Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3CoKR/35/2023 2121202153 29. 05. 2024 JUDr. Paulína Pacherová ECLI:SK:KSBA:2024:2121202153.3
Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Paulíny Pacherovej a členov senátu JUDr. Borisa Tótha a JUDr. Ľubice Břouškovej, v právnej veci žalobcu: INSOLVENCY SOLUTIONS, k.s., so sídlom kancelárie: Hlavná 5931/80, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 48 003 506 (pôvodne správca JUDr. Adam Puškár, so sídlom kancelárie: Povodská cesta 10, Dunajská Streda), správca úpadcu: G2M, s.r.o., v konkurze, so sídlom Hlavná 677, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 47 530 731, proti žalovaným: 1. A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, XXX XX D., 2. C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, D., obaja právne zastúpení JUDr. Petrom Zilizim, advokátom so sídlom Smetanov háj 288/17, 929 01 Dunajská Streda, o uloženie povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu, o odvolaní pôvodného správcu JUDr. Adama Puškára proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 26NcKR/4/2021-96 zo dňa 29.03.2022 v spojení s opravným uznesením č. k. 26NcKR/4/2021-127 zo dňa 13.10.2022, pomerom hlasov 3 : 0, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 26NcKR/4/2021-96 zo dňa 29.03.2022 v spojení s opravným uznesením č. k. 26NcKR/4/2021-127 zo dňa 13.10.2022 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu správcu, ktorou sa voči každému zo žalovaných v 1. a 2. rade domáhal uloženia pokuty v prospech všeobecnej podstaty za oneskorené podanie návrhu na konkurz. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu o dôvodnosti uplatňovaného nároku pre predĺženie úpadcu trvávajúce od roku 2014. 1.1. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že zisteným skutkovým stavom, ako aj nespornými tvrdeniami strán mal preukázané, že podľa stavu majetku a záväzkov vykázaného v riadnej účtovnej závierke k 31.12.2014 hodnota majetku evidovaná v účtovníctve k tomuto dátumu bola v sume 135.496,- Eur a hodnota záväzkov dlžníka v sume 179.437,- Eur, a teda hodnota záväzkov k 31.12.2014 presahovala hodnotu majetku dlžníka. Z účtovnej závierky zostavenej k 31.12.2015 vyplýva, že hodnota majetku evidovaná v účtovníctve k tomuto dátumu bola v sume 128.931,- Eur a hodnota záväzkov dlžníka v sume 237.541,- Eur, a teda hodnota záväzkov k 31.12.2015 presahovala hodnotu majetku dlžníka. Podľa stavu majetku a záväzkov dlžníka evidovaného v riadnej účtovnej závierke k 31.12.2016 hodnota majetku evidovaná v účtovníctve k tomuto dátumu bola v sume 176.448,- Eur a hodnota záväzkov dlžníka v sume 393.851,- Eur, a teda hodnota záväzkov k 31.12.2016 presahovala hodnotu majetku dlžníka. Podľa stavu majetku a záväzkov vykázaného v riadnej účtovnej závierke k 31.12.2017 súd zistil, že hodnota majetku evidovaná v účtovníctve k tomuto dátumu bola v sume 111.979,- Eur a hodnota záväzkov dlžníka v sume 234.653,- Eur, a teda hodnota záväzkov k 31.12.2017 presahovala hodnotu majetku dlžníka. Podľa stavu majetku a záväzkov vykázaného v riadnej účtovnej závierke k 31.12.2018 súd zistil, že hodnota majetku evidovaná v účtovníctve k tomuto dátumu bola v sume 198.302,- Eur a hodnota záväzkov dlžníka v sume 368.918,- Eur, a teda hodnota záväzkov k 31.12.2018 presahovala hodnotu majetku dlžníka a hodnota
