Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5CoR/2/2024 1521201248 26. 03. 2024 JUDr. Eva Fulcová ECLI:SK:KSBA:2024:1521201248.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členov senátu Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej a JUDr. Blanky Malichovej, v právnej veci žalobcu: D.C.P. Hellas Ltd., Agrotemachio 1393, 57006 Vasilika, Grécko, reg. č. 0584 2840 4000, zastúpeného: JNC Legal s. r. o., so sídlom Panenská 8, Bratislava, IČO: 36 807 231, proti žalovanému: RAJO a. s., so sídlom Studená 35, Bratislava, IČO: 31 329 519, zastúpený: bnt attorneys-at-law, s. r. o., so sídlom Cintorínska 7, Bratislava, IČO: 35 886 978, o zrušenie rozhodcovského rozsudku a o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu voči rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava V č.k. 58Cr/2/2021 187 zo dňa 08.06.2022, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 58Cr/2/2021 - 187 zo dňa 08.06.2022 potvrdzuje. II. Žalovanému súd proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. Rsp M12/2019 zo dňa 08.10.2020, vydaného Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave a zamietol návrh na odklad vykonateľnosti tohto rozhodcovského rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „22. Nebolo sporné, že žalobca v rozhodcovskom konaní na Rozhodcovskom súde Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave pod sp. zn. Rsp M-12/2019 neuplatnil žiadne procesné práva a nesplnil žiadne procesné povinnosti, preto súd na dôvody zrušenia napadnutého rozhodcovského rozsudku teda, že žalobca nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu a že mu nebolo umožnené zúčastniť sa na rozhodcovskom konaní s poukazom na § 40 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní neprihliadol, lebo žalobca tieto dôvody nenamietol bez zbytočného odkladu v tomto rozhodcovskom konaní. 23. Vo vzťahu k výkladu o doručovaní podľa § 5 Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, súd dospel k záveru, že v predmetnom rozhodcovskom konaní sa nemalo doručovať podľa gréckych procesných predpisov, keďže druhú vetu § 5 ods. 6 Rokovacieho poriadku nemožno vytrhnúť z kontextu celého ustanovenia o doručovaní. Z výkladu tohto ustanovenia v prípade slova „stačí“ znamená, že v danom prípade, ak by slovenské procesné predpisy o doručovaní boli prísnejšie ako procesné predpisy o doručovaní v štáte miesta doručenia teda grécke procesné predpisy, postačuje, aby sa doručovanie vykonalo podľa týchto menej prísnych gréckych procesných predpisov. Tento prípad však nenastal, keďže požiadavky na doručovanie v Grécku sú prísnejšie. Rozhodcovský súd pri doručovaní všetkých
písomností žalobcovi sa správne postupoval podľa Rokovacieho poriadku, na ktorý sa subsidiárne vzťahujú ustanovenia o doručovaní zákona o rozhodcovskom konaní. 24. Ďalej súd uvádza, že z nesporného skutkového stavu a z listinných dôkazov mal súd preukázané, že rozhodcovský súd doručoval žalobcovi žalobu s výzvou na vyjadrenie so sprievodnou správou a to na adresu jeho aktuálneho sídla v čase rozhodcovského konania, pričom žalobca si zásielku v odbernej lehote neprevzal, čím nastala fikcia doručenia podľa citovaného ustanovenia § 5 ods. 6 Rokovacieho poriadku. Napriek tejto fikcií rozhodcovský súd vykonal naviac doručovanie žaloby so sprievodnou správou aj na adresu jeho prevádzkarne. Odkiaľ sa rovnako vrátila neprevzatá v odbernej lehote. Rovnako v súlade s ustanoveniami o doručovaní Rokovacieho poriadku rozhodcovský súd doručoval aj Oznámenie o ustanovení rozhodcovského senátu a tiež predvolanie na ústne pojednávanie, ktoré doručoval nielen na adresu sídla, ale aj na adresu prevádzkarne žalobcu. Súd má za to, že všetky tieto písomnosti boli uložené na pošte a neboli žalobcom prevzaté v odbernej lehote a preto s poukazom na § 5 ods. 6 Rokovacieho poriadku sa považujú za doručené, napriek tomu, že žalobca si ich nevyzdvihol. 