Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/47/2022 1711201096 18. 12. 2024 JUDr. Eva Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2024:1711201096.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcov: X. A. N. V. T. B. W. R. O. G. , R. A. XX.XX.XXXX, T. D. J. R. H., Ú. Č.. XXX/X, X. W. N. V. T. B. W. R. O. G. , R. A. X.XX.XXXX, T. D. T., Š. P. Č.. XXX/XX, zastúpení HALADA & PARTNERS s. r. o., IČO: 36 669 661, Trnava, Kapitulská č. 21, za ktorú koná JUDr. Andrej Halada, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Slovenský pozemkový fond, IČO: 17 335 345, Bratislava, Búdková č. 36, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 27. októbra 2021, č. k. 8 C 27/2011-337, takto rozhodol: I. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 27. októbra 2021, č. k. 8 C 27/2011-337, - vo výroku II. m e n í tak, že u r č u j e , že spoluvlastnícky podiel pod poradovým číslom B1 o veľkosti 1 k celku na nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v katastrálnom území D., obec D., okres I., zapísanej na LV č. XXX Okresného úradu Senec, katastrálny odbor, ako pozemok parcela registra E-KN parcelné číslo XXX, vo výmere 11 750 m2, druh pozemku - orná pôda, patrí do dedičstva po poručiteľke Z. N., rod. J., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom T., C. P. č. XXX/XX, zomrelej dňa XX.X.XXXX, - vo výroku III. m e n í tak, že žalobcom v I. a II. rade spoločne a nerozdielne p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov predchádzajúceho odvolacieho konania v rozsahu 100 %. III. Žalobcom v I. a II. rade spoločne a nerozdielne p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1.1. Rozsudkom zo dňa 15.5.2017, č. k. 8 C 27/2011-219 (v poradí prvým), súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobkyne a určil, že je spoluvlastníkom v podiele 1 parcely reg. „E“ č. XXX vo výmere 11750 m2, druh pozemku - orná pôda, zapísanej na LV č. XXX, obec D., okres I., katastrálne územie D. a spoluvlastníkom parcely v podiele XX/XX, parcely reg. „E“ č. XXX vo výmere XXXX m2, druh pozemku - orná pôda, parcely č. XXX vo výmere 9350 m2, druh pozemku - orná pôda, parcely č. XXX vo výmere 6460 m2, druh pozemku - orná pôda, zapísanej na LV č. XX, obec D., okres I., katastrálne územie D.. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 7, § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že rozhodnutím sp. zn. D 4293/92, vydaným Štátnym notárstvom v Trnave dňa 28.9.1992 jej bolo priznané dedičstvo po poručiteľovi C. J., narodený dňa XX.XX.XXXX, zomrel dňa XX.XX.XXXX. Predmetom dedičstva boli dotknuté nehnuteľnosti. Spoluvlastníkom nehnuteľnosti p. č.
XXX, k. ú. D., LV č. XXX, v podiele 1 je v súčasnosti evidovaný Československý štát - MNV D. žalovaný v 1. rade (pôvodne, pozn. odvolacieho súdu). Spoluvlastníkom nehnuteľností parcely č. XXX, č. XXX, č. XXX, k. ú. D., LV č. XX v 45/80 je v súčasnosti evidovaný Československý štát - ONV Bratislava, pôvodne žalovaný v 2. rade. Katastrálny úrad v Bratislave, Správa katastra Z. žalobkyni dňa 9.9.2008 oznámila, že odmietla vykonať zápis vlastníctva v jej prospech. Naliehavý právny záujem na podaní žaloby odôvodňovala žalobkyňa tým, že nie je v katastri nehnuteľnosti evidovaná ako vlastníčka uvedených nehnuteľností. 1.2. Pôvodný žalovaný v I. rade obec D., namietol svoju pasívnu legitimáciu v spore, žalobkyňa voči nemu zobrala žalobu späť, súd preto uznesením konanie voči žalovanému v I. rade zastavil. 1.3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal aktívnu legitimáciu žalobkyne dôvodiac, že je sporný právny titul, z ktorého by mohlo byť odvodené vlastnícke právo poručiteľa - právneho predchodcu žalobkyne k sporným pozemkom. Uviedol, že žalobkyňa podala určovaciu žalobu dňa 5.5.2011 a špecifikáciu sporných nehnuteľností doplnila dňa 16.10.2015, teda po 41. rokoch od pôvodného dedičského konania sp. zn. D 57/74 po poručiteľovi C. J. a po 23. rokoch od rozhodnutia štátneho notárstva sp. zn. D 4293/92 o novoobjavenom majetku. Z tohto dôvodu podľa žalovaného žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem. 1.4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, listinnými dôkazmi založenými v spise a konštatoval, že žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keďže bez rozhodnutia súdu nie je možné dať do súladu skutočný stav so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností, pričom v dôsledku neoprávneného zápisu vlastníckeho práva v prospech žalovaného nie je možné dosiahnuť opravu zápisu v katastri nehnuteľností bez rozhodnutia súdu. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že otec žalobkyne C. J., narodený dňa XX.XX.XXXX, zomrel dňa XX.XX.XXXX, nadobudol sporné pozemky na základe kúpnej zmluvy zo dňa 13.4.1937, a to parcelu č. XXX v podiele 1/2, obec D.. Následne na základe kúpnopredajnej zmluvy uzatvorenej medzi S. J. (S. J.) ako kupujúcim a X. I. (ako predávajúcim) dňa 18.7.1939 mal súd za preukázané, že parcely č. XXX, č. XXX, č. XXX, k. ú. D., v podiele 9/16, nadobudol do formálneho vlastníctva brat C. J. S. J. od X. I.. Z osvedčenia zo dňa 12.11.1946 vyplýva, že S. J., obchodník v Z. osvedčil, že nehnuteľnosti vo vložke č. XXX, k. ú. D. K. pod A I r. č. X-X, parc. č. XXX, č. XXX, č. XXX, ktoré na základe kúpnej zmluvy zo dňa 18.7.1939 boli prepísané na jeho meno, v skutočnosti tvoria vlastníctvo C. J., obchodníka v K.. Preto bola kúpna zmluva napísaná, lebo obec D. K. na základe viedenského dohovoru pripadla Maďarsku a bola obava, že by nehnuteľnosti boli bratovi ako občanovi cudzieho štátu konfiškované. V osvedčení zdôraznil, že nehnuteľnosti v skutočnosti kúpil C. J.. V pozemkovej knihe vl. č. XXX, pod poradovým č. XX je uvedené meno C. J., čo mohlo byť spôsobené pisárskou chybou, keďže meno bolo preložené z maďarského jazyka X. J.. Pri poradovom čísle XX je uvedená poznámka „právny titul opravy 20.11.1946, č. d. XXX, kde číslo listiny je totožné s Osvedčením č. d. XXX/XX, zo dňa 12.11.1946. Žalobkyňa nadobudla nehnuteľnosti v k. ú. D., parcela č. XXX, na základe rozhodnutia sp. zn. D 4293/92, zo dňa 28.9.1992. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa ako jediná dedička, nadobudla nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania od svojho otca C. J.. Žalovaný odvodzoval vlastnícke právo k daným pozemkom z rozhodnutia sp. zn. D 1027/86, zo dňa 17.12.1986, vydanom v konaní po poručiteľovi C. J., zomr. dňa XX.X.XXXX, naposledy bytom v I., ktoré pozostáva z poľnohospodárskej pôdy v užívaní socialistickej organizácie v k. ú. D., v EN vedenej na LV č. XX, na poručiteľa v 45/80- inách, v pozemkovej knihe vedené vo vl. č. XXX ako parcela č. XXX, č. XXX, č. XXX a na LV č. XXX na poručiteľa v 1 -ici, ktoré nenadobudol žiadny dedič. Z úmrtného listu otca žalobkyne vyplýva, že C. J., narodený dňa XX.XX.XXXX, zomrel dňa XX.XX.XXXX, bydlisko Q.. Na základe rozhodnutia sp. zn. D 1027/86 žalovaný nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka. Súd prvej inštancie konštatoval, že možno zásadne nadobudnúť vlastnícke právo len od vlastníka a nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám. Duplicita vlastníctva bola spôsobená chybou rozhodnutia sp. zn. D 1027/86, kde bolo uvedené C. J., s dátumom úmrtia XX.X.XXXX, pričom otec žalobkyne zomrel dňa XX.XX.XXXX. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že aj keby išlo o C. J., otca žalobkyne, žalovaný nemohol nadobudnúť na základe dedičského rozhodnutia sporné pozemky, ktorých sa v tomto konaní domáha žalobkyňa, keďže C. J. mal dedičov, ktorí zdedili sporné nehnuteľnosti, ako v tomto prípade žalobkyňa. Žalobkyňa predložila v konaní aj úmrtný list C. J., s dátumom úmrtia X.X.XXXX, ktorý ale nebol vlastníkom pozemkov. Na základe uvedených skutočností mal súd za preukázané, že žalobkyňa ako jediná dedička na základe rozhodnutia sp. zn. D 4293/92, zdedila pozemky po svojom otcovi, a preto žalobe vyhovel. 1.5. Žalobkyňa v priebehu konania navrhla vstup BVS, a.s. do konania z dôvodu, že BVS a.s. užíva časť parciel č. XXX, č. XXX, č. XXX, na základe Hospodárskej zmluvy č. XXXX/XXX-jčXXXX, uzatvorenej dňa 26.2.1987. Súd uznesením č. k. 8 C 27/2011-207, zo dňa 2.3.2017, nepripustil
