Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Cob/8/2024 2622201874 18. 07. 2024 JUDr. Marta Barková ECLI:SK:KSBA:2024:2622201874.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej v spore žalobcu: Sunline, s.r.o., so sídlom Štefana Pilárika 2650/52, 905 01 Senica, IČO: 46 166 297, právne zastúpený: Mgr. Milan Sadloň, advokát, so sídlom V.P. Tótha 30, 905 01 Senica, proti žalovanému: PATÁK s.r.o., so sídlom V.P. Tótha 30, 905 01 Senica, IČO: 36 267 031, právne zastúpený: advokátska kancelária AKPF s.r.o., so sídlom Dúbravská cesta 2, 841 04 Bratislava, IČO: 55 032 800, o zaplatenie 1 227,28 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 7Cb/3/2022 - 85 zo dňa 11.07.2023, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Senica č.k. 7Cb/3/2022 - 85 zo dňa 11.07.2023 potvrdzuje. II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Okresný súd Senica (ďalej ako „súd“ alebo aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 7Cb/3/2022 - 85 zo dňa 11.07.2023 (ďalej len ako „napadnutý rozsudok) v právnej veci žalobcu Sunline, s.r.o., so sídlom Štefana Pilárika 2650/52, 905 01 Senica, IČO: 46 166 297 (ďalej len ako „žalobca), proti žalovanému PATÁK s.r.o., so sídlom V.P. Tótha 30, 905 01 Senica, IČO: 36 267 031 (ďalej len ako „žalovaný“), o zaplatenie 1 227,28 eura s príslušenstvom, žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o trovách konania súd prvej inštancie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II.). 2. Súd prvej inštancie rozhodol podľa § 566 ods. 1, § 567 ods. 2, § 568 ods. 2, § 571 ods. 2 a § 574 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Obchodný zákonník“) a podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „CSP“). 3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že v minulosti uzavrel so žalovaným ústnu dohodu o zabezpečení prác pri výrobe a pri stavebných projektoch realizovaných žalovaným. Odmena za tieto činnosti bola dohodnutá vo výške 3 000 eur mesačne bez ohľadu na počet dní, v ktorých bol plnený predmet dohody, teda bez ohľadu na to, koľko dní v danom mesiaci žalobca odpracoval. Žalobca uviedol, že, aby počet neodpracovaných dní z jeho strany bol primeraný, a tiež aby korešpondovali s celozávodnými dovolenkami zamestnancov žalovaného, pre jednoduchosť bolo dohodnuté, že žalobca má nárok na preplatenie takého počtu neodpracovaných dní, ako by mal nárok bežný zamestnanec - teda 25 dní za kalendárny rok. Žalobca tiež uviedol, že akceptoval, že jeho konateľ bol pre vnútorné potreby žalovaného označovaný ako zamestnanec žalovaného. Žalovaný po dohode so žalobcom ukončili spoluprácu k 17.12.2021 s tým, že fakturácia prác
za december 2021 bude za rovnakých podmienok ako v predošlom období. Pretože konateľ žalobcu nemal vyčerpaných 25 dní dovolenky za rok 2021, žalobca ich doúčtoval v poslednej faktúre č. 202124, ktorá bola splatná dňa 18.01.2022. Túto faktúru odmietol žalovaný preplatiť, pričom poprel obsah ním uzavretých dohôd (o zabezpečení prác pri výrobe a stavebných projektoch a tiež dohodu o jej skončení). Na písomnú výzvu žalobcu preplatil len alikvótnu časť z fakturovanej sumy zodpovedajúcej obdobiu od 01.12.2021 do 17.12.2021 vo výške 1 772,72 eura, ktorú poukázal na účet žalobcu dňa 01.03.2022 a zvyšnú časť faktúry odmietol uhradiť. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe poprel tvrdenie žalobcu, že sa spolu dohodli pri vzniku zmluvného vzťahu na znení takej dohody, ktorej súčasťou by bola mesačná suma 3 000 eur bez ohľadu na to, koľko dní v mesiaci žalobca skutočne bude vykonávať pre žalovaného činnosť. Požiadavku žalobcu na finančné nahradenie nevyčerpanej „dovolenky“ považoval za absolútne nepodloženú. Uviedol, že odmena bola dohodnutá za každý ukončený mesiac, počas ktorého žalobca vykonával pre žalovaného činnosť pri stavebných projektoch. K ukončeniu spolupráce došlo dňa 17.12.2021 a podľa žalovaného nebol daný žiaden dôvod, prečo by mala byť mesačná odmena vyplatená v takej výške, ako keby žalobca poskytoval žalovanému svoje služby celý mesiac. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by súčasťou dohody medzi žalobcom a žalovaným boli také ustanovenia, ktorých sa žalobca domáha v tejto žalobe. K ukončeniu spolupráce so žalobcom došlo zo strany žalovaného jednostranným rozhodnutím, ktoré žalobca akceptoval. Nešlo teda o dohodu v pravom zmysle slova, ktorej súčasťou by boli akékoľvek podmienky. Súčasťou ukončenia spolupráce nebola ani dohoda strán sporu, ani prísľub žalovaného, že žalobcovi bude čokoľvek kompenzované. Práve z dôvodu, že išlo o okamžité ukončenie spolupráce (odstúpením od zmluvy), nie je dôvod, aby bol žalobcovi kompenzovaný čas zostávajúci do ukončenia kalendárneho mesiaca. Žalobca v rámci repliky uviedol, že žalovaný súhlasil s tým, že bude vystupovať ako nadriadený jeho zamestnancom, bude im zadávať prácu, kontrolovať ich prácu. Pretože žalovaný nevedel vopred určiť, ktoré dni bude potrebné pre neho vykonávať činnosti, pričom v časoch jeho celopodnikového voľna pre neho nemohla byť vykonávaná žiadna činnosť, žalobca sa so žalovaným dohodli, že žalovaný bude preplácať žalobcovi aj tieto prestoje, vrátane prestojov na strane žalobcu - napr. PN, dôležité osobné prekážky a pod.. Pre jednoduchosť bolo dohodnuté, že všetky tieto prestoje a neúčasti zo žalobcovej strany žalovaný preplatí v rozsahu nároku zamestnanca na ročnú riadnu dovolenku, teda v rozsahu 25 dní za kalendárny rok. Zdôraznil, že spolupráca skončila dohodou s tým, že všetky nároky z pôvodnej dohody budú zo strany žalovaného splnené. Poprel tvrdenia žalovaného, že k ukončeniu dohody o spolupráci došlo jednostranným rozhodnutím žalovaného. Tým, že žalobca návrh žalovaného na ukončenie spolupráce akceptoval, došlo k dohode a nie k odstúpeniu od zmluvy. Kompenzácia bola dohodnutá v pôvodnej dohode o spolupráci a dohoda o skončení spolupráce túto kompenzáciu nevylúčila. Mal za to, že boli dohodnuté obdobné benefity ako u zamestnancov, nakoľko žalobca vystupoval voči zamestnancom žalovaného ako nadriadený a títo to akceptovali, teda mali o tom informácie od žalovaného. V ďalších častiach odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že sa v prvom rade zaoberal posúdením právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi stranami sporu. Žalobca - spoločnosť Sunline, s.r.o. je právnickou osobou s jediným spoločníkom, ktorý je zároveň aj konateľom spoločnosti. V čase uzatvárania zmluvy so žalovaným žalobca teda vystupoval ako obchodná spoločnosť podnikateľský subjekt. Žalovaný - spoločnosť PATÁK s.r.o. v čase uzatvorenia dohody so žalobcom bol tiež obchodnou spoločnosťou zapísanou v obchodnom registri. Z hľadiska právneho postavenia strán sporu tak súd prvej inštancie považoval za nesporné, že strany sporu mali medzi sebou uzatvorený obchodnoprávny vzťah, a to na základe ústne dohodnutej mandátnej zmluvy podľa § 566 a nasl. Obchodného zákonníka. Mandátna zmluva obsahovala popis prác, priebeh prác, výšku odmeny a spôsob jej vyplácania. Uvedené náležitosti mandátnej zmluvy potvrdila svojim čestným vyhlásením svedkyňa zmluvného dojednania M. I., vedúca administratívneho úseku žalovaného. Na základe uzatvorenej mandátnej zmluvy žalobca ako stavbyvedúci uskutočňoval činnosti - riadenie stavieb a kontrolu priebehu prác pre žalovaného, zastupoval žalovaného ako stavebný dozor na stavbách. Za tieto činnosti si žalobca dohodol so žalovaným mesačnú odmenu vo výške 3 000 eur s DPH. Súd prvej inštancie mal za to, že uzatvorenie obchodnoprávneho vzťahu medzi stranami sporu potvrdzuje aj sporná faktúra č. 202124, vystavená dňa 11.01.2022, v ktorej je ako dodávateľ označený žalobca (právnická osoba) a ako odberateľ žalovaný (právnická osoba), pričom predmetom faktúry je poskytovanie činnosti na základe mandátnej zmluvy za sumu vo výške 2 500 eur bez DPH za obdobie