25. Preukázanie o vykonaní lekárskeho zákroku žalobcovi dňa 19.03.2020 žiadnym spôsobom neospravedlňuje jeho konanie, pre ktoré si nevyzdvihol žalobu doručovanú mu do jeho sídla v čase od decembra 2019 (zásielka so žalobou bola podaná na 58Cr/2/2021 9 pošte 06.12.2019) až do februára 2020 (zásielka so žalobou ako nevyžiadaná sa vrátila rozhodcovskému súdu 13.02.2020). Tvrdenia žalobcu o domácej liečbe po 19.03.2020, pandémia COVID-19, preberanie pošty výlučne konateľom žalobcu, ďalej neoznámenie o uložení zásielky gréckou poštou, či notorická nespoľahlivosť gréckej pošty ako dôvody nevyzdvihnutia písomností v odbernej lehote súd považuje za účelové, nepreukázané a zároveň riadne popreté žalovaným. Navyše všetky tieto dôvody sa rovnako vzťahovali aj na doručenie rozhodcovského rozsudku, ktorý bol doručovaný žalobcovi rovnakým spôsobom ako všetky predchádzajúce písomnosti, avšak tento napriek totožným dôvodom si už žalobca vyzdvihol. Súd neuveril žalobcovi, že o uložení rozhodcovského rozsudku „sa dozvedel len náhodou pri návšteve pošty“. Z uvedeného teda vyplýva, že všetky písomnosti - žaloba, oznámenie o ustanovení rozhodcovského senátu ako aj predvolanie na pojednávanie - žalobcovi boli doručené fikciou doručenia v súlade s rokovacím poriadkom rozhodcovského súdu. Neprevzatie týchto písomností z rozhodcovského súdu znamená, že žalobca sa sám rozhodol rozhodcovského konania nezúčastniť a svoje procesné práva neuplatniť. S poukazom na vyššie uvedený § 40 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní to má za následok, že sa obral o možnosť namietať akékoľvek dôvody zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku, preto súd žalobu zamietol. 26. Vo vzťahu k ostatným námietkam žalobcu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (III. ÚS 209/04). 27. Súd poukazuje na starorímsku zásadu - „práva patria len bdelým“ (vigilantibus iura scripta sunt) (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 08. 11. 2011, sp. zn. 1Sžr/38/2011. 28. Súd je obligatórne povinný skúmať dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní. Predmet sporu sporových strán bolo podľa platného práva možné a dovolené riešiť v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 2, ods. 3, ods. 4 zák. č. 244/2002 Z.z). Vo vzťahu k skúmaniu porušenia verejného poriadku súd uvádza, že súdna kontrola súladu rozhodcovského sporu s verejným poriadkom za žiadnych okolností nezakladá meritórny prieskum rozhodcovského rozsudku. Súd konštatuje, že v predmetnom rozhodcovskom spore žiadne porušenie verejného poriadku nezistil. 29. Súd návrh na odklad vykonateľnosti zamietol s poukazom na ust. § 40 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z. z., keď citované zákonné ustanovenie neuvádza, že odklad vykonateľnosti by bol možný, len ak hrozí značná ujma alebo sú dôvody hodného osobitného zreteľa (porov. § 412 a 444 Civilného sporového poriadku) prípadne, že sa žalobe vo veci samej vyhovie. Podľa súdu jediným predpokladom je návrh samotného účastníka konania na odloženie vykonateľnosti. Nakoľko súd žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorého odkladu sa žalobca domáhal nevyhovel, nevyhovel ani jeho návrhu na odklad. Súčasne k výkonu 58Cr/2/2021 10 rozhodcovského rozsudku nemôže dôjsť, nakoľko príslušný grécky súd prerušil konanie o uznanie tohto rozhodcovského rozsudku do právoplatného skončenia tohto konania.“ 3. Súd prvej inštancie vec v merite právne posúdil podľa ustanovení § 25 ods. 1, § 40, § 41 § 50 ods. 2 zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní a § 5 Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu.
4. Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 58Cr/2/2021 - 187 zo dňa 08.06.2022 podal včas odvolanie žalobca, ktorý vymedzil odvolacie dôvody ustanovením § 365 ods. 1 písm. b) písm. c), písm. d) a písm. h) CSP a rozsudok napadol v celom jeho rozsahu. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP žalobca slovne vymedzil tak, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd poznamenáva, že k danému slovnému vymedzeniu korešponduje ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f) CSP. 5. Uplatnené odvolacie dôvody spoločne zdôvodnil tým, že nemohol účinne v rozhodcovskom konaní namietať vady podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 2. ZoRK. resp. ak by aj uvedené namietal, nemohlo by to mať na rozhodcovské konanie žiadny účinok. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať, je záväzný a rozhodca ho už s výnimkou opráv chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností (§ 36 ods. 1) nemôže nijakým spôsobom meniť ani nemôže rozhodcovský rozsudok zrušiť a pokračovať v rozhodcovskom konaní. Žalobca mal zato, že účelom ustanovenia § 40 ods. 4 ZoRK je docieliť, aby účastníci rozhodcovského konania svoje práva a námietky uplatňovali už v rozhodcovskom konaní, aby mohli byť v tomto rozhodcovskom konaní prejednané a relevantným spôsobom zohľadnené, a aby sa tak minimalizoval počet konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku v prípadoch, kedy možno tieto vady konania odstrániť už v rozhodcovskom konaní. 