Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/185/2022 z 31. 7. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 4Co/185/2022 1619201744 31. 07. 2024 Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI:SK:KSBA:2024:1619201744.3

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej st. a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcov: X. S.. G. Š., J.. XX.XX.XXXX, Č.. XXX, XXX XX N., X. A. Š., J.. XX.XX.XXXX, Č.. XXX, XXX XX N., obaja zastúpení Z.. Z. K., M., K. XXX/XX, XXX XX N., proti žalovaným: X. S. D., J.. XX.XX.XXXX, W. S. XXXX/XX, XXX XX Y., zast. Z.. S. H., N..V..Q.., F.Q.: XX XXX XXX, E. XX, XXX XX Y., X. A. Č. K., M.. N.., F.: XXX XXX XX, N. N. N. XX/XX, J. S., XXX XX K. X, Č. V., H. K. Q. L. A. K., K. K. L. F. Č. Š., F.Q.: XX XXX XXX, N. N. X. U. X/A, XXX XX, G., L. S. K., N..V..Q.., M. H., X. X, XXX XX G., o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolania žalobcov a oboch žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 16. augusta 2021 č. k. 32C/67/2019-275 takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I, II, v napadnutom výroku III v rozsahu týkajúcom sa príslušenstva a v napadnutom výroku IV o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e . Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu rov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy v sume 25.000 eur v lehote 15 dní od jeho právoplatnosti, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného plniť v rozsahu poskytnutého plnenia, žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v sume 25.000 eur v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného plniť v rozsahu poskytnutého plnenia, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcom 1/, 2/ priznal voči žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Vychádzal zo žaloby žalobcov 1/, 2/, ktorou sa proti žalovaným 1/, 2/ domáhali zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,00 Eur pre každého zo žalobcov, a to titulom neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv formou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaných žiadali zaviazať takým spôsobom, že plnením jedného z nich zanikne povinnosť druhého žalovaného v rozsahu poskytnutého plnenia. Žalobu odôvodnili žalobcovia tým, že žalovaná v 1. rade bola rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 1T/83/2018 zo dňa 26.06.2019 uznaná vinnou, že dňa XX.XX.XXXX v čase o XX.XX E.. viedla osobné motorové vozidlo zn. Q. M., D.: G., po diaľnici O. v smere z S. O. G., na XX,XXX diaľničnom kilometri sa nevenovala vedeniu svojho vozidla a situácii v cestnej premávke, pretože obsluhovala svoj mobilný telefón, čím porušila ust. § 4 ods. 1 písm. c) a § 137 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, strhla vedenie svojho vozidla do ľavého jazdného pruhu, kde zrazila príslušníka Policajného zboru, ktorý v tom čase z dôvodu inej škodovej udalosti vykonával usmerňovanie dopravy, následne strhla vedenie vozidla vpravo cez pravý jazdný pruh na krajnicu, kde narazila do

kovových zvodidiel, v dôsledku čoho poškodený Z. Š., J.. XX.XX.XXXX, utrpel úrazovo-krvácavý šok pri mnohopočetných závažných poraneniach, ktoré boli nezlučiteľné so životom a na následky ktorých uvedeného dňa v čase o XX.XX hod. v nemocnici poškodený Z. Š. zomrel, čím žalovaná v 1. rade spáchala prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona. Súdom jej bol uložený trest odňatia slobody v trvaní tri roky, ktorý jej bol podmienečne odložený a bola jej určená skúšobná doba v trvaní päť rokov. Súčasne jej bol uložený trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na dobu päť rokov. Nebohý Z. Š. bol manželom žalobkyne v 1. rade a otcom žalobcu v 2. rade, s ktorým bývali v spoločnej domácnosti, bol im vo všetkom oporou, príkladne sa staral o domácnosť a údržbu domu a bol aj živiteľom rodiny. V čase dopravnej nehody vykonával usmerňovanie dopravy pri inej škodovej udalosti ako príslušník policajného zboru. Žalobcovia s nebohým nemali konflikty, mali spoločné plány do budúcnosti, chodili spolu na dovolenky, trávili spoločne sviatky, oslavovali všetky dôležité životné udalosti. Žalobkyňu v 1. rade vozil nebohý do práce a späť domov, zaujímal sa o to, ako sa jej darí. V jej živote zostalo prázdne miesto po manželovi. Nebohý mal veľmi dobrý vzťah aj so synom, ktorému sa pravidelne venoval a podporoval ho v športových aktivitách, vozil ho na futbalové tréningy a zápasy. Bol pre syna vzorom, konzultovali spolu životné plány, kládol dôraz na synove vzdelanie. Vždy ho podporoval a usmerňoval k tomu, aby sa v živote uplatnil. V dôsledku smrti Z. Š. prišli žalobcovia o manžela a otca a prišlo k ich značnej citovej ujme. Pokiaľ by žil, postaral by sa o nich materiálne aj nemateriálne. Konanie žalovanej v 1. rade a jeho následky pociťujú ako vážny zásah do ich života, pričom tento zásah nie je možné zvrátiť a je nesmierne náročné pre nich sa s tým vysporiadať. V dôsledku tragickej smrti Z. Š.Y. pri dopravnej nehode, ktorú spôsobila žalovaná v 1. rade, s čím sa žalobcovia dodnes nezmierili, im bola spôsobená nesmierne závažná ujma spočívajúca v strate ich milovaného manžela a otca, čím sú žalobcovia do budúcnosti ochudobnení o rodinný a súkromný život. V danom prípade bola narušená celistvosť a jednota celej rodiny, bolo kruto zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné. Žalovaná v 1. rade mohla včasnou reakciou nehode zabrániť, čo je uvedené aj znaleckom posudku č. 33/2017 znalca F.. M. A., ktorý uvádza, že by včasnou reakciou zabránila zrážke s poškodeným. U žalovanej bol tiež zistený pozitívny výsledok na 3,4 metaléndiosymetamfetamín MDMA v koncentrácii viac ako 50ng/ml krvi. Znalkyňa uviedla, že žalovaná v 1. rade je pravdepodobne sporadickou užívateľkou extázy, pričom žalovaná v 1. rade pri vyšetrení znalkyni uviedla, že už v nedeľu deň pred skutkom sa necítila dobre a začala tušiť, že ten diskomfort mohol byť nielen z alkoholu, ale že jej niekto nevedomky mohol dať extázu, nakoľko jej to vraj údajne už viackrát niekto urobil. Ku dňu vzniku škodovej udalosti bolo motorové vozidlo Q. M. s D. G. poistené u žalovaného v 2. rade. V nadväznosti na všetky vyššie uvedené skutočnosti žiadajú žalobcovia, aby súd uložil povinnosť žalovaným zaplatiť žalobkyni v 1. rade na náhradu nemajetkovej ujmy sumu vo výške 50.000,00 Eur a žalobcovi v 2. rade sumu taktiež 50.000,00 Eur. 3. Žalovaný v 2. rade v rámci vyjadrenia k žalobe uviedol, že ju považuje za nedôvodnú a náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom za neprípustnú. Materiálna aj nemateriálna ujma, ktorú žalobcovia utrpeli v dôsledku smrti nebohého, už bola žalobcom uhradená v plnom rozsahu z prostriedkov žalovaného v 2. rade. V rámci trestného konania sp. zn. 1T/83/2018 vedeného tunajším súdom bola žalovanej v 1. rade uložená povinnosť okrem iného nahradiť škodu spôsobenú Slovenskej republike, v zastúpení Ministerstvo vnútra SR, vo výške 69.326,29 Eur. Z uvedenej sumy bolo vyplatené žalobkyni v 1. rade zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých vo výške 32.466,90 Eur, ako aj náhrada primeraných nákladov spojených s pohrebom vo výške 2.914,80 Eur a žalobcovi v 2. rade zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých vo výške 32.466,90 Eur, ako aj náhrada primeraných nákladov spojených s pohrebom vo výške 1.012,97 Eur. Ďalej bola žalobcom vyplatená náhrada nákladov na pohreb vo výške 464,72 Eur. Ministerstvo vnútra SR uvedené sumy vyplatilo žalobcom z titulu nároku na dávky úrazového zabezpečenia v zmysle § 25 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, pričom následne si nárok na náhradu vyplatených súm regresne uplatňovalo v trestnom konaní voči žalovanej v 1. rade. Žalovaný v 2. rade túto škodu zlikvidoval a vyplatil titulom poistného plnenia Ministerstvu vnútra SR. Týmto plnením (osobitne zvýšeným jednorazovým odškodnením) prišlo k uspokojeniu nárokov žalobcov na náhradu ujmy, ktorú utrpeli stratou nebohého - keďže išlo o príslušníka Policajného zboru SR, nároky pozostalých osôb spadali pod špecifický režim zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov. Ustanovenia §§ 20-24 a § 25 zákona č. 328/2002 Z.z., ktoré upravujú rozsah a spôsob náhrady škody spôsobenej úrazom utrpeným v rámci výkonu služby, resp. nároky pozostalých príbuzných po policajtoch a vojakoch, považuje žalovaný v 2. rade za lex specialis, ktoré majú prednosť pred všeobecnou občianskoprávnou náhradou škody obsiahnutou v Občianskom zákonníku v § 442 a nasl., čo vyvodil zo skutočnosti, že sa uplatnia iba vo

vymedzených, v zákone presne definovaných prípadoch (napr. smrť policajta/profesionálneho vojaka pri výkone služby/chorobe z povolania). Podanou žalobou sa žalobcovia domáhajú priznania nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou nebohého podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Keďže tieto nároky už boli uspokojené práve náhradami poskytnutými v režime sociálneho zabezpečenia, ide podľa neho o duplicitné uplatňovanie materiálne totožných nárokov. Žalovaný v 2. rade poukázal na uznesenie Ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 329/2014 zo dňa 05.06.2014 a na v ňom uvedenú zásadu jedného odškodnenia jednej škodovej udalosti. Ďalej namietal nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade, nakoľko takýto nárok nie je predmetom poistného krytia povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti na škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej ako „Zákon o PZP“), ktorý taxatívne určuje, čo sa rozumie škodou pre účely cit. zákona. Rozsudok ESD C-22/12 vo veci E. považuje za prekonaný a zastáva právny názor, že slovenská právna úprava nezahŕňa právo na ochranu osobnosti a z nej vyplývajúci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri porušení tohto práva pod náhradu škody, ktorú je možné uplatniť z povinného zmluvného poistenia. Má za to, že zásah do osobnostných práv a jeho odškodnenie vo finančnej rovine je výslovne viazané na konkrétny zásah, a teda konkrétnu osobu, ktorá zásah vyvolala a konkrétneho poškodeného. Na podporu svojho názoru poukázal aj na rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 a 8Cdo/219/2016, v ktorých Najvyšší súd SR vyslovil názor, že nemajetková ujma nie je krytá ustanovením § 4 ods. 2 Zákona o PZP. Žalovaný 2/ ďalej namietol zjavnú neprimeranosť výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, pretože žalobcovia si uplatnili nemajetkovú ujmu spolu vo výške 100.000,00 Eur, ktorá je neprimerane vysoká. V súvislosti s uplatnenou výškou poukázal na uznesenie NS SR 3 Cdo 292/2009 zo dňa 07.12.2009, rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 5C/312/2014, rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9C/96/2013 zo dňa 05.05.2015, rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 4C/130/2009 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/24/2018-254 zo dňa 31.05.2019. Žalovaný v 2. rade v zmysle uvedeného žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania v plnej výške. 4. Žalovaná 1/ v rámci vyjadrenia sa k žalobe nárok žalobcov neuznala. Vzhľadom k tomu, že prišlo k uspokojeniu žalobcov finančnou čiastkou 69.326,29 Eur, a to napriek tomu, že trestná vec do vyjadrenia nebola právoplatne skončená, považuje predmetnú žalobu za neodôvodnenú. Žaloba obsahuje nepravdivé a zavádzajúce skutočnosti. Poukázala na skutočnosť, že trestný rozsudok voči nej nie je právoplatný. Namietala výsluch žalobcov, pretože žalobcovia podľa nej buď nemajú úplnú vedomosť o pozadí ich rodinného života, alebo vedome klamú. Ďalej namietala znalecký posudok znalca F.. M. A. č. 33/2017, pretože podľa nej obsahuje závažné vady a vôbec nezodpovedá skutočnosti, a to s poukazom na skutočnosť, že znalec nepribral do posudku svedeckú výpoveď vrátane materiálneho dôkazu (videa), znalecký posudok bol vypracovaný počítačovou metódou za použitia modelových situácií, čo nezodpovedá reálnej situácií v cestnej premávke, ďalej do posudku znalec zahrnul výpovede svedkov, ktoré si odporujú a znalecký posudok si v jednotlivých pasážach odporuje. Vyjadrenie S.. N. o tom, že je žalovaná v 1. rade pravdepodobne sporadickou užívateľkou extázy sa tiež podľa nej nezakladá na pravde, pretože ona je len príležitostnou požívateľkou alkoholických nápojov a drogu obdobného charakteru nikdy vedome neužila. V uvedenom období sa navyše pripravovala na súťaž v bikinifitness, čo je spojené so špeciálnym stravovacím a pitným režimom. Ďalším neprípustným dôkazom je podľa nej zvuková nahrávka z tiesňovej linky 112, pretože je mimo realitu okolností, ktoré nastali pri dopravnej nehode. Nie je podľa nej pravda, že sa žalovaná v 1. rade nevenovala vedeniu svojho motorového vozidla a situácii v cestnej premávke, pretože obsluhovala svoj mobilný telefón. Ten bol položený na sedadle spolujazdca. Odškodnenie pozostalých, ktorým sa listom ospravedlnila, bolo materiálne dostatočné a vzhľadom na okolnosti a mieru zavinenia ostatných účastníkov dopravnej nehody je žalovaný nárok pre ňu neakceptovateľný. 5. Žalobcovia v replike k vyjadreniu žalovanej 1/ poukázali na skutočnosť, že rozsudok č.k. 1T/83/2018-432 zo dňa 26.06.2019 nadobudol právoplatnosť dňa 15.01.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2To/95/2019. Výsluchy žalobcov, ktoré namieta žalovaná v 1. rade, považujú za dôležité za účelom zistenia intenzity vzťahov žalobcov so zomrelým a otázky ich hmotnej závislosti na zomrelom. Pokiaľ ide o námietky k znaleckému posudku, tieto nie sú ničím podložené a javia sa ako účelové. Znalec jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností skonštatoval, že príčinou nehody bola oneskorená reakcia vodičky na vzniknutú situáciu v cestnej premávke, neprispôsobenie jej správania situácií v cestnej premávke a nesledovanie situácie v cestnej premávke. Čo sa týka vyjadrenia žalovanej v 1. rade k znaleckému posudku S.. N., z tohto jednoznačne vyvodili, že žalovaná v 1. rade mala v krvi 3,4 metyléndioxymetamfetamín (MDMA) v koncentrácii viac ako 50ng/ml. Je

podľa nich absolútne irelevantné, či bola sporadickou alebo pravidelnou užívateľkou akýchkoľvek drog, či ich užila vedome alebo nevedome. Jej tvrdenie, že mala špeciálny stravovací a pitný režim je v rozpore s jej tvrdením uvedeným na výsluchu na OR PZ Malacky dňa 25.01.2018, že v sobotu pred nehodou bola vonku a bola dosť opitá. Namietanou nahrávkou z tiesňovej linky 112 chcú žalobcovia preukázať skutočnosť, že Z. Š. po náraze vozidlom žalovanej v 1. rade letel vzduchom asi 20 metrov, čo je v súlade aj so znaleckým posudkom F.. A.. Tvrdenie, že sa žalovaná v 1. rade venovala vedeniu svojho motorového vozidla je v rozpore s jej výpoveďou na výsluchu na OR PZ Malacky, kde žalovaná v 1. rade uviedla, že je pravda, že pred nehodou mala telefón v ruke a pozerala si nejaké stránky na internete. V trestnom konaní bol z jej telefónu stiahnutý výpis správ, ktorý preukazuje, že v čase nehody si žalovaná písala správy cez aplikáciu WhatsApp a od 19. hodiny až do nehody pozerala viacero internetových stránok a mailovú poštu. Je teda jednoznačne preukázané, že sa nevenovala riadne vedeniu motorového vozidla a situácii v cestnej premávke. Tvrdenia žalovanej v 1. rade v jej vyjadrení sú účelové, až klamlivé a na viacerých miestach odporujú jej výpovediam v trestnom konaní. K tvrdeniu žalovanej v 1. rade, že odškodnenie pozostalých bolo materiálne dostatočné a vzhľadom na okolnosti a mieru zavinenia ostatných účastníkov dopravnej nehody pre ňu neakceptovateľné uviedli, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je samostatným nárokom nezávislým na existencii škody. Predpokladom jej vzniku je existencia ujmy, porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon a príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním. Je nepochybné, že v dôsledku dopravnej nehody spôsobenej žalovanou v 1. rade došlo k zásahu do osobnostného práva žalobcov tak, že bola narušená celistvosť ich rodiny a bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné. Súčasťou práva žalobcov na súkromie, chráneného § 11 Občianskeho zákonníka, je aj rodinný život. Strata jedného z členov rodinného spoločenstva je neodčiniteľnou ujmou dopadajúcou na zostávajúcich členov rodiny. Primeraným zadosťučinením je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Je nepochybné, že ujmu, ktorá vznikla žalobcom, by na ich mieste každá iná osoba považovala za ujmu objektívne závažnú. Žalovaná v 1. rade podľa žalobcov neprejavila žiadnu ľútosť, jej vyjadrenie pôsobí necitlivo až zraňujúco. 6. K vyjadreniu žalovaného v 2. rade uviedli žalobcovia v replike, že s ním nemožno súhlasiť. Im vyplatené nároky, na ktoré poukazuje žalovaný v 2. rade, predstavujú nároky vzniknuté z pracovnoprávneho pomeru Z. Š. k jeho zamestnávateľovi. Žalobcovia si v konaní neuplatňujú žiaden pracovnoprávny nárok, ani nárok vyplývajúci zo zákona č. 328/2002 Z.z. Nárok uplatňovaný žalobcami v súdnom konaní, vyplýva z ustanovení Občianskeho zákonníka na ochranu osobnosti, pričom zákon č. 328/2002 Z.z. žiadne špeciálne ustanovenia k ustanoveniam § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka neobsahuje. Zo strany Ministerstva vnútra SR obdržali žalobcovia náhradu primeraných nákladov spojených s pohrebom, t.j. nepochybne náhradu škody. Ďalej im obom bolo priznané zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých, a to v súlade s ust. § 25 ods. 9 zákona č. 328/2002 Z.z. ako odškodnenie poskytnuté od zamestnávateľa, ktorého predpokladom je existencia pracovného či obdobného pomeru. Lex generalis k zákonu č. 328/2002 Z.z. týkajúci sa odškodnenia v prípade úrazu utrpeného v rámci pracovnoprávneho vzťahu sú príslušné ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, t.j. nie ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu osobnosti. Jedná sa o nárok založený na úplne odlišných predpokladoch ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby. Z ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka vyplýva, že poškodenému, resp. jeho právnym nástupcom sa v prípade porušenia práva na ochranu osobnosti neposkytuje odškodnenie, ale náhrada nemajetkovej ujmy ako samostatný nárok uplatňovaný priamo voči škodcovi. Zatiaľ čo pri náhrade škody či poskytnutí odškodnenia sa nezohľadňujú okolnosti spôsobenej škody ani závažnosť ujmy, pri náhrade nemajetkovej ujmy je to práve naopak a tieto je potrebné pri určení výšky ujmy zohľadniť. Poukazovanie na nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 329/2014 je nenáležité, pretože tento sa vôbec nezaoberal právom na ochranu osobnosti pozostalých, ale právom na úhradu nákladov na výživu pozostalým, ktorým ku dňu smrti poškodený bol povinný výživu poskytovať. S námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade sa žalobcovia nestotožňujú, pretože rozhodnutia súdov, na ktoré žalovaný v 2. rade poukazuje, sú už prekonané. Tieto rozhodnutia sú navyše v rozpore s rozhodnutím Ústavného súdu SR, Súdneho dvora EÚ, ako aj s odbornou literatúrou. Poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR 6MCdo/1/2016, rozsudok Súdneho dvora EÚ C-22/12, uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 666/2016. Pokiaľ ide o neprimeranosť výšky náhrady, požadovanej žalobcami, títo majú za to, že nimi požadovaná náhrada odráža všetky špecifické okolnosti veci, a to že sa jedná o nenapraviteľný zásah do rodinného a súkromného života, že žalovaná v 1. rade mala v krvi drogy, nepoužila správnu techniku jazdy, obsluhovala počas jazdy mobilný telefón a včasnou reakciou mohla zrážke zabrániť. Podporne poukázali na rozsudok Krajského

súdu v Trenčíne 4Co/658/2014, kde bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 50.000,00 Eur. Rovnako rozhodol aj Okresný súd Skalica rozsudkom, ktorý bol neskôr pod sp.zn. 10Co/218/2015 potvrdený Krajským súdom v Trnave. 7. Žalovaný v 2. rade v duplike zotrval na svojom stanovisku, že žalobcovia si svoje práva uplatňujú duplicitne. Podľa neho jednorazové odškodnenie pozostalých žalobcov slúži na preklenutie nepriaznivej finančnej situácie rodiny, ktorá bola spôsobená stratou príjmu poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku služobného úrazu. Obdobnú funkciu plní podľa neho aj náhrada nemajetkovej ujmy. Podľa žalovaného v 2. rade súdy pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy spravidla preskúmavajú majetkové pomery na strane pozostalých. Poukázal na to, že žalobcovia na jednej strane uvádzajú, že jednorazové odškodnenie od zamestnávateľa a právo na ochranu osobnosti sú dva odlišné nároky vzhľadom na ich odlišný charakter, zároveň však v rámci argumentácie k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v 2. rade uvádzajú, že škodu je potrebné vykladať extenzívne a subsumovať pod ňu aj nároky vyplývajúce z ochrany osobnosti. K judikatúre citovanej žalobcami uviedol žalovaný v 2. rade, že ústavný súd v princípe nemá právomoc vykladať hmotné právo, pokiaľ nejde o prípady arbitrárneho výkladu zákona zo strany všeobecného súdu. Ak aj ústavný súd dospel k záverom, v ktorých sa stotožnil s extenzívnym výkladom pojmu škoda zo strany všeobecných súdov, v podstate iba konštatoval, že taký výklad neprekračuje ústavné limity, neznamená to však, že by iný výklad smerujúci k odlišnému právnemu posúdeniu nemal byť prípustný. Rozhodnutie Ústavného súdu SR považuje za nezákonné a nespravodlivé, preto k nemu nemožno prihliadať. Keďže na toto neakceptovateľné rozhodnutie Ústavného súdu SR nadväzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6MCdo/1/2016, nie je možné sa stotožniť ani s ním. Toto rozhodnutie navyše považuje žalovaný v 2. rade za nezákonné, keďže príslušný senát sa odklonil od skoršie vyslovených právnych záverov bez toho, aby vec predložil na rozhodnutie veľkému senátu. Citované rozhodnutie je v rozpore s princípom právnej istoty a s princípom zákazu retroaktivity a legitímnych očakávaní. Napriek tomu, že je toto rozhodnutie publikované, nespĺňa podľa neho požiadavky na racionálnosť, vnútornú koherenciu a spravodlivosť. Eurokonformný výklad zákona č. 381/2001 Z.z., na základe ktorého by mala byť poisťovniam uložená povinnosť na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, by bol za hranicou prípustnosti a elementárnej spravodlivosti. Nemajetková ujma vo výške po 50.000,00 Eur pre každého zo žalobcov je podľa neho neprimerane vysoká a nereflektuje rozhodnutia súdov v podobných prípadoch. Poukázal na to, že by v tejto súvislosti mali byť zohľadnené sumy priznávané v obdobných konaniach, ale aj skutočnosť, že zmyslom náhrady nie je zábezpeka, zdroj obživy či náhrada príjmov. Pri posudzovaní primeranosti náhrady by mala byť zohľadnená aj životná úroveň v danej krajine a jej právne tradície. Navrhol vziať do úvahy aj to, že žalobcom už bola určitá forma kompenzácie / satisfakcie za stratu živiteľa rodiny poskytnutá, a to práve jednorazovým odškodnením pozostalých. 8. K duplike žalovaného v 2. rade zaslali ešte žalobcovia stanovisko, v ktorom poukázali na skutočnosť, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/301/2012, na ktoré sa odvoláva žalovaný v 2. rade, bolo zrušené na základe nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 695/2017 a vec bola vrátená dovolaciemu súdu na ďalšie konanie, pričom tento sa v následne prijatom rozhodnutí pridržal záverov vyplývajúcich z rozsudku 6MCdo/1/2016. Tvrdenia žalovaného v 2. rade ohľadom nedostatku jeho pasívnej legitimácie sú tak v rozpore s ustálenou judikatúrou. Žalobcovia poukázali na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, v ktorom sa tento zaoberal aplikáciou rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6MCdo/1/2016 na vec a skonštatoval, že príslušným senátom súdu bolo dostatočne odôvodnené, prečo vec nepredložil na rozhodnutie veľkému senátu. Ohľadom výšky nemajetkovej ujmy poukázali na skutočnosť, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/292/2009 v žiadnom prípade nemôže reflektovať aktuálnu judikatúru a aktuálny stav v spoločnosti, pretože tam ku zásahu do osobnosti prišlo v roku 2001. Citovali, naopak, z rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp.zn. 11Co/207/2019, ktoré ich nárok podporuje. Ohľadom poskytnutia odškodnenia zo strany zamestnávateľa zosnulého sa žalobcovia nestotožňujú s názorom žalovaného v 2. rade, že by toto malo byť zohľadnené pri rozhodovaní o výške nároku. Súdom sa má zohľadniť len prípadná satisfakcia v inej ako peňažnej podobe, ktorá bola pozostalým príbuzným poskytnutá zo strany samotného škodcu, nie tretej osoby. 9. Následne doručil ďalšie vyjadrenie k veci žalovaný v 2. rade, v ktorom rozobral judikatúru Najvyššieho súdu SR platnú do prijatia rozhodnutia sp.zn. 6MCdo/1/2016, menovite 4Cdo/168/2009 a 3Cdo/301/2012. Zotrval na svojom názore, že Ústavnému súdu SR neprináleží zjednocovať judikatúru všeobecných súdov a že Najvyšší súd SR porušil zákon nepredložením veci 6MCdo/1/2016 na rozhodnutie veľkému senátu. Pokiaľ k otázke pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v sporoch o náhradu

