Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Co/118/2023 6120325455 26. 06. 2024 JUDr. Ivana Jahnová ECLI:SK:KSBA:2024:6120325455.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Jahnovej a členiek senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v spore žalobcu: 1/ I. Č., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX/X, T., 2/ C. Č., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX/X, T., obidvaja zastúpení advokátom JUDr. Jozefom Tarabčákom, AK so sídlom Hlavná 13, Prešov proti žalovanému: SLOVNAFT, a.s., IČO: 31 322 832, so sídlom Vlčie hrdlo 1, Bratislava, zastúpený advokátom JUDr. Ľubošom Noskovičom, AK so sídlom Konventná 5, Bratislava, o zaplatenie 2.780,18 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B2-49C/14/2020-725 zo dňa 11.07.2023, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B2-49C/14/2020-725 zo dňa 11.07.2023 p o t v r d z u j e. II. Žalobcovia 1/ a 2/ majú proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B2-49C/14/2020-725, zo dňa 11.07.2023, rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ istinu vo výške 1.390,09 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 11.07.2019 do zaplatenia a žalobcovi 2/ istinu vo výške 1.390,09 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 11.07.2019 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou pôvodne Okresnému súdu Banská Bystrica v upomínacom konaní dňa 23.06.2020 a postúpenou Okresnému súdu Bratislava II dňa 16.10.2020 sa žalobcovia ako podieloví spoluvlastníci (o veľkosti spoluvlastníckeho podielu každý 1/2 z celku) nehnuteľností - pozemkov o celkovej výmere XXXX m2 zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, k.ú. T. domáhali vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného, ktorý ich užíva bez právneho titulu a za užívanie nič neplatí. Všeobecná hodnota nájmu za dobu od 01.07.2018 do 31.12.2018 predstavuje sumu 2.780,18 eur a za podiel každého žalobcu 1390,09 eur (1,156 eur/m2 podľa znaleckého posudku W.. G.. C.). Žalovaný bol vyzvaný na zaplatenie výzvou zo dňa 03.07.2019, na ktorú reagoval listom zo dňa 11.07.2019, kedy sa dostal do omeškania, nakoľko od tohto dátumu mal o výzve vedomosť. V odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 15.07.2020 žalovaný uviedol, že sa v žiadnom prípade na úkor žalobcov bezdôvodne neobohacuje, keďže výška nárokov žalobcov je nedôvodná a neprimerane vysoká. Znalec opomenul existenciu zákonných vecných bremien viaznucich na predmetných pozemkoch. Pre porovnanie v obdobnej veci vedenej Okresným súdom Bratislava II pod sp.zn. 50C/180/2016 dal žalovaný vypracovať znalecký posudok pre účel prevodu vlastníckeho práva,
z ktorého vyplýva jednotková hodnota pozemku stanovená na 2,35 eur / m2. Žalobcovia boli určení za vlastníkov pozemkov v závode T. v konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod sp.zn. 28C/220/2009, pričom rozhodnutie súdu v tomto konaní je v priamom rozpore s príslušnými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, keď v dôsledku uvedeného sú voči žalovanému ako dobromyseľnému nadobúdateľovi bývalého štátneho majetku uplatňované nároky z titulu bezdôvodného obohatenia za situácie, s ktorou žalovaný nemal nič spoločné (napríklad Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.06.2017, sp.zn. 3Cdo/115/2016). Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa v otázke postavenia reštitučných predpisov ustálila v tom smere, že tieto sú k všeobecným predpisom, akým je najmä zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), vo vzťahu špeciality. To znamená, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. 3. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 22 ods. 1 písm. a), b), c), ods. 2, 3 a 5, § 26 ods. 1, § 38 zákona č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon) účinného v rozhodnom čase (ďalej aj „zákon č. 79/1957 Zb.“), § 1, § 2 ods. 1, § 5 ods. 1 vládneho nariadenia č. 29/1959 Zb. o oprávneniach k cudzím nehnuteľnostiam pri stavbách a prevádzke podzemných potrubí pre pohonné látky a ropu v znení účinnom do 31.07.2002 (ďalej aj „vládne nariadenie č. 29/1959 Zb.“), § 1 písm. a) a b), § 1 ods. 2, § 3 ods. 1, § 9 ods. 6 písm. a), b) a c), § 38a, § 43 bod 1 a 13 zákona č. 70/1998 Z.z. o energetike účinnom do 31.07.2002 (ďalej aj „zákon č. 70/1998 Z.z.“), § 2 písm. a), § 10 ods. 1 písm. a) a b), ods. 5, § 60 zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike (ďalej aj „zákon č. 656/2004 Z.z.“), § 2 písm. a), § 6 ods. 1 a 3, § 8 ods. 2 písm. b) a c), § 10 ods. 3, § 11 ods. 1 písm. a), b), c), e), f), g) a h), § 11 ods. 8 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike (ďalej aj „zákon č. 251/2012 Z.z.“), § 123, § 151n ods. 1, § 451, § 456, § 458 ods. 1, § 517 ods. 1 OZ, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 01.02.2013, § 4, § 5, § 34 ods. 1, § 36 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností, účinnom v čase vykonania záznamu o vecnom bremene do katastra nehnuteľností, t.j. k 10.10.2016 (ďalej aj „katastrálny zákon“), § 251, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) a aplikáciou uvedených ustanovení na zistený skutkový stav dospel k záveru, že žaloba je dôvodná v celom rozsahu. V prvom rade súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi (o veľkosti spoluvlastníckeho podielu každý 1/2 z celku) nehnuteľností - pozemkov o celkovej výmere XXXX m2 zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, k.ú. T.S., čo zakladá ich aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Nebolo sporné, že žalovaný tieto pozemky žalobcov užíva, a to v oplotenom areáli svojho závodu, čo potom založilo pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného. Súd prvej inštancie odôvodnil, že záver, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, nemôže zmeniť názor žalovaného, že žalobcovia sa nemali domáhať svojho vlastníctva tzv. určovacou žalobou, ale podľa tzv. reštitučných predpisov. Rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 25.11.2013, č.k. 28C/220/2009-526 (č.1. 126 a nasl.) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 08.09.2016, č.k. 10Co/38/2016-728 (č.l. 131 a nasl.), sú totiž právoplatné (dňa 11.10.2016) a súd prvej inštancie bol nimi viazaný. Súdu prvej inštancie neprislúcha preskúmavať a riešiť v konaní otázku, o ktorej bolo už právoplatne rozhodnuté a ide teda o res iudicata, nakoľko opačný postup by bol v rozpore s princípom právnej istoty. Na prelomenie právoplatnosti slúžia mimoriadne opravné prostriedky. Nad rámec uvedeného z obsahu spisu vyplynulo, že žalobcovia podali z opatrnosti aj reštitučný návrh (rozhodnutie Okresného úradu Prešov č. M.-- XXXX/XXXXXX-XX/HM zo dňa 26.09.2017 na č.1. 123). Rovnako bol bez právneho významu názor žalovaného, že žalovaný bol v určitom období legitímnym vlastníkom, nakoľko žalovaný síce mohol byť zapísaný ako vlastník na liste vlastníctva, ale to napokon bolo vyvrátené úspechom žalobcov v konaní o určenie vlastníctva. Súd prvej inštancie skonštatoval, že znemožnením užívania pozemkov žalobcom, ktorých pozemky užíva bez právneho dôvodu výlučne žalovaný, dochádza na strane žalovaného k vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcov a žalovaný je preto povinný žalobcom toto bezdôvodné obohatenie vydať, a to v peňažnej podobe, pričom rozsah plnenia je vyjadrený peňažnou čiastkou, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie, či prenajatie veci. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na ustálenú judikatúru (napr. rozsudok NS SR, sp.zn. 3 Cdo 52/2005). Ďalej súd prvej inštancie riešil otázku vzniku vecného bremena ako otázku predbežnú. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o nedostatku právomoci všeobecného súdu na posúdenie existencie vecného bremena, s poukazovaním na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.05.2005, sp.zn. 1Cdo/190/2004 súd prvej inštancie uviedol, že predmetné rozhodnutie vychádza z úplne odlišného skutkového stavu a s tým súvisiaceho odlišného právneho posúdenia veci (aj keď podľa energetických zákonov). Vysvetlil, že predmetom daného sporu bola prekládka, resp. zmena elektrického vedenia