majetku evidovaná v účtovníctve k 31.12.2019 predstavovala sumu 85.448,- Eur a hodnota záväzkov dlžníka bola v sume 202.695,- Eur, a teda hodnota záväzkov k 31.12.2019 presahovala hodnotu majetku. 1.2. Napriek tomu, že hodnota záväzkov evidovaná v účtovníctve v rokoch 2014 až 2019 prevyšovala hodnotu majetku, súd prihliadol na tvrdenie žalovaných o náraste výnosov úpadcu v jednotlivých rokoch (v roku 2014 dosiahol úpadca výnos 508.301,- Eur, v roku 2015 výnos 582.308,- Eur, v roku 2016 výnos 609.179,- Eur, v roku 2017 výnos 766.347,- Eur, v roku 2018 dosiahol úpadca výnos 828.820,- Eur a v roku 2019 výnos 878.035,- Eur). 1.3. Poukázal na to, že pri stanovení hodnoty majetku a hodnoty záväzkov je potrebné prihliadnuť aj na očakávané výsledky ďalšej správy majetku, prípadne očakávané výsledky ďalšieho prevádzkovania podniku, ak možno so zreteľom na všetky okolnosti odôvodnene predpokladať, že bude možné v správe majetku, resp. v prevádzkovaní podniku pokračovať. Zákon teda pripúšťa, aby sa predĺženie neposudzovalo na základe likvidačnej hodnoty, ktorá predstavuje najjednoduchšiu, ale aj najmenej spoľahlivú metódu založenú na účtovnej hodnote majetku, pričom likvidačná hodnota je počítaná k určitému časovému okamžiku, ale na základe tzv. „going concern value“ (hodnoty pokračujúceho podniku), kedy pri stanovení hodnoty podniku možno prihliadnuť aj na budúce výnosy, ktoré budú v budúcnosti plynúť z prevádzkovania podniku. V konaní zároveň nebolo sporné, že voči úpadcovi sa za celé obdobie fungovania spoločnosti neviedol súdny spor o zaplatenie splatnej pohľadávky a ani exekučné konanie. S ohľadom na uvedené, a to nárast výnosov a uhrádzanie splatných záväzkov úpadcu, bolo možné podľa názoru súdu rozumne predpokladať, že v prevádzke spoločnosti úpadcu bude možné v budúcnosti pokračovať, aj keď z účtovných závierok zostavených k 31.12. príslušného roka vyplývalo, že hodnota záväzkov presahovala hodnotu majetku. Spoločnosť úpadcu bola prevádzkovaná až do prijatia opatrení COVID-19 v marci 2020, dôsledky ktorých sa negatívne prejavili v ubytovacích a stravovacích službách. 1.4. Súd prvej inštancie pozitívne zhodnotil konanie a postoj spoločnosti úpadcu, ktorá sa pre pretrvávajúcu neistotu a vývoj trhu v oblasti gastronómie a ubytovacích služieb, obrátila na reštrukturalizačného správcu so žiadosťou o posúdenie stavu úpadcu a po závere reštrukturalizačného správcu o nemožnosti oživenia úpadcu reštrukturalizáciou pristúpila k riešeniu situácie konkurzom. 1.5. Na uvedenom základe súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný v 1. rade si splnil svoju zákonnú povinnosť podľa § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“) včas, keď návrh na vyhlásenie konkurzu podal do 30 dní od kedy sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom predĺžení s prihliadnutím na očakávateľné výsledky ďalšieho prevádzkovania podniku a na vyjadrenie správcu povereného posúdením možnosti reštrukturalizácie úpadcu, na základe ktorého bolo dôvodne predpokladať, že nebude možné v prevádzkovaní podniku pokračovať. Rovnako ohľadom žalovaného v 2. rade mal súd za to, že z jeho strany nedošlo k porušeniu povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu, keď v období rokov 2014 až 2017 bolo možné, vzhľadom na nárast výnosov a uhrádzanie splatných záväzkov, racionálne predpokladať, tak ako je uvedené aj v bode 22. odôvodnenia, že v prevádzke spoločnosti úpadcu bude možné v budúcnosti pokračovať, o čom svedčí jednak, že spoločnosť úpadcu v prevádzke ďalej pokračovala aj