vstup uvedenej spoločnosti do konania, keďže to považoval za nehospodárne a zároveň žalobkyňa nepreukázala, čoho sa mieni voči tejto spoločnosti domáhať. Žalobkyňa, ak dôjde k zápisu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti, má možnosť so spoločnosťou rokovať ohľadne užívania aj jej podielu a uzatvoriť zmluvu, či už nájomnú alebo kúpnu. 1.6. S poukazom na ustanovenia § 255 a § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. súd priznal úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal odvolanie žalovaný, dôvodiac § 365 ods. 1 písm. d) a f) C.s.p. Poukazujúc na ustanovenia § 34 ods. 3, ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, § 17 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, § 34 ods. 1 veta prvá, § 36 ods. 1, § 36a, § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) uviedol, že na liste vlastníctva č. XXX, k. ú D., je zapísaný spoluvlastník sporných nehnuteľností Čs. štát - MNV D. a na LV č. XX, k. ú D., je zapísaný spoluvlastník Čs. štát - FO ONV Bratislava - vidiek, ako neexistujúce subjekty práva. Na vyššie uvedených listoch vlastníctva nie je zapísaný ako vlastník Slovenský pozemkový fond, ktorý bol v rozsudku označený ako žalovaná strana sporu. Slovenská republika ako prípadný právny nástupca majetkovej podstaty časti „A“, listu vlastníctva č. XXX, k. ú. D. a na LV č. XX, k. ú. D., nebola v rozsudku Okresného súdu Pezinok sp. zn. 8 C 27/2011 označená ako žalovaná, povinná strana sporu. Podľa odvolateľa je rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 15.5.2017, sp. zn. 8 C 27/2011, nevykonateľný a je nespôsobilou listinou k vykonaniu záznamu v katastri nehnuteľností. Žalovaný namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v spore. Uviedol, že Slovenský pozemkový fond bol v rozsudku súdu prvej inštancie označený za vecne pasívne legitimovanú stranu súdneho konania z dôvodu, že v katastri nehnuteľností je na LV č. XXX zapísaný spoluvlastník Čs. štát -MNV D. a na LV č. XX Čs. štát - FO ONV Bratislava - vidiek k nehnuteľnostiam, ku ktorým bolo súdom určené spoluvlastníctvo žalobkyne. Podľa názoru odvolateľa právny vzťah o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností a pokiaľ ide o strany konania, sú vymedzené osobou, ktorá tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľnosti a osobou, ktorá je v katastri nehnuteľností ako ich vlastník zapísaná. Žalovaný Slovenský pozemkový fond nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, ale výlučne vykonávajúcim správcom nehnuteľností v zmysle zákona č. 180/1995 Z. z. a zákona č. 330/1991 Zb. Pri určení vlastníckeho práva musí byť žalovaným, t. j. pasívne vecne legitimovanou stranou sporu ten, kto je v katastri nehnuteľností zapísaný na príslušnom liste vlastníctva ako vlastník. V opačnom prípade by zmena zápisu pri úspechu žalobkyne bola spornou, lebo okruh strán sporu uvedený v rozsudku nie je totožný. Odvolateľ má za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal skúmaním podmienok relevantných pre posúdenie dôvodnosti aplikácie § 257 C.s.p. Ustanovenie § 257 C.s.p. predstavuje odchýlku zo zásady pomeru úspechu vo veci podľa § 255 C.s.p. Podľa týchto ustanovení nemusí súd zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu sporu, ktorá nespôsobila vznik trov konania svojim konaním. Odvolateľ poukázal na skutočnosť, že v prípadoch určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v zásade súd o trovách konania rozhoduje podľa § 257 C.s.p. Ďalej uviedol, že v zmysle § 16 ods. 1 písm. b), c) zákona č.180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom nakladá s pozemkami vo vlastníctve štátu, s pozemkami nezistených vlastníkov a s pozemkami, ktorých vlastníctvo nie je evidovane podľa predpisov o katastri nehnuteľností v súbore geodetických informácií a v súbore popisných informácií alebo ak sa nepreukáže inak. V zmysle § 16 ods. 2) zák. č. 180/1995 Z. z. ak je potrebné, fond v konaní pred súdom alebo orgánmi verejnej správy zastupuje vlastníkov pozemkov uvedených v ods. 1 písm. a) a b). Súd prvej inštancie podľa odvolateľa nezohľadnil skutočnosť, že povinnosť uhradiť trovy konania a trovy právneho zastúpenia bola uložená subjektu, ktorému zákon zveril nakladanie s pozemkami štátu, neznámych vlastníkov a zastupovanie vlastníkov pred súdmi a inými orgánmi. Slovenský pozemkový fond ako zástupca vlastníkov poukazuje na skutočnosť, že v zmysle zákona č. 180/1995 Z. z., ani v zmysle iných prepisov upravujúcich činnosť Slovenského pozemkového fondu nemá možnosť vyporiadať vlastníctvo určením, že patria do dedičstva bez rozhodnutia súdu. Podľa ustálenej praxe súdov, pokiaľ ide o úhradu súdnych poplatkov, trov konania, nie je možné uložiť povinnosť zaplatiť súdny poplatok, zaťažiť znášaním trov konania Slovenský pozemkový fond z dôvodu jeho postavenia ako zákonného zástupcu povereného štátom na zastupovanie pred súdom. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa. Poukázala na to, že žalovaný nenamietol právny nárok žalobkyne, ako o ňom rozhodol súd prvej inštancie. Rozsudok žalobkyňa považovala za spravodlivý a zákonný. Podľa žalobkyne nič nebráni vykonateľnosti a následnému zápisu vlastníckych práv do katastra nehnuteľností. Všetky dotknuté parcely patria do poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ich označenie je správne. Súd prvej inštancie podľa nej správne určil okruh účastníkov konania a ich legitimáciu v spore. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie na základe úspechu žalobkyne v spore. Žalobkyňa poukázala aj na to, že so žalovaným sa snažila mimosúdne dohodnúť tak, aby nevznikli žiadnej strane trovy konania. Odvolaciemu súdu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť. 4.1. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, preto bolo potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p.). V priebehu odvolacieho konania odvolací súd zistil, že žalobkyňa dňa XX.X.XXXX zomrela. Z pripojeného dedičského spisu Okresného súdu Trnava, z uznesenia zo dňa 27.5.2020, č. k. 17 D 32/2020, Dnot 31/2020 zistil, že dedičmi žalobkyne sú A. N., rod. N., narodený dňa XX.XX.XXXX, rod. č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom J. nad H., M. č. XXX/X a W. N., rod. N., narodený dňa X.XX.XXXX, rod. č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom T., C. P. č. XXX/ XX. Postupom podľa ustanovenia § 63 ods. 1 C.s.p., nadväzne tiež na ustanovenie § 470 ods. l, ods. 2, § 378 ods. l C.s.p., odvolací súd rozhodol tak, že v konaní pokračuje s dedičmi žalobkyne, označenými vo výroku tohto uznesenia. 4.2. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa v žalobe doručenej súdu dňa 1.12.2011 označila ako žalovanú stranu dva subjekty, a to obec D. (žalovaný v I. rade) a Slovenskú republiku, zastúpenú Obvodným úradom Senec (žalovaný v II. rade). Podaním doručeným súdu dňa 24.1.2013, označeným ako „Spresnenie“ navrhla zmenu na strane žalovaného v II. rade, keď za žalovaného v II. rade označila Slovenskú republiku, zastúpenú Slovenským pozemkovým fondom (č. l. 81). Uznesením zo dňa 28.4.2014, právoplatným dňa 24.5.2014, č. k. 8 C 27/2011-88, súd konanie voči žalovanému v I. rade zastavil, keďže žalobkyňa zobrala žalobu voči nemu späť. Uznesením č. k. 8 C 27/2011-114, súd vyzval žalobkyňu na jednoznačné označenie žalovaného. Žalobkyňa reagujúc na uvedenú výzvu súdu doručila dňa 16.10.2015 (pred otvorením pojednávania vo veci samej) podanie označené ako „Doplnenie návrhu“, súčasťou ktorého bol aj žalobný návrh na č. l. 119 a nasl. spisu, v ktorom ako žalovaného označila Slovenskú republiku, zastúpenú Slovenským pozemkovým fondom. Napriek tomuto označeniu žalovaného žalobkyňou súd prvej inštancie ako so žalovaným konal so Slovenským pozemkový fondom, čo vyplýva z uznesenia zo dňa 4.11.2015 na č. l. 158 spisu, z predvolania na pojednávanie dňa 18.5.2016 z č. l. 164, zo zápisnice z pojednávania dňa 15.5.2017 na č. l. 216 a nasl., ako aj z rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 15.5.2017. Keďže žalobkyňa ako žalovaného v predmetnom spore označila Slovenskú republiku, zastúpenú Slovenským pozemkovým fondom a súd prvej inštancie ako so žalovaným konal so Slovenským pozemkovým fondom, teda iným účastníkom ako v žalobe označila žalobkyňa, pričom žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil právo žalobkyne na spravodlivý proces. Z uvedených dôvodov zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p.). Súdu prvej inštancie uložil konať so žalovaným, ktorého označila žalobkyňa vo svojom podaní doručenom súdu dňa 16.10.2015, prípadne, za aktívnej účasti strán sporu, vykonať ďalšie dokazovanie. Následne riadne vyhodnotiť vykonané dokazovanie, ustáliť skutkový a právny stav, opätovne rozhodnúť v merite veci a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. 5.1. Rozsudkom zo dňa 27.10.2021, č. k. 8 C 27/2011-337 (v poradí druhým), súd prvej inštancie určil, že spoluvlastnícky podiel pod poradovým číslom B6 o veľkosti 45/80 k celku na nehnuteľnostiach, nachádzajúcich sa v katastrálnom území D., obec D., okres I., zapísaných na liste vlastníctva č. XX Okresného úradu I., parcely registra „E“ evidované na mape určeného operátu parcelné č. XXX o výmere 9873 m2, orná pôda, parcelné č. XXX o výmere 9350 m2, orná pôda, parcelné č. XXX o výmere 6460 m2, orná pôda, patria do dedičstva po poručiteľke Z. N., rod. J., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom C. P. č. XXX/XX, T., zomrelej dňa XX.X.XXXX (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (výrok III.). Rozsudok právne odôvodnil ustanovením čl. 8, § 7, § 150 ods. 1, § 137 písm. c) C.s.p., § 2 ods. 1, § 14 ods. 1, ods. 2, ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej aj „zákon o majetku