od 01.12.2021 do 31.12.2021. Z uvedenej faktúry považoval súd prvej inštancie za zrejmé, že sa jedná o dva podnikateľské subjekty, ktoré si dohodli spoluprácu v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti. Súd prvej inštancie zdôraznil, že medzi pracovnoprávnym vzťahom založeným pracovnou zmluvou (alebo dohodou o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru) a obchodnoprávnym vzťahom vzniknutým mandátnou zmluvou je podstatný, zásadný rozdiel. Pokiaľ by v tomto konaní bol vzťah medzi stranami sporu pracovnoprávny, musel by byť založený písomnou pracovnou zmluvou, čo žalobca ani žalovaný nepreukázali. Osoba vykonávajúca prácu v pracovnom pomere má status zamestnanca, zatiaľ čo osoba pracujúca na základe mandátnej zmluvy (mandatár) takéto postavenie nemá, preto nemôže byť považovaná za zamestnanca v zmysle ustanovení zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Zákonník práce“). Vzhľadom k tomu, že žalobca ako právnická osoba a žalovaný ako právnická osoba uzatvorili „mandátnu zmluvu o poskytovaní činnosti“, tak ako je priamo uvedené vo faktúre č. 202124 zo dňa 11.01.2022, považoval súd prvej inštancie za zrejmé, že žalobca nemohol byť zamestnancom žalovaného, nakoľko podľa § 11 Zákonníka práce zamestnancom môže byť len „fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu“. Zákonník práce priznáva zamestnancovi nárok na dovolenku, stravné lístky alebo príspevok na stravovanie a určuje povinnosť zamestnávateľovi platiť za zamestnanca odvody do zdravotnej poisťovne a Sociálnej poisťovne. Naproti tomu mandatár nemá podľa ustanovení Obchodného zákonníka ako podnikajúci subjekt nárok na dovolenku, príspevok na stravné a odvody si platí sám. Z predložených listinných dôkazov a výpovedí účastníkov mal súd prvej inštancie ďalej preukázané, že žalobca pri uzatváraní dohody so žalovaným vystupoval ako právnická osoba a rovnako žalovaný mal postavenie právnickej osoby, teda obaja boli podnikatelia, ktorí v zmysle § 566 a nasl. Obchodného zákonníka ústne uzatvorili mandátnu zmluvu, podľa ktorej žalobca ako mandatár vykonával pre žalovaného ako mandanta dohodnuté činnosti za odmenu vo výške 3 000 eur mesačne. Žalovaný vyplácal žalobcovi odmenu za vykonanú prácu na základe žalobcom vystaveného daňového dokladu faktúry. Žalovaný vypovedal mandátnu zmluvu v zmysle § 574 ods. 1 Obchodného zákonníka ku dňu 17.12.2021. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný dôvodne zaplatil žalobcovi len alikvotnú časť mesačnej odmeny vo výške 1 772,72 eura za obdobie od 01.12.2021 do 17.12.2021 a zvyšnú časť vo výške 1 227,28 eura, ktorá je predmetom tohto sporu, nebol žalovaný žalobcovi povinný uhradiť, nakoľko k ukončeniu vzájomnej spolupráce došlo dňa 17.12.2021. Následne žalobca do konca mesiaca december 2021 čerpal dovolenku, na preplatenie ktorej nevznikol žalobcovi zo strany žalovaného právny nárok, keďže na ich obchodnoprávny vzťah sa nevzťahujú ustanovenia Zákonníka práce o dovolenke. Poukazoval na to, že žalovaný odovzdal žalobcovi osobné motorové vozidlo, notebook a mobilný telefón v zmysle § 568 ods. 2 Obchodného zákonníka. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vyvodil právny záver, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je pracovnoprávny, ale je obchodnoprávny, založený mandátnou zmluvou, a preto nárok žalobcu na preplatenie nevyčerpanej dovolenky, resp. doplatenie časti mesačnej odmeny za výkon prác, ktoré sa neuskutočnili, nie je z hľadiska obchodného práva dôvodný, a preto súd žalobu o zaplatenie sumy 1 227,28 eura s príslušným úrokom z omeškania zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému priznal ich plnú náhradu, nakoľko bol v konaní úspešný v celom rozsahu. 4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie v celom rozsahu, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP a namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na nové prejednanie veci. Žalobca v odvolaní namietal, že v konaní opakovane navrhoval vyslúchnuť svedka P. M., ktorý so žalovaným uzavrel obdobnú zmluvu o výkone činností za obdobných podmienok približne v rovnakom čase a ktorý dňa 17.12.2021 ukončil so žalovaným spoluprácu na spoločnom rokovaní so žalobcom a žalovaným. Mal za to, že z jeho výpovede by bolo možné upresniť obsah dohôd uzavretých medzi stranami sporu, avšak súd prvej inštancie tento dôkaz opakovane zamietol. Žalobca ďalej poukazoval na to, že vedel, že uzavreli so žalovaným vzťah podľa Obchodného zákonníka ako dva podnikateľské