nasledujúce obdobia až do prijatia opatrení a tiež neexistencia záväzkov z tohto obdobia. Žalobu preto zamietol a úpadcu zaviazal povinnosťou úhrady trov konania žalovaným v 1. a 2. rade. 2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca (pôvodný správca) z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V odvolacej argumentácii namietal, že žalovaní žiadnym spôsobom nepreukázali včasné podanie návrhu na konkurz, ani konanie s odbornou starostlivosťou, nakoľko hodnota záväzkov od 31.12.2014 presahovala hodnotu majetku, z čoho vyplýva, že dlžník bol od 31.12.2014 v predĺžení. V odvolacom návrhu žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie. 3. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu, ktoré bolo riadne doručené ich právnemu zástupcovi, nevyjadrili. 4. Krajský súd v Bratislave z údajov zrejmých z Obchodného vestníka, ako úradného periodika na zverejňovanie písomností a rozhodnutí vo veciach konkurzu a reštrukturalizácie, zistil, že v priebehu
konania došlo k zmene v osobe správcu. Vo veci preto ďalej koná s aktuálnym správcom podstaty, a to bez potreby rozhodnúť o tejto zmene (§ 80 CSP). S poukazom na ust. § 40 v spojení s § 44 ods. 1 a § 47 ods. 5 ZKR odvolací súd poukazuje na to, že v prípade zmeny v osobe vykonávajúcej funkciu správcu nedochádza k zmene strany sporu, nakoľko správca nie je nositeľom žiadnych hmotných práv ani povinností. V konaní nevystupuje sám za seba, ale vystupuje titulom svojej funkcie ako osobitný, zákonom ustanovený zástupca úpadcu, konajúci vo veciach majetku podstaty. Zmenou v osobe správcu nedochádza k prevodu ani prechodu žiadnych práv alebo povinností, o ktorých sa koná a ust. § 80 CSP sa v tomto prípade neuplatňuje. 5. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 470 CSP), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 6. Podstatnou a pre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúcou otázkou bola správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie v posúdení včasnosti podania návrhu na konkurz, s ktorou je spojený vznik povinnosti žalovaných na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 74a ZKR. Táto otázka bola medzi stranami sporná. 7. Žalobca tvrdil, že vzhľadom na kontinuálne trvanie predĺženia úpadcu od roku 2014, je zákonom vymedzená podmienka vzniku nároku na zmluvnú pokutu vo vzťahu k obom žalovaným daná. 8. Žalovaní v 1. a 2. rade s týmto tvrdením nesúhlasili dôvodiac tým, že voči nim nebolo vedené žiadne exekučné ani sporové konanie na úhradu splatných pohľadávok veriteľov. Napriek pretrvávajúcemu presahu záväzkov nad majetkom (čo nebolo sporné), záväzky priebežne hradili. K naplneniu povinnosti podať návrh na konkurz z pohľadu žalovaných došlo až po oboznámení sa so záverom reštrukturalizačného správcu o nemožnosti riešenia situácie reštrukturalizáciou, ktorá by nebola spôsobilá naplniť očakávaný cieľ. Po zistení tejto skutočnosti bol v zákonnej lehote podaný návrh na konkurz. 9. Súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, vrátane nesporných tvrdení o existencii predĺženia od roku 2014, dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby. Prihliadol na tvrdenia a argumentáciu žalovaných o ich snahe riešiť vzniknutú situáciu, na očakávané výsledky ďalšej správy majetku a ďalšieho prevádzkovania podniku s pozitívnym vývojom obratu (stúpajúci obrat - výnosy) spoločnosti úpadcu. Prihliadol i na objektívne prekážky podnikania spôsobené pandémiou Covid 19 s výrazne negatívnym dopadom predovšetkým v oblasti gastronómie a ubytovania, v ktorej pôsobila aj spoločnosť úpadcu. 