nemajetkovej ujmy nezaujme a nevyjadrí svoj názor veľký senát Najvyššieho súdu SR, nemožno k rozhodnutiu 6MCdo/1/2016 prihliadať ako k ustálenej rozhodovacej praxi. Žalovaný v 2. rade ďalej poukázal na skutočnosť, že všetci poškodení by mali mať rovnaké právo na náhradu nemajetkovej ujmy bez ohľadu na to, či bola smrť blízkej osoby spôsobená dopravnou nehodou, v dôsledku trestného činu či napríklad zavinením úmrtia v nemocnici. Pritom platí, že obete úmyselných trestných činov sú odškodňované maximálne do limitu 50-násobku minimálnej mzdy, t.j. 26.000,00 Eur. Súčasne znovu poukázal na princíp zamedzenia dvojitého odškodnenia a zásadu jedného odškodnenia jednej škodovej udalosti (uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 329/2014). Zmyslom nemajetkovej ujmy nie je trestať vinníka, ani poskytnúť pozostalým zdroj obživy. 10. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobcov a navrhnutého svedka Adriána Krajčíra, ako aj listinnými dôkazmi: Potvrdenie o povinnom zmluvnom poistení vozidla z databázy poistených vozidiel, Zápisnica o hlavnom pojednávaní vo veci 1T/83/2018 zo dňa 26.06.2019, Zápisnica o výsluchu znalca na ORPZ Malacky zo dňa 15.03.2018, Znalecký posudok F.. M. A. č. 33/2017 / výňatok/, Znalecký posudok S.. H. N. č. 13/2018, Kópie fotografií žalobcov so zosnulým, Oznámenie o ukončení likvidácie poistnej udalosti č. XXXXXXXXXX, Rozhodnutie KRPZ v Bratislave č. KR PZ - BA-VO-2-001/2018, Rozhodnutie KR PZ Bratislava č. KR PZ-BA-VO-2-002/2018, Rozhodnutie KR PZ Bratislava č. KR PZ BA-VO-2- 003/2018, Rozhodnutie MV SR č. SPOU-OSZ-51112-8/2017-VZ, List KR PZ v Bratislave žalovanému v 2 rade zo dňa 15.03.2019, Potvrdenie MV SR o vyplatení tam uvedených súm žalobcom zo dňa 29.03.2018, Rozhodnutie KR PZ v Bratislave č. KR PZ-BA-VO-2/2018Ú, Potvrdenie MV SR o vyplatení náhrady žalobkyni v 1 rade zo dňa 26.06.2018, List KR PZ v Bratislave žalovanému v 2 rade zo dňa 28.02.2019 - uplatnenie nároku na náhradu škody a fotografie v originály zobrazujúce žalobcov a zosnulého. Pripojil spis Okresného súdu Malacky sp.zn. 1T/83/2018, s ktorým mali strany možnosť sa oboznámiť. Pripomenul, že žalobcovia vo svojom vyjadrení zo dňa 07.07.2021 poukázali na skutočnosti vyplývajúce z trestného spisu, menovite, že žalovaná v 1. rade počas celej jazdy používala mobilný telefón. K dopravnej nehode došlo v čase o XX:XX E.., pričom žalovaná v 1. rade o XX:XX.XX M. XX:XX.XX odoslala dve správy prostredníctvom aplikácie T. a v rovnakej dobe prehliadala tiež internetové stránky pokec.sk a zlavadna.sk, v čom pokračovala aj bezprostredne po dopravnej nehode. Prvé telefonáty boli zaznamenané v čase o XX:XX.XX. Žalovaná v 1. rade navyše vyššie uvedené skutočnosti spočiatku popierala (pri výsluchu dňa 01.08.2017 uviedla, že počas jazdy neobsluhovala mobilný telefón ani iné zariadenie). Z výpovede svedka S.Š. na č.l. 82 vyšetrovacieho spisu súd prvej inštancie vyvodil, že zosnulý bol na vozovke označený natoľko zreteľne, že bolo možné bez prudkého brzdenia zastaviť 30 metrov od stanoviska polície, a to z rýchlosti 130 km/hod. Žalovaná v 1. rade išla podstatne nižšou rýchlosťou 100 km/hod. a zastaviť nedokázala. Pokiaľ ide o list označený ako „úprimná ľútosť“ na č.l. 328 trestného spisu, tento vypracoval obhajca žalovanej v 1. rade zjavne v záujme zlepšiť jej postavenie v trestnom konaní, t.j. za účelom dosiahnutia dohody o vine a treste. Týmto listom tak žalovaná v 1. rade vo vzťahu k žalobcom nevyjadrila ľútosť ani úprimnú sústrasť, pričom žalobcovia konštatujú, že túto nevyjadrila ani akýmkoľvek iným spôsobom. Pripomenul, že k vyjadreniu žalobcov doručil súdu prvej inštancie vyjadrenie aj žalovaný v 2. rade, ktorý poukázal na skutočnosť, že žalovaná v 1. rade prijala zodpovednosť za svoje konanie, dobrovoľne sa priznala a uznala vinu za spáchaný skutok. Skutočnosť, že úprimná ľútosť bola vyjadrená prostredníctvom právneho zástupcu neznamená, že by nebola úprimná a že by bola iba účelová. Poukázal na to, že po autonehode sú všetci účastníci pod stresom, často reagujú nevypočítateľne a správajú sa nepochopiteľne. 11. Žalobcovia si podaním zo dňa 07.07.2021 doručeným súdu prvej inštancie voči žalovaným uplatnili nárok na úrok z omeškania zo sumy náhrady nemajetkovej ujmy, a to od 08.07.2018 do zaplatenia. Na pojednávaní dňa 16.08.2021 vyhlásil súd prvej inštancie uznesenie, ktorým pripustil zmenu žaloby v zmysle procesného návrhu žalobcov, t.j. že sa žalobou každý zo žalobcov domáha od žalovaných spoločne nerozdielne zaplatenia 50.000,00 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 08.07.2018 do zaplatenia. Uvedené uznesenie súd prvej inštancie vyhotovil a doručil žalovanej v 1. rade, ktorá na pojednávaní nebola prítomná. K žalobcom požadovaným úrokom z omeškania poukázal žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení zo dňa 10.08.2021 na dva rozsudky Najvyššieho súdu SR, menovite rozsudok sp. zn. 1Co/15/1997 a rozsudok 6Cdo/185/2011, podľa ktorých povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia; až uplynutím takto určenej doby lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.

12. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav: Z výsluchu žalobkyne v 1. rade mal za preukázané, že zosnulý bol jej prvý muž, mala šestnásť rokov, keď spolu začali chodiť a po piatich rokoch sa zobrali a mali syna. Keby nedošlo k nehode, oslávili by 20. výročie svadby. Ich manželstvo bolo harmonické, mali spoločné aktivity, chodievali spolu na dovolenky. Najprv bývali v byte, keďže ale snom zosnulého bol dom, tak si ho kúpili a zobrali naňho úver, ktorý dodnes spláca žalobkyňa v 1. rade sama. Dom manžel rekonštruoval svojpomocne, teraz na to žalobkyňa v 1. rade ostala sama, preto je ten dom v stave, v akom ho zosnulý nechal. Je teraz aj na všetko ostatné sama, nielen na starostlivosť o dom, ale aj na starostlivosť o zvyšok rodiny. Syn študuje v Y. a celý týždeň je preč. Napriek tomu, že už je to dlhšia doba, stále je to pre ňu veľmi ťažké. Keď sa tá udalosť stala tak boli prázdniny a žalobkyňa v 1. rade je učiteľka, tak sa z toho pozviechala bez odbornej pomoci sama. Bolo pre ňu ale veľmi ťažké sa vrátiť do školy, pretože žalovanú v 1. rade učila na prvom stupni a následne v škole stále videla, že medzi žiakmi môže sedieť niekto, kto dokáže ublížiť jej rodine. Veľmi ťažko potom prežívala koronu, lebo sa bála, aby sa jej niečo nestalo, aby neostal syn sám. Prakticky celý život si upravila tak, že všetko robí pre syna, ale je pre ňu ťažké si uvedomiť, že prídu veci s ktorými mu nebude vedieť pomôcť, s ktorými by mu vedel pomôcť iba otec. Pohreb zosnulého nedokázala vybaviť, vybavoval to M. H., čo je bývalý nadriadený a dlhoročný kamarát zosnulého, pomáhala tiež mama a zvyšná rodina. Po udalosti užívala lieky na spanie, ktoré jej predpísal obvodný lekár, lebo mala problém zaspať. Brala ich niekoľko mesiacov, teraz ich už neužíva. Po nehode sa jej zhoršil zdravotný stav v oblasti tlaku krvi. Žalobkyňa v 1. rade potvrdila, že od polície dostala sumu asi 28.000,00 Eur, keďže sa jednalo o pracovný úraz jej zosnulého manžela. Z výsluchu žalobcu v 2. rade mal za preukázané, že mal odmalička s otcom výborný vzťah, rozumeli si s ním vo všetkých smeroch, dokázali sa porozprávať a vo všetkom si pomáhali. Rodičia ho veľmi podporovali vo futbalovej kariére, tri- až štyrikrát do týždňa mal tréningy a každý víkend hral zápas, pričom tieto zápasy sa odohrávali po celom západnom a strednom Slovensku. Vždy keď hrali vonku, bol z toho rodinný výlet, rodičia sa prišli pozrieť na zápas a potom ho zobrali domov. Zosnulý ho často brával do školy aj zo školy. Pri výbere strednej školy vzhľadom na jeho vysokú naviazanosť na rodičov uprednostnil ísť na strednú školu do S. namiesto odchodu na školu do Y., kde sa mohol venovať futbalovej kariére. S rodičmi chodievali každoročne na dovolenky, vždy v lete a niekedy aj v zime. Hocikam chceli ísť, vždy išli všetci traja, a to aj kvôli tomu, že bol otec jediný vodič. Teraz je žalobkyňa v 1. rade so šoférovaním odkázaná len naňho. Zosnulý žalobcu v 2. rade zapájal do činností okolo domu, aby ho to naučil. Teraz študuje v Y., čakajú ho štátnice, keďže je v treťom ročníku. Domov môže chodievať len na víkendy, ale keďže mama potrebuje jeho pomoc okolo domu, tak viackrát musel ísť domov už skôr. Táto udalosť najviac zasiahla žalobkyňu v 1. rade, aj teraz ju vídava plakať a trápiť sa. Pred nehodou rodine veľa pomáhali kamaráti zosnulého, ktorí k nim aj chodili často na návštevu. Teraz už žalobkyňa v 1. rade s nimi nie je v kontakte a je na všetko sama. Je veľmi rád, že si s otcom mohli tri mesiace pred jeho smrťou splniť sen a išli spolu sami dvaja na výlet na futbal do S.. Veľmi ho ale mrzí, že jeho deti nikdy nespoznajú svojho starého otca. Zdravotné problémy po smrti otca nemal. Otec mu veľmi chýbal a kvôli tomu plakával. Z výsluchu svedka M. H., ktorý bol nadriadeným a kamarátom zosnulého, zistil, že zosnulého poznal ako kolegu. Bývali v jednej obci a prakticky on ho pritiahol k polícii. Poznal aj jeho manželku, s ktorou mali jediného syna A.. On bol dobrý žiak a veľmi dobrý futbalista a otec ho sprevádzal na každý jeho zápas, čomu prispôsoboval aj všetky svoje pracovné voľná. Zosnulý sa staral aj o svojich rodičov a svokrovcov. S manželkou všetok voľný čas venovali práve svojmu synovi. V obci sa im podarilo kúpiť starší rodinný dom, ktorý si prostredníctvom hypotéky obstarali a svojpomocne rekonštruovali. Manželstvo bolo fungujúce. Chodili spolu každý rok na dovolenky, ak to pracovné povinnosti dovolili. Nepočul o žiadnych hádkach, alebo nesúlade medzi nimi. Obaja zarábali na živobytie. Syn im robil radosť a rodina normálne fungovala. Zosnulý bol pre rodinu oporou aj v tom, že jediný v tom čase mal vodičský preukaz, tak manželku všade vozil. V súčasnosti je situácia v rodine taká, že žalovaný v 2. rade sa musel zhostiť úloh zosnulého. Žalobkyňa v 1. rade z toho mala zdravotné problémy, jednoducho to zasiahlo zle celú rodinu. Boli to mladí ľudia a nikto nerátal s tým, že by sa jeden z nich nemal vrátiť jedného dňa z práce. Na druhý deň po tej udalosti išiel svedok za nimi a keby nebolo brata žalobkyne v 1. rade, asi by to nebola ani ustála. Bola vtedy pod vplyvom liekov a brala ich dlhú dobu po tom. Aj na pohrebe sa zrútila. Navštevoval ju aj potom, pretože vybavoval pohreb a veľmi zlý vplyv to malo aj na žalobcu v 2. rade. On sa jej snažil byť oporou a byť chlap v zmysle, že to zvláda, ale po čase sa aj on vždy zosypal. Svedok bol z titulu svojej práce aj na mieste nehody, kde videl, ako žalovaná v 1. rade sedela na zvodidlách. Jej vozidlo bolo pred zvodidlami. Keď si od nej pýtal doklady, jediné, čo riešila, bolo, že to nie je jej auto, že ona má doma bavorák. Necítil z nej žiadnu pokoru, ani nič podobné. Neprejavovala žiadny záujem, čo sa deje so zosnulým. Ona už v ten deň vedela, že zomrel, ale ani s kolegami nespolupracovala na objasnení skutku ani sa nijako nezaujímala. Žalovaná v 1. rade však podľa neho v šoku nebola, dokázala komunikovať aj si riešiť cez telefón svoje záležitosti.

13. Z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/83/2018 súd prvej inštancie zistil, že: a) na hlavnom pojednávaní dňa 26.06.2019 urobila žalovaná v 1. rade ako obžalovaná vyhlásenie o vine v zmysle ust. § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, teda že je vinná zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe (skutok totožný ako v následne vydanom rozsudku). V záverečnej reči uviedla, že by chcela prítomnej rodine poškodeného vyjadriť ľútosť, zo spáchania skutku je vinná, veľmi ju to mrzí, ale už to žiaľ nevie vrátiť späť a prenasleduje ju to každý deň. b) žalovaná v 1. rade bola rozsudkom Okresného súdu Malacky č.k. 1T/83/2018-432 zo dňa 26.06.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.01.2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2To/95/2019, uznaná vinnou, že dňa XX.XX.XXXX v čase o XX.XX E.. viedla osobné motorové vozidlo zn. Q. M., D.: G.-XXXCJ, striebornej farby, po diaľnici O. v smere z S. do G., na 40,750 diaľničnom kilometri sa nevenovala vedeniu svojho vozidla a situácii v cestnej premávke, pretože obsluhovala svoj mobilný telefón, čím porušila ust. § 4 ods. 1 písm. c) a § 137 ods. 1 zákona NRSR č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, strhla vedenie svojho vozidla do ľavého jazdného pruhu, kde zrazila príslušníka Policajného zboru, ktorý v tom čase z dôvodu inej škodovej udalosti vykonával usmerňovanie dopravy, následne strhla vedenie vozidla vpravo cez pravý jazdný pruh na krajnicu, kde narazila do kovových zvodidiel, v dôsledku čoho poškodený Z. Š., J.. XX.XX.XXXX, utrpel zranenia, a to úrazovo-krvácavý šok pri mnohopočetných závažných poraneniach - zlomeninách chrbtice, hrudnej kosti, rebier, panvy, pravej stehnovej kosti, trhlinách srdcovnice, pečene, vnútornom krvácaní a iných poraneniach, ktoré boli nezlučiteľné so životom a na následky ktorých uvedeného dňa v čase o XX.XX E.. v nemocnici zomrel, teda inému z nedbanlivosti spôsobila smrť a taký čin spáchala závažnejším spôsobom konania porušením dôležitej povinnosti uloženej podľa zákona, čím žalovaná v 1. rade spáchala prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, a za to bola odsúdená na trest odňatia slobody v trvaní troch rokov s podmienečným odkladom s probačným dohľadom nad jej správaním v skúšobnej dobe. Skúšobná doba jej bola určená v trvaní päť rokov a vo výmere päť rokov jej bol uložený aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov. c) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 2To/95/2019-465 zo dňa 15.01.2020 bol rozsudok Okresného súdu Malacky č.k. 1T/83/2018-432 zo dňa 26.06.2019 zrušený vo výroku o uloženom treste zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov a žalovanej v 1. rade bol zo strany krajského súdu uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá každého druhu na sedem rokov. d) zo zápisníc o výsluchu žalovanej v 1. rade v prípravnom konaní (zápisnice z 01.08.2017 na č.l. 9-13 spisu, zápisnica z 25.01.2018, zápisnica z 15.03.2018) vyplýva, že žalovaná v 1. rade od počiatku vyjadrovala ľútosť nad tým, čo sa stalo, nechcela to spraviť, chcela by vrátiť čas. Zo zápisnice o výsluchu obvinenej zo dňa 25.01.2018 vyplýva, že žalobkyni v 1. rade zaslala ospravedlňujúci list, aj sa s ňou chcela stretnúť, ale žalobkyňa si to potom rozmyslela. Žalobkyňa v 1. rade pri svojom výsluchu dňa 10.11.2017 potvrdila, že nejaký list jej žalovaná v 1. rade zaslala, ale že ho bez prečítania roztrhala. e) zo zápisníc o výsluchu svedkov K. Y. (č.l. 78), I. S. (č.l. 80), F.. S. N. (č.l. 85), J.. Z. K.É. (č.l. 89), O. O. (č.l. 93), J.. I. A. (č.l. 99) vyplynulo, že zosnulý bol v čase bezprostredne predchádzajúcom škodovej udalosti riadne oblečený v reflexnej veste a už z diaľky boli vidieť zapnuté majáky policajného automobilu. Z trestného spisu súd prvej inštancie nezistil, že by zosnulý akýmkoľvek spôsobom spoluzavinil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k jeho usmrteniu. 14. Z lustrácie vozidla s D. G. XXX U. vyvodil, že poisťovateľom vozidla bola ku dňu nehody spoločnosť žalovaného v 2. rade, túto skutočnosť ani nemal medzi stranami za spornú. Z rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave č. KRPZ-BA- VO-2-001/2018-Ú zo dňa 19.01.2018 súd prvej inštancie zistil, že žalobca v 2. rade si dňa 15.08.2017 uplatnil nárok na zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých ako pozostalý syn zosnulého H.. Z. Š., J.. XX.XX.XXXX, ktorý dňa XX.XX.XXXX zomrel na následky služobného úrazu, ktorý utrpel dňa XX.XX.XXXX v čase o XX,XX E.. počas riadne plánovanej služby. Po posúdení uplatneného nároku mu bolo podľa ust. § 25 ods. 1 písm. e) a ods. 9, § 24 ods. 3 písm. g) a v súlade s § 60 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov priznané zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých vo výške 32.466,90 Eur. Z rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave č. KRPZ-BA-

VO-2/2018-Ú zo dňa 19.01.2018 súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa v 1. rade si dňa 15.08.2017 uplatnila nárok na zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých ako pozostalá manželka zosnulého H.. Z. Š., J.. XX.XX.XXXX, ktorý dňa XX.XX.XXXX zomrel na následky služobného úrazu, ktorý utrpel dňa XX.XX.XXXX I. Č. Q. XX,XX E.. počas riadne plánovanej služby. Po posúdení uplatneného nároku jej bolo podľa ust. § 25 ods. 1 písm. e) a ods. 9, § 24 ods. 3 písm. g) a v súlade s § 60 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov priznané zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých vo výške 32.466,90 Eur. Medzi stranami nemal za sporné, že žalovaný v 2. rade sumy vyplatené žalobcom titulom zvýšeného jednorazového odškodnenia pozostalých nahradil Ministerstvu vnútra SR, o čom ho informoval listom zo dňa 08.08.2019 . 15. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 13 ods. 1 až 3 OZ, § 4 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „Zákon o PZP“), § 15 ods. 1 a 2 Zákona o PZP, § 25 ods. 1 písm. e) zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov (ďalej len ako „zákon č. 328/2002 Z.z.“), § 25 ods. 9 uvedeného zákona, § 24 ods. 3 písm. g) zákona č. 328/2002 Z.z. a § 60 ods. 1, 2 uvedeného zákona 16. Po vykonanom dokazovaní s prihliadnutím na doručené a prednesené vyjadrenia strán uzavrel, že dňa 31.07.2017 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej bol usmrtený manžel žalobkyne v 1. rade a otec žalobcu v 2. rade Z. Š., J.. XX.XX.XXXX. Vinníkom dopravnej nehody bola žalovaná v 1. rade ako vodička vedeného motorového vozidla s D. G.-XXXCJ, ktorá bola rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/83/2018 uznaná vinnou z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, za čo jej bol uložený trest odňatia slobody v trvaní tri roky, a to s podmienečným odkladom so súčasným uložením probačného dohľadu nad správaním v skúšobnej dobe určenej súdom vo výmere päť rokov. Zároveň jej bol uložený trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel vo výmere sedem rokov. Vozidlo Q. M. s D. G. -XXXCJ bolo v čase spôsobenia dopravnej nehody poistené u žalovaného v 2. rade. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné. Rovnako medzi stranami nemal za sporné, že žalobcom bola zo strany Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave vyplatená každému suma 32.466,90 Eur ako zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých. Túto sumu žalovaný v 2. rade ako poisťovateľ nahradil služobnému úradu zosnulého, a to z poistenia zodpovednosti za škodu uzavretého ohľadom vozidla, ktoré dopravnú nehodu spôsobilo. 17. V prípade uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcov považoval za nevyhnutné posúdiť, či vyššie popísaným konaním žalovanej v 1. rade skutočne došlo k zásahu do osobnosti žalobcov, či im v dôsledku toho vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a ak áno, v akej výške. Žalovaný v 2. rade tiež namietol nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, keďže podľa neho nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla nie je škodou pre účely Zákona o PZP. Napokon mal medzi stranami za spornú otázku, či nebol nárok žalobcov v celom rozsahu uspokojený plnením, ktoré obdržali od služobného úradu zosnulého ako zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých. 18. Konštatoval, že ustanovenie § 11 OZ predstavuje právny základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej jednotlivcovi usmrtením jeho blízkej osoby a priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, jej mena a prejavov osobnej povahy. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 OZ musí byť ako predpoklad zodpovednosti podľa neho splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite. Uviedol, že OZ presne nedefinuje pojem zásah a ani výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva osoby. Môže ním byť tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré však má v zákone uvedené znaky neoprávnenosti. Za neoprávnený zásah označil zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom. Ďalej mal za potrebné mať zistenú existenciu príčinnej súvislosti medzi takýmto neoprávneným zásahom objektívne spôsobilým negatívne zasiahnuť do niektorej z hodnôt tvoriacich fyzickú a morálnu integritu fyzickej osoby a na druhej strane medzi vznikom nemajetkovej ujmy spočívajúcej v porušení alebo ohrození chránených osobnostných práv

a dotknutím osobnostnej sféry fyzickej osoby, keď nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť nástupu sankcií podľa § 13 OZ. 19. Súd prvej inštancie mal za to, že ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, porušením práva na život jednej z nich môže dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti tak, aby fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne porušenie týchto vzťahov zo strany iného predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život. Právnym prostriedkom ochrany proti takémuto zásahu je návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha podľa ustanovení o ochrane osobnosti primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V takomto prípade je daná aktívna legitimácia tomu subjektu, ktorému svedčí existencia kvalifikovaného vzťahu s nebohým, lebo právo na súkromie je jedným zo základných osobnostných práv fyzickej osoby tak, ako to má na mysli aj ust. § 11 OZ (Uznesenie KS v Košiciach z 13.10.2005, sp. zn. 1 Co 201/2005). Rovnako podľa rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. marca 2016, sp. zn. 21Co/60/2015, usmrtenie človeka je vážnym zásahom do súkromia a duševného zdravia blízkych osôb a zakladá právo na náhradu škody na zdraví vo všetkých jej formách vrátane nemajetkovej ujmy, a to s priamym nárokom proti poisťovateľovi. 20. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázanú existenciu neoprávneného zásahu spočívajúceho v konaní žalovanej v 1. rade, ktorá dňa XX.XX.XXXX v čase o XX,XX E.. viedla osobné motorové vozidlo zn. Q. M., D.. Č.. G.-XXXCJ po diaľnici O. v smere z S. O. G., na 40,750 diaľničnom kilometri sa nevenovala vedeniu svojho vozidla a situácii v cestnej premávke, pretože obsluhovala svoj mobilný telefón, čím porušila ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c) a § 137 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, strhla vedenie svojho vozidla do ľavého jazdného pruhu, kde zrazila príslušníka Policajného zboru SR, ktorý v tom čase z dôvodu inej škodovej udalosti vykonával usmerňovanie dopravy, následne strhla vedenie vozidla vpravo cez pravý jazdný pruh na krajnicu, kde narazila do kovových zvodidiel, v dôsledku čoho poškodený Z. Š., J.. XX.XX.XXXX utrpel zranenia, a to úrazovo-krvácavý šok pri mnohopočetných závažných poraneniach - zlomeninách chrbtice, hrudnej kosti, rebier, panvy, pravej stehnovej kosti, trhlinách srdcovnice, pečene, vnútornom krvácaní a iných poraneniach, ktoré boli nezlučiteľné so životom a na následky ktorých uvedeného dňa v čase o XX,XX E.. v nemocnici zomrel. 21. Konanie žalovanej v 1. rade, ktoré posúdil v rovine civilného práva ako neoprávnený zásah, súčasne naplnilo znaky trestného činu a žalovaná v 1. rade bola rozsudkom Okresného súdu Malacky č.k. 1T/83/2018 zo dňa 26.06.2019 uznaná za vinnú zo spáchania prečinu usmrtenia. Uviedol, že trestnoprávna zodpovednosť žalovanej v 1. rade nevylučuje aj jej občianskoprávnu zodpovednosť, t.j. skutok, ktorým sa zasiahlo do práva na ochranu osobnosti, môže byť súčasne kvalifikovaný ako trestný čin. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených skutkových zistení a právnych záverov judikovaných v trestnom konaní rozsudkom Okresného súdu Malacky č.k. 1T/83/2018-432 zo dňa 26.06.2019, a to v súlade so zásadou viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní, podľa ktorej je súd trestným rozsudkom viazaný v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní. Viazanosť pritom nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t.j. o spáchaní trestného činu a o tom, kto ho spáchal (I.ÚS 269/2011-55). 22. Za predpoklad úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti mal nielen zistenie, že žalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako tiež zistenie, že žalovaný sa dopustil toho konania, ktoré žalobca v konaní skutkovo vymedzoval a považoval za zásah do jeho chránených osobnostných práv. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v tom - ktorom konaní vecne legitimovaný, keď vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný) (viď rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/228/2012). Z vykonaného dokazovania vyvodil, že na strane žalobcov ide o rodinných príslušníkov zomr. Z. Š., ktorí zdieľali spoločnú domácnosť (čo vyvodil z výsluchov žalobcov a svedka Krajčíra), trvale spolu žili, je možné ich považovať za osoby zomrelému blízke a ujmu, ktorú zosnulý utrpel, dôvodne pociťovali ako

