Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Co/18/2024 1521201492 26. 09. 2024 Mgr. Patricia Skotnická ECLI:SK:KSBA:2024:1521201492.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a členov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: D.. F. L., Q. XX, B., proti žalovanej: Slovenská J., V. F. A. A. F. V. Q. J., X. X, B., o náhradu škody a nemajetkovej ujmy v sume 2.400 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 13.11.2023, č.k. B5-6C/36/2021-130, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanej nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 13.11.2023, č. k. B5-6C/36/2021-130, zamietol žalobu (výrok I.) a nepriznal žalovanej náhradu trov konania (výrok II.). 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 08.04.2021 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 2.400 eur s príslušenstvom (nedostatočne špecifikovaným - pozn. odvolacieho súdu) titulom náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verenej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Dôvodil, že na Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave V bolo voči jeho osobe vedené trestné konanie pod ČVS: ORP-842/RU-BV-2020 za prečin porušovanie práv k ochrannej známke, označeniu pôvodu výrobku a ochrannému menu podľa § 281 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, v rámci ktorého vzniesol vyšetrovateľ PZ uznesením zo dňa 31.08.2020, ČVS: ORP-842/RU-BV-2020, (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“) voči nemu obvinenie. Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V uznesením zo dňa 30.10.2020, č. 2Pv 306/20/105-4, uznesenie o vznesení obvinenia zrušil ako neopodstatnené, resp. z dôvodu, že konanie nemohlo naplniť skutkovú podstatu daného trestného činu. Nezákonné a nedôvodné trestné stíhanie spôsobilo žalobcovi škodu spočívajúcu v znížení kvality života, zdravia, vzťahového partnerstva, intímneho života, zhoršenia pohľadu verejnosti na jeho osobu, ako aj vzťahu s rodinou, resp. jeho ohrozenie až na úroveň nekomunikácie; škoda spočívala i v štúdiu právnych skutočností použitých pri komunikácii so súdnymi znalcami a vyšetrovateľmi, v štúdiu spisu, v príprave sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia, pričom predstavovala i náklady na zhotovenie fotokópií dokumentov, náklady na dopravu a hotové výdavky. Vzhľadom na to, že orgány činné v trestnom konaní postupovali evidentne chybne, nezákonne a miestne nepríslušne, považoval žalobca ich postup za nesprávny, vyvodzujúc zodpovednosť žalovanej za vzniknutú škodu, ktorú žiadal predbežne prerokovať listom zo dňa 25.03.2021, avšak bezúspešne. 3. Žalobca doplnil, že vyšetrovateľ sa dopustil i nesprávneho úradného postupu, čo vyplývalo z uznesenia prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava V zo dňa 13.10.2020, keď nesprávne ustálil
miestnu príslušnosť a posúdil nesprávne i právnu kvalifikáciu skutku, keď išlo o dve samostatné skutkové podstaty označeného prečinu. Poverený príslušník rozhodol bez vykonania základného dokazovania výsluchom majiteľky ochranných známok F.. B. Q.., či zástupcu dotknutej spoločnosti B., Q..J..H.. Vzhľadom na to, že obvinenie vznesené voči nemu bolo zrušené ako neopodstatnené a vo veci sa nekoná, ani nie je dôvod konať alebo vec odstúpiť, považoval žalobca uznesenie Obvodného oddelenia PZ Bratislava Rusovce, ČVS: ORP-842/RU-BV-2020, za nezákonné. Pokiaľ v jeho dôsledku došlo k zníženiu kvality jeho života, išlo o všeobecne známe skutočnosti pri každom trestnom stíhaní. Podľa jeho výpočtu sa znížila frekvencia pohlavného styku a intímneho života s jeho partnerkou o 70 %, zhoršila sa kvalita jeho života, komunikácia a vzťahy k blízkym osobám. Žalobca musel venovať čas štúdiu spisu a zákonov za účelom podania sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia v rozsahu 30 hodín, komunikovať so súdnymi znalcami, čo považoval za škodu, keďže ten čas mohol využiť pracovne a zarobiť v spoločnostiach, v ktorých figuruje; koeficient škody pritom vypočítal na základe príjmov podľa potvrdenia daňového úradu. Následne žalobca rozčlenil a špecifikoval škodu v sume 2.400 eur ako 1/ štúdium Trestného zákona a