10. Odvolací súd upriamujúc pozornosť súdu prvej inštancie na závery ním zisteného skutkového stavu a nesporné tvrdenia strán o existencii a kontinuálnom trvaní predĺženia úpadcu od roku 2014, považuje právny záver o nedôvodnosti žaloby za predčasný a bez dostatočnej opory v zistenom skutkovom stave. Súd prvej inštancie síce aplikoval správne právne normy (správne znenia pre konanie podstatných ust. § 11 a § 74a ZKR), avšak vzhľadom na ním zistený skutkový stav vo veci vyvodil nesprávny právny záver. 11. Je potrebné uviesť, že sankčná zodpovednosť štatutárneho orgánu a iných osôb právnickej osoby („povinné osoby“) voči všeobecnej podstate bola do konkurzného zákona zavedená jeho novelou prijatou zákonom č. 348/2011 Z.z. (zmenou § 11 ods. 4 ZKR) s účinnosťou od 01.01.2013 a zavedením nového § 74a, ktorý ustanovuje povinnosť správcu túto sankciu, v prípade porušenia povinnosti včasného podania konkurzného návrhu, vymáhať. 12. Následná novelizácia ust. § 11 a § 74a ZKR prijatá novelou č. 87/2015 Z.z. účinnou (vo vzťahu k cit. ustanoveniam ZKR) od 01.01.2016, zmenila tento sankčný mechanizmus zavedením fikcie dohody o zmluvnej pokute uzavretej medzi obchodnou spoločnosťou (ako veriteľom) a povinnou osobu, ktorú naďalej vymáha správca v prospech všeobecnej podstaty. Následná novelizácia § 11 ods. 2 (zavedená zákonom č. 389/2015 Z.z. - ČI. VI.) účinná od 01.01.2017, v nadväznosti na novelizáciu Obchodného zákonníka, rozšírila okruh právnických osôb (veriteľov) tejto dohody o jednoduchú spoločnosť na akcie.
13. Podľa §§ 11 ods. 2 ZKR, v znení novely č. 389/2015 Z.z. (znenie rozhodné v prejednávanej veci), dlžník v predĺžení je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom predĺžení. Túto povinnosť v mene dlžníka má rovnako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu dlžníka, likvidátor dlžníka a zákonný zástupca dlžníka. Platí, že pre prípad porušenia povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas, sa medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným, jednoduchou spoločnosťou na akcie alebo akciovou spoločnosťou a osobou povinnou podať návrh na vyhlásenie konkurzu v jej mene, dojednala zmluvná pokuta vo výške rovnakej ako je polovica najnižšej hodnoty základného imania pre akciovú spoločnosť. Vzniku tohto nároku nebráni, ak je dlžník právnym nástupcom spoločnosti, ktorá bola zrušená bez likvidácie. Dohoda medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným, jednoduchou spoločnosťou na akcie alebo akciovou spoločnosťou a osobou povinnou podať návrh na vyhlásenie konkurzu v jej mene, ktorá vylučuje alebo obmedzuje vznik nároku na zmluvnú pokutu, je zakázaná; spoločenská zmluva ani stanovy nemôžu obmedziť alebo vylúčiť vznik nároku na jej zaplatenie. Spoločnosť sa nemôže nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty vzdať alebo uzatvoriť ohľadom tohto nároku dohodu o urovnaní; nepripúšťa sa započítanie, ani iný spôsob vyrovnania. Vznik nároku na zmluvnú pokutu sa nedotýka oprávnenia požadovať náhradu škody presahujúcu zmluvnú pokutu. 14. Podľa § 74a ods. 1 ZKR, v znení novely č. 87/2015 Z.z. (účinnom aj v čase začatia konania), správca vyzve osoby, pri ktorých má za to, že im vznikla povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu podľa § 11 ods. 2, vrátane osôb určených veriteľským výborom, aby túto povinnosť v prospech všeobecnej podstaty splnili, alebo preukázali, že im nevznikla, alebo osvedčili, že sa jej zbavili. 