Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Cob/193/2023 4119214952 31. 07. 2024 Mgr. Marián Degma ECLI:SK:KSBA:2024:4119214952.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Valérie Kleinovej, ml., v spore žalobkyne: O.. E. C., so sídlom Q.. S. XXXX/XX, XXX XX Ž., IČO: 34 496 424, právne zastúpená: Mgr. Martin Gavuliak, advokát so sídlom Kašmírska 7, 821 04 Bratislava, proti žalovanému: Rubín, n.o., so sídlom Coboriho 1474/2, 949 01 Nitra, IČO: 50 019 953, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Chlapík s.r.o., so sídlom Sládkovičova 167/13, 010 01 Žilina, IČO: 47 232 072, o zaplatenie 4.753,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 30Cb/46/2019-542 zo dňa 26.11.2021, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 26.11.2021 č. k. 30Cb/46/2019-542 v napadnutých vyhovujúcich častiach (výroky I. a II.), ako aj v časti trov konania, p o t v r d z u j e. II. V napadnutej zamietajúcej časti (výrok III.) odvolanie žalovaného o d m i e t a . III. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Okresný súd Nitra (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 30Cb/46/2019-542 zo dňa 26.11.2021 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 224,Eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 4.529,- Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.971,Eur od 16.04.2019 do zaplatenia, zo sumy 2.782,- Eur od 29.03.2019 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalobkyni voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 91,90 %. 1.1. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, že žalobkyňa vykonávala pre žalovaného vedenie mzdovej a účtovnej agendy, čo nebolo medzi stranami sporné. Žalobkyňa si v konaní uplatňovala nárok na zaplatenie sumy vo výške 4.753,-Eur spolu s príslušenstvom na základe dvoch vystavených faktúr, a to faktúry č. 2019003 zo dňa 27.03.2019 za spracovanie účtovných dokladov za rok 2018, ako aj spracovanie mzdovej agendy za obdobie máj - december 2018 a faktúry č. 2018039A za spracovanie účtovných dokladov za rok 2017. 1.2. Z predložených faktúr č. 2018006, 2017021, 2017024, 2017026, 2017029, 2017033, 2018003, 2017018, 2017014, 2017011, 2018006, 2018003, 2017033, 20170029, 2017026, 2017024, 2017021, 2017018, 2018020, 2017014, 2017011 podľa súdu prvej inštancie vyplynulo, že týmito bolo fakturované spracovanie mzdovej agendy, pričom tieto faktúry boli žalovaným aj uhradené. Z predloženého znaleckého posudku č. 9/2021 zo dňa 11.06.2021 vyhotoveného Ing. Darinou Huťkovou, znalkyňou v odbore: Ekonómia a manažment, odvetví: Účtovníctvo a daňovníctvo, Personalistika, Kontroling súd prvej inštancie zistil, že obvyklá odmena za jednu účtovnú položku pre subjekt účtujúci v sústave
podvojného účtovníctva pre zdaňovacie obdobie za rok 2017 a 2018 je v intervale hodnôt od 0,68 Eura do 1,01 Eura za jednu účtovnú položku a obvyklá odmena za spracovanie miezd a súvisiace činnosti v období rokov 2017 a 2018 je v intervale hodnôt od 9,79 Eura do 14,10 Eura za jednu vypočítanú mzdu. 1.3. Po právnej stránke súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení § 132 ods. 1, § 191 ods. 1, § 282 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), § 261 ods. 1, § 269 ods. 2, § 536 ods. 1 a 2, § 566 ods. 1 a 2, § 571 ods. 1, § 365 ods. 1 a 2, § 369 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Obchodný zákonník“), § 12 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o účtovníctve“). 1.4. Súd prvej inštancie uviedol, že nemal za sporné, že žalobkyňa v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytovala žalovanému účtovné služby, spornou bola otázka dohody o odmene medzi žalobkyňou a žalovaným, teda či bola medzi stranami sporu dohodnutá paušálna odmena tak, ako to tvrdil žalovaný, alebo odmena vo výške 1 Eura za jednotlivé zápisy a 8 Eur za mzdovú agendu a či bolo dohodnuté, že sa jednotlivými faktúrami, ktoré boli zo strany žalovaného uhradené, fakturoval celý rozsah vykonaných prác (mzdová aj účtovná agenda) alebo nie. 1.5. Konštatoval, že nemal za preukázané uzatvorenie zmluvy o poskytovaní personálnych a ekonomických služieb emailovou komunikáciou, keď z predložených emailov nevyplýva akceptácia návrhu žalobkyne na uzatvorenie tejto zmluvy, kde v podstate ani nedošlo k reálnemu uzatvoreniu zmluvy v písomnej forme, keď nedošlo k podpísaniu zmluvy zo strany žalovaného. Súd prvej inštancie tak nemal za preukázané, že by medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k dohode ohľadom ceny poskytovaných služieb v zmysle zmluvy predloženej žalobkyňou. Na druhej strane uviedol, že v konaní nemal za preukázané ani skutkové tvrdenia žalovaného o dohode medzi stranami sporu ohľadom mesačného paušálu vo výške 800,- Eur za poskytované služby a že táto paušálna odmena mala pokrývať všetky poskytované služby vykonávané žalobkyňou vrátane účtovnej agendy, teda že fakturované sumy mali zahŕňať odplatu za spracovanie všetkých účtovných dokladov. Tvrdenie, že zmluvný vzťah so žalobkyňou bol vymedzený lehotou každého kalendárneho mesiaca, nebolo podľa súdu prvej inštancie žalovaným nijakým spôsobom preukázané. Z vykonaného dokazovania podľa súdu prvej inštancie nevyplynula ani dohoda strán o tom, že žalobkyňa bude vykonávať dohodnutú činnosť ako súkromná podnikateľka v rámci živnostenského oprávnenia za rovnakých platobných podmienok, ako tomu bolo počas trvania pracovnoprávneho pomeru. Uvedené je podľa názoru súdu prvej inštancie spochybnené aj predloženou emailovou komunikáciou z roku 2019, keďže ak by sa strany dohodli na pokračovaní za rovnakých podmienok, nebol by dôvod dohadovať uzatvorenie zmluvy v roku 2019. Poukázal na to, že tvrdenie ohľadom dohody mesačného paušálu ani nezodpovedá predloženej fakturácii (faktúry č. 2018006, 2017021, 2017024, 2017026, 2017029, 2017033, 2018003, 2017018, 2017014, 2017011, 2018006, 2018003, 2017033, 20170029, 2017026, 2017024, 2017021, 2017018, 2018020, 2017014, 2017011), ktorá bola zo strany žalovaného uhradená, kde sú faktúry pre žalovaného vystavované v rôznych sumách, v rozsahu od 760 Eur do 816 Eur, teda nie vo výške mesačného paušálu 800 Eur, ako sa to snažil tvrdiť žalovaný. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že mu nebol predložený žiaden doklad o tom, že by prípadná fakturácia presahujúca údajne dojednaný paušál 800 Eur bola niekedy v minulosti žalovaným namietaná. Zároveň z vyššie uvedených faktúr podľa neho vyplýva, že týmito faktúrami bolo fakturované len spracovanie mzdovej agendy, a nie aj ďalšej účtovnej agendy. Vyššie uvedené skutkové tvrdenia žalovaného tak súd prvej inštancie nemal za preukázané, a tieto boli žalobkyňou v priebehu konania popierané. Pokiaľ aj žalovaný namietal spôsob účtovania účtovných zápisov, odôvodňujúc to dopytom na iných účtovníkov a audítorov s tým, že je účtovanie účtovných zápisov absolútne nesúladné s praxou, toto svoje tvrdenie nijako nepreukázal. Naopak súd prvej inštancie dal do pozornosti, že žalobkyňa v konaní predložila doklady (cenové ponuky iných účtovných spoločností), z ktorých vyplýva, že je obvyklé fakturovať mzdovú a daňovú agendu aj samostatne, na druhej strane žalovaný v priebehu konania žiadne doklady, ktoré by preukazovali iný spôsob účtovania, nepredložil a v podstate svoje skutkové tvrdenia nepodložil v konaní žiadnym písomným dôkazom. Aj predložený znalecký posudok č. 9/2021 určuje rozdielnu výšku ceny za spracovanie mzdovej a účtovnej agendy, čo podľa súdu prvej inštancie len podporuje tvrdenia žalobkyne. Súd prvej inštancie tak v zmysle vyššie uvedeného nemal za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k dohode ohľadom ceny vykonaných prác v takej výške, ako to tvrdila jedna alebo druhá strana. 1.6. Súd prvej inštancie uviedol, že síce nemal za preukázané uzatvorenie zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným v písomnej podobe, je však toho názoru, že tu došlo ku konkludentnému uzavretiu zmluvy o poskytovaní účtovných služieb v zmysle ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, na základe ktorej žalobkyňa poskytovala žalovanému služby spočívajúce vo vedení účtovníctva. Medzi stranami
sporu teda existoval zmluvný vzťah, ktorý nie je ako osobitný zmluvný typ upravený v Obchodnom zákonníku, pričom takýto zmluvný vzťah môže vzniknúť aj tzv. konkludentným spôsobom. Podľa súdu prvej inštancie bolo nepochybné, že žalovaný mal záujem o poskytovanie takýchto služieb zo strany žalobkyne a zároveň mal žalovaný aj vedomosť, že sú mu zo strany žalobkyne účtovné služby aj poskytované a uvedený stav akceptoval, pričom v danom prípade je daná aj odplatnosť tohto vzťahu, keďže žalovaný za tieto služby žalobkyni aj platil, čo vyplýva z výpisov z účtu ku každej faktúre, ktorá sa týkala spracovania mzdovej agendy. 1.7. Súd prvej inštancie za primeraného použitia ustanovení o mandátnej zmluve (§ 571 ods. 1 Obchodného zákonníka), dospel záveru, že pri stave, kedy ani jedna zo strán neuniesla dôkazné bremeno svojich tvrdení ohľadom výšky dohodnutej ceny, má žalobkyňa nárok na cenu obvyklú jednak za spracovanie mzdovej a účtovnej evidencie. 1.8. Z predloženého znaleckého posudku č. 9/2021, ktorého závery neboli žalovaným žiadnym spôsobom spochybnené, podľa súdu prvej inštancie vyplývalo, že obvyklá odmena za jednu účtovnú položku pre subjekt účtujúci v sústave podvojného účtovníctva pre zdaňovanie obdobie za rok 2017 a 2018 je v intervale hodnôt od 0,68 Eura do 1,01 Eura, teda odmena fakturovaná žalobkyňou vo faktúrach č. 2019003 a č. 2018039-A za spracovanie účtovných dokladov nepresahuje znalcom určený interval hodnôt, pokiaľ ide o spracovanie účtovnej evidencie, a teda spadá do roviny obvyklej ceny. Pokiaľ ide o spracovanie mzdovej evidencie, tu dokonca odmena fakturovaná žalobkyňou ani nedosahuje spodný interval hodnôt uvedený v znaleckom posudku za jednu vypočítanú mzdu vo výške 9,79 Eura. V zmysle uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobkyne je dôvodný, keďže spadá do intervalu obvyklej ceny, pričom v konaní absentuje reálne preukázané tvrdenie žalovaného o dohode o paušálnej odmene žalobkyni. Vykonávanie prác pre žalovaného za odmenu v tej istej výške, ako bolo v čase, keď žalobkyňa pracovala pre žalovaného na dohodu, nevzhliadol súd prvej inštancie v tomto smere ani ako logické v súvislosti s vykonávaním tejto činnosti ako SZČO a s tým spojeným vznikom povinností platenia daní a odvodov. 1.9. Pokiaľ ide o preukázanie rozsahu poskytovaných služieb, vychádzal súd prvej inštancie z listinných dôkazov, ktoré boli predložené žalobkyňou spolu s vyjadrením zo dňa 19.06.2020, potvrdením finančnej správy a potvrdením účtovného programu Omega. Žalobkyňa predložila na preukázanie ňou vykonaného rozsahu prác Knihu analytickej evidencie a Účtovný denník žalovaného v rozsahu cca 500 strán, ku ktorým žalovaný nezaujal žiadne stanovisko, žiadnym spôsobom tieto doklady predložené žalobkyňou nespochybnil, ani ich nenavrhol podrobiť ďalšiemu prieskumu, pričom rozsah žalobkyňou fakturovaných položiek zodpovedá zápisom uvedeným v predložených dokladoch. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie konštatoval na pojednávaní nariadenom na deň 14.06.2021 nesporný rozsah prác vykonaných žalobkyňou. K uvedeným dokladom sa žalovaný nevyjadril po ich doručení žalovanému, ani v priebehu dvoch ďalších nariadených pojednávaní (18.09.2020 a 14.06.2021) a ani v rámci svojich následných písomných vyjadrení zo dňa 07.12.2020 a zo dňa 08.07.2021. Až na poslednom pojednávaní, opätovne bez toho, aby žalovaný zaujal akékoľvek stanovisko voči žalobkyňou predloženým dokladom, uviedol, že nesúhlasí s predbežným názorom súdu ohľadom toho, že súd prvej inštancie nemá za sporné vykonanie prác žalobkyňou a požadoval, aby súd prvej inštancie uložil žalobkyni povinnosť predložiť účtovníctvo žalovaného, kde ale už aj samotná štatutárna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní nariadenom na deň 18.09.2020 potvrdila predloženie účtovníctva žalobkyňou v konaní. Súd prvej inštancie tak tento návrh žalovaného považoval za nedôvodný a uvedenú obranu žalovaného za účelovú s prihliadnutím na zásadu koncentrácie a hospodárnosti konania (čl. 8 CSP). Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobkyňa nepreukázala poskytnutie služieb v ňou tvrdenom rozsahu žalovanému, neuniesol v tejto časti skutkových tvrdení dôkazné bremeno, keďže nepreukázal, že by žalobkyňa žalovanému tieto služby neposkytovala riadne, resp. poskytla v inom rozsahu ako tvrdí žalobkyňa a ako to vyplýva aj z predložených listín. V tejto súvislosti súd prvej inštancie opätovne poukázal na čl. 8 CSP, podľa ktorého sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi ako aj na § 151 CSP, podľa ktorého ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Rovnako tak pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobkyňa nebola oprávnená účtovať si svoju odmenu za obdobie celého kalendárneho roku 2017, keď za mesiace január až apríl 2017 jej táto odmena bola poskytovaná v rámci pracovnoprávneho vzťahu, žiadnym spôsobom nepreukázal, že si žalobkyňa skutočne uplatňovala odmenu aj za tieto mesiace, navyše za stavu, kedy bolo toto skutkové tvrdenie právnym zástupcom žalobkyne popreté. Súd prvej inštancie poznamenal, že uvedená skutočnosť nevyplýva ani z predložených listín - účtovných dokladov, keďže z porovnania predložených účtovných dokladov (Kniha analytickej evidencie a Účtovný denník žalovaného) s dokladom vytvoreným v programe
OMEGA - počet dokladov v účtovníctve (č.l. 7), súdu prvej inštancie vyplýva, že tento doklad neobsahuje zápisy do 30.04.2017. Uvedené vyplýva aj zo samotného dokladu, kde je uvedené konkrétne obdobie, na ktoré sa tento doklad vzťahuje, pričom z neho vyplýva, že sa týka obdobia od 05/2017 do 12/2017. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že na účinné popretie skutkových tvrdení žalobkyne, navyše doložených listinnými dokladmi, chýbal súdu prvej inštancie postup žalovaného spočívajúci v uvedení vlastných tvrdení, v tomto prípade v uvedení, v akom rozsahu a z akých konkrétnych dôvodov nemá za preukázaný rozsah vykonaných prác navyše doložený listinnými dôkazmi (účtovné doklady). 1.10. Čo sa týka ďalších návrhov na doplnenie dokazovania, respektíve vznesenú námietku premlčania, ktoré boli uplatnené žalovaným na poslednom pojednávaní nariadenom na deň 27.10.2021, súd prvej inštancie uviedol, že na tieto neprihliadal, keďže tieto prostriedky procesnej obrany neboli žalovaným uplatnené včas. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal opätovne na čl. 8 CSP, z ktorého nevyplýva len povinnosť tvrdiť skutočnosti slúžiace na procesný útok alebo procesnú obranu, ale vyplýva z neho aj ďalšie kritérium, a to časové. Nový procesnoprávny kódex (oproti predchádzajúcemu Občianskemu súdnemu poriadku) kladie väčší dôraz na efektivitu a rýchlosť súdnych konaní ako jedného z atribútov práva na spravodlivý proces vychádzajúc z čl. 48 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava Slovenskej republiky“), ako aj z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Kritérium efektívneho, t. j. rýchleho a zároveň hospodárneho konania však CSP nekladie len na súdne orgány, ale tiež na samotné sporové strany. Toto kritérium je potom konkrétnejšie vyjadrené napr. v § 153 a 154 CSP (sudcovská a zákonná koncentrácia konania). V kontexte uvedeného preto súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ žalovaný neuvádzal počas celého konania skutočnosti a argumentáciu v rámci svojej procesnej obrany a tieto/túto prezentoval až pri poslednom procesnom úkone, nemožno tieto zohľadniť pri rozhodovaní súdu. Súd prvej inštancie navyše uviedol, že už ani nepovažoval za potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci, vzhľadom na jeho záver o obvyklej cene fakturovanej žalobkyňou a navrhovaný výsluch štatutárov nepovažoval za potrebný aj z dôvodu, že by sa týkal iných spoločností a uplatňovania nárokov žalobkyne voči iným osobám, než v tomto konaní. Zároveň pokiaľ ide o námietku premlčania, nároky žalobkyne uplatnené v tomto konaní sa týkajú rokov 2017 a 2018, a teda nie sú a ani nemôžu byť premlčané, keďže žaloba bola podaná ešte dňa 02.12.2019 a premlčacia doba v obchodnoprávnych vzťahoch je s poukazom na § 397 Obchodného zákonníka štyri roky. 1.11. V zmysle vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná, keďže si voči žalovanému uplatňuje nároky, ktoré preukázateľne vykonala a tieto nároky si vyúčtovala v cene, ktorá je obvyklou cenou poskytnutého plnenia. Súd prvej inštancie tiež priznal žalobkyni požadovaný zákonný úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.971,- Eur od 16.04.2019, keďže sa žalovaný dostal do omeškania s plnením z faktúry č. 2019003 nasledujúci deň po jej splatnosti, ako aj paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- Eur. 1.12. Čo sa týka faktúry č. 2018039-A, súd prvej inštancie čiastočne žalobu zamietol v časti požadovaných úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.782 Eur od 01.04.2018 do 28.03.2019, keďže reálne sa žalovaný nemohol dostať do omeškania s jej plnením v tomto časovom intervale. Súd prvej inštancie si v tomto prípade osvojil nesporné skutkové tvrdenie žalovaného, že mu boli faktúry doručené až dňa 26.02.2019, čo vyplýva z podaného odporu ako aj pripojeného stanoviska právneho zástupcu žalovaného zo dňa 14.06.2019. Súd prvej inštancie na uvedenú skutočnosť aplikoval § 365 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého sa žalovaný dostal do omeškania s plnením z tejto faktúry až uplynutím 30 dní od jej doručenia. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobkyni úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.782,- Eur až od dňa 29.03.2019 do zaplatenia. 1.13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni, úspešnej v konaní, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 91,90 %. 2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie voči výrokom I. až IV., podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný nestotožňujúc sa s jeho záverom a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Mal za to, že mu súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). 2.1. Poukázal na to, že v súlade s § 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 24/2021 Z. z. platnej od 23.01.2021 s účinnosťou od 27.11.2021, bola dňa 25.11.2021 doručená
súdu žiadosť žalovaného z dôvodu vyhláseného núdzového stavu v súvislosti s vírusom covid-19 ospravedlnenie neúčasti žalobkyne (poznámka odvolacieho súdu: žalovaného) na pojednávaní súdu určeného na deň 26.11.2021. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie túto jeho žiadosť neakceptoval vzhľadom na zásadu hospodárnosti a skutočností, že posledné pojednávanie bolo odročené iba za účelom vyhlásenia rozsudku, a keďže nebude súd vykonávať dokazovanie, právnemu zástupcovi nič nebránilo v tom, aby sa na verejné vyhlásenie rozsudku dostavil. Súd prvej inštancie podľa žalovaného nerešpektujúc núdzový stav a vyhlášku č. 24/2021 MS SR s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania rozhodol bez prítomnosti žalovaného, čím mu bola odňatá možnosť uplatniť svoje procesné právo, a tým aj právo na spravodlivý súdny proces. 2.2. Žalovaný od začiatku sporu, v odpore proti platobnému rozkazu, ako aj v priebehu súdneho sporu, popieral uzavretie Zmluvy o poskytovaní formálnych a ekonomických služieb s tým, že po skončení pracovnoprávneho vzťahu so žalobkyňou bolo vzájomne dohodnuté, že bude pokračovať v poskytovaní mesačnej a účtovnej evidencie ako živnostníčka. 2.3. Poukázal na skutočnosť, že v ods. 60 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že nemal síce preukázané uzavretie zmluvy medzi účastníkmi v písomnej podobe, avšak bol názoru, že tu došlo ku konkludentnému uzavretiu zmluvy o poskytovaní účtovných služieb podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Namietal nesprávny záver súdu prvej inštancie o tom, že je nepochybné, že žalovaný mal záujem o poskytovanie takýchto služieb a zároveň mal aj vedomosť o tom, že takéto účtovné služby sú zo strany žalobkyne poskytované a uvedený stav akceptoval a za tieto služby žalobkyni aj platil, čo vyplýva z výpisov z účtu ku každej faktúre, ktorá sa týkala uvedenej faktúry. 2.4. Celkové zásady súdu prvej inštancie sú podľa žalovaného v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z výsledku dokazovania. Dôkazy súd prvej inštancie podľa neho hodnotil jednostranne, v jeho neprospech a právne poučenie veci nevychádzalo zo skutkového stavu, ale z nesprávnych skutkových záverov súdu prvej inštancie, čoho dôsledkom je aj rozhodnutie, ktoré je podľa neho zmätočné, nepresvedčivé a nezrozumiteľné. 2.5. Mal za to, že je preukázané, že žalobkyňa si mesačnú odmenu pohybujúcu sa v rozpätí okolo 800,- Eur mesačne prevádzala prevodom z účtu žalovaného, ktorý považoval tieto platby za odmenu v rámci mzdovej a účtovnej agendy. Zdôraznil, že za celé toto obdobie od mája 2017 do 31.12.2018 žalobkyňa nevykazovala žiadne faktúry. 2.6. Podľa žalovaného nemá logické opodstatnenie, aby vzhľadom na zníženie ekonomických nákladov navrhoval, aby za vedenie účtovníctva prináležala žalobkyni neporovnateľne vyššia odmena ako vo výške 2.782,- Eur za rok 2017 a vo výške 1.747,- Eur za r. 2018, keď podľa Dohody o pracovnej činnosti bola mesačná odmena žalobkyne za vedenie mzdovej a účtovnej agendy dohodnutá spolu vo výške 1.000,- Eur brutto. Žalovaný namietal, že na túto skutočnosť súd prvej inštancie nepochopiteľne neprihliadal. 2.7. Uviedol, že v priebehu konania namietal, že žalobkyňa mala ako živnostníčka vykonávať a spracúvať mesačne mzdovú a účtovnú agendu tak, ako tomu bolo počas trvania pracovnoprávneho vzťahu, k čomu nedošlo, a nárok žalobkyne je aj z tohto dôvodu premlčaný. Súd prvej inštancie k tejto námietke žalovaného zaujal právny názor, že ak by bola činnosť žalobkyne ako živnostníčky dohodnutá za rovnakých podmienok ako počas trvania pracovnoprávneho pomeru, toto tvrdenie je spochybniteľné aj predloženou emailovou komunikáciou z r. 2019, keďže ak by sa strany dohodli na pokračovaní za rovnakých podmienok, nebol by dôvod dohodovať uzavretie zmluvy v r. 2019. 2.8. Rozhodujúcou právnou otázkou spočívajúcou v tom, podľa akej zmluvy vykonávala žalobkyňa ako živnostníčka mzdovú a účtovnú evidenciu, posúdil podľa žalovaného súd prvej inštancie nezrozumiteľne a zmätočne. Čo sa týka zmluvného vzťahu tvrdeného žalobkyňou, na základe Zmluvy o poskytovaní personálnych a ekonomických služieb, súd prvej inštancie vyslovil, že takáto zmluva nebola uzavretá. K tvrdeniu žalovaného, že zmluvný vzťah so žalobkyňou ako živnostníčkou bol uzavretý ústnou dohodou o poskytovaní mesačnej odmeny za mzdovú a účtovnú agendu, súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že existencia takéhoto zmluvného vzťahu nebola preukázaná. 2.9. Dodatočné vyhotovenie a uplatnenie faktúr za účtovnú evidenciu po skončení zmluvného vzťahu je podľa žalovaného účelový postup žalobkyne, ktorá sa pritom opierala o neexistujúcu Zmluvu o poskytovaní personálnych a ekonomických služieb, ktorá mala byť na návrh žalobkyne uzavretá so spätným dátumom ku dňu 01.05.2017. Čo sa týka faktúr za účtovnú evidenciu roku 2017 a 2018, zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že obe tieto faktúry boli vyhotovené v roku 2019, po skončení zmluvného vzťahu. Žalobkyňa faktúru č. 2017038 označila s dátumom vyhotovenia a dodania tejto faktúry dňom 31.12.2017, pričom faktúra bola doručená žalovanému dňa 29.03.2019. Žalovaný namietal, že v priebehu konania upozornil súd, že dátum vyhotovenia tejto faktúry, ako aj dátum dodania faktúry žalovanému označený dňom 31.02.2017 je nedeľa a je vylúčené, aby žalobkyňa tento deň faktúru