vlastnú ujmu. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobcovia so zomrelým Z. Š. mali nielen formálne príbuzenské, ale intenzívne citové väzby, zomrelý otec so žalobcami trávil voľný čas, podnikali spolu výlety, chodili na dovolenky. Zosnulý si s manželkou kúpil rodinný dom, ktorý spoločnými silami prerábali, mali harmonické manželstvo. Žalobca v 2. rade so zomrelým otcom trávil veľa času z dôvodu jeho futbalovej kariéry, ktorú otec podporoval, taktiež ho zapájal do prác okolo domu, učil ho šoférovať a bol preňho všeobecne vzorom. Spolužitie v jednej domácnosti a najmä jej aktívne zdieľanie, čo vyvodil z výsluchu žalobcov, podľa názoru súdu prvej inštancie predpokladá vytvorenie úzkych osobných a citových väzieb, ktoré dosahovali medzi zomrelým Z. Š. a žalobcami takú intenzitu, že ich prerušenie vyhodnotil ako neoprávnený zásah do práva na ochranu rodinného života, keď porušením práva na život Z. Š. prišlo k neoprávnenému zásahu do práva na súkromný a rodinný život žalobcov ako manželky a syna zomrelého. 23. Mal za nesporné, že v dôsledku práve tohto zásahu boli rodinné väzby zomrelého Z. Š. a žalobcov ako jeho najbližších príbuzných a členov spoločnej domácnosti definitívne ukončené bez možnosti obnovenia. Takýto zásah mal s ohľadom na závažnosť jeho dôsledkov (smrť otca a manžela žalobcov) za spôsobilý vyvolať ujmu na právach chránených § 11 a nasl. OZ u každého zo žalobcov. Súd prvej inštancie mal preto s ohľadom na existenciu kvalifikovaného vzťahu žalobcov a zomrelého Z. Š. vecnú aktívnu legitimáciu žalobcov za preukázanú a nepochybnú. 24. Uviedol, že v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv je v zmysle § 11 a nasl. OZ nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah do osobnostných práv spôsobil (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 168/2009). Na to, aby oprávnená osoba mala právo domáhať sa ochrany osobnosti, sa vyžaduje, a zároveň aj stačí, aby išlo o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. V prípade takéhoto zásahu ide potom o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Za nevyhnutný primárny predpoklad jej procesného úspechu považoval samotnú protiprávnosť konania alebo opomenutia žalovaného, a na to nadväzujúcu prítomnosť kauzálneho nexu. Pri neoprávnenom zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby musí byť daná bezprostredná väzba medzi oprávnenou a povinnou osobou. 25. S ohľadom na záver súdu prvej inštancie o existencii neoprávneného zásahu, a o tom, kto tento zásah spôsobil vzhľadom na viazanosť súdu rozhodnutím v trestnom konaní (§ 193 C.s.p., vo vzťahu ku skutkovým zisteniam nielen o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, ale aj na základe akých skutkových okolností bol spáchaný a aký následok spôsobil), potom súd prvej inštancie mal tak zodpovednosť žalovanej v 1. rade ako vodičky vozidla, ako aj existenciu príčinnej súvislosti medzi týmto neoprávneným zásahom žalovanej v 1. rade ako priameho pôvodcu zásahu a ujmou na osobnostných právach spôsobenou v rodinnom živote žalobcov, a tiež vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej v 1. rade za danú. Uzavrel, že pôvodcom neoprávneného zásahu bola nesporne žalovaná v 1. rade, a to skutkom, ktorý bol zistený a ustálený aj v trestnom konaní. Konštatoval, že zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu a zistené skutkové okolnosti zásahu sa zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, páchateľ skutku bol zistený a bol za tento skutok aj uznaný vinným v trestnom konaní, preto súd prvej inštancie považoval splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej v 1. rade za zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcov za dané. Pripomenul, že podľa § 4 ods. 2 Zákona o PZP má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky uvedené v tomto ustanovení, ide teda o právo poisteného voči poisťovateľovi (pričom v súlade s § 15 ods. 1 Zákona o PZP si poškodený nárok môže uplatniť aj priamo proti poisťovateľovi). Existencia tohto práva neznamená exkulpáciu priameho pôvodcu zásahu za zásah do osobnostných práv a ani od zodpovednosti za škodu (a ani samotného poisteného, poisťovňa len plní za poisteného). Povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ani iný typ poistenia zodpovednosti za škodu) nie je konštruované v právnom poriadku ako liberačný inštitút. 26. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 2. rade ako poisťovateľa, súd prvej inštancie poukázal najmä na závery vyslovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jeho rozsudku sp. Zn. 6MCdo 1/2016 zo dňa 31.07.2017, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 (R 61/2018) a podľa ktorého škodou pre účely Zákona o PZP je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla a v spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná. S poukazom na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, s

ktorými sa súd prvej inštancie bez najmenšej výhrady stotožnil. Preto považoval aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 2. rade v spore za danú. Pre podporu uvedeného záveru poukázal tiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cdo 41/2018, 2 Cdo 52/2018, 2 Cdo 131/2018, 3 Cdo 24/2018, 4 Cdo 91/2018, 6 Cdo 207/2017, 6 Cdo 226/2017 či napríklad 3Cdo/174/2019, v ktorých všetkých bola právna otázka pasívnej legitimácie poisťovne posúdená jednotne, v súlade s právnymi závermi, na ktorých spočíva judikát R 61/2018. Preto uzavrel, že právna veta judikátu R 61/2018 tvorí toho času už konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR. Uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky taktiež riešil otázku ústavnoprávnych aspektov právnych úvah senátov najvyššieho súdu, ktoré boli vyjadrené v judikáte R 61/2018. V uznesení z 20. augusta 2019 sp. zn. I. ÚS 310/2019 v skutkovo a právne obdobnej veci bola odmietnutá sťažnosť poisťovne ako zjavne neopodstatnená. V súvislosti s právnou otázkou (ne)možnosti eurokonformného výkladu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 381/2001 Z. z., ktorú nastolila v sťažnosti, odkázal na odôvodnenie nálezu sp. zn. II. ÚS 695/2017, v ktorom sa touto otázkou podrobne zaoberal, pričom dospel k záveru, že aplikáciu práva Európskej únie všeobecným súdom v obdobných prípadoch nemožno považovať za aplikáciu ,,contra legem“. Výklad pojmu „škoda na zdraví“ v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. nesmie byť totiž popretím ústavného princípu, podľa ktorého majú byť vnútroštátne právne predpisy interpretované v súlade s princípmi európskej spolupráce a integrácie. Ústavný súd tiež konštatoval, že prísne formalistické odlíšenie ,,nemateriálnej ujmy“ spočívajúcej v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby od škody v materiálnom zmysle podporené prípadným systematickým zaradením ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré regulujú ochranu osobnosti (na jednej strane) a náhradu škody (na druhej strane), nezodpovedá autonómnemu charakteru zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ako to zdôraznil aj rozsudok vo veci E.. Dodal, že najvyšším súdom prijatý judikát R 61/2018 je výsledkom ustálenia právneho názoru najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva na otázku pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Tento názor najvyššieho súdu predstavuje judiktórny smer, síce formálne nezáväzný, avšak nie bez normatívneho významu pre ďalšiu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov (vrátane najvyššieho súdu). K námietke sťažovateľky o porušení právnej istoty a zákazu retroaktivity ústavný súd v predmetnom uznesení uviedol, že judikatúra je právom v materiálnom zmysle, čo so sebou prináša aj povinnosť súdov svoju judikatúru meniť spôsobom, ktorý nenarušuje oprávnené očakávania adresátov právnych noriem. Zásadou vo všetkých štátoch s kontinentálnym právnym systémom práva je aplikácia novej sudcom vytvorenej normy na všetky aktuálne pred súdmi prebiehajúce kauzy (incidentná retrospektíva). V súlade s touto zásadou sa nový právny názor aplikuje do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd netvorí právo, iba ho nachádza. Nepripúšťa sa, aby sa na právne vzťahy z minulosti aplikovali mylné právne názory. Zmena judikatúry sa deje s presvedčením, že predchádzajúca judikatúra bola nesprávnou interpretáciou práva. Zmena judikatúry je v tomto ohľade len opravou omylu vo výklade práva. Z tohto dôvodu nie je správny názor, že zmena judikatúry pôsobí retroaktívne. Ústavný súd na tomto základe uzavrel, že pokiaľ súdy dospeli k názoru o možnosti extenzívneho výkladu pojmu „škoda na zdraví“ podľa § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001Z.z., čo bolo pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky (poisťovne) v spore rozhodujúce, nejde o právny názor ústavne neudržateľný (obdobne III. ÚS 610/2017 a II. ÚS 847/2016). 27. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou žalovaných, že žalobcovia už obdržali plnenie titulom zvýšeného jednorazového odškodnenia pozostalých a že v prípade priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch by sa jednalo o duplicitné odškodnenie jednej škodovej udalosti. Nebolo podľa neho medzi stranami sporu o tom, že žalobcovia od služobného úradu zosnulého obdržali zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých podľa ust. § 25 zákona č. 328/2002 Z.z. Konštatoval, že ide o dávku z úrazového zabezpečenia policajtov, ktorá slúži na preklenutie nepriaznivej finančnej situácie rodiny, spôsobenej stratou príjmu poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku služobného úrazu alebo choroby z povolania. Nárok na takú dávku má manžel a dieťa zosnulého policajta a ak ich niet, prináleží táto dávka jeho rodičom, a to voči príslušnému útvaru sociálneho zabezpečenia ministerstva vnútra. Vyššie popísaná dávka je súčasťou osobitného systému sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov, ktorý je jedným z troch základných legislatívnych pilierov výkonu profesionálnej služby v ozbrojených zboroch, v bezpečnostných zboroch, záchranných zboroch a v ozbrojených silách popri systéme personálnej práce a systéme odmeňovania. Subsystém úrazového zabezpečenia, ktoré je podmienené vznikom služobného úrazu alebo choroby z povolania, je modelovaný tak, aby policajtov a vojakov motivoval k vstupu do zdravotne rizikových podmienok výkonu služby, ktoré na rozdiel od civilných zamestnaní nie je možné dostatočne eliminovať, ale len kompenzovať (napr. bezpečnostné akcie, bojové akcie, požiarne a záchranné akcie a ich nácvik, činnosť so strelnými zbraňami, výbušným

a iným zdravie ohrozujúcim materiálom, činnosť v nepriaznivých poveternostných podmienkach, činnosť v príkazovom režime a inak psychicky osobitných podmienkach). V zásade ide o to, aby policajt (vojak, hasič, záchranár) vstupoval do uvedených podmienok výkonu služby bez obáv, že prípadné poškodenie zdravia pri výkone služby by malo negatívny ekonomický dosah na neho a ním zabezpečovaných rodinných príslušníkov. Ako celok má úrazové zabezpečenie výrazný motivačný charakter podmieňujúci vstup do rizikových podmienok výkonu služby a kompenzačný charakter prípadných poškodení zdravia spôsobených priamo v súvislosti s výkonom služby. V súhrne ide o garancie, zabezpečujúce primerané odškodnenie a zachovanie primeranej sociálnej úrovne policajta a vojaka a nimi zabezpečovaných rodinných príslušníkov po poškodení zdravia s trvalými následkami v dôsledku služobného úrazu alebo choroby z povolania v uvedených podmienkach, ktoré sú v zákone presne vymedzené. V tejto časti úrazového zabezpečenia sa teda zohľadňuje zvýšená zdravotná rizikovosť výkonu policajnej a vojenskej služby. Ako vyvodil z vyššie uvedeného, dávka zvýšeného jednorazového odškodnenia pozostalých smerovala u žalobcov ku kompenzácii výpadku príjmu zosnulého manžela a otca žalobcov, ktorý bol policajtom a zahynul pri výkone služobných povinností. Táto dávka má teda výrazný kompenzačný charakter a nárok na ňu má pozostalý manžel a dieťa zosnulého policajta proti jeho služobnému úradu, pričom táto dávka smeruje k odstráneniu kvantifikovateľných následkov úmrtia pri výkone služby (preto sa jej výška odvíja od výšky dosahovaného služobného platu zosnulého). Na druhú stranu dôvodil, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy má každá fyzická osoba, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté, t.j. ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, a to priamo proti pôvodcovi takého zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy nemá kompenzačnú povahu, jej účel nie je suplovať výpadok príjmu na strane dotknutej osoby, ale vyvážiť vzniknutú ujmu, ktorá nie je vyčísliteľná, a poskytnúť tak dotknutej osobe satisfakciu buď v morálnej alebo peňažnej forme. Z uvedeného jasne konštatoval, že sa jedná o dva rozdielne nároky svojou povahou, účelom, právnym titulom i povinnou osobou, preto súd prvej inštancie na sumu poskytnutého zvýšeného jednorazového odškodnenia žalobcom pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a jeho výške neprihliadal. 28. Napokon súd prvej inštancie pristúpil k posúdeniu výšky uplatneného nároku žalobcov. Vychádzal z toho, že nároky fyzickej osoby z titulu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti upravuje § 13 ods. 1 OZ. Ide o právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá platná právna úprava v prípade, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce iné zadosťučinenie. Usmrtenie manžela a otca bezpochyby považoval za jeden z najvážnejších zásahov do súkromia fyzickej osoby a tento zásah vyvoláva ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú. Ľudský život je podľa súdu prvej inštancie najvyššia hodnota, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty, preto bol toho názoru, že poskytnutá satisfakcia musí byť aj účinná, a to nielen vo vzťahu k osobe povinnej, teda pôvodcovi zásahu, ale najmä vo vzťahu k žalobcom ako subjektu dotknutého zásahom. Takýmto protiprávnym zásahom žalovanej v 1. rade do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život bola žalobcom spôsobená ujma, ktorá im čiastočne alebo úplne bráni napĺňať ich citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba utrpí citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Zmyslom satisfakcie je potom vyvážiť vzniknutú ujmu žalobcu, nakoľko mal za to, že v súdenej veci nie je možné podať reštitučnú žalobu (t.j. žiadať odstránenie následkov neoprávneného zásahu). V prejednávanej veci mal súd prvej inštancie za to, že inou formu náhrady, t.j. morálnym zadosťučinením, v prípade usmrtenia Z. Š. vzniknutú ujmu u žalobcov nemožno zmierniť, preto morálna satisfakcia (§ 13 ods. 1 OZ) nie je postačujúca. Dospel k záveru, že žalobcovia majú podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 29. Vychádzajúc z ustanovenia § 13 ods. 3 OZ konštatoval, že pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom neustanovuje slovenský právny poriadok žiadne obmedzenia, zakotvuje taxatívne len dve kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia je čo do intenzity i trvania, tým vyššia by mala byť poskytnutá čiastka peňažného zadosťučinenia) a kritérium okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo (pričom vždy musia byť zisťované okolnosti na strane pôvodcu zásahu, ako aj na strane postihnutej osoby, napríklad, či a aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu neoprávneného zásahu vyúsťujúceho do vzniku ujmy, či išlo na strane pôvodcu neoprávneného zásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel). Uviedol, že toto kritérium (okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo), predstavuje široko stanovenú možnosť skúmania uplatnenú vo vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, tak aj k osobe,

ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Mal za to, že obe kritériá vo vzájomnej súvislosti mu poskytujú v rámci voľnej úvahy možnosť pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia v súlade s princípom spravodlivosti a proporcionality prihliadnuť na všetky skutočnosti, výsledkom ktorých bol vznik ujmy. Za nevyhnutné považoval zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť, nakoľko nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani odškodniť nedá. Maximálna suma peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať, je ohraničená výškou žalobcom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. októbra 2012, sp. zn. 4 Cdo 139/2011) 30. Ku kritériám pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou osoby blízkej zaradil najmä intenzitu vzťahu žalobcu so zosnulým, vek zosnulého a pozostalého, otázku hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, morálne zadosťučinenie vo forme právneho postihu žalovaného (spravidla trestnoprávna sankcia), mieru zavinenia, mieru spoluzavinenia usmrtenej osoby, postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a i.), dopad udalosti do sféry pôvodcu, majetkové pomery žalovaného (viď rozsudok NS ČR u 18.06.2014, sp. zn. 30 Cdo 2535/2013). Zohľadniť možno tiež, ak bol pozostalý očitým svedkom škodovej udalosti, či ak bol s jej následkami bezprostredne konfrontovaný, či akým spôsobom sa o nich dozvedel. Kritéria odvodené od osoby škodcu sú predovšetkým jeho postoj k škodovej udalosti, dopad udalosti do jeho duševnej sféry, forma a miera zavinenia a v obmedzenom rozsahu aj majetkové pomery škodcu, ktoré sú však významné len z hľadiska toho, aby výška náhrady preňho nepredstavovala likvidačný dôsledok (rozsudok NS ČR z 19.09.2018, sp. zn. 25 Cdo 894/2018). 31. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vychádzal pri posudzovaní okolností, za ktorých k zásahu prišlo, z výsledkov dokazovania v trestnom konaní, a to že jedinou príčinou vzniku neoprávneného zásahu bola nesprávna technika jazdy žalovanej v 1. rade, najmä nedostatočné venovanie sa riadeniu vozidla a v dôsledku toho jej oneskorená reakcia na situáciu v premávke. Ďalej prihliadol na skutočnosť, že žalovaná v 1. rade bola za usmrtenie Z. Š. právoplatne odsúdená na prísny podmienečný trest odňatia slobody, a to vo výmere 3 rokov s podmienečným odkladom na 5 rokov a so súčasným uložením zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na dobu 7 rokov, čo pre pozostalých príbuzných taktiež predstavuje určitú formu satisfakcie. Zavinenie žalovanej v 1. rade bolo nedbanlivostné, nie úmyselné. Na strane žalobcov a zosnulého zohľadnil súd prvej inštancie najmä to, že žalobcovia náhle, v jedinom okamihu stratili manžela, resp. otca, s ktorým boli dovtedy v dennom kontakte, s ktorým bývali, pracovali a trávili voľný čas. Smrť rodiča, ako aj smrť manžela mal bez akýchkoľvek pochybností vždy za mimoriadny zásah do osobnostných práv. Mimoriadnosť zásahu je podľa súdu prvej inštancie daná už samotným usmrtením, považoval preto za vierohodný bez potreby ďalšieho dokazovania opis vnútorného prežívania skutku u oboch žalobcov. Smútok žalobcov podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo potrebné preukazovať, vyvodil ho zo všeobecnej ľudskej skúsenosti, keď každá priemerná osoba na ich mieste by bola vystavená nesmiernemu utrpeniu. Vzťahy medzi žalobcami a zosnulým boli, ako súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním (fotografie, výpovede žalobcov, svedka) zistil, intenzívne a vysoko pozitívne. Žalobkyňa v 1. rade bola v dôsledku úmrtia manžela vystavená hlbokým duševným útrapám. Intenzita vzájomného vzťahu manželov bola vysoká ako po sociálnej tak ekonomickej stránke. Žalobkyňa v 1. rade žila so zosnulým v harmonickom manželstve takmer 20 rokov, viedli spoločnú domácnosť a v nedávnej dobe investovali do kúpy rodinného domu, na ktorý si zobrali úver. Žalobkyňa bola pri rekonštrukcii rodinného domu odkázaná na manžela, sama si v tejto oblasti poradiť nevedela a nevie a je nanajvýš pravdepodobné, že dom nebude schopná zrekonštruovať podľa pôvodných plánov svojpomocou, ale bude len prostredníctvom profesionálnych pracovníkov. Zosnulý zomrel v dôsledku konania žalovanej v 1. rade predčasne, celkom zdravý, vo veku 48 rokov, teda na vrchole svojho aktívneho a produktívneho života. Skutočnosť, že stav žalovanej v 1. rade po nehode dočasne vyžadoval medikamentóznu liečbu (lieky na spanie, tlak), jej smútok a plačlivosť aj po uplynutí viac ako štyroch rokov po nehode (ako vyvodil z výpovede žalobcu v 2. rade), dokresľuje podľa súdu prvej inštancie mieru jej citovej väzby na manžela. Bez opomenutia nenechal ani skutočnosť, že nehoda ovplyvňuje aj prežívanie žalobkyne v 1. rade v jej zamestnaní ako učiteľky na základnej škole, a to v dôsledku zhody okolností, keď žalovaná v 1. rade ako vinníčka nehody bola v minulosti jej žiačkou, čo spôsobuje, že žalobkyňa v 1. rade žije v strachu, či niektoré z jej aktuálne zverených detí nemôže tiež ublížiť jej rodine tak, ako to urobila žalovaná v 1. rade. Žalobca v 2. rade ako syn zosnulého mal v čase nehody len 18 rokov a na svojho otca bol taktiež vysoko citovo naviazaný. Jeho zosnulý otec chýbal na jeho stužkovej a

bude chýbať aj pri ďalších jeho životných udalostiach ako promócie, svadba, narodenie detí a podobne. Žalovaný v 2. rade stratil nielen otca, ale aj svojho mentora a radcu pri životných rozhodnutiach, ktoré ho čakajú. 32. Pripomenul, že žalobkyňa v 1. rade ako manželka zomrelého Z. Š. uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 50.000,00 Eur. Rovnakú výšku náhrady si uplatnil aj žalobca v 2. rade ako syn zomrelého. Uviedol, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je náhradou za život, slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy a mal za nepochybné, že žiadna suma priznaná v súdnom konaní nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu, ani na to, aby nahradila ľudský život. Konštatoval, že pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady (nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 288/2017 z 6. decembra 2017). Súd prvej inštancie preto preskúmal existujúce a dostupné rozhodnutia ostatných súdov v obdobných prípadoch, avšak dospel k záveru, že judikatúra je v tomto smere mimoriadne pestrá a v žiadnom prípade ju nemožno považovať za zjednotenú. Preto podporne vychádzal z rozhodnutia NS ČR sp.zn. 25 Cdo/894/2018, v ktorom pri usmrtení najbližších osôb bola základná výška nemajetkovej ujmy stanovená ako 20- násobok priemernej hrubej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve za rok predchádzajúci smrti (pre daný prípad podľa Štatistického úradu činila priemerná hrubá mesačná mzda v národnom hospodárstve za rok 2016 sumu 912,- eur). Základná suma náhrady by tak bola vo výške 18.240,00 Eur. Túto základnú sumu náhrady súd prvej inštancie zvýšil s ohľadom na vyššie popísané okolnosti prípadu: mimoriadnu citovú naviazanosť žalobcov na zosnulého, jeho relatívne nízky vek a usmrtenie „na vrchole síl“. Na strane žalovanej v 1. rade nezistil žiadne okolnosti, ktoré by mali mať za následok zníženie sumy náhrady. Žalovaná v 1. rade bola síce odsúdená, ale z pohľadu žalobcov podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody nemožno považovať za dostatočnú satisfakciu. Žalovaná v 1. rade sa žalobcom tiež listom a vyhlásením na pojednávaní ospravedlnila a v priebehu celého trestného konania prejavovala ľútosť nad tým, čo sa stalo, keď mal za to, že ani takáto forma zadosťučinenia však z pohľadu žalobcov nepostačuje, navyše bola vždy adresovaná len žalobkyni v 1. rade, nie aj žalobcovi v 2. rade. Súd prvej inštancie nezistil ani, že by predmetná udalosť (s výnimkou právoplatného odsúdenia) žalovanú v 1. rade nejako negatívne ovplyvnila v živote (žalovaná v 1. rade nič také ani netvrdila). S prihliadnutím k týmto okolnostiam prípadu preto súd prvej inštancie považoval za primeranú zvýšenú náhradu vo výške 25.000,00 Eur pre každého zo žalobcov. Žalovaných zaviazal na úhradu tejto sumy každému zo žalobcov, pričom vo výroku rozsudku vyslovil, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného, čo je formulácia výroku zabraňujúca tomu, aby veriteľ mohol dosiahnuť to isté plnenie duplicitne. 33. Pokiaľ ide o žalobcami požadovaný úrok z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, rozhodol súd prvej inštancie o zamietnutí nároku s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované pod R 45/2000, podľa ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia; až uplynutím takto určenej doby sa dlžník dostáva do omeškania. Rovnako rozhodol tiež napríklad Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 6 Co 148/2018. Aj súdna prax v Českej republike podľa súdu prvej inštancie známych informácií dosiaľ vychádza z názoru, že možnosť priznania úrokov z omeškania pri peňažnom zadosťučinení neprichádza do úvahy, pretože právo na tento druh zadosťučinenia nie je rýdzo majetkovou pohľadávkou zo záväzkového právneho vzťahu (viac v Švestka J., Spáčil J., Škárová M., Hulmák M. a kol., Občanský zákoník I, II. 2. vydání). 34. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1 C.s.p.. Žaloba žalobcov v 1. i v 2. rade o náhradu nemajetkovej ujmy bola zamietnutá v rozsahu prevyšujúcom sumu 25.000,00 Eur. Súd prvej inštancie však mal za to, že žalobcovia boli plne úspešní, pretože preukázali, že im vznikol voči žalovaným nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom určenie samotnej výšky tejto ujmy už záviselo od voľnej úvahy súdu. Preto žalobcom priznal náhradu trov v rozsahu 100 %. 35. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho vyhovujúcej časti podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie žalovaná 1/ z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Poukázala na nález Ústavného súdu SR z 31.01.2019 sp. zn. IV. ÚS 377/2018, v ktorom je uvedené nasledovné: „ Regresná náhrada má plniť výchovný a nie likvidačný účel, a má zohľadniť okolnosti, za ktorých došlo k vzniku škody. Primeranosť náhrady možno ustáliť skúmaním výšky sumy vyplatenej z titulu poistenia (pri zohľadnení, či ide o sumu konečnú alebo o sumu, ktorá sa v budúcnosti bude zvyšovať), zohľadnením okolností, za ktorých škoda vznikla, a tiež skúmaním osobných, zárobkových a majetkových pomerov toho, kto škodu spôsobil. Až posúdením týchto troch komponentov možno dospieť k záveru o tom, či regresná náhrada je primeraná. Aplikácia dvoch komponentov - výšky plnenia a miery jej percentuálneho zníženia a okolností, za ktorých došlo ku škode - nie je dostatočným podkladom pre záver o primeranosti regresnei náhrady. Je nevyhnutné aplikovať súčasne aj tretí komponent, t.j. konkrétne pomery toho, kto škodu spôsobil, lebo len tak možno dosiahnuť účel regresnej náhrady. Skúmanie pomerov toho, kto škodu spôsobil, umožní primerane určiť výšku regresnej náhrady tak, aby plnila výchovný (odstrašujúci) účinok, a vyhnúť sa tomu, aby výška regresnej náhrady nebola príliš nízka - keď nenaplní svoj účel a na druhej strane, aby nebola (ekonomicky) likvidačná.“ Mala za to, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní neprihliadal na skutočnosť, že uvedená suma 25.000,- € pre Žalobcu v 1. rade a 25.000,- € pre Žalobcu v 2. rade bude pre Žalovanú v 1. rade likvidačná. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa vo svojom odôvodnení k rozsudku zo 16.09.2021 nevysporiadal s maietkovými pomermi Žalovanei v 1. rade, a ani nezisťoval, či a z čoho bude Žalovaná v 1. rade schopná vyplatiť uvedenú sumu 25.000,- € pre Žalobcu v rade 1 a 25.000,- € pre Žalobcu v 2. rade. Tvrdila, že ku kritériám pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zaradiť aj majetkovú situáciu strany Žalovanej v 1. rade. Uvedené konštatuje aj Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, v ktorom je uvedené nasledovné: „Prestože, jakjiž bylo uvedeno, zákon blíže nešpecifikuje, které okolnosti usmrcení mají být zvlášté soudem posuzovány v prípade stanovování výše náhrady nemajetkové újmy a každý prípad se skutkové velmi liší, v nalézacích rozhodnutích soudu se opakovane objevují konkrétní kritéria, kdy soudy berou v úvahu predevším: Okolnosti na strane žalovaného a) míra zavinení, míra spoluzavinení usmrcené osoby b) postoj žalovaného (lítost, náhrada škody, omluva ai.) c) dopad události do sféry puvodce d) majetkové pomery žalovaného“ Dôležitosť skúmania majetkových pomerov zdôrazňuje znova Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 25 Cdo 894/2018, o ktoré sa opiera aj Okresný súd Malacky vo svojom rozhodnutí zo dňa 16.08.2021. V spomínanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 894/2018 je uvedené nasledovné: „Majetkové pomery škúdce coby kritérium stanovení náhrady nemajetkové újmy je nezbytné vnímat toliko iako výjimečný nástroj zmĺméníprílišné tvrdosti zákona. Kritériem zkoumání majetkových pomeru škudce nesmí být chápáno tak, že je prímá úmernost mezi rozsahem majetku skud.ce a výší náhrady. Majetkovépoméy nepredstavují okolnost významnou pro strádánípoškozeného. Právo na soukromí a rodinný život sekundární obeti je funkčne vyšší hodnotou než právo na ochranu majetku škudce. Hájení ekonomických zájmu škudlce by mohlo pozostalým vzniklou újmu ještíéprohloubit. Jde tedy pouze o určitý korektiv sloužící k eliminaci neúnosne vysokých nárokú na náhradu nemaietkové úimy. Prihlížet lze výjimečne též k maietkovým pomerúm škúdce tak, aby byla dána možnost reálného uspokoiení priznaných nárokú. Rozhodující však nejsou pouze majetkové pomery škúdce v dobe rozhodování, ale i perspektiva jejich potenciálního vývoje v budoucnosti. Maietkové pomery škúdce tedy zásadné nehrají roli pro odstupňování výše náhrady; jsou významné pouze z hlediska toho, aby výše náhrady pro nei nepredstavovala likvidační dúsledek. Daným postupem rovnéž dochází k aplikaci zásady proporcionality (srov. shodné v rámci adhezního rízeníjij zmínéný rozsudek sp. zn. 4 Tdo 1402/2015). V kontextu uvedeného je zrejmé, že v posuzované véci nejsou majetkové poméry žalované, a to ani okolnost, že jde o právnickou osobu (príspévkovou organizaci) pojišténou pro prípad odpovédnosti, duvodem pro navýšení náhrad dovolatelum; ani v tomto prípadé tedy nelze odvolacímu soudu ničeho vytknout.“ Namietala, že súd prvej inštancie síce preskúmal existujúce a dostupné rozhodnutia ostatných súdov v obdobných prípadoch a podporne vychádzal z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 25 Cdo/894/2018, v ktorom pri usmrtení najbližších osôb bola základná výška nemajetkovej ujmy stanovená ako 20 - násobok priemernej hrubej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve za rok predchádzajúci smrti (pre uvedený prípad priemerná hrubá mesačná mzda v národnom hospodárstve predstavovala pre rok 2016 sumu 912,- €), ale vôbec sa nevysporiadal s

