Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16Co/137/2023 2014200855 30. 07. 2024 JUDr. Roman Majerský ECLI:SK:KSBA:2024:2014200855.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: F.. P. X., Z.. X.X.XXXX, F. Q. P. Č.. XXX, F. Q.Ý. P., zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Paškalom, Záhradnícka 27, Bratislava, proti žalovanému: Komora veterinárnych lekárov Slovenskej republiky, Botanická 17, Bratislava, IČO: 17 317 894, zastúpenému: Erben & Erben, advokátska kancelária, s.r.o., Mostová 2, Bratislava, IČO: 35 724 111, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia prezidenta Komory veterinárnych lekárov č. 168/2014, zo dňa 1.10.2014, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 74S/1/2016-159, zo dňa 23.1.2019, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Trnave dňa 19.11.2014, postúpenou Okresnému súdu Bratislava IV dňa 20.5.2016, domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 168/2014 zo dňa 1.10.2014 na základe dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a), písm. b), písm. c) a písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. 2. Žalobu odôvodnil tým, že je zapísaný do registra súkromných veterinárnych lekárov SR, číslo osvedčenia na vykonávanie súkromných veterinárnych činností 1372 a žalovaný je samosprávnou stavovskou organizáciou združujúcou súkromných veterinárnych lekárov vykonávajúcich súkromné veterinárne činnosti na základe zápisu do registra v súlade s § 11 ods. 2 zákona č. 442/2004 Z. z. o súkromných veterinárnych lekároch a právnickou osobou so sídlom v Bratislave. Dôvodil, že bol navrhnutý ako kandidát pre voľby do orgánov Komory veterinárnych lekárov SR (ďalej tiež „Komora“) do funkcie viceprezidenta, člena prezídia a člena dozornej komisie Komory. Prezident Komory v rozhodnutí č. 168/2014 uviedol, že nebude zapísaný na kandidátku pre voľby do orgánov Komory veterinárnych lekárov SR, nakoľko nespĺňa podmienku v zmysle § 2, resp. § 3 Prvej časti Volebného poriadku Komory. Dodal, že rozhodnutím disciplinárneho senátu Disciplinárnej komisie Komory veterinárnych lekárov SR č. 25/2012 DS, zo dňa 14.5.2014, bol uznaný za vinného pre porušenie § 9 ods. 2 písm. a) a písm. c) zákona č. 442/2004 Z. z., § 3 písm. a) prvej časti Etického a profesného poriadku Komory veterinárnych lekárov SR preto, že ako člen Komory dňa 17.8.2012 pri psovi sťažovateľa D.. J. L., B. P. XX, B., neuviedol evidenciu o vykonávaní súkromnej veterinárnej činnosti a poprel vykonanie týchto súkromných veterinárnych činností, čím pri výkone svojho povolania nekonal čestne, t. j. konal v rozpore so zásadami etiky, ktoré vydala Komora, čím sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 21 ods. 1 zákona č. 442/2004 Z. z. a bolo mu uložené disciplinárne opatrenie podľa § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 442/2004
Z. z. a § 3 písm. a) Prvej časti Disciplinárneho poriadku Stanov Komory a to písomné napomenutie. Vo zvyšnej časti návrhu ho disciplinárny senát oslobodil. Proti rozhodnutiu podal dňa 23.6.2014 odvolanie, v ktorom namietal odňatie možnosti konať pred disciplinárnym senátom Komory a nezákonné zloženie Prezídia Komory, pričom Prezídium Komory rozhodnutím č. 25/2012/Pr, zo dňa 11.9.2014, odvolanie ako nedôvodné zamietlo a napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdilo; rozhodnutie Prezídia Komory mu bolo doručené dňa 29.9.2014. Ďalej uviedol, že dňa 27.10.2014 podal na Krajský súd v Trnave žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 25/2012 DS, zo dňa 14.5.2014 a 25/2012/Pr, zo dňa 11.9.2014 a navrhol odložiť ich vykonateľnosť; vec je na Krajskom súde v Trnave vedená pod sp. zn. 14S/209/2014. 