subjekty, avšak obsahom ústnej dohody medzi ním a žalovaným bolo, že niektoré benefity poskytované žalovaným sa odvolávali na inštitúty pracovného práva. Išlo najmä o preplácanie neodpracovaných dní, a to až do rozsahu počtu dní dovolenky upravenej v Zákonníku práce. Takto znela dohoda medzi stranami sporu a takto ju po celý čas spolupráce žalovaný dobrovoľne plnil. Namietal, že pri ukončení spolupráce sa so žalovaným dohodli, že mu žalovaný doplatí celý mesiac napriek tomu, že spolupráca skončila dňa 17.12.2021, a teda že žalovaný žalobcovi vyplatí odmenu vo výške 3 000 eur, pretože v kalendárnom roku 2021 nevyčerpal všetky voľné dni, ktoré mu zmluva o spolupráci umožňovala. Uviedol, že tieto voľné dni si šetril na koniec roka, pričom zástupca žalovaného na rokovaní dňa 17.12.2021 toto akceptoval, čo práve mohol potvrdiť svedok P.. Vchádzal z toho, že v rámci súkromnoprávnych vzťahov je možné dojednať akékoľvek podmienky v zmluve, ktoré neodporujú kogentným ustanoveniam zákona a domnieval sa, že dohoda o preplácaní dní, v ktorých žalobca vykonával práce v prospech mandanta ustanoveniam zákona neodporuje. Mal za to, že písomné podania žalovaného boli nepravdivé, keďže ústna výpoveď žalovaného sa v časti obsahu mandátnej zmluvy, ako aj v časti existencie dohody o ukončení spolupráce prekrývala s tvrdeniami žalobcu, rovnako považoval za nepravdivé aj čestné vyhlásenie zamestnankyne žalovaného M. I.. Namietal, že súd prvej inštancie nevykonal potrebné dokazovanie o obsahu dohody o skončení spolupráce a vychádzal len z výpovede žalovaného. Uviedol, že v rámci ukončenia spolupráce dohodou a nie odstúpením od zmluvy, ani výpoveďou zo strany žalovaného, sa strany dohodli, že žalovaný žalobcovi zaplatí odmenu za celý mesiac december. To, že túto dohodu opierali o ustanovenia pôvodnej dohody o preplácaní dovolenky, bolo na podporu tvrdení, že v rámci ukončenia spolupráce žalovaný sľúbil preplatiť celý mesiac bez ohľadu na to, že spolupráca bola ukončená už dňa 17.12.2021. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel aj o nesprávne právne závery v tom, že pri uplatnení § 574 Obchodného zákonníka odmietol možnosť akejkoľvek inej dohody o vyplatení odmeny pri vypovedaní mandátnej zmluvy. Rovnako súd prvej inštancie uviedol, že mandatár nemá nárok na dovolenku, príspevok na stravné a odvody si platí sám. Žalobca k tomu uviedol, že pre zjednodušenie fakturácie sa so žalovaným dohodli pri uzatváraní mandátnej zmluvy na preplácaní plnej odmeny za daný mesiac, a to aj v prípade, ak žalobca nevykonával činnosť v prospech žalovaného celý mesiac, a to v rozsahu, v akom je povinný poskytnúť zamestnancovi voľno na oddych (dovolenku). Išlo teda o odkaz na Zákonník práce, ktorý špecifikuje rozsah pracovného voľna s nárokom na odmenu pri zamestnaneckom pomere, teda aby nedošlo k sporom o počet neodpracovaných dní v prospech mandanta a nároku na vyplatenie odmeny v zmysle mandátnej zmluvy. Mal za to, že aj keď ustanovenia Obchodného zákonníka o mandátnej zmluve nešpecifikujú spôsob určenia odmeny, je na dohode zmluvných strán, akým spôsobom výšku, resp. spôsob jej určenia dojednajú. Preto aj dohoda o odmene, ktorá by obsahovala klauzulu o preplatení aj neodpracovaného obdobia v rozsahu s odkazom na Zákonník práce, neodporuje žiadnemu ustanoveniu zákona a je dovolená a možná. Mal za to, že obsah mandátnej zmluvy preukázal zhodným vyjadrením so žalovaným, ktoré urobil na pojednávaní dňa 11.07.2023, pričom toto jeho vyhlásenie negovalo všetky jeho predchádzajúce vyjadrenia. Obsahom dohody o ukončení spolupráce so žalovaným bola podmienka, že vyplatí odmenu za celý mesiac december, čo žalovaný poprel a súd prvej inštancie odmietol vyslúchnuť navrhnutého svedka, ktorý bol prítomný pri uzavretí tejto dohody. Žalobca tiež namietol, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj otázku nároku na náhradu trov konania, nakoľko minimálne jeden úkon v konaní zmaril svojou neúčasťou na pojednávaní žalovaný a toto pojednávanie muselo byť z dôvodu jeho svojvoľnej neúčasti odročené. Mal za to, že súd prvej inštancie bol povinný rozhodnúť tak, že náhradu za zmarený úkon prizná strane, ktorá zmarenie úkonu zavinila, a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie o priznaní nároku na náhradu trov žalovanému v rozsahu 100 % považoval za nesprávne. 5. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril v podaní zo dňa 13.11.2023 a mal za to, že súd prvej inštancie správne posúdil, že medzi stranami sporu bol uzavretý obchodnoprávny vzťah, a to na základe ústne uzavretej mandátnej zmluvy v zmysle § 566 a nasl. Obchodného zákonníka. Mal za to, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci z dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané a vykonanie dokazovania výsluchom svedka P. by bolo zbytočné a neúčelné. Formulovanie odvolania žalovaný vnímal ako neurčité a zmätočné. Zdôraznil, že jedine osoba vykonávajúca prácu v pracovnom pomere má status zamestnanca a je nositeľom pracovnoprávnych nárokov, osoba vykonávajúca činnosť na základe mandátnej zmluvy takéto postavenie nemá. Poukázal na to, že žalobca riadne nešpecifikoval svoj nárok uplatnený žalobou, keď počas konania uvádzal rôzne dôvody, od ktorých odvodzoval nárok na uhradenie žalovanej sumy, avšak ani jeden z týchto dôvodov počas konania nepreukázal. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne zhodnotil skutkový i právny stav, vykonané dôkazy, logicky opísal myšlienkové postupy pri ich hodnotení, pričom jednoznačne a jasne
vyjadril záver z nich plynúci, preto navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v plnom rozsahu potvrdil a žalovanému voči žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 6. Ďalšie vyjadrenia strán sporu neboli súdu doručené. 7. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“) v zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP, postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 8. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 9. Podľa § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. 10. Podľa § 215 ods. 2 CSP, skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona. 11. Podľa § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka, mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu. 12. Podľa § 567 ods. 2 Obchodného zákonníka, činnosť, na ktorú sa mandatár zaviazal, je povinný uskutočňovať podľa pokynov mandanta a v súlade s jeho záujmami, ktoré mandatár pozná alebo musí poznať. Mandatár je povinný oznámiť mandantovi všetky okolnosti, ktoré zistil pri zariaďovaní záležitosti a ktoré môžu mať vplyv na zmenu pokynov mandanta. 13. Podľa § 568 ods. 2 Obchodného zákonníka, mandant je povinný odovzdať včas mandatárovi veci a informácie, ktoré sú potrebné na zariadenie záležitosti, pokiaľ z ich povahy nevyplýva, že ich má obstarať mandatár. 14. Podľa § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné, vznikne mandatárovi nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla očakávaný výsledok alebo nie. Ak možno očakávať, že v súvislosti s vybavovaním záležitosti vzniknú mandatárovi značné náklady, môže mandatár požadovať po uzavretí zmluvy primeraný preddavok. 15. Podľa § 574 ods. 1, 2, 3 a 4 Obchodného zákonníka, mandant môže zmluvu kedykoľvek čiastočne alebo v celom rozsahu vypovedať. Ak výpoveď neurčuje neskoršiu účinnosť, nadobúda účinnosť dňom, keď sa o nej mandatár dozvedel alebo mohol dozvedieť. Od účinnosti výpovede je mandatár povinný nepokračovať v činnosti, na ktorú sa výpoveď vzťahuje. Je však povinný mandanta upozorniť na opatrenia potrebné na to, aby sa zabránilo vzniku škody bezprostredne hroziacej mandantovi nedokončením činnosti súvisiacej so zariaďovaním záležitosti. Za činnosť riadne uskutočnenú do účinnosti výpovede má mandatár nárok na úhradu nákladov vynaložených podľa § 572 a na primeranú časť odplaty. 16. Po oboznámení sa s obsahom spisu, napadnutým rozsudkom a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s odvolaním žalobcu, odvolací súd konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, a preto v súlade s § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP rozhodnutie presvedčivo a náležitým spôsobom odôvodnil, keď sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom. Súd prvej inštancie vykonané dôkazy správne vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozsudku.
