Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Cob/74/2023 2322201160 21. 08. 2024 JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI:SK:KSBA:2024:2322201160.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Valérie Kleinovej, ml., žalobcu: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Pribinova 19, 811 09 Bratislava, IČO: 00 151 700, proti žalovanému: VEKTOR EU group s.r.o., so sídlom Hlavná 945/5, 924 01 Galanta, IČO: 43 837 565, o zaplatenie sumy 12.275,08 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 8Cb/5/2022-66 zo dňa 15.12.2022, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Galanta č. k. 8Cb/5/2022-66 zo dňa 15.12.2022 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1.1. Okresný súd Galanta (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 8Cb/5/2022-66 zo dňa 15.12.2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu žalobcu a žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 1.2. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z § 39, § 788 ods. 1, § 792 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Občiansky zákonník“) 1.3. Súd prvej inštancie vychádzal zo zisteného skutkového stavu, že dňa 23.09.2020 bola medzi stranami sporu uzavretá flotilová poistná zmluva pre povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Za žalovaného, ako poistníka, poistnú zmluvu na základe splnomocnenia konateľa, uzavrela N. G.. Predmetom uzavretej zmluvy bolo poistenie súboru motorových a prípojných vozidiel, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Poistná zmluva bola uzavretá s účinnosťou od 24.09.2020 na dobu neurčitú. Žalovaný sa zaviazal platiť poistné riadne a včas v rámci ročného poistného obdobia a poukazovať ho na účet žalobcu štvrťročne najneskôr do 24.09., 24.12., 24.03., 24.06., príslušného kalendárneho roka. V zozname bolo uvedených päť motorových vozidiel, na ktoré sa vzťahovalo poistenie. 1.4. Z výpisu z obchodného registra žalovaného podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že jediným spoločníkom a jediným konateľom žalovaného je I.. Z. C., ktorý udelil generálne plnomocenstvo dňa 21.05.2020 N. G.. Plnomocenstvom ju splnomocnil konať v mene splnomocniteľa vo vzťahu ku všetkým fyzickým a právnickým osobám, štátnym orgánom, orgánom miestnej samosprávy, iným orgánom verejnej správy a svojimi úkonmi zaväzovať splnomocniteľa k povinnostiam a nadobúdať pre splnomocniteľa práva. Splnomocnenec je oprávnený v mene splnomocniteľa najmä podpisovať listiny, vrátane všetkých typov zmlúv, zastupovať splnomocniteľa vo všetkých súdnych, správnych alebo iných obdobných konaniach, disponovať s peňažnými prostriedkami splnomocniteľa, vrátane peňažných prostriedkov nachádzajúcich sa na bankových účtoch splnomocniteľa, preberať všetky typy poštových zásielok adresovaných splnomocniteľovi, a v tejto súvislosti vykonávať v mene splnomocniteľa akékoľvek právne úkony. Na generálnom plnomocenstve sa nachádza podpis Z. C. a N.W. G., ktorá plnomocenstvo prijala.