3. Dôvodil, že žalovaný ako orgán verejnej správy môže konať iba v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, v tomto prípade zákon č. 442/2004 Z. z., v zmysle ktorého sa za bezúhonného považuje ten, kto nebol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo za trestný čin z nedbanlivosti spáchaný pri poskytovaní veterinárnej starostlivosti. Mal za to, že skutočnosť, že Komora upravila vo svojich stanovách možnosť uchádzať sa o volené funkcie v orgánoch Komory v závislosti od toho, či nebolo jej členovi uložené disciplinárne opatrenie, je porušením základného práva žalobcu na prístup k voleným a iným verejným funkciám. Argumentoval, že ak stanovy Komory upravujú takéto obmedzenie možnosti kandidovať do funkcie v Komore, prekračujú rozsah, ktorý stanovuje zákon č. 442/2004 Z. z. a sú v rozpore so základným právom upraveným v Čl. 30 Ústavy SR. Namietal, že súčasné znenie stanov neupravuje situáciu, ktorá môže nastať, keď disciplinárne opatrenie, pre ktoré nebolo umožnené členovi kandidovať do orgánov Komory, bude v rámci správneho súdnictva zrušené. Bol názoru, že prezident Komory použil uvedené ustanovenie stanov účelovo, aby mu zabránil kandidovať do orgánov Komory, nakoľko je kritikom súčasného vedenia Komory a rozhodnutím o nezapísaní na kandidátnu listinu by malo mať súčasné vedenie zaručené, že nebude zvolený do orgánov Komory a teda nebude mať možnosť presadzovať svoje názory na prácu Komory. Dodal, že žalovaný vydal rozhodnutie o nezapísaní žalobcu na kandidátku pre voľby do orgánov Komory bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a bol presvedčený, že žalovaný mu mal najskôr oznámiť, že bol navrhnutý ako kandidát pre voľby do Komory a v tejto súvislosti ho upozorniť, že prekážkou jeho kandidatúry je uložené disciplinárne opatrenie, aby sa k tomu vyjadril. Namiesto toho mu žalobca tým istým listom oznámil, že bol navrhnutý ako kandidát a zároveň rozhodol, že kandidovať nemôže, pretože je to v rozpore so stanovami, pričom mu nedal žiadnu možnosť, aby vysvetlil, že požiadal správny súd o preskúmanie právoplatného disciplinárneho opatrenia a taktiež, že stanovy sú v tomto bode v rozpore so základným právom upraveným v Ústave SR. Poukázal aj na to, že rozhodnutie je tiež nepreskúmateľné, keďže v ňom nie je uvedené, kedy sa majú uskutočniť voľby do orgánov Komory. 4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie konštatoval, že Krajský súd v Trnave na pojednávaní konanom dňa 21.4.2016 rozhodol, že predmetnú vec postupuje Okresnému súdu Bratislava IV. V písomnom vyhotovení uznesenia sp. zn. 14S/226/2014, zo dňa 21.4.2016 uviedol, že predmetom súdneho prieskumu podľa piatej časti druhej hlavy O. s. p. sú individuálne správne akty a postup pri ich vydávaní, ktorými sú porušené subjektívne práva žalobcu. V predmetnej veci však napadnutý list nemá takýto charakter, a preto nemôže byť predmetom preskúmania podľa piatej časti O. s. p. Dôvodil, že stanovy a volebný poriadok sú záväzné pre všetkých členov Komory a ich aplikáciou v praxi nejde o subjektívne práva žalobcu tak, ako sú upravené v druhej hlave piatej časti O. s. p. Zdôraznil, že podmienkou súdneho prieskumu podľa piatej časti O. s. p. je, že napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného musí byť rozhodnutím, resp. postupom v oblasti verejnej správy (napr. disciplinárne konanie voči členovi Komory), t. j. práva a povinnosti, ktorých sa rozhodovanie takéhoto orgánu dotýka, musia byť verejnoprávnej povahy, pričom postup žalovaného, ktorým vyslovil nemožnosť byť volený do orgánov Komory z dôvodu predošlého disciplinárneho postihu žalobcu, nie je konaním, resp. postupom žalovaného v oblasti verejnej správy, nerealizuje sa ním verejný záujem, nie je realizáciou štátnej moci prostredníctvom orgánov žalovaného. Dodal, že vzťah žalobcu a žalovaného sa spravuje interným predpisom, ktorým sú prijaté Stanovy a Volebný poriadok. Žalovaný je v zmysle prijatých Stanov a Organizačného poriadku právnickou osobou so sídlom v Bratislave; ide o samosprávnu stavovskú organizáciu združujúcu súkromných veterinárnych lekárov vykonávajúcich súkromné veterinárne činnosti na základe zápisu do registra a plní úlohy určené zákonom o Komore a zákonom o veterinárnej starostlivosti. Dospel k záveru, že nie je preto daná možnosť postupovať podľa zákonných ustanovení, na ktoré odkázal žalobca, t. j. podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. (konanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov). Z uvedeného dôvodu konštatoval, že Krajský súd v Trnave nemá danú právomoc vo veci konať a rozhodnúť, keď vecne príslušným súdom