spolu s možným vznikom škody na dome žalobcu, ktorého dom sa nachádzal v ochrannom pásme vedenia, čo podľa názoru Najvyššieho súdu SR predstavoval dôvod na zastavenie konania s následným postúpením veci príslušnému správnemu orgánu. Uvedené rozhodnutie tak nie je aplikovateľné na prejednávanú vec. Ďalej súd prvej inštancie skonštatoval, že zo skutočnosti, že na liste vlastníctva je zapísané vecné bremeno v prospech žalovaného, nemožno bez ďalšieho vyvodiť jeho existenciu, vecné bremeno bolo do katastra nehnuteľností zapísané na základe záznamu. Uvedené odôvodnil tak, že záznam, na rozdiel od vkladu nemá konštitutívne účinky a teda nespôsobuje vznik, zmenu alebo zánik práv k nehnuteľnostiam, ale plní len evidenčné funkcie. Okresný úrad preskúma v konaní o zázname len spôsobilosť listiny (verejnej alebo súkromnej) na zápis do katastra nehnuteľností. Záznam sa totiž vykonáva v zásade tam, kde došlo k originálnemu vzniku práva k nehnuteľnosti a to najmä (ale nie výlučne) na základe verejných listín. Teleologickým výkladom § 1 a § 2 vládneho nariadenia č. 29/1959 Zb. dospel súd prvej inštancie k záveru, že na pozemkoch žalobcov neboli vybudované také potrubia, s ktorým by sa spájal vznik vecného bremena. Vládne nariadenie č. 29/1959 Zb. totiž iba v prípade výstavby a prevádzky podzemných potrubí pre pohonné látky a ropu s prevádzkovým príslušenstvom výslovne odkazovalo na zákon č. 79/1957 Zb. a na jeho ustanovenia § 22 až 26 (o oprávneniach k cudzím nehnuteľnostiam). Ide o také podzemné potrubia, ktoré slúžia na plynulé premiesťovanie ropných surovín a pohonných látok v značnom rozsahu a na veľké vzdialenosti. Existencia takýchto potrubí na pozemkoch žalobcov preukázaná nebola. Okresný národný výbor v Prešove, odbor výstavby, pod č. XXXX/XXXX vydal Benzinolu n. p., Bratislava dňa 21.01.1980 (č.1. 67) kolaudačné rozhodnutie na užívanie stavby: „Distribučný sklad pohonných hmôt“, ktorá aj bola postavená na pozemkoch v podielovom spoluvlastníctve žalobcov. Na základe vykonaného dokazovania bolo nesporné, že v čase jeho výstavby a ani neskôr do závodu a ani zo závodu nesmerujú žiadne potrubia. Súd prvej inštancie uviedol, že pohonné hmoty sa privážajú železnicou (vagónmi) a odtiaľ sa prevádzajú z vlečky priamo nadzemným potrubím do podzemných cisterien (nádrží). Závod žalovaného tak v predmetnom období nebol napojený na produktovodný systém SR v správe žalovaného, resp. na líniu diaľkovodov na prepravu ropy a pohonných látok. V popise jednotlivých objektov v Rozhodnutí o prípustnosti stavby je Objekt 500 - technologické rozvody charakterizovaný ako rozvod vedený po povrchu nad upraveným terénom, pričom potrubie je vedené na betónových základoch. V technologickej časti tohto rozhodnutia sa potom uvádza, že stáčanie produktov sa robí zo železničných cisterien, ktoré sa pristavujú po železničnej vlečke do objektu stáčania. Z tohto objektu sú produkty vedené potrubím, samospádom do podzemných zásobníkov. Ak sa teda pohonné hmoty a ropa privážajú železnicou a následne sa rozvodmi vedenými po povrchu prečerpávajú do podzemných zásobníkov, závod žalovaného nespĺňal v čase jeho vzniku definíciu upravenú vládnym nariadením č. 29/1959 Zb., a teda v čase účinnosti zákona č. 79/1957 Zb. zákonné vecné bremeno podľa § 2 ods. 1 vládneho nariadenia a § 22 spomenutého energetického zákona nevzniklo. Súd prvej inštancie dôvodil, že predmetný závod nedistribuoval, a ani v súčasnosti nedistribuuje pohonné hmoty v značnom rozsahu a na veľké vzdialenosti podzemnými potrubiami, ale ide „iba“ o sklad. Z uvedeného potom jednoznačne vyplynulo, že vecné bremená nevznikli počas účinnosti zákona č. 79/1957 Zb. (pričom práve tento argument žalovaný použil aj v katastrálnom konaní v návrhu na zápis zákonného vecného bremena). Vecné bremená na pozemkoch žalobcov podľa predpisov účinných v čase výstavby závodu nevznikli, režim tzv. legálnych vecných bremien sa riadi vždy podľa predpisov, ktoré boli platné ku dňu ich vzniku. Pokiaľ teda vecné bremeno v prospech žalovaného nevzniklo v čase kolaudácie Distribučného skladu a neskôr účinné predpisy zachovali oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam nedotknuté a nezmenené (zachované v rovnakom rozsahu; § 42 ods. 2 zák. č. 70/1998 Z.z., § 69 ods. 10 zák. č 656/2004 Z.z., § 96 ods. 4, ods. 5 zák. č. 251/2012 Z.z.), nemohlo v prospech žalovaného vzniknúť vecné bremeno ani v neskoršom momente. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že kolaudačným rozhodnutím z 06.11.1998 (č.1. 69) bolo povolené užívanie stavby „Nádržový blok Kapušany“. Žalovaný však podľa súdu prvej inštancie nepreukázal, že by išlo o potrubia v zmysle definície vládneho nariadenia č. 29/1959 Zb. (ktoré nariadenie bolo účinné až do 31.07.2002), a preto ani týmto momentom nemohlo dôjsť k vzniku vecného bremena, až zákonom č. 405/2002 Z.z., ktorým bol s účinnosťou od 01.08.2002 novelizovaný zákon č. 70/1998 Z.z., došlo k zmene právnej úpravy vzniku vecného bremena, pričom nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa vznik zákonného vecného bremena viazal už na udelenie licencie (§ 9 ods. 6), ktorú udeľoval ÚRSO. Až na základe žiadosti žalovaného zo dňa 09.10.2017 bolo vydané ďalšie povolenie - 3. zmena, ktorým došlo k zaradeniu strediska Kapušany do zoznamu technických zariadení, na ktoré sa vydané povolenie vzťahuje. Podľa § 11 ods. 1 zákona 251/2012 Z.z. platí, že držiteľ povolenia (teda žalovaný) alebo ním poverená osoba môže v nevyhnutnom rozsahu a vo verejnom záujme vykonávať činnosti uvedené v písm. a) - g). Súd prvej inštancie vysvetlil, že v žiadnom z týchto ustanovení sa však nenachádza oprávnenie držiteľa povolenia znemožniť akékoľvek užívanie pozemku oplotením a uzamknutím areálu a zastavaním pozemkov
vo vlastníctve žalobcov budovami, skladmi, parkoviskom a podobne. V ustanovení § 11 ods. 1 sú vymenované iba činnosti, obmedzujúce vlastníka pozemku, pričom sa napríklad vyžaduje, aby tieto činnosti boli vopred oznámené vlastníkovi (pričom podobné ustanovenia boli zakotvené už v § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike ako aj v § 9 ods. 6 zákona č. 70/1998 Z.z. o energetike). Ďalej súd prvej inštancie zhrnul, že na pojednávaní dňa 09.02.2023 právny zástupca žalobcov ku grafickému znázorneniu (na č.l. 72) uviedol, že v prípade potrubia, ktoré je na pozemku parc. č. XXXX/XX (poznámka súdu: t.j. parcela registra Q., parc. č. XXXX/XX o výmere XXX, druh pozemku: ostatná plocha) podľa značky ide o vedenie bez rozlíšenia druhu. Aká značka prislúcha akému vedeniu je uvedené v smernici na evidovanie rozsahu vecných bremien, ktorý vydal Úrad geodézie kartografie a katastra a usmernenie úradu G. XXX/XXXX, kde v prílohe č. X sú uvedené tzv. kresliace kľúče. Pod č. XX je uvedený ten, ktorý je znázornený na predloženom náčrte, avšak pod č. XX je uvedený kľúč pre podzemné plynovodné potrubie bez rozlíšenia tlaku, podstatné je pod č. XX podzemné potrubie produktovodu. Ide o inú značku ako na náčrte. Z toho možno podľa súdu prvej inštancie vyvodiť záver, že zakreslené potrubie nie je podzemným potrubím. Okrem parc. č. XXXX/XX nie je na žiadnej inej parcele vo vlastníctve žalobcov zakreslené potrubie. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný na túto argumentáciu reagoval v podaní zo dňa 07.03.2023 a uviedol, že grafické znázornenie v žiadnom prípade nepreukazuje ani nie je schopné preukázať technickú povahu zobrazených objektov. Naviac chybou katastra neboli potrubia zobrazené správnou líniou (a v rozpore s predloženým geometrickým plánom č. XXX/XXXX, č.1. XXX). Predložil mapu dostupnú na internete ku dňu 28.02.2023 (nepoužiteľnú na právne úkony). Z uvedeného sa súdu prvej inštancie javilo, že žalovaný preukazuje existenciu podzemných potrubí geometrickým plánom č. XXX/XXXX vyhotoveným dňa 09.09.2016 W.. G. B., autorizačne overeným dňa 09.09.2016 W.. G. B. a úradne overeným dňa 07.10.2016 W.. S. P. pod č. N.-XXXX/XXXX pre kraj: preŠ., okres G., obec: T., k. ú. T., mapový list č. G. X-X/XX, XX, XX, XX na vyznačenie vecného bremena na priznanie práva uloženia inžinierskych sietí, na priznane práva chôdze, jazdy, opráv a údržby inžinierskych sietí v zobrazenom rozsahu (ku geometrickému plánu bližšie pozri bod 79. a 80. tohto rozsudku). Súd prvej inštancie sa oboznámil aj s predloženým uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 15Co/239/2019-511 zo dňa 28.04.2022, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 50C/180/2016-442 zo dňa 03.06.2019 v obdobnej veci. S ohľadom na prípadný odvolací prieskum v prejednávanom spore súd zohľadnil aj posúdenie Krajského súdu v Bratislave v uvedenom uznesení, najmä bod 13. Uviedol, že ďalej Krajský súd v Bratislave poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 500/2018, podľa ktorého jedným z charakteristických znakov tzv. legálnych vecných bremien je, že ich režim sa riadi vždy podľa predpisov, ktoré boli platné ku dňu ich vzniku. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 20.04.2023 poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 15Co/239/2019-511 zo dňa 28.04.2022, s tým, že v konaní nebolo preukázané, z akých podkladov geodet vychádzal a ako dospel k záveru o dĺžke podzemných potrubí a súd prvej inštancie preto nevedel overiť správnosť, resp. hodnovernosť geometrického plánu, nakoľko žalobcovia popierajú existenciu takých potrubí na svojich pozemkoch. V nadväznosti na uvedené uviedol, že žalovaný predložil v podaní zo dňa 19.05.2023 Zápis zmerania potrubných rozvodov v závode v Kapušanoch (ďalej aj „Zápis“) spolu s technickým podkladom ku Geometrickému plánu č. XXX/XXXX (ďalej aj „GP“). V GP bol graficky znázornený rozsah trasy potrubí zapísaných ako zákonné vecné bremeno. Žalovaný uviedol, že v danom prípade sa jedná o líniu potrubí, ktoré prechádzajú následne v určitých častiach areálu z podzemných rýh na potrubné mosty. Rozsah trasy jednotlivých potrubí bol čo do presnej dĺžky podrobne zameraný naposledy v roku 2017. Zápis z podrobného merania jednotlivých trás obsahuje aj ich rozdelenie podľa pohonných látok, ktoré sú prepravované jednotlivými potrubiami aj s ich technickými parametrami. Celková dĺžka potrubí tak predstavuje 7152,2 m. Zo Zápisu súdu prvej inštancie vyplynulo, že meranie vykonávali pracovník riadenia údržby, pracovník riadenia prepravy a vedúci terminálu (t.j. zrejme zamestnanci žalovaného) a to v dňoch 16.- 18.05.2017, ide teda o podklad žalovaného (vyhotovený na jeho hlavičke). Pokiaľ geodet vychádzal z merania žalovaného (hoci zrejme nie z tejto predloženej listiny, keďže geometrický plán bol vyhotovený pod č. XXX/XXXX, teda v roku 2016), nie je tento dôkaz dostatočne hodnoverný na preukázanie dĺžky a charakteru potrubí (t.j. či ide o potrubia nadzemné alebo podzemné) v areáli. V nadväznosti na názor Krajského súdu v Bratislave, že v konaní sp.zn. 50C/180/2016 súd nevzal do úvahy, z akých podkladov geodet vychádzal a odkedy sa v areáli nachádza spomínaných 7,15 km potrubia, tak takéto podklady ani v prejednávanej veci neboli predložené, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalovaného. Pokiaľ by existovali iné dôkazné prostriedky, žalovaný ich bol povinný predložiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania. Zo Zápisu síce súdu prvej inštancie vyplývala celková dĺžka potrubí (ako ju nameral žalovaný), ale nie je spôsobilý preukázať, že tieto potrubia slúžia na plynulé premiesťovanie ropných surovín a pohonných látok v značnom rozsahu a na veľké vzdialenosti; naopak aj zo Zápisu je zrejmé, že ide o tzv. expedičné
potrubia (od nádrže po výdajnú lávku, od čerpadla po výdajnú lávku a pod.) a o tzv. stáčacie potrubia, a teda potrubia, ktoré sú potrebné na manipuláciu s ropnými surovinami a pohonnými látkami v rámci areálu. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že geometrický plán nie je verejnou listinou, ale ide len o technický podklad, a preto nemožno bez ďalšieho prezumovať jeho správnosť. Uzavrel, že od žalobcov nemožno požadovať, aby preukazovali reálnu neexistenciu určitej skutočnosti - tu neexistenciu vecného bremena (tzv. negatívna dôkazná teória), ale naopak preukázanie jeho existencie vo vzťahu k žalobcom bolo povinnosťou žalovaného, ktorý však túto povinnosť nesplnil a nepreukázal existenciu zákonného vecného bremena na pozemkoch žalobcov. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že sa práve na týchto konkrétnych pozemkoch vo vlastníctve žalobcov nachádzajú potrubia na prepravu pohonných látok a k nim prislúchajúce ochranné pásma, bol povinný túto skutočnosť preukázať ich presným vyčlenením prostredníctvom geometrického plánu. Až na tomto základe by bolo možné určiť, či a v akom rozsahu sa na pozemkoch žalobcov nachádzajú predmetné potrubia a prípadne s nimi súvisiace ochranné pásma a teda či vôbec na pozemkoch vo vlastníctve žalobcov vzniklo žalovaným tvrdené vecné bremeno. Aj keby však vecné bremeno na pozemkoch v podielovom spoluvlastníctve žalobcov vzniklo, súd prvej inštancie považoval za potrebné sa stotožniť s argumentáciou žalobcov, že oprávnenému z vecnému bremena by z neho vyplynuli práva (stavať a prevádzať na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenej stavby vedenia, najmä zriaďovať na nehnuteľnostiach podperné body, prepnúť nehnuteľnosti vodičmi a umiestňovať v nich vedenie, vstupovať a vchádzať s vozidlami pri stavbe, prevádzke, opravách, zmenách alebo pri odstraňovaní vedenia na príchodové a priechodové cudzie nehnuteľnosti, ktoré sú vedením priamo dotknuté a odstraňovať a okliesňovať stromovie prekážajúce vedeniu podľa § 22 ods. 1 zák. č. 79/1957 Zb. - prípadne modifikované oprávnenia podľa právnych predpisov účinných v čase vzniku vecného bremena, ak by vzniklo neskôr) a vlastník (povinný z vecného bremena) by bol povinný tieto oprávnenia strpieť a znášať. Podľa súdu prvej inštancie v tomto prípade, ale žalovaný celkom zjavne prekračuje aj rozsah takto definovaného oprávnenia z vecného bremena, nakoľko žalobcovia ako podieloví spoluvlastníci nemôžu svoje nehnuteľnosti užívať žiadnym spôsobom. Žalovaný v odpore (č.1. 31 a nasl.) uviedol, že oplotenosť celého závodu ešte automaticky neznamená jeho bezvýhradné využívanie žalovaným - prístup k predmetným pozemkom je síce kontrolovaný, no nie neexistujúci a už vôbec nie nemožný. Túto procesnú obranu vyhodnotil súd prvej inštancie ako účelovú, nakoľko na otázku súdu, aký má teda žalovaný zavedený mechanizmus, aby vlastníkom umožnil vstup na ich vlastné pozemky, právny zástupca uviedol, že samotný vstup na pozemky podlieha špecifickým režimovým opatreniam (poznámka súdu: je logické, že areál žalovaného v Kapušanoch ako energetický podnik a objekt hospodárskej mobilizácie (č.1. 