1.5. Súd prvej inštancie uviedol, že listom zo dňa 29.09.2021 žalobca oznámil žalovanému zánik flotilovej zmluvy č. 8070006992 pre nezaplatenie poistného. Dlžné poistné ku dňu zániku poistenia činilo 12.275,08 € a žalovaný bol vyzvaný na zaplatenie dlžného poistného. 1.6. Konštatoval, že žalobca svoj nárok odvodzoval z uzavretej poistnej zmluvy č. 8070006992, ktorú v mene žalovaného uzatvárala N.W. G., na základe generálnej plnej moci zo dňa 21.05.2020. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že plnomocenstvo udelila fyzická osoba I.. Z. C. fyzickej osobe N. G.. Avšak ani konateľ podľa neho nie je oprávnený udeliť generálne plnomocenstvo za spoločnosť, v ktorej koná. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.III. ÚS 353/2012, kde Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že plnomocenstvo udelené spoločnosťou činiť právne úkony vo všetkých veciach, sa považuje za absolútne neplatný právny úkon, pretože zo zákona - § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka - patrí tento rozsah právomoci výlučne iba konateľom. 1.7. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca opieral žalobu aj o § 792 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého platí, že ak zmluvné strany jednajú osobne a je uskutočnený ústny návrh, ktorý nie je prijatý ihneď, tak zaniká. Ak však ide o návrh poistnej zmluvy, tomuto musí predchádzať splnenie informačných povinností v zmysle § 792a Občianskeho zákonníka. Za prejav prijatia návrhu poistiteľa, zodpovedajúci písomnej forme, sa považuje aj zaplatenie poistného vo výške uvedenej v návrhu. Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Odo 568/2005, podľa ktorého ku vzniku poistnej zmluvy konkludentným prejavom vôle podľa § 792 ods. 2 Občianskeho zákonníka môže dôjsť pri súčasnom splnení dvoch podmienok - musí sa tak stať v stanovenej lehote a poistné musí byť zaplatené v takej výške, aká bola uvedená v návrhu zmluvy. Takáto forma akceptácie preto predpokladá, že nie je možné plniť v splátkach, kým nie je splnená podmienka zaplatenia poistného vo výške uvedenej v návrhu. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 152/2001, v zmysle § 792 ods. Občianskeho zákonníka možno návrh poisťovateľa prijať tiež zaplatením poistného vo výške uvedenej v návrhu. Poistná zmluva je v takom prípade uzavretá, len čo bolo poistné zaplatené. 1.8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade nevznikla poistná zmluva v zmysle § 792 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzhľadom k tomu, že žalobca nedal žalovanému návrh na uzavretie zmluvy, a teda nemohol byť návrh žalovaným ani prijatý. Uviedol, že ak žalovaný žalobcovi plnil finančné sumy, dialo sa tak na základe absolútne neplatnej poistnej zmluvy č. 8070006992, ale nie na základe návrhu poistnej zmluvy. Nakoľko zmluva č. 8070006992 je absolútne neplatným právnym úkonom a nevznikla medzi sporovými stranami poistná zmluva v zmysle § 792 ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie žalobu zamietol. 1.9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že úspešnému žalobcovi priznal v súlade s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) plnú náhradu trov konania. 2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, nestotožňujúc sa so záverom súdu prvej inštancie a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a žalobe vyhovel. Mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (365 ods. 1 písm. h) CSP). 2.1. Namietal, že zo žiadneho ustanovenia aktuálnej legislatívy nevyplýva obmedzenie, že by plnomocenstvo udelené spoločnosťou vykonávať právne úkony vo všetkých veciach, malo byť absolútne neplatným právnym úkonom. V otázke zastúpenia na základe plnomocenstva je podľa neho právna úprava vo vzťahu k fyzickým a právnickým osobám úplne rovnaká a obe sa môžu dať zastúpiť zástupcom, a to buď na konkrétny úkon alebo vo všetkých veciach. Najzásadnejšiu výhradu mal žalobca voči zamietnutiu žaloby na základe právneho názoru uvedeného v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 353/2012 v tom, že pre neho prejednávaný prípad je dané uznesenie nepoužiteľné, čím odvodene vyplýva, že plnomocenstvo udelené v tejto veci je platným právnym úkonom. Poukázal na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky v cit. rozhodnutí uviedol, že iba v prípade, ak by generálnu plnú moc udelila spoločnosť, takýto právny úkon by považoval za absolútne neplatný. V tomto konaní nastala podľa žalobcu opačná situácia. Uviedol, že z generálneho plnomocenstva zo dňa 21.05.2020 bez akýchkoľvek pochýb vyplýva, že plnú moc udelila fyzická osoba ako konateľ žalovaného. Splnomocnenec teda nezastupoval priamo spoločnosť, ale zastupovala fyzickú osobu, t. j. konateľa pri právnych úkonoch spadajúcich do právomoci konateľa v rámci výkonu jeho funkcie. Z uvedených skutočností bolo podľa žalobcu zjavné, že pani N. G. mala oprávnenie uzatvoriť poistnú zmluvu a zastupovala fyzickú osobu (konateľa) pri právnych úkonoch spadajúcich do právomoci konateľa v rámci výkonu jeho funkcie.