na konanie je všeobecný súd žalovaného, t. j. okresný súd konajúci ako súd prvého stupňa, aby konal a rozhodol o nárokoch žalobcu podľa všeobecných ustanovení O. s. p. zákonným sudcom rozhodujúcim v občianskoprávnych veciach. 5. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že z dôvodu, že dňa 27.2.2018 bola súdu doručená žiadosť žalobcu o predloženie spisu kompetenčnému senátu Najvyššieho súdu SR pre spornosť, či vec patrí do správneho súdnictva, predložil dňa 28.3.2018 vec kompetenčnému senátu Najvyššieho súdu SR, ktorý dňa 7.9.2018 vrátil spis súdu prvej inštancie s odôvodnením, že bol nesprávne predložený, pretože neboli splnené podmienky pre postup podľa § 18 ods. 4 C. s. p. (S. s. p. - poznámka odvolacieho súdu). 6. Vo vzťahu ku skutkovému stavu súd prvej inštancie zistil, že oznámením č. 168/2014 zo dňa 1.10.2014 prezident Komory žalobcovi oznámil, že bol navrhnutý ako kandidát pre voľby do orgánov Komory. Zároveň žalobcovi oznámil, že nebude zapísaný na kandidátku pre voľby do orgánov Komory, nakoľko nespĺňa podmienku v zmysle § 2, resp. 3 Prvej časti Volebného poriadku Komory, keďže mu bolo počas predchádzajúcich troch rokov uložené disciplinárne opatrenie. 7. K návrhu žalobcu na predloženie veci Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o vecnej príslušnosti súd prvej inštancie uviedol, že civilný súd prejednáva a rozhoduje spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv, t. j. súkromnoprávne spory a veci na základe žalôb podľa § 137 C. s. p. (§ 80 O. s. p.); podľa § 2 ods. 1 S. s. p. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právam chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Poukázal na to, že rozlíšenie medzi vzťahmi, patriacimi do súkromnoprávnej a verejnoprávnej sféry nie je bezproblémové (teória záujmová, organická a mocenská), predovšetkým ak ide o oblasť záujmovej samosprávy, kedy treba zvlášť starostlivo skúmať, či dotknuté právo má verejnoprávnu povahu, príp. aspoň zmiešanú verejnoprávnu a súkromnoprávnu povahu, pričom prieskumu v správnom súdnictve okrem rozhodnutí správnych orgánov podliehajú napr. i záväzné stanoviská a listy s charakterom rozhodnutia, pokiaľ ich obsah má autoritatívny vzťah k jeho adresátovi, ako aj postup orgánov záujmovej samosprávy. 8. Konštatoval, že v prejednávanej veci bol žalobca listom prezidenta žalovaného (záujmová samospráva) dotknutý na svojom práve, vyplývajúcom mu z § 9 ods. 1 písm. d) zákona č. 442/2004 Z. z., z dôvodu nezaradenia na kandidátnu listinu pre voľby na viceprezidenta, člena prezídia a člena dozornej rady Komory. Za situácie, keď Občiansky súdny poriadok ani Správny súdny poriadok nepozná ako osobitný druh konania konanie vo volebných veciach do orgánov záujmovej samosprávy (na rozdiel od vecí týkajúcich sa referenda, volieb do parlamentu, do samosprávy obcí, voľby prezidenta a do orgánov samosprávneho kraja), pre vyriešenie vecnej príslušnosti civilného alebo správneho súdu je rozhodujúce posúdenie otázky, či dotknuté právo žalobcu kandidovať vo voľbách do orgánov záujmovej samosprávy má alebo nemá aspoň zmiešanú verejnoprávnu a súkromnoprávnu povahu, pričom sa stotožnil so závermi Krajského súdu v Trnave uvedenými v uznesení o postúpení veci, vec meritórne prejednal a rozhodol. 9. V plnom rozsahu sa pridržal posúdenia obsiahnutého v uznesení Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/226/2014, zo dňa 21.4.2016, o postúpení veci a dodal, že v prejednávanej veci sa žalobca domáhal preskúmania [a následne na základe dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) až písm. d) O. s. p. zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie] listu prezidenta Komory č. 168/2014, zo dňa 1.10.2014, ktorým oznámil žalobcovi, že nebude zapísaný na kandidátku pre voľby do orgánov Komory, nakoľko nespĺňa podmienku v zmysle § 2 resp., § 3 Prvej časti Volebného poriadku Komory z dôvodu, že mu bolo počas predchádzajúcich troch rokov uložené disciplinárne opatrenie. Konštatoval, že napadnutý list prezidenta Komory č. 168/2004 zo dňa 1.10.2014 nemá charakter rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu, ktorý by mohol byť predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve, keď predmetným listom prezident