Trestného poriadku v sume 500 eur, 2/ strata času v súvislosti s vypracovaním sťažnosti a jej doplnenia v sume 100 eur, 3/ zníženie kvality života a zmena osobnosti v sume 400 eur, 4/ zhoršenie intímneho života a partnerského vzťahu v sume 300 eur, 5/ zhoršenie vzťahu s V. B. v sume 500 eur, 6 /zhoršenie vzťahu so Š. O. v sume 100 eur, 7/ zhoršenie vzťahu s T. O.Z. v sume 100 eur, 8/ zhoršenie kvality zdravia a spánku v sume 200 eur, 9/ štúdium a prefotenie spisu 2x á 50 eur, 10/ náklady na dopravu a hotová výdavky v sume 50 eur a 11/ amortizácia vozidla počas cestovania v sume 50 eur. 4. Žalovaná so žalobou žalobcu nesúhlasila a považovala ju za nedôvodnú, nakoľko žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok vzniku nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Potvrdila, že podľa stanoviska vecne príslušného útvaru Ministerstva vnútra SR uznesením Obvodného oddelenia Bratislava Rusovce, Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave V zo dňa 31.08.2020, ČVS: ORP-842/RU-BV-2020, bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za prečin porušovania práv k ochrannej známke, označeniu pôvodu výrobku a ochrannému menu podľa § 281 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, voči ktorému podal žalobca sťažnosť a dozorujúci prokurátor uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava V zo dňa 13.10.2020, č. 2Pv 306/20/1105-4, predmetné rozhodnutie zrušil; zrušil ho však nie ako nezákonné, ale ako neopodstatnené a predčasné. Ozrejmiac, že na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona, t. j. na vznesenie obvinenia sa nevyžaduje istota, ale odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, bola žalovaná toho názoru, že samotné vznesenie obvinenia ešte neznamená vyslovenie viny, ale predstavuje úkon trestného konania, ktorý je policajt povinný vykonať, za splnenia zákonných podmienok. Vyšetrovateľ PZ v rámci prípravného konania postupoval a vyhodnocoval dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, rešpektujúc pritom i pokyny prokurátora, ktorý nezrušil žalobcovi vznesené obvinenie pre nezákonnosť; naviac, predmetné uznesenie o vznesení obvinenia nenadobudlo právoplatnosť, a preto nespĺňa predpoklady stanovené v § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a na jeho základe žalobca nemôže požadovať náhradu škody; žalobca tak nesplnil prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu. Pokiaľ žalobca poukazoval i na nesprávny úradný postup vyšetrovateľa PZ, ktorý mal konštatovať prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V v rozhodnutí zo dňa 13.10.2020, žalovaná ozrejmila, že pokiaľ je výsledkom určitého úradného postupu vydanie rozhodnutia, úradný postup, ktorému vydanie rozhodnutia predchádzalo, sa neposudzuje, nakoľko sa bezprostredne prejaví vo vydanom rozhodnutí. Vo vzťahu k vzniku škody a nemajetkovej ujmy žalovaná podotkla, že jej nebolo zrejmé, ktorá časť z uplatňovanej sumy 2.400 eur predstavuje škodu a ktorá nemajetkovú ujmu. Okrem toho, že žalobca tvrdenú škodu nepreukázal, táto, v časti hrozby z vydedenia, predstavovala len akýsi percentuálny podiel z hypotetického dedičstva, v časti nákladov na štúdium mala charakter ušlého zisku a pokiaľ išlo o poplatky za internet, telekomunikácie a vozidlo, táto by vznikla bez ohľadu na existenciu údajného nezákonného rozhodnutia. Pokiaľ žalobca poukazoval na zhoršenie kvality jeho života a zdravia, ako aj vzťahov s partnerkou a rodinou, čo mienil preukazovať čestnými vyhláseniami p. Š. O., X.. T. O. T. X.. F.. V. B., zdôraznila, že tieto boli totožné a líšili sa len v subjekte, ktorý ich vyhlasoval; práve týmto osobám mala podľa čestného prehlásenia pritom vzniknúť psychická ujma. Žalobca nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy, táto mu za obdobie od vznesenia obvinenia do jeho zrušenia, t. j. po dobu 1,5 mesiaca nemohla vzniknúť; nepreukázal, že už samotné konštatovanie porušenia práva v podobe zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia nemožno považovať za dostatočné zadosťučinenie. Podľa žalovanej nebola daná ani príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, resp. nemajetkovou ujmou.