2.2. Mal za to, že pokiaľ by sa z akéhokoľvek dôvodu malo podpísanie poistnej zmluvy pani G. posudzovať ako neplatný právny úkon, aj tak by poistenie bolo platne uzavreté v zmysle § 792 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to okamžitým zaplatením poistného. Žalovaný na návrh poistnej zmluvy zo dňa 23.09.2020 reagoval okrem podpisu splnomocneného zástupcu aj tým, že dňa 25.09.2020 už mal žalobca na účte uhradené poistné, ktoré bolo v tom čase splatné. Z napadnutého rozsudku podľa žalobcu nie je zrejmé, z akých dôvodov súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný poistné nezaplatil na základe návrhu poistnej zmluvy, ale na základe absolútne neplatnej poistnej zmluvy. Poukázal na to, že pokiaľ dispozíciu s účtom žalovaného mal jedine konateľ (podľa výslovného vyjadrenia konateľa na pojednávaní dňa 22.11.2022), je tak zrejmé, že keď už dňa 25.09.2020 (2 dni po predložení návrhu) mal žalobca na účte uhradené prvé poistné, je zrejmé, že konateľ s obsahom poistnej zmluvy zo dňa 23.09.2020 zjavne súhlasil a mal o ňom vedomosť. 2.3. Žalobca dal dopozornosti aj na nepravdivé vyjadrenia žalovaného o jeho nevedomosti o uzavretí poistnej zmluvy č. 8070006992. Platnosť poistenia dokumentuje podľa žalobcu aj to, že žalovaný spôsobil poistnú udalosť dňa 23.06.2021 v Maďarsku, za ktorú bol žalobca povinný uhradiť škodu za poškodenie stĺpa. 3. Žalovaný vyjadrenie k odvolaniu žalobcu nepodal. 4. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 5. Podľa § 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka poistnou zmluvou sa poistiteľ zaväzuje poskytnúť v dojednanom rozsahu plnenie, ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie označená a fyzická alebo právnická osoba, ktorá s poistiteľom poistnú zmluvu uzavrela, je povinná platiť poistné. 6. Podľa § 792 ods. 1 Občianskeho zákonníka na uzavretie poistnej zmluvy je potrebné, aby bol návrh prijatý v lehote, ktorú určil navrhovateľ, a ak ju neurčil, do jedného mesiaca odo dňa, keď druhý účastník návrh dostal. Poistná zmluva je uzavretá okamihom, keď navrhovateľ dostane oznámenie o prijatí svojho návrhu. Návrh poistiteľa možno prijať tiež zaplatením poistného vo výške uvedenej v návrhu, ak sa tak stane v lehote podľa odseku 1; poistná zmluva je v takom prípade uzavretá, len čo bolo poistné zaplatené. (ods. 2). 7. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 8. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 9. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 381/2001 Z. z. „) poistenie zodpovednosti zanikne tiež, ak poistné nebolo zaplatené do jedného mesiaca od dátumu jeho splatnosti, ak pre takýto prípad nebola v poistnej zmluve dohodnutá dlhšia lehota pre zánik poistenia zodpovednosti, maximálne však na dobu troch mesiacov. Poistenie zodpovednosti zanikne uplynutím tejto lehoty. 10. Odvolací súd po preskúmaní spisu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je náležite odôvodnený v súlade s § 220 ods. 2 CSP, ktorý okrem iného vyžaduje uvedenie súdu, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 11. Celé odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je len v bode 13: „V danej veci nevznikla zmluva v zmysle § 792 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzhľadom na to, že žalobca nedal návrh žalovanému na uzavretie zmluvy, a teda nemohol byť návrh žalovaným ani prijatý. Keď žalovaný plnil