otázkou, či uvedená suma 25.000,- € pre Žalobcu v rade 1 a 25.000,- € pre Žalobcu v rade 2 nebude pre Žalovanú v rade 1 likvidačná, a či zaplatenie uvedených súm Žalovanou v rade 1 nebude mať fatálne dôsledky do jej budúcnosti. Súdu prvej inštancie vytkla, že v rámci rozhodovania v tomto prípade ani len nevypočul Žalovanú v 1. rade aj napriek tomu, že jej vypočutie bolo v konaní navrhnuté. Namietala, že súd prvej inštancie vychádzal len z dvoch taxatívne vyjadrených kritérií a to: a) Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy b) Kritérium okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Záver súdu prvej inštancie, že judikatúra v prípade určovania výšky nemajetkovej ujmy je pestrá, spochybnila a uviedla, že Okresný súd Malacky mal pri svojom rozhodovaní prihliadať na zásadu individualizácie sankcie. Z tejto zásady vyvodila, že druh, kombinácia a intenzita sankcie musia byť v konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým okolnostiam a osobitostiam konkrétneho prípadu. V tomto prípade bolo však podľa nej prihliadané len na stranu Žalobcu v 1. rade a Žalobcu v 2. rade a pritom malo byť prihliadané aj na majetkové pomery Žalovanej v 1. rade. Uviedla, že súd prvej inštancie v rozhodnutí síce prihliadal na skutočnosť, že Žalovaná v 1. rade bola za usmrtenie Z. Š. právoplatne odsúdená rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/83/2018 na prísny podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov s podmienečným odkladom na 5 rokov a s probačným dohľadom a so súčasným uložením zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na dobu 5 rokov, čo pre pozostalých príbuzných predstavuje formu satisfakcie. Taktiež konštatovala, že jej konanie nebolo konaním úmyselným, ale nedbanlivostným. Aj napriek tomu, že súd prvej inštancie na tieto skutočnosti vo svojom odôvodnení prihliadal, v konečnom dôsledku sa podľa nej vo výške priznanej nemajetkovej ujmy tieto skutočnosti neodzrkadlili. Mala za to, že Okresný súd Malacky ani nemohol zistiť, či Žalovanú v 1. rade táto udalosť negatívne ovplyvnila, keďže ako už je uvedené vyššie, počas konania na Okresnom súde Malacky nikdy neprišlo k vypočutiu Žalovanej v 1. rade aj napriek tomu, že jej výsluch bol v rámci konania navrhovaný. Ak by prišlo počas konania na Okresnom súde Malacky k vypočutiu Žalovanej v 1. rade, mala za to, že súd prvej inštancie by zistil majetkové pomery Žalovanej v 1. rade a aj to, že uvedená výška nemajetkovej ujmy by bola pre jej osobu likvidačná. Taktiež podľa nej vyvstáva otázka, akým spôsobom bol v konaní nahradený výsluch Žalovanej v 1. rade, keďže bolo povinnosťou súdu aby bol jej výsluch zabezpečený. K svojim majetkovým pomerom uviedla, že ak by prišlo k skúmaniu majetkových pomerov Okresným súdom Malacky, ten by dospel k záveru, že nie je v možnostiach Žalovanej v 1. rade, aby uvedené sumy priznané Žalobcovi v 1. rade a Žalobcovi v 2. rade vyplatila. Žalovaná v 1. rade má niekoľko úverov, ich prehľad predložila v nasledujúcej tabuľke: Banka Výška úveru OTP banka: 19/2003/154192SES 15.000,- € VUB banka 16.130,- € VUB banka 15.000,- € Slovenská sporiteľňa: 4.000,- € Zároveň však požiadala o ponuku na ďalší úver Slovenskú sporiteľňu, a.s., ktorá jej ponúkla maximálnu výšku úveru 4.000,- €. Žalovaná v 1. rade si vyžiadala ponuku na úver aj od VUB banky, avšak jej žiadosť o poskytnutie úveru bola zamietnutá. Uvedené žiadosti Žalovanej v 1. rade predložila v prílohách odvolania. Uviedla, že je síce zamestnaná na trvalý pracovný pomer, avšak jej mesačná mzda predstavuje sumu 1.478,- € v čistom, z čoho mala za zrejmé, že nie je v jej možnostiach, aby uhradila Žalobcovi v 1. rade sumu 25.000,- € a Žalobcovi v 2. rade sumu 25.000,- €. Jej jedinou možnosťou preto zostáva osobný bankrot. Žalovaná v 1. rade taktiež musí uhrádzať výdavky na bežný chod domácnosti, jej mesačné výdavky predložila v nasledujúcej tabuľke: Položka Suma v € z Úvery mesačné splátky 800,- € Paušál za mobilný telefón 50,- € Kredit pre starú mamu 10,- € Električenka 30,- € Lístok na vlak 51,- € MHD Trnava 22,- € Strava 250,- € Nájom 300,- € Z uvedenej tabuľky mala za zrejmé, že pri mesačnej mzde Žalovanej v 1. rade 1.478,- € a jej mesačných výdavkoch, ktoré dokopy tvoria sumu 1.513,- € (čo je o 35,- € viac ako jej mesačnpríjem) nie je možné,

aby uvedené sumy pre Žalobcu v 1. rade a Žalobcu v 2. rade uhradila. Vo vzťahu k vyššie uvedeným skutočnostiam mala za to, že v napadnutom rozhodnutí neboli vzaté do úvahy majetkové pomery Žalovanej v 1. rade, ktoré sú podstatnou súčasťou rozhodovania o výške nemajetkovej ujmy a rovnako nebola vzatá do úvahy možnosť, že rozhodnutie o nároku Žalobkyne v 1. rade vo výške 25.000,- € a o nároku Žalobcu v 2. rade vo výške 25.000,- € je neprimerane vysoké a zároveň takto určená výška nemajetkovej ujmy vzhľadom na uvedený prípad nemá oporu ani v doterajšej rozhodovacej praxi súdov. Na základe hore uvedeného preto navrhla, aby Krajský súd v Bratislave v súlade s § 389 ods. 1 CSP zrušil rozhodnutie Okresného súdu Malacky sp. zn. 32C/67/2019 zo dňa 16.08.2021 v celom rozsahu a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci. 36. Proti vyššie uvedenému rozsudku podali odvolanie aj žalobcovia, a to v časti výroku III., ktorým bolo rozhodnuté, že súd žalobu vo zvyšnom rozsahu zamieta. Odvolanie odôvodnili v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a § 365 ods. 1 písm. d) CSP tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Mali za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou a odôvodnením v časti požadovaných úrokov z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Pripomenuli, že súd prvej inštancie svoje odôvodnenie zamietnutia požadovaného úroku z omeškania oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované pod R 45/2000 . Ďalej vo svojom odôvodnení poukázal na rozsudok Krajského súdu Košice sp.zn. 6 Co 148/2018, o súdnu prax Českej republiky podľa súdu známych informácii a podľa českého komentára k Občanskému zákoníku ( Švestka J., Spáčil J., Škárová M., Hulmák M. a kol.). Žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení zo dňa 10.08.2021 poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.06.1998, sp. zn. 1Co/15/1997 - publikované pod R 45/2000 a na rozsudok Najvyššieho súdu SR , sp. zn. 6Cdo 185/2011. Už v prvoinštančnom konaní sa vyjadrili k judikatúre uvádzanej žalovaným v 2. rade v zmysle, že podľa ich názoru nie je možná ich aplikácia na daný spor a už vôbec nie všeobecne na náhradu nemajetkovej ujmy podľa OZ v prípadoch zásahov do osobnostných práv spôsobených úmrtím. Zároveň poukázali na nález Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) sp. zn. II. ÚS 2149/2017 zo dňa 10.12.2019. Súdu prvej inštancie vytkli, že sa však s argumentáciou prednesenou na pojednávaní dňa 16.08.2021 žiadnym spôsobom nevysporiadal, pričom absolútne žiadnym spôsobom nezohľadnil existenciu a obsah nálezu ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 2149/2017. Tvrdenie súdu prvej inštancie v tom smere, že a j súdna prax v Českej republike podľa súdu známych informácií dosiaľ vychádza z názoru, že možnosť priznania úrokov z omeškania pri peňažnom zadosťučinení neprichádza do úvahy pretože právo na tento druh zadosťučinenia nie je rýdzo majetkovou pohľadávkou zo záväzkového právneho vzťahu, potom nezodpovedá na pojednávaní prezentovanému nálezu ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 2149/2017, ktorý jednoznačne predstavuje súdnu prax, a to najvyššej súdnej autority v Českej republike. Nález ÚS ČR pritom vychádza z právnej úpravy zodpovedajúcej právnej úprave slovenského OZ. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie mali tak za zmätočné, nezodpovedajúce stavu konania. Toto sa nevysporiadava s podstatným obsahom argumentácie prezentovanej v konaní pred súdom prvej inštancie, hoci podľa § 220 ods. 2 CSP platí: „...Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“ V nadväznosti na uvedené mali za zrejmé, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k porušeniu ust. § 220 ods. 2 CSP. Namietali, že súd prvej inštancie im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Konanie má podľa nich tiež inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď súd prvej inštancie neprihliadol na jemu prezentovaný nález Ústavného súdu Českej republiky. Súdu prvej inštancie tiež vytkli, že sa ani nevysporiadal s argumentom, že súdna prax zaujala stanovisko, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je majetkovým právom, ktoré sa premlčiava. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 194/2011 zo dňa 27.11.20112, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 58/2014 je právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Tento názor Najvyššieho súdu SR korešponduje s obsahom nálezu ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 2149/2017 zo dňa 10.12.2019. Najvyšší súd SR sa v uvedenom rozhodnutí R 58/2014 vyjadril aj k počiatku plynutia premlčacej doby:

„Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo.“ Vyjadrili názor, že pokiaľ sa právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch premlčiava vo všeobecnej trojročnej lehote, pričom počiatok plynutia lehoty je daný okamihom, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, potom nie je udržateľný právny názor v tom smere, že povinnosť (a tomu zodpovedajúce právo) zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia. Akceptovanie súdom prvej inštancie prezentovaného právneho názoru by podľa nich znamenalo, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je nepremlčateľný, keďže by vznikol až rozhodnutím súdu, ktorý názor je však v rozpore s rozhodnutím R 58/2014. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 58/2014 je pritom podľa nich v súlade s výslovným znením OZ. Vyjadrili názor, že právo na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch mohli ako poškodení uplatniť prvýkrát momentom, keď došlo k zásahu do ich osobnostných práv, t. j. momentom úmrtia otca a manžela. Keď je nárok vymáhateľný na súde, znamená to, že povinný je už v omeškaní s plnením svojich povinností. S ohľadom na majetkovú povahu práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je podľa nich sankciou za omeškanie nárok na priznanie úroku z omeškania. Súd prvej inštancie sa s touto argumentáciou nevysporiadal žiadnym spôsobom, čím podľa nich došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Namietali, že zo strany súdu prvej inštancie tak v nadväznosti na horeuvedenú argumentáciu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď v zmysle príslušných zákonných ustanovení im vznikol nárok na úrok z omeškania, a to aj v nadväznosti na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Súd prvej inštancie podľa nich nesprávne interpretoval ust. § 13 OZ, § 121 ods. 3 OZ a § 517 ods. 2 OZ, pričom len stručne poukázal na súdnu prax v Českej republike s odkazom na literatúru: Švestka J., Spáčil J., Škárová M., Hulmák M. a kol., Občanský zákoník I, II. 2. vydání. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie nemali za zrejmé, z akého dôvodu neprihliadol na nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 2149/2017 zo dňa 10.12.2019, kde sa ÚS ČR podrobne vysporiadal s nárokom na priznanie úrokov z omeškania pri náhrade nemajetkovej ujmy, pričom vychádzal z tzv. starého OZ, ktorý v Slovenskej republike platí doteraz. V Náleze ÚS ČR sa uvádza: „Ústavní soud v tomto smeru predevším zdurazňuje, že nárok na penežitou náhradu je nesporné nárokem (pohledávkou) majetkové povahy. Obecné soudy tak neprípustne ztotožnily povahu práva (chráneného statku; tedy újmy na zdraví se smrtelným následkem) a dílčích nároku z nej plynoucích. Z konkrétního práva [resp. z jeho porušení (ex delicti), jako tomu bylo v tomto prípade] muže vzejít celá paleta nároku. Ústavní soud v nálezu sp. zn. I. ÚS 1586/09 ze dne 6. 3. 2012 (N 43/64 SbNU 491) uvedl, že podle § 13 odst. 1 a 2 OZ má fyzická osoba právo se zejména domáhat, aby bylo upušteno od neoprávneného zásahu do práva na ochranu její osobnosti, aby byly odstraneny následky techto zásahu a aby bylo dáno primerené zadostiučinení, pričemž pokud by se nejevilo postačujícím toto (morální) zadostiučinení, má fyzická osoba též právo na náhradu nemajetkové újmy v penezích. Z uvedeného je zjevné, že nároky plynoucí z práva na ochranu osobnosti, resp. z jeho porušení mohou mít nemajetkovou (morální) i majetkovou povahu. Typickými nároky nemajetkové povahy jsou napr. nárok zdržovací, tj. aby se škudce zdržel dalšího porušování dotčených práv, či nárok na zverejnení omluvy. Naopak typickým majetkovým nárokem je nárok na primérené zadostiuéinéní za zpusobenou újmu poskytnutý v penézích (viz rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 11.12.2008 sp. zn. 31 Cdo 3161/2008, dle néhož je tento nárok nárokem majetkové povahy a promlčuje se tak v obecné promlčecí dobé). Nyní posuzovaný nárok tedy nelze marginalizovat, nebo pro néj uméle vytváret specifický režim oproti jiným majetkovým nárokum jen proto, že plyne z práva na ochranu osobnosti, tj. že jeho úéelem je ochrana nemateriálních či morálních hodnot... Argumentem a fortiori lze v tomto smeru uzavrít, že osoba, jíž vznikla typové závažnéjší újma na osobnosti, nemá být pri prodlení povinného (dlužníka) kompenzována méné než osoba, které vznikla újma na majetku. To, že újma na osobnosti je zpravidla obtížnéji vyčíslitelná, nemuže jít výhradné k tíži poškozeného. Nelze tudíž dospét k závéru, že dokud rozsudek nenabude právní moci, povinný muže bez jakékoli sankce odmítnout plnit (srov. Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník. Komentár. Svazek V. Závazkové právo - Obecná část. Praha: C. H. Beck, 2014, s. 380). Ústavní soud již dríve ve své judikature nárok na penežní náhradu podle § 13 odst. 2 OZ charakterizoval jako dusledek odpovédnosti za civilní delikt [viz nález sp. zn. I. ÚS 1586/09 a usnesení sp. zn. IV. ÚS 315/01 ze dne 20.5.2002 (U 15/26 SbNU 361)]. Z toho plyne, že povinnost puvodce újmy plnit vzniká v posuzované véci z deliktu samotného a nikoli až údajne konstitutivním rozhodnutím, jak tvrdí obecné soudy.“

37. Žalobcovia v odvolaní uviedli, že náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle nálezu ÚS ČR plní okrem satisfakčnej aj preventívno-sankčnú funkciu. Mala by zmierniť spôsobenú ujmu, odradiť škodcu od opakovania protiprávneho konania a súčasne predstavuje sankciu pre škodcu za jeho protiprávne konanie. ÚS ČR vo svojom náleze tiež poukazuje na problém plynutia času, ktorý výrazne ovplyvňuje funkcie nemajetkovej ujmy. „Náhrada nemajetkové újmy pozustalým bude efektívne chránit jejich základní práva pouze tehdy, bude-li jim poskytnutá v co nejkratší dobé po jejím vzniku. Čím více se bude okamžik poskytnutí náhrady vzdalovat od okamžiku vzniku této újmy, tím více bude poškozený pociťovat tuto újmu jako nespravedlivou. Bude v ném pritom zároveň sílit presvedčení, že „právo není na jeho strane“. Náhrada nemajetkové újmy pozustalým tedy nebude zpusobilá plnit svou satisfakční funkci. Nebude-li tato náhrada poskytnuta v blízké časové návaznosti na okamžik, kdy újma vznikla, nebude ani zpusobilá plnit svou preventivné-sankční funkci. Méla-li by totiž být povinnost nahradit vzniklou újmu pro povinného pouze otázkou „virtuální“ (závislou na budoucí právni skutečnosti - rozhodnutí soudu), pak nebude schopná ovlivnit jeho budoucí jednání, stejné jako jednání dalších osob, které by se mohly v budoucnu dostat do obdobných situací... Aby mohla náhrada nemajetkové újmy pozustalým plnit svou satisfakční a preventivné-sankční funkci a zprostredkované též naplnit pozitivní závazky plynoucí z práva na ochranu soukromého a rodinného života, resp. práva na život a tato práva účinné chránit, musí z ní plynout také nárok na úroky z prodlení. Odeprením úroku z prodlení se institut náhrady nemajetkové újmy pozustalým stává „bezzubým“, neboť se umožňuje povinnému, aby se úspéšné, bez jakékoli sankce, vyhýbal plnéní svých povinností. Obecné soudy tak zásadne ztežují vymahatelnost práv poškozených, namísto toho, aby tato jejich práva chránily.“ Žalobcovia mali za to, že ich nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch plynúcej z porušenia osobnostných práv na základe ust. § 11 a nasl. OZ je majetkovým právom, keďže je vymáhané peňažné plnenie. Toto právo je premlčateľné, a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote v zmysle ust. § 101 OZ. Vychádzajúc z dikcie ust. § 517 ods. 2 OZ funkcia náhrady nemajetkovej ujmy (satisfakčná, prevenčno - sankčná) sú bez priznania úrokov z omeškania vážne narušené. 38. Žalobcovia v odvolaní pripomenuli, že od nehody uplynulo viac rokov, pričom žalovaní nemali záujem sa s nimi dohodnúť mimosúdne. Poukázali na skutočnosť, že finančné odškodnenie vzhľadom na hospodársky vývoj krajiny má každým rokom inú hodnotu, preto priznané odškodnenie by malo inú hodnotu v roku 2017, teraz v roku rozhodnutia a inú bude mať po právoplatnom skončení súdneho konania, čím sa znižuje satisfakčná funkcia nemajetkovej ujmy v peniazoch. S ohľadom tiež na skutočnosť, že žalovaní mali možnosť sa s nimi mimosúdne dohodnúť, no neurobili tak, mali za zrejmé, že náhrada nemajetkovej ujmy neplní ani prevenčno - sankčnú funkciu. Mali za to, že inštitút úrokov z omeškania by napomohol plneniu zo strany žalovaných, ktoré im bolo priznané, čím by prišlo k skoršej úhrade a nedošlo by tak k účelovým prieťahom v konaní zo strany žalovaných. Z doteraz tvrdeného mali za zrejmé, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu Malacky sp. zn. 32C/67/2019 zo dňa 16.08.2021 a priznal im úrok z omeškania vo výške 5 % ročne vždy zo sumy 25.000,-Eur od 08.07.2018 do zaplatenia. Žiadali priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 39. Proti vyššie uvedenému rozsudku v rozsahu jeho vyhovujúcej časti podal riadne a včas odvolanie aj žalovaný 2/ a pripomenul v ňom, že právnym základom priznaného nároku bola náhrada nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do osobnostného práva žalobcov, konkrétne do ich práva na súkromie a rodinný život podľa ustanovenia § 11 a nasl. OZ. Napadnutý Rozsudok považoval za nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnený, súd prvej inštancie sa podľa neho nevysporiadal so všetkými podstatnými argumentmi žalovaného v rade 2; napadnutý Rozsudok mal za nepreskúmateľný a konanie má z tohto dôvodu podľa neho inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p.); súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov podľa neho k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.) a súd prvej inštancie podľa neho v Rozsudku vec nesprávne právne posúdil, keď sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného v rade 2; Rozsudok tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). Žalovaný 2/ nepovažoval odôvodnenie napadnutého rozsudku za správne , presvedčivé a v súlade s judikatúrou všeobecných súdov. Výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni v rade 1 v sume 25.000,- EUR a žalobcovi v rade 2 v sume 25.000,- EUR považoval za privysokú. Ku kritériám na strane žalovanej v rade 1a k záveru súdu prvej inštancie, že nezistil ani, že by predmetná udalosť (s výnimkou právoplatného odsúdenia) žalovanú v 1. rade nejako negatívne ovplyvnila v živote (žalovaná v 1. rade