5. Po špecifikácii nároku na náhradu škody zo strany žalobcu žalovaná namietala, že jej nebola z ničoho zrejmá výška jednotlivých jej zložiek, považujúc výpočet žalobcu za subjektívny, nemerateľný, vychádzajúci z hypotetických tvrdení. Zotrvala na tom, že žalobca nepreukázal vznik škody, ani je výšky žiadnym dôkazom, pričom vo vzťahu k nemajetkovej ujme neozrejmil, prečo nepovažuje za postačujúce zadosťučinenie v podobe zrušenia údajného nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia. Podľa mienky žalovanej absentovala i príčinná súvislosť medzi namietaným nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, resp. nemajetkovej ujmy. 6. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a po jeho vykonaní zhodnotil, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých troch zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím žalovanej ako ústredného orgánu štátnej správy. V prvom rade nemal konajúci súd za preukázanú existenciu nezákonného rozhodnutia, za ktoré žalobca označil uznesenie povereného príslušníka Obvodného oddelenia Bratislava Rusovce, Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave V zo dňa 31.08.2020, ČVS: ORP-842/RU-BV-2020, o vznesení obvinenia za prečin porušovania práv k ochrannej známke, označeniu pôvodu výrobku a ochrannému menu podľa § 281 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Žalobca síce podal voči predmetnému rozhodnutiu sťažnosť a dozorujúci prokurátor uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava V zo dňa 13.10.2020, č. 2Pv 306/20/1105-4, napadnuté uznesenie zrušil, avšak v jeho odôvodnení, okrem iného konštatoval, že po preštudovaní spisu dospel k záveru, že vo veci neboli objasnené základné skutkové okolnosti, a preto rozhodnutie považoval za predčasné; poverený príslušník PZ rozhodol bez toho, aby vykonal základné dokazovanie výsluchom majiteľky inkriminovaných ochranných známok, či zástupcu inkriminovanej obchodnej spoločnosti, ktoré osoby ani nepodali trestné oznámenie. Poverenému príslušníkovi PZ okrem nenaplnenia formálnych znakov skutkovej podstaty stíhaného prečinu tiež vytkol, že nedostatočným spôsobom skúmal naplnenie i jeho materiálneho znaku. Na uvedenom základe bolo podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené pre nezákonnosť, ale z dôvodu neopodstatnenosti a predčasnosti záverov v ňom uvedených. Súd prvej inštancie sa pritom plne stotožnil i s argumentáciou žalovanej vo väzbe na § 206 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého na vznesenie obvinenia postačí dostatočne odôvodnený záver, a teda nie istota, že trestný čin spáchala určitá osoba. Práve dôvodnosť takého podozrenia preverí prokurátor na podklade sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia a rozhodne, či trestné stíhanie osoby bude pokračovať alebo rozhodnutie príslušníka PZ zruší. Na podporu svojho názoru konajúci súd citoval i časť nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 13.12.2013, sp. zn. II. ÚS 163/2013. V neposlednom rade poukázal aj na to, že uznesenie o vznesení obvinenia nenadobudlo právoplatnosť práve z dôvodu sťažnosti žalobcu, pričom v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je potrebné, aby rozhodnutie, z ktorého si žalobca uplatnil nárok, nadobudlo právoplatnosť. 7. Vo vzťahu k požadovanej škode v celkovej sume 2.400 eur súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca túto špecifikoval ako náhrada 1/ času za štúdium Trestného zákona a Trestného poriadku v sume 500 eur, 2/ času za vypracovanie sťažnosti a jej doplnenia v sume 100 eur, 3/ za zníženie kvality života a zmeny osobnosti v sume 400 eur, 4/ za zhoršenie intímneho života a partnerského vzťahu v sume 300 eur, 5/ za zhoršenie vzťahu s V. B. v sume 500 eur, 6/ za zhoršenie vzťahu so Š. O. v sume 100 eur, 7/ za zhoršenie vzťahu s T. O. v sume 100 eur, 7/ za zhoršenie kvality zdravia (spánok) v sume 200 eur, 8/ za štúdium a prefotenie spisu v sume 2x á 50 eur, 9/ nákladov na dopravu a hotové výdavky v