15. Podľa § 74a ods. 1 ZKR, v cit. znení, ak vyzvaná osoba v určenej lehote, nie kratšej ako 15 dní, povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v prospech všeobecnej podstaty nesplní alebo nepreukáže, že jej táto povinnosť nevznikla alebo neosvedčí, že sa jej zbavila, správca uplatní nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty žalobou na súde, ktorý vyhlásil konkurz. Vo veci koná a rozhoduje samosudca, ktorý koná a rozhoduje v konkurznej veci úpadcu; vo veci samej rozhodne rozsudkom. 16. Z citovaného ustanovenia konkurzného zákona vyplýva všeobecná (objektívna) zodpovednosť štatutárneho orgánu úpadcu za oneskorené podanie návrhu na konkurz z dôvodu predĺženia, t. j. za jeho podanie po lehote stanovenej § 11 ods. 2 ZKR a povinnosť správcu domáhať sa zákonom stanovenej sankcie - pokuty v prospech podstaty. 17. Správcom tvrdená dlhodobá existencia predĺženia, zrejmá z účtovných dokladov (účtovných závierok) úpadcu, nebola v konaní sporná. 18. Hoci podstatné úvahy súdu prvej inštancie o nutnosti prihliadnuť na stúpajúci vývoj výnosov (obratu), snahu úpadcu postupne hradiť svoje záväzky, očakávané výnosy prevádzkovania podniku a vplyv situácie spôsobenej pandémiou Covid 19, nemožno považovať za nepodstatné ani nevýznamné pre posúdenia naplnenia § 74a ZKR (v rámci skúmania konania s odbornou starostlivosťou), odvolací súd má za to, že dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie a jeho právny záver nedal na túto otázku dostatočnú a spoľahlivú odpoveď. 19. Zákonná sankcia - zmluvná pokuta ustanovená § 11 ods. 2 v spojení s § 74a ZKR vo formálnom a rigoróznom nastavení tejto zodpovednosti postihuje štatutárny orgán spoločnosti (a iné osoby stanovené § 11 ods. 2 ZKR) vždy pri omeškaní s podaním návrhu na konkurz, ako nástroj štátu, ktorým sa snaží dosiahnuť zastavenie úpadku a rizika nárastu dubióznych pohľadávok veriteľov, ktoré môžu viesť k druhotnej platobnej neschopnosti. 20. Ako odvolací súd už uviedol vyššie, tento zákonný postih voči osobám pôsobiacim vo funkcii štatutárneho orgánu dlžníka právnickej osoby (a iné povinné osoby) trvá od 01.01.2013 (účinnosťou novely ZKR zavedenou zákonom č. 348/2011 Z.z.). 21. Právo na zmluvnú pokutu vznikne nasledujúci deň po márnom uplynutí 30-dňovej lehoty na podanie návrhu na konkurz. Lehota 30 dní, s ktorou konkurzný zákon spája povinnosť včasného podania návrhu na konkurz, začína plynúť momentom, od kedy sa povinná osoba dozvedela, alebo pri zachovaní odbornej starostlivosti mohla dozvedieť o svojom predĺžení. V prípade konateľa objektívna vedomosť, resp. možnosť dozvedieť sa pri konaní s odbornou starostlivosťou nesporne vzniká najneskôr
momentom zostavenia účtovnej závierky za príslušný rok, ktorá dáva obraz o ekonomickej situácii v spoločnosti dlžníka. 22. Konkurzný zákon v dikcii § 11 ods. 2 a § 74a ods. 5 ZKR rozlišuje dve situácie, kedy nedochádza k vzniku zodpovednosti povinnej osoby za zmluvnú pokutu. 23. Prvou situáciou predpokladanou ust. § 11 ods. 2 ZKR je zachovanie 30 dňovej lehoty včasného podania návrhu na konkurz. Začiatok jej plynutia zákon spája s momentom, s ktorým možno objektívne spájať vedomosť povinnej osoby (dozvedela sa) o predĺžení alebo kedy od nej pri konaní s odbornou starostlivosťou túto vedomosť možno spravodlivo požadovať. 