6. Podľa žalobcu zámerom zákonodarcu nemohlo byť, aby sa toto ustanovenie uplatňovalo aj v prípadoch, keď v rozhodcovskom konaní už nemožno dosiahnuť nápravu, ako je to aj v prejednávanej veci. Žalobca sa domnieval, že za ním tvrdených a preukázaných skutkových okolností (že o rozhodcovskom konaní a ustanovení rozhodcu bol prvý krát upovedomený až doručením rozhodcovského rozsudku, je požiadavka na namietaní týchto vád v rozhodcovskom konaní: 1. nesplniteľná, pretože rozhodcovské konanie sa už skončilo, 2. neúčelná, pretože vzhľadom na skončenie konania už touto námietkou nemožno v rozhodcovskom konaní dosiahnuť žiadnu nápravu, 3. v rozpore so zjavným účelom ustanovenia § 40 ods. 4 ZoRK, 4. prejavom neprípustného právneho formalizmu, ktorým sa zasahuje do ústavného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva pred súdom. 7. Z vyššie uvedených dôvodov mal žalobca zato, že tým, že v zmysle odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie nesprávne sa opierajúc o ustanovenie § 40 ods. 4 ZoRK, neprihliadol na dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku uplatnené žalobcom, v dôsledku čoho súd žalobu zamietol. 8. Žalobca aj v odvolaní obsiahol argumentáciu o povinnosti rozhodcovského súdu uplatniť na doručovanie písomností v rozhodcovskom konaní postup podľa gréckeho právneho poriadku. 9. V nadväznosti na uvedené žalobca trval na tom, že hoci formalisticky Rokovací poriadok RS SOPK nevyžadoval doručovanie podľa gréckych právnych predpisov, malo sa takto v danom prípade postupovať. Keďže k tomu nedošlo, sú dané podľa neho dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Žalobca bol ďalej názoru, že súd prvej inštancie sa s uvedenou argumentáciou žalobcu nijakým spôsobom nevysporiadal. 10. Vo vzťahu k otázke o splnení fikcie doručenia listín v priebehu rozhodcovského konania žalobca namietal, že v danom prípade nebolo preukázané, že bolo doručovanie zásielky preukázateľne oznámené žalobcovi a či nastala fikcia doručenia. Žalobca doručenie týchto oznámení popieral. 11. Žalobca záverom zhrnul, že tým, že: - súd prvej inštancie neskúmal, či bola naplnená aj podmienka oznámenia zásielky potrebná na nastúpenie fikcie doručenia, - v rozpore s negatívnou dôkaznou teóriou nepovažoval tvrdenie žalobcu o neoznámení zásielok doručovaných žalobcovi za preukázané, resp. tým, že nepreniesol dôkazné bremeno o opaku na žalovaného, - bez akéhokoľvek relevantného dôkazu alebo dôvodu vyvodil, že ak žalobca prevzal rozhodcovský rozsudok, musel vedieť aj o doručovaní a uložení iných zásielok zasielaných v rozhodcovskom konaní, - nepripustil okolnosti týkajúce sa zdravotného stavu jediného konateľa žalobcu ako relevantné pre posúdenie dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím došlo k vadám, ktoré odôvodňujú podanie odvolania (špecifikované vyššie). 12. Žalobca bol názoru, že žalobe vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je potrebné v celom rozsahu vyhovieť, pretože preukázal dôvody na zrušenie rozhodcovského dôvodu ako aj dôvody na odklad jeho vykonateľnosti. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie resp. aby tento zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. 13. Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril podaním zo dňa 24.10.2022 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za zákonný, vecne správny a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje.
14. K námietkam žalobcu k aplikácii ustanovenia § 40 ods. 4 ZORK žalovaný uviedol, že s jeho názorom nesúhlasí, pretože stojí na preukázateľne nesprávnom predpoklade, že žalobca mal možnosť sa o rozhodcovskom konaní dozvedieť prvýkrát až momentom, kedy mu bol doručený rozhodcovský rozsudok. Žalovaný bol názoru, že všetky pre rozhodcovské konanie relevantné písomnosti boli žalobcovi riadne doručené, a to na základe fikcie doručenia v súlade s rokovacím poriadok RS SOPK. 15. Poukázal na to, že správnosť záveru súdu prvej inštancie o tejto otázke potvrdzuje aj rozhodnutie nezávislého gréckeho súdu, ktorým je Okresný súd v Thessalonikách (Solún), ktorý na podklade návrhu žalovaného zo dňa 03.09.2021 v konaní č. k. 2644/2022 rozhoduje o uznaní napádaného rozhodcovského rozsudku RS SOPK na účely jeho núteného výkonu (exekúcie) v Grécku. V rámci konania o uznaní súd v Thessalonikách vydal rozhodnutie, v ktorom konštatoval, že všetky pre rozhodcovské konanie relevantné písomnosti zo strany RS SOPK boli žalobcovi (v konaní o uznaní v postavení odporcu) doručené v súlade príslušnými predpismi. Dal do pozornosti, že všetky námietky žalobcu týkajúce sa údajne nesprávneho postupu doručovania, Okresný súd v Thessalonikách v celom ich rozsahu ako neopodstatnené odmietol. 