563) bude podliehať prísnym podmienkam, ale práve preto je nepochopiteľné, akým spôsobom si žalovaný predstavuje, že by zabezpečil prístup žalobcov, keby o to prejavili záujem a chceli by svoje nehnuteľnosti užívať). Súd prvej inštancie uviedol, že nie je rozhodujúce ani to, že okolité pozemky sú obkolesené cudzími pozemkami a nedisponujú prístupom k verejnej komunikácii, nakoľko na takéto prípady slúži napr. zriadenie práva prechodu, či prejazdu (či už za odplatu alebo bezodplatne). Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia za obdobie 01.07.2018 do 31.12.2018, súd prvej inštancie vzhľadom na to, že nebola preukázaná existencia vecného bremena na pozemkoch žalobcov v prospech žalovaného, pri jej určení vychádzal zo znaleckého posudku predloženého žalobcami, a to zo znaleckého posudku č. XXX/XXXX, s ktorého závermi sa súd prvej inštancie stotožnil a ktoré považuje za správne a objektívne pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia. Výška náhrady by však mala byť určená v porovnaní s trhovou cenou veci tak, aby v každom čase zohľadňovala mieru zásahu do vlastníckeho práva, ktorú možno od vlastníka veci spravodlivo požadovať. K znaleckému posudku č. XX/XXXX, ako aj k znaleckému posudku č. XX/XXXX súd prvej inštancie poznamenal, že oba tieto znalecké posudky sú značne neobjektívne, nakoľko všeobecnú hodnotu pozemku stanovenú na sumu 2,35 eur/m2 za inú ako neprimerane nízku ani považovať nemožno. Ide o výrazne skreslený údaj vo vzťahu k reálnym cenám nehnuteľností v danej lokalite. V tejto súvislosti poukázal na to, že sám žalovaný v Dohode o urovnaní č. XXXXXXX/XX Q. (č.l. 473 a nasl.) si so žalobcami dohodol kúpnu cenu za 1 m2 pozemku parc. č. XXXX/XX a č. XXXX/XXX zapísaných na LV č. XXXX, k.ú. T., ktoré sú susediacimi pozemkami vo výške 10 eur/m2 a výšku ročného nájmu stanovili v intervale od 0,93 do 1,16 eur/m2, ktorý akceptoval aj žalovaný v uvedenej dohode. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že úroky z omeškania si žalobcovia uplatnili v súlade s OZ a vo výške podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Žalovaný sa prvýkrát dozvedel o povinnosti platiť odplatu za užívanie pozemku a o jej výške na základe výzvy žalobcov zo dňa 03.07.2019, na ktorú žalovaný odpovedal dňa 11.07.2019 a nárok žalobcov neuznal, teda možno ustáliť, že od tohto dátumu sa dostal do omeškania so zaplatením pohľadávky žalobcov. Nad rámec uvedeného súd prvej inštancie v súlade s ustálenou súdnou praxou doplnil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že plne úspešným žalobcom priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, a to z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Pokiaľ ide o existenciu potrubí na prepravu pohonných látok a s nimi súvisiace zákonné vecné bremená žalovaný uviedol, že z LV č. XXXX k.ú. T. vyplýva existencia zákonného vecného bremena, ktorú nie je možné neskôr rozporovať. Sami žalobcovia predložili súdu prvej inštancie listinný dokument, z ktorého vyplýva existencia zákonného vecného bremena v prospech žalovaného. Zákonné vecné bremeno podľa žalovaného už zo svojej povahy nie je súkromnoprávnou záležitosťou medzi stranami sporu, ktorej existenciu by si konajúci súd mohol prejudiciálne vyhodnotiť v rozpore so záznamom v katastri nehnuteľností. Ďalej žalovaný zopakoval jeho tvrdenia, že v areáli závodu T. je 7,15 km potrubia, a to v súčasnosti podzemné aj nadzemné, ktoré sú riadne evidované na základe príslušného geometrického plánu aj v katastri nehnuteľností, pričom za aktuálneho stavu a aktuálnej právnej úpravy je irelevantné, či išlo alebo ide o čisto podzemné alebo nadzemné potrubia, keďže aj súčasná ako aj predchádzajúca právna úprava v danom smere nerozlišuje tieto časti potrubí, ale podnikaním v energetike jasne definuje prevádzkovanie potrubí na prepravu pohonných látok, ako celok. Poukazom na § 70 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností, podľa ktorého platí zásada hodnovernosti údajov katastra mal žalovaný za to, že existenciu predmetného vecného bremena nie je možné žiadnym spôsobom opomenúť. V tejto súvislosti následne odkázal a zhrnul odvolaciemu súdu jeho tvrdenia z jeho vyjadrenia zo dňa 03.12.2020. Argumentáciu súdu prvej inštancie týkajúcu sa neexistencie potrubí mimo predmetného areálu označil za úplne absurdnú, keďže tento spor sa týka pozemkov, ktoré sa nachádzajú vo vnútri areálu a nie mimo neho. Poukázal na to, že existenciu týchto potrubí potvrdzuje aj Úrad na reguláciu sieťových odvetví vo svojom podaní zo dňa 17.07.2018. Pre sprehľadnenie opätovne žalovaný uviedol, že zákonné vecné bremená, viaznuce aj na predmetných pozemkoch sa v zmysle § 26 zákona č. 79/1957 Zb., ergo platnej právnej úpravy v čase uvedenia stavby do prevádzky nezapisovali do pozemkových kníh a neplatili o nich predpisy o premlčaní a vydržaní. Ďalej žalovaný namietal argumentáciu súdu prvej inštancie, že nepreukázal, že by išlo o potrubia v zmysle definície vládneho nariadenia č. 29/1959 Zb. Podľa žalovaného ide o neodôvodnené opomenutie jeho viackrát uvádzaných tvrdení, na ktoré opätovne poukázal. Žalovaný zdôraznil, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam týkajúcich sa existencie potrubí na prepravu pohonných látok a na nich viaznucich zákonných vecných bremien v súlade s § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie a jeho výšku, žalovaný uviedol, že vzhľadom na evidenciu zákonného vecného bremena na dotknutom liste vlastníctva, ktorého existenciu potvrdil aj Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, nie je možné existenciu zákonného vecného bremena viaznuceho na dotknutých pozemkoch v žiadnom prípade opomenúť a závery znaleckého posudku č. XXX/XXXX predloženého žalobcami je aj preto potrebné odmietnuť. Ďalej uviedol, že samotná existencia zákonného vecného bremena podľa zákona o energetike pritom ďalej potvrdzuje oprávnenosť využívania dotknutých nehnuteľností na činnosti v oblasti energetiky a strpenie tejto činnosti zo strany dotknutých vlastníkov pozemkov zaťažených zákonným vecným bremenom, v dôsledku čoho nie je za žiadnych okolností možné konštatovať existenciu akéhokoľvek bezdôvodného obohacovania sa zo strany žalovaného na úkor žalobcov. Poukázal na to, že jednotlivé zákony o energetike pritom pamätajú na situácie, kedy v dôsledku zriadenia zákonného vecného bremena vo verejnom záujme dôjde k obmedzeniu príslušných vlastníkov nehnuteľností a po zriadení takýchto zákonných vecných bremien priznávajú nárok na poskytnutie primeranej jednorazovej náhrady. V tejto súvislosti argumentoval tým, že keďže dotknutí vlastníci si neuplatnili nárok na jednorazovú náhradu spojenú s obmedzením užívania ich pozemkov v zákonnej lehote, tento nárok a akékoľvek ďalšie nároky vlastníkov, vrátane nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, spojené s užívaním dotknutých pozemkov sú z titulu existencie zákonného vecného bremena podľa zákona o energetike nedôvodné a bezpredmetné. V tejto súvislosti následne poukázal na rozhodnutia slovenských súdov, napríklad uznesenie Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS 500/2018-22 zo dňa 17.11.2018, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4Cdo 89/2008 zo dňa 21.12.2009, rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp.zn. 16Co/254/2018 zo dňa 13.11.2020, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.05.2009, sp.zn. 1Cdo 190/2004. Na základe uvedeného žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie pri posúdení existencie bezdôvodného obohatenia vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci opomínajúc zákonné obmedzenie vlastníckeho práva z titulu zákonného vecného bremena viaznuceho na dotknutých pozemkoch obohatenia, v súlade s § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Výšku uplatnených nárokov rovnako považuje za nedôvodnú a neprimerane vysokú. Namietal, že súd prvej inštancie v celom rozsahu