24. Druhou situáciou predpokladanou ust. § 74a ods. 5 ZKR je prípad, kedy síce došlo k porušeniu povinnosti včasného podania návrhu na konkurz (t. j. povinnosti podľa § 11 ods. 2 ZKR), avšak povinná osoba preukáže existenciu liberačných dôvodov stanovených v citovanom ustanovení zákona. 25. Keďže existencia predĺženia trvajúca od roku 2014, s ktorou zákon spája povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu, nebola sporná, nemožno vo vzťahu k tejto skutočnosti hovoriť o neunesení dôkazného bremena správcom. Správca v tejto časti svoju dôkaznú povinnosť splnil. 26. Súd prvej inštancie posúdenie otázky včasného podania návrhu na konkurz (zachovanie 30 dňovej lehoty) v napadnutom rozhodnutí nezodpovedal presvedčivo a právne obhájiteľným spôsobom. 27. Pri skúmaní otázky, či za tejto situácie zo strany žalovaných došlo k porušeniu povinnosti včasného podania návrhu na konkurz a vzniku nároku na zmluvnú pokutu, je z pohľadu odvolacieho súdu možné zaoberať sa len otázkou existencie liberačných dôvodov, preukázanie ktorých zaťažuje žalovaných. 28. Zodpovednosti sa povinná osoba môže vyhnúť preukázaním naplnenia niektorého z liberačných dôvodov definovaných § 74a ods. 5 písm. a) až c) ZKR. 29. Súd prvej inštancie nezodpovedal otázku, ktorý z cit. dôvodov § 74a ods. 5 ZKR mal za preukázaný a daný. 30. Hoci argumentácia žalovaných o tvrdosti zákona v časti stanovujúcej podmienky vzniku zákonnej sankcie podľa § 74a ZKR sa môže súdu javiť dôvodná a aj odvolací súd túto prísnosť vníma, súdy nemajú zákonné nástroje (kompetencie) ju zmierniť, okrem prípadu, ak žalovaný preukáže naplnenie liberačných dôvodov, pre ktoré sa povinnosti jej úhrady zbaví. 31. Podľa § 74a ods. 5 ZKR, povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu sa zbaví ten, kto osvedčí, že a) konal s odbornou starostlivosťou, najmä ak pre nedostatok súčinnosti tých, s ktorými koná spoločne, nemohol túto povinnosť splniť, pričom bez zbytočného odkladu, ako sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o predĺžení, uložil do zbierky listín oznámenie, že dlžník je v predĺžení, b) ako člen štatutárneho orgánu bol ustanovený počas úpadku za účelom jeho prekonania a návrh na vyhlásenie konkurzu podal bez zbytočného odkladu po tom, ako pri konaní s odbornou starostlivosťou zistil, že prijaté opatrenia nebudú viesť k jeho prekonaniu, c) v lehote podľa § 11 ods. 2 poveril správcu vypracovaním reštrukturalizačného posudku a podal návrh na povolenie reštrukturalizácie, na základe ktorého súd povolil reštrukturalizáciu. 32. Súd prvej inštancie založil svoj právny záver o včasnosti podania návrhu na konkurz na skutočnosti, že žalovaný v 1. rade (konateľ a spoločník úpadcu) sa o tejto povinnosti dozvedel až zo záveru reštrukturalizačného správcu. Ohľadom žalovaného v 2. rade dospel k záveru, že k porušeniu povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu rovnako nedošlo ani z jeho strany, keďže v období rokov 2014 až 2017 bolo možné, vzhľadom na nárast výnosov a uhrádzanie splatných záväzkov, racionálne predpokladať, že v prevádzke spoločnosti úpadcu bude možné v budúcnosti pokračovať, o čom svedčí jednak, že spoločnosť úpadcu v prevádzke ďalej pokračovala aj nasledujúce obdobia až do prijatia opatrení a tiež neexistencia záväzkov z tohto obdobia. Odvolací súd sa s týmto záverom nestotožňuje pre nedostatok opory v § 11 ods. 2 ZKR, ani v žiadnom z liberačných dôvodov § 74a ods. 5 písm. a) až c) ZKR.