16. Žalovaný nesúhlasil ani s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie aplikoval § 40 ods. 4 ZoRK na posudzovaný prípad, avšak neprihliadol na dôvody na zrušenie žalobou napádaného rozhodcovského rozsudku. 17. K potrebe aplikácii gréckych procesných predpisov na doručovanie žalovaný uviedol, že strany sporu, teda aj žalobca, si v rámci svojho zmluvného vzťahu, ktorý predstavovala Rámcová kúpna zmluva z roku 2013, konkrétne v bode 11.5 danej zmluvy dohodli rozhodcovskú doložku s tým, že ak mal žalobca k postupu doručovania akékoľvek výhrady, tieto mal žalovanému adresovať v procese prípravy Rámcovej kúpnej zmluvy, príp. Rámcovú kúpnu zmluvu v takom znení neuzatvoriť. Nič také sa však v posudzovanom prípade neudialo. Preto akúkoľvek následnú argumentáciu žalobcu, spochybňujúcu postup doručovania podľa Rokovacieho poriadku RS SOPK, s ktorým žalobca podpisom Rámcovej kúpnej zmluvy dobrovoľne súhlasil, nemožno považovať za nič iné, ako účelovú argumentáciu. 18. Za daných okolností podľa žalovaného neexistuje žiadny právne relevantný dôvod na to, aby RS SOPK doručoval listiny v rozhodcovskom konaní podľa gréckych právnych predpisov, a rovnako tak neexistuje žiadny právne relevantný dôvod na to, aby mohol byť postup RS SOPK pri doručovaní podľa Rokovacieho poriadku, s ktorým žalobca preukázateľne vyjadril svoj súhlas, vyhodnotený ako nesprávny a nezákonný. 19. Preto záver súdu prvej inštancie o tom, že doručovanie v rozhodcovskom konaní pred RS SOPK sa spravuje Rokovacím poriadkom SOPK, a nie gréckymi procesnými predpismi, považoval žalovaný za správny. Žalovaný upriamil pozornosť na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde v Thessalonikách, č. k. 2644/2022 súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 25.02.2022, č. k. 2644/20 22, konštatoval, že všetky pre rozhodcovské konanie relevantné písomnosti zo strany RS SOPK boli žalobcovi doručené bezchybne v súlade príslušnými predpismi. 20. Podľa žalovaného úprava doručovania, zakotvená v rokovacom poriadku RS SOPK, plne zodpovedá zákonnej úprave doručovania v § 25 Zo RK, ktorá umožňuje, aby sa účastníci rozhodcovského konania na spôsobe doručovania dohodli. V danom prípade strany sporu túto dispozitívnu úpravu využili, keďže sa dohodli, že sa konanie, vrátane procesu doručovania pred RS SOPK, bude riadiť Rokovacím poriadkom RS SOPK. 21. Žalovaný nesúhlasil ani s námietkou žalobcu, že sa súd nevysporiadal s tým, či bolo doručovanie jednotlivých zásielok v rámci RS SOPK, pri ktorých súd prvej inštancie konštatoval fikciu doručenia, žalobcovi zo strany gréckeho poštového podniku oznámené a poukázal na bod 25 odôvodnenia napadnutého rozsudku. 22. Podľa žalovaného žalobca v priebehu konania menil/prispôsoboval svoju argumentáciu, ktorou preukazoval dôvodnosť podanej žaloby. Žalobca totiž až potom, čo bolo preukázané, že všetky zásielky zo strany RS SOPK boli žalobcovi riadne doručované - pričom v žalobe žalobca tvrdil presný opak - až vo svojej replike (ktorú mimochodom podal až sedem (7) mesiacov po súdom stanovenej lehote, viď bod 3. odôvodnenia Rozsudku) žalobca na svoju obranu začal uvádzať, že mu zásielky zo strany gréckej pošty oznámené údajne neboli. Navyše, uvedomujúc si neudržateľnosť svojej argumentácie začal žalobca už pre istotu vopred, avšak bez akýchkoľvek dôkazov, spochybňovať i pravosť záznamov z gréckej pošty o tom, že mu zásielky z RS SOPK oznámené boli, a to pre údajnú „notorickú nespoľahlivosť“ poštových doručovateľov v Grécku, k čomu však rovnako neprodukoval žiadny dôkaz. O nedôveryhodnosti žalobcovej verzie o údajne chýbajúcich oznámeniach o doručovaní zásielok podľa žalovaného svedčí aj skutočnosť, že žalobca do konania pred súdom prvej inštancie nepredložil jediný dôkaz o tom, že by ním tvrdené pochybenia pri doručovaní bol akokoľvek namietal - reklamoval - na príslušnom gréckom