sume 50 eur a napokon 10/ za amortizáciu vozidla počas cestovania k úkonom v sume 50 eur. Zdôrazňujúc, že takto uplatnená škoda predstavuje subjektívne zhodnotenie jednotlivých položiek ako „typu“ škody, ku ktorým žalobca priradil určité finančné ohodnotenie, a teda takto uvádzaná škoda predstavuje len akési hodnotenie žalobcovej osoby bez ozrejmenia spôsobu, ako k tomu žalobca dospel, súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepredložil ani žiaden relevantný dôkaz preukazujúci opodstatnenosť požadovanej škody a jej výšky; žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal dôvodnosť výšky uplatňovanej náhrady škody, ktorá predstavuje len jeho subjektívny názor a výpočet. Žalobca tak nepreukázal naplnenie ani druhého predpokladu zodpovednosti za škodu, a to vznik škody, čím nie je daná ani existencia príčinnej súvislosti medzi údajným nezákonným rozhodnutím a nárokovanou škodou (jej výškou). 8. Pokiaľ išlo o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie ozrejmil, že žalobca v konaní prezentoval tvrdenia ohľadne oblastí týkajúcich sa jeho osoby, v ktorých malo vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania (správne má byť aj o vznesení obvinenia - pozn. odvolacieho súdu) dôjsť k ujme. Tieto tvrdenia predstavovali subjektívne pocity žalobcu, a teda subjektívne hodnotenie situácie,
podporené svedeckou výpoveďou jeho partnerky, ktorá v zhode s ním uvádzala negatívne dopady tohto uznesenia na osobu žalobcu, zmenu jeho správania, zdravotného stavu (poruchy spánku), obchodné aktivity; žalobca ich podporil i čestnými prehláseniami jeho starých rodičov, podľa ktorých ujmu utrpeli oni, a nie priamo žalobca. Konštatujúc, že v danej veci nebol daný predpoklad vydania nezákonného rozhodnutia, v dôsledku čoho nedošlo uznesením o vznesení obvinenia k porušeniu práv žalobcu, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi nemohla vzniknúť ani nemajetková ujma. Naviac, uznesenie o vznesení obvinenia zrušil dozorujúci prokurátor svojim rozhodnutím, a toto preto predstavovalo dostatočné zadosťučinenie pre žalobcu. 9. Súd prvej inštancie uzavrel, že pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. musia byť kumulatívne splnené všetky tri zákonné podmienky, pričom žalobca v konaní nepreukázal existenciu ani jednej z nich, a preto za súčasnej aplikácie článku 46 ods. 3 Ústavy SR, § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a § 34 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, vyhodnotil žalobu žalobcu v celom rozsahu za nedôvodnú a túto zamietol. 10. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a žalovanej, ktorá mala v konaní úspech, avšak neuplatnila si nárok na ich náhradu a v konaní jej ani žiadne trovy nevznikli, nepriznal nárok na náhradu trov konania. 11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa neho je možné označiť obvinenie pod ČVS: ORP-842/RU-BV-2020 za nezákonné, keďže trestné konanie by nemohlo pokračovať z dôvodu absencie súhlasu poškodeného. Pri danej skutkovej podstate bol potrebný súhlas poškodeného a až následne bolo možné vzniesť proti nemu obvinenie. Žalobca nesúhlasil ani so záverom konajúceho súdu o tom, že mu nevznikla žiadna škoda. „Pokiaľ by bolo obdobných 20 trestných konaní vedených voči jednej osobe súčasne, ktoré by boli následne zrušené, analogicky podľa napádaného rozsudku, by nevznikla žiadna škoda, ani v týchto 20 prípadoch“. Žalobca v ďalšom poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 17Co/144/2015, ktorý pripustil odškodnenie 5 eur za každý deň trestného stíhania, ako i na uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 4Cdo 125/2019 o odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie, a napokon i na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 152/2018, ohľadne príčinnej súvislosti medzi nezákonným uznesením o začatí trestného stíhania a náhradou nemajetkovej ujmy. Na uvedenom základe, namietajúc i výrok o trovách konania, žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe