Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Cob/15/2024 6118224580 20. 06. 2024 JUDr. Marta Barková ECLI:SK:KSBA:2024:6118224580.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej v spore žalobcu: Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava, IČO: 00 686 930, právne zastúpený: RASLEGAL, s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 855 561, proti žalovanému: Z. Y., bytom Y. 8, XXX XX K., narodený XX.XX.XXXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária MARCEL BIZNÁR, s. r. o., so sídlom Bajkalská 31, 821 05 Bratislava, IČO: 36 868 221, o zaplatenie 5 927,80 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 23Cb/105/2018 - 132 zo dňa 14.11.2022, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 23Cb/105/2018 - 132 zo dňa 14.11.2022 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava III č.k. B5-23Cb/105/2018 162 zo dňa 14.07.2023 p o t v r d z u j e . II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava V (ďalej len ako „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 23Cb/105/2018 - 132 zo dňa 14.11.2022 (ďalej len ako „napadnutý rozsudok) v právnej veci žalobcu Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava, IČO: 00 686 930 (ďalej len ako „žalobca), proti žalovanému (označenému v napadnutom rozsudku ako žalovaný 2) Z. Y., bytom Y. 8, XXX XX K., narodený XX.XX.XXXX (ďalej aj ako „žalovaný“ alebo aj ako „žalovaný 2“), o zaplatenie 5 927,80 eura s príslušenstvom, v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava III č.k. B5-23Cb/105/2018 - 162 zo dňa 14.07.2023 (ďalej len ako „opravné uznesenie“) uložil žalovanému 2 povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 5 927,80 eura, úrok z omeškania vo výške 9,00 ročne zo sumy 5 826 eur od 14.03.2017 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v danom rozsahu povinnosť plniť druhého zo žalovaných (výrok I.) a rozhodol, že žalobca má nárok na plnú náhradu trov konania (výrok II.). 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žalobou zo dňa 13.07.2018 žiadal, aby súd uložil žalovanému 1 (spoločnosť ENERGOCORP, s.r.o. ako právny nástupca spoločnosti ELAS spol. s.r.o.) a žalovanému 2 (Z. Y.) povinnosť zaplatiť mu 5 927,80 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne odo dňa 14.03.2017 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a nahradiť trovy konania, titulom nároku zo Zmluvy o úvere č. MU-8002080521 a Dohody o ručení zo dňa 18.07.2014. Žalobca ako veriteľ so žalovaným 1 a so žalovaným 2 (ďalej spolu aj ako „žalovaní“) ako dlžníkmi uzavrel dňa 18.07.2014 Zmluvu o splátkovom úvere č. MU-8002080521 (ďalej len ako „zmluva o splátkovom úvere“) a Dohodu o ručení.
Žalovanému 1 bol žalobcom poskytnutý úver na podnikateľské účely, podľa zmluvy išlo o investičný úver. Súd prvej inštancie ustálil, že zmluvný vzťah sa tak spravuje ustanoveniami zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Obchodný zákonník“), a to tak pri postavení žalovaného 1, ako aj pri postavení žalovaného 2 ako ručiteľa, ktorý bol v rozhodnom čase v postavení spoločníka a konateľa žalovaného 1. Žalovaný 1 si nesplnil povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o splátkovom úvere (čl. VII bod 8.1) a dohodnuté splátky neplnil riadne a včas, na základe čoho pristúpil žalobca k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru v súlade s ustanovením čl. XIII bod 13.2 písm. a) zmluvy o splátkovom úvere a podľa bodu 13.3 Úplného znenia všeobecných úverových podmienok (ďalej len ako „VÚP“). Žalobca žalovaného 1 a žalovaného 2 osobitnými výzvami vyzval na zaplatenie dlžnej sumy v celkovej výške 5 927,80 eura s poskytnutím dodatočnej lehoty splatnosti siedmich dní odo dňa doručenia vyhlásenia mimoriadnej splatnosti. Napriek uvedenému, žalovaní nepristúpili k úhrade svojho dlhu, a to ani čiastočne. Súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle výpisu z bankovej knihy zo dňa 25.01.2018 predstavuje pohľadávka žalobcu istinu vo výške 5 927,80 eura pozostávajúcu z dlžnej istiny vo výške 5 814 eura, dlžných kapitalizovaných úrokov vo výške 101,70 eura, dlžných úrokov z omeškania vo výške 0,10 eura a dlžných poplatkov vo výške 12 eur. Žalobca ustálil svoj žalovaný nárok voči žalovaným písomným podaním zo dňa 12.03.2018 ako istinu vo výške 5 927, 80 eura, úroky