poštovom úrade, čo by bola jediná rozumná reakcia v danom prípade. Uvedené dokresľuje účelovosť jeho argumentácie. 23. S námietkami odvolateľa o potrebe uplatnenia negatívnej dôkaznej teórie vo vzťahu k oznámeniu poštových zásielok, žalovaný taktiež nesúhlasil. Podľa žalovaného nie je mysliteľné, aby súd bez akýchkoľvek relevantných dôkazov pripustil spochybňovanie pravosti poštových záznamov. Opačné vnímanie by bolo neželaným návratom pred 01.07.2016, kedy nadobudli účinnosť nové procesné kódexy vrátane CSP, čo by malo nedozerné dôsledky na vedenie nie len rozhodcovských ale aj konaní pred všeobecnými súdmi, keďže pri doručovaní písomností v listinnej, nie elektronickej forme, by adresátovi s poukazom na negatívnu dôkaznú teóriu stačilo na svoju obranu uviesť, že napr. „žiadny žltý lístok z pošty sa v mojej schránke nenachádzal “, s tým, že je úlohou doručovacieho orgánu (súdu) aby mu preukázal opak. Je celkom zjavné, že takéto niečo nie je v právnom štáte udržateľné. 24. Poukazujúc na § 111 ods. 1 CSP žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru pri doručenke a ostatných poštových záznamov je potrebné prezumovať ich pravdivosť, pokiaľ nie je preukázaný opak. Následkom uvedeného je, že dôkazné bremeno nepravdivosti dôvodov vrátenia zásielky musí preukazovať práve žalobca, a nie žalovaný. Podľa žalovaného je žiadúce a správne, aby sa či už rozhodcovský alebo všeobecný súd mohli spoliehať na hodnovernosť údajov pochádzajúcich z poštového podniku, a naopak nie je žiadúce, aby boli súdy postup doručovania povinné preverovať. Ak v procese doručovania dôjde ku chybe na strane poštového podniku a v dôsledku daného pochybenia vznikne niekomu škoda (napr. by poštový doručovateľ sfalšoval záznam o oznámení zásielky) nič nebráni tomu, aby sa poškodená osoba domáhala svojho nároku na náhradu spôsobnej škody od poštového podniku, keďže ide o pochybenie práve na strane poštového podniku. 25. Žalovaný ďalej tvrdil, že zo znenia § 40 ods. 1 písm. a) explicitne vyplýva, že dôkazné bremeno ohľadom existencie dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku nesie žalobca. Konanie o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je „bežným“ súdnym konaním, v ktorom sa riešia civilno - právne spory . Ide o súdny prieskum a zásah už do právoplatne skončených vecí, ktorý by sa dal skôr pripodobniť systému mimoriadnych opravných prostriedkov, preto sú na žalobcu kladené vyššie požiadavky, a to predovšetkým k uneseniu dôkazného bremena vo vzťahu k tvrdením dôvodom žaloby, v porovnaní s „bežnou“ civilnou žalobou. Uvedený záver podporuje aj ustálená judikatúra Ústavného súdu SR, ktorý vo viacerých svojich rozhodnutiach uvádza, že ingerencia všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov má byť minimálna (viď napr. I. ÚS 234/2013 alebo I. ÚS 143/2013). 26. Vo vzťahu k tvrdeniam o neoznámení zásielok doručovaných zo strany gréckej pošty, čo bol až v replike žalobcu artikulovaný dôvod, musí podľa žalovaného dôkazné bremeno znášať výlučne žalobca. Dané tvrdenie žalobcu bolo podľa žalovaného možné minimálne nepriamo preukázať včas podanými reklamáciami k postupu doručovania na gréckej pošte, či inými skutočnosťami, ktoré by aspoň v nejakej rozumnej miere preukazovali tvrdenia žalobcu, čo sa však nestalo, preto rozsudok súdu prvej inštancie rovnako tak aj v tejto časti možno považovať za vecne správny. 27. Záverom žalovaný poukázal na to, žalobca svoj návrh na odklad vykonateľnosti napádaného rozhodcovského rozsudku nedostatočne odôvodnil, a tým pádom nepreukázal splnenie súdnou praxou (viď II. ÚS 25/2018 -20 z 11. januára 2018) kumulatívne požadovaných predpokladov na nariadenie odkladu vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, preto je rozsudok súdu prvej inštancie aj v tejto časti podľa žalovaného správny. 28. Podaním zo dňa 07.12.2022 žalobca reagoval na skoršie vyjadrenie žalovaného tak, že toto namietal/ rozporoval v celom rozsahu. V súvislosti s aplikáciou § 40 ods. 4 ZoRK žalobca namietal, že záver Okresného súdu v Thessalonikách nie je pre odvolací súd (ani pre súd prvej inštancie) v tomto konaní záväzný, pretože zo strany predmetného súdu ide len o posúdenie prejudiciálnej otázky a žalobca považoval závery tohto súdu za nesprávne, pretože podľa jeho názoru dotknutý súd opomenul aplikovať ustanovenia rokovacieho poriadku RS SOPK o doručovaní písomností v rozhodcovskom konaní, najmä neskúmal, či boli predmetné písomnosti Žalobcovi aj riadne oznámené, čo je v zmysle rokovacieho poriadku RS SOPK nevyhnutnou požiadavkou na nastúpenie fikcie doručenia. 