znalecký posudok C.. U.. L. ako zamestnanca firmy blízkej so žalobcom, je z väčšej časti nepreskúmateľný. Znalec mal postupovať podľa vyhlášky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, príloha č. 5 a skúmať úplnosť sprievodnej a technickej dokumentácie. Ak preto vypracoval znalec posudok bez znalosti technickej a sprievodnej
dokumentácie (inak by tvorila súčasť posudku), ako mu to prikazuje vyhláška, porušil svoje povinnosti a svojím posudkom poškodil žalovaného. Žalovaný uviedol, že zadržiavanie dokumentácie a nesplnenie informačnej povinnosti žalobcom je účelové. Z vyššie uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a návrh zamietol z dôvodu, že pre nedostatky identifikácie Ústredne a sprievodných dokladov vady pretrvávajú a žalobcov nárok na zaplatenie žalovanej sumy nie je splatný. Ústredňa nesmela byť uvedená na trh, ponúkaná na predaj a uzavretá zmluva je preto podľa nás neplatná z dôvodu nesplnenia zákona o zhode. 11. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý poukázal na to, že dielom sa rozumie vždy zhotovenie, montáž, údržba, oprava alebo úprava stavby alebo jej časti. Z tohto ustanovenia jasne vyplývajú povinnosti strán ako aj skutočnosť čo všetko je predmetom zmluvy o dielo podľa Obchodného zákonníka. Žalovaný ako prenajímateľ uzatvoril s Ministerstvom vnútra SR nájomnú zmluvu zo dňa 1.11.2006 - účel prenájmu v tejto nájomnej zmluve bol definovaný ako „administratívne využitie priestorov pre potreby nájomcu“. Žalovaný uzatvoril s nájomcom MV SR aj dodatok č. 1 k nájomnej zmluve v ktorom sa žalovaný zaviazal prenajaté priestory vybaviť aj telefónnou ústredňou MX-ONE (v dodatku č. 1 nájomnej zmluvy uvádzané ako „Technické zariadenie“) podľa požiadaviek MV SR ako konečného užívateľa. Žalobca poukázal na § 410 ods. 2 Obchodného zákonníka, kedy „Za kúpnu zmluvu sa nepovažuje zmluva, podľa ktorej prevažná časť záväzku strany, ktorá má tovar dodať, spočíva vo vykonaní činnosti alebo záväzok tejto strany zahŕňa montáž tovaru. “ Podľa názoru žalobcu, žalovaný nevystupuje v predmetnom konaní ako spotrebiteľ. Predchádzajúci právny predpis - zákon č. 634/1992 Zb. v ustanovení § 2 ods. 2 definoval spotrebiteľa aj ako právnickú osobu, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre svoju vlastnú potrebu, pokiaľ vystupuje voči predávajúcemu obdobne ako fyzická osoba tzn., ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb. Z vykonaného dokazovania, ako aj z obchodnoprávneho vzťahu medzi žalobcom, žalovaným a Ministerstvom vnútra SR ako konečným užívateľom podľa názoru žalobcu vyplýva, že žalovaný nevyužíval a ani nevyužíva dodané zariadenia pre vlastnú potrebu, nie je a nikdy nebol konečným užívateľom dodaných zariadení - tým bolo Ministerstvo vnútra SR. Posun v právnej argumentácií žalovaného nastal najmä v tom, že v odvolaní spochybňuje Ústredňu, resp. Technologické zariadenie ako vôbec spôsobilé byť uvedené na trh, spochybňuje platnosť uzatvorenej zmluvy z dôvodu nesplnenia zákona o zhode, a teda vo svojej podstate spochybňuje podnikateľské aktivity svetovo uznávaného švédskeho výrobcu telekomunikačných technológií spoločnosti Ericsson a jeho výhradných obchodných partnerov. Na základe uvedeného sa žalobca plne stotožňuje s napadnutým rozsudkom. 12. Žalovaný vo svojej replike uviedol, že z dokazovania je však zrejmé, že žalobca dodal inú ústredňu ako označil vo vyhlásení o zhode. Dodanú ústredňu vyrobil žalobca montážou z viac ako 200 dielov vo svojej montážnej dielni na Slovensku. F. C.. P. G. (č.l. 58-59) uviedol, že ústredňa bola montovaná pracovníkmi v priestoroch žalobcu z jednotlivých dielov, pričom znalecký posudok potvrdil, že montážne diely boli staršieho dáta výroby. Svedok C.. L. P. (č.l. 79) potvrdil, že komponenty ústredne boli namontované v inom obale ako mali byť. Svedok žalobcu E. V. sa tiež čiastočne dostal do rozporu s výpoveďou svedka C.. G., keď uviedol na č.l. 221, že ústredňa je krabica, do ktorej sa vkladajú dosky podľa konfigurácie, pričom toto zariadenie bolo objednané priamo od výrobcu a skladal ho priamo výrobca. Žalobca sa montážou ústredne stal jej výrobcom a dodaná ústredňa preto nie je výrobkom švédskej firmy ERICSON ENTERPRISE. Tým, že žalobca ústredňu vo vyhlásení o zhode vydával za výrobok švédskej firmy ERICSON ENTERPRISE a vyhlásenie o zhode vydal pre originálny výrobok, sa vydané vyhlásenie o zhode (inak vydané dodatočne až po uvedení ústredne na trh - tj dodaní ústredne