nič také ani súdu netvrdila).“, uviedol, že prvoinštančný súd dospel k uvedenému záveru / o dopade udalosti do duševnej sféry žalovanej v rade 1/, zrejme výlučne na podklade jediného ústneho vyjadrenia žalovanej v rade 1 v predmetnom konaní, a to na pojednávaní dňa 12.04.2021, na ktorom žalovaná v rade 1 uviedla, že je ochotná mimosúdne so žalobcami rokovať a svoju vinu nepopiera. Uvedené konštatovanie súdu prvej inštancie podľa názoru žalovaného 2/ nemá oporu a je dokonca v rozpore s ďalšími vykonanými dôkazmi. Poukázal na to, že i podľa súdu prvej inštancie: „Z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/83/2018 súd zistil, že: a) na hlavnom pojednávaní dňa 26.06.2019 urobila žalovaná v 1. rade ako obžalovaná vyhlásenie o vine v zmysle ust. § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, teda že je vinná zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe (skutok totožný ako v následne vydanom rozsudku). V záverečnej reči uviedla, žeby chcela prítomnej rodine poškodeného vyjadriť ľútosť, zo spáchania skutku je vinná, veľmi ju to mrzí, ale už to žiaľ nevie vrátiť späť a prenasleduje ju to každý deň d) zo zápisníc o výsluchu žalovanej v 1. rade v prípravnom konaní (zápisnice z 01.08.2017 na č.l. 9-13 spisu, zápisnica z 25.01.2018, zápisnica z 15.03.2018) vyplýva, že žalovaná v 1. rade od počiatku vyjadrovala ľútosť nad tým, čo sa stalo, nechcela to spraviť, chcela by vrátiť čas. Zo zápisnice o výsluchu obvinenej zo dňa 25.01.2018 vyplýva, že žalobkyni v 1. rade zaslala ospravedlňujúci list, aj sa s ňou chcela stretnúť, ale žalobkyňa si to potom rozmyslela. Žalobkyňa v 1. rade pri svojom výsluchu dňa 10.11.2017 potvrdila, že nejaký list jej žalovaná v 1. rade zaslala, ale že ho bez prečítania roztrhala.“ Mal za potrebné na tieto skutočnosti prihliadnuť aj v predmetnom civilnom konaní spolu s ďalšími vykonanými dôkazmi. Žalovaný v rade 2 má za to, že z vykonaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že predmetná dopravná nehoda zasiahla do života žalovanej v 1. rade a navždy bude súčasťou jej prežívania. Podľa neho teda súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne skutkové zistenia. Prvoinštančný súd podľa názoru žalovaného v rade 2 ohľadne preskúmania kritérií na strane osoby, ktorá sa dopustila neoprávneného zásahu, pochybil v súvislosti s preskúmavaním majetkových pomerov žalovanej v rade 1 a zamietol dôkazný prostriedok - opätovný výsluch žalovanej v rade 1 v predmetnom konaní/. Napriek tomu z obsahu Odôvodnenia nemal za zrejmé, aké dokazovanie prvoinštančný súd v tomto smere vykonal a ako uvedené kritérium zohľadnil v rámci výšky priznanej nemajetkovej ujmy. Uviedol, že majetkové pomery „škodcu“ v prípade zodpovednosti za nemajetkovou ujmu sú všeobecnými súdmi zohľadňované tak, že k nim treba prihliadnuť v zmysle moderácie tak, aby výška náhrady zodpovedala princípu proporcionality a súčasne je potrebné zobrať na zreteľ vek žalovanej v rade 1 a z neho vyplývajúce možnosti uhradiť vzniknutú nemajetkovú ujmu do budúcna, za súčasného zachovania možnosti viesť znesiteľný a dôstojný život. Do pozornossti dal rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co140/2018 zo dňa 30.05.2018, podľa ktorého„II. Pokiaľ ide o okolnosti na strane osoby zodpovednej za úmrtie blízkeho (prípadne osoby zodpovednej zo škody spôsobenej pri prevádzke motorového vozidla), do úvahy prichádza aj hodnotenie faktorov ako postoj osoby zodpovednej za úmrtie blízkej osoby, dopad udalosti na duševnú sféru tejto osoby, majetkové pomery zodpovedných osôb, mieru zavinenia, spoluzavinenie usmrtenej osoby, a pod. Po dôkladnom zhodnotení uvedených kritérií je ďalej potrebné, aby všeobecný súd v odôvodnení rozhodnutia zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil spôsob, ako tieto kritéria posúdil. III. Priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy musí ďalej zodpovedať zásade proporcionality, čo možno docieliť (pri absencii zákonom vymedzených pevných súm či výškového rozpätia relutárnej náhrady utrpenej nemajetkovej ujmy) komparáciou súdmi priznávaných súm náhrady nemajetkovej náhrady v obdobných prípadoch zásahov do osobnostných práv v dôsledku zavineného úmrtia blízkej osoby. Tým sa okrem preskúmateľnosti zabezpečuje aj predvídateľnosť súdneho rozhodnutia, pokiaľ ide o výkon diskrečnej právomoci pri výklade a aplikácii zákonom pomerne široko nastavených hraníc voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy.“ Vytkol súdu prvej inštancie, že nezobral do úvahy majetkové pomery/ ekonomickú situáciu vinníka dopravnej nehody - žalovanej v rade 1/, a preto považuje súdom prvej inštancie priznanú výšku nemajetkovej ujmy za neprimeranú, nesprávnu a v konečnom dôsledku za nezákonnú. Pokiaľ ide o kritéria na strane žalobcov žalovaný v rade 2 bol toho názoru, že je potrebné doplniť úvahy o výške nemajetkovej ujmy aj v prípade posúdenia splnenia kritérií na strane žalobcov. Uviedol, že stav žalobkyne v rade 1 po dopravnej nehode síce vyžadoval medikamentóznu liečbu, ale nevyžadoval návštevu odborníka - psychológa a psychiatra. Preto žalovaný v rade 2 má za to, že uvedenej skutočnosti v rámci posúdenia výšky nemajetkovej ujmy nie je možné pripisovať takú významnú rolu. Žalovaný v rade 2 ďalej poukázal na to, že napriek intenzite vzťahu každého zo žalobcov voči nebohému je vzťah každého so žalobcov s nebohým špecifický. Žalobkyňa v rade 1 prežila s nebohým manželom v manželstve 20 rokov. Žalobca v rade 2 stratil svojho otca vo veku 18 rokov. Stratou nebohého žalobcovia

stratili možnosť uspokojovania ich emocionálnych, ekonomických a iných potrieb, pričom tieto potreby a ich intenzitu je potrebné rozlišovať v prípade oboch žalobcov. Preto žalovaný v rade 2 má za to, že prvinštančný súd mal diferencovať medzi výškou priznanej nemajetkovej ujmy synovi ako žalobcovi v rade 2 a manželke ako žalobkyne v rade 1, pre ktorú nebohý predstavoval partnera na celý život. Poukázal na podpornú aplikáciu českej právnej úpravy a mal za to, že súd prvej inštancie na výpočet výšky nemajetkovej ujmy oboch žalobcov aplikoval českú právnu úpravu, a to nasledovne: „Súd preto podporne vychádzal z rozhodnutia NS ČR sp.zn. 25 Cdo/894/2018, v ktorom pri usmrtení najbližších osôb bola základná výška nemajetkovej ujmy stanovená ako 20-násobok priemernej hrubej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve za rok predchádzajúci smrti (pre daný prípad podľa Štatistického úradu činila priemerná hrubá mesačná mzda v národnom hospodárstve za rok 2016 sumu 912,- eur). Základná suma náhrady by tak bola vo výške 18.240,00 Eur. Túto základnú sumu náhrady súd zvýšil s ohľadom na vyššie popísané okolnosti prípadu: mimoriadnu citovú naviazanosť žalobcov na zosnulého, jeho relatívne nízky vek a usmrtenie „na vrchole síl“.“. Podľa neho nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis. Aj keď prvoinštančný súd uviedol v odôvodnení Rozsudku, že iba podporne aplikoval metodiku výpočtu nemajetkovej ujmy podľa českej právnej úpravy, z vyčíslenia nemajetkovej ujmy v Rozsudku mal za zrejmé, že ju v celom rozsahu použil na uvedený skutkový stav. Namietal, že takýto spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy nemá oporu vo voľnej úvahe súdu, nedochádza ním k proporcionálnemu posúdeniu kritérií na strane žalobcu a žalovaného, a nemá oporu v slovenskej aplikovateľnej judikatúre vzhľadom na súčasnú rozdielnosť právnej úpravy v slovenskom a českom právnom poriadku. Vzhľadom na uvedené považoval odôvodnenie výšky nemajetkovej ujmy v Rozsudku za nepresvedčivé a nedostatočné, následkom čoho označil za nesprávne rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške priznanej nemajetkovej ujmy. Žalovaný v rade 2 je toho názoru, že prvoninštančný súd mal pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzať z kazuistiky, teda zo súm priznaných slovenskými súdmi v iných obdobných prípadoch, teda porovnať sumy priznávanej náhrady s náhradou priznanou v iných obdobných prípadoch, v ktorých išlo o zásah do osobnostných práv pozostalých osôb. Prvoinštančnému súdu vytkol, že uvedomujúc si potrebu takéhoto postupu (dokonca aj poukazom na nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 288/2017 z 6. decembra 2017) sa v odôvodnení obmedzil len na strohé konštatovanie, že: „Súd preto preskúmal existujúce a dostupné rozhodnutia ostatných súdov v obdobných prípadoch, avšak dospel k záveru, že judikatúra je v tomto smere mimoriadne pestrá a v žiadnom prípade ju nemožno považovať za zjednotenú. Súd preto podporne vychádzal z rozhodnutia NS ČR sp.zn. 25 Cdo/894/2018 ". V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov, kde súdy za obdobných skutkových okolností priznávajú manželke a plnoletému dieťaťu nižšie sumy nemajetkovej ujmy, konkrétne: - Rozsudkom Okresného sudu Trnava č. k. 21C/279/2016-116 zo dňa 10.07.2018 potvrdeným Rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/299/2018-167 zo dňa 23.01.2019 súd priznal manželke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- a plnoletým dcéram nemajetkovú ujmu 12.000,- EUR a 13.000,- EUR za smrť manžela/otca; - Rozhodnutím Okresného Prešov sp. zn. 10C/294/2014 súd priznal manželke nemajetkovú ujmu vo výške 20.000,- EUR a plnoletému synovi nemajetkovú ujmu vo výške 15.000,- EUR. Do pozornosti dal aj zásadu jedného odškodnenia jednej škodovej udalosti a nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie o odlišnom ponímaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a jednorazového odškodnenia poskytnutého pozostalým žalobcom na základe skutočnosti, že smrť nebohého nastala v dôsledku služobného úrazu. Dal do pozornosti, že prvoinštančný súd neustále zdôrazňuje, že jednorazové odškodnenie má na rozdiel od nemajetkovej ujmy kompenzačný charakter, a teda po ekonomickej stránke rieši situáciu pozostalých členov rodiny po nebohom, pričom napriek uvedenému z Odôvodnenia Rozsudku mal za zrejmé, že výška priznanej nemajetkovej ujmy má pokrývať aj náhradu príjmov, fyzickej pomoci nebohého (citujem): „Žalobkyňa v 1. rade bola v dôsledku úmrtia manžela vystavená hlbokým duševným útrapám. Intenzita vzájomného vzťahu manželov bola vysoká ako po sociálnej tak ekonomickej stránke Žalobkyňa bola pri rekonštrukcii rodinného domu odkázaná na manžela, sama si v tejto oblasti poradiť nevedela a nevie a je nanajvýš pravdepodobné, že dom nebude schopná zrekonštruovať podľa pôvodných plánov svojpomocou, ale bude len prostredníctvom profesionálnych pracovníkov.“. Ďalej namietal, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal v Odôvodnení Rozsudku s aplikáciou princípu - zamedzenie dvojitého odškodnenia, nakoľko sa v súkromnoprávnych vzťahoch začína hľadieť na náhradu nemajetkovej ujmy ako na „sankciu“, ktorej účelom je okrem iného aj odstrašenie potenciálnych porušovateľov od takýchto neoprávnených zásahov. Na to, aby uvedená

„sankcia“ bola účinná a zamedzila protiprávnym konaniam podľa názoru žalovaného v rade 2 by mala byť primeraná , v danom prípade aj s ohľadom na už skôr priznané odškodnenie oboch žalobcov v nemalých sumách. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy nie je trestať (na to slúži trestné konanie), ale poskytnúť fyzickej osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené, priznanie peňažnej satisfakcie. „Pri zodpovednosti za škodu sa uplatňuje nielen zásada, podľa ktorej osobitná úprava ruší úpravu všeobecnú, ktorá definuje vzťah jednotlivých režimov zodpovednosti za škodu, ale aj zásada jedného odškodnenia jednej škodovej udalosti. Nároky, ktoré vyplývajú z jednotlivých režimov zodpovednosti za škodu, v zásade nemožno vnímať ako nároky kumulatívne, t. j. tak, že poškodený má nárok na odškodnenie z každého systému zodpovednosti za škodu.“ (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 329/2014 zo dňa 05.06.2014) Žalovaný 2/ taktiež v odvolaní namietal, že prvoinštančný súd vykladá pojem nemajetková (imateriálna) ujma a (materiálna) škoda tak ako mu to v tej ktorej situácii vyhovuje. K argumentácii žalovaného v rade 2 ohľadne súbehu nárokov uvádza, že jednorazové odškodnenie od zamestnávateľa a právo na ochranu osobnosti sú dva odlišné nároky vzhľadom na ich odlišné charakter (nemateriálna ujma a materiálna škoda), zaradenie v odlišných právnych predpisoch a odlišný spôsob určenia výšky (voľná úvaha súdu a zákonom upravený spôsob výpočtu). Kdež to v prípade posúdenia pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v rade 2 súd prvej inštancie uviedol, že škodu je potrebné vykladať extenzívne a subsumovať pod ňu aj nároky vyplývajúce z ochrany osobnosti. V prípade tejto argumentácie súd vyššie uvedené tvrdenia o odlišnom charaktere nárokov, odlišnom systematickom zaradení v právnych predpisov a odlišnom spôsobe odškodnenia už neberie do úvahy. Podľa názoru žalovaného v rade 2 takýto prístup súdu prvej inštancie nie je v súlade s objektívnym právom a už vôbec nie v súlade s princípom právnej istoty, a preto Rozsudok súdu prvej inštancie je podľa žalovaného v rade 2 nesprávny, nezákonný a nepresvedčivý. 40. K náhrade trov konania žalovaný 2/ v rámci odvolania namietal, že súd prvej inštancie podľa neho plný úspech žalobcov v konaní vyhodnotil nesprávne, keďže žalobcovia síce boli úspešní vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ale žalobcovia si v predmetnom konaní uplatnili aj nárok na úrok z omeškania, a teda príslušenstvo nemajetkovej ujmy. O príslušenstve prvoinštančný súd rozhodol, že ho zamieta. Predmetný žalobcami uplatnený úrok z omeškania je podľa názoru žalovaného v rade 2 samostatného peňažného záväzku medzi dlžníkom /žalovanými/ a veriteľom /žalobcami/. Je to záväzok vedľajší, ktorý môže vzniknúť len ak medzi veriteľom a dlžníkom existuje iný peňažný záväzok ako záväzok hlavný. S ohľadom na uvedené možno nazerať na nemajetkovú ujmu a úrok z omeškania ako na samostatné nároky, ohľadne ktorých platí, že žalobcovia boli úspešní len vo vzťahu k nemajetkovej ujme, nie vo vzťahu k úroku z omeškania, a preto žalobcom nemožno podľa názoru žalovaného priznať úspech v predmetnom konaní v rozsahu 100 %. Na základe všetkých uvedených skutočností žalovaný 2/ navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý Rozsudok Okresného súdu Malacky sp. zn. 32C/67/2019 zo dňa 16.08.2021 vo výrokoch I., II. a IV. predmetného Rozsudku a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie a aby zaviazal žalobcov na náhradu trov konania žalovaného v rade 2. 41. Žalovaná 1/ v odvolacej replike k odvolaniu žalobcov poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.10.2019 sp. zn. 6Co 148/2018: „Súd prvej inštancie ale vecne nesprávne rozhodol, pokiaľ žalobcom priznal aj úrok z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká totiž až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia; až uplynutím takto určenej doby sa dlžník dostáva do omeškania (R 45/2000). Odvolací súd preto napadnutý rozsudok, ktorý v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zmenil tak, že žalobu zamietol.“ Na uvedený prípad rovnako poukazoval aj Okresný súd Malacky vo svojom rozhodnutí zo dňa 16.08.2021. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2535/2013: „možnost priznání úroku po prodlení pri penežitém zadostiučinení neprichápí v úvahu, neboť právo na tento druh zadostiučinení není ryzí majetkovou pohledávkou ze závazkového právního vztahu (srov. Švestka, Spáčil, Škárová, Hulmák a kol., Občanský zákoník, 2. vydání, 2009, str. 201).“ Ďalej je vo vyššie uvedenom rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2535/2013 vo vzťahu k úrokom z omeškania uvedené nasledovné: „možnost priznaní úrokú z prodlení pri penežitém zadostiučinéní podie § 13 odst. 2 [OZ] neprichází v úvahu, neboť do právni moci rozhodnutí soudu (ať nalézacího či odvolacího) není zatím povinnost plnit penéžité zadostiučinéní záväzne stanovená: teprve stanovení této povinnosti právni mocí rozhodnutí soudu, ať nalézacího či odvolacího, má konstitutivní charakter. Po právní moci rozhodnutí soudu a po jeho vykonatelnosti je však již situace jiná, což bývá

v právní praxi nekdy prehlíženo. Jestliže je totiž rozhodnutí soudu již pravomocné a vykonatelné, musí subjekt plnit povinnost penežitého zadostiučinení stejne jako každou jinou penežitou povinnost. To platí v prípadeprodlenípovinnosti s plnením penežitého padostiučinení i ohledne úroku po prodlení“. Na základe vyššie uvedeného sa preto stotožnila s rozhodnutím Okresného súdu Malacky zo dňa 16.08.202, v ktorom je uvedené, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia na základe čoho zamietol nárok Žalobcu v 1. rade a Žalobcu v 2. rade v rámci úrokov z omeškania. Pripomenula, že v odvolaní Žalobcu v 1 rade a Žalobcu v 2 rade zo dňa 08.11.2021 je uvedené okrem iného nasledovné: „S ohľadom tiež na skutočnosť, že žalovaní mali doteraz možnosť sa s nami mimosúdne dohodnúť, no neurobili tak, je prejmé, pe náhrada nemajetkovej ujmy neplní ani prevenčno - sankčnú funkciu. Máme pa to, že inštitút úrokov z omeškania by napomohlo plneniu zo strany žalovaných, ktoré nám bolo priznané, čím by prišlo k skoršej úhrade a nedošlo by tak k účelovým prieťahom v konaní po strany žalovaných.“ Vo vzťahu k vyššie uvedenému konštatovala, že zo strany Žalovanej v 1. rade nemôže ísť o účelové prieťahy v konaní v súvislosti s podaním odvolania voči rozhodnutiu Okresného súdu Malacky zo dňa 16.08.2021, keďže mala zato, že Okresný súd Malacky pri svojom rozhodovaní neprihliadal na skutočnosť, že uvedená suma 25.000,€ pre Žalobcu v 1. rade a 25.000,- € pre Žalobcu v 2. rade bude pre Žalovanú v 1. rade likvidačná. Vytkla mu, že sa zároveň vo svojom odôvodnení k rozsudku zo 16.08.2021 nevysporiadal s majetkovými pomermi Žalovanej v 1. rade, a ani nezisťoval, či a z čoho bude Žalovaná v 1. rade schopná vyplatiť uvedenú sumu 25.000,- € pre Žalobcu v rade 1 a 25.000,- € pre Žalobcu v 2. rade. Okresný súd Malacky sa ani nemohol vysporiadať s majetkovými pomermi Žalovanej v 1. rade, keďže aj napriek tomu, že bolo navrhnuté vypočutie Žalovanej v 1. rade a to Žalovaným v 2. rade, nikdy k jej vypočutiu nedošlo. Súd prvej inštancie podľa jeho tvrdenia síce preskúmal existujúce a dostupné rozhodnutia ostatných súdov v obdobných prípadoch a podporne vychádzal z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 25 Cdo/894/2018, v ktorom pri usmrtení najbližších osôb bola základná výška nemajetkovej ujmy stanovená ako 20 násobok priemernej hrubej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve za rok predchádzajúci smrti (pre uvedený prípad priemerná hrubá mesačná mzda v národnom hospodárstve predstavovala pre rok 2016 sumu 912,- €), ale vôbec sa nevysporiadal s otázkou, či uvedená suma 25.000,- € pre Žalobcu v 1 rade a 25.000,- € pre Žalobcu v 2 rade nebude pre Žalovanú v 1. rade likvidačná, a či zaplatenie uvedených súm Žalovanou v 1. rade nebude mať fatálne dôsledky do jej budúcnosti. Konštatovanie Okresného súdu Malacky v rozhodnutí zo dňa 16.08.2021, že judikatúra v prípade určovania výšky nemajetkovej ujmy je pestrá, označila za síce správne, avšak mala zato, že Okresný súd Malacky mal pri svojom rozhodovaní prihliadať na zásadu individualizácie sankcie. Z tejto zásady vyvodila, že druh, kombinácia a intenzita sankcie musia byť v konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým okolnostiam a osobitostiam konkrétneho prípadu. V tomto prípade bolo však prihliadané len na stranu Žalobcu v 1. rade a Žalobcu v 2. rade a pritom malo byť prihliadané aj na majetkové pomery Žalovanej v 1. rade, na ktoré prihliadané nebolo. V tejto súvislosti pripomenula, že počas konania na Okresnom súde Malacky nikdy neprišlo k vypočutiu Žalovanej v 1. rade aj napriek tomu, že jej výsluch bol v rámci konania navrhovaný. Z uvedeného nemala za zrejmé, aké dokazovanie vykonal prvoinštančný súd tak, aby nahradil výsluch Žalovanej v 1. rade a aby zistil jej majetkové pomery v súvislosti s uhradením náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 50.000,- €. Žalovaná v 1. rade spláca 4 úvery a taktiež musí uhrádzať bežné výdavky v domácnosti. Jej mesačný príjem predstavuje 1.478,- € v čistom, z čoho vyvodila, že nie je v jej možnostiach náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 50.000,- € uhradiť. Preto nesúhlasila s tvrdením Žalobcov, že ide zo strany Žalovanej v 1. rade o účelové prieťahy v konaní. Zároveň uviedla, že pre pandemickú situáciu bolo potrebné zavrieť prevádzku, v ktorej Žalovaná v 1. rade pracuje, čo sa znova prejaví na jej mesačnom príjme. Vo vzťahu k vyššie uvedeným skutočnostiam mala za to, že v rozhodnutí Okresného súdu Malacky zo dňa 16.08.2021 sp. zn. 32C/67/2019 neboli vzaté do úvahy majetkové pomery Žalovanej v 1. rade, ktoré sú podstatnou súčasťou rozhodovania o výške nemajetkovej ujmy a rovnako nebola vzatá do úvahy možnosť, že rozhodnutie o nároku Žalobkyne v 1. rade vo výške 25.000,- € a o nároku Žalobcu v 2. rade vo výške 25.000,- € (spolu v celkovej výške 50.000,- €) je neprimerane vysoké a zároveň takto určená výška nemajetkovej ujmy vzhľadom na uvedený prípad nemá oporu ani v doterajšej rozhodovacej praxi súdov. Mala zato, že ak by došlo k vypočutiu Žalovanej v 1. rade, nebolo by potrebné podávať odvolanie voči rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 16.08.2021, keďže súd prvej inštancie by zistil majetkové pomery Žalovanej v 1. rade a jeho rozhodnutie vo vzťahu k nemajetkovej ujme by bolo odlišné ako rozhodnutie zo dňa 16.08.2021. Vo vzťahu k úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy požadovanej Žalobcom v 1. rade a Žalobcom v 2. rade súhlasila s názorom Okresného súdu Malacky v rozhodnutí zo dňa 16.08.2021 sp. zn. 32C/67/2019.