29. Žalobca nepovažoval za preukázané, že mu písomnosti zasielané v rozhodcovskom konaní boli riadne oznámené, a teda že nastúpila fikcia doručenia. V nadväznosti na uvedené tvrdil, že nepovažuje za preukázané, že bol o vedení rozhodcovského konania riadne upovedomený. 30. Vo vzťahu k aplikácii gréckych predpisov na doručovanie zásielok, žalobca zotrval na tom, že tieto mali byť v danom prípade aplikované ako aj na tom, že súd prvej inštancie sa mal s jeho argumentáciou o dotknutej otázke vysporiadať, čo však podľa žalobcu neurobil. 31. K otázke preukázania doručenia resp. fikcie doručenia žalobca nesúhlasil s tým, že by dotváral skutkový stav tvrdením, že mu zásielky neboli oznámené až v replike a až ako dôsledok argumentácie a dôkazov predložených žalovaným vo vyjadrení k žalobe. Žalobca poukázal na to, že už v žalobe tvrdil,
že sa o uložení doručovaných písomností na pošte nedozvedel, čo podľa neho prezumuje, že mu neboli oznámené. 32. Žalobca sa domnieval, že prípadné podanie reklamácie alebo vykonanie iných krokov voči gréckemu doručovateľovi nemá žiadnu relevanciu ani dôkaznú hodnotu vo vzťahu k jeho dôveryhodnosti alebo vo vzťahu k dokazovaniu toho, či mu boli alebo neboli písomnosti doručované v rozhodcovskom konaní riadne oznámené. Trval na tom, že fikcia rokovacieho poriadku RS SOPK predpokladá oznámenie zásielky, čo v danom prípade podľa žalobcu splnené nebolo. Podľa žalobcu naviac splnenie podmienky oznámenia musí byť preukázané a nie len prezumované. Je podľa neho potrebné, aby bol v konaní o tom produkovaný dôkaz, napríklad výslovné uvedenie na obálke, že bol zanechaný oznam o uložení zásielky. To rovnako odôvodňuje obrátenie dôkazného bremena v zmysle negatívnej dôkaznej teórie, ak žalobca tvrdil, že mu doručovanie predmetných písomností oznámené nebolo. Žiadny takýto dôkaz pritom v konaní zo strany žalovaného predložený nebol. 33. Z uvedeného dôvodu je podľa žalobcu argumentácia žalovaného o tom, že je potrebné prezumovať správnosť poštových záznamov nie je v predmetnej otázke relevantná. Žiadny zo žalovaným predložených záznamov, či už vrátených doručeniek alebo zásielok neuvádza výslovne, že by bola zásielka žalobcovi oznámená. Uvádzajú len, že zásielka bola neprevzatá a vrátená odosielateľovi. 34. K poznámke žalovaného, že ak by bolo pravdivé tvrdenie žalobcu, že sa náhodou dozvedel o doručovaní rozhodcovského rozsudku tým, že sa na to z opatrnosti dopytoval pri návšteve pošty, musel by sa rovnako dozvedieť aj o doručovaní iných zásielok, žalobca uviedol, že od neho nemožno spravodlivo očakávať, že bude preventívne navštevovať poštu pravidelne tak, aby nemohol zmeškať žiadnu úložnú lehotu. 35. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca na podanom odvolaní trval. 36. Na skôr špecifikované podanie žalobcu reagoval žalovaný podaním zo dňa 15.03.2023, v ktorom k argumentácii žalobcu uviedol, že podľa neho žalobca v jeho poslednom podaní nepriniesol žiadnu zásadne novú argumentáciu. Žalovaný nesúhlasil s tým, že Okresný súd v Thessalonikách pri svojich úvahách opomenul aplikovať ustanovenia rokovacieho poriadku RS SOPK, resp. že by daný súd neskúmal, či bolo doručovanie vykonané riadne (čo v sebe samozrejme zahŕňa i oznámenie zásielok) v zmysle príslušných predpisov. Poukázal na to, že žalobca sa v danom konaní bráni úplne totožne ako v tunajšom konaní, pričom Okresný súd v Thessalonikách všetky jeho námietky vyhodnotil ako neopodstatnené. Poukázal aj na ďalší posun v argumentácii žalobcu, ktorý už netvrdí, že mu písomnosti neboli v rámci rozhodcovského konania riadne doručené, resp. že mu zásielky neboli oznámené, ale svoje tvrdenia posunul do pozície že dané skutočnosti „nepovažuje za preukázané“, čo podľa žalobcu ilustruje účelovosť žalobcovej obrany. 37. K namietanému porušeniu zásady rovnosti účastníkov, žalovaný poukázal na to, že obe strany rozhodcovského konania mali presne tie isté procesné možnosti sa na konaní zúčastniť, a to, že sa žalobca rozhodol danú možnosť nevyužiť, nemá vplyv na zásadu rovnosti účastníkov. Rovnako tak skutočnosť, že rozhodcovské konanie sa viedlo v krajine jedného z účastníkov rozhodcovského konania, sama o sebe nevytvára nerovné postavenie účastníkov rozhodcovského konania. V postupe RS SOPK sa podľa žalovaného neobjavilo nič také, z čoho by bolo možné dospieť k záveru, že by RS SOPK vo vzťahu k žalobcovi používal takpovediac „dvojaký meter“ s cieľom mu uškodiť. Žalovaný poukázal na to, že RS SOPK nad rámec Rokovacím poriadkom mu uložených povinností, doručoval žalobu podanú v rozhodcovskom konaní , ako aj predvolanie na ústne pojednávanie nielen na adresu žalobcovho registrovaného sídla zapísaného v príslušnom obchodnom registri, ale aj na adresu prevádzky žalobcu , tak ako si ju sám žalobca uvádzal na svojej webovej stránke. RS SOPK teda nad rámec svojich povinností, vynaložil dodatočné úsilie, aby žalobcu o rozhodcovskom konaní upovedomil. 