odmietol ako neobjektívny znalecký posudok predložený práve žalovaným. Uviedol, že hodnota 10 eur/m2, na ktorú sa súd prvej inštancie odvoláva, vyplýva z dohody o urovnaní uzatvorenej medzi stranami sporu v roku 2009, teda z obdobia, pred sporom o určenie vlastníctva k pozemkom dotknutým v prejednávanej veci a vzťahuje sa teda na úplne odlišnú situáciu ako je stanovenie výšky bezdôvodného obohatenia. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam týkajúcim sa výšky bezdôvodného obohatenia v súlade s § 365 ods. 1 písm, f) CSP. Navrhol, aby odvolací súd po jeho preskúmaní rozhodol tak, že žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením. 5. Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že pripojením LV k žalobe nedošlo v žiadnom prípade k uznaniu existencie vecného bremena, keďže LV bol pripojený za účelom preukázania vlastníctva a aktívnej legitimácie žalobcu a zápis vecného bremena v KN je iba evidenčný, nemá žiadne hmotnoprávne účinky. Zdôraznil, že správa katastra neskúma otázku, či vecné bremená aj skutočne vznikli podľa hmotného práva, ktorým je zákon č. 79/1957 Zb. a vládne nariadenie č. 29/1959. Otázku vzniku z hľadiska hmotného práva má teda posúdiť všeobecný súd. Tvrdenie žalovaného, že v areáli je 7,15 km potrubia je podľa žalobcov pre posúdenie nepodstatné, pretože to nie sú potrubia podzemné v zmysle zákona 79/1957 Zb. a nariadenia č. 29/1959 Zb., ale nie sú to ani potrubia na pozemkoch žalobcov. V tejto súvislosti poukázali na ich stanovisko zo dňa 07.11.2022. Zopakovali, že vecné bremeno bolo zapísané v zmysle § 96 ods. 4 a 5 zákona č. 251/2012 Z.z., ktoré je prechodným ustanovením a odkazuje na oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona. Vyjadrili názor, že vecné bremeno nemohlo vzniknúť z toho dôvodu, že energetické diela mohli podľa § 5 zákona č. 79/1957 Zb. zriaďovať a prevádzkovať iba organizácie v pôsobnosti Ministerstva energetiky, t.j. energetické podniky, čo nebolo preukázané. Tiež nebolo preukázané, že by mal žalovaný požiadať do 31.10.2005 o vydanie povolenia podľa zákona 656/2004 Z.z. Podľa žalobcov sa súd prvej inštancie riadne a presvedčivo vysporiadal aj s otázkou záväznosti GP č. 122/2016, ako aj s podmienkami vzniku vecného bremena podľa platnej právnej úpravy v čase výstavby a správne skonštatoval, že vecné bremeno nevzniklo. Podľa názoru žalobcov sa s námietkou žalovaného ohľadom 7,15 km potrubí, ktoré podľa tvrdenia žalovaného sú nadzemné a podzemné, súd prvej inštancie vysporiadal v odôvodnení jeho rozsudku (bod 78-79). Zastali názor, že ZP č. XX/XXXX nie je dôkazom o existencii podzemných potrubí, pretože z neho nie je zrejmé, ktoré by mali byť nadzemnými a ktoré podzemnými. Podľa žalobcov správne súd prvej inštancie vyhodnotil tento dôkaz ako nedostatočne hodnoverný. Žalobcovia uviedli, že podľa odvolania sú v súčasnosti v areáli potrubia podzemné aj nadzemné, avšak z dôkazov nevyplýva, ktoré by mali byť podzemné. Podľa žalobcov súd prvej inštancie správne vyhodnotil dôkazy tak, že žalovaný nepreukázal, že by išlo o potrubia v zmysle vládneho nariadenia č. 29/1959 Z.z., t.j. podzemné potrubia prepravujúce pohonné látky na veľké vzdialenosti. K rozsudku sp.zn. 1Cdo/190/2014 žalobcovia uviedli, že súd prvej inštancie zaujal správny názor, že vychádza z úplne odlišného skutkového stavu a odlišného právneho posúdenia a odkázali pritom na ich skoršie vyjadrenie zo dňa 07.11.2022. Námietka žalovaného, že ide o potrubia vnútri areálu, a preto by mala byť argumentácia súdu prvej inštancie o neexistencii potrubia mimo areál závodu absurdná, je podľa názoru žalobcov nedôvodná. Práve aj tá skutočnosť, že ide o potrubia v areáli závodu bez ich napojenia na potrubia prepravujúce PHL a ropu na veľké vzdialenosti, vylučuje vznik a existenciu vecných bremien, pretože vylučuje prepravu pohonných látok na veľké vzdialenosti. Ďalej žalobcovia poukázali na to, že skutočnosť, či sa vecné bremená zapisovali, alebo nezapisovali do pozemkových kníh, nemá žiadny význam pre záver o ich existencii, resp. neexistencii, keďže ich zápis ani za súčasnej právnej úpravy nekonštituuje vznik vecného bremena. Ďalej žalobcovia uviedli, že žalovaný opomína, že vznik a existenciu vecných bremien je treba posudzovať podľa právnej úpravy platnej v čase výstavby. Námietky žalovaného proti napadnutému rozsudku v bode 21-22, ktorými odôvodňuje jeho odvolanie označili žalobcovia za nesprávne a ignorujúce definíciu potrubí vo vládnom nariadení č. 29/1959 Zb., výstavbou ktorých vznikalo vecné bremeno. Následne žalobcovia zhrnuli, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie, z ktorých vychádzal pri právnych záveroch o neexistencii vecného bremena, sú správne a zodpovedajú vykonaným dôkazom. S názorom odvolateľa, že z predloženého LV č. XXXX k.ú. T. vyplýva existencia vecného bremena, nemožno podľa žalobcov súhlasiť. Toto tvrdenie opomína ustanovenia katastrálneho zákona, citované v bodoch 61 - 64 rozsudku, hlavne ustanovenia § 34 ods. 1 a § 35 katastrálneho zákona. Žalobcovia argumentovali tým, že záznam je úkon plniaci evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani na zánik práv k nehnuteľnostiam, a to bez ohľadu na to, či existuje alebo neexistuje a bez ohľadu na to, či je zapísané alebo nie (R 18/2004, rozsudok NS SR, sp.zn. 7Sž 48/02 z 26.9.2002). Žalobcovia nesúhlasili s tvrdením, že existenciu vecného bremena
potvrdil aj Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, keďže nie je orgánom oprávneným sa k existencii vecného bremena vyjadrovať a tvrdenia žalovaného v jeho dovolaní nie je možné zo žiadneho dôkazu vyvodiť. Dodali, že toto tvrdenie žalovaného je aj v rozpore s jeho vyjadrením zo dňa 20.01.2023, v ktorom tvrdil, že povolenie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví nemá vplyv na preukázanie zariadenia ani existencie zákonného vecného bremena. Popreli preto aj tvrdenie žalovaného o oprávnenosti užívania dotknutých pozemkov a povinnosť žalobcov takéto užívanie strpieť. Pokiaľ ide o žalovaným uvádzané Uznesenie Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS 500/2018 zo 17.11.2018, žalobcovia uviedli, že to je vydané za celkom iných skutkových okolností, preto jeho právne závery nemožno v našom prípade aplikovať, keďže bolo v ňom preskúmavané rozhodnutie, ktoré riešilo otázku obmedzenia vlastníckeho práva za účelom údržby nízkonapäťového elektrického vedenia, výstavbou ktorého vznikne vecné bremeno, obmedzujúce vlastníka pozemkov, ktorý môže pozemky naďalej užívať. Pokiaľ ide o žalovaným uvádzaný rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo/89/2008 z 21.12.2009, uviedli, že v ňom NS SR posudzoval diametrálne skutkovo odlišný prípad, ktorý bol posudzovaný podľa zákona 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva. Na záver žalobcovia zhrnuli, že súd prvej inštancie správne skonštatoval, že žalovaný sa nepochybne bezdôvodne obohacuje, a pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku, správne vychádzal zo ZP č. XXX/XXXX a žalovaným predložené znalecké posudky vyhodnotil ako neobjektívne a nimi stanovenú hodnotu ako neprimerane nízku. Vzhľadom na uvedené dôvody považujú podané odvolanie za nedôvodné a napadnutý rozsudok za vecne správny a zákonný. Navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov uviedol, že pokiaľ ide o námietku žalobcov, ktorou odmietajú záznam zákonného vecného bremena na liste vlastníctva č. XXXX pre k.