vyhovel, alternatívne ho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 12. Žalovaná sa vo vyjadrení k odvolaniu v plnom rozsahu stotožnila s napadnutým rozsudkom, majúc za to, že súd prvej inštancie zistil dostatočne skutkový stav, tento správne právne posúdil a svoje rozhodnutie následne dostatočne odôvodnil. Žalobca nepreukázal ani jeden zo zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., pričom jeho odvolanie neobsahovalo relevantné skutočnosti preukazujúce opak. Vo vzťahu k žalobcovej argumentácii poukázala na § 211 Trestného poriadku obsahujúceho taxatívny výpočet trestných činov, pri ktorých sa na začatie trestného stíhania alebo pokračovanie v ňom vyžaduje súhlas poškodeného. V ostatnom sa pridržala doterajších písomných vyjadrení a ústnych prednesov navrhujúc napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 13. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.09.2024 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.). 14. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že odvolanie žalobcu preskúmal a v rámci tohto prieskumu sa zaoberal iba tými odvolacími dôvodmi, resp. ich obsahovým vymedzením tak, ako ich žalobca výslovne skutkovo odôvodnil. Vychádzal pritom striktne z ustanovenia § 380 ods. 1 a ods. 2 C.s.p., ktoré ho oprávňujú zaoberať sa v rámci odvolacieho prieskumu, okrem vád týkajúcich sa
procesných podmienok, iba tými vadami napadnutého rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie, ktoré odvolateľ (tu žalobca) špecifikoval a skutkovo vymedzil; pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní. Treba podotknúť, že k zodpovednému uplatňovaniu vlastných procesných práv patrí tiež požiadavka, aby strana sporu mala jasno v dôvodoch svojej nespokojnosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie a tieto následne v odvolaní dostatočne jasne špecifikovala. 15. Žalobca v odvolaní konajúcemu súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia z dôvodu, že v danom prípade absentoval súhlas poškodeného. Bol toho názoru, že pri skutkovej podstate trestného činu kladeného mu za vinu, bol nevyhnutný súhlas poškodeného a až následne bolo možné voči nemu vzniesť obvinenie. Vychádzajúc zo žalobcom skutkového vymedzenia nezákonnosti označeného rozhodnutia, ktorým bol odvolací súd viazaný, v prvom rade udáva, že žalobca skutkové tvrdenia týkajúce sa potreby súhlasu poškodeného so začatím trestného stíhania vo väzbe na nezákonné rozhodnutie neprodukoval v konaní pred súdom prvej inštancie, keď týmito argumentoval až v odvolaní, bez toho, aby pri vymedzenom odvolacom dôvode (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) súčasne tvrdil, že tieto nové prostriedky procesného útoku nemohol bez svojej viny použiť v doterajšom priebehu konania. Žalobcovu argumentáciu, odôvodňujúcu nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia výlučne od absencie súhlasu poškodeného so začatím trestného stíhania, potom odvolací súd vyhodnotil v zmysle § 366 C.s.p. ako tzv. novoty, na ktoré nebolo možné prihliadať. I napriek tomu však odvolací súd dopĺňa, že uvedenými skutočnosťami, ktoré žalobca mohol (a mal) namietať v trestnom konaní, by sa zaoberal dozorujúci prokurátor pri rozhodovaní o sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia, a teda ich relevantnosť by našla svoje vyjadrenie v obsahu tohto rozhodnutia (uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava V zo dňa 13.10.2020, č. 2Pv 306/20/1105-4). Dôvodnosť žalobcom uvádzaných skutočností nemožno hodnotiť v konaní o náhradu škody v rámci skúmania existencie nezákonného rozhodnutia; napokon tieto, samé o sebe, na posúdenie nezákonnosti rozhodnutia v intenciách ustanovenia § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. nemajú žiaden vplyv. 