Komory žalobcovi iba oznámil faktickú skutočnosť, ktorá objektívne nastala, a to, že vzhľadom na nesplnenie podmienok upravených vo Volebnom poriadku nebude zapísaný na kandidátku pre voľby do orgánov Komory; v danom prípade nešlo teda o rozhodovanie správneho orgánu o právach, právom chránených záujmoch alebo o povinnostiach žalobcu v správnom konaní. Poznamenal, že tomuto záveru okrem iného nasvedčuje aj tá skutočnosť, že v prípade predmetného listu nemožno hovoriť ani o právoplatnosti a ani o opravných prostriedkoch, ktoré by zákon proti takémuto listu pripúšťal, pričom práve nadobudnutie právoplatnosti po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov je pritom predpokladom postupu podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov), resp. existencia
opravných prostriedkov predvídaných zákonom je predpokladom postupu podľa tretej hlavy piatej časti O. s. p. (Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov). 10. Zároveň dospel k záveru, že rovnako aj namietaný postup žalovaného pri vyslovení nemožnosti žalobcu byť volený do orgánov Komory z dôvodu predošlého disciplinárneho postihu žalobcu nie je konaním, resp. postupom žalovaného v oblasti verejnej správy, nerealizuje sa ním verejný záujem, nie je realizáciou štátnej moci prostredníctvom orgánov žalovaného. V tejto súvislosti podporne poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/226/2014-107, zo dňa 21.4.2016, o postúpení veci. Zdôraznil, že s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti nie je možné prijať iný záver ako ten, že konanie o predmetnej žalobe nie konaním, na ktoré by sa vzťahovali ustanovenia piatej časti O. s. p. o správnom súdnictve, ale vecne príslušným na konanie je všeobecný súd žalovaného, t. j. okresný súd konajúci ako súd prvej inštancie a keďže predmetom konania bol návrh žalobcu na preskúmanie rozhodnutia (listu) prezidenta Komory zo dňa 1.10.2014 a následné vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie, vyzval žalobcu na pojednávaní konanom dňa 19.11.2018 na odstránenie vád žaloby, pričom žalobca sa cestou právneho zástupcu na pojednávaní konanom dňa 23.1.2019 vyjadril, že petit žaloby neupravil, keďže mal za dôvodné vec predložiť Najvyššiemu súdu SR za účelom rozhodnutia o vecnej príslušnosti súdu na konanie. 11. Súd prvej inštancie bol názoru, že už len v dôsledku skutočnosti, že sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by Krajský súd v Trnave preskúmal a zrušil predmetný list prezidenta Komory, konanie trpí vadou, pre ktorú nebolo možné v konaní ďalej pokračovať, pričom vady žaloby nie je oprávnený odstraňovať súd, ktorý nemôže akýmkoľvek spôsobom zasahovať do žalobného petitu a meniť jeho obsah a len žalobca smie vykonať opravu alebo úpravu žaloby a je iba na ňom záleží, či takýto úkon uskutoční. Mal za zrejmé, že v predmetnej veci žalobca zotrval na petite žaloby tak, ako ho pôvodne naformuloval, v súvislosti s čím zdôraznil, že skutkový obsah žaloby musí byť premietnutý do žalobného návrhu (žalobného petitu), teda musí s ním byť vo vzájomnom logickom prepojení. Dodal, že pokiaľ žalobca vo svojich podaniach poukazoval na určité skutočnosti a fakticky príslušnosť súdu prvej inštancie na konanie o predmete sporu, táto skutočnosť mala reflektovať aj aktuálne znenie petitu žaloby. 12. Konštatoval, že žalobným petitom je súd viazaný, jeho vyjadrenie sa v konečnom dôsledku transformuje vo výroku meritórneho rozhodnutia súdu a v prípade núteného výkonu takéhoto rozhodnutia je exekučným titulom, pričom petit žaloby tak, ako bol žalobcom postavený v prejednávanej veci, vyhodnotil ako nevykonateľný. Bol názoru, že aj za predpokladu, že by žalobca zmenil petit tak, aby bol vykonateľný, pri zachovaní podstaty predmetu sporu, by tomuto nebolo možné vyhovieť, nakoľko primárne žalobca nepreukázal, že žalobu o preskúmanie podľa neho rozhodnutia prezidenta Komory podal včas, teda do 30 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedel. Zopakoval, že dospel k záveru, že predmetný list prezidenta Komory nepredstavuje rozhodnutie, ale dokument, ktorým bol žalobca informovaný o tom, že nebude zapísaný na kandidátku pre voľby do orgánov Komory, keďže nespĺňa podmienku v zmysle § 2, resp. 3 Prvej časti Volebného poriadku Komory; jednalo sa teda len o konštatovanie skutočností uvedených v Stanovách Komory a predmetným listom sa nerozhodovalo o žiadnych právach a povinnostiach žalobcu. 