ú. T., v dôsledku jeho deklaratórneho charakteru, že deklaratórny charakter záznamu v katastri nehnuteľností automaticky neznamená neexistenciu zaznamenaných skutočností. Uviedol, že zápis zákonného vecného bremena na liste vlastníctva č. XXXX bol predmetom už aj súdneho preskúmania v konaní pred Krajským súdom v Prešove, vo výsledku ktorého sa nezistilo žiadne pochybenie týkajúce sa zápisu tohto zákonného vecného bremena. Zopakoval, že dotknuté zákonné vecné bremená boli do katastra nehnuteľností zapísané na základe riadne vypracovaného a overeného geometrického plánu a hodnovernosť ich geometrického a polohového určenia podľa § 7 písm. a) zákona č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) sa preto vzťahuje § 70 ods. 1 katastrálneho zákona, pričom rozpor s týmto ustanovením nie je možné preukázať len strohým odmietnutím ako to urobili žalobcovia. Znova zdôraznil, že splnenie technických požiadaviek dotknutých potrubí na prepravu pohonných látok naviac potvrdil aj Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vo svojom podaní zo dňa 17.07.2018, ktoré je tiež súčasťou súdneho spisu. K tvrdeniu žalobcov, že nebolo preukázané zriadenie zákonného vecného bremena energetickým podnikom, poukázal na skutočnosť, že podľa rozhodnutia o prípustnosti stavby z roku 1971 a kolaudačného rozhodnutia z roku 1980 závod Kapušany vybudoval stavebník Benzinol, národný podnik, ktorý bol súčasťou sústavy vtedajších podnikov národného hospodárstva, takže námietka žalobcov o tom, že zriaďovateľ stavby nebol energetickým podnikom nie je dôvodná. Tvrdenie žalobcov, že mal do 31.10.2005 požiadať o vydanie povolenia na vykonávanie energetickej činnosti, žalovaný odmietol, nakoľko uvedené nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a takáto povinnosť nebola žalovanému nikým uložená. V tejto súvislosti uviedol, že v dôsledku straty vlastníctva k nehnuteľnostiam vo vnútri závodu Kapušany žalovaný vykonal nie len zápis zákonného vecného bremena do katastra nehnuteľností, ale aj aktualizáciu povolenia na podnikanie v energetike. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia v tomto konaní požadujú vydanie nimi tvrdeného bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.07.2018 do 31.12.2018, akékoľvek námietky týkajúce sa predchádzajúcich období žalovaný nepovažoval za relevantné a v celom rozsahu ich odmietol. Pokiaľ ide o opakované námietky žalobcov týkajúce sa existencie potrubí na prepravu pohonných látok, žalovaný zopakoval, že existencia potrubí na prepravu pohonných látok bola preukázaná príslušným rozhodnutím o prípustnosti stavby a kolaudačným rozhodnutím. Následne žalobca zopakoval jeho argumentáciu a tvrdenia, že podľa jeho názoru vznik a existenciu zákonného vecného bremena preukázal, a to rozhodnutím o prípustnosti stavby a kolaudačným rozhodnutím, pričom ich existenciu potvrdil aj Úrad pre reguláciu sieťových odvetví a dôvodnosť a zákonnosť jeho zápisu v katastri nehnuteľností na príslušnom liste vlastníctva bola potvrdená Krajským súdom v Prešove v konaní pod sp.zn. 3S/41/2017. Akékoľvek pochybnosti o existencii potrubí na prepravu pohonných látok v závode Kapušany a o na nich viaznucom zákonnom vecnom bremene považoval za nedôvodné. Ďalej žalovaný zopakoval, že napriek námietkam žalobcov je na predmetnom liste vlastníctva dotknuté zákonné vecné bremeno stále evidované v časti C: Ťarchy a opätovne
zopakoval jeho argumentáciu týkajúcu sa uvedeného. K námietkam žalobcov, v ktorých sa venujú súdnym rozhodnutiam, na ktoré žalovaný vo svojom odvolaní poukázal, uviedol, že tieto nemajú s predmetnou vecou žiadny súvis. Žalovaný zotrval na tvrdení, že žiadna jeho činnosť v závode Kapušany nepredstavuje bezdôvodné obohatenie sa na úkor žalobcov, a to najmä poukazom na existenciu zákonného vecného bremena viaznuceho na dotknutých pozemkoch. Zopakoval, že pri posúdení existencie bezdôvodného obohatenia tak súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci opomínajúc zákonné obmedzenie vlastníckeho práva z titulu zákonného vecného bremena viaznuceho na dotknutých pozemkoch, čo predstavuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Výšku bezdôvodného obohatenia potom súd prvej inštancie priznal na základe nesprávnych skutkových zistení zo znaleckého posudku predloženého žalobcami podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Na základe uvedeného mal za to, že podanie odvolania je dôvodné a žiadal, aby odvolací súd po jeho preskúmaní rozhodol tak, že žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením. 7. Žalobcovia 1/ a 2/ v doplnení vyjadrenia k odvolaniu žalovaného uviedli, že za jeden zo základných dôvodov odvolania uvádzal aj nedostatok právomoci súdu rozhodovať o nároku, resp. o (ne)existencii vecného bremena s poukázaním na rozsudok NS SR, sp.zn. 1Cdo/190/2004. Na doterajších vyjadreniach o nesprávnosti názoru žalovaného žalobcovia trvali a podporne pritom poukázali aj na uznesenie NS SR, sp.zn. 4Rkc/1/2011 z 20.12.2011, ktorým NS SR rozhodoval v spore o právomoc rozhodovať o návrhu, že vecné bremeno nevzniklo. V tejto súvislosti argumentovali, že z uvedeného rozhodnutia NS SR nesporne vyplýva, že aj o žalobe v prejednávanom prípade je oprávnený rozhodovať súd, preto toto rozhodnutie je aj na tento prípad aplikovateľné. 8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 9. Súd prvej inštancie správne ustálil, že na pozemkoch vo vlastníctve žalobcov 1/ a 2/ sa nachádza stavba vo vlastníctve žalovaného, a že medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovaným nebola o užívaní pozemkov žalobcov 1/ a 2/ uzavretá žiadna dohoda. Za takejto situácie je správny záver súdu prvej inštancie, že žalovanému vzniká na úkor žalobcov 1/ a 2/ bezdôvodné obohatenie, a že v okolnostiach tejto veci nič na tom nemení ani skutočnosť, že súčasťou stavby je sieť potrubí a produktovodu, ktorými pretekajú ropné produkty. V prípade umiestnenia stavby na cudzom pozemku bez riadneho právneho titulu vzniká na úkor vlastníka pozemku bezdôvodné obohatenie vlastníka dotknutej stavby, a to už zo samotného titulu vlastníckeho práva a bez ohľadu na to, akým spôsobom svoje vlastnícke právo k stavbe realizuje. 10. Podľa § 22 odsek 1 zákona č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon) energetickým podnikom prislúcha oprávnenie: a) stavať a prevádzať na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenej stavby elektrické vedenie, ako i malé stanice do rozlohy 30 m2, s príslušenstvom (ďalej len „vedenie“), najmä zriaďovať na nehnuteľnostiach podperné body, prepnúť nehnuteľnosti vodičmi a umiestňovať v nich vedenie; b) vstupovať a vchádzať s vozidlami pri stavbe, prevádzke, opravách, zmenách alebo pri odstraňovaní vedenia na príchodové a priechodové cudzie nehnuteľnosti, ktoré sú vedením priamo dotknuté; c) odstraňovať a okliesňovať stromovie prekážajúce vedeniu (§§ 23 a 24). 11. Podľa § 22 odsek 2 elektrizačného zákona za výkon oprávnení uvedených v predchádzajúcom odseku nie sú energetické podniky povinné poskytovať náhradu. Ak je však vlastník alebo užívateľ nehnuteľností, ktorá nie je v štátnom socialistickom vlastníctve, zriadením vedenia podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľností, môže žiadať u orgánu, ktorý je podľa predpisov o povoľovaní stavieb kompetentný pre povolenie stavby energetického diela (ďalej len „povoľujúci orgán“), aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu; žiadosť musí byť pod stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky (užívania). 12. Podľa § 22 odsek 3 elektrizačného zákona oprávnenia podľa odseku 1 vznikajú povolením na stavbu vedenia a zanikajú zrušením vedenia. Ak nezriadil vedenie energetický podnik, nadobúda oprávnenia podľa odseku 1 aj iná organizácia štátneho socialistického sektora, ktorej bolo dané povolenie na stavbu vedenia (§ 32 ods. 1). Oprávnenie podľa odseku 1 nadobúdajú organizácie štátneho socialistického sektora aj nadobudnutím správy vedenia.