žalovanému) nevzťahuje na ním vyrobenú ústredňu a ústredňu žalobca nemohol uviesť na trh. Žalobca tak žalovanému nepreukázal, že pred dodaním tovaru splnil povinnosti výrobcu, najmä, že ako výrobca vydal včasné vyhlásenie o zhode, t.j. pred uvedením výrobku na trh. Z jeho prístupu v predmetnom spore je však nepochybné, že v rozpore s právnym poriadkom štátu, pre ktorý dodáva značnú časť svojej produkcie, súčasne odmieta poskytnúť k dodávaným ústredniam návod na použitie, neposkytuje popis ústredne, popis programového vybavenia a servis a údržbu zariadení viaže len na seba. Znemožňuje tak odberateľom zabezpečovať servis a údržbu, či už vlastnými pracovníkmi alebo inými organizáciami. Tým vytvára tzv. stav vendor lock-in, keď kupujúci je odkázaný pri prevádzke a akýchkoľvek úpravách len na jedného dodávateľa, ktorý si k predmetu dodávky ponecháva všetky informácie a údaje, a tak kupujúci nemôže prijať ponuku iného dodávateľa, ktorý by systém udržiaval a prevádzkoval. 13. Žalobca vo svojej duplike poukázal na to, že žalovaný v Preberacom protokole výslovne konštatuje v bode 2, že nezistil žiadne nedostatky v plnení predmetnej dodávky, ktoré by bránili pri odovzdávaní
diela do prevádzky. Žalovaný si uvedenú faktúru osobne prevzal dňa 22.1.2007 prostredníctvom svojej zodpovednej osoby, o čom svedčí podpis L.. F.Á. H. na fotokópii predmetnej faktúry. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením svojho záväzku, po lehote splatnosti uhradil časť dlžnej sumy na účet žalobcu dňa 15.2.2007, o čom svedčí výpis z HVB Bank. Dňa 28.2.2007 žalovaný zaplatil na účet žalobcu aj ďalšiu sumu. Žalobca opakovane zdôrazňuje ustanovenia § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka. 14. Proti dopĺňaciemu rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a uviedol, že náklady znaleckého posudku zavinil žalobca, nakoľko žalovanému nepredložil žiadnu dokumentáciu, ktorá osvedčovala, že žalobca žalovanému dodal objednaný tovar. Znalecký posudok mal vady, na ktoré žalovaný poukázal a žiadal, aby ich odstránil, čím sa súd nezaoberal. Tie isté námietky sa týkajú aj nákladov svedočného. Tiež poukazuje na to, že sa jedná o situáciu, kde existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 3.9.2024. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadrením žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 16. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 17. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 18. Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a uvádza, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 C.s.p., a preto je viazaný skutkovým stavom veci, tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 C.s.p. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že žalovaný v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne skutočnosti spôsobilé spochybniť závery súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie, podľa názoru odvolacieho súdu, rozhodol na základe skutkového stavu jednoznačne preukázaného predloženými dôkazmi a zistený skutkový stav následne správne právne posúdil. S dôvodmi napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na doplnenie jeho správnosti k odvolacím námietkam uvádza, že podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie správne vysporiadal s nárokom žalobcu na zaplatenie istiny 6.946,42 EUR. 19. Podľa názoru odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k správnemu názoru, že vzťah medzi stranami má charakter obchodnoprávny, pretože na strane žalobcu ako aj žalovaného sú právnické osoby a ich záväzkový vzťah vyplýva z ich podnikateľskej činnosti a preto je potrebné aplikovať ust. Obchodného zákonníka. 20. Súd prvej inštancie správne aplikoval na záväzkový vzťah medzi stranami ustanovenia o zmluve o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Podľa § 536 ods. 2, Obch. zák. sa dielom rozumie zhotovenie určitej veci, pokiaľ nespadá pod kúpnu zmluvu, montáž určitej veci, jej údržba, vykonanie dohodnutej opravy alebo úpravy určitej veci alebo hmotne zachytený výsledok inej činnosti. Z objednávky žalovaného zo dňa 1.12.2006 vyplýva, že žalovaný si u žalobcu objednal technologické zariadenie v zmysle cenovej ponuky zo dňa 2.11.2006. Súčasťou cenovej ponuky zo dňa 2.11.2006 je v bode 3.3. uvedená cena za inštaláciu telefónnej ústredne a v bode 5 cenovej ponuky je uvedené, že „inštalácia a uvedenie do prevádzky do 10 dní po dodávke zariadení ústredne.“ Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že medzi stranami bola uzavretá zmluva o dielo v súlade s § 536 ods. 2, Obch. zák.. Krajský súd v Bratislave už v uznesení č.k. 3Cob/313/2010-185 zo dňa 6.4.2011 skonštatoval, že na záväzkový vzťah medzi stranami nie je možné použiť ustanovenia zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. 21. Čo sa týka odvolacej námietky žalovaného v tom, že žalovanému neboli zo strany žalobcu odovzdané doklady - návod na obsluhu a vyhlásenie o zhode Ústredne a preto má dodané zariadenie