42. Žalobcovia 1/, 2/ v odvolacej replike k odvolaniu žalovanej 1/ s jej podaným odvolaním nesúhlasili. Podľa ich názoru Okresný súd Malacky postupoval pri určení výšky finančnej náhrady nemajetkovej ujmy podľa rozhodovacej činnosti ostatných súdov v obdobných prípadoch, pričom podporne vychádzal z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 25 Cdo/894/2018, podľa ktorého určil výšku finančnej náhrady ako 20 - násobok priemernej mesačnej mzdy, pričom ju zvýšil z dôvodu mimoriadnej citovej naviazanosti žalobcov na zosnulého, jeho relatívne nízky vek a usmrtenie „na vrchole síl“. V rozhodovacej praxi slovenských súdov, ako uviedol Okresný súd Malacky je výška náhrady nemajetkovej ujmy priznávaná rôzne, keďže sa posudzujú rôzne okolnosti. Poukázali napr. na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 12Co/465/2014, kde súd priznal manželke a dvom maloletým deťom každému rovným dielom 33.500,- Eur. Krajský súd v Trenčíne, rozsudkom sp. zn. 4Co/658/2014, zo dňa 20.05.2015, priznal manželovi za stratu manželky nemajetkovú ujmu vo výške 50.000,- Eur. Krajský súd Trnava v rozsudku sp. zn. 11 Co 116/2013 zo dňa 21.05.2014 priznal manželke náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou manžela vo výške 33.000,- Eur. Z uvedených rozhodnutí mali za zrejmé, že súdna prax priznáva i vyššie sumy náhrady nemajetkovej ujmy, než bola priznaná nim. Podľa rozsudku Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 9Co/330/2012, zo dňa 02.10.2013: „...pre stanovenie náhrady za vzniknutú nemajetkovú ujmu neexistujú žiadne kritériá exaktné, žiadne metodiky výpočtu, ani žiadne bodové ohodnotenie, na základe ktorých by sa výška náhrady nemajetkovej ujmy stanovovala. Stanovenie výšky náhrady je teda zo zákona na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave ohľadne zákonom predvídateľných kritérií, to znamená, ohľadne závažnosti vzniknutej ujmy a s ohľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť i otázku samotného účelu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia konania o ochranu osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť, nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá. Je možné za ňu „len poskytnúť zadosťučinenie“ (satisfakciu). V neposlednom rade i rozhodovacia činnosť súdov by o otázkach nemajetkovej ujmy mala pôsobiť preventívnosankčne a mala sa tak stať nástrojom špeciálnej a generálnej prevencie, čo by vyžadovalo, aby sa rozhodovalo o sankcii s dostatočnou dôraznosťou a primeranosťou i z tohto pohľadu. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je možné zhrnúť, že pokiaľ je zodpovednosť za zásah do osobnostných práv zodpovednosťou objektívneho charakteru (zodpovednosť daná bez ohľadu na zavinenie), je práve otázka miery zavinenia pôvodcu zásahu pre stanovenie výšky relutárnej satisfakcie podľa § 13 ods. 3 OZ zásadným spôsobom spoluurčujúca. Pri hodnotení zavinenia je preto potrebné hrubú nedbanlivosť alebo dokonca sériu takýchto hrubých nedbanlivostí pôvodcu neoprávneného zásahu hodnotiť podstatne prísnejšie a takýto zásah by sa mal prejaviť i vo výške stanovenej relutárnej satisfakcie. Inak povedané, podľa názoru súdu, potreba finančnej satisfakcie by mala narastať v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu, pretože vyššia miera zavinenia je vždy neoprávnenosťou zásahu do osobnostných práv zosilnená.“ Mali za to, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je priznaná dôvodne. Považovali za zrejmé, že im nikdy nenahradí stratu, ktorú utrpeli. Nesúhlasili s tvrdením žalovanej v 1. rade, že je pre žalovanú v 1. rade súdom priznaná suma likvidačná. Pripomenuli, že žalovaná v 1. rade bola na každé pojednávanie predvolávaná. Boli jej zasielané podania strán sporu. Napriek uvedenému zostala v konaní pasívna a svoje majetkové pomery žiadnym spôsobom nepreukazovala ani netvrdila. Na základe vyššie uvedenej rozhodovacej praxe označili za zrejmé, že náhrada nemajetkovej ujmy je rozhodovaná súdmi i v podstatne vyšších sumách. Žalovaná v 1. rade poukázala v odvolaní na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, podľa ktorého by mal súd brať v úvahu predovšetkým: Okolnosti na strane žalovaného: a) Miera zavinenia, miera spoluzavinenia usmrtenej osoby, b) Postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie) c) Dopad udalosti do sféry pôvodcu d) Majetkové pomery žalovaného. Ad a) Miera zavinenia, miera spoluzavinenia usmrtenej osoby a) Na základe vykonaných dôkazov mali za preukázané, že žalovaná v 1. rade spôsobila dopravnú nehodu, na základe ktorej im zomrel manžel a otec, pričom túto vinu priznala. K dopravnej nehode prišlo výlučne na základe zavinenia žalovanej b) Konanie žalovanej v 1. rade, ktoré predchádzalo dopravnej nehode (komunikácia cez aplikáciu T. a webovú stránku K..sk), ktoré bolo preukázané v trestnom konaní, a na ktoré poukázali i v preskúmavanom konaní , podľa nich predstavuje hrubú nedbanlivosť. c) Okrem toho, že obsluhovanie mobilného telefónu počas vedenia vozidla je porušením pravidiel cestnej premávky, ide o mimoriadne riskantné konanie pri akejkoľvek rýchlosti vozidla a na akomkoľvek druhu

cesty. Riziko konania, ktorého sa dopustila žalovaná v 1. rade, je o to závažnejšie, že k takému konaniu došlo počas vedenia vozidla na diaľnici, kde je vyššia koncentráciu áut, vozidlá sa pohybujú vyššou rýchlosťou a typický je výskyt dopravných nehôd vo zvýšenej miere. Z týchto dôvodov vyžadovalo vedenie vozidla na diaľnici vyššiu mieru obozretnosti, a nie naopak, že žalovaná v 1. rade prehliadala internetové stránky v mobilnom telefóne. d) Taktiež v tejto súvislosti poukázali na už uvedený Znalecký posudok č. 13/2018 vypracovaný S.. N., z ktorého vyvodili, že žalovaná v 1. rade mala v krvi 3,4 metyléndioxymetamfetamínu (MDMA) v koncentrácii viac ako 50ng/ml. Ad b) Postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie) a) Na základe vykonaných dôkazov konštatovali, že žalovaná v 1. rade ľútosť síce tvrdila, tento postup žalovanej v 1. rade však bol motivovaný výlučne zlepšením jej postavenia v trestnom konaní. b) Toto mali za zrejmé aj na základe postoja žalovanej v 1. rade v čase po dopravnej nehode, kedy žalovaná po zrazení človeka - manžela a otca neprejavila ani minimálny záujem o človeka, ktorého zrazila. Táto naďalej pokračovala v prehliadaní webových stránok. c) Svedok H. na pojednávaní dňa 16.08.2021 k postupu žalovanej v 1. rade uviedol: „Keď som si od nej (žalovanej v 1. rade) pýtal doklady, jediné, čo riešila bolo, že to nie je jej auto, že ona má bavorák. Necítil som z nej žiadnu pokoru ani nič podobné. Neprejavovala žiadny záujem, čo sa deje so zosnulým. Ona už v ten deň vedela, že zomrel, ale ani s kolegami nespolupracovala na objasnení skutku, ani sa nijako nezaujímala.“ Na otázku právneho zástupcu žalovaného v 2. rade, či bola žalovaná v 1. rade po nehode v šoku, svedok H. uviedol: „Nie. Dokázala komunikovať aj si riešiť cez telefón svoje záležitosti.“ Konanie žalovanej v 1. rade predstavuje podľa žalobcov až šokujúcu ľahostajnosť. d) Ospravedlnenie, ktoré bolo žalobkyni v 1. rade doručené, bolo zaslané prostredníctvom advokáta Z.. N.. Formulácia ospravedlnenia je podľa žalobcov iba formálna bez znakov úprimnej ľútosti zo strany žalovanej v 1. rade. Preto nepovažujú tento list za ospravedlnenie. Žalovaná v 1. rade sa nikdy neospravedlnila ani žalobkyni 1/ ani žalobcovi v 2. rade. e) Z konania žalovanej v 1. rade mali tiež za zrejmé, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalovaná v 1. rade nemala záujem nikdy reálne poskytnúť. Žalovaná v 1. rade na pojednávaní dňa 12.04.2021 síce uviedla, že má záujem sa mimosúdne dohodnúť, avšak v ďalšom konaní vystupovala pasívne. Nemala žiadny záujem komunikovať s nimi ani s ich právnym zástupcom. Dopad udalosti do sféry pôvodcu V konaní nemali za preukázané, že by došlo k akémukoľvek dopadu do sféry pôvodcu, t. j. žalovanej v 1. rade. Z výsluchu svedka H. vyvodili, že žalovaná v 1. rade bola absolútne ľahostajná k tomu, že spôsobila úmrtie človeka. V podstate považovala za potrebné uviesť len to, že ona vlastní lepšie vozidlo, a to „bavorák“. O osud človeka, ktorého úmrtie spôsobila, a osud jeho blízkych, sa vôbec nezaujímala. Z listín, ktoré žalovaná v 1. rade doložila k veci v rámci odvolacieho konania (a na ktoré by súd v súlade s koncentráciou konania nemal prihliadnuť), rovnako vyvodili, že žalovaná žila svoj život ďalej bežným spôsobom, brala si nové úvery nemajúc potrebu poskytnúť im akúkoľvek satisfakciu. Ad d) Majetkové pomery žalovanej a) V tejto súvislosti žalovaná v 1. rade vytýka súdu prvej inštancie, že neskúmal jej majetkové pomery a nevykonal dôkaz jej výsluchom napriek tomu, že bol podľa nej niekoľkokrát navrhovaný. Dané tvrdenie označili za zavádzajúce. Konanie v prejednávanej veci je sporové konanie. Samotná žalovaná v 1. rade je povinná uniesť bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné. Žalovaná v 1. rade bola riadne na každé pojednávanie predvolaná. Na pojednávaniach sa však nezúčastňovala. Súd nemá povinnosť ani možnosť nahradzovať pasivitu žalovanej a vyhľadávať a vykonávať dôkazy z úradnej povinnosti. Uviedli, že nemajú vedomosť o tom, že by žalovaná v 1. rade alebo žalovaný v 2. rade navrhli výsluch žalovanej v 1. rade tak, aby to bolo v súlade so zásadou koncentrácie konania. Opätovne dali do pozornosti, že žalovaná v 1. rade bola prítomná na prvom vo veci vytýčenom pojednávaní a mala možnosť uviesť akékoľvek skutočnosti. b) V zmysle čl. 6 ods. 1 CSP: „Strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej

veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.“ Podľa čl. 8 CSP: „Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.“ Podľa čl. 9 CPS: „Strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.“ Žalovaná v 1. rade mala v konaní rovnaké možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany ako my žalobcovia v 1. a 2. rade ako aj žalovaný v 2. rade. Takisto mohla označiť skutkové tvrdenia a podoprieť ich dôkazmi. Mala možnosť sa oboznámiť s našimi návrhmi a dôkazmi a vyjadriť sa k nim. c) Žalovaná využila svoje procesné práva okrem iného dňa 29.11.2019 tým, že sa vyjadrila k žalobe, pričom svoje tvrdenia nepodložila žiadnymi dôkazmi. d) V zápisnici z prvého pojednávania zo dňa 12.04.2021 je uvedené nasledovné: „Predstúpila žalovaná 1, ktorá uvádza: Ja som ochotná sa so žalobcami dohodnúť mimosúdne a budem v tejto veci čakať na rozhodnutie súdu. Vinu nepopieram.“ Výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy nenamietala ani neuvádzala, že by jej majetkové pomery uplatnenú sumu (spolu 100.000,- Eur) neumožňovali uhradiť. Z vyjadrenia žalovanej v 1. rade tiež vyvodili, že táto pôvodne mala záujem v celom rozsahu rešpektovať rozhodnutie súdu. e) Ďalších pojednávaní dňa 14.06.2021 a 16.08.2021 sa žalovaná v 1. rade nezúčastnila a ani nevyužila možnosť sa vyjadriť ku konaniu. f) Na základe vyššie uvedeného mali za nepochybné, že žalovanej v 1. rade nebolo znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Skutočnosť, že žalovaná v 1. rade jej patriace procesné práva neuplatnila, nemôže predstavovať žiadnu vadu konania. Podľa žalovanej v 1. rade má vyvstávať otázka, akým spôsobom bol v konaní nahradený výsluch žalovanej v 1. rade, keďže malo byť povinnosťou súdu, aby jej výsluch bol zabezpečený (str. 4 predposledný odsek odvolania žalovanej v 1. rade). Žalobcovia namietali, že z odvolania žalovanej už nie je zrejmé, z akého zákonného ustanovenia má vyplývať povinnosť súdu uskutočniť výsluch žalovanej v 1. rade a v situácii, kedy nie je navrhnutý výsluch žalovanej v 1. rade a táto sa z vlastnej vôle nezúčastňuje pojednávaní, na ktoré je riadne predvolaná, na základe akého zákonného ustanovenia mal byť súd povinný zabezpečiť výsluch žalovanej v 1. rade. Podľa § 195 CSP platí, že súd vykoná výsluch strany len na návrh. V konaní však výsluch žalovanej v 1. rade navrhnutý nebol, okrem návrhu žalovaného v 2. rade na poslednom pojednávaní. Taký návrh však nie je možné považovať za uplatnenie prostriedkov procesnej obrany a útoku riadne a v čas v súlade so zásadou koncentrácie konania. Ak žalovaná v 1. rade tvrdí, že nie je v jej možnostiach, aby sumy im priznané im aj vyplatila, poukázali na vyjadrenie žalovanej v 1. rade na pojednávaní dňa 12.04.2021, kedy uviedla, že bude rešpektovať rozhodnutie súdu, pričom mala vedomosť o tom, že je voči nej uplatnená suma spolu 100.000,- Eur. Zo strany žalovanej v 1. rade tak ide výlučne o účelové konanie so zámerom predĺžiť súdne konanie. V ďalšej časti odvolania predkladá žalovaná v 1. rade prehľad svojich výdavkov. V tejto súvislosti poukazujeme na ust. § 366 CSP, podľa ktorého platí: „Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok d) nesprávne rozhodnutie vo veci alebo e) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaná v 1. rade mala rovnaké možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany počas celého konania pred súdom prvej inštancie. Žalobcovia namietali, že ide o dôkazy, ktoré mohla žalovaná v 1. rade predložiť kedykoľvek počas konania pred súdom prvej inštancie. Túto možnosť však žalovaná v 1. rade nevyužila. Žalovanou v 1. rade predložené dôkazy predstavujú podľa nich tzv. novoty v odvolacom konaní, ktorých použitie nie je prípustné, pretože nespĺňajú podmienky uvedené v ust. § 366 CSP. Poukázali však na tú skutočnosť, že dôkazy predložené žalovanou v 1. rade preukazujú buď ľahostajnosť žalovanej v 1. rade k následkom, ktoré spôsobila dopravnou nehodou alebo zámer si zabezpečiť svoje potreby predtým, než jej bude uložená povinnosť im ako poškodeným nahradiť

nemajetkovú ujmu. Z dokladov o úverových zmluvách, ktoré žalovaná v 1. rade predkladá v rámci odvolacieho konania, vyvodili, že tieto boli uzatvorené až po dopravnej nehode zo dňa 31.07.2017, a to v nasledovných termínoch: - úverová zmluva s VÚB bankou na úver vo výške 15.000,- Eur bola uzatvorená dňa 23.11.2018 - úverová zmluva s OTP bankou na úver vo výške 15.000,- Eur bola uzatvorená dňa 19.08.2019, úverová zmluva s VÚB bank ou na úver vo výške 16.130,- Eur bol uzatvorená dňa 21.08.2019, - úverová zmluva so Slovenskou sporiteľňou na úver vo výške 4.000,- Eur bola uzatvorená dňa 28.09.2021. Pripomenuli, že v trestnom konaní vedenom proti žalovanej v 1. rade ako obvinenej bolo rozhodnuté rozsudkom sp. zn. 1T/83/2018 zo dňa 26.06.2019. Žalovaná v 1. rade bola v trestnom konaní zastúpená právnym zástupcom, a teda mohla mať od neho vedomosť o tom, že žalobcovia ako poškodení jej konaním máme oprávnenie žiadať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súčasne žalovaná v 1. rade mala a mohla z vlastnej iniciatívy im ponúknuť nejakú finančnú satisfakciu. Žalovaná v 1. rade však na seba prevzala v období nasledujúcom po dopravnej nehode ako aj po rozsudku súdu I. inštancie zo dňa 16.08.2021 viaceré finančné záväzky v značnej výške. K dokladom pripojeným k odvolaniu a preukazujúcim výšku úverov uviedli, že z daných listín nie je vôbec zrejmé, akou bankou v prospech akého dlžníka bol úver v akej výške poskytnutý. Z jednotlivých prehľadov vyplýva len existencia nejakých úverov, avšak nie je zrejmé, ktorá banka úver poskytla ani komu. Poukázali na tú skutočnosť, že žalovaná v 1. rade má čistý príjem v nadpriemernej výške, a to údajne v sume 1.478,- Eur (žalovaná príjem nepreukazuje žiadnym spôsobom) . Žalovaná v 1. rade na seba prevzala dobrovoľne údajné záväzky, ktorých mesačná splátka má byť v celkovej sume 800,- Eur. Ak by žalovaná im splácala súdom priznanú sumu 50.000,- Eur splátkami vo výške 800,- Eur tak, ako to tvrdí o svojich záväzkoch, svoj dlh voči nim by splatila približne v období piatich rokov. Naproti tomu žalobcovia už manžela a otca nikdy nestretnú, nikdy sa s ním neporozprávajú. Ich životy budú už navždy poznačené. Žalovaná v 1. rade je navyše mladá a v aktívnom veku a má možnosť aj priebežne si zvyšovať svoj príjem. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatovali, že žalovaná v 1. rade len opätovne preukázala absenciu akéhokoľvek záujmu a snahy o napravenie protiprávneho stavu, ktorý spôsobila. Úmysel žalovanej v 1. rade dobrovoľne si znížiť svoje príjmy prevzatím záväzkov v značnej výške považovali za nutné v danom konaní zohľadňovať len v neprospech žalovanej v 1. rade. Ich stratu im už nikto ničím nenahradí. Suma 25.000,- Eur pre žalobkyňu v 1. rade a suma 25.000,- Eur pre žalobcu v 2. rade môže predstavovať len určité zadosťučinenie. Stratu im blízkej osoby nie je možné nahradiť. Odvolanie žalovanej v 1. rade nie je podľa nich dôvodné. Navrhli, aby odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Malacky sp. zn. 32C/67/2019 zo dňa 16.08.2021 vo výrokoch I., II. a IV. Žiadali priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 43. V odvolacej replike žalobcov k odvolaniu žalovaného 2/ žalobcovia pripomenuli, že podľa žalovaného v 2. rade boli naplnené odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d), f), h), pričom namieta výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a priznanú náhradu trov konania. S tvrdeniami žalovaného v 2. rade nesúhlasili. Uviedli, že ustanovenie § 11 a § 13 OZ predstavuje súdnu moderáciu, kedy je na voľnej úvahe súdu, akú výšku náhrady prizná, pričom prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Žalovaný v 2. rade v časti „Kritéria na strane žalovanej v rade 1“ v odvolaní uvádza, že konštatovanie Okresného súdu Malacky v bode 50. a v bode 53. rozsudku sp. zn. 32C/67/2019 zo dňa 16.08.2021 (ďalej len „rozsudok“) „nemá oporu a je dokonca v rozpore s ďalšími v priebehu konania vykonanými dôkazmi“ . S týmto tvrdením nesúhlasili. Tvrdenia žalovaného v 2. rade v tejto časti odvolania považovali za účelové a vytrhnuté z celkového kontextu zistení. Žalovaný v 2. rade poukazuje na obsah zápisníc, kde žalovaná v 1. rade vyjadrila svoju ľútosť . Žalovaná v 1. rade sa zúčastnila pojednávania dňa 12.04.2021, kde mala možnosť sa vyjadriť k veci. Následne boli vytýčené ďalšie pojednávania, na ktoré bola žalovaná v 1. rade riadne predvolaná. Žalovaná v 1. rade mala tiež možnosť sa k veci, nároku, dôvodnosti nároku a k uplatnenej sume vyjadriť. Žalovaná v 1. rade takú možnosť nevyužila. V prejednávanej veci ide o sporové konanie, kde strany sporu sú zaťažené povinnosťou tvrdiť a povinnosťou znášať dôkazné bremeno. Žalovaná v 1. rade v rámci súdneho konania, ktorého predmetom bolo práve uplatnenie nároku vyplývajúceho zo zásahu do ich osobnostných práv, neuvádzala žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplývala úprimná ľútosť žalovanej, nenavrhla v tomto smere vykonať žiadne dôkazy, neprejavila žiadny záujem o mimosúdne rokovanie. Pokiaľ sa týka prejavenej ľútosti žalovanej v 1. rade, na základe vykonaného dokazovania ju vyhodnotili výlučne ako účelovú, na ktorú skutočnosť poukázali vo vyjadrení zo dňa 07.07.2021 k odvolaniu žalovanej 1/. V trestnom spise sp. zn. 1T/83/2018 na č. l. 328 sa nachádza list vypracovaný

advokátskou kanceláriou Z.. K. N. označený ako „úprimná ľútosť“. Zo súhlasu žalovanej na ďalšom liste trestného spisu je zrejmé, že žalovaná len udelila súhlas Z.. N., aby „vyjadroval ľútosť a uskutočňoval iné potrebné úkony nadväzujúce na záujem z mojej strany o konanie o dohode o vine a treste.“ Z uvedeného mali za nepochybné, že prípis vypracovaný advokátskou kanceláriou bol formulovaný len za účelom konania dohody o vine a treste a nepredstavuje ani úprimnú ľútosť. Na tieto skutočnosti z nám nepochopiteľných dôvodov súd prvej inštancie neprihliadol a len konštatoval, že žalovaná v 1. rade prejavila ľútosť. Z trestného spisu mali však za zrejmé, že vyjadrenie ľútosti zo strany žalovanej v 1. rade bolo absolútne bezobsažné a na takto vyjadrenú údajnú ľútosť súd prvej inštancie nemal prihliadať vôbec. V trestnom konaní mali za preukázané, že príčinou dopravnej nehody bola oneskorená reakcia žalovanej v 1. rade na vzniknutú situáciu v cestnej premávke, neprispôsobenie je správania situácii v cestnej premávke a nesledovanie situácie v cestnej premávke. Bol vyhotovený znalecký posudok S.. N., z ktorého vyplýva, že žalovaná v 1. rade mala v čase dopravnej nehody v krvi 3,4 metyléndioxymetamfetamínu (MDMA) v koncentrácii viac ako 50ng/ml. Taktiež bolo v trestnom konaní z výpisu správ a histórie prehliadania mobilného telefónu žalovanej v 1. rade preukázané, že v čase dopravnej nehody obsluhovala mobilný telefón a následne po zrážke opätovne pokračovala v prehliadaní webových stránok a mailovej pošty, ako aj v komunikácii prostredníctvom aplikácie T.. Ospravedlňujúci list, ktorý bol adresovaný žalobkyni v 1. rade, bol zaslaný prostredníctvom advokáta Z.. N., nie teda žalovanou v 1. rade. Bol napísaný príliš formálne bez akejkoľvek známky úprimnej ľútosti. Žalobcovi v 2. rade sa žalovaná v 1. rade nikdy neospravedlnila. Z rozsudku súdu prvej inštancie nemali za zrejmé, z akého dôvodu neprihliadol na skutočnosť, že žalovaná v 1. rade nielenže mala nesprávnu techniku jazdy, ale počas jazdy obsluhovala mobilný telefón, a mohla vidieť z dostatočnej vzdialenosti vzniknutú situáciu, pričom včasná reakcia vodičky by zabránila zrážke s manželom a otcom. Mali za to, že suma 25.000,-Eur pre každého zo žalobcov predstavuje minimálnu mieru satisfakcie, na ktorú im vznikol nárok neoprávneným zásahom do ich osobnostných práv. S ohľadom na postup žalovanej v 1. rade pred nehodou, avšak aj po nehode, kedy si ďalej prehliadala internetové stránky na mobile, aj postup žalovanej v 1. rade, resp. jej nezáujem, počas civilného súdneho konania podľa nich odôvodňuje priznanie vyššej sumy titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch než sumu 25.000,-Eur. Súdne konanie je však pre nich nesmierne zaťažujúce a len opätovne zraňuje ich emócie. Sú si vedomí toho, že žalovaní majú právo na uplatňovanie procesnej obrany v súdnom konaní. Spôsob, kedy žalovaný v 2. rade účelovo vytrháva z kontextu len niektoré časti z vykonaného dokazovania v situácii, kedy je zrejmé, že konanie žalovanej v 1. rade bolo hrubo nedbanlivostné, je pre nich zraňujúce. Poukazovať na údajnú ľútosť žalovanej v 1. rade v kontexte listu tzv. úprimnej ľútosti spísanej advokátom žalovanej v 1. rade považovali za neadekvátne. K namietanému nepreskúmavaniu majetkových pomerov žalovanej v 1. rade prvoinštančným súdom a k zamietnutiu opätovného výsluchu žalovanej v 1. rade, poukázali na ust. čl. 6 ods. 1 CSP: „Strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.“ 1. Podľa čl. 8 CSP: „Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.“ Podľa čl. 9 CPS: „Strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.“ Uviedli, že žalovaná v 1. rade ako strana sporu mala v občianskoprávnom konaní, ktoré je vedené už od roku 2019 rovnaké možnosti ako i ostatné strany sporu uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Takisto mohla označiť skutkové tvrdenia a podoprieť ich dôkazmi, ako aj sa oboznámiť s návrhmi a dôkazmi protistrany a vyjadriť sa k nim. Žalovaná v 1. rade okrem prvotného vyjadrenia zo dňa 29.11.2019 a prvého pojednávania, ktoré sa konalo dňa 12.04.2021, bola absolútne nečinná. Mali za to, že počas takmer dvojročného trvania konania mala žalovaná v 1. rade dostatočný priestor sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ako aj preukázať skutočnosti, na ktorých preukázaní mala záujem. Poukázali na skutočnosť, že žalovaný v 2. rade mal možnosť vypočuť žalovanú v 1. rade na prvom pojednávaní dňa 29.11.2019, túto možnosť však nevyužil. Nemajú tiež vedomosť o tom, že by niektorá zo strán sporu po pojednávaní dňa 12.04.2021 navrhla vykonanie dôkazu v podobe výsluchu žalovanej v 1.