13. Podľa § 22 odsek 5 elektrizačného zákona Povinnosť trpieť výkon oprávnení uvedených v odseku 1 viazne na dotyčnej nehnuteľnosti ako vecné bremeno. 14. Podľa § 38 elektrizačného zákona vláda môže určiť nariadením, že sa tento zákon alebo niektoré jeho ustanovenia vzťahujú i na inú energiu než elektrickú alebo na iné energetické diela než pre výrobu alebo rozvod elektriny. 15. Podľa § 1 vládneho nariadenia č. 29/1959 Zb. o oprávneniach k cudzím nehnuteľnostiam pri stavbách a prevádzke podzemných potrubí pre pohonné látky a ropu. stály rast spotreby pohonných látok a mazív vyžaduje plynulé premiesťovanie ropných surovín a pohonných látok v značnom rozsahu a na veľké vzdialenosti. Túto úlohu plní československé hospodárstvo výstavbou a prevádzkou podzemných potrubí. Účelom tohto nariadenia je upraviť jednotne a hospodárne právne vzťahy medzi stavebníkom, prípadne prevádzateľom potrubia a vlastníkmi (užívateľmi) pozemkov, ktoré sú výstavbou, prípadne prevádzkou potrubia dotknuté. 16. Podľa § 2 vládneho nariadenia č. 29/1959 Zb. o oprávneniach k cudzím nehnuteľnostiam pri stavbách a prevádzke podzemných potrubí pre pohonné látky a ropu, na výstavbu a prevádzku podzemných potrubí pre pohonné látky a ropu s prevádzkovým príslušenstvom (ďalej len „potrubie“) sa primerane vzťahujú ustanovenia §§ 22 až 26 (o oprávneniach k cudzím nehnuteľnostiam), § 27 (o vyvlastnení), § 28 (o náhrade škody), § 29 (o styku s komunikáciami, vodami, vodohospodárskymi dielami a zariadeniami), § 30 (o ochranných pásmach) a §§ 31 a 34 zákona č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (Elektrizačného zákona) a § 14 vládneho nariadenia č. 80/1957 Zb., ktorým sa vykonáva zákon č. 79/1957 Zb. 17. Žalobcovia 1/ a 2/ si v danej veci uplatnili nárok za obmedzenie ich vlastníckeho práva, respektíve za ich vylúčenie z užívania ich vlastníckeho práva k pozemkom v dôsledku stavby „Distribučného skladu pohonných hmôt“ v obci Kapušany pri Prešove, povolenej Okresným národným výborom v Prešove, pod č. 2553/1971, dňa 29.06.1971, v prospech stavebníka Benzinolu n. p. Bratislava, právneho predchodcu žalovaného. Súd prvej inštancie sa správne aj s ohľadom na procesnú obranu žalovaného v spore, ktorému Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal dňa 13.10.2017 povolenie na predmet podnikania „pohonné látky a ropa“ v rozsahu podnikania „prevádzkovanie potrubí na prepravu pohonných látok“ v zariadení Kapušany, zaoberal otázkou, či proti nárokom žalobcov 1/ a 2/ nestoja práva žalovaného v podobe vecného bremena podľa § 38 zákona č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon) vykonávaného vládnym nariadením č. 29/1959 Zb. o oprávneniach k cudzím nehnuteľnostiam pri stavbách a prevádzke podzemných potrubí pre pohonné látky a ropu (ďalej aj vládne nariadenie č. 29/1959 Zb.). V súlade s § 22 odsek 5 elektrizačného zákona vecné bremeno nebolo predmetom zápisu v katastri nehnuteľnosti (pôvodne pozemkových kníh alebo evidencie nehnuteľnosti). V katastri nehnuteľnosti je aktuálne na Liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie Kapušany, podľa ktorého sú žalobcovia podieloví spoluvlastníci sporných pozemkov, zaznamenané vecné bremeno v prospech žalovaného v zmysle § 96 odsek 4 a 5 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike. Podľa tohto ustanovenia, oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté, ak tento zákon neustanovuje inak. 18. V danom prípade nemôže obstáť odvolacia argumentácia žalovaného, ktorou tvrdí, že v spore o bezdôvodné obohatenie si konajúci súd nemôže sám posúdiť existenciu/neexistenciu zákonných vecných bremien, hoci aj v rozpore s údajmi zapísanými na príslušnom liste vlastníctva. Súd prvej inštancie právomoc súdu posúdiť otázku existencie zákonného vecného bremena všeobecným súdom a to aj z pohľadu záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 1Cdo/190/2004 vyhodnotil správne (bod 70 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie) a odvolací súd na tento záver odkazuje. Záznam v katastri má len evidenčný charakter, práva z listín, respektíve zo zákona existujú bez ohľadu na skutočnosť, či sú zapísané v katastri alebo nie. Keďže predmetom tohto sporu je ochrana vlastníckeho práva, pri kolízii práv vlastníkov pozemku s vlastníkom stavby postavenej na ich pozemku, ktorý tento pozemok užíva s argumentáciou, že žalobcovia 1/ a 2/ sú povinní jeho právo strpieť z dôvodu verejnoprávneho režimu spočívajúceho v zákonnom vecnom bremene, potom má všeobecný súd právomoc ako predbežnú otázku posúdiť existenciu a aj rozsah takéhoto vecného bremena, aj keď ide o vecné bremeno, ktoré by malo byť založené v režime verejného práva. Určujúci je charakter hmotnoprávneho vzťahu medzi stranami sporu, ktorý je majetkový, založený na tvrdeniach o skutočnostiach spojených s ochranou vlastníckeho práva.