38. Podľa žalovaného neexistuje žiadny právne relevantný dôvod na to, aby RS SOPK doručoval listiny v rozhodcovskom konaní podľa gréckych právnych predpisov, a rovnako tak neexistuje žiadny právne relevantný dôvod na to, aby mohol byť postup RS SOPK pri doručovaní, tak ako ho predpokladá Rokovací poriadok RS SOPK, s ktorým žalobca preukázateľne vyjadril svoj súhlas, vyhodnotený ako nesprávny a nezákonný. 39. K námietkam žalobcu o dôkaznej povinnosti o oznámení zásielok, doručovaných mu v rámci rozhodcovského konania, žalovaný doplnil, že požiadavka žalobcu, aby nad rámec predpisov upravujúcich poštový styk, bolo na obálke výslovne uvedené, že bol zanechaný oznam o uložení zásielky, resp. obdobná zmienka bola uvedená v doručenke, i napriek tomu, že poštové predpisy s ničím takým nerátajú, je nanajvýš absurdná, a je potrebné ju odmietnuť. Podľa žalovaného sa žalobca snaží svoju pasivitu a zodpovednosť preniesť na tretí subjekt, čo nie je akceptovateľné. 40. Zdôraznil, že pri poštových záznamoch je potrebné prezumovať ich pravdivosť, pokiaľ nie je preukázaný opak. Následkom uvedeného je, že dôkazné bremeno vo vzťahu k rozporu poštových
záznamov s faktickým stavom musí preukazovať práve žalobca, a nie žalovaný. Uvedený záver napokon explicitne vyplýva i z o samotného znenia § 40 ods. 1 písm. a) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, na základe ktorého dôkazné bremeno ohľadom existencie dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku nenesie nikto iný ako žalobca. 41. Žalovaný zo skôr uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu zamietol a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Zároveň, žiadal, aby mu odvolací súd priznal trovy odvolacieho konania vo výške 100%. 42. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP)), a rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 43. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 44. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 45. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 46. Súd prvej inštancie vykonal riadne dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, keď vykonal všetky ním predložené listinné dôkazy, ktorými preukazoval dôvodnosť žalovaného nároku, prihliadol na procesnú obranu žalovaného ako aj na skutkové tvrdenia uplatnené procesnými stranami a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 CSP dospel k správnym skutkovým záverom, vyplývajúcim z v konaní produkovaných dôkazov a skutkových tvrdení. Následne súd prvej inštancie vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd preto odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje a s poukazom na § 387 ods. 2 CSP nepovažuje za potrebné závery, v ňom uvedené, opakovať. 47. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa nasledovné: 48. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). 49. Podľa § 365 ods. 1 CSP /Odvolacie dôvody/odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 50. Podľa § 379 CSP, /Viazanosť rozsahom odvolania/odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 51. Podľa § 380 ods. 1 CSP, /Viazanosť odvolacími dôvodmi/ odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 52. Medzi účastníkmi konania bolo sporné najmä to, či v priebehu rozhodcovského konania boli žalobcovi doručované listiny v súlade s právnym poriadkom, podľa akého právneho poriadku sa malo doručovanie uskutočňovať, ako aj to, kto by mal preukazovať rozhodujúce skutočnosti v súvislosti s doručovaním listín v tomto konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku. 53. K vyššie uvedeným otázkam odvolací súd uvádza nasledovné: 54. Pre určenie spôsobu /právneho poriadku/ doručovania listín účastníkom rozhodcovského konania je rozhodujúca rozhodcovská doložka, ktorá bola súčasťou rámcovej kúpnej zmluvy, uzatvorenej medzi účastníkmi konania v roku 2013, konkréte jej bod 11.5, v ktorej si zmluvné strany/účastníci tohto konania/ zvolili právomoc konkrétneho rozhodcovského súdu na rozhodovanie vzájomných sporov, ktoré by mohli z tejto zmluvy vyvstať. V nadväznosti na uvedené postup pri doručovaní písomností