z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 5 826 eur (istina 5 927,80 eura znížená o kapitalizované úroky a úroky z omeškania vo výške 101,80 eura), náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a náhradu trov konania. Súd prvej inštancie uviedol, že dňa 15.03.2018 Okresný súd Banská Bystrica vydal platobný rozkaz č. k. 18Up/96/2018 - 69, ktorým rozhodol, že žalovaný 1 a žalovaný 2 sú povinní do 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatiť žalobcovi istinu 5 927,80 eura, úrok z omeškania 9,00 % ročne zo sumy 5 826 eur od 14.03.2017 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky 40 eur alebo v tej istej lehote podať odpor s tým, že plnením jedného zo žalovaných v rozsahu jeho plnenia zaniká povinnosť plniť ostatných, proti ktorému podal v zákonnej lehote odôvodnený odpor žalovaný 2. Nakoľko medzi žalovanými existovalo samostatné spoločenstvo, platobný rozkaz proti žalovanému 1 nadobudol právoplatnosť. Žalovaný 2 v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že v notárskej zápisnici č. N 54/2017, Nz 4780/2017 zo dňa 16.02.2017 sa konštatuje, že zlúčením spoločnosti ELAS, spol. s.r.o. a žalovaného 1 (spoločnosti ENERGOCORP, s.r.o.) všetky záväzky a pohľadávky zanikajúcej spoločnosti ELAS s.r.o. prevzala spoločnosť žalovaného 1, ktorá stále vykonáva svoju činnosť. Žalovaný 2 mal za to, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť voči žalovanému 2 v zmysle § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, a preto navrhoval žalobu proti svojej osobe zamietnuť. Nakoľko žalovaný 1 a žalovaný 2 netvorili nerozlučné procesné spoločenstvo, platobný rozkaz voči pôvodnému žalovanému 1 nadobudol dňa 20.04.2018 právoplatnosť (č.l. 111), preto súd pokračoval v konaní len so žalovaným (pôvodne žalovaným 2) ako jediným zostávajúcim subjektom na strane žalovaného. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, žalobca osvedčil svoj nárok čo do právneho dôvodu a výšky. Súd prvej inštancie k námietke žalovaného 2 ohľadne absencie postupu žalobcu podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka uviedol, že zmluvné strany v bode 6.6.1. zmluvy o splátkovom úvere vylúčili aplikáciu tohto ustanovenia, keďže sa dohodli, že „Ručiteľ vyhlasuje, že v zmysle § 303 Obchodného zákonníka v prípade, ak dlžník nezaplatí zabezpečovanú pohľadávku riadne a včas, zaplatí zabezpečovanú pohľadávku veriteľovi za dlžníka v súlade s touto zmluvou. Zmluvné strany sa dohodli, že: (i) veriteľ je oprávnený vyzvať a domáhať sa zaplatenia zabezpečovanej pohľadávky od ručiteľa bez predchádzajúceho vyzvania dlžníka a poskytnutia ďalšej primeranej lehoty na plnenie dlžníkovi a (ii) vylučujú takúto povinnosť veriteľa uvedenú v § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka“. V zmysle uvedeného súd prvej inštancie žalobe žalobcu voči žalovanému 2 v celom rozsahu vyhovel s tým, že určil spôsob plnenia tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v danom rozsahu povinnosť plniť druhého zo žalovaných a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal nárok na plnú náhradu trov konania. 3. Proti napadnutému rozsudku podal dňa 19.12.2022 včas odvolanie žalovaný voči výrokom I. a II. (teda v celom rozsahu) z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „CSP“) a namietal, že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu voči nemu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že žalobca na základe zmluvy o splátkovom úvere poskytol právnemu predchodcovi žalovaného 1 úver v sume 30 000 eur s tým, že súčasťou zmluvy o splátkovom úvere bola aj dohoda o ručení, predmetom ktorej bolo vyhlásenie ručiteľa o tom, že „...v zmysle § 303 Obchodného zákonníka v prípade, ak dlžník nezaplatí zabezpečovanú pohľadávku riadne a včas, zaplatí zabezpečovanú pohľadávku veriteľovi za dlžníka v súlade s touto zmluvou“. Uviedol, že definícia zabezpečovanej pohľadávky je obsiahnutá v bode 1.3. VÚP. Mal za to, že ručiteľské vyhlásenie obsiahnuté v dohode o ručení v nadväznosti na VÚP nie je dostatočne určité, čo s poukazom na § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Občiansky zákonník“) spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť. V tejto súvislosti poukazoval najmä na bod 1.3. VÚP, ktorý obsahuje definíciu zabezpečovanej pohľadávky s tým, že ak je určitý právny úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho urobenia, pričom na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu a z úradnej povinnosti. Mal za to, že súd prvej inštancie mal určiť neplatnosť ručiteľského vyhlásenia, a to aj bez toho, aby neplatnosť tohto úkonu namietal a pokiaľ tak neurobil, je tak povinný urobiť odvolací súd, keďže táto okolnosť nemá charakter novoty v odvolacom konaní. Za nesprávne žalovaný považoval aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, nakoľko zastával názor, že žaloba je voči nemu nedôvodná v celom rozsahu. 