finančné sumy, dialo sa tak na základe absolútne neplatnejpoistnej zmluvy č. 8070006992. Nedialo sa tak na základe návrhu poistnej zmluvy. Keďže zmluva č. 8070006992 je absolútne neplatným právnym úkonom a nevznikla medzi sporovými stranami poistná zmluva v zmysle § 792 ods. Občianskeho zákonníka súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol“. V bode 10. súdlen uviedol názor vyslovený Ústavným súdom Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. III. ÚS 353/2012. 12. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie posúdil ostatné podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal, a to aj v prípade jeho záveru, že „žalobca nedal žalovanému návrh na uzavretie zmluvy“, ako uviedol v bode 13. napadnutého rozsudku bez bližšieho odôvodnenia. 13. Žalobca sa svojou žalobou voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 12.275,08 € a jednorázovej paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- € na tom skutkovom základe, že so žalovaným dňa 23.09.2020 uzatvoril poistnú zmluvu č. 8070006992, ako povinné zmluvné poistenie na flotilu motorových vozidiel, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal platiť na účet žalobcu poistné štvrťročne, najneskôr do 24.09., 24.12., 24.03. a 24.06. príslušného kalendárneho roka, pričom z dôvodu zaplatenia poistného žalovaným len do 23.12.2020, v zmysle § 9 ods. 4 zákona č. 381/2001 Z. z. došlo k zániku poistenia zodpovednosti dňom 26.7.2021 a v zmysle § 803 Občianskeho zákonníka k vzniku práva žalobcu na poistné do zániku poistenia, za obdobie od 23.12.2020 do 26.07.2021 vo výške 12.275,08 €, a na zaplatenie ktorého žalovaný na výzvy žalobcu nereagoval. Flotilovú poistnú zmluvu pre povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla č. 8070006992 zo dňa 23.09.2020 podpísala za konateľa žalovaného N. G. ako splnomocnenec konateľa na základe generálneho plnomocenstva udeleného jej konateľom žalovaného Z. C. na jeho zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch vo vzťahu ku všetkým fyzickým a právnickým osobám, štátnym orgánom, orgánom miestnej samosprávy, iným orgánom verejnej správy a svojimi úkonmi zaväzovať splnomocniteľa k povinnostiam a nadobúdať pre splnomocniteľa práva, a to najmä podpisovať listiny, vrátane všetkých typov zmlúv, zastupovať splnomocniteľa vo všetkých súdnych, správnych alebo iných obdobných konaniach, disponovať s peňažnými prostriedkami splnomocniteľa, vrátane peňažných prostriedkov nachádzajúcich sa na bankových účtoch splnomocniteľa, preberať všetky typy poštových zásielok adresovaných splnomocniteľovi a v tejto súvislosti vykonávať v mene splnomocniteľa akékoľvek právne úkony. 14. Žalovaný na svoju obranu v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že pracovníčka N. G.Á. mohla mať plnú moc iba na preberanie poštovej zásielky a na vystupovanie voči orgánom miestnej a štátnej správy (na konkrétne úkony), a nie voči iným právnickým osobám a ak predložila plnú moc, ako žalobca deklaruje, tak plná moc, s ktorou mohla disponovať, bola iba na preberanie poštovej zásielky a na vystupovanie voči orgánom miestnej a štátnej správy. Avšak žiadnu takúto plnú moc žalovaný pritom ako dôkaz nedoložil a v konaní ničím nevyvrátil existenciu vyššie uvedeného a ním podpísaného generálneho plnomocenstva doloženého žalobcom. Uviedol len, že pojem generálna plná moc pri právnickej osobe neexistuje a takéto udelenie generálnej plnej moci zo strany právnickej osoby na úkony vo všetkých veciach je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 353/2012-17 zo dňa 01.08.2012. Okrem toho na pojednávaní dňa 22.11.2022 uviedol, že nemá vedomosť o tom, či niekto niečo zaplatil z firemného účtu úhrady na poistnom, keďže len on disponoval s firemným účtom a nikto iný k nemu nemal prístup. 15. Napriek uvedeným rozporom súd prvej inštancie, bez ich odstránenia, vyhlásil dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil na verejné vyhlásenie rozsudku. Dokazovanie je pritom jeden zo základných inštitútov civilného procesu. Aby súd vedel spor riadne prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok skutkových poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci samej. Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v zmysle ustanovenia § 132 CSP je žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa. Podľa ustanovenia § 186 ods. 2 CSP súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Ak teda existuje skutočnosť, na ktorej sa obe strany sporu zhodnú, súd nemusí, a ani nemôže takúto skutočnosť dokazovať. V zmysle § 151 ods. 1 CSP, ak skutočnosť tvrdená jednou stranou sporu nie je spochybnená druhou stranou sporu, považuje sa táto skutočnosť za nespornú (fikcia nespornosti). Na vyvrátenie tejto fikcie postačuje generálne popretie týchto skutočností vlastným tvrdením o skutkových okolnostiach.
Následne je potrebné podporiť skutkové tvrdenia návrhmi na vykonanie dôkazov. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej súd vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd hodnotí dôkazy v zmysle § 191 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti. Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz svojho opaku. Súd pri hodnotení dôkazov nie je obmedzený zákonom v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti hodnotiť konkrétny dôkaz. Hodnotenie by však malo mať vždy oporu vo vykonanom dokazovaní a v súlade so zásadami formálnej logiky a musí byť preskúmateľné v inštančnom postupe. Hodnotenie dôkazov následne súd uvedie v rozhodnutí vo veci samej - ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. 16. Súd prvej inštancie sa však týmto vyššie uvedeným postupom neriadil, nevysporiadal sa dostatočne s argumentáciou žalobcu, od ktorej odôvodňoval svoj nárok, s ním doloženými dôkazmi, náležitými pre danú vec vyhodnotením generálneho plnomocenstva, nielen prevzatím názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky, uvedeného v uznesení sp. zn. III. ÚS 353/2012, v ktorom vyslovil, že plná moc, hoci bola udelená splnomocnencovi ako generálna plná moc na „všetky úkony“ a „v rozsahu práv konateľa spoločnosti“, zahŕňa aj oprávnenie podať ústavnú sťažnosť, respektíve splnomocniť advokáta na podanie ústavnej sťažnosti. Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že zo znenia splnomocnenia zo dňa 04.05.2006 nie je možné jednoznačne určiť, či je udelená v mene spoločnosti, alebo ju udelil konateľ spoločnosti ako fyzická osoba, z čoho vyplývajú pochybnosti, či mal splnomocnenec zastupovať sťažovateľku alebo konateľa sťažovateľky ako fyzickú osobu pri právnych úkonoch spadajúcich do právomoci konateľa v rámci výkonu jeho funkcie. V prvom prípade, ak by sa predmetné splnomocnenie malo interpretovať tak, že je udelené spoločnosťou a v rozsahu oprávnenia robiť právne úkony spoločnosti vo všetkých veciach, ústavný súd považoval za potrebné ako obiter dictum vysloviť názor, že by išlo o právny úkon absolútne neplatný podľa (§ 39 Občianskeho zákonníka), pretože zo zákona (§ 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka) patrí tento rozsah právomoci výlučne iba konateľom. Tento názor Ústavného súdu Slovenskej republiky súd prvej inštancie prevzal, pričom s generálnym plnomocenstvom, ktoré malo byť udelené konateľom žalovaného, a to aj s jeho obsahom, sa nevysporiadal. 