19. Právna úprava vecných bremien v zákone č. 79/1957 Zb. v spojení s vládnym nariadením č. 29/1959 Zb. vychádza z toho, že v prípade výstavby a prevádzky podzemných potrubí pre potreby plynulého premiestňovania ropných surovín a pohonných látok v značnom rozsahu a na veľké vzdialenosti vzniká zákonné vecné bremeno. Samotným užívaním tohto bremena potom nemôže dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia, pretože oprávnený získava prospech na základe zákonného dôvodu. Rozhodnou dobou pre právne posúdenie skutočnosti spojených so stavbou je časový úsek spojený s vydaním stavebného povolenia, pretože týmto okamihom vzniká stavebníkovi oprávnenie vybudovať stavbu podľa podmienok určených v stavebnom povolení a súčasne je vlastník pozemku obmedzený týmto oprávnením stavebníka na svojom vlastníckom práve. Túto zásadu priamo upravuje ustanovenie § 22 odsek 3 elektrizačného zákona. Posúdenie oprávnení žalovaného podľa neskorších predpisov by bolo uplatnením pravej spätnej retroaktivity účinnosti právneho predpisu, ktorá je v našom právnom poriadku neprípustná. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp.zn. II. ÚS 500/2018 vyslovil, že jedným z charakteristických znakov tzv. legálnych vecných bremien je, že ich režim sa riadi vždy podľa predpisov, ktoré boli platné ku dňu ich vzniku. Na tento princíp upozornil súd prvej inštancie prostredníctvom záverov rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, č.k. 15Co/239/2019-511 zo dňa 28.04.2022, ktorého predmetom bol v základe rovnaký nárok žalobcov 1/ a 2/ spojený len s iným časovým obdobím. Kontinuitu vzniku oprávnenia k cudzím veciam, ako aj obmedzenia ich užívania, podľa ich vzniku k času povolenia stavby zachovala aj neskoršia právna úprava v ustanovení § 42 odsek 2 zákona č. 70/1998 Zb. o energetike, v ustanovení § 69 odsek 10 zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a v ustanovení § 96 odsek 4 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike. 20. Stavba distribučného skladu pohonných hmôt v obci Kapušany, povolená Okresným národným výborom v Prešove, pod č. 2553/1971 dňa 29.06.1971, doplnená o stavbu „Nádržový blok Kapušany“, ktorého stavba bola povolená Okresným úradom Prešov dňa 24.08.1995, pod číslom Ž. Š. XXXX/ XXXX - Lg (č.l. spisu 69) zostala v takomto stavebnom charaktere zachovaná doposiaľ, opačný záver z výsledkov dokazovania nevyplýva. Aby v súvislosti s touto stavbou bolo možné uvažovať o vzniku vecného bremena podľa zákona č. 79/1959 Zb. v spojení s vládnym nariadením č. 29/1959 Zb. účinných v čase vzniku stavby, bolo by nevyhnutné, aby v stavebnom povolení bolo uvedené, respektíve by z neho vyplynulo, že sa jedná o stavbu charakteru podzemných potrubí pre potreby plynulého premiestňovania ropných surovín a pohonných látok v značnom rozsahu a na veľké vzdialenosti (elektrizačný zákon viaže vznik vecného bremena na stavebné povolenie). Vládne nariadenie vyslovene predpokladalo existenciu podzemných potrubí pre prepravu ropy a ropných produktov na veľké vzdialenosti, avšak stredisko žalovaného Kapušany je podľa obsahu stavebného povolenia a podporne aj podľa kolaudačného rozhodnutia skladovacím zariadením pohonných hmôt, ktoré tvoria technologické a zabezpečovacie objekty prepojené aj technologickými rozvodmi, ktorým je potrubie (objekt 500, stavebné povolenie zo dňa 29.06.1971, č.l. spisu 62), ktoré ako správne konštatoval súd prvej inštancie, v uzavretom areály skladu slúži len na manipuláciu s ropnými a pohonnými látkami. Preto v okolnostiach tejto preskúmavanej veci nie je rozhodné akú dĺžku potrubie na manipuláciu s ropnými produktami v skladovom priestore vykazuje. Potrubie uzavretý priestor areálu skladu Kapušany neopúšťa, teda nespája pod zemou veľké vzdialenosti, čo je podmienka predpokladaná vládnym nariadením č. 29/1959 Zb. pre vznik vecného bremena, a to potom znamená, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že oprávnenie žalovaného v podobe vecného práva k pozemkom žalobcov 1/ a 2/ na základe zákona č. 79/1959 Zb. v spojení s vládnym nariadením č. 29/1959 Zb. nevniklo, pretože sa na prejednávanú vec vzhľadom na charakter stavby nevzťahuje. Z rozsahu oprávnení spojených s vecným bremenom podľa § 22 odsek 1 elektrizačného zákona je zrejmé, že vedenie podzemného potrubia pre účely vzniku zákonného vecného bremena predpokladá len obmedzenie v činnostiach vlastníka pozemku predvídaných druhom pozemku (v tejto veci bol pozemok v čase vydania stavebného povolenia vnesený do poľnohospodárskeho družstva), z čoho vyplýva, že aj po stavbe potrubí mal zostať charakter/druh pozemku zachovaný, (mal a mohol byť využívaný na pôvodný účel), čo však v tejto veci nie je možné konštatovať. Pozemky žalobcov 1/ a 2/ sa stali súčasťou oploteného, jedného stavebne a technologicky funkčného celku slúžiaceho výlučne podnikateľským potrebám žalovaného, na základe čoho potom súd prvej inštancie dôvodne ustálil, že žalovaný týmto spôsobom ovládol pozemok žalobcov 1/ a 2/ v takej miere, že aj keď nebol v rozhodnom období (v žalovanom období) od 01.07.2018 do 31.12.2018 ich vlastníkom, mal postavenie držiteľa celej veci. V takomto prípade potom získal na úkor žalobcov 1/ a 2/ bezdôvodné obohatenie, spočívajúce v tom, že sa jeho majetkový stav nezmenšil, pretože za užívanie pozemku bez právneho dôvodu neposkytoval vlastníkovi náhradu. Jej výšku je potrebné odvodiť od výšky nájomného zodpovedajúceho v danom mieste a čase, a tomu, čo by iný podnikateľský subjekt za takýto stavebný
objekt zaplatil, a to pomerne vo vzťahu k celému zabratému pozemku žalobcov 1/ a 2/, s ustálením výšky bez existencie zákonného vecného bremena. Vzhľadom na uvedené potom odvolací súd považoval námietky žalovaného ohľadom výšky bezdôvodného obohatenia zo zreteľom na znalecký posudok č. XXX/XXXX W.. G. C., z ktorého vychádzal súd prvej inštancie, za nedôvodné. 21. Znalecký posudok je podľa ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu jedným z dôkazných prostriedkov, ktorý súd síce hodnotí ako každý iný dôkaz podľa § 187, článok 15 CSP, od iných sa však líši tým, že odborné závery v ňom obsiahnuté nepodliehajú hodnoteniu súdom. Hodnotenie dôkazu znaleckým posudkom spočíva v posúdení, či závery posudku sú náležite odôvodnené, či sú podložené obsahom nálezu, či bolo prihliadnuté na všetky skutočnosti, s ktorými sa bolo treba vysporiadať, či závery posudku nie sú v rozpore s výsledkami ostatných dôkazov a či odôvodnenie znaleckého posudku zodpovedá pravidlám logického myslenia a je opatrené príslušnou doložkou. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku primerane vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k záveru, že obvyklé nájomné predmetných pozemkov žalobcov 1/ a 2/ najpresnejšie vystihuje cena stanovená znaleckým posudkom č. XXX/XXXX W.. G. C., z ktorého obsahu je zrejmé, že úlohou znalca bolo zodpovedanie otázky stanoviť všeobecnú hodnotu nájmu na pozemkov zapísaných na LV č. XXXX k.ú. T., teda pozemkov vo vlastníctve žalobcov 1/ a 2/ (časť I, bod 1 znaleckého posudku č.l. 9), aj keď účel tohto znaleckého posudku je označený všeobecne ako majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov. Uvádzaná všeobecná hodnota nájmu pozemkov zodpovedá hodnotám pri poctivom predaji a kúpe nehnuteľnosti v danom čase a mieste. Z obsahu tohto posudku je zrejmé, že znalec stanovil nájomné za užívanie nehnuteľnosti pre rok 2018 výškou 1,156 eur za m2/ za rok. Východiskové ukazovatele, z ktorých znalec vychádzal, boli stanovené priamo právnym predpisom, pričom pri výpočte hodnoty nájmu použil metódu polohovej diferenciácie, keďže použitie porovnávacej metódy nebolo možné realizovať z dôvodu absencie potrebného množstva pozemkov podobného charakteru. Súčasne sa súd prvej inštancie vysporiadal aj so znaleckým posudkom č. XX/XXXX a č. XX/XXXX znalca W.. W. T., ktorého vyčíslenú vstupnú všeobecnú hodnotu pozemkov 2,35 eur za m2 dôvodne vyhodnotil ako nízku. Z obsahu týchto znaleckých posudkov je zrejmé, že pri vyčíslení všeobecnej hodnoty nájmu sporných pozemkov znalec, sporné a nakoniec nepreukázané vecné bremeno, odlišne analyzuje ako prípadné riziko spojené s využitím nehnuteľnosti, v porovnaní so znaleckým posudkom W.. G. C., vo vzťahu ku ktorému sám žalovaný namieta opomenutie vecného bremena (vyjadrenie - odpor proti platobnému rozkazu, č.l. 76). Za takéhoto stavu potom súdu prvej inštancie nie je správnym vyčítať, že pre účely spravodlivého vysporiadania predmetu sporu podporne porovnával hodnoty vyčíslené znaleckým posudkom č. XXX/ XXXX W.. G. C. aj s cenou 10,- eur za m2, ktorú si strany sporu vzájomne dohodli v roku 2009 (období pred 9 rokmi ako rozhodné obdobie) ako kúpnu cenu susediacich pozemkov, ktorú mal dôkazne k dispozícii. 22. Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov postupoval podľa § 387 odsek 1 CSP a odvolaním napadnutý rozsudok ako vo výroku vecne správny potvrdil. 23. Žalobcovia 1/ a 2/ boli v odvolacom konaní plne úspešní, preto odvolací súd o nároku na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP rozhodol tak, že im tento nárok priznal v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).