4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 05.05.2023 a uviedol, že odvolacie konanie je v režime sporového konania ovládané princípom neúplnej apelácie s tým, že žalovaným tvrdené skutočnosti v odvolaní nemožno považovať za tzv. novoty podľa § 366 CSP, a teda odvolací súd by na ne nemal reflektovať a prihliadať. Poukazoval na to, že žalovaný mal a mohol svoje námietky, ktoré sú obsahom odvolania, predložiť už v konaní pred súdom prvej inštancie, čo neurobil. Zároveň považoval odvolacie námietky žalovaného za účelové, odvolávajúce sa výlučne len na tvrdenú neurčitosť, a teda neplatnosť ručiteľského vyhlásenia. Poukazoval na to, že žalovaný nešpecifikoval, v čom videl namietanú neurčitosť, a tým i neplatnosť ručiteľského vyhlásenia. Mal za to, že bod 1.3. VÚP exaktne a podrobne definuje, čo je považované za zabezpečenú pohľadávku. V zmysle interpretácie predmetného ustanovenia je ňou i pohľadávka „na zaplatenie peňažných prostriedkov dlhovaných veriteľovi na základe úverovej zmluvy a úverových zmlúv špecifikovaných v zabezpečovacej zmluve, najmä pohľadávky na zaplatenie istiny, príslušenstva celkovej pohľadávky veriteľa a súčastí celkovej pohľadávky veriteľa“. Poukázal tiež na bod 6.6.1. zmluvy o splátkovom úvere, podľa ktorého „ručiteľ vyhlasuje, že v zmysle § 303 Obchodného zákonníka v prípade, že dlžník nezaplatí zabezpečovanú pohľadávku riadne a včas, zaplatí zabezpečovanú pohľadávku veriteľovi za dlžníka v súlade s touto zmluvou“. Žalobca teda považoval vyhlásenie ručiteľa za dostatočne určité a zrozumiteľné s tým, že jeho platnosť nie je za žiadnych okolností spochybniteľná. Mal za to, že žalovaný nepredložil žiadne argumenty a podklady, ktorými by platnosť ručiteľského vyhlásenia mal spochybniť. Žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a aby zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 5. Ďalšie vyjadrenia strán neboli súdu doručené. 6. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“) v zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP, postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 7. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 8. Podľa § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
9. Podľa § 215 ods. 2 CSP, skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona. 10. Podľa § 303 Obchodného zákonníka, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom. 11. Podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval. Toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu. 12. Podľa § 37 od. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. 13. Po oboznámení sa s obsahom spisu, napadnutým rozsudkom a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s odvolaním žalovaného a vyjadrením žalobcu k odvolaniu, odvolací súd konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu napadnutom odvolaním, preto v súlade s § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil, keď sa v odôvodnení rozsudku v stručnosti vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom. Súd prvej inštancie vykonané dôkazy správne vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozsudku. 