obcí“), § 65 ods. 3, § 68, § 70, § 71 ods. 1 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník (ďalej len „Hospodársky zákonník“), § 34 ods. 3 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde ao pozemkových spoločenstvách, § 17 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon). Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie uviedol, že žalobcovia v podaní zo dňa 21.5.2021 žiadali súd o pripustenie zmeny žaloby, keďže pôvodná žalobkyňa zomrela dňa 11.2.2020, dedičmi pôvodnej žalobkyne sú podľa uznesenia Okresného súdu Trnava, sp. zn. 17 D 32/2020, Dnot 31/2020, zo dňa 27.5.2020, žalobcovia a Krajský súd v Bratislave v uznesení č. k. 15 Co 72/2018-281, zo dňa 30.11.2020, rozhodol o tom, že pokračuje v konaní so žalobcami ako dedičmi pôvodnej žalobkyne. Vlastnícke právo žalobcov k sporným nehnuteľnostiam musí byť, v prípade ich úspechu v tomto konaní, potvrdené v osobitnom dodatočnom dedičskom konaní. Navrhli, aby súd vydal rozhodnutie, ktorým určí, že spoluvlastnícky podiel pod poradovým číslom D. o veľkosti 1 k celku na nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území D., obec D., okres I., zapísanej na liste vlastníctva č. XXX Okresného úradu I., ako pozemok parcela registra E- KN parcelné č. XXX o výmere 11750 m2, orná pôda a spoluvlastnícky podiel pod poradovým číslom D. o veľkosti 45/80 k celku na nehnuteľnostiach, nachádzajúcich sa v katastrálnom území D., obec D., okres I., zapísaných na liste vlastníctva č. XX Okresného úradu I., parcely registra „E“ evidované na mape určeného operátu parcelné č. XXX o výmere 9873 m2, orná pôda, parcelné č. XXX o výmere 9350 m2, orná pôda, parcelné číslo XXX o výmere 6460 m2, orná pôda, patria do dedičstva po poručiteľke Z. N., rod. J., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom C. P. č. XXX/XX, T., zomrelej dňa XX.X.XXXX. Na pojednávaní dňa 26.5.2021 súd pripustil zmenu žaloby. 5.2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že podľa žalobcov predmetom konania by mala byť len otázka pasívnej vecnej legitimácie, keďže dôvodom zrušenia pôvodného rozhodnutia bolo iba to, že súd prvej inštancie v rozsudku zo dňa 15.5.2017, č. k. 8 C 27/2011-219, konal so žalovaným ako Slovenským pozemkovým fondom namiesto Slovenská republika, ktorú pôvodná žalobkyňa označila za žalovanú. Ostatné právne závery, ktoré súd prvej inštancie prezentoval v rozsudku zo dňa 15.5.2017 neboli v uznesení odvolacieho súdu zo dňa 30.11.2020, č. k. 15 Co 72/2018-281, žiadnym spôsobom dotknuté. Poukázali na to, že v predchádzajúcom konaní bolo preukázané, že právny predchodca pôvodnej žalobkyne bol vlastníkom sporných nehnuteľností, jeho nadobúdacie tituly boli riadne osvedčené. Naopak právny titul nadobudnutia zo strany žalovaného sa ukázal ako chybný, na základe ktorého žalovaný nemohol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudnúť. Dôvodili, že v odbornej literatúre Pozemkové právo III., aktualizované vydanie, autor prof. JUDr. K. C., na strane 164 uvedenej publikácie sa uvádza: do 31.12.1992 sa ako subjekt vlastníctva zapisoval voči štátnym pozemkom ,,ČSŠ“, s povinnosťou uvádzať správcu čiže hospodár s právom správy, alebo právom hospodárenia podľa Hospodárskeho zákonníka. Tam, kde je v evidencii zápis vlastníctva k pozemkom ,,ČSŠ“, rozumie sa tým ako vlastník Slovenská republika. Kde na listoch vlastníctva do dnešného dňa je uvedené Slovenská republika, žalobcovia majú nárok na domáhanie sa svojho vlastníctva od Slovenskej republiky. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 173/2006, posledná veta vyplýva, že žaloba o určenie vlastníckeho práva žalobcu musí smerovať proti všetkým, ktorí sú ako vlastníci nehnuteľnosti zapísaní v katastri nehnuteľností. Stav je taký, že v katastri nehnuteľností je zapísaný Čs. štát, teda Slovenská republika, žalobkyňa sa nemohla domáhať svojho vlastníckeho práva od obce D., ktorá nie je zapísaná v katastri nehnuteľnosti. Aj keď by bol reálny stav, že nie je Slovenská republika vlastníkom, nemôže byť na ťarchu žalobkyne ako fyzickej osoby to, že si štát a iné subjekty verejného práva nevysporiadali svoje vlastníctvo. 5.3. Žalovaný v konaní namietol pasívnu vecnú legitimáciu s poukazom na zápis vlastníctva na predmetných listoch vlastníctva č. XXX, č. XX, pre k.ú. D.. Zdôraznil, že zápis na neexistujúci subjekt Čs. štát v správe MNV D. na liste vlastníctva č. XXX a FO ONV BA-vidiek automaticky nezakladá právne nástupníctvo Slovenskej republiky, v zastúpení Slovenským pozemkovým fondom. Dôvodil právnou úpravou zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, podľa ktorého z vlastníctva štátu prechádzajú do majetku obcí veci hnuteľné, ako aj nehnuteľné podľa § 2 (pozitívne vymedzenie) a ďalej v § 3 citovaného zákona je určené, čo do vlastníctva obce z vlastníctva štátu neprechádza (negatívne vymedzenie). Ďalej poukázal na právnu úpravu práva hospodárenia obsiahnutú v Hospodárskom zákonníku (§ 65 a § 70), na zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, na zákon č. 279/1949 Sb. o finančnom hospodárení národných výborov, na vyhl. č. 119/1988 o hospodárení s národným majetkom. Ďalej poukázal na hospodárske zmluvy založené v spise HZ č. Fin 4.26/87-3/88 a hospodársku zmluvu č. Fin 4-30/87, z ktorých vyplýva, že išlo o hospodárske zmluvy o prevode
správy národného majetku podľa § 347 Hospodárskeho zákonníka, ktorý úzko nadväzuje na § 68 Hospodárskeho zákonníka. Súd by sa mal zaoberať týmito hospodárskymi zmluvami, z ktorých vyplýva právo hospodárenia, pričom obe zmluvy svedčia o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie Slovenskej republiky v zastúpení Slovenského pozemkového fondu. Podľa žalovaného z dokazovania jednoznačne nevyplynulo, že právny predchodca C. J. bol vlastníkom predmetných nehnuteľností, vzhľadom na skutočnosť, že k nehnuteľnostiam boli evidované dve dedičské konania, a to sp. zn. D 1027/86 a sp. zn. D 4293/92, pričom rozhodnutie č. 1027/86 svedčalo v prospech nadobudnutia vlastníctva štátu. Podľa žalovaného nebolo ustálené, že právny predchodca mal vo vlastníctve práve tieto nehnuteľnosti. Určovacia žaloba, ktorou sa domáhajú žalobcovia zmeny vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti, nie je podľa žalovaného vhodným nástrojom na usporiadanie vlastníckeho vzťahu k nehnuteľnostiam, a to z toho dôvodu, že z listov vlastníctva nevyplýva, že Slovenská republika v zastúpení Slovenského pozemkového fondu by bola vlastníkom týchto nehnuteľností. Nemôže byť len na základe voľnej úvahy označená za nástupnícky subjekt a za žalovaný subjekt. 