33. Trvalú existenciu predĺženia spoločnosti úpadcu už od roku 2014, teda v značnom časovom odstupe pred pandémiou Covid 19, ktorú štatutárni zástupcovia spoločnosti, napriek prístupu k účtovníctvu a ekonomickej situácii spoločnosti, nevedeli zvrátiť, nemožno považovať za konanie s odbornou starostlivosťou, teda z okolnosti, pre ktoré by nezačala plynúť lehota stanovená § 11 ods. 2 ZKR. Zo zisteného skutkového stavu veci vyplýva, že o zmiernenie negatívneho stavu spoločnosti sa žalovaný v 1. rade (ako spoločník úpadcu), pokúsil v roku 2019 záväzkom zabezpečiť podnikateľské financovanie spoločnosti za účelom zvýšenia vlastného imania. V danom čase však predĺženie a povinnosť podať návrh na konkurz už dlhodobo trvalo. Ako dostatočné sa nepreukázali a kladný stav vlastného imania nedosiahli ani opatrenia žalovaného v 2. rade, ktorý sa o podnikateľské financovanie úpadcu pokúsil (zaviazal) v roku 2015. Rovnako samotná skutočnosť, že voči spoločnosti úpadcu neboli zo strany veriteľov vedené súdne a exekučné konania a úpadca mal snahu svoje záväzky v rámci možností hradiť, pri pretrvávaní predĺženia nepreukazuje spočívanie lehoty na podanie konkurzného návrhu (§ 11 ods. 2), ani naplnenie liberačných dôvodov § 74a ods. 5 ZKR. 34. Pokiaľ ide o závery reštrukturalizačného správcu o neúčelnosti reštrukturalizácie, takéto stanovisko správcu nie je pre posúdenie včasnosti podania návrhu na konkurz podstatné a právne významné. Záver reštrukturalizačného správcu má právnu relevanciu len v prípade, ak by súd na základe návrhu reštrukturalizáciu povolil (§ 74a ods. 5 písm. c/ ZKR), čo však nie je prípad v prejednávanej veci. 35. Súd prvej inštancie preto dostatočne nevysvetlil, v čom vidí splnenie podmienok zbavujúcich žalovaných povinnosti úhrady zmluvnej pokuty, ktoré ho viedli k záveru o nedôvodnosti žaloby. 36. Vo vzťahu k posúdeniu otázky správnosti doručovania výzvy správcu žalovaným a pasívnej vecnej legitimácii žalovaných v 1. a 2. rade, odvolací súd uvádza, že tieto otázky si súd prvej inštancie vyhodnotil správne. Odvolací súd odkazuje na ods. 18. a 19. dôvodov napadnutého rozsudku a súčasne dopĺňa, že ide o zodpovednosť solidárnu. 37. Nad rámec odvolania odvolací súd, vo vzťahu k výroku o trovách konania, dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že úpadca (zaviazaný zodpovednosťou za trovy konania žalovaných) nemá postavenie strany sporu. Procesné postavenie žalobcu titulom funkcie svedčí správcovi podstaty (konajúci vo veciach majetku podstaty v mene a na účet úpadcu). Nakoľko na náhradu trov konania môže byť zaviazaná len strana sporu, povinnosť znášať trovy môže byť uložená len správcovi ako strane sporu, pričom táto povinnosť nesvedčí správcovi ako osobe (nejde o jeho osobnú zodpovednosť), ale zaväzuje konkurznú podstatu a predstavuje pohľadávku podliehajúcu režimu § 100 ZKR. 38. S poukazom na uvedené skutočnosti, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. h) CSP zrušil vrátane závislého výroku o trovách konania a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 39. Úlohou súdu prvej inštancie, pri zohľadnení argumentácie a právneho záveru odvolacieho súdu obsiahnuté v odseku 10. až 37., bude vec v ďalšom konaní opätovne skutkovo a právne posúdiť, vysporiadať sa s dôkaznými návrhmi strán uplatnenými v konaní (ktoré z dôkazov považoval za podstatné pre rozhodnutie a ktoré nevykonal), a ktoré z liberačných dôvodov považuje za naplnené v prípade záveru o nedôvodnosti žaloby. 40. Keďže odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).