13. Ďalej argumentoval, že pokiaľ predmetným listom žalobca napáda Stanovy a Volebný poriadok Komory, tieto sú záväzné pre všetkých členov Komory. V Stanovách Komory, konkrétne vo Volebnom poriadku, upravujúcom podrobnosti o voľbe volených orgánov komory v Prvej časti, v § 2 sa uvádza, že ,,kandidovať za člena snemom volených orgánov komory môže len ten člen komory, voči ktorému nebolo uložené disciplinárne opatrenie počas predchádzajúcich troch rokov a ktorý je aspoň tri roky členom komory“. Stotožnil sa so stanoviskom žalovaného, že Komora a jej členovia majú právo stanoviť si podmienky, za ktorých sa jej členovia môžu, resp. nemôžu uchádzať o funkcie v jej volených orgánoch. Tieto podmienky sú uvedené v príslušných vnútorných predpisoch a preto musí každý člen, ktorý má záujem kandidovať, tieto podmienky bez výnimky splniť, avšak zároveň musí spĺňať aj určité ,,morálne podmienky“, ktoré budú predpokladom pre riadny výkon jeho funkcie (teda podmienky ,,naviac“ k splneniu podmienky byť iba členom Komory podľa § 2 ods. 3 zákona č. 442/2004 Z. z.). 14. Uviedol tiež, že nepochybne všetci súkromní veterinárni lekári, ktorí sú v Komore združení, majú záujem na tom, aby funkcie v jednotlivých orgánoch Komory zastávali ľudia bezúhonní vo všetkých smeroch, t. j. ľudia, ktorí neboli právoplatne odsúdení za trestný čin spáchaný pri poskytovaní veterinárnej starostlivosti, či ľudia, ktorým nebolo uložené akékoľvek disciplinárne opatrenie, keďže
každý člen Komory, ktorý zastáva funkciu v niektorom z jej orgánov, reprezentuje Komoru samotnú, a to predovšetkým navonok vo vzťahu k tretím osobám, a preto má Komora záujem na tom, aby členovia jej orgánov boli bezúhonní vo všetkých smeroch. Zdôraznil, že je potrebné rozlišovať bezúhonnosť, ktorá sa vyžaduje pre zápis súkromného veterinárneho lekára do Komory s bezúhonnosťou, ktorá sa vyžaduje ako podmienka pre členstvo do orgánov Komory. K námietke žalobcu, že nemal možnosť vyjadriť sa k podkladu ,,rozhodnutia“ o nezapísaní na kandidátku do orgánov Komory poznamenal, že nešlo o rozhodovanie v správnom konaní, nebol preto dôvod toto zasielať žalobcovi na vyjadrenie, pričom v neposlednom rade opätovne akcentoval, že predmetný list nie je rozhodnutím, preto nie je možné domáhať sa jeho preskúmania. 15. Na uvedenom základe za použitia § 250j ods. 2 písm. a) až písm. d) O. s. p., § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb., § 2 ods. 5, § 12 ods. 1 písm. d), § 15 ods. 3, ods. 4 písm. b), § 16 zákona č. 442/2004 Z. z., § 2 Prvej časti Volebného poriadku Komory; súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému ako plne úspešnej strane sporu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 16. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že neboli splnené procesné podmienky, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 17. Vo vzťahu k námietke nesplnenia procesných podmienok uviedol, že súd prvej inštancie spočiatku nesúhlasil so stanoviskom Krajského súdu v Trnave (správneho súdu) o svojej vecnej príslušnosti, avšak namiesto postupu podľa § 43 ods.2 C. s. p. vec postúpil Krajskému súdu v Bratislave, ktorý spis vrátil dňa 12.9.2017 s tým, že súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom Krajského súdu v Trnave. Nakoľko bol naďalej presvedčený o tom, že vec patrí do správneho súdnictva, listom zo dňa 27.2.2018 požiadal o predloženie veci Najvyššiemu súdu SR, aby kompetenčný spor vyriešil, avšak tento listom zo dňa 21.8.2018 oznámil, že súd prvej inštancie vec nesprávne predložil kompetenčnému senátu najvyššieho súdu. Dodal, že na pojednávaní konanom dňa 19.11.2018 poukázal na konanie vedené v obdobnej veci na tom istom súde pod sp. zn. 40C/503/2015 a najmä na zrušujúce rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/373/2016, zo dňa 16.2.2018, kde bolo v odôvodnení výslovne uvedené: „Prejednanie a rozhodnutie veci patriacej do správneho súdnictva civilným súdom (a