5.4. Žalobcovia považovali argumentáciu žalovaného ohľadom nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v tomto konaní za nesprávnu a celkom bezpredmetnú. Podľa žalobcov zápis Československého štátu ako vlastníka sporných nehnuteľnosti na listoch vlastníctva č. XXX a č. XX Okresného úradu I., katastrálneho odboru, automaticky zakladá pasívnu vecnú legitimácie Slovenskej republiky v tomto konaní. Otázka prechodu vlastníctva zo štátu na obce nemá v tomto konaní žiadnu relevanciu. Podľa žalobcov vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudol Československý štát, a preto nikdy nepatrili ani Slovenskej republike (žalovanému) ako právnemu nástupcovi Československého štátu. Vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam tak nemohlo prejsť zo štátu (či už Československého štátu alebo Slovenskej republiky) na obec D.. Vlastníkom sporných nehnuteľností bol v čase svojej smrti C. J. mladší, po ktorom ich zdedila jeho dcéra pani Z. N., rod. J., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom C. P. č. XXX/XX, 917 XX T., zomrela dňa XX.X.XXXX (ďalej aj ako „pôvodná žalobkyňa“). Poukázali na to, že predmetom tohto konania bolo pôvodne určenie vlastníckeho práva pôvodnej žalobkyne k sporným nehnuteľnostiam. Po smrti pôvodnej žalobkyne a po pripustení zmeny žaloby je predmetom konania určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po pôvodnej žalobkyni. Pokiaľ ide o účastníctvo v konaniach o určenie vlastníckeho práva, resp. dedičského práva k nehnuteľnostiam, pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie je rozhodujúci zápis v evidencií katastra nehnuteľností. Žalobca, ktorý sa domáha svojho vlastníckeho, eventuálne dedičského práva má naliehavý právny záujem na tom, aby bol rozsudok vydaný v uvedenom type konania záväzný pre toho, kto je ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností. Keďže určujúci výrok má účinnosť iba vo vzťahu k účastníkom konania, je potrebné, aby bol vynesený v konaní, v ktorom by boli účastníkmi všetci tí, ktorí sú zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci. V oboch prípadoch je ako vlastník sporných nehnuteľností (spoluvlastníckych podielov) zapísaný CS. STAT, teda Československá socialistická republika, neskôr Česká a Slovenská Federatívna republika (CS. STAT je skratkou pre československý štát, ktorého vlastníctvo bolo chybne zapísané na príslušné listy vlastníctva na základe dedičského rozhodnutia č. k. D 1027/86-20, zo dňa 17.12.1986, tvoriaceho súčasť súdneho spisu). Dodatky uvedené pri označení vlastníka CS.STAT (na liste vlastníctva č. XXX MNV D. a na liste vlastníctva č. XX FO ONV BRATISLAVA-VIDIEK) upresňujú, ktorá z niekdajších socialistických organizácií zastupovala československý štát vo veci správy predmetných sporných nehnuteľností. Podľa žalobcov je nepochybné, že podľa zápisov na listoch vlastníctva vlastní sporné nehnuteľnosti československý štát, ktorého právnym nástupcom je Slovenská republika. Skutočnosť, že právnym nástupcom československého štátu je Slovenská republika vyplýva z článku 1. odseku (2) ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, podľa ktorého nástupníckymi štátmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sú Česká republika a Slovenská republika. Vzhľadom na tieto skutočnosti je celkom nepodstatné, či by malo podľa právnej úpravy, na ktorú poukazuje žalovaný, vlastníctvo sporných nehnuteľnosti teoreticky prejsť zo štátu na Obec D., prípadne na akýkoľvek iný subjekt. Pokiaľ ide o otázku pasívnej vecnej legitimácie v tomto konaní, podstatný je výlučne zápis v katastri nehnuteľností, podľa ktorého je vlastníkom Československý štát, t. j. neexistujúci zaniknutý subjekt, ktorý však má svojho právneho nástupcu. Pôvodná žalobkyňa postupovala jediným správnym a možným spôsobom, keď vo svojej žalobe označila za žalovaného Slovenskú republiku ako právneho nástupcu subjektu, ktorý je zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník. Žalobcovia majú právny záujem domáhať sa určenia svojho vlastníckeho práva voči subjektu zapísanému v katastri nehnuteľnosti (Československý štát), respektíve voči jeho právnemu nástupcovi (Slovenská republika). Pôvodná žalobkyňa ani súčasní žalobcovia nemali a nemajú žiadny právny záujem domáhať sa v sporovom súdnom konaní určenia svojho vlastníckeho práva voči Obci D., pripadne akémukoľvek inému subjektu, ktorý nie je na príslušných listoch vlastníctva zapísaný ako
vlastník sporných nehnuteľnosti. Navyše, je vecou príslušných orgánov štátu, eventuálne vecou danej obce, aby zabezpečili zápis vlastníckeho práva obce k nehnuteľnostiam v prípade, keď niektorá obec vlastníctvo nadobudla napríklad podľa zákona č. 138/1991 Zb. Ak takýto zápis vlastníckeho práva v danom prípade nebol vykonaný, hoci teraz žalovaný tvrdí, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam prešlo zo štátu na Obec D., táto skutočnosť v žiadnom prípade nemôže ísť na ťarchu žalobcov. Žalobcovia (pôvodná žalobkyňa) by sa pri výklade, ktorý predostiera žalovaný, dostali do patovej a absurdnej situácie. Jednak by sa nemohli svojho vlastníckeho práva domáhať voči štátu, nakoľko tento by nebol pasívne vecne legitimovaný z dôvodu, že vlastníctvo malo prejsť na obec. Na druhej strane by žalobcovia nemohli žalovať ani obec, ako údajného vlastníka na základe prechodu majetku do vlastníctva obcí podľa zákona č. 138/1991 Zb. Nemali by totiž naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva voči subjektu, ktorý nie je zapísaný v katastri nehnuteľností. Dôsledkom takéhoto výkladu by bola situácia, keď by sa žalobcovia nemohli účinne domáhať ochrany svojich práv pred súdom. Išlo by tak o zjavné odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae), ktoré je právnym poriadkom Slovenskej republiky zakázané. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že pasívne vecne legitimovaná je v tomto sporovom súdnom konaní Slovenská republika, zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, ktorý spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu a nakladá s pozemkami, ktorých vlastník nie je známy. Pôvodná žalobkyňa tak postupovala správne, keď za žalovaného označila Slovenskú republiku. Žalobcovia preto nepovažujú za potrebné, aby sa súd v tomto konaní bližšie zaoberal obsahom hospodárskych zmlúv predložených žalovaným. Ide totiž o dôkazy, ktorých obsah nemôže mať na výsledok sporu žiadny vplyv. Otázka, aký subjekt v minulosti užíval sporné nehnuteľnosti je vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bezpredmetná. Žalobcovia preto v prvom rade poukazujú na skutočnosti, z ktorých vyplýva, že pán C. mladší bol vlastníkom sporných nehnuteľností, o čom svedčí celý rad dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, že C. J. mladší, otec a poručiteľ pôvodnej žalobkyne nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. 5.5.1. Pred skúmaním vecnej opodstatnenosti žaloby sa súd prvej inštancie zaoberal tým, či boli splnené podmienky vecnej legitimácie na strane subjektov súdneho konania a či boli splnené aj procesné podmienky určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) C.s.p. (žaloby o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva), teda či na navrhovanom určení existuje naliehavý právny záujem. Súd prvej inštancie konštatoval, že základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) C.s.p. (predtým § 80 písm. c/ O.s.p.), je existencia právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Právny záujem žalobcu pritom musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: žalovaným je popieraná (ne)existencia práva či právneho vzťahu žalobcu, teda je tu stav kedy právo, resp. právny vzťah medzi stranami sporu je sporný, teda je daná existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi stranami sporu; jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem na podanej žalobe by zásadne nemal byť daný, keď sa ňou nepredchádza vzniku ďalších sporov. 5.5.2. Námietky žalovaného, že k uplatneniu práva žalobcov určovacou žalobou na súde došlo až s odstupom niekoľkých rokov od pôvodného dedičského konania sp. zn. D 57/74 po poručiteľovi C. J. a po 23 rokoch od rozhodnutia štátneho notárstva sp. zn. D 4293/92 o novoobjavenom majetku, s odôvodnením, že uvedené by znamenalo možnosť prejednávať majetok neobmedzenú dobu po smrti poručiteľa, čo by predstavovalo veľký zásah do právnej istoty, vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodné. Poukázal na charakter vlastníckeho práva ako práva absolútneho, ktoré pôsobí erga omnes (voči všetkým) a je nepremlčateľné. Nepremlčateľnosťou sa rozumie, že tieto práva nezanikajú ich nevyužívaním, preto pre posúdenie existencie alebo neexistencie naliehavého právneho záujmu na jeho určení (a na odstránení spornosti) nie je rozhodujúce ako dlho spornosť trvá. Vychádzajúc z nepremlčateľnosti vlastníckeho práva a zo skutočnosti, že Civilný mimosporový poriadok nijakou lehotou nelimituje možnosť iniciovať konanie o novoobjavenom majetku, novoobjavené dedičstvo je možné prejednať kedykoľvek po právoplatnosti uznesenia (príp. osvedčenia), ktorým sa konanie o dedičstve skončilo. 5.5.3. Pokiaľ žalovaný v konaní namietal, že žaloba o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke nie je dôvodná, keď žalobcovia sa majú domáhať svojho nároku žalobou o vydanie dedičstva, súd prvej inštancie poukázal na to, že žaloba oprávneného dediča podľa § 485 Občianskeho