16. Odvolací súd ďalej udáva, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na právnom názore, že žalobcom označené uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 31.08.2020, ktoré zrušil prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V uznesením zo dňa 13.10.2020, č. 2Pv 306/20/1105-4, nemožno považovať za nezákonné v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko nebolo zrušené ako právoplatné, pričom dôvody jeho zrušenia nespočívali v jeho nezákonnosti, ale neopodstatnenosti a predčasnosti. Takto sformulované právne posúdenie (ne)zákonnosti rozhodnutia žalobca skutkovou argumentáciou použitou v odvolaní nijako nespochybnil a správnosť konajúcim súdom prijatých záverov nenamietal. Zdôrazňujúc, že v odvolacom konaní je odvolací súd viazaný uplatnenými odvolacími dôvodmi, resp. skutkovým vymedzením toho pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré žalobca výslovne v odvolaní namieta, a tým urobí i predmetom odvolacieho prieskumu, keď žalobca skutkovou argumentáciou nereflektoval na tie dôvody vedúce konajúci súd k záveru, že označené uznesenie o vznesení obvinenia nespĺňa atribúty nezákonného rozhodnutia vo väzbe na ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., neostalo odvolaciemu súdu iné, ako z tohto záveru súdu prvej inštancie, bez posúdenia jeho (ne)správnosti, vychádzať. Uvedené malo za následok, že žalobca v konaní nepreukázal hneď prvotný predpoklad na vyvodenie zodpovednosti žalovanej za škodu a nemajetkovú ujmu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia. Hodno uviesť, že už táto skutočnosť, sama o sebe, zakladá dôvod na zamietnutie žalobcovej žaloby, bez potreby ďalšieho skúmania ostatných predpokladov zodpovednosti žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to vzniku škody/nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou/nemajetkovou ujmou; na jej vyvodenie je totiž potrebné kumulatívne, t. j. súčasné splnenie všetkých zákonných predpokladov. 17. Vychádzajúc však z odvolania, žalobca považoval za nesprávny i záver konajúceho súdu ohľadne absencie škody, stroho uvádzajúc, že nie je možné, aby táto nevznikla. Súd prvej inštancie pritom
založil zistenie, že žalobca v konaní žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal opodstatnenosť škody a jej výšky na posúdení, že išlo len o subjektívne vymedzenie jednotlivých položiek ako určitého „typu“ škody, ktorým žalobca priradil určité finančné ohodnotenie; osobitne pritom zdôraznil, že uplatnenej škode absentoval reálny základ, t. j. išlo o subjektívny názor žalobcu bez potrebného dôkazného podkladu. Žalobca konajúcim súdom nastolenú úvahu a z nej vyvodené závery použitou odvolacou argumentáciou relevantne nenamietal; za takú argumentáciu pritom nemožno považovať len vyjadrenie púheho nesúhlasu žalobcu. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd ozrejmuje, že škoda ako určitá majetková kategória predstavuje vynaloženie určitých finančných prostriedkov z majetku poškodeného (tu žalobcu), ktoré je možné kvantifikovať a v nadväznosti na také zmenšenie majetkového stavu i preukázať. Bolo potom v možnostiach žalobcu ako nositeľa nielen bremena tvrdenia, ale i dôkazného bremena, aby ním tvrdenú škodu, špecifikovanú v podaní zo dňa 12.09.2021, relevantným spôsobom preukázal, k čomu však v priebehu konania z jeho strany nedošlo. 18. Pokiaľ išlo o nemajetkovú ujmu, ktorú žalobca prezentoval ako ujmu v určitých oblastiach týkajúcich sa jeho osoby (zdravie, život, rodina a vzťahy), vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku, je zrejmé, že túto súd prvej inštancie vyhodnocoval vo väzbe na neexistenciu nezákonného rozhodnutia, t. j. mal za to, že tým, že žalobcom označené rozhodnutie nemalo povahu nezákonného rozhodnutia (ktorú okolnosť odvolací súd vzhľadom na skutkové vymedzenie dôvodu odvolania zo strany žalobcu neskúmal), na jeho základe nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práv a nemohla mu preto ani vzniknúť ním tvrdená nemajetková ujma. Naviac, v kontexte uvedeného konajúci súd dodal, že zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia dozorujúcim prokurátorom predstavovalo dostatočné zadosťučinenie pre žalobcu; ani tieto skutočnosti žalobca v odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil a ich nesprávnosť nijako nevyvrátil, keď v tomto smere len poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 4Cdo 125/2019 a sp. zn. 6Cdo 152/2018. 