skutočne vyhotovila a zároveň aj dodala. Súd prvej inštancie napriek týmto skutočnostiam nesprávne považoval takúto faktúru za relevantný listinný dôkaz a hoci bolo preukázané, že išlo o fingovanú faktúru, súd prvej inštancie priznal nárok na plnenie takejto faktúry. 3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že tvrdenia právneho zástupcu žalovaného o akomsi neurčitom 800,- Eur mesačnom paušále boli dodatočne vymyslené žalovaným. Úplne odporujú realite, nakoľko žiadna mesačná faktúra za spracovanie mzdovej agendy nebola vystavená na sumu 800,Eur. Rovnako žiadna úhrada faktúry žalovaným nebola v rozsahu 800,- Eur. Žalovaný podľa žalobkyne nepravdivo v odvolaní tvrdí, že sa domnieval, že mesačne platená suma zahŕňa mzdovú aj účtovnú agendu. Rovnako štatutárna zástupkyňa žalovaného nepravdivo vypovedala, že jej neboli nikdy doručované mesačné faktúry. Tieto nepravdivé a účelové tvrdenia boli v konaní dôkazmi vyvrátené. 3.1. Žalobkyňa doručovala žalovanému priebežné mesačné faktúry, čo bolo preukázané napríklad emailom z 03.08.2017. Z emailom doručenej faktúry je zrejmé, že mesačná fakturácia sa týka iba mzdovej agendy. Žalovaný teda na základe doručených faktúr vedel, v akej sú výške a že mesačne je fakturovaná len mzdová agenda. Faktúry na mzdovú agendu teda podľa žalobkyne neboli doručené ani vyhotovené dodatočne, ako nepravdivo uviedol žalovaný. 3.2. Mala za to, že súd prvej inštancie zmluvu klasifikoval správne ako inominátnu s prvkami mandátnej zmluvy. Právny zástupca žalovaného opomína, že zmluva nemusí byť uzatvorená iba písomne, ale môže byť uzatvorená aj ústne, alebo konaním zmluvných strán. Keďže žalovaný neuviedol, koľko bolo podľa neho spracovaných účtovných položiek, tak je podľa žalobkyne jeho popretie počtu spracovaných účtovných položiek neúčinné. 3.3. Žalobkyňa navrhla odvolanie zamietnuť a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania. 4. Žalovaný v replike zo dňa 23.02.2022 zotrval na všetkých skutočnostiach a tvrdeniach, ktoré uviedol v odvolaní. Uviedol, že skutkový stav ohľadne zmluvného vzťahu o vykonávaní mesačnej mzdovej a účtovnej agendy žalobkyňou ako živnostníčkou od mája 2017 považuje za preukázaný v priebehu súdneho konania. Tvrdenie žalovaného vo svojom vyjadrení, že žalobkyňa sa so žalovaným koncom apríla 2017 ústne dohodla, že mzdovú agendu bude vykonávať mesačne a účtovnú agendu bude vykonávať raz ročne, je podľa žalovaného nepravdivé a vyvrátené aj v ods. 6 napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie vyslovil, že k poskytovaniu účtovných služieb nedošlo riadnou dohodou, ale konkludentným spôsobom. Poukázal na to, že žalobkyňa počas pracovnoprávneho vzťahu so žalovaným poberala za mesačné spracovanie mzdovej a účtovnej agendy odmenu spolu vo výške 800,- Eur mesačne. Popri tejto odmene v pracovnoprávnom vzťahu, žalovaný ako zamestnávateľ uhrádzal za zamestnanca mesačne príslušné odvodové povinnosti. S cieľom znížiť takéto náklady za zamestnanca, s prihliadnutím k nedostatku finančných prostriedkov, žalovaný navrhol žalobkyni, či je ochotná spracúvať mesačne mzdovú a účtovnú agendu ako živnostníčka za tú istú odmenu, t. j. 800,Eur mesačne. Žalovaný mal zato, že žalobkyňa s návrhom súhlasila, inak by takýto zmluvný vzťah nebol medzi stranami uzavretý. Ako vyplýva z ďalšieho postupu žalobkyne, táto si z účtu žalovaného prevádzala mesačne na svoj účet príslušnú odmenu pohybujúcej sa na úrovni približne 800,- Eur. Mesačné faktúry vyhotovila žalobkyňa až dodatočne, po skončení zmluvného vzťahu a až potom ich zaslala žalovanému. K nepochopiteľnému tvrdeniu žalobkyne, že žalovaný nepreukázal koľko položiek malo byť zaúčtovaných, žalovaný poznamenal, že z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaný takúto možnosť nemal, nakoľko žalobkyňa mu odmietla poskytnúť príslušnú účtovnú evidenciu k preskúmaniu správnosti zaúčtovaných položiek. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný už od začiatku konania, ako aj v jeho ďalšom priebehu, domáhal tohto dôkazu a navrhoval, aby súd uložil žalobkyni povinnosť predložiť účtovnú evidenciu, ktorá bude obsahovať jednotlivé zaúčtované položky k porovnaniu ich správnosti, tomuto návrhu však súd prvej inštancie nevyhovel. 5. V duplike zo dňa 30.03.2023 žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/102/2022 zo dňa 22.02.2023 s totožným skutkovým a právnym stavom ako v prejednávanom spore. Žalobkyňa navrhla odvolanie zamietnuť a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania. 6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné
doplniť, ani znovu zopakovať a vo veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku, keď dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 8. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, jeho výsledky správne vyhodnotil a na jeho základe dospel k správnemu právnemu posúdeniu a svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, s odôvodnením ktorého sa stotožňuje a odkazuje naň (§ 387 ods. 2 CSP). Po preskúmaní obsahu spisu v rozsahu podaného odvolania odvolací súd konštatuje, že nezistil pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli mať za následok zrušenie alebo zmenu napadnutého rozsudku. Napadnutý rozsudok bol vydaný na podklade správneho postupu, správne zisteného skutkového stavu veci a na základe správneho právneho posúdenia zhromaždených dôkazov. 10. Podstatou odvolania žalovaného bola námietka nesprávnych skutkových zistení okresného súdu podľa výsledkov vykonaného dokazovania a v dôsledku toho aj záver nesprávneho právneho posúdenia veci s argumentáciou žalovaného, že odôvodnenie rozhodnutia pôsobí zmätočne, protichodne, čo spôsobuje jeho nepresvedčivosť. 11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Tento odvolací dôvod však v predmetnom konaní naplnený nebol, ani tým, ako tvrdí žalovaný, že rozsudok nemohol byť verejne vyhlásený v čase vyhláseného núdzového stavu. 12. Podľa § 1 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 24/2021, podľa ktorého okrem vecí podľa odseku 1 sa v čase mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu vykonávajú pojednávania, hlavné pojednávania a verejné zasadnutia vo všetkých agendách s výnimkou vecí, ktoré znesú odklad. 13. Podľa § 219 ods. 2 CSP, rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení pojednávania, ktoré vyhláseniu predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí pojednávanie najdlhšie na 30 dní; v takom prípade súd doručí rozsudok prítomným stranám na pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený; neprítomným stranám ho odošle najneskôr do troch dní. Ustanovenia o odročení pojednávania sa v tomto prípade nepoužijú. Zákon presne stanovuje lehotu, na akú je možné pojednávanie odročiť za účelom vyhlásenia rozsudku, a to 30 dní. Posledné pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 27.10.2021, kde boli prednesené záverečné reči a bolo skončené dokazovanie. Súd prvej inštancie odročil pojednávanie na deň 26.11.2021, teda presne o 30 dní. 14. Na pojednávanie, kde má byť vyhlásený rozsudok sa ustanovenia o odročení pojednávania nepoužijú. Advokáti mali vždy počas núdzového stavu povolenú cestu a účasť na pojednávanie, aj ak bol v danom čase zákaz vychádzania. Keďže dokazovanie bolo skončené a záverečné reči prednesené, nezostávali na danom pojednávaní žiadne úkony strán, ktoré by bolo možné vykonať. 15. K žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 a § 193 CSP. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Napadnutému rozsudku vo vzťahu k odvolaním napadnutým výrokom nemožno vytknúť, že by súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 16. K námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci § 365 ods. 1 písm. h) CSP treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom zo správnych skutkových záverov vyvodil súd prvej inštancie správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 17. Žalovaným namietané odvolacie dôvody neboli naplnené, pretože súd prvej inštancie na základe správne ustáleného skutkového stavu vyplývajúceho z posúdenia nároku žalobkyne, aplikoval správne ustanovenia právnej úpravy, tieto aj správne interpretoval, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Su ´d prvej inštancie hodnotil do^kazy podlˇa svojej u´vahy, kazˇdy´ do^kaz jednotlivo a vsˇetky do^kazy v ich vza´jomny´ch su´vislostiach tak, ako to prikazuje § 191 CSP. Dal odpovedˇ na tie ota´zky sporovy´ch stra´n, ktore´ maju´ pre vec podstatny´ vy´znam, pri´padne dostatocˇne objasnˇuju´ skutkovy´ a pra´vny za´klad rozhodnutia. Zistenia su´du prvej inštancie maju´ vecne´ a logicke´ zakotvenie vo vykonany´ch do^kazoch, a prijate´ skutkove´ a pra´vne za´very su´ odo^vodnene´ zrozumitelˇne a v su´lade s usta ´lenou su´dnou praxou, pri su´cˇasnom zohlˇadneni´ ochrany subjekti´vneho pra´va oboch sporovy´ch stra´n, ich rovnosti v uplatneni´ pra´va, ochrany ich opra´vnenej do^very v pra´vo, ako i predvi´datelˇnosti su´dneho rozhodnutia. Preto odvolaci´ su´d prebera´ v celom rozsahu su´dom zisteny´ skutkovy´ stav, ktory´ vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, vy´sledky dokazovania spra´vne vyhodnotil a dospel k spra´vnym skutkovy´m za´verom. Dokazovanie je cˇastˇ obcˇianskeho su ´dneho konania, v ra´mci ktorej si su´d vytva´ra poznatky, potrebne´ na rozhodnutie vo veci (§ 187 ods. 1, 2 CSP). Pra´vomoc konatˇ o veci, ktorej sa na´vrh ty´ka, v sebe obsahuje i pra´vomoc posu´ditˇ to, cˇi a ake´ do^kazy na zistenie skutkove´ho stavu su´ potrebne´ a aky´m spo^sobom sa zabezpecˇi´ do^kaz na jeho vykonanie (I. U´S 52/03). Su´d v civilnom sporovom konaní nie je viazany´ na´vrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinny´ vykonatˇ vsˇetky navrhovane´ do^kazy. Posu´denie na´vrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktore´ z nich budu´ v ra´mci dokazovania vykonane´, je vzˇdy vecou su´du (§ 185 CSP), a nie strán sporu. 18. Právo na spravodlivý súdny proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na čo je poukázané vo viacerých rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 110/07). Podobne v náleze sp. zn. IV. ÚS 296/09 Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol: „Otázka, či súd nevyhovel požiadavke odôvodnenia vyplývajúcej z čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže byť zodpovedaná iba s prihliadnutím na okolnosti prípadu. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach stabilne uvádza: „Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06)“ (napr. III. ÚS 107/07). Ústavný súd Slovenskej republiky tiež uvádza:
„Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné“ (IV. ÚS 14/07). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). 19. Odvolací súd pripomína, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (sp. zn. I. ÚS 50/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/145/2011 zo dňa 16.11.2011). 20. Žalovaný v podanom odvolaní za rozhodujúcu skutočnosť považoval posúdenie, aký zmluvný vzťah bol medzi účastníkmi uzavretý od 01.05.2017, odkedy žalobkyňa začala vykonávať mzdovú a účtovnú evidenciu prác v rámci jej podnikateľskej činnosti. Uviedol, že z dôvodu zníženia svojich nákladov v súvislosti s odvodovými povinnosťami zamestnanca v pracovnom pomere navrhol žalobkyni vykonávanie účtovnej činnosti ako SZČO za rovnakých podmienok, t.j. za vedenie mzdovej a účtovnej evidencie, s odmenou 800,- Eur, s čím súhlasila. 21. Žalobkyňa v súdnom konaní proti žalovanému uplatňovala nárok na zaplatenie odmeny za vykonané mzdové a účtovné služby a v žalobe poukazovala na e-mailmi písomne odsúhlasenú uzavretú Zmluvu o poskytovaní personálnych a ekonomických služieb dňa 05.02.2019, existenciu ktorej písomnej zmluvy žalovaný v rámci prostriedkov procesnej obrany popieral, tak bol súd prvej inštancie povinný primárne posudzovať základ tohto nároku. V rámci súdneho konania bola spornou otázka (ne)existencie právneho úkonu - písomnej zmluvy, na základe ktorého sa uplatňuje žalobou uplatnený nárok. Čo sa týka vyhodnotenia otázky založenia súkromno-právneho vzťahu medzi stranami sporu, súd prvej inštancie poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, na základe ktorých dospel k správnemu záveru, že nebolo preukázané tvrdenie žalobkyne o uzatvorení zmluvy o poskytovaní personálnych a ekonomických služieb v písomnej forme, ktorá mala byť dodatočne odsúhlasená e-mailmi zo dňa 05.02.2019. V konaní však bolo preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa vykonávala pre žalovaného služby - vedenie mzdovej a daňovej agendy od roku 2014, na základe pracovnej zmluvy a nebolo sporné ani, že predmetnú činnosť začala od 01.05.2017 pre žalovaného vykonávať na základe živnostenského oprávnenia. Sám žalovaný tvrdil požiadavku o vykonávanie uvedených prác v rámci podnikateľskej činnosti žalobkyne z dôvodu zníženia nákladov na odvodové povinnosti od 01.05.2017, ktorú žalobkyňa akceptovala. Bolo preukázané, že žalobkyňa a žalovaný dohodli poskytovanie účtovných služieb od 01.05.2017 ústne, na základe čoho žalobkyňa začala vykonávať účtovné služby. Teda medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k uzavretiu zmluvy o poskytovaní účtovných služieb konkludentným spôsobom, a to tým, že žalobkyňa od 01.05.2017 začala poskytovať účtovné služby, čo žalovaný akceptoval a potvrdil aj v odpore proti platobnému rozkazu, keď uviedol, že ...,, nerobí spornou skutočnosť, že žalobkyňa v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytovala žalovanému služby v oblasti vedenia mzdovej a daňovej agendy“. Žalovaný tento stav akceptoval a bola daná odplatnosť tohto vzťahu, keďže žalobkyňa vystavovala faktúry, tieto doručovala, ktoré žalovaný hradil, a to tým spôsobom, že žalobkyňa si so súhlasom žalovaného poukazovala odmenu za vykonané služby z jeho účtu. Uzatvorenie zmluvného vzťahu so žalobkyňou žalovaný relevantným spôsobom v konaní pred súdom prvej inštancie nespochybnil. 22. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
23. Podľa § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu. 24. Podľa odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k správnemu právnemu záveru, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy konkludentným spôsobom, predmetom ktorej bol záväzok žalobkyne poskytovať žalovanému služby spočívajúce vo vedení účtovníctva, t.j. mzdovej a účtovnej agendy. Zmluva o poskytovaní účtovných služieb nie je ako samostatný typ upravená v Obchodnom zákonníku, a preto je potrebné ju posudzovať ako zmluvu inominátnu (269 ods. 2 Obchodného zákonníka), pričom pre jej platnosť sa vyžaduje dostatočné určenie predmetu záväzkov. Inominátna zmluva môže niesť prvky iných zmluvných tipov, a preto je možné ju posudzovať prípadne podľa ustanovení, ktoré sú obsahom najbližšie. Odvolací súd mal za to, že zmluva o poskytovaní účtovných služieb je svojim obsahom najbližšie k mandátnej zmluve. Z dokazovania pred súdom prvej inštancie nevyplynulo, že by predmetom zmluvy bolo vykonávanie činností, ktoré by boli viazané na odovzdanie hmotne zachyteného výsledku žalovanému tak, ako to má na mysli zmluva o dielo a ani akékoľvek dojednanie strán o ukončení diela, odovzdaní diela, ale vyplynula len opakovaná činnosť, ktorá nebola skončená ani podaním daňového priznania za rok 2017, keďže následne pokračovala aj v roku 2018. 25. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne posudzoval vznik nároku žalobkyne na odplatu primerane v zmysle § 571 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého podmienkou pre vznik nároku mandatára na odplatu je riadne vykonávaná činnosť, ak nie je dohodnuté inak. Sporným medzi stranami v konaní pred súdom prvej inštancie bola dohoda o odmene, na čom žalovaný v podanom odvolaní zotrval. Za situácie, že ani jedna zo strán neuniesla dôkazné bremeno ohľadom tvrdení výšky dohodnutej odplaty, potom určujúcou bola cena obvyklá, a to za spracovanie mzdovej a účtovnej evidencie. Zo Znaleckého posudku č. 9/2021 vo veci vyčíslenia obvyklej ceny za spracovanie účtovnej a mzdovej evidencie, vypracovaného znalkyňou Ing. Darinou Huťkovou, za obdobie od 01.05.2017 do 31.12.2018, ktorého závery žalovaný ani v odvolaní relevantne nevyvrátil, vyplývalo, že obvyklá odmena za jednu účtovnú položku sa pohybuje v intervale hodnôt od 0,68 Eur do 1,01 Eur a obvyklá odmena za spracovanie mzdovej agendy a súvisiace činnosti sa pohybuje v intervale hodnôt od 9,79 Eur do 14,10 Eur za jednu vypočítanú mzdu. Z tohto odborného záveru, potom odmena fakturovaná žalobkyňou vo faktúrach č. 2017038 a faktúrou č. 2018039, a to za spracovanie účtovných dokladov za rok 2017 a za spracovanie účtovných dokladov za rok 2018 a spracovanie mzdovej agendy, nepresiahla znalkyňou určený interval hodnôt, teda spadá do roviny obvyklej ceny. Za stavu, že nárok žalobkyne spadá do intervalu obvyklej ceny a situácie, že absentovalo reálne preukázanie tvrdenia žalovaného o dohode o odmene 800,- Eur mesačne ako paušálu, potom nárok žalobkyne vyúčtovaný uvedenými faktúrami tak, ako správne uzavrel súd prvej inštancie, bol dôvodný. Ani odvolací súd nevzhliadol tvrdenie žalovaného o odmene v tej istej výške pre žalobkyňu ako bolo v čase, keď pracovala pre žalovaného v pracovnom pomere, ako logické, a to v súvislosti aj s vykonávaním tejto činnosti ako samotnej zárobkovo činnej osoby - podnikateľky, a s tým spojeným vznikom platenia daní a odvodov. 26. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou, podľa ktorej súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadne vykonávania činností, na ktoré bola žalobkyňa povinná. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa činnosť, ktorá bola predmetom vzťahu, vykonávala, išlo o opakovanú činnosť, ktorá spočívala v spracovaní mzdovej agendy, v spracovaní účtovných dokladov odo dňa 01.05.2017 a viedla aj k podaniu daňových priznaní. 27. K námietke žalovaného týkajúcej sa zmätočného záveru súdu prvej inštancie o vykonávaní mesačnej mzdovej a účtovnej evidencie a mesačnej odmene, je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie vyjadril, že žalobkyni vznikol nárok na obvyklú odmenu za spracovanie mzdovej a zároveň za spracovanie účtovnej evidencie, pričom z predložených faktúr mal za zrejmé, že žalobkyňa fakturovala odmenu za mzdovú agendu v takej výške, ako si strhávala mesačne z účtu a následne doúčtovala účtovné doklady a spracovanie a podanie daňového priznania za oba roky. Ak žalovaný popieral, že žalobkyňa mu služby neposkytovala riadne, resp. v inom rozsahu ako tvrdí, tak to bol žalovaný, na ktorom bolo dôkazné bremeno a ktorý bol povinný označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a vyvrátiť obsah žalobkyňou doložených listín. Žalovaný neuviedol vlastné tvrdenia k rozsahu poskytnutých služieb. Je správny záver súdu prvej inštancie ohľadom účtovných dokladov, že tieto povinný subjekt predkladá priebežne celý rok, a preto nie je výnimkou, ak takýto doklad je predložený
s časovým odstupom, a teda k jeho zaúčtovaniu nedôjde práve v mesiaci, v ktorom je zaúčtovaný, čo však bolo bez vplyvu na neobvyklosť fakturovať mzdovú, daňovú a účtovú agendu nie samostatne. 28. K námietke nevykonania navrhovaného dôkazu zo strany súdu prvej inštancie, odvolací súd poukazuje na to, že su´d v civilnom sporovom konaní nie je viazany´ na´vrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinny´ vykonatˇ vsˇetky navrhovane´ do^kazy. Posu´denie na´vrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktore´ z nich budu´ v ra´mci dokazovania vykonane´, je vzˇdy vecou su ´du (§ 185 CSP) a nie strán sporu. Žalovaný požadoval, aby súd prvej inštancie uložil žalobkyni povinnosť predložiť účtovníctvo žalovaného, kde ale už aj samotná štatutárna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní nariadenom na deň 18.09.2020 potvrdila predloženie účtovníctva žalobkyňou v konaní. Súd prvej inštancie tak správne tento návrh žalovaného považoval za nedôvodný a uvedenú obranu žalovaného za účelovú s prihliadnutím na zásadu koncentrácie a hospodárnosti konania (čl. 8 CSP). Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobkyňa nepreukázala poskytnutie služieb v ňou tvrdenom rozsahu žalovanému, neuniesol v tejto časti skutkových tvrdení dôkazné bremeno, keďže nepreukázal, že by žalobkyňa žalovanému tieto služby neposkytovala riadne, resp. poskytla v inom rozsahu ako tvrdí žalobkyňa a ako to vyplýva aj z predložených listín. 29. K námietke o neskorom doručení faktúry odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť nemá vplyv na nárok na istinu, iba na splatnosť pohľadávky, čo súd prvej inštancie zohľadnil pri vyhodnocovaní úrokov z omeškania. 30. Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade súd prvej inštancie zohľadnil všetky relevantné individuálne okolnosti predmetného sporu, posudzoval primárne základ uplatneného nároku žalobkyne, a to vznik a existenciu záväzkovo-právneho vzťahu so záverom uzatvorenia platnej zmluvy, v rámci dojednaných práv a povinností medzi stranami sporu, vzhľadom na spornosť výšky odplaty, jej určenie ako ceny obvyklej, s konštatovaním dôvodnosti nároku žalobkyne priznanej časti s príslušenstvom, s ktorými závermi sa odvolací súd stotožňuje. 31. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. 32. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného ako nedôvodné a nespôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a II. podľa § 387 ods. 1 v spojení s § 387 ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil, nakoľko neboli naplnené odvolacie dôvody. 33. osobou.
Podľa § 386 písm. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou
33. Vo vzťahu k svojmu druhému výroku, ktorým došlo k odmietnutiu odvolania žalovaného zo dňa 02. mája 2022 proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 30Cb/46/2019-542 zo dňa 26.11.2021 v zamietajúcej časti (III. výrok), odvolací súd poukazuje na § 359 CSP, podľa ktorého odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané a a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/28/1992 zo dňa 07.07.1992, Rc 40/1993, ktorý uviedol: „právo na podanie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nemá ten účastník, ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach“. Odvolaním napadnutý III. výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba žalobkyne v časti uplatnených úrokov z omeškania zamietnutá, nevyznel v neprospech žalovaného, a teda týmto výrokom nebol dotknutý na svojich právach. Z uvedeného žalovaný v tejto časti podaného odvolania nebol osobou oprávnenou na podanie odvolania a v tejto časti jeho odvolanie bolo odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou podľa § 386 písm. b) CSP. 34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), a úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).