zákonníka je jediným právnym prostriedkom, ktorým sa oprávnený dedič, ktorý nebol účastníkom dedičského konania, môže domôcť ochrany svojho dedičstva. Žaloba by bola úspešná, ak sa žalobcovi podarí vyvrátiť právnu domnienku subjektívneho dedičského práva žalovaného ako nepravého dediča tým, že preukáže svoje dedičské právo a tak vylúči, aby nepravý dedič nadobudol dedičstvo. V danom konaní však nešlo o zámenu dedičov, pretože v dedičskom konaní po C. J. st. pripadol majetok ako odúmrť Československému štátu, nakoľko C. J. st. nemal žiadnych dedičov. Následne po C. J. ml. boli sporné nehnuteľnosti prejednané, ktorý bol skutočným vlastníkom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, nakoľko existujú dve dedičské rozhodnutia popri sebe, a preto žaloba je jediným vhodným nástrojom, ktorá môže byť podkladom pre konanie o novoobjavenom dedičstve. Žaloba o určenie, že sporné nehnuteľnosti patrili do dedičstva po poručiteľke, spĺňa požiadavku existencie naliehavého právneho záujmu na takomto určení upravenú v § 137 písm. c) C.s.p. (resp. v čase začatia konania § 80 písm. c/ O.s.p.), pretože určovací výrok rozhodnutia súdu bude podkladom pre dodatočné konanie o dedičstve, týkajúce sa ďalšieho majetku poručiteľky (§ 211 ods. 1 C.m.p.) a v ďalšom kroku umožní uplatnenie nárokov žalobcov voči žalovanému, ktorý bol alebo je v súčasnosti zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník sporných nehnuteľností. 5.6.1. Súd prvej inštancie ďalej skúmal, či je naplnená ďalšia z hmotnoprávnych podmienok, potrebná k úspešnosti uplatneného nároku žalobcov v súdom konaní, a to správnosť pasívnej legitimácie strán sporu v občianskom súdnom konaní. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť strán vyplývajúca z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. 5.6.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný namietal pasívnu vecnú legitimáciu, pričom poukázal na to, že zápis vlastníctva práva na neexistujúci subjekt CS. STAT - MNV D., resp. CS. STAT- FOONV BRATISLAVA - VIDIEK, automaticky nezakladá právne nástupníctvo Slovenskej republiky. Svoje tvrdenia opieral o zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 2 a § 3 zákona, pričom nedostatok pasívnej vecnej legitimácie majú preukázať Hospodárske zmluvy č. HZ FIN.4.26/87-3/88 K B-1 a č. FIN 4-30/87, týkajúce sa nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXX Okresného úradu I., katastrálneho odboru. Žalovaný mal za to, že podľa § 2 vyššie uvedeného zákona do vlastníctva obcí v zmysle Hospodárskej zmluvy prešli veci, ku ktorým v tom čase mali právo hospodárenia subjekty v zákone uvedené, ktoré hospodárenie predurčovalo prechod vlastníctva zo štátu na Obec D.. Súd prvej inštancie konštatoval, že platí všeobecná zásada, že ten kto je zapísaný v príslušnom katastri ako vlastník, považuje sa za skutočného vlastníka, kým sa nepreukáže opak a takýto vlastník nie je povinný preukazovať či a akým spôsobom s nehnuteľnosťou nakladá, to znamená, že ho má aj vo faktickej držbe (§ 7 v spojení s § 70 Katastrálneho zákona). 5.6.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že z výpisu listu vlastníctva č. XXX, parcela registra „E“ evidovaná na mape určeného operátu, parcelné č. XXX, 11750 m2, orná pôda, vyplýva, že ako vlastník je zapísaný CS. STAT- MNV D., titul nadobudnutia PKN. VL. C. XXX-XXX/XX-K B-2, HZ FIN.4.26/87-3/88 K B-1, čo znamená, že v zmysle zápisu v katastri nehnuteľností boli tieto nehnuteľnosti vo vlastníctve Československého štátu - MNV D.. Právo hospodárenia s týmto majetkom štátu mal v zmysle zápisu v katastri nehnuteľností Miestny národný výbor D.. Ustanovenie § 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vymedzuje, ktorý konkrétny majetok prechádza z vlastníctva Slovenskej republiky do vlastníctva obce, pričom ide o špecifický spôsob nadobudnutia majetku na základe zákona. Na prechod majetku nie je potrebné uzatvárať žiadne právne úkony, avšak ustanovenie § 14 zákona o majetku obcí ustanovuje povinnosť pre odovzdávajúce a nadobúdajúce právnické osoby spísať písomné protokoly. Protokoly nemajú konštitutívny charakter, ale plnia deklaratórnu funkciu a len potvrdzujú skutočnosť, ktorá nastala zo zákona. Protokol je podkladom na zápis do katastra nehnuteľností, pričom povinnosť požiadať o zápis do katastra nehnuteľností zákon stanovil na preberajúci subjekt - obec. To znamená, že v súlade s týmto podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. prešli z majetku štátu do vlastníctva obcí tie nehnuteľnosti, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzali. Do vlastníctva obcí prešli dňom 1. mája 1991 všetky nehnuteľné veci, ku ktorým mali právo hospodárenia ku dňu 23. - 24. novembra 1990 národné výbory všetkých stupňov, teda miestne národné výbory. Priamym následkom tejto skutočnosti je prechod vlastníctva k poľnohospodárskej pôde, ku ktorej patrilo právo hospodárenia národným výborom dňom 1. mája 1991 ex lege na obce. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôrazniť, že žalovaný dôvodne namietal pasívnu legitimáciu, nakoľko v rámci majetkovoprávneho vysporiadania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú doposiaľ evidované na miestne národné výbory, nie je
daná nehnuteľnosť vo vlastníctve Slovenskej republiky, pričom právne ide o nehnuteľnosti vo vlastníctve obcí ako samostatných subjektov vlastníckeho práva. 5.6.4. Žalobcovia v konaní namietali, že nakoľko zápis vlastníckeho práva zo štátu na obec Boldog nebol vykonaný, táto skutočnosť im nemôže byť na ťarchu. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že do vlastníctva obcí prešli dňom 1. mája 1991 všetky nehnuteľné veci, ku ktorým mali právo hospodárenia miestne národné výbory, a preto nemôže konať so žalovaným ako pasívne vecne legitimovanou stranou, ktorý nie je vlastníkom. Súd prvej inštancie mal za to, že námietka pasívnej legitimácie týkajúcej sa listu vlastníctva č. XXX, k. ú. D., je dôvodná. 5.6.5. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení konštatoval, že z listu vlastníctva č. XX pre okres I., obec D., k. ú. D., parcely registra „E“ evidované na mape určeného operátu parcelné č. XXX o výmere 9873 m2, orná pôda, parcelné č. XXX o výmere 9350 m2, orná pôda, parcelné č. XXX o výmere 6460 m2, orná pôda, vyplýva, že ako vlastník je uvedený CS.STAT -FO ONV Bratislava vidiek, v podiele 45/80. Súd prvej inštancie poukázal na to, že dodatky uvedené v katastri nehnuteľnosti upresňovali, kto v tom danom čase, ktorá z niekdajších socialistických organizácii zastupovala Československý štát vo veci správy predmetných sporných nehnuteľností. Zároveň uviedol, že národné výbory zanikli zo zákona ku dňu účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (§ 31 bol zrušený zákon č. 69/1967 Zb. o národných výboroch v znení neskorších predpisov), čo znamená, že údaj na liste vlastníctva, pokiaľ ide o osobu správcu, sa týka neexistujúcej právnickej osoby, nie je aktuálny a v súlade so zákonom. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že podľa čl. V. Usmernenie generálneho riaditeľa sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 15. júla 2015 na zabezpečenie jednotného postupu pri aplikácii § 5 ods. 5 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov Okresný úrad v sídle kraja pri odovzdaní majetku štátu zákonnému správcovi podľa § 5 ods. 5 zákona o správe majetku štátu postupuje nasledovne: 1. Okresný úrad v sídle kraja listom postúpi kópiu vykonateľného rozhodnutia okresného súdu (resp. súdneho komisára) o dedičstve, podľa ktorého Slovenská republika získala titulom odúmrti do svojho vlastníctva nehnuteľnosti, všetkým dotknutým zákonným správcom majetku štátu, t. j. príslušnému regionálnemu odboru Slovenského pozemkového fondu, ak sú predmetom odúmrti poľnohospodárske nehnuteľnosti tvoriace poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patriace, Lesom SR, ak predmetom odúmrti je lesný majetok, príslušnému zákonnému správcovi, ak sú predmetom odúmrti vodné toky, pozemky pod nimi a pozemky s druhom pozemku vodná plocha, resp. iným zákonným správcom. Podľa ustanovení § 1 v spojení s § 17 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov a podľa § 34 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu tvoriace poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patriace lesné nehnuteľnosti v rozsahu ustanovenom zákonom č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov spravuje Slovenský pozemkový fond. Bolo povinnosťou štátu uviesť zákonného správcu v súlade so skutočným zákonným stavom, čo ale nič nemení na skutočnosti, že podľa zápisov na listoch vlastníctva sporné nehnuteľnosti vlastní Československý štát, ktorého nástupcom podľa zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky je Slovenská republika. Nie je dôvod na zamietnutie pre zlé označenie správcu, keď pôvodná žalobkyňa správne označila Slovenskú republiku. Podľa ustanovení § 1, § 17 a § 22 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov prešla ex lege správa tohto štátneho majetku na Slovenský pozemkový fond. Z listu vlastníctva č. 27 Okresného úradu Senec, katastrálneho odboru vyplýva, že zápis Československého štátu ako vlastníka sporných nehnuteľností zakladá pasívnu legitimáciu Slovenskej republiky v tomto konaní, v ktorom žalobcovia žiadajú určiť, že nehnuteľností patria do dedičstva. Pri žalobách týkajúcich sa nehnuteľností je nutné žalovať priamo vlastníka danej nehnuteľnosti a nie subjekt, ktorý vykonáva správu danej nehnuteľnosti, resp. je na určité úkony splnomocnený, či už zo zákona, alebo na základe plnomocenstva. 5.7.1. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že otec pôvodnej žalobkyne Z. N. C. J., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, nadobudol pozemky na základe kúpnej zmluvy zo dňa 13.4.1937, a to parcelu č. XXX v 1/2, obec D.. Na kúpnopredajnej zmluve je uvedené obchodník C. J. ml., bytom v mestečku Q., ktoré kúpil od S. G.. Uznesením Čd. XXXX/XX, zo dňa 19.4.1937, súd povolil zápisy v pozemkovej knihe, vo vložke č. XXX, kat. úz. obec K. D. na 1 S. G. z role parc. č. XXX, podľa kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 13.4.1937 vkladá vlastnícke právo pre ml. C. J., obchodník v K. v jednej polovici. Z platobného rozkazu vydaného Obecným predstavenstvom K. D. č. 18/1937 bolo pri prevode uvedené C. J. ml.
5.7.2. Na základe kúpnopredajnej zmluvy uzatvorenej medzi S. J. (S. J.) kupujúcim a X. I. (predávajúcim) zo dňa 18.7.1939, mal súd za preukázané, že parcelu č. XXX, č. XXX, č. XXX, k. ú. D. v 9/16 nadobudol do formálneho vlastníctva brat C. J. S. J. od X. I.. 5.7.3. Z osvedčenia zo dňa 12.11.1946 súd prvej inštancie zistil, že S., obchodník v Z. osvedčil, že nehnuteľnosti vo vložke č. XXX k. ú. D. K. pod A I r.č. X-X, parcela č. XXX, č. XXX, č. XXX, ktoré na základe kúpnej zmluvy zo dňa 18.7.1939 na jeho meno boli prepísané, v skutočnosti tvoria vlastníctvo C. J., obchodníka v K. (Q.), len preto bola kúpna zmluva napísaná, lebo obec D. K. na základe viedenského dohovoru pripadla Maďarsku a bola obava, že by nehnuteľnosti boli bratovi ako občanovi cudzieho štátu konfiškované. Kde zdôraznil, že nehnuteľnosti v skutočnosti kúpil C. J.. 5.7.4. Podľa výpisu z pozemkovej knihy pre k. ú. D., vl. č. XXX, pod poradovým č. XX, je uvedené meno C. J., čo mohlo byť spôsobené pisárskou chybou, nakoľko meno bolo preložené z maďarského jazyka X. J.. Pri poradovom čísle XX je uvedená poznámka „právny titul opravy 20.11.1946, č. d. XXX, kde číslo listiny je totožné s Osvedčením č. d. XXX/XX, zo dňa 12.11.1946. 5.7.5. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že vlastníkom sporných nehnuteľností sa stal na základe kúpnej zmluvy z 13.4.1937, kúpnej zmluvy zo dňa 18.7.1939 a Osvedčenia zo dňa 12.11.1946 C. J. ml. Žalobcovia preukázali, že otca pôvodnej žalobkyne označovali ako „mladší“, a to vyplýva z pozemkovej knihy k. ú. D., číslo vl. XXX, Platobného rozkazu číslo XX D, pr. XXXX. Starší C. J. strýko sa narodil dňa XX.X.XXXX, zomrel dňa XX.X.XXXX (súd prvej inštancie zrejme omylom uviedol X.X.XXXX, poznámka odvolacieho súdu) v Senci, po ktorom sporné nehnuteľnosti prešli na Československý štát ako odúmrť na základe dedičského rozhodnutia č. k. D 1027/86-20, zo dňa 17.12.1986. 5.7.6. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právna predchodkyňa žalobcov ako jediná dedička nadobudla nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania od svojho otca C. J. mladšieho, na základe rozhodnutia sp. zn. D 4293/92, zo dňa 28.9.1992. 5.7.7. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný odvodzuje vlastnícke právo k daným pozemkom z rozhodnutia sp. zn. D 1027/86, zo dňa 17.12.1986, po poručiteľovi C. J., zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom v I., ktoré pozostáva z poľnohospodárskej pôdy v užívaní socialistickej organizácie v k. ú. D., v EN vedenej na LV č. XX na poručiteľa v 45/80-inách, v pozemkovej knihe vedené vo vl. č. XXX ako parcela č. XXX, č. XXX, č. XXX a na LV č. XXX na poručiteľa v 1 ici, ktoré nenadobudol žiadny dedič. Na základe uvedeného rozhodnutia sp. zn. D 1027/86 žalovaný nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka. Súd prvej inštancie zdôraznil, že možno zásadne nadobudnúť vlastnícke právo len od vlastníka a nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má. Duplicita vlastníctva bola spôsobená chybou rozhodnutia sp. zn. D 1027/86, kde bolo uvedené C. J., s dátumom úmrtia XX.X.XXXX. Z dedičského rozhodnutia sp. zn. D 57/74-13, zo dňa 22.1.1974, ako aj z dedičského rozhodnutia sp. zn. D 4293/92, zo dňa 28.9.1992 vyplýva, že C. J. mladší zomrel dňa XX.XX.XXXX, žil na H. ulici v K. Q.. V pôvodnom dedičskom konaní sp. zn. D 57/74, sporné nehnuteľnosti neboli prejednané. K prejednaniu sporných nehnuteľností došlo až v dodatočnom dedičskom konaní sp. zn. D 4293/92, v ktorom bolo pôvodnej žalobkyni ako dedičke po svojom otcovi C. J. ml. potvrdené nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. 5.7.8. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že vlastníkom sporných nehnuteľností sa stal na základe kúpnej zmluvy zo dňa 13.4.1937, kúpnej zmluvy zo dňa 18.7.1939 a osvedčenia zo dňa 12.11.1946, C. J. mladší, otec pôvodnej žalobkyne, pričom vo všetkých listinách je uvedené označenie ako mladší, resp. ml., ktoré sa objavilo v pozemkovej knihe pre k. ú. D., číslo vložky XXX a v platobnom rozkaze č. XX D, pr. XXXX, C. J. mladší. Žalobcovia súdu uviedli, že v rámci širšej rodiny označovaný ako mladší bol právny predchodca žalobkyne, nakoľko starším C. J. bol jeho strýko narodený dňa XX.X.XXXX vo C. Z. a zomrelý dňa XX.X.XXXX v Senci. Na základe chybného dedičského rozhodnutia č. k. D 1027/86-20, zo dňa 17.12.1986, po C. J. staršom mal sporné nehnuteľnosti nadobudnúť Československý štát ako odúmrť. Súd prvej inštancie mal za to, že pravdepodobne išlo o zámenu v osobách vlastníkov, ktorí boli menovcami, keď boli v dedičskom konaní po C. J. staršom prejednané sporné nehnuteľnosti, ktoré však reálne patrili C. J. mladšiemu. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, akým spôsobom a akými právnymi titulmi otec pôvodnej žalobkyne C. J. mladší nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a že ich vlastníkom bol aj v čase svojej smrti. Vzhľadom na to, že žalovaný dôvodne namietol pasívnu vecnú legitimáciu nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, k.ú D., súd žalobe vyhovel iba v časti, kde určil, že spoluvlastnícky podiel pod poradovým číslom D. o veľkosti 45/80 k celku na nehnuteľnostiach, nachádzajúcich sa v katastrálnom území D., obec D., okres I., zapísaných na liste vlastníctva č. XX Okresného úradu I., parcely registra „E“ evidované na mape určeného operátu parcelné č. XXX o výmere 9873 m2, orná pôda, parcelné č. XXX o výmere 9350 m2, orná pôda, parcelné č. XXX o výmere