14. Z obsahu súdneho spisu mal odvolací súd preukázané, že žalobca v právnom postavení veriteľa, spoločnosť ELAS, spol. s.r.o. ako právny predchodca pôvodného žalovaného 1 spoločnosti ENERGOCORP, s.r.o. v právnom postavení dlžníka a žalovaný v právnom postavení ručiteľa uzavreli dňa 18.07.2014 zmluvu o splátkovom úvere, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa po splnení podmienok poskytnutia úveru poskytnúť dlžníkovi úver do výšky uvedenej v Základných podmienkach spôsobom uvedeným v zmluve a záväzok dlžníka použiť úver na účel dohodnutý v zmluvných podmienkach a splatiť veriteľovi úver podľa splátkového kalendára, spolu s príslušenstvom pohľadávky veriteľa a súčasťami pohľadávky veriteľa (čl. III.). V čl. VI bod 6.6. zmluvy o splátkovom úvere bola obsiahnutá Dohoda o ručení, Vyhlásenie a záväzky ručiteľa. Podľa čl. VI bod 6.6.1. zmluvy o splátkovom úvere žalovaný ako ručiteľ vyhlásil, že v zmysle § 303 Obchodného zákonníka v prípade, ak dlžník nezaplatí zabezpečovanú pohľadávku riadne a včas, zaplatí zabezpečovanú pohľadávku veriteľovi za dlžníka v súlade s touto zmluvou s tým, že zmluvné strany sa dohodli, že veriteľ je oprávnený vyzvať a domáhať sa zaplatenia zabezpečovanej pohľadávky od ručiteľa bez predchádzajúceho vyzvania dlžníka a poskytnutia primeranej lehoty na plnenie dlžníkovi a vylučujú takúto povinnosť veriteľa uvedenú v § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa čl. II bod 2.2. zmluvy o splátkovom úvere bolo dojednané, že vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán bližšie nešpecifikované touto zmluvou a Dohodou o ručení sa riadia VÚP. Nebolo sporné, že dlžník (pôvodný žalovaný 1) úver nesplácal riadne a včas, preto žalobca podľa čl. XIII bod 13.2. písm. a) a bod 13.3. VÚP pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a vyzval dlžníka, ako aj žalovaného ako ručiteľa samostatnými výzvami zo dňa 27.02.2017 na zaplatenie celkovej pohľadávky veriteľa k 25.02.2017 vo výške 5 927,80 eura. 15. Žalovaný v rámci procesnej obrany v konaní namietal, že právny nástupca dlžníka stále vykonáva činnosť s tým, že žalobca si nesplnil povinnosť podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka voči dlžníkovi, a teda nebol oprávnený domáhať sa splnenia záväzku voči ručiteľovi. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že táto procesná obrana žalovaného bola nedôvodná, a to s poukazom na dohodu zmluvných strán obsiahnutú v čl. VI bod 6.6.1. zmluvy o splátkovom úvere, v zmysle ktorého zmluvné strany vylúčili predchádzajúcu povinnosť žalobcu ako veriteľa podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka písomne vyzvať dlžníka na plnenie a poskytnúť mu ďalšiu primeranú lehotu na plnenie. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že ustanovenie § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka je dispozitívne, a preto sa strany môžu dohodnúť, že výzva dlžníkovi na plnenie nie je potrebná a veriteľ môže požiadať ručiteľa o plnenie splatnej pohľadávky priamo. Súd prvej
inštancie tak dospel k správnemu záveru o nedôvodnosti tejto námietky žalovaného, nakoľko zmluvné strany v zmysle čl. VI bod 6.6.1. zmluvy o splátkovom úvere vylúčili aplikáciu ustanovenia § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, a teda žalobca bol oprávnený uplatniť si splatnú pohľadávku priamo (aj) voči žalovanému ako ručiteľovi. 16. K odvolacej námietke žalovaného, že dohoda o ručení obsiahnutá v čl. VI bod 6.6. zmluvy o splátkovom úvere je absolútne neplatná pre jej neurčitosť, čo mal súd prvej inštancie posudzovať z úradnej povinnosti, odvolací súd uvádza, že absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí priamo zo zákona (ex lege), a to od začiatku (ex tunc) a bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal. Súd prihliada na absolútnu neplatnosť právneho úkonu aj bez návrhu (ex offo). Strana sporu v takomto prípade nemusí tvrdiť a namietať neplatnosť takéhoto úkonu, lebo súd je povinný skúmať všetky dôvody absolútnej neplatnosti. Vzhľadom na prejednaciu zásadu prihliada súd na absolútnu neplatnosť právneho úkonu len za predpokladu, že sa o dôvode neplatnosti (napríklad z dôvodu nedostatku formy, neurčitosti úkonu, nespôsobilosti subjektu zmluvu uzavrieť, rozporu so zákonom) dozvie procesne korektným spôsobom. Znamená to, že ak konkrétny dôvod absolútnej neplatnosti v konaní nie je tvrdený a ani nijak v konaní nevyjde najavo, nie je dôvod, aby súd po takejto okolnosti z vlastnej iniciatívy pátral a nahradzoval tak v sporovom konaní zákonom predpokladanú aktivitu účastníkov. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí explicitne vychádzal z čl. VI bod 6.6.1. zmluvy o splátkovom úvere, v rámci ktorého bolo obsiahnuté ručiteľské vyhlásenie žalovaného, ako aj dohoda zmluvných strán o vylúčení aplikácie ustanovenia § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, a teda odvolací súd považoval za zrejmé, že súd prvej inštancie, hoci konkludentne, dospel k záveru o dostatočnej určitosti ručiteľského vyhlásenia. Možno teda zhrnúť, že pokiaľ strana sporu z vlastnej iniciatívy v rámci procesnej obrany nenamietala absolútnu neplatnosť daného zmluvného ustanovenia pre jeho neurčitosť a zároveň súd prvej inštancie pri posúdení sporu priamo z tohto v odvolaní namietaného ustanovenia vychádzal, a je tak zrejmé, že ho považoval za platné (a teda aj dostatočne určité), nebol súd prvej inštancie povinný výslovne sa záverom o dostatočnej určitosti sporného zmluvného ustanovenia v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberať. V nadväznosti na uvedené odvolací súd zároveň uvádza, že právny úkon je určitý a zrozumiteľný vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom a keď adresát právneho úkonu je schopný pochopiť výrazové prostriedky použité na vyjadrenie právneho úkonu. Podľa čl. VI bod 6.6.1. zmluvy o splátkovom úvere, ručiteľ vyhlásil, že v zmysle § 303 Obchodného zákonníka v prípade, ak dlžník nezaplatí zabezpečovanú pohľadávku riadne a včas, zaplatí zabezpečovanú pohľadávku veriteľovi za dlžníka v súlade s touto zmluvou s tým, že zmluvné strany sa dohodli, že veriteľ je oprávnený vyzvať a domáhať sa zaplatenia zabezpečovanej pohľadávky od ručiteľa bez predchádzajúceho vyzvania dlžníka a poskytnutia mu primeranej lehoty na plnenie, a teda vylučujú takúto povinnosť veriteľa uvedenú v § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa čl. II bod 2.2. zmluvy o splátkovom úvere bolo dojednané, že vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán bližšie nešpecifikované touto zmluvou a Dohodou o ručení sa riadia VÚP. Podľa čl. I bod 1.3. VÚP sa pre účely úverových dokumentov použijú definície s nasledovným významom: „zabezpečovaná pohľadávka je ktorákoľvek jednotlivá a tiež všetky nižšie špecifikované existujúce a budúce pohľadávky, spolu s príslušenstvom a súčasťami, a to: - pohľadávky na zaplatenie peňažných prostriedkov dlhovaných veriteľovi na základe úverovej zmluvy a úverových zmlúv špecifikovaných v zabezpečovacej zmluve, najmä pohľadávky na zaplatenie istiny, príslušenstva celkovej pohľadávky veriteľa a súčastí celkovej pohľadávky veriteľa ... - pohľadávky na zaplatenie súm dlhovaných veriteľovi podľa zabezpečovacej zmluvy, úverových podmienok a všetkých ostatných zmlúv uzavretých medzi veriteľom a garantom a vyhlásení vykonaných garantom, a to za účelom zabezpečenia ktorejkoľvek z uvedených pohľadávok...“. V zmysle definícii uvedených v čl. I bod 1.3. VÚP garantom je aj ručiteľ. S poukazom na uvedené, zdôrazňujúc tiež zásadu preferencie platnosti právnych úkonov, odvolací súd dospel k záveru o určitosti ručiteľského vyhlásenia ručiteľa obsiahnutého v čl. VI bod 6.6. zmluvy o splátkovom úvere v spojení s výkladom jednotlivých pojmov, vrátane zabezpečovanej pohľadávky, obsiahnutým v čl. I bod 1.3. VÚP, keď ručiteľ vyhlásil, že v zmysle § 303 Obchodného zákonníka v prípade, ak dlžník nezaplatí zabezpečovanú pohľadávku podrobne špecifikovanú v bode 1.3. VÚP riadne a včas, zaplatí túto zabezpečovanú pohľadávku veriteľovi za dlžníka v súlade so zmluvou. Ručiteľské vyhlásenie tak netrpí vadou nezrozumiteľnosti a neurčitosti, nakoľko z čl. VI bod 6.6. zmluvy o splátkovom úvere v spojení s čl. I bod 1.3. VÚP (čl. II bod 2.2. zmluvy o splátkovom úvere) je pre zmluvné strany zrejmé, jasné, určité a zrozumiteľné, aké pohľadávky dlžníka a v akých zmluvne stanovených prípadoch ručiteľské vyhlásenie ručiteľa zabezpečuje. Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napríklad na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2008, I. ÚS 242/07, v ktorom ústavný súd okrem iného uvádza, že „základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou“. 17. Záverom odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ako „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 18. Odvolací súd dospel k záveru, že neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalovaným, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP potvrdil. 19. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 20. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 21. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, odvolací súd mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 23. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).