naopak) vždy predstavuje vadu konania, ktorá vedie k zrušeniu rozhodnutia. Stanovisko správneho súdu o vecnej nepríslušnosti nie je pre civilný súd záväzné (a naopak), súd môže s postúpením veci nesúhlasiť a vec predložiť spoločne nadriadenému súdu (Najvyššiemu súdu SR), ktorého rozhodnutím sú súdy nižšej inštancie viazané“. V odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia sa odvolací súd vyjadril aj k otázke povahy práva žalobcu kandidovať vo voľbách do orgánov územnej samosprávy a javilo sa mu, že dotknuté právo má zmiešanú súkromnoprávnu aj verejnoprávnu povahu. Na základe vyššie uvedeného namietal, že konanie trpelo nedostatkom príslušnosti súdu, ktorý nebol súdom prvej inštancie odstránený. 18. Namietal tiež, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď pojednávanie dňa 19.11.2018 bolo odročené stým, že súd prvej inštancie uložil žalobcovi, aby sa najneskôr do 10.12.2018 k veci písomne vyjadril. S poukazom na zrušujúce rozhodnutie krajského súdu následne uviedol vo vyjadrení zo dňa 5.12.2018, že ak súd prvej inštancie nesúhlasil s postúpením veci z Krajského súdu v Trnave, mal by vec predložiť podľa § 43 ods. 2 C. s. p. na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR a následne by mal vychádzať z preň záväzného rozhodnutia, pričom v prípade vecnej príslušnosti súdu prvej inštancie sa rozhodne, ako bude ďalej disponovať žalobou. Na prekvapenie však súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 23.1.2019 rozhodol, že žalobu zamieta, čo odôvodnil nevykonateľnosťou petitu. Dôvodil, že nemal dôvod do pojednávania meniť petit, keďže za jediný správny postup považoval postup podľa § 43 ods. 2 C. s. p.. Doplnil, že na druhej strane súd prvej inštancie konštatoval, že keby aj zmenil petit tak, aby bol vykonateľný, pri zachovaní podstaty predmetu sporu, by mu nebolo možné vyhovieť, preto bol názoru, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil právo žalobcu na spravodlivý proces. Namietol tiež nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktoré videl v tom, že súd prvej
inštancie neaplikoval na zistený skutkový stav (totožný so skutkovým stavom vo veci vedenej pod sp. zn. 40C/503/2015) príslušnú právnu normu, ktorá bola v tomto prípade ustanovenie § 43 ods. 2 C. s. p.. 19. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zotrval na tom, že dokument, ktorý bol žalobou napadnutý, nepredstavuje rozhodnutie vydané v správnom konaní, keď na vydanie rozhodnutia nebol dôvod a dokument nemá náležitosti rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Z tohto dôvodu mal za nepochybné, že Okresný súd Bratislava IV bol ako súd prvej inštancie príslušný na rozhodnutie. Dodal, že argument žalobcu a jeho odkaz na konanie v obdobnej veci na tom istom súde, pod sp. zn. 40C/503/2015 nie je na mieste, pretože konanie sp. zn. 40C/503/2015 nie je právoplatne skončené a zároveň v prejednávanej veci sa ku kompetenčnej otázke už krajský súd svoj názor vyslovil, preto mal za zrejmé, že vo veci rozhodol vecne a miestne príslušný súd. Uviedol tiež, že žalobca sa odkazom na právo na spravodlivý proces snažil zakryť fakt, že nesprávne formuloval petit, napriek výzve súdu prvej inštancie ho neupravil a následne pre žalobcu prvoinštančný súd rozhodol „prekvapivo“. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 8.11.2011, sp. zn. 1Sžr/38/2011 dal do pozornosti zásadu vigilantibus iura scripta sunt, t. j. „práva patria len bdelým“, pričom argumentoval, že ak si žalobca nesplnil povinnosť uloženú mu súdom, nemohol očakávať úspech v konaní. Poznamenal, že v neposlednom rade názor súdu prvej inštancie na formuláciu petitu počas konania možno vnímať aj ako vyslovenie predbežného právneho názoru na spor, na čo ale žalobca nereflektoval. K obsahu práva na spravodlivý proces poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, sp. zn. I. ÚS 50/04, sp. zn. II. ÚS 3/97 a sp. zn. II. ÚS 251/03 a mal za to, že žalobca sa snaží situáciu vykladať vo svoj prospech. Odmietol aj námietku nesprávneho právneho posúdenia, nakoľko bol názoru, že súd prvej inštancie aplikoval všetky hmotnoprávne predpisy, dodržal postup vyžadovaný C. s. p. a vec správne posúdil ako po právnej, tak aj po procesnej stránke. 