17. Z obsahu súdneho spisu mal odvolací súd preukázané, že žalobca pre žalovaného vykonával činnosť stavbyvedúceho, riadenia stavieb a kontrolu priebehu prác pri stavebných projektoch realizovaných žalovaným. Žalobca žalovanému vystavil dňa 05.09.2021 faktúru č. 202117 na sumu 3 000 eur s DPH, a to na základe mandátnej zmluvy o poskytovaní činnosti za obdobie od 01.08.2021 do 31.08.2021. Medzi stranami nebolo sporné, že k ukončeniu spolupráce došlo dňa 17.12.2021. Žalobca si faktúrou č. 202124 vystavenou dňa 11.01.2022 fakturoval na základe mandátnej zmluvy o poskytovaní činnosti za obdobie od 01.12.2021 do 31.12.2021 sumu 3 000 eur, z ktorej žalovaný žalobcovi uhradil pomernú časť za poskytovanie činnosti od 01.12.2021 do 17.12.2021 vo výške 1 772,72 eura. Zostávajúcu časť fakturovanej sumy v žalovanej výške 1 227,28 eura žalovaný žalobcovi neuhradil. 18. K ustáleniu právneho vzťahu medzi stranami sporu odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uvádza, že mal preukázanú existenciu obchodného záväzkového vzťahu založeného ústne uzavretou mandátnou zmluvou v zmysle § 566 a nasl. Obchodného zákonníka medzi žalobcom v postavení mandatára a žalovaným v postavení mandanta, obsahom ktorej bol záväzok žalobcu pre žalovaného vykonávať činnosť stavbyvedúceho, riadenia stavieb a kontrolu priebehu prác na stavebných projektoch realizovaných žalovaným na jednej strane a záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi za uskutočnenie týchto úkonov mesačnú odmenu vo výške 3 000 eur s DPH na strane druhej. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že svojou podstatou je mandátna zmluva zmluvou, ktorou sa mandatár (žalobca) zaväzuje k určitej činnosti, jeho záväzok nie je viazaný na dosiahnutie výsledku (čím sa napríklad odlišuje od záväzku, ktorý zakladá zmluva o dielo). Obstaranie určitej záležitosti môže spočívať v uskutočnení právnych úkonov v mene mandanta, teda v právnom konaní alebo aj v uskutočnení inej činnosti, teda vo faktickom konaní, ktorým môžeme rozumieť akúkoľvek činnosť, ktorej výsledok nie je možné hmotne zachytiť. K žalobcom opakovane odkazovaným inštitútom upraveným normami pracovného práva, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zdôrazňuje, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nemožno subsumovať pod ustanovenia Zákonníka práce. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca je právnickou osobou, spoločnosťou s ručením obmedzeným, ktorá žalovanému (rovnako právnickej osobe) za vykonávanie dohodnutých činností fakturovala dojednanú mesačnú odmenu. S poukazom na ustanovenie § 11 Zákonníka práce zamestnancom je pritom len a výlučne fyzická osoba, na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným tak nemožno ani len primerane aplikovať ustanovenia Zákonníka práce. Pokiaľ sa žalobca vo svojich podaniach opakovane zmätočne odvolával na inštitúty upravené Zákonníkom práce odvolací súd uvádza, že ich použitie v obchodnoprávnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným je vylúčené a právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa bude spravovať dohodou zmluvných strán a v ostatných otázkach zákonným rámcom upravujúcim mandátnu zmluvu (§ 566 a nasl. Obchodného zákonníka). Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že žalobca ako právnická osoba, spoločnosť s ručením obmedzeným, je osobou odlišnou od fyzickej osoby Y. ktorý je aj spoločníkom a konateľom žalobcu. Predmetom tohto sporu tak nebolo posudzovanie (právne ani skutkové) prípadného nároku Y. Q. ako fyzickej osoby voči žalovanému, ale súd prvej inštancie a v rozsahu podaného odvolania následne odvolací súd posudzovali žalobou uplatnený nárok žalobcu ako právnickej osoby voči žalovanému. 