rade v zmysle ust. § 153 CSP. Žalovaný v 2. rade nenavrhol vykonanie žiadneho dokazovania ohľadom majetkových pomerov žalovanej v 1. rade v zmysle ust. § 153 CSP. Žalovaný v 2. rade pritom v súdnom konaní vystupoval aktívne. Návrh žalovaného v 2. rade na doplnenie dokazovania na pojednávaní dňa 16.08.2021 bol potom nepochybne v rozpore so zásadou hospodárnosti a rýchlosti a s povinnosťou uplatniť včas prostriedky procesnej obrany a procesného útoku. Dali tiež do pozornosti, že stranami sporu sú nielen žalovaná v 1. rade, ale aj žalovaný v 2. rade. Pokiaľ majú byť skúmané a má byť prihliadané na majetkové pomery žalovanej v 1. rade, neexistuje žiadny dôvod, pre ktoré by nemali byť zohľadnené aj majetkové pomery na strane žalovaného v 2. rade ako poisťovne, ktorá dlhodobo pôsobí v oblasti poisťovania škodových udalostí disponujúc potrebnou odbornou spôsobilosťou v danej oblasti. Majetkové pomery žalovaného v 2. rade je možné preveriť vo verejne dostupnom registri na stránke: https://www.registeruz.sk/cruz-public/domain/accountingentity/show/657253. Pokiaľ žalovaný v 2. rade poukazuje v odvolaní na skutočnosť, že súdy zohľadňujú majetkové pomery škodcu, zdôraznili, že v danej veci ide o sporové konanie a súd môže v konaní prihliadať len na skutočnosti, ktoré strany sporu tvrdia a preukážu. Pokiaľ je strana sporu pasívna, v sporovom konaní nie je povinnosťou súdu vyhľadávať a vykonávať dôkazy z úradnej povinnosti. Pokiaľ žalovaný v 2. rade poukazuje na rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/140/2018 zo dňa 30.05.2019, kde sa okrem iného uvádza: „Priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy musí ďalej zodpovedať zásade proporcionality, čo možno docieliť komparáciou súdmi priznávaných súm náhrady nemajetkovej náhrady v obdobných prípadoch zásahov do osobnostných práv v dôsledku zavineného úmrtia blízkej osoby.“, pre komparáciu uviedli napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co 465/2014 zo dňa 30.07.2015, kde súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy po smrti manžela/otca manželke 33 500 € a dvom pozostalým deťom každému po 33 500 €. Krajský súd v Trnave v rozsudku sp. zn. 9 Co 423/2012 zo dňa 25.02.2013 priznal po smrti manželky/ matky v dôsledku dopravnej nehody pozostalému manželovi sumu 20 000 € a dvom pozostalým deťom každému po 30 000 €. Krajský súd Trnava v rozsudku sp. zn. 11 Co 116/2013 zo dňa 21.05.2014 priznal manželke náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou manžela vo výške 33 000 eur. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/658/2014 zo dňa 21.05.2015 bola žalobcovi uplatňujúcom náhradu nemajetkovej ujmy titulom usmrtenia jeho manželky priznaná sumu 50.000 Eur. Krajský súd v Trenčíne tu zohľadňuje závažnosť zásahu do rodinného a súkromného života, narušenie celistvosti rodiny, nenapraviteľnosť zásahu zo strany škodcu. Poukázal tiež na rozhodovaciu prax súdov v okolitých štátoch. Okresný súd Skalica rozsudkom zo dňa 16.12.2014 sp. zn. 5C/322/2013, ktorý bol potvrdený Krajským súdom v Trnave rozsudkom zo dňa 07.06.2016 sp. zn. 10Co/218/2015, priznal žalobcom titulom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej usmrtením ich syna spolu sumu 100.000 Eur, t. j. každému žalobcovi priznal sumu 50.000 Eur. Z vybraných rozhodnutí mali za zrejmé, že výška náhrady nemajetkovej ujmy je súdmi priznávaná rozdielne, a aj v podstatne vyšších sumách než bola im priznaná súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti sa stotožnili s odôvodnením rozsudku. Mali za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyporiadal s argumentáciou a dostatočne uviedol východiská, ktoré ho viedli k priznaniu nemajetkovej ujmy. Ide o obrovský zásah do ich osobnostných práv a životov. Stratu manžela a otca im nikto nikdy nenahradí, ani nezmierni ich útrapy. Mali za zarážajúce tvrdenie žalovaného v 2. rade, že ak stav žalobkyne v 1. rade po smrti manžela vyžadoval medikamentóznu liečbu, ale nenavštívila psychológa alebo psychiatra, nemožno tejto skutočnosti pripisovať takú významnú rolu. Napriek tomu, že vzťahy s manželom a otcom boli špecifické, ich ujma je rovnaká. Mali za to, že tieto skutočnosti boli v konaní už dostatočne preukázané. V rozsudku sa súd prvej inštancie s týmito skutočnosťami dostatočne vyporiadal a rozhodol v medziach zákona podľa svojej úvahy. V tejto časti žalovaný v 2. rade uvádza odkazuje na nejakú judikatúru súdov, ale neuvádza konkrétne súdne rozhodnutie, ktoré by túto otázku riešilo. V tejto súvislosti poukázali na skutočnosť, že žalovaný v 2. rade už opätovne prehliada skutočnosť, že ešte na pojednávaní dňa 14.06.2021, keď boli vypočutí, boli udalosti spojené s úmrtím manžela natoľko zraňujúce, že aj po štyroch rokoch od dopravnej nehody manžela a otca, sa žalobkyňa ako aj žalobca rozplakali. Ani po štyroch rokoch od úmrtia otca a manžela teda nie je možné povedať, že by sme sa s úmrtím nášho otca a manžela vnútorne vysporiadali alebo že by naša bolesť bola menšia. Nie je menšia a rovnako ich život bude už navždy týmto poznačený. Za absolútne nezrozumiteľné mali vyjadrenie žalovaného v 2. rade, že súd mal diferencovať medzi tým, že nebohý Jozef Štefek bol celoživotným partnerom žalobkyne 1/ a otcom žalobcu 2/. Toto vyjadrenie žalovaného v 2. rade považovali za absolútne nezrozumiteľné. Žalobca stratil otca v skorom veku, už nikdy v ňom nebude môcť hľadať oporu, radu, pomoc, nebude sa nikdy môcť na neho obrátiť ako na toho skúsenejšieho. Je pritom preukázané, že otec tu preňho vždy bol k dispozícii a vo všetkých smeroch ho podporoval. Žalobkyni bol zosnulý celoživotným a jediným partnerom. Ako rodina tvorili jeden celok. Navzájom sme

sa podporovali a tešili sa zo spoločných chvíľ, z úspechov syna. Už nikdy sa nebudú môcť s otcom a manželom podeliť nielen o spoločné radosti, ale ani si navzájom podporiť v ťažkých chvíľach. Nesúhlasili s tvrdením žalovaného v 2. rade, že súd prvej inštancie mal vychádzal výlučne z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo/894/2018. V rozsudku súd prvej inštancie vysvetľuje, že vychádzal zo základnej sumy 18.240,-Eur určenej podľa metodiky rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky a vo zvyšku zohľadnil špecifiká prejednávanej veci, ktoré sú podrobne vysvetlené v rozsudku. V odvolaní žalovaný v 2. rade poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/299/2018-167 zo dňa 23.01.2019. K tomuto rozsudku uviedli, že v predmetnej veci pôvodne žalobcovia uplatnili titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch vždy sumu 30.000,-Eur, pričom súd prvej inštancie v časti uplatnený nárok zamietol a žalobcovia nepodali odvolanie. S ohľadom na ich aktuálnu emočnú a psychickú situáciu je pre nich pochopiteľné, že žalobcovia nemali záujem podať odvolanie, ktorú skutočnosť odôvodnili už vyššie. Za podstatnú skutočnosť v danom rozsudku (kde žalovaným bola obdobne Generali poisťovňa, a.s.) považujú argumentáciu odvolacieho súdu, ktorý poukázal „na rozhodovaciu prax v obdobných veciach, teda vo veciach priznania náhrady nemajetkovej ujmy, keď napr. rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 13C/126/2010-267 zo dňa 1.10.2014 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 13C/126/2010-292 zo dňa 12.11.2014 potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/368/2015-311 zo dňa 1.7.2015 bola manželke muža zomrelého pri dopravnej nehode priznaná suma 40.000,-- Eur, rozsudkom Okresného súd Brezno č. k. 2C/61/2010- 261 zo dňa 5.2.2014 potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co/465/2014 zo dňa 30.7.2015 bola manželke a dvom deťom muža zomrelého pri dopravnej nehode priznaná každému suma 33.500,- Eur.“ Žalovaný v 2. rade má teda preukázateľne vedomosť o obdobnej rozhodovacej praxi súdov aj v rámci svojej činnosti, kedy súdy priznávajú poškodeným podstatne vyššie sumy, než boli priznané v tomto konaní. 44. K duplicite uplatnených nárokov mali za to, že sa už v konaní na súde prvej inštancie dostatočne vyjadrili k týmto námietkam, „Nárok na jednorazové odškodnenie nám vznikol titulom pracovnoprávneho vzťahu voči zamestnávateľovi nášho otca a manžela. V uvedenom konaní si uplatňujeme nárok voči žalovaným v 1. a v 2. rade vyplývajúci z ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalovaný v 2. rade uviedol, že má za to, že odškodnenie i náhrada nemajetkovej ujmy slúžia na preklenutie nepriaznivej finančnej situácie žalobcov, ktorá bola spôsobená stratou príjmu poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku služobného úrazu. Tento názor žalovaného nie je správny - podstatou a účelom nemajetkovej ujmy v peniazoch je poskytnúť fyzickej osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené, priznanie peňažnej satisfakcie.“ Rovnaké stanovisko zaujal i súd prvej inštancie v rozsudku. Ďalej uviedli, že vzájomnú súčinnosť medzi manželmi, ktorí sú si blízki, spoločne plánujú svoju budúcnosť a spoločne sa podieľajú na prestavbe domu, nie je možné stotožňovať s náhradou príjmov v podobe fyzickej pomoci. Absencia pomoci zo strany nebohého manžela nepredstavuje pre žalobkyňu výpadok príjmov. Každý človek musí mať z vlastnej životnej skúsenosti vedomosť o tom, že vec, ktorú si zhotoví alebo vytvorí sám vlastnými rukami alebo so svojimi blízkymi, má pre neho, a teda aj pre ňu, absolútne inú, citovú - nemajetkovú - hodnotu. Rekonštrukcia domu pritom nespočíva len v samotnej fyzickej práci, ale napríklad pri voľbe technických postupov u rekonštrukčných prác, pri voľbe materiálu, a pod. Potrebné sú tak najmä znalosti a skúsenosti nebohého manžela, ktoré už nikto nemôže nahradiť. Súd prvej inštancie presne pochopil životnú situáciu žalobkyne aj v tomto smere. Podľa ich názoru sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal s argumentáciou žalovaného v 2. rade ohľadom zamedzenia dvojitého odškodnenia a nesúhlasili s tvrdeniami žalovaného v 2. rade v tomto smere. Poukazovanie žalovaného v 2. rade v bode 13. vyjadrenia na uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 329/2014 zo dňa 05.06.2014 mali za nenáležité. Nález Ústavného súdu SR reaguje práve na situáciu, kedy bolo okrem iného potrebné rozhodnúť, ktorý z predpisov si na vec použije, či zákon č. 328/2002 Z. z. a č. 461/2003 Z. z. na danú vec, ktorých aplikácia prichádzala do úvahy v nadväznosti na ust. § 448 OZ v znení účinnom do 30.11.2019. Podľa § 448 OZ v znení účinnom do 30.11.2019 platí: „Fyzická osoba, voči ktorej mal zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Tento nárok sa posúdi a suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.“ Nárok daný ust. § 448 OZ v znení účinnom do 30.11.2019 je konkrétny druh škodového nároku a nemá žiadnu súvislosť s právom na ochranu osobnosti. Zákonom č. 394/2019 Z. z. došlo k zmene znenia ust. § 448 OZ. Podľa § 448 OZ účinného od 01.12.2019 platí: „Pri usmrtení uhrádza ten, kto spôsobil škodu, formou peňažného dôchodku náklady na výživu pozostalým, ktorým bol poškodený ku dňu svojej smrti povinný poskytovať výživu. Peňažný dôchodok pre pozostalých sa uhrádza vo výške rozdielu medzi tým, čo by poškodený mal podľa primeraného očakávania pozostalým na nákladoch na výživu poskytovať, ak by k usmrteniu nebolo došlo, a dávkami podľa osobitného predpisu poskytovanými z rovnakého dôvodu.“ V zmysle ust. § 879w OZ sa týmto ustanovením spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred

01.12.2019. Aj s ohľadom na túto legislatívnu zmenu mali za nepochybné, že právny režim ust. § 448 OZ sa absolútne žiadnym spôsobom netýka ustanovení OZ na ochranu osobnosti. Ust. § 448 OZ reaguje vo svojej podstate na vyživovaciu povinnosť zomrelého voči pozostalým.“ Podľa ich názoru súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nevykladal daný pojem, ako to súdu vyhovuje, ale v súlade so zákonom a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, keď škodu je potrebné vykladať extenzívne a subsumovať pod ňu aj nároky vyplývajúce z ochrany osobnosti. Aj v rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/299/2018-167 zo dňa 23.01.2019, na ktorý poukazoval práve žalovaný v 2. rade, sa jednoznačne a zrozumiteľne vysporiadal s povahou nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým, konkrétne v bodoch 49. a násl. citovaného rozsudku, kde sa okrem iného uvádza nasledovné: „Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy, ale aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t.j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada.“ 45. K náhrade trov konania žalobcovia uviedli, že spory o náhradu nemajetkovej ujmy plynúcej z porušenia osobnostných práv sú spory, kde priznanie nároku a výška nároku závisí od úvahy súdu. „V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti... Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška plnenia je potom druhotná a nadväzujúca...Žalobcu je preto nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu.“ (Baricová, J. in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 926 - 927;). Úrok z omeškania podľa nich v žiadnom prípade nepredstavuje samostatný nárok. Úrok z omeškania predstavuje príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 OZ. Interpretácia žalovaného v 2. rade je tak v rozpore s výslovným znením zákona. Mali za nepochybné, že im vznikol nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výrokov I., II. a IV. potvrdil. Žiadali priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 46. Žalovaný v rade 2 sa v odvolacej replike prostredníctvom svojho právneho zástupcu v plnom rozsahu stotožnil s obsahom Odvolania žalovanej v 1. rade. Na skutočnosti ako sú majetkové pomery žalovanej v rade 1 a akým spôsobom došlo k zásahu predmetnej udalosti do duševnej sféry žalovanej v rade 1, s ktorými sa prvoinštančný súd vôbec nezaoberal, upozornil vo svojom Odvolaní proti Rozsudku sp. zn. 32C/67/2019 zo dňa 16.08.2021 zo dňa 10.11.2021 aj žalovaný v rade 2. Domnieval sa, že majetkové pomery žalovanej je potrebné vnímať aj skrz životnú úroveň obyvateľov Slovenskej republiky, pre ktorých úhrada sumy vo výške 50.000,- EUR ako náhrady nemajetkovej ujmy pre žalobcov je likvidačná a nie je v majetkových možnostiach a schopnostiach prevažnej časti obyvateľstva vzhľadom na Štatistickým úradom Slovenskej republiky zverejnené štatistiky príjmov, výdavkov a životných podmienok obyvateľov Slovenskej republiky. Dal do pozornosti, že podľa judikatúry zahraničných a slovenských súdov náhrada nemajetkovej ujmy nesmie byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom sa prihliada i na životnú úroveň krajiny a tiež na to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine. K zamietnutiu nároku žalobcov na úrok z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy a výhradám žalobcov, že sa súd prvej inštancie nezaoberal argumentáciou prednesenou právnou zástupkyňou žalobcov na pojednávaní dňa 16.08.2021 a žiadnym spôsobom nezohľadnil existenciu obsahu nálezu ÚS ČR a k žalobcami namietanej nepresvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku v tomto smere sa žalovaný 2/ nestotožnil s vyššie uvedeným názorom žalobcov a odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti obsahuje podľa názoru žalovaného v rade 2 presvedčivé argumenty a hodnotí ho ako racionálne, vnútorne logické a konzistentné. Pripomenul, že „Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo/40/2018 zo dňa 18.07.2018). „V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21.1.1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.“ (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 736/2016 zo dňa 05.12.2017). Uviedol, že súd prvej inštancie odôvodnil neprípustnosť argumentácie žalobcov s poukazom na v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Co 15/1997 zo dňa 24.06.1998, z ktorého vyplýva že „Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia; až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.“ Účelom takéhoto publikovania rozhodnutí je zabezpečiť jednotný výklad a jednotné používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. S poukazom na význam publikovania rozhodnutí a odkaz na publikované rozhodnutie, na ktoré nadviazali aj neskoršie prijaté rozhodnutia všeobecných súdu, vrátane Najvyššieho súdu SR žalovanému v rade 2 nie je zrejmé, v čom je predmetné rozhodnutie nepresvedčivé. Pripomenul, že prvoinštančný súd v snahe riadne odôvodniť svoj postoj k uplatnenému nároku žalobcov na úrok z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy ďalej doplnil, že predmetný nárok žalobcov nemá rýdzo majetkovú povahu, keďže má svoj právny základ v osobnostných právach žalobcov, konkrétne v práve žalobcov na rodinný život. Konajúci súd podľa žalovaného 2/ vôbec neprotirečí teórii o majetkovom charaktere nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ako žalobcovia mylne prezentujú v odvolaní. Navyše súd prvej inštancie predovšetkým poukazuje, že predmetný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nevznikol na základe záväzkového vzťahu žalobcov a žalovaných, ale vzniká priamo zo zákona, preto nemožno automaticky aplikovať právnu úpravu premlčania peňažných záväzkov/dlhov. Súd prvej inštancie poukazuje aj na aktuálnu stále aplikovateľnú súdnu prax v ČR, na ktorú odkazuje aj žalobcami predložený Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2149/2019, ktorý celkom jednoznačne uviedol, že „41. Ústavní soud predné podotýká, že obecné soudy v rámci celého rízení zastávaly konštantní názor, že stéžovatelkám nenímožné úroky z prodlenípriznať'/ (ďalej len „Nález“). V Náleze ďalej Ústavný súd ČR uviedol, že „Obecné soudy se tedy novým civilním kodexem nemusely jen interpretačné inspirovat, nýbrž mély též aplikovat základní zásady občanskoprávní regulace obsažené v části první hlavé I. NOZ. Mély tedy predevším relevantní ustanovení OZ interpretovat ústavné konformním zpusobem a v souladu se základními zásadami občanského práva (§ 2 odst. 1 NOZ), mezi néž patrí mj. duraz na ochranu života, resp. soukromého a rodinného života [§ 3 odst. 2 písm. a) a b) NOZ], a také zásada, že nikdo nesmí téžit ze svého protiprávního činu (§ 6 odst. 2 NOZ).“. Z uvedeného žalovaný 2/ vyvodil, že názor Ústavného súdu ČR ohľadne priznania úrokov z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy je skôr úvahou /de lege ferenda/ o tom v akom smere by sa mala právna úprava zmeniť. Ďalej uviedol, že obdobne ako v podmienkach Slovenskej republiky ani v Českej republike výklad podaný Ústavným súdom ČR nie je záväzný pre všeobecné súdy. „Pokud tedy Ústavní soud rozhoduje v individuálních prípadech, jsou jeho nálezy závazné pouze ve smyslu kasačním avšak nikoli ve smyslu precedenčním Ústavní soud ve své judikature již mnohokrát konstatoval, že tento soud není součástí obecné soudní soustavy a neprísluší mu právo dozoru nad rozhodovací činností obecných soudu. Do rozhodovací činnosti obecných soudu je Ústavní soud oprávnén zasáhnout pouze tehdy, byly-li pravomocným rozhodnutím téchto orgánu porušeny základní práva a svobody chránéné ústavním zákonem.“ (Nález Ústavného súdu ČR II. sp. zn. ÚS 355/02 zo dňa 14.10.2002). Ďalej poukázal na to, že žalobcovia predložili súdu jediné rozhodnutie, a to do konca rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky a na základe tohto jediného rozhodnutia sa domáhajú priznania úrokov z omeškania. Naproti tomu žalovaný v rade 2 predložil v predmetnom konaní a prvostupňový súd vychádzal z rozhodnutia, ktoré sa považuje za ustálenú súdnu prax, ktorá má svoju tradíciu v podmienkach, v právnej úprave Slovenskej republiky a povahe predmetného inštitútu Slovenskej republiky. Zdôraznil, že na to, aby uvedená „sankcia“ bola účinná a zamedzila protiprávnym konaniam podľa názoru žalovaného v rade 2 by mala byť primeraná. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy podľa neho nie je trestať, ale poskytnúť fyzickej osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené, priznanie peňažnej satisfakcie. K sankčnej povahe nemajetkovej ujmy a ponímaní náhrady nemajetkovej ujmy ako deliktu, na ktorú žalobcovia neustále apelujú, poukázal na ponímanie náhrady nemajetkovej ujmy v súlade s Princípmi európskeho deliktného práva (PETL) „S nemajetkovou ujmou sa môže spájať aj tzv. sankčná náhrada škody, t. j. či v odôvodnených prípadoch nemá byť škodca odsúdený k náhrade prevyšujúcej výšku zistenej škody. Hoci PETL v článku 10:101 odmietajú sankčnú koncepciu náhrady škody ako takej, pretože podľa autorov PETL je primárnym účelom kompenzácia (či už finančná alebo navrátenie do pôvodného stavu) a prevencia,[19] určitý sankčný mechanizmus možno badať v náhrade nemajetkovej ujmy, a to práve

tam, kde PETL berú do úvahy aj mieru zavinenia škodcu, pokiaľ prispel k ujme obete. Do popredia sa tak dostáva snaha potrestať škodcu, ktorý úmyselne spôsobil nemajetkovú ujmu. Uplatnením doktríny sankčnej náhrady škody ide však aj snahu o prevenciu, teda aby vysoká čiastka slúžiaca ako náhrada nemajetkovej ujmy pro futuro odstrašila potenciálnych páchateľov od možného škodného konania. Pristavme sa na chvíľu pri sankčnej náhrade škody. Aj podľa H. Koziola, jedného z autorov Princípov, tieto použitie tzv. punitive damages neumožňujú; vychádzajúc totiž z deliktných právnych systémov, väčšina európskych štátov sankčnú náhradu škody neakceptuje “. Žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. potvrdil ako vecne správny. 47. V následnej odvolacej duplike žalovaný v rade 2 považoval hodnotenie ľútosti žalovanej v rade 1 zo strany žalobcov za neprimerané. Názor žalobcov ohľadne zohľadnenia majetkových pomerov žalovaného v rade 2 - poisťovne nemá podľa neho oporu v platných právnych predpisoch a judikatúre súdov. Žalovaný v rade 2 nie je subjektom, ktorý zasiahol do osobnostných práv žalobcov, do ich práva na rodinný život. Aplikácia ust. 448 OZ, t. j. inštitútu pozostalostnej úrazovej renty na uvedený skutkový prípad neprichádza podľa neho do úvahy, nakoľko sa jedná o osobitný a odlišný nárok ako bol žalobcom vyplatený v zmysle ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Žalovaný v rade 2 poprel aj ostatné skutkové tvrdenia žalobcov uvedené vo Vyjadrení žalobcov a odkázal ohľadom svojej právnej argumentácie na svoje predošlé podania v predmetnom konaní. 48. Žalobcovia v odvolacej duplike namietali, že podľa nich nemôže obstáť tvrdenie, že majetkové pomery žalovanej je potrebné vnímať aj skrz životnú úroveň obyvateľov Slovenskej republiky, pre ktorých úhrada sumy vo výške 50.000 € je likvidačná. Mali za to, že majetkové pomery iných obyvateľov Slovenskej republiky nemajú žiadnu súvislosť s prejednávanou vecou. Dali do pozornosti, že žalovaná v 1. rade vo svojom odvolaní zo dňa 25.10.2021 ako aj vo svojom vyjadrení zo dňa 03.12.2021 uvádza, že je zamestnaná na trvalý pracovný pomer s mesačnou mzdou vo výške 1.478 € v čistom. Podľa štatistiky Štatistického úradu Slovenskej republiky priemerná nominálna mzda nedosahuje takýto príjem v žiadnom odvetví. Všeobecne známym faktom je, že väčšina obyvateľov Slovenskej republiky nedosahuje v zárobku ani tento priemer nominálnej mzdy. Dôkazy: Štatistika Štatistického úradu - priemerná mesačná mzda podľa odvetví zo dňa 03.12.2021 Uviedli, že žalovaná v 1. rade taktiež doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázala jej tvrdené mesačné výdavky, ktoré navyše uviedla až v rámci odvolacieho konania. Pasivitu žalovanej v 1. rade v konaní pred súdom prvej inštancie mali za neprípustné nahrádzať v odvolacom konaní, a to s odkazom na ustanovenia § 366 CSP. Poukázali tiež na skutočnosť, že ako žalovaná v 1. rade, tak i žalovaný v 2. rade má pasívnu vecnú legitimáciu, čím sa i súd prvej inštancie zaoberal v rozsudku , pričom bola rozsudkom súdu prvej inštancie uložená povinnosť plniť ako žalovanej v 1. rade, tak i žalovanému v 2. rade, pričom plnením jedného zaniká povinnosť druhého plniť v rozsahu poskytnutého plnenia. V tejto súvislosti poukázali i na ust. §4 ods.1, ods. 2 Zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení, kde je uvedené, že poisťovateľ nahrádza vzniknutú škodu. Pripomenuli, že v konaní už poukázali na judikatúru slovenských súdov, kde súdy priznali i podstatne vyššie sumy náhrady nemajetkovej ujmy, preto výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy podľa nich nevybočuje z právnej tradície v danej krajine. Tvrdenia žalovaného v 2. rade o judikatúre týkajúcej sa prihliadania na životnú úroveň krajiny považovali za nezrozumiteľné, keďže žalovaný v 2. rade neuviedol žiadny konkrétny príklad relevantného súdneho rozhodnutia. Naďalej nesúhlasili s odôvodnením súdu prvej inštancie v časti nepriznania úrokov z omeškania. Mali za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s odôvodnením nepriznania úrokov z omeškania, keď sa k tomuto vyjadril iba v rozsahu jedného bodu, v ktorom sa vôbec nevyjadril k ich argumentácii. Sám žalovaný v 2. rade cituje Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 736/2016 zo dňa 05.12.2017, v ktorom sa uvádza: „V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.“ Uviedli, že nimi požadovaný nárok na úroky z omeškania priamo súvisí s predmetom súdnej ochrany a má pre vec podstatný význam, preto sa mal súd prvej inštancie komplexnejšie zaoberať jeho odôvodnením a ich argumentáciou, ktorou podľa nich dostatočne odôvodnili nárok. Konštatovali, že rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít

nie je nemenná. V právnej vede dochádza k neustálemu vývoju. Skutočnosť, že o nároku na úrok z omeškania z nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Co 15/1997 zo dňa 24.06.1998, neznamená, že s ohľadom na okolnosti, na vývoj v rozhodovacej praxi aj iných krajín, ktorých právna kultúra a vývoj sú historicky previazané so Slovenskou republikou, že nie je možné sa od už prijatého stanoviska odkloniť, a to s odkazom na nové právne argumenty, ktoré boli riešené v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2149/2017 zo dňa 10.12.2019. Právnu otázku práva na úrok z omeškania z nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom ochrany osobnosti považovali za potrebné vyriešiť ako celok právne udržateľným spôsobom pre čo najširší okruh prípadov, pričom pri zodpovedaní otázky týkajúcej sa povahy nemajetkovej ujmy v peniazoch mali za potrebné sa vysporiadať aj s argumentáciou uvedenou Najvyšším súdom SR v rozhodnutí R 58/2014. Namietali, že rozsudok súdu prvej inštancie však nedáva v tejto oblasti komplexnú odpoveď, pričom riešenie tejto otázky je zásadné pre uplatnený nárok. Vyjadrenie žalovaného v 2. rade, že ich nárok vznikol priamo zo zákona, teda nejde o záväzkový vzťah, a preto by nemalo byť možné na automaticky aplikovať právnu úpravu premlčania peňažných záväzkov/ dlhov, označili za nezrozumiteľné. Žalovaný v 2. rade vytkli, že túto svoju úvahu žiadnym spôsobom neodôvodňuje, ani neuvádza, či a aká iná právna úprava by sa mala na vec vzťahovať. Obdobne ako nároky z práva na ochranu osobnosti vzniká priamo zo zákona zodpovednosť za škodu v zmysle § 420 a nasl. OZ a mali za nepochybné, že na dané nároky sa vzťahuje právna úprava premlčania obsiahnutá v ust. § 100 a násl. OZ. Poukaz žalovaného v 2. rade na súdnu prax v Českej republiky ohľadom nepriznávania úrokov z omeškania, ktorú však Ústavný súd Českej republiky považuje za protiústavný postup, považovali za nenáležitý. K argumentácii žalovaného 2/ poukazujúcej na skutočnosť, že výklad podaný Ústavným súdom ČR nie je pre súdy v Českej ani Slovenskej republike, poukázali na čl. 3 CSP, podľa ktorého platí: „Každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.“ Podľa čl. 2 ods. 1 a 2 CSP platí: „1) Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. 2) Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“ Uviedli, že pôsobnosť najvyšších súdnych autorít nie je Civilným sporovým poriadkom limitovaná na súdne autority pôsobiace na území Slovenskej republiky. Je povinnosťou súdu postupovať tak, aby poskytol účinnú ochranu právom chránených záujmov a stav právnej istoty. Mali za zrejmé, že najpovolanejším orgánom vykladajúcim rozsah práv garantovaných ústavou je práve ústavný súd. Z uvedeného dôvodu by nemalo byť právnom štáte možné ponechať bez povšimnutia argumentáciu Ústavného súdu Českej republiky, ktorá sa vyjadruje k zákonným ustanoveniam aplikovateľným v prejednávanej veci a spôsobu ich výkladu tak, aby boli garantované ústavné práva osôb, ktoré uplatňujú nárok titulom ochrany osobnosti. Ďalej ak sa žalovaný v 2. rade vyjadruje k údajnej sankcii, dali do pozornosti, že predmetom konania nebolo uloženie žiadnej sankcie. Argumentáciu žalovaného v 2. rade tak v tejto časti považovali za irelevantnú. Žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výrokov I., II. a IV. potvrdil. Žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku III. zmenil a priznal im úrok z omeškania v uplatnenom rozsahu. Žiadali priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 49. Ďalšie vyjadrenia stany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali. 50. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolania sporových strán nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcov proti žalovaným na náhradu škody spočívajúcej v ich nemajetkovej ujme v priznanom rozsahu stotožňuje a konštatuje správnosť

jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaniach uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti ich žaloby v tomto rozsahu, keď v odvolaniach uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku v potrebnom rozsahu nevysporiadal alebo by im nevenoval pres právne rozhodnutie vo veci potrebnú pozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok ( II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania žalovanej a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jej právnymi názormi, neznamená porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite, keď i podľa ústavnej judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I.ÚS 50/2004). V záujme zachovania práva strán sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd ale vyjadruje stručne k odvolacím námietkam všetkých sporových strán. 51. Žalobcovia podali odvolanie proti zamietajúcemu výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie len v rozsahu zamietnutia uplatneného príslušenstva v podobe úrokov z omeškania z priznaného rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy dôvodiac, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s ich argumentáciou uvádzanou v rámci konania pred ním, keď nárok na príslušenstvo odôvodňovali tým, že nemajetková ujma je majetkové premlčateľné právo a taktiež tým, že súd prvej inštancie pre účely rozhodnutia o ich nároku na príslušenstvo rozhodol so zreteľom na R45/2000, podľa ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej doby sa dlžník dostáva do omeškania, keď vôbec nezohľadnil nimi prezentovaný Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2149/2017 zo dňa 10.12.2019. Odvolací súd sa však s odôvodnením súdu prvej inštancie v rozsahu týkajúcom sa nepriznania príslušenstva žalobcom stotožňuje a dopĺňa ho o ďalšie právne úvahy, že žalobcami prezentované rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky predstavuje ojedinelé súdne rozhodnutie, nezhodujúce sa so závermi všeobecných súdov Slovenskej republiky rôznych inštancií, súdnou praxou senátu 4Co (odvolacieho súdu), aj iných senátov Krajského súdu v Bratislave, ako aj najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, vydané v individuálnej veci, kde priznanie príslušenstva odôvodňovali individuálne skutkové okolnosti danej veci. Výsledky súdnej praxe v Slovenskej republike neprekonali R45/2000 správne použité súdom prvej inštancie vo veci preskúmavanej. Podľa odvolacieho súdu premlčateľnosť majetkového práva neznamená ešte vznik dlhu a už vôbec nie omeškania s jeho plnením. Premlčateľnosť znamená vzťah k majetkovému právu, ale nie k omeškaniu s plnením. Dlh povinného zaplatiť oprávnenému náhradu nemajetkovej ujmy vzniká rozhodne až súdnym rozhodnutím, dovtedy môže ísť zo strany povinného a zodpovedného subjektu len o dobrovoľné plnenie. Pred právoplatným súdnym rozhodnutím nemôže byť povinný k náhrade nemajetkovej ujmy v omeškaní s jej plnením, lebo ešte nemá dlh voči poškodenému jeho neoprávneným zásahom, keďže ust. § 13 ods. 1 OZ okrem peňažnej náhrady upravenej až v ods. 2 ust. § 13 OZ ako vyššej formy zadosťučinenia pozná aj náhradu morálnu, nemateriálnu a povinný nemá vedomosť o tom, či súd nárok na peňažnú satisfakciu čo i len do základu bude považovať na základe vykonaného dokazovania za opodstatnený, keďže takýto (opodstatnený) je len v prípade, ak má súd za to, že morálna satisfakcia nie je postačujúca, ku ktorému záveru dospieva súd až hodnotením vykonaného dokazovania, nehovoriac o výške náhrady, ktorú v zmysle výslovnej dikcie ust. § 13 ods. 3 OZ expresis verbis určuje len súd. Plynutie času a útrap odvolací

súd posúdil ako adekvátne potrebe vykonať dokazovanie v súdnom procese a irelevantné vo vzťahu k nároku na príslušenstvo. Ak žalobcovia argumentovali sankčnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy a prevenciou, odvolací súd uvádza, že v prípade žalovanej 1/ sankciu za jej neoprávnený zásah dostatočne predstavuje priznaná výška náhrady a obava z budúcich neoprávnených zásahov rovnakého typu nie je opodstatnená, keď nárok na príslušenstvo z náhrady nemajetkovej ujmy by eventuálne mohol prichádzať do úvahy pri neoprávnených zásahoch médií do osobnostných práv fyzických alebo právnických osôb difamačného charakteru, kde by úrok z omeškania mohol prípadne v individuálnych prípadoch predstavovať sankciu za opakované neoprávnené zásahy a tým aj prevenciu so zreteľom na zásadu súladu výkonu práv s dobrými mravmi. Vo vzťahu k žalovanému 2/ odvolací súd nevzhliadol dôvod na jeho sankcionovanie úrokom z omeškania a prevenciu. 52. K posúdeniu opodstatnenosti odvolania žalobcov nebolo potrebné zaoberať sa správnosťou vyhodnotenia vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, keďže posúdenie existencie nároku na príslušenstvo vychádzajúc z uvedených právnych noriem a výsledkov súdnej praxe je otázkou právnou. 53. Inak tomu bolo vo vzťahu k odvolaniam oboch žalovaných. Vo vzťahu k týmto obom odvolaniam odvolací súd prioritne uvádza, že podľa ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti., pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Podľa čl. 15 základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. 54. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania. 55. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. 56. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010). 57. Vychádzajúc z uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že vykonané dôkazy hodnotil súd prvej inštancie logicky a teda zákonu zodpovedajúcim spôsobom, nakoľko z nich správne vyvodil, že žalovaná 1/ svojím nedbanlivostným konaním neoprávnene zasiahla do najdôležitejších osobnostných práv oboch žalobcov, keď sa na 40,750 diaľničnom kilometri po diaľnici O. v smere z S. O. G. nevenovala dostatočne riadeniu osobného motorového vozidla zn. Q. M., D.. Č.. G., pretože obsluhovala svoj mobilný telefón, čím porušila ust. § 4 ods. 1 písm. c( a § 137 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a v

dôsledku výlučne tohto neoprávneného konania zranila a zavinila smrť príslušníka Policajného zboru SR a manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcu 2/, ktorý vykonával v tom čase usmerňovanie dopravy, pričom viedol so žalobcami spoločnú domácnosť a bol ich najbližším príbuzným a blízkou osobou. Za uvedené protiprávne konanie bola žalovaná 1/ po uznaní ju vinnou odsúdená v trestnom konaní na podmienečný trest odňatia slobody a na trest zákazu vedenia motorových vozidiel všetkého druhu. Povinné zmluvné poistenie v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. k uvedenému motorovému vozidlu bolo uzatvorené u žalovaného 2/. Súd prvej inštancie skutkové zistenia správne vyhodnotil, že u oboch žalobcov ide o ujmu značnú, nakoľko by ju ako značnú pociťovala každá fyzická osoba v rovnakom čase, na rovnakom mieste a za rovnakých okolností. 58. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod skutkové podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná, resp. v danom prípade v akom rozsahu. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd skutkový stav subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne interpretuje. Nesprávnym právnym posúdením sa teda rozumie omyl pri aplikácii práva. 59. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri právnom posúdení veci nedopustil žiadneho omylu, keď na vec aplikoval príslušné adekvátne, t. j. správne zvolené právne normy o zodpovednosti za škodu žalovanej 1/ voči žalobcom 1/, 2/ v podobe ich nemajetkovej ujmy v dôsledku zavinenia smrti ich blízkej osoby prevádzkou osobného motorového vozidla, za ktorú zodpovednosť bolo v čase dopravnej nehody relevantné motorové vozidlo podľa zákona č. 381/2001 Z.z. poistené u žalovaného 2/ a teda vychádzajúc z dikcie ust. § 4 tohto zákona má poistený právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému škodu, ktorou sa v zmysle jej eurokonformného výkladu a judikatúry ESĽP a z toho vychádzajúcej súdnej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky rozumie aj nemajetková ujma pozostalých obetí dopravných nehôd. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o tom, že žalobcovia v spore uniesli dôkazné bremeno o žalobou uplatnenom nároku voči žalovanej 1/ na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a voči žalovanému 2/ na náhradu škody spôsobenej im žalovanou 1/ v podobe nemajetkovej ujmy, keďže vzhľadom na závažnosť tejto ujmy ju možno posúdiť ako značnú, pri ktorej iné ako peňažné zadosťučinenie nie je postačujúce. 60. Súd prvej inštancie právne nepochybil, ak po tom, ako vyhodnotením vykonaného dokazovania zistil, že obom žalobcom žalovaná 1/ spôsobila značnú nemajetkovú ujmu v ich osobnostných sférach, a to v ich práve na plnohodnotný rodinný život, na najbližšie rodinné vzťahy, na budúce rodinné vzťahy, na pomoc a podporu od blízkej, dokonca najbližšej a pre oboch žalobcov jedinej osoby v najcitlivejšom význame tohto pojmu po stránke fyzickej, psychickej i ekonomickej, dospel k právnemu záveru, že pre žalobcov je nepostačujúca iná ako peňažná forma náhrady za túto ujmu spôsobenú im žalovanou 1/, a to u oboch žalobcov, keďže u oboch žalobcov išlo o najbližších rodinných príslušníkov zosnulého, s ktorými žil v spoločnej domácnosti a bol vzhľadom na vek žalobcu 2/ absolútne blízky veku maloletého a z neho vyplývajúcu jeho nesamostatnosť po stránke duševnej i fyzicko-ekonomickej pre oboch rovnako nevyhnutný pre ich ďalší život. Uvedené závery sú pre odvolací súd tak jednoznačné, že nepovažuje za potrebné polemizovať a analyzovať absurdné odvolacie námietky žalovaných v tomto smere o rozdielnom rozsahu ich ujmy. Vzájomné citové, fyzické, rodinné a ekonomické, pre oboch žalobcov v tom čase rovnako životne nevyhnutné puto trojice bolo navždy nenapraviteľne ukončené. Iné skutočnosti vykonaným dokazovaním zistené neboli, preto súd prvej inštancie nemohol dospieť k iným ako v odôvodnení napadnutého rozsudku prezentovaným právnym záverom o dôvodnosti nároku žalobcov na peňažné zadosťučinenie ako vyššej kvalifikovanej formy zadosťučinenia za neoprávnený zásah do ich osobnostných práv. 61. Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 62. O výške náhrady nemajetkovej ujmy rozhoduje teda výlučne konajúci súd vzhľadom na zistené výsledky vykonaného dokazovania zameraného na zisťovanie závažnosti vzniknutej ujmy a zisťovanie okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, čo sú dve zákonné kritériá pre určenie výšky peňažnej náhrady súdom. Z dikcie tohto ustanovenia iné kritériá pre posúdenie adekvátnej výšky finančnej náhrady nemajetkovej ujmy neplynú. Pokiaľ ide o prvé kritérium, a to závažnosť ujmy vzniknutej žalobcom, táto je fatálna, absolútna, nenapraviteľná, bez perspektívy jej zmenšenia, nakoľko náhlou

nečakanou šokujúcou smrťou ich najbližšej osoby v jej najproduktívnejšom a zároveň najsilnejšom veku po stránke fyzickej, osobnostnej, psychickej, komunikatívnej, výchovnej, ekonomickej a pod., a to rovnako vo vzťahu k obom žalobcom, bolo navždy porušené ich osobnostné právo na rodinný život súčasný, ktorý podľa výsledkov vykonaného dokazovania bol plnohodnotný, ako aj budúci v najširšom možnom význame. Závažnosť vzniknutej ujmy žalobcov je teda najvyššia možná. Pokiaľ ide o druhé zákonné kritérium determinujúce úvahy súdu a na ne nadväzujúce rozhodnutie súdu o výške tejto náhrady, súd prvej inštancie správne vychádzal zo zistených skutočností, že k neoprávnenému konaniu žalovanej 1/ došlo z nedbanlivosti, ale za to v dôsledku hrubej nedbanlivosti, keď sa v tesnej časovej blízkosti pred nehodou nevenovala dostatočne vedeniu motorového vozidla, ale aplikáciám v jej mobilnom telefóne, bola ovplyvnená dávkou MDMA v koncentrácii viac ako 50 mg/ml v krvi, užitej síce za nejasných okolností, ale ako vyplynulo z vyšetrovacieho spisu s vedomím žalovanej 1/ v čase jazdy motorovým vozidlom a dopravnej nehody, že sa necíti dobre po diskotéke, čo sa jej už aj v minulosti stalo z možného užitia takejto látky, po nehode zranenému a neskôr zosnulému neposkytovala žiadnu náležitú starostlivosť a pomoc, ktorú od nej bolo možné spravodlivo očakávať, nesplnila si teda prevenčnú povinnosť zabrániť zväčšeniu škody na jeho zdraví v rámci jej možností a schopností, pozostalým žalobcom sa neospravedlnila osobne, ale len formou listu prostredníctvom právneho zástupcu, neposkytla žiadne plnenie, pomoc alebo aspoň inú ďalšiu osobnú morálnu súčinnosť. Uvedené zistenia neboli síce priťažujúcimi okolnosťami v trestnom konaní vedenom proti jej osobe, ale v rámci civilného sporu o ochranu osobnosti predstavujú vysoko negatívne okolnosti na strane pôvodcu neoprávneného zásahu a už vôbec nepredstavujú také, ktoré by odôvodňovali pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci než bolo vydané súdom prvej inštancie. Ust. § 13 ods. 2 OZ ako kritérium pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy uvádza okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo, čím mal zákonodarca na mysli aj okolnosti na strane poškodeného, teda zosnulého manžela a otca žalobcov, ktorý sa žiadnym spôsobom nepričinil o vznik tejto dopravnej nehody alebo o zväčšenie vzniknutej ujmy žalobcov a k jeho osobe a k jej správaniu sa neviaže žiadna miera spoluzavinenia, keďže v danom mieste a čase vykonával povinnosti príslušníka PZ SR a riadil premávku na dopravnej komunikácii, na ktorej k relevantnej dopravnej nehode došlo. Z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne skutočnosti, že by dopravnej nehode mohol zabrániť alebo jej priebeh a následky svojím konaním zmierniť. Išlo teda o náhlu šokujúcu nepredvídanú smrť najbližšieho príbuzného oboch žalobcov bez akéhokoľvek jeho alebo ich spoluzavinenia počas výkonu jeho práce. Pozostalí náhle stratili najbližšieho člena rodiny a dlhoročnej spoločnej domácnosti, u žalobkyne 1/ vo veku po dlhoročnom a podľa výsledkov vykonaného dokazovania harmonickom súžití so zosnulým , keď sa s jeho nečakanou stratou ťažko vyrovnávala, čo vzhľadom na jej smútok a vek objektívne mohlo negatívne ovplyvniť schopnosť vytvorenia ďalšej rodiny alebo partnerstva, z čoho možno objektívne vyvodiť zhoršenie možnosti vzhľadom na vek inak bežného a životne očakávaného osamostatnenia sa žalobcu 2/ vzhľadom na potrebnú pomoc voči žalobkyni 1/ nahrádzajúcu zosnulého manžela. Uvedené skutočnosti nebolo potrebné zisťovať, či nastali, nakoľko pri neoprávnenom zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby ide o zodpovednosť objektívnu, keď zásah je neoprávnený vtedy, ak je čo len objektívne spôsobilý v priamej príčinnej súvislosti s ním vyvolať negatívne následky v osobnostných právach. U žalobcu 2/ išlo v čase smrti otca o osobu blízku veku maloletého, tesne pred životne dôležitými udalosťami (skončenie štúdia na strednej škole, voľba budúceho povolania), vo veku premeny dieťaťa v muža s potrebou vzoru pre správanie sa a konanie vo všetkých sférach života (pracovných, citových, manuálnych, rozumových a pod.), o to viac, že bol jediným dieťaťom zosnulého. Podľa názoru odvolacieho súdu súdom prvej inštancie priznaná výška peňažného zadosťučinenia je plne adekvátna miere a rozsahu ujmy oboch žalobcov, berúc do úvahy, že žalobcovia odvolanie proti priznanej výške peňažného zadosťučinenia nepodali. Vzhľadom i na súdom prvej inštancie konštatovanú nejednotnosť a rozdielnosť súdnej praxe pokiaľ ide o výšky priznaných plnení v obdobných právnych veciach je odvolací súd toho názoru, že táto nepredstavuje žiaden exces z rozhodovacej praxe, keď všeobecné súdy priznávajú vyššie i nižšie sumy priamym pozostalým dopravných nehôd, pričom súd prvej inštancie bol oprávnený a procesne ani hmotnoprávne nepochybil, ak pre účely rozhodnutia o výške tejto náhrady podporne použil i rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/894/2018, v ktorom bola základná výška nemajetkovej ujmy pri usmrtení najbližších príbuzných stanovená ako 20-násobok priemernej hrubej mzdy v národnom hospodárstve za rok 2016 v danom prípade. Priznaná výška nepredstavuje pre žalobcov žiaden bezdôvodný zdroj majetkového prospechu a plne korešponduje s intenzitou a dĺžkou trvania ujmy spôsobenej im žalovanou 1/, u ktorej v jej konaní v čase dopravnej nehody a ani po nej súd prvej inštancie a ani súd odvolací nezistil žiadne okolnosti, na základe ktorých by priznaná výška peňažného odškodnenia pre žalobcov nebola spravodlivá.

63. K odvolacím námietkam žalovanej 1/ a žalovaného 2/, že žalovaná 1/ nebola v konaní pred prvoinštančným súdom vypočutá napriek návrhu takéhoto dokazovania, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie ohľadom jej majetkových pomerov a jej možnosti výkonu napadnutého rozsudku, prípadne nezisťoval, ako relevantná udalosť zasiahla do jej duševného života, odvolací súd uvádza, že v sporovom konaní, o ktoré ide i v prejednávanej veci, platí zásada dispozičná a prejednacia. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na stranách sporu a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu svojho tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom tvrdení. Rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje práve hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná, keď dôkaznú povinnosť ohľadom tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má práve žalobca, avšak dôkaznú povinnosť má aj žalovaný o skutkových tvrdeniach opačného významu a obsahu, resp. o skutočnostiach slúžiacich na jeho procesnú obranu. Žalovaná 1/ v konaní pred súdom prvej inštancie dokazovanie jej výsluchom a listinnými dôkazmi o jej majetkových pomeroch nenavrhla. Z obsahu predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že takéto dokazovanie žalovaná 1/ nenavrhla v rámci svojho vyjadrenia k žalobe, toto dokazovanie nenavrhol ani žalovaný 2/ v rámci repliky a dupliky počas prvoinštančného konania. Dňa 12.04.2021 sa konalo nemeritórne pojednávanie súdu prvej inštancie, kde ani jeden zo žalovaných výsluch žalovanej 1/ nenavrhol, žalovaná 1/ uviedla, že je ochotná sa so žalobcami mimosúdne dohodnúť, počká na rozhodnutie súdu, vinu nepopiera. Na tomto pojednávaní vzala žalovaná 1/ na vedomie termín ďalšieho pojednávania vo veci stanoveného na deň 14.06.2021, na ktoré sa bez ospravedlnenia nedostavila. Svoju neprítomnosť na tomto pojednávaní ospravedlnila dodatočne až dňa 02.08.2021 z dôvodu, že bola posledné dva mesiace pracovne vyťažená a na pojednávanie vytýčené na deň 14.06.2021 pozabudla. Na ďalšie pojednávanie vytýčené na termín dňa 16.08.2021 sa telefonicky ospravedlnila z dôvodu, že je chorá bez doloženia akýchkoľvek dokladov o takejto skutočnosti. Na pojednávaní dňa 16.08.2021 právny zástupca žalovaného 2/ uviedol, že v trestnom konaní sa žalovaná 1/ pri výsluchoch vyjadrovala ku skutočnostiam týkajúcim sa viny, t. j. odlišným od uplatňovaného nároku, nevyjadrila sa k svojim majetkovým pomerom a k tomu, ako udalosť zasiahla do jej duševnej sféry, čo by mal súd podľa judikatúry skúmať. Uvedenú námietku žalovaného 2/ súd prvej inštancie vyhodnotil ako návrh na dokazovanie výsluchom žalovanej 1/, ktorý uznesením vyhláseným na tomto pojednávaní zamietol. Následne na uvedenom pojednávaní vec meritórne rozhodol napadnutým a preskúmavaným rozsudkom. Žalovaná 1/ dokazovanie výsluchom svojej osoby a listinnými dôkazmi o svojich majetkových pomeroch v rámci prvoinštančného konania nenavrhla, až k podanému odvolaniu v zastúpení zvoleným právnym zástupcom doložila dôkazy o vzniku úverových vzťahov v roku 2021. 64. Ako bolo uvedené vyššie, vzhľadom na procesnú pasivitu žalovanej 1/ v danom sporovom konaní, keď nenavrhla žiadne prostriedky procesnej obrany a ani žiadne skutočnosti pre účely možnosti priznania nižšej sumy peňažného zadosťučinenia žalobcom než priznanej, vyhodnotil odvolací súd vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaných za neopodstatnené. Naopak z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že žalovaná 1/ v čase dopravnej nehody a aj v súčasnosti má pravidelný mesačný príjem z pracovnej činnosti priemernej spoločenskej výšky, je v produktívnom veku aktuálne 33 rokov, v spore neboli zistené žiadne negatívne skutočnosti o jej zdravotnom stave negatívne do budúcna spôsobilé tento jej príjem ovplyvniť, sama v ospravedlnení neprítomnosti na pojednávaní konanom dňa 14.06.2021 uviedla, že je pracovne mimoriadne zaťažená. Pokiaľ ide o zásah udalosti do jej života nenavrhla žiadne dôkazné prostriedky na jej procesnú obranu v tomto smere, naopak, na pojednávanie konané dňa 14.06.2021 v časovom rozmedzí necelých dvoch mesiacov pre pracovné zaťaženie pozabudla, ako sama uviedla v ospravedlnení neprítomnosti na ňom, z čoho odvolací súd vyvodil, že negatívny zásah do jej duševného života jej výsluchom by ani nebolo vhodné na súdnom pojednávaní dokazovať, nakoľko by mohol pre žalobcov znamenať len prehlbovanie ich utrpenia pri možnom zistení opaku, pričom súdne konanie má byť vedené v zásadách humanizmu a výchovne. Pokiaľ ide o dôkazné prostriedky o úveroch žalovanej 1/ doložené k jej odvolaniu, odvolací súd uvádza, že ide o neprípustné novoty odvolacieho konania v zmysle § 366 CSP, nakoľko sa netýkajú procesných podmienok (písm. a), netýkajú sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu (písm. b), nepreukazuje sa nimi, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (písm. c) a taktiež nie je pravdou, že by ich odvolateľka bez svojej viny nemohla uplatniť v konaní pre súdom prvej inštancie (písm. d). Na margo týchto dôkazov, hoci neboli v odvolacom konaní vykonané z vyššie uvedených zákonných dôvodov ich vykonanie vylučujúcich, odvolací si nedokáže odpustiť uvedenie výchovnej poznámky, že žalovaná 1/ pred uzatvorením úverových vzťahov v roku 2021, t. j. po nehode a po začatí predmetného sporu mala riešiť úverom prioritne možnosť výkonu

budúceho a ako sama na pojednávaní dňa 12.04.2021 uviedla ňou očakávaného súdneho rozhodnutia v predmetnej veci. 65. Odvolaciu námietku žalovaného 2/ o porušení zásady jedného odškodnenia jednej škodovej udalosti tým, že súd prvej inštancie nezohľadnil odškodnenie žalobcov podľa zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vyhodnotil odvolací súd za neopodstatnenú a v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto smere, s ktorým sa stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Ide o samostatné odlišné nároky žalobcov podľa odlišných právnych noriem, slúžiace pre účely pokrytia iných a absolútne odlišných strádaní a vychádzajúce z iných skutkových okolností a zákonných kritérií (v prípade zákona č. 328/2002 Z. z. služobný úraz policajta alebo jeho choroba z povolania, v prípade ochrany osobnosti neoprávnený zásah do osobnostnej sféry fyzickej osoby). Pre prípad unesenia dôkazného bremena v preskúmavanom spore žalobcami o svojom nároku na priznanie peňažného zadosťučinenia v priznanej výške v spore o ochranu osobnosti niet žiadneho dôvodu na neposkytnutie im takejto súdnej ochrany len z dôvodu existencie ich zákonného nároku podľa príslušných ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. vzhľadom na ich status pozostalých policajta, ktorý zomrel následkom služobného úrazu. 66. Na základe vyššie uvedeného vyhodnotil odvolací súd všetky odvolacie námietky sporových strán za nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie vo všetkých napadnutých častiach, t. j. v celosti a rovnako aj v napadnutej a zároveň aj podľa § 379 písm. a/ CSP v závislej časti o náhrade trov prvoinštančného konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo výroku na náhradu trov prvoinštančného konani rozsudok ako vecne správny potvrdil z dôvodu, že žalobcovia boli plne úspešný pokiaľ ide o základ ich nároku, rovnako aj pokiaľ ide o výšku priznaného plnenia, keďže túto je oprávnený určiť výlučne súd a nepodlieha uneseniu dôkazného bremena žalobcami, pričom odvolací súd zohľadnil, že nebola žalobcami v žalobe až excesne nadsadená, pričom úrok z omeškania je len príslušenstvom pohľadávky a nebol žalobcami žalovaný samostatne ako osobitný nárok. 67. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní vzhľadom na neúspech všetkých odvolateľov v odvolacom konaní podľa § 255 ods.1, 2 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP. 68. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave jednohlasne v pomere 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).