20. Vo vzťahu k petitu žaloby uviedol, že nech by výsledok sporu akýkoľvek, postavenie žalobcu by sa nijako nezmenilo, nakoľko vo voľbách, ktoré sa konali v roku 2014 kandidovať nebude môcť. Mal za to, že žalobca sa nemôže domáhať ani náhrady prípadnej škody, nakoľko (i) jeho samotná kandidatúra vo voľbách nezaručuje jeho zvolenie do funkcií a (ii) aj prípadným zvolením do funkcie by nič nezískal, nakoľko ide o neplatené funkcie, jeho majetok by sa preto nezvýšil. Zároveň uviedol, že žalobca v ostatných voľbách do orgánov Komory kandidoval, nakoľko (vtedy) spĺňal podmienky kandidatúry, avšak nezískal potrebný počet hlasov, aby bol zvolený do orgánu, o ktorého členstvo sa uchádzal. Paradoxne v roku 2017, keď mu prezident Komory listom oznamoval, že je zapísaný na zozname kandidátov, žalobca už nevyžadoval formu rozhodnutia vydaného v správnom konaní a nemal potrebu „mať možnosť sa vyjadrovať a vysvetľovať“ k tomuto listu, prípadne vyjadrovať nesúlad Stanov Komory, ako to uvádza v žalobe. Záverom dodal, že zo strany žalobcu nejde o jediný súdny spor s Komorou, vedie ich niekoľko a vždy hľadá zámienku na ďalší. Bol názoru, že v prejednávanej veci ide o zjavné zneužitie práva, ktoré žalobcovi nepatrí a ktoré v zmysle Čl. 5 Základných princípov C. s. p. nepožíva ochranu, čo je ďalší dôvod na zamietnutie žaloby, prípadne na potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie. 21. Žalobca v odvolacej replike zotrval na dôvodoch a argumentácii uvedenej v odvolaní. 22. Žalovaný v odvolacej duplike taktiež zotrval v plnom rozsahu na argumentácii uvedenej vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu. 23. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.7.2024 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.). 24. Podľa § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá C. s. p., účinného od 1.7.2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 25. Podľa § 250j ods. 2 O. s. p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie
konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že a) rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, b) zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov, c) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, d) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, e) v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 26. Žalobca sa v prejednávanej veci žalobou podanou dňa 19.11.2014 domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 168/2014 zo dňa 1.10.2014, na základe dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) až písm. d) O. s. p.. 27. V prejednávanej veci bolo ťažiskovou otázkou posúdenie, či v prípade žalobcom označeného listu prezidenta Komory č. 168/2014, zo dňa 1.10.2014, ide o rozhodnutie správneho orgánu a v nadväznosti na to, či je daná na prejednanie veci právomoc všeobecného (civilného) alebo správneho súdu. 28. V nadväznosti na námietku žalobcu o nesplnení procesných podmienok v dôsledku nedostatku príslušnosti súdu prvej inštancie na prejednanie veci z dôvodu, že uplatnený nárok patrí do správneho súdnictva, je po potrebné uviesť, že predmetom prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. (konanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov), ktorého sa žalobca dovoláva, môžu byť len individuálne správne akty orgánov verejnej moci a postup pri ich vydávaní, ktorými sú porušené subjektívne práva žalobcu. 29. Na základe uvedeného a v súlade s argumentáciou súdu prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že list prezidenta Komory č. 168/2014, zo dňa 1.10.2014, nie je rozhodnutím orgánu verejnej moci, ale je len konštatovaním o nesplnení podmienok pre voľbu do orgánov Komory a pre zápis žalobcu na kandidátku, teda žalovaný predmetným listom nerozhodoval o žiadnych právach a povinnostiach žalobcu, čo jednoznačne konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 30.5.2024, pod č. k. III. ÚS 156/2024-21, v ktorom rozhodoval o ústavnej sťažnosti žalobcu na prieťahy v prejednávanej veci. 30. Odvolací súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že prezident Komory nekonal ako orgán verejnej moci, keď listom zo dňa 1.10.2014 nerealizoval verejný záujem a tento nepredstavuje realizáciu štátnej moci prostredníctvom orgánov žalovaného, keďže Komora je samosprávnou stavovskou organizáciou, ktorá plní úlohy určené zákonom č. 442/2004 Z. z. o súkromných veterinárnych lekároch a zákonom č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti a nie je vykonávateľom štátnej moci, pričom vzťah žalobcu a žalovaného sa spravuje internými predpismi. 