19. K odvolacím námietkam žalobcu, že pri ukončení spolupráce sa strany sporu mali dohodnúť na tom, že žalovaný žalobcovi za mesiac december 2021 zaplatí celú mesačnú odmenu vo výške 3 000 eur, nakoľko nevyčerpal všetky „voľné dni“, ktoré mu uzavretá zmluva umožňovala, pričom na preukázanie tohto tvrdenia navrhoval vykonať dokazovanie výsluchom svedka P. ktoré súd prvej inštancie zamietol, odvolací súd uvádza, že sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný dôvodne zaplatil žalobcovi len alikvótnu časť dojednanej mesačnej odmeny vo výške 1 772,72 eura za obdobie od 01.12.2021 do 17.12.2021 a zostávajúcu časť mesačnej odmeny vo výške 1 227,78 eura nebol povinný žalobcovi zaplatiť, nakoľko k ukončeniu vzájomnej spolupráce došlo dňa 17.12.2021. V konaní nebolo sporné, že si strany sporu dojednali, že žalovaný bude žalobcovi za výkon dojednaných činností uhrádzať mesačnú odmenu vo výške 3 000 eur, pričom však v konaní nebolo preukázané, že by žalobcovi táto odmena patrila v celej výške už za každý aj začatý mesiac. Počas trvania zmluvy tak mal žalobca v prípade splnenia si svojich zmluvných povinností nárok na zaplatenie zmluvne dojednanej mesačnej odmeny vo výške 3 000 eur. Pri takto určenej mesačnej odmene nepovažoval odvolací súd za relevantné, či aj v danom mesiaci, počas ktorého zmluvný vzťah trval, žalobca skutočne pre žalovaného vykonával činnosť každý jeden (pracovný) deň, nakoľko v zásade platí, že pri takto určenej paušálnej odmene vznik nároku na jej zaplatenie nezávisí od rozsahu poskytnutých služieb. Uvedené vyplynulo aj z výsluchu žalobcu na pojednávaní konanom dňa 25.04.2023, kde uviedol, že za celý čas trvania zmluvy (počas cca dvoch rokov) mu bola zo strany žalovaného vyplatená každý mesiac rovnaká suma, a to aj
vtedy, keď dohodnuté činnosti nevykonával, či už z dôvodov na jeho strane alebo na strane žalovaného. Žalovaný tak žalobcovi počas trvania mandátnej zmluvy za každý mesiac, počas ktorého žalobca pre žalovaného vykonával dojednané činnosti, platil celú dohodnutú mesačnú odmenu 3 000 eur. V konaní tiež nebolo sporné, že zmluvný vzťah bol medzi žalobcom a žalovaným ukončený dňa 17.12.2021, a teda k tomuto dňu zanikol záväzok žalobcu vykonávať pre žalovaného dohodnuté činnosti a zároveň zanikol záväzok žalovaného platiť žalobcovi dojednanú mesačnú odmenu a žalovaný zohľadňujúc zánik zmluvného vzťahu ku dňu 17.12.2021, zaplatil žalobcovi alikvótnu časť dojednanej odmeny vo výške 1 772,72 eura. S poukazom na uvedené odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na vyplatenie nevyčerpaných „voľných dní“, keďže zmluvný vzťah zanikol dňa 17.12.2021, kedy došlo aj k zániku zmluvnej povinnosti žalovaného vyplácať žalobcovi zmluvne dojednanú odmenu zdôrazňujúc, že na obchodnoprávny vzťah sa nevzťahujú ustanovenia Zákonníka práce (o dovolenke). Existencia dohody medzi stranami sporu o tom, že žalovaný žalobcovi nad rámec primeranej časti odmeny do ukončenia zmluvného vzťahu vyplatí celú mesačnú odmenu vo výške 3 000 eur, hoci zmluvný vzťah bol ukončený dňa 17.12.2021, žalobca v konaní nepreukázal. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalobca vo svojom vyjadrení v replike doručenej súdu dňa 29.09.2022 uviedol, že kompenzácia (za „neodpracované dni“) bola dohodnutá v dohode o spolupráci a dohoda o skončení spolupráce túto kompenzáciu nevylúčila, pričom však zmluvnú dohodu o výške odmeny (mesačnej) za výkon činností počas trvania zmluvy, nie je možné zamieňať s uplatneným nárokom na vyplatenie odmeny nad rámec alikvótnej časti odmeny ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nepovažoval žalobcom navrhnutý dôkaz výsluchom svedka P. M., ktorý súd prvej inštancie zamietol, za potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí vykonať všetky stranou navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde. Strany sporu môžu navrhnúť v priebehu konania dôkazy, pričom súd rozhodne o tom, ktoré dôkazy bude vykonávať, a ktoré nie, a zároveň s rozhodnutím oboznámi strany sporu, čo súd prvej inštancie vykonal na pojednávaní konanom dňa 11.07.2023. Odvolací súd preto považoval tieto odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné. 20. K odvolacej námietke žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne posúdil vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako vzťah obchodnoprávny, spravujúci sa ustanoveniami § 566 a nasl. Obchodného zákonníka a dohodou zmluvných strán. Odvolací súd zároveň uvádza, že skutočnosť, že si zmluvné strany dojednali za výkon činnosti žalobcu pre žalovaného mesačnú (paušálnu) odmenu vo výške 3 000 eur s DPH, a teda, že žalovaný túto