19. Pokiaľ sa žalobca odvolával na výňatok z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 125/2019, týkajúci sa odškodňovania majetkovej a nemajetkovej ujmy, ako i na časť odôvodnenia rozhodnutia tohto súdu vo veci sp. zn. 6Cdo 152/2018, hodno v prvom rade uviesť, že označené rozhodnutia vychádzali z odlišného skutkového a právneho stavu. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 125/2019 posudzoval situáciu, v ktorej bolo uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 23.12.2010 začaté voči žalobcovi nezákonne trestné konanie, čo malo potvrdiť i uznesenie generálneho prokurátora Slovenskej republiky zo dňa 05.05.2011, ktorým tento uznesenie o vznesení obvinenia ako právoplatné zrušil, a z čoho bola súdmi vyvodená zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. V prejednávanej veci však konajúci súd konštatoval absenciu nezákonného rozhodnutia, a tým i zodpovednosti žalovanej za uplatnenú škodu a nemajetkovú ujmu. Rovnako i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 6Cdo 152/2018 vychádzalo z konštatovania nezákonnosti väzby a trestného stíhania žalobcu, ktorý bol napokon spod obžaloby oslobodený. V oboch prípadoch tak súdy posudzovali odlišné skutkové okolnosti, na ktoré následne aplikovali zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. vo väzbe i na závery ustálenej súdnej judikatúry; tieto sú však v podmienkach skúmanej veci nepoužiteľné. Žalobca sa tiež neodôvodnene odvolával i na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 17Co/144/2015. Predmetom tohto konania bol nárok uplatnený na inom skutkovom a právnom základe ako v skúmanej veci, keď Krajský súd v Banskej Bystrici posudzoval žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu, že uznesením zo dňa 26.04.2007 a zo dňa 27.04.2007 bolo voči nemu vznesené obvinenie pre prečin falšovania a pozmeňovania identifikačných údajov motorového vozidla a za zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Zvolen zo dňa 30.04.2007 bol žalobca vzatý do väzby, ktorá začala dňa 26.04.2007 a trvala až do dňa 26.10.2007. Trestné stíhanie vedené proti žalobcovi ako obvinenému pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti bolo zastavené uznesením námestníka Okresnej prokuratúry Zvolen zo dňa 10.03.2009 z dôvodu, že skutok trestným činom nebol a nebol ani dôvod na postúpenie veci, pričom rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 21.04.2009 bol žalobca ako obžalovaný oslobodený spod obžaloby pre prečin falšovania a pozmeňovania identifikačných údajov motorového vozidla, nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchal. V prejednávanej veci žalobca nebol vzatý do väzby, pričom jeho trestné stíhanie (začaté na podklade prezumovaného zákonného rozhodnutia) sa neskončilo zastavením trestného konania, ani oslobodzujúcim rozsudkom. 20. Sumarizáciou vyššie uvedeného možno uzavrieť, že žalobca v odvolaní použitou argumentáciou relevantným spôsobom nespochybnil správnosť úvahy a prijatých záverov konajúceho súdu o tom, že neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania všetkých predpokladov na vyvodenie zodpovednosti
štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorých splnenie je kumulatívne, t. j. absencia čo len jednej z nich musí viesť nevyhnutne k zamietnutiu jeho žaloby. So zreteľom na túto skutočnosť neostalo odvolaciemu súdu iné, ako napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť, vrátane výroku o náhrade trov konania, ktorý má nepochybne základ v úspechu žalovanej v spore. 21. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní úspech, nepriznal proti žalobcovi, ktorý úspech nemal, nárok na ich náhradu, nakoľko z obsahu súdneho spisu vyplýva, že jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).