6460 m2, orná pôda, patria do dedičstva po poručiteľke Z. N., rod. J., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom C. P. č. XXX/XX, T., zomrelej dňa XX.X.XXXX. 5.8. K zamietnutiu návrhu žalovanej na vykonanie dokazovania pripojením spisu sp. zn. D 1027/86 k. ú. D., súd prvej inštancie uviedol, že o zaslanie daného dedičského spisu žiadal už listom zo dňa 3.10.2016, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v odpovedi uviedlo, že v Štátnom archíve v Bratislave sa archívne dokumenty nenachádzajú. Súd taktiež vykonal dopyt na registratúrne stredisko Krajského súdu v Bratislave listom zo dňa 18.11.2016, ktoré uviedlo, že dedičské konanie sp. zn. D1027/86 nearchivuje. Súd prvej inštancie vychádzal z listín predložených žalobkyňou, z ktorých mal za nesporné, že vlastníkom sporných nehnuteľností bol C. J. mladší, otec pôvodnej žalobkyne. 5.9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania s odôvodnením, že žalobcovia v 1. a 2. rade boli úspešní v časti určenia, že nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XX patria do dedičstva, v zamietavej časti boli neúspešní, čo predstavuje úspech žalovaného, takže úspech žalobcov a žalovaného bol čiastočný. 6.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výrokom II. a III. podali v zákonnej lehote odvolanie obaja žalobcovia. Odvolanie voči výroku II. odôvodnili tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písmeno f/ C.s.p.) a napadnutý výrok II. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písmeno h/ C.s.p.). Odvolatelia namietali, že nesprávneho právneho posúdenia veci sa dopustil súd prvej inštancie v otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Poukázali na dva základné omyly súdu prvej inštancie, ktoré spôsobili zamietnutie žaloby v časti týkajúcej sa pozemku č. XXX, a to omyl spočívajúci v nesprávnom posúdení otázky pasívnej vecnej legitimácie a omyl spočívajúci v nesprávnom závere o prechode vlastníctva na obec. Ďalej poukázali na to, že právo byť zapísaný vo verejnom registri (katastri nehnuteľností) má tá osoba, ktorá je podľa hmotného práva, t. j. reťaze nadobúdacích titulov skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Tomuto právu vlastníka zodpovedá povinnosť osoby zapísanej vo verejnom registri (katastri nehnuteľností) ako vlastník bez hmotnoprávneho základu (napríklad na základe chyby v činnosti štátnych orgánov na úseku katastra, notárstva atď.) ustúpiť a umožniť skutočnému „hmotnoprávnemu“ vlastníkovi, aby bol do príslušnej evidencie zapísaný, a aby tak o jeho vlastníctve svedčil zápis v príslušnej evidencií. Pasívna vecná legitimácia v tomto type sporov tak nie je daná u osoby, ktorá si subjektívne myslí, že je vlastník ani u osoby, o ktorej osoba evidovaná v katastri nehnuteľností ako vlastník tvrdí, že je vlastník. Pasívna vecná legitimácia v tomto type sporov spočíva výlučne v tom, že určitá osoba je ako vlastník evidovaná v príslušnom verejnom registri, t. j. v katastri nehnuteľností. Otázka, kto je skutočným vlastníkom (prípadne dedičom) spornej nehnuteľnosti má byť v takomto spore súdom autoritatívne vyriešená medzi žalobcom, ktorý tvrdí, že je vlastník, resp. dedič sporných nehnuteľností a žalovaným, ktorého vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti je evidované v katastri nehnuteľností. Pokiaľ ide o otázku, či je v spore o určenie vlastníckeho práva (respektíve dedičského práva) daná pasívna vecná legitimácie žalovaného, významný je len stav zápisu v katastri nehnuteľností. Ďalej dôvodili, že aj z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že samotný súd mal za preukázané, že zápis v katastri nehnuteľností svedčí štátu. Z tohto záveru by malo nevyhnutne vyplývať, že štát, t. j. v súčasnosti Slovenská republika ako právny nástupca československého štátu, teda Československej socialistickej republiky a neskôr Českej a Slovenskej Federatívnej republiky je v predmetnom konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom. Poukázali na odbornú literatúru k otázka „československého štátu“ evidovaného na liste vlastníctva, ktorá uvádza, že tam, kde je v evidencií zápis vlastníctva „československý štát“, rozumie sa tým ako vlastník Slovenská republika (Pozemkové právo. III. aktualizované vydanie. Prof. JUDr. Milan Štefanovič. Bratislava: EUROUNION spol. s. r. o., 2010. In str. 164.). V tomto smere poukázali aj na ustálenú rozhodovaciu prax, konkrétne na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 173/2006 (ZSP 2/2012), ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2010, sp. zn. 3 Cdo 51/2009. Odvolatelia dali do pozornosti aj stanovisko odbornej literatúry, v zmysle ktorého naliehavý právny záujem žalobcu na určení práva je daný vždy, ak zo zápisu vo verejnom registri vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 50.). Podľa odvolateľov z uvedeného vyplýva, že žalobou o určenie vlastníckeho práva sa žalobca môže vždy domáhať zápisu svojho vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností voči žalovanému, ktorým je osoba chybne zapísaná v evidencií katastra ako vlastník. 6.2. K otázke prechodu vlastníctva na obec odvolatelia uviedli, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, jeho bodov 44., 45. a 46. vyplýva, že súd prvej inštancie mal za preukázané, že československý štát sa nikdy nestal vlastníkom pozemku č. XXX, nakoľko svoje vlastnícke právo
odvodzoval z právneho titulu odúmrte po C. J., narodenom dňa XX.X.XXXX vo C. Z., zomrelom dňa XX.X.XXXX v Senci, ktorý však nikdy nebol vlastníkom pozemku č. XXX, C. J., rod. J., nar. XX.XX.XXXX, zomrelý dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom v Q. na H. ulici (ďalej len ako „C. J. mladší“) nadobudol vlastnícke právo k pozemku č. XXX a bol vlastníkom pozemku č. XXX až do svojej smrti, pôvodná žalobkyňa nadobudla dedením vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam od svojho otca C. J. mladšieho ako skutočného vlastníka. Z uvedeného je zrejmé, že na Obec D. nikdy nemohlo prejsť vlastníctvo k pozemku č. XXX, nakoľko vlastníkom nikdy nebol ani štát. Odvolatelia poukázali aj na chybný záver súdu prvej inštancie uvedený v bode 34. odôvodnenia rozsudku, v ktorom súd uviedol, že pozemok č. XXX je doposiaľ evidovaný na miestny národný výbor, čo je nesprávne hodnotenie vykonaného dôkazu, t. j. listu vlastníctva č. XXX Okresného radu I., katastrálny odbor. Na liste vlastníctva č. XXX Okresného úradu Senec je ako vlastník uvedený CS. STAT (MNV Boldog v čase predmetného zápisu nebol spôsobilým nositeľom subjektívneho vlastníckeho práva a je uvedený len ako správca pozemku č. XXX v danom čase). Označenie MNV D. ako správcu nehnuteľnosti na liste vlastníctva č. XXX Okresného úradu I., katastrálny odbor je preto vo vzťahu k otázke osoby evidovanej ako „vlastník“ (v zmysle zápisu na liste vlastníctva) celkom bezpredmetné. Obec D. tak nie je skutočným vlastníkom ani evidovaným vlastníkom a pasívna vecná legitimácia jej tak s určitosťou nemôže patriť. Podľa odvolateľov pasívne vecne legitimovaná je v predmetnom súdnom spore, a to aj vo vzťahu k pozemku č. XXX Slovenská republika, zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, ktorý spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu a nakladá s pozemkami, ktorých vlastník nie je známy. 6.3. V odvolaní proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie odvolatelia uviedli, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania vychádza z ustanovení § 255 ods. 1 a ods. 2 C.s.p., t. j. zo zásady úspechu v spore, resp. zo zásady zodpovednosti za výsledok sporu. V prípade zmeny rozsudku tak, že budú mať žalobcovia v spore plný úspech bude potrebné zmeniť tiež výrok III. rozsudku tak, že žalobcom bude priznaný nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 6.4. Odvolatelia odvolaciemu súdu navrhli, aby rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. zmenil a určil, že spoluvlastnícky podiel pod poradovým č. D. o veľkosti 1/2 k celku na nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v katastrálnom území D., obec D., okres I., zapísanej na liste vlastníctva č. XXX Okresného úradu I., katastrálny odbor ako pozemok parcela registra E-KN parcelné číslo XXX o výmere 11750 m2, orná pôda, patrí do dedičstva po poručiteľke Z. N., rod. J., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom C. P. č. XXX/XX, T., zomrelej dňa XX.X.XXXX a vo výroku III. zmenil a žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolatelia si uplatnili aj náhradu trov odvolacieho konania. 7. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný. Mal za to, že dôvody uvádzané žalobcami v odvolaní nie sú dané, rozsudok považuje za vecne správny. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil ako vecne správny. 8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti zmenil (§ 388 C.s.p). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 18. decembra 2024; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). 9. Dôvodom zamietnutia časti žaloby žalobcov, týkajúcej sa určenia, že do dedičstva po poručiteľke patrí spoluvlastnícky podiel pod poradovým číslom D. o veľkosti 1 k celku na nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v katastrálnom území D., obec D., okres I., zapísanej na LV č. XXX Okresného úradu Senec, katastrálny odbor, ako pozemok parcela registra E-KN parcelné číslo XXX, vo výmere 11750 m2, druh pozemku - orná pôda, súdom prvej inštancie bol jeho záver, podľa ktorého žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný v spore vo vzťahu k uvedenej nehnuteľnosti, keďže zo zákona došlo k prechodu vlastníctva vyššie uvedenej nehnuteľnosti na V. D.. 10.1. Vykonaným dokazovaním správne zistil súd prvej inštancie, že predmetná nehnuteľnosť je vedená na LV č. XXX Okresného úradu I., katastrálny odbor, ako pozemok parcela registra E-KN parcelné číslo XXX, vo výmere 11750 m2, druh pozemku - orná pôda, pričom ako vlastník podielu 1 k uvedenej nehnuteľnosti je v tomto liste vlastníctva uvedený Československý štát - MNV D.. Ako titul nadobudnutia sú uvedené PKN.VL.C.XXX-XXX/XX K B-2 a HZ FIN.4.26/87-3/88 K B-1 (č. l. 10 spisu). Z tohto