odmenu žalobcovi vyplácal za každý skončený mesiac počas trvania zmluvného vzťahu bez ohľadu na to, či žalobca pre žalovaného dojednanú činnosť vykonával alebo nevykonával všetky (pracovné) dni v mesiaci, nezakladá existenciu nároku žalobcu na vyplatenie celej mesačnej odmeny aj v prípade ukončenia zmluvného vzťahu. V konaní pritom nebolo sporné, že zmluvný vzťah zanikol dňa 17.12.2021. Ukončením zmluvného vzťahu zanikla povinnosť žalobcu voči žalovanému na uskutočňovanie v zmluve dojednaných činností a zároveň zanikla povinnosť žalovaného platiť žalobcovi dojednanú odmenu. Žalobca od 17.12.2021 do 31.12.2021 nevykonával pre žalovaného činnosť, nie z dôvodu čerpania „voľných dní“, kedy by mu z dôvodu dohodnutej paušálnej mesačnej odmeny vznikol nárok na jej zaplatenie v celej výške, ale z dôvodu, že ich zmluvný vzťah zanikol, takáto povinnosť žalobcu už neexistovala a rovnako neexistovala povinnosť žalovaného ďalej vyplácať žalobcovi zmluvnú odmenu. Žalobcovi naopak vznikol nárok na primeranú časť odmeny, ktorú mu žalovaný vyplatil ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu dňa 17.12.2021 vo výške 1 772,72 eura. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že zvyšnú časť fakturovanej sumy za celý mesiac december 2021 v žalobou uplatnenej výške 1 227,28 eur s príslušenstvom nebol žalovaný žalobcovi povinný zaplatiť, nakoľko táto presahovala zmluvný nárok žalobcu na zaplatenie alikvótnej časti odmeny do ukončenia zmluvy. Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 21. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil nárok na náhradu trov konania v rozpore s § 256 CSP, keď minimálne jeden úkon v konaní zmaril žalovaný svojou neúčasťou na pojednávaní, ktoré muselo byť odročené, a teda náhradu za tento zmarený úkon bol súd prvej inštancie povinný priznať žalobcovi, odvolací súd uvádza, že zásada procesnej zodpovednosti vyjadrená v § 256 ods. 2 CSP znamená zodpovednosť za trovy konania, ktoré strana zbytočne zavinila svojím správaním. Predpokladom uloženia povinnosti náhrady trov konania v tomto prípade je, že zavinené
porušenie procesnej povinnosti malo za následok trovy, ktoré protistrana vynaložila zbytočne. Povinnosť na náhradu trov konania teda vzniká, ak vznikli trovy, ktoré boli neefektívne vynaložené, pretože procesný úkon bol zmarený a vznik týchto trov bol v príčinnej súvislosti so zavinením. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu odvolací súd zistil, že pojednávanie vytýčené na deň 16.03.2023 bolo síce odročené bez jeho otvorenia a meritórneho prejednania veci, avšak z dôvodu, že žalovaný (cestou právneho zástupcu) nemal riadne vykázané doručenie predvolania na pojednávanie (č.l. 49, 52 s. spisu), a teda trovy ktoré žalobcovi vznikli tým, že sa na nariadené pojednávanie, ktoré bolo bez jeho otvorenia odročené dostavil, nemožno považovať za zavinené žalovaným v zmysle § 256 ods. 2 CSP. Odvolací súd ďalej z obsahu súdneho spisu zistil, že na pojednávanie vytýčené na deň 08.06.2023 sa dostavil predvolaný právny zástupca žalovaného, ktorý síce nezabezpečil účasť žalovaného na pojednávaní, avšak ako vyplýva zo zápisnice o pojednávaní, súd prvej inštancie pojednával v neprítomnosti žalovaného a pokračoval v dokazovaní, a teda v danom prípade nedošlo k odročeniu pojednávania bez meritórneho prejednania veci a trovy, ktoré žalobcovi vznikli účasťou na predmetnom pojednávaní tak nie je možné považovať za neefektívne vynaložené, pretože daný úkon nebol bez ďalšieho zmarený. Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 22. Záverom odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ako „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 23. Odvolací súd dospel k záveru, že neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalobcom, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 24. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 25. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 26. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 27. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, odvolací súd mu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 28. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).