31. Sumarizujúc odvolací súd uvádza, že nakoľko neboli splnené podmienky na prieskum žalobcom označeného dokumentu podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p., keďže list zo dňa 1.10.2014 nie je rozhodnutím orgánu verejnej moci, súd prvej inštancie správne posúdil uplatnený nárok ako súkromnoprávny, na prejednanie ktorého je daná právomoc všeobecného (civilného) a nie správneho súdu. 32. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu o porušení práva na spravodlivý proces z dôvodu prekvapivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorú žalobca založil na argumentácii, že súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok, vyhlásený na pojednávaní dňa 23.1.2019, nevykonateľnosťou petitu, ktorý však nemal žalobca dôvod meniť, nakoľko za jediný správny postup považoval predloženie veci Najvyššiemu súdu SR podľa § 43 ods. 2 C. s. p., čo uviedol aj vo vyjadrení zo dňa 5.12.2018, ktoré predchádzalo uvedenému pojednávaniu. 33. Odvolací súd zdôrazňuje, že skutočnosť, že sa súd nestotožnil s návrhom žalobcu na predloženie veci Najvyššiemu súdu SR nemôže predstavovať porušenie práva na spravodlivý proces, keď aj stabilná rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp. zn. I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán konania vrátane ich dôvodov a námietok.
34. Je nutné prisvedčiť žalobcovi, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil uplatnený nárok ako nevykonateľný, čo by však nevyhnutne muselo viesť k postupu v zmysle § 129 C. s. p., t. j. k výzve na odstránenie vád konania, pričom súd prvej inštancie takto nepostupoval. Keďže zároveň po meritórnom preskúmaní, v rámci ktorého sa vysporiadal s argumentáciou strán v konaní, dospel súd prvej inštancie k záveru o nedôvodnosti uplatneného nároku, možno uviesť, že záver o nevykonateľnosti uplatneného žalobného nároku nebol pre posúdenie veci rozhodný, keďže jeho výsledkom by mohlo byť v prípade neodstránenia vád len odmietnutie žaloby a nie jej zamietnutie. Z dôvodu, že rozhodnutie v prejednávanej veci nebolo založené na prekvapivom závere súdu prvej inštancie, ale na posúdení prednesenej argumentácie strán konania, odvolací súd dospel k záveru, že právo žalobcu na spravodlivý proces porušené nebolo. 35. Nakoľko žalobca rozporoval aj záver o nedôvodnosti uplatneného nároku, odvolací súd konštatuje, že nárok uplatnený žalobcom nemá žiadny hmotnoprávny základ, keď zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva pre žalobcu oprávnenie domáhať sa zrušenia sporného dokumentu žalovaného, pričom žalobca podanú námietku nijako neodôvodnil a teda netvrdil a nepreukázal žiadne skutočnosti, ktoré by bola spôsobilé založiť záver o dôvodnosti uplatneného nároku. 36. K žalobcom namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ktoré videl v tom, že súd prvej inštancie neaplikoval na zistený skutkový stav príslušnú právnu normu a to § 43 ods. 2 C. s. p. odvolací súd uvádza, že skutočnosť, že súd prvej inštancie nepredložil vec Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o príslušnosti nezakladá vadu nesprávneho právneho posúdenia, ku ktorej dochádza, ak sa súd dopustí omylu pri posúdení veci podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyloží, prípadne ju na daný stav nesprávne aplikuje. V prejednávanej veci ide o procesný postup súdu, ktorý sa premieta do vyhodnotenia procesných podmienok konania, k čomu odvolací súd poukazuje na vyššie uvedené právne závery k odvolacej námietke žalobcu o nesplnení procesných podmienok. 37. Keďže žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny potvrdil. 38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaný plný úspech, priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).