vyplýva, že ako vlastník spornej nehnuteľnosti bola zapísaná Československá socialistická republika, nehnuteľnosť v mene štátu spravoval Miestny národný výbor D.. Nesporné je, ako správne uviedli aj žalobcovia vo svojom odvolaní, že právnym nástupcom Československej socialistickej republiky, resp. Českej a Slovenskej federatívnej republiky (najprv zmena názvu ústavným zákonom č. 81/1990 Zb. o zmene názvu Československej socialistickej republiky a následne ústavným zákonom č. 101/1990 Zb. o zmene názvu Česko-slovenskej federatívnej republiky) je Slovenská republika (Čl. 1 ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) a to dňom 1.1.1993. 10.2. Podľa § 34 ods. 3 veta prvá zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách pozemkový fond spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu ustanovené osobitným predpisom a podiely spoločnej nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu ustanovené osobitným predpisom. Osobitným predpisom je zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, ktorý v § 17 ods. 1 upravuje, že nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu uvedené v § 1 ods. 1 spravuje právnická osoba zriadená zákonom (ďalej len „pozemkový fond“), pričom výnimky uvedené v tomto ustanovení citovaného zákona sa na prejednávaný prípad nevzťahujú. Podľa § 1 ods. 1 citovaného zákona tento zákon sa vzťahuje na a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond, (ďalej len „pôda“), b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov, c) obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov, d) iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20. 10.3. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 M Cdo 1/2010, zo dňa 31.1.2011, „Naliehavý právny záujem sa viaže k žalobe, resp. k otázke, či určovacia žaloba môže byť spôsobilým procesným nástrojom ochrany práva, zatiaľ čo identifikácia rozhodného hmotnoprávneho vzťahu, o ktorého (preventívne) určenie z dôvodu potreby ochrany navrhovateľa (dopadu na jeho majetkovú sféru) ide, vystihuje v spore otázku aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie. O splnení podmienky naliehavého právneho záujmu je možné však uvažovať iba v prípade, ak bude výrok súdneho rozhodnutia spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom vymedzeného vzťahu, čo logicky predpokladá, že bude záväzný pre všetky jeho subjekty. Tak tomu môže byť zásadne iba vtedy, ak všetky tieto subjekty budú aj účastníkmi príslušného súdneho konania, keďže výrok právoplatného rozsudku, ak nejde o rozsudok o osobnom stave, je záväzný (§ 159 ods. 2 O.s.p.) iba pre účastníkov konania. Z toho vyplýva, že žaloba o určenie vlastníctva, ktorá smeruje naopak proti subjektu, ktorý v katastri nehnuteľností ako vlastník zapísaný nie je, z týchto záverov úspešný argument na preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení čerpať nemôže.“ Obdobné závery vyplývajú aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 173/2006, zo dňa 1.3.2012. Závery vyplývajúce z citovaných rozhodnutí sú plne aplikovateľné aj pre žaloby, v ktorých sa žalobca domáha určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 291/2019, zo dňa 15.12.2020). 10.4. Zo všetkého vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že správne žaloba žalobcov smeruje proti Slovenskej republike, zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, ktorý je v predmetnej veci pasívne vecne legitimovaným subjektom. 11.1. Za nesprávny považuje odvolací súd záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaný nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti, keďže zo zákona došlo k prechodu vlastníctva vyššie uvedenej nehnuteľnosti na V. D.. 11.2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vyvodil správny záver (bod 46. odôvodnenia), podľa ktorého otec pôvodnej žalobkyne Z. N. C. J., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, nadobudol pozemok na základe kúpnej zmluvy zo dňa 13.4.1937, a to parcelu č. XXX, zapísanú v pozemnoknižnej vložke č. XXX, v rozlohe 2 kat. jutár 67 štvorcových siah (čo je v prepočte 11750 m2) v obci K. D. (v súčasnosti D.) v podiele 1/2. Na kúpnopredajnej zmluve je uvedený obchodník C. J. ml. bytom K. (Q.) ako kupujúci, ktorý nehnuteľnosť kúpil od S. G. ako predávajúcej (č. l. 56 a nasl. spisu). Uznesením Čd. XXXX/XX, zo dňa X9.4.1937, súd povolil zápisy v pozemkovej knihe, vo vložke č. XXX, kat. úz. obec K. D. na 1 S. G. z role parc. č. XXX, podľa kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 13.4.1937 vkladá sa vlastnícke právo pre ml. C. J., obchodníka z K. v jednej polovici (č. l. 202 spisu). Z platobného rozkazu vydaného Obecným predstavenstvom K. D. č. 18/1937 bolo pri prevode uvedené C. J. ml. (č. l. 203 a nasl. spisu). Súd prvej inštancie mal za preukázané, že vlastníkom spornej nehnuteľnosti sa stal na základe kúpnej zmluvy zo dňa 13.4.1937 C. J. ml. Žalobcovia preukázali, že otca pôvodnej žalobkyne
označovali ako „mladší“, a to vyplýva z pozemkovej knihy k. ú. D., číslo vl. XXX, Platobného rozkazu číslo XX D, pr. XXXX. Vlastníctvo uvedenej nehnuteľnosti preto nemohlo prejsť ako odúmrť na štát, po smrti C. J. v roku 1973 bolo predmetom prejednania dedičstva v konaní D 4293/92 (č. l. 5 spisu) a právna predchodkyňa žalobcov ako dedička nadobudla do svojho vlastníctva aj spornú nehnuteľnosť, ktorá je predmetom tohto odvolacieho konania, na základe rozhodnutia sp. zn. D 4293/92, zo dňa 28.9.1992. Ak štát nenadobudol vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti, potom toto vlastníctvo nemohlo prejsť ani na obec v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. 11.3. Odvolací súd na základe vyššie uvedených úvah dospel v súvislosti s vlastníctvom spornej nehnuteľnosti k inému záveru ako súd prvej inštancie. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd považoval právnu predchodkyňu žalobcov za vlastníčku spornej nehnuteľnosti, bolo podľa jeho názoru potrebné žalobe v celom rozsahu vyhovieť, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zmenil tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia. 11.4. Vzhľadom na to, že v dôsledku zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu boli žalobcovia v konaní plne procesne úspešní, bolo potrebné zmeniť aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania, preto odvolací súd rozhodol tak, že žalobcom, ktorí majú v konaní postavenie nerozlučných spoločníkov (§ 77 C.s.p.) priznal spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 396 ods. 2 C.s.p.). 12. Žalobcovia boli v tomto odvolacom konaní plne procesne úspešní, preto im odvolací súd priznal, spoločne a nerozdielne, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.). 13. Keďže súd prvej inštancie opomenul rozhodnúť vo svojom rozhodnutí aj o trovách predchádzajúceho odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.), odvolací súd rozhodol o trovách predchádzajúceho odvolacieho konania tak, že žalovanému, ktorý bol v ňom úspešný, priznal nárok na náhradu trov predchádzajúceho odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 14. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).
a prostriedky