v rámci rozhodcovského konania upravuje rokovací poriadok dotknutého rozhodcovského súdu. V súdnom konaní žalobca ani netvrdil ani nepreukázal odlišnú dohodu, t.j. že by sa zmluvné strany od rokovacieho poriadku akokoľvek odklonili resp. že by uzatvorili akúkoľvek dohodu, ktorá by jednotlivé ustanovenia rokovacieho poriadku modifikovala. K argumentácii žalobcu, že rozhodcovský súd mal pri doručovaní písomností postupovať podľa gréckeho práva odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, konkrétne na odsek 23, v ktorom sa súd prvej inštancie s touto otázkou vyčerpávajúco vysporiadal. Nad rámec uvedeného odvolací súd uvádza, že rokovací poriadok dotknutého rozhodcovského súdu v § 5 bod 2 upravuje ako prednostný spôsob doručovania doporučeným listom s potvrdením o doručení. Umožňuje aj spôsob doručovania podľa procesného práva štátu doručenia. Avšak rokovací poriadok vo svojom § 5 ani na iných miestach neupravuje spôsob doručovania písomností tak, že je možné použiť výlučne jeden alebo druhý spôsob doručovania, prípadne vopred ustanovenú postupnosť spôsobov doručovania. Preto voľba spôsobu doručovania/ právneho poriadku na doručovanie bola výlučne na rozhodcovskom súde a nemožno dospieť k záveru že ktorýkoľvek zo spôsobov doručovania je neprávny, pretože sa mal použiť druhý zo spôsobov. 55. Z obsahu súdneho súpisu, ako aj z napadnutého rozsudku (najmä ods. 10) vyplýva, že písomnosti boli doručované žalobcovi na adresu jeho sídla, zároveň aj na adresu sídla jeho prevádzkarne, pričom zásielky sa vrátili ako nevyžiadané/nevyzdvihnuté v odbernej lehote. Doručovanie písomností sa uskutočňovalo v období od 05.12.2019 do 13.08.2020, doručovanie rozsudku v januári 2021. Uvedené skutočnosti vyplývajú nesporne zo záznamov poštových doručovateľov. 56. Žalobca namietal, že nebolo preukázané splnenie podmienok podľa § 5 ods. 6 rokovacieho poriadku, a to, že mu bolo doručovanie písomností oznámené poštovým úradom. V nadväznosti na to podľa žalobcu nebola splnená ani fikcia doručenia podľa označeného bodu rokovacieho poriadku. 57. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že podľa § 40 ods. 1 písm. a) zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní sa na úspech žaloby o zrušenie rozhodcovského konania nevyhnutne vyžaduje to, aby žalobca preukázal dôvody na zrušenie. 58. Ak preto žalobca podal žalobu podľa § 40 ods. 1 písm. a) zákona č. 244/2002 bolo jeho povinnosťou preukázať, že mu v dôsledku nedoručenia písomností nebolo umožnené zúčastniť sa na rozhodcovskom konaní. Nemožno preto dať za pravdu žalobcovi, že nemá dôkaznú povinnosť o skutočnostiach, ktoré v žalobe, resp. v priebehu súdneho konania tvrdil. Napriek tomu, že od žalobcu nemožno vyžadovať preukázanie skutočností, ktoré sa nestali (negatívna dôkazná teória), možno od neho spravodlivo požadovať preukázanie skutočností, ktoré s doručovaním písomností súvisia, napr. mohol preukázať to, že postup gréckej pošty nepoužíva oznámenie o doručovanie písomností, alebo mohol na domovskej pošte uplatniť postup, v ktorom by neuskutočnenia oznámenia namietal a výsledok prešetrenia jeho námietok predložiť súdu ako dôkaz o jeho tvrdeniach. Žalobca žiaden takýto dôkaz v konaní ani len neoznačil. Preto nemožno dospieť k záveru, že dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku žalobca akokoľvek preukázal (s výnimkou predloženia lekárskej správy, s ktorou sa riadne vysporiadal súd prvej inštancie v odseku 25 napadnutého rozsudku a z ktorej vôbec nevyplýva napr. dĺžka ošetrenia ani práceneschopnosti žalobcu). 59. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného ako nedôvodné a nespôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 60. Vzhľadom na to, že odvolací súd nevyhodnotil odvolacie námietky žalobcu voči rozhodnutiu vo veci samej (I. výrok napadnutého rozsudku) ako dôvodné, nebolo na mieste vyhovieť ani jeho odvolaniu voči zamietnutiu návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, ani odvolaniu voči výroku o trovách konania. 61. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 62. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu nadriadeného súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).