17. Súd prvej inštancie neskúmal rozsah splnomocnencovho oprávnenia konať za splnomocniteľa v zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý nebol vymedzený tak, že splnomocnenec môže za spoločnosť robiť všetky právne úkony, ktoré môže robiť spoločnosť, resp. jej konateľ, pričom z gramatickej formulácie udeleného plnomocenstva je zjavné, že ide o druhové, presne špecifikované plnomocenstvo. Funkciu konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nemožno vykonávať na základe plnomocenstva, pretože konateľ je štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným priamo zo zákona (Obchodný zákonník), ktorého vymenúva valné zhromaždenie, teda funkciu konateľa nie je možné preniesť na základe plnomocenstva na inú osobu. Avšak konateľ, ako fyzická osoba konajúca v mene spoločnosti s ručením obmedzeným, sa môže dať na základe plnomocenstva zastúpiť inou osobou a na niektoré právne úkony splnomocniť zamestnanca spoločnosti s ručením obmedzeným. Pokiaľ ide o zastúpenie na základe plnomocenstva, právna úprava je rovnaká vo vzťahu k fyzickým osobám a právnickým osobám. To znamená, že tak ako fyzická osoba aj právnická osoba (napr. spoločnosť s ručením obmedzeným), môže konať osobne (prostredníctvom konateľa), alebo sa môže dať zastúpiť inou osobou (zástupcom), a to buď v konkrétnej veci (osobitná plná moc) alebo vo všetkých veciach (generálna plná moc). Ústavný súd Slovenskej republiky sa v uznesení sp. zn. III. ÚS 353/2012-17 zo dňa 01.08.2012 vyjadril, že generálna plná moc udelená právnickou osobou je absolútne neplatný právny úkon, pretože je v rozpore s § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom - t. j. štatutárne orgány). Poukazuje na to, že uskutočňovanie všetkých úkonov v mene spoločnosti patrí výlučne štatutárnemu orgánu (konateľovi) a prostredníctvom generálneho plnomocenstva nie je možné oprávniť na ich výkon inú osobu. Avšak odvolací súd poukazuje na to, že uvedené ustanovenie Občianskeho zákonníka upravuje iba zákonné osobné konanie právnickej osoby a nehovorí nič o tom, v akom rozsahu sa môže dať právnická osoba zastúpiť. Občiansky zákonník tiež ustanovuje, že v plnej moci musí byť vymedzený jej rozsah, no nijakým spôsobom neurčuje hranicu tohto rozsahu, ani ho nijakým spôsobom nelimituje. Takže je
potrebné z hľadiska posúdenia platnosti uzatvorenia poistnej zmluvy v danom prípade posúdiť všetky tieto skutočnosti. 18. Nedostatočné je aj odôvodnenie napadnutého rozsudku ohľadom § 792 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď z neho nie je zrejmé, na základe akých dôkazov súd prvej inštancie vychádzal pri jeho závere, že žalobcom nebol daný návrh žalovanému na uzavretie predmetnej poistnej zmluvy, ani z čoho vyvodil, že žalovaný žalobcovi plnil finančné sumy, a to aj pokiaľ ide o dôkaz, z ktorého vyplýva, že tieto boli zaslané žalobcovi z účtu žalovaného, keď tento túto skutočnosť tiež rozporoval. 19. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 20. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30). 21. Právo na spravodlivý súdny proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na čo je poukázané vo viacerých Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 110/07). Podobne v náleze sp. zn. IV. ÚS 296/09 Ústavný súd SR uviedol: „Otázka, či súd nevyhovel požiadavke odôvodnenia vyplývajúcej z čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže byť zodpovedaná iba s prihliadnutím na okolnosti prípadu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach stabilne uvádza: „Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).“ (napr. III. ÚS 107/07). Ústavný súd SR tiež uvádza: „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“ (IV. ÚS 14/07). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). 22. Odvolací súd poukazuje na to, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Povinnosťou súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). 23. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP), v ktorom ďalšom konaní sa bude riadiť vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu a
svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s § 220 ods. 2 CSP a presvedčivo odôvodní. V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).