dokumentačnú vadu, odvolací súd uvádza, že žalovaný prostredníctvom L.. F. H. na základe ústneho poverenia od konateľky žalovaného a C.. L. P. za Ministerstvo vnútra SR potvrdil na dodacích listoch zo dňa 21.12.2006, zo dňa 29.12.2006 a zo dňa 22.1.2007 prevzatie dodaného technologického zariadenia (ústredňu ERICSSON MX-ONE Telephony switch, digitálne a analógové telefónne prístroje Ericsson Dialog, sieťové zariadenie CISCO a príslušenstvo). Z preberacích protokolov vyplýva, že typ a počet dodaného materiálu bol C.. L. P. potvrdený a pri preberacom konaní dňa 22.1.2007 sa konštatovalo, že práce boli vykonané na základe objednávky zo dňa 1.12.2006 a preberajúci nezistil žiadne nedostatky v plnení predmetnej dodávky, ktoré by bránili pri odovzdaní diela do prevádzky. Z uvedeného je zrejmé, že pri preberaní zariadenia neboli žalobcovi vytýkané žiadne vady diela a to ani v rozsahu nedodaných listín namietaných žalovaným. Skutočnosť, že vyhlásenie o zhode bolo žalovanému dodané nebola medzi stranami sporná. Odvolací súd poukazuje na rozsiahle dokazovanie súdom prvej inštancie týkajúce sa potreby dodania návodu na obsluhu Ústredne z ktorého vyplýva, že návod na obsluhu Ústredne sa užívateľovi nedodáva. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo na základe dokazovania preukázané, že žalovanému bola dodaná iná telefónna ústredňa ako ústredňa ERICSSON MX-ONE Telephony switch. Odvolací súd dospel k názoru, že nedodanie návodu na obsluhu Ústredne nepredstavuje takú vadu diela, na základe ktorej by nebolo možné uvedenú Ústredňu riadne užívať. 22. Podľa § 562 ods. 2, Obch. zák. súd neprizná objednávateľovi právo z vád diela, ak objednávateľ neoznámi vady diela bez zbytočného odkladu po tom, čo ich mal zistiť pri vynaložení odbornej starostlivosti pri prehliadke uskutočnenej podľa odseku 1,. Odvolací súd dospel k názoru, že ak sa žalovaný domnieva, že dodané dielo má vady tak bolo jeho povinnosťou tieto vady konkretizovať a u žalobcu riadne uplatniť v súlade s ust. § 562 Obch. zák.. 23. V súvislosti s odvolaním žalovaného voči povinnosti nahradiť trovy štátu, odvolací súd poukazuje na stanovisko Najvyššieho súdu SR vyjadrené v uznesení z 31. júla 2018 sp. zn. 4Obo/3/2018, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9 z roku 2018 pod por. č. 75, v ktorom zaujal stanovisko, podľa ktorého štátu patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade v danom čase s platnou procesnou normou, ustanovením § 148 O.s.p., podľa ktorej mu „ex lege“ vznikol nárok na ich náhradu, a to napriek tomu, že nová procesná úprava C.s.p. analogické ustanovenie neobsahuje. Aplikáciou základného princípu uvedeného v čl. 4 ods. 2 C.s.p. s použitím ustanovenia § 253 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. a § 470 ods. 2 C.s.p. je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu priznať aj za právnej úpravy Civilného sporového poriadku. Na základe vyššie uvedeného, teda súd prvej inštancie správne zaviazal žalovaného, ako v spore neúspešnú stranu a priznal štátu nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Odvolací súd posúdil ako neopodstatnenú námietku žalovaného, že náklady znaleckého posudku zavinil žalobca a zároveň mal za to, že sa nejedná o situáciu, kde existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, keďže žalovaný aplikáciu ust. § 257 C.s.p. síce navrhol v rámci odvolania, ale ho bližšie nezdôvodnil. 24. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16.11.2011). 25. